Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216204523
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1216204523.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek

senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Insolvenčná a poradenská,
k.s., Sitnianska 1, 851 07 Bratislava, značka správcu: S1883, IČO: 51 426 226, správca úpadcu S -
PROGRESS, s.r.o. v konkurze, Cintorínska 30, 811 08 Bratislava, IČO: 35 733 829, proti žalovanému:
INGSTEEL, spol. s r.o., Tomášikova 17, 820 09 Bratislava, IČO: 17 320 429, zast. RASLEGAL, s. r. o.,
Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 855 561, o zaplatenie 5.458,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/112/2016-1140 zo dňa 23.11.2022,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/112/2016-1140 zo dňa
23.11.2022 mení tak, že
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 602,24 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V časti 3.910,06 eur sa konanie zastavuje.
III. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 77,93 %.

Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 77,93 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom rozhodol, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.548,46 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo
zvyšku súd konanie zastavil. III. výrokom žalovanému priznal náhradu trov konania vzniknutých v
súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby v plnom rozsahu voči žalobcovi, pričom o výške trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. IV. výrokom žalobcovi sa priznáva
náhrada trov konania, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1.548,46 eur v plnom rozsahu voči
žalovanému,pričomovýšketrovbuderozhodnutépoprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 536 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 544 ods. 1, 2 zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.458,52 eur, čo odôvodnil tým, že ako
zhotoviteľ uzavrel so žalovaným ako vyšším dodávateľom zmluvu o dielo zo dňa 22.06.2015 na stavbu
„Administratívna budova PANONIA OFFICE“. Žalobca v súlade s bodom 5.2 písm. a) zmluvy o dielo

vykonané práce za príslušný kalendárny mesiac fakturoval žalovanému. Išlo o faktúru č. 231100014 z
30.09.2015 na sumu 1.080.255,23 eur, ktorá bola splatná dňa 05.11.2015. Žalovaný z nej uhradil dňa
05.11.2015 sumu 500.000 eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa 09.02.2016 sumu 22.560,20eur, o čom priložil ako dôkaz výpisy z účtu žalobcu. Na základe omeškania žalobcu si preto v žalobe
uplatnil voči žalovanému úrok z omeškania vo výške 1.084,52 eur a zmluvnú pokutu vo výške 4.374 eur.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe okrem iného namietal lehotu splatnosti vystavenej faktúry a omeškanie

samotného žalobcu s realizáciou diela.
Žalobca v podaní zo dňa 06.12.2016 vzal žalobu čiastočne späť v sume 3.910,06 eur.
V podaní uviedol, že uznáva, že k doručeniu faktúry s právnym následkom začatia plynutia lehoty
splatnosti 35 dní po doručení faktúry došlo dňa 21.10.2015. Predmetná faktúra bola teda splatná až
25.11.2015. Žalovaný tak meškal len so zaplatením sumy 22.560,20 eur. Zákonný úrok z omeškania

(9,05 % ročne) je potom zo sumy 22.560,20 eur za 55 dní omeškania 307,65 eur. Zmluvná pokuta podľa
bodu 7.4 zmluvy o dielo (0,1 % denne) je 1.240,81 eur. V konaní preto žiada zaplatenie celkovej sumy
1.548,46 eur.
Žalovaný v podaní zo dňa 09.01.2017 vzniesol voči predmetnému nároku žalobcu v sume 1.548,46 eur
kompenzačnú námietku, a to tak, že si svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov
z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY,

spol. s r.o. (v sume 70.018,56 eur s prísl.) za obdobie odo dňa 06.11.2016 do 16.02.2016 započítava so
žalovanou pohľadávkou žalobcu v sume 1.548,46 eur, na základe čoho všetky označené pohľadávky
zanikli.
V podaní zo dňa 17.03.2017 žalovaný vzniesol ďalšiu kompenzačnú námietku, ktorou si voči pohľadávke
žalobcu započítal svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur, vyplývajúcu z titulu zmluvnej pokuty za

omeškanie žalobcu s plnením dohodnutých termínov podľa zmluvy o dielo.
Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov,
ako aj s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne
opodstatnený. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo zaplatenie sumy 1.548,46
eur, čo predstavuje zákonný úrok z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 22.560,20 eur za 55 dní

omeškania, čiže 307,65 eur spolu so zmluvnou pokutou podľa bodu 7.4 zmluvy o dielo vo výške 0,1
% denne zo sumy 22.560,20 eur, čiže 1.240,81 eur. Žalobca vzal čiastočne žalobu späť po tom, čo
uznal argumentáciu žalovaného ohľadom splatnosti predmetnej faktúry č. 231100014 z 30.09.2015
znejúcej na sumu 1.080.255,23 eur, ktorej sa posledná platba žalovaného zo dňa 09.02.2016 v sume
22.560,20 eur týkala. Súd pripomenul, že túto faktúru vystavil žalobca ako zhotoviteľ diela žalovanému

ako objednávateľovi v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.06.2015 na stavbu „Administratívna budova
PANONIA OFFICE“. Žalovaný uhradil uvedenú faktúru v troch častiach: dňa 05.11.2015 sumu 500.000
eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa 09.02.2016 sumu 22.560,20 eur. Zo správania
žalovaného na prvom pojednávaní dňa 07.12.2016 (zápisnica je na č.l. 112 v spise) a z jeho písomného
podania zo dňa 09.01.2017 označeného ako „kompenzačná námietka“ (č.l. 116 v spise) je nepochybné,

že žalovaný uznal nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, keď voči žalovanému nároku žalobcu v
sume 1.548,46 eur vzniesol kompenzačnú námietku v rovnakej výške. V tomto podaní z 09.01.2017
žalovaný výslovne uviedol, že započítava voči predmetnej pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku
vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam
spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. (v celkovej sume 70.018,56 eur s prísl.), a to

zaobdobieododňa06.11.2016dodňa16.02.2016,nazákladečohomážalovanýzato,všetkyoznačené
pohľadávky zanikli. Súd na základe uvedeného považoval nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní za
nesporný čo do dôvodu a výšky, preto sa zameral na vyhodnotenie dôkazov založených do spisu zo
strany žalovaného ohľadom jeho kompenzačnej námietky z 09.01.2017, t.j. či uplatnená pohľadávka
žalobcu v sume 1.548,46 eur zanikla na základe započítania s pohľadávkou žalovaného na zaplatenie

úrokov z omeškania za obdobie od 06.11.2016 do 16.02.2016 v súvislosti s pohľadávkou spoločnosti
ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. v sume 70.018,56 eur s prísl. voči žalobcovi, ktorá bola
postúpená na žalovaného. Táto postúpená pohľadávka sa týkala štyroch faktúr:
č. 115101379 splatnej 05.11.2015 v neuhradenej výške 20.205,36 eur, č. 115101387 splatnej 06.11.2015
v neuhradenej výške 13.000 eur, č. 115101471 splatnej 22.11.2015 v neuhradenej výške 4.813,20 eur a

č. 115111518 splatnej 02.12.2015 v neuhradenej výške 32.000 eur. Žalovaný následne v kompenzačnej
námietke z 09.01.2017 vypočítal z uvedených faktúr príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z
omeškania, ktoré určil vo výške 9,05 % ročne a vyčíslil ich ku dňu 16.02.2016 v sume 1.550,38 eur.
Vzhľadom na to, že zo žiadneho dôkazu založeného do spisu nevyplýva, že by žalovaný pred začatím
konania požadoval od žalobcu zaplatenie sumy 70.018,56 eur, vrátane úrokov z omeškania v súvislosti s

toutopostúpenoupohľadávkouaanipritomnešpecifikoval,akúvýškuúrokovzomeškaniapožaduje,súd
uviedol, že nemôže bez ďalšieho konštatovať, že došlo k platnému započítaniu vzájomných pohľadávok
medzi sporovými stranami podaním žalovaného zo dňa 09.01.2017. Čo je však podstatnejšie, súd
nemal zo spisu preukázanú existenciu všetkých štyroch uvedených faktúr, na ktoré sa žalovaný prisvojom započítaní odvoláva - v spise chýba faktúra č. 115111518 na sumu 39.344,99 eur splatná dňa
02.12.2015, čiže súd nemal za preukázané, že táto bola vôbec vystavená a doručená žalobcovi. V spise
nie je založená ani kúpna zmluva, ktorá by sa na tovar fakturovaný dokladom č. 115111518 na sumu

39.344,99 eur vzťahovala. Pokiaľ ide napr. o faktúru č. 115101471, jej doručenie žalobca rozporoval,
pričom súd nemal hodnoverne preukázané, že táto bola v danom čase skutočne doručená žalobcovi,
hoci je spojená s dodacím listom č. DL151812, ktorý v časti „prevzal“ obsahuje podpis neznámej
osoby. Okrem toho žalobca uviedol, že zo strany spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol.
s r.o. mu pri dodaní tovaru (v súvislosti s postúpenou pohľadávkou) neboli doručené žiadne doklady

potrebné na prevzatie tovaru a na užívanie tovaru, pričom táto povinnosť mu vyplýva z čl. 8 (dodacie
podmienky) jednotlivých kúpnych zmlúv, ktoré žalovaný doložil do spisu v súvislosti s postúpenou
pohľadávkou (kúpne zmluvy ZEKO_150392_2015, ZEKO_150849_2015, ZEKO_150903_2015). Táto
povinnosť vyplývala spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. výslovne z § 417 OBZ. Z
listín založených do spisu splnenie tejto povinnosti zo strany predávajúceho voči žalobcovi nevyplýva,
preto súd nemal relevantným spôsobom preukázané oprávnenie predávajúceho vystaviť predmetné

štyri faktúry a tým pádom nemohol dať ani za pravdu žalovanému, že žalobca ako kupujúci je v
omeškaní s ich úhradou. Na základe uvedených skutočností súd nemal za dostatočne preukázané,
že žalovanému vzniklo právo od žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z faktúr č. 115101379,
115101387, 115101471 a 115111518 v uplatnenej sume 1.550,38 eur, preto započítanie vzájomných
pohľadávok vykonané žalovaným podaním z 09.01.2017 považoval za neplatné a tým pádom aj jeho

kompenzačnú námietku z rovnakého dňa za nedôvodnú v celom rozsahu.
Súd dal do pozornosti, že až po tom, čo žalobca svojím podaním zo dňa 07.03.2017 túto kompenzačnú
námietku žalovaného poprel, začal žalovaný namietať neexistenciu uplatnenej pohľadávky žalobcu a
zároveň ako ďalšiu obranu vzniesol voči pohľadávke žalobcu svoju druhú kompenzačnú námietku.
Uvedený postup žalovaného vo veci považoval súd za špekulatívny a v rozpore s jeho tvrdeniami na

pojednávaní dňa 07.12.2016 a v jeho podaní zo dňa 09.01.2017, kde jasne uviedol, že všetky označené
pohľadávky zanikli započítaním (čiže tak pohľadávka žalobcu, ktorá je predmetom tohto konania, ako aj
pohľadávka žalovaného z úrokov z omeškania týkajúca sa postúpených pohľadávok treťou osobou). Pre
úplnosť však súd uviedol, že ani tieto ďalšie dve procesné obrany žalovaného nepovažuje za dôvodné,
a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania a založených listinných dôkazov v spise nenadobudol

presvedčenie, že sa žalobca dostal do omeškania s vykonaním diela v zmysle zmluvy o dielo zo dňa
22.06.2015.Súdsanestotožnilsargumentáciužalovanéhootom,žedielobolopripravenénakolaudáciu
až 28.10.2015 a že nebolo ukončené včas (teda k zmluvne dohodnutému termínu 30.10.2015). Z
listinných dôkazov založených do spisu totiž vyplýva opak. Dokladová časť diela bola odovzdaná
zhotoviteľom a prevzatá objednávateľom dňa 29.09.2015, čo zreteľne vyplýva z Protokolu o odovzdaní

a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015 (č.l.
442 v spise), ktorý bol podpísaný zástupcami zmluvných strán. Súd mal za to, že ak by dielo ako celok
nebolo zhotovené, objednávateľ by uvedený protokol nepodpísal. Taktiež súd vychádzal zo Zápisnice
o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely (č.l. 449 v spise), v ktorej je uvedené, o ktoré
dielo sa jedná (administratívna budova Panon Office), kedy došlo k zahájeniu preberacieho konania

(01.10.2015) a kedy k ukončeniu preberacieho konania (14.10.2015), kto dielo odovzdal (žalovaný),
kto dielo prebral (CAPITAL PARK s.r.o. - investor), pričom obe strany v zápisnici zhodne konštatujú, že
stavba nemá závady brániace užívaniu diela. Hoci v danom prípade nejde o odovzdanie a prevzatie diela
medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalovaným ako finálnym zhotoviteľom a investorom diela, dielo
vyhotovené žalobcom však bolo nepochybne súčasťou stavby, ktorej sa táto zápisnica týkala, pričom

dielo ako celok bolo odovzdané investorovi bez vád brániacich jeho užívaniu. Čiže keby dielo vykonané
žalobcom ako celok nebolo k 14.10.2015 odovzdané žalovanému pre kolaudačné účely, neodovzdal by
toto dielo ani žalovaný ako finálny zhotoviteľ investorovi, resp. nepodpísal by na strane odovzdávajúceho
uvedenú zápisnicu (určenú pre kolaudačné účely). Hlavným dôkazom, ktorý podľa názoru súdu vylučuje
omeškanie žalobcu so zhotovením diela ako celku je Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-

Petržalka zo dňa 28.10.2015 (č.l. 451 v spise), iniciované na základe návrhu investora a v ktorom táto
mestská časť povoľuje užívanie stavby na Panónskej ceste, súčasťou ktorej bolo aj dielo vyhotovené
žalobcom. Podľa názoru súdu to znamená, že ak by dielo nebolo dokončené ako celok, alebo ak by
malo závažné nedostatky ohrozujúce zdravie a bezpečnosť osôb, či brániace riadnemu a nerušenému
užívaniu stavby, stavebný úrad by kolaudačné rozhodnutie nevydal. Súd nemal žiadne pochybnosti o

tom, že pri zhotovení diela žalobcom došlo k viacerým nedostatkom/nedorobkom, čo potvrdili v konaní
aj vypočutí svedkovia, avšak z vyššie popísaných listinných dôkazov mal súd zároveň za to, že tieto
možno považovať len za vady a nedorobky, ktoré nebránili užívaniu diela ako celku, ani neboli prekážkou
na kolaudáciu diela ako celku. Sporové strany si aj v zmluve o dielo výslovne upravili osobitný režimzmluvnej pokuty pre omeškanie zhotoviteľa s riadnym a včasným odovzdaním zmluvného diela (bod
7.1 zmluvy) a osobitný režim pre jeho omeškanie s odstránením vád a nedorobkov (bod 7.2). Žalovaný
si však tomto konaní zmluvnú pokutu za omeškania žalobcu s odstránením vád a nedorobkov vôbec

neuplatnil, pričom trval na omeškaní žalobcu s riadnym a včasným odovzdaním zmluvného diela ako
celku, čo však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal. Ako súd uviedol vyššie, dielo vykazovalo
viaceré nedostatky či nedorobky, resp. nastali určité problémy pri realizácii diela, avšak mnohé z nich
vznikli aj v dôsledku konania/nekonania žalovaného. Hoci sa niektorí svedkovia na pojednávaniach
vyjadrili, že dielo bolo dokončené len na 80 % a že nerozumejú ako mohlo byť skolaudované, súd ich

vyjadreniam nepripisoval rozhodujúcu váhu a relevanciu, keďže neboli v konaní preukázané, najmä
s ohľadom na listinné dôkazy, na ktoré sa súd pri vyhodnotení, či došlo k omeškaniu žalobcu so
zhotovením diela ako celku, odvolával vyššie. Ak by bolo dielo nedokončené v tak značnom rozsahu ako
tvrdížalovaný,investorčižalovanýmalimožnosťnepodpísaťProtokoloodovzdaníaprevzatídokladovej
časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015, ani Zápisnicu o odovzdaní
a prevzatí stavby pre kolaudačné účely k 14.10.2015, či iniciovať samotné kolaudačné konanie stavby.

Rozsah „nedokončenosti diela“, na ktorú svedkovia subjektívne poukazovali, súd odvolávajúc sa na
uvedené relevantné dokumenty posúdil ako prejav existencie nedorobkov, ktoré bol žalobca povinný
odstrániť v dodatočnej lehote a za spolupôsobenia žalovaného (ak išlo o také, na vzniku ktorých
sa pričinil svojím nekonaním, či oneskoreným konaním žalovaný, či tretia osoba). Žalovaný však v
konaní nepreukázal relevantným spôsobom, že by tieto nedostatky diela (nedorobky) boli tak závažného

charakteru, že by bránili užívaniu diela ako celku, resp. jeho kolaudácii dňa 28.10.2015, preto súd
nemohol dať za pravdu žalovanému v tvrdení, že žalobca bol v omeškaní so zhotovením diela ako celku.
Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané omeškanie žalobcu so zhotovením diela ako celku, nič
mu nebránilo vystaviť žalovanému predmetnú faktúru
č. 231100014, ktorej splatnosť nastala 25.11.2015 (čo nebolo v konaní sporné), čiže žalovaný sa dostal

do omeškania s jej zaplatením v časti 22.560,20 eur v trvaní 55 dní, keď túto časť uhradil až dňa
09.02.2016. V dôsledku tohto omeškania žalovaného vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie zákonného
úroku z omeškania 9,05 % ročne v sume 307,65 eur a zmluvnej pokuty 0,1 % denne v sume 1.240,81
eur. Vo zvyšku súd konanie zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby. O náhrade trov konania
v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby súd rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP, keď zastavenie

v tejto časti konania zavinil žalobca, a to tým, že vzal žalobu čiastočne späť z dôvodu nezapríčineného
žalovaným(korekciažaloby),žalovanémuvznikloprávonanáhradutrovkonaniavzniknutýchvsúvislosti
s čiastočným späťvzatím žaloby v plnom rozsahu voči žalobcovi. O nároku na náhradu trov konania,
predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1.548,46 eur súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a keďže
mal v konaní o zaplatenie sumy 1.548,46 eur plný úspech žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania

v plnom rozsahu voči žalovanému.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie
odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365

ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Napadnutý rozsudok považoval za zmätočný, nepreskúmateľný, arbitrárny, bez potrebných logických

súvislostí a v rozpore s hmotným právom, súd porušil právo žalovaného na rovnosť zbraní. Odvolateľ
namietal aj procesné pochybenia súdu. V tomto ohľade namietal, že počas celého súdneho konania
trvajúceho viac ako 7 rokov súd ani raz neuviedol, (i) ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné
a nesporné, (ii) ktoré dôkazy vykoná alebo nevykoná a prečo a (iii) neuviedol ani svoje predbežné
právne posúdenie veci, v dôsledku čoho je rozhodnutie vo veci samej zaťažené vadou prekvapivosti

a žalovanému súd odňal reálnu možnosť konať pred súdom. Ďalšie zásadné pochybenie súdu prvej
inštancie videl odvolateľ v tom, že súd nesprávne (i) v rozpore s reáliami súdneho konania, (ii) obsahom
súdnehospisuakoaj(iii)ustálenourozhodovacoupraxou(ktorúignoroval)vyhodnotilspornéanesporné
skutkové okolnosti, keď: a) na jednej strane posúdil ako nesporné nároky žalobcu, ktoré žalovaný od
počiatku rozporoval a ku ktorým si kompenzačnú námietku uplatnil iba alternatívne (in eventum) v

rámci sekundárnej, resp. terciárnej obrany; b) na strane druhej posúdil ako sporné nároky žalovaného,
hoci žalobca tieto kvalifikovane nepoprel a pokúsil sa tieto si započítať voči iným nárokom žalovaného
(hoci neplatne). Súd prekvapivo prijal záver tiež o tom, že pohľadávka žalobcu mala byť zo strany
žalovaného uznaná vznesením kompenzačnej námietky in eventum. To všetko v zjavnom rozpores obsahom písomných podaní žalovaného ako aj ústnych prednesov v súdnom konaní. Vznesenie
kompenzačných námietok nemožno považovať za uznanie nároku žalobcu. Mal za to, že svojvoľne a
arbitrárne súd odôvodnil aj údajné uznanie nárokov žalobcu žalovaným, a to v 22. bode odôvodnenia

rozsudku, kde uviedol, že žalovaný mal dať na pojednávaní dňa 07.12.2016 „jasne najavo“, že žalovanú
sumu nerozporuje a až dodatočne mal namietať neexistenciu uplatnenej pohľadávky žalobcu. Toto
tvrdenie súdu nevyplýva z reálií súdneho konania a je evidentne nepravdivé. Práve naopak, už v
podaní zo dňa 05.10.2016 (čiže v skoršom podaní) žalovaný jasne poukázal na neexistenciu pohľadávky
žalobcu, ktorú označil za nedôvodnú a nepreukázanú. Súčasne uviedol v tomto podaní primárnu obranu,

ktorou poukazoval na neexistenciu nárokov žalobcu. Rovnako tieto za nedôvodné v celom rozsahu
označil aj na pojednávaní dňa 07.12.2016. Taktiež v podaní zo dňa 17.03.2017 žalovaný vzniesol
kompenzačnú námietku započítania zmluvnej pokuty ako „tretiu alternatívu procesnej obrany“. Ďalšie
závažné pochybenie videl v tom, že súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal s primárnou
obranou žalovaného voči nárokom žalobcu, ktorú predložil predovšetkým v podaní zo dňa 05.10.2016,
na ktoré zároveň odkázal. V tomto okrem iného poukázal na nepreukázanie uplatnených nárokov

žalobcom,nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieaneplatnosťodstúpeniažalobcuodzmluvyodielo.Mal
tiežzato,ževzneseniekompenzačnejnámietkyineventumsúdvžiadnomprípadenezbavujepovinnosti
zaoberať sa primárnou obranou sporovej strany. Zdôraznil, že jednou zo vnesených námietok bola
námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko žalobca svoju pohľadávku postúpil
na spoločnosť MACHO consulting s.r.o. Aj keď súd dospel k názoru, že žalovaný nárok údajne uznáva

(hoci nesprávne), bol naďalej povinný riadne preskúmať, či žalobcovi v dôsledku postúpenia pohľadávky
nezaniklo oprávnenie túto vymáhať, a teda či aktívna vecná legitimácia neprešla na postupníka.
Nehovoriac o tom, že žalobca mal od zmluvy odstúpiť, čo znamená, že by sa tým absolútne zmenila
aj situácia ohľadom žalovaných nárokov, ktoré odvodzoval od tvrdeného omeškania s úhradou faktúry,
ktorú vystavil podľa zmluvy. Ak totižto zanikla zmluva ako celok, zanikol aj dôvod fakturácie a rovnako aj

akékoľvek hypotetické omeškanie. Týmto sa ale súd vôbec nezaoberal. V neposlednom rade žalovaný
poukazoval na to, že súd inštitút uznania záväzku ako taký nesprávne uchopil, nakoľko uznanie
záväzku nezakladá fikciu existencie pohľadávky, ale len vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok
v čase uznania existoval. To sa následne prejavuje v procesnej rovine ako prenesenie dôkazného
bremena na dlžníka. Odvolateľ ďalej namietal, že súd hrubým spôsobom porušil princíp rovnosti

sporových strán a kontradiktórnosti konania. Kým súd vo vzťahu k nárokom žalovaného podmieňoval
ich preukázanie akousi výzvou adresovanou žalobcovi (o čom žalovaný počas konania paradoxne ani
nevedel, keďže k tomu nikdy neuviedol predbežné právne posúdenie a dozvedel sa to až z odôvodnenia
rozsudku), preukázanie tejto skutočnosti už nepožadoval od žalobcu. Neskúmal teda a nepovažoval za
potrebné preukázať, či žalovaného žalobca taktiež vopred vyzval na zaplatenie úrokov z omeškania,

zmluvných pokút, v akej výške a v akom rozsahu. Pokiaľ súd považoval uplatnenie kompenzačnej
námietky zo strany žalovaného za uznanie záväzku (s čím nemožno súhlasiť), potom mal rovnako
ako uznanie záväzku posúdiť aj opačnú situáciu - pokus žalobcu o započítanie našich pohľadávok,
čo však nepochopiteľne neurobil. Následne mal žalobu zamietnuť z dôvodu zániku nároku žalobcu v
dôsledku započítania. Žalovaný ďalej namietal, že súd sa dopustil zásadných pochybení pri vykonávaní

a hodnotení dôkazov, predovšetkým svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede boli jednoznačne
podporené ďalšími listinnými dôkazmi predloženými žalovaným, ktoré súd buď zámerne ignoroval v
snahe vyhovieť vopred prijatému rozhodnutiu v prospech žalobcu alebo opomenul pre neznalosť spisu.
Dodal, že svedecká výpoveď je sama osebe dôkazným prostriedkom, ktorého účelom je preukázanie
tvrdení sporovej strany samostatne alebo popri ďalších listinných či iných dôkazných prostriedkoch.

Nie je potom účelom dokazovania viesť dokazovanie k preukazovaniu správnosti tvrdení svedkov
prostredníctvom ďalších dôkazov, ako to prekvapujúco tvrdí súd v rozsudku. Zjavne neštandardný je aj
postup súdu, akým viedol výsluchy svedkov a protokoloval, resp. následne premietol do odôvodnenia
rozsudku. Súd totiž viacerých svedkov bez akékoľvek dôvodu vyslúchal opakovane bez toho, aby
existovali akékoľvek dôvody pre zopakovanie týchto výsluchov, a to len preto, že žalobca až následne

v priebehu konania začal spochybňovať rôzne okolnosti, hoci už skôr mal možnosť svedkom klásť
potrebné otázky a neurobil to. Uvedené je v rozpore s princípmi koncentrácie sporového konania a s
princípom rýchlosti a hospodárnosti konania. Žalovaný namietal, že rozsudok samotný je vyhotovený
v príkrom rozpore s § 220 ods. 2 CSP, keďže neobsahuje úplný opis ani len toho, ktoré (i) konkrétne
dôkazy súd vlastne vykonal, (ii) z ktorých vychádzal a logicky potom ani to, (iii) ako ich vyhodnotil, (iv)

úplne absentuje zdôvodnenie prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, resp. prečo neprihliadal na
ďalšie vykonané dôkazy predložené žalovaným.
Odvolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré nemá oporu v rozhodovacej praxi
súdnych autorít alebo platnej a účinnej právnej úprave. Zotrval pri argumentácii odkazom na príslušnéustanovenia všeobecných zmluvných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o dielo, v zmysle ktorých
bola zo strany žalobcu vylúčená akákoľvek fakturácia a omeškanie žalovaného, ak (i) bol sám v
omeškaní s plnením podľa harmonogramu (teda nielen pri konečných termínoch) alebo (ii) práce

vykonával nekvalitne. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu žiadal odvolací súd, aby po zrušení rozsudku
prikázal súdu dôsledne sa zaoberať primárnou obranou žalovaného, vrátane dôkladného posúdenia,
či v súlade so zmluvou o dielo a všeobecnými zmluvnými podmienkami bol žalobca vôbec oprávnený
fakturovať žalovanému akékoľvek plnenie. Mal za to, že súd nesprávne a v rozpore s platnou a účinnou
právnou úpravou vyhodnotil zápočet príslušenstva pohľadávok v celkovej sume 70.018,56 eur, ktoré

žalovanému boli postúpené postupcom. V rámci kompenzačnej námietky si žalovaný voči nárokom
žalobcu započítali úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne, ktoré si ku dňu 16.02.2016 vyčíslil v
sume 1.550,38 eur (sekundárna obrana). Pokiaľ ide o preukázanie prechodu príslušenstva spoločne
s postupovanou pohľadávkou dal do pozornosti § 524 ods. 2 OZ. Podotkol, že pokiaľ by súd v rámci
predbežného právneho názoru vyjavil, že požaduje dôkaz o tom, že žalobca vedel o výške nárokov
žalovaného (aj keď mu toto muselo byť jasné poznajúc platnú právnu úpravu), list by žalovaný do spisu

obratom založil. Zdôraznil, že Občiansky zákonník obsahuje právnu konštrukciu, podľa ktorej prechádza
s postúpenou pohľadávkou na postupníka automaticky ex lege aj jej príslušenstvo a všetky práva s
ňou spojené. Kontrahenti si teda nemusia osobitne definovať príslušenstvo pohľadávky a vymedzovať
všetky práva spojené s pohľadávkou za účelom ich nadobudnutia postupníkom v rámci cesie. Z tohto
dôvodu je právne irelevantné, či v oznámení o postúpení pohľadávky bolo definované aj jej príslušenstvo

alebo nie. Pokiaľ totiž v oznámení o postúpení pohľadávky nebolo jednoznačne definované, že sa
postupuje len istina bez príslušenstva (čo nebolo a nebolo to ani sporné), bolo potrebné vychádzať z
toho, že spoločne s istinou pohľadávky prešlo na postupníka aj jej príslušenstvo, vrátane zákonných
úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z § 524 ods. 2 OZ. Toto jednoznačne potvrdzuje aj ustálená
rozhodovacia prax a judikatúra ako napr. judikát R 34/1999, český judikát R 80/2007 a ďalšie. Za právne

absurdný a odporujúci právnej úprave považoval tiež názor súdu, ktorý považoval zápočet za neplatný
z dôvodu, že žalovaný vopred nevyzýval žalobcu na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania a
nešpecifikoval ich výšku. Ani tento záver súdu nemá oporu v právnej úprave či judikatúre a ani nie je
pravdivý (viď list žalovaného zo dňa 06.02.2017, kde boli úroky špecifikované, pričom tieto žalovaný
podrobne špecifikoval a určil už v podaní zo dňa 09.01.2017 a jeho doručením žalobcovi bola táto

nedôvodná požiadavka súdu rovnako splnená). V tejto súvislosti poukázal na § 580 OZ ako aj
§ 369 ods. 1 a 2 OBZ. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania, a teda aj ich splatnosť, nastáva
priamo v dôsledku objektívnej právnej skutočnosti, a to omeškania dlžníka, pričom ich vznik a splatnosť
exlegeniejeviazanánasplneniežiadnejodkladacejpodmienky,čivýzvuzostranyveriteľa.Rovnakotak
trpí vadou v právnom posúdení argumentácia súdu o tom, že žalovaný nepredložil súdu žiadne listinné

dôkazy, faktúry a kúpnu zmluvu, vystavené postupcom, preukazujúce vznik nároku na zaplatenie ceny
dodaného tovaru. Súd nereflektoval skutočnosť, že žalobca v nadväznosti na oznámenie o postúpení
pohľadávok postupcu nikdy nenamietal a nikdy neoboznámil postupcu či našu spoločnosť o tom, že
by postúpené pohľadávky neuznával, považoval za neexistentné, či nesplatné. Tieto nároky začal
žalobca spochybňovať až dodatočne a účelovo, v nadväznosti na kompenzačnú námietku žalovaného.

Ani na túto skutočnosť však súd neprihliadal, hoci na strane druhej, žalovanému vyčítal dodatočné
spochybňovanie nároku žalobcu po vznesení kompenzačnej námietky, čo ani nebolo zo strany súdu
pravdivé. Zároveň súd ignoroval vo vzťahu k argumentácii žalobcu tiež to, že ak žalobca spochybňoval
svoje omeškanie s úhradou postúpených pohľadávok tým, že bol v omeškaní údajne jeho dodávateľ
(postupca), logicky to znamená, že v rovnakom čase musel byť s touto dodávkou sám v omeškaní

voči žalovanému. Okrem toho zdôraznil, že tvrdenie súdu o tom, že v spise nie je založená príslušná
kúpna zmluva či niektorá z faktúr, nezodpovedá skutočnosti, nakoľko spoločne s podaním zo dňa
22.03.2017 žalovaný do spisu založil všetky kúpne zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a postupcom,
vrátane všetkých faktúr a dodacích listov. Odôvodnenie rozsudku s opísanými vadami potom nemožno
považovať za riadne, ale za arbitrárne, dokonca vzbudzujúce zásadné pochybnosti o nestrannosti súdu.

Žalovaný mal za to, že súd k nesprávnym skutkovým záverom aj ohľadom kompenzačnej námietky,
ktorousivočinárokomžalobcuuplatnilčasťzmluvnejpokutyzaomeškaniežalobcusriadnymavčasným
odovzdaním diela (v zmysle bodu 7.1 zmluvy o dielo) vo výške 1.548,46 eur. Túto kompenzačnú
námietku si žalovaný uplatnil ako terciárnu obranu. V tejto súvislosti poukázal na článok IX., bod 9.4 a 9.5
ako aj ďalšie ustanovenia zmluvy o dielo. Z toho vyplýva, že zmluvné strany si v zmluve o dielo vymienili

viacero podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre to, aby bolo možné dielo považovať
za odovzdané. Všetky tieto ustanovenia zmluvy o dielo však súd ignoroval. Po prvé, v žiadnom
prípade nemožno „Protokol o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby“ považovať za protokolárne
odovzdanie diela, nakoľko už len z názvu, ale aj z jeho obsahu, či času vyhotovenia, je zrejmé, žepredmetom tohto odovzdania bola výlučne časť dokumentácie potrebnej k užívaniu k diela a nie samotné
dielo. A ani nie je možné konštatovať, že išlo o kompletný zoznam dokumentácie. Tento protokol navyše
neobsahuje všetky obsahové náležitosti preberacieho protokolu diela, vymienené zmluvnými stranami

v bode 9.5 zmluvy o dielo a zjavne ide iba o jeden z viacerých predpokladov samotného preberacieho
protokolu (bod 9.3. druhá odrážka zmluvy o dielo). Ak ide o podklad k preberaciemu protokolu (bod 9.3.
druhá odrážka zmluvy o dielo in fine), zreteľne nemôže ísť o samotný preberací protokol. Rovnako tak
akékoľvekúvahyoodovzdanídielanapodkladetohtodokumentuvyvracajúajčasovésúvislosti,nakoľko
k spísaniu tohto protokolu došlo dňa 29.09.2015, a teda viac ako mesiac predtým, ako mal žalobca dielo

podľa zmluvy dokončiť (čo neurobil), pričom následne ďalšie viac ako dva mesiace žalobca na diele
vykonávalrôznepráceaždodecembra2015,kedydielosvojvoľneopustilbezjehoriadnehodokončenia.
Rovnako tak o odovzdaní diela nesvedčí ani „Zápisnica o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné
účely“.Nemožnotozobsahutohtodokumentutaktiežnijakovyvodiť.Zmyslomspísaniatohtodokumentu
bolo totiž iba splnenie formálnych podmienok pre vydanie kolaudačného rozhodnutia v súčinnosti pre
investora stavby a medzi žalovaným a investorom, čo však opäť nepreukazuje, že dielo bolo žalobcom

riadne dokončené a v stave dohodnutom v zmluve o dielo. V zmysle príslušných ustanovení stavebného
zákona (§ 81 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.) sa v kolaudačnom konaní skúma iba to, či skutočné
zrealizovanie stavby a jej užívanie nebude ohrozovať „verejný záujem“ a nie to, či je stavba spôsobilá na
užívanie podľa podmienok v zmluve. Naviac, žalobca ani nikdy nebol účastníkom tejto zápisnice, ktorá
bola výlučne spísaná medzi žalovaným ako zhotoviteľom a investorom stavby, pričom medzi žalovaným

a investorom mali odlišne dohodnuté podmienky odovzdania diela, ako to bolo v prípade zmluvy o
dielo medzi nami a žalobcom. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu ČR, z ktorej vyplýva, že protokolárne odovzdanie diela, ak sa na tom zmluvné strany dohodli (čo
je aj tento prípad), je hmotnoprávnou podmienkou odovzdania diela a bez spísania odovzdávacieho
protokolu nemôže byť dielo nikdy považované za odovzdané. Za nesprávny a rozporuplný považoval

záver súdu, keď na jednej strane uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že pri zhotovení diela žalobcom
došlo k viacerým nedostatkom, avšak tieto podľa súdu nebránili užívaniu diela. Podstatná je už samotná
existencia vád a nedorobkov, ktorá ani nebola sporná a svedčia o nej rozsiahle zápisy predložené súdu
žalovaným, ale aj svedkom - stavebným dozorom investora, B.. Q.. Nehovoriac o tom, že dielo nebolo
zhotovené v dohodnutej kvalite, o čom žalovaný predložil súdu rozsiahlu dokumentáciu a s ktorou sa

podľa odôvodnenia rozsudku súd vôbec neoboznámil. Z vykonaných dôkazov podľa názoru žalovaného
jednoznačne vyplývalo, že nešlo len o akési drobné nedorobky, ale išlo o zásadné nedostatky, ktoré
bránili užívaniu diela. Záverom žalovaný poukázal na mediálny nátlak, ktorý podľa jeho názoru vyvíjal
žalobca. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne, alebo aby tento zrušil ako zmätočný a prikázal súdu, aby vo veci ďalej riadne

konal a rozhodol.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 21.02.2023. Vo vzťahu
k odvolacej argumentácii poukázal na to, že v žiadnom podaní, prednese alebo návrhu urobeného
za sedem rokov od iniciovania súdneho sporu žalobcom, žalovaný nikdy nevzniesol žiadnu námietku

voči vedeniu sporu, pričom tak urobiť mohol. Zastával názor, že to bol práve žalovaný, ktorý počas
procesu produkoval neprimerané a neúčelné množstvo návrhov na vykonanie dôkazov a procesných
podaní, ktoré častokrát nemali absolútne žiadny súvis s predmetom konania. Podotkol, že žalobca podal
žalobu na súd v priebehu marca 2016, t.j. pred takmer siedmimi rokmi a za celý tento čas žalovaný
ani raz nenamietal porušenie jeho procesných práv alebo sa nesťažoval na absenciu neuvedenia

predbežného právneho názoru. Námietky žalovaného ktorými spochybnil kompetenciu sudcu a jeho
znalosť spisového materiálu žalobca považoval za neopodstatnené. Mal za to, že súd sa v napadnutom
rozsudku vysporiadal so všetkými líniami procesnej obrany žalovaného. Dal do pozornosti, že aj keď
žalovaný neustále opakuje, že kompenzačnú námietku si uplatnil len in eventum, ako akúsi sekundárnu
alebo terciárnu obranu, urobil tak až po tom, čo bola zo strany žalobcu vznesená námietka o neexistencii

pohľadávky, ktorá mala byť voči nemu zo strany žalovaného započítaná. Do tohto momentu však
žalovaný svoju obranu zakladal len na vznesení kompenzačnej námietky, napr. podanie žalovaného
zo dňa 9. januára 2017. Teda do momentu napadnutia kompenzačnej námietky zo strany žalobcu, ani
sám žalovaný nerozporoval existenciu pohľadávky žalobcu, ktorá je predmetom v tomto konaní. Urobil
tak účelne až potom, čo bola ohrozená jeho obrana kompenzačnou námietkou. Mal za to, že súd sa

vysporiadal aj s primárnou líniou procesnej obrany žalovaného. Čo sa týka sekundárnej línie procesnej
obrany žalovaného, žalobca tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k základnému
predpokladu kompenzačnej námietky, a to existencii vlastnej pohľadávky spôsobilej na započítanie. Ak
žalovaný poukazoval na údajné nedostatočné vyhodnotenie svedeckých výpovedí, žalobca uviedol, žesúd je pri vykonávaní a hodnotení dôkazov viazaný najmä vlastnou úvahou, a to nie len v kontexte
toho, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, ale aj v kontexte toho, ktorý dôkaz bude považovať za preukázaný
a dôveryhodný a ktorý naopak nie. Ak teda súd v rozsudku uviedol, že vyjadreniam svedkov (ako

dôkazným prostriedkom) „nepripisuje rozhodujúcu váhu relevanciu, keďže neboli v konaní preukázané,
najmä s ohľadom na listinné dôkazy“ znamená to, že sudca vzájomne hodnotil a posudzoval listinné
dôkazy a dôkazy spočívajúce vo výsluchoch svedkov a dospel k záveru, že predložené listinné dôkazy
považuje za hodnovernejšie a preukázané. Čo sa týka odovzdania diela, žalobca dal do pozornosti, že
sám žalovaný bol žalobcom niekoľkokrát vyzvaný na započatie preberacieho konania a prebratie diela

v súlade so Zmluvou. Bol to však vždy žalovaný, ktorý tak odmietol urobiť. Ak teda žalovaný tvrdí, že
dielo nebolo nikdy riadne prebrané, tak k prebratiu potom nedošlo len výlučne z dôvodov na jeho strane,
pričomišloodôvody,ktorébolivrozporesexplicitnýmznenímZmluvy.Vtomtokontextesasícežalovaný
snaží navodiť dojem, že dielo odmietal prebrať z dôvodu, že toto nebolo zhotovené v súlade so Zmluvou,
avšak aj toto je len mylná prezumpcia žalovaného, ktorá nemá žiadnu oporu v samotnej zmluve. Po
prvé, podľa bodu 2.1 Zmluvy platilo, že predmetom plnenia podľa Zmluvy bol záväzok žalobcu zhotoviť

pre žalovaného dielo tak, aby výsledná stavba bola spôsobilá na riadne užívanie a kolaudáciu. To isté
sa potom opakuje aj v preambule Zmluvy (žalobca mal odovzdať dielo najneskôr do 30. októbra 2015
v stave spôsobilom na jej riadne užívanie a kolaudáciu). Ku kolaudácii došlo vydaním kolaudačného
rozhodnutia zo dňa
28. októbra 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. novembra 2015. Z uvedeného teda nemožno

odvodzovať žiadny iný záver ako ten, že predmet zmluvy a záväzok žalobcu zo zmluvy, ktorý spočíval
v zhotovení diela spôsobilého na užívanie a kolaudáciu, bol zo strany žalobcu plne naplnený. Taký
istý záver musí potom platiť aj o skutočnosti, že žalobca nemohol byť ani v omeškaní, ako sa to
snaží tvrdiť žalovaný, keďže k vydaniu kolaudačného rozhodnutia došlo dňa 28. októbra 2015, teda
ešte predtým, než bol zmluvne stanovený dátum ukončenia realizácie prác, t.j. 30. október 2015.

Všetky tvrdenia žalovaného o omeškaní s dodaním diela podľa zmluvy zo strany žalobcu sú tak čistou
fabuláciou v rozpore s objektívnymi faktami. Ak aj existovali nejaké nedorobky a nedostatky stavby, ako
to tvrdí žalovaný, tieto nemohli v žiadnom prípade znamenať, že dielo nemohlo byť odovzdané a nebol
naplnený hlavný účel Zmluvy (zhotovenie diela do stavu spôsobilého na kolaudáciu). O absurdnosti
argumentácie žalovaného svedčí, že dňa 14.10.2015 žalovaný protokolárne odovzdal dielo/stavbu do

užívania spoločnosti Capital Park, s.r.o., IČO: 45 897 328 (ako investorovi), pričom v odovzdávacom
protokole neboli konštatované žiadne vady alebo nedorobky, ktorých sa žalovaný dovolával voči
žalobcovi. Naviac, bol to práve žalovaný, ktorý bol v rozsiahlom omeškaní, a to tak s plnením svojich
finančných záväzkov voči zhotoviteľovi, ako aj s riadnym prebratím diela podľa zmluvy od žalobcu. V
tomto ohľade žalobca poukázal na svoju skoršiu argumentáciu a dôkazy. Vzhľadom na uvedené žalobca

žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 27.03.2023. Pokiaľ žalobca
vo svojom podaní tvrdí, že žalovaný pred súdom nikdy nenamietal nesprávny postup, ktorý mu vytýka v
odvolaní, žalovaný považoval jeho tvrdenia za zavádzajúce a účelové. Poukázal na to, že zo žiadneho

ustanovenia právnych predpisov mu nevyplýva povinnosť osobitne súd upozorňovať na nedostatky v
jeho procesnom postupe a už vôbec nie ako prerekvizitu pre podanie odvolania. Zastával názor, že
nevytknutie vád v postupe súdu počas konania žiadnym spôsobom nezbavuje sporovú stranu možnosti
ich vytknutia v odvolaní. Naviac o väčšine z vád v procesnom postupe súdu sa žalovaný dozvedel
až z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Absurdne pôsobí aj vyjadrenie žalobcu, že žalovaný mal

produkovať „neúmerné“ množstvo dôkazov a zaťažovať tak súd. Žalobca totiž opomína, že sám v
konaní produkoval neúmerné množstvo dôkazov, svoj útok nesmeroval riadne a včas (čo vyvolalo
napríklad aj potrebu predvolávania tých istých svedkov, nehovoriac o tom, že ich výpovede súd ani v
náznakoch nevzal do úvahy). Žalovaný ďalej trval na tom, že súd sa nevysporiadal s jeho primárnou
obranou. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný do momentu napadnutia kompenzačnej

námietky nerozporoval existenciu pohľadávky žalobcu. Práve naopak, už pri svojom prvom procesnom
úkone žalovaný nárok žalobcu jasne označil za nedôvodný a neexistentný. V kontexte ustálenej
rozhodovacej praxe ako aj základov právnej teórie potom neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že v
prípade kompenzačnej námietky nemožno hovoriť o obrane in eventum a že takouto obranou by mohla
byť len námietka o neexistencii pohľadávky. Mal za to, že súd bol povinný v odôvodnení rozsudku

jednoznačne uviesť dôvody, pre ktoré nepovažoval svedecké výpovede za dostatočné a vychádzal z
iných dôkazov tak, že od výsluchov svedkov celkom abstrahoval. Súd nemôže vychádzať z nastavenia
o tom, že svedkovia sú nedôveryhodní a majú ho presviedčať o opaku, ale naopak. Súd musí plne
rešpektovať a zvažovať obsah výsluchu každého zo svedkov a tento porovnávať v konkrétnostiach sostatnými dôkazmi a jednoznačne uviesť, kde svedka pristihol pri klamstve a aký to malo dopad pre
hodnotenieostatnýchvyhlásenítohtosvedka,priktorýchhopriklamstvenepristihol.Dodal,žeakákoľvek
nejednoznačnosť v záveroch súdu potom automaticky zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku, ako aj

vady nedostatočného odôvodnenia. Zdôraznil, že ako judikuje ustálená rozhodovacia prax súdov (napr.
rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo 4502/2007), rozhodnutie o povolení užívať dielo samo osebe
nenahrádza odovzdanie diela objednávateľovi. Taktiež poukázal na to, že pokiaľ je spôsob odovzdania
diela špecifikovaný v zmluve napríklad tak, že dielo sa odovzdáva protokolárne, obojstranne podpísanú
zápisnicu nemožno chápať len ako jeden z možných dôkazov o tom, že dielo bolo odovzdané, ale

existencia protokolu tvorí hmotnoprávnu podmienku odovzdania a prevzatia diela. Ak teda odovzdávací
protokol v takomto prípade neexistuje, dielo nemožno považovať za odovzdané a prevzaté (napr.
rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo/2123/2010). V neposlednom rade mal za to, že pokiaľ je
účastníkmi zmluvy o dielo dohodnuté odovzdanie a prevzatie diela vo forme zápisnice, potom existencia
takejto zápisnice (protokolu) je podmienkou odovzdania a prevzatia diela (čo je aj tento prípad) a pokiaľ
zápisnica nebola vyhotovená, resp. nebola podpísaná objednávateľom, dielo nemožno považovať za

odovzdané, a to bez zreteľa na to, či objednávateľ odovzdal dielo svojmu vyššiemu objednávateľovi
(investorovi), alebo či bolo dielo skolaudované. Zhotoviteľ sa môže v takomto prípade domáhať výlučne
prevzatia diela, nie však zaplatenia jeho ceny, ibaže zmluva o dielo určuje inak (napr. rozsudok NS ČR
vo veci sp. zn. 32 Cdo/2123/2010). Zdôraznil, že návrh na kolaudáciu diela žalovaný nikdy nepodával
ani nebol účastníkom konania, na kolaudácii sa žiadnym spôsobom nepodieľal.

5. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade

s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v
Bratislave. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie správne a
dostatočne zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení.
Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania
žalovaného, s vyjadrením žalobcu a žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené

odvolacie dôvody.

7. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie vo veci.

8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. V prejednávanej veci je predmetom sporu zaplatenie úroku z omeškania vo výške 1.084,52 eur a
zmluvnej pokuty vo výške 4.374 eur za oneskorenú úhradu faktúry

č. 231100014 na sumu 1.080.255,23 eur, ktorá bola splatná dňa 05.11.2015. Žalovaný z uvedenej
faktúry uhradil dňa 05.11.2015 sumu 500.000 eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa
09.02.2016 sumu 22.560,20 eur. Žalobca podaním zo dňa 06.12.2016 vzal žalobu v časti sumy 3.910,06
eur späť, nakoľko uznal, že k doručeniu faktúry s následkom plynutia lehoty splatnosti 35 dní po doručení
faktúry došlo dňa 21.10.2015. Predmetná faktúra tak bola splatná až 25.11.2015. Žalovaný tak meškal

len so zaplatením sumy 22.560,20 eur. Zákonný úrok z omeškania (9,05 % ročne) je potom zo sumy
22.560,20 eur za 55 dní omeškania peňažná čiastka 307,65 eur. Zmluvná pokuta podľa bodu 7.4 zmluvy
o dielo (0,1 % denne) je vo výške 1.240,81 eur.
V konaní preto žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby žiada od žalovaného zaplatenie celkovej sumy
1.548,46 eur.

10. Nárok žalobcu na úrok z omeškania ako aj na zmluvnú pokutu odvolací súd vyhodnotil ako dôvodný.
Žalobca zaplatením predmetnej faktúry na trikrát, síce ale
s omeškaním, uznal nárok žalobcu na zaplatenie faktúry v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak
dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať,

že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uznanie záväzku podľa § 407 ods. 3 OBZ je špecifickou
formou uznania záväzku, ktoré je spojené s čiastočným plnením dlžníka. Cieľom tohto ustanovenia je
zabrániť, aby dlžník mohol po častiach zaplatiť a potom tvrdiť, že neuznáva celý dlh, hoci jeho konanie
tomu nenasvedčuje. Ust. § 407 ods. 3 OBZ nevyžaduje špeciálnu písomnú formu uznania, ale saspolieha na správanie dlžníka (čiastočné plnenie) a okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vôľu uznať aj
zvyšok. Čiastočné plnenie má teda účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že
možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Rozdielne je uznanie záväzku

podľa § 323 ods.1 OBZ, pri ktorom sa vyžaduje písomná forma.
V prejednávanej veci vôľa dlžníka uznať svoj záväzok vyplýva z toho, že žalovaný
v konaní nepreukázal, že by úhradu faktúry považoval za nedôvodnú a že by jej úhradu reklamoval. Ak
žalovaný tvrdí, že žalobca bol v omeškaní a nemohol vystaviť faktúru, túto argumentáciu spochybňuje
skutočnosť, že faktúru zaplatil a nereklamoval. Žalobca bol oprávnený vystaviť aj čiastočnú faktúru,

pričom nebolo dostatočne preukázané, žeby bol v omeškaní s plnením dohodnutých termínov a nebol
oprávnený faktúru vystaviť. Nie bez významu je v tomto smere i skutočnosť, na ktorú poukazoval v
bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd, a síce, že žalovaný v podaní doručenom súdu
dňa 10.01.2017 uplatnil kompenzačnú námietku, avšak z tohto podania nevyplýva, že by ju žalovaný
uplatnil „in eventum“ ako v konaní tvrdil neskôr. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný toho času
nerozporoval samotnú existenciu pohľadávky žalobcu, avšak voči tejto si žalovaný započítal vlastnú

pohľadávku, ktorú mal voči žalobcovi, v dôsledku čoho mali pohľadávky oboch sporových strán zaniknúť.
Čo sa týka námietky žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní z dôvodu
tvrdeného postúpenia žalovaných pohľadávok na spoločnosť MACHO consulting, s. r. o., túto odvolací
súd považoval za nepodloženú, a teda za nedôvodnú, nakoľko nebolo v konaní žiadnym relevantným
spôsobom preukázané postúpenie pohľadávok, ktoré sú predmetom žalovaného nároku, na spoločnosť

MACHO consulting, s. r o.

11. Vzhľadom na dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného žalobou bolo následne potrebné skúmať a
vyhodnotiť, či takýto nárok žalobcu zanikol v dôsledku niektorej
z kompenzačných námietok uplatnených v priebehu konania žalovaným. Žalovaný

v podaní zo dňa 09.01.2017 vzniesol voči predmetnému nároku žalobcu v sume 1.548,46 eur
kompenzačnú námietku, a to tak, že si svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov
z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY,
spol. s r.o. (v sume 70.018,56 eur
s prísl.) za obdobie odo dňa 06.11.2016 do 16.02.2016 započítal so žalovanou pohľadávkou žalobcu v

sume 1.548,46 eur, na základe čoho všetky označené pohľadávky zanikli. Táto postúpená pohľadávka
sa týkala štyroch faktúr: č. 115101379 splatnej 05.11.2015 v neuhradenej výške 20.205,36 eur, č.
115101387 splatnej 06.11.2015 v neuhradenej výške 13.000 eur, č. 115101471 splatnej 22.11.2015 v
neuhradenej výške 4.813,20 eur a č. 115111518 splatnej 02.12.2015 v neuhradenej výške 32.000 eur,
pričomžalovanýzapočítalvočipohľadávkežalobcuúrokyzomeškania,ktoréurčilvovýške9,05%ročne

a ktoré ku dňu 16.02.2016 vyčíslil v sume 1.550,38 eur. Voči nároku žalobcu si žalovaný z uvedenej
sumy započítal čiastku 1.548,46 eur. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu, ktorý
nesprávne vyhodnotil postúpenie pohľadávky zo strany spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY,
spol. s r.o. na žalovaného. Je nesporné, že zmluvou o postúpení pohľadávky podľa § 524 ods. 2
OZ prechádza na postupníka aj príslušenstvo pohľadávky, a to bez toho, aby príslušenstvo bolo

v postúpení spomenuté, resp. vyčíslené. Nie je ani povinnosťou postupníka pred začatím konania
požadovať od dlžníka zaplatenie sumy vrátane úrokov. Nie je správne tvrdenie súdu, že nakoľko
nebolo preukázané, že kupujúcemu - žalobcovi, boli odovzdané doklady, ktoré sú potrebné na prevzatie
a užívanie tovaru, ako aj ďalšie doklady uvedené v zmluve, súd nemal za preukázané oprávnenie
predávajúceho (ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o.) vystaviť štyri faktúry a tým pádom súd

nemohol dať za pravdu žalovanému, že žalobca je v omeškaní s ich úhradou. Žalovaný k trom faktúram
predložil kúpne zmluvy, kde v čl.5 Platobné podmienky bod 5.1. je u všetkých zmlúv uvedené, že „Platbu
za predmet zmluvy vykoná kupujúci na základe faktúry vystavenej pri dodávke tovaru so splatnosťou do
30 dní.“ Žalovaný dodacími listami preukázal dodanie tovaru, preto bola spoločnosť ZEKO-ELEKTRO
KOMPONENTY, spol. s r.o. oprávnená faktúry vystaviť. Dodanie dokladov (čl. 8 Dodacie podmienky)

nebolo podmienkou fakturácie. Námietku žalobcu, že nevie, kto dodacie listy podpísal, považoval
odvolací súd za nedôvodnú. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že nedodanie tovaru reklamoval. Preto
odvolací súd uznal kompenzačnú námietku žalovaného, avšak len do výšky 946,22 eur, nakoľko pri
faktúre č. 115111518 žalovaný nedoložil do súdneho spisu kúpnu zmluvu ani dodací list, preto nemohol
odvolací súd posúdiť oprávnenosť úroku z omeškania. Vzhľadom na uvedenú kompenzačnú námietku

uplatnenú v konaní žalovaným, zanikol v rozsahu tohto započítacieho úkonu, v ktorom bol vyhodnotený
ako dôvodný, t.j. v časti sumy 946,22 eur, nárok žalobcu uplatnený podanou žalobou.12. Pokiaľ ide o druhú kompenzačnú námietku, tú uplatnil žalovaný podaním zo dňa 17.03.2017, ktorou
si voči pohľadávke žalobcu žalovaný započítal svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur, vyplývajúcu z
titulu zmluvnej pokuty za omeškanie žalobcu s plnením dohodnutých termínov podľa zmluvy o dielo,

tu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením súdu, ktorý túto kompenzačnú námietku neuznal. Odvolací
súd zhodne so súdom konštatuje, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že dielo bolo
pripravené na kolaudáciu až 28.10.2015 a že nebolo ukončené včas (teda k zmluvne dohodnutému
termínu 30.10.2015). Z listinných dôkazov založených do spisu totiž vyplýva opak. Nie je pravdou
tvrdenie odvolateľa, že by súd vo vzťahu k uvedenej kompenzačnej námietke ignoroval tvrdenia a

dôkazy predložené žalovaným, keď naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd
prihliadal na tvrdenia a dôkazy predložené oboma sporovými stranami a v zmysle § 191 ods. 1 CSP
dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V bode 22. rozsudku
súd vysvetlil, prečo túto tzv. druhú kompenzačnú námietku žalovaného považoval za nedôvodnú, na
ktoré odôvodnenie odvolací súd týmto odkazuje. Súd sa vysporiadal s námietkami ohľadne včasnosti

odovzdania diela. Súd vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil, prečo považoval za podstatné Protokol
o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa
29.09.2015, Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely a najmä Kolaudačné
rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka zo dňa 28.10.2015. Zápisnica o odovzdaní a prevzatí
stavby pre kolaudačné účely a Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka zo dňa

28.10.2015 nepreukazujú, že v danom prípade išlo o také nedostatky, ktoré by bránili užívaniu stavby,
či vydaniu kolaudačného rozhodnutia. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného odvolací súd poukazuje na
to, že spísanie preberacieho protokolu nie je hmotnoprávnou podmienkou odovzdania a prevzatia diela
(čl. IX bod 9.1,9.4 zmluvy (č.l. 14). Muselo by tam byť napísané, že „preberací protokol resp. zápisnica je
podmienkouodovzdaniaaprevzatiadiela(rozsudokNSČRsp.zn.23Cdo1505/2013zodňa24.7.2013).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokladová časť diela bola odovzdaná zhotoviteľom
a prevzatá objednávateľom dňa 29.09.2015, čo vyplýva z Protokolu o odovzdaní a prevzatí dokladovej
časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015 (č.l. 442 spisu), ktorý bol
podpísaný zástupcami zmluvných strán. Súd dôvodne konštatoval, že ak by dielo ako celok nebolo
zhotovené, objednávateľ by uvedený protokol nepodpísal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je

zrejmé, že súd taktiež vychádzal zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely
(č.l. 449 spisu), v ktorej je uvedené, o ktoré dielo sa jedná (administratívna budova Panon Office),
kedy došlo k zahájeniu preberacieho konania (01.10.2015) a kedy k ukončeniu preberacieho konania
(14.10.2015), kto dielo odovzdal (žalovaný), kto dielo prebral (CAPITAL PARK s.r.o. - investor), pričom
obe strany v zápisnici zhodne konštatujú, že stavba nemá závady brániace užívaniu diela. Hoci v danom

prípade nejde o odovzdanie a prevzatie diela medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalovaným ako
finálnym zhotoviteľom a investorom diela, dielo vyhotovené žalobcom však bolo nepochybne súčasťou
stavby, ktorej sa táto zápisnica týkala, pričom dielo ako celok bolo odovzdané investorovi bez vád
brániacichjehoužívaniu.Súdpretodôvodneuzavrel,žekebydielovykonanéžalobcomakoceloknebolo
k 14.10.2015 odovzdané žalovanému pre kolaudačné účely, neodovzdal by toto dielo ani žalovaný

ako finálny zhotoviteľ investorovi, resp. nepodpísal by na strane odovzdávajúceho uvedenú zápisnicu
(určenú pre kolaudačné účely). Súd tiež vysvetlil, prečo mal za to, že dôkazom, ktorý vylučuje omeškanie
žalobcu so zhotovením diela ako celku je Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka
zo dňa 28.10.2015 (č.l. 451 v spise), iniciované na základe návrhu investora a v ktorom táto mestská
časť povoľuje užívanie stavby na Panónskej ceste, súčasťou ktorej bolo aj dielo vyhotovené žalobcom.

Ak by totiž dielo nebolo dokončené ako celok, alebo ak by malo závažné nedostatky ohrozujúce zdravie
a bezpečnosť osôb, či brániace riadnemu a nerušenému užívaniu stavby, stavebný úrad by kolaudačné
rozhodnutie nevydal. Čo sa týka svedeckých výpovedí, na ktoré poukazoval odvolateľ, odvolací súd
konštatuje, že tieto výpovede svedkov nepreukazujú omeškanie žalobcu a sú irelevantné pre posúdenie
nároku žalobcu. Medzi stranami existovala písomná zmluva, ktorou sa riadi ich zmluvný vzťah a listinné

dôkazy svedčia o odlišných skutočnostiach ako výpovede svedkov. Súd potom výpovediam svedkov,
ktorí subjektívne vnímali „nedokončenosť diela“ dôvodne nepripisoval rozhodujúcu váhu a relevanciu.
Žalovaný tak nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobca bol v omeškaní s vykonaním diela, v dôsledku čoho
je druhá kompenzačná námietka žalovaného nedôvodná.

13. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia vopravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

14. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396
ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 CSP. Z citovaných ustanovení vyplýva,
že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
a že strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd dáva do

pozornosti skutočnosť, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadouzavinenia.Úspechvovecisazisťujeporovnanímžalobnéhopetituavýrokurozhodnutia,ktorým
sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia
zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu,
u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
Akžiadnastrananemávoveciplnýúspech,potommákaždázostránúspechčiastočný.Vovšeobecnosti

platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Zmyslom využitia
zásady zavinenia je zase sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Pri čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia je pre vyriešenie otázky náhrady trov
konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán procesne zavinila čiastočné zastavenie konania.

V rámci rozhodovania o trovách celého konania je potom súd povinný vyhodnotiť zastavenie konania
v časti späťvzatia žaloby ako úspech tej sporovej strany, ktorá takéto zastavenie konania procesne
nezavinila.

15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.458,52 eur. Keďže žaloba

bola v časti sumy 3.910,06 eur zobratá späť z vlastnej iniciatívy žalobcu bez príčinnej súvislosti a
nadväznostinasprávanie(konanie)žalovaného,odvolacísúddospelkzáveru,žezprocesnéhohľadiska
zavinil zastavenie konania v tejto časti žalobca. Uvedené je potrebné vyhodnotiť ako úspech žalovaného
a neúspech žalobcu. Žalovaný mal rovnako vo veci úspech v časti sumy 946,22 eur z dôvodu úspešne
vznesenej kompenzačnej námietky v tejto časti, čo predstavuje neúspech žalobcu. Po započítaní zanikli

obe pohľadávky do výšky 946,22 eur. Zostávajúca časť žalobcovej pohľadávky 602,24 eur naďalej
existuje. Súd preto rozhodol len o zostávajúcej časti. Žalobca mal teda vo veci úspech v časti sumy
602,24 eur, v ktorej bolo žalobe vyhovené, čo je zároveň potrebné vyhodnotiť ako neúspech žalovaného.
Z uvedeného je zrejmé, že úspech mal žalobca v konaní v časti istiny 602,24 eur, t.j. v pomere
11,03 % a neúspech v pomere 88,97 %. Naproti tomu, žalovaný mal v konaní vo veci úspech v časti

4.856,28 eur (3.910,06 eur + 946,22 eur), t.j. v pomere 88,97 %
a neúspech v pomere 11,03 %. V zmysle uvedenej kalkulácie bol výsledný čistý úspech žalovaného
77,93 %.

16. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote

do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

17. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.
22Cb/112/2016-1140 zo dňa 23.11.2022 v napadnutej časti v zmysle § 388 CSP zmenil tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).