Uznesenie – Oddĺženie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoK/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122206666
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3122206666.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne Slovenská
sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej bpv Braun
Partnerss.r.o.advokáti,sosídlomOvocnýtrh1096/8,11000Praha1,Českárepublika,IČO:27948994,
konajúcou prostredníctvom organizačnej zložky bpv Braun Partners s. r. o., o. z., so sídlom Europeum

Business Center, Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 862 207, proti žalovanej N. L., narodenej
XX. P. XXXX, bytom J. S.. Q. XXX/XX, XXX XX F., zastúpenej RIEDL advokátska kancelária s. r. o.,
so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO: 54 359 490, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoKR/5/2024-142 z 9.
mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Žalobkyňa m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 38Odi/21/2022-119 z 8.
novembra 2023 zrušil oddlženie žalovanej, ktorá bola oddlžená uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 38Odk/27/2019-19 zo 4. februára 2019 a žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala zrušenia oddlženia žalovanej pre jej nepoctivý zámer z dôvodov podľa § 166g ods. 2 písm.
a), c), g) a f) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „ZKR“). Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané uzavretie zmluvy
o splátkovom úvere dňa 8. júna 2018, na základe žiadosti žalovanej zo 7. júna 2018, a poskytnutie
úveru vo výške 23 200 eur žalovanej, ktorá sa ho zaviazala uhrádzať v 96-ich mesačných splátkach

po 308,97 eura, z ktorých uhradila len prvých 5 splátok, a to poslednú splátku dňa 14. novembra
2018 a následne čiastočne splátku vo výške 100 eur dňa 15. januára 2019. Preukázané mal aj to,
že v čase žiadosti o úver a v čase jeho poskytnutia mala žalovaná splatný záväzok voči Štátnemu
fondu rozvoja bývania (ďalej aj „ŠFRB“) vo výške 13 472,73 eura na základe rozhodnutia Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 12Csp/46/2016 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
5Co/236/2017 z 3. januára 2018. Existenciu tohto záväzku voči ŠFRB žalovaná neuviedla v žiadosti o

úveradresovanejžalobkyni.Súdprvejinštanciemalďalejpreukázané,žežalovanábolaajezamestnaná
u rovnakého zamestnávateľa N. s výškou čistého mesačného príjmu 720 eur, pričom k jeho výplate
dochádzalo vo výške cca 550 eur. Samotná žalovaná v životopise uviedla, že z príjmu 550 eur platila
nevyhnutné náklady, a to inkaso 230 eur, náklady na školu 150 eur a úver 250 eur, t. j. spolu 630
eur. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že je možné jednoznačne usudzovať,
že žalovaná pri preberaní záväzku voči žalobkyni sa spoliehala na to, že tento záväzok bude riešiť

oddlžením, keďže v čase preberania tohto záväzku si musela byť vedomá, že úver od žalobkyne nebude
mať z čoho splácať, nakoľko v čase žiadosti o úver mala splatný záväzok voči ŠFRB v sume 13 472eur s príslušenstvom, ktorý nemala z čoho splácať vzhľadom na jej mesačný príjem vyplácaný vo
výške cca 550 eur (pri zohľadnení nevyhnutných nákladov uvedených samotnou žalovanou). Žalovaná
nepreukázala, že v čase poskytnutia úveru bola schopná tento dlh splácať a že len v dôsledku

nepredvídateľných objektívnych skutočností stratila schopnosť splácať záväzok a bola nútená nečakanú
situáciu riešiť oddlžením. Žalovaná v konaní netvrdila a ani nepreukázala, z akých financií mala záujem
uhrádzať splátky žalobkyni vo výške 308,90 eura, keď jej samotný príjem nepostačoval na úhradu
judikovanéhozáväzkuvočiŠFRB.BezohľadunazáväzokvočiŠFRB,žalovanoudeklarovanýavkonaní
preukázaný mesačný príjem vo vyplácanej výške 550 eur nepostačoval ani na zaplatenie mesačnej

splátky úveru žalobkyni (pri zohľadnení jej nákladov, ktoré uviedla), pričom žalovaná ani netvrdila, že
by očakávala zvýšenie svojho príjmu.

2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní žalovanej nie je možné vidieť poctivý zámer aj z
toho dôvodu, že napriek tomu, že jej bol poskytnutý úver, túto sumu ani čiastočne nepoužila na úhradu
svojhoužsplatnéhojudikovanéhozáväzkuvočiŠFRB,pričomzposkytnutéhoúveruodžalobkynemohla

vyplatiť celý existujúci záväzok voči ŠFRB. Žalovaná síce tvrdila, že poskytnutými peniazmi uhrádzala
dlhy za manžela voči fyzickým osobám, ale túto skutočnosť nepreukázala, keď ani neidentifikovala
žiadne osoby, ktorým mala uhrádzať záväzky z poskytnutého úveru a v tomto smere nenavrhla vykonať
žiadne dokazovanie. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná obdržala od žalobkyne
finančné prostriedky vo výške 23 200 eur, ktoré nepoužila na úhradu judikovaného záväzku a žalobkyni

zaplatila riadne a včas len 5 splátok, pričom sa nesnažila riešiť situáciu so žalobkyňou napr. zmenou
splátkového kalendára a nevyvinula žiadnu snahu o čo najväčšie uspokojenie žalobkyne a ŠFRB, aj
keď disponovala sumou postačujúcou na úhradu celého splatného judikovaného záväzku voči ŠFRB.
Naopak, už v novembri 2018, teda po štyroch mesiacoch od poskytnutia úveru od žalobkyne, vykonávala
kroky smerujúce k oddlženiu, čo vyplýva z príloh priložených k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Takéto

správanie žalovanej, bez akejkoľvek snahy a vynaloženia maximálneho úsilia na vyrovnanie existujúcich
záväzkov voči veriteľom (s cieľom predísť ich poškodeniu), súd posúdil ako nepoctivý zámer. Uviedol,
že ide o zrejmé špekulatívne konanie žalovanej a jej primárnu kalkuláciu zbavenia sa dlhu voči žalobkyni
oddlžením, keďže mala vedomosť, že po zohľadnení nevyhnutných životných nákladov jej príjem
nepostačuje na úhradu existujúcich záväzkov. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalovaná spoliehala

na to, že záväzok voči žalobkyni bude riešiť oddlžením, čím naplnila skutkovú podstatu nepoctivého
zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR. Došlo aj k naplneniu skutkovej podstaty nepoctivého zámeru
podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR, keď v zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý žalovaná vlastnila
v posledných troch rokoch, neuviedla finančné prostriedky z poskytnutého úveru vo výške 23 200 eur,
ktoré vzhľadom na ich výšku nie je možné považovať za nepatrný majetok. Na druhej strane súd prvej

inštancie nemal preukázané konanie žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, keď žalovaná v
životopise uviedla výšku vyplácaného príjmu 550 eur, po odpočítaní rôznych zrážok zamestnávateľom
z čistého príjmu 720 eur. Súd prvej inštancie nemal preukázaný nepoctivý zámer ani podľa § 166g
ods. 2 písm. f) ZKR, teda že by žalovaná v čase podania návrhu nebola platobne neschopná. Naopak,
preukázané bolo, že bola platobne neschopná, keďže zo svojho príjmu nebola schopná platiť záväzky

voči ŠFRB vo výške 13 472 eur a ani voči žalobkyni vo výške 308 eur mesačne. S poukazom na zistené
skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, preto jej vyhovel. O
trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu v spore v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.
43CoKR/5/2024-142 z 9. mája 2024 tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a výrokom
II. priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd

prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, ktorý správne právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozhodnutia súdu vo veci samej
a súd prvej inštancie tiež neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom, že žalobkyňa preukázala nepoctivý zámer žalovanej pri oddlžení a k dôvodom odvolania
žalovanej uviedol nasledovné:

5. Postačujúcim základom na správny záver súdu prvej inštancie o nepoctivom zámere žalovanej bol
súdom zistený skutkový stav o majetkových pomeroch žalovanej ku dňu podania žiadosti o poskytnutie
úveru a správne zistená vedomosť žalovanej o jej neschopnosti splácať nový záväzok voči žalobkyniv čase uzavretia zmluvy o úvere, s následným konaním žalovanej, ktorá bezprostredne po štyroch
mesiacoch od poskytnutia úveru začala vykonávať úkony smerujúce k oddlženiu (vyplňovanie povinných
príloh k návrhu na vyhlásenie konkurzu). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil správanie žalovanej

ku dňu podpísania úverovej zmluvy so žalobkyňou, keď samotná žalovaná v prílohách k návrhu na
oddlženie poukázala na skutočnosť, že vzhľadom na svoj príjem nie je spôsobilá uhrádzať splátky úveru
a správne vyhodnotil aj majetkovú a finančnú situáciu žalovanej, keď na základe samotných údajov
od žalovanej (porovnaním jej príjmu a výdavkov) konštatoval, že jej príjem nepostačoval na úhradu
dohodnutých splátok, a teda správne dospel k záveru, že žalovaná už pri uzavieraní zmluvy o úvere so

žalobkyňou(t.j.pripreberanízáväzkuvočižalobkyni)vedela,žejejfinančnásituácianeumožníuhrádzať
žalobkyni dlh. Súhrn všetkých takto zistených okolností súd prvej inštancie vyhodnotil jednotlivo, ako aj
v ich vzájomnej súvislosti tak, že z takéhoto konania žalovanej je možné usudzovať jej nepoctivý zámer
podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR, t. j. že pri preberaní záväzku voči žalobkyni pri uzavieraní zmluvy
o úvere sa spoliehala na to, že tento dlh bude riešiť konkurzom. K uvedenému odvolací súd doplnil, že
uvedená skutková podstata nepoctivého zámeru je postavená na hypotéze pokiaľ je možné usudzovať,

čo znamená, že uvedená skutková podstata zohľadňuje reálny stav v rámci rôznych životných situácií
a konkrétnych skutkových okolností, keď naplnenie tejto skutkovej podstaty nepoctivého zámeru ako
vnútorného vzťahu medzi pohnútkou (motívom) a následným konaním, predpokladá zistenie takých
skutkových okolností, ktoré umožnia súdu prijať záver o nepoctivom zámere dlžníka, a to z dôvodu,
že pri preberaní záväzku sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom. K takémuto záveru

môžesúddospieťnazákladezistenéhosprávaniadlžníkapredpodanímnávrhunavyhláseniekonkurzu.
Teda predpokladom tejto skutkovej podstaty je zistenie konkrétneho správania sa dlžníka a následné
vyhodnotenie, či konkrétne zistené skutkové okolnosti umožňujú súdu prijať záver, že dlžník sa pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pri preberaní záväzku spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť
konkurzom.

6. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávny záver súdu prvej inštancie, že je možné jednoznačne
usudzovať, že sa pri preberaní záväzku spoliehala na to, že ho bude riešiť oddlžením. Žalovaná takýto
úmysel poprela a zopakovala, že nemala vedomosť o takejto možnosti zbavenia sa dlhov. Namietala, že
záver súdu prvej inštancie je založený na domnienkach, keď žalobkyňa nepredložila žiadny relevantný

dôkaz o tom, že pri preberaní úveru žalovaná konala s úmyslom riešiť dlh bankrotom. K uvedenej
odvolacej námietke odvolací súd zopakoval, že súd prvej inštancie vyhodnocoval zistené skutočnosti
a dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na vedomosť žalovanej ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere o vlastnej finančnej situácii, neumožňujúcej jej splácať záväzok, na ktorý
sa zaviazala, a na vedomosť žalovanej o existencii judikovaného dlhu, ktorý žalobkyni neuviedla, a

ďalej vzhľadom na krátkosť času medzi poskytnutím úveru a úkonmi smerujúcimi k podaniu návrhu na
konkurz (vypracovanie podkladov 4 mesiace po poskytnutí úveru) súd prvej inštancie správne posúdil
takéto konanie žalovanej ako správanie, z ktorého je možné usudzovať, že pri preberaní záväzku sa
spoliehala na to, že ho bude riešiť oddlžením. Podľa názoru odvolacieho súdu sa nejedná o hypotetický
záver postavený na domnienkach, ale o záver založený na logickom vyhodnotení zistených skutkových

okolností, ako aj časových súvislostí medzi poskytnutím úveru a následnými úkonmi smerujúcimi zo
strany žalovanej k oddlženiu.

7. Žalovaná v odvolaní ďalej tvrdila, že žalobkyňa pri poskytovaní úveru mala možnosť aj bez poskytnutia
informácií od žalovanej zistiť jej existujúci záväzok voči ŠFRB z príslušnej databázy o poskytnutí úverov,

pričom poukazovala na povinnosť veriteľa zisťovať spôsobilosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver. K uvedenému odvolací súd uviedol, že na túto námietku žalovanej neprihliadol. Poukázal na to,
že predmetom konania o zrušení oddlženia nie je posudzovanie splnenia povinností žalobkyne ako
veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa a posúdenie dôsledkov nesplnenia tejto povinnosti, ale predmetom
je posúdenie konania a správania žalovanej vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenému nepoctivému zámeru

pri oddlžení, konkrétne jej konania vo vzťahu k žalobkyni pri žiadosti o poskytnutie úveru, kedy
žalovaná, hoci má zákonom uloženú povinnosť poskytnúť všetky relevantné údaje pri žiadosti o úver za
účelom posúdenia jej bonity, existenciu záväzku voči ŠFRB žalobkyni neuviedla. Tvrdenie žalovanej o
nesprávnom skutkovom závere súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval absenciu vedomostí žalobkyne
o existencii dlhu žalovanej voči ŠFRB preto neobstojí pre účely rozhodovania vo vzťahu k predmetu

tohto konania. Tiež námietka žalovanej voči internej e-mailovej komunikácii žalobkyne nemá vplyv
na rozhodnutie vo veci, keďže predmetom konania nie je skúmanie splnenia povinnosti veriteľa pri
posudzovaní bonity spotrebiteľa pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, ale posudzovanie konania
žalovanejzhľadiskapoctivéhozámerupreúčelyoddlženia.Neuvedenieexistujúcehozáväzkužalovanejvoči ŠFRB vo výške 13 472 eur v čase podania žiadosti o poskytnutie úveru preto súd prvej inštancie
správne posúdil ako jednu z viacerých okolností pri vyhodnocovaní konania žalovanej z hľadiska
posudzovania jej nepoctivého zámeru pri oddlžení.

8. Vo vzťahu k vyplneniu formulárov žalovaná poukazovala na to, že spôsob vypisovania tlačív
vyžadovaných Centrom právnej pomoci (ďalej aj „CPP“) je v kompetencii pracovníka tohto centra s
tým, že záväzok voči žalobkyni bol v týchto listinách riadne uvedený a ak ten istý titul nebol uvedený
v zozname majetku, túto skutočnosť nie je možné považovať za zamlčanie podstatnej informácie. Na

túto výhradu odvolací súd neprihliadol, pretože osobou zodpovednou za správnosť údajov uvedených
v návrhu na oddlženie vrátane príloh je dlžník, ktorý podpisom potvrdil správnosť a úplnosť všetkých
uvedených údajov.

9. Súd prvej inštancie ďalej odôvodnil nepoctivý zámer žalovanej pri oddlžení tým, že žalovaná síce
tvrdila, že použila finančné prostriedky získané od žalobkyne na úhradu dlhov bývalého manžela,

avšak toto tvrdenie nepreukázala, keďže ani neidentifikovala žiadne osoby veriteľov, pre ktorých použila
tieto finančné prostriedky. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalobkyňa jej tvrdenie o takomto použití
získaných finančných prostriedkov nepoprela, teda ide o nesporné tvrdenie, z ktorého mal súd prvej
inštancie vychádzať. K uvedenému odvolací súd uviedol, že obsahu spisu zodpovedá tvrdenie žalovanej
o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý iniciatívne, nad rámec procesného útoku žalobkyne,

spochybnil tvrdenie žalovanej, ktoré žalobkyňa nepoprela, avšak napriek tomu tento postup súdu prvej
inštancie nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Samotné skutkové zistenia o vedomosti
žalovanej pri prevzatí záväzku voči žalobkyni o tom, že finančná situácia jej neumožňuje uhrádzať dlh, o
neuvedení záväzku voči ŠFRB pri prevzatí úveru od žalobkyne, o krátkosti času od poskytnutia úveru po
vykonávanie úkonov smerujúcich k oddlženiu, ktoré súd prvej inštancie správne vyhodnotil v ich súhrne,

postačovali na záver, že z takéhoto konania žalovanej je možné usudzovať, že pri preberaní záväzku
sa žalovaná spoliehala na to, že dlh bude riešiť konkurzom. Aj keby súd prvej inštancie vychádzal z
nepopretého tvrdenia žalovanej, že finančné prostriedky od žalobkyne použila na úhradu dlhov voči iným
veriteľom ako je žalobkyňa a ŠFRB, a to voči veriteľom bývalého manžela, táto skutočnosť nevyvracia
záver, že pri prevzatí záväzku voči žalobkyni pri uzavieraní úverovej zmluvy sa žalovaná spoliehala

na to, že tento dlh bude riešiť konkurzom. Teda, aj v prípade zohľadnenia tohto nepopretého tvrdenia
žalovanej, nemala táto skutočnosť vplyv na správny skutkový záver o existencii nepoctivého zámeru
žalovanej z dôvodu naplnenia skutkovej podstaty podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR, t. j. že z iných
(vyššie uvedených) skutkových okolností vyplýva, že žalovaná sa pri preberaní záväzku voči žalobkyni
spoliehala na to, že tento dlh bude riešiť konkurzom.

10. Žalovaná v odvolaní namietala aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v odseku 35, v
ktorom súd konanie žalovanej posúdil ako nepoctivý zámer s poukazom na poskytnutie sumy vo výške
23 200 eur žalovanej, ktorú táto nepoužila na úhradu záväzku voči ŠFRB, pričom žalobkyni uhradila
len 5 z 96 splátok, nesnažila sa riešiť situáciu zmenou splátkového kalendára, nevyvinula snahu o čo

najväčšie uspokojenie nielen žalobkyne, ale aj ŠFRB, ale naopak, už po štyroch mesiacoch v novembri
2018 vykonávala kroky smerujúce k oddlženiu. S takýmto posúdením sa odvolací súd stotožnil. K
námietke žalovanej, že závery súdu nevyplývajú z dokazovania, odvolací súd uviedol, že žiadne z vyššie
uvedených skutkových zistení súdu prvej inštancie žalovaná nenamietala. Súd prvej inštancie len zhrnul
zistené skutkové okolnosti, ktoré neboli sporné (poskytnutie úveru v značnej sume, úhrada len 5 z 96

splátok, nepopretý skutkový stav o nepoužití finančných prostriedkov voči ŠFRB, nepopretý skutkový
stav o nenavrhnutí žiadneho splátkového kalendára, objektívne zistený skutkový stav o úkonoch
smerujúcich k oddlženiu po štyroch mesiacov od poskytnutia úveru), pričom súhrn týchto okolností
vyhodnotil tak, že takéto správanie žalovanej napĺňa skutkovú podstatu nepoctivého zámeru podľa §
166g ods. 2 písm. g) ZKR. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie uviedol aj okolnosti, ktoré

nastali po čerpaní vyššie uvedeného úveru. Žalovaná ani v odvolaní tieto skutkové závery súdu prvej
inštancie nespochybnila žiadnymi tvrdeniami a neuviedla dôvod ich nesprávnosti. Popierala len záver
súdu o nepoctivom zámere s poukazom na to, že tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania.
Podľa názoru odvolacieho súdu súhrn vyššie uvedených zistení súd prvej inštancie vyhodnotil správne,
keď dospel k záveru, že konanie žalovanej napĺňa skutkovú podstatu nepoctivého zámeru podľa § 166g

ods. 2 písm. g) ZKR.

11. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že predpokladom oddlženia nie je preukazovanie snahy o mimozmluvné
vyriešenie vrátenia poskytnutého úveru, ani komunikácia s veriteľom. Odvolací súd k uvedenémuuviedol, že poctivý zámer pri povolení oddlženia súd neskúma. Poctivý zámer je predmetom posúdenia
a preskúmavania až na základe žaloby veriteľa, ktorý preukazuje nepoctivý zámer dlžníka. Konanie a
správanie dlžníka, či už pred podaním návrhu alebo po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, môže

podporovať a osvedčovať alebo naopak, vyvracať jeho nepoctivý zámer. V posudzovanej veci súd prvej
inštancie konanie žalovanej pri poskytnutí úveru vyhodnotil ako nepoctivý zámer so záverom, s ktorým
sa odvolací súd stotožnil, prihliadnuc na všetky zistené skutkové okolnosti, ktoré žalovaná nepoprela a
ktoré súd prvej inštancie správne posúdil v ich súhrne a vzájomnej súvislosti. Odvolací súd preto potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane závislého výroku

o trovách konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal proti žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací

súd“) rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby
dovolací súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Dovolateľka uviedla, že dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP je selektívne posúdenie
v konaní zisteného skutkového stavu v jej neprospech. Rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne,

nepresvedčivé, založené na svojvoľnom hodnotení vykonaného dokazovania a jeho odôvodnenie jej
nedáva uspokojivé odpovede na právnu argumentáciu a odvolacie námietky ňou uplatnené. Podľa jej
názoru sa odvolací súd len účelovo snažil nájsť spôsob a dôvody, prečo by mal žalobe vyhovieť, pričom
arbitrárnosť vidí vo svojvôli odvolacieho súdu pri formulovaní dôvodov jeho rozhodnutia.

14. Dovolateľka odcitovala odseky 37, 48 a 49 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré
považovala za vnútorne rozporné, keď na jednej strane jej odvolací súd vytýkal nepoužitie prostriedkov
z úveru na splatenie dlhu voči ŠFRB, pričom na strane druhej „nepriložil žiadnu váhu ich použitia“ na
splatenie dlhu voči fyzickým osobám, ktoré by pri nevrátení im patriacich prostriedkov znášali takýto stav
nepochybnehoršieakoinštitúciafungujúcazoštátnehorozpočtu.TotopreferovanieŠFRBnadostatnými

veriteľmi odvolací súd nijako nevysvetlil, pričom žalobkyňa a ani súd si nezadovážili žiadne stanovisko
práve od tohto veriteľa, ktorého preferovali absolútne účelovo. Už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie uviedla, že v konaní žalobcu proti ŠFRB ju zastupoval advokát JUDr. Roman Jurík, PhD.,
ktorý zomrel v P. XXXX, pričom proces oddlženia jej vybavil práve on. Navrhol jej možnosť vymaniť sa z
dlhov, ktoré splácala po nebohom manželovi. Išlo o uvedený úver a úver poskytnutý žalobkyňou, ktorým

vyplácala fyzické osoby, ktoré poskytli čiastkové pôžičky nebohému manželovi. Celý proces vyplnenia
formulárov a termín ich podania zabezpečil Dr. Jurík, pričom ona absolvovala stretnutie s pracovníkom
Centra právnej pomoci iba jedno. Jej advokát nemal vedomosť o tom, že požiadala o poskytnutie úveru
žalobkyňu, on jej iba pomohol riešiť už vzniknutú situáciu. Odvolací súd účelovo nereagoval na tieto
podstatné prostriedky procesnej obrany, hoci uvedené nebolo zo strany žalobkyne žiadnym spôsobom

popreté a jedná sa tak o nesporné skutkové tvrdenie. S prihliadnutím na toto skutkové tvrdenie by nebolo
možné žalobe vyhovieť.

15. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolateľka uviedla, že
dovolacímdôvodomje,žezásadnéotázkyvýznamnéprerozhodnutieodvolaciehosúduposúdilodvolací

súd právne inak, ako dovolací súd. Konkrétne sa jedná o tieto otázky: prenesenie zodpovednosti z
obchodníka na spotrebiteľa a nesplatenie konkrétneho záväzku z poskytnutého úveru. Dovolateľka
uviedla, že nesúhlasí s tvrdením odvolacieho súdu v odseku 46 odôvodnenia jeho rozhodnutia.
Poukázala na § 7 a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorých ustanovení nie je dotknuté
právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy, veriteľ je povinný na účely

poskytovania spotrebiteľských úverov poskytovať údaje o spotrebiteľských úveroch aspoň do jedného
elektronického registra, veriteľ je povinný s vynaložením odbornej starostlivosti (na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských
úveroch, pričom prevádzkovateľ registra je povinný poskytnúť veriteľovi údaje z registra. Nie je
spravodlivé, aby v konaní, v ktorom súd preskúmava celý komplex úkonov, neprihliadal na správanie

samotného veriteľa. Preskúmavanie bonity a údajov od dlžníka je veriteľ povinný vykonať zo zákona.
Tým, že odvolací súd zámerne a opakovane v napadnutom rozhodnutí uviedol, že to pre dané konanie
nebolo podstatné, posúdil túto otázku odlišne ako dovolací súd a zároveň sa jedná o arbitrárnosť
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP. Za ustáleného skutkového stavu nie je prípustnédlžníkovi vyčítať správanie, za ktoré je spoluzodpovedný veriteľ, a voči veriteľovi nevyvodzovať žiadne
dôsledky. Ona uviedla banke všetky informácie, ktoré požadovala a na základe ktorých jej poskytla úver.
Nie je jej zrejmé, ako môže byť za takéto konanie sankcionovaná. Poukázala na rozhodnutie NS SR sp.

zn. 5Obdo/9/2022 z 18. apríla 2023, z ktorého odcitovala odseky 7 a 75 odôvodnenia. Ďalej poukázala
na to, že výčitka odvolacieho súdu, že nepoužila finančné prostriedky z úveru poskytnutého žalobkyňou
na úhradu záväzku voči ŠFRB odporuje aj rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo 14. júna 2023,
z ktorého odcitovala odsek 28 odôvodnenia. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľka uviedla, že
odvolací súd jej nedal odpoveď na odvolacie námietky a napadnuté rozhodnutie nie je v žiadnom prípade

riadne a presvedčivo odôvodnené, pričom odvolací súd ani poriadne neodôvodnil, prečo nevyhovel jej
odvolaniu. Odvolací súd jej tak nezabezpečil spravodlivý proces.

16. K dovolaniu žalovanej zaslala žalobkyňa písomné vyjadrenie, v ktorom žiadala najskôr o preverenie,
či dovolanie bolo podané včas. V prípade kladného zistenia navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej
náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Podľa názoru žalobkyne nie je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a argumenty, ktoré
dovolateľka uviedla v dovolaní, nemajú vplyv na záver súdu o tom, že zrušenie oddlženia dovolateľky
pre jej nepoctivý zámer, je vecne správne. Odvolací súd sa s námietkami dovolateľky, pokiaľ ide o
neuhradenie dlhu voči ŠFRB, vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Bez ohľadu na skutočnosť, či finančné

prostriedky, ktoré dovolateľka obdržala od žalobkyne, boli použité na výplatu iných veriteľov ako ŠFRB
alebo by boli použité na výplatu dlhu voči ŠFRB, konanie dovolateľky spočívajúce v tom, že už pri
preberaní záväzku od žalobkyne vedela, že jej finančná situácia neumožní tento záväzok splácať,
zároveň zamlčala voči žalobkyni svoj záväzok voči ŠFRB, ktorý žalobkyňa objektívne nemohla zistiť
a vzhľadom na jej ďalšie kroky smerujúce k oddlženiu, boli postačujúce pre záver, že pri preberaní

záväzku sa dovolateľka spoliehala na to, že dlh bude riešiť konkurzom. Námietka dovolateľky v súvislosti
s odsekmi 37, 48 a 49 odôvodnenia rozhodnutia a skutočnosť, že konajúci súd nezohľadnil v rozhodnutí
úhradu dlhov žalovanej voči tretím osobám, nemá vplyv na rozhodnutie vo veci a týmto nedošlo k
porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces. Vo vzťahu k námietke dovolateľky, že odvolací
súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej procesnou obranou týkajúcou sa časovej súslednosti

v súvislosti s konaním CPP a konaním zo strany už nebohého advokáta JUDr. Romana Juríka,
PhD., žalobkyňa opätovne poukázala na odsek 51 napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a na
súslednosť konania dovolateľky vo vzťahu k žiadosti o úver od žalobkyne a žiadosti o oddlženie. Z
ekonomickejsituáciedovolateľkyvtomčase(ktorájezrejmázprílohknávrhunapovoleniejejoddlženia)
muselo byť dovolateľke zrejmé, že nebude schopná uhrádzať svoje záväzky voči žalobkyni. Žalobkyňa

nenesie zodpovednosť za konanie Centra právnej pomoci a bývalého advokáta žalovanej a ich konanie
preto nemôže byť žalobkyni ani na ťarchu.

18. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP a k rozhodnutiam NS SR sp. zn.
5Obdo/9//2022 a sp. zn. 4Obdo/37/2022 žalobkyňa uviedla, že zo súdneho spisu jasne vyplýva

skutočnosť, že k overovaniu bonity dovolateľky zo strany žalobkyne došlo a toto overovanie bolo
vykonané v súlade so zákonom. Dovolateľka síce v dovolaní poukazuje na odsek 46 napadnutého
rozhodnutiaodvolaciehosúdu,notentoodsekvžiadnomprípadeneznamenápreneseniezodpovednosti
z obchodníka (žalobkyne) na spotrebiteľa (dovolateľka). Žalobkyňa nemala objektívnu možnosť overiť
si, či má dovolateľka úver od ŠFRB a bolo povinnosťou dovolateľky informovať žalobkyňu o tejto

skutočnosti. Táto skutková situácia je zásadne odlišná od skutkovej situácie riešenej v rozhodnutí NS
SR sp. zn. 5Obdo/9/2022, preto právne závery dovolacieho súdu prijaté v tomto rozhodnutí nemožno
aplikovať na toto konanie, keďže dovolateľka nikdy nedostala ani len ústne uistenie zo strany žalobkyne,
že o úvere od ŠFRB nie je nutné pri žiadosti o úver žalobkyňu informovať, dovolateľka nikdy neprejavila
vôľu úver po oddlžení čo i len čiastočne uhradiť a žalobkyňa nemala objektívne možnosť z dostupných

registrov získať informáciu o úvere od ŠFRB.

19. K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 žalobkyňa uviedla, že skutková situácia v rámci
tohto konania bola tiež diametrálne odlišná od skutkovej situácie v predmetnom spore, v ktorom
žalobkyňa vôbec nezakladá svoju argumentáciu na tom, že dovolateľka neuhradila svoje pohľadávky

voči konkrétnemu veriteľovi, ale na naplnení iných znakov preukazujúcich nepoctivý zámer dovolateľky
[§ 166g ods. 2 písm. a), c), f) a g) ZKR]. Z uvedeného dôvodu nemožno konštatovať, že právna
otázka rozhodovaná v tomto konaní bola rozhodnutá v konaní vedenom na dovolacom súde pod
sp. zn. 4Obdo/37/2022 inak, keďže táto právna otázka nebola v predmetnom súdnom konaní vôbecrozhodovaná. Právne otázky, na ktoré poukázala dovolateľka v rámci rozhodnutí, ktorými odôvodňovala
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP, nie sú totožné s právnymi
otázkami riešenými v predmetnom konaní a nemožno preto konštatovať, že tieto právne otázky boli v

rámci predmetného konania rozhodnuté inak, ako o nich rozhoduje dovolací súd.

20.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací(§35CSP)pozistení,žedovolaniepodalastrana
sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom
konaní v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP

a contrario) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

21. K námietke žalobkyne ohľadom oneskoreného podania dovolania žalovanej dovolací súd uvádza, že
táto nie je dôvodná, keďže žalovaná podala dovolanie na súd prvej inštancie v zákonom predpokladanej
2-mesačnej lehote počítanej odo dňa doručenia dovolaním napadnutého rozhodnutia oprávnenej osobe
(§ 427 ods. 1 v spojení s § 424 CSP). Zo spisu vyplýva, že dovolaním napadnutý rozsudok bol žalovanej

doručený dňa 30. mája 2024, prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne RIEDL advokátska
kancelária s. r. o. a rovnaká advokátska kancelária dňa 30. júla 2024 (t. j. v posledný deň lehoty na
podanie dovolania) odoslala dovolanie, podané v mene žalovanej, do elektronickej schránky súdu prvej
inštancie.

22.Podľaustanovenia§419CSPprotirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

23. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

24. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, sú
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci sporovej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň
znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou práva. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu dosiahla značnú, resp. výraznú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý

proces.

25. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez
akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

skutkový stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS
22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).

26. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala nesprávne, resp. selektívne posúdenie
zisteného skutkového stavu v jej neprospech, svojvoľné hodnotenie vykonaného dokazovania,
nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré považovala za

arbitrárne, keďže odvolací súd neposkytol dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím
námietkam.27. Podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí (§ 393 CSP). Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený súdom prvej inštancie, vyjadrenia

strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy aplikované na posudzovaný
prípad, z ktorých vyvodil svoj právny záver a zrozumiteľne vysvetlil, z akého dôvodu potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bolo vyhovené žalobe o zrušenie oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer
(odseky 32 až 42 odôvodnenia). Zároveň k rozhodujúcim odvolacím námietkam žalovanej uviedol svoju
argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu

spisu, a to najmä v odsekoch 44, 46, 47, 50 až 52, 55 a 57, na ktoré dovolací súd odkazuje bez toho, aby
ich opätovne opakoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd považoval za postačujúci pre
rozhodnutie skutkový záver o existencii nepoctivého zámeru žalovanej z dôvodu naplnenia skutkovej
podstaty podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR, t. j. že žalovaná pri preberaní záväzku voči žalobkyni sa
spoliehala na to, že dlh bude riešiť konkurzom. Súhrn zistení uvedených súdom prvej inštancie bol -
podľa konštatovania odvolacieho súdu - vyhodnotený správne, keď súd prvej inštancie dospel k záveru,

že konanie žalovanej napĺňa skutkovú podstatu nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR.
V odseku 41 odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd vysvetlil, že skutková podstata nepoctivého zámeru
podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR je postavená na hypotéze pokiaľ je možné usudzovať, čo znamená,
že zohľadňuje reálny stav v rámci rôznych životných situácií a konkrétnych skutkových okolností, keď
naplnenie tejto skutkovej podstaty nepoctivého zámeru ako vnútorného vzťahu medzi pohnútkou, t. j.

motívom a následným konaním, predpokladá zistenie takých skutkových okolností, ktoré umožnia súdu
prijať záver o nepoctivom zámere dlžníka, a to z dôvodu, že pri preberaní záväzku sa spoliehal na to,
že svoje dlhy bude riešiť konkurzom. Predpokladom tejto skutkovej podstaty je zistenie konkrétneho
správania sa dlžníka a následné vyhodnotenie, či konkrétne zistené skutkové okolnosti umožňujú súdu
prijať záver, že dlžník sa pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pri preberaní záväzku spoliehal

na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom. Zistenie skutkových okolností a skutkový záver súdu
prvej inštancie je založený na logickom vyhodnotení zistených skutkových okolností, ako aj časových
súvislostí medzi poskytnutím úveru a následnými úkonmi smerujúcimi zo strany žalovanej k oddlženiu
- ako správne konštatoval v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd - a tento záver preto nemožno
považovať za svojvoľný, resp. prijatý v rozpore s vykonaným dokazovaním alebo prijatý v zrejmom

omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru dovolacieho súdu,
dovolateľka svoje dovolanie z obsahového hľadiska koncipovala ako „ďalšie odvolanie“, keď opätovne
uplatnila tie isté námietky ako v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s ktorými sa však
odvolací súd riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

28. Dovolací súd zároveň poznamenáva, že v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdov nižšej inštancie) v dovolacom konaní
je dokazovanie vylúčené. Pokiaľ dovolateľka nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho
súdu, tak nejde o námietku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, ale o námietku inú,

vo väzbe na správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súdy obidvoch inštancií založili
svoje rozhodnutia. Dovolateľkou namietaná nesprávnosť skutkových zistení a právneho posúdenia
zisteného skutkového stavu nezakladá tzv. vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Uvedené
vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď judikát R 24/2017 a tiež rozhodnutia
sp. zn. 7Cdo/113/2017, sp. zn. 8Cdo/76/2018, sp. zn. 9Cdo/86/2020, sp. zn. 3Cdo/94/2018, sp. zn.

6Cdo/69/2020, sp. zn. 9Cdo/209/2020 a mnohé ďalšie). Vo vzťahu k námietke nesprávneho, resp.
svojvoľného hodnotenia vykonaného dokazovania dovolací súd uvádza, že strany sporu majú v civilnom
sporovom konaní právo označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení, avšak súd rozhoduje
o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). V civilnom sporovom konaní je
súd povinný zvážiť, ktoré dôkazy je povinný vykonať, pričom dôvodnosť návrhov strán na doplnenie

dokazovania posudzuje so zreteľom na to, či a v akom rozsahu je potrebné doplniť doterajší stav
dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu na zistenie skutkového stavu veci
nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom (R
6/2000). Platí to aj o takom dôkaze, ktorý strana sporu zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za
dôležitý. Teda, rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na

posúdenie súdu, a nie strany sporu. Ak v priebehu civilného sporového konania súd nevykoná všetky
navrhnuté dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP, pretože to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strana sporu
mohla uplatniť, príp. ich aj uplatnila, avšak v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu tentodôkaz nebol súdom vykonaný (R 37/1993, R 125/1999, 1Cdo/41/2017, 3Cdo/26/2017, 3Obdo/46/2019).
Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a
druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Výnimkou sú len iba rôzne závažné

deficityvdokazovaní(tzv.opomenutýdôkaz,deformovanýdôkaz,porušeniezásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov a podobne), prípadne svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle konajúcich súdov prijaté
skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, o ktorý prípad sa však
v posudzovanej veci nejedná. S poukazom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolacia
námietkažalovanejsmerujúcavočizistenémuskutkovémustavuahodnoteniuvykonanéhodokazovania

zo strany súdov nižšej inštancie nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

29. Dovolací súd sa nestotožnil ani s dovolacou námietkou žalovanej, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je nedostatočné, nepresvedčivé a arbitrárne, keďže odvolací súd jej nedal odpoveď na odvolacie
námietky. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v dostatočnom
rozsahu, pričom v ňom vyjadrené závery sú jasné a zrozumiteľné. Odvolací súd sa zaoberal

rozhodujúcimi odvolacími námietkami žalovanej, na ktoré dal odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia
tak, ako už vyššie konštatoval dovolací súd. Pokiaľ sa odvolací súd nezaoberal niektorými skutkovými
tvrdeniami žalovanej, je zrejmé, že ich nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci samej,
týkajúcej sa zrušenia oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer. To, že ich v odôvodnení svojho
rozhodnutia výslovne neoznačil za nepodstatné, nerelevantné, nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420

písm. f) CSP. Všeobecný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí zaoberať všetkými odvolacími
námietkami strany sporu, keďže je postačujúce, ak sa zaoberá len tými odvolacími námietkami, ktoré
sú rozhodujúce (kľúčové) pre rozhodnutie vo veci samej. K uplatneným dovolacím námietkam žalovanej
(uvedeným aj v odvolaní), týkajúcim sa (ne)splnenia povinností žalobkyne ako veriteľa pri posudzovaní
bonity žalovanej ako spotrebiteľa pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, ako aj vyplnenia formulárov

pracovníkom Centra právnej pomoci vo vzťahu k žalovanej a zastupovania žalovanej advokátom JUDr.
Romanom Juríkom, PhD. v „procese oddlženia“ sa odvolací súd vyjadril v odôvodnení rozhodnutia tak,
že na tieto námietky žalovanej neprihliadol, keďže ich nepovažoval za právne relevantné vo vzťahu k
predmetu konania, ktorým bolo zisťovanie (ne)splnenia základných podmienok pre zrušenie oddlženia
žalovanej pre nepoctivý zámer, a to s bližším odôvodnením v odsekoch 45, 46 a 47 odôvodnenia

rozhodnutia. Osobou zodpovednou za správnosť údajov uvedených v návrhu na oddlženie, vrátane jeho
príloh bola žalovaná ako dlžníčka, podávajúca takýto návrh, a nie pracovník Centra právnej pomoci, ani
advokát zastupujúci žalovanú v konaní voči ŠFRB, ktorý jej ponúkol možnosť vyriešenia jej nepriaznivej
finančnej situácie formou oddlženia.

30. Dovolateľka ďalej namietala, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je vnútorne rozporné,
keď odvolací súd jej na jednej strane vytýkal nepoužite prostriedkov z úveru od žalobkyne na splatenie
dlhu voči ŠFRB a na strane druhej nepripísal žiadnu váhu ich použitiu na splatenie dlhu voči fyzickým
osobám. V tomto smere poukázala na odseky 48 a 49 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorých
vyplýva, že odvolací súd považoval za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie to, že súd prvej

inštancie spochybnil poctivý zámer žalovanej pri oddlžení, keď žalovaná tvrdila, že použila finančné
prostriedky získané od žalobkyne na úhradu dlhov nebohého manžela voči iným osobám veriteľov, hoci
toto svoje tvrdenie nepreukázala, nakoľko neuviedla žiadne osoby veriteľov, voči ktorým tieto finančné
prostriedky použila na úhradu, a keďže žalobkyňa toto tvrdenie žalovanej výslovne nepoprela, bolo ho
potrebné považovať za nesporné. Napriek tomuto nesprávnemu procesnému postupu však odvolací súd

konštatoval, že tento nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K vyššie uvedenej dovolacej
námietke (ktorú žalovaná uviedla aj v odvolaní) sa odvolací súd vyjadril v odsekoch 48, 49, 50, 51,
52 a 53 odôvodnenia rozhodnutia, kde vysvetlil, že aj keď súd prvej inštancie nad rámec procesnej
aktivity žalobkyne sám spochybnil nepopreté tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky od žalobkyne
boli použité na úhradu dlhov voči veriteľom nebohého manžela, nemalo to vplyv na vecnú správnosť

záveru rozhodnutia súdu prvej inštancie, že žalovaná pri preberaní konkrétneho záväzku voči žalobkyni
sa spoliehala na to, že tento dlh bude riešiť oddlžením, a teda že bola naplnená skutková podstata
nepoctivého zámeru žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR. So záverom odvolacieho súdu, že
bola preukázaná skutková podstata nepoctivého zámeru žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR,
sa dovolací súd stotožnil, pričom aj podľa jeho názoru táto jedna námietka žalovanej (o nesprávnom

procesnom postupe súdu) nepostačuje na jeho spochybnenie. Dovolací súd poukazuje na to, že v
konaní o zrušenie oddlženia spočíva dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer dlžníka na žalobcovi
- veriteľovi (§ 166f ods. 1 ZKR). Špecifikum tohto konania spočíva v tom, že žalovaná v rámci toho istého
konania nesie dôkazné bremeno na preukázanie jej tvrdenia o poctivom zámere podľa § 166g ods. 1ZKR. Pokiaľ teda žalovaná na preukázanie svojho poctivého zámeru uviedla tvrdenie, že z finančných
prostriedkov, ktoré obdržala od žalobkyne, uhradila dlhy za nebohého manžela voči iným veriteľom -
fyzickým osobám (a z tohto dôvodu nemohla zaplatiť existujúci záväzok voči ŠFRB), bola povinná toto

svoje tvrdenie preukázať, aby (prípadne) uniesla svoje dôkazné bremeno o poctivom zámere. Nie je
sporné, že žalovaná na súde prvej inštancie na preukázanie tohto svojho tvrdenia nenavrhla vykonať
žiadne dokazovanie tak, ako to konštatoval v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Nie je tiež
sporné, že žalobkyňa sa k tvrdeniu žalovanej o tom, že uhrádzala dlhy za nebohého manžela voči
fyzickým osobám žiadnym spôsobom nevyjadrila, teda ho ani nespochybnila. Odvolací súd postup

súdu prvej inštancie považoval za iniciatívne konanie nad rámec procesnej aktivity žalobkyne a za
nesprávny procesný postup súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu, tento procesný postup súdu prvej
inštancie nebol nesprávnym procesným postupom, keďže žalovaná v konaní o zrušenie oddlženia
odôvodňovala svoj poctivý zámer práve tvrdením, že finančné prostriedky od žalobkyne použila na
úhradu dlhov po nebohom manželovi voči iným veriteľom - fyzickým osobám, a preto bola povinná toto
svojetvrdenieajpreukázať,atoprávevoväzbenaňoutvrdenýpoctivýzámer.Napriekodvolacímsúdom

uvedenému odlišnému hodnoteniu postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu poctivého
zámeru žalovanej, aj dovolací súd dospel k záveru, že aj v prípade zohľadnenia nepopretého tvrdenia
žalovanej, že finančné prostriedky od žalobkyne použila na úhradu dlhov voči veriteľom nebohého
manžela, táto skutočnosť nemala vplyv na správny skutkový záver súdu prvej inštancie o existencii
nepoctivého zámeru žalovanej z dôvodu naplnenia skutkovej podstaty podľa § 166g ods. 2 písm. g)

ZKR, teda že pri preberaní konkrétneho záväzku voči žalobkyni sa žalovaná spoliehala na to, že tento
dlh bude riešiť oddlžením (viď odseky 52 a 53 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).

31. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že v posudzovanom
prípade nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti, resp. taký nesprávny procesný postup odvolacieho súdu,

dôsledkom ktorého by bolo porušenie procesného práva žalovanej v intenzite zakladajúcej porušenie
jej práva na spravodlivý proces. S poukazom na uvedené nie je daná prípustnosť dovolania žalovanej
podľa § 420 písm. f) CSP.

32. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP s

poukazom na to, že odvolací súd posúdil zásadné otázky významné pre rozhodnutie odvolacieho súdu
inak ako dovolací súd v rozhodnutiach sp. zn. 5Obdo/9/2022 a sp. zn. 4Obdo/37/2022. Týmito právnymi
otázkami sú nasledovné otázky: prenesenie zodpovednosti z obchodníka na spotrebiteľa a nesplatenie
konkrétneho záväzku z poskytnutého úveru.

33. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

34. Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP vyplýva, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie - vo vzťahu k
dovolateľom vymedzenej právnej otázke - je daná vtedy, ak táto právna otázka je dovolacím súdom

rozhodovanározdielne.Vdanomprípadedovolateľkapoukazujenato,žeňouvymedzenéprávneotázky
nie sú rozhodované rozdielne dovolacím súdom, ktorým je Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale že ich
právne inak posúdil odvolací súd. S poukazom na znenie zákonného ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c)
CSP je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa citovaného ustanovenia CSP nie je daná.

35. Vzhľadom na obsah dovolania a námietku dovolateľky ohľadom odklonu rozhodnutia odvolacieho
súdu od rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/9/2022 a sp. zn. 4Obdo/37/2022, sa ďalej
dovolací súd zaoberal tým, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda, či
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú podľa dovolateľky majú predstavovať

ňou uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu.

36. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že v prípade, ak je prípustnosť dovolania vyvodzovaná
z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, je dovolateľka v zmysle § 432 CSP povinná uviesť, že napadnutérozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a takto uplatnený dovolací dôvod vymedziť
tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia (čo logicky predpokladá uviesť, ako by vec mala byť posúdená správne).

O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP rozhoduje dovolací súd výlučne na základe
dôvodov uvedených dovolateľkou. Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia
§ 421 ods. 1 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacím dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam
v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v danom prípade závisí od toho, ako dovolateľka
sama vysvetlila, konkretizovala a náležite doložila, že je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle

citovaného ustanovenia. Povinnosťou dovolateľky je tiež vymedziť relevantnú právnu otázku, uviesť ako
juriešilodvolacísúdazároveňuviesť,akomalabyťtátootázkariešenásprávne(sp.zn.3Cdo/146/2017).

37. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak
nesprávnehointerpretoval,aleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.

38. Vo vzťahu k dovolateľkou vymedzeným právnym otázkam (prenesenie zodpovednosti z obchodníka
na spotrebiteľa a nesplatenie konkrétneho záväzku z poskytnutého úveru) dovolací súd uvádza,

že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje len na tie právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k
záverom, uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Dovolateľka neuviedla konkrétne nesprávne
právne posúdenie veci, resp. v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci. V posudzovanom
prípade rozhodnutie odvolacieho súdu nerieši dovolateľkou nastolené právne otázky a ich riešenie,
resp. vyriešenie nebolo ani relevantné pre rozhodnutie súdu vo veci samej, predmetom ktorého bolo

zrušenie oddlženia dovolateľky pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. g) ZKR. Z dovolateľkou
vymedzených otázok v dovolaní ani nie je zrejmé, ako by mali byť ňou nastolené otázky vyriešené
a v nadväznosti na to, aké by malo byť správne právne posúdenie veci vo vzťahu k predmetu
sporu. Dovolateľkou vymedzené otázky sú veľmi všeobecne formulované a ich zodpovedanie závisí
od konkrétnych skutkových okolností každého individuálneho prípadu, a nejedná sa preto o riešenie

„rýdzo právnych otázok“. Keďže na riešení dovolateľkou vymedzených otázkach nespočíva rozhodnutie
odvolacieho súdu (odvolací súd ich výslovne neriešil a na ich riešení nezaložil svoje rozhodnutie), tieto
otázky nemôže riešiť ani dovolací súd, keďže nie je treťou inštanciou, ktorá by bola oprávnená riešiť tie
skutkové a právne otázky, ktoré neboli riešené súdmi nižšej inštancie a na riešení ktorých tieto súdy ani
nezaložili svoje rozhodnutia.

39. Vo vzťahu k rozhodnutiam NS SR vydaným v konaniach sp. zn. 5Obdo/9/2022 a sp. zn.
4Obdo/37/2022, od ktorých sa mal (podľa názoru dovolateľky) odkloniť odvolací súd pri svojom
rozhodovaní, dovolací súd uvádza, že obidve rozhodnutia vychádzajú z inej skutkovej a právnej situácie,
než je posudzovaný prípad.

40. Z uznesenia sp. zn. 5Obdo/9/2022 z 18. apríla 2023 vyplýva, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba o zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer,
keďže v spore nebol preukázaný nepoctivý zámer žalovaného, keď samotná žalobkyňa (banka) pred
poskytnutím úveru žalovanému preverovala jeho finančné pomery, pričom zamestnankyňa žalobkyne

ohľadom dopytu žalovaného na možnosť refinancovania už existujúceho úveru ho výslovne informovala,
že oddlženie konkurzom nebude mať žiadny vplyv, resp. účinok na novouzavretú zmluvu o úvere so
žalobkyňou. V posudzovanom prípade žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť o záväzku žalovanej voči
ŠFRB, prípadne iným dlžníkom - fyzickým osobám (ktorým mala žalovaná podľa jej vlastného tvrdenia
uhrádzať záväzky za nebohého manžela), keďže žalovaná žalobkyni takúto informáciu pred uzavretím

zmluvy o úvere nielen neposkytla, ale svoje existujúce záväzky voči dlžníkom neuviedla ani v žiadosti
o úver. Súdy oboch inštancií mali v konaní preukázaný nepoctivý zámer žalovanej podľa § 166g ods. 2
písm. g) ZKR, keď pri preberaní záväzku od žalobkyne sa žalovaná spoliehala na to, že tento záväzok
(dlh) bude riešiť konkurzom. Keďže skutkový a právny stav v obidvoch sporoch je odlišný, nie je možné
v posudzovanom prípade vychádzať z rozhodnutia sp. zn. 5Obdo/9/2022, a už vôbec nie je možné

vychádzať len z dvoch jeho odsekov (7 a 75), vytrhnutých z kontextu celého rozhodnutia dovolacieho
súdu.41. Rovnako skutkové a právne okolnosti posudzovaného prípadu sú odlišné od prípadu, ktorý rieši
rozsudok NS SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo 14. júna 2023, z ktorého žalovaná opätovne odcitovala len
jeho nepatrnú časť (odsek 28), ktorá je vytrhnutá z kontextu odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia

rozhodnutia sp. zn. 4Obdo/37/2022 vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu o zrušenie oddlženia
žalovaného z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala nepoctivý zámer žalovaného (dlžníka) pri oddlžení
podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR, pričom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
Základnou otázkou v konaní bolo posúdenie platobnej neschopnosti žalovaného ako elementárnej
podmienkyzakladajúcejprávodomáhaťsaoddlženiapodľa§166ZKRvoväzbenaposúdeniepoctivého

zámeru dlžníka. Podľa záverov dovolacieho súdu (odseky 27 a 28 odôvodnenia rozhodnutia) sa odvolací
súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto právnej otázke, keďže len samotná
skutočnosť, že jeden zo záväzkov žalovaného bolo možné postupne vymôcť v exekúcii, neznamená,
že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný. Dovolací súd
poukázal na § 166g ods. 1 ZKR, z ktorého vyplýva, že súd pri pozitívnom vymedzení poctivého zámeru
skúma správanie dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, pričom dovolateľka uvádzala

skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k obdobiu pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktoré nemajú
potenciál v súvislosti s § 166g ods. 1 ZKR spochybniť poctivý zámer dlžníka. Z uvedeného je zrejmé, že
rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/37/2022 riešilo inú právnu otázku vo väzbe na inú skutkovú podstatu zrušenia
oddlženia pre nepoctivý zámer [§ 166g ods. 2 písm. f) ZKR], než je posudzovaný prípad zrušenia
oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 166g ods. 2 písm.

g) ZKR. Ani rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/37/2022 preto nemožno aplikovať v predmetnom spore.

42. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzaviera, že dovolanie žalovanej nie je prípustné podľa
§ 420 písm. f) CSP, z ktorého dôvodu dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Keďže
dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 CSP nie je vymedzený spôsobom predpokladaným

zákonom, dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol aj podľa § 447 písm. f) CSP.

43. V dovolacom konaní bola úspešnou stranou sporu žalobkyňa, preto jej vznikol proti žalovanej nárok
na náhradu trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady
týchto trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

44. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.