Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/65/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3220010057
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3220010057.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Juraja Valáška a JUDr. Miroslavy Šibíkovej v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v
C. D. C., stíhaného pre pokračovací zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, odsek
2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona a pre
pokračovací zločin znásilnenia podľa § 199 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom

na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného
zákona, na verejnom zasadnutí dňa 26. novembra 2025 prejednal odvolanie prokurátora Okresnej
prokuratúry Bánovce nad Bebravou proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. BN-1T/21/2020,
zo dňa 04. júla 2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. BN-1T/21/2020, zo dňa 04. júla 2024 bolo rozhodnuté
podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou, č.k. Pv 224/19/3301-63, zo dňa 13.03.2020, pre skutky
v bode 1. obžalobou právne posúdené ako pokračovací zločin obmedzovania osobnej slobody podľa §
183 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že:

v presne nezistenom čase v mesiacoch jún a júl 2019 v rodinnom dome na ulici E. F. G. XXX/X H. I. E.
svojej manželke poškodenej J. C. (predtým B.) opakovane bránil opustiť rodinný dom tým spôsobom, že:
- v presne nezistený deň keď chcela poškodená odísť do práce, túto zamkol v rodinnom dome a vzal
kľúče,
- v ďalší presne nezistený deň, keď chcela poškodená odísť na nočnú zmenu do práce, vzal jej mobilný

telefón a zavolal do jej práce a oznámil, že poškodená nepríde, pričom počas uvedených incidentov
poškodenú schmatol za ruku a za rameno, dával jej facky do oblasti tváre a sácal ju,

a ďalej pre skutky v bode 2 obžalobou právne posúdené ako pokračovací zločin znásilnenia podľa § 199
odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného
zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona a zločin obmedzovania osobnej

slobody podľa § 183 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1
písmeno c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

v presne nezistenom čase a dni mesiaca júl 2019 v rodinnom dome na ulici E. F. G. XXX/X H. I. E. prišiel
za svojou manželkou poškodenou J. C. (predtým B.), ktorá v tom čase spala v posteli a odzadu jej silou
stiahol spodnú bielizeň a vyžadoval od nej pohlavný styk, na čo sa poškodená zobudila a ušla pred ním

do druhej miestnosti a dňa 24.07.2019 v čase okolo 22:00 hodiny v rodinnom dome na ulici E. F. G.
XXX/X H. I. E. prišiel po predchádzajúcej hádke za svojou manželkou poškodenou J. C. (predtým B.),ktorá v tom čase ležala v posteli so slovami, aby mu naposledy ,,dala“, s čím poškodená nesúhlasila
a zakryla sa perinou, na čo obvinený znovu naliehal na poškodenú, aby mu aj tak ,,dala“ a začal sa
vyzliekať, strhol z poškodenej perinu, chytil ju za nohy, rozťahoval ich od seba, strhol z poškodenej

nohavičky, pričom ich roztrhal a odhodil a pokúsil sa vniknúť pohlavným údom do vagíny poškodenej, čo
sa mu nepodarilo, na čo sa poškodená otočila a posadila, pričom sa obvinený opätovne pokúsil roztlačiť
poškodenej nohy od seba a vniknúť do nej, čo sa mu znovu nepodarilo, následne od ďalšej upustil, vzal
poškodenej služobný telefón a odišiel z miestnosti, pričom keď sa poškodená obliekla a chcela opustiť
rodinný dom, zistila že tento je zamknutý a obvinený stojí pred vchodovými dverami a blokuje ich a keď

obvineného požiadala, aby ju pustil z domu, tento jej odvetil, že ak odíde z domu, už sa dnu nedostane a
na jej opakovanú žiadosť o otvorenie dverí jej obvinený odpovedal, že nikam nepôjde, preto poškodená
vyskočila cez okno rodinného domu

nakoľko nebolo dokázané, že sa stali vyššie označené skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný.

Uvedeným rozsudkom bolo tiež rozhodnuté podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku
o oslobodení obžalovaného spod obžaloby pre skutok obžalobou právne posúdený ako čiastkový útok
pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, odsek 2 písmeno d)
Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že:

v presne nezistenom čase v mesiacoch jún a júl 2019 v rodinnom dome na ulici E. F. G. XXX/X H. I. E.
svojej manželke poškodenej J. C. (predtým B.) bránil opustiť rodinný dom tým spôsobom, že v presne
nezistený deň keď poškodená chcela ísť do práce, sedel pri nej a držal ju za ruku, stál vo dverách a
znemožňoval jej odísť,

nakoľko skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného.

Prokurátor podané odvolanie dodatočne písomne odôvodil nasledovne:

„Dňa 13.3.2020 prokurátor Okresnej prokuratúry v Bánovciach nad Bebravou podal na Okresný súd
BánovcenadBebravouobžalobunaA.B.,obvinenéhozpokračovaciehozločinuobmedzovaniaosobnej
slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c)

Trestného zákona v bode 1 obžaloby a pokračovacieho zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaný v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v bode 2
obžaloby na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.

Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1T/21/2020 zo dňa 10.10.2022 bol
obžalovaný A. B. prvostupňovým súdom oslobodený spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a)
Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola na A. B. podaná
obžaloba.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 3To/9/2023-444 zo dňa 15.11.2023 bol odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušený v celom rozsahu a okresnému súdu bolo uložené, aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Okresný súd Prievidza po vykonanom hlavnom pojednávaní dňa 4.7.2024 rozhodol rozsudkom č.k.
BN-1T/21/202-482 tak, že obžalovaného postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil spod obžaloby
pre skutky právne kvalifikované ako čiastkové útoky pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej

slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona a čiastkové útoky pokračovacieho zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaný v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a postupom

podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil obžalovaného spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako
čiastkový útok pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo dňa 4.7.2024 vyplýva, že súd po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že skutok právne kvalifikovaný ako čiastkový útok pokračovacieho zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom

na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona nie je trestným činom. A hoci tento bol preukazovaný
nielen výpoveďou poškodenej, ale aj samotného obžalovaného, podľa názoru súdu takýto skutok nie je
trestným činom, pretože pokiaľ dôjde medzi manželmi ku konfliktu, je logické, že dôjde aj ku fyzickému
kontaktu, čo však bez ďalšieho nemožno považovať za obmedzovanie osobnej slobody. Vo vzťahu ku
skutkom, ktoré boli právne kvalifikované ako čiastkové útoky pokračovacieho zločinu obmedzovania

osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
c) Trestného zákona a čiastkové útoky pokračovacieho zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaný v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona súd svoje
rozhodnutie odôvodnil v zásade totožnými skutočnosťami a úvahami, aké boli už súčasťou rozhodnutia

prvého oslobodzovacieho rozsudku, a teda predovšetkým skutočnosťou, že okrem obžalovaného a
poškodenej neexistujú iné priame dôkazy, poukázal na zníženú špecifickú vierohodnosť poškodenej
podľa znaleckého posudku z odboru psychológie, uviedol, z akých dôvodov a akým spôsobom posúdil
výpovede nepriamych svedkov, okrajovo sa zmienil o existencii textových správ a tiež uviedol úvahy o
pochybnostiach o čase vzniku hematómov poškodenej.

K čiastkovému útoku pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods.
2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorý priznal aj
obžalovaný, a ktorý podľa právneho názoru súdu nie je trestným činom uvádzam nasledovné.

Za obmedzovanie osobnej slobody sa považuje konanie znemožňujúce voľný pohyb osoby, hoci aj

na krátky čas, pokiaľ sa toto obmedzovanie nedá ľahko prekonať, pričom môže ísť aj o takú formu
obmedzenia slobody pohybu, ako je zvieranie v náručí a podobne. Navyše už komparáciou fyzických
proporcií obžalovaného a poškodenej je zjavné, že držanie ruky poškodenej obžalovaným nemohlo byť
z jej strany ľahko prekonateľné, v opačnom prípade by sa poškodená obžalovanému dokázala vytrhnúť.
Nestotožňujem sa ani s úvahou súdu o tom, že takáto forma fyzického kontaktu medzi manželmi

nemôže byť bez ďalšieho považovaná za obmedzovanie a že súd nevzhliadol úmysel obžalovaného v
prípade tohto čiastkového skutku obmedziť poškodenú na osobnej slobode. Z dokazovania vyplynulo,
že obžalovaný chcel týmto spôsobom konania (chytením poškodenej za ruku) primať poškodenú k tomu,
aby neodišla z domu, kým mu nevysvetlí, čo sa medzi nimi deje, a to zjavne proti vôli poškodenej, čo
muselo byť zrejmé aj obžalovanému, a teda v danej chvíli, hoc na krátky čas, ale jednoznačne zasiahol

do slobodného rozhodovania poškodenej o jej pohybe a osobnej slobode.
Čo sa týka ostatných čiastkových útokov žalovaných skutkov, súd vo svojom rozhodnutí vo vzťahu
k obom skutkom argumentuje predovšetkým závermi znalca z odboru psychológie B. K. C., ktorý
skonštatoval, že hoci všeobecná psychologická vierohodnosť poškodenej je zachovaná, špecifická
vierohodnosť u poškodenej je znížená, pričom neexistujú žiadni iní priami svedkovia skutkov.

Opätovne je potrebné pripomenúť, že znalec bol na hlavnom pojednávaní vypočúvaný k obsahu
záverov svojho znaleckého posudku, kde tieto podrobne vysvetlil, pričom práve výpoveď znalca má
podstatný význam pre spôsob, akým nahliadať na ním konštatované závery v znaleckom posudku.
Znalec na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že k záveru o znížení špecifickej vierohodnosti
poškodenej dospel na základe toho, že poškodená má slabšiu schopnosť objektívne vyhodnocovať

vlastné správanie a je menej sebakritická, avšak nezistil, že by si poškodená vymyslela celé situácie,
ktoré popisovala, ani že by ich popisovala bez toho, aby sa reálne udiali a nie je ani toho názoru, že
by si poškodená dokresľovala dej. Táto časť výpovede znalca z hlavného pojednávania konaného dňa
13.6.2022 má absolútne zásadný význam pre vyhodnotenie pravdivosti výpovede poškodenej súdom
o samotných skutkoch. To, že črtou poškodenej je snaha vykresliť sa pred inými v pozitívnom svetle,

následkom čoho je len jej nižšia (a už vonkoncom nie vymiznutá) špecifická vierohodnosť, je bez
významu popri oveľa dôležitejšej skutočnosti, ktorú znalec konštatoval vo svojej výpovedi na súde, a to
konkrétne že pri znaleckom skúmaní poškodenej nezistil, že by si táto dej dokresľovala, a už vonkoncom
nie to, že by si opisované udalosti vymýšľala bez toho, aby sa reálne stali.
Znalecký posudok v spojení s výpoveďou znalca na hlavnom pojednávaní nepredstavujú preto podklad

pre prijatie záver o nevierohodnosti výpovede poškodenej. Ako bolo uvedené už vyššie, zníženie
špecifickej vierohodnosti poškodenej znalec skonštatoval predovšetkým na podklade jej tendencie
k spoločensky žiaducim odpovediam a nedostatočnej kritickosti voči svojej osobe. Pre posúdenie
hodnovernosti výpovede poškodenej súdom je však podstatné, že zo psychologického hľadiska znalecnezistil, že by si poškodená vymyslela situácie, ktoré popisovala, ani že by ich popisovala bez toho,
aby sa reálne udiali a znalec nie je ani toho názoru, že by si poškodená dej nejakým spôsobom
dokreslila. Za takého stavu nie je podľa môjho názoru možné vyhodnotiť výpoveď poškodenej o

podstatných okolnostiach skutkov inak, ako vierohodnú a s posúdením výpovede poškodenej súdom
ako nevierohodnej sa preto naďalej nestotožňujem.
K lekárskej správe k hematómom na stehnách poškodenej súd uviedol, že tieto nemohli vzniknúť iba
deň pred lekárskym ošetrením, pretože z lekárskej správy vyplýva, že už boli v štádiu rezorbcie. V
tomto smere si dovolím opätovne pripomenúť, že posúdenie otázky rýchlosti vstrebávania hematómov

je otázkou, ktorej zodpovedanie si vyžaduje osobitné odborné znalosti z oblasti medicíny a pokiaľ mal
súd na rozdiel od prokurátora pochybnosť, či hematómy, ktoré sa objektívne nachádzali na vnútornej
strane stehien poškodenej, vznikli pri skutku, alebo sa jedná o hematómy staršieho dáta, mohol a mal
pribrať do konania znalca z príslušného odvetvia odboru zdravotníctva, ktorý by odborne a objektívne
zhodnotil čas vzniku týchto zranení. Bez znaleckého posudku je takáto úvaha naďalej len arbitrárnou
úvahou, a nemožno ju ani považovať za hodnotiaci záver.

V súvislosti so svedeckými výpoveďami L. F. a M. F. je potrebné opätovne poukázať jednak na blízky
pomer - jedná sa o sestru obžalovaného a jej manžela, ktorí sú zároveň susedmi obžalovaného, pričom
z ich výpovedí je zrejmé, že s obžalovaným majú dobrý vzťah, čo nemožno skonštatovať o ich vzťahu
s poškodenou. V prípade výpovede svedka L. F. je navyše potrebné poukázať aj na to, že svedok F.
na jednej strane pri svojom výsluchu uviedol, že nepočul žiadny krik o pomoc, ani hádky, pričom ak by

sa obžalovaný s poškodenou aj niekedy hádali, počul by to, keďže bývajú blízko seba, hoci z ďalších
vykonaných dôkazov vyplynulo, že hádky medzi obžalovaným a poškodenou neboli ojedinelým javom
ich spolužitia, napriek tomu svedok F. nepočul, že by medzi nimi dochádzalo k hádkam. Z uvedených
dôvodov jeho výpoveď nemožno považovať za vierohodnú.
Výpoveď nepriamych svedkov K. F. a N. F. súd naopak vyhodnocuje ako odvodené od nevierohodnej

výpovede poškodenej. V tejto súvislosti dávam opätovne do pozornosti znalecký posudok B. C. v spojení
s výpoveďou znalca na hlavnom pojednávaní, ktoré dôkazy je potrebné hodnotiť spoločne a neizolovať
jeden zo záverov znaleckého posudku, o to viac, keď práve svojou výpoveďou znalec objasnil dôvody
zníženia konštatovaného vierohodnosti poškodenej.
Súd sa v odôvodnení prvotného rozsudku vôbec nevysporiadal s dôkazom v podobe textových správ

poškodenej adresovanej svedkovi F., ktoré bezprostredne nasledovali po útoku zo dňa 24.7.2019, v
ktorých poškodená v reálnom čase svedkovi F. výslovne oznamovala, že ušla z domu, keďže sa ju
obžalovaný pokúsil znásilniť a roztrhal na nej nohavičky, pričom z ďalších vykonaných dôkazov vyplýva,
že poškodená skutočne ušla z domu a svedok F. ju v nočných hodinách toho istého dňa odviezol k jej
rodičom do L..

V druhom rozsudku zo dňa 4.7.2024 sa už okresný súd otázke textových správ síce určitým spôsobom
venuje, avšak len úplne okrajovo, keď na str. 19 uvádza, že ani textové správy (popísané na str. 14
rozsudku) nepreukazujú naplnenie skutkovej podstaty trestného činu. Z akých dôvodov však súd dospel
k záveru, že tieto správy nepreukazujú žalovaný skutok, a to najmä v kontexte ďalších vykonaných
dôkazov (predovšetkým výpovede poškodenej a svedka F.) už z rozsudku nie je vôbec zrejmé.

Okresný súd sa v novom rozsudku opäť žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s existenciou dôkazov
v podobe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PPZ z odboru kriminalistika,
z ktorého vyplýva, že biologický materiál získaný z vnútornej strany roztrhaných ružovo-čiernych
nohavičiek je výlučne kombináciou DNA profilov poškodenej a obvineného v spojení so zápisnicou o
obhliadke miesta činu, pri ktorej sa našli roztrhané dámske nohavičky čierno- ružovej farby, ku ktorým

nohavičkám obžalovaný uviedol, že tieto skutočne roztrhal on, nie však na poškodenej počas snahy
vynútiť si na nej pohlavný styk, ale v rámci upratovania v domácnosti, pretože poškodená mala v dome
vždy neporiadok, a preto roztrhal a vyhodil do smetí nielen tieto nohavičky, ale aj ďalšie veci poškodenej.
Tátoverziaobžalovanéhojevšaknaďalejminimálnespornáanekorešpondujesozápisnicouoobhliadke
miesta činu, keďže z tejto zápisnice a vyhotovenej fotodokumentácie je zrejmé, že pri obhliadke sa

v smetnej nádobe, kde boli nájdené roztrhané nohavičky, nenachádzali žiadne iné kusy oblečenia, s
výnimkou týchto roztrhaných nohavičiek. Ak by bola prezentovaná verzia obžalovaného pravdivá, v
smetnej nádobe by predsa museli byť viditeľné aj iné kusy oblečenia poškodenej.
Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti a úvahy som toho názoru, že ani oslobodzujúci rozsudok
zo dňa 4.7.2024 nevyznieva presvedčivo, keďže v dôsledku parciálnej aplikácie záverov znaleckého

posudku bagatelizuje významné svedectvá nepriamych svedkov skutku, rozhodnutie opiera o výpovede
svedkov, ktorí majú vyslovene antagonistický vzťah k poškodenej a sú príbuznými obžalovaného a
dokonca úplne ignoruje hneď niekoľko vykonaných dôkazov v podobe znaleckého posudku z odvetviakriminalistiky, zápisnicu o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou, ako aj textové správy medzi
poškodenou a svedkom bezprostredne nadväzujúce na posledný skutok.
S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 321

odsek 1 písmeno c), písmeno d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou sp. zn. BN-1T/21/2020 zo dňa 4.7.2024 a aby podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec
vrátil Okresnému súdu Prievidza, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný, ktorý uviedol nasledovné:

„V trestnej veci pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 138 ods. 1, ods. 2 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v bode 1 obžaloby a
pokračovacieho zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného

zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v bode 2 obžaloby predkladám súdu
nasledovné vyjadrenie k odvolaniu okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.
BN-l T/21/2020-482 zo dňa 04.07.2024.

V celom rozsahu sa stotožňujem s napadnutým rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. BN-

lT/21/2020-482 zo dňa 04.07.2024. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie po právnej stránke posúdil
správne a dostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil.

V uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. 3To/9/2023-444 zo dňa 15.11. 2023 odvolací súd uviedol svoj
právnynázorspočívajúcivpotrebeustáleniaskutkovýchzisteníavuvedení,nazákladektorýchdôkazov

súd prvého stupňa dospel k svojim skutkovým zisteniam. Až následne bude možné posúdiť ďalšie
skutkové (napr. aj zachovanie totožnosti skutku v procesnom význame) a právne otázky, podstatné pre
správne rozhodnutie vo veci.

Prvostupňový súd sa týmto právnym názorom riadil a podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, na základe ktorých konkrétnych dôkazov dospel k svojim zisteniam a po ich ustálení podrobne
posúdil jednotlivé skutky resp. jednotlivé čiastkové útoky a podľa môjho právneho názoru správne
skonštatoval, že skutok nie je trestným činom.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že sa skutok resp. jednotlivé útoky stali tak, ako ich opisuje poškodená. Jediným priamym
dôkazom je výsluch poškodenej, pričom tvrdenia poškodenej obžalovaný poprel a nebolo inými dôkazmi
preukázané, ktorá z verzií je pravdivá, či tá, ktorú tvrdí poškodená alebo tá, ktorú tvrdí obžalovaný.
Pokiaľ ide o verziu poškodenej, je ťažko uveriteľné, že bola obmedzená v osobnej slobode, ak dom
nebol zamknutý, teda minimálne jedny dvere na dome sa nedali zamknúť a poškodená mohla nimi z

domu odísť a rovnako tak mohla z domu vyjsť cez okno rodinného domu a to bez toho, aby ohrozila
svoj život alebo zdravie. Tiež poškodená mala k dispozícii minimálne jeden mobilný telefón, resp. pevnú
telefónnu linku, cez ktorú mohla zavolať pomoc. Tiež mohla v prípade ohrozenia, či už zamknutia alebo
údajného pokusu o znásilnenie, volať o pomoc, keďže v tesnej blízkosti rodinného domu sa nachádzajú
iné obydlia a tiež mohla zavolať o pomoc cez telefón.

Bez významu nie sú ani ďalšie zadovážené dôkazy. Poukazujem hlavne na lekársku správu zo dňa
25.07.2019, z ktorej vyplynulo, že poškodená síce mala v čase vyšetrenia na stehnách hematómy, avšak
tieto boli už v štádiu rezorbcie, t. j. nemohli byť poškodenej spôsobené pri pokuse o znásilnenie, ku
ktorému malo dôjsť iba deň pre touto lekárskou správou. Toto všeobecné konštatovanie je možné urobiť

aj bez toho, aby bolo potrebné do konania pribrať znalca z príslušného odboru zdravotníctva. Faktom
však zostáva, že žiadne čerstvé hematómy, ktoré by neboli v štádiu rezorbcie, sa na tele poškodenej
nenašli. Navyše je nepravdepodobné, že by došlo k roztrhaniu nohavičiek na tele poškodenej, keďže pri
tom by musela byť použitá značná sila, následkom čoho by boli pozdĺžne odreniny prípadne pozdĺžne
modriny, čo sa nepreukázalo.

Tiež poukazujem na závery znaleckého posudku znalca B. K. C., podľa ktorého miera, akým poškodená
opisuje svoj spôsob správania, sa javili menej pravdepodobnými zo psychologického pohľadu, svojevlastné správanie v situácií má poškodená tendenciu zamlčiavať, chce samu seba vykresliť v lepšom
svetle. Vierohodnosť poškodenej je podľa súdneho znalca hraničná.

Ani svedkovia - susedia L. F. a M. F. nepotvrdili, že by počuli krik poškodenej, že by boli svedkami
bránenia poškodenej v slobode pohybu. Práve naopak, boli svedkami násilného správania poškodenej
voči obžalovanému. Tiež maloletá svedkyňa nepotvrdila, že by niekedy videla, ako obžalovaný bráni
poškodenej v slobode pohybu, pričom maloletá trávila väčšinu času v domácnosti obžalovaného a
poškodenej.

Chcem poukázať aj na súvislosti, kedy došlo k zhoršeniu vzťahov medzi obžalovaným a poškodenou.
Bolo to v období, keď obžalovaný zistil, že manželka ho podvádza, zatajovala to a on v snahe túto preňho
mimoriadne stresujúcu situáciu nejako riešiť, reagoval tak, chcel, aby poškodená s ním zostala, aby
mimomanželský vzťah ukončila. Obžalovaný však nikdy nemal úmysel poškodenej ublížiť, obmedzovať
ju v slobodnom pohybe alebo ju znásilniť.

Ak aj v skutočnosti došlo k nejakým konaniam obžalovaného ako napr. zobratie telefónu, čítanie
SMS správ, schválnosti, hádky, vulgárne nadávky a pod., nejedná sa o naplnenie skutkovej podstaty
jedného zo zločinov, ktoré sú obžalovanému kladené za vinu, ale maximálne o priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu. Ak poškodená v SMS správach adresovaných svedkovi F. uvádzala

niektoré skutočnosti, na ktoré v odvolaní poukazuje
prokurátor, tieto sú iba tvrdením poškodenej, pričom obžalovaný opakovane uviedol, že tieto jej tvrdenia
sa nezakladajú na pravde.

Dovoľujem si poukázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pokiaľ je v konkrétnej veci tak ako verzia

obžaloby rovnako možná a pravdepodobná verzia obvineného a ďalšími dôkazmi už nie je možné
reálne objasniť, ktorá v úvahu pripadajúcich verzií je vierohodnejšia, nemožno obvineného s ohľadom
na zásadu in dubio pro reo uznať vinným.

Nazákladevyššieuvedenéhonavrhujem,abyKrajskýsúdvTrenčínevzmysle§319Trestnéhoporiadku

zamietol odvolanie prokurátora v celom rozsahu ako nedôvodné.“

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Trestného poriadku (ďalej
len„Tr.por.“),napodkladepodanéhoodvolanianaverejnomzasadnutípreskúmalvrozsahuazdôvodov
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu

o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania prokurátora a jeho dôvodov vyplýva, že v odvolaní
prokurátora nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil
v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o správnosť samotnej, odvolaním prokurátora napadnutej výrokovej časti rozsudku okresného
súdu, z odvolania prokurátora a z vyššie citovaného obsahu jeho písomných dôvodov vyplýva, že
prokurátor v dôvodoch odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu formálne vytýkal chyby

napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. c), d) Tr. por.

Zo samotného vecného obsahu odôvodnenia odvolania prokurátora odvolací súd identifikoval jedinú
námietku, ktorú by formálne bolo možné podriadiť pod dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktorou je námietka prokurátora, že „pokiaľ mal súd na rozdiel

od prokurátora pochybnosť, či hematómy, ktoré sa objektívne nachádzali na vnútornej strane stehien
poškodenej,vzniklipriskutku,alebosajednáohematómystaršiehodáta,moholamalpribraťdokonania
znalca z príslušného odvetvia odboru zdravotníctva, ktorý by odborne a objektívne zhodnotil čas vzniku
týchto zranení“. Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke považuje za nutné zdôrazniť, že imanentnousúčasťou nestrannosti súdu je, aby súd svojou činnosťou nenahrádzal procesnú aktivitu strán, ktorá
činnosť by mohla prispieť k úspechu strany, ktorej aktivita by bola takýmto postupom súdu nahrádzaná.
Odvolací súd tiež pripomína, že povinnosť objasniť vec je v trestnom konaní uložená orgánom činným

v trestnom konaní v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., ktorá povinnosť u prokurátora nekončí podaním
obžaloby. Prokurátor si v tomto konaní musel byť vedomý toho, že riadnym neobjasnením času
vzniku hematómov zistených na tele poškodenej v rozpore s jeho povinnosťou podľa § 2 ods. 10 Tr.
por. sa vystavuje riziku neunesenia svojho dôkazného bremena. Vzhľadom na to, že nevykonaním
nenavrhnutého doplnenia dokazovania okresný súd neporušil žiadnu svoju zákonnú povinnosť, uloženú

mu ustanoveniami Trestného poriadku, odvolací súd dospel k záveru, že uvedená odvolacia námietka
prokurátora nie je dôvodná. Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistil opodstatnenosť prokurátorom
výslovne namietanej chyby napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Pokiaľ ide o prokurátorom navrhovaný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods.
1 písm. d) Tr. por., k tomuto vymedzenému dôvodu považuje odvolací súd za nutné uviesť, že vo

všeobecnosti tento dôvod je uplatniteľný jedine v prípade, ak súd síce správne zistil skutkový stav
veci, avšak na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona.
V tomto konkrétnom prípade by mohol byť uvedený dôvod aplikovateľný len na skutok, spod ktorého bol
obžalovaný oslobodený podľa § 285 písm. b) Tr. por., teda že skutok nie je trestným činom.

Na základe podrobného preskúmania dôvodov odvolania prokurátora odvolací súd v písomných
dôvodoch odvolania neidentifikoval žiadnu konkrétnu argumentáciu prokurátora vo vzťahu k aplikácii
ustanovení Trestného zákona na skutok, podľa ktorého obžalovaný „v presne nezistenom čase v
mesiacoch jún a júl 2019 v rodinnom dome na ulici E. F. G. XXX/X H. I. E. svojej manželke poškodenej
J. C. (predtým B.) bránil opustiť rodinný dom tým spôsobom, že v presne nezistený deň keď poškodená

chcela ísť do práce, sedel pri nej a držal ju za ruku, stál vo dverách a znemožňoval jej odísť“, v rámci
ktoréhoskutkuokresnýsúddospelkrovnakýmskutkovýmzisteniam,akoprokurátorvpodanejobžalobe.
Napriek absencii vytknutia konkrétnych pochybení okresného súdu pri aplikácii ustanovení Trestného
zákona na tento skutok v písomných dôvodoch odvolania prokurátora odvolací súd v zmysle § 317 ods. 1
posledná veta Tr. por. preskúmal správnosť aplikácie ustanovení Trestného zákona na uvedený skutok,

pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je nesprávna aplikácia zákonných ustanovení na zistený
skutok dovolacím dôvodom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd v prípade právneho posúdenia tohto
skutku nedospel k právnemu záveru o naplnení pojmových znakov zločinu obmedzovania osobnej

slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., pretože
zistený skutkový stav veci nie je možné subsumovať pod bránenie v ťažko prekonateľnom užívaní
osobnej slobody, ktoré by poškodenej znemožňovalo voľný pohyb alebo jej bránilo slobodne rozhodovať
o svojom pohybe. Vzhľadom na to, že odvolací súd považoval uvedené právne závery okresného
súdu za správne a zákonné, majúce podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania, prokurátorom

v dôvodoch odvolania namietanú chybu napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.
odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Pokiaľ ide o ostatnú časť písomných dôvodov odvolania prokurátora, z ich vecného obsahu vyplývajú
námietky prokurátora voči správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na

základe ktorého hodnotenia dôkazov okresný súd dospel k záveru o danosti dôvodov na oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por. Podľa názoru odvolacieho súdu prokurátor
podľa konkrétnych dôvodov odvolania vecne namietal nesprávnu aplikáciu § 2 ods. 12 Tr. por. okresným
súdom pri hodnotení vykonaných dôkazov v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

V súvislosti s odvolaním prokurátora namietanou správnosťou hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných
dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich

obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké
pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým
úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútornépresvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov

dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré
je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí
logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým

výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku okresného súdu vytknúť
žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho
súdu správne zistený, pretože okresný súd by nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd upozorniť okresný súd len na to, v ktorých
smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné

pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle
jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania
dospel ku skutkovému záveru, podľa ktorého vykonané dôkazy v zmysle § 285 písm. c) Tr. por. bez

akýchkoľvek pochybností nepreukázali konanie obžalovaného tak, ako mu to kládla obžaloba za vinu.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu
majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v
nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj v nesprávnej aplikácii jednej zo základných

zásad trestného konania, a to zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Z vyššie citovaného
obsahuodôvodneniaodvolaniaprokurátoraodvolacísúdkonštatuje,žeprokurátorvdôvodochodvolania
ani nenamieta, že by skutkové závery okresného súdu nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup okresného súdu rozporný s ustanovením
§ 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha vyvodenia

iných záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má
vyvodiť z vykonaných dôkazov, svedčiacich výlučne v neprospech obžalovaného (ustáliť skutkové
závery o spáchaní činu obžalovaným). Takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených
úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení
dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd, ako bolo uvedené už vyššie, nemá

právomoc udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo
prikazovať súdu prvého stupňa, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne
závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť).

S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe preskúmania obsahu

spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne vyporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie a dal riadne
odpovede, prečo nedospel k záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal prokurátor v dôvodoch svojho
odvolania. Odvolací súd musí tiež konštatovať, že argumentácia okresného súdu, o ktorú oprel
svoj záver o nepreukázaní skutkov, pre ktoré je obžalovaný trestne stíhaný, má úplnú oporu v

celom obsahu vykonaného dokazovania. Argumentácia okresného súdu v súvislosti s hodnotením
vykonaných dôkazov je plne súladná s dlhodobo ustálenou súdnou praxou v otázke posudzovania (aj
v dôvodoch odvolania prokurátora konštatovaných) rozporov vo vykonaných dôkazoch (viď R 30/1966),
akoajvotázkezhodnoteniadvochvpodstatnýchbodochdiametrálneodlišnýchdôkazov(viď.R6/1970).

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd na základe svojho postupu pri
hodnotenídôkazovvsúladesustálenousúdnoupraxouvovzťahukpožiadavkepreukázaniavinydospel
k záveru, že na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy nie sú podľa jeho názoru dostatočné na to,
aby mohol na týchto dôkazoch založiť svoje neochvejné a nespochybniteľné rozumné presvedčenie o
vine obžalovaného zo spáchania činu, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba. Okresný súd podľa

názoru odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne, logicky a opierajúc sa o
argumenty, ktoré majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, vysvetlil, prečo ho výsledky
vykonaného dokazovania nepresvedčili bez akýchkoľvek rozumných pochybností o preukázaní, že
obžalovaný svojim konaním spáchal skutky, pre ktoré bola na obžalovaného podaná obžaloba.Preto odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému
záveru o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a o nesprávnej aplikácii zásady v pochybnostiach
v prospech obvineného okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní,

teda odvolací súd nezistil existenciu odvolaním prokurátora namietaných vád napadnutého rozsudku
v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Na podklade odvolania prokurátora odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutej výrokovej časti
rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní nevytýkaných, ktoré

by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo

zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote
uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné

prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd
v prejednávanom prípade nezistil existenciu odvolaním nevytýkaných vád napadnutého rozsudku,
uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.