Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/134/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624200628
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1624200628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Táne Šefčíkovej JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci povinného z vyživovacej povinnosti: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Martin Ritomský,
so sídlom Jána Kollára č. 375/17, 901 01 Malacky, a oprávneného z vyživovacej povinnosti: C. B.,
narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom F. E. D. XXXX/X, XXX XX E., zastúpený splnomocnencom:
Advokátska kancelária Marko, s.r.o., AK so sídlom Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, v konaní o
návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní povinného z vyživovacej povinnosti proti rozsudku
Okresného súdu Malacky č. k. 8Pc/6/2024-199 zo dňa 04. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že zrušuje vyživovaciu povinnosť povinného z vyživovacej
povinnosti k oprávnenému z vyživovacej povinnosti za obdobie od 27.07.2022 do 31.08.2023, s tým,
že od 01.09.2023 sa vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti voči oprávnenému
z vyživovacej povinnosti obnovuje v sume 210 eur mesačne, ktorú je povinný z vyživovacej povinnosti
povinný platiť k rukám oprávneného z vyživovacej povinnosti vždy k 15. dňu v mesiaci vopred a vo
výroku II. rozsudok p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Vyššie špecifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil vyživovaciu povinnosť
povinného z vyživovacej povinnosti k oprávnenému z vyživovacej povinnosti za obdobie od 27.07.2022
do 31.08.2023 s tým, že od 01.09.2023 sa vyživovacia povinnosť povinného k oprávnenému obnovuje.
Výrokom II. súd zamietol návrh povinného z vyživovacej povinnosti na zníženie výživného pre
oprávneného z vyživovacej povinnosti. Výrokom III. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu
trovkonania.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilodkazomnaustanovenia§62ods.1,§75ods.1a§78
ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
len „CMP“), § 166 c písm. e) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a § 217 ods. 1 a 2 a § 231 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Vecne dôvodil tým, že na strane oprávneného z vyživovacej povinnosti došlo k zmene pomerov, ktorá
odôvodňovala dočasné zrušenie vyživovacej povinnosti. Zistil, že oprávnený z vyživovacej povinnosti

ukončil vysokoškolské štúdium dňa 26.07.2022. Z tohto dôvodu súd zrušil vyživovaciu povinnosť za
obdobie od 27.07.2022 do 31.08.2023. Následne však vyživovaciu povinnosť od 01.09.2023 obnovil,
pretože oprávnený z vyživovacej povinnosti začal opätovne študovať denné vysokoškolské štúdium,
čím prejavil snahu riadne si dokončiť vzdelanie. Konštatoval, že prerušenie štúdia bolo spôsobenéobjektívnymi dôvodmi (zranenie) a nešlo o umelé predlžovanie štúdia, preto uplatnil zásadu tzv. elasticity
výživného a vyživovaciu povinnosť obnovil. Pokiaľ ide o návrh povinného z vyživovacej povinnosti
na zníženie výživného, súd ho zamietol ako nedôvodný. Skonštatoval, že na zníženie výživného je

potrebná výnimočná a podstatná zmena pomerov na strane povinného z vyživovacej povinnosti (napr.
vážne zhoršenie zdravotného stavu), ktorú však povinný z vyživovacej povinnosti žiadnym spôsobom
nepreukázal. Naopak, dospel k záveru, že negatívny postoj povinného z vyživovacej povinnosti k
plateniu výživného je dlhodobý a nemenný, pričom poukázal na jeho opakované zlyhania v plnení si
tejto povinnosti už od roku 2016. Nepovažoval za relevantné ani argumenty povinného z vyživovacej

povinnosti týkajúce sa vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, keďže táto skutočnosť bola známa už
v predchádzajúcom konaní a nebola považovaná za dôvod na zmenu výživného. Ďalej uviedol, že
povinný z vyživovacej povinnosti je v produktívnom veku, bez zdravotných obmedzení, no je dobrovoľne
nezamestnaný, žije u svojej matky a nepreukázal snahu nájsť si prácu. Jeho argumentáciu, že sa
nemôže zamestnať z dôvodu odsúdenia na 300 hodín povinnej práce, označil za absurdnú, nakoľko
rozhodnutie nie je právoplatné a trest nevykonáva. Taktiež uviedol, že príjem oprávneného z vyživovacej

povinnosti z brigádnickej práce študenta nie je dôvodom na zníženie výživného, pretože študent nie je
povinný popri štúdiu pracovať a v tomto prípade je k tomu v podstate donútený z dôvodu, že povinný
z vyživovacej povinnosti si dlhodobo neplní svoju povinnosť. Záverom konštatoval, že suma 210 eur
mesačne, určená ešte v čase, keď bol oprávnený na strednej škole, je minimálna a vzhľadom na jeho
zvýšené potreby spojené s vysokoškolským štúdiom by do úvahy by prichádzalo skôr zvýšenie ako

zníženie výživného. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na ich náhradu.

3. ProtitomutorozsudkusúduprvejinštancievčastivýrokuII.podalvzákonnejlehoteodvolaniepovinný
z vyživovacej povinnosti z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok v rozsahu výroku II. zmenil tak, že jeho návrhu na zníženie výživného vyhovie
a výživné na oprávneného z vyživovacej povinnosti určí v nižšej sume, a to podľa návrhu povinného
z vyživovacej povinnosti uvedeného v konaní. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP uviedol, že na jeho strane došlo k podstatnej zmene pomerov, nakoľko je dlhodobo nezamestnaný.
Za prekážku v plnohodnotnom zamestnaní považoval svoje zatiaľ neprávoplatné odsúdenie na 300

hodín verejnoprospešných prác, pretože zamestnávatelia nie sú otvorení prijímať odsúdených a výkon
trestu by mohol spôsobovať vymeškávanie zo zamestnania. Nenamietal svoju povinnosť platiť výživné,
ale vyjadril presvedčenie, že oprávnený z vyživovacej povinnosti je schopný sa samostatne živiť a
svoje štúdium nedôvodne predlžuje. Argumentoval, že návšteva vysokej školy automaticky neznamená
neschopnosť sa živiť a bolo by v rozpore so zákonom, ak by mal platiť výživné na dieťa, ktoré by

zarábalo násobne viac ako on. Poukázal na príjmy oprávneného z vyživovacej povinnosti, ktoré podľa
neho pozostávali zo zárobku približne 480 eur brutto z dohody o brigádnickej práci a príspevku na
cestovné od futbalového klubu vo výške 500 až 600 eur mesačne, čo považoval za skrytý plat. Ďalej
uviedol, že oprávnený z vyživovacej povinnosti býva zadarmo v byte, ktorý prenechal pri rozvode jeho
matke. Matka mu preposiela rodinné prídavky a on sám mu prispieva sumou 35 EUR mesačne v

súlade so svojimi možnosťami. Na základe toho konštatoval, že oprávnený z vyživovacej povinnosti
má dostatočný mesačný príjem. Nesúhlasil s tvrdením súdu o „objektívnych dôvodoch“ ukončenia
štúdia pre zranenie a tvrdil, že štúdium na danej fakulte je možné dokončiť aj pri zranení. Uviedol,
že oprávnený z vyživovacej povinnosti na pojednávaní sám priznal, že mal prejaviť zvýšenú aktivitu
a presunúť si skúšky, čo súd v rozsudku neuviedol. Zdôraznil, že si nemôže dovoliť platiť pôvodne

určené výživné, pretože má problém uživiť sám seba, a preto navrhol jeho zníženie na 30 % sumy
životného minima. Odmietol konštatovanie súdu, že znížením výživného by sa „sanovalo nezákonné
konanie otca“ a naopak tvrdil, že zníženie by odstránilo protiprávny stav, kedy je mu uložená povinnosť
v rozpore s jeho finančnou situáciou a zákonom. Poukázal na to, že jeho objektívna neschopnosť
plniť si povinnosť v doterajšej výške vyplýva z jeho zložitej sociálnej situácie a z trestného konania, v

ktorom mu bol neprávoplatne uložený trest povinnej práce v rozsahu 300 hodín. Tento trest podľa neho
priamo súvisí s jeho ťažkosťami uhrádzať výživné, ktoré bolo určené v čase, keď boli jeho príjmové
pomery diametrálne odlišné. Povinný z vyživovacej povinnosti zdôrazňoval, že práve neprimeraná výška
vyživovacej povinnosti, ktorá nereflektovala jeho súčasné možnosti, ho dostala do stavu dlhodobej
platobnej neschopnosti a následne viedla k jeho trestnému stíhaniu. Takýto reťazec udalostí mal podľa

neho poukazovať na to, že zachovanie pôvodnej výšky výživného je v rozpore s princípmi spravodlivosti
a ustálenou judikatúrou. Tvrdil, že bez zníženia výživného sa nemá ako vymaniť z tejto nepriaznivej
situácie, čo je v rozpore aj so záujmom oprávneného z vyživovacej povinnosti. Podľa neho by mu
spravodlivé zníženie povinnosti umožnilo teoreticky vyplatiť dlh, zastaviť trestné stíhanie, zamestnať saa v budúcnosti platiť výživné možno aj vo vyššej sume. Rigidné trvanie na súčasnej výške tak podľa neho
nepriamo ukracuje aj samotného oprávneného z vyživovacej povinnosti. Namietal, že súd opomenul
zohľadniť, že z jeho strany nejde o účelové znižovanie príjmov, ale o dlhodobý stav, ktorý sa aktívne

usiloval zmeniť. Uviedol, že si dlhodobo hľadá zamestnanie a snaží sa plniť si vyživovaciu povinnosť
aspoň v minimálnom rozsahu. Súd podľa neho napriek tomu bezdôvodne zotrval na pôvodnej výške
výživného, čím ignoroval zmenené životné pomery, ktoré zákon vyžaduje pri posudzovaní takéhoto
návrhu zohľadniť. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP poukázal na § 62
ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého obaja rodičia prispievajú na výživu detí podľa svojich schopností,

možností a majetkových pomerov, pričom každý z nich prispieva tak, ako mu to jeho ekonomická a
majetková situácia umožňuje. Tvrdil, že pre určenie výšky výživného je smerodajná životná úroveň
každého z rodičov. Ak je životná úroveň rodičov nízka, je nevyhnutné obmedziť nároky dieťaťa a
prispôsobiť sa takejto životnej úrovni. Odkazoval tiež na § 62 ods. 3 zákona o rodine, ktorý stanovuje
minimálne výživné vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa. Súhlasil s tým,
že oprávnený z vyživovacej povinnosti je v zmysle zákona nezaopatreným dieťaťom, napriek jeho

plnoletosti. Zopakoval, že súhlasí s povinnosťou platiť na oprávneného výživné, avšak nesúhlasil s
jeho výškou 210 eur mesačne. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že táto suma, ktorej výška bola určená v
konaní sp. zn. 8P/304/2015, je výživným minimálnym. Tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval
ustanovenia zákona o rodine, keď nevyhovel návrhu na zníženie výživného, hoci mal podľa neho na
základe zisteného skutkového stavu dospieť k opačnému záveru. Argumentoval, že z dokazovania

vyplynulo, že je dlhodobo nezamestnaný a jeho schopnosti plniť výživné v pôvodnej výške sú značne
obmedzené. Súd podľa neho v rozpore s § 75 ods. 1 zákona o rodine neprihliadol na jeho schopnosti,
možnosti a majetkové pomery a podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine mal upraviť vyživovaciu povinnosť
vzhľadom na výrazné zhoršenie jeho ekonomickej situácie. Namietal, že súd opomenul skutočnosť, že
mu bol neprávoplatne uložený trest povinnej práce v rozsahu 300 hodín práve z dôvodu jeho nemožnosti

platiť výživné v stanovenej výške. Tento fakt mal podľa neho podčiarkovať, že doterajšie výživné je pre
neho objektívne neúnosné a mal byť vyhodnotený ako právne relevantná okolnosť. Tvrdil, že k zníženiu
má prísť aj v tomto spore, nakoľko výška výživného je neobjektívna a nezohľadňuje jeho majetkové a
príjmové pomery. Právny záver súdu bol podľa neho v rozpore nielen so zákonnými ustanoveniami, ale
aj s princípom spravodlivosti a rovnováhy medzi záujmami oprávneného z vyživovacej povinnosti a jeho

schopnosťami. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil a jeho návrhu na zníženie výživného
vyhovel.

4. Oprávnený z vyživovacej povinnosti v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že povinný sám
ukončilsvojpracovnýpomervspoločnostiG.H.,I.bezzjavnéhozdravotnéhodôvoduaodprávoplatnosti

rozvodu si kontinuálne neplní svoju vyživovaciu povinnosť. Ako dôvod podľa neho povinný z vyživovacej
povinnosti uvádzal svoju dlhodobú nezamestnanosť s tým, že kvôli exekúciám nemá motiváciu
pracovať. Starostlivosť o synov tak zostala výlučne na matke, pričom povinný z vyživovacej povinnosti
sa o nich nezaujímal, finančne ich nepodporoval, neplatil súdom určené výživné a netrávil s nimi
prakticky žiaden čas. Na základe jeho konania, ktoré posúdil aj trestný súd, je možné konštatovať, že

si opakovane a úmyselne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť. K bytu, v ktorom synovia žijú, oprávnený
z vyživovacej povinnosti uviedol, že ho povinný matke neprenechal zdarma, ale v rámci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov mu matka vyplatila vyporiadací podiel, z ktorého však
dlžné výživné neuhradil. Povinný si naopak nechal vyplatiť venové poistenie mladšieho syna, ktoré
hradila od roku 2005 výlučne matka. Štúdium prerušil nielen kvôli zraneniu, ale aj preto, že sa počas

pandémie COVID-19 odmietol očkovať, kvôli čomu mu boli z rozvrhu zrušené predmety. V dôsledku
toho nemohol získať potrebný počet kreditov. Na rozdiel od povinného z vyživovacej povinnosti sa s
bratom snažia zabezpečiť si životnú úroveň brigádami, čo však nemôže nahradiť vyživovaciu povinnosť
ich otca. Poukázal na to, že povinný z vyživovacej povinnosti opomína najelementárnejšiu možnosť,
ako sa vymaniť z nepriaznivej situácie a to začať pracovať. Uložený neprávoplatný trest 300 hodín

povinnej práce predstavuje len dva mesiace bežnej pracovnej činnosti. Zdôraznil, že posudzovanie
výšky výživného v trestnom konaní je diametrálne odlišné od konania o výživnom a zníženie výživného
v trestnom konaní v prospech obžalovaného neznamená, že je takáto výška dostatočná, keďže trestný
súd nemá právomoc určovať výšku výživného. Záverom uviedol, že povinný z vyživovacej povinnosti
roky nepoužíva svoju schopnosť pracovať ako prostriedok na vyriešenie situácie, do ktorej sa dostal

výlučne sám.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi

odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,ktoréalenezistil(§67CMP),bezpotrebyzopakovaniaalebodoplneniadokazovania
(§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie povinného z vyživovacej povinnosti nie je dôvodné.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď výrokom
II. napadnutého rozsudku zamietol návrh povinného na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči
plnoletému oprávnenému z vyživovacej povinnosti.

7. Podľa § 62 odsek 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná

povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

8. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

9. Podľa § 62 odsek 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30
% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

10. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

11. Podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na
návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované
výživné sa nevracia.

12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie

pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne
vysvetlil dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu
súdu dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§387
ods. 2 CSP). Pre potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné

uviesť nasledovné.

15. Skutočnosť, že povinný z vyživovacej povinnosti je dlhodobo nezamestnaný, súd prvej inštancie
správne nevyhodnocoval ako zmenu pomerov, ktorá by mohla mať za následok zníženie vyživovacej
povinnosti podľa jeho návrhu. Povinný z vyživovacej povinnosti už v roku 2016 v auguste ukončil

dovtedajší štyri roky trvajúci pracovný pomer v spoločnosti G. H., I. z dôvodu, že nechcel pracovať
na zmeny, podľa vlastných slov „chcel žiť ako človek“, chcel sa venovať svojmu koníčku – futbalu.
Odvtedy už nikdy takto dlhodobo nikde nepracoval. Od septembra 2016 do februára 2017 pracoval
v spoločnosti J. H. s priemerným mesačným príjmom 1.215 eur, potom v spoločnosti K. F., H. odnovembra 2017 do októbra 2018 s priemerným mesačným príjmom 31 eur, v mesiaci august 2019
pracoval v spoločnosti L. J. H., H. s príjmom 77,27 eur a následne od mesiaca september 2019 do
mesiaca jún 2020 v mesiaci I. M., H. s príjmom v priemere okolo 774 eur. Od 01.06.2020 do 01.07.2023

sa venoval podnikaniu , pričom v roku 2019 dosiahol príjmy 2021,48 eur pri výdavkoch 1212,89 eur,
v roku 2020 mal príjmy 4980 eur pri výdavkoch 3025,90 eur. V roku 2020 si platil len odvody do
zdravotného poistenia. Za týchto okolností je správne vyhodnotenie, že povinný z vyživovacej povinnosti
sa vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania (§ 75 ods. 1 zákona o rodine), a to už
v roku 2016, keď bez zodpovedajúceho dôvodu odišiel zo zamestnania v spoločnosti G. H., I., ktoré

mu umožňovalo zabezpečiť si dostatočný príjem na plnenie si jeho vyživovacích povinností k obom
jeho vtedajším deťom (tak oprávnenému z vyživovacej povinnosti ako aj k jeho bratovi) a aj na plnenie
vyživovacej povinnosti voči neskôr narodenej dcére C.. Urobil tak bez toho, že by mu v tom bránila
objektívna prekážka, naopak, uprednostnil vlastné pohodlie (nechcel už pracovať na zmeny) a vlastné
koníčky – futbal, ktorému sa vtedy ako mládežnícky tréner venoval. Súd prvej inštancie správne ustálil,
žedlhodobánezamestnanosťpovinnéhozvyživovacejpovinnostisúvisísjehoneochotoupracovaťanie

s objektívnymi prekážkami, ktoré by mu v zamestnaní sa bránili.

16. Prekážkou nebolo ani odsúdenie povinného z vyživovacej povinnosti na trest povinnej práce
v rozsahu 300 hodín. A to ani v prípade, že by sa jednalo o odsúdenie právoplatné. Časovo sa jedná
o obmedzenie zodpovedajúce približne rozsahu dvoch mesiacov. Takýto rozsah nie je spôsobilý nastoliť

takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie vyživovacej povinnosti a to ani keby dôvodom
obmedzenia bola objektívna skutočnosť nezavinená povinným z vyživovacej povinnosti. Argumentácia,
že toto odsúdenie má založiť sťaženie nájdenia si novej práce, napr. aj z dôvodu, že potenciálni
zamestnávatelia nie sú otvorení zamestnávaniu odsúdených v trestnom konaní, v žiadnom prípade
neobstojí. Povinný z vyživovacej povinnosti, tak ako každý, sa má snažiť viesť bezúhonný život, riadne

si plniť svoje záväzky tak, aby jeho konanie nemalo za následok prípadné odsúdenie v trestnom konaní,
a už vôbec nemá dopredu v prípadných sankciách (a to dokonca už aj v čase, kedy ešte nie sú
právoplatné) hľadať pseudodôvody, prečo si svoje povinnosti plniť nemôže.

17. Rovnako neobstojí argumentácia, že dôvodom na zníženie vyživovacej povinnosti povinného

z vyživovacej povinnosti má byť skutočnosť, že oprávnený z vyživovacej povinnosti popri štúdiu brigádne
pracuje, má z toho príjem okolo 480 eur mesačne, a tiež skutočnosť, že mu futbalový klub, za ktorý
hráva, prispieva na dopravu v sume od 500 do 600 eur mesačne (ktoré povinný z vyživovacej povinnosti
považuje za skrytý príjem), resp. že poberá prídavky na dieťa. Oprávnený z vyživovacej povinnosti
prácou popri štúdiu odbremeňuje svojich rodičov, ktorí voči nemu stále majú vyživovaciu povinnosť,

doposiaľ sa nedomáhal zvýšenia výživného, napriek tomu, že naposledy bola jeho výška určená v roku
2016. Táto skutočnosť mu nemôže byť na ťarchu a v žiadnom prípade nepredstavuje v konkrétnom
prípade zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie vyživovacej povinnosti povinného z vyživovacej
povinnosti. Rovnako to platí o obnovení výplaty prídavku na dieťa, vyplácaného matke oprávneného
z vyživovacej povinnosti. Jedná sa o štátnu sociálnu dávku, súvisiacu s tým, že oprávnený z vyživovacej

povinnosti sa pripravuje na povolanie, na ktorú mal nárok aj pri ostatnom posudzovaní pomerov, v čase
samenílenjejvýška,ktoráreflektujezvyšovaniespotrebiteľskýchcien.Príspevoknaúhraducestovného
na tréningy futbalovým klubom umožňuje oprávnenému z vyživovacej povinnosti venovať sa záujmovej
činnosti, tým, že pokrýva časť jeho nákladov, nemožno ho určite považovať za skrytý plat, za ktorý ho
povinný z vyživovacej povinnosti označuje.

18. Pokiaľ ide o otázku, či oprávnený z vyživovacej povinnosti umelo nepredlžuje svoje štúdium
a námietku povinného z vyživovacej povinnosti, že súd prvej inštancie sa dostatočne s touto otázkou
nevysporiadal, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, konkrétne bod 19.,
v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil dôvody, prečo považoval dôvody, ktoré bránili

oprávnenému z vyživovacej povinnosti nedokončiť skôr začaté štúdiom (súvisiace z jeho zranením
a z neabsolvovaním lyžiarskeho výcviku povinného pre absolvovanie bakalárskeho štúdia) za dôvody
objektívne. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje, bez potreby ho ďalej dopĺňať. Podstatným
v tomto smere je to, že súd prvej inštancie mal dostatočne preukázané, že záujem oprávneného
z vyživovacej povinnosti o štúdium súvisí so športovým zameraním oprávneného z vyživovacej

povinnosti, je trvalý a kontinuálny, a napriek tomu, že bol medzičasom oprávnený z vyživovacej
povinnosti nútený štúdiom ukončiť, pokračuje v štúdiu s rovnakým zameraním ďalej.19. Záver povinného z vyživovacej povinnosti, že povinný z vyživovacej povinnosti sa nemá ako dostať
z ním tvrdenej nepriaznivej situácie, z dôvodu, že výška výživného stanovená rozsudkom Okresného
súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 z 20.10.2016 je podľa neho neprimeraná a nezodpovedá jeho

aktuálnym pomerom, v žiadnom prípade neobstojí. Inou by bola už aj len situácia, ak by povinný
z vyživovacej povinný z vyživovacej povinnosti pracoval, popri tom by si plnil všetky svoje záväzky.
To však povinný z vyživovacej povinnosti nerobí. Skutočnosť, že dňom 01.09.2023 sa vyživovacia
povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti v dôsledku začiatku štúdia oprávneného z vyživovacej
povinnosti obnovila je prejavením sa tzv. elasticity vyživovacej povinnosti, čo napokon samotný povinný

z vyživovacej povinnosti aj v konaní a aj v podanom odvolaní uznáva. Ani povinný z vyživovacej
povinnosti netvrdí, že by sa od naposledy určenej vyživovacej povinnosti znížila výška oprávnených
potrieb oprávneného z vyživovacej povinnosti. Jeho argumentácia je založená takmer výlučne na jeho
aktuálnej zhoršenej ekonomickej situácii. Tá však, ako je vyššie vysvetlené, a ako to vysvetlil aj súd
prvej inštancie nemá svoje príčiny založené na objektívnych skutočnostiach. Priemerná mzda v roku
2016 dosahovala okolo 912 eur brutto, povinný z vyživovacej povinnosti už vtedy dosahoval mzdu okolo

1100 eur netto (ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 z 20.10.2016).
V súčasnosti predstavuje priemerná mzda (štatistický údaj za rok 2024) sumu okolo 1524 brutto.
V porovnaní s rokom 2016 priemerná mzda narástla o približne 66 %. Ak odvolací súd aplikuje tento
nárast na netto mzdu dosahovanú povinným z vyživovacej povinnosti, v čase, kedy riadne dlhodobo
pracoval, jeho vtedajšia netto mzda okolo 1100 eur mesačne by predstavovala dnes sumu okolo 1826

eur netto (zvýšenie o 66 %). Na tejto úrovni sa pohybujú možnosti povinného z vyživovacej povinnosti
pri aplikácii ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine. Pri troch vyživovacích povinnostiach povinného
z vyživovacej povinnosti by primeraným výživným v konkrétnom prípade bola suma zodpovedajúca
17% zo sumy 1826 eur, teda suma okolo 310 eur mesačne. Ak teda súd prvej inštancie uzavrel, že
pôvodne určená suma výživného vo výške 210 eur mesačne je výživným minimálnym, v ktorom sa

vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti obnovuje, jeho záver je správny, nakoľko
rozhodovanie o výživnom voči plnoletým osobám je rozhodovaním viazaným na návrh. Oprávnený
z vyživovacej povinnosti návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti voči nemu nepodal, preto sa táto
obnovila v pôvodne určenej výške 210 eur mesačne.

20. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci odvolacie
argumenty povinného z vyživovacej povinnosti neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého
rozhodnutia, pretože závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, sú dostatočné a správne, a súd vec správne právne posúdil. Preto
odvolací súd potvrdil rozsudok za použitia ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP vo výroku II. ako vecne

správny. Zmena výroku I. nie je zmenou obsahovou. Je len zmenou formulačnou, smerujúcou k presnej
špecifikácii znenia výroku v súlade s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Preto obsahuje
doplnenie, z ktorého je zrejmé, že sa vyživovacia povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti, tak
ako to vyplýva okrem iného napr. aj z bodu 23. odôvodnenia súdu prvej inštancie, obnovuje v pôvodne
určenej výške rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 8P/304/2015-59 zo dňa 20.10.2016, teda

v sume 210 eur mesačne a zároveň obsahuje špecifikáciu, že sa platí z dôvodu nadobudnutia plnoletosti
oprávneného z vyživovacej povinnosti už priamo k jeho rukám a nie k rukám jeho matky.

21. Odvolací súd na záver uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na

podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.).

22. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1 a 2 CSP tak,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na náhradu

trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd
nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly
mimosporového konania.

23. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).