Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6S/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5023200193
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5023200193.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobkyne: A.
B., nar. XX. XX. XXXX, štátna príslušníčka Iránskej islamskej republiky, bytom C. A. D. XXXX/X, E. F.
G., zastúpená spoločnosťou KOČIŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Súľovská 9, 040 11 Košice, proti
žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25,
974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-83-001/2023-SK zo
dňa 13. 09. 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobkyni ani žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej aj ako „OCP PZ Žilina“ alebo
„prvostupňový správny orgán“) podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-2206-011/2023-PC zo dňa 16. 06. 2023 (ďalej

len "prvostupňové rozhodnutie“) s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. k) a § 52 ods. 1 písm.
a) zákona o pobyte cudzincov zamietlo žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území
Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), ktorú si žalobkyňa podala dňa 12. 05. 2023 na OCP PZ Žilina,
nakoľko ako štátna príslušníčka tretej krajiny nespĺňala podmienky na udelenie dlhodobého pobytu,
s poukázaním na nepretržitosť pobytu.

2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa mala na území SR

od 11. 03. 2016 do 11. 03. 2018 udelený prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov,ktorýjejbol06.04.2018obnovenýsplatnosťoudo06.04.2019aopakovanejejbolobnovený
21. 01. 2019 s platnosťou do 07. 04. 2020. Naposledy bol žalobkyni prechodný pobyt obnovený 22. 02.
2021 na jeden rok, t. j. do 22. 02. 2022. Dňa 06. 06. 2021 vydal OCP PZ Žilina rozhodnutie č. PPZ-HCP-
BB7-1232-002/2021-PC, ktorým bol žalobkyni v zmysle § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov
pobyt zrušený, nakoľko žalobkyňa porušila povinnosť v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte
cudzincov, keďže sa na území SR nezdržiavala viac ako polovicu času udeleného pobytu v kalendárnom

roku. Žalobkyňa sa voči uvedenému rozhodnutiu odvolala, o odvolaní rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-135-001/2021-SK zo dňa 02.
08. 2021, ktorým rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 06. 06. 2021 potvrdilo. Pobyt žalobkyne bol
právoplatne zrušený dňa 06. 08. 2021. V uvedenej veci podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súdv Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn. 31S/169/2021 zo dňa 26. 07. 2022 rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalšími úkonmi zo strany
OCP PZ Žilina pobyt žalobkyne v evidenčných systémov nadobudol pôvodný status, teda ako pobyt

platný do 22. 02. 2022 a naďalej platný v zmysle § 131i zákona o pobyte cudzincov s poukazom na
prijaté prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID-19.

3. Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu
vychádzal zo spisového materiálu žalobkyne a kontrolnou činnosťou zistil, že v roku 2020 sa žalobkyňa

nezdržiavala na území SR viac ako polovicu udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2020,
o čom svedčia priechodové pečiatky v cestovnom doklade žalobkyne č. H., platnom od 13. 05. 2019
do 12. 05. 2024. Uvedený cestovný doklad obsahoval označenie výstupnou priechodovou pečiatkou
zo dňa 08. 01. 2020 a vstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 21. 11. 2020 z rovnakého leteckého
hraničného priechodu Wien - Schwechat. Bolo tým preukázateľne zistené, že v roku 2020 sa žalobkyňa
nachádzala mimo územia SR 318 dní, a to v období od 08. 01. 2020 do 20. 11. 2020, t.j. viac ako 180 dní.

Prvostupňový správny orgán s poukazom na § 2 ods. 1 písm. k) a § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov konštatoval, že tento čas nie je možné započítať do času nepretržitého pobytu žalobkyne
na území SR, nakoľko sa žalobkyňa na území SR nezdržiavala nepretržite po dobu piatich rokov
bezprostredne pred podaním žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, a teda nie je splnená podmienka
nepretržitosti. Taktiež uviedol, že plánované zdržiavanie sa mimo územia SR, ak má byť započítané

do nepretržitej doby pobytu v zmysle § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, musí byť
oznámené včas a v požadovanom formáte, pričom posúdil, že žiadosť žalobkyne zaslaná policajnému
útvaru dňa 14. 03. 2020 tieto zákonné požiadavky nespĺňa. Prvostupňový správny orgán uzavrel,
že žalobkyňa má na území SR prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov platný do 22. 02. 2022 a naďalej platný v zmysle § 131i zákona o pobyte cudzincov

s poukazom na prijaté prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou spôsobenou ochorením
COVID-19, pretože v odseku 1 sa uvádza, že platnosť prechodného, trvalého pobytu alebo tolerovaného
pobytu, ktorá by inak uplynula počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu
vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19, alebo ktorého platnosť by sa skončila do jedného
mesiaca od odvolania krízovej situácie, sa predlžuje až do uplynutia dvoch mesiacov od odvolania

krízovej situácie.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podala žalobkyňa odvolanie z dôvodu jeho
nezákonnosti, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

5. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným pod č. PPZ-HCP-
BB2-83-001/2023-SK zo dňa 13. 09. 2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), prvostupňové
rozhodnutie OCP PZ Žilina potvrdil. Uviedol, že pri zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu
zákon o pobyte cudzincov nerozlišuje, z akých dôvodov nebola dodržaná podmienka nepretržitého
zdržiavania sa účastníka konania na území SR, ale striktne prikazuje správnemu orgánu zamietnuť

žiadosť o dlhodobý pobyt, bez možnosti posúdenia, či využitia správnej úvahy, ak účastník konania
nespĺňa podmienky na jeho udelenie. Uviedol, že sa s námietkami žalobkyne ohľadom okolností
týkajúcich sa nemožnosti pricestovania na územie SR v roku 2020 oboznámil a v žiadnom prípade
ich nespochybňuje, avšak na rozdiel od konania vo veci zrušenia prechodného pobytu nemá
možnosť tieto skutočnosti posúdiť a zohľadniť. Na margo námietok žalobkyne ohľadom zohľadnenia

rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/169/2021 a predchádzajúceho konania na správnych
orgánoch týkajúceho sa zrušenia prechodného pobytu žalobkyne uviedol, že uvedený rozsudok
žalovaný v plnom rozsahu rešpektoval, a práve na jeho základe svojím rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BB2-83-013/2022-SK zo dňa 02. 11. 2022 zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
PPZ-HCP-BB7-1232-002/2021-PC a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že hoci

podkladom v predchádzajúcom konaní o zrušení prechodného pobytu žalobkyne ako aj pre aktuálne
konanie vo veci zamietnutia žiadosti o dlhodobý pobyt, je nezdržiavanie sa žalobkyne na území SR
v období od 09. 01. 2020 do 20. 11. 2020, uvedené automaticky neznamená, že sa jedná o totožné
konanie. Naopak jedná sa o rozdielne konania, pri ktorých sú aplikované odlišné ustanovenia zákona
o pobyte cudzincov, pri zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt sa jedná o iný druh a intenzitu zásahu

do práv žalobkyne, ako tomu bolo v konaní o zrušenie prechodného pobytu. Jedným zo zásadných
rozdielov medzi uvedenými konaniami je fakt, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje v konaní
o zrušenie prechodného pobytu na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov
aj nezrušiť prechodný pobyt, ak by dôsledky zrušenia tohto pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia,čiže umožňuje posúdiť konkrétne okolnosti prípadu. Žalovaný mal za to, že postupom prvostupňového
správneho orgánu bol náležite zistený skutkový stav veci, predovšetkým to, že žalobkyňa nespĺňa
podmienky na udelenie dlhodobého pobytu, nakoľko sa na území SR nezdržiavala nepretržite po dobu 5

rokov bezprostredne pred podaním žiadosti (v období odo dňa 11. 03. 2016 do 12. 05. 2023), keďže doba
nezdržiavania sa žalobkyne na území Slovenskej republiky prekračuje dobu nepretržitého pobytu
vyjadrenúvustanovení§2ods.1písm.k)zákonaopobytecudzincovatátodobabolatiežpreukázateľne
dlhšia ako ustanovuje § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. dlhšia ako šesť po sebe
nasledujúcich mesiacov. To znamená, že aj v prípade, ak by žalovaný prihliadol na podanie žalobkyne zo

dňa 14. 03. 2023, ktoré nebolo podané zákonným spôsobom, tak ani v tomto prípade by nebola splnená
podmienka ustanovená v § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to z dôvodu, že obdobie
nezdržiavania sa žalobkyne odo dňa 14. 03. 2020, kedy zaslala prostredníctvom emailu svoju žiadosť
o predĺženie času na obnovenie prechodného pobytu, až do dňa 20. 11. 2020, dokedy sa nezdržiavala
na území SR, výrazne presahuje zákonný limit obdobia najviac šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov.
V súvislosti s námietkami žalobkyne ohľadom zásahu do jej práva na rešpektovanie rodinného

a súkromného života, žalovaný konštatoval, že zamietnutím žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu
nedôjde k žiadnemu zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobkyne,
keďže žalobkyňa nebola administratívne vyhostená, jej pobyt nebol zrušený a nebol jej uložený zákaz
vstupu na územie SR. Uviedol, že po právoplatnom zamietnutí žiadosti žalobkyne o dlhodobý pobyt je
jej prechodný pobyt na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 131i ods. 1, resp. § 131k ods. 1 zákona

o pobyte cudzincov naďalej platný, a to až do uplynutia dvoch mesiacov od odvolania krízovej situácie
spôsobenej ochorením COVID-19, resp. mimoriadnej situácie v súvislosti s ozbrojeným konfliktom
na území Ukrajiny, ktoré ešte neboli odvolané. Dokonca aj po odvolaní uvedenej krízovej a mimoriadnej
situácie si môže žalobkyňa podať v rámci dvoch mesiacov od jej odvolania žiadosť o obnovenie
prechodného pobytu na účel podnikania, ktorej bude po splnení zákonných podmienok vyhovené.

Uviedol, že žalobkyňa môže aj po zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt naďalej nerušene žiť so svojou
rodinou na území SR, môže podstupovať zdravotnícku liečbu a podnikať v rodinnom podniku B. E. &
I., J.. Konštatoval, že v budúcnosti, po splnení podmienok stanovených zákonom o pobyte cudzincov,
má žalobkyňa možnosť znova požiadať o udelenie dlhodobého pobytu, ktorej bude po splnení zákonom
požadovaných podmienok vyhovené.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa

domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému.

7. Žalobkyňa uviedla, že žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu v SR podala z dôvodu, že dlhodobý
pobyt jej priznáva väčšiu mieru práv a právnej istoty s ohľadom na jej súčasný rodinný a súkromný život,

ktorý vedie de facto výlučne v SR. Namietala, že žalovaný a prvostupňový správny orgán zhodnotili
skutkové a právne okolnosti prípadu formalistickým a byrokratickým spôsobom, ktorý odporuje obsahu
a účelu zákona o pobyte cudzincov a taktiež právu Európskej únie. Opomenuli zohľadniť ústavnoprávnu
a medzinárodnoprávnu ochranu súkromného a rodinného života žalobkyne a tiež princíp právnej istoty
a legitímnych očakávaní žalobkyne.

8. Žalobkyňa argumentovala tým, že od roku 2016, t.j. už vyše 7 rokov trvalo žije v SR spoločne so svojou
rodinou na základe opakovane udelených prechodných pobytov a spĺňa všetky zákonné požiadavky
na udelenie dlhodobého pobytu. Jej neprítomnosť v SR v období od 09. 01. 2020 do 20. 11. 2020 bola
nezavinená a objektívne neodvrátiteľná. Žalobkyňa poukázala na okolnosti neprítomnosti v SR v roku

2020, kedy vycestovala do Iránu dňa 08. 01. 2020 a nemohla nijako predvídať, že nastane pandémia
COVID-19, ktorá spôsobí dočasné uzatvorenie hraníc a nemožnosť cestovania z jedného štátu do iného.
Žalobkyňa vykonala niekoľko pokusov o návrat do SR, opakovane objednávala viacero leteniek,
avšak všetky lety z Iránskej islamskej republiky boli zrušené. O svojej situácii informovala prvostupňový
správny orgán písomnou žiadosťou z Iránu doručenou elektronicky (e-mailom dňa 14. 03. 2020), z

ktorej vyplýva, že o svojej situácii informovala správny orgán ešte skôr, a to telefonicky. Prvostupňový
správny orgán v odpovedi žalobkyni odporučil, aby si predĺžila platný prechodný pobyt prostredníctvom
zastupiteľského úradu v Iráne. Zastupiteľský úrad SR v Teheráne žalobkyni udelil termín na predloženie
dokladov na obnovenie prechodného pobytu až na 27. 09. 2020. Po neúspešných pokusoch žalobkyňavstúpila na územie Schengenského priestoru až dňa 21. 11. 2020. Žalobkyňa aktívne riešila predĺženie
svojho platného pobytu počas takmer celého roka 2020 a rovnako sa neustále a priebežne snažila
aj o návrat na územie SR. Z uvedeného je zrejmé, že nezanedbala svoje zákonné povinnosti podľa

zákona o pobyte cudzincov. Z objektívnych dôvodov súvisiacich s pandémiou COVID-19 sa nemohla
vrátiť na územie SR, kde mala úmysel sa zdržiavať a kde žije. Žalobkyňa poukázala na ustálenú
judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej výkon právomoci, ktorý vedie k materiálne nespravodlivým,
iracionálnym alebo opresívnym rozhodnutiam, porušuje princíp právneho štátu.

9. Žalobkyňa v správnej žalobe poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/169/2021
zo dňa 26. 07. 2020 a žiadala, aby sa dôsledne prihliadlo na záväzný právny názor krajského súdu,
ktorým sú právne viazaní prvostupňový správny orgán a žalovaný aj v konaní o udelenie dlhodobého
pobytu, keďže meritom veci citovaného rozsudku je posúdenie obdobnej právnej a skutkovej otázky,
a to splnenie zákonnej podmienky zdržiavania sa žalobkyne na území SR v kalendárnom roku 2020.
Osobitne žalobkyňa poukázala na bod 26. rozsudku, v ktorom krajský súd posúdil nemožnosť návratu

žalobkyne na územie SR z dôvodu pandémie COVID-19. S poukazom na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR žalobkyňa uviedla, že k imanentným znakom právneho štátu patrí princíp právnej
istoty a požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď. Uviedla, že je namieste priama aplikácia právnych záverov rozsudku Krajského
súdu v Žiline, ktorý v predchádzajúcom spore o splnenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona

o pobyte cudzincov rozhodol ohľadom splnenia podmienky prítomnosti žalobkyne na území SR za rok
2020 v prospech žalobkyne.

10. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého sa do doby nepretržitého pobytu podľa § 52 ods. 1 písmena a) započítava doba najviac

šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desiatich mesiacov, počas ktorých sa štátny
príslušník tretej krajiny po oznámení policajnému útvaru zdržiaval mimo územia SR. Keďže informovala
o svojej situácii prvostupňový správny orgán písomnou žiadosťou doručenou e-mailom dňa 14. 03.
2020, aplikáciou citovaného ustanovenia dochádza k započítaniu, resp. ospravedlneniu neprítomnosti
žalobkyne na území SR v čase minimálne odo dňa 14. 03. 2020 v rozsahu až do desiatich kalendárnych

mesiacov, teda až do návratu žalobkyne na územie SR dňa 21. 11. 2020. Súčasne v spojení s § 2
ods. 1 písm. k) zákona o pobyte cudzincov (pre obdobie od 09. 01. 2020 do 14. 03. 2020), podľa ktorého
do nepretržitého pobytu sa započítava nepretržitý čas zdržiavania sa cudzinca v zahraničí v dĺžke menej
ako 180 dní, nemá sporná neprítomnosť žalobkyne na území SR od 09. 01. 2020 do 20. 11. 2020 vplyv
na narušenie nepretržitosti pobytu žalobkyne v SR. Podľa žalobkyne dochádza k vzniku samostatných

posudzovaných období, z ktorých každé čiastkové obdobie je v súlade s § 2 ods. 1 písm. k) v spojení
s § 52 ods. 4 písm. b) a § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Ani jedno z týchto čiastkových
období nenarúša nepretržitosť pobytu žalobkyne v SR. K výkladu zákona a viazanosti súdu textom
právneho predpisu poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. 36/2008.

11. Žalobkyňa namietala nezákonný a svojvoľný výklad ustanovenia § 52 ods. 4 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov zo strany prvostupňového správneho orgánu. Uviedla, že z obsahu predloženého
e-mailu zo dňa 14. 03. 2020, t.j. z formálnej a vlastnoručne podpísanej žiadosti žalobkyne v prílohe e-
mailu („Žiadosť o predĺženie času na obnovenie prechodného pobytu“ zo dňa 14. 03. 2020) výslovne
vyplýva informácia žalobkyne, že nie je prítomná na území SR a na územie SR sa bez svojho

zavinenia nevie dostaviť z dôvodu objektívnej nemožnosti pricestovať. Uviedla, že nie je pravdivé
tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že oznámenie žalobkyne zaslané e-mailom nemožno
z obsahovej stránky posudzovať ako oznámenie neprítomnosti žalobkyne na území SR na účely
aplikácie § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Orgány cudzineckej polície vo svojej
praxi bežne komunikujú so žiadateľmi o pobyt prostredníctvom e-mailu a týmto spôsobom zasielajú

účastníkom konania aj právne významné akty a oznámenia. Akékoľvek oznámenie o situácii cudzinca
príslušnému policajnému útvaru z hľadiska obsahu a účelu ustanovenia § 52 ods. 4 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov je možné jednoznačne považovať za oznámenie, t.j., že policajný útvar získa
o situácii cudzinca vedomosť a na uvedené oznámenie sa v žiadnom prípade nevzťahujú zákonné
požiadavky ohľadom formy a spôsobu oznámenia uvedené v § 19 Správneho poriadku. Žalobkyňa

preto žiadala aplikáciu § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pri posúdení jej právnej veci.

12. Ďalej žalobkyňa namietala, že posúdenie neprítomnosti žalobkyne v SR v roku 2020 na jej ťarchu
odporuje systematickému výkladu zákona o pobyte cudzincov. Poukázala na prechodné ustanovenie§ 131i zákona o pobyte cudzincov, v ktorom bola plošne predĺžená platnosť všetkých prechodných,
tolerovaných či trvalých pobytov cudzincov v SR, ktorých platnosť by inak uplynula počas krízovej
situácie spojenej s pandémiou COVID-19, alebo ktorých platnosť by sa skončila do jedného mesiaca

od odvolania tejto krízovej situácie. Žalobkyňa mala za to, že zákonodarca výslovne uznal objektívnu
nemožnosť cudzincov pricestovať a riešiť pobytové otázky priamo v SR s príslušnými orgánmi
cudzineckej polície. Uviedla, že zákonodarca v § 131i zákona o pobyte cudzincov výslovne neupravil
otázku výpočtu dĺžky trvania a uznania nepretržitosti pobytu cudzinca v SR v kontexte jeho zdržiavania
sa v cudzine zavineného pandémiou COVID-19 na účely žiadosti o dlhodobý pobyt, keďže túto otázku

nebolo potrebné vôbec riešiť, nakoľko započítanie obdobia neprítomnosti cudzinca v SR v dôsledku
krízovej situácie COVID-19 zákon o pobyte cudzincov aj bez osobitnej úpravy vo všeobecnosti pripúšťa.
Nejaví sa potom logické a je v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobkyne,
ak sa v súvislosti s krízovou situáciou COVID-19 uplatňuje taký výklad zákona o pobyte cudzincov,
ktorý na jednej strane zo zákona predlžuje platnosť pobytov všetkých cudzincov v SR a pripúšťa
pobyt cudzincov bez pobytového oprávnenia, a ktorý súčasne neprítomnosť žalobkyne v SR objektívne

zapríčinenú pandémiou COVID-19 vykladá na ťarchu žalobkyne pri získaní budúceho pobytového
oprávnenia.

13. Uviedla, že ustanovenie § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktoré stanovuje
požiadavku, aby sa jednalo o oprávnené a nepretržité zdržiavanie sa na území SR po dobu piatich

rokov bezprostredne pred podaním žiadosti, je potrebné vykladať tak, že jeho účel je naplnený, ak
účastník konania v období pred podaním žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu sa oprávnene zdržiava
na území SR na základe série platne udelených prechodných pobytov bez ohľadu na prípadnú čiastočnú
výnimočnú neprítomnosť na území SR v medziobdobí, ktorú účastník konania nezavinil, ak celková doba
oprávneného a nepretržitého zdržiavania na území SR inak dosiahla alebo dokonca presiahla zákonom

požadovanú dobu 5 rokov pred podaním žiadosti o dlhodobý pobyt. Uviedla, že je potrebné obdobie
rokov 2016 až 2023 posúdiť v prípade žalobkyne komplexne a jednotne ako celok. Žiadala vykladať
dotknuté zákonné ustanovenie v jeho komplexnosti, vrátane jeho teleologického, ústavnokonformného
a eurokonformného výkladu.

14. Žalobkyňa argumentovala tým, že pri posúdení započítania obdobia neprítomnosti žalobkyne
v SR v spornom období do jej predchádzajúceho nepretržitého pobytu v SR je potrebné
uplatniť eurokonformný výklad zákona o pobyte cudzincov. Poukázala na úvodné ustanovenia Smernice
Rady 2003/109/ES z 25. 11. 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré
sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „smernica“). Osobitne poukázala na hlavné kritérium

na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktorým by mala byť dĺžka pobytu
na území členského štátu, pričom pobyt by mal byť oprávnený a zároveň nepretržitý, aby sa preukázalo,
že osoba sa v krajine usadila. Je zrejmé, že žalobkyňa sa zdržiava v SR nepretržite vyše 7 rokov a že sa
v SR usadila. Ďalej zdôraznila čl. 4 ods. 3 druhý pododsek smernice, v ktorom je uvedené, že v určitých
prípadoch alebo za výnimočných okolností prechodného charakteru a v súlade s vnútroštátnym

právom, členské štáty môžu akceptovať, že dlhšie obdobie neprítomnosti, ako je obdobie uvedené
v prvom pododseku nepreruší obdobie uvedené v odseku 1 smernice. V týchto prípadoch členské štáty
nevezmú do úvahy rozhodujúce obdobie neprítomnosti do započítania obdobia uvedeného v odseku 1.
Žalobkyňa uviedla, že súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť
medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Situácia, že žalobkyňa

nemohla pricestovať z objektívnych dôvodov pandémie COVID-19 je špecifickou situáciou, ktorá
má byť považovaná za výnimočnú okolnosť prechodného charakteru v zmysle čl. 4 ods. 3 druhý
pododsek smernice. Žalobkyňa konštatovala, že sú splnené podmienky na priamu aplikáciu smernice
resp., že smernica ukladá žalovanému povinnosť uznať žalobkyni splnenie podmienky pre udelenie
dlhodobého pobytu v SR podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a teda má priamy účinok.

15. Žalobkyňa namietala, že správny orgán nezohľadnil okolnosti súkromného a rodinného života
žalobkyne. Uviedla, že má troch súrodencov a okrem jedného súrodenca celá rodina žalobkyne žije
na Slovensku v spoločnom rodinnom dome v Tepličke nad Váhom. Uviedla, že so svojou blízkou rodinou
podniká, je konateľkou v rodinnom podniku v obchodnej spoločnosti B. E. & I. J., IČO: XX XXX XXX.

Žalobkyňa má na území SR silné a stabilné zázemie, a to tak rodinné ako aj podnikateľské. Zamietnutie
žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR by žalobkyni a jej rodine spôsobilo značné problémy
pri podnikaní. Poukázala na judikatúru ESĽP, ktorá uvádza, že rozhodnutia, ktoré štátne orgány prijmú
v imigračnej oblasti môžu predstavovať zásah do práva na súkromný a rodinný život zaručený v článku 8Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to obzvlášť
vtedy, ak majú dotknuté osoby v predmetnej krajine silné osobné a rodinné väzby. Žalobkyňa poukázala
na svoj nepriaznivý zdravotný stav a uviedla, že je pre ňu dôležité aby mohla zotrvať so svojou blízkou

rodinou, ktorá v podstate celá žije iba v SR a ktorá sa o žalobkyňu môže zo zdravotnej stránky postarať
a poskytnúť jej potrebnú morálnu a psychickú podporu. Uviedla, že v Iránskej islamskej republike nemá
žiadnu blízku rodinu ani blízkych priateľov. Napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie predstavujú
vážny zásah do jej súkromného a rodinného života a jej rodiny a sú v rozpore s Ústavou SR a čl. 8
Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Namietala,

že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, pri rozhodovaní vychádzal zo svojich domnienok a
rodinný a súkromný život vrátane podnikania žalobkyne v SR neposúdil. Zdôraznila, že veľká časť
jej rodiny na Slovensku má udelený pobyt práve zo strany prvostupňového správneho orgánu.
Namietala, že mimoriadne ustanovenie § 131i zákona o pobyte cudzincov od 15. 11. 2023 jej nebude
umožňovaťďalšíoprávnenýpobytvSRnapodkladepredchádzajúcehoudelenéhoprechodnéhopobytu,
ktorý expiroval dňa 22. 02. 2022, z dôvodu odvolania mimoriadnej situácie s účinnosťou od 15. 09.

2023. Pokiaľ žalovaný argumentoval úpravou podľa § 131k zákona o pobyte cudzincov (vojnový konflikt
na Ukrajine), táto úprava sa na žalobkyňu nevzťahuje, nakoľko mimoriadna situácia v spojení s vojnou
na Ukrajine bola vyhlásená s účinnosťou od 26. 02. 2023, pričom predchádzajúci prechodný pobyt
žalobkyne expiroval 22. 02. 2022, teda ešte pred vznikom tejto druhej mimoriadnej situácie. Poukázala
na judikatúru Ústavného súdu SR, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci

sp. zn. 1Sža/2/2009, týkajúce sa práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života. Uviedla, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ak účastník konania
namieta porušenie svojho osobného rodinného života, neobstojí len argument, že správny orgán konal
v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Uviedla, že procesný postup prvostupňového správneho
orgánu a žalovaného je v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami žalobkyne a je v rozpore

so zásadou právnej istoty. Taktiež uviedla, že výkon podnikateľskej činnosti vzhľadom na kompetenciu
žalobkyne ako konateľky obchodnej spoločnosti je na diaľku právne nemožný. Štátny príslušník tretej
krajiny môže na území SR vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, iba ak je
držiteľom platného povolenia na pobyt. Rozhodnutím žalovaného bolo žalobkyni úplne znemožnené
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti B. E. & I. J.. Žalobkyňa namietala,

že prvostupňový správny orgán a ani žalovaný sa pri posúdení okolností súkromného a rodinného
života nezaoberali negatívnymi dopadmi rozhodnutí na rodinných príslušníkov žalobkyne a na obchodnú
spoločnosť, v ktorej žalobkyňa pôsobí (neopomenuteľní účastníci konania). Orgány verejnej správy
vôbec nevzali do úvahy jej spomenutú bezúhonnosť a doterajší bezproblémový pobyt na území SR.
Uviedla, že zamietnutím žiadosti o dlhodobý pobyt v súčasnosti neexistuje zákonný podklad pre ďalší

oprávnený pobyt žalobkyne v SR. Tvrdenie žalovaného, že zásah do súkromného a rodinného života
je vylúčený z dôvodu možnosti žalobkyne požiadať o niektorý z prechodných pobytov, resp. počkať
na splnenie podmienky nepretržitosti a bezprostrednosti pobytu žalobkyne v SR v zmysle účelového
výkladu zákona žalovaným, neobstojí. Uviedla, že dlhodobý pobyt je typom pobytu, ktorý jej garantuje
oveľa väčší rozsah práv a štandard ochrany ako akýkoľvek typ prechodného pobytu a nie je povinná

opakovane žiadať o časovo obmedzený prechodný pobyt na účel podnikania, ani tento zakaždým
obnovovať. Uvedené podstúpila posledných 7 rokov a jej právne postavenie zdôvodňuje jednoznačne
udelenie dlhodobého pobytu.

16. V závere správnej žaloby žalobkyňa namietala porušenie svojich procesných práv a nedostatočne

zistený skutkový stav. Bolo nevyhnutné, aby orgány verejnej správy vykonali výsluch žalobkyne
a dotknutých osôb (opomenutých účastníkov konania), čím bola porušená povinnosť zistiť skutočný
stav veci. Namietala, že orgány verejnej správy nekonali so všetkými účastníkmi konania, ktorými sú
nesporne aj obchodná spoločnosť B. E. & I. J. a všetci rodinní príslušníci žalobkyne žijúci v SR
v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, t.j. súrodenci žalobkyne, pán J. B. a pani J. B.. Uviedla,

že v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, účastníkom konania v otázkach upravených zákonom
o pobyte cudzincov je taktiež iná osoba ako cudzinec, ktorému predmetné rozhodnutie zakladá,
mení alebo ruší práva alebo povinnosti. To platí v prípade, keď rodina tvorí funkčný celok a reálne
hrozí priame dotknutie rodinných príslušníkov cudzinca, a to najmä tých členov rodiny, ktorí sú
na otázke ďalšieho pobytu cudzinca v SR závislí. Uviedla, že bolo povinnosťou orgánov verejnej

správy identifikovať účastníkov konania. Poukázala na § 14 Správneho poriadku, ktorý nevyžaduje
návrh konkrétnej osoby na pribratie do konania v postavení účastníka konania, toto postavenie je
dané objektívne – v dôsledku ujmy, resp. objektívnej spôsobilosti rozhodnutia privodiť tejto osobe ujmu
na právach.17. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe upriamil pozornosť na ustanovenia zákona o pobyte
cudzincov, v zmysle ktorých boli v administratívnom konaní povinní prvostupňový správny orgán a

žalovaný postupovať. Uviedol, že celkové dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu
bolo vykonané podrobne a spoľahlivo a prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky obligatórne
náležitosti s paragrafovými ustanoveniami, ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky skutočnosti,
ktoré boli podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil
s postupom prvostupňového správneho orgánu. Uviedol, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje v

konaní o zrušenie prechodného pobytu na základe ustanovenia § 36 ods. 2 aj nezrušiť prechodný
pobyt, ak by dôsledky zrušenia tohto pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia, čiže umožňuje posúdiť
konkrétne okolnosti prípadu. Pri zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu zákon o pobyte
cudzincov nerozlišuje, z akých dôvodov nebola dodržaná podmienka nepretržitého zdržiavania sa
účastníka konania na území Slovenskej republiky, ale striktne prikazuje správnemu orgánu zamietnuť
žiadosť o dlhodobý pobyt, bez možnosti posúdenia, ak nespĺňa podmienky na jeho udelenie. V prípade

udeleniadlhodobéhopobytujeokremsplneniazákonnýchpodmienokpovinnosťousprávnehoorgánuvo
všetkých ohľadoch skúmať nepretržitosť pobytu žiadateľa, čo učinil, a na základe čoho zistil nesplnenie
podmienky na udelenie dlhodobého pobytu zo strany žalobkyne. Žalovaný zdôraznil, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, pričom pri rozhodovaní boli zohľadnené všetky okolnosti konkrétneho

prípadu žalobkyne.

18. V replike žalobkyňa zotrvala na tvrdeniach a dôkazoch uvedených v správnej žalobe, na ktoré
v plnom rozsahu odkázala.

19. V duplike žalovaný uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení a vo všetkých bodoch zotrváva na svojom
vyjadrení k správnej žalobe, ako aj na svojom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu.

Právny rámec

20. Podľa § 2 ods. 1 písm. k) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie nepretržitým
pobytom čas pobytu na základe udeleného pobytu, ktorý začína plynúť dňom vstupu; do nepretržitého
pobytu sa nezapočítava čas výkonu trestu odňatia slobody a nepretržitý čas zdržiavania sa cudzinca v

zahraničí viac ako 180 dní, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie
sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na
území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred

podaním žiadosti.

22. Podľa § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, do doby nepretržitého pobytu podľa odseku
1 písm. a) sa započítava doba najviac šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desiatich
mesiacov, počas ktorých sa štátny príslušník tretej krajiny po oznámení policajnému útvaru zdržiaval

mimo územia Slovenskej republiky.

23. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
dlhodobého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie dlhodobého
pobytu.

24. Podľa § 131i ods. 1 a 3 zákona o pobyte cudzincov, platnosť prechodného pobytu, trvalého pobytu
alebo tolerovaného pobytu, ktorá by inak uplynula počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo
výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 (ďalej len „krízová situácia“), alebo
ktorého platnosť by sa skončila do jedného mesiaca od odvolania krízovej situácie, sa predlžuje až

do uplynutia dvoch mesiacov od odvolania krízovej situácie. Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa
počas krízovej situácie zdržiava mimo územia Slovenskej republiky, môže podať žiadosť o obnovenie
prechodného pobytu alebo žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na zastupiteľskom
úrade.25. Podľa § 131k ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, platnosť prechodného pobytu, trvalého pobytu
alebo tolerovaného pobytu, ktorá by inak uplynula počas mimoriadnej situácie vyhlásenej v súvislosti

s hromadným prílevom cudzincov na územie Slovenskej republiky spôsobeným ozbrojeným konfliktom
na území Ukrajiny (ďalej len „mimoriadna situácia“), sa predlžuje až do uplynutia dvoch mesiacov
od odvolania mimoriadnej situácie; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého
žiadosť o obnovenie prechodného pobytu bola zamietnutá. V súvislosti s predĺžením platnosti pobytu
podľa predchádzajúcej vety vydá policajný útvar so súhlasom ministerstva vnútra na žiadosť štátneho

príslušníka tretej krajiny doklad o pobyte s platnosťou určenou konkrétnym dátumom, ak je to potrebné
na vykonávanie účelu pobytu.

26. Podľa čl. 4 ods. 1 smernice, členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom
štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov
bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.

27. Podľa čl. 4 ods. 3 prvý pododsek smernice, obdobia neprítomnosti na území príslušného členského
štátu nesmú prerušiť obdobie, ktoré je uvedené v ods. 1 a musia sa brať do úvahy pri výpočte, ak sú
kratšie ako šesť po sebe idúcich mesiacov a nepresiahnu spolu 10 mesiacov počas obdobia uvedeného
v ods. 1.

28. Podľa čl. 4 ods. 3 druhý pododsek smernice, v určitých prípadoch alebo za výnimočných okolností
prechodného charakteru a v súlade s vnútroštátnym právom, členské štáty môžu akceptovať, že dlhšie
obdobie neprítomnosti, ako je obdobie uvedené v prvom pododseku nepreruší obdobie uvedené v
ods. 1. V takýchto prípadoch členské štáty nevezmú do úvahy rozhodujúce obdobie neprítomnosti do

započítania obdobia uvedeného v ods. 1.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

29. Správny súd v Banskej Bystrici vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho

súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP prejednal
vec dňa 15. októbra 2025 na nariadenom pojednávaní, nakoľko o jeho nariadenie požiadala žalobkyňa.
Na pojednávaní predstúpil právny zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že skutkový stav medzi účastníkmi
konania nie je sporný. Žalobkyňa nepopiera okolnosť neprítomnosti na území SR v rozhodnom čase.
Žalobkyňa žije na Slovensku od roku 2016 a k zamietnutiu žiadosti došlo v roku 2023. Žalobkyňa je

konfrontovaná s takým skutkovým stavom, ktorý ako účastníčka konania pred cudzineckou políciou
nezavinila.Mázato,žeajexistujúceustanoveniazákonaopobytecudzincovsadajúvyložiťvtomsvetle,
že požiadavka piatich rokov nepretržitého pobytu bola splnená. Uvedenému svedčí aj eurokonformný
výklad smernice, z ktorej zákon o pobyte cudzincov vychádza. Pri výklade ustanovení o nepretržitom
pobyte je účelom, aby oň žiadala už osvedčená, usadená osoba. Tomu zodpovedá aj lepší právny

štatút, ktorý je s týmto pobytom spojený, t.j. štatút vyššej kategórie, ktorý znamená rozsiahlejšie práva
pre žalobkyňu. Bolo preukázané, že žalobkyňa sa na území SR usadila. Aj mimo rámca zákona o pobyte
cudzincov existuje medzinárodná právna úprava z hľadiska Dohovoru, ktorý chráni právo na súkromný
a rodinný život žalobkyne, do ktorého bolo podľa mienky žalobkyne zjavne zasiahnuté. Krajský súd
v Žiline v rámci predchádzajúcej rozhodovacej činnosti rozhodoval v obdobnej veci žalobkyne a riešil

aj aspekt s poukazom na neprítomnosť žalobkyne. Žalovaný bol preto povinný vyhovieť žalobkyni
cez existujúcu právnu úpravu tak vnútroštátnu ako aj medzinárodnú a nie iba odkazovať na kogentné
ustanovenia. Cudzinec má právo na spravodlivý proces, má právo na svoje legitímne očakávania
a v materiálnom právnom štáte by rozhodovacia činnosť štátnych orgánov mala byť racionálna a nie
opresívna. Taktiež došlo k zmene platnej právnej úpravy, podmienky pre výkon podnikania s ohľadom

na prechodný pobyt na účely podnikania sa sprísnili. Žalobkyňa od roku 2016 napĺňa požiadavky pre
udelenie dlhodobého pobytu, je usadená na Slovensku 7 rokov a nie 5 rokov, s výnimkou covidového
obdobia, preto môže v nadväznosti na uvedené žiadať o pobyt vyššieho štandardu.

30. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že trvá na zákonnosti napadnutého rozhodnutia

v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré považuje za zákonné a správne,
vychádzajúce z dostatočného dokazovania, riadneho odôvodnenia a zistenia skutkového stavu veci.
Získané dôkazy nepochybne preukázali, že žalobkyňa nespĺňa podmienky na udelenie dlhodobého
pobytu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko sa na územíSR nezdržiavala nepretržite po dobu 5 rokov bezprostredne pred podaním žiadosti, keďže doba
nezdržiavania sa žalobkyne na území SR prekračuje dobu nepretržitého pobytu vyjadrenú v ustanovení
§ 2 ods. 1 písm. k) zákona o pobyte cudzincov a taktiež bola táto doba preukázateľne dlhšia

ako v ustanovení § 52 ods. 4 písm. b) citovaného zákona. Žalovaný vzal na vedomie žalobkyňou
uvádzané dôvody, pre ktoré sa nezdržiavala na území SR, s uvádzanými skutočnosťami sa oboznámil
a v žiadnom prípade ich nespochybňuje. V súvislosti s námietkami žalobkyne o zásahu do jej práva
na rešpektovanie rodinného a súkromného života má žalovaný za to, že zamietnutím žiadosti o udelenie
dlhodobého pobytu nedôjde k žiadnemu zásahu do práv žalobkyne na rešpektovanie jej súkromného

a rodinného života. Žalobkyni nebol jej pobyt zrušený, nebola administratívne vyhostená, nebol jej
uložený zákaz vstupu na územie SR. Jej prechodný pobyt na účel podnikania v zmysle ustanovenia
§ 131i ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, resp. § 131k ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je naďalej
platný až do uplynutia dvoch mesiacov od odvolania krízovej situácie spôsobenej ochorením COVID-19,
resp. mimoriadnej situácie v súvislosti s ozbrojeným konfliktom na území Ukrajiny, ktorý ešte nebol
odvolaný.Taktiežžalobkyniakokonateľkenevzniknežiadnaujmaanifinančnáškoda,pretožeprivýkone

konateľských oprávnení sa môže na chode spoločnosti naďalej podieľať ako doposiaľ. Pobyt žalobkyne
na účel podnikania je naďalej platný a na území SR môže naďalej žiť aj so svojou rodinou,
ako aj vykonávať podnikateľskú činnosť a po zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže
požiadať o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania, resp. po splnení zákonných podmienok
môže opätovne požiadať o udelenie dlhodobého pobytu na území SR.

31. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá
žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Po preskúmaní správnej žaloby,
vyjadrenia žalovaného, žalobkyne a administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je v súlade so zákonom a správna
žaloba nie je dôvodná.

32. Správny súd uvádza, že právna úprava zákona o pobyte cudzincov pri rozhodovaní o zamietnutí
žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nerozlišuje, z akých dôvodov nebola dodržaná podmienka

nepretržitého zdržiavania sa účastníka konania na území SR, ale v prípade ak účastník konania túto
podmienku nespĺňa, zákon striktne prikazuje správnemu orgánu žiadosť o dlhodobý pobyt zamietnuť,
t.j. bez možnosti posúdenia iných objektívnych okolností, či využitia správnej úvahy. Ustanovenie § 54
ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným, ktoré nepripúšťa odchýlenie
od jeho vymedzenia v zákone. V prípade rozhodovania o udelení dlhodobého pobytu je povinnosťou

správneho orgánu skúmať nepretržitosť pobytu účastníka konania na území SR, čo správne orgány
v prípade žalobkyne aj vykonali a uzavreli, že žalobkyňa nespĺňa podmienku nepretržitého zdržiavania
sa na území SR po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti o udelenie dlhodobého
pobytuspoukazomnaust.§52ods.4písm.b)zákonaopobytecudzincov,t.j.neboldodržanýnepretržitý
čas zdržiavania sa žalobkyne v zahraničí v trvaní najviac šesť po sebe nasledujúcich mesiacov. Preto

nebola dôvodná námietka žalobkyne, že v roku 2020 po jej vycestovaní do Iránskej islamskej republiky,
nastali objektívne okolnosti ňou nezavinené, týkajúce sa nemožnosti pricestovať naspäť na územie SR
a žalovaný túto okolnosť nezohľadnil a ani neskúmal. Správny súd poukazuje na stanovisko žalovaného,
ktorý v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že sa s týmito objektívnymi okolnosťami oboznámil a
nespochybňuje ich, avšak na rozdiel od konania vo veci zrušenia prechodného pobytu, nemá zákonnú

možnosť ich posúdiť a zohľadniť, keďže je viazaný zákonom, ktorý mu prikazuje žiadosť o udelenie
dlhodobého pobytu zamietnuť, ak nie sú splnené podmienky na jeho udelenie, čo je aj prípad žalobkyne
(str. 13 napadnutého rozhodnutia). Nie je preto dôvodné tvrdenie žalobkyne, že orgány verejnej správy
účelovo a izolovane od týchto skutočností zdôrazňujú rozsah neprítomnosti žalobkyne výlučne a iba
v časti roku 2020, ktorú žalobkyňa nezavinila a nemohla nijak zvrátiť (str. 5 správnej žaloby).

33. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalovaný pri preverení priechodových
pečiatok odtlačených v cestovnom doklade žalobkyne ako aj preverením dátumov jej vstupu a výstupu
na územie a z územia SR zistil, že žalobkyňa sa preukázateľne mimo územia SR zdržiavala odo dňa
09. 01. 2020 do dňa 20. 11. 2020, t.j. v súhrne 316 dní. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že

žalobkyňa sa mimo územia SR zdržiavala dlhšie obdobie, ako obdobie 180-tich dní, ktoré sa v zmysle
ustanovenia§2ods.1.písm.k)zákonaopobytecudzincovzapočítavadonepretržitéhopobytu.Zároveň
nebola splnená ani podmienka v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
podľa ktorej sa do doby nepretržitého pobytu podľa ods. 1 písm. a) započítava doba najviac šiestichpo sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desiatich mesiacov, počas ktorých sa štátny príslušník tretej
krajiny po oznámení policajnému útvaru zdržiaval mimo územia SR.

34. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala, že informovala správny orgán o nezdržiavaní sa na území SR
listom označeným ako „Žiadosť o predĺženie času na obnovenie prechodného pobytu“ zo dňa 14. 03.
2020 a správne orgány na túto žiadosť neprihliadli, správny súd konštatuje, že táto námietka nebola
dôvodná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na str. 14 prisvedčil postupu prvostupňového správneho
orgánu,žepodaniežalobkynenebolovykonanézákonnýmspôsobomvzmysle§19Správnehoporiadku

v spojení s § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zároveň uviedol, že ak by aj akceptoval
toto podanie žalobkyne, tak obdobie od 14. 03. 2020 do 20. 11. 2020 výrazne presahuje zákonný limit
obdobia najviac šesť po sebe nasledujúcich mesiacov, pričom s týmto názorom žalovaného sa správny
súd stotožnil.
Anivprípadeakceptovaniaformyžiadostižalobkynezodňa14.03.2020správnymiorgánmibynemohlo
viesť k vydaniu iného rozhodnutia vo veci samej pre prekročenie doby, po ktorú sa môže cudzinec

zdržiavať mimo územia SR a túto skutočnosť žalovaný riadne odôvodnil.
35. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej sporná neprítomnosť na území SR od 09. 01. 2020 do 20. 11. 2020
nemala vplyv na narušenie nepretržitosti pobytu a došlo k vzniku dvoch samostatných posudzovaných
období (od 09. 01. 2020 do 14. 03. 2020 a od 14. 03. 2020 do 20. 11. 2020), z ktorých každé čiastkové
obdobie je plne v súlade s § 2 ods. 1 písm. k) v spojení s § 52 ods. 4 písm. b) a napokon tiež v spojení s

§ 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov t.j., že ani jedno z týchto čiastkových období nenarúšalo
nepretržitosť pobytu žalobkyne v SR, správny súd uvádza, že v administratívnom konaní bolo orgánmi
verejnej správy jednoznačne preukázané, že doba nezdržiavania sa žalobkyne na území SR bola dlhšia
ako šesť po sebe nasledujúcich mesiacov, čo predstavuje rozpor s § 2 ods. 1 písm. k) v spojení s
§ 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a preto námietku žalobkyne o dvoch samostatných

čiastkových obdobiach nemožno uznať. Žalobkyňa tiež namietala, že obdobie neprítomnosti na území
SR od 14. 03. 2020 do 20. 11. 2020 možno započítať aj z toho dôvodu, že podľa § 52 ods. 4 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov možno započítať obdobie do desať mesiacov. Správny súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na čl. 4 bod 3. prvý pododsek Smernice, ktorý uvádza, že možno započítať obdobia
neprítomnosti, ktoré nepresiahnu spolu 10 mesiacov počas obdobia uvedeného v ods. 1, t.j. musí ísť

o čiastkové obdobia po sebe nenasledujúce, ktoré sa vyskytnú v rámci 5 rokov bezprostredne pred
podaním žiadosti, čo nie je v prípade žalobkyne naplnené.

36. Žalobkyňa v správnej žalobe poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
ZA-31S/169/2021 zo dňa 26. 07. 2022 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a žiadala zohľadniť

a aplikovať jeho závery aj na prejednávanú vec. V tejto súvislosti poukazovala najmä na bod 26.
na strane 16 rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza: „Špecifikom posudzovanej veci boli
tvrdenia žalobkyne o nemožnosti jej návratu na územie SR v priebehu roka 2020 z dôvodu pandémie
Covid-19, ktorú okolnosť žalobca neposúdil s dostatočnou dôslednosťou (a v zásade nevykonal žiadne
dokazovanie, čo už bolo uvedené vyššie). Ak totiž žalobkyňa vycestovala do Iránu v januári 2020, zrejme

počítala s možnosťou návratu tak, aby splnila podmienku podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte
cudzincov, čo jej bolo znemožnené v dôsledku reštrikcií v leteckej doprave. Okrem toho je zrejmé, že
aj keby žalobkyňa využila termín, ktorý jej bol pridelený zastupiteľstvom v Teheráne (27.09.2020) na
účely podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu v SR, povinnú dĺžku pobytu na území SR by
už nedosiahla. Celkovo potom argumentácia žalovaného nedáva zmysel, pokiaľ je žalobkyni vytýkané

(a to aj za situácie, že so slovenskými úradmi aktívne komunikovala), že nevyužila možnosť obnovenia
prechodného pobytu prostredníctvom zastupiteľstva“.

37. Správny súd ohľadom tejto námietky žalobkyne odkazuje na bod 32. tohto rozsudku, v ktorom sa
vysporiadava s postupom žalovaného pri vyhodnocovaní (posúdení) námietky ohľadom nemožnosti

návratu žalobkyne na Slovensko v dôsledku pandémie COVID-19. Zároveň je potrebné uviesť, že z
odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktoré je obsiahnuté v bodoch 23, 27, 28 a 31 vyplývajú odlišné
skutkové závery ako je tomu v prejednávanej veci. V bode 23. rozsudku krajský súd konštatoval, že
závery správnych orgánov v konaní o zrušenie prechodného pobytu nemali žiadny skutkový základ,
pretože vo veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie a nebolo ich možné podporiť ani žiadnymi

listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu. Krajský súd uviedol, že už len samotné vyslovenie
skutkových záverov zo strany žalovaného bez vykonania náležitého dokazovania v zmysle vyššie
formulovaných zásad, bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Taktiež krajský súd
považoval za nesprávny postup žalovaného, ktorému boli spolu s odvolaním proti prvostupňovémusprávnemu rozhodnutiu predložené viaceré listiny, smerujúce k preukázaniu podmienok podľa § 36
ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pričom z jeho strany nedošlo k poučeniu žalobkyne o nutnosti
odstrániť vady týchto listín (§ 3 ods. 2, § 19 ods. 3 Správneho poriadku). Rovnako žalovaný nijak

nereflektoval na tvrdenia žalobkyne, že v inom konaní malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia vo vzťahu
k jej sestre J. B. za obdobných skutkových okolností opačným spôsobom, keď žalovaný uviedol
len to, že mu nie sú známe detaily konania. Na základe týchto skutočností preto nemožno uznať
argumentáciu žalobkyne, že sa v konaní pred krajským súdom jednalo o obdobné skutkové a právne
otázky. Naviac správny súd uvádza, že predmetom administratívneho konania vo veci prejednávanej

krajským súdom bolo zrušenie prechodného pobytu žalobkyne, ktoré sa viaže k odlišným ustanoveniam
zákonaopobytecudzincovakojetomuvprípaderozhodovaniaožiadostioudeleniedlhodobéhopobytu.
Hoci krajský súd považoval okolnosť nezdržiavania sa žalobkyne na území SR v období od 09. 01.
2020 do 20. 11. 2020 za špecifickú aj v konaní o zrušení prechodného pobytu, uvedené automaticky
neznamená, že sa jedná o totožné konania. Naopak, jedná sa o rozdielne konania, pri ktorých sú
aplikované odlišné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Pri zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt

sa jedná o iný druh a intenzitu zásahu do práv žalobkyne, ako v konaní o zrušenie prechodného
pobytu. Jedným zo zásadných rozdielov medzi uvedenými konaniami je skutočnosť, že zákon o pobyte
cudzincov umožňuje v konaní o zrušenie prechodného pobytu na základe ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o pobyte cudzincov aj nezrušiť prechodný pobyt, ak by dôsledky zrušenia tohto pobytu boli
neprimerané dôvodu zrušenia, čiže umožňuje posúdiť konkrétne okolnosti prípadu. To znamená, že

zákon o pobyte cudzincov „predpokladá“ použitie správnej úvahy, resp. zohľadnenie iných okolností
v prípade, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia najmä
s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. V prípade rozhodovania o
žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu zákon o pobyte cudzincov oprávnenie využiť správnu úvahu
správnemu orgánu nepriznáva. Námietka žalobkyne preto nebola dôvodná, keďže závery krajského

súdu nebolo možné aplikovať aj na prejednávanú vec.

38. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že ust. § 131k ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa na ňu nevzťahuje,
správny súd uvádza, že ide o ustanovenie všeobecne platné pre všetky udelené prechodné pobyty,
keďže v zákone nie je ich okruh nijako limitovaný, napríklad len pre cudzincov, ktorí prišli z Ukrajiny,

ani žiadnym iným spôsobom. Z dôvodovej správy vyplýva, že predmetné zákonné ustanovenie bolo
prijaté vzhľadom na maximálne vyťaženie policajných útvarov, konajúcich o pobyte z dôvodu riešenia
dočasnéhoútočiskapreutečencovzúzemiaUkrajiny.Pretaktostanovenýúčelnemožnoanizdôvodovej
správy vyvodiť, že by sa uvedené ustanovenie vzťahovalo len na cudzincov z Ukrajiny alebo že by bolo
akokoľvek obmedzené pre niektorú skupinu cudzincov. Mimoriadna situácia v súvislosti s konfliktom na

Ukrajine bola vyhlásená dňa 26. 02. 2022 a doposiaľ trvá. Preto prechodný pobyt udelený žalobkyni,
ktorého platnosť by inak uplynula dňa 15. 11. 2023, je naďalej v zmysle ust. § 131k ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov platný.

39. Žalobkyňa zároveň namietala skutočnosť, že sa v súvislosti s krízovou situáciou COVID-19 uplatňuje

taký výklad zákona o pobyte cudzincov, ktorý na jej ťarchu vykladá jej neprítomnosť v SR pri získaní
jej budúceho pobytového oprávnenia a zároveň predlžuje platnosť pobytov všetkých cudzincov v SR
a zároveň pripúšťa pobyt cudzincov aj bez pobytového oprávnenia. Správny súd uvádza, že pri
rozhodovaní o dlhodobom pobyte zákon o pobyte cudzincov neupravuje výnimky ako je tomu v súvislosti
s pandémiou COVID-19 a vojnovou situáciou na Ukrajine pri iných typoch pobytov, napr. pri prechodnom

pobyte, trvalom pobyte alebo tolerovanom pobyte. Žalobkyni však ust. § 131k ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov umožňuje predĺžiť platnosť jej prechodného pobytu, tak ako správny súd uviedol v bode 38.
tohto rozsudku. Preto nie je dôvodné tvrdenie o negatívnom dopade výkladu ustanovenia § 131k ods.
1 zákona o pobyte cudzincov na právne postavenie žalobkyne.

40. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila požiadavku eurokonformného výkladu relevantných ustanovení zákona
o pobyte cudzincov v zmysle smernice v článku 4 ods. 3 v druhom pododseku, ktorá v určitých
prípadoch alebo za výnimočných okolností prechodného charakteru pripúšťa akceptovať dlhšie obdobie
neprítomnosti, ako je obdobie uvedené v prvom pododseku, správny súd poukazuje na znenie
citovaného článku, ktorý uvádza, že tak musí byť v súlade s vnútroštátnym právom. Uvedená smernica

bola implementovaná SR do zákona o pobyte cudzincov a citovaný článok je premietnutý práve v
ustanovení § 52 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V tomto ustanovení a ani v iných
ustanoveniach zákon o pobyte cudzincov neupravuje možnosť posúdiť žiadne výnimočné okolnosti
prechodného charakteru pri rozhodovaní o dlhodobom pobyte ako je tomu pri prechodnom pobyte vsúvislosti s pandémiou COVID-19 a vojnovou situáciou na Ukrajine. Preto má správny súd za to, že
námietka žalobkyne nebola dôvodná, keďže vnútroštátna úprava, na ktorú samotná smernica odkazuje,
nepripúšťa akceptovať dlhšie obdobie neprítomnosti, ako je obdobie uvedené v prvom pododseku

smernice.

41. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že správny orgán nezohľadnil okolnosti jej súkromného a rodinného
života, správny súd uvádza, že v konaní pred správnymi orgánmi napriek zamietavému rozhodnutiu
žalovaného o žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území SR ostal v platnosti jej

prechodný pobyt, ktorý bude trvať až do dvoch mesiacov od odvolania mimoriadnej situácie vyhlásenej
v súvislosti s hromadným prílevom cudzincov na územie SR spôsobeným ozbrojeným konfliktom
na území Ukrajiny. Správny súd má za to, že napriek zamietavému rozhodnutiu žalovaného nebolo
neoprávnene zasiahnuté do súkromného a rodinného života žalobkyne v zmysle čl. 8 Dohovoru
a aplikácia vnútroštátneho práva predstavujúceho transpozíciu právneho aktu EÚ rešpektovala právo
na ochranu súkromného a rodinného života v rozsahu štandardu priznaného Dohovorom. Je nesporné,

že žalobkyňa môže naďalej žiť na Slovensku so svojou rodinou a nedôjde tým k narušeniu jej rodinných
ani majetkových vzťahov, či s tým súvisiacej ujmy na zdravotnom stave. Žalobkyňa nebola z územia
SR vyhostená a nemá povinnosť územie SR opustiť. Správny súd s poukazom na prechodné ust. §
131k ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uvádza, že žalobkyňa v súvislosti s predĺžením platnosti pobytu
môže požiadať príslušný policajný útvar so súhlasom ministerstva vnútra o doklad o pobyte s platnosťou

určenou konkrétnym dátumom, ak je to potrebné na vykonávanie účelu pobytu, t.j. aj na podnikateľský
účel. Námietka žalobkyne ohľadom nemožnosti vykonávať naďalej podnikateľskú činnosť na území SR
preto nebola dôvodná.

42. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/2/2009 v otázke stretu

súkromného záujmu so záujmom verejným, správny súd uvádza, že vo veci prejednávanej najvyšším
súdom sa jednalo o iné skutkové a právne okolnosti veci. Najvyšší súd sa zaoberal postupom správnych
orgánov pri posúdení kritérií uvedených v ust. § 26 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v konaní
o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania žalobkyne. Žalobkyňa
žiadala osobitne prihliadnuť na prínos jej podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo SR a žalovaný sa

touto okolnosťou v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Najvyšší súd preto uviedol, že vzhľadom
na uplatnenú námietku žalobkyne, či došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane
práva žalobkyne na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať na území SR, ktoré je však podmienené
povolením k pobytu na území SR, ktorého sa žalobkyňa domáha a na druhej strane práva štátu na zásah
do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup cudzincov na území SR z dôvodu ochrany

verejného záujmu, správny orgán musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný,
náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu, tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu
rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR
za účelom podnikania, nebolo neprimerane obmedzené, respektíve odňaté právo žalobkyne podnikať
na území SR, a to v kontexte s článkom 8 Dohovoru, ktorého pôsobnosť sa na žalobkyňu vzťahuje.

V prejednávanej veci správnym súdom však takáto okolnosť nenastala. Žalobkyňa má podľa ust. § 131k
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov naďalej právo zotrvať na území SR a požiadať príslušný policajný
útvar o doklad o pobyte.

43. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala prvostupňovému správnemu orgánu ako aj žalovanému, že nekonali so

všetkýmiúčastníkmikonania,t.j.obchodnouspoločnosťouB.E.&I.J.,asúrodencamižalobkyne,pánom
J. B. a pani J. B., správny súd posúdil túto námietku ako nedôvodnú, pretože pokiaľ sa s rodinnými
príslušníkmi žalobkyne nekonalo v administratívnom konaní ako s účastníkmi a cítia sa byť dotknutí
konaním či nekonaním správneho orgánu, môžu sa sami (nie prostredníctvom žalobkyne) domáhať
ochrany svojich práv správnou žalobou opomenutého účastníka podľa § 179 SSP.

44. Vzhľadom na uvedené dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti žalobných námietok žalobkyne,
a preto správnu žalobu zamietol podľa § 190 SSP.

45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého

správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobkyňa v
konaní úspešná nebola, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal. Rovnako správny súd nepriznalnáhradu trov konania ani žalovanému, keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej priznanie
podľa § 168 SSP.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.