Rozhodnutie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 32D/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9625200208
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200208.1

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Michala
Dzurdzíka, PhD., prísediacich sudcov JUDr. Zdenky Benčíkovej a doc. JUDr. Martiny Jánošíkovej, PhD.,
v disciplinárnej veci vedenej proti disciplinárne obvinenému: U.. P. S., X. Š. S. X., v konaní o návrhu
predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu Š. S. X. na začatie disciplinárneho konania pre

závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b) a § 116 ods. 2 písm. b) zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov podanému dňa 20.
októbra 2020, na ústnom pojednávaní dňa 26. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

U.. P. S., narodený XX. T. XXXX, sudca Š. S. X., sa podľa § 34 ods. 2 písm. a) zákona č. 432/2021 Z.
z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok)

oslobodzuje

spod návrhu predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu Š. S. X. podanému dňa 20. októbra
2020 na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm.

a) a b) a § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorého sa mal dopustiť tým, že

vtrestnejveciŠ.F.S.X.sp.zn.4Tp/14/2020vedenejprepokračovacíobzvlášťzávažnýzločinlegalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona obvinených G.. A. W. a G.. F. O. pri rozhodovaní o

návrhu prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 na vzatie uvedených osôb do väzby
dňa 5. júla 2020 ako sudca pre prípravné konanie okrem iného rozhodol o nevzatí obvineného G.. A. W.
do väzby, a to za situácie, kedy nevyužil v konečnom dôsledku zákonom stanovenú povinnosť uvedenú
v § 31 ods. 1 a § 32 ods. 1 Trestného poriadku a stranám v konaní neoznámil svoju zaujatosť vo veci
kvôli pomeru k veci, hoci z predloženého spisového materiálu mu bola známa výpoveď obvineného G..
P. O., F.. zo dňa 05.05.2020 v ním prejednávanej veci v prípravnom konaní vedenej pod ČVS: PPZ-349/

NKA-Ba3-2019 a svoj v konečnom dôsledku vyslovený názor o nepreukázaní dôvodnosti podozrenia
ako základného materiálneho dôvodu väzby u G.. A. W. opieral o nedôveryhodnosť tohto obvineného,
ktorý je osobou inak spolupracujúcou s orgánmi činnými v trestnom konaní v zmysle uznania svojej viny
a tiež obvineným vypovedajúcim o podozreniach voči ďalším osobám vrátane osoby advokáta U.. U.
L., ktorého G.. P. O. spomína ako osobu „majúcu styky v prostredí polície, prokuratúry a súdov“ a ktorá
podľa vyjadrenia tohto obvineného „v projekte s názvom Y. lobovala za jeho opravu s odôvodnením,

že je to záujem pána S., ktorý má dobré vzťahy s pánom L. ...“, pričom U.. P. S., ktorý je inak spolu s
manželkou vlastníkom penziónu Y. a otcom U.. A. S. ako jedinej spoločníčky obchodnej spoločnosti Y.
X..H..E.. a ktorý sa s U.. U. L. mal v sídle jeho advokátskej kancelárie v Bratislave
na ul. Č. Č.. XX stretávať od roku 2017 zhruba dvakrát do mesiaca, v ďalšom priebehu šetrenia veci,
pokiaľ ide o kontakty s U.. U. L., spočiatku tieto styky opisuje ako styky občasné, dlhšiu dobu netrvajúce
a prebiehajúce výhradne v rámci poľovníckeho prostredia, čo potvrdzuje aj v rámci výpovede svedka vo

vyššie uvedenej veci prípravného konania dňa 21.07.2020, neskôr však pripúšťa bližšie nešpecifikovanúvyššiu intenzitu týchto stykov vrátane návštev jeho advokátskej kancelárie nie viackrát ako „dva - tri krát“
a pripustil i kontakt z dôvodu dokončenia koncipientskej praxe jeho dcéry U.. A. S. v kancelárii U.. U. L.,

p r e t o ž e

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je disciplinárne obvinený disciplinárne stíhaný.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) sa
disciplinárne obvinenému U.. P. S. priznáva nárok na náhradu účelne vynaložených trov disciplinárneho
konania voči štátu, v mene ktorého koná ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I. Disciplinárny návrh

1. Návrhom zo dňa 20. októbra 2020, ktorý bol disciplinárnemu senátu doručený toho istého dňa
(ďalej len „disciplinárny návrh“), sa predseda Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „predseda
Súdnej rady“) a predseda Š. S. X. (ďalej len „predseda Š.“; predseda Súdnej rady a predseda Š. ďalej
taktiež spoločne ako „disciplinárni navrhovatelia“ a jednotlivo ako „disciplinárny navrhovateľ“) domáhali
rozhodnutia, ktorým by disciplinárny senát uznal sudcu Š. S. X. (ďalej taktiež „Š.“) U.. P. S. (ďalej len

„disciplinárne obvinený“) vinného zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods.
1 písm. a), písm. b) a ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“). Disciplinárni navrhovatelia svoj návrh
skutkovo vymedzili tak, že disciplinárne obvinený mal zavinene nesplniť povinnosť sudcu a dopustiť sa
správania, ktoré vzbudzuje oprávnené pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti sudcu pri rozhodovaní

a pochybnosti o nezaujatosti sudcu voči účastníkom konania, čím mal konať v rozpore so základnými
povinnosťami sudcu stanovenými v § 30 ods. 1, ods. 2 písm. e), g) zákona č. 385/2000 Z. z. tým, že: „v
trestnej veci Š. S. X.T. sp. zn. 4Tp/14/2020 vedenej pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona obvinených G.. A. W. a G.. F. O. pri rozhodovaní o

návrhu prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 na vzatie uvedených osôb do väzby
dňa 5. júla 2020 ako sudca pre prípravné konanie okrem iného rozhodol o nevzatí obvineného G.. A. W.
do väzby, a to za situácie, kedy nevyužil v konečnom dôsledku zákonom stanovenú povinnosť uvedenú
v § 31 ods. 1 a § 32 ods. 1 Trestného poriadku a stranám v konaní neoznámil svoju zaujatosť vo veci
kvôli pomeru k veci, hoci z predloženého spisového materiálu mu bola známa výpoveď obvineného G..

P. O., F.. zo dňa 05.05.2020 v ním prejednávanej veci v prípravnom konaní vedenej pod ČVS: PPZ-349/
NKA-Ba3-2019 a svoj v konečnom dôsledku vyslovený názor o nepreukázaní dôvodnosti podozrenia
ako základného materiálneho dôvodu väzby J. G.. A. W. opieral o nedôveryhodnosť tohto obvineného,
ktorý je osobou inak spolupracujúcou s orgánmi činnými v trestnom konaní v zmysle uznania svojej viny
a tiež obvineným vypovedajúcim o podozreniach voči ďalším osobám vrátane osoby advokáta U.. U.A.

L., O.M. G.. P. O. spomína ako osobu „majúcu styky v prostredí polície, prokuratúry a súdov“ a ktorá
podľa vyjadrenia tohto obvineného „v projekte s názvom Y. lobovala za jeho opravu s odôvodnením, že
je to záujem pána S., ktorý má dobré vzťahy s pánom L. ...“, F. U.. P. S., ktorý je inak spolu s manželkou
vlastníkom penziónu Y. a otcom U.. A. S. ako jedinej spoločníčky obchodnej spoločnosti Y. X..H..E..
a ktorý sa s U.. U. L. mal v sídle jeho advokátskej kancelárie v W. na ul. Č. Č.. XX stretávať od roku

2017 zhruba dvakrát do mesiaca, v ďalšom priebehu šetrenia veci, pokiaľ ide o kontakty s U.. U.A. L.,
spočiatku tieto styky opisuje ako styky občasné, dlhšiu dobu netrvajúce a prebiehajúce výhradne v rámci
poľovníckeho prostredia, čo potvrdzuje aj v rámci výpovede svedka vo vyššie uvedenej veci prípravného
konania dňa 21.07.2020, neskôr však pripúšťa bližšie nešpecifikovanú vyššiu intenzitu týchto stykov
vrátane návštev jeho advokátskej kancelárie nie viackrát ako „dva - tri krát“ a pripustil i kontakt z dôvodu

dokončenia koncipientskej praxe jeho dcéry U.. A. S. v kancelárii U.. U. L., ...“. Disciplinárni navrhovatelia
navrhli, aby disciplinárny senát uložil disciplinárne obvinenému disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods.
3 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., a to preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa.

2. Disciplinárni navrhovatelia svoj návrh v podstatnom odôvodnili nasledovnými skutočnosťami: (i)

disciplinárne obvinený, ako sudca pre prípravné konanie, rozhodol vo veci vedenej na Š. pod sp.zn. 4Tp/14/2020 uznesením zo dňa 5. júla 2020 o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo dňa 4. júla 2020 na
vzatie do väzby obvinených G.. F. O. a G.. A. W. tak, že G.. F. O. vzal do väzby a G.. A. W. do väzby

nevzal; (ii) v rámci odôvodnenia tohto uznesenia vo vzťahu k G.. A. W. disciplinárne obvinený dospel k
záveru, „že z doposiaľ vykonaného dokazovania nebol produkovaný žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že
by obvinený G.. W. mal legalizovať príjmy z trestnej činnosti páchanej obvineným G.. F..“, pričom mu
(disciplinárne obvinenému) mala byť známa výpoveď G.. P. O., F.. (ďalej len „G.. O.“) z 5. mája 2020,
ktorú výpoveď mal disciplinárne obvinený vyhodnotiť tak, že „ ... najmä s poukazom na to, že ide o tzv.

kajúcnika, je nedostatočná na konštatovanie materiálneho dôvodu väzby spočívajúceho vo vyslovení
dôvodnosti podozrenia.“; (iii) disciplinárni navrhovatelia ďalej uviedli, že disciplinárne obvinený „... sa
ani v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, ani v rámci vykonaného úkonu nijak nezmieňuje o tom,
že v konečnom dôsledku pre neho nedôveryhodný G.. P. O. mal spomenúť aj jeho meno v rámci svojej
výpovede, a to v súvislosti s U.. U. L. ...“; (iv) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 3Tost/30/2020 z 9. júla 2020 zrušil uznesenie sp. zn. 4Tp/14/2020 z 5. júla 2020 v

časti týkajúcej sa vzatia G.. A. W. do väzby a tohto do väzby vzal dôvodiac, že pri „... rozhodovaní o
vzatí obvineného do väzby sa nevyžaduje taká vysoká úroveň usvedčujúceho dôkazného stavu ako pri
rozhodovaní o vine a treste ...“; (v) disciplinárni navrhovatelia za významnú označili intenzitu kontaktov
disciplinárne obvineného s U.. U. L. (ďalej len „U.. L.“) pričom poukázali na časť výpovede G.. O. z 5.
mája 2020, v rámci ktorej G.. O. uviedol nasledovné: „Popri viacerých príležitostiach sa O. odvolával, že

má vplyv na políciu. Boli prípady, keď O. a L. riešili projekty, ktoré mne tvrdili, že sa týkajú ľudí blízkych
polícii. Nepamätám si teraz z hlavy názvy tých projektov, ale pamätám si konkrétne jeden prípad, že
pán L. v projekte s názvom Y. loboval za jeho opravu s odôvodnením, že je to záujem pána S., ktorý
má dobré vzťahy s pánom L.. Jedná sa o sudcu S.. To mi povedal pán L.. V tomto projekte išlo o to,
že projekt bol finančne nakontrahovaný, no zistilo sa, že nemal byť nakontrahovaný a bolo ho potrebné

dofinancovať s tým, že pán L. chodil za mnou a potom aj za pánom O.. Nie som si istý, že aj Truban
bol aj za pánom O. osobne. Toto mi mal povedať pán O., aspoň takto si to pamätám. Nakoniec sa
zistilo, že sa problémy v projekte netýkali hodnotenia. Bol to starý projekt a skôr sa hľadalo, že ako
to vyriešiť. Tento projekt bol schválený ešte za pána F., kedy bol výkonným riaditeľim PPA a za O. sa
zistilo, že projekt nemal byť nakontrahovaný. V tejto súvislosti som loboval u pána O., no on mi povedal,

že už bol za ním aj pán L. a že on už loboval v tejto veci.“; (vi) označiac kvalitu a intenzitu vzťahov
medzi disciplinárne obvineným a U.. L. za dôležitý faktor pre orgány činné v trestnom konaní, poukázali
disciplinárni navrhovatelia na vyjadrenia disciplinárne obvineného týkajúce sa vzťahu k U.. L., konkrétne
na: (a) vyjadrenie z 21. júla 2020, kde v rámci svojej výpovede mal disciplinárne obvinený (ako svedok)
uviesť, že U.. L. pozná „... z prostredia Svätohubertských dní, v kontakte nie sme už dlhšiu dobu...“; (b)

vyjadrenie z 10. augusta 2020, kde v rámci svojej výpovede pred komisiou zriadenou uznesením Súdnej
rady Slovenskej republiky č. 180/2019 z 30. septembra 2019 disciplinárne obvinený uviedol, že sa s U..
L. stretol pričom (podľa disciplinárneho návrhu) mal uviesť, že „Nevie, kde má advokátsku kanceláriu,
na akom sídle, bol s ním, ale nevie kedy to bolo, otázkou je, čo je dlhší čas. Nepamätá si presne.“; (c)
odpovededisciplinárneobvinenéhovrámcijehovýsluchuvykonanéhopredsedomŠ.dňa28.septembra

2020, keď disciplinárne obvinený mal o. i. uviesť, že U.. L. navštívil aj v sídle jeho advokátskej kancelárie
z dôvodu prípadného zamestnania dcéry disciplinárne obvineného v advokátskej kancelárii U.. L.; na
otázku predsedu Š., prečo túto skutočnosť disciplinárne obvinený neuviedol, skôr mal tento odpovedať,
že „No asi som na to nebol dotazovaný, keby som bol, tak by som povedal.“.

3. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode disciplinárni navrhovatelia (po
kratšom opise a interpretácii inštitútu námietky zaujatosti a vylúčenia sudcu) uzavreli, že vzťahy
disciplinárne obvineného s U.. L. možno označiť za kritické, pričom skonštatovali, že „Informácia, že
existuje osoba, ktorá popisuje problematické aktivity U.. U. L. a ktorá popisuje aj jeho nadštandardné
vzťahy so sudcom rozhodujúcim vec (a jej vierohodnosť je potom práve týmto sudcom výrazným

spôsobomspochybnená),niejevyhodnotenáakoinformáciaznemožňujúcakonať,jepodľanázorutento
návrh podávajúcich subjektov informáciou závažnou do takej miery, že sudcu mala primäť k rozhodnutiu
o tom, že sa z predmetnej veci vylúči.“. Nad tento rámec ďalej zdôraznili, že „Akousi pridanou hodnotou
posilňujúcoupodozrenievočineetickémusprávaniusasudcujepotomispôsobjehovysvetleniavzťahov
s U.. U. L.. Primerane zjednodušene, ale naozaj výstižne uvedené, ak by tento vzťah „bol v pohode“,

jednoducho ho priznám už na začiatku a nebudem „zatĺkať“ spôsobom, ktorý naozaj nevzbudzuje mnoho
dôvery. Je naozaj mnoho dôvodov sa domnievať, že tento vzťah bol oveľa intenzívnejší, než ho pripúšťa
sudca S..“. V závere disciplinárneho návrhu navrhovatelia skonštatovali, že v prípade preukázania
objektívnej stránky konania ako je táto formulovaná v skutkovej vete podľa názoru navrhovateľov zdôvodov, ktoré sú rozvedené v disciplinárnom návrhu, potom boli naplnené všetky zákonné znaky
disciplinárnych previnení uvedených v disciplinárnom návrhu.

II. Skoršie rozhodnutie disciplinárneho senátu

4. Disciplinárny senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny
súd“) nariadil vo veci pojednávanie na deň 19. decembra 2022, na ktorom pojednávaní disciplinárny
navrhovateľ predniesol disciplinárny návrh, následne sa k nemu vyjadril obhajca disciplinárne

obvineného, ako aj samotný disciplinárne obvinený. Na tomto ústnom pojednávaní boli ako svedkovia
vypočutí G.. O. a U.. L.. Ďalšie ústne pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 8. februára 2023. Predseda
senátu na ňom vykonal prečítaním, resp. prečítaním ich podstatného obsahu ako dôkaz listiny v súlade
s ustanovením § 253 ods. 2 v spojení s § 269 Trestného poriadku (§ 4 disciplinárneho súdneho
poriadku). Následne disciplinárny navrhovateľ, obhajca disciplinárne obvineného a disciplinárne
obvinený predniesli svoje záverečné reči.

5. V prejednávanej veci rozhodol najvyšší správny súd rozhodnutím
č. k. 32D/15/2021-318 z 8. marca 2023 (ďalej len „prvé rozhodnutie disciplinárneho senátu“). Prvým
rozhodnutím disciplinárneho senátu bol disciplinárne obvinený uznaný vinným,
že ako sudca pre prípravné konanie v trestnej veci sp. zn. 4Tp/14/2020 vedenej proti obvinenému

G.. F. O. a spol., pri rozhodovaní o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, sp. zn.
VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo dňa 4. júla 2020 na vzatie do väzby obvinených G.. F. O. a G.. A. W.
porušil povinnosť oznámiť svoju zaujatosť podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 31
ods. 1 Trestného poriadku, teda zavinene porušil povinnosti sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo
narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé

rozhodovanie súdov podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. a povinnosti sudcu dbať svojim
správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná podľa § 30 ods. 2 písm. e)
zákona č. 385/2000 Z. z., čím spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v
spojení s § 116 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 385/2000 Z. z.. Prvým rozhodnutím disciplinárneho senátu
bolo disciplinárne obvinenému uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 3 písm. b) zákona č.

385/2000 Z. z. a to zníženie funkčného platu o 50% na obdobie šiestich mesiacov.

6. Najvyšší správny súd v prvom rozhodnutí disciplinárneho senátu konštatoval, že „ ... disciplinárne
obvinený pochybil, keď pri rozhodovaní o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR,
sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo dňa 4. júla 2020 na vzatie do väzby obvinených G.. F. O. a

G.. A. W. neoznámil svoju zaujatosť podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 31 ods. 1
Trestného poriadku, čím porušil povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť
a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie
súdov podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. ako aj povinnosť sudcu dbať svojim správaním
na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná podľa § 30 ods. 2 písm. e) zákona č.

385/2000 Z. z.. Z hľadiska posudzovania zavinenia (subjektívnej stránky) je potrebné uviesť, že konania
(resp. nečinnosti - neoznámenia svojej zaujatosti) disciplinárne obvineného je nutné vyhodnotiť ako
zavinené, nakoľko ide o dlhoročného sudcu, ktorý vedel resp. aj vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol
vo svojich prednesoch a písomných podaniach mal a musel vedieť, že nekonaním (neoznámením
svojej zaujatosti) porušuje resp. môže porušiť imperatív daný zákonom.“ (viď bod 51 prvého rozhodnutia

disciplinárneho senátu). Základ pre uvedený záver zhutnil disciplinárny senát vo bode 47 predmetného
rozhodnutia, keď dôvodil, že „Vychádzajúc zo záveru uvedeného v predošlom bode si disciplinárny
senát položil otázku (ktorú otázku si mal položiť aj disciplinárne obvinený), či by nestranný pozorovateľ
(súc znalý týchto skutočností) mohol nadobudnúť pochybnosť o tom, že disciplinárne obvinený
bude výpoveď G.. O. posudzovať nestranne. Inými slovami, či by nestranný pozorovateľ mohol mať

pochybnosti o tom, že sudca bude výpoveď G.. O. posudzovať inak, ako keby sa ho táto výpoveď
vôbec netýkala. Vzhľadom na (i) silne negatívny podtext obsahu výpovede (naznačujúcej nezákonné
aktivity osôb obvinených z korupčnej trestnej činnosti); (ii) explicitnú osobnú prepojenosť disciplinárne
obvineného (spočívajúcu v trojnásobnej artikulácii priezviska disciplinárne obvineného a uvedením
jeho funkcie) s tvrdeným „lobingom“ trestne stíhaných osôb; (iii) vzhľadom na vyjadrený ekonomický

záujem disciplinárne obvineného, v ktorého prospech sa mali angažovať trestne stíhané osoby dospel
disciplinárny senát k záveru o odôvodnenosti takýchto pochybnosti. Disciplinárny senát dospel k záveru,
že možno mať pochybnosti o tom, že by mohol mať disciplinárny obvinený (osobný) záujem takúto
výpoveď spochybňovať, jej význam marginalizovať alebo bagatelizovať. Vychádzajúc zo skutočnostíuvedených v bodoch 45 až 47 vyššie dospel disciplinárny senát k záveru o opodstatnenosti pochybností
nestranného pozorovateľa o tom, že sudca posudzujúci časť výpovede obvineného ju bude posudzovať
súc ovplyvnený jej inou časťou týkajúcou sa jeho osoby. Inými slovami, disciplinárny senát indikoval

potenciál pochybnosti o tom, že prisúdenie hodnoty jednej časti výpovede bude zvádzať k prisúdeniu
rovnakej hodnoty inej časti tej istej výpovede, ktorá by mohla mať dosah na osobný stav konajúceho
sudcu. Alebo ešte explicitnejšie povedané, disciplinárny senát vzhliadol značnú dávku racionality v tom,
že by si nestranný pozorovateľ mohol klásť otázku, či konajúci sudca nevyhodnotil jednu časť výpovede
takým spôsobom, aby mu rovnaké vyhodnotenie jej inej časti nemohlo „ublížiť“. Uvedené závery do istej

miery odôvodňuje aj mlčanie resp. ignorovanie tej časti výpovede G.. O., ktorá sa sudcu (disciplinárne
obvineného) týkala. Disciplinárne obvinený predmetnú časť výpovede nijakým spôsobom nezmienil a
ani nenaznačil, že by ju akýmkoľvek spôsobom posúdil alebo zohľadnil v rámci svojho rozhodovacieho
procesu, čo vzhľadom na už analyzovanú toxicitu textu [najmä tvrdená bezprostredná asociácia (v
relevantnom čase) predsedu Špecializovaného trestného súdu s „pochybnou“ (lobing) činnosťou osôb
obvinených zo závažnej trestnej činnosti] má taktiež vplyv na zdanie jeho ne/zaujatosti. Závery uvedené

v tomto bode vyššie umocňuje aj časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tost/30/2020
z 9. júla 2020 (ktorým najvyšší súd v časti zrušil rozhodnutie 4Tp/14/2020 a vzal G.. W. do väzby),
kde tento výpoveď G.. O. vyhodnotil kategoricky inak a o. i. uviedol, že „Absolútna negácia informácií
poskytnutých kajúcnikom už v čase rozhodovania o väzbe by automaticky vylučovala nielen možnosť
rozhodnúť o väzbe, ale aj možnosť vzniesť obvinenie podozrivej osobe.“.“.

III. Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

7. Disciplinárne obvinený napadol prvé rozhodnutie disciplinárneho senátu ústavnou sťažnosťou
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

dňa 23. mája 2023. Ústavný súd vo veci rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 160/2024-81
z 11. júna 2025 (ďalej len „nález“), ktorým (i) konštatoval porušenie základného práva disciplinárne
obvineného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd prvým rozhodnutím disciplinárneho senátu a ktorým (ii) prvé rozhodnutie disciplinárneho senátu

podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon
č. 314/2018 Z. z.“) zrušil a vec vrátil najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd svoj nález v podstatnom odôvodnil nasledovnou argumentáciou, v rámci ktorej dôvodil,
že: (i) „Disciplinárny súd založil svoje rozhodnutie na objektívnej nestrannosti - sudca má povinnosť
namietať svoju zaujatosť, a to nielen keď je zaujatý, ale aj keď možno mať pochybnosti o jeho
zaujatosti. A keďže sťažovateľ mal namietať svoju objektívnu nestrannosť, čo neurobil, dopustil sa
závažného disciplinárneho previnenia. S uvedeným názorom disciplinárneho senátu sa ústavný súd

nestotožňuje.“ (bod 105 nálezu); (ii) „To, či bol sudca zaujatý, alebo nebol, je primárne potrebné riešiť nie
v disciplinárnom konaní, ktoré slúži ako ultima ratio pre najvážnejšie zlyhania sudcov, ale v inštančnom
postupe. Práve inštančný postup predstavuje miesto na prípadnú korekciu chýb, ktorých sa sudca v
konaní dopustil .“ (bod 106 nálezu); (iii) „Ústavný súd z týchto úvah dôvodí, že povinnosť sudcu oznámiť
svoju zaujatosť je zmiernená na účely disciplinárneho stíhania v tých prípadoch, keď procesné strany

alebo ich zástupcovia nenamietali nestrannosť sudcu. Ak sudca sám seba nevníma ako zaujatého podľa
subjektívneho testu a nevnímajú to ani procesné strany alebo ich právni zástupcovia, je len logické, že
platí prezumpcia nestrannosti konkrétneho sudcu. Aj keď ústavný súd súhlasí s tým, že sudca sa má
na svoju potencionálnu zaujatosť pozerať aj cez objektívny test nestrannosti, má k nemu výhradu. Po
prvé, nie je celkom možné, aby sudca vnímal svoju zaujatosť z pozície nestranného pozorovateľa, ktorý

na veci nie je zainteresovaný. Samotný sudca konajúci a rozhodujúci vo veci takú perspektívu nemá,
pretože je zákonným sudcom v konkrétnom prípade. Po druhé, objektívnu nestrannosť má zhodnotiť
príslušnýorgán,ktorýbyoprípadnejnámietkezaujatostirozhodol.Podstatouobjektívnehotestujepráve
pohľad nezainteresovaného subjektu. A práve inštančný postup primárne na základe návrhu procesnej
strany či jej právneho zástupcu je na to ideálne miesto.“ (body 109 a 110 nálezu); (iv) „Osobitne ťaživé

sa javí, že zaujatosť je tomto prípade úzko prepojená s ústavnou zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pretože disciplinárny súd tvrdí, že sťažovateľ nemohol nestranne vyhodnotiť (ne)dostatočnosť svedeckej
výpovede (body 44-45 uznesenia disciplinárneho súdu). Ústavný súd akcentuje, že súd má značnú
mieru diskrécie pri hodnotení dôkazov. V rámci tohto princípu neexistujú privilegované dôkazy aleboprezumpcie o konkrétnej váhe, resp. spôsobe hodnotenia konkrétnych dôkazných prostriedkov. Bez
voľného hodnotenia dôkazov by boli aj hodnoty nezávislosti a nestrannosti súdnej moci iluzórne.“ (body
114 a 115 nálezu);

(v) „Aj keď ústavný súd a priori nevylučuje možné zneužitie diskrécie sudcu pri hodnotení dôkazov
a založenie disciplinárnej zodpovednosti, malo by sa tak diať len vo výnimočných prípadoch, ak je
svojvôľa sudcu jasne preukázaná. V tomto prípade tomu tak nebolo. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3
Tost/30/2020, ktorým rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiu sťažovateľa, síce inak vyhodnotil dôkazy,
ale nekonštatoval zjavnú svojvôľu. V tejto veci tak prišlo ku korekcii voľného hodnotenia dôkazov, čo

má výrazný vplyv aj na prípadné vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcom. Ak je možné
chyby odstrániť v inštančnom postupe, je nevyhnutné ich korigovať práve týmto spôsobom, ktorý je na
to prioritne určený.“ (bod 117 nálezu); (vi) „K obsahu svedeckej výpovede je dôležité zaujať nasledovné
stanovisko. Aj keď svedok spomína sťažovateľa v určitých kontextoch („riešil projekty“, „loboval za jeho
opravu“, „vyriešiť“), nič z toho sa nedá hodnotiť bez ďalšieho ako nezákonná činnosť, hoci disciplinárny
súd prezumuje opak (bod 46 uznesenia disciplinárneho súdu). Disciplinárny súd navyše prehliada tú

možnosť, že spolupracujúci svedkovia môžu mať vlastný záujem na „usvedčovaní“ iných osôb alebo k
stavaniu samého seba do priaznivejšej roviny, a preto k týmto výpovediam treba pristupovať maximálne
zdržanlivo, a to nielen v trestnom konaní, ale aj pri vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti. Ak by sa
argumentácia disciplinárneho súdu doviedla do dôsledkov a sudca by sa mal vylúčiť zakaždým, keď
ho svedok spomenie v určitom kontexte, tak by svedkovia mohli jednoducho manipulovať s inštitútom

zákonného sudcu. Aj z tohto dôvodu platí prezumpcia v prospech nestrannosti sudcu a teória zdania
nemôže byť postavená na domnienkach, ale objektívnych dôkazoch (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo
veci Micaleff proti Malte z 15. 10. 2009, sťažnosť č. 17056/06, bod 96).“ (bod 119 nálezu).

9. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie ústavný súd uzavrel, že „Trestanie sťažovateľa za to,

že sa necítil byť subjektívne či objektívne zaujatý, keď procesné strany zaujatosť nenamietali a konajúce
súdy v rozhodnom čase nepovažovali sťažovateľa za zaujatého (resp. kladne posúdili otázku až po ním
podanej námietke zaujatosti po uskutočnení jeho svedeckej výpovede), pričom si disciplinárny súd sám
(ajnedôslednouaplikáciou§32ods.1disciplinárnehosúdnehoporiadku)urobilnázoropovinnostipodať
námietku zaujatosti, keď tá bola úzko prepojená s voľným hodnotením dôkazov, považuje ústavný súd

za exces a na základe neho uložený disciplinárny trest pre sťažovateľa za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
z dôvodu zásahu do nezávislosti a nestrannosti súdnej moci. Disciplinárne konanie proti sťažovateľovi
ústavný súd z už uvedených dôvodov vyhodnotil ako excesívne o to viac, keď § 115a zákona o sudcoch
pre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti u sudcu vyžaduje úmyselné zavinenie alebo minimálne
zavinenie z vedomej nedbanlivosti, ktorú

(a jej následnú prísnejšiu kvalifikáciu) podľa názoru ústavného súdu nie je možné vyvodiť prioritne
z dlhodobého pôsobenia sudcu vo funkcii (jeho personálneho zaradenia - funkcie predsedu Š.),
exponenciou korupčnej kauzy ani spôsobom, «akým disciplinárne obvinený „jednosmerne“ aplikoval
teóriu zdania pri výpovedi G.. O. (konkrétne tvrdiac, že tento je „kajúcnik, ktorého vierohodnosť výpovede
sa tak môže javiť ako značne oslabená“)».

Len na dokreslenie rozpornosti uvedeného záveru ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
uvedený spôsob posudzovania výpovede tzv. „kajúcnikov“ (ktorý mal byť podľa disciplinárneho senátu
kvalifikovanou okolnosťou v neprospech disciplinárne obvineného) bol navyše aj viacnásobným
predmetom posudzovania ESĽP [napr. Adamčo proti Slovenskej republike, rozsudok z 12. 11. 2019 k
sťažnosti č. 45084/14, Erik Adamčo proti Slovenskej republike z 1. 6. 2023 k sťažnosti č. 19990/20 a

iné), ktorý konštatoval, že vzhľadom na svoju povahu sú takéto výpovede prístupné manipulácii a môžu
byť vyrobené čisto s cieľom získať výhody ponúkané výmenou alebo ako osobná pomsta. Riziko, že
osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených obvinení, ktoré nemusia byť nevyhnutne
nezainteresované, sa preto nesmie podceňovať. Závery disciplinárneho senátu týkajúce sa zavineného
konania sťažovateľa (bod 51 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) tak ani s ohľadom na v rozhodnutí

prezentovanú „intenzitu a jednoznačne negatívny charakter informácií“ nemožno (v kontexte ostatných
už uvedených okolností veci) považovať za dostatočne a ústavne konformne odôvodnené.“ (bod 125
nálezu).

IV. Následné ústne pojednávanie a záverečné reči

10. Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie sa dňa 26. novembra 2025 uskutočnilo ústne
pojednávanie. Keďže došlo [v zmysle § 51 ods. 4 písm. b) zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 7 písm. c) a §
8 písm. c) DSP] k zmene zloženia senátu 32D, keď (i) pôvodný člen senátu JUDr. Marián Fečík bol
nahradený sudcom najvyššieho správneho súdu JUDr. Michalom Dzurdzíkom, PhD. a (ii) z dôvodu

zvolenia prísediacej sudkyne disciplinárneho senátu JUDr. Zuzany Čížovej za členku Súdnej rady
Slovenskej republiky došlo k jej nahradeniu prísediacou sudkyňou doc. JUDr. Martinou Jánošíkovou,
PhD., oznámil túto skutočnosť predseda senátu účastníkom konania. Disciplinárne obvinený podaním
z 10. júla 2025 podľa § 277a ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP oznámil najvyššiemu
správnemu súdu, že netrvá na tom,

aby sa (hlavné) pojednávanie v tejto disciplinárnej veci vykonalo znova.

11. Účastníci konania na ústnom pojednávaní oznámili, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania
a predniesli svoje záverečné reči. Zástupca disciplinárneho navrhovateľa - predsedu Súdnej rady
vo svojej záverečnej reči, odkazujúc sa na nález, uviedol, že navrhuje, aby disciplinárny senát
oslobodil disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu. Rovnako tak sa vyjadril aj zástupca

disciplinárneho navrhovateľa - predsedu Š.. Obhajca disciplinárne obvineného vo svojej záverečnej
reči uviedol, že „Som toho názoru, že nastala špecifická situácia vzhľadom na rešpektovanie Nálezu
Ústavného súdu a vzhľadom na to,
že sa jedná o opravný prostriedok, tak disciplinárny poriadok tu neobsahuje alternatívu pre oslobodenie
danej veci, a preto je potrebné vychádzať z alternatívy najpriaznivejšej pre disciplinárne obvineného,

t. j. písm. a), tzn. prikláňam sa práve k návrhu, ktorý predniesol pán podpredseda Š. S. X. a takto
nakoniec postupoval aj disciplinárny senát v rozhodnutí 4Ds/5/2017, kde som predniesol túto právnu
argumentáciu.“. Disciplinárne obvinený následne vo svojej záverečnej reči v podstatnom poukázal
na nález ústavného súdu konštatujúc, že „Vzhľadom na to, že všetky tie skutočnosti, ktoré uviedol
vo svojom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky, potvrdili sa skutočnosti, ktoré sme my už

pôvodne konštatovali v našich vyjadreniach počas celého predchádzajúceho konania, a teda potvrdila
sa správnosť našej argumentácie v tom, s čím sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, kde
poukázal na skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania a hlavne teda na to, že v konečnom
dôsledku ako vecne správna argumentácia, že nemal som povinnosť oznamovať zaujatosť, môj postup
bol vyhodnotený v inštančnom postupe a disciplinárny senát, ktorý vo veci konal, nebral do úvahy

moju argumentáciu v súvislosti s inštančným postupom v predmetnej veci a Ústavný súd sa k týmto
jednoznačne vyjadril, že v danom prípade došlo k porušovaniu mojich garantovaných práv a slobôd v
súlade s ustanovením garantovaným ústavou Článok 6 odsek 1 Dohovoru a Článok 4 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“

12. Disciplinárne obvinený možnosť posledného slova nevyužil.

V. Právne posúdenie veci

V.1 Aplikované normy

13. Podľa § 133 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z., ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie,
ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu.

14. Podľa § 133 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z., ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže
a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci
konal, b) vrátiť vec na ďalšie konanie, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa, d) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav pred
ich porušením, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

15.Podľa§134ods.1zákonač.314/2018Z.z.,akústavnýsúdzrušíprávoplatnérozhodnutie,opatrenie
alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení
alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe
je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

16. Podľa § 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z., ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení
alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto
rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.V.2 Právne posúdenie

17. Postupujúc podľa § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z., súc pritom viazaný právnym názorom
ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze č. k. IV. ÚS 160/2024-81 z 11. júna 2025 rozhodol najvyšší
správny súd vo veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia vyššie.

18. Čo sa týka odôvodnenia tohto rozhodnutia, najvyšší správny súd poukazuje na pregnantne vyjadrený

právny názor ústavného súdu, ktorý najvyšší správny súd v podstatnej časti citoval v bodoch 8 a 9 vyššie
a na ktorý sa v celom rozsahu odvoláva.

V.3 Záver

19. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie dospel disciplinárny senát k záveru, že nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je disciplinárne obvinený disciplinárne stíhaný, a preto
disciplinárne obvineného podľa § 34 ods. 2 písm. a) DSP oslobodil spod disciplinárneho návrhu.

20. O náhrade trov disciplinárneho konania najvyšší správny súd rozhodol podľa § 38 ods. 1 DSP tak, že
disciplinárne obvinenému (ktorého týmto rozhodnutím oslobodil) priznal nárok na náhradu trov konania

voči štátu, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

21. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.