Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100217
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0923100217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej
veci žalobcu: C.L.N. Slovakia s.r.o., so sídlom Vstupný areál U.S. Steel, 044 54 Košice - Šaca, IČO:
36 652 211, právne zastúpený: NOVICKÝ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Františkánska 5, 040
01 Košice, IČO: 47 197 919, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
250768/2023 zo dňa 18.05.2023, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v
Košiciach č. k. 5Sf/2/2023 - 218 zo dňa 04.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 5Sf/2/2023 - 218
zo dňa 04.06.2024 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 5Sf/2/2023 - 218 zo dňa 04.06.2024 Správny súd v Košiciach podľa
§ 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. 250768/2023 zo dňa 18.5.2023, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie Mesta Košice č. MK/B/2023/044961/MK/B/ 2023/00002013/09 zo dňa
13.01.2023 o vyrubení dane z nehnuteľnosti voči žalobcovi za zdaňovacie obdobie roka 2021 vo výške
165.161,15 €.

2.Správnysúdkonštatoval,žežalobcavpodanejžalobenamietalvyvráteniehodnovernostiazáväznosti
údajov katastra, podľa ktorých predmetné nehnuteľnosti patria do katastrálneho územia Ž.; a to na
základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.12.2020, preto údaje katastra platné k 01.01.2021 sa nesmeli
používať. Následne Okresný úrad Košice - okolie, katastrálny odbor vykonal záznamom zápis zmeny
priebehu katastrálnej hranice tak, že všetky nehnuteľnosti nachádzajúce sa v tzv. spornom území
zapísal do katastrálneho územia obce M.. Táto zmena, majúca deklaratórny účinok, bola v katastrálnom

operáte zapísaná dňa 08.01.2021 pod č. Z-64/2021. Aj pri záväzných údajoch katastra nehnuteľností sa
uplatňuje domnienka ich hodnovernosti a záväznosti. Preukázanie chybného obsahu zapísaného práva
k nehnuteľnosti sa uskutočňuje najmä na podklade súdnych rozhodnutí o určení práva k nehnuteľnosti
podľa § 137 písm. c) CSP, prípadne súdnych rozhodnutí o určení neplatnosti právneho úkonu alebo
dobrovoľnej dražby podľa § 137 písm. d) CSP alebo rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými
boli zrušené alebo nahradené rozhodnutia, na podklade ktorých bol predtým vykonaný zápis vecne
nesprávneho údaja o práve k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

3. Katastrálny zákon otázku dobromyseľnosti v správnosť údajov katastra nehnuteľností explicitne
neupravuje. Kataster nehnuteľností zároveň nemá povahu referenčného registra, resp. údaje o právach
k nehnuteľnostiam nie sú referenčnými údajmi v zmysle § 51 zákona o e- Governmente. Na
kataster nehnuteľností preto nedopadá ani ochrana osoby spoliehajúcej sa v dobrej viere na hodnotureferenčného údaja podľa § 50 ods. 2 zákona o e-Governmente. To však neznamená, že by vo vzťahu
ku katastru nehnuteľností nebolo vôbec možné hovoriť o dobrej viere v správnosť jeho údajov. Dobrá
viera v správnosť údajov katastra nehnuteľností je založená na dvoch právnych momentoch, a to povahe

katastra nehnuteľností a charaktere v ňom zapísaných údajov. Pokiaľ má totiž kataster nehnuteľností
povahu štátom vedeného verejného registra nehnuteľností a práv k nim, ako i štátneho informačného
systému, pričom údaje katastra nehnuteľností sú v určenom rozsahu hodnoverné a záväzné, môže
sa každá osoba spoliehať na to, že tieto údaje sú správne. Inak povedané, každý, kto sa spolieha
v správnosť údajov katastra nehnuteľností, sa považuje za dobromyseľného. Túto dobromyseľnosť

možno nepriamo odvodiť aj od domnienky zákonnosti rozhodovania orgánov verejnej moci. Všetky
údaje katastra nehnuteľností sú totiž výsledkom zápisov majúcich povahu rozhodnutí alebo opatrení
orgánov štátnej správy katastra nehnuteľností, ktoré sa považujú za zákonné, pokiaľ sa nepreukáže
opak. Preukázanie opaku má pritom logicky za následok výmaz nesprávneho údaja a zápis správneho
údaja do katastra nehnuteľností.
4. Dobrá viera v správnosť údajov katastra nehnuteľností má teda povahu právnej, i keď normatívne

expressis verbis neustanovenej domnienky. Nejde o domnienku skutkovú, pretože táto nie je závislá
od konania osoby spoliehajúcej sa v správnosť údaja v katastri nehnuteľností, ale od povahy katastra
nehnuteľností ako takého vrátane údajov v ňom zapísaných. Domnienka dobromyseľnosti v správnosť
údajov katastra je vyvrátiteľná. Práve preukázanie jej opaku má individuálny charakter, pretože závisí
od konkrétnej osoby. Dobrej viery v správnosť údajov katastra nehnuteľností sa preto nebude môcť

domáhať ten, kto bude mať vedomosť o tom, že určitý údaj katastra nehnuteľností nezodpovedá
skutočnému stavu. Možno preto zhrnúť, že dobromyseľnosť osoby v správnosť údajov katastra
nehnuteľností je domnienkou právnou, pričom jej vyvrátenie je determinované skutkovými okolnosťami
vo vzťahu k individuálnej osobe.
5. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžr/8/2017 z 16. januára 2018

hodnovernosť údajov katastra treba interpretovať tak, že údaje katastra sú zapisované zákonom
ustanoveným postupom len na základe relevantných a hodnoverných podkladov a ten, kto ich používa,
koná v dobrej viere (ak mu nie je známe niečo iné). Záväznosť údajov katastra zase znamená
povinnosť používať tieto údaje podľa ustanovenia § 71 katastrálneho zákona. Osoby, ktoré spochybňujú
hodnoverné údaje katastra, sú povinné preukázať opak, t. j. vyvrátiť ich. Rovnako to platí aj pri

spochybnení správnosti záväzných údajov katastra.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky vydal dňa 29.06.2021 vydal uznesenie sp. zn. II. ÚS 342/2021,
ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo
dňa 04.11.2020 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, avšak ku dňu 29.06.2021
bola daň z nehnuteľností za rok 2021 žalobcom už uhradená a uvedené rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky nebolo k 01.01.2021 vydané. Nakoľko na vyrubenie dane z nehnuteľností je v
zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia,
žalobca postupoval v súlade so zákonom, keď daň správne uhradil Obci Sokoľany. Opätovná zmena
priebehu katastrálnej hranice počas roka 2021 už nemala vplyv na skutočný stav k 01.01.2021, a
teda nie je rozhodujúca pre určenie miestne príslušného správcu dane na zdaňovacie obdobie roka

2021. Neskoršia zmena rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa
04.11.2020 vyvolaná v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky neodoberá tomuto rozsudku
účinky aké mal pre spochybnenie správnosti údajov katastra nehnuteľností v čase, kedy bol tento
rozsudok právoplatný a vykonateľný. Pokiaľ by tomu tak nebolo, nevidel by Ústavný súd Slovenskej
republiky dôvod na pozastavenie účinkov tohto rozsudku pred svojim rozhodnutím vo veci samej.

7. Vychádzajúc z uvedených záverov, nemôže byť na ťarchu žalobcu ako daňového subjektu, ktorý
pri plnení daňovej povinnosti postupoval dobromyseľne a vyrubenú daň riadne zaplatil, hoci aj
nepríslušnému správcovi dane, pretože v opačnom prípade by došlo nie len ku vzniku dvojitej daňovej
povinnosti, ale aj značnému porušeniu princípu právnej istoty a prezumpcie správnosti aktov verejnej
správy. Pokiaľ žalovaný poukazoval na závery prijaté a vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/37/2010 zo dňa 18.05.2011, tieto nemožno aplikovať na predmetnú
právnu vec, nakoľko v uvedenom rozsudku sa chránila dobromyseľnosť žalobcu ohľadom záväznosti
a hodnovernosti údajov katastra, kým v prejednávanej veci sa súd zaoberá otázkou dobromyseľnosti
žalobcuvsituácii,keďrozhodnutímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikybolavyvrátenáhodnovernosť
údajovkatastra.Daňovápovinnosťvzniká1.januárazdaňovaciehoobdobia,pričomnavyrubeniedanez

nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Akákoľvek ďalšia zmena priebehu
katastrálnej hranice, ktorá nastala v priebehu roka 2021 už nemala a ani nemohla mať vplyv na právny
stav k 01.01.2021 a teda nebola rozhodujúca pre určenie príslušného správcu dane a vyrubenie dane
na zdaňovacie obdobie roka 2021. Zároveň platí, že záväzné údaje katastra sa používajú okrem inéhona účely správy daní a poplatkov s tým, že údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú
používať.
8. Akýkoľvek zapísaný údaj katastra nehnuteľností môže byť vyvrátený dôkazom opaku, pričom

postačuje iba samotná existencia dôkazu opaku. Právoplatný rozsudok akéhokoľvek súdu je verejnou
listinou,napodkladektorejmožnovykonaťzáznamvkatastrinehnuteľností.RozsudokNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky a tým aj rozhodnutie Okresného úradu Košice - okolie, katastrálny odbor bolo v
čase od 23.12.2020 do 18.11.2021 právoplatné, a teda v tomto čase patrilo sporné územie, a na ňom sa
nachádzajúcenehnuteľnosti,nazákladeprávoplatnéhorozhodnutiasúduaokresnéhoúradudokatastra

obce M.. Mesto Košice sa z uvedeného dôvodu nepovažuje za miestne príslušného správcu dane na
vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021. Žalobca za jedno z najpodstatnejších
a najvážnejších porušení jeho práv žalovaným a správcom dane označil to, že žalovaný napadnutým
rozhodnutím akceptoval stav dvojitého zdanenia u žalobcu, keď potvrdil rozhodnutie Mesta Košice
č. MK/B/2023/044961/MK/B/2023/0000201309 zo dňa 13.01.2023, hoci rozhodnutie Obce Sokoľany
č. 8/2021/276 zo dňa 02.03.2021 o vyrubení dane z totožných nehnuteľností za totožné zdaňovacie

obdobie bolo právoplatné.
9. Rozhodnutie v daňovom konaní (§ 63) je autoritatívnym prejavom správcu dane, resp. finančného
riaditeľstvaaleboministerstvafinanciíakoorgánuverejnejmociprivykonávanísprávydaní.Rozhodnutie
je záverečný akt daňového konania, ktorým sa daňovým subjektom ukladajú povinnosti alebo priznávajú
práva. Charakteristickým znakom individuálnych právnych aktov vo všeobecnosti je prezumpcia

(predpoklad) správnosti. Ak sa účastník daňového konania domnieva, že rozhodnutie je nesprávne,
resp. že má určité vady, môže ho napadnúť prostredníctvom riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov. Ak rozhodnutie nemá požadované formálne náležitosti alebo sú v ňom chyby v písaní, v
počítaní, resp. iné zrejmé nesprávnosti, daňový poriadok umožňuje, aby účastník daňového konania
podalorgánu,ktorýhovydal,podnetjehonaopravu(§63ods.11).Akvšakmározhodnutietakézávažné

vady, v dôsledku ktorých by nemalo mať žiadne právne účinky, daňový poriadok umožňuje ho vyhlásiť za
nulitné a hľadieť naň, ako keby vôbec nebolo vydané. Na nulitné rozhodnutie sa prezumpcia správnosti
nevzťahuje. V teórii práva sa právne akty, ktoré nemajú žiadne právne účinky, zvyknú nazývať ničotnými
právnymi aktmi, resp. paktmi. Ničotný akt právne neexistuje, nemá schopnosť vyvolať právne následky.
10. O nulite rozhodnutia rozhoduje druhostupňový orgán. Druhostupňovým orgánom je finančné

riaditeľstvo, ktoré rozhoduje vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje správca dane, alebo
ministerstvo financií, ktoré rozhoduje vo veciach, v ktorých rozhoduje finančné riaditeľstvo. Nulitu
rozhodnutia posudzuje druhostupňový orgán z vlastného podnetu alebo z iného podnetu. Daňový
poriadok neuvádza, kto môže podať podnet na rozhodnutie o nulite, takže tento podnet môže
podať účastník daňového konania, ale aj iná osoba. Daňový poriadok vzhľadom na závažnosť

vady rozhodnutia časovo neobmedzuje možnosť vydania rozhodnutia o nulite. Druhostupňový orgán
teda môže vydať rozhodnutie o nulite, ak sú splnené podmienky na jeho vydanie, kedykoľvek. Na
posudzovanie nulity rozhodnutia vydaného ministerstvom financií je oprávnený minister na základe
návrhu ním určenej osobitnej komisie.
11. V prípade, že príslušný orgán posúdi skutočnosti týkajúce sa nulity rozhodnutia ako relevantné,

vydá rozhodnutie o nulite. Rozhodnutie o nulite deklaruje, že posudzované rozhodnutie trpí takou
vadou, že nemôže niesť so sebou právne účinky. Rozhodnutie o nulite sa doručuje osobe, ktorej
bolo doručené posudzované rozhodnutie. Takouto osobou je spravidla účastník daňového konania.
Predmetnéustanovenieslúžizáujmuspravodlivosti,pretožeautoritatívnerozhodnutievdaňovomkonaní
vydané vecne nepríslušným orgánom alebo vydané omylom inej osobe, alebo vydané v nadväznosti na

nulitné rozhodnutie zasahuje do práv a právom chránených záujmov účastníka daňového konania, resp.
iných osôb takým spôsobom, ktorý popiera princípy právneho štátu. Správnemu súdu nebolo známe,
prečožalovanýneprihliadalnazáujmyžalobcuakodaňovéhosubjektuazpozíciemoci,ktoroudisponuje
ako orgán verejnej správy, neodstránil vzniknutú duplicitu dane vydaním rozhodnutia o nulite podľa §
64 Daňového poriadku (pokiaľ sa domnieval, že rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane za príslušné

zdaňovacie obdobie bolo vydané obcou Sokoľany ako miestne nepríslušným správcom dane), keďže
nulitu rozhodnutia možno posudzovať aj ex offo bez podania podnetu dotknutého subjektu.
12. Mesto Košice ako správca dane sa nemohlo „spoliehať“ na nulitu predchádzajúceho rozhodnutia
o vyrubení dane a vo veci vydať rozhodnutie o vyrubení dane za rovnaké zdaňovacie obdobie na
rovnakej dani voči žalobcovi bez toho, aby bolo o nulite rozhodnutia o vyrubení dane obcou Sokoľany

bolo rozhodnuté podľa § 64 Daňového poriadku. Konanie o nulite upravené v § 64 Daňového poriadku
má v prvom rade slúžiť na posilnenie právnej istoty daňových subjektov v daňovom konaní. Účelom
úpravy nulitných rozhodnutí podľa § 64 ods. 2 Daňového poriadku nie je teda nastoliť stav, za ktorého
je možné opakovane vydávať rozhodnutia v tej istej daňovej veci rôznymi správcami dane napriektomu, že skôr vydané rozhodnutie požíva naďalej v očiach daňového subjektu atribúty právoplatnosti a
záväznosti. Uvedené platí o to viac, že vo veci bola otázka miestnej príslušnosti správcu dane sporná a
teda naplnenie predpokladov nulity rozhodnutia podľa § 64 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku v časti

„ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný“ nebolo na prvý pohľad zrejmé. Správny súd v
kontexte týchto okolností dospel k záveru, že skoršie rozhodnutie obce Sokoľany zakladalo prekážku
už rozhodnutej veci podľa § 62 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku pre účely vyrubenia dane na tej istej
dani za rovnaké zdaňovacie obdobie voči tomu istému daňovému subjektu a to až do momentu, pokiaľ
by o ňom nebolo rozhodnuté podľa § 64 ods. 5 Daňového poriadku.

13. Zo všetkých okolností veci je zrejmé, že žalobca postupoval dobromyseľne, keď na základe
výzvy a následného rozhodnutia zaplatil daň z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 Obci
Sokoľany ako miestne príslušnému správcovi dane riadiac sa tým, že hodnovernosť údajov katastra bola
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyvrátená, pričom Mesto Košice k vyrubeniu dane
až do dňa 13.01.2023 nepristúpilo, teda konkludentne akceptovalo skutočnosť, že hodnovernosť údajov
katastra nehnuteľností k 01.01.2021 bola vyvrátená.

14. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že žalobca preukázal, že rozhodnutím
žalovaného bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv tak, že došlo k ujme na jeho právach v dôsledku
rozhodnutia, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a potvrdené rozhodnutie Mesta Košice zo dňa
13.01.2023 o vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2021, hoci žalobca daň z nehnuteľností za rok 2021
zaplatil Obci Sokoľany. Povinnosť žalobcu zaplatiť daň z nehnuteľností na rok 2021 voči Obci Sokoľany

a právo Obce Sokoľany takúto daň obdržať nevyplýva priamo z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ale z rozhodnutia Obce Sokoľany, ktoré samo o sebe požíva zásadu prezumpcie správnosti
a nie je explicitne a priamo naviazané na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ani
žiadneinérozhodnutieorganuverejnejsprávy.Napadnutérozhodnutiežalovaného,akoajprvostupňové
rozhodnutie vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd preto tieto rozhodnutia

zrušilavecvrátilMestuKošicenaďalšieprejednaniearozhodnutie.VďalšomkonaníbudeúlohouMesta
Košice ako orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, vzhľadom na jeho viazanosť právnym názorom
správneho súdu postupovať v intenciách vyššie uvedených úvah správneho súdu a jeho záverov.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko žalobcu

a) kasačná sťažnosť

15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP.
16. Sťažovateľ namietal, že daň na rok 2021 bola žalobcovi vyrubená na základe údajov o

nehnuteľnostiach, ktoré uviedol samotný žalobca v priznaní k dani z nehnuteľností na rok 2018 zo dňa
26.01.2018. Daň z nehnuteľností na rok 2021 teda nebola Mestom Košice vyrubená svojvoľne a bez
relevantného podkladu, ako sa môže javiť v dôsledku absencie tejto informácie v odôvodnení rozsudku.
Keďže žalobca na ďalšie zdaňovacie obdobia (2019, 2020), ani na predmetné zdaňovacie obdobie roku
2021, nepodal žiadne ďalšie priznanie, ktorým by deklaroval prípadné zmeny rozhodujúce pre vyrubenie

dane (až dňa 24.01.2022 podal na poštovú prepravu priznanie zo dňa 24.01.2022 na zdaňovacie
obdobie roku 2022), práve priznanie na rok 2018 bolo podkladom pre vyrubenie dane z nehnuteľností na
rok 2021 (ak nedôjde k zmenám rozhodujúcim pre vyrubenie dane, priznanie sa nepodáva a podkladom
pre vyrubenie dane je ostatne podané priznanie).
17. Správny súd v Košiciach v popise priebehu súdneho konania neuviedol časti súdneho konania

pred Krajským súdom v Košiciach, Najvyšším súdom Slovenskej republiky (od roku 2013, kedy bolo
vydané v poradí tretie rozhodnutie katastra), a ani časti týkajúce sa konania o sťažnostiach Mesta Košice
voči rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
v rokoch 2010 a 2017, na ktoré sťažovateľ poukazoval, ktoré majú taktiež podstatný vplyv na výrok
rozhodnutia FRSR o odvolaní. Rozsudkom NSSR bolo totiž rozhodnuté v rozpore s názorom Ústavného

súdu Slovenskej republiky vysloveným v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach
v rokoch 2010 a 2017, čo Ústavný súd Slovenskej republiky v poradí už treťom, náleze ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 342/2021 zo dňa 28.10.2021 vyhodnotil ako „bezprecedentný prejav opakovanej arbitrárnosti
nesúcej všetky pojmové znaky hrubej svojvôle bez relevantných argumentov, ktorý je v právnom štáte
neospravedlniteľný“. V dôsledku toho, že Správny súd v Košiciach tieto konania v popise priebehu

súdneho konania neuviedol, zaniká kontext nálezu ÚS SR (a skoršieho nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS
196/2017-65 z 12.09.2017) s predmetnou vecou, a to aj vo vzťahu k aplikácii jednej zo základných zásad
súdneho konania, že právo nevzniká z bezprávia.18. Ak by mal platiť názor Správneho súdu v Košiciach, že odloženie vykonateľnosti rozsudku Ústavným
súdom Slovenskej republiky nemá spätné účinky, bol by inštitút § 129 zákona o ústavnom súde v
praxi neaplikovateľný, nakoľko ústavnú sťažnosť je možné podať do 2 mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia (§ 124 zákona o ústavnom súde) a požiadať o odloženie vykonateľnosti
napadnutého právoplatného rozhodnutia (§ 129 zákona o ústavnom súde). Správny súd v Košiciach
žiadnym spôsobom nevysvetlil dôvody, prečo pri rozhodovaní vo veci zohľadnil iba jeden atribút
- právoplatnosť rozsudku, ale vôbec sa nezaoberal druhým atribútom - vykonateľnosťou rozsudku
(plnenie, realizácia rozhodnutia). Správny súd v Košiciach taktiež žiadnym spôsobom neodôvodnil, z

akého dôvodu nebral do úvahy právne účinky uznesenia ÚS SR o odložení vykonateľnosti rozsudku NS
SR s platnosťou „ex tunc“, ktorým by došlo k reálnemu naplneniu ústavnej ochrany poskytnutej Mestu
Košice Ústavným súdom Slovenskej republiky.
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, s poukázaním na rozsudok sp. zn. 5Sžfk/60/2019 zo
dňa 25.03.2019, skonštatoval, že zmena hraníc katastrálnych území, ktorá mala mať právny základ v
nálezeÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,nebolazohľadnenávúdajochkatastrakudňurozhodnému

pre vyrubenie daňovej povinnosti (keďže záznam bol vykonaný až v mesiacoch apríl až jún 2011) a že
na uvedenom nič nemení ani doručenie nálezu žalobcovi (daňovému subjektu), keďže rozhodujúcim
bol stav zápisu hraníc katastrálneho územia v katastri nehnuteľností, ktorý v plnej miere zodpovedá aj
záujmu na zachovaní právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu v zmysle čl.
1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď je neprípustné, aby dvaja správcovia dane totožného druhu

zdanili ten istý predmet dane za to isté zdaňovacie obdobie a požadovali jej odvedenie v prospech
každého z nich. Sťažovateľ v predmetnom prípade postupoval analogicky a pri rozhodovaní o odvolaní
daňového subjektu voči rozhodnutiu o vyrubení dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roku 2021
zohľadnil skutočnosť, že k 01.01.2021 bolo „sporné územie“ evidované v katastri nehnuteľností v k. ú.
Ž., t. j. ako súčasť územia Mesta Košice a že zmena katastrálnej hranice na základe rozsudku NS SR

sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020 nebola zohľadnená v údajoch katastra ku dňu rozhodnému pre
vyrubenie daňovej povinnosti, t. j. k 01.01.2021, keďže záznam bol vykonaný až 08.01.2021, a teda
po rozhodnom dni. Na uvedenej skutočnosti, rovnako, ako o tom pojednáva rozsudok NSS SR sp. zn.
5Sžfk/56/2020 zo dňa 22.06.2022, nič nemení skutočnosť, že daňovému subjektu bola zaslaná výzva
Obce Sokoľany zo dňa 14.01.2021 na podanie priznania, spolu s ktorou mu bolo doručené oznámenie

AK Mgr. Karol Haťapka s.r.o. zo dňa 14.01.2021.
20. Práve z dôvodu právnej istoty a preto, aby sa predišlo možným sporom (keďže daňový subjekt nie
je účastníkom katastrálneho sporu a reálne má prístup cez katastrálny portál iba k údajom katastra
nehnuteľností) teda kasačné súdy zdôraznili prioritu údajov zapísaných v katastri nehnuteľností - napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1Sžfk/32/2018 zo dňa 13.09.2019 a rozsudky sp. zn. 5Sžfk/56/2020, sp. zn. 5Sžfk/32/2020 a
sp. zn. 5Sžfk/34/2020, všetky zo dňa 22.06.2022, ktoré poukazujú na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/32/2018
zo dňa 13.09.2019 a sp. zn. 5Sžfk/60/2019 zo dňa 25.03.2019 a nepriamo taktiež na rozsudok sp.
zn. 2Sžf/37/2010 zo dňa 18.05.2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku NS SR sp. zn.
1Sžfk/32/2018 priamo uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžf/37/2010

zo dňa 18.05.2011 trval na záväznosti údajov katastra na daňové účely dokonca aj v prípade rozporu
zapísaných údajov s verejnými listinami (str. 12. a 13. rozhodnutia FRSR, str. 11. rozsudku sp. zn.
2Sžf/37/2010 zo dňa 18.05.2011).
21. Podľa názoru sťažovateľa sa Správny súd v Košiciach akceptáciou údajov, ktoré neboli zapísané
v katastri nehnuteľností k 01.01.2021 (navyše na základe rozsudku NS SR, vykonateľnosť ktorého

bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odložená do právoplatného skončenia vo veci samej),
podstatným a právne neakceptovateľným spôsobom, zasahujúcim do právnej istoty zúčastnených strán,
anajmäMestaKošice,odklonilsaodustálenejrozhodovacejpraxekasačnéhosúduarozhodolvrozpore
s uznesením ÚS SR. Podľa § 139 ods. 3 Správneho súdneho poriadku ak sa správny súd odkloní od
ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

Rozsudok Správneho súdu v Košiciach takéto odôvodnenie neobsahuje.
22. Správny súd v Košiciach v rozsudku uviedol, že mu nie je známe, prečo žalovaný neprihliadal na
záujmy žalobcu a z pozície moci, ktorou disponuje ako orgán verejnej správy, neodstránil vzniknutú
duplicitu vydaním rozhodnutia o nulite podľa § 64 Daňového poriadku (pokiaľ sa domnieval, že
rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane za príslušné zdaňovacie obdobie bolo vydané obcou Sokoľany

ako miestne nepríslušným správcom dane), keďže nulitu rozhodnutia možno posudzovať aj ex offo
bez podania podnetu dotknutého subjektu. Sťažovateľ sa vo vzťahu k (dočasnej) duplicite vyjadril už
v rozhodnutí FRSR, odkazom daňového subjektu na ustanovenie § 64 Daňového poriadku, keďžepredmetom konania bolo odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu Mesta Košice, nie voči rozhodnutiu Obce
Sokoľany, a nedisponoval spisovým materiálom potrebným k preskúmaniu rozhodnutia Obce Sokoľany.
23. Sťažovateľ sa až na základe repliky a jej prílohy obsahujúcej podnet žalobcu na preskúmanie

rozhodnutia Obce Sokoľany mimo odvolacieho konania, dozvedel o existencii tohto podnetu. Žalobca
v bode 3. na 2. strane repliky uviedol, že podnet podával dňa 14.09.2023 (teda až po právoplatnosti
rozhodnutia FR SR a po podaní žaloby zo dňa 07.07.2023). Žalobca na pojednávaní 04.06.2024
v odpovedi na otázku či a akým spôsobom Obec Sokoľany o podnete rozhodla, uviedol, že s
obcou je dohodnutý, že podnet bude obec riešiť až po ukončení konania. Na otázku sťažovateľa,

aby konkretizoval, po ukončení ktorého konkrétneho konania má obec podľa ich dohody vo veci
podnetu konať, žalobca neodpovedal sťažovateľovi, a ani správnemu súdu (dôkaz: zvukový záznam z
pojednávaniazodňa04.06.2024).Správcadane,ajnapriektomu,ževkonaníopodnetenapreskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania neplatia lehoty podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, nemôže
byť vo veci nečinný. Ak podnetu nechcel vyhovieť, bol povinný postúpiť ho na rozhodnutie odvolaciemu
orgánu - Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Uzatvorenie dohody obce s daňovým subjektom

o tom, že obec o podnete rozhodne až za splnenia určitých podmienok, možno zo strany obce posúdiť
ako konanie v rozpore so zákonom (Daňový poriadok).
24. Žalobca podal priznanie Obci Sokoľany na základe výzvy a na základe následného rozhodnutia
zaplatil daň z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 Obci Sokoľany, ako miestne príslušnému
správcovi dane, riadiac sa tým, že hodnovernosť údajov katastra bola rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyvrátená. Mesto Košice vyrubilo 13.01.2023 daň z nehnuteľností na rok 2021 na
základe priznania na rok 2018 dňa 26.01.2018, podaného žalobcom, keďže žalobca (daňový subjekt)
nedeklaroval v rokoch 2019 až 2021 žiadnu zmenu rozhodujúcu pre vyrubenie dane z nehnuteľností.
Mesto Košice a Obec Sokoľany sú samostatní správcovia dane, ktorí nemajú prepojené daňové
softwarové systémy. Každá z týchto obcí si na základe splnomocňovacích ustanovení zákona č.

582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov ustanovuje rôzne podmienky a sadzby pre účely vyrubenia
dane z nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu nejde o rovnakú výšku daňovej povinnosti na rok 2021
(Obec Sokoľany vyrubila žalobcovi daň v sume 49 082,84 €, Mesto Košice v sume 165.161,15 €).
25. V dôsledku uznesenia ÚS SR ostal rozsudok NS SR (do jeho zrušenia nálezom ÚS SR) právoplatný,
avšak z neho plynúce právne závery nebolo možné vykonať (odo dňa jeho vykonateľnosti). Rozsudok

NS SR preto na stav zápisu v katastri nehnuteľností k 01.01.2021 nemal žiaden vplyv. Podľa základných
zásad správy daní sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku). Nie je preto možné povýšiť
(nepreukázané) práva žalobcu nad práva príslušného správcu dane, Mesta Košice, iba z dôvodu, že

daň z nehnuteľností na rok 2021 bola skôr, ako Mestom Košice, vyrubená Obcou Sokoľany a že žalobca
túto daň uhradil. Podľa § 62 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté. Aj keď
sa konanie vo veci dane z nehnuteľností na rok 2021 javí, ako jedna vec, keďže sa týka rovnakých
nehnuteľností a rovnakého zdaňovacieho obdobia, nejde o rovnakú vec, ako to uviedol Správny súd v

Košiciach v odôvodnení rozsudku (bod 82. odôvodnenia) s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 písm.
f) Daňového poriadku, keďže ide o konanie dvoch rôznych správcov dane. Skoršie rozhodnutie, vydané
Obcou Sokoľany (miestne nepríslušným správcom dane), preto nezakladá (nezakladalo) prekážku už
rozhodnutej veci.

b) stanovisko žalobcu

26. Podľa žalobcu konajúci súd v rozsudku opakovane odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn.: 4sžr/3/2019 a rovnako aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 342/2021, teda
právne posúdenie najdôležitejších otázok v merite veci a ich podrobná analýza sa žiadnym spôsobom

nevymyká kontextu a priebehu konania o určenie priebehu katastrálnej hranice. Tieto súdne rozhodnutia
navyše tvoria základ argumentácie oboch sporových strán, teda niet pochýb o tom, že konajúci súd
na nich prihliadal a po podrobnej analýze bral do úvahy ich následky a účinky pre správne určenie
miestne príslušného správcu dane na rok 2021. Mimoriadne dôležitý je navyše ten fakt, že spomínané
rozhodnutia súdov nie sú súčasťou administratívneho konania, ktorého rozhodnutie sa preskúmava,

teda konajúci súd ich vôbec nebol povinný v danej časti odôvodnenia uviesť. Rozhodnutia súdov sú však
detailne opísané v odôvodnení rozsudku v časti, kde konajúci súd sumarizuje argumentácie sporových
strán, čo je plne v súlade s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 139 SSP.27. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti tvrdí, že ústavná ochrana poskytnutá uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn.: II. 342/2021 zo dňa 29.06.2021 bola rozsudkom konajúceho súdu
zmarená. Obdobné argumenty používal počas celého súdneho konania. Základ tejto časti argumentácie

sťažovateľa tvorí právny výklad, v rámci ktorého Uzneseniu ÚS priznáva také právne účinky, aké
v skutočnosti nemá. Sťažovateľ má pritom na mysli účinky ex tunc, teda spätné aj k dátumu
01.01.2021,ktorýjerozhodujúcipreurčeniemiestnepríslušnéhosprávcudanenakonkrétnezdaňovacie
obdobie roka 2021. S touto ničím nepodloženou právnou argumentáciou sa už žalobca dostatočne a
vyčerpávajúco vysporiadal v správnej žalobe, ako aj vo vyjadrení zo dňa 22.03.2024, s čím sa konajúci

súd musel stotožniť, nakoľko žalobe vyhovel. Žalobca sa týmto odvolával na svoje predošlé vyjadrenia k
argumentácii o právnych účinkoch Uznesenia ÚS a zároveň dopĺňa nižšie uvedené argumenty. Žalobca
nikdy nepopieral existenciu dočasnej ústavnej ochrany, ktorá bola poskytnutá mestu Košice Uznesením
ÚS. Táto ochrana ale vždy pôsobila iba pro futuro a jej účinky nemohli byť nikdy spätné, teda ex tunc,
nakoľko v opačnom prípade by došlo k značnému porušeniu princípu právnej istoty širokého okruhu
subjektov, ktorí vlastnia nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v tzv. spornom území.

28. Už zo samotnej dikcie ust. § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že táto ochrana je zo strany Ústavného súdu SR
poskytovaná iba vtedy, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia hrozila
závažná ujma. Ide teda jednoznačne o ochranu pred ujmou alebo následkom, ktorý ešte len hrozí (v
budúcnosti) ale v čase rozhodovania ešte nenastal. Týmto inštitútom nemožno poskytovať ochranu pred

zásahmi a následkami, ktoré už nastali a teda ani samotné Uznesenie ÚS neovplyvnilo tú skutočnosť,
že k 01.01.2021 boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v tzv. spornom území v k. ú. Sokoľany, pretože
hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností bola v tom čase vyvrátená právoplatným a vykonateľným
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR spolu s Rozhodnutím OÚ KS. Ochrana poskytnutá Uznesením
ÚS mestu Košice pôsobila pro futuro, nestihol rozhodnúť do konca roka 2021, tak k 01.01.2022 by

právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu SR nevyvolával právne následky a nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v tzv. spornom území by boli v súlade s Uznesením ÚS v k. ú. Železiarne, kde správu daní vykonáva
mesto Košice.
29. Dobromyseľnosť žalobcu nevyplýva iba z vyššie uvedených princípov a zásad, ale aj z tej
skutočnosti, že mesto Košice vôbec nevyrubilo daň z nehnuteľností na rok 2021 v čase, ktorý je

preto obvyklý a celý rok 2021 bolo pasívne, čo žalobca vykladal tak, že sa mesto Košice stotožnilo
s vtedajším právnym stavom. Uvedený sled udalostí žalovaný v jeho kasačnej sťažnosti úmyselne
prezentuje absurdným spôsobom, aby vyvolal pochybnosti v právnom posúdení veci, pričom uvádza,
že správcovia dane sa „nepretekajú“ v tom, ktorý vyrubí daň skôr, ale postupujú v intenciách platnej
legislatívy. Žalovaný si ale musí byť jednoznačne vedomý, že je obvyklé a až nutné, aby mesto vykázalo

zdaňovacie obdobie pravidelne, nakoľko uvedené je potrebné pre schvaľovanie rozpočtov a financií
samospráv na dané obdobia. Pokiaľ si bolo mesto Košice od začiatku isté svojou príslušnosťou, je
nanajvýš podozrivé, že za celé roky 2021 až 2022 nevyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2021
a ponechalo ho v dobromyseľnosti, že uvedenú daň riadne zaplatil voči obci Sokoľany. Mesto Košice
tak paradoxne vyrubilo žalobcovi najskôr daň na rok 2022 a až následne, začiatkom roka 2023, vyrubilo

aj spornú daň z nehnuteľností na rok 2021. Z tohto postupu vyplýva, že aj samotné mesto Košice, ako
správca dane, muselo mať pochybnosti o svojej príslušnosti pre vyrubenie dane z nehnuteľností na
zdaňovacie obdobie roka 2021.
30. Sťažovateľ tvrdí, že tieto jeho argumenty vychádzajú z ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR a
NajvyššiehosprávnehosúduSR,pričomodkazujenakonkrétnerozsudky5Sžfk/56/2020,5Sžfk/32/2020

a 5Sžfk/34/2020, ktoré prevzali právne názory z rozsudkov sp. zn.: 5Sžfk/60/2019 a 1Sžfk/32/2018.
Sťažovateľ si ale opakovane neuvedomuje, že Najvyšší správny súd SR (resp. Najvyšší súd SR) vo
vyššieuvedenýchveciachposudzovalzákonnosťrozhodnutíaskúmalmiestnupríslušnosťsprávcudane
v zdaňovacích obdobiach rokov 2011 a 2012, v ktorých neexistoval dôkaz opaku hodnovernosti údajov
katastra nehnuteľností, teda tieto údaje sa v danom čase používať mohli.

31. V zdaňovacom období roka 2011 bola situácia iba zdanlivo totožná a preto nemožno pristúpiť
k aplikácii totožného postupu určenia miestne príslušného správcu dane striktne vychádzajúc zo
zapísaných údajov katastra nehnuteľností. Žalobca poukazoval na zásadný rozdiel medzi právnym
stavom, ktorý nastal k 01.01.2011 a k 01.01.2021. Kdežto k 01.01.2011 bola podľa zápisu v katastri
nehnuteľností správcom dane pre tzv. sporné územie obec Sokoľany, aj keď v tom čase už na základe

právoplatného rozsudku súdu neskôr zrušeného nálezom Ústavného súdu SR. Avšak nález Ústavného
súdu SR zrušoval predošlý rozsudok, na základe ktorého bol vykonaný zápis v katastri nehnuteľností,
iba z dôvodu procesných vád predošlého konania, pričom Ústavný súd SR nevyslovil právne závery vo
veci samej, čo do určenia miestne príslušného správcu dane. K 01.01.2011 tak síce bola obec Sokoľanyzapísaná v katastri nehnuteľností ako správca dane na základe v tom čase už zrušeného rozsudku,
avšak k 01.01.2011 nebol žiadnym rozhodnutím preukázaný opak, ktorý by vyvrátil hodnovernosť údajov
katastra nehnuteľností. V uvedenom prípade bol teda rozhodujúci zápis v katastri nehnuteľností k

01.01.2011.
32. Ak sťažovateľ tvrdí, že duplicita sa síce z právneho hľadiska dá odstrániť, ale fakticky preto nikdy
nevykonal žiadne kroky, hoci je na to ex offo oprávnený, tak týmito tvrdeniami úplne narúša princíp
právnej istoty, pretože ponecháva žalobcu v absolútnej neistote, nakoľko nevie odhadnúť, aké ďalšie
rozhodnutia má zo strany sťažovateľa očakávať. Zároveň je potrebné uviesť, že odstránenie duplicity z

právneho hľadiska zrušením rozhodnutia obce Sokoľany č. 8 by vôbec nedosiahlo pre žalobcu želaný
účinok, pretože sťažovateľ zabúda na tú skutočnosť, že obec Sokoľany pravdepodobne z finančného
hľadiska nebude schopná skutočne vrátiť zaplatené finančné prostriedky širokému okruhu dotknutých
subjektov, teda prípadné zrušenie rozhodnutia obce Sokoľany č. 8 nebude mať pre žalobcu de facto
žiaden význam. Sťažovateľ tak vôbec nehľadí na záujmy žalobcu a neuvedomuje si možné následky.
33. Striktne poprel, že by uzavrel akúkoľvek formálnu alebo neformálnu dohodu s obcou Sokoľany

týkajúcu sa času alebo spôsobu vydania rozhodnutia vo veciach daňového konania, zvlášť vo vzťahu
ku konaniu o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Sťažovateľ iba nesprávne interpretuje skutočnosti
prezentované počas pojednávania vo veci samej a od týchto dovíja svoju ďalšiu argumentáciu, ktorá
je týmto skreslená a nepravdivá. Po vypočutí zvukovej nahrávky z pojednávania možno jednoznačne
skonštatovať, že na pojednávaní samotnom žalobca absolútne ani len okrajovo nespomenul existenciu

možnej dohody s obcou Sokoľany, iba poukázal, že obec Sokoľany priamo v texte podaného podnetu
(nie iným neformálnym spôsob) požiadal, aby o podnete rozhodla až po právoplatnom skončení konania
o správnej žalobe. Tým mal žalobca namysli to, že upozornil obec Sokoľany na povinnosť správcu dane
v zmysle ust. § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku prerušiť daňové konanie. Ide teda o relevantný
a legálny právny inštitút prerušenia konania a nie neformálnu dohodu. Je ale skutočnosťou, že obec

Sokoľany do dnešného dňa o podnete nerozhodla a rovnako nevydala ani procesné rozhodnutie o
prerušení daňového konania.

III. Konanie pred kasačným súdom
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s
§ 452 ods. 1 SSP.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

35. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady, daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia

nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho
obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa
daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného
zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

36. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady, na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci
stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť,
ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V
prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom

mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. Pri zániku vlastníckych práv vydražením
daňová povinnosť zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikli vlastnícke práva k vydraženej
nehnuteľnosti. Pri nadobudnutí nehnuteľnosti dedením v priebehu roka daňová povinnosť dedičovi
vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa dedič stal vlastníkom nehnuteľnosti na

základe právoplatného osvedčenia o dedičstve alebo rozhodnutia o dedičstve.
37. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), údaje katastra uvedené v §7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak.38. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), záväzné údaje katastra sa používajú najmä na ochranu
práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho

fondu, ochranu lesného pôdneho fondu, tvorbu a ochranu životného prostredia, hospodársku činnosť,
činnosti územného plánovania a výstavby, a na informačné systémy o nehnuteľnostiach.
39. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená,
sa nesmú používať.

40. Podľa § 63 odsek 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
41. Podľa § 64 odsek 1 Daňového poriadku, na účely správy daní sa za nulitné rozhodnutie považuje
rozhodnutie vydané podľa tohto zákona uvedené v odseku 2. Také rozhodnutie nemá právne účinky a
hľadí sa naň, akoby nebolo vydané.

42. Podľa § 64 odsek 2 písmeno a) Daňového poriadku, pri správe daní je nulitným rozhodnutím
rozhodnutie, ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné
rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný.
43. Podľa § 64 odsek 3 Daňového poriadku, nulitu rozhodnutia posudzuje z vlastného podnetu alebo
iného podnetu druhostupňový orgán, a to kedykoľvek; ak ide o rozhodnutie ministerstva, posudzuje také

rozhodnutie minister financií Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) na základe návrhu ním určenej
osobitnej komisie.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
44. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

Správneho súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná
sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované
na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody
kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP.

45. Podľa kasačného súdu je zrejmé, že určenie, ktorý správca dane je príslušný na správu dane z
nehnuteľností, má veľký význam nielen z hľadiska procesného, ale má dopady aj na finančné záujmy,
teda príjmovú stránku jednotlivých obcí, keďže príjem z dane z nehnuteľností je príjmom obce, na
území ktorej sa nehnuteľnosť nachádza. Zároveň je treba mať na zreteli právnu istotu daňovníka,
ako i všeobecnú schopnosť vlastníkov nehnuteľností zúčastňovať sa (či aspoň sledovať vývoj) sporov

medzi obcami o priebeh hraníc katastrálnych území. Rovnako je potrebné uviesť, že „pre určenie
miestnej a vecnej príslušnosti správcu dane pre správu daní z nehnuteľnosti je rozhodujúci stav k
1. januáru zdaňovacieho obdobia (§ 18 od. 2, § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach). Správu
dane z nehnuteľností preto vykonáva obec, na ktorej katastrálnom území sa nehnuteľnosť k 1. januáru
zdaňovacieho obdobia nachádza (§ 99 ods. 1 a 3 zákona o miestnych daniach), a to podľa údajov

obsiahnutých v katastri nehnuteľností (§ 71 ods. 1 katastrálneho zákona). Údaje katastra nehnuteľností
pritom požívajú prezumpciu záväznosti a hodnovernosti, preto je z nich nevyhnutné vychádzať dovtedy,
kým nie je predložený dôkaz opaku (§ 70 ods. 1 a 2, § 41 ods. 1 katastrálneho zákona).“ (napr. rozsudok
NSSSRspis.zn.5Sfk/19/2022zodňa31.01.2024,resp.rozsudokNSSRspis.zn.5Sžfk/32/2020zodňa
31.01.2024). Z uvedeného preto vyplýva, že pre spochybnenie údajov katastra nehnuteľností musí byť

predložený tak relevantný dôkaz o opaku, ktorý sám o sebe a bez akýchkoľvek pochybností preukazuje
iné skutočnosti nevyhnutné pre určenie miestnej a vecnej príslušnosti správcu dane, ako je stav k 1.
januáru zdaňovacieho obdobia (§ 18 ods. 2, § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach).
46. Správny súd svoj právny záver postavil na úvahe, že Ústavný súd Slovenskej republiky vydal dňa
29.06.2021 vydal uznesenie sp. zn. II. ÚS 342/2021, ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020 až do právoplatného skončenia
konania vo veci samej, avšak ku dňu 29.06.2021 bola daň z nehnuteľností za rok 2021 žalobcom už
uhradená a uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo k 01.01.2021 vydané.
Správny súd potvrdil, že na vyrubenie dane z nehnuteľností je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 582/2004
Z. z. rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia s tým, že podľa neho žalobca postupoval v

súlade so zákonom, keď daň správne uhradil Obci Sokoľany. Neskoršia zmena rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020 vyvolaná v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky neodoberá podľa správneho súdu tomuto rozsudku účinky aké mal pre
spochybnenie správnosti údajov katastra nehnuteľností v čase, kedy bol tento rozsudok právoplatnýa vykonateľný. Pokiaľ by tomu tak nebolo, nevidel by Ústavný súd Slovenskej republiky dôvod na
pozastavenie účinkov tohto rozsudku pred svojim rozhodnutím vo veci samej.
47. Pri uvedených záveroch správny súd opomenul vziať do úvahy podstatnú skutočnosť a to nález

Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 342/2021-72 zo dňa 28. októbra 2021, ktorým bolo vyslovené, že
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020 bolo porušené
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
naspravodlivésúdnekonaniepodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôd.Zároveňbol
zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020 a vec bola

vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ústavný súd zároveň konštatoval,
že „najvyšší súd opakovane v rozpore so záväzným právnym názorom ústavného súdu sa zameral na
formalistické posúdenie prejavu vôle a odmietol posúdiť obsah prejavenej vôle v spornom uznesení
[rovnako to konštatoval ústavný súd vo svojom skoršom náleze ( nález č. k. III. ÚS 196/2017-65 zo
dňa 12. septembra 2017 pozn. kasačného súdu)]. Takýto postup najvyššieho súdu považuje ústavný
súd za bezprecedentný prejav opakovanej arbitrárnosti nesúcej všetky pojmové znaky hrubej svojvôle

bez relevantných argumentov, ktorý je v právnom štáte neospravedlniteľný.“ Nález Ústavného súdu SR
č. k. II. ÚS 342/2021-72 zo dňa 28. októbra 2021 predchádzal vydaniu rozhodnutia Mesta Košice č.
MK/B/2023/044961/MK/B/2023/0000201309 zo dňa13.01.2023 a teda aj preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného č. 250768/2023 zo dňa 18.05.2023. Z uvedeného vyplýva, že v čase vydania rozhodnutí
správcu dane a žalovaného rozsudok NS SR spis. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04. novembra 2020

neexistoval.
48. Ústavný súd SR už v náleze č. k. III. ÚS 196/2017-65 konštatoval, že „Rozhodujúcou otázkou
v konaní bolo posúdenie, či súhlas obyvateľov obce Hutníky s územnou zmenou bol daný, t. j. či
bol obsahom ich vôle. Najvyšší súd sa bez posúdenia otázky obsahu vôle utiekal k formalistickému
posúdeniu prejavu vôle na základe pravidiel formálnej logiky. Uznesenie o územných zmenách č.

18/1979 (teda prejav vôle) znelo takto: «V bode „A“ súhlasí: s bodom 4 návrhu uvedeného pod číslom
Vnútr. 152/1979 týkajúceho sa rozšírenia územia Košíc o územie v katastri K. - Z. /VSŽ/ a začlenením
do územia okresu Košice mesto rešpektujúc tým uzn. vlády SSR číslo 19/1966 o Smernom územnom
pláne HSA Košice. V bode „B“ nesúhlasí: aby obec Hutníky bola územne včlenená do okresu Košice
mesto /Bod 5 návrhu uvedeného pod číslom Vnútr. 152/1979/.» Najvyšší súd tvrdí, že je vylúčené

pričleneniek.ú.M.kokresuKošice-mesto,keďžebod„A“uzneseniaoúzemnýchzmenáchnepojednáva
o k. ú. M. a zároveň bod „B“ uznesenia o územných zmenách pojednáva iba o obci Hutníky. Tvrdenie
najvyššieho súdu nie je logicky správnym. Podľa názoru ústavného súdu bod „A“ a bod „B“ uznesenia
o územných zmenách nie sú výrokmi vzájomne sa vylučujúcimi. Ich súčasná platnosť aj správnosť je
možná. Bod „B“ uznesenia o územných zmenách totiž hovorí, že do okresu Košice-mesto nemá byť

včlenená obec Hutníky. Z toho ale nevyplýva, že do okresu Košice-mesto nemôže byť včlenená časť
obce Hutníky. Tento záver je potrebné urobiť vzhľadom na obsah dôvodovej správy na strane 2 [č. bl.
Vnútr. 5792 písmená a) a c)]. Podľa dôvodovej správy [strana 2 (č. bl. Vnútr. 5792) písm. c)] „Rada MNV
v Hutníkoch vyslovila nesúhlas s pričlenením celého katastrálneho územia obce k okresu Košice-mesto“.
Z uvedeného nevyplýva, že do okresu Košice-mesto nemôže byť pričlenená niektorá (ktorákoľvek) časť

obce Hutníky. Z uvedeného vyplýva iba to, že do okresu Košice-mesto môže byť pričlenená ktorákoľvek
časť obce Hutníky, teda aj k. ú. M., ale nie obec K. ako celok (obe a celé jej katastrálne územia
súčasne). Podľa dôvodovej správy [strana 2 (č. bl. Vnútr. 5792) písm. a)] „Rada MNV v Hutníkoch
vyslovila súhlasné stanovisko k predloženému návrhu“. Táto skutočnosť podporuje logiku vyslovenia
súhlasu obcou Hutníky s plánom pričlenenia návrhom územných zmien špecifikovaného územia pod

vznikajúcim priemyselným parkom k okresu Košice-mesto. V bode „A“ uznesenia o územných zmenách
sa explicitne nespomína k. ú obce M.. Najvyšší súd preto tvrdí, že súhlas sa týkal iba k. ú. Z.. Logika
najvyššieho súdu aj v tomto smere zlyháva.“
49. „Akbysavovecimalauplatniťtakátologika,potomjepotrebnéurobiťzáver,ževbode„A“uznesenia
o územných zmenách sa nespomína ani k. ú. Z., pretože explicitne sa hovorí o „katastri K. - Z. /VSŽ/“. „N.

K. - Z. /VSŽ/“ nikdy a nikde neexistoval. Sumarizujúc je možné povedať, že obec Sokoľany sa v uznesení
o územných zmenách nespomína. Ani sa nemôže. Obec Sokoľany toho času totiž neexistovala.
Obyvatelia obce Sokoľany boli obyvateľmi obce Hutníky. Existovalo iba k. ú. M. obce Hutníky. To sa tiež
v uznesení o územných zmenách explicitne nespomína. Explicitne sa v ňom však nespomína ani k. ú. Z.
obce Hutníky. Na mieste je teda otázka výkladu pojmu „kataster K. - Z. /VSŽ/“. Jej výsledkom musí byť

riešenie, ktoré časti územia obce Hutníky sa týmto označením mali na mysli (t. j. čo bolo obsahom vôle).
Najvyšší súd ignoruje špecifikáciu odčleňovaného priemyselného územia dodatkom /VSŽ/ uvedenú v
bode „A“ uznesenia o územných zmenách. Svoj logický záver o absencii súhlasu obce Sokoľany s
územnými zmenami podopiera odkazom na dôvodovú správu [strana 2 (č. bl. Vnútr. 5792) písm. c)].Tento záver (o absencii súhlasu), ako už bolo uvedené, z dôvodovej správy podľa názoru ústavného
súdu nevyplýva. Textácia dôvodovej správy, na ktorú poukazuje najvyšší súd, paradoxne, namiesto
podporenia, odporuje záverom najvyššieho súdu.“ Ústavný súd SR ďalej pripomenul, že „súčasťou

návrhu územných zmien boli presne špecifikované časti odčleňovaného územia obce Hutníky, a to vo
vzťahu k obom katastrálnym územiam (teda k. ú. Z., ako aj k. ú. M.), dokonca s presnou špecifikáciou
výmery, ktorá bola v prípade odčleňovaného k. ú. M. takmer trojnásobkom odčleňovanej výmery k. ú.
Z.. S uvedenou skutočnosťou sa najvyšší súd nevysporiadal. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal ani s popisom priebehu hranice okresov odčleňovaného územia (ten sa tiež dotýkal k.

ú. Sokolian). Tieto skutočnosti zakladajú významný rozpor s názorom najvyššieho súdu, pretože sú s
ním nezlučiteľné“.
50. Aj sťažovateľ dôvodne namietal, že správny súd nereflektoval konania o sťažnostiach mesta Košice
pred Ústavným súdom SR v rokoch 2010 a 2017 a ktoré mali vplyv na jeho rozhodnutie. Preto podľa
kasačného súdu existenciu rozsudku NS SR spis. zn. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04. novembra 2020 nemožno
chápať izolovane pri interpretácii a aplikácii ust. § 70 ods. 1 a 2, § 41 ods. 1 katastrálneho zákona,

ale v spojení s v tom čase platným a účinným nálezom Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 196/2017-65
zo dňa 12. septembra 2017, no predovšetkým v relácii s nálezom Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
342/2021-72 zo dňa 28. októbra 2021, ktorým bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa a zrušený
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/3/2019 zo dňa 04.11.2020. Z uvedených
dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa o neudržateľnosti argumentácie správneho súdu

vo vzťahu k prelomeniu judikovanej zásady, že pre určenie miestnej a vecnej príslušnosti správcu dane
pre správu daní z nehnuteľnosti je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia (§ 18 od. 2, §
99e ods. 1 zákona o miestnych daniach, ako relevantnú.
51. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie, nakoľko správny súd nevzal do úvahy účinky
uznesenia ÚS SR č. k. II. ÚS 342/2021-14 zo dňa 29.06.2021, ktorým ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť v celom rozsahu a zároveň vyhovel návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu s platnosťou „ex tunc“, ktorým by došlo k reálnemu naplneniu ústavnej ochrany
poskytnutejMestuKošiceÚstavnýmsúdomSlovenskejrepubliky.Kasačnýsúdpritomzhľadiskaúčinkov
nálezov ústavného súdu poukazuje rozdielnosť situácie v prípade „derogačných nálezov“ v konaní podľa
čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ods.

1 Ústavy SR. Ako vyplýva z aktuálnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa právnych
účinkov jeho derogačného nálezu - je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky spis. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. januára 2018, kde konštatoval, že: „právne účinky derogačného
nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro
(ex nunc). Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou

právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu ( § 41b zákona o ústavnom súde).“ Z cit. ust. § 41b zákona
o ústavnom súde vyplýva, že právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom
konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť,
zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Rovnako
v rozhodnutí spis. zn. PL. ÚS 24/2020 vychádzal ústavný súd z premisy, že predpokladom konania o

súlade, ktoré bolo iniciované všeobecným súdom, je prejudicialita napadnutej normy, teda jej relevancia
pre konanie všeobecného súdu. Ďalej pri analýze temporálnych účinkov prípadného derogačného
nálezu konštatoval obdobne, že tieto účinky sú na základe čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy vždy nasmerované
do budúcnosti (ex nunc). V konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (individuálne sťažnosti) je podľa
kasačného situácia iná a vyplýva z čl. 127 ods. 2, kedy ak „ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie
práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal“. Ústavný súd autoritatívnym výrokom poskytne ochranu
porušenému právu sťažovateľa; a to so spätným účinkom (ex tunc) s tým, že v relevantnom časovom

úseku v minulosti bolo právo porušené a tejto skutočnosti zodpovedaná aj výrok nálezu.
52. Z uvedeného preto vyplýva, že účinky nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 342/2021-72 zo dňa
28.10.2021 bolo nevyhnutné aplikovať v posudzovanej situácii a žalovaný ako aj správca dane ho boli
povinní reflektovať. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 3 Daňového poriadku, kedy správca
dane zisťuje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na

základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre
správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových
subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Ustanovenie § 74 ods. 2 Daňového
poriadkuumožňuježalovanémuprihliadnuťajnanovéskutočnosti(vdanomprípadenálezÚSSR),ktoréby mohli ovplyvniť výrokovú časť rozhodnutia, a to tak v prospech, ako aj v neprospech odvolávajúceho
sa, pričom nie je viazaný len jeho návrhmi. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán doplňovať
výsledky daňového konania. Žalovaný preto musí komplexne posúdiť a reflektovať všetky skutočnosti,

ktoré sa vzťahujú na určenie miestnej a vecnej príslušnosti správcu dane pre správu daní z nehnuteľnosti
k 01.01. zdaňovacieho obdobia (v danom prípade 01.01.2021). Kasačný súd preto vyhodnotil námietku
sťažovateľa, ktorá poukazovala na existenciu tohto nálezu Ústavného súdu SR ako dôvodnú.
53. K pozícii žalobcu kasačný sú uvádza, že nie je možné od daňového subjektu očakávať, že bude
osobitne zisťovať právny stav, na základe ktorého mu bol zaslaný výmer Obce Sokoľany, no na druhej

strane v záujem zachovania právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) nie je možné, aby dvaja rôzni
správcovia dane zdaňovali totožný predmet dane a aby obaja vyžadovali od daňovníka odvedenie
totožnej dane (dane z nehnuteľnosti) v prospech každého z nich za identický predmet dane v tom istom
zdaňovacom období; preto mal a mohol konať žalovaný a ex offo postupovať tak, aby právnu neistotu
daňovníka odstránil. K tomu sa už vyjadril aj správny súd, preto kasačný súd nebude v tomto rozhodnutí
uvádzať duplicitné závery.

VI. Záver
54. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, napadnutý rozsudok
správnehosúduvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci[§440ods.1písm.g)SSP].Kasačný
súd preto podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 5Sf/2/2023 - 218
zo dňa 04.06.2024. Správny súd po dôslednom preskúmaní veci a vyhodnotení všetkých relevantných

dôkazov založených v administratívnom spise opätovne rozhodne, pričom je viazaný právnym názorom
kasačného súdu (§ 469 SSP).

55. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne krajský súd (§ 467 ods. 3 SSP).
56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2

SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.