Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200749
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: prof. JUDr. Juraj Vačok

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7021200749.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja

Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu: V. W., adresa trvalého pobytu: A. XXX/XX, XXX XX K., dátum narodenia: XX. Q. XXXX, právne
zastúpený: Advokátska kancelária VEREB, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 3, 040 01 Košice, IČO: 52 633
284, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti žalovaného proti
rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/180/2021-81, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného

konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Colný úrad Košice (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal podľa § 91 ods. 2 daňového poriadku v
účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) daňovú exekučnú výzvu č. 6801909062/2021 z 18. mája
2021(ďalejlen„daňováexekučnávýzva“)navymoženiedaňovéhonedoplatkuodžalobcuakodaňového
dlžníka vo výške 3.188,20,- EUR.
2. Predmetná daňová exekučná výzva bola vydaná na podklade rozhodnutia prvostupňového orgánu
č. 1095631/1/69673/2015 z 13. februára 2015, ktorým prvostupňový orgán vyrubil žalobcovi podľa §
156 ods. 1, 2 v spojení s § 165 ods. 2 a § 165b ods. 2 daňového poriadku úrok z omeškania vo výške

3.188,20,- EUR.
3. Dôvodom vydania daňovej exekučnej výzvy bolo zistenie prvostupňového orgánu, že žalobca
disponuje novými peňažnými prostriedkami na účte v W. A., a.s. (ďalej len „banka“). Oznámením č.
680015119/2021 z 28. apríla 2021 adresovaným banke preto zakázal nakladať s týmito peňažnými
prostriedkami. V nadväznosti na to vydal daňovú exekučnú výzvu, ktorú za žalobcu prevzala pani
A. Z. (ďalej len „zástupkyňa“) na základe generálneho splnomocnenia zo 17. mája 2021 (ďalej len
„plnomocenstvo“).

4. Žalobca sa voči daňovej exekučnej výzve odvolal. Vysvetlil, že jeho jediný príjem vo výške 413,40,-
EUR pozostáva z invalidného dôchodku poukazovaného na účet v banke. Súčasne, že je umiestnený v
ústave sociálnych služieb, v ktorom mesačne uhrádza sumu 418,50,- EUR, čo mu pomáha doplácať jeho
zástupkyňa. Poukázal na to, že z dôvodu pandémie bola jeho zástupkyňa nútená za obdobie november
2020 až máj 2021 sumu za sociálne služby mesačne uhrádzať zo svojho vlastného účtu priamo na účet
poskytovateľa sociálnych služieb. Dodal, že peňažné prostriedky, ktoré z tohto dôvodu zostali na jeho
účte, mali byť neskôr vrátené jeho zástupkyni. Za tohto skutkového stavu mal za objasnené, že ide o

majetok nepodliehajúci exekúcii podľa § 106 ods. 1, 3 daňového poriadku.
5. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 680032998/2021 z 27. júla 2021 (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného“), ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku daňovú exekučnú výzvu potvrdil. Svoje
rozhodnutie založil na tom, že podľa § 108 ods. 1 daňového poriadku môžu byť postihnuté peňažnéprostriedky na všetkých účtoch daňového dlžníka. Invalidný dôchodok vyplatený na bankový účet
daňového dlžníka prestáva požívať ochranu vylúčenia spod § 106 ods. 3 daňového poriadku, nie je
osobitnoudávkouanepredstavujeaniprostriedkyvyplácanépodľazákonač.448/2008Z.z.osociálnych

službách a o zmene a doplnení živnostenského zákona v účinnom znení (ďalej len „zákon o sociálnych
službách“), ide o iný príjem vyplácaný podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v účinnom
znení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).
I. Konanie pred správnym súdom
6. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm.

c), d) a g) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“). Namietal, že rozhodnutie
žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, bolo nepreskúmateľné pre svoju
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Navrhol,
aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s daňovou exekučnou výzvou a vec vrátil prvostupňovému
orgánu na ďalšie konanie.

7. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/180/2021-81 (ďalej len
„rozsudok správneho súdu“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd mal za to, že:
· bolo povinnosťou žalovaného sa v konaní o odvolaní žalobcu v kontexte ním tvrdených skutočností
zaoberať tým, či u žalobcu nastal niektorý z dôvodov podľa § 91 ods. 5 písm. a), b) daňového poriadku,

pre ktorý bola exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke neprípustná,
· žalovaný sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami namietanými v odvolaní žalobcom, v dôsledku
čoho jeho rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov,
· zástupkyňa konala za žalobcu v správnom konaní na základe plnomocenstva, riešila za neho aj iné
veci a uhrádzala zo svojho súkromného účtu, ktorého výpis bol prílohou odvolania, sumu úhrady za

poskytované sociálne služby v ústave sociálnej starostlivosti,
· žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so žalobcom tvrdenou skutočnosťou o tom, že
predmetné peňažné prostriedky patria zástupkyni a neuviedol svoju právnu úvahu o tom, či z tohto
dôvodu nebola daná neprípustnosť exekúcie pre existenciu iných dôvodov podľa § 91 ods. 5 písm. b)
daňového poriadku,

· žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že išlo o invalidný dôchodok, ktorý je určený na výplatu
úhrad za poskytnutú sociálnu službu a podľa § 92 ods. 11 zákona o sociálnych službách nepodliehal
exekúcii,
· žalovaný vôbec nezaujal svoju právnu úvahu k tomu, prečo za situácie nepostihnuteľnosti žalobcovho
invalidného dôchodku zrážkami z dôchodku je tento postihnuteľný exekúciou prikázaním pohľadávky z

účtu, ak stále ide o invalidný dôchodok určený na úhradu za sociálne služby,
· tvrdenie žalovaného, že žalobca stratil ochranu vylúčenia podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku je
nepostačujúce za situácie, keď podľa zákona o sociálnych službách je žalobca prijímateľom sociálnej
služby a invalidný dôchodok používa na úhradu za jemu poskytnutú sociálnu službu,
· žalovaný sa nezaoberal § 109 ods. 2 daňového poriadku, len ho v odôvodnení svojho rozhodnutia

citoval, vec preto zároveň aj nesprávne právne posúdil.
II. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko účastníkov
8. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa žalovaného:

· daňová exekúcia bola vedená len voči peňažným prostriedkom, ktorých vlastníkom, ako majiteľ
bankového účtu, bol nepochybne žalobca a nie jeho zástupkyňa,
· návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie podľa § 88 ods. 10 daňového poriadku nebol v danej
veci podaný, čo by aj tak bolo vo vzťahu k bankovému účtu žalobcu bez právnej relevancie, keďže
výlučným majiteľom bankového účtu bol žalobca,

· závery správneho súdu vo vzťahu k neprípustnosti daňovej exekúcie pre existenciu iných dôvodov
podľa § 91 ods. 5 písm. b) daňového poriadku sú právne nesprávne a irelevantné,
· v danom prípade nešlo o daňovú exekúciu zrážkami z dôchodku žalobcu, ale o daňovú exekúciu
prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb podľa § 108 a nasl.
daňového poriadku, preto naň § 106 ods. 3 daňového poriadku nemožno vzťahovať,

· na daný prípad nemožno vzťahovať ani § 109 ods. 2 prvá veta daňového poriadku v spojení s § 92
ods. 11 zákona o sociálnych službách, pretože z § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách
jednoznačne a nepochybne vyplýva, že exekúcii nepodliehajú len tie finančné prostriedky, ktoré už bolizaplatené prijímateľom sociálnej služby ako úhrada za sociálnu službu, čo v danom prípade nemožno
vzťahovať na finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte žalobcu,
· finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte žalobcu nepredstavujú prostriedky vyplácané

podľa zákona o sociálnych službách.
9. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti namietal formalistický a účelový výklad žalovaného,
že vyplatený invalidný dôchodok na účet v banke prestáva požívať ochranu vylúčenia podľa § 106
ods. 3 daňového poriadku. Poukázal aj na to, že žalovaný si nedal žiadnu námahu zistiť, na akom
hmotnoprávnom základe boli finančné prostriedky poskytnuté zástupkyňou žalobcovi.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“)
preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto
konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.
11. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa

vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
12. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná
kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou
a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.

13. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného
podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

14. V predmetnej veci bolo potrebné posúdiť, či daňová exekúcia bola prípustná. Relevantnou sa
preto stala otázka, aká bola povaha peňažných prostriedkov pre účely ich zexekvovania. Kasačný

súd úvodom ustaľuje, že vznik pohľadávky zástupkyne voči žalobcovi nie je pre posúdenie toho,
či peňažné prostriedky na účte žalobcu podliehali alebo nepodliehali exekúcii, relevantný. To, že
úhradu za sociálne služby vykonávala za žalobcu jeho zástupkyňa, je výlučne súkromnoprávneho
charakteru, nesmerodajného pre daňovú exekúciu v predmetnej veci. Ich právny vzťah preto kasačný
súd neposudzoval. Kasačný súd však posudzoval vzťah medzi § 106 a § 108 daňového poriadku,

pretože v tomto medzi účastníkmi konania nebolo zhody.
15. Podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku: Ak ide o daňovú exekúciu zrážkami z dôchodku daňového
dlžníka, ktorý z tohto dôchodku platí úhradu za sociálne služby, nepodlieha daňovej exekúcii suma
potrebná na úhradu za sociálne služby alebo jej časť, ktorú je daňový dlžník povinný platiť, a suma
povinného zostatku po zaplatení úhrady za sociálne služby podľa zákona o sociálnych službách. Podľa

§ 108 ods. 1 daňového poriadku: Daňovou exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka
vedeného u poskytovateľa platobných služieb môžu byť postihnuté peňažné prostriedky na všetkých
účtoch daňového dlžníka. (...). Ustanovenie § 109 daňového poriadku potom ďalej precizuje, aké
peňažné prostriedky sú vylúčené z exekúcie podľa § 108 daňového poriadku. Z dikcie ako aj systematiky
citovaných ustanovení je nesporné, že obe upravujú odlišný a samostatný druh daňovej exekúcie. Oba

druhy pritom samostatne ustanovujú, ktoré finančné prostriedky nepodliehajú exekúcii a majú teda
byť v zmysle toho aj aplikované. V tomto smere preto, pri izolovanom nazeraní čisto na systematické
zaradenie § 106 a § 108 daňového poriadku, kasačný súd prisvedčil žalovanému. Kasačný súd však
poukazuje na to, že takéto nazeranie nie je v prejednávanej veci ústavne konformným.
16. Podľa žalovaného, pokiaľ je dôchodok vyplácaný na iné miesto než je účet u poskytovateľa

platobných služieb, podlieha výnimke podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku. Pokiaľ je ale vyplácaný
na účet u poskytovateľa platobných služieb, finančnej správe nič nebráni v zexekvovaní tejto sumy.
Takáto interpretácia však naráža na zmysel a účel právnej normy vyjadrenej v § 106 ods. 3 daňového
poriadku, ale i daňového poriadku ako celku. V tomto prípade bol jazykový výklad aplikovaný žalovaným
v kontraste k ústavným hodnotám. Aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky jazykový výklad môže

predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy. Na overenie správnosti či nesprávnosti
výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, ktoré sú
spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a
zmyslu aplikovanej právnej normy (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 92/2012 z 10. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 306/2010 z

8. decembra 2010).
17. Interpretácia zákonných ustanovení teda má odrážať vzájomné súvislosti jednotlivých výkladových
metód, prihliadajúc najmä na účel zákona a jeho jednotlivých ustanovení. To znamená, že je potrebné
zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriemalebo noriem nejasných či legislatívne nepresných (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/37/2010 u 21. decembra 2010). Tieto pravidlá pritom platia na všetky orgány
aplikujúce správne právo (podobne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

274/07 z 11. októbra 2007).
18. Kasačný súd konštatuje, že ochrana sociálnych dávok sa má viazať na ich pôvod a účel. Za
predpokladu, ak zo všetkých okolností je zrejmé, že finančné prostriedky pochádzajú z dôchodku
vyplateného sociálnou poisťovňou a tieto sú následne použité na úhradu poskytnutých sociálnych
služieb, exekúcia nie je prípustná. Na posúdení nič nemení ani forma držby týchto peňažných

prostriedkov. Nikoho nemožno nútiť, aby si zvolil vyplácanie dávok zo sociálnej poisťovne v hotovosti,
ani ho za výber platobného miesta diskriminovať. Naviac, aj zákon o sociálnom poistení v § 117
favorizuje poukazovanie dôchodkových dávok na účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky
pred vyplácaním v hotovosti. Dôvodom tak zrejme bude zabezpečiť výplatu dôchodku tak, aby ani
ten poberateľ dôchodku, ktorý nie je schopný si ho sám osobne prevziať, nebol z jeho poberania
diskvalifikovaný.

19. Účelom § 106 ods. 3 je nepochybne rešpektovať sociálnu funkciu dôchodku. Cieľom v ňom
stanovenej výnimky tak je chrániť daňový subjekt pred daňovou exekúciou pri dávkach určených na
zabezpečenie minimálneho životného štandardu. S ohľadom na čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky
v účinnom znení (ďalej len „Ústava“), právo na sociálne zabezpečenie patrí medzi ľudské práva a
základné slobody. Vylúčenie daňového subjektu spod tejto ochrany nerešpektuje ústavné hodnoty,

pretože dôchodková dávka by sa stala len sumou bez sociálnej povahy a s tým súvisiacich nárokov na
ochranu, ktoré jej prináležia.
20. Aplikovaním uvedeného prístupu potom žalovaný mal zistiť, či sa na žalobcu nevzťahuje
vyššie uvedená výnimka. Finančná správa však v tomto smere nevykonala potrebné šetrenie, resp.
ustanovenie § 106 ods. 3 daňového poriadku vôbec neposudzovala. Z administratívneho spisu možno

vidieť nasledovný skutkový stav: prvostupňový orgán vydal daňovú exekučnú výzvu, voči ktorej sa
odvolal žalobca zastúpený zástupkyňou. Žalobca v tomto odvolaní objasnil skutkový stav (žalobca je
invalidný, potrebuje celodennú starostlivosť, jediný príjem je invalidný dôchodok, platí ním za sociálne
služby, ktoré mu pomáha doplácať jeho zástupkyňa, pričom počas pandémie niekoľko mesiacov
uhrádzala celú sumu priamo ona zo svojho účtu v banke, keďže bol zákaz vychádzania). Prílohu

odvolania tvoril prehľad transakcií vykonaný zástupkyňou priamo poskytovateľovi sociálnych služieb, s
menom žalobcu tvoriacim správu pre príjemcu. Na toto odvolanie prvostupňový orgán reagoval výzvou
zo16.júna2021,vktorejuviedol,ženebolodostatočnepreukázané,čifinančnéprostriedkynepodliehajú
exekúcii podľa § 109 daňového poriadku, preto vyzval na predloženie potrebných dôkazov. Zástupkyňa
teda doplnila svoje vyjadrenie tým, že ešte viac priblížila vážnosť zdravotného stavu žalobcu, ozrejmila,

odkiaľ sa so žalobcom poznajú a aký je pôvod finančných prostriedkov na účte žalobcu. Prvostupňový
orgán následne, bez ďalšieho šetrenia, predložil odvolanie žalovanému, ktorý jeho postup aproboval.
21. V tejto súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti § 24 daňového poriadku. Z neho totiž vyplýva,
že hoci dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, finančná správa nie je pri dokazovaní viazaná iba
jeho návrhmi, ale je povinná zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Takéto chápanie možno oprieť

aj o právnu literatúru: Napriek tomu, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, pri dokazovaní v
rámci správy daní sa uplatňuje aj „vyhľadávacia zásada“. Správca dane, ktorý vedie dokazovanie, je
totiž povinný dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a
nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane môže na tento účel vyzvať daňový
subjekt na preukázanie skutočností, o ktorých má pochybnosti, ale daňový poriadok mu priznáva aj iné

oprávnenia. (...) Správca dane (...) aj z vlastného podnetu môže vypočuť svedka, požiadať znalca o
vypracovanie znaleckého posudku alebo odborného stanoviska alebo vyzvať iné osoby, aby mu oznámili
údajepotrebnénaúčelysprávydaní.Povinnosťsprávcudanezistiťskutočnostipotrebnénaúčelysprávy
daní čo najúplnejšie vyplýva aj zo základných zásad v tom, že správca dane je povinný zaoberať sa
každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a

použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, a tiež, že správca
danejepovinnývykonaťúkonyprisprávedaníajzvlastnéhopodnetu,aksúsplnenézákonnépodmienky
pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo
vôbec svoje povinnosti. (Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
2024, s. 216 - 247.)

22.Sohľadomna§26daňovéhoporiadkujezrejmé,žefinančnásprávajeoprávnenásinaúčelyzistenia
skutkového stavu vyžiadať súčinnosť od iných orgánov a subjektov. Jednu zo súčinností, ktorá finančnou
správou mohla byť uplatnená v prejednávanej veci, stanovuje ods. 12 tak, že: Zdravotné poisťovne,
Sociálna poisťovňa, iné poisťovne, dôchodkové správcovské spoločnosti, doplnkové dôchodkovéspoločnosti a Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny sú povinné na výzvu správcu dane poskytovať
informácie potrebné na účely správy daní. Kasačný súd preto nemôže vysloviť, že finančná správa
dostatočne ustálila záver o neexistencii dôvodov pre neprípustnosť výkonu exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu žalobcu. Zástupkyňa žalobcu totiž, s ohľadom na okolnosti, predložila všetko čo mala,
resp. čo mohla. Bolo tak na prvostupňovom orgáne, aby vyvinul procesnú aktivitu a využil zákonné
oprávnenia na zistenie toho, či vôbec mohol finančné prostriedky nachádzajúce sa na účte žalobcu
zexekvovať.Vtomtosmereprvostupňovémuorgánuničnebránilovtom,abynapríkladpožiadalSociálnu
poisťovňu o súčinnosť, či finančné prostriedky na účte žalobcu mohli pozostávať z dôchodku, na ktorý

zástupkyňa poukázala. Súčasne je potrebné povedať, že prvostupňový orgán vedel o existencii tohto
dôchodku, vedel aj o jeho výške a výplate zo strany sociálnej poisťovne, pretože mu táto už skôr
doručila Oznámenie o nemožnosti vykonávať zrážky z dôchodku povinného, z 19. septembra 2019,
ktorým vysvetlila, že suma dôchodku nie je vyššia ako suma, ktorú nemožno zraziť. Je preto len málo
pochopiteľný úradný postup finančnej správy v predmetnej veci.
23. Kasačný súd s ohľadom na vyššie podanú argumentáciu konštatuje, že finančná správa pre účely

daňovej exekúcie, za okolností ako sú v prejednávanej veci, musí, rešpektujúc zásady daňového
poriadku, brať zreteľ na okolnosti viažuce sa na daňový subjekt, životnú situáciu, v akej sa tento
nachádza a jeho reálne možnosti preukazovať skutočnosti potrebné pre určenie toho, či je daňová
exekúcia legitímna. Treba tiež vnímať limitáciu možností daňového subjektu čo do dôkazného bremena,
pretože práve finančná správa využitím svojich zákonných oprávnení je spôsobilá zistiť presnejšie a

úplnejšie skutkový stav. Tým sa zároveň potvrdia alebo vyvrátia tvrdenia daňového subjektu. Podobne
vníma dôkazné bremeno aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. IV. ÚS 569/2022
zo 7. februára 2023 vyslovil: Neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt zo strany
finančnej správy je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. (...) Dôkazné bremeno by mal
daňový subjekt znášať v rozumne akceptovateľnom rámci, resp. do tej miery, do ktorej to od neho možno

rozumne požadovať. (...) Pri posudzovaní miery dôkazného bremena daňového subjektu je potrebné
vychádzaťztoho,žedôkaznápovinnosť,ktorúnesiedaňovýsubjekt,nedosahujepovinnosťpreukázania
tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti.
(...).
24. S ohľadom na nútený výkon je potrebné povedať, že finančná správa má eliminovať zásahy, ktoré sú

spôsobilé ohroziť bazálnu existenciu daňového subjektu a jeho ľudskú dôstojnosť. V opačnom prípade
by zasiahla nielen do podstaty práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy, ale
i do čl. 19 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti.
25. Pri daňovej exekúcii finančná správa, súc viazaná rešpektovaním sociálnej povahy niektorých
príjmov daňového subjektu, najmä ak tieto slúžia na zabezpečenie základných životných potrieb

daňového subjektu, musí postupovať primerane okolnostiam a posúdiť nielen jazykové znenie právnej
normy, ale aj jej dopad na práva daňového subjektu v prípade jej izolovaného aplikovania na skutkový
stav a podstatu prijatej právnej regulácie. Nútený výkon musí byť vždy vykladaný v súlade s ochranou
práv daňového subjektu, za použitia toho, čo je pre účely núteného výkonu nevyhnutné.
26. Bolo teda kľúčové preukázať pôvod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte žalobcu a

účel, na ktorý tieto mali byť použité. Ak by sa preukázalo, že tieto skutočne pochádzali len z výplaty
dôchodkovej dávky sociálnou poisťovňou, pričom tieto mali byť následne použité na úhradu sociálnych
služieb, potom ich poukázanie na účet v banke nezbavuje ochrany pred núteným výkonom, pretože
ide len o platobné miesto, na ktoré finančné prostriedky boli poukázané. Za súčasného dôkazného
stavu však nebolo možné ustáliť, že uspokojenie pohľadávky finančnej správy voči žalobcovi prikázaním

pohľadávky z účtu žalobcu bolo zákonné. Je preto na finančnej správe, aby preukázala legitímnosť
daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb v zmysle
výnimky podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku.
27. Kasačný súd si je vedomý toho, že pre správnu interpretáciu je potrebné vychádzať aj z účelu
daňového poriadku ako celku. Práve preto zdôrazňuje, že jeho účelom je aj spravodlivý výber daní.

Podstatou správy daní je spravodlivo presadzovať daňové povinnosti v súlade s náležite zisteným
skutkovým stavom, ktorý bude subsumovaný pod príslušnú právnu normu, zohľadňujúc jej prepojenie
na iné právne normy a ich účel. Uvedené je odrazom § 3 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého sa
pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a
obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných

osôb. V tomto zmysle Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 8Sžf/6-7/2014 z 26. marca
2015 uviedol: Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou
chrániťzáujmyštátu.Vovzťahukzachovávaniuprávaprávomchránenýchzáujmovdaňovýchsubjektovje síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. (...).
28. Rovnako predmetnú problematiku vníma aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp.

zn. I. ÚS 241/2007 z 18. septembra 2008 vyslovil, že: Pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí
daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému
subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho
majetku. (...) Základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti (...), ktorú možno považovať
za ,,conditio sine qua non“, čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná

a od ktorej sa nemožno odchýliť. (...) Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu
nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým
subjektom. Za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt,
že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne
umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom
vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého

vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd.
29. Na podklade citovaných rozhodnutí je evidentné, že hoci fiškálny záujem štátu v daňovom práve je
nesporne významný, práva daňových subjektov musia byť finančnou správou primerane zohľadnené. V
prejednávanej veci finančná správa v zmysle tohto imperatívu nepostupovala.
30. Pre úplnosť, kasačný súd súhlasí so žalovaným, že aplikácia § 109 ods. 2 daňového poriadku,

odkazujúceho na § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách, v predmetnej veci nie je možná,
no z iného dôvodu, než tvrdí. Podľa § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách exekúcii
nepodliehajú finančné prostriedky zaplatené prijímateľom sociálnej služby ako úhrada za sociálnu
službu. Predmetné ustanovenie totiž upravuje situáciu, kedy by subjektom daňového exekučného
konania bol poskytovateľ sociálnej služby, čo sa v tomto prípade nenastalo. Táto skutočnosť ale nemá

vplyv na závery správneho súdu.
31. Hoci kasačný súd v niektorých veciach inak právne posúdil prejednávanú vec, závery správneho
súdu zostávajú nepoznačené vadou nezákonnosti, pretože tak správny súd, ako aj kasačný súd dospeli
k tomu, že finančná správa svojim odôvodnením atribúty zákonného rozhodnutia nespĺňala. Dôvodom
bolo práve to, že vychádzala z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevyužila všetky oprávnenia,

ktoré mala na to, aby rozhodla v súlade so zákonom, rešpektujúc právom chránené záujmy daňového
subjektu. Kasačný súd preto sťažnostné body žalovaného nevzhliadol dôvodnými.
IV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
32. Podľa § 461 SSP Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.Kasačnýsúdsozreteľomnaprávneposúdenievecirozhodolpodľapredmetnéhoustanovenia.

33. O nároku na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa §
467 ods. 1, ods. 3 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Podľa § 167
ods. 1 SSP ... súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú (...) náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom (...) úspech. Z dôvodu, že žalobca bol vo výsledku úspešný,
kasačný súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

34. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.
Účelom § 106 ods. 3 daňového poriadku je rešpektovať sociálnu funkciu dôchodku. Cieľom v ňom
stanovenej výnimky tak je chrániť daňový subjekt pred daňovou exekúciou pri dávkach určených na
zabezpečenie minimálneho životného štandardu. Vylúčenie daňového subjektu spod tejto ochrany
nerešpektuje ústavné hodnoty, pretože dôchodková dávka by sa stala len sumou bez sociálnej povahy

a s tým súvisiacich nárokov na ochranu, ktoré jej prináležia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.