Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-2S/45/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200388
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Raganová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8022200388.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jany Raganovej a z členov

senátu JUDr. Tomáša Kuruca a JUDr. Pavla Doriča, PhD. v právnej veci žalobcu: LUJAN Plus, s.r.o., so
sídlom:Mengusovce117,IČO:36681172,právnezastúpený:advokátomJUDr.EugenomKostovčíkom,
AK Košice, ul. Gelnická č. 33, Košice, IČO: 11 993 448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, Banská Bystrica v konaní o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č.: 101987186/2022 z 14.07.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.: 101987186/2022
zo dňa 14.07.2022 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu ako aj z doterajšieho priebehu súdneho konania sú známe tieto skutočnosti:
- žalobca si za zdaňovacie obdobie september 2010 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 31.237,70 eur;
- u žalobcu bola dňa 20.12.2010 začatá daňová kontrola, ktorá bola ukončená dňa 17.01.2013

prejednaním protokolu č. 9712402/5/3768736/2012 zo dňa 18.12.2012;
- dňa 22.01.2013 vydal správca dane Dodatočný platobný výmer č. 9712402/5/ 251017/2013/Kuč,
ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Z.z. v nadväznosti na § 165 ods.5
zákona č. 563/2009 Z.z. žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 2.742,72 eur,
a teda nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010
a určená vlastná daňová povinnosť v sume 2.742,72 eur (išlo v poradí o prvé rozhodnutie správcu dane);
- o odvolaní žalobcu ako daňového subjektu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č.

1100305/1/228684/2013, ktorým dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie a rozhodnutie;
- správca dane vydal dňa 15.11.2013 rozhodnutie číslo: 9712402/5/5093483/013 (v poradí druhé
rozhodnutie správcu dane), ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške
2.742,72 eur, a teda nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac
september 2010 a určená vlastná daňová povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- o odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/118307/2014/2057 zo dňa

07.03.2014, ktorým zrušil rozhodnutie správcu dane číslo: 9712402/5/5093483/ 013 a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie;
- dňa 24.11.2014 vydal správca dane rozhodnutie č. 9712401/5/5097445/2014/4204 (v poradí tretie
rozhodnutie správcu dane), v ktorom opätovne žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty vovýške 2.742,72 eur, a teda nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac
september 2010 a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- o odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný dňa 20.02.2015 rozhodnutím č.

1100305/1/80056/2015/5057 tak, že opätovne zrušil rozhodnutie správcu dane a vrátil vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie;
- dňa 22.06.2015 vydal správca dane rozhodnutie č. 989654/2015 (v poradí štvrté rozhodnutie správcu
dane), ktorým opätovne žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 2.742,72 eur, a
teda nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010 a určil

žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.742,72 eur;
-vporadíštvrtérozhodnutiesprávcudanežalovanývodvolacomkonanírozhodnutímzodňa16.12.2015
č. 1779002/2015 potvrdil.

II.

Priebeh súdneho konania
vo vzťahu ku predchádzajúcemu administratívnemu konaniu

2. Proti rozhodnutiu žalovaného číslo: 1779002/2015 zo dňa 16.12.2015 podal žalobca správnu žalobu
na Krajskom súde v Prešove, ktorá bola rozsudkom číslo konania: 1S/7/2016-50 zo dňa 25.10.2016

zamietnutá.

3. O kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom
sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 zo dňa 22.08.2018, ktorým zmenil tento rozsudok tak, že rozhodnutie Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1779002/2015 zo dňa 16.12.2015 zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že daňová
kontrola, ktorá začala dňa 20.12.2010 a bolo ukončená prerokovaním protokolu dňa 17.01.2013 trvala
2 roky a 27 dní a v danom prípade tak došlo zo strany žalovaného ako aj správcu dane k porušeniu
ustanovenia § 15 ods. 17 zákona o správe daní; správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej
kontroly, daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu

nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho použiť a ak použitý bol, je celé daňové
konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré vychádza zo skutočností zistených počas
nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto kontroly je rovnako nezákonné (body
20, 21, 24 odôvodnenia rozsudku).

III.
Administratívne konanie po vrátení veci

4. Na základe tohto záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn.: 5Sžfk/9/2017

správca dane vydal dňa 17.12.2018 rozhodnutie č. 102615895/2018 o zastavení daňového konania vo
veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiaca september 2010.

5. Dňa 28.12.2018 vrátil správca dane daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
mesiaca september 2010 vo výške 31.237,70 eur.

6. Žiadosťou zo dňa 01.08.2019 doručenou správcovi dane dňa 02.07.2019 požiadal žalobca o vydanie
rozhodnutia o úroku z omeškania podľa ustanovenia § 35b ods.5 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov.

7. V I. bode žiadosti žalobca uviedol tieto skutočnosti:

- Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 989654/2015 z 22.06.2015 nepriznal nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní za september 2010 v sume 31.237,70 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume
2.742,72 eur;

- Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe výsledkov súdneho konania rozhodnutím č.
102452749/2018 zo dňa 04.12.2018 rozhodnutie Daňového úradu Prešov z 22.06.2015 zrušilo a vec
vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie;- Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 102615895/2018 zo dňa 17.12.2018 konanie zastavil a
zadržiavanú sumu nadmerného odpočtu za september 2010 žalobcovi vrátil.

8. V bode II. žiadosti uviedol, že:
- podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) právne úkony a ich účinky pri správe
daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované;
- z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt
z podaného daňového priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 a

povinnosti vyplývajúce pre správu pre správcu dane zo zrušeného rozhodnutia Daňového úradu Prešov
zo dňa 22.06.2015.

9. Správca dane nevyhovel tejto žiadosti a oznámil to žalobcovi oznámením číslo: 101800466/2019 zo
dňa 24.07.2019 s tým, že mu nevznikol nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2010.

IV.
Súdne konanie vo veci preskúmania opatrenia Daňového úradu Prešov číslo:
101800466/2019 zo dňa 24.07.2019

10. Proti tomuto oznámeniu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove
Rozsudkom sp. zn.: 3S/43/2019 zo dňa 15.12.2021 tak, že zrušil oznámenie Daňového úradu Prešov,
pobočky Poprad číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019 a vrátil vec tomuto správcovi dane na nové
konanie. Krajský súd v Prešove v rozsudku v bode 60. odôvodnenia uviedol, že v danom prípade

žalovaný nesprávne posúdil žiadosť žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia o úroku z
omeškania z vráteného nadmerného odpočtu v zmysle § 165 ods. 1, 7 Daňového poriadku s odkazom
na § 35b ods. 5 tretia veta zákona č. 511/1992 Z.z. ako žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v spojení s § 79 ods. 3 Daňového
poriadku. V bode 61. odôvodnenia zároveň Krajský súd v Prešove poukázal na to, že vo vzťahu k bodu II.

žiadostižalobcuzodňa01.07.2019vnapadnutomoznámenížalovanýžiadnymspôsobomnereagoval,a
tedajepreabsenciuakýkoľvekdôvodovoznámeniesprávcudaneabsolútnenepreskúmateľné.Záverom
zaviazal žalovaného – správcu dane opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 01.07.2019 tak, ako
to naznačil krajský súd v tomto rozsudku.

V.
Administratívne konanie po vrátení veci

11. Po vrátení veci správca dane vydal rozhodnutie č.100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, ktorým

priznal žalobcovi podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. úrok z nadmerného odpočtu v sume
3.755,30 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 31.237,70 eur. V odôvodnení
rozhodnutia správca dane popísal skutkový stav, uviedol aké sadzby použil pri výpočte úroku podľa §79a
zákona č. 222/2004 Z.z. a zároveň určil ako dátum začatia lehoty pre výpočet úroku deň 28.06.2011,
t.j. prvý deň nasledujúci po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie

nadmerného odpočtu t.j. 28.06.2011 až do dňa vrátenia t.j. do 28.12.2018.

12. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie – má za to, že
správca dane aplikoval na vec nesprávnu právnu normu nakoľko mal postupovať podľa § 156 Daňového
poriadku v nadväznosti na § 165 ods.1 a 7 Daňového poriadku s tým, že aplikáciou nesprávnej právnej

normy došlo k porušeniu zákona č. 222/2004 a zákona č. 563/2009 Z.z.. Podľa neho ustanovenie
§ 156 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165 ods1 a ods.7 Daňového poriadku predpokladá
neoprávnené, nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov, teda tak, ako bol definovaný sankčný
úrok v ustanovení § 35b ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. na rozdiel od úroku podľa §79a zákona č.
222/2004 Z.z., ktoré predpokladá oprávnené teda zákonné zadržiavania finančných prostriedkov počas

daňovej kontroly. Ďalej poukazoval na to, že v dôsledku zmeny právnej úpravy nemôže dôjsť k zásahu
do práv účastníka konania, namietal začiatok určenia lehoty na výpočet úroku na vrátenie nadmerného
odpočtu keď mal za to, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vznikol ku dňu 27.12.2010 a od tohtodňa bol nadmerný odpočet neoprávnene zadržiavaný a namietal aj to, že mu nebola daná odpoveď na
jeho žiadosť o priznanie úroku z omeškania.

13. Žalovaný svojím rozhodnutím č. 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 potvrdil rozhodnutie správcu
dane č.100752151/2022 zo dňa 06.04.2022. V odôvodnení poukázal na zistený skutkový stav a po
právnej stránke poukázal na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z o dňa 30.10.2019 sp.zn.: Snj 36/2019 (zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 6/2019),
ktorým došlo k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom

náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Uzavrel, že postup správcu bol
správny, keď postupoval podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. kde je dostatočné pravidlo pre
priznávanie úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu a vydané rozhodnutie je v súlade s právom EÚ.
Pokiaľžalobcanamietal,žesprávcadanemalaplikovaťnavecustanovenie§156vnadväznostina§165
ods.1 a 7 Daňového poriadku poukázal na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ z ktorých vyplýva, že ak
zdaniteľnáosobadočasnenemôžedisponovaťfinančnýmiprostriedkamivovýškenadmernéhoodpočtu,

je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktorý by malo byť kompenzované zaplatením úrokov,
čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality a vnútroštátnemu právnemu poriadku každého
členskéhoštátuprináležístanoviťpodmienkyzaakýchsamajúzaplatiťúrokyzomeškania.Ďalejuviedol,
že v tejto súvislosti bolo do právneho poriadku do zákona č. 222/2004 Z.z. zavedené ustanovenie
§ 79a, a to s účinnosťou od 01.01.2017, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu

počas daňovej kontroly a podmienky priznávania tejto náhrady. A pokiaľ ide o zadržanie finančných
prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly takéto zadržanie je oprávnené
a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností pre správne určenie dane a na predchádzanie
a odhaľovanie daňových podvodov.

VI.
Správna žaloba
vo veci priznaného úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu

14. V správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáha zrušenia tak rozhodnutia žalovaného Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 ako aj rozhodnutia správcu
dane – Daňového úradu Prešov číslo: 100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, uvádza tieto žalobné
námietky: nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písmeno c) SSP) a podstatné porušenie
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia (§ 191 ods.1 písm. g) SSP).

15. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia v nej namieta to, že na zistený skutkový
stav aplikoval žalovaný ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. a teda skutkový stav podriadil pod
právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje a k tomuto uvádza:

-použitieustanovenia§79azákonač.222/2004Z.z.naprípadžalobcujevrozporesnálezmiÚstavného
súdu Slovenskej republiky, pretože zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti
a nepriznanie právnych nárokov z týchto vzťahov je v rozpore s pravidlom upraveným v ustanovení §
165 ods.1 Daňového poriadku a nepriznaním úroku vo výške podľa § 156 v nadväznosti na § 165 ods.7

Daňového poriadku správne orgány založili systém pravej retroaktivity;
- pokiaľ správca dane hovorí, že postupoval podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. žalobca
poukazuje, že nadmerný odpočet bol zadržiavaný nielen počas daňovej kontroly, ale aj dlho po jej
skončení, čo vylučuje aplikáciu § 79a zákona 222/2004 resp. postup v zmysle stanoviska kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: Snj36/2019;

- aplikácia stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj 36/2019 nie je možná, pretože
skutkový stav v tejto veci nie je totožný so skutkovým stavom vo veci Kovozber, ktorá vec bola riešená
Súdnym dvorom EÚ vo veci C-120/15, na ktorý sa tomto prípade odvoláva stanovisko Najvyššieho súdu
SR sp.zn.: Snj 36/2019, pretože v prípade daňového subjektu Kovozber sa kontrola skončila bez nálezu
asprávcadanepočaskontrolyzákonnýmspôsobomzadržiavalnadmernýodpočet(neriešilotázkuúroku

z dôvodu nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov po ukončení daňovej kontroly);
- namieta, že žalovaný účelovo nerozlišuje medzi § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. a § 156 v nadväznosti
na § 165 ods. 7 Daňového poriadku, ktoré podľa názoru žalobcu nie je možné zamieňať;- podľa názoru žalobcu ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ponecháva štátu čas na to, aby
uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nároku na nadmerná odpočet, a teda ide o zákonné
zadržiavanie nadmerného odpočtu po dobu nevyhnutnú na daňovú kontrolu, úrok v tomto prípade nie

je sankcia, je to platba kompenzačná a
oproti tomu § 156 Daňového poriadku v nadväznosti na §165 ods.1 a ods.7 Daňového poriadku
predpokladá neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov – tu ide o sankcionovanie správcu
a reparovanie škody;
- súčasne poukazuje na to, že týmto rozdielnym inštitútom daňového práva zodpovedajú aj rozdielne

sadzby a to ustanoveniu § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. sadzba 2% alebo 1,54% a úrok predstavuje
platbu kompenzačného charakteru a ustanoveniu § 156 Daňového poriadku sadzba 15% a tento úrok
predstavuje sankcionovanie správcu dane a reparovanie škody z dôvodu neoprávneného zadržiavania
peňažných prostriedkov daňového subjektu;
-vtomtoprípadeidenieokompenzáciu,aleosankciuzaneoprávnenezadržiavanépeňažnéprostriedky
žalobcu a poukazuje na ustanovenie § 35b ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktoré hovorí o tom, čo sa

považuje za obdobie neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov;
- podľa žalobcu v jeho prípade bol nadmerný odpočet za mesiac september 2010 neoprávnene
zadržiavaný od 27.12.2010 a od uvedeného dňa by sa mal počítať úrok z omeškania;
- poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018, v ktorom tento
zdôraznilpotrebuústavnokonformnéhovýkladuprávnejnormyazaujalstanoviskokaplikácii§165ods.1

Daňového poriadku;
- má za to, že je vylúčené, aby v dôsledku zmeny právnej úpravy bolo zasiahnuté do subjektívnych
práv daňového subjektu a keďže daňový poriadok neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa § 35b
ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (podľa tohto ustanovenia mal daňový subjekt v prípade
nesprávneho vyrubenia dane voči správcovi dane zákonom garantovaný nárok vo forme sankčného

úroku) no za účelom zachovania zásadných princípov právneho štátu a ochrany právnych vzťahov, ktoré
vznikli v minulosti je potrebné prijať ústavnokonformný výklad ustanovenia § 165 ods.1 DP a je potrebné
aplikovať ustanovenie § 165 ods.7 Daňového poriadku s tým, že sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

16. V námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy žalobca
uviedol:
- že sa v rozpore s ustanovením § 74 ods.2 prvá veta Daňového poriadku nevysporiadal s odvolacími
námietkami – konkrétne s námietkou pod bodom 8, 9, 10, 11 a 12 odvolania;
- v odvolacej námietke pod bodom 8 žalobca namietal, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv
a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní, poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR ohľadom
princípu právnej istoty a princípu ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti z pohľadu
retroaktivity právnych noriem v prípade stratu starej a novej právnej normy, pričom s touto podstatnou
námietkou sa žalovaný nevysporiadal;

- v odvolacej námietke pod bodom 9 poukázal žalobca na svoju žiadosť z 14.01.2019, kde žiadal
o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania a sám správca dane mu oznámil, že právna úprava
v Daňovom poriadku neupravuje priznanie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané nadmerné
prostriedky, no v rozhodnutí zo dňa 06.04.2022 už priznáva úrok z omeškania podľa § 79a ods.3 zákona
č. 222/2004 Z.z., žalobca túto skutočnosť namietal v odvolaní no žalovaný sa s tým podľa § 74 ods.2

Daňového poriadku nevysporiadal, k tomuto poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn.: I.ÚS 241/07
z ktorého vyplýva, že za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad sú orgány verejnej moci povinné
postupovať miernejšie (in dubio mitius) a zákon s viac než jedným možným výkladom je nutné vykladať
v prospech subjektívnych práv a nie v prospech záujmov verejnej moci;
- taktiež sa nevysporiadal s odvolacou námietkou uvedenou v bode 10 odvolania, kde poukazoval

žalobca na to, že ak podľa skôr účinnej právnej úpravy mal daňový subjekt voči správcovi dane
garantovaný nárok vo forme sankčného úroku (§ 35b ods.6 zákona č. 511/1992 Zb.) v podmienkach
právneho štátu by bolo neprípustné tento nárok nepriznať, a to aj v prípade, ak neskoršia právna úprava
takýtonároknestanovujeajevylúčené,abyvdôsledkuzmenyprávnejúpravybolonegatívnezasiahnuté
do práv daňového subjektu subjektívnych;

- poukazoval na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018, v ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil potrebu ústavnokonformného výkladu právnej normy a
zaujal stanovisko k aplikácii ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku.VII.
Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.09.2022 uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia
bral do úvahy a vychádzal zo stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj
36/2019 z 30.10.2019, ktoré zjednotilo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ohľadom náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, s ktorým sa plne

stotožňuje, pričom poukázal na to, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú jednotné
v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31.12.2016, čo je aj daný
prípad. Poukazuje na to, že neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, na ktoré poukazuje
žalobca, riešila právna úprava v čase od 01.01.2004 do 31.12.2011 a Daňový poriadok účinný od
01.01.2012 nemá právnu úpravu sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.
Podľa žalovaného je pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dané

v ustanovení § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. Postup správcu dane pri vydávaní rozhodnutia bol správny
a žalovaný sa s tým stotožnil.

VIII.

Replika žalobcu, duplika žalovaného

18. Žalobca v replike zo dňa 03.10.2022 zotrval na dôvodoch správnej žaloby a v krátkosti reagoval na
vyjadrenie žalovaného.

19. Replika bola zaslaná žalovanému, ktorý na ňu duplikou nereagoval.

IX.
Konanie pred správnym súdom

20. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3
písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu
v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc

správnychsúdov.Od01.06.2023jetedanakonanievpredmetnejvecipríslušnýSprávnysúdvKošiciach
(ďalej aj „správny súd“).

21. Na prejednanie veci samej Správny súd v Košiciach nariadil na základe žiadosti žalobcu
pojednávanie na deň 19.11.2024, na ktorom právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe.

22. Správny súd uznesením na tomto pojednávaní prerušil konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného pred Veľkým senátom na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn:
19Svs/4/2024 z dôvodu, že sa tam riešila otázka, ktorá mohla mať význam na rozhodnutie v predmetnej
veci.

23. Po rozhodnutí vo veci vedenej pred Veľkým senátom na Najvyššom správnom súde Slovenskej
republiky pod sp.zn.: 19Svs/4/2024 správny súd uznesením č. konania PO-2S/45/2022-66 zo dňa
13.05.2025 rozhodol o pokračovaní v konaní.

24. Dňa 02.09.2025 doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom poukazuje na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn: II.ÚS 152/2025 z 11.06.2025, ktorým došlo k judikatórnemu posunu vo veci
otázky riešenej v prebiehajúcom súdnom konaní.

25. Na pojednávaní konanom dňa 09.09.2025 rozhodol správny súd vo veci za prítomnosti právneho

zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť riadne a včas ospravedlnil
a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.X.
Relevantná právna úprava

26. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru
2011) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane
zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového
subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje

aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným
úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo
novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho
neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej
časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným
rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného

vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných
prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak
správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie
sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63,

o čom vyrozumie daňový subjekt.
1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č.
467/2002Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z.
o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o
spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja.

11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.

27. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31.decembru
2011), správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového
subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane
pôvodnúvýškudanealebokeďvznikolnároknavrátenienadmernéhoodpočtuvlehotepodľaosobitného
zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej
úrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbankynedosiahne15%,privýpočtesankčnéhoúrokusanamiesto
štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15

%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového
subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku
dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď
vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného
zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona 1b) do dňa,

keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom
tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky
odpíšu z účtu správcu dane.
1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002
Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z. o spotrebnej

dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani
z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja.
11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.

28. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru

2011), správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov
podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca
dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane
eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu
sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

29. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného k 25. novembru 2011),
ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od
vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľnemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom
období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní
od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom

nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ
nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie
prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou
dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

30. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH (účinného k 25. novembru 2011), ak daňový úrad v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný
odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.
Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v
právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento

rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou
kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2,
nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový
úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo

dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

31. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017),
ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2
alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov

od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn.
pôvodne ods. 4), platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z
nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.

32. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017),

platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskejcentrálnejbankyplatnejprvýdeňkalendárnehoroka,zaktorýsaúrokpočíta,aaktátoúroková
sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §

79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) do dňa jeho vrátenia vrátane.

33. Podľa § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty - prechodných ustanovení zákona
o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa
§ 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo

ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená.
Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

34. Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), právne úkony a ich

účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

35. Podľa § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), sankčný úrok podľa
doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

36. Podľa § 156 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) úrok z omeškania
správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote
alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň
alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú
zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.

37. Podľa § 156 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) Správca dane
vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatkualebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo
splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie

pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%,
pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z
omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do
dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55;
pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do

dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený
právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do
rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do
začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania
sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného
konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej

sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky
omeškania s platbou.

38. Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské

štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami,
ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného
odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

XI.

Právny názor správneho súdu

39. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 101987186/2022 zo
dňa 14.07.2022, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, ktorým tento priznal žalobcovi na základe jeho žiadosti o priznanie

úroku z omeškania z neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu úrok z nadmerného odpočtu
podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. vo výške 3.755,30 eur.

40. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

41. Kľúčovou právnou otázkou v predmetnej veci bolo, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu – úrok

z omeškania za zadržanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2010 počas
súvisiacej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ukončeného zastavením konania rozhodnutím
zo dňa 17.12.2018 z dôvodu nezákonnej daňovej kontroly a vrátením nadmerného odpočtu DPH dňa
28.12.2018.

42. Po preskúmaní administratívneho spisu, po oboznámení sa so žalobnými námietkami ako aj
s vyjadrením žalovaného má správny súd za to, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, a to tak
v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj v námietke podstatného porušenia ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy a z uvedených dôvodov – podľa § 191 ods.1 písm. c)
a g) Správneho súdneho poriadku správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 a vrátil mu vec na nové konanie.

43. V prvom rade považuje správny súd za potrebné poukázať na právnu úpravu nároku – sankčného
úroku a nároku - náhrady zo zadržaného nadmerného odpočtu:- zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v ustanovení § 35b obsahoval právnu úpravu
sankčného úroku – uvedená právna úprava bola účinná v období od 01.01.2004 do 31.12.2011 – úprava

sankčného úroku bola jednotná a nerozlišovala dôsledne medzi úrokom z neoprávnene (protiprávne)
správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov (preplatkov) a úrokom za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré boli ukončené v prospech daňového
subjektu;
- zákon č. 563/2009 Z.z. - Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 nemá právnu úpravu sankčného úroku

tak ako to bolo v zákone č. 563/2009 Z.z.;
- zákon č. 563/2009 Z.z. – Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje ustanovenie § 165 ods.7
(ktoré je účinné od 01.01.2012) podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje
za úrok z omeškania podľa tohto zákona za súčasného znenia ustanovenia § 165 ods.1 Daňového
poriadkupodľaktoréhoprávneúkonyaichúčinkyprisprávedaní,ktorénastalidoúčinnostitohtozákona,
zostávajú zachované;

- zákon č. 563/2009 Z.z. – Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje s účinnosťou od 01.01.2012
ustanovenie § 156 ktoré upravuje úrok z omeškania, ktorý správca dane je oprávnený uplatniť voči
daňovému subjektu;
- s účinnosťou od 01.01.2017 zákonodarca zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
o dani z pridanej hodnoty a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa daňový

poriadok a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov zakotvil do zákona
č. 222/2004 Z.z. ustanovenie § 79a ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu.

44. Z uvedeného je teda zrejmé, že právna úprava zákona č. 511/1992 Zb. v období od 01.01.2004
do 31.12.2011 obsahovala úpravu sankčného úroku z omeškania zo zadržaného nadmerného odpočtu

a úprava zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý nahradil zákon č. 511/1992 Zb, takúto úpravu neobsahuje
a obsahuje len úpravu úroku z omeškania v prospech správcu dane v ustanovení § 156. Až následne
v reakcii na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci KOVOZBER C-120/15 zákonodarca
novelizoval s účinnosťou od 01.01.2017 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty o právnu
úpravu § 79a ktorá hovorí o úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu.

45. Súčasne správny súd považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti s nastolenou právnou otázkou a
argumentáciou tak žalobcu ako aj žalovaného vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi (i) úrokom
z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov (preplatkov) a
(ii) náhradou (úrokom) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho

konania, ktoré boli ukončené v prospech daňového subjektu. Rozlišujúcim aspektom je práve aspekt
protiprávnosti a sankčná povaha týchto náhrad. Zatiaľ čo pri úroku z neoprávnene (protiprávne)
správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov ide o paušalizované odškodnenie daňového
subjektu a sankcionovanie správcu dane za porušenie lehôt a jeho povinností pri vyplácaní daňových
preplatkov a iných finančných nárokov daňového subjektu, v prípade náhrady (úroku) za zadržanie

nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je tomu inak a ide tu o kompenzáciu za oprávnené
zadržiavanie nadmerného odpočtu daňovými orgánmi počas zákonom stanovenej doby, po ktorú
legitímne vykonávajú konanie za účelom zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu.
V tomto smere (odlíšenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov vo výške nadmerného
odpočtu a legitímneho zadržiavania nadmerného odpočtu) sa správny súd stotožnil s argumentáciou

žalobcu uvedenou v správnej žalobe.

46. Pri posudzovaní nastolenej otázky je teda podľa názoru správneho súdu potrebné brať zreteľ na to,
že na jednej strane tu síce stojí právo štátu na zadržanie nadmerného odpočtu, ktoré právo samotný
Súdny dvor Európskej únie uznal, že je legitímnym právom členského štátu zadržať uplatnený nadmerný

odpočet DPH za účelom kontroly jeho oprávnenosti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci C-289/94, C-340/95, C- 401/95, C-47/96, bod 41)
(a tomu zodpovedajúca povinnosť daňového subjektu strpieť v nevyhnutnej a legitímnej dobe zadržanie
nadmerného odpočtu avšak na strane druhej tu stojí právo daňového subjektu a tomu zodpovedajúca
povinnosť štátu kompenzovať daňovému subjektu straty na hodnote sumy zadržaného nadmerného

odpočtu, ktoré mu vznikli v dôsledku plynutia času po uplynutí primeranej, nevyhnutnej a legitímnej
doby konania štátu (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kovozber z 21.októbra 2015,
C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež vo veci technoRent International a i. z 12. mája 2021,
C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37).47. Ako je zrejmé z rozhodnutia správcu dane, ten o žalobcom ako daňovým subjektom v žiadosti
uplatnenom nároku na úrok z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu podľa § 35b ods. 5 až 7

zákona č. 511/1992 Zb. rozhodol ako o nároku na úrok podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., teda
ako o nároku na náhradu zo žalobcom ako daňovým subjektom uplatneného nadmerného odpočtu
zadržiavaného správcom dane počas daňovej kontroly.

48. Právna úprava náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu bola vložená s účinnosťou

od 1. januára 2017 do § 79a a nasl. zákona o DPH (viď bod 34 odôvodnenia tohto rozsudku).
Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 222/2004 Z.z. zákonodarcom vložené ako reakcia na
uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci KOVOZBER C-12/15, v zmysle ktorého v prípade chýbajúcich
právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského
štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Súčasne s touto právnou
úpravou do zákona č. 222/2004 Z.z. bolo zakotvené ustanovenie § 85ke (Prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 01. januára 2017) podľa ktorého: „Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného
odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods.1,2 alebo ods.5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie §
79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §79 ods.1, 2 alebo
ods. 5 bola skončená do 31. decembra 105 vrátane.“ Druhou vetou ustanovenia § 85ke zákona o DPH

bola spod aplikácie § 79a zákona o DPH vylúčená skupina prípadov, v ktorých bola daňová kontrola
skončená do 31. decembra 2016.

49. V tomto kontexte je relevantné na mieste uviesť, že predmetnou právnou úpravou - vylúčením nároku
na náhradu (úrok) zo zadržania nadmerného odpočtu a ich súladom s únijným právom sa zaoberal už

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 (publikované ako R 56/2019; ďalej len „stanovisko“)
uviedol: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od
1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere
špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a
úrok).Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke
vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017
(Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) nie je súlade s právom Európskej
únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má

aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány
verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ Orgány verejnej správy sú teda
povinné zdržať sa aplikácie druhej vety ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré hovorí len
o tom, že sa ustanovenie § 79a nevzťahuje na konania skončené do konca roka 2016, pričom prvá veta
nedotknutá týmto stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR hovorí o okruhu tých právnych

vzťahov na ktoré je možné túto právnu úpravu v ustanovení § 79a vztiahnuť do minulosti – ide o formu
nepravej retroaktivity – neskončené daňové kontroly do 31.12.2016.

50. Správny súd poukazuje na to, že až do prijatia Nálezu Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo
dňa12.06.2025bolarozhodovaciapraxsprávnychsúdovvovzťahukaplikáciiustanovenia§79azákona

č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj
36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 ustálená.

51. Avšak prijatím Nálezu Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo dňa 12.06.2025 došlo
k významnému judikatórnemu posunu v právnom nazeraní na aplikáciu ustanovenia § 79a zákona č.

222/2004 Z.z.

52. Ústavný súd SR v tomto Náleze sp. zn.: II.ÚS/152/2025 vo veci sťažovateľa: ZSE Elektrárne, s.r.o.,
SPP Kompresorová stanica 3, Trakovice, IČO : 36 239 593 proti Rozsudku Najvyššieho správneho
súdu SR sp.zn.: 1Sžfk/4/2021 z 27.03.2024 sp.zn.: II.ÚS/152/2025 vyslovil v bode 35 Nálezu právny

názor na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn.: Snj 36/2016, z ktorého vychádzal aj
žalovaný vo svojom rozhodnutí v zmysle ktorého: „S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska
je preto potrebné nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na
úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej činnosti povinné zabezpečiť plný účinoksmernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, aj
napriek absencii relevantnej právnej úpravy v rozhodnom období.. Podľa názoru Ústavného súdu SR

vysloveného v bode 33 nálezu: „Výkladové zjednocujúce stanovisko nemá normotvornú silu a nemôže
účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva.
Účelom výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu
sporných otázok, nie utvárať právne normy daňového práva, či ukladať povinnosti štátnym orgánom.
Od výkladového stanoviska nemožno odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň

dostatočným právnym základom a nemožno takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za
zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016. Ak aj
stanoviskomalozacieľdosiahnuťaplikabilitu§79a natietospornéprípady,výslovnetoneuvádza,hovorí
len o zdržaní sa aplikácie druhej vety § 85ke.“ “V bode 34 Nálezu Ústavný súd SR vyslovil, že priama
retroaktívna aplikácia § 79a zákona o DPH bez zákonného zmocnenia len na základe Zjednocujúceho
stanoviska najvyššieho súdu na tieto daňové kontroly je ústavne neakceptovateľná. Ústavný súd preto

vbode35uzavrel,že:„Prirozhodovaníoúrokochvprípadedaňovýchkontrolukončenýchdo31.12.2016
je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a skúmať, či bola daňová kontrola
vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Kritériá uvedené v neskoršom
právnom predpise – v ustanovení § 79a - výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov
kontrolypočasktorejsaneúročíjemožnévziaťpodľanázoruÚstavnéhosúduSRdoúvahyakopomocný

ukazovateľ pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice
vrámciaktuálnejjudikatúraSúdnehodvoraEÚ.Niejevšakmožné§79azákonaoDPHpriamoaplikovať,
brať za právny základ rozhodnutia s poukazom na stanovisko najvyššieho súdu“ (bod 35 odôvodnenia
Nálezu).

53. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru prezentovaného v predmetnom Náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky má správny súd za to, že tak správca dane ako aj v zhode s ním
žalovaný vec žalobcu nesprávne právne posúdili, keď o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania
z vráteného nadmerného odpočtu podľa § 35b ods.5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodli podľa §79a
zákona č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn.: Snj

25/2019 z 30.10.2019, čím porušili právo žalobcu na jeho súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj
požiadavka, aby na vec žalobcu boli aplikované relevantné platné a účinné právne normy za použitia
ústavno–súladného výkladu. Aplikáciou ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu,
u ktorého bola daňová kontrola zastavená z dôvodu nezákonnosti porušili zákaz retroaktivity, keď na
jeho prípad aplikovali ustanovenie §79a zákona č. 222/2004 Z.z. na základe zjednocujúceho stanoviska

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj 25/2019 z 30.10.2019, ktoré, ako to už vyslovil
Ústavnýsúd SlovenskejrepublikyvovyššieuvedenomNáleze,nemánormotvornúsiluanemôžeúčinne
zabezpečiť, či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu normy daňového práva.

54. Oba správne orgány, tak správca dane ako aj žalovaný pri posudzovaní žiadosti žalobcu o priznanie

úroku z omeškania neprihliadli na to, že vo veci daňovej kontroly u žalobcu vykonanej za obdobie
september 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko v rozsudku sp.zn.: 5Sžfk/9/2017
zo dňa 22.08.2018 keď uviedol, že predmetná daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom
a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho
použiť a ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré

vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole
z takejto kontroly je rovnako nezákonné (viď bod 3 odôvodnenia tohto rozsudku). Síce tak správca
dane ako aj žalovaný túto skutočnosť uvádzajú vo svojom rozhodnutí (správca dane na strane 3
odôvodnenia svojho rozhodnutia číslo: 100752151/2022 zo dňa 06.04.2022 a žalovaný na strane 4
odôvodnenia svojho rozhodnutia číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022), avšak v nadväznosti na

ňu vôbec neuvažovali o tom, či v prípade žalobcu išlo o situáciu neoprávneného zadržania nadmerného
odpočtu z dôvodu nezákonnej daňovej kontroly alebo o situáciu, kedy bol nadmerný odpočet zadržaný
legitímne, tak ako to správny súd uvádza vyššie v ustanovení bodu 36 odôvodnenia tohto rozsudku.
V nadväznosti na to sa ani nezaoberali tým, akú právnu úpravu vzhľadom na argumentáciu žalobcu
uvedenú v jeho žiadosti o priznanie úroku z omeškania a vzhľadom na vznesené námietky žalobcu

v správnej žalobe proti Oznámeniu Daňového úradu Prešov číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019
ktoré bolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 3S/43/2019–65 zo dňa 15.12.2021
– viď bod 10 odôvodnenia tohto rozsudku, by aplikovali na rozhodnutie o žiadosti žalobcu o priznanie
úroku z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu v prípade, ak by situáciu žalobcu vyhodnotili akonezákonné zadržania nadmerného odpočtu z dôvodu nezákonnej kontroly, či by postupovali podľa §
165 ods.1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona zostávajú zachované a rozhodli by podľa ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992

Zb. alebo by postupovali podľa § 165 ods.7 (ktorý je účinný od 01.01.2012), podľa ktorého sankčný
úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona a následne by
uviedli správnu úvahu, ktorá by ich viedla k rozhodnutiu o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania
spočívajúcu v uvedení toho podľa akej právnej úpravy by analogicky postupovali, z čoho by odvodzovali
nárok žalobcu, akú sadzbu by použili pri rozhodovaní o tomto úroku, z akej sumy by vychádzali a ktorý

dátum by považovali za rozhodný pri určení doby, za ktorú by priznali tento úrok.

55. Súčasne správny súd vzhliadol za dôvodnú aj žalobnú námietku žalobcu čo do podstatného
porušenie ustanovení pred orgánmi verejnej správy podľa § 191 ods.1 písm. g) Správneho súdneho
poriadku, keď z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sa nevysporiadal s odvolacími
námietkami žalobcu uvedenými pod bodmi 8, 9, 10, 11 a 12 odvolania, čím porušil ustanovenie § 74

ods.2 Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Z obsahu týchto námietok je zrejmé, že v nich poukazuje žalobca na to,
že rozhodnutie správcu dane je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá
sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní.
Žalovaný vôbec nedal odpoveď žalobcovi na to, prečo postupoval správny orgán v rozpore s touto

judikatúrou ani na to, prečo keď žiadosťou zo dňa 14.01.2019 žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku
z omeškania a sám správca dane mu oznámil, že právna úprava v Daňovom poriadku neupravuje
priznanie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané nadmerné prostriedky, no v rozhodnutí zo dňa
06.04.2022muužpriznávaúrokzomeškaniapodľa§79aods.3zákonač.222/2004Z.z.zakéhodôvodu
aplikoval na jeho prípad práve túto právnu úpravu a prečo neprijal v prípade absencie právnej úpravy

ekvivalentu sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ústavno-konformný výklad
ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku za použitia ustanovenia § 165 ods.7 Daňového poriadku.

56. Podľa § 191 ods.6 Správneho súdneho poriadku právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd
v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy

v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne
zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov,
môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

57. Úlohou žalovaného po vrátení veci pri posúdení žalobcovho odvolania proti rozhodnutiu Daňového

úradu Prešov číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 bude vec opätovne správne právne posúdiť,
a to v intenciách vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: II.ÚS 152/2025–48 zo dňa
11.06.2025 ako aj v intenciách právneho názoru správneho súdu uvedeného vyššie, pričom žalovaný
si najprv ustáli situáciu žalobcu vo vzťahu k nadmernému odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie
september 2010 – vzhľadom na právne závery uvedené v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 zo dňa 22.08.2018, teda či vzhľadom na nezákonnosť daňovej kontroly
u neho išlo nezákonné zadržiavanie nadmerného odpočtu alebo o legitímne zadržiavanie nadmerného
odpočtu a následne v zmysle odvolacích námietok posúdi, či právne posúdenie žiadosti správcu dane
bolo v súlade s aktuálnym právnym názorom najvyšších súdnych autorít a vysporiada sa aj s ostatnými
odvolacími námietkami. Následne vzhľadom na výsledok posúdenia odvolania zvolí vhodný spôsob

rozhodnutia podľa § 74 Daňového poriadku.

58. Podľa § 167 ods.1 Správny súdny poriadok správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo
na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom
alebo sčasti úspech.

59. Nakoľko bol žalobca v plnom rozsahu úspešný v tomto konaní, správny súd mu priznal proti
žalovanému právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

60. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 Správny
súdny poriadok).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote do 30 dní odo dňa
doručeniarozsudkunaSprávnysúdvKošiciach.Akbolovydanéopravnéuznesenie,lehotaplynieznovu

od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
Kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej

sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila
závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.