Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Stk/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200476
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200476.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v
právnej veci žalobcu: Old-Age Care Slowakei s.r.o., Kálov 354/11, 010 01 Žilina, IČO: 52 088 847, právne
zastúpeného: JUDr. David Vöröš, advokát so sídlom Landererova 8, 811 09 Bratislava, IČO: 52 864
901, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00 166 405, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA- 30S/212/2022-183 zo dňa
29.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1. Inšpektorát práce v Žiline (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu inšpekciu
práce podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o inšpekcii práce“ alebo „zákon č. 125/2006 Z. z.“) od 29.10.2020 do 12.11.2020 zameranú na

následnú kontrolu dodržiavania vybraných zákonných ustanovení. O výsledku bol spísaný protokol č.
IZA-73-55-2.3/P-F24,25 zo dňa 12.11.2020 s dodatkom zo dňa 04.12.2020, v zmysle ktorého žalobca
(okrem iného) nesplnil opatrenia z predchádzajúcich výkonov inšpekcie (zistenia uvedené v protokole
č. IZA-38-24-2.3/P-E24,A25-20 zo dňa 06.07.2020) spočívajúce v povinnosti odstrániť do 31.07.2020
zistené nedostatky:
- B4 - žalobca ako zamestnávateľ neposkytol zamestnankyni S. N. za vykonanú prácu v mesiacoch
06/2019 a 07/2019 dohodnutú odmenu vôbec, čím porušil § 224 ods. 2 písm. c) zákona č. 311/2001 Z.

z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a
- B5 - žalobca ako zamestnávateľ neuspokojil nároky zamestnankyne S. N. vyslanej na zahraničnú
pracovnú cestu na základe vyúčtovaného cestovného príkazu v mesiaci jún 2019 do 10 pracovných dní
od predloženia písomných dokladov v rozpore s § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“)
2. Prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi dňa 24.03.2022 začatie konania o uložení pokuty
pod č. 074/2022-IZA2.3/pok/oz/T z dôvodov vyššie uvedených pochybení. Prvostupňový správny orgán

následne rozhodnutím č. 74/2022-IZA-2.3/R/K zo dňa 28.04.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
uložil žalobcovi pokutu 300 eur podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce za nesplnenie
povinností uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole č.IZA-38-24-2.3/P-E24,A25-20 zo dňa 06.07.2020 spočívajúcich v odstránení nedostatkov zistených v
bode 4. a 5. na skutkovom základe uvedenom v predchádzajúcom bode rozsudku.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Nevyplatením odmeny a cestovných

náhrad na zamestnankyňou uvedený zahraničný bankový účet odvracal nebezpečenstvo priamo
hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, čím došlo k vylúčeniu protiprávnosti jeho konania
podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona. Prvostupňový správny orgán sa s touto argumentáciou
nevysporiadal, vec tiež nesprávne právne posúdil. Okrem toho je prvostupňové rozhodnutie postihnuté
procesnou vadou, keďže voči žalobcovi bolo dňa 07.03.2021 zahájené konanie o uložení pokuty č.

69/2021-IZA-2.3/R/K, ktoré sa týkalo iba nevyplatenej mzdy, pričom nevyplatené cestovné náhrady
prerokované neboli. Išlo však o spáchanie dvoch správnych deliktov v jednočinnom súbehu, ktoré
boli zistené v jednom konaní. V súčasnom konaní vychádzal prvostupňový správny orgán z totožného
skutkového stavu aj z totožného správneho spisu. Prvostupňový správny orgán mal preto oba správne
delikty zistené v tom istom konaní prejednať úhrne a aplikovať úhrnný trest a vo vzťahu k sankcii
aplikovať absorpčnú zásadu, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

veci sp. zn. 8Sžo/28/2007.
4. Žalovaný rozhodnutím č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo
„preskúmavané rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V
odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca porušil § 12
ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce. K námietke žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení Trestného

zákonaokrajnejnúdziuviedol,žeideookolnosťvylučujúcuprotiprávnosťtrestnéhočinuaniesprávneho
deliktu. Námietku nepreskúmateľnosti nezistil. K námietke, že nedostatok pod bodom B5 so žalobcom
nebolprerokovaný,uviedol,žetentoboluvedenývprotokolezodňa06.07.2020,kčomusaužvyjadroval
konateľ žalobcu.

II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie

5. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového
rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. d) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zotrval na

potrebe posúdenia jeho konania ako krajnej núdze. Podľa žalobcu nemôže obstáť tvrdenie žalovaného,
že ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného činu a nie správneho deliktu. Žalobca predostrel
svoj výklad, podporený odkazom na judikatúru, podľa ktorého aplikácia tohto inštitútu na správne delikty
možná je. Žalobca tiež namietol, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu zásady ne bis in idem,
pretože bol uznaný vinným za nesplnenie povinností uložených podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o

inšpekcii práce v protokole zo dňa 06.07.2020 pod č. 4 a 5, na základe čoho mu bola uložená pokuta
300 eur. Za neodstránenie nedostatku uvedeného v bode č. 4 protokolu zo dňa 06.07.2020 však bola
žalobcoviuloženápokuta500eurajrozhodnutímprvostupňovéhosprávnehoorgánuč.69/2021-IZA-2.3/
pok/R/T zo dňa 04.05.2021, ktoré potvrdil žalovaný rozhodnutím č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021.
6. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, pretože tieto sa nezaoberali

otázkou, či zistené porušenia predstavujú trváci/pokračovací/hromadný delikt alebo či ide o samostatné
skutky. Súčasne však upresnil, že uvedená námietka sa týka predovšetkým rozhodnutia č. 69/2021-
IZA-2.3/pok/R/T). Zodpovedanie tejto otázky je dôležité pre posúdenie, či ide o dva samostatné správne
delikty, o ktorých sa meritórne má rozhodnúť v dvoch samostatných konania alebo ide o jeden
pokračovací správny delikt, o ktorom má byť rozhodované v jednom konaní, a to s poukazom na

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 8 As 29/2007-123. Podľa žalobcu
v prípade samostatného postihnutia by došlo k vybaveniu veci a uzatvoreniu správneho spisu a správny
orgán by nemohol v novom správnom konaní použiť protokol z predchádzajúceho správneho konania,
ale musel by zahájiť novú inšpekciu práce, spísať nový protokol a zahájiť nové správne konanie.
7. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. ZA-30S/212/2022-1832 zo dňa 29.05.2024 (ďalej aj

ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. Vo všeobecnosti sa stotožnil s právnym názorom
žalobcu, že na predmetnú vec by v zásade bolo možné analogicky aplikovať inštitút krajnej núdze. Mal
za to, že ide o takú zásadu trestania podľa Trestného zákona, ktorú je v súlade s § 195 písm. c) SSP
potrebné metódou analógie aplikovať aj na iné správne delikty podľa zákona o inšpekcii práce, hoci
ju tento zákon výslovne neupravuje. Vztiahnuc uvedené na prípad žalobcu správny súd pripomenul

jeho argumentáciu spočívajúcu v tom, že jeho zamestnankyňa mu oznámila bankový účet vedený
v Spolkovej republike Nemecko. Ako zamestnávateľovi mu bol doručený exekučný príkaz vydaný v
exekúcii vedenej proti tejto zamestnankyni ako povinnej. Žalobca požiadal dotknutú zamestnankyňu o
oznámenie tuzemského bankového účtu s tým, že na iný účet jej mzdu a cestovné náhrady nevyplatí. Vdobe trvania pracovného pomeru mzda dotknutej zamestnankyne nepresiahla výšku životného minima,
a preto nebolo možné uskutočniť požadované zrážky zo mzdy na základe exekučného príkazu a
taktiež nebolo možné siahnuť ani na vyplatené cestovné náhrady, ktoré sa podľa § 118 Zákonníka

práce nepovažujú za mzdu. Podľa žalobcu tieto prostriedky však exekútor mohol zabaviť podľa § 94
Exekučného poriadku prikázaním pohľadávky z účtu v banke po ich poukázaní na tuzemský bankový
účet. Ich poukázaním na zahraničný bankový účet by z exekúcie ušli. Žalobca nadobudol dôvodné
podozrenie z možného spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona,
na ktorom sa nechcel podieľať.

8. Záver žalovaného, že na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať krajnú núdzu v zmysle
Trestného zákona, nakoľko ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného činu a nie správneho
deliktu, vyhodnotil správny súd ako nesprávny. Poukázal však na to, že otázke aplikácie inštitútu krajnej
núdze sa právne korektne venoval prvostupňový správny orgán, keď uviedol, že žalobca nepreukázal,
že jeho postup bol v súlade so zákonom, nakoľko bol dotknutej zamestnankyni oprávnený siahnuť len
na časť odmeny a len v súlade s vydaným exekučným príkazom a príslušnými právnymi predpismi.

Nie je však podstatné, na aký účet (nie tuzemský) mal byť poukázaný zvyšok odmeny, ktorý nie je
možné postihnúť exekúciou, ako aj nároky zo zahraničnej pracovnej cesty. Tento záver prvostupňového
správneho orgánu je podľa správneho súdu síce stručný, ale obsahuje podstatu toho, prečo nie je možné
v danej veci aplikovať inštitút krajnej núdze. Správny súd doplnil, že exekúcii prikázaním pohľadávky z
účtu v banke nepodliehajú prostriedky do výšky sumy, ktorá sa podľa zákona nesmie povinnému zraziť

z mesačnej mzdy alebo z iných príjmov, ak má povinný zasielanú mzdu alebo iné príjmy na účet v
banke. Preto aj pokiaľ by tieto prostriedky boli vyplatené dotknutej zamestnankyni na tuzemský účet,
nemohli by byť postihnuté exekúciou. Z uvedeného potom vyplýva, že nemohli byť splnené podmienky
na aplikáciu krajnej núdze, nakoľko vyplatením mzdy na zahraničný bankový účet by nebol porušený ani
ohrozený záujem chránený zákonom, v danom prípade práva veriteľa oprávneného z exekúcie vedenej

voči dotknutej zamestnankyni.
9. Pri posudzovaní námietky porušenia zásady ne bis in idem správny súd preskúmal rozhodnutia, ktoré
žalobca pripojil k správnej žalobe. Zistil, že v prvom prípade (ktorý nie je predmetom súdneho prieskumu
v prejednávanej veci) bol žalobca rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 69/202-IZA-2.3/
POK/RT zo dňa 04.05.2021 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021

sankcionovaný za nevyplatenie mzdy zamestnankyni S. N. za mesiace 06/2019 a 07/2019. Tento
nedostatok zistil prvostupňový správny orgán pri výkone inšpekcie, v rámci ktorej bol vypracovaný
protokol zo dňa 06.07.2020, v ktorom bol (okrem iného) zistený uvedený nedostatok a žalobcovi
bolo uložené opatrenie spočívajúce v povinnosti odstrániť tento nedostatok, teda mzdu dotknutej
zamestnankyni vyplatiť. Za tento skutok bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 19 ods. 1 zákona

o inšpekcii práce za porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov podľa § 2 ods. 1 písm.
a) zákona o inšpekcii práce, konkrétne § 224 ods. 2 písm. c) zákona Zákonníka práce. Po zistení
tohto nedostatku vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu následnú kontrolu, v rámci ktorej
už nezisťoval samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov, ale to, či žalobca splnil
povinnosti uložené v protokole zo dňa 06.07.2020. Z tejto následnej inšpekcie vyhotovil prvostupňový

správny orgán protokol dňa 12.11.2020, v rámci ktorého skonštatoval, že žalobca nedostatky vytknuté
v protokole zo dňa 06.07.2020 neodstránil. Rozhodnutiami, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu,
bol žalobca sankcionovaný za porušenie § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce, pretože
nesplnil povinnosti uložené opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i) zákona o inšpekcii práce. Hoci
oba vyššie uvedené delikty majú zdanlivo rovnaký skutkový základ, nejde podľa správneho súdu o

totožné skutky. Zákon o inšpekcii práce v § 19 rozdeľuje správne delikty do odseku 1, podľa ktorého
je sankcionované samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov a do odseku 2 písm.
b), podľa ktorého je sankcionované nesplnenie povinností, uložených opatrením inšpektora práce. Z
tejto zákonnej dikcie vyplýva, že zamestnávateľa je možné sankcionovať jednak za samotné porušenie
právnych predpisov a zároveň je možné ho následne kontrolovať a prípadne aj sankcionovať za to, že

nesplnil povinnosti uložené opatreniami. Ide teda o samostatné správne delikty. V opačnom prípade by
zákonodarca tieto skutkové podstaty iných správnych deliktov neoddeľoval. Zároveň by bez možnosti
následnej kontroly uložených opatrení a trestania ich porušenia zostalo uloženie povinností opatreniami
inšpektora práce pomerne nevymožiteľné.
10. Nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad je možné podľa správneho súdu za použitia analógie

podľa § 122 ods. 12 Trestného zákona považovať za trváci delikt, teda za udržiavanie protiprávneho
stavu, ktorý bol vyvolaný nevyplatením mzdy vo výplatnom termíne a následne je udržiavaný aj ďalším
zadržiavaním (nevyplatením) tejto mzdy. V tomto prípade pôjde spravidla o jeden delikt. V súlade s §
122 ods. 13 Trestného zákona, ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný aj po oznámenívznesenia obvinenia, považuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok. Toto
ustanovenie je možné analogicky aplikovať na posudzovaný správny delikt tak, že určitým procesným
úkonom správneho orgánu, ktorý je oprávnený posudzovať porušenie pracovnoprávnych a obdobných

predpisov (inšpektorát práce), dôjde k posudzovaniu trváceho deliktu ako nového správneho deliktu.
Vzhľadom na špecifickosť procesu podľa zákona o inšpekcii práce mal správny súd za to, že týmto
úkonom je vytknutie porušenia zákona a uloženie povinností opatrením v rámci protokolu. Už v protokole
jetotižskonštatovanéporušenieprávnychpredpisovaopatreniamisúuloženépovinnostinaodstránenie
zistených nedostatkov. Vydaniu protokolu predchádza výkon inšpekcie, v rámci ktorej inšpektorát práce

zisťuje relevantné skutočnosti, a teda už v tomto štádiu konania má dostatok skutkových podkladov pre
prijatie záveru o porušení zákona. Aj skutková podstata § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii
práce je založená na nesplnení povinností uložených opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i) zákona
o inšpekcii práce, teda opatrením uloženým v protokole. Preto je za analogické k trestnoprocesnému
inštitútu „oznámenie vznesenia obvinenia“ pre účely posudzovania trváceho konania ako nového skutku
potrebnépovažovaťvtomtoprípadeuždoručenieprotokoluanienapr.ažoznámenieozačatísprávneho

konania o uložení pokuty. K začatiu konania o uložení pokuty podľa § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii
práce ani nemusí dôjsť, keďže v tomto prípade sankcionovanie nie je obligatórne (podľa použitia slov
„inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu“, na rozdiel od § 19 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, podľa
ktorého „inšpektorát práce uloží pokutu“).
11. Preto podľa správneho súdu v predmetnej veci páchal žalobca najprv jeden trváci správny delikt

podľa § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce spočívajúci v nevyplatení mzdy dotknutej zamestnankyni za
mesiace 06/2019 a 07/2019, ktorého protiprávnosť bola skonštatovaná v protokole zo dňa 06.07.2020
a žalobcovi bolo uložené opatrenie spočívajúce v povinnosti odstrániť tento nedostatok. Následným
nevyplatením mzdy, teda ďalším udržiavaním tohto protiprávneho stavu po vytknutí tohto nedostatku,
páchal žalobca nový správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce,

keďže napriek povinnostiam uloženým opatreniami v protokole zadržiavanú mzdu nevyplatil. Pri
tomto druhom správnom delikte je zároveň odlišný objekt, kde je okrem ochrany práv zamestnanca
spoločenský záujem aj na rešpektovaní opatrení štátnych orgánov vydaných v rámci ich právomoci,
teda dodržiavanie povinností uložených opatrením inšpektora práce. Uvedené konanie žalobcu je preto
potrebné posudzovať ako dva skutky, ktoré sú oddelené doručením protokolu, resp. uplynutím lehoty

na splnenie opatrení uložených v protokole. Pre tento akt inšpekcie práce absentuje medzi správnymi
deliktmi, za ktoré bol žalobca sankcionovaný na jednej strane rozhodnutiami prvostupňového správneho
orgánu č. 69/202-IZA-2.3/POK/RT zo dňa 04.05.2021 a žalovaného č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021
(nie sú predmetom tohto konania) a rozhodnutiami preskúmavanými v predmetnej veci na strane druhej,
objektívna časová súvislosť a nie je ich možné považovať za jeden skutok. Tiež možno skonštatovať

absenciu subjektívnej súvislosti (jednotiaci zámer páchateľa), pretože pri správnom delikte podľa § 19
ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce je odlišný objekt (rešpektovanie opatrenia inšpektora
práce). Pri tomto delikte predstavuje zámer páchateľa nielen samotné nevyplatenie mzdy a cestovných
náhrad, ale aj nerešpektovanie už uložených opatrení.
12. Správny súd považoval za nedôvodnú aj námietku, že správne orgány sa nezaoberali otázkou,

či porušené zistenie predstavuje trváci, pokračovací alebo hromadný delikt alebo či ide o samostatné
skutky. Podľa správneho súdu v súlade so žalobcom citovanou judikatúrou je potrebné analogicky
aplikovať pri súbehu viacerých správnych deliktov tzv. absorpčnú zásadu a uložiť sankciu podľa
ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt. Obdobne to platí aj pri
spáchaní viacerých správnych deliktov, ktoré je možné analogicky považovať za jeden pokračujúci

správny delikt podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona a sankcionovať páchateľa iba jedenkrát a
nie samostatne za každý čiastkový útok. Za týmto účelom je tiež potrebné prerokovať jednotlivé
spáchané správne delikty alebo čiastkové útoky v jednom správnom konaní, keďže pri tomto postupe
je výsledkom konania jedno rozhodnutie s jednou uloženou sankciou, čím sa dosiahne aplikácia
absorpčnej zásady. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správny súd skonštatoval, že vyššie

uvedené zásady neboli v predmetnej veci porušené. Inšpekciou bolo v predmetnej veci protokolom zo
dňa 12.11.2020 skonštatované porušenie opatrení z predchádzajúcich výkonov inšpekcie (z protokolu
zo dňa 06.07.2020), a to povinnosti odstrániť nedostatky, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol
zamestnankyni S. N. odmenu za vykonanú prácu v mesiacoch 06/2019 a 07/2019 a neuspokojil jej
nároky za zahraničnú pracovnú cestu v mesiaci jún 2019. O všetkých týchto skutkoch sa viedlo jedno

administratívne konanie, ako to vyplýva z oznámenia o začatí konania o uložení pokuty a žalobcovi bola
za všetky uvedené skutky uložená jedna sankcia, a to pokuta 300 eur predstavujúca minimálnu zákonnú
sadzbu pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce. Porušením vyššie uvedených
zásadbypodľasprávnehosúdunapr.bolovedeniesamostatnýchkonanízanevyplateniemzdynajednejstrane a za nevyplatenie cestovných náhrad na strane druhej a za každé toto porušenie by bola uložená
samostatná pokuta v minimálnej výške 300 eur, čím by mohlo dôjsť k neúmernému navýšeniu sankcie.
Keďže však žalobcovi bola uložená sankcia v minimálnej možnej výške, je podľa správneho súdu

vylúčené,abydošlokzásahudojehosubjektívnychpráv.Jesícepravda,žeprvostupňovýsprávnyorgán
ani žalovaný sa výslovne nezaoberali tým, či v predmetnej veci ide o samostatné skutky alebo hromadný,
pokračovací, či trváci delikt, avšak vzhľadom na uloženú výšku pokuty by bola takáto argumentácia len
akademická.
13. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že delikty nevyplatenie mzdy (za čo

bol žalobca sankcionovaný pokutou 500 eur rozhodnutím, ktoré nie je predmetom tohto konania) a
nesplnenie povinnosti uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce (za čo bol
žalobca sankcionovaný napadnutým rozhodnutím), mali byť prerokované v rámci úhrnného konania
a pri ukladaní sankcie za uvedené delikty mala byť aplikovaná absorpčná zásada. Správny súd má
za to, že v prípade týchto deliktov nemôže ísť o súbeh, pretože konanie žalobcu má znaky recidívy.
Žalobca sa mohol začať dopúšťať správneho deliktu spočívajúceho v nesplnení povinností uložených

opatreniami podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce až po zistení nedostatkov v rámci protokolu
z prvej inšpekcie. U žalobcu bola najprv vykonávaná inšpekcia, v rámci ktorej boli zistené porušenia
Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad), ktorá sa skončila protokolom zo dňa
06.07.2020 a žalobcovi boli uložené opatrenia spočívajúce v povinnosti napraviť zistené nedostatky,
teda vyplatiť mzdu a cestovné náhrady. Pokiaľ žalobca následne pokračoval v páchaní správneho deliktu

nevyplatením mzdy a cestovných náhrad, spáchal už iný správny delikt, ktorý nie je pokračovacím
správnym deliktom vo vzťahu k správnemu deliktu zistenému v rámci prvej inšpekcie, pretože tu chýba
objektívna časová a subjektívna súvislosť. Žalobca síce za správny delikt zistený a opísaný v rámci
protokolu zo dňa 06.07.2020 nebol do vydania druhého protokolu dňa 12.11.2020 zatiaľ právoplatne
potrestaný (prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 500 eur bolo vydané až následne, a to dňa

04.05.2021 a rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo vydané až dňa 16.06.2021), avšak už v rámci
protokolu zo dňa 06.07.2020 bolo u žalobcu zistené porušenie zákona spočívajúce v nevyplatení mzdy
a cestovných náhrad dotknutej zamestnankyni a bola mu uložená povinnosť tieto nedostatky odstrániť.
14. Uvažujúc v širších súvislostiach správny súd pripustil, že so zreteľom na analogickú aplikáciu § 41
Trestného zákona by síce teoreticky mohol byť žalobcovi uložený za vyššie uvedené správne delikty

úhrnný trest, keďže druhého správneho deliktu vytknutého v protokole zo dňa 12.11.2020 sa dopustil
predtým, ako mu bola uložená pokuta za správny delikt zistený v protokole zo dňa 06.07.2020, avšak
súčasne zdôraznil, že žalobca páchal nový správny delikt tým, že mzdu a cestovné náhrady dotknutej
zamestnankyni nevyplatil napriek tomu, že mu to bolo uložené aktom inšpekcie práce - opatreniami
uloženými v protokole. V uvedenej veci preto nemôže ísť o súbeh správnych deliktov, ale o samostatné

správne delikty majúce znaky recidívy, teda o pokračovanie v protiprávnom konaní, ktoré už bolo
žalobcovivytknutépríslušnýmštátnymorgánom.Vzhľadomnašpecifickýprocesnýpostuppodľazákona
o inšpekcii práce je pre účely posudzovania recidívy žalobcu potrebné zohľadniť, že správny delikt, za
ktorý bol potrestaný napadnutým rozhodnutím, spáchal po uložení opatrení v protokole z prvej inšpekcie,
bez ohľadu na to, kedy bol za tieto porušenia z prvej inšpekcie sankcionovaný. Preto nie je na mieste

analogická aplikácia absorpčnej zásady, pretože žalobca by bol potrestaný príliš mierne, pokiaľ by mu
bola uložená len jedna pokuta za konanie zistené v protokole zo dňa 06.07.2020 a za nerešpektovanie
uložených opatrení zistené v protokole zo dňa 12.11.2020.
15. Vezmúc do úvahy vyššie opísané individuálne okolnosti predmetnej veci nemožno podľa správneho
súdužalovanému vytknúť, akvo veci viedol dve samostatné konania a žalobcu sankcionoval za samotné

porušenie Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy) najprv pokutou 500 eur a následne v samostatnom
konaní ďalšou pokutou 300 eur za neodstránenie zisteného nedostatku. Správny súd má za to,
že žalobcovi boli v tomto smere poskytnuté dostatočné záruky ochrany jeho práv a výsledok jeho
potrestania ani výška uložených sankcií nevykazujú známky nespravodlivosti či neprimeranosti.

III. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

16. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods.
1 písm. g) a písm. h) SSP kasačnú sťažnosť, požadujúc jej petitom zmenu napadnutého rozsudku tak,
že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bude zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

17. Poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) vo veci Zolotukhin
proti Rusku, podľa ktorého článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru sa má vykladať tak, že bráni trestnému
stíhaniu a potrestaniu jednotlivca za druhý trestný čin, pokiaľ vychádza z rovnakých skutkových okolností
alebo skutkových okolností, ktoré sa zhodujú s prvým trestným činom podstatným spôsobom. Pokiaľtento záver aplikujeme na prejednávanú vec, môžeme dospieť k záveru, že rozhodnutie o správnom
delikte podľa § 19 ods. 2 písm. b) bodu 2. zákona o inšpekcii práce, ktorým bol sťažovateľ uznaný za
vinného zo spáchania tohto deliktu (nesplnenie povinnosti uloženej opatrením - v poradí neskorší delikt),

vychádza zo skutkových okolností, ktoré sa zhodujú s v poradí prvým deliktom podľa § 19 ods. 1 písm.
a) zákona o inšpekcii práce (nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad v určenom termíne). Sťažovateľ
s ohľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že hoci správny delikt podľa 19 ods. 1 písm. a) zákona o
inšpekciipráceasprávnydeliktpodľa§19ods.2písm.b)zákonaoinšpekciiprácemajú„deiure“odlišné
objekty a sú zo strany zákonodarcu upravené v samostatných odsekoch § 19, došlo v prejednávanej veci

k opätovnému potrestaniu za ten istý skutok (výklad „de facto“), a to z dôvodu, že sťažovateľ bol najskôr
potrestaný za porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcich v nevyplatení mzdy a cestovných
náhrad a neskôr za neodstránenie nedostatkov, spočívajúcich v nevyplatení mzdy a cestovných náhrad.
18.Podľasťažovateľasprávnysúdnesprávneprávneposúdilajinštitútkrajnejnúdze.Sťažovateľvyslovil
názor, že nemusel preukazovať, že jeho postup bol v súlade so zákonom v tom zmysle, že mu zákon
alebo exekučný príkaz umožňovali zadržať finančné prostriedky dotknutej zamestnankyne, keďže v

takom prípade by sa jednalo o konanie „de lege lata“ a nie o inštitút krajnej núdze. Správny súd mal
podľa názoru sťažovateľa posudzovať, či bol konaním dotknutej zamestnankyne ohrozený Trestným
zákonomchránenýzáujem(napr.§239Trestnéhozákona).Pokiaľbydospelkzáveru,žeáno,bolotreba
ďalej skúmať, či bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za
daných okolností odvrátiť inak a pokiaľ nie, tak či nie je následok zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ v rozhodnom období disponoval informáciami o tom, ako dotknutá
zamestnankyňa dlhodobo úspešne marí výkon exekúcií, bol oprávnený odmietnuť vyplatiť jej mzdu a
cestovné náhrady či už v hotovosti alebo na zahraničný bankový účet.
19. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil tiež otázku súbehu správnych deliktov. Pri
posudzovaní toho, či v konkrétnej veci došlo ku spáchaniu viacerých zbiehajúcich sa správnych deliktov,

ako aj pri ukladaní sankcie za ich spáchanie, je potrebné postupovať prostredníctvom analogiae legis k
ustanoveniam obsahujúcim trestnoprávnu úpravu (Trestný zákon a Trestný poriadok). Orgány verejnej
správy tak majú povinnosť zabezpečiť účastníkom administratívneho konania (osobám obvineným zo
spáchania správneho deliktu) procesné práva, ktoré im prináležia v zmysle Dohovoru. Z tohto dôvodu
je potrebné pri vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti osoby obvinenej zo spáchania správneho

deliktu a pri ukladaní sankcie postupovať prostredníctvom analogiae legis dotknutých ustanovení
upravených v trestnoprávnych predpisoch, podstata ktorých spočíva vo vedení spoločného konania (viď
§18ods.1Trestnéhoporiadku)auloženíibajednéhoúhrnnéhoalebospoločnéhotrestu(§41Trestného
zákona) za použitia absorpčnej zásady (princíp poena maior absorbet minorem), a to ako v prípade
spáchania jednočinného, tak aj viacčinného súbehu (viď § 41 Trestného zákona). S ohľadom na nutnosť

aplikovať vyššie špecifikované zásady trestného práva na administratívne konanie sťažovateľa mali
orgány verejnej správy postupovať analogicky tak, ako pri trestaní viacčinného súbehu trestných činov.
20. Sťažovateľ sa stotožnil so záverom, že pokiaľ dôjde v čase medzi spáchaním v poradí prvého
trestného činu a v poradí druhého trestného činu k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za v poradí prvý
trestný čin (hoci aj neprávoplatného), respektíve k vydaniu trestného rozkazu (ktorý bude nasledovne

po podanom odpore zrušený), nemôže byť vec posúdená ako súbeh trestných činov, keďže páchateľ
bol vyhlásením rozsudku/trestného rozkazu upozornený na protiprávnosť svojho konania (viď. napr.
TOBIÁŠOVÁ L. in BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol., Trestný zákon.
Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010 alebo PÚRY F. in ŠÁMAL,
P. a kol., Trestní zákoník. Komentář. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2023, s. 871 až 910). Uvedené

však nič nemení na tom, že také upozornenie musí mať kvalitu meritórneho rozhodnutia vo veci samej
(rozsudok, respektíve trestný rozkaz), ktorú podľa názoru sťažovateľa protokol o inšpekcii práce nemá.
V administratívnom konaní, ktoré sa končí vydaním rozhodnutia o vine zo spáchania správneho deliktu,
sa tak analogicky musí jednať o rozhodnutie v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok).

21. Sťažovateľ napokon namietol, že pri posudzovaní správneho deliktu „Nevyplatenia mzdy“ a
„Nevyplatenia cestovných náhrad“ treba vychádzať zo znenia skutkovej podstaty upravenej v § 19 ods.
1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Musí teda ísť o porušenie právnych predpisov uvedených v § 2
ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona o inšpekcii práce. Keďže skutková podstata, upravená v § 19 ods. 1
písm. a) zákona o inšpekcii práce, bližšie neupravuje daný skutok, ale odkazuje na porušenie iných

(mimotrestných) právnych predpisov (tzv. blanketová dispozícia), je treba pri riešení daného problému
vychádzať z príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktorými sú § 43 ods. 2, § 129 ods. 1 a § 47 ods.
1 písm. a) (pri pracovnom pomere) a § 224 ods. 2 písm. c) (pri dohodách vykonávaných mimo pracovný
pomer). Z uvedeného preto vyplýva, že dňom splatnosti mzdy (výplatným termínom) je vždy len jedenkonkrétny deň určený buď priamo v pracovnej zmluve alebo podporne ustanoveniami Zákonníka práce.
V tomto smere možno podporne vychádzať aj z ustanovenia § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce,
z ktorého vyplýva, že zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak mu zamestnávateľ

nevyplatil mzdu do pätnástich (15) dní po uplynutí jej splatnosti. Z uvedenej zákonnej dikcie je podľa
sťažovateľa tiež zrejmé, že dňom splatnosti mzdy môže byť len jeden konkrétny deň v mesiaci (teda
nie aj každý iný nasledujúci deň), od ktorého možno následne počítať uvedenú zákonnú lehotu. Opačný
výklad, ktorý by pripustil, aby za deň splatnosti mzdy bol považovaný aj akýkoľvek nasledujúci deň
po výplatnom termíne, nie je možné akceptovať, pretože by išlo o neprípustný extenzívny (rozširujúci)

výklad v neprospech páchateľa.
22. Okrem toho trvajúce správne delikty sa vyznačujú tým, že sankcia, ktorú je možné za ich spáchanie
uložiť, je nižšej hodnoty (napr. 200 eur až 400 eur) s dovetkom „a to aj opakovane“ a chráni dôležité
záujmy verejného charakteru (napr. neodovzdanie vodičského preukazu po uložení právoplatného
zákazu činnosti). Za správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce však možno
uložiť pokutu až do výšky 100 000 eur.

23. Žalovaný zaslal ku kasačnej sťažnosti stručné písomné vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že sa
stotožňujesnapadnutýmrozsudkom,považujúchozavecnesprávny.Kasačnúsťažnosťakonedôvodnú
navrhol zamietnuť.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm.
a) SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané
náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia porušenia zásady ne bis in idem

25. Sťažovateľ podstatu svojej argumentácie k uvedenej námietke zakladá najmä na rozsudku veľkej

komory ESĽP vo veci Zolotukhin zo dňa 10.02.2009 (sťažnosť č. 14939/03) a na rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“) zo dňa 09.03.2006 vo veci C-436/04, Van Esbroek.
Pokiaľ ide o prvý z uvedených rozsudkov, jeho skutkový základ spočíva v protiprávnom konaní Sergeja
Zolotukhina (drobné výtržníctvo, napadnutie, vyhrážanie sa a nadávky policajtovi) zo dňa 04.01.2002
na policajnej stanici, za ktoré bol najskôr potrestaný v administratívnom konaní (tri dni väzby za

drobné výtržníctvo a nadávky na polícii) a následne, za to isté konanie bolo proti nemu začaté trestné
stíhanie. V trestnom konaní bol spod obvinenia z výtržníctva napokon oslobodený, avšak nie pre
identifikáciu porušenia zásady ne bis in idem, ale pre nedostatok dôkazov. Súd ho uznal vinným z iných
súvisiacich obvinení. ESĽP vyslovil, že pri posudzovaní, či ide o ten istý čin, je rozhodujúca identita
skutkových okolností (identical facts or facts which are substantially the same) a nie právna kvalifikácia

činu vnútroštátnym právom. Medzi tieto skutkové okolnosti (essential elements) patrí okrem totožnosti
subjektu (páchateľa) najmä miesto spáchania skutku a čas jeho (s)páchania.
26. Vychádzajúc z opisu skutkových okolností prípadu Zolotukhin dospel kasačný súd k názoru o
nemožnosti aplikácie jeho záverov na prejednávanú vec, nakoľko sťažovateľ nebol sankcionovaný za to
isté konanie/čin. Správne konanie, ktoré bolo finalizované rozhodnutím Národného inšpektorátu práce

č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021 (toto rozhodnutie nie je predmetom daného súdneho prieskumu),
sa týkalo správneho deliktu spočívajúceho v porušení ustanovenia § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka
práce, sťažovateľ sa ho dopustil (dokonal) nevyplatením dohodnutej odmeny vo výplatných termínoch
za prácu vykonanú v mesiacoch jún 2019 (splatná dňa 20.07.2019) a júl 2019 (splatná dňa 20.08.2019)
na podklade dohody o vykonaní práce uzatvorenej dňa 17.05.2019, čo bolo zistené počas inšpekcie

práce a objektivizované (zdokumentované) v protokole zo dňa 06.07.2020. Na rozdiel od prvého
skutku sa správne konanie, ktoré bolo finalizované preskúmavaným rozhodnutím posudzovaným v
tomto správnom súdnom konaní (rozhodnutie žalovaného č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022), týkalo
iného konania sťažovateľa a iného správneho deliktu majúceho právny aj skutkový základ v porušení
povinností uložených sťažovateľovi opatreniami inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o

inšpekciiprácevprotokolezodňa06.07.2020,pričomtentodruhýsprávnydeliktzačalsťažovateľpáchať
až dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty (31.07.2020), ktorú inšpektor práce sťažovateľovi
uložil na odstránenie zistených nedostatkov, a týmto dňom bol aj dokonaný. Zjavne tu teda absentuje
totožnýčasspáchaniajednotlivýchskutkovadanájenajmärozdielnosťobjektovchránenýchpríslušnýminormami právnych predpisov, na čo už primerane a zrozumiteľne poukázal správny súd. Ide teda
jednoznačne o dva samostatné skutky (dve odlišné konania/činy), odlíšiteľné zreteľne časom ich
spáchania a chránenými objektmi, na rozdiel od skutkových okolností prípadu Zolotukhin, kde jedným

skutkom (konaním/činom) spáchaným v ten istý deň malo dôjsť k porušeniu viacerých spoločensky
chránených cieľov (hodnôt).
27. Kasačný súd sa oboznámil aj s rozsudkom SD EÚ vo veci C-436/04, Van Esbroek, z ktorého je
vhodnédaťdopozornosti,žeajsamotnýSDEÚpreidentifikáciusituácií,vktorýchjepotrebnésiahnuťpo
uplatnení zásady ne bis in idem, stanovil (bod 36.) ako kritérium zhodnosť skutkovej podstaty činu, čím

sa rozumie existencia celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené (identity
of the material acts, understood in the sense of the existence of a set of concrete circumstances which
are inextricably linked together). Preto aj v prípade rozsudku SD EÚ vo veci C-436/04, Van Esbroek nie
je aplikačná využiteľnosť vo vzťahu k prejednávanej veci daná, keďže zo strany sťažovateľa nešlo o to
isté konanie a absentovala aj totožnosť skutkových podstát.
28. Kasačný súd, uvedomujúc si vývoj rozhodovacej činnosti ESĽP, sa pokúsil na sťažnostný bod

namietajúci porušenie zásady ne bis in idem nazrieť aj cez závery rozsudku z 15. novembra 2016
vo veci A a B proti Nórsku (sťažnosti č. 24130/11 a 29758/11) a rozsudku z 18. mája 2017 vo veci
Jóhannesson a ostatní proti Islandu (sťažnosť č. 22007/11). Keďže základom pre ďalšie úvahy je aj tu
existencia totožnosti skutku (konania/činu), na čo následne nadväzovali kritériá ESĽP pre tzv. zdvojené
(duálne) konanie uplatňujúce sa najčastejšie v tandeme daňového a trestného konania, nie sú ani tieto

rozhodnutia aplikačne využiteľné pre práve posudzovanú vec.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu inštitútu krajnej núdze

29. Dôvodnosť aplikácie inštitútu krajnej núdze na vlastné konanie odôvodnil sťažovateľ svojou

motiváciou nezúčastňovať sa na marení exekučného konania jeho zamestnankyňou. K nemožnosti
použitia inštitútu krajnej núdze v prípade sťažovateľa sa už vyjadril správny súd, pričom kasačný súd
sa s jeho náhľadom na túto spornú otázku stotožňuje. Keďže dejovou nadstavbou (kontextom) konania
sťažovateľa, za ktoré bol sankcionovaný, bolo jeho zapojenie do exekučného konania vedeného proti
jeho zamestnankyni prostredníctvom doručenia mu exekučného príkazu na výkon exekúcie zrážkami z

iných príjmov, považuje kasačný súd za vhodné vysvetliť právny kontext, v rámci ktorého sa sťažovateľ
mal svojimi úkonmi pohybovať.
30. Úlohou sťažovateľa ako zamestnávateľa bolo reagovať (iba) na jemu doručené exekučné príkazy,
v tomto prípade to bol exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov podľa
§ 89 Exekučného poriadku, na ktorého realizáciu sa primerane vzťahujú ustanovenia o výkone

exekúcie zrážkami zo mzdy (§ 89 ods. 1 Exekučného poriadku). Sťažovateľ nemal, ako keby
sám v pozícii súdneho exekútora, zvažovať, akými možnými spôsobmi by mohla alebo mala byť
exekúcia vedená úspešnejšie a efektívnejšie, resp. aké možné exekučné príkazy by bolo možné
alebo vhodné v predmetnej exekúcii vydať. Argumentácia dôvodiaca možným vydaním exekučného
príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, čo malo byť ospravedlnením

nezaslania vôbec žiadnych finančných prostriedkov jeho zamestnankyni na jej zahraničný bankový
účet, z pozície sťažovateľa ako zamestnávateľa neobstojí, keďže sťažovateľ by ani nemohol byť
adresátom exekučného príkazu prikázaním pohľadávky z účtu v banke a jeho vykonávateľom, nakoľko
nie je inštitúciou disponujúcou licenciou na poskytovanie bankových služieb. Bolo preukázané, že
sťažovateľovi bol doručený príkaz na výkon exekúcie zrážkami z iných príjmov sp. zn. Ex1256/2008 zo

dňa 13.06.2019 a bolo jeho povinnosťou vykonať potrebné úkony v intenciách pokynov vyplývajúcich z
tohto exekučného príkazu a príslušných právnych predpisov upravujúcich postup zamestnávateľov pri
výkone exekúcie zrážkami zo mzdy (§ 66 a nasl. Exekučného poriadku). Týmto právnym rámcom sa
však sťažovateľ neriadil.
31. Aby si sťažovateľ ako zamestnávateľ splnil povinnosť v zmysle doručeného mu príkazu na vykonanie

exekúcie, mal postupovať tak, že z iných príjmov svojej zamestnankyne zrazí na účely uspokojenia
pohľadávky peňažné prostriedky v rozsahu vyplývajúcom z Exekučného poriadku a nariadenia vlády
č. 286/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia v znení nariadenia vlády č.
292/2015 Z. z. a takto vyčlenené peňažné prostriedky následne sám zo svojho podnikateľského účtu
odošle priamo na účet súdneho exekútora (§ 67 ods. 3 Exekučného poriadku). Išlo by o takú časť

iných príjmov, na ktorú dotknutá zamestnankyňa sťažovateľa priamo zo zákona stráca právny nárok
doručením príkazu na vykonanie exekúcie (§ 66 ods. 3 Exekučného poriadku). Následne zvyšnú
časť peňažných prostriedkov, na ktoré sa vzťahuje právny režim § 70 ods. 1 Exekučného poriadku,
zamestnávateľ odošle na účet svojej zamestnankyni alebo jej ich vyplatí v hotovosti, keďže ide openiaze, na ktoré dlžníkovi už exekútor siahnuť nemôže, týchto sa exekúcia už netýka. Preto úvahy o
tom, že nevyplatením vôbec žiadnej mzdy, resp. iných príjmov svojej zamestnankyni, a to ani v sume
zodpovedajúcej výške povinného neexekvovateľného minima, chránil sťažovateľ nejaký vyšší záujem

na úspešnom a efektívnom výkone exekúcie, nie sú právne korektné a nie je možné zo skutkového
stavu, ktorý sťažovateľ sám spoluvytváral, vyvodzovať dôvodnosť aplikácie inštitútu krajnej núdze na
konaniespočívajúcevnesprávnompochopenízákonnýchpovinnostízamestnávateľaakoplatiteľamzdy
(resp. iných príjmov) v zmysle Exekučného poriadku vo vzťahu k súdnemu exekútorovi a v neplnení si
základných povinností zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce vo vzťahu k svojej zamestnankyni.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu súbehu správnych deliktov

32. V tejto spornej otázke kasačný súd súhlasí s právnym názorom sťažovateľa, že správny delikt
spočívajúci v porušení ustanovenia § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce ako aj druhý správny delikt
spočívajúci v porušení povinností uložených sťažovateľovi opatreniami inšpektora práce podľa § 12

ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce mohli byť prejednávané v rámci jedného správneho konania,
ktorého výsledkom mohlo byť uloženie jednej úhrnnej sankcie podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2.
zákona o inšpekcii práce za použitia tzv. absorpčnej zásady. Oba správne delikty boli totiž po skutkovej
stránke nielenže dokonané, ale inšpektormi práce objektivizované, t. j. aj zistené a zdokumentované (viď
protokoly zo dňa 06.07.2020 a zo dňa 12.11.2020 + dodatok zo dňa 04.12.2020) predtým, ako vo vzťahu

k prvému z nich ten istý správny orgán prvého stupňa začal konanie o uložení sankcie (viď oznámenie o
začatí konania o uložení pokuty zo dňa 17.02.2021). Rozhodným okamihom (deliacou čiarou) limitujúcim
možnosť vykonať jedno konanie tak je oznámenie začatia konania o správnom delikte. To znamená,
že všetky správne delikty spáchané do uvedeného okamihu prejedná ten istý správny orgán v jednom
konaní. Základom pre tieto úvahy je ustanovenie § 195 písm. c) SPP, keďže zásada, že o všetkých

trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia,
sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote (§
18 ods. 1 Trestného poriadku), je takou zo zásad trestného konania, ktorá sa v prejednávanej veci podľa
názoru kasačného súdu mohla uplatniť. Ak totiž správny orgán, príslušný na konanie o oboch deliktoch,
mávrovnakomčasekdispozíciipodkladyvrozsahuumožňujúcomzprocesnéhohľadiskazačaťkonanie

o ktoromkoľvek z nich, je nevykonanie spoločného konania o všetkých deliktoch toho istého páchateľa
(účastníka konania) porušením zásady správneho konania ustanovenej v § 3 ods. 4 posledná veta
správneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/4/2018 zo dňa 27.
marca 2019, body 35 a 36). Spoločné (jedno) konanie je totiž prirodzeným procesným predpokladom
pre možnosť uloženia úhrnnej sankcie.

33. Len pre vysvetlenie kasačný súd dodáva, že výraz „spoločné konanie“ v kontexte tvorenom
ustanovením§18Trestnéhoporiadku,akoajsúvisiacoujudikatúroukasačnéhosúdupoužívajúcoutento
výraz (napr. rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa
24.11.2020, bod 92), je potrebné vnímať ako jedno konanie, ktorého predmetom už v čase jeho začatia
boli viaceré delikty toho istého páchateľa.

34. V nadväznosti na východiská prezentované v predchádzajúcich bodoch však kasačný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie žalovaného č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021 nie je predmetom
správneho súdneho prieskumu v súdenej veci a preto je ním kasačný súd v zmysle poslednej vety § 131
SSP viazaný. To znamená, že ani v prípade teoretického vyhovenia kasačnej sťažnosti a následného
zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného by sa už sťažovateľom požadované spoločné

konanie nemohlo uskutočniť, pretože predchádzajúce správne konanie je právoplatne skončené.
Kasačný súd však, podobne ako to vyslovil už skôr iný jeho senát v rozsudku sp. zn. 1Stk/6/2023 zo
dňa 25.04.2025, k uvedenému súčasne dodáva, že samotnou skutočnosťou, že žalovaný nevykonal
spoločné konanie, nemôže byť sťažovateľ bez ďalšieho ukrátený na svojich subjektívnych právach.
Takéto ukrátenie by bolo spojené až s neuplatnením absorpčnej zásady pri ukladaní sankcie. Ani k

takémuto (materiálnemu) ukráteniu sťažovateľa na subjektívnych právach však v práve posudzovanej
veci vo svojich (praktických - na sféru subjektívnych práv sťažovateľa sa vzťahujúcich) dôsledkoch
nedošlo.
35. Podstatou absorpčnej zásady je totiž uloženie úhrnnej sankcie podľa sadzby vzťahujúcej sa na čin
najprísnejšie sankcionovaný, pričom konkrétna výmera úhrnnej sankcie ukladanej v spoločnom konaní

v sebe má zahŕňať (zohľadňovať) aj mieru protiprávnosti zbiehajúceho sa menej závažného deliktu
(závažnosť meraná podľa prísnosti sankčného rozpätia). Účelom spoločného konania je okrem iného
vyhnúť sa najmä excesívnym, príp. zjavne neprimeraným výmerám sankcií, ktoré, ak by boli uložené
samostatne, by v ich následnom súčte buď prekračovali hornú hranicu najprísnejšie sankcionovanéhoprotiprávneho konania alebo by vzhľadom na skutkové okolnosti boli vo svojom súčte neprimerane
prísne. V daných veciach by takýmto činom najprísnejšie sankcionovaným bol správny delikt podľa §
19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce, za ktorý možno uložiť pokutu od 300 eur do 100

000 eur. Súčet pokút uložených v konaním zavŕšenom rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č.
O-182/2021 zo dňa 16.06.2021 a tu preskúmavanom správnom konaní (500 + 300 = 800 eur) nielen
že nepresiahol hornú hranicu pokuty (100 000 eur), ktorá by mohla byť sťažovateľovi uložená, ale v
matematickom vyjadrení predstavuje dokonca len 0,8 % z hornej hranice sankčného rozpätia. Navyše
je potrebné zdôrazniť, že aj keby bol sťažovateľ v tomto správnom súdnom konaní úspešný, nemohol

by s očakávaním nižšej sankcie uspieť v prípadne pokračujúcom správnom konaní, lebo sankciu vo
výmere nižšej ako 300 eur by mu správne orgány uložiť nemohli. V práve prejednávanej veci bola totiž
sťažovateľovi uložená pokuta na samej dolnej hranici sankčného rozpätia (300 eur), nemohlo by teda
dôjsť k zmene jeho subjektívnej právnej pozície v jeho prospech. K tomu tiež treba pripomenúť, že inštitút
upustenia od uloženia sankcie zákon o inšpekcii práce nepozná.
36. V ostatnom sťažnostnom bode sťažovateľ namietal, že správny súd posúdil správny delikt podľa §

19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce (nevyplatenie mzdy a nevyplatenie cestovných náhrad) ako
trváci správny delikt. S týmto vnímaním sa sťažovateľ nestotožnil, pričom ponúkol vlastnú argumentáciu
založenú na odbornej literatúre z odvetvia trestného práva (viď body 21. a 22. tohto rozsudku). K
uvedenému kasačný súd uvádza, že za správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii
práce bol sťažovateľ potrestaný rozhodnutím Inšpektorátu práce v Žiline č. k. 69/2021-IZA-2.3/pok/R/

T zo dňa 04.05.2021 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č. O-182/2021 zo dňa
16.06.2021,pričomtietorozhodnutianiesúpredmetomsúdnehoprieskumuvrámcipráveprejednávanej
veci. Keďže argumentácia sťažovateľa v kasačnej sťažnosti je pri tomto sťažnostnom bode striktne
venovaná analýze právnej povahy správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce
bez argumentačného prepojenia na správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii

práce, nepovažoval kasačný súd za potrebné meritórne sa ostatnej sťažnostnej námietke venovať ani
reagovať na s ňou previazanú argumentáciu.

V. Záver

37. Kasačný súd, súc viazaný textom kasačnej sťažnosti, nezistil dôvodnosť väčšiny kasačných
námietok sťažovateľa. Hoci sa s právnymi názormi správneho súdu čiastočne nestotožnil (viď právne
úvahy o vedení spoločného konania), nebola táto parciálna názorová diskrepancia dôvodom na zrušenie
napadnutého rozsudku, ktorý správnu žalobu ako celok vecne správne vyhodnotil ako nedôvodnú. Preto
kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako taktiež nedôvodnú zamietol.

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP
v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.
Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli
zistené výnimočné dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by žalovaný mohol náhradu trov konania spravodlivo
požadovať.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.