Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 26Cb/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119218601
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Zsiga

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:6119218601.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: 1. FVE HUMENNÉ s.r.o.,

Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 643, zastúp. spoločnosťou Art or Ius,, s.r.o.,
Panenská 668/24, 811 03 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovaným: 1.
Východoslovenská energetika a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, 2. Východoslovenská
distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, obaja žalovaní zastúp. spoločnosťou
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 2 097,62 EUR s prísl.
voči žalovanému v 1. rade a o zaplatenie 61 014,81 EUR s prísl. voči žalovanému v 2. rade takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Žalobu proti žalovanému v 1. rade z a m i e t a .

III. Žalobu proti žalovanému v 2. rade z a m i e t a .

IV. Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že

o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

V. Žalovanému v 2. rade p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že
o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou zo dňa 28.01.2019 (v znení opravy doručenej pred vydaním platobného rozkazu Okresnému
súdu Banská Bystrica) v upomínacom konaní (sp. zn. 31Up/127/2019) žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovanému v 2. rade (Východoslovenská distribučná, a.s., ďalej aj len „VSD“) povinnosť do 15 dní odo
dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 61 014,81 EUR spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9,05 % ročne zo sumy 24 136,74 EUR od 26.03.2015 do zaplatenia a zo sumy 36 878,07 EUR
od 23.04.2015 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR. Ďalej
žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

2.Žalobca v opravenom návrhu (žalobe) uviedol, že je výrobcom a dodávateľom elektriny vyrobenej v
ním vlastnenej a prevádzkovanej fotovoltickej elektrárni s inštalovaným výkonom 0,9982 MW, ktorá sa
nachádza v k.ú. A., na pozemku parc. C-KN č. XXXX/XX a č. XXXX/XX („Zariadenie žalobcu na výrobu

elektriny“). Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky 26.04.2011. Zariadenie
žalobcu na výrobu elektriny je pripojené do regionálnej distribučnej sústavy, ktorú prevádzkuje žalovaný
v 2. rade. V súvislosti s podporou podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zneníneskorších predpisov („Zákon o podpore“) bola medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade uzavretá
dňa 02.05.2011 „Zmluva o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných
zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č.

OZE_193_2011“ („Zmluva o dodávke a doplatku 2011“) a táto zmluva bola platná, účinná a aj oboma
stranami plnená až do dňa 01.01.2015, od kedy bola nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku 2015
uzavretou dňa 09.12.2014 medzi žalobcom, žalovaným v 2. rade a spoločnosťou Východoslovenská
energetika a.s. (ďalej aj len „VSE“). Pre roky 2014 až 2026 bola žalobcovi, prostredníctvom rozhodnutia
ÚRSO č. 0651/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013 („Cenové rozhodnutie“) , schválená cena elektriny pre

stanovenie doplatku 382,61 EUR/MWh. Toto rozhodnutie obsahuje zároveň aj údaje pre každý rok
obdobia rokov 2014 až 2026 o:
(i) predpokladanej ročnej výrobe elektriny v Zariadení žalobcu na výrobu elektriny o objeme 1242 MWh/
rok;
(ii) technologickej vlastnej spotrebe elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu na výrobu elektriny v objeme
40,65 MWh/rok; a aj

(iii) predpokladanom ročnom množstve elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok (čo zároveň a automaticky
predstavuje v prípade Zariadenia žalobcu na výrobu elektriny predpokladané množstvo dodávanej
elektriny za rok vzhľadom na povahu zariadenia a schému jeho pripojenia do regionálnej distribučnej
sústavy žalovaného v 2. rade a schému merania vyrobenej a dodanej elektriny).
2A.Žalobca predložil žalovanému v 2. rade Cenové rozhodnutie dňa 30.01.2014 (teda v období od

01.01.2014 do 15.08.2014), a to v rámci emailovej komunikácie so žalovaným v 2. rade. V rámci tejto
komunikácie žalovaný v 2. rade aj potvrdil žalobcovi, že fakturácia dodania elektriny podľa uvedeného
rozhodnutia bude možná a teda, že Cenové rozhodnutie prijal práve v kontexte uplatnenia si podpory
žalobcu podľa Zákona o podpore.
2B.Cena elektriny na straty pre rok 2015 (ACESTR2015) predstavovala 44,0150 EUR/MWh (čo vyplýva

z rozhodnutia ÚRSO č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 vydaného pre žalovaného v 2. rade).
2C.Žalobca taktiež vyplnil a podpísal formulár „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej
elektriny v roku 2015“ zo dňa 29.05.2014, ktorý obsahoval aj text deklarujúci uplatnenie si podpory v
roku 2015 s uvedením predpokladaného množstva dodanej elektriny. Takýto formulár žalobca vložil do
obálky a zaslal žalovanému v 2. rade v poštovej zásielke č. RP909909963SK zo dňa 03.06.2014 spolu

aj s faktúrou č. 005/2014 a jej prílohou, pričom žalovaný poštovú zásielku aj obdržal. Vyššie uvedené
potvrdila v konaní pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 p. B. C. svojou svedeckou
výpoveďou na pojednávaní dňa 03.10.2017.
2D.S odstupom takmer 2 mesiacov po 15.08.2014 zaslal žalovaný v 2. rade žalobcovi list zo dňa
10.10.2014 („Sprievodný list“) spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s

predpokladanou účinnosťou od 01.01.2015. V Sprievodnom liste žalovaný v 2. rade uviedol, že:
(i) „oceňuje, že doterajší vzájomný obchodný vzťah oboch našich spoločností [rozumej žalobcu
a žalovaného v 2. rade] bol korektný a možno ho hodnotiť v pozitívnej rovine“;
(ii) „vyplácanie doplatku ostane naďalej v zodpovednosti spoločnosti VSD [rozumej žalovaného v 2.
rade]“;

(iii) „Spoločnosť VSD Vám naďalej garantuje vykúpenie všetkej Vami dodanej elektriny za cenu určenú
Úradom pre reguláciu sieťových odvetví“ a
(iv) „[…] uvedené činnosti budú spoločnosti VSD a Východoslovenská energetika a.s. [rozumej VSE]
zabezpečovať na základe trojstrannej zmluvy, ktorá upraví všetky relevantné práva a povinnosti medzi
Vami a uvedenými spoločnosťami.“

Sprievodný list obsahoval aj žiadosť, aby žalobca pripojený návrh trojstrannej zmluvy (t.j. Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015) podpísal a doručil žalovanému v 2. rade „v čo najkratšom možnom čase,
najneskôrdo24.10.2014“stým,že:„[o]bratomVám[rozumejžalobcovi]budúzaslanépodpísanézmluvy
zo strany VSD a spoločnosti Východoslovenská energetika a.s., a to tak, aby všetky zmeny nastali s
účinnosťou ku 1. januáru 2015.“

2E.Žalobca podpísal návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 13.10.2014 a zaslal ho žalovanému
v 2. rade. Žalovaný v 2. rade po tom, ako obdržal návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 podpísaný za
žalobcu, podpísal uvedenú zmluvu sám dňa 21.11.2014 a zabezpečil jej podpis za VSE dňa 09.12.2014.
Následne dňa 10.12.2014 zaslal plne podpísanú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 žalobcovi spolu aj
so sprievodným listom zo dňa 10.12.2014 s inštrukciou k fakturácii podľa nej pre rok 2015. Následne,

ale žalovaný v 2. rade a VSE začali spochybňovať Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 a upreli právo
žalobcu na plnenie podľa nej ohľadne roku 2015. Poukázali pri tom na to, že žalovaný v 2. rade neeviduje
splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015 v termíne do
15.08.2014. V dôsledku toho si žalobca (podľa názoru žalovaného v 2. rade a VSE) nemôže uplatňovaťpodporu podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre rok 2015 s odkazom na § 4 ods. 3 Zákona o
podpore. VSE však odobral elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu na výrobu elektriny, ktorú mu žalobca
v roku 2015 dodal.

2F.Podľa tvrdenia žalovaného v 2. rade a VSE aj napriek tomu, že pre uplatnenie podpory výrobcu
elektriny (žalobcu) podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nie je predpísaná forma, nemožno
e-mailovej komunikácii žalobcu a žalovaného v 2. rade zo dňa 30.01.2014 pripísať účinky uplatnenia
si takejto podpory. Zároveň, podľa tvrdenia žalovaného v 2. rade, podateľňa činná pre neho v tom
čase eviduje ako obsah prijatej poštovej zásielky č. RP909909963SK zo dňa 03.06.2014 iba faktúru č.

005/2014. Podateľňa, na ktorej záznam sa žalovaný v 2. rade odvoláva, pritom fungovala ako spoločná
a nerozlíšená podateľňa pre viaceré spoločnosti, vrátane žalovaného v 2. rade a VSE – čo odporovalo
§ 32 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého: „Prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ktorý je súčasťou vertikálne
integrovaného podniku [t.j. žalovaný v 2. rade], je povinný konať tak, aby nedošlo k jeho zámene s
dodávateľom elektriny alebo výrobcom elektriny, ktorý je súčasťou toho istého vertikálne integrovaného

podniku.“ Uvedený zákonný zákaz zámeny sa jednoznačne vzťahuje aj na fungovanie príjmu osobne
alebo poštou doručených zásielok do podateľne, potvrdzovanie príjmu uvedených zásielok a ich
spracovanie. Uvedená podateľňa najmä ale fungovala bez stanovených pravidiel a iba intuitívne. Pri
príjme zásielok, obsahujúcich napr. faktúru a ešte ďalšie doklady, evidovala iba príjem faktúry. To
jednoznačne vyplýva zo svedeckej výpovede pracovníčky uvedenej podateľne zo dňa 07.09.2016 v

konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I sp. zn. 33Cb/70/2015.
2G.Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa
22.03.2017 (str. 31 posledný odsek a str. 32 prvý odsek) konštatoval, že Zákon o podpore „[…]
obsahuje viacero inštitútov, resp. prvkov verejnoprávnej povahy, ktoré sa javia predovšetkým z
hľadiska verejnoprospešných cieľov sledovaných týmto zákonom ako určujúce, zároveň však nemožno

opomenúť, že upravuje aj vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré
nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy
medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo
svojej podstate regulované aj napadnutým ustanovením § 4 ods. 3.“ Ústavný súd Slovenskej republiky
v tom istom náleze (str. 31 posledný odsek a str. 31 predposledný odsek) konštatoval aj to, že zmienená

súkromnoprávna úprava: „by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch
kogentný charakter“. Naviac, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo
dňa 22.03.2017 (str. 24 prvý odsek, str. 28 posledný odsek a str. 35 posledný odsek) kvalifikuje sankčný
dôsledok podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore ako sankciu, ktorá má
súkromnoprávny charakter.

2H.Teda, Zákon o podpore upravuje iba nárokovateľnosť práva na podporu prostredníctvom zákonnej
kontraktačnej povinnosti, avšak nedotýka sa zmluvnej voľnosti strán. Uzavretie zmluvy medzi výrobcom
elektriny (žalobcom) a prevádzkovateľom distribučnej sústavy (žalovaným) resp. VSE (ako poverenou
osobou žalovaným v 2. rade) napriek prípadnému namietaniu nesplnenia podmienok predpokladaných
Zákonom o podpore, nemá dopad na platnosť zmluvy, keďže pre posúdenie platnosti zmluvy je treba

skúmať porušenie zákazu alebo príkazu, resp. kogentnú povahu ustanovení zákona. Právna úprava v
ustanoveniach Zákona o podpore neurčuje obmedzenie (nezakazuje) uzatvoriť zmluvu pod následkom
sankcie, ale garantuje uzavretie zmluvy za určitých zákonom stanovených podmienok. Ak je zmluva
uzavretá, je potrebné rešpektovať ochranu dobrej viery a zásadu pacta sunt servanda (t. j. zmluvy
sa majú plniť). Povahu a účel ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore

je potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore, ktorý upravuje spôsob a
podmienky zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, výroby
elektrinyvysokoúčinnoukombinovanouvýrobouavýrobybiometánu,akvýrobcaotakútopodporužiada.
Táto právna úprava povinnej podpory je daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie
pri výkone súkromnoprávnych činností (bežného trhového pôsobenia) zabezpečený nebol alebo by bol

zabezpečený nedostatočne. Účel uvedenej právnej úpravy nespočíva v tom, že by zakazovala širšiu
zmluvne dohodnutú podporu výroby elektriny alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory.
Predmetný účel je definovaný práve zabezpečením povinnej podpory a aj v spojení s ust. § 5 ods.
1 Zákona o podpore, podľa ktorého: „Náklady vzniknuté prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy poskytnutím podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) [t.j. náklady na podporu formou dodávky

elektriny za cenu na straty, formou doplatku a formou prevzatia zodpovednosti za odchýlku] zohľadní
úrad [t.j. ÚRSO] v konaní o cenovej regulácii.“
2I.Medzi žalobcom, žalovaným v 2. rade a VSE bola jednoznačne uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku
2015 s účinnosťou od 01.01.2015. Táto zmluva bola uzavretá práve na návrh žalovaného v 2. raderesp. aj VSE učinený takmer 2 mesiace po 15.08.2014. K jej samotnému uzavretiu pritom došlo po
viac ako 4 mesiacoch od 15.08.2014. Pôsobí absurdne, aby žalovaný v 2. rade za takejto situácie
spochybňoval zmluvný nárok žalobcu s odkazom na to, že jeho podateľňa neeviduje ku dňu 15.08.2014

splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Uvedeným dochádza k popretiu
vlastného predošlého konania žalovaného v 2. rade a VSE (contra factum proprium) a v podstatne (ak by
tvrdenie žalovaného v 2. rade a VSE malo byť pravdivé) k neospravedlniteľnému tvrdeniu, že žalovaný
v 2. rade a VSE vlastne nevedeli čo robia a že konali úplne nelogicky.
2J.Berúc do úvahy, že:

(i) počas celého roka 2014 (teda aj ku dňom 10.10.2014, 09.12.2014 a 10.12.2014) platila a bola účinná
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade Zmluva o dodávke a doplatku 2011, podľa ktorej bol žalovaný
v 2. rade povinný poskytovať žalobcovi podporu podľa Zákona o podpore formou odberu elektriny za
cenu na straty a formou doplatku a uvedená zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú (jej existencia je
jednoznačne konštatovaná samotným žalovaným v 2. rade v jeho liste zo dňa 10.10.2014 adresovanom
žalobcovi);

(ii) žalovaný v 2. rade počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 v spomenutom
liste zo dňa 10.10.2014, ku ktorému bol pripojený návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s uvedenou
účinnosťou od 01.01.2015, jasne uviedol, že prijal rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny na účely
pokrytia strát deleguje podľa Zákona o podpore na VSE, pričom vyplácanie doplatku ostane naďalej v
jeho zodpovednosti a zároveň uviedol, že naďalej garantuje žalobcovi vykúpenie všetkej ním dodanej

elektriny za cenu na straty (teda žalovaný v 2. rade uvedenými listinami potvrdil existujúci záväzok);
(iii) Zákon o podpore predpokladá zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného v 2. rade vo vzťahu
k výrobcom elektriny z OZE a VÚKVET ohľadne odberu elektriny za cenu na straty; je zrejmé, že
Sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 (učinený po 15.08.2014) s navrhovanou účinnosťou zmluvy od 01.01.2015 deklaroval,

že žalovaný v 2. rade je povinný (t.j. uznáva, že je povinný) poskytovať žalobcovi podporu aj pre rok
2015 a teda uznáva svoj uvedený záväzok.
Procesným dôsledkom uznania záväzku je nevyhnutnosť aplikácie § 192 CSP, podľa ktorého:
„Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za
preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.“ Dokonca aj ak by neexistovala Zmluva o dodávke a

doplatku 2011, potom by bolo potrebné posúdiť Sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014
spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ako návrh zmluvy (ktorý je právnym úkonom
a vyvoláva právne účinky), a to aj z pohľadu výkladových pravidiel právneho úkonu obsiahnutých v §
266 Obchodného zákonníka.
2K.Sankcia predvídaná v § 4 ods. 3 Zákona o podpore, ako dôsledok nesplnenia si povinnosti výrobcu

elektriny uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, bola zavedená novelizáciou Zákona o
podpore účinnou od 01.01.2014. Je zjavné, že od 01.01.2014 splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore predstavuje (v dôsledku sankcie podľa § 4 ods. 3 uvedeného zákona) podmienku
podpory podľa tohto zákona. Avšak zmienená novelizácia obsahuje aj prechodné ustanovenie v § 18e
ods. 1 Zákona o podpore (tiež účinné od 01.01.2014), podľa ktorého: „Podmienky podpory výroby

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014,
zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.“ Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo pritom
uvedené do prevádzky 26.04.2011 (a teda pred 01.01.2014). Preto sa vo vzťahu k podpore pre toto
zariadenie musia aplikovať podmienky podpory podľa Zákona o podpore účinného pred 01.01.2014.

2L.Výška uplatneného nároku vyplýva z predložených faktúr č. 004/2015 zo dňa 10.03.2015 na sumu
24 136,74 EUR a č. 006/2015 zo dňa 07.04.2015 na sumu 36 878,07 EUR.

3.Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 28.02.2019 v zmysle návrhu žalobcu platobný rozkaz sp. zn.
31Up/127/2019, proti ktorému žalovaný v 2. rade podal odpor.

4.Žalovaný v 2. rade v odpore proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu uviedol, že faktúry, z ktorých
žalobcom uplatnené pohľadávky vyplývajú, boli mu doručené avšak vzhľadom na ich neoprávnenosť
a neexistenciu žalobcom fakturovaného nároku, boli tieto žalobcovi vrátené. Z uvedeného dôvodu
žalovaný v 2. rade predmetné faktúry neeviduje vo svojom účtovníctve a tieto rovnako ako zo strany

žalobcu neboli ani zo strany žalovaného v 2. rade uvedené v jeho výkaze podľa § 78a zákona o DPH.
Žalobcom uplatnený nárok neuznáva v plnom rozsahu a tento považuje za nedôvodný a neoprávnený,
a to z nižšie uvedených dôvodov.4A.Žalobcom uplatnené pohľadávky sú pohľadávkami z titulu podpory vo forme doplatku v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie
(ďalej len „zákon o OZE“), ktorú je žalobcovi v zmysle príslušných ustanovení zákona o OZE povinný

poskytovať žalovaný v 2. rade ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike (ďalej len „zákon o energetike“) vykonávajúci svoju činnosť na základe a
v súlade s povolením vydaným Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 2007E
0257. Žalovaný v 2. rade si svoje zákonom o OZE stanovené povinnosti v súvislosti s poskytovaním
podpory elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie plní prostredníctvom trojstranných zmlúv o

dodávkeelektriny,prevzatízodpovednostizaodchýlkuadoplatkuuzatváranýchsjednotlivýmivýrobcami
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade a s ním
súvisiace poskytovanie podpory sa síce uskutočňuje prostredníctvom uzatvorených súkromnoprávnych
obchodných zmlúv medzi stranami sporu ako podnikateľskými subjektmi, avšak je potrebné zdôrazniť,
že oblasť energetiky je oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s
tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v

tejto oblasti. Žalovaný v 2. rade má pri plnení svojich povinností na úseku podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie rovnako ako žalobca postavenie regulovaného subjektu a je povinný pri
plnení svojich povinností postupovať v súlade s aktuálne platnými právnymi predpismi. Podmienkou
vzniku nároku žalobcu na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení v zmysle § 3 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o OZE pre nasledujúci kalendárny rok, je splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému v 2.

rade v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny
s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému v 2. rade ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE a
predpokladané množstvo dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Podľa
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti

podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
4B.Žalobca si v dôsledku vlastnej nedbanlivosti svoju vyššie uvedenú zákonom stanovenú povinnosť v
zmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvzákonomstanovenejlehotenesplnil,pretomuvdôsledkujeho
vlastnejpasivitynároknauplatneniepodporynaelektrinuvyrobenúvzariadenížalobcuvzmysle§3ods.

1 písm. b) a c) zákona o OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku 2015 nevznikol,
z ktorého dôvodu je žalobcom uplatnený nárok neoprávnený. Vzniknutá situácia a strata nároku žalobcu
na uplatnenie podpory v roku 2015 nenastala následkom zavinenia žalovaného v 2. rade a rovnako ani
žalovaného v 1. rade, ale práve naopak, následkom nedbanlivosti samotného žalobcu, spočívajúcej v
tom, že tento v zákonom stanovenej lehote nepredložil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na

nasledujúci kalendárny rok a neoznámil uplatnenie si podpory na nasledujúci kalendárny rok, t.j. nesplnil
svoje zákonom stanovené povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
4C.Základnou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je teda predovšetkým samotné splnenie
povinnosti žalobcom voči žalovanému v 2. rade v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorý
žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému

v 2. rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1
písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci
kalendárny rok. Žalovaný v 2. rade splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo ani zo strany samotného
žalobcu preukázané. Žalobca uvádza, že svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o OZE si splnil riadne a včas na vzorovom tlačive údajne vyplnenom žalobcom dňa 29.05.2014,
ktorú skutočnosť sa žalobca snaží preukázať predložením vyplneného tlačiva s dátumom vyplnenia
29.05.2014 a predložením podacieho lístka o zaslaní poštovej zásielky neznámeho obsahu žalobcom
na adresu žalovaného v 2. rade, ktorá mala byť odoslaná podľa žalobcom uvedených údajov v jednej
obálke spolu s faktúrou č. 005/2014 za kalendárny mesiac máj 2014 dňa 03.06.2014. Žalovaný v 2.

rade splnenie si oznamovacej povinnosti žalobcu neeviduje. Zásielka zo dňa 03.06.2014 s podacím
číslom RP90990993SK, na ktorú žalobca odkazuje, neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo,
že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Predmetná
zásielka neobsahovala žalobcom uvádzané dokumenty, ale len faktúru č. 005/2014, ktorou si žalobca u
žalovaného v 2. rade uplatnil doplatok za dodanú elektrinu za predošlý kalendárny mesiac daného roku.

4D.Žalobca sa svojej žalobe snaží navodiť mylný dojem o nesprávnom vedení podateľne žalovaného
v 2. rade. Podateľňa žalovaného v 2. rade funguje správne a zápisy v nej obsiahnuté zodpovedajú
skutočnému obsahu doručených zásielok a akékoľvek domnienky naznačované právnym zástupcom
žalobcu o nesprávnom vedení podateľne žalovaného v 2. rade nemajú žiadne odôvodnenie. Vprípade, ak je zo strany výrobcu elektriny žalovanému v 2. rade doručená zásielka, ktorej obsahom
je predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na nasledujúci kalendárny
rok, táto je vrátane informácie o jej obsahu zapísaná do knihy doručenej pošty žalovaného v 2. rade.

Rovnako tak v prípade, ak je zo strany výrobcu elektriny žalovanému v 2. rade doručená zásielka, ktorej
obsahomjefaktúrazaniektorýkonkrétnymesiac,tátojetaktiežvrátaneinformácieojejobsahuzapísaná
do knihy doručenej pošty žalovaného v 2. rade, ako to bolo uskutočnené aj v prípade faktúry žalobcu č.
006/2014 za kalendárny mesiac máj 2014. Informácia o dokumente nazvanom údaje o výrobe a dodávke
elektriny nie je v knihe doručenej pošty osobitne zapisovaná, nakoľko sa jedná o neoddeliteľnú súčasť

každej faktúry a nejedná sa o osobitný dokument. Vzhľadom k uvedenému, ak by bola súčasťou totožnej
obálkyfaktúrazakonkrétnykalendárnymesiacsúčasnespoluspredpokladanouročnoucharakteristikou
dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na nasledujúci kalendárny rok, ako to tvrdí žalobca, uvedená
skutočnosť by bola taktiež zapísaná v príslušnom zázname zásielky v knihe doručenej pošty žalovaného
v 2. rade. Z predloženého záznamu predmetnej zásielky, ktorou bola faktúra č. 006/2014 za kalendárny
mesiac máj 2014 doručená žalovanému v 2. rade, evidovanej v knihe doručenej pošty žalovaného

pod č. 34024, však vyplýva, že obsahom predmetnej zásielky bola výlučne faktúra č. 005/2014 s jej
neoddeliteľnou prílohou a v tejto neboli obsiahnuté už žiadne iné dokumenty.
4E.Zdôraznil, že bez ohľadu na zápis v knihe doručenej pošty žalovaného v 2. rade, dôkazné bremeno
pri preukazovaní obsahu zásielky znáša žalobca ako odosielateľ a tento doposiaľ žiadnym spôsobom
ním uvádzanú skutočnosť o splnení oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o

OZE nepreukázal. Zo žiadneho zo žalobcom doposiaľ predložených dôkazov nevyplýva, že by obsahom
predmetnej zásielky zo dňa 03.06.2014 mal byť akýkoľvek dokument, ktorého obsahom by bola
predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na rok 2015 alebo uplatnenie
podpory žalobcom v roku 2015. Samotné ničím nepreukázané tvrdenie žalobcu o odoslaní zásielky
a jej obsahu, nepreukazuje obsah odosielanej zásielky. Poukázal na skutočnosť, že samotný podací

lístok predložený žalobcom, nepreukazuje obsah odosielanej zásielky a nie je dôkazom preukazujúcim
splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Žalobcom predložený
podací lístok nie je možné žiadnym spôsobom nespochybniteľne spojiť s predloženým oznámením o
uplatnení podpory, máme za to, že tieto žalobcom predložené dokumenty nemajú žiadneho spoločného
menovateľa. Predmetné oznámenie žalobcu neobsahuje žiadne údaje ani označenie, ktorým by bolo

možné ho stotožniť s obsahom zásielky odosielanej dňa 03.06.2014. Predložený podací lístok a
predložené oznámenie o uplatnení podpory nenesú žiaden zhodný identifikačný údaj, ktorým by ich
obsah bolo možné akokoľvek stotožniť. Mal za to, že žalobcom predložený podací lístok nie je spôsobilý
preukázať skutočnosť, že obsahom zásielky odosielanej dňa 03.06.2014 bolo žalobcom uvádzané
oznámenie o uplatnení podpory za rok 2015 a predpokladanej ročnej charakteristike výroby na rok

2015. V prípade preukazovania doručovania zásielok a ich obsahu je súdnou praxou považovaná za
relevantný dôkaz doručenka, ktorá mohla predstavovať prepojenie medzi odosielanou zásielkou a jej
údajným obsahom, ak by si žalobca riadne splnil svoju prevenčnú povinnosť a konal obozretne. Sám
tunajší súd k otázke preukazovania doručenia zásielok už v minulosti zaujal svoje stanovisko vo svojom
rozsudku v právnej veci žalobcu 1. FVE HUMENNÉ s.r.o., so sídlom Dostojevského 4532/67, Poprad

058 01, IČO: 45 918 643 proti žalovanému ako žalovanému v 2. rade a spoločnosti Východoslovenská
energetika, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767 ako žalovanému v 1. rade,
sp. zn.: 26Cb/128/2015 a rovnako aj vo svojom rozsudku v právnej veci žalobcu RS-1, s.r.o., so sídlom
Priemyselná 10, Bratislava 821 09, IČO: 45 556 954 proti žalovanému, sp. zn.: 26Cb/14/2016 v súvislosti
s preukazovaním obsahu zásielky a jej doručovania poukazuje na skutočnosť, že: „Vzhľadom na

žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a
preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo alebo nebolo doručené žalovanému,“ pričom sám
dodáva, že „relevantným dôkazom by mohla byť doručenka.“
4F.Skutočnosť, že žalobca porušil svoju prevenčnú povinnosť a pri odosielaní zásielky nepostupoval
dostatočne obozretne, z ktorého dôvodu tohto času predmetnou doručenkou preukazujúcou obsah

odoslanej zásielky, nedisponuje, nemôže byť na ťarchu a neprospech žalovaného v 2. rade. Vzhľadom k
uvedenému mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania odoslania a doručenia ním
uvádzanej zásielky, nakoľko žalobca v danom prípade zvolil taký spôsob doručenia zásielky, pri ktorom
nevie preukázať obsah doručenej zásielky. Žalobca mal a mohol predvídať prípadnú možnosť, že bude
potrebné preukázať doručenie zásielky a jej obsah. Výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania v ničom

neopodstatňujú záver, že žalobca listinu obsahujúcu splnenie jeho povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE žalovanému v 2. rade v zákonom stanovenej lehote vôbec odoslal a reálne doručil
žalovanému v 2. rade.4G.K otázke preukazovania doručenia zásielky sa vyjadril aj Ústavný súd SR, sp. zn. I. ÚS 350/08
z 30. septembra 2010 v súvislosti s doručovaním odstúpenia od zmluvy, kde Ústavný súd SR dospel
k záveru, že práva sťažovateľky neboli porušené a dal za pravdu súdu prvej inštancie a odvolaciemu

súdu, že „v preskúmavanom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia,
keď nepreukázal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy doručil odporcovi v 1. rade, neposkytol žiadne
dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä nepredložil originál doručenky o doručení odstúpenia od
zmluvy, ako aj originál listu o odstúpení od zmluvy. Tieto dôkazy sú založené v spise len v kópii.“
Súdna prax v súvislosti s preukazovaním doručenia zásielky zdôrazňuje, že účastníci konania majú

procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností,
pričom procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkaznébremenospočívanaúčastníkovikonania,bezohľadunajehoprocesnépostavenie.Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník,

ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Zákon v otázke doručovania kladie
dôkazné bremeno preukazovania doručenia práve na odosielateľa ako na subjekt tvrdiaci doručenie
určitej písomnosti, pričom ako prostriedok na preukázanie doručenia zásielky určuje doručenku, ktorej
priznáva povahu verejnej listiny s domnienkou, že údaje na nej uvedené sú pravdivé, pokiaľ nie je
preukázaný opak. Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu

SR z 20. júla 1992, sp. zn. 1Cdo 37/92 „preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu
súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov
vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie
je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia,
kým nie je preukázaný opak.“ Dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky ako aj jej obsahu

znáša žalobca ako odosielateľ, v súvislosti s čím Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 9. apríla 2015,
sp. zn. 3Cdo 141/2015 uviedol, že „pritom bolo na nej (pozn. Žalobkyni ako odosielateľke), aby – v
súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta
sunt“) predvídala aj možnosť, že bude potrebné preukázať doručenie zásielky v konkrétny deň, resp.
počítala aj s rizikom, že pri ňou zvolenom spôsobe nevie súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či

vôbec a kedy podala odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol ako oneskorene podané.“
4H.Rovnako tak v danom prípade bolo na žalobcovi, aby predvídal prípadnú možnosť, že bude potrebné
preukázať doručenie zásielky a jej obsah. Najvyšší súd SR v súvislosti s uvedenou problematikou
v citovanom uznesení dodáva, že „bez ohľadu na to, ktorému orgánu povinnému doručiť podanie
(§ 57 ods. 3 O.s.p.) odovzdal účastník svoje odvolanie, aby bolo doručené súdu, musí účastník

spôsobom dostatočne hodnoverným preukázať, že k tomuto odovzdaniu skutočne došlo.“ Vzhľadom na
žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a
preukázateľne doložiť, či vôbec a kedy odoslal údajné oznámenie o uplatnení podpory v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE a nakoľko žalovaný v 2. rade žiadnu zásielku s takýmto obsahom od žalobcu
v zákonom stanovenej lehote neeviduje, tvrdenia žalobcu o údajnom splnení svojej oznamovacej

povinnosti v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zostávajú len v
rovine tvrdenia.
4I.Žalobca sa snaží preniesť dôkazné bremeno na žalovaného, avšak takéto prenesenie dôkazného
bremena zo žalobcu na žalovaného v 2. rade nemôže za žiadnych okolností obstáť, čo potvrdzuje
vo svojom uznesení, sp. zn. 2Cdon 619/96-45 zo dňa 30.01.1997 aj Najvyšší súd ČR, k čomu

zároveň zdôrazňuje, že „povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť nebude stíhať osobu popierajúcu
doručenie, ale osobu, ktorá doručenie tvrdí (resp. súd, ak sa jedná o jeho doručovanie).“ Dôkazným
bremenom sa podľa názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v jeho uznesení z 24. júna 2010,
sp. zn. 5Obo/52/2010 rozumie: „procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech,“

pričom toto podľa názoru Najvyššieho súdu SR „leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí.“ Žalobca je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú ním
uplatnené právo resp. právny nárok, a teda v danom prípade nárok na úhradu podpory za elektrinu
vyrobenú v zariadení žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie v jednotlivých kalendárnych mesiacoch

roku 2015, zatiaľ čo žalovaní sú povinní preukazovať skutočnosti, ktoré právo resp. nárok žalobcu
vylučujú. Upozornil na skutočnosť, že z vyššie uvedeného pravidla, že každý preukazuje svoje vlastné
skutkové tvrdenia existuje výnimka, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval
reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda niečo, čo sa nikdy nestalo, keďže preukazovanie takejtonegatívnej skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V súvislosti s vyššie uvedeným Ústavný súd
ČR vo svojom náleze zo dňa 07.04.2010, sp. zn.: I. ÚS 22/10 konštatuje, že: „Povinnost tvrzení
a zejména prokazování má však své mantinely, mezi než patťí uplatnění pravidla „neexistence se

neprokazuje“, vycházející z tzv. negativní důkazní teorie, neboť po nikom nelze spravedlivě požadovat,
aby prokázal reálnou neexistenci určité právní skutečnosti.“ Mal za to, že v prípade, ak by tunajší
súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalovaný v 2. rade má preukázať, že predmetné oznámenie o
uplatnení podpory vrátane oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej
zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie od žalovaného v 2. rade neobdržal, poprel by

tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti (napr.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 26.07.2006, sp. zn.: 3Azs 35/2006 – 104). Negatívna
skutočnosť môže byť fakticky preukázaná výlučne komplementárnou pozitívnou skutočnosťou, ktorá
existenciu preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje (napr. uznesenie Ústavného súdu ČR zo
dňa 04.12. 2008, sp. zn. I. ÚS 2631/08). Najvysˇsˇí su´d SR vo svojom uznesení sp. zn. 4Cdo
13/2009 zo dňa 24.02.2010 v súvislosti s vyššie uvedeným v otázke preukazovania splnenia dlhu

predložením kvitancie zo strany dlžníka, pričom jej pravosť bola zo strany veriteľa popieraná, dodáva,
že: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza
od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť
súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností
v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky,“ pričom k uvedenému Najvyšší súd

SR ďalej dodáva, že: „Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to,
že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno
vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu.“ K uvedenému ďalej
podáva vysvetlenie, že: „Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy
nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho

spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca
trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.“
4J.V nadväznosti na vyššie uvedené mal za to, že rovnako aj v tomto spore je práve povinnosťou žalobcu
preukázať riadne splnenie povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zo strany žalobcu
voči žalovanému v 2. rade riadne a včas, a teda aj s tým súvisiace vystavenie samotného dokumentu,

ktorým si žalobca u žalovaného v 2. rade uplatňuje podporu vo forme v zmysle § 3 ods. 1 písm.
b) a c) zákona o OZE ako aj predpokladané množstvo a charakteristiku dodávky elektriny vyrobenej
zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie ako aj jeho reálne odoslanie ako aj reálne doručenie
žalovanému v 2. rade. Práve žalobca z uvedených dokumentov vyvodzuje svoj žalobou uplatnený
právny nárok, pričom práve on je subjektom povinným preukazovať, že ním uplatnený právny nárok

reálne existuje a tento nezanikol. Pokiaľ by mal samotný žalovaný v 2. rade preukazovať, že dokument,
ktorým si žalobca u žalovaného mal uplatňovať podporu vo forme v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o OZE ako aj predpokladané množstvo a charakteristiku dodávky elektriny vyrobenej zariadením
žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie nebol zo strany žalobcu vystavený ako ani žalovanému v 2.
rade doručený, prebehlo by predmetné sporové konanie zrejme bez predloženia akýchkoľvek dôkazov,

nakoľko nie je možné predložiť neexistujúcu alebo nedoručenú listinu. Žalobca nie je oprávnený zbaviť
sa svojej dôkaznej povinnosti pokusom o jej bezdôvodné presunutie na žalovaného v 2. rade, nakoľko
takýto postup nemá oporu v platných procesných predpisoch. Neexistuje žiaden relevantný právny
dôvod, pre ktorý by mal žalovaný v 2. rade znášať negatívne následky žalobcom nevhodne zvolenej
formy odoslania ním uvádzanej zásielky ako ani negatívne následky nesplnenia si zákonom stanovenej

povinnosti žalobcom.
4K.Žalobca sa tiež snaží preukázať splnenie svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej ako
„ÚRSO“), ktorým bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026
žalovanému v 2. rade. Cenové rozhodnutie sa v zmysle § 14 ods. 4 zákona o regulácii v sieťových

odvetviach výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energií vydáva na obdobie celej dĺžky podpory
doplatkom podľa zákona o OZE, pričom podpora elektriny doplatkom sa v zmysle § 3 ods. 6 zákona
o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do
prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu
elektriny.VtejtosúvislostipoukázalnaprávnynázorÚstavnéhosúduSRobsiahnutývovyššiecitovanom

náleze, konštatujúci, že: „plnenie tejto povinnosti nepredstavuje pre výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu
záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide o informácie, ktoré sú obsahom iných dokumentov,
ktoré sú výrobcovia elektriny povinní predkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj v prípade ak byzákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by
takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by musel
bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s ústavou.“

Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal žalovanému v 2. rade
viaceré dokumenty obsahujúce niektoré informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE alebo dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje
žalobcu povinnosti plniť si každý rok oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE. Z uvedeného je tiež zrejmé, že Ústavný súd SR vedel, že existujú cenové rozhodnutia, ktoré

sú výrobcom zo strany ÚRSO vydávané a tieto sú zo strany výrobcov predkladané prevádzkovateľom
distribučných sústav, a taktiež mal vedomosť, že súčasťou argumentácie výrobcov v sporoch týkajúcich
sa plnenia svojej oznamovacej povinnosti je okrem iného aj skutočnosť, že výrobcovia považujú svoju
oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za splnenú už len samotným
predložením cenového rozhodnutia resp. iného dokumentu prevádzkovateľom distribučných sústav.
Ústavný súd SR napriek svojej vedomosti o vyššie uvedených skutočnostiach, cenovým rozhodnutiam

anižiadnyminýmdokumentomodosielanýmzostranyvýrobcovprevádzkovateľomdistribučnýchsústav,
nepriznáva charakter splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE,
a to ani v prípade, ak by obsahom týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej
povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
4L.Zároveň zdôraznil, že cenové rozhodnutie žiadnym spôsobom nesúvisí s množstvom vyrábanej

alebo dodávanej elektriny v zariadení výrobcu. V rámci cenového konania ÚRSO konkrétnym výrobcom
vyrábajúcim elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie určuje resp. schvaľuje v súlade s § 7 a 8
vyhlášky č. 221/2013 Z.z. cenu elektriny pre stanovenie doplatku na jednotku množstva elektriny
za elektrinu vyrobenú v konkrétnom zariadení výrobcu elektriny. Podstatou cenových rozhodnutí
vydávaných výrobcom zo strany ÚRSO, ktoré sú výsledkom predmetného cenového konania teda

je, aby prevádzkovateľ distribučnej sústavy mal za preukázané, že jednotková cena uplatňovaná
konkrétnym výrobcom v rámci fakturácie elektriny nie je cenou svojvoľne určenou výrobcom, ale táto
vychádza z cenového konania a jemu zodpovedajúceho cenového rozhodnutia, a teda zodpovedá
cene, ktorú v rámci svojej právomoci zákonom stanoveným spôsobom určilo resp. schválilo ÚRSO.
Poukázal na skutočnosť, že obsahom oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE má byť oznámenie predpokladanej dodávky elektriny v nasledujúcom kalendárnom roku, t.j.
v prípade tohto sporu v roku 2015. Žalobcom zaslané cenové rozhodnutie obsahuje len údaje pre
rok 2014. Samotné ÚRSO v odôvodnení cenového rozhodnutia konštatuje, že súčasťou návrhu ceny
v rámci cenového konania, boli len údaje pre rok 2014. Cenové rozhodnutie obsahuje údaj o (i)
predpokladanej ročnej výrobe elektriny, (ii) vlastnej spotrebe elektriny a (iii) množstve elektriny, na ktoré

sa uplatní doplatok (doplatok sa v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE uplatňuje na skutočné
množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac), avšak hypotéza ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE pre riadne splnenie predmetnej povinnosti požaduje oznámenie predpokladanej
dodávky elektriny. Informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny nie je súčasťou obsahu
cenového rozhodnutia, preto je jednoznačne zrejmé, že samotné cenové rozhodnutie neobsahuje

zákonom požadované údaje a nie je možné ho považovať za splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE, a to ani v jednej z jej dvoch zákonom predpokladaných častí. Uvedený právny
názor potvrdzuje aj samotné ÚRSO vo svojom liste adresovanom jednému z výrobcov. Ani prípadná
skutočnosť,žežalobcazaslalžalovanémuv2.radecenovérozhodnutiealeboakékoľvekinédokumenty,
akbytietoajobsahovaliniektoréinformácievyžadovanévzmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEalebo

dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje žalobcu
povinnosti plniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
4M.Vzhľadom k uvedenému považuje argumentáciu žalobcu o splnení si svojej oznamovacej povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia žalovanému v 2. rade v za
účelovú a nedôvodnú. V súvislosti s uvedeným si tiež poukázal na právny názor, ktorý zaujal Okresný

súd Košice I vo svojom rozsudku v obdobnej právnej veci, sp. zn.: 26Cb/19/2016: „Nakoľko žalobca
svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nesplnil voči úradu, ani žalovanému
v 1. rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom
zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok,
t.j. na rok 2015. Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné

akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil predložením cenového rozhodnutia, uzavretím
zmluvy, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje, ktoré majú byť predmetom oznámenia.“ Vzhľadom
k uvedenému považuje argumentáciu žalobcu o splnení si svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4ods. 2 písm. c) zákona o OZE odkazom na akékoľvek iné dokumenty obsahujúce prípadné údaje, ktoré
sú aj predmetom oznámenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za účelovú a nedôvodnú.
4N.V súvislosti s uvedeným upriamil pozornosť tunajšieho súdu tiež na ďalšie rozsudky tunajšieho súdu

v obdobných právnych veciach, a to:
(i) rozsudok v právnej veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn.: 26Cb/128/2015,
(ii) rozsudok v právnej veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn.: 30Cb/200/2015,
(iii) rozsudok v právnej veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 26Cb/16/2016,
(iv) rozsudok v právnej veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 30Cb/218/2015,

(v) rozsudok v právnej veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 33Cb/101/2015, (vi) rozsudok
v právnej veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 31Cb/170/2015, (vii) rozsudok v právnej
veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 26Cb/112/2015, (viii) rozsudok v právnej veci
vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn.: 33Cb/44/2016,
s obdobným skutkovým základom ako aj obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde tunajší súd
jednoznačnekonštatoval,žeprevažnáväčšinažalobcomuplatnenýchargumentovužbolazodpovedaná

zo strany samotného Ústavného súdu Slovenskej republiky a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú
s odôvodnením, že zo strany výrobcu nebolo v predmetnom konaní, obdobne ako v tomto konaní,
preukázané splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenom
termíne. Mal za to, že značná časť argumentácie žalobcu v danom prípade je obdobná ako vo vyššie
uvedených rozsudkoch a s touto sa Okresný súd Košice vo svojej predchádzajúcej aplikačnej praxi už

dostatočne vysporiadal.
4O.Žalobca sa tiež snaží za potvrdenie splnenia svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE považovať mailovú odpoveď žalovaného v 2. rade zo dňa 30.01.2014, kde
žalovaný v 2. rade ako odpoveď na doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO uvádza, že fakturácia
dodania elektrickej energie bude možná. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že predmetná mailová

komunikácia sa uskutočnila dňa 30.01.2014, t.j. viac ako pol roka pred dátumom, kedy si mal žalobca
svoju oznamovaciu povinnosť plniť a žalovaný v 2. rade v danom čase nemal a ani nemohol mať
vedomosť o tom, že žalobca nebude rešpektovať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti
a svoje zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne a včas plniť. Ak by si žalobca všetky svoje
zákonomstanovenépovinnostiriadneavčassplnil,fakturáciabyajreálnebolamožná,takakotouviedol

žalovaný v 2. rade vo svojom maile, ale vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca k plneniu svojich zákonom
stanovených povinností pristupoval nezodpovedne, svojim vlastným konaním zapríčinil nemožnosť
fakturácie.
4P.Žalobca sa snaží nahradiť nesplnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti účelovým odkazom
na uzatvorenú zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Pre

poskytovanie podpory v roku 2015 a ďalších nasledujúcich rokoch je smerodajná nová trojstranná
zmluva o dodávke elektriny s účinnosťou od 01.01.2015 a nie toho času už zaniknutá pôvodná
dvojstranná zmluva, ktorá nadobudnutím účinnosti novej zmluvy o dodávke elektriny (t.j. k 31.12.2014),
v plnom rozsahu zanikla. Existencia predmetnej ako ani akejkoľvek inej zmluvy nezbavuje žiadnu zo
zmluvných strán plniť si zákonom stanovené povinnosti, ktoré sú pre všetky subjekty v postavení

výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie stanovené jednotne. Znenie a formulácia zákonného
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia resp.
neplnenia zákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 zákona o OZE, neposkytuje
žalovanému v 2. rade možnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustí vznik
zákonom predpokladaného následku alebo nie. Povinnosť obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na
podporu. A rovnako obligatórny je tiež zákonom predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej
normy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE. Zákon o OZE žalovanému v 2. rade nepripúšťa možnosť
akejkoľvekvoľnejúvahy,čizákonomstanovenýnásledokvprípadenesplneniapovinnostižalobcuriadne
a včas, uplatní alebo nie a neumožňuje žalovanému v 2. rade zákonom predpokladaný následok u

„vybraných“ výrobcov odpustiť. Takáto možnosť je priamo zákonnou formuláciou ustanovenia § 4 ods.
3 zákona o OZE vylúčená, keďže ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE predpokladaný následok
nesplnenia povinností obsiahnutých v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o OZE nastáva ex lege, t.j. priamo
zo zákona o OZE. Zákon o OZE nepredpokladá pre vznik následkov obsiahnutých v ustanovení § 4
ods. 3 zákona o OZE žiadne rozhodnutie ani uplatnenie akejkoľvek voľnej úvahy, z čoho je zrejmé,

že už z povahy samotného zákonného ustanovenia je vylúčená akákoľvek žalobcom predostieraná
možnosťvylúčiťresp.odpustiťzákonompredpokladanýnásledokvpodobenemožnostiuplatneniapráva
na podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE na elektrinu vyrobenú v danom zariadení
na výrobu elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Akékoľvek argumentačné úvahy žalobcu o možnostivylúčenia zákonom priamo predpokladaných následkov formou vzájomných zmluvných dojednaní strán
sporuakoajúvahyomožnostiichdodatočnéhoodvráteniaformouakéhokoľvekprejavuvôležalovaného
v 2. rade sú vzhľadom k uvedenému neaplikovateľné a pre podstatu samotného konania vo veci samej

bezpredmetné. Zároveň upozornil, že záväzok žalovaného v 2. rade vyplývajúci zo zmluvy o dodávke
elektriny na úhradu doplatku podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného žalobcovi je naviazaný na
všeobecne záväzné právne predpisy. V zmysle bodu 1. písm. f) článku I. Zmluvy o dodávke elektriny:
„ZáväzokPDSvsúladesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiaspôsobomvtejtoZmluvezaplatiť
Výrobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (v ďalšom

„ÚRSO“)vydanéhoVýrobcovi.“Vzhľadomkuvedenémunemôžeaanivroku2015nemohlažalovanému
v 2. rade vzniknúť povinnosť na úhradu podpory vo forme doplatku žalobcovi na ním vyrobenú elektrinu
v prípade, ak mu na jej reálne nadobudnutie nevznikol v zmysle platných právnych predpisov v danom
kalendárnom roku nárok. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že povinnosť žalovaných uhrádzať
žalobcovi podporu aj za rok 2015 vyplýva priamo zo zmluvy o dodávke elektriny, by sme ďalej radi
zdôraznili, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými a s ním súvisiace poskytovanie podpory sa

síce uskutočňuje prostredníctvom uzatvorených súkromnoprávnych obchodných zmlúv medzi stranami
sporu ako podnikateľskými subjektmi, avšak je potrebné zdôrazniť, že oblasť energetiky je oblasťou,
v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny prvok,
ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti. Nie je preto možné
priznať relevantnosť argumentácii žalobcu o oprávnenosti nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade

na úhradu doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov v roku 2015 len strohým odkazom
na existenciu zmluvy o dodávke elektriny, zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktoré by vo svojej
podstate znamenalo vylúčenie následkov nesplnenia povinností zakotvených § 4 ods. 3 zákona o OZE.
4Q.Do popredia dal tiež verejný záujem a celkový účel sledovaný zákonom č. 382/2013 Z.z.,
ktorým bol zákon o OZE novelizovaný, v súvislosti s čím si dovolil poukázať na všeobecnú časť

dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona č. 382/2013 Z.z., podľa ktorej „účelom návrhu zákona
je zabezpečiť efektívnejšie fungovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby.“ Zákonodarca vo všeobecnej časti dôvodovej správy zároveň ozrejmuje,
že „náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané do cien elektriny pre odberateľov, čo v minulých
rokoch spôsobilo významný nárast tarify za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene

elektriny. Zmenou podmienok podpory v návrhu zákona sa zohľadňuje rastúci vplyv podpory elektriny na
cenu elektriny.“ Taktiež Ústavný súd SR v citovanom náleze sp. zn.: PL. ÚS 50/2015 dáva do popredia
verejný záujem, ktorý zákonodarca sledoval zmenou zákona o OZE zavedenou prostredníctvom
jeho novelizácie vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z., v súvislosti s čím poukázal na mechanizmus
previazanosti podpory poskytovanej výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a koncovej

ceny elektriny, v súvislosti s čím dodal, že dodržiavanie zákonom ustanovených povinností je v záujme
všetkých odberateľov elektriny. V súvislosti s uvedeným doplnil, že výroba, dodávanie, poskytovanie ako
aj odber elektrickej energie sú štátom regulovanou oblasťou a aj samotná zmluva o dodávke elektriny
uzatvorená medzi stranami sporu predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany
žalovaného v 2. rade. Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností

z neho vyplývajúcich sa teda nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami zákona o OZE a ani
tak, aby sa ustanovenia zákona o OZE respektíve ich zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu
obchádzali. Ústavný súd SR v citovanom náleze sp. zn.: PL. ÚS 50/2015 v nadväznosti na uvedené
zdôrazňuje, že: „...zákonodarca neustanovuje subjektom práva a právne povinnosti samoúčelne, ale
naopak,sozjavnýmzámerom,abytietoprávnepovinnostibolidodržiavané.Jepritomnespochybniteľné,

že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba
považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem (...). Za situácie, keď výrobcovia elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je
aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku
a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory.

V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené a legitímne,
ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených
zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny.“
4R.V prípade, ak by zákonom stanovené povinnosti výrobcov resp. zákonom stanovené následky
ich nesplnenia bolo možné vylúčiť individuálnym dojednaním zmluvných strán, bolo by znemožnené

dosiahnuť zákonodarcom sledovaný účel. Napriek súkromnoprávnemu vzťahu sporových strán je
nepochybné, že povinnosti výrobcov s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie sú zakotvené priamo zákonom a výrobcovia, vrátane žalobcu, sú povinní si ich bez ohľadu na
obsah zmluvného vzťahu riadne plniť. Ústavný súd SR sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do
odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty. V súvislosti s povahou súkromnoprávneho vzťahu
prevádzkovateľa distribučnej sústavy a výrobcu a súčasnej existencie zákonom o OZE stanovených

povinností, Ústavný súd SR v citovanom náleze dodáva, že: „súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami
elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva
napodporupodľa§4ods.1písm.b)ac)zákonaopodporeOZEniejeoslabený,resp.spochybnenýtým,
že povinnosti pre výrobcov elektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie
práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z

OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené
na inom mieste, žiaduce.“
4S.Žalobca je povinný plniť si svoje zákonom stanovené povinnosti, čo vyplýva aj z citovaného nálezu
Ústavného súdu SR a žalovaný v 2. rade je povinný rešpektovať zákonom predpokladaný následok
nesplnenia niektorej zákonom stanovenej povinnosti výrobcom, z ktorého dôvodu je žalovaný v 2. rade
oprávnený reálne poskytnúť podporu len tým výrobcom, ktorí si riadne plnia všetky svoje zákonom

stanovené povinnosti. Plnenie povinností výrobcami elektriny ako podnikateľskými subjektmi, a teda aj
žalobcom, tvorí podľa názoru Ústavného súdu SR „súčasť ich podnikania, pričom tieto podnikateľské
subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania
podpory podľa zákona o OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili svoje zákonom
stanovené povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o OZE.“ Zákon o OZE a ním sledovaný účel

a verejný záujem predpokladá riadne plnenie zákonom stanovených povinností všetkými výrobcami
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Situácia, kedy by si strany sporu mohli individuálnym
zmluvným dojednaním vylúčiť zákonom stanovenú povinnosť alebo zákonom predpokladaný následok
jej nesplnenia, by vytvorila absurdnú svojvôľu pri uplatňovaní zákonom priznaných práv a plnení
zákonom stanovených povinností jednotlivými subjektmi výsledkom ktorej by bolo, že zákony a

podzákonné predpisy by stratili svoj všeobecne záväzný charakter, nakoľko povinnosti v nich obsiahnuté
by nemuseli byť subjektmi, ktorým sú tieto ukladané, plnené a práva, v prospech ktorých sú tieto
priznané, by zo strany tretích subjektov nemuseli byť rešpektované. Zároveň zdôraznil, že zmluva o
dodávke elektriny sa uzatvára na celé obdobie, počas ktorého bolo dotknutému výrobcovi priznané
právo na podporu v zmysle § 3 ods. 6 prvá veta zákona o OZE, počas ktorého si výrobca pravidelne

musí riadne a včas plniť všetky svoje zákonom stanovené povinnosti a svojim konaním sa snažiť
zabezpečiť, aby mu podpora mohla byť v každom kalendárnom roku trvania zmluvy aj reálne poskytnutá.
Poukázal na právny názor Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn.: PL. ÚS 50/2015 v súvislosti s
rozdielom medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie
podpory, v zmysle ktorého, ako bolo už vyššie uvedené: „ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore

OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o podpore OZE (...). Právne účinky uplatnenia
sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia
povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok,
pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v ďalších kalendárnych
rokoch) tým nie je dotknutý.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o dodávke elektriny bola stranami sporu

uzatváraná na dlhšie časové obdobie, a to s predpokladom riadneho plnenia všetkých nie len zmluvou,
ale aj zákonom stanovených povinností jej zmluvných strán. Ako už bolo viackrát zdôrazňované,
neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. V
súvislosti s uvedeným Ústavný súd Slovenskej republiky dodáva, že v podmienkach právneho štátu je
vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy

žiaduce, aby nesplnenie zákonom stanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo vyvolať
negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si niektorú zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.
Nie je možné, aby bol dohodou zmluvných strán vylučujúcou plnenie zákonom stanovenej povinnosti
resp. zákonom predpokladaného následku jej nesplnenia, vo svojej podstate obchádzajúcou zákonné
ustanovenie, v ktorom je dotknutá povinnosť resp. zákonom predpokladaný následok jej nesplnenia,

obsiahnutý, zachovaný zákonom sledovaný účel, keď zo samotného pôvodného znenia návrhu zákona
č. 382/2013 Z.z. vyplýva, že účelom tohto zákona bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých
povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Zákonom stanovený zoznam povinností
žalobcu ako výrobcu elektriny je jednoznačný a od žalobcu ako subjektu disponujúceho osobitným
oprávnením na podnikanie v energetike v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike sa očakáva

odborné vykonávanie povolenej činnosti ako aj určitá odborná spôsobilosť na výkon povolenej činnosti, a
teda aj riadne plnenie všetkých jeho zákonom stanovených povinností súvisiacich s výkonom povolenej
činnosti. Zdôraznil, že zákonom stanovené povinnosti nie sú v texte právnych predpisov stanovenébezdôvodne, ale za účelom ich dodržiavania zo strany dotknutých subjektov, a to tak zo strany výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, vrátane samotného žalobcu, ako aj zo strany žalovaných.
4T.Žalovaný v 2. rade nie je oprávnený svojvoľne vylučovať resp. obchádzať dikciu zákona pri

niektorých výrobcoch, nakoľko takýto postup zo strany žalovaného v 2. rade by predstavoval nerovnaké
zaobchádzanie až diskrimináciu niektorých výrobcov voči iným výrobcom v rovnakom postavení.
Zároveň si dovoľujeme tiež poukázať na skutočnosť, že samotný zákon o OZE umožňuje žalovanému
v 2. rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatniť si v rámci konania o cenovej
regulácii len tie náklady vzniknuté v súvislosti s poskytnutím podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) zákona o

OZE, ktoré žalovanému v 2. rade vznikli v súvislosti s poskytovaním podpory za podmienok a v rozsahu
v zmysle zákona o OZE, t.j. len pre tie subjekty, ktorým na poskytnutie podpory v zmysle zákona o OZE
vznikol v danom kalendárnom roku nárok. Plnenie povinností žalobcu zakotvených v § 4 ods. 2 zákona o
OZE zákonodarca určil ako obligatórnu podmienku pre reálne nadobudnutie práva žalobcu na podporu v
nasledujúcom kalendárnom roku. Žalovaný v 2. rade a taktiež ani žalobca nie sú oprávnení sa svojvoľne
rozhodnúť, či tú ktorú zákonom stanovenú povinnosť budú alebo nebudú plniť bez nastúpenia zákonom

predpokladaných následkov a rovnako nie sú oprávnení sa ani svojvoľne rozhodnúť, či v konkrétnom
prípade zákonom ex lege predpokladaný následok nastúpi alebo nie. Ak by však aj, ako to tvrdí
žalobca, zákon o OZE pripúšťal možnosť zbavenia sa konkrétnej povinnosti u konkrétnych výrobcov,
s ktorým tvrdením žalobcu však za žiadnych okolností nesúhlasíme, máme za to, že ani zo zmluvy o
dodávke elektriny žiadna takáto skutočnosť nevyplýva. Žalobca bol povinný si svoju zákonom stanovenú

povinnosť riadne a v zákonom stanovenom termíne (t.j. do 15.08.2014) splniť. Keďže zo strany žalobcu
k splneniu zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riadne a včas v
zákonom stanovenej lehote nedošlo, nastúpili zákonom predpokladané následky obsiahnuté v sankcii
právnej normy § 4 ods. 3 zákona o OZE, v súlade s čím žalovaný v 2. rade žalobcovi podporu v
zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v

roku 2015 neposkytol. Poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaný
v samotnom konaní sp. zn.: PL.ÚS 50/2015, kde Ústavný súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že zo
vzájomnej väzby jednotlivých ustanovení § 4 zákona o OZE vyplýva, že právom na jednotlivé formy
podpory disponujú výrobcovia elektriny z OZE len za podmienky, že si riadne plnia zákonom stanovené
povinnosti. Prepojením medzi zákonom ustanovenými právami a povinnosťami výrobcov elektriny z

OZE je práve napadnuté ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE. Účelom § 4 ods. 3 zákona o OZE už
podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré
tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o OZE došlo s účinnosťou od 01.01.2014
len k zmene resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov. Vzhľadom k uvedenému vzájomné prepojenie
práv výrobcov elektriny z OZE na podporu plnenia ich zákonom ustanovených povinností, Ústavný súd

Slovenskej republiky považuje za legitímne. V súvislosti s uvedeným Ústavný súd Slovenskej republiky
zároveňzdôrazňuje,ževovšeobecnostiplatí,že:„neplneniezákonomustanovenýchpovinnostínemôže
v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti
akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby
nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať

negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.“
4U.Zdôraznil, že vzniknutá situácia je následkom nedbanlivosti samotného žalobcu, spočívajúcej v tom,
že tento v zákonom stanovenej lehote nepredložil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na
nasledujúci kalendárny rok a predovšetkým neoznámil uplatnenie si podpory na nasledujúci kalendárny
rok. Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná skutočnosť, že strany sporu majú medzi sebou uzatvorenú

zmluvu o dodávke elektriny, nezbavuje žalobcu povinnosti plniť si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. K námietke žalobcu, že v čase uzatvárania zmluvy o dodávke elektriny s
účinnosťou od 01.01.2015 mal žalovaný v 2. rade už mať vedomosť o tom, či si žalobca svoje povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE splnil alebo nie, uviedol, že predmetná zmluva a plnenia
z nej pre všetky zmluvné strany vyplývajúce, je uzatvorená nie len na rok 2015, ale na celé obdobie,

počas ktorého má žalobca ako výrobca priznané v zmysle zákona o OZE právo na podporu, tzn. že je
uzatvorenádlhodoboaupravujevzájomnúspoluprácuvšetkýchzmluvnýchstránaichprávaapovinnosti
na dlhodobé časové obdobie, pričom v prípade plnenia si všetkých zákonom stanovených povinností
všetkými zmluvnými stranami, je predmetná zmluva a ňou založená spolupráca výhodná pre všetky
jej zmluvné strany, obzvlášť pre samotného žalobcu ako výrobcu. Vzhľadom k uvedenému by malo

byť preto práve v záujme samotného žalobcu ako výrobcu svojim konaním plnenie predmetnej zmluvy
neznemožňovať. Predmetná zmluva bola uzatvorená s predpokladom, že všetky zmluvné strany si budú
riadne plniť nie len svoje zmluvné, ale rovnako aj svoje zákonné povinnosti a ich plneniu sa nebudú
vyhýbať. Žalovaný v 2. rade nikdy netvrdil, že by osobitnou dohodou zmluvných strán zakotvenouvo forme písomnej zmluvy mohlo byť akokoľvek vylúčené plnenie zákonom stanovených povinností
jednej zo zmluvných strán alebo vylúčený vznik zákonom predpokladaných následkov. Práve naopak,
žalovaný v 2. rade sám výrobcov upozorňoval na potrebu plnenia ich zákonom stanovených povinností,

a to prostredníctvom informácií zverejnených na svojej webovej stránke D., verejne prístupných
všetkým výrobcom elektriny vrátane žalobcu nerozdielne spolu s priloženým formulárom. Rovnako si
v nadväznosti na uvedené tunajší súd upozornil, že žalobca v momente uzavretia predmetnej zmluvy
mal vedieť, aké povinnosti mu zo znenia § 4 ods. 2 zákona o OZE vyplývajú a musel mať vedomosť
o tom, ktoré zo zákonom požadovaných povinností z jeho strany boli splnené a rovnako tak vedomosť

o tom, ktoré zo zákonom stanovených povinností z jeho strany splnené riadne a včas neboli, žalobca
však napriek uvedenej skutočnosti pri podpise predmetnej zmluvy výslovne žalovaným vyhlásil, že splnil
všetky zákonom požadované povinnosti a teda že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na
uplatnenie podpory v zmysle zákona o OZE, pričom sa zároveň zaviazal všetky uvedené povinnosti
riadne a včas dodržiavať.
4V.Žalobca argumentuje tiež údajným uznaním záväzku na poskytnutie podpory žalovaným v 2. rade,

za ktorý prejav vôle žalobca účelovo považuje (i) sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014
spolu s návrhom zmluvy o dodávke elektriny a (ii) zmluvu o dodávke elektriny zo dňa 09.12.2014.
Žalovaný v 2. rade poukázal na skutočnosť, že základným predpokladom uznania v zmysle § 323 ods.
1 Obchodného zákonníka je, že sa musí jednať o existujúci záväzok. Záväzok žalovaného v 2. rade
na úhradu doplatku za rok 2015 ako aj nasledujúce kalendárne roky, na ktorý žalobcovi vznikne, v

prípade splnenia všetkých jeho zákonom stanovených povinností nárok, v príslušných kalendárnych
rokoch nárok mohol najskôr vzniknúť zo zmluvy o dodávke elektriny zo dňa 09.12.2014 s účinnosťou od
01.01.2015. Z uvedenej skutočnosti je zrejmé, že samotné uzatvorenie zmluvy nemohlo predstavovať
uznaniezáväzku,nakoľkotentovčasejejuzatvoreniazáväzokžalovanéhov2.radeneexistoval.Zmluva
o dodávke elektriny zo dňa 09.12.2014 predstavuje vo vzťahu k pôvodnej zmluve o dodávke elektriny

uzatvorenej len medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nováciu, t.j. momentom nadobudnutia účinnosti
novejtrojstrannejzmluvyododávkeelektrinyzodňa09.12.2014záväzkyzpôvodnejdvojstrannejzmluvy
o dodávke elektriny zanikajú a vznikajú nové záväzky z trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny. Záväzok
žalovanéhov2.radevyplývajúcizozmluvyododávkeelektrinyzodňa09.12.2014naúhradudoplatkuje,
ako už bolo vyššie v texte tohto vyjadrenia uvedené, naviazaný na všeobecne záväzné právne predpisy,

a to vrátane zákona o podpore OZE a v ňom obsiahnutého ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) ako aj §
4 ods. 3. Vzhľadom k uvedenému, ak teda žalobcovi jeho vlastným konaním na reálne nadobudnutie
podpory v zmysle platných právnych predpisov v danom kalendárnom roku nevznikol nárok, nemohol
žalovanému v 2. rade vzniknúť záväzok na jeho úhradu, a teda takýto neexistujúci záväzok nemôže
byť ani spôsobilým predmetom uznania. Zároveň mal z argumentácie žalobcu v súvislosti s uznaním

záväzku dojem, že tento napriek početným vysvetleniam stále nerozlišuje medzi právom na podporu
podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory v každom kalendárnom
roku počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu priznané. V súvislosti s uvedeným
zdôraznil, že k úspešnosti reálneho nadobudnutia podpory v danom kalendárnom roku, musia byť zo
strany výrobcu elektriny riadne a včas splnené všetky zákonom zakotvené povinnosti, k čomu však v

danom prípade zo strany žalobcu
4W.V súvislosti s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa výkladu prechodného ustanovenia § 18e ods.
1 zákona o OZE zdôraznil, že má jednoznačne za to, že cieľom prechodného ustanovenia § 18e ods.
1 zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu (bližšie definovaných
v § 3 zákona o OZE) pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 z

dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu
pravej retroaktivity. Je potrebné však zohľadniť, že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená
nemennosť zákona a nemennosť práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich
právnych následkov. Novelou zákona o OZE s účinnosťou od 01.01.2014 došlo len k zmene resp.
rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých zákonom o OZE stanovených povinností zo strany

tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie
sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej
novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sa zaoberal,
ako už bolo v konaní pred súdom prvej inštancie uvedené, aj Ústavný súd SR vo svojom náleze vo veci
sp. zn.: PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. Ústavný súd SR

sa v predmetnom náleze venoval komplexnému posudzovaniu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE
vrátanejehoúčinkovapôsobnosti,vsúvislostisčímdospelkzáveru,ževprípadeaplikáciepredmetného
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sa jedná o nepravú retroaktivitu, t.j. že sankcia obsiahnutá v
ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má v prípade nesplnenia povinnosti aplikovať nie len v prípadezariadení novo uvedených do prevádzky počnúc dňom účinnosti predmetnej novely zákona o OZE,
ale aj na už existujúce zariadenia, ktoré sú v danom čase už v prevádzke. Už z uvedeného výkladu
Ústavného súdu SR je jednoznačne zrejmé, že prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o OZE sa

nevzťahuje na aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE, a teda sankcia obsiahnutá v ustanovení
§ 4 ods. 3 zákona o OZE nemôže byť považovaná za „podmienky podpory“ tak ako to vykladá žalobca.
Z uvedeného dôvodu nebolo ani potrebné, aby sa Ústavný súd SR zaoberal podrobnejším výkladom
ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE ako ani pojmom „podmienky podpory“, keď jeho výklad na
aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE nemôže mať žiaden vplyv.

4X.Zdôraznil, že po preskúmaní dôvodnosti použitia nepravej retroaktivity pri prijímaní predmetnej
novelyzostranyzákonodarcovÚstavnýsúdSRdospelkzáveru,žemožnoidentifikovaťviacerodôvodov
verejného záujmu, ktoré ospravedlňujú zavedenie nepravej retroaktivity do napadnutého ustanovenia.
Na prvom mieste Ústavný súd SR pripomína, že za dôležitý verejný záujem treba bez ďalšieho
považovať záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem,
ktorý môže za určitých okolností ospravedlniť aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem.

Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom stanovené
formy podpory, ktorých hodnota je mimoriadne vysoká, je preto celkom prirodzené a legitímne, že
zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených
zákonom o OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd SR zároveň zdôrazňuje, že vďaka organickej
previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sa prejavuje

práve v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, možno považovať právnu reguláciu podpory výroby
elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú
ajzhľadiskatýchvýrobcovelektriny,ktorínároknatakútopodporunemajúamohlibysapretopovažovať
za diskriminovaných. Ústavný súd SR v súvislosti s uvedeným ďalej zdôrazňuje, že transparentnosť a
efektívnosť právneho mechanizmu, ktorý stimuluje výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k

dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností, je v záujme všetkých odberateľov elektriny, všetkých
fyzických a právnických osôb, keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny. Zohľadňujúc účel a ciel sledované
napadnutou právnou úpravou, Ústavný súd SR zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity
prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných

z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z ústavného hľadiska nie len akceptovateľné, ale
aj žiaduce. Ústavný súd SR v citovanom náleze bez akýchkoľvek pochybností v nadväznosti na
vymedzenie predmetu a účelu zákona o OZE konštatuje, že „...v § 3 sú ustanovené (okrem iného)
spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinnosti
výrobcov elektriny.“ Z uvedeného názoru prezentovaného Ústavným súdom SR je zrejmé, že v prípade

prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE nie je možné aplikovať výklad prezentovaný
žalobcom, nakoľko ak by Ústavný súd SR mal za to, že § 18e ods. 1 zákona o OZE sa vzťahuje
nie len na podmienky podpory výroby elektriny upravené zo systematického hľadiska v § 3 zákona o
OZE nazvaného „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, ale aj na práva a povinnosti
výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o OZE, nemohol by v súvislosti s

účinnosťou § 4 ods. 3 zákona o OZE konštatovať vyššie uvedený záver týkajúci sa systematického
členenia zákona o OZE ako ani záver, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. V prípade aplikácie žalobcom
prezentovaného výkladu, by sa nielen podmienky podpory výroby elektriny obsiahnuté v § 3 zákona o
OZE ale aj všetky práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona
o OZE, ktoré boli dotknuté predmetnou novelou zákona o OZE, aplikovali len na zariadenia uvedené

do prevádzky odo dňa účinnosti predmetnej novely, t.j. len do budúcna a teda žiadnym spôsobom by
nedošlo k zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých za platnosti predchádzajúcej právnej
úpravy, t.j. nemohlo by sa jednať o nepravú retroaktivitu. Z vyššie uvedeného názoru Ústavného
súdu SR však je jednoznačne zrejmé, že právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne
stanovených povinností obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má vzťahovať nie len na zariadenia

výrobcov elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 01.01.2014, ale na všetky
zariadenia výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím
účinnosti predmetnej novely. Vzhľadom k uvedenému argumentáciu žalobcu o aplikácii prechodného
ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE považuje zo strany Okresného súdu Košice I (viď vyššie
uvedené rozsudky tvoriace prílohu tohto podania) ako aj zo strany samotného Ústavného súdu SR, za

prekonanú, rovnako ako množstvo ďalších žalobcom prezentovaných argumentov.
4Y.Vzhľadomnanezákonnosťaneoprávnenosťžalobcomuplatnenýchnárokov,malzato,ženapadnutý
platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28.02.2019, sp. zn.: 31Up/127/2019 jenedôvodný a nezákonný a žiadal, aby súd platobný rozkaz zrušil a po prejednaní veci žalobný návrh
žalobcu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.

5.Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade existuje principiálny
rozdiel v nazeraní na samotnú právnu podstatu (titul) žalobcom uplatneného peňažného nároku. Zákon
o podpore poskytuje iba právnu úpravu tzv. povinnej podpory, ktorá je daná z dôvodu verejného záujmu,
ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych činností (bežného trhového pôsobenia)
zabezpečený nebol alebo by bol zabezpečený nedostatočne. Takýmto verejným záujmom je v zmysle

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23.04.2009 o podpore využívania energie
z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES
a 2003/30/ES (ktorá bola Zákonom o podpore transponovaná do slovenského právneho poriadku)
presadzovania energie z obnoviteľných zdrojov energie a dosahovanie záväzného národného cieľa pre
celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe a to aj
prostredníctvom systému podpory. Teda za podmienok a v rozsahu Zákona o podpore je daná povinnosť

žalovaného v 2. rade zabezpečiť poskytovanie podpory priamo zákonom (vrátane povinnosti vyplácať
určeným výrobcom elektriny doplatok, povinnosti uzavrieť s nimi zmluvu o dodávke elektriny a odoberať
na jej základe od nich nimi vyrobenú elektrinu za cenu na straty, ak títo výrobcovia o podporu požiadajú)
s tým, že iba náklady žalovaného na takto poskytnutú podporu sú zohľadňované žalovanému zo strany
ÚRSO v konaní o cenovej regulácii. Žalobca a žalovaný v 2. rade (bez ohľadu na to, či sa zúčastňujú

schémy podpory podľa Zákona o podpore) sú súkromnoprávne subjekty. Pre takéto subjekty platí, že
môžu konať čo nie je zákonom zakázané, a nemôžu byť nútené, aby konali niečo, čo zákon neukladá.
Ide teda o princíp tzv. legálnej licencie vyjadrený v čl. 2 ods. 3 Ústavy, teda v právnej norme najvyššej
právnej sily, ktorý musí byť nevyhnutne rešpektovaný aj v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou Zákona
o podpore vo vzťahu k takýmto súkromnoprávnym subjektom. Záväzkovo-právne vzťahy zo zmlúv

medzi žalobcom a žalovaným majú vo všeobecnosti súkromnoprávnu povahu. Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 konštatoval, že súkromnoprávnu povahu
majú dokonca aj vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných
sústav pri uplatňovaní podpory podľa Zákona o podpore. V uvedenom náleze je naviac konštatované,
že aj sankcia uvedená v § 4 ods. 3 Zákona o podpore (t.j. nemožnosť uplatniť si právo na podporu z

dôvodu nesplnenia povinností podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore) má súkromnoprávnu povahu. Účelom
Zákona o podpore nie je negovať alebo obmedzovať zmluvnú autonómiu zúčastnených subjektov (tak
ako tvrdí žalovaný v Odpore). Pre takýto záver žalovaného v 2. rade neexistuje žiadna zákonná opora
a takýto záver je v rozpore nielen so Zákonom o podpore ale dokonca odporuje aj Ústave. Okrem
toho zmyslom ochrany zákonnosti v súkromnoprávnych vzťahoch resp. v súkromnoprávnej sfére nie

je ochrana záujmov štátu, ale ochrana súkromnoprávnych vzťahov. Účelom Zákona o podpore je iba
stanoviť podmienky (presnejšie predpoklady), spôsob a rozsah poskytovania tzv. povinnej podpory
– teda takej podpory, ktorá sa na základe zákona musí povinne poskytnúť, ak sú splnené zákonné
predpoklady pre ňu, pričom iba náklady žalovaného na takúto povinnú podporu sú v zmysle § 5 ods.
1 Zákona o podpore zohľadňované v konaní o cenovej regulácii. Zákon o podpore teda nezasahuje

do zmluvnej autonómie zúčastnených subjektov a hovorí v tejto súvislosti iba to, že len náklady na
povinnú podporu (poskytnutú za predpokladov, v rozsahu a spôsobom podľa Zákona o podpore) budú
žalovanému v 2. rade zohľadnené v rámci jeho cenovej regulácie, ktorej podlieha. Z uvedeného jasne
plynie, že ust. § 4 ods. 3 a § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nemajú kogentnú povahu. Uvedené
ustanovenia (a ani iné ustanovenia Zákona o podpore) nezakazujú a nevylučujú inú dohodnutú podporu,

avšakpritakejtoinejpodporenákladyžalovanéhonaňuniesúkompenzovanévrámcicenovejregulácie.
Všeobecné odlišovacie kritérium medzi kogentnými a dispozitívnymi právnymi normami (s ohraničením
na možnosť odchýlnej, autonómnej, zmluvnej úpravy od normovanej úpravy) poskytuje ust. § 2 ods. 3
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (OZ), podľa ktorého: „Účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,

ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť.“ Výslovný zákaz, ako kritérium kogentnosti právnej normy, sa vzťahuje k dojednaniu práv a
povinností odchyľujúcich sa od právnej normy. V tom je podstatný rozdiel oproti normám zakazujúcim
určité správanie sa. „Ak je určité správanie sa zakázané, alebo určité správanie je prikázané (v dôsledku
čohomôžebyťvniektorýchprípadochinéakoprikázanésprávaniesazakázané),ničtoeštenevypovedá

o charaktere právnej normy ako kogentnej alebo dispozitívnej.“ „Výslovným zákazom“ je teda potrebné
rozumieť nie zákaz určitého správania sa, ale zákaz odchýlenia sa od právnej normy (t.j. zákaz, aby si
strany autonómne stanovili svoje vzájomné práva a povinnosti). Poukázal na ust. § 4 ods. 3, § 5 ods.
1 Zákona o podpore. Formulácia ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore nehovorí nič o nemožnosti resp. ozákaze odchýlneho zmluvného dojednania. Právna úprava teda neustanovuje žiaden výslovný zákaz
dohody, podľa ktorej by právo na podporu mohlo byť priznané aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore (a dokonca ak by takýto zákaz Zákon o podpore

stanovoval, musel by byť aj tak skúmaný jeho účel. Pre klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je
rozhodujúci účel, ktorý táto norma sleduje. Pre danú kvalifikáciu je teda potrebné uplatniť teleologický
výklad právnej normy. Povahu a účel ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore
je potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore, ktorý upravuje spôsob a
podmienky zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, výroby

elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a výroby biometánu, náklady na ktorú sa kompenzujú
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy stanoveným spôsobom. Ako už bolo uvedené, táto
právna úprava povinnej podpory je daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri
výkone súkromnoprávnych činností (bežného trhového pôsobenia) zabezpečený vôbec nebol alebo by
bol zabezpečený nedostatočne. Účel uvedenej právnej úpravy nespočíva v tom, že by zakazovala širšiu
zmluvne dohodnutú podporu výroby elektriny alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory.

Predmetný účel je definovaný práve zabezpečením povinnej podpory a v spojení s kompenzovaním
nákladov na ňu (t.j. iba nákladov na povinnú podporu) podľa ust. § 5 ods. 1 Zákona o podpore.
5A.Je nesporným faktom, že medzi žalobcom, žalovaným v 2. rade a spoločnosťou Východoslovenská
energetika a.s. bola dňa 09.12.2014 uzavretá Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti
za odchýlku a doplatku č. č. PDS: OZE_193_2011_15, č. VSE: OZE_193_2011_15_VSE („Zmluva o

dodávkeadoplatku2015“).Takistojenespornýmfaktom,žeuvedenázmluvabolauzavretásúčinnosťou
od 01.01.2015 – teda aj pre celý kalendárny rok 2015. Tiež je nesporným faktom, že uvedená zmluva
bola uzavretá 09.12.2014 na návrh žalovaného v 2. rade (a VSE) učinený 10.10.2014 (teda po dni
15.08.2014 ako konečného termínu pre splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
ohľadne podpory na rok 2015, pričom táto povinnosť sa plnila práve voči žalovanému a teda žalovaný

musel vedieť o jej splnení alebo nesplnení). S ohľadom na uvedené žalobca namieta to (čo žalovaný
v 2. rade uvádza v Odpore), že by základnou spornou skutočnosťou malo byť to, či si žalobca v
termíne do 15.08.2014 splnil voči žalovanému v 2. rade povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore. Uvedená skutočnosť nie je vôbec základnou, ona je nepodstatnou za daného skutkového
a právneho stavu. Žalobca zastáva názor, že vzhľadom na súkromnoprávnu povahu záväzkového

vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 a absenciu kogentnej povahy ust. § 4 ods. 3
v spojení s § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je podstatnou otázkou to, či je Zmluva o dodávke
a doplatku 2015 platná a záväzná pre jej zmluvné strany aj pre rok 2015, alebo či je v časti (ohľadne
roku 2015) neplatná. Prejednanie sporu a rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu (nech je už vo
výsledku akékoľvek), ktoré by ignorovalo uvedenú otázku, ako aj riadne zdôvodnenie odpovede na ňu,

by nevyhnutne bolo nedostatočné, nepreskúmateľné a nezákonné a signalizovalo by totálnu právnu
dezorientáciu v relevantných právnych otázkach tohto sporu.
5B.Žalovaný v 2. rade v Odpore uvádza, že faktúry, ktoré mu boli doručené vo veci žalobcom
uplatneného peňažného nároku „rovnako ako zo strany žalobcu neboli ani zo strany žalovaného
uvedené v jeho kontrolnom výkaze podľa § 787a zákona o DPH“. Žalobca upozorňuje, že takéto

tvrdenie nie je správne. Vo formulári pre podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom
konaní (časť D) žalobca začiarkol jednu z možností ohľadne toho, či uplatňovaný nárok uvádza v
kontrolnom výkaze (tieto možnosti sú: „Áno“, „Nie“ alebo „Neuvádzam“) a to možnosť „Neuvádzam“ –
tedanešpecifikujem.Toznamená,žežalobcanešpecifikovalčipredmetnýnárokuvádzaaleboneuvádza
v kontrolnom výkaze. Ak by žalobca chcel uviesť, že predmetný nárok neuviedol resp. neuvádza v

kontrolnom výkaze, vyznačil by alternatívu „Nie“.
5C.Žalobca uviedol v návrhu na vydanie Platobného rozkazu, že právnym titulom ním uplatňovaných
peňažných nárokov sú zmluvné povinnosti žalovaného podľa resp. v súvislosti so Zmluvou o dodávke a
doplatku 2015. Žalobca teda tvrdí, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne založila zmluvný
záväzok na strane žalovaného v 2. rade a VSE s účinnosťou od 01.01.2015, teda záväzok VSE odoberať

od žalobcu ním vyrobenú a dodanú elektrinu za jej cenu na straty pre rok 2015 (z poverenia žalovaného
v 2. rade) a záväzok žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi doplatok za ním vyrobenú elektrinu. Je
nesporné,žeZmluvaododávkeadoplatku2015bolauzavretátak,žepodľanejsazaviazalžalovanýv2.
rade platiť žalobcovi doplatok za žalobcom vyrobenú elektrinu a to s účinnosťou od 01.01.2015. Uvedený
zmluvný záväzok je platný a účinný. Žalobca uviedol už v návrhu na vydanie Platobného rozkazu a aj

vyššie v tomto podaní, že ustanovenia Zákona o podpore (najmä ust. § 4 ods. 2 písm. c) aj v spojení s
ust. § 4 ods. 3) Zákon o podpore) nie sú kogentnými a ich účelom je iba garantovať tzv. povinnú podporu,
pričomnevylučujúzmluvnúvoľnosťpriinejpodporealebopripodporezainýchpodmienok.Samozrejme,
zohľadnenie iba nákladov na povinnú podporu si môže žalovaný uplatňovať v rámci cenovej regulácie spoukazom na § 5 ods. 1 Zákona o podpore. Nemožno teda hovoriť, že by Zmluva o dodávke a doplatku
2015 uzavretá s účinnosťou od 01.01.2015 odporovala zákonu alebo obchádzala zákon a preto by
mala byť neplatná (napr. v časti týkajúcej sa roku 2015). Poukázal na ust. § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 je teda uzavretá v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a takéto sú aj záväzky ňou založené. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola
pripravená žalovaným v 2. rade a VSE, jej uzavretie bolo žalobcovi navrhnuté 10.10.2014 (teda po
15.08.2014) a táto bola uzavretá 09.12.2014 a žalovaný naviac po jej uzavretí aj inštruoval žalobcu k
fakturáciipodľanejprerok2015.Tedanemožnohovoriťaniotom,žebyspomenutúzmluvužalovanýv2.

rade alebo VSE uzatvárali v (skutkovom) omyle (ktorý by bol právne relevantným a ospravedlniteľným)
ohľadne skutočnosti, či bola alebo nebola predtým – t.j. do 15.08.2014 splnená povinnosť žalobcu voči
žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. O tejto skutočnosti museli mať žalovaný v 2.
rade a VSE jednoznačne vedomosť už pred tým, ako navrhli žalobcovi uzavretie spomenutej zmluvy.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2008 zo dňa 23.11.2009, ako aj rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžr/21/2010 zo dňa 26.10.2011 v súvislosti s ust. § 49a Občianskeho

zákonníka. Naviac, žalovaný v 2. rade sa (čiastočnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
pre omyl (vo vzťahu k obdobiu roka 2015) ani včas nedovolal a podľa žalobcu by tak ani nemohol urobiť
(pretože ak by vôbec bolo možné čo i len hypoteticky hovoriť o omyle na strane žalovaného v 2. rade,
je zrejmé, že takýto hypotetický omyl spôsobil práve žalovaný). Z argumentácie žalovaného v 2. rade
uvedenej v Odpore sa žalobcovi javí, že táto smeruje ku konštatovaniu žalovaného v 2. rade o jeho

omyle v pohnútke pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v jej časti týkajúcej sa roku 2015 (aj
keď sa žalovaný v 2. rade v Odpore vyhýba priamemu pomenovaniu danej kvalifikácie). Žalobca však
poukazuje na to, že v danom prípade nemôže byť ani reči o právne ospravedlniteľnom prípadnom omyle
v pohnútke na strane žalovaného v 2. rade (návrh žalovaného v 2. rade a uzavretie predmetnej zmluvy
nasledovali po 15.08.2014) a naviac prípadná pohnútka (uzavretie zmluvy iba pre prípady, ak náklady

na podporu podľa nej budú žalovanému v 2. rade zohľadnené v cenovej regulácii) nebola v uvedenej
zmluve ani len vyjadrená.
5D.Žalobca zotrval na svojej argumentácii v návrhu na vydanie Platobného rozkazu o uznaní záväzku
aj napriek výhradám žalovaného v Odpore. Tvrdil, že je irelevantné, či na strane žalovaného v 2. rade
(príp. VSE ako povereného subjektu zo strany žalovaného v 2. rade) bola daná existencia ich vnútornej

vôle konať práve s takými právnymi následkami, ktoré s takýmto úkonom (t.j. s uznaním záväzku) spája
právny poriadok, pretože „požiadavka na existenciu takejto vnútornej vôle nie je pojmovým znakom
právneho úkonu“, a teda „pre nastúpenie účinkov uznania záväzku je nerozhodné, či si bol dlžník
vedomý týchto účinkov“. Podľa žalobcu nemôže byť rozumne spochybnené, že Zmluva o dodávke a
doplatku 2015 obsahuje (podľa jej slovného vyjadrenia) záväzok žalovaného v 2. rade a VSE zaplatiť

žalobcovi za dodanú elektrinu jej cenu na straty a aj doplatok od 01.01.2015. Či ide o privatívnu alebo
o kumulatívnu nováciu, oba prípady predpokladajú existujúci záväzok. Ak teda vyjadrenie žalovaného
v 2. rade v odpore konštatuje, že v danom prípade mohol „záväzok zo Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 vzniknúť najskôr od 01.01.2015, pričom uvedená zmluva predstavuje nováciu vo vzťahu k
pôvodnej zmluve o dodávke elektriny uzatvorenej len medzi žalobcom a žalovaným“, takýto záver

z právneho pohľadu nevyhnutne znamená, že žalovaný sám konštatuje nováciu a v rámci toho aj
existenciu jej nevyhnutného predpokladu – t.j. existenciu doterajšieho záväzku (a bez jeho existencie by
žiadna novácia nebola právne vôbec mysliteľná). Je však nesprávne, ak žalovaný pri takomto svojom
konštatovaní novácie zároveň tvrdí, že k žalobcom tvrdenej existencii uznania záväzku nemohlo dôjsť,
pretože pre uznanie záväzku je nevyhnutné, aby tento v čase jeho uznania existoval. Ak by takýto

záver žalovaného v 2. rade bol správny (s čím žalobca ale nesúhlasí), potom by nebol priestor ani pre
úvahu o novácii (keďže aj tá predpokladá existujúci záväzok). Vyjadrenie žalovaného v 2. rade o novácii
tak nevyvracia a ani nevylučuje uznanie záväzku. Práve naopak, tvrdenie o novácii uznanie záväzku
priamo potvrdzuje. Žalobca poukazuje na potrebu rozlišovania medzi uznaním dlhu podľa Občianskeho
zákonníka a uznaním záväzku podľa Obchodného zákonníka. Nie je teda náležité stotožňovať a

nerozlišovať medzi záväzkom na jednej strane a dlhom určeným čo dôvodu a výšky na druhej strane
(čo pochopiteľne nemusí byť vždy to isté). Vo vzťahu k uplatňovanému peňažnému nároku žalobcu v
tomto konaní je relevantná iba právna úprava uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka (§ 323
ods. 1). Uznávaný záväzok nemusí mať peňažnú povahu, ale môže mať aj nepeňažnú povahu a nemusí
byť v čase uznania ani splatný. Je zrejmé, že založený záväzok (právo a korešpondujúca povinnosť)

existuje aj pred časom jeho splatnosti (t.j. pred tým, ako sa právo stane splatným a vymáhateľným
nárokom). Podľa žalobcu je nemožné akceptovať argumentáciu žalovaného v 2. rade v Odpore, že ten
uzatváral 09.12.2014 Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 (aj) pre rok 2015 s predpokladom, že si žalobca
splnil v termíne do 15.08.2014 svoju zákonnú povinnosť voči žalovanému v 2. rade pre rok 2015. Tusa predsa nejedná o žiaden predpoklad. Splnenie uvedenej povinnosti ku dňu 15.08.2014 muselo byť
žalovanému v 2. rade v čase, kedy tento zaslal žalobcovi návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015,
v čase jej uzavretia a aj v čase inštruovania žalobcu k fakturácii podľa uvedenej zmluvy pre rok 2015

dávno známe. Berúc do úvahy, že:
(i) počas celého roka 2014 (teda aj ku dňom 10.10.2014, 09.12.2014 a 10.12.2014) platila a bola účinná
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade predošlá zmluva o dodávke a doplatku č. OZE_193_2011 zo dňa
02.05.2011, podľa ktorej bol žalovaný v 2. rade povinný poskytovať žalobcovi podporu podľa Zákona o
podpore formou odberu elektriny za cenu na straty a formou doplatku a uvedená zmluva bola uzavretá

na dobu neurčitú (jej existencia je jednoznačne konštatovaná samotným žalovaným v 2. rade v jeho liste
zo dňa 10.10.2014 adresovanom žalobcovi);
(ii) žalovaný v 2. rade (počas platnosti a účinnosti spomenutej predošlej zmluvy č. OZE_193_2011) v
spomenutom liste zo dňa 10.10.2014, ku ktorému bol pripojený návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
s uvedenou účinnosťou od 01.01.2015, jasne uviedol, že prijal rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny
na účely pokrytia strát deleguje podľa Zákona o podpore na VSE, pričom vyplácanie doplatku ostane

naďalej v jeho zodpovednosti a zároveň uviedol, že naďalej garantuje žalobcovi vykúpenie všetkej ním
dodanej elektriny za cenu na straty (teda žalovaný v 2. rade uvedenými listinami potvrdil existujúci
záväzok odoberať elektrinu za cenu na straty a vyplácať doplatok);
(iii) (príp. aj to, že Zákon o podpore predpokladá zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného v 2.
rade vo vzťahu k výrobcom elektriny z OZE a VÚKVET ohľadne odberu elektriny za cenu na straty

a žalovaný v 2. rade vo svojej praxi realizoval a realizuje aj podporu formou doplatku na základe zmlúv
s uvedenými výrobcami); je vo väzbe na argumentáciu prezentovanú žalovaným v 2. rade otázkou, čo
iné môže znamenať list žalovaného zo dňa 10.10.2014 spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 (učinený po 15.08.2014) s navrhovanou účinnosťou zmluvy od 01.01.2015 ako to, že
žalovaný v 2. rade a VSE sú povinní (t.j. uznávajú, že sú povinní) poskytovať žalobcovi podporu aj

pre rok 2015. Žalobca neargumentoval a neargumentuje uznaním splatného peňažného záväzku na
zaplatenie splatnej ceny za už dodanú elektrinu na straty a splatného doplatku za už vyrobenú elektrinu.
(Z Odporu je zrejmé, že toto žalovaný v 2. rade nechce zobrať do úvahy, keď vytýka žalobcovi, že
práve ten nerozlišuje medzi právom na podporu a nárokom na reálne nadobudnutie podpory.) To, čím
argumentuje žalobca predstavuje uznanie záväzku odobrať všetku dodanú elektrinu v roku 2015 od

žalobcu na straty za jej cenu na straty (kde uvedená cena je určená cenovým rozhodnutím ÚRSO) a
záväzkuvyplácaťžalovanémudoplatokzanímvyrobenúelektrinu.Skutočnosť,žeideozáväzokktorýsa
má realizovať v roku 2015 (teda po podpise Zmluva o dodávke a doplatku 2015) nehrá úlohu. Ilustratívne
je možné poukázať na bankovú sféru, kde v prípade zmluvy o úvere bežne dochádza (čo plne akceptuje
aj súdna prax) k zabezpečovaniu záväzku dlžníka voči banke formou uznaniu záväzku dlžníka vrátiť

úver (pričom splatnosť úveru nastáva až neskôr po uznaní záväzku a poskytnutí úveru a dokonca aj
samotnéposkytnutieúverunastávapouznanízáväzkudlžníka).Argumentáciaprezentovanážalovaným
v 2. rade smeruje k celkom absurdnému záveru – t.j. že pred „splatnosťou“ záväzku by tento nemal
existovať. Takýto záver je však evidentne nesprávny. Tento záver by dokonca bol nesprávny aj ak by
neexistovala medzi žalobcom, žalovaným v 2. rade a VSE predošlá zmluva o dodávke a doplatku č.

OZE_193_2011 zo dňa 02.05.2011, pretože návrh zmluvy (ktorým bol sprievodný list žalovaného zo dňa
10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015) je jednostranným právnym úkonom
a takýto úkon vyvoláva svoje právne účinky okrem iného aj také, že navrhovateľ (žalovaný v 2. rade
a VSE) je ním viazaný. Poukázal aj na to, že Zákon o podpore nepodmieňuje poskytovanie podpory
formou doplatku uzavretím zmluvy (na rozdiel od podpory formou dodávky a odberu elektriny za jej

cenu na straty). Preto, keď žalovaný v 2. rade navrhol žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 dňa 10.10.2014 (teda takmer 2 mesiace po 15.08.2014), ktorá pre poskytovanie doplatku nebola
zákonom vyžadovaná, túto následne aj uzavrel so žalobcom, je potrebné ešte intenzívnejšie vnímať
uznanie záväzku žalovaného poskytovať žalobcovi podporu v tejto forme pre rok 2015. V dôsledku
uznania záväzku nastupuje potreba aplikácie § 192 CSP, podľa ktorého: „Skutočnosť, pre ktorú je v

zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel
najavo opak.“ Podľa súdnej praxe: „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je
predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku
vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú. V konaní môžu nastať teda
len dve možné situácie – buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázaná,

alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že
skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). Za situácie platného
uznania záväzku nemožno v žiadnom prípade urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadomskutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera
povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“
5E.Uviedol, že negatívna dôkazná teória je v odbornej civilistike a aj v súdnej praxi už značný čas

prekonaná. Negatívna skutočnosť môže byť fakticky preukázaná iba preukázaním komplementárnej
faktickej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje. Žalobca
mal za to, že vzhľadom na skutočnosti, že:
(i) termín pre splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ohľadne možnosti
uplatnenia si práva na podporu pre rok 2015 uplynul 15.08.2014;

(ii) žalovaný v 2. rade navrhol sám z vlastného popudu uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
takmer 2 mesiace po uvedenom termíne dňa 10.10.2014 (kedy teda muselo byť žalovanému v 2. rade
zrejmé, či si žalobca voči nemu splniť predmetnú povinnosť) s tým, aby žalobca podpísal uvedený návrh
zmluvy tak, aby táto mohla byť účinná od 01.01.2015;
(iii) k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 došlo 09.12.2014 s jej účinnosťou od 01.01.2015;
(iv) žalobcovi bola doručená plne podpísaná a uzavretá Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 spolu so

sprievodným listom žalovaného v 2. rade zo dňa 10.12.2014, ktorým žalovaný v 2. rade inštruoval
žalobcu k fakturácii podpory podľa Zákona o podpore pre rok 2015;
a so súčasným prihliadnutím k:
(i) e-mailovej komunikácii žalobcu a žalovaného v 2. rade zo dňa 30.01.2014;
(ii) tvrdeniu žalobcu o odoslaní písomného uplatnenia podpory s oznámením predpokladaného

množstva dodanej elektriny pre rok 2015 v poštovej zásielke RP909909963SK odoslanej dňa
03.06.2014, ktorú žalovaný v 2. rade aj obdržal;
(iii) skutočnosti, že predmetná poštová zásielka RP909909963SK podľa podacieho lístku vykazovala
vyššiu hmotnosť ako je obvyklá hmotnosť zásielky obsahujúcej iba jeden alebo dva listy papiera formátu
A4;

(iv) nepresnému spôsobu vedenia evidencie obsahu prijatých zásielok podateľňou činnou pre
žalovaného v 2. rade; práve tieto skutočnosti predstavujú dovedna to, čo vyvracia akékoľvek prípadné
komplementárne dôkazy žalovaného v 2. rade (ktoré doposiaľ ani neboli predložené alebo navrhnuté).
Žalobca zdôraznil, že žalovaný v 2. rade popieraním splnenia povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore v termíne do 15.08.2014 priamo popiera svoje následné konanie v období po

15.08.2014 (zo dňa 10.10.2014, 09.12.2014 a 10.12.2014).
5F.Zotrval tiež na tvrdeniach vo vzťahu k vzájomnej e-mailovej komunikácie so žalovaným v 2.
rade v súvislosti s preukázaním uplatnenia nároku na podporu. Uviedol, že Zákon o podpore (a ani
všeobecne záväzný právny predpis) nestanovuje formu v akej mala byť splnená povinnosť podľa § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Z uvedeného je zrejmé, že k splneniu predmetnej povinnosti pre

podporu na rok 2015 môže dôjsť neformálne avšak hocikedy v období od 01.01.2014 do 15.08.2014.
Z uvedeného obdobia pochádza predložená e-mailová komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v 2.
rade. Ak má byť predmetné oznámenie posudzované ako právny úkon, potom ide o jednostranný
adresovaný právny úkon. Takýto úkon potom musí byť podrobený výkladovým pravidlám podľa § 266
Obchodného zákonníka. Pri výklade jednostranného adresovaného právneho úkonu (ktorý sa dostal do

dispozície adresáta) sa rozlišuje, či tomuto úkonu korešponduje uzrozumenie adresáta alebo nie. Pokiaľ
jednostranne adresovanému právnemu úkonu (vôli konajúceho) korešponduje uzrozumenie adresáta je
daná zhoda vôle a úmyslu konajúcej osoby a adresáta a podľa toho sa predmetný právny úkon vykladá
aj napriek tomu, že objektívny význam právneho úkonu sa môže odchyľovať od skutočnej vôle. Ak
jednostranne adresovaný právny úkon (vôľa konajúceho) nekorešponduje s uzrozumením adresáta je

potrebné zobrať do úvahy objektívny význam prejavenej vôle konajúceho, pretože inak by bola dotknutá
dobrávôľaadresátaotom,čoboloobjektívneprejavené.Vnaposledyuvedenomprípadetedadochádza
ku stretu autonómie vôle s ochranou právnej istoty a dobrej viery, ktorý je potrebné riešiť pomenovaním
týchto princípov. Pritom je potrebné vychádzať z princípu zodpovednosti za sféru vlastného vplyvu.
Zohľadnenie dobrej viery vyžaduje, aby bol v takýchto prípadoch jednostranný adresovaný právny úkon

interpretovaný z pohľadu adresáta. Pritom sa ale do úvah neberie faktická skutočná vôľa adresáta,
ale jeho tzv. normatívna vôľa, ktorú možno predpokladať u adresáta (t.j. vôľa podľa významu úkonu,
ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený). Nesúhlasil
s tvrdeniami žalovaného v 2. rade, že Cenové rozhodnutie žiadnym spôsobom nesúvisí s množstvom
vyrábanej alebo dodávanej elektriny žalobcu v roku 2015 a že ÚRSO v Cenovom rozhodnutí údajne

konštatuje, že „súčasťou návrhu ceny v rámci cenového konania boli len údaje pre rok 2014“. Z úvodu
Cenového rozhodnutia je zrejmé, že toto bolo vydané dňa 16.10.2009 „vo veci rozhodnutia o návrhu
ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026.“ Rok 2015 nepochybne do tohto časového
intervalu patrí. Výrok Cenového rozhodnutia takisto uvádza schválenie pevnej ceny elektriny na obdobierokov „2014 až 2026“. Odôvodnenie Cenového rozhodnutia uvádza, že na ÚRSO bol zo strany žalobcu
doručený návrh ceny, ktorým žalobca „požiadal o schválenie ceny elektriny pre stanovenie doplatku
pre roky 2014 až 2026“. Najmä ale ÚRSO v Cenovom rozhodnutí nad slnko jasnejšie konštatuje,

že „Úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2026
uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre rok 2014 až 2016 predložených regulovaným subjektom [t.j.
žalobcom], ktoré boli súčasťou návrhu ceny, a to: a) predpokladaná ročná výroba elektriny 1242 MWh/
rok, b) technologická vlastná spotreba elektriny 40,65 MWh/rok, c) predpokladané množstvo elektriny,
na ktoré sa uplatní doplatok 1201,35 MWh/rok.“ Cenové rozhodnutie jasne uvádza opak toho, čo v

Odpore tvrdí žalovaný v 2. rade. Žalobca predložil na ÚRSO v cenovom konaní údaje o predpokladanom
množstve elektriny za celé obdobie rokov 2014 až 2026 (nie teda iba za rok 2014). Žalovaný v 2. rade
namieta v Odpore, že Cenové rozhodnutie neobsahuje informáciu o predpokladanom množstve dodanej
elektriny. Podľa žalobcu pre plnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o energetike nie je
predpísaná forma. Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny je priamo pripojené do regionálnej distribučnej
sústavy žalovaného v 2. rade a žalovaný je bezpochyby odborným subjektom, ktorý vykonáva svoju

činnosť s odbornou starostlivosťou. Žalovaný v 2. rade teda musel a musí vedieť, že údaj uvedený
v Cenovom rozhodnutí o predpokladanom množstve elektriny na ktoré sa uplatní doplatok (t.j. 1242
MWh/rok) predstavuje rozdiel medzi tiež tam uvedeným údajmi, a to: a) údajom o predpokladanej ročnej
výrobe elektriny (1242 MWh/rok) a údajom o technologickej vlastnej spotrebe elektriny (40,65 MWh/rok).
Žalovaný v 2. rade takisto musel vedieť, že v danom prípade žalobcu údaj o predpokladanom množstve

elektriny na ktoré sa uplatní doplatok znamená automaticky a rovnako aj údaj o predpokladanom
množstve dodávanej elektriny. Tak je tomu preto, že žalobca s ním vyrobenou elektrinou poníženou o
vlastnú technologickú spotrebu mohol podľa povahy veci a spôsobu pripojenia zariadenia žalobcu do
distribučnej sústavy žalovaného v 2. rade ako aj spôsobu merania disponovať iba tak, že ju zo svojho
zariadenia na výrobu elektriny dodal do distribučnej sústavy žalovaného v 2. rade. Žalobca mal za to,

že uvedenú e-mailovú správu zo dňa 30.01.2014 a k nej priložené Cenové rozhodnutie musel žalovaný
vnímať ako úkon žalobcu. To je úkon konkrétneho subjektu adresovaný žalovanému v 2. rade. Žalobca
tiež predpokladá, že žalovaný v 2. rade si jemu doručené Cenové rozhodnutie dňa 30.01.2014 (alebo
následne) prečítal a majúc za to, že žalovaný v 2. rade vie čítať a koná s odbornou starostlivosťou, údaje
z Cenového rozhodnutia vnímal a pochopil tak, ako by ich pochopil každý odborne zdatný subjekt na

jeho mieste. To je pochopil by Cenové rozhodnutie ako také, ktoré uvádza aj predpokladané množstvo.
elektriny, ktoré dodá žalobca žalovanému aj v roku 2015. Žalobca takisto predpokladá, že žalovaný v 2.
rade ako odborne spôsobilý subjekt poverený Zákonom o podpore k realizácii podpory musel vedieť,
že neexistuje žiaden racionálny alebo aspoň trochu logický dôvod, aby žalobca predkladal Cenové
rozhodnutie žalovanému v 2. rade, ak by si na jeho základe neuplatňoval podporu podľa Zákona o

podpore. Napokon sám žalovaný v 2. rade odpovedal na obdržanie Cenového rozhodnutia žalobcu
dňa 30.01.2014 e-mailovou odpoveďou, ktorou potvrdil, že fakturácia dodania elektriny (t.j. realizácia
podpory) na základe Cenového rozhodnutia bude možná. Pokiaľ žalovaný v 2. rade odkazuje na list
ÚRSO č. 27489/2015/BA zo dňa 05.08.2018 adresovaný subjektu B. E. – SEVEK servis výťahy-elektro,
tento list je irelevantný. Spomenutý list sa netýka komunikácie dvoch súkromnoprávnych subjektov (tak

ako je tomu v prípade obojstrannej vzájomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade
a aj ich následného faktického konania). V prípade spomenutého subjektu išlo o predloženie cenového
návrhu (návrhu ceny pre schválenie ceny elektriny) zo strany výrobcu elektriny orgánu štátnej správy.
Išlo teda o administratívne (cenové) konanie.
5G.Vo vzťahu k nesprávnemu vedeniu podateľne žalovaného v 2. rade tiež zotrval na svojich tvrdeniach.

Podateľňa žalovaného v 2. rade v tom čase neexistovala. Išlo o podateľňu holdingovej spoločnosti,
ktorá pôsobila ako externá podateľňa pre všetky spoločnosti holdingu a ktorá nemala stanovený poštový
alebo evidenčný poriadok ale fungovala iba intuitívne a zásielky doručené do takejto podateľne sa z
nej distribuovali jednotlivým spoločnostiam patriacim do holdingu. Pracovníčky uvedenej podateľne boli
zamestnankyňami holdingovej spoločnosti. To všetko jasne vyplýva zo svedeckej výpovede p. B. F. zo

dňa 07.09.2016 v inom konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 33Cb/70/2015, na ktorú
poukázal. Svedkyňa potvrdila jednu významnú skutočnosť, a to, že ak do podateľne došla zásielka v
ktorej bola faktúra a ešte nejaké iné dokumenty, nerozlišovalo sa to, neoddeľovalo a evidovalo sa to iba
ako faktúra. Teda záznam v poštovej knihe ohľadne prijatia doručenej zásielky zaslanej žalobcom dňa
03.06.2014 a doručenej žalovanému v 2. rade (kde sa indikuje iba príjem faktúry a to dokonca bez toho,

aby bolo evidované, že súčasťou faktúry bola aj jej príloha) nemá a nemôže mať žiadnu výpovednú
hodnotu vo vzťahu k tomu, že by v tejto zásielke nebol žalobcom tvrdený dokument „Predpokladaná
ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ alebo že by v danej zásielke bola iba
faktúra č. 005/2014. Vzhľadom k uvedenému je kardinálne pre tento spor to, že záver o nedoručenípredmetného oznámenia žalobcu o uplatnení podpory je založený iba na tvrdení žalovaného v 2. rade
bez akéhokoľvek (aj komplementárneho) dôkazu. Jednoznačnosť a spoľahlivosť záznamu v poštovej
knihe je vyvrátený výpoveďou p. F.. Okrem toho žalovaný v 2. rade v Odpore urputne vysvetľuje

skutočnosť, prečo bola podateľňou zaevidovaná iba faktúra č. 005/2014 a nie aj jej príloha. Žalovaný v 2.
rade nemohol poprieť doručenie aj prílohy k spomenutej faktúre, pretože faktúru uhradil a v zmysle jeho
prevádzkového poriadku bola k úhrade faktúry potrebná aj príloha (údaje o výrobe a dodávke elektriny).
Žalovaný v 2. rade si pri vysvetľovaný toho, že v knihe došlej pošty podateľne je evidovaný príjem iba
faktúry dopomohol argumentom o „neoddeliteľnej súčasti faktúry“. Takýto argument ale nezodpovedá

skutočnosti. Žalobca poukázal na to, že faktúra sa v celom svojom texte nezmieňuje o žiadnej prílohe
a neodkazuje na žiadnu prílohu. Podľa fotokópie doručenej faktúry a jej prílohy, ktorú predložil sám
žalovaný v 2. rade, tieto dva listy papiera neboli ani prederavené a zopnuté spinkou. Pritom iba na faktúre
je pečiatka podateľne s dátumom prijatia 05.06.2014 pričom v kolónke odtlačku pečiatky na faktúre
„prílohy“ nie je záznam o žiadnych prílohách. Odtlačok pečiatky na faktúre nesie meno „F.“. Tvrdenie
žalovaného v 2. rade o „neoddeliteľnosti“ prílohy a faktúry je teda iba fabuláciou právneho zástupcu

žalovaného v 2. rade. Je zrejmé práve to, čo potvrdila p. F. vo svojej svedeckej výpovedi. Teda to, že ak
došla do podateľne zásielka v ktorej bola faktúra a ešte nejaké iné listiny, podateľňa sa tomu osobitne
nevenovala, nerozlišovala to a evidovala iba príjem faktúry. Žalobca pritom poukazuje na veľmi vysokú
formálnu (grafickú) podobnosť medzi prílohou faktúry č. 005/2014 (dokument priložený žalovaným v 2.
rade k jeho Odporu) a dokumentom „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v

roku 2015“ (dokument priložený žalobcom k návrhu na vydanie Platobného rozkazu), ktoré pre odlíšenie
vyžadujú oveľa viac ako iba zbežnú alebo obvyklú pozornosť pracovníčky podateľne.
5H.Vo vzťahu k zásielke č. RP909909963SK odoslanej dňa 03.06.2014 uviedol, že povaha doručenky
ako verejnej listiny je veľmi sporná. V danom prípade sa nejedná o doručovanie orgánom štátnej správy
ale o doručovanie medzi súkromnoprávnymi subjektmi a prostredníctvom G. F., H. (ako obchodnej

spoločnosti). Judikatúra súdov, na ktorú poukazuje žalovaný v Odpore, priznáva doručenke dôkaznú
silu (pokiaľ nie je preukázaný opak) iba ohľadne miesta, dňa a spôsobu doručovania resp. osvedčenia
o vykonaní doručenia a čase doručenia. Naviac uvedená judikatúra sa týka takpovediac jednoduchých
prípadov, kde spornou otázkou bolo iba doručenie a to bez existencie následného konania strany
popierajúcej doručenie, ktoré odporovalo tvrdeniu o nedoručení a bolo priamo založené na doručení

(contra factum proprium). Vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvej inštancie (č.k. 26Cb/128/2015 a č.k.
26Cb/14/2016) na ktoré poukázal žalovaný v 2. rade v Odpore uviedol, že ide o dve rozhodnutia toho
istého sudcu v obdobných veciach. Ostatní sudcovia toho istého prvostupňového súdu v rozhodnutiach
v obdobných veciach argument o doručenke vôbec nepoužili aj keď z odôvodnenia ich rozhodnutí (v
časti sumarizácie argumentov/procesnej obrany žalovaného v 2. rade) vyplýva, že žalovaný v 2. rade

takýto argument uplatňoval v rámci svojej procesnej obrany.
5I.K rozsudkom súdov v obdobných veciach, na ktoré poukázal žalovaný v 2. rade uviedol, že tieto
nie sú rozsudkami najvyšších súdnych autorít a nevytvárajú stav legitímneho očakávania rovnakého
rozhodnutia v rámci právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 CSP.
5J.Trval aj na svojich tvrdeniach týkajúcich sa prechodných ustanovení zákona o podpore. Podľa §

18e ods. 1 Zákona o podpore: „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny,
ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších
predpisov.“ Uvedené ustanovenie predstavuje vyjadrenie hmotnoprávnej intertemporality. V zmysle
uvedeného ustanovenia sa (všeobecne povedané) na určité segmenty minulých právnych dejov pri

posudzovaní ich aprobácie novou právnou úpravou použije dovtedajšia právna úprava. Teda napriek
tomu, že Zákon o podpore v jeho znení účinnom od 01.01.2014 reguluje aj už existujúce vzťahy
do budúcnosti, určité právne stavy, úkony a udalosti resp. ich parciálne prvky (v danom prípade
podmienky podpory výroby elektriny, ktoré generujú subjektívne právo resp. aj nárok na podporu)
sa spravujú naďalej podľa právnej úpravy účinnej pred 01.01.2014. Takýto prístup korešponduje a

je odvoditeľný z princípov právneho štátu, právnej istoty, legitímnych očakávaní a dôvery subjektov
práva v právo samotné ako aj z princípu ochrany nadobudnutých práv (iura quaesita). Na rozdiel od
princípu „aretroaktivity“ (ktorý nezabraňuje tomu, aby existujúce práva v budúcnosti boli modifikované
a ani tomu, aby sa minulé skutočnosti stali podľa neskoršej právnej úpravy relevantné pre založenie
budúcich právnych účinkov) princíp ochrany nadobudnutých práv ide ďalej. Ten, rovnako ako pri

zákaze retroaktivity, nepripúšťa zmenu minulého právneho účinku (subjektívneho práva) ex tunc. Naviac
ale zachováva aj pre budúcnosť už raz založené subjektívne právo tak, že garantuje oprávnenému
nositeľovi tohto práva plnú nedotknuteľnosť doterajšieho právneho stavu. Pojem „podpora (výroby
elektriny)“ má svoj materiálny obsah spočívajúci v práve resp. aj nároku výrobcu elektriny na podporu,ktorému korešponduje povinnosť/záväzok prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (resp. ním
poverenej osoby v prípade podpory odberom elektriny za cenu na straty) poskytnúť/poskytovať podporu.
Bez takéhoto materiálneho obsahu by pojem „podpora“ (resp. aj iba samotné právo na podporu bez

nároku na ňu) bol čisto iluzórnym a zbaveným skutočného reálneho dopadu na právnou úpravou
regulované spoločenské vzťahy. Podmienkami podpory (výroby elektriny) potom treba rozumieť v
materiálnom zmysle slova predpoklady určujúce toto subjektívne právo (t.j. jeho vznik, trvanie, zmenu
alebo zánik), pretože podpora ako taká (podľa prirodzenej povahy veci) sa neobmedzuje na jednorazový
akt jej nadobudnutia ale predstavuje po určitý čas trvajúci stav a ak bola raz nadobudnutá s určitými

podmienkami jej trvania, má takáto (pri takto určených podmienkach) aj zostať.
5K.Všeobecný význam slov „podmienka“, „podmienený“ a „podmieniť“ možno nájsť v Krátkom
slovníku slovenského jazyka,25 ktorý bol opatrením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK
1501/2008-10/5088 schválený ako dielo v súčasnosti kodifikujúce štátny jazyk. Zmienený slovník
pripisuje podstatnému menu „podmienka“ význam: „(nevyhnutný) predpoklad, požiadavka“, prídavné
meno „podmienený“ charakterizuje ako: „závislý od istých podmienok“ a sloveso „podmieniť“ spája

s významom: „urobiť závislým od niečoho“. Je zjavné, že pojem „podmienky podpory“ použitý v
legálnom texte § 18e ods. 1 Zákona o podpore nevyjadruje podmienky právneho úkonu v zmysle
§ 36 OZ. Použitý legálny pojem „podmienky podpory“ je potrebné chápať v zmysle tzv. nepravej
alebo zákonnej podmienky (conditio iuris). Ide teda o také podmienky, resp. lepšie povedané o také
predpoklady(požiadavky),odktorýchpodporazávisípriamonazákladeustanoveniazákonaaleboiného

právneho predpisu.27 To znamená, že tieto predpoklady (požiadavky) sú stanovené samotným právnym
predpisom–vdanomprípadeZákonomopodpore.Zpodstatyvecivyplýva,žepodmienky(predpoklady)
podpory (ako trvajúceho stavu a nie jednorazového momentu) môžu mať väzbu ku:
(i) vzniku (resp. nadobudnutiu alebo získaniu) podpory;
(ii) zmene (čo do obsahu resp. rozsahu) podpory; alebo

(iii) zániku (čo do trvania) podpory.
Ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore hovorí o „podmienkach podpory“ a nešpecifikuje teda, že
by sa malo týkať napr. iba podmienok vzniku (nadobudnutia) resp. získania podpory. Žalobca mal teda
za to, že ak uvedené ustanovenie v tomto smere nerozlišuje (nešpecifikuje) iba určitý okruh podmienok,
nie je možné uvedené ustanovenie obmedziť v jeho aplikovaní iba pre „podmienky na získanie podpory

podľa § 3 Zákona o podpore“ v zmysle zásady „ubi lex non distinguit, nec nos distinguere debemus“ (kde
zákon nerozlišuje, nesmieme ani my rozlišovať). Takýto prístup zodpovedá nielen jazykovému, ale aj
systematickému, teleologickému a historickému výkladu uvedeného zákonného ustanovenia a Zákona
o podpore.
5L.Podmienky uvedené v § 3 Zákona o podpore označuje Zákon o podpore v § 4 ods. 1 prvá veta

súhrnne ako „podmienky na získanie podpory podľa § 3“. Zákonodarca v § 18e ods. 1 Zákona o podpore
nezvolil takú formuláciu, ktorou by sa mali mať na mysli (iba) „podmienky na získanie podpory podľa §
3“ spomenutého zákona. Zákon o podpore, tam kde má na mysli iba podmienky na získanie podpory
podľa svojho ust. § 3, toto vo svojom texte jasne indikuje – viď. § 4 ods. 1 a § 7 ods. 2 Zákona o podpore.
Preto mal žalobca za to, že ak by zákonodarca chcel použiť (aj) v prechodnom ust. § 18e ods. 1 Zákona

o podpore pojem vo význame „podmienok na získanie podpory podľa § 3“, bol by tak výslovne urobil.
Ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore však zjavne používa inú formuláciu a to „podmienky podpory výroby
elektriny“. Tento pojem je evidentne širší ako pojem „podmienky na získanie podpory podľa § 3“. Pojem
„podmienky podpory“ používa Zákon o podpore aj v iných svojich ustanoveniach a odlišuje ho od pojmu
„podmienky na získanie podpory podľa § 3“. Ide o ust. § 4 ods. 2 písm. d) a ust. § 16 ods. 1 písm. ae)31

Zákona o podpore (v súčasnom znení ust. § 16 ods. 1 písm. z) Zákona o podpore). Tieto ustanovenia
súvisia s § 4 ods. 4 a § 5 ods. 12 Zákona o podpore. Z uvedených ustanovení je absolútne zrejmé, že
podmienkami podpory sa nemyslia (len) podmienky získania podpory podľa ust. § 3 Zákona o podpore,
ale práve (aj) podmienky vyplývajúce z ust. § 4 Zákona o podpore (ktoré vymedzuje práva a povinnosti
výrobcu elektriny a zákonné dôsledky splnenia alebo nesplnenia povinností výrobcu elektriny). Najmä

ust. § 4 ods. 2 písm. d) Zákona o podpore výslovne zmieňuje povinnosť „výrobcu elektriny s právom
na podporu“ (t.j. výrobcu spĺňajúceho podmienky na získanie podpory podľa § 3 zmieneného zákona)
vrátiť doplatok, ktorý mu bol vyplatený v rozpore s „podmienkami podpory“ podľa Zákona o podpore. Ide
teda o situáciu, kedy výrobca elektriny síce spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 Zákona o
podpore, avšak podpora mu bola vyplatená v rozpore s (ďalšími) podmienkami podpory vyplývajúcimi z

§ 4 Zákona o podpore, ktorý reguluje práva a povinnosti výrobcu elektriny (už) spĺňajúceho podmienky
na získanie podpory podľa § 3 daného zákona. Uvedená konštrukcia a v nej predpokladaná situácia by
nemohla vôbec existovať ak by pojmy „podmienky získania podpory podľa § 3“ a „podmienky podpory“
mali byť totožné resp. ak by sa podmienkami podpory nemali na mysli aj podmienky podľa § 4 Zákona opodpore. Zmienené teda jasne dokumentuje, že podmienkami podpory na ktoré referuje prechodné ust.
§ 18e ods. 1 Zákona o podpore, nie je možné myslieť iba podmienky získania podpory podľa § 3 Zákona
o podpore. Okrem toho Zákon o podpore v jeho znení účinnom do 01.01.2014 formuluje podmienky

(resp. predpoklady) podpory (výroby elektriny) aj bez použitia výslovnej formulácie pojmu „podmienka“.
Je tomu tak v ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore (v jeho znení účinnom pred 01.01.2014) podľa ktorého:
„Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť
podľa odseku 2 písm. a) a b). [t.j. podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore]“. Nemôže byť sporné,
že z materiálneho hľadiska uvedené predstavuje formulovanie predpokladu, ktorý ak nie je splnený,

právo na podporu v danej forme (odberu elektriny za cenu na straty) nie je dané. Ide pritom o evidentnú
priamu väzbu medzi právom na podporu a plnením povinností podľa § 4 Zákona o podpore.
5M.Z ust. § 3 Zákona o podpore vyplýva, že podpora sa vzťahuje na všetku alebo časť elektriny
vyrobenú vo vymedzených zariadeniach po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky
alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia (resp. po
celú dobu životnosti niektorých vymedzených zariadení v prípade podpory spôsobom odberu elektriny

za cenu na straty a prevzatím zodpovednosti za odchýlku). Podmienky, ktoré sú kvalifikované v § 3
Zákona o podpore, predstavujú s poukazom na § 4 ods. 1 prvá veta Zákona o podpore podmienky na
získanie podpory na stanovenú dobu od uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od rekonštrukcie jeho
technologickej časti alebo na celú dobu životnosti zariadenia. Výrobca ktorý takéto podmienky spĺňa je
označený ako výrobca s právom na podporu. Jeho subjektívne právo na podporu je dané (získané) na

stanovenú dobu. (Keďže v prípade žalobcu ide o podporu na dobu 15 rokov, v ďalšom sa uvažuje iba s
týmtoprípadomvzáujmelepšejprehľadnostiazrozumiteľnostitextu.)Zároveňpodľa§4ods.3Zákonao
podpore v jeho znení účinnom pred 01.01.2014: „Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny
s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b) [t.j. podľa § 4 ods. 2 písm. a)
a b)]“. Uvedené ustanovenie teda hovorí, že výrobca elektriny s právom na podporu (teda taký výrobca,

ktorý už spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 Zákona o podpore) nemá právo na podporu vo
forme odber elektriny za cenu na straty (čo je jedna z foriem resp. spôsobov podpory) pre príslušný rok,
ak vo vzťahu k príslušnému roku nesplní povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore.
Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky 26.04.2011 (teda pred 01.01.2014).
Podľa vtedy účinnej právnej úpravy nadobudol žalobca v rámci podpory aj subjektívne právo na doplatok

a aj právo na odber elektriny voči žalovanému (resp. voči ním poverenej osobe v zmysle § 4 ods. 1 písm.
b) Zákona o podpore) za cenu na straty, a to na dobu 15 rokov s tým, že musel (a aj musí) plniť povinnosti
podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore, inak by žalobca právo na podporu v uvedených formách
nemal v tom-ktorom roku. Išlo teda o podmienky (nadobudnutej) podpory na určité obdobie, ktoré ak by
neboli plnené, právo na podporu by nebolo dané. Iné podmienky podpory na dané obdobie (t.j. iné ako

tie, ktoré sú uvedené v § 3 a v § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore) právna úprava účinná pred
01.01.2014 pre žalobcu nestanovovala. Podmienky podpory, ktoré boli odlišné od podmienok získania
podpory podľa § 3 Zákona o podpore, z povahy veci pritom predstavovali podmienky trvania podpory v
celom jej zákonne priznanom (získanom) rozsahu – teda išlo o podmienky podpory (výroby elektriny).
Právna úprava účinná pred 01.01.2014 (a aj v súčasnosti) okrem toho stanovovala aj prípady trvalého

zániku práva na podporu v § 3b ods. 2 Zákona o podpore, ktoré rovnako možno považovať za podmienky
podpory. V prípade žalobcu však tieto doposiaľ nenastali.
5N.Problematika prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore úzko a priamo súvisí so
zmenou znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore účinnou od 01.01.2014. Ako už bolo uvedené, toto
ustanovenie pred 01.01.2014 znelo nasledovne: „Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny

správomnapodporu,ktorýnesplnípovinnosťpodľaodseku2písm.a)ab).“Súčinnosťouod01.01.2014
predmetné ustanovenie znie: „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa
odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.“ Dôvodová správa k novelizácii Zákona
o podpore, ktorou bolo predmetné ustanovenie zmenené, v bode 10. svojej osobitnej časti uvádza:

„Navrhuje sa strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny v
prípadoch, keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámení charakteristiky svojej dodávky
alebo neoznámenie uplatnenia si podpory v ustanovenom termíne.“ Práve s poukazom na obe znenia
uvedeného ustanovenia, teda s použitím aj historickej interpretácie tohto ustanovenia, možno dospieť
k jeho správnemu výkladu vo väzbe k ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore. Je jasné, že ak má dôjsť k

strate podpory na ten-ktorý rok počas určitého obdobia vo vzťahu ku ktorému bola podpora už priznaná a
teda aj nadobudnutá, ide o zmenu podmienok takejto (na určitú dobu už nadobudnutej) podpory. Pritom
zmenou Zákona o podpore účinnou od 01.01.2014 nedošlo k rozšíreniu povinností výrobcu elektriny
uvedených v § 4 ods. 2 Zákona o podpore. Tie existovali aj predtým (s tým, že povinnosti podľa § 4 ods.2 písm. a) až c) boli dané od počiatku účinnosti Zákona o podpore a povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
d) bola daná počnúc 01.03.2013). To, k čomu došlo predmetnou zmenou Zákona o podpore bolo: (i)
rozšírenie okruhu tých (zákonom už daných) povinností (t.j. z povinností podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b)

Zákona o podpore aj na ostatné povinnosti v celom ustanovení § 4 ods. 2 uvedeného zákona), ktoré
podliehajú zákonnému dôsledku (sankcii) s dopadom na existenciu práva na podporu formou odberu
elektriny za cenu na straty; (ii) rozšíreniu zákonného dôsledku (sankcie) nesplnenia povinností podľa §
4 ods. 2 Zákona o podpore aj vo vzťahu k právu na doplatok; (iii) zmene v povahe dôsledku (sankcie)
podľa jeho vyjadrenia v zákonnom texte z „nemá právo“ na „nemôže si uplatniť právo“. Je viac ako

evidentné, že predmetná zmena má vo všeobecnej rovine materiálny dopad na podporu. Povinnosti,
ktorých nesplnenie predtým nebolo spojené so zákonným dôsledkom vo vzťahu k materiálnemu trvaniu
(resp. ročnej strate) podpory, predtým nepredstavovali podmienky podpory, avšak s účinnosťou od
01.01.2014 takýmito podmienkami podpory už boli. V zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1
Zákona o podpore však pre zariadenia na výrobu elektriny uvedené do prevádzky pred 01.01.2014
majú byť aplikované práve dovtedajšie podmienky podpory. Je pritom málo relevantné, že právna

úprava od 01.01.2014 vo vzťahu k dôsledku nesplnenia povinností používa namiesto slovného spojenia
„nemá právo na podporu“ spojenie „nemôže si uplatniť právo na podporu“, pretože výsledok je vždy
ten istý. Výrobca v oboch prípadoch podporu nedostane. To jasne signalizuje, že predmetné povinnosti
(prostredníctvom svojej väzby na uvedený sankčný dôsledok s dopadom na stratu práva na podporu
resp. na (ne)možnosť uplatnenia takéhoto práva) vyjadrujú podmienky podpory resp. podmienky práva

na podporu. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že pri izolovanej interpretácii samotného
ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore (resp. pri vzatí do úvah Zákona o podpore v jeho znení účinnom ku
dňu 01.01.2014 a do budúcna, bez reflektovania jeho ust. § 18e ods. 1) možno hovoriť o tzv. nepravej
retroaktivite. Avšak pri aplikácii § 4 ods. 3 Zákona o podpore pre prípady predvídané v § 18e ods.
1 uvedeného zákona je prostredníctvom ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore otázka riešenia stretu

resp. koexistencie právnej úpravy Zákona o podpore účinnej pred a po 01.01.2014 riešená inak, a
to prostredníctvom explicitne založenej „ultraaktivity“ – t.j. stavu, kedy sa právne vzťahy v sociálnej
realite posudzujú podľa už zrušenej ipso facto neexistentnej právnej úpravy. Uvedené plne dokazuje
aj formulácia ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore (operujúca s pojmom „podmienky podpory“ a nie
„podmienky na získanie podpory podľa § 3“) a samotná existencia predmetného ustanovenia § 18e ods.

1 Zákona o podpore (pretože na rozdiel od nepravej retroaktivity, ktorá je sama o sebe dovoditeľná
z ústavnoprávnych princípov a nemusí byť deklarovaná v prechodných ustanoveniach, ultraaktivita
deklarovaná musí byť - čomu slúži práve spomenuté ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore).
Možno teda zhrnúť, že vzhľadom k § 18e ods. 1 Zákona o podpore, to čo právna úprava účinná
pred 01.01.2014 kvalifikovala ako podmienky podpory (t.j. v materiálnom zmysle nielen podmienky na

získanie takejto podpory, ale aj podmienky pre jej trvanie a zánik), zostáva podmienkami podpory aj po
01.01.2014. A vice versa, to čo podmienkou podpory podľa právneho stavu účinného pred 01.01.2014
nebolo, nemá pre zariadenia výrobcov elektriny uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 relevanciu. To
platí obzvlášť vo vzťahu k (od 01.01.2014 zmeneným) zákonným následkom nesplnenia tých zákonných
povinností (s priamym dopadom na trvanie podpory), ktoré boli dané pred a aj po 01.01.2014, avšak pred

01.01.2014 netvorili podmienky vzniku, trvania alebo zániku podpory (či už v celom rozsahu 15 ročného
obdobia jej priznaného a nadobudnutého trvania alebo iba čiastočne vo vzťahu k tomu-ktorému roku).
5O.Argumentáciu žalovaného v 2. rade vo vzťahu k záverom uvedeným v Náleze ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 považuje za nesprávnu. Tento bol vydaný
v konaní o tzv. abstraktnej ochrane ústavnosti, ktoré sa vyznačuje zásadnou viazanosťou Ústavného

súdu Slovenskej republiky návrhom na začatie takéhoto konania. Predmetom tohto konania bolo iba
(abstraktné) preskúmanie súladu ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore s Ústavou Slovenskej republiky
a s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetom
spomenutého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nebolo preskúmavanie ústavnosti
ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore a najmä nie aplikácia ust. § 4 ods. 3 v spojení s ust. § 18e ods. 1

Zákona o podpore (pretože to nebolo predmetom návrhu na začatie zmieneného konania). Predmetný
nález teda nemá (a podľa povahy veci ani nemôže mať) výpovednú hodnotu vo vzťahu k aplikácii ust. § 4
ods.3vspojenísust.§18eods.1Zákonaopodpore.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyjasnedeklaroval
potrebu interpretácie a aplikácie § 3 a § 4 v priamej príčinnej súvislosti v nadväznosti na predmet
a účel Zákona o podpore. Všetko toto ale úvaha žalovaného prezentovaná v Odpore opomína. Ústavný

súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 uviedol, že
prostredníctvomust.§4ods.3Zákonaopodporevjehozneníúčinnomod01.01.2014došlokzavedeniu
nepravej retroaktivity. Takýto záver o nepravej retroaktivite bol Ústavným súdom konštatovaný vo vzťahu
k ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore ako takému (t.j. iba vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu a iba vabstraktnej rovine). Zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore
vidí Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k „nárokom na zákonom ustanovené formy podpory“
a nie teda (len) k právu na zákonom ustanovené formy podpory. Je taktiež zrejmé, že Ústavný súd

Slovenskej republiky mal na mysli situácie, kedy výrobca elektriny počnúc 01.01.2014 splní podmienky
na nadobudnutie práva na podporu (zjednodušene, keď výrobca uvedie svoje zariadenie na výrobu
elektriny, na ktoré sa podpora vzťahuje do prevádzky po uvedenom dátume), čo podľa konštrukcie
Zákona o podpore účinnej od 01.01.2014 znamená aj vznik nároku na podporu (na určité obdobie). Ak
by práve takýto výrobca neskôr počas takejto doby trvania nároku nesplnil svoju povinnosť (s ktorou

má byť spojená strata nároku/podpory na niektorý z nasledovných rokov), išlo by práve o nepravú
retroaktivitu, ktorú má Ústavný súd Slovenskej republiky na mysli v spomínanom náleze (vzhľadom
na znenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore účinné od 01.01.2014). Prechodné ust. § 18e ods. 1 Zákona
o podpore (účinné od 01.01.2014) ale stanovuje zachovanie dovtedajších podmienok podpory pre
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a výrobcov elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou, ktorí svoje zariadenia uviedli do prevádzky pred 01.01.2014. Medzi tieto podmienky však

nepatrilo plnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Je nesprávne tvrdiť (z čoho
vychádza žalovaný), že podmienkami, ktoré má na mysli prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona
o podpore, sa musia rozumieť iba podmienky práva na podporu (presnejšie v zmysle zákonnej dikcie
„podmienky na získanie podpory podľa § 3 Zákona o podpore“) a nie teda aj podmienky nároku naň.
Tak ako žalobca už argumentoval vyššie, znenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore nepoužíva termín

„podmienky na získanie podpory podľa § 3“ a pritom v ostatných ustanoveniach (tam kde sa majú na
mysli iba takéto podmienky na získanie podpory) uvedený termín konzistentne používa. Pripisovať teda
pojmu použitému v § 18e ods. 1 Zákona o podpore („podmienky podpory výroby elektriny“) význam iba
v rozsahu podmienok práva na podporu, z ktorého sa vylučujú podmienky nároku na podporu (pričom
nárok predpokladá právo), nie je teda podložené zákonným textom vzhľadom na potrebu materiálneho

chápania práva na podporu (pretože z materiálneho pohľadu priznanie práva, ktoré je zároveň zbavené
nároku, je čistou formálnou a bezobsažnou konštrukciou - teda iba „čírou a falošnou ilúziou“). Je viac
ako evidentné, že predmetná zmena znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore účinná od 01.01.2014 má
materiálny dopad na podporu. Povinnosti, ktorých nesplnenie predtým nebolo spojené so zákonným
dôsledkom vo vzťahu k materiálnemu trvaniu (resp. ročnej strate) podpory a nároku na ňu, predtým

nepredstavovali podmienky podpory, avšak s účinnosťou od 01.01.2014 takýmito podmienkami podpory
už boli. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že pri izolovanej interpretácii samotného ust. §
4 ods. 3 Zákona o podpore (resp. pri vzatí do úvah Zákona o podpore v jeho znení účinnom ku dňu
01.01.2014 do budúcna a bez reflektovania jeho ust. § 18e ods. 1) možno v súlade s názorom Ústavného
súdu Slovenskej republiky hovoriť o tzv. nepravej retroaktivite. Avšak pri aplikácii § 4 ods. 3 Zákona

o podpore pre prípady predvídané v § 18e ods. 1 uvedeného zákona je prostredníctvom ust. § 18e
ods. 1 Zákona o podpore otázka riešenia stretu resp. koexistencie právnej úpravy Zákona o podpore
účinnej pred a po 01.01.2014 riešená inak, a to prostredníctvom explicitne založenej „ultraaktivity“ – t.j.
stavu, kedy sa právne vzťahy v sociálnej realite posudzujú podľa už zrušenej ipso facto už neexistentnej
právnej úpravy. Uvedené plne dokazuje aj formulácia ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore (operujúca s

pojmom „podmienky podpory“ a nie „podmienky na získanie podpory podľa § 3“) a samotná existencia
predmetného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore (pretože na rozdiel od nepravej retroaktivity,
ktorá je sama o sebe dovoditeľná z ústavnoprávnych princípov a nemusí byť deklarovaná v prechodných
ustanoveniach, ultraaktivita deklarovaná musí byť - čomu slúži práve spomenuté ustanovenie § 18e
ods. 1 Zákona o podpore). Možno teda zhrnúť, že vzhľadom k § 18e ods. 1 Zákona o podpore, to čo

právna úprava účinná pred 01.01.2014 kvalifikovala ako podmienky podpory (t.j. v materiálnom zmysle
nielen podmienky na získanie takejto podpory, ale aj podmienky nároku na takúto podporu), zostáva
podmienkami podpory aj po 01.01.2014.
5P.V súvislosti s potrebou prípadného preukazovania a dokazovania splnenia povinnosti žalobcu podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v termíne do 15.08.2014 žalobca poukázal na: (i) skutočnosť,

že pre splnenie uvedenej povinnosti nie je predpísaná žiadna zákonná forma; takisto aj na (ii) listinné
dôkazy pripojené k jeho návrhu na vydanie Platobného rozkazu; ako aj na (iii) vykonané dokazovanie
v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I, č.k. 33Cb/70/2015 a č.k. 26Cb/128/2015. Navrhol,
aby boli vykonané nasledovné dôkazy:
(i) vypočutie p. B. I. (špecialistky energetických a meraných dát žalovaného), ktorá podpisovala Zmluvu o

dodávke a doplatku 2015 za žalovaného a aj inštrukciu k fakturácii zo dňa 10.12.2014 zaslanú žalobcovi,
(ii) vypočutie p. J. K. A., bytom A. XXX/XX, XXX XX L. (vtedajšieho predsedu predstavenstva žalovaného
a terajšieho člena predstavenstva žalovaného), ktorý spolupodpisoval Sprievodný list žalovaného zo
dňa 10.10.2014 adresovaný žalobcovi, (iii) vypočutie p. J. M. A., bytom N. XXX/XX, XXX XX F.(riaditeľa divízie žalovaného pre sieťový obchod), ktorý spolupodpisoval Sprievodný list žalovaného
zo dňa 10.10.2014 adresovaný žalobcovi, (iv) uloženie povinnosti žalovanému, aby tento v zmysle §
189 CSP predložil kompletný originál ním obdržanej zásielky č. RP909909963SK vrátane obálky a

doklady, ktoré žalovaný predložil Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prostredníctvom ktorých si
uplatnil zohľadnenie jemu vzniknutých resp. predpokladaných nákladov pre rok 2015 v konaní o cenovej
regulácii v zmysle § 5 ods. 1 Zákona o podpore vo vtedy platnom a účinnom znení v spojení s § 12
vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v jej vtedy
platnom a účinnom znení (keďže k uplatneniu týchto nákladov v predmetnom cenovom konaní došlo

po 15.08.2014 a žalobca tvrdí, že žalovaný si v rámci nich uplatnil aj náklady na podporu pre žalobcu
pre rok 2015).

6.Okresný súd Banská Bystrica v súlade s návrhom žalobcu vec vedenú pod sp. zn. 31Up/127/2019
postúpil na ďalšie konanie príslušnému Okresnému súdu Košice I (teraz Mestský súd Košice). Spor sa
viedol pod sp. zn. 30Cb/41/2019.

7.Žalobou zo dňa 28.01.2019 (v znení opravy doručenej pred vydaním platobného rozkazu Okresnému
súdu Banská Bystrica) v upomínacom konaní (sp. zn. 30Up/89/2019) žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovanému v 1. rade (Východoslovenská energetika a.s., ďalej aj len „VSE“) povinnosť do 15 dní odo
dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 2 097,62 EUR spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9,05 % ročne zo sumy 396,58 EUR od 21.02.2015 do zaplatenia a zo sumy 1 701,04 EUR od
23.04.2015 do zaplatenia ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR. Ďalej
žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

8.Žalobca v návrhu (žalobe sp. zn. 30Up/89/2019) uviedol rovnaké skutočnosti ako sú uvedené v bodoch

2. až 2K. odôvodnenia tohto rozsudku.
8A.Výška uplatneného nároku žalobcu vyplýva z predložených faktúr č. 002/2015 zo dňa 05.02.2015 na
sumu 1 368,52 EUR a č. 007/2015 zo dňa 07.04.2015 na sumu 5 752,67 EUR a dobropisov č. 01/2016
zo dňa 05.04.2016 na sumu -396,58 a č. 02/2015 zo dňa 03.09.2015 na sumu 1 701,04 EUR.

9.Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 20.02.2019 v zmysle návrhu žalobcu platobný rozkaz sp. zn.
30Up/89/2019-0, proti ktorému žalovaný v 1. rade podal odpor.

10.Žalovaný v 1. rade v odpore proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu uviedol, že je podnikateľom
v energetike s povolením na dodávku elektriny. Nie je subjektom, ktorému majú byť adresované v zmysle

zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon“) úkony potrebné pre možnosť uplatnenia
si práva na podporu obnoviteľných zdrojov energie. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov majú
Zákonom stanovené povinnosti voči Úradu pre regulácii sieťových odvetví a voči prevádzkovateľovi
distribučnej sústavy, do ktorej je ich výrobné zariadenie pripojené.

10A.Žalovanému v 1. rade bola zo strany spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., ktorá je
prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je výrobné zariadenie žalobcu pripojené, poskytnutá
informácia,žezostranyžalobcunedošloksplneniupovinnostívzmysleZákona,ktorébyhooprávňovalo
uplatniť si právo na podporu podľa Zákona. Nesplnenie povinností žalobcu potvrdil aj Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví, ktorý na svojom webovom sídle www.urso.gov.sk zverejnil oznámenie týkajúce sa

výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosti podľa § 4 Zákona. Prílohou oznamu zverejneného
Úradom pre reguláciu sieťových odvetví boli tabuľky so zoznamom výrobcov podľa ich príslušnosti k
regionálnej distribučnej sústave, do ktorej je ich výrobné zariadenie pripojené. V tomto zozname (v jeho
časti označenej ako „Výrobcovia elektriny na území prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy
Východoslovenská distribučná, a.s. (pdf)“) je uvedený aj žalobca (položka č. 4).

10B.Žalovaný v 1. rade sa nemôže vecne vyjadriť k splneniu povinností žalobcu vo vzťahu k nároku na
uplatnenie si podpory podľa Zákona, nakoľko nie je účastníkom predpísanej komunikácie. Žalovaný v 1.
rade sa pri poskytovaní podpory musí riadiť informáciami poskytnutými príslušnými subjektmi, pretože
neexistuje iný zdroj informácie o splnení oznamovacej povinnosti podľa Zákona. Ak žalobca preukáže,
že splnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona, na strane žalovaného v 1. rade

odpadne prekážka pre vyplatenie ceny elektriny určenej na podporu výkupom.
10C.Žalovaný v 1. rade považuje za preukázané, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy a Úrad pre
reguláciusieťovýchodvetvíkonštatovaliužalobcuporušeniepovinnostípodľa§4ods.2písm.c)Zákona
s dôsledkami vyplývajúcimi z § 4 ods. 3 Zákona.10D.Žalobca tvrdí, že si voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy svoju povinnosť podľa § 4 ods.
2 písm. c) Zákona splnil. Žaloba však neobsahuje dôkaz o splnení uvedenej povinnosti. Žalobca
nepreukázal splnenie svojej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., preto nemal

v roku 2015 nárok na podporu ním vyrobenej elektriny.
10E.Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) Zákona ukladalo, že odber elektriny sa uskutočňuje na základe
zmluvy o dodávke elektriny. Žalovaný v 1. rade je subjektom, ktorý bol v súlade s § 4 ods. 1 písm. b)
Zákona poverený prevádzkovateľom distribučnej sústavy na odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b)
Zákona vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú výrobca dodá do distribučnej sústavy. Zmluva o

dodávkeelektriny,prevzatízodpovednostizaodchýlkuadoplatku,uzavretámedzižalobcom,žalovaným
v 1. rade a spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s., slúži na realizáciu ustanovení Zákona
v praxi, teda bola uzavretá za účelom poskytovania podpory žalobcovi ako výrobcovi elektriny podľa
Zákona. Ak žalobca ako výrobca nesplnil povinnosti potrebné pre to, aby si mohol uplatniť právo na
podporu, za ním vyrobenú elektrinu nemôže požadovať cenu elektriny určenú Úradom pre reguláciu
sieťových odvetví ako cenu elektriny na straty, teda cenu, vyplácaním ktorej sa uskutočňuje podpora

výrobcov, ktorí povinnosti pre možnosť uplatnenie podpory splnili.
10F.Žalovaný v 1. rade nepovažuje žalobcom prezentovaný výklad § 18e Zákona za správny. Ústavný
súdSRsavosvojomnálezePL.ÚS50/2015-148zodňa22.03.2017dôslednevenoval§4ods.3Zákona
a dopadom jeho prijatia a aplikácie. Považuje za absurdné predpokladať, že Ústavný súd by v konaní PL.
ÚS 50/2015 venoval čas a pozornosť potenciálnemu rozporu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona s Ústavou,

keby toto cvičenie malo výlučne teoretický a nie praktický význam. Ak by totiž bol správny výklad §18e
Zákona, ako ho prezentuje žalobca, mala by novelizácia § 4 ods. 3 Zákona, účinná od 01.01.2014,
vplyv len na výrobcov elektriny, ktorí uviedli svoje zariadenie na výrobu elektriny do prevádzky po
tomto dni. ústavný súd by bezpochyby bol túto skutočnosť uviedol vo svojom rozhodnutí namiesto
podrobného rozoberania ústavnosti § 4 ods. 3 Zákona a prípustnosti (teda existencie závažných

dôvodov všeobecného záujmu) nepravej retroaktivity Zákona voči výrobcom elektriny, ktorí uviedli svoje
zariadenie na výrobu elektriny do prevádzky pred 01.01.2014. Ústavný súd v náleze výslovne uvádza,
že „Zohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že
zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je z
hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné,

ale aj žiaduce.“ Výklad § 18e Zákona prezentovaný žalobcom je v absolútnom rozpore s prezentáciou
nepravej retroaktivity a jej dôvodnosti prezentovanou Ústavným súdom.
10G.Žalovaný v 1. rade zotrváva na svojom právnom názore, že pri výklade prechodných ustanovení
je potrebné vychádzať z ich účelu. V priebehu času, od prijatia zákona č. 309/2009 Z.z. do súčasnosti,
sa postupne menili podmienky podpory, za ktorých mohol výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie získať podporu. Išlo najmä o znižovanie maximálnych hodnôt inštalovaného výkonu výrobných
zariadení, ktorým je možné poskytnúť podporu. Ako príklad je možné uviesť § 3 odsek 5 Zákona, podľa
ktorého sa v čase prijatia Zákona podpora doplatkom vzťahovala na zariadenia výrobcu elektriny s
celkovým inštalovaným výkonom do 4 MW. Podľa znenia Zákona účinného od 01.01.2014 sa podpora
doplatkom vzťahovala na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW,

resp. pri zariadení výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku
1 písm. d) vzťahovala len na zariadenie s inštalovaným výkonom do 30 kW. Napriek zmene zákona
účinnejod01.01.2014,akvýrobcaprevádzkujúcizariadenienavýrobuelektrinysinštalovanýmvýkonom
3 MW splnil podmienky podpory platné do 31.12.2013, získal právo na podporu a toto právo mu ostalo
zachované aj po 01.01.2014 napriek tomu, že v čase po 01.01.2014 už podmienky podpory nespĺňal.

Ochrana takýchto výrobcov je účelom prechodného ustanovenia § 18e Zákona.
10H.Na základe uvedených skutočností žalovaný v 1. rade neuznáva nárok na zaplatenie ceny elektriny
vo výške štátom určenej ceny elektriny na straty, uvedený v platobnom rozkaze, a navrhuje žalobu v
tejto časti zamietnuť.
10I.Ohľadom žalobcom uplatňovaného nároku boli žalovanému v 1. rade doručené faktúry a následne

boli vrátené žalobcovi. Žalobcom uplatňovaný nárok žalovaný v 1. rade nevedie v účtovníctve. Faktúry
žalobcu, ktoré sa týkajú uplatneného nároku žalovaný neuviedol vo svojom kontrolnom výkaze.

11.Žalobca vo vyjadrení k odporu zo dňa 28.03.2019 uviedol, že údaj z tabuľky zverejnenej na webovom
sídle ÚRSO obsahujúcej zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili oznamovaciu povinnosť na rok

2015 voči ÚRSO a príslušnému prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore indikuje, že žalobca „splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore
nahlásil ÚRSO“ avšak „nenahlásil VSD“. Žalobca poukázal na to, že uvedený zoznam zostavuje ÚRSO
na základe vlastných údajov (vo vzťahu k splneniu danej povinnosti voči ÚRSO) a na základe informáciíod prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav (vo vzťahu k splneniu uvedenej povinnosti voči
nim), ktoré však nepreveruje; teda uvedený zoznam má iba informatívnu povahu a je v príslušnej
časti závislý výlučne iba od údajov, ktoré mu poskytla VSD. Tieto údaje pritom VSD neposkytla ÚRSO

bezprostredne po 15.08.2014 ale až dňa 05.02.2015 s aktualizáciou zo dňa 14.05.2015, teda až po
pol roku. Uvedené pôvodne poskytnuté údaje dňa 05.02.2015 zjavne neboli úplne správne, pretože
boli následne aktualizované dňa 14.05.2015. Informatívna povaha spomenutého zoznamu je zrejmá
aj z toho, že pre jeho zostavovanie a zverejňovanie a jeho akúkoľvek záväznosť neexistuje žiaden
zákonný podklad. Podľa Zákona o podpore bol ÚRSO (ako orgán štátnej správy viazaný čl. 2 ods.

2 Ústavy) povinný zverejňovať a aktualizovať na svojom webovom sídle iba: (a) zoznam zariadení
výrobcov elektriny, ktorým právo na podporu podľa Zákona o podpore zaniklo (pričom zánik uvedeného
práva chápe uvedený zákon výlučne ako trvalý zánik daného práva); a (b) zoznam výrobcov elektriny
s právom na podporu, skutočné množstvo vyrobenej elektriny, na ktoré sa vzťahuje doplatok a výšku
celkového doplatku za predchádzajúci kalendárny rok za každého výrobcu elektriny a predpoklad na
aktuálny kalendárny rok. Zoznam na ktorý sa odvoláva žalovaný v 1. rade nepredstavuje ani jeden

zo zoznamov predpokladaných Zákonom o podpore (resp. ani iným právnym predpisom). Preto takýto
zoznam nemá právny základ, nepredstavuje žiaden akt orgánu štátnej správy a nie sú dané ani žiadne
jeho právne účinky. Žalovaný v 1. rade teda v podstate uvádza to, že ako odborne spôsobilý subjekt pre
oblasť dodávky elektriny (a aj jej nákupu a ďalšieho predaja) a ako subjekt poverený k výkupu elektriny
za jej cenu na straty zo strany VSD upiera žalobcovi uplatnený nárok pre rok 2015, pretože sa spoliehal

a spolieha na informáciu od VSD a zverejnený zoznam na webovom sídle ÚRSO (zverejnený až v
priebehu roku 2015), ktorý nemá žiadnu právnu záväznosť.
11A.Žalobca uviedol v návrhu na vydanie Platobného rozkazu, že právnym titulom ním uplatňovaných
peňažných nárokov sú zmluvné povinnosti žalovaného v 1. rade podľa, resp. v súvislosti so Zmluvou o
dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: OZE_193_2011_15, č. VSE:

OZE_193_2011_15_VSE uzavretou dňa 09.12.2014 medzi žalobcom, žalovaným v 1. rade a VSD s
jej účinnosťou od 01.01.2015 („Zmluva o dodávke a doplatku 2015“). Tvrdil, že Zmluva o dodávke a
doplatku 2015 jednoznačne založila zmluvný záväzok na strane žalovaného v 1. rade s účinnosťou od
01.01.2015, teda záväzok odoberať od žalobcu ním vyrobenú a dodanú elektrinu za jej cenu na straty
pre rok 2015. Žalovaný v 1. rade v Odpore uviedol, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 „[...] slúži na

realizáciu ustanovení Zákona o podpore v praxi, teda bola uzavretá za účelom poskytovania podpory
žalobcovi ako výrobcovi elektriny podľa Zákona o podpore. Ak žalobca ako výrobca nesplnil povinnosti
potrebné pre to, aby si mohol uplatniť právo na podporu za ním vyrobenú elektrinu, nemôže požadovať
cenu elektriny […] na straty […].“ Je nesporné, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá tak,
že podľa nej sa zaviazal žalovaný v 1. rade platiť žalobcovi cenu za žalobcom vyrobenú a žalovanému

v 1. rade dodanú elektrinu vo výške jej ceny na straty a to s účinnosťou od 01.01.2015. Uvedený
zmluvný záväzok je platný a účinný. Žalobca uviedol už v návrhu na vydanie platobného rozkazu, že
ustanovenia Zákona o podpore (najmä ust. § 4 ods. 2 písm. c) aj v spojení s ust. § 4 ods. 3) Zákon
o podpore) nie sú kogentnými a ich účelom je iba garantovať tzv. povinnú podporu, pričom nevylučujú
zmluvnú voľnosť pri inej podpore alebo pri podpore za iných podmienok. Samozrejme, zohľadnenie iba

nákladov na povinnú podporu si môže VSD uplatňovať v rámci cenovej regulácie s poukazom na § 5
ods. 1 Zákona o podpore. Nemožno teda hovoriť, že by Zmluva o dodávke a doplatku 2015 uzavretá
s účinnosťou od 01.01.2015 odporovala zákonu alebo obchádzala zákon a preto by mala byť neplatná
(napr. v časti týkajúcej sa roku 2015). Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola pripravená žalovaným v 1.
rade a VSD, jej uzavretie bolo žalobcovi navrhnuté 10.10.2014 (teda po 15.08.2014) a táto bola uzavretá

09.12.2014. Teda nemožno hovoriť ani o tom, že by ju žalovaný alebo VSD uzatvárali v omyle (ktorý by
bol právne relevantným a ospravedlniteľným) ohľadne skutočnosti, či bola alebo nebola predtým – t.j. do
15.08.2014 splnená povinnosť žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. O tejto skutočnosti
musel mať žalovaný v 1. rade a najmä VSD jednoznačne vedomosť už pred tým, ako navrhli žalobcovi
uzavretie spomenutej zmluvy. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2008 zo

dňa 23.11.2009. Žalovaný v 1. rade sa (čiastočnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre
omyl (vo vzťahu k obdobiu roka 2015) ani nedovolal a podľa žalobcu by tak ani nemohol urobiť (pretože
ak by vôbec bolo možné čo i len hypoteticky hovoriť o omyle na strane žalovaného v 1. rade, je zrejmé,
že takýto hypotetický omyl spôsobil práve žalovaný v 1. rade).
11B.Vo vzťahu k ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore argumentoval rovnako ako je to uvedené v bodoch

5J. až 5N. odôvodnenia tohto rozsudku.
11C.Argumentáciu žalovaného v 1. rade vo vzťahu k záverom uvedeným v Náleze ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 považoval za nesprávnu. Vyjadrenie žalobcuk predmetnému nálezu je obdobné, ako jeho stanovisko uvedené v bode 5O. odôvodnenia tohto
rozsudku.
11D.V súvislosti s potrebou prípadného preukazovania a dokazovania splnenia povinnosti žalobcu podľa

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v termíne do 15.08.2014 poukázal na:
(i) skutočnosť, že pre splnenie uvedenej povinnosti nie je predpísaná žiadna zákonná forma; takisto aj na
(ii) listinné dôkazy pripojené k jeho návrhu na vydanie Platobného rozkazu; ako aj na
(iii) vykonané dokazovanie v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (teraz Mestským súdom
Košice) pod sp. zn. 26Cb/128/2015.

12.Okresný súd Banská Bystrica v súlade s návrhom žalobcu vec vedenú pod sp. zn. 30Up/89/2019
postúpil na ďalšie konanie príslušnému Okresnému súdu Košice I (teraz Mestský súd Košice). Konanie
sa vedie pod sp. zn. 26Cb/22/2019.

13.Žalovaný v 1. rade v podaní zo dňa 14.05.2019 uviedol, že základnou spornou otázkou v predmetnom

konaní súdu prvej inštancie bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zákon o OZE"), ktoré
žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej

elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Zákonom o OZE bola s účinnosťou od
01.10.2010 zakotvené v § 4 ods. 2 písm. c) povinnosť pre výrobcov elektriny s právom na podporu
oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci
kalendárny rok vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka. Zákonom č. 382/2013 Z. z. (ďalej len

„novela zákona o OZE“), ktorým bol novelizovaný zákon o OZE, bolo s účinnosťou od 01.01.2014 do
znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE zahrnuté ustanovenie, v zmysle ktorého výrobca elektriny s právom na
podporu, ktorý si nesplní povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE, si nemôže na elektrinu vyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci
kalendárny rok.

13A.Žalobca sa vo svojom vyjadrení odvoláva na výsledky dokazovania v konaní vedenom pred
Okresným súdom Košice I, č.k. 26Cb/128/2015. V predmetnom konaní bolo preukázané (čo bolo aj
dôvodom pre zamietnutie návrhu žalobcu), že zo strany žalobcu nebolo v zákonom stanovenej lehote
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015 a rovnako ani vôľa žalobcu
oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory v roku 2015, preto
údajné splnenie oznamovacej povinností zo strany žalobcu zostáva výlučne v rovine tvrdenia. Splnenie
oznamovacej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nie je možné nahradiť
žalobcovou svojvoľnou argumentáciou o existencii zmluvy o dodávke elektriny, ako ani samotným

zaslaním cenového rozhodnutia, čo sa žalobca snaží navodiť. Cenové rozhodnutie ÚRSO, ktorým
bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku, sa vydáva na dlhšie obdobie trvania
podpory doplatkom podľa zákona o OZE, pričom podpora elektriny doplatkom sa v zmysle § 3 ods. 6
zákona o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia
do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu

elektriny. V súvislosti s uvedeným považuje žalobca za dôležité zdôrazniť rozdiel a vzájomný vzťah
medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory
v každom kalendárnom roku, počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu priznané,
ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržanie a riadne splnenie
všetkých zákonom zakotvených povinností. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona o OZE je zrejmé,

že sa nejedná o zánik práva na podporu, ale naopak, o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na reálne
nadobudnutie podpory ako dôsledok nesplnenia niektorej zo zákonom uložených povinností.
13B.Ústavný súd (v náleze v konaní PL. ÚS 50/2015) v súvislosti s rozdielom medzi právom na podporu
podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory podotýka, že: „ustanovenia
§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o podpore OZE

(...). Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore
OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len
na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE
(v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý“. Vzhľadom k tomuto vzťahu medzi právom napodporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom nereálne nadobudnutie podpory nie je možné
priznať relevanciu žalobcovej argumentácii o splnení oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia ÚRSO prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

Ako zdôrazňuje aj Ústavný súd SR ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE stanovuje nie
jednorazovú ale opakovanú oznamovaciu povinnosť výrobcu „vždy k termínu 15. august na nasledujúci
kalendárny rok“, z čoho je zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne
vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka, tzn. že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú
pravidelnosť a každoročné opakované plnenie si oznamovacích povinností zo strany výrobcu. Nie je

preto možné považovať cenové rozhodnutie ÚRSO vydané na obdobie rokov 2014 až 2026 za splnenie
oznamovacejpovinnostívzmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvyžadujúcehokaždoročnéopakujúce
sa plnenie. Poukázal na právny názor Ústavného súdu SR konštatujúci, že: „plnenie tejto povinnosti
nepredstavuje pre výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že
ide o informácie, ktoré sú obsahom iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia elektriny povinní predkladať
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny
duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako
pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade
napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s ústavou“. Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná
skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal prevádzkovateľovi distribučnej sústavy viaceré dokumenty

obsahujúce niektoré informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE alebo
dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje žalobcu
povinnosti plniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z uvedeného
je tiež zrejmé, že Ústavný súd SR vedel, že existujú cenové rozhodnutia, ktoré sú výrobcom zo strany
ÚRSO vydávané a tieto sú zo strany výrobcov predkladané prevádzkovateľom distribučných sústav,

a taktiež mal vedomosť, že súčasťou argumentácie výrobcov v sporoch týkajúcich sa plnenia svojej
oznamovacej povinnosti je okrem iného aj skutočnosť, že výrobcovia považujú svoju oznamovaciu
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za splnenú už len samotným predložením
cenového rozhodnutia resp. iného dokumentu prevádzkovateľom distribučných sústav. Ústavný súd
SR napriek svojej vedomosti o vyššie uvedených skutočnostiach, cenovým rozhodnutiam ani žiadnym

iným dokumentom odosielaným zo strany výrobcov prevádzkovateľom distribučných sústav, nepriznáva
charakter splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, a to ani v
prípade, ak by obsahom týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
13C.Vzhľadom k uvedenému žalovaný v 1. rade považuje argumentáciu žalobcu o splnení si svojej

oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy za účelovú a nedôvodnú.
13D.Žalobca sa tiež snaží za potvrdenie splnenia svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE považovať mailovú odpoveď zamestnankyne prevádzkovateľa distribučnej
sústavy zo dňa 30.01.2014, kde táto ako odpoveď na doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO uvádza,

že fakturácia dodania elektrickej energie bude možná. V súvislosti s uvedeným žalovaný v 1. rade
poukazuje na to, že predmetná mailová komunikácia sa uskutočnila dňa 30.01.2014, t.j. viac ako pol roka
pred dátumom, kedy si mal žalobca svoju oznamovaciu povinnosť plniť a prevádzkovateľ distribučnej
sústavyvdanomčasenemalaaninemoholmaťvedomosťotom,žežalobcanebuderešpektovaťprávne
predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti a svoje zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne

a včas plniť. Ak by si žalobca všetky svoje zákonom stanovené povinností riadne a včas splnil, fakturácie
by aj reálne bola možná, tak ako to uviedol prevádzkovateľ distribučnej sústavy vo svojom maile, ale
vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca k plneniu svojich zákonom stanovených povinností pristupoval
nezodpovedne, svojim vlastným konaním zapríčinil nemožnosť fakturácie.
13E.V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi podporu aj za

rok 2015 vyplýva priamo zo zmluvy o dodávke elektriny, ktorá je platná, účinná a pre všetky zmluvné
strany záväzná, by žalovaný chcel zdôrazniť, že právny vzťah medzí žalobcom a žalovaným a s ním
súvisiace poskytovanie podpory sa síce uskutočňuje prostredníctvom uzatvorených súkromnoprávnych
obchodných zmlúv medzi stranami sporu ako podnikateľskými subjektmi, avšak je potrebné zdôrazniť,
že oblasť energetiky je oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a

s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán
v tejto oblasti. Nie je preto možné priznať relevantnosť argumentácii žalobcu o oprávnenosti nároku
žalobcu voči žalovanému na úhradu štátom regulovanej ceny elektriny na straty za elektrinu vyrobenú
z obnoviteľných zdrojov v roku 2015 len strohým odkazom na existenciu zmluvy o dodávke elektriny,prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (ďalej len ako „zmluva o dodávke“), ktoré by vo svojej
podstate znamenalo vylúčenie následkov nesplnenia oznamovacích povinností zakotvených § 4 ods.
3 zákona o OZE. Do popredia dáva žalovaný v 1. rade verejný záujem a celkový účel sledovaný

zákonom č. 382/2013 Z.z., ktorým bol zákon o OZE novelizovaný, v súvislosti s čím si poukazuje na
všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona č. 382/2013 Z.z., podľa ktorej „účelom
návrhu zákona je zabezpečiť efektívnejšie fungovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a vysoko účinnej kombinovanej výroby.“ Zákonodarca vo všeobecnej časti dôvodovej správy zároveň
ozrejmuje, že „náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané do cien elektriny pre odberateľov,

čo v minulých rokoch spôsobilo významný nárast tarify za prevádzkovanie systému ako regulovanej
položky v cene elektriny. Zmenou podmienok podpory v návrhu zákona sa zohľadňuje rastúci vplyv
podpory elektriny na cenu elektriny.“ Taktiež Ústavný súd SR v citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015
dáva do popredia verejný záujem, ktorý zákonodarca sledoval zmenou zákona o OZE zavedenou
prostredníctvom jeho novelizácie vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z., v súvislosti s čím poukazuje na
mechanizmus previazanosti podpory poskytovanej výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie

a koncovej ceny elektriny, v súvislosti s čím dodáva, že dodržiavanie zákonom ustanovených povinností
je v záujme všetkých odberateľov elektriny.
13F.V súvislosti s uvedeným žalovaný v 1. rade uvádza, že výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj
odber elektrickej energie sú štátom regulovanou oblasťou a aj samotná zmluva o dodávke elektriny
uzatvorená medzi stranami sporu predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany

žalovaného. Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z neho
vyplývajúcich sa teda nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami zákona o OZE a ani tak,
aby sa ustanovenia zákona o OZE, respektíve ich zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu,
obchádzali. Ústavný súd SR v citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 v nadväznosti na uvedené
zdôrazňuje, že: „..zákonodarca neustanovuje subjektom práva a právne povinnosti samoúčelne, ale

naopak,sozjavnýmzámerom,abytietoprávnepovinnostibolidodržiavané.Jepritomnespochybniteľné,
že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba
považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem (...). Za situácie, keď výrobcovia
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých
hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („.. predstavujú ročné náklady

na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 %
ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené
a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností
ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny.“ V prípade, ak by zákonom stanovené
povinnostivýrobcovresp.zákonomstanovenénásledkyichnesplneniabolomožnévylúčiťindividuálnym

dojednaním zmluvných strán, bolo by znemožnené dosiahnuť zákonodarcom sledovaný účel. Napriek
súkromnoprávnemu vzťahu sporových strán je nepochybné, že povinnosti výrobcov s právom na
podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sú zakotvené priamo zákonom a výrobcovia,
vrátane žalobcu, sú povinní si ich bez ohľadu na obsah zmluvného vzťahu riadne plniť. Ústavný súd
SR sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej

ekonomiky je odôvodnené intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty.
13G.V súvislosti s povahou súkromnoprávneho vzťahu žalovaného, prevádzkovateľa distribučnej
sústavy a výrobcu a súčasnej existencie zákonom o OZE stanovených povinností, Ústavný súd
SR v citovanom náleze dodáva, že: „súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE
a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu

podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že
povinnosti pre výrobcov elektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie
práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z
OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené
na inom mieste žiaduce.“ Žalobca je povinný plniť si svoje zákonom stanovené povinnosti, čo vyplýva

aj z citovaného nálezu Ústavného súdu SR a žalovaný v 1. rade je povinný rešpektovať zákonom
predpokladaný následok nesplnenia niektorej zákonom stanovenej povinnosti výrobcom, z ktorého
dôvodu je žalovaný oprávnený reálne poskytnúť podporu len tým výrobcom, ktorí si riadne plnia všetky
svoje zákonom stanovené povinnosti. Plnenie povinností výrobcami elektriny ako podnikateľskými
subjektmi, a teda aj žalobcom, tvorí podľa názoru Ústavného súdu SR „súčasť ich podnikania, pričom

tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia
sa na trhu a získania podpory podľa zákona o OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne
plnili svoje zákonom stanovené povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o OZE.“ Zákon o OZE a
ním sledovaný účel a verejný záujem predpokladá riadne plnenie zákonom stanovených povinnostívšetkými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Situácia, kedy by si strany sporu
mohli individuálnym zmluvným dojednaním vylúčiť zákonom stanovenú povinnosť alebo zákonom
predpokladaný následok jej nesplnenia, by vytvorila absurdnú svojvôľu pri uplatňovaní zákonom

priznaných práv a plnení zákonom stanovených povinností jednotlivými subjektmi výsledkom ktorej by
bolo, že zákony a podzákonné predpisy by stratili svoj všeobecne záväzný charakter, nakoľko povinnosti
v nich obsiahnuté by nemuseli byť subjektmi, ktorým sú tieto ukladané, plnené a práva, v prospech
ktorých sú tieto priznané, by zo strany tretích subjektov nemuseli byť rešpektované. Zároveň žalovaný
v 1. rade zdôrazňuje, že zmluva o dodávke elektriny sa uzatvára na celé obdobie, počas ktorého bolo

dotknutému výrobcovi priznané právo na podporu v zmysle § 3 ods. 6 prvá veta zákona o OZE, počas
ktorého si výrobca pravidelne musí riadne a včas plniť všetky svoje zákonom stanovené povinnosti a
svojim konaním sa snažiť zabezpečiť, aby mu podpora mohla byť v každom kalendárnom roku trvania
zmluvy aj reálne poskytnutá.
13H.V nadväznosti na uvedené dáva žalovaný v 1. rade do pozornosti právny názor Ústavného súdu
SR v súvislosti s rozdielom medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom

na reálne nadobudnutie podpory, v zmysle ktorého , ako bolo už vyššie uvedené: „ustanovenia § 4
ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o podpore OZE
(...). Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore
OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len
na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore

OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o
dodávke elektriny bola stranami sporu uzatváraná na dlhšie časové obdobie, a to s predpokladom
riadneho plnenia všetkých nie len zmluvou, ale aj zákonom stanovených povinností jej zmluvných strán.
Ako už bolo viackrát zdôrazňované, neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom
štáte požívať právnu ochranu. V súvislosti s uvedeným Ústavný súd Slovenskej republiky dodáva,

že v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy z dôvodu
zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom stanovených povinností
bolo sankcionovateľné, resp. mohlo vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si
niektorú zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil. Nie je možné, aby bol dohodou zmluvných strán
vylučujúcou plnenie zákonom stanovenej povinností, resp. zákonom predpokladaného následku jej

nesplnenia, vo svojej podstate obchádzajúcou zákonné ustanovenie, v ktorom je dotknutá povinnosť
resp. zákonom predpokladaný následok jej nesplnenia, obsiahnutý, zachovaný zákonom sledovaný
účel, keď zo samotného pôvodného znenia návrhu zákona č. 382/2013 Z.z. vyplýva, že účelom tohto
zákona bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom
elektriny ukladá. Zákonom stanovený zoznam povinností žalobcu ako výrobcu elektriny je jednoznačný

a od žalobcu ako subjektu disponujúceho osobitným oprávnením na podnikanie v energetike v zmysle
zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike sa očakáva riadne plnenie všetkých jeho zákonom stanovených
povinností súvisiacich s výkonom povolenej činnosti. Zákonom stanovené povinnosti nie sú v texte
právnych predpisov stanovené bezdôvodne, ale za účelom ich dodržiavania zo strany dotknutých
subjektov, a to tak zo strany výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, vrátane samotného

žalobcu, ako aj zo strany žalovaného a prevádzkovateľa distribučnej sústavy.
13I.Žalovaný v 1. rade ani prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je oprávnený svojvoľne vylučovať
resp. obchádzať dikciu zákona pri niektorých výrobcoch, nakoľko takýto postup by predstavoval
nerovnaké zaobchádzanie až diskrimináciu niektorých výrobcov voči iným výrobcom v rovnakom
postavení. Zároveň tiež poukázal na skutočnosť, že samotný zákon o OZE umožňuje prevádzkovateľovi

regionálnej distribučnej sústavy uplatniť si v rámci konania o cenovej regulácii len tie náklady vzniknuté
v súvislosti s poskytnutím podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) zákona o OZE, ktoré mu vznikli v súvislosti s
poskytovaním podpory za podmienok a v rozsahu v zmysle zákona o OZE, t.j. len pre tie subjekty, ktorým
na poskytnutie podpory v zmysle zákona o OZE vznikol v danom kalendárnom roku nárok. Plnenie
povinnostížalobcuzakotvenýchv§4ods.2zákonaoOZEzákonodarcaurčilakoobligatórnupodmienku

pre nadobudnutie práva žalobcu na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku. Žalovaný v 1. rade,
rovnako ani prevádzkovateľ distribučnej sústavy a taktiež ani žalobca nie sú oprávnení sa svojvoľne
rozhodnúť, či tú ktorú zákonom stanovenú povinnosť budú alebo nebudú plniť bez nastúpenia zákonom
predpokladaných následkov a rovnako nie sú oprávnení sa ani svojvoľne rozhodnúť, či v konkrétnom
prípadezákonomexlegepredpokladanýnásledoknastúpialebonie.Keďžezostranyžalobcuksplneniu

zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riadne a včas v zákonom
stanovenej lehote nedošlo, nastúpili zákonom predpokladané následky obsiahnuté v sankcii právnej
normy § 4 ods. 3 zákona o OZE, v súlade s čím žalovaný v 1. rade žalobcovi podporu v zmysle § 4 ods.
1 písm. b) zákona o OZE na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015 neposkytol.13J.Žalovaný v 1. rade v súvislosti s uvedeným poukazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej
republiky prezentovaný v samotnom konaní sp. zn. PL.US 50/2015, kde Ústavný súd Slovenskej
republiky zdôrazňuje, že zo vzájomnej väzby jednotlivých ustanovení § 4 zákona o OZE vyplýva,

že právom na jednotlivé formy podpory disponujú výrobcovia elektriny z OZE len za podmienky, že
si riadne plnia zákonom stanovené povinnosti. Prepojením medzi zákonom ustanovenými právami
a povinnosťami výrobcov elektriny z OZE je práve napadnuté ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE.
Účelom § 4 ods. 3 zákona o OZE už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky
nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona

o OZE došlo s účinnosťou od 01.01.2014 len k zmene resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov.
Vzhľadom k uvedenému vzájomné prepojenie práv výrobcov elektriny z OZE na podporu plnenia
ich zákonom ustanovených povinností, Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za legitímne. V
súvislosti s uvedeným Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňuje, že vo všeobecnosti platí,
že: „neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu.
Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu

zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností
bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva,
ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.“ V súvislosti s plnením oznamovacej povinnosti v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zdôraznil, že povinnosti, ktorých splnenie je predmetom tohto
sporu, nie sú pre žalobcu a ostatných výrobcov nové a tieto im boli riadne známe už pred nadobudnutím

platnosti predmetnej novely zákona o OZE, na ktorú skutočnosť poukázal žalovaný v 1. rade už vo
svojich predchádzajúcich vyjadreniach a rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom vyššie
citovanom náleze.
13K.Povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o OZE vrátane notifikačnej
povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného zákonného

ustanovenia, sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely, a to konkrétne od
01.01.2010 a od tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu, vrátane žalobcu,
povinní riadne plniť. V nadväznosti na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze
sp. zn. PL.ÚS 50/2015 zdôrazňuje, že: „v podmienkach právneho štátu je každý subjekt práva (a
teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či

predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“
k plneniu týchto povinností.“ Žalobca si však svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE, t.j. povinnosť oznámiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny na rok 2015, do 15.08.2014 riadne a včas nesplnil, čím vlastnou pasivitou stratil

možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa zákona o OZE. Od žalobcu aj od
ostatných výrobcov elektriny sa očakáva, že budú poznať svoje zákonom stanovené práva a povinnosti
vrátane prípadných následkov ich nesplnenia a že zlučiteľnosť svojho správania s právnymi predpismi
upravujúcimi práva a povinnosti subjektov na úseku energetiky, posúdia na vlastnú zodpovednosť.
Výrobcovia elektriny tým v zásade sami nesú riziko prípadného nesprávneho posúdenia právneho

stavu a neplnenia niektorej zo svojich zákonom stanovených povinností. Žalobca rovnako ako všetky
ostatné subjekty podlieha tzv. všeobecnej prevenčnej povinnosti zakotvenej v § 415 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorej je povinný pri akomkoľvek svojom konaní počínať si tak,
aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Na uvedenú
prevenčnú povinnosť nadväzuje aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ktorým sa riadi zmluva o

dodávke elektriny a v ustanovení obsiahnutom v § 384 stanovuje zakročovaciu povinnosť žalobcu ako
podnikateľského subjektu urobiť všetky opatrenia potrebné na odvrátenie alebo zmiernenie hroziacej
škody. Zo situácie, ktorá je predmetom sporu, je zrejmé, že k strate nároku žalobcu na uplatnenie si
podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE došlo výlučne z dôvodu nesplnenia si povinnosti
zakotvenej zákonom o OZE žalobcom, žalobca nevynaložil úsilie na predídenie dočasnej strate nároku

na uplatnenie si podpory, v dôsledku čoho je zjavné, že žalobca si vzniknutý stav spôsobil sám svojou
vlastnou nečinnosťou a nedbanlivosťou.
13L.V súvislosti s uvedeným žalovaný v 1. rade upriamil pozornosť tunajšieho súdu na rozsudok
Okresného súdu Košice I v právnej veci žalobcu 1. FVE Humenné s.r.o., proti žalovanému v 1. rade
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/128/2015, na rozsudok Okresného súdu Košice

I v právnej veci žalobcu Seller Invest, s.r.o., so sídlom Toryská 5, 040 11 Košice - mestská časť
Západ, IČO: 35 862 599 proti žalovanému v 1. rade vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
31Cb/170/2015, ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v právnej veci žalobcu Europrojekt Jota
9 SK, s.r.o., so sídlom Pražská 502, Košice 040 11, IČO: 35 862 611 proti žalovanému v 1. radevedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/16/2016 s obdobným skutkovým základom
ako aj obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde súd jednoznačne rozhodol, že prevažná
väčšina žalobcom uplatnených argumentov už bola zodpovedaná zo strany samotného Ústavného súdu

Slovenskej republiky a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že zo strany výrobcu
nebolo v predmetnom konaní, obdobne ako v tomto konaní, preukázané splnenie povinnosti v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenom termíne. Žalovaný v 1. rade mal za to, že v
danom prípade nastala skutkovo zhodná situácia ako vo vyššie uvedenom spore sp. zn. 31Cb/170/2015,
t.j. rovnako ani v tomto spore žalobca doposiaľ nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, a teda nárok žalobcu na uplatnenie podpory pre rok 2015
nevznikol.
13M.K námietke žalobcu, že v čase uzatvárania zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 01.01.2015
mal žalovaný už mať vedomosť o tom, či si žalobca svoje povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE splnil alebo nie, by žalovaný v 1. rade chcel uviesť, že predmetná zmluva a plnenia
z nej pre všetky zmluvné strany vyplývajúce, je uzatvorená nie len na rok 2015, ale necelé obdobie,

počas ktorého má žalobca ako výrobca priznané v zmysle zákona o OZE právo na podporu, tzn. že je
uzatvorenádlhodoboaupravujevzájomnúspoluprácuvšetkýchzmluvnýchstránaichprávaapovinnosti
na dlhodobé časové obdobie, pričom v prípade plnenia si všetkých zákonom stanovených povinností
všetkými zmluvnými stranami, je predmetná zmluva a ňou založená spolupráca výhodná pre všetky
jej zmluvné strany, obzvlášť pre samotného žalobcu ako výrobcu. Vzhľadom k uvedenému by malo

byť preto práve v záujme samotného žalobcu ako výrobcu svojim konaním plnenie predmetnej zmluvy
neznemožňovať. Predmetná zmluva bola uzatvorená s predpokladom, že všetky zmluvné strany si budú
riadne plniť nie len svoje zmluvné, ale rovnako aj svoje zákonné povinnosti a ich plneniu sa nebudú
vyhýbať. Žalobca v momente uzavretia predmetnej zmluvy mal vedieť, aké povinnosti mu zo znenia
§ 4 ods. 2 zákona o OZE vyplývajú a musel mať vedomosť o tom, ktoré zo zákonom požadovaných

povinností z jeho strany boli splnené a rovnako tak vedomosť o tom, ktoré zo zákonom stanovených
povinností z jeho strany splnené riadne a včas neboli, žalobca však napriek uvedenej skutočnosti
pri podpise predmetnej zmluvy výslovne žalovaným vyhlásil, že splnil všetky zákonom požadované
povinnosti a teda že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na uplatnenie podpory v zmysle
zákona o OZE, pričom

sa zároveň zaviazal všetky uvedené povinnosti riadne a včas dodržiavať.
13N.Žalobca sa tiež snažil argumentovať, že podpis predmetnej zmluvy o dodávke elektriny žalovaným
predstavuje uznanie záväzku žalovaného vyplývajúceho zo zmluvy. Uviedol, že prejav vôle žalovaného
uzatvoriť so žalobcom zmluvu o dodávke elektriny nie je možné považovať za uznanie akýchkoľvek
záväzkov žalovaným v 1. rade, ktoré niekedy v budúcnosti z tejto zmluvy vzniknú. Prvá časť prvej vety

ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, obsahuje podľa názoru Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 30 . augusta 2005, sp. zn. 32 Odo 811 /2004: „... úplne jednoznačnú požiadavku na existenciu
prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným spôsobom.“ Obsahom zmluvy o dodávke
elektriny nie je žiaden prejav vôle žalovaného uznať akýkoľvek svoj záväzok, ktorý v budúcnosti vznikne
z predmetnej zmluvy a takúto vôľu žalovaného v 1. rade nie je možné z predmetnej zmluvy ani

žiadnym výkladom vyvodzovať. V súvislosti s uvedeným argumentom zdôraznil, že § 323 ods. 1 ObZ
stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že sa musí jednať o záväzok existujúci v čase uznania.
Akýkoľvek prejav vôle žalobcu obsiahnutý v texte zmluvy vznikol ešte v kalendárnom roku 2014, pričom
akékoľvek oprávnenia a záväzky sporových strán z predmetnej zmluvy, vzhľadom na nadobudnutie jej
účinnosti k 01.01.2015, mohli začať vznikať až 01.01.2015. Z uvedeného je zrejmé, že akýkoľvek prejav

vôle žalovaného, ak by aj predstavoval uznanie záväzku, čo však žiadne z ustanovení textu zmluvy
nepredstavuje a toto nie je súladné ani so samotnou vôľou žalovaného a rovnako ani s jej jazykovým
vyjadrením, vzniklo ešte v čase, keď žiaden záväzok neexistoval. Do budúcna bolo preto možné len
predpokladať, že by mohol tento záväzok v čase účinnosti zmluvy vzniknúť (v prípade, ak by žalobca
počas celej doby účinnosti plnil riadne a včas všetky zákonom stanovené podmienky na poskytnutie

podpory a všetky svoje práva a povinnosti s tým súvisiace), nebolo však určité, či vznikne (či žalobca
vôbec vždy riadne splní všetky zákonom stanovené podmienky) a ak vznikne, v akej výške vznikne,
keďže konkrétna výška záväzku žalovaného v 1. rade v konkrétnom kalendárnom mesiaci vždy závisí od
množstva žalobcom vyrobenej elektriny v zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a dodanej žalovanému v 1. rade. Z uvedeného je zrejmé, že ak v čase uzatvárania zmluvy, žiaden

záväzok žalovaného ešte neexistoval a nebola známa ani jeho presná výška, nemohlo dôjsť účinne a
platne k akémukoľvek uznaniu, preto takýto žalobcov argument považuje za irelevantný.
13O.Žalobca sa v žalobe a vo vyjadrení k odporu zaoberá znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o
OZE pred prijatím a po prijatí novely zákona o OZE a s tým súvisiacou otázkou výkladu a aplikácieprechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE, kde v rozpore so závermi Ústavného súdu
SR publikovanými v náleze PL. ÚS 50/2015 sa snaží odôvodniť svoju argumentáciu, že v zmysle
prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore sa na žalobcu vzťahujú

predpisy pred 01.01.2014, tz. ani prípadné nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08. nemá za
následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok. Žalovaný
v 1. rade mal za to, že cieľom prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE bolo zakotviť
nemennosť podmienok vzniku práva na podporu (bližšie definovaných v § 3 zákona o OZE) pre subjekty,
ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty,

stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Je potrebné však
zdôrazniť, že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená nemennosť zákona a nemennosť
práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich právnych následkov. Novelou zákona
o OZE s účinnosťou od 01.01.2014 došlo len k zmene resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia
niektorýchzákonomoOZEstanovenýchpovinnostízostranytýchvýrobcov,ktorímajúpriznanéprávona
podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne

známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sa zaoberal Ústavný súd SR vo svojom náleze vo veci sp. zn. PL.
ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že ide o nepravú retroaktivitu. Po preskúmaní dôvodnosti použitia
nepravej retroaktivity pri prijímaní predmetnej novely zo strany zákonodarcov Ústavný súd SR dospel
k záveru, že možno identifikovať viacero dôvodov verejného záujmu, ktoré ospravedlňujú zavedenie

nepravej retroaktivity do napadnutého ustanovenia. Na prvom mieste Ústavný súd SR pripomína,
že za dôležitý verejný záujem treba bez ďalšieho považovať záujem na dôslednom dodržiavaní
právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlniť
aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom stanovené formy podpory, ktorých hodnota je

mimoriadne vysoká, je preto celkom prirodzené a legitímne, že zákonodarca viaže poskytnutie tejto
podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o OZE výrobcami elektriny.
Ústavný súd SR zároveň zdôrazňuje, že vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sa prejavuje práve v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o
OZE, možno považovať právnu reguláciu podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov

energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny, ktorí
nárok na takúto podporu nemajú a mohli by sa preto považovať za diskriminovaných. Ústavný súd SR v
súvislosti s uvedeným ďalej zdôrazňuje, že transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu, ktorý
stimuluje výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených
povinností, je v záujme všetkých odberateľov elektriny, všetkých fyzických a právnických osôb, keďže

podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť
do výslednej ceny elektriny. Zohľadňujúc účel a ciel sledované napadnutou právnou úpravou, Ústavný
súd SR zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3
zákona o OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
z ústavného hľadiska nie len akceptovateľné, ale aj žiaduce. Ústavný súd SR v citovanom náleze bez

akýchkoľvek pochybností v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o OZE konštatuje, že
„... v § 3 sú ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4
sú ustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny.“ Z uvedeného názoru prezentovaného Ústavným
súdom SR je zrejmé, že v prípade prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE nie je možné
aplikovať výklad prezentovaný žalobcom, nakoľko ak by Ústavný súd SR mal za to, že §18e ods. 1

zákona o OZE sa vzťahuje nie len na podmienky podpory výroby elektriny upravené zo systematického
hľadiska v § 3 zákona o OZE nazvaného „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“,
ale aj na práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o OZE,
nemohol by v súvislosti s účinnosťou § 4 ods. 3 zákona o OZE konštatovať vyššie uvedený záver
týkajúci sa systematického členenia zákona o OZE ako ani záver, že ide o nepravú retroaktivitu. V

prípade aplikácie žalobcom prezentovaného výkladu, by sa nielen podmienky podpory výroby elektriny
obsiahnuté v § 3 zákona o OZE, ale aj všetky práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu
obsiahnuté v § 4 zákona o OZE, ktoré boli dotknuté predmetnou novelou zákona o OZE, aplikovali len
na zariadenia uvedené do prevádzky odo dňa účinnosti predmetnej novely, t.j. len do budúcna a teda
žiadnym spôsobom by nedošlo k zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých za platnosti

predchádzajúcej právnej úpravy, t.j. nemohlo by ísť o nepravú retroaktivitu.
13P.Žalovaný v 1. rade zdôraznil rozdiel medzi právom na podporu a možnosťou na reálne úspešné
každoročné nadobudnutie podpory, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny
preukázané dodržiavanie a riadne plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností výrobcu. Zgramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona o OZE je zrejmé, že pri aplikácii právneho následku nesplnenia
povinností obsiahnutých v § 4 os. 2 zákona o OZE sa nejedná o zánik práva výrobcu na podporu, ale
naopak, o dočasnú nemožnosť výrobcu reálne nadobudnúť podporu v nasledujúcom kalendárnom roku.

13Q.V súvislosti s rozdielom medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na
reálne nadobudnutie podpory, Ústavný súd SR vyslovil na právny názor, v zmysle ktorého: „ustanovenia
§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o podpore OZE
(...). Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore
OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na

príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v
ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“ Z vyššie uvedeného názoru Ústavného súdu SR
je jednoznačne zrejmé, že právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených
povinností obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má vzťahovať nie len na zariadenia výrobcov
elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 01.01.2014, ale na všetky zariadenia
výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti

predmetnej novely, a teda aj na samotného žalobcu.
13R.Žalobcovu argumentáciu v súvislosti s výkladom ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE žalovaný
v 1. rade považuje za účelovú a irelevantnú. V súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR považuje
žalovaný v 1. rade za správne konštatovanie, že novelou ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.
účinnou od 01.01.2014 nedošlo pre výrobcov, ktorí uviedli zariadenia na výrobu elektriny do prevádzky

pred týmto dátumom, k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.
Podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené.

14.Na základe návrhu žalobcu zo dňa 05.06.2019, Okresný súd Košice I uznesením sp. zn.
26Cb/22/2019-223 zo dňa 24.06.2019 spojil konania vedené na Okresnom súde Košice I pod spisovými

značkami 26Cb/22/2019 a 30Cb/41/2019 do jedného konania vedeného pod spisovou značkou
26Cb/22/2019.

15.Žalobca v ďalšom poukázal na nasledovné podstatné skutkové a právne aspekty:
(i) je nesporné, že žalobca mal právo na podporu doplatkom v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o

podpore OZE a aj právo na podporu dodávkou elektriny za cenu na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b)
Zákona o podpore OZE, a to aj pre rok resp. v roku 2015 (pretože toto právo mu nezaniklo);
(ii) žalovaní odopierajú žalobcovi nárok na podporu doplatkom a dodávkou elektriny za jej cenu na straty
pre rok resp. v roku 2015 s poukazom na údajné nastúpenie súkromnoprávnej sankcie pre rok 2015
podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (ktorá podľa žalovaných nastúpila márnym uplynutím lehoty do

15.08.2014, do kedy mal žalobca oznámiť žalovanému v 2. rade (spoločnosti VSD) uplatnenie podpory
podľa Zákona o podpore OZE na rok 2015);
(iii) to, či pre rok 2015 nastúpila alebo nenastúpila spomenutá súkromnoprávna sankcia (spočívajúca
v prípadnej nemožnosti žalobcu uplatniť si v roku 2015 spomínanú podporu podľa Zákona o podpore
OZE) bolo žalovaným zrejmé už uplynutím dňa 15.08.2014 (t. j. počnúc dňom 16.08.2014);

(iv)žalovanýv2.radepo15.08.2014(atodňa10.10.2014)navrholžalobcoviuzavretiesúkromnoprávnej
trojstrannej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015
atakátozmluvabolamedzižalovanýmv2.rade,žalovanýmv1.rade(konajúcimzpovereniažalovaného
v 2. rade) a žalobcom následne aj uzavretá dňa 09.12.2014 bez toho, aby došlo zo strany žalovaných
k akejkoľvek výhrade o tom, že táto zmluva nebude alebo nemôže byť v roku 2015 v celku alebo

čiastočne plnená, hoc žalovaní v tom čase vedeli, či v dôsledku prípadného nastúpenia už spomenutej
súkromnoprávnejsankcieježalovanýv2.radepovinný,aajčižalovanýv1.radezpovereniažalovaného
v 2. rade bude alebo nebude spolu-povinný poskytovať žalobcovi pre rok resp. v roku 2015 podporu
podľa Zákona o podpore OZE vo forme doplatku a odberu elektriny za cenu na straty (pokiaľ by aj
uvedené žalovaný v 1. rade náhodou nevedel, bolo by to vo vzťahu k žalobcovi irelevantné, pretože

žalovaný v1. rade uvedenú zmluvu uzatváral a mal plniť z poverenia žalovaného v 2. rade a teda
vedomosť žalovaného v 2. rade v uvedenom smere je plne pričítateľná aj žalovanému v 1. rade).
Uvedené podstatné skutočnosti a najmä potrebu ich právnej kvalifikácie nemožno v tu vedenej sporovej
veci v žiadnom prípade opomínať. Je zrejmé, že ak žalovaný v 1. rade (konajúci z poverenia žalovaného
v 2. rade) a žalovaný v 2. rade, uzavreli so žalobcom po 15.08.2014 Zmluvu o dodávke a doplatku 2015

s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 a ak túto prípadne nechceli v roku 2015 plniť
v jej celom rozsahu, potom došlo na ich strane buď k (právne neospravedlniteľnému) omylu alebo k
prejavu s vnútornou (avšak neprejavenou a teda právne irelevantnou) výhradou. Pokiaľ sa žalovaní (v
súvislosti s podstatnými otázkami pre tento spor) odvolávajú na viaceré uznesenia Najvyššieho súduSlovenskej republiky z dovolacích konaní (napr. sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp.
zn. 3Obdo/119/2019, sp. zn. 4Obdo/90/2020 a sp. zn. 2Obdo/7/2021) resp. aj na niektoré rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018 a II. ÚS/52/2020), tieto sú

irelevantné z pohľadu predmetu tohto sporu, žalobcom uplatnenej argumentácie a aj argumentácie
uvedenej v doterajších vyjadreniach žalovaných. Žalovanými uvádzané rozhodnutia sa týkajú iba otázky,
či lehota pre oznámenie o uplatnení podpory stanovená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE
má hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu povahu. Preto (aj s ohľadom na viazanosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky rozsahom tam uplatnených dovolaní a aj tam uplatnených dovolacích dôvodov) je

potrebné vnímať, že uvedené rozhodnutia neriešia a ani nemôžu riešiť otázky, ktoré sú nastolené v tu
vedenom sporovom konaní. Uvedené platí obdobne aj pre žalovanými uvádzané rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
15A.Žalobca poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/1/2021 zo
dňa 29.03.2022 a sp. zn. 4Obdo/76/2022 zo dňa 31.01.2024 a rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.
10Cb/287/2014-471 zo dňa 21.11.2017 a nesúhlasil s vyjadreniami žalovaných k týmto rozhodnutiam.

15B.Uviedol, že výroba, distribúcia a dodávka elektriny (aj keď ide o činnosti v rámci regulovaného
sieťového odvetvia - elektroenergetiky) je realizovaná prostredníctvom súkromnoprávnych subjektov,
ktorých vzájomné vzťahy pri uvedených činnostiach sú štandardne súkromnoprávne. Do týchto
súkromnoprávnych vzťahov zasiahol v určitom smere Zákon o podpore OZE. Zámer, ktorý sledoval
zákonodarcapriprijímaníZákonaopodporeOZE,jepreddefinovanýSmernicouEurópskehoparlamentu

a Rady 2009/28/ES zo dňa 23.04.2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie
a o zmene („Smernica“), ktorá bola Zákonom o podpore OZE transponovaná do slovenského právneho
poriadku. Smernica stanovila v rámci EÚ spoločný rámec presadzovania energie z OZE a aj záväzné
národné ciele pre celkový podiel energie z OZE a KVET na hrubej konečnej energetickej spotrebe do
budúcna. Smernica zároveň stanovovala opatrenia systému podpory, ktoré boli členským štátom EÚ

odporučené k využitiu v záujme dosiahnutia ich záväzných národných cieľov. Mechanizmus podpory,
ktorý slovenský zákonodarca zvolil pre implementovanie Smernice a dosiahnutie záväzného národného
cieľa, spočíval v uložení zákonnej povinnosti prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav,
do ktorých boli pripojené špecifikované zariadenia na výrobu elektriny z OZE a KVET, poskytovať
výrobcom elektriny z OZE a KVET za stanovených podmienok a na požiadanie takýchto výrobcov

povinnú podporu o. i. formou odberu elektriny za jej cenu na straty a formou doplatku, pričom
náklady iba na takúto povinnú podporu boli prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav
následne kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO pri schvaľovaní tarify za prevádzkovanie
systému („TPS“) ako regulovanej položky v cene elektriny, ktorá sa premieta aj do jej konečnej ceny
pre koncových odberateľov. Išlo teda o povinnú a zároveň kompenzovanú podporu v tom zmysle,

že táto sa poskytovala iba v kvalifikovaných prípadoch na základe zmlúv o dodávke elektriny na
krytie strát a o doplatku a prevzatí zodpovednosti za odchýlku, ak o ich uzavretie požiadali príslušní
výrobcovia elektriny z OZE a KVET. Alebo inak povedané išlo o tzv. zákonnú kontraktačnú povinnosť
na strane prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (resp. aj ním poverenej osoby) pre určité
prípady s príslušným kompenzačných mechanizmom. Zavedenie spomenutého mechanizmu povinnej

(zákonom stanovenej) a kompenzovanej podpory elektriny vyrobenej z OZE a KVET (odôvodnené
verejnoprospešným záujmom na znížení emisií skleníkových plynov a CO2 ako aj na znížení závislosti
od fosílnych palív) bolo nevyhnutné, pretože bez takéhoto štátno-mocenského zásahu zákonodarcu by
uvedený verejnoprospešný záujem nebolo možné dosiahnuť a zabezpečiť vôbec alebo dostatočne pri
výkone súkromnoprávnych činností za bežného trhového pôsobenia a bežných trhových podmienok

(vzhľadom k výške investícií potrebných na obstaranie a prevádzkovanie zariadení na výrobu elektriny
z OZE a KVET a návratnosť takýchto investícii po dobu životnosti príslušných zariadení). Keďže
zavedený mechanizmus povinnej podpory predstavuje určitý zásah vo verejnoprospešnom záujme do
súkromnoprávnych vzťahov súkromnoprávnych subjektov zúčastňujúcich sa na výrobe, distribúcii a
dodávke elektriny (bez toho, aby zveroval prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy v danej

oblasti výkon verejnej správny) a dotýka sa aj práva slobodne podnikať a práva vlastniť majetok
zúčastnených subjektov, musí byť takýto zásah posudzovaný aj z pohľadu kritérií nevyhnutnosti a
proporcionality vo vzťahu k presadzovanému verejnoprospešnému záujmu (čo zahŕňa aj potrebu
racionálneho prepojenia medzi cieľom sledovaným normami Zákona o podpore OZE a ním danými
obmedzeniami resp. ním stanovenými povinnosťami). Zákon o podpore OZE (s poukazom na

vymedzenie predmetu rozsahu a aj účelu ním danej právnej úpravy a aj z pohľadu spomenutých kritérií
nevyhnutnosti a proporcionality):
(i) upravil iba nárokovateľnosť práva na podporu v rámci zákonnej kontraktačnej povinnosti a teda
garantoval výrobcom elektriny z OZE a KVET uzavretie a plnenie zmluvy o poskytovaní podpory (zmluvyo dodávke a doplatku a o prevzatí zodpovednosti za odchýlku) za určitých zákonom stanovených
podmienok;
(ii) zároveň stanovil, že náklady prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy len na (zo zákona)

povinnú podporu sú tomuto kompenzované resp. zohľadňované v cenovom konaní pred ÚRSO (viď §
5 ods. 1 Zákona o podpore OZE);
(iii) ďalej sa už ale nedotýkal zmluvnej voľnosti zúčastnených strán, pretože neurčil obmedzenie
(nezakazoval) dobrovoľne uzatvoriť a následne plniť zmluvu o poskytovaní podpory pod následkom
sankcie v iných prípadoch (t. j. bez splnenia podmienok alebo povinností ustanovených v uvedenom

zákone), pričom zo Zákona o podpore OZE jediným vyplývajúcim dôsledkom uzavretia a plnenia
takejto zmluvy je iba to, že náklady na podporu podľa nej nebudú zohľadnené prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy resp. ním poverenej osobe v cenovom konaní pred ÚRSO (a teda sa
ani nepremietnu do konečnej ceny elektriny dodanej koncovým odberateľom a tieto bude musieť znášať
prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy zo svojho).
Inými slovami, Zákon o podpore OZE upravoval iba prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav

povinne poskytovanú podporu (na ktorú vzniklo právo a nárok výrobcom elektriny po splnení zákonom
stanovených predpokladov), ktorej poskytovanie bolo prevádzkovateľom regionálnych distribučných
sústav následne kompenzované, a zároveň ale nebránil a nezakazoval, aby sa títo prevádzkovatelia
alebo ním poverené osoby dobrovoľne zaviazali k poskytnutiu podpory aj bez splnenia Zákonom
o podpore OZE daných predpokladov, pričom v takýchto prípadoch im ale neboli náklady na

takúto podporu kompenzované. Interpretovanie a aplikovanie Zákona o podpore OZE bez náležitého
zohľadnenia vyššie uvedeného by znamenalo popretie súkromnoprávnej (resp. zmluvnej) autonómie
súkromnoprávnych subjektov a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a zároveň by znamenalo aj
postavenie takýchto súkromnoprávnych subjektov do pozície, ktorá je vlastná iba štátnym orgánom v
zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

15C.Poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE v jeho znení
účinnom od 01.01.2014 a uviedol, že spomenuté ustanovenia dovedna predstavujú jednu právnu
normu v jej štrukturálnej celistvosti (hypotéza, dispozícia a sankcia). Táto právna norma sa týka
súkromnoprávnych vzťahov súkromnoprávnych subjektov - výrobcov elektriny z OZE a KVET (na jednej
strane) a prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav resp. nimi poverených osôb (na druhej

strane) výlučne v rámci predmetu, rozsahu a účelu úpravy danej Zákonom o podpore OZE. Uvedené
potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa
22.03.2017 jasne konštatoval, že:
(i) aj vzájomné vzťahy (práva a povinnosti) medzi výrobcami elektriny z OZE a KVET a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav, regulované Zákonom o podpore OZE v rámci predmetu, rozsahu

a účelu jeho právnej úpravy, sú súkromnoprávnymi vzťahmi medzi súkromnoprávnymi subjektmi („Za
okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení [t. j. § 4 ods. 3] Zákona
o podpore OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah
sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej
správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj

s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale
verejnoprávny vzťah).“ a „Zákon o podpore OZE obsahuje viacero inštitútov, resp. prvkov verejnoprávnej
povahy, ktoré sa javia predovšetkým z hľadiska verejnoprospešných cieľov sledovaných týmto zákonom
ako určujúce, zároveň však nemožno opomenúť, že upravuje aj vzájomné práva a povinnosti
medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto

vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate regulované aj napadnutým ustanovením §
4 ods. 3. […] súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych
distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona
o podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z OZE,

splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené priamo
zákonom.“;
(ii) aj sankcia predpokladaná ustanovením § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je súkromnoprávnou
sankciou („ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter“);
(iii) súkromnoprávna úprava je primárne dispozitívna („iné sú požiadavky na podrobnosť a

jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a vtedy, keď ide
o súkromnoprávnu úpravu, ktorá by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných
prípadoch kogentný charakter.“);(iv) aj s odkazom na nález sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. 6. 2016 „intervenciu štátu do odvetvia
elektroenergetiky nemožno zamieňať s akýmsi monopolom štátu regulovať osobitným spôsobom všetky
potenciálne spoločenské vzťahy, ktoré v tejto oblasti vznikajú a ktoré si osobitnú právnu úpravu

nevyžadujú“.
Všeobecné odlišovacie kritérium medzi kogentnými a dispozitívnymi súkromnoprávnymi normami
poskytuje ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov („OZ“), podľa ktorého: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a
povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy

ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“ „Výslovným zákazom“ je potrebné
rozumieť nie zákaz určitého správania sa (resp. a contrario príkaz určitého správania sa), ale zákaz
odchýlenia sa od právnej normy (t. j. zákaz, aby si strany autonómne stanovili/dohodli svoje vzájomné
práva a povinnosti). Formulácia § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE nehovorí nič
o nemožnosti resp. o zákaze odchýlneho súkromnoprávneho (autonómneho) zmluvného dojednania.
Právna úprava teda neustanovuje žiaden výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by sa nárok na podporu

priznal aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE a dokonca ak by takýto zákaz Zákon o podpore OZE stanovoval, musel by byť aj tak skúmaný
jeho účel. Pre klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je teda rozhodujúci (aj) účel, ktorý táto norma
sleduje a je teda potrebné uplatniť teleologický výklad právnej normy. Povahu a účel právnej normy
obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je potrebné vidieť

z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore OZE. Tak ako bolo už uvedené, účel právnej
úpravy danej Zákonom o podpore OZE vôbec nespočíva v tom, aby sa súkromnoprávnym subjektom v
ich súkromnoprávnych vzťahoch zakazovala širšia zmluvne dohodnutá podpora výroby elektriny alebo
voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory; účel Zákona o podpore OZE je obmedzený práve iba
na zabezpečenie povinnej (zo zákona nárokovateľnej) podpory prostredníctvom zákonnej kontraktačnej

povinnosti, kde podľa § 5 ods. 1 Zákona o podpore OZE iba náklady na takúto povinnú (zo zákona
nárokovateľnú) podporu sú následne prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy kompenzované
resp. zohľadňované v cenovom konaní pred ÚRSO v rámci schvaľovania TPS (ktorá potom tvorí jednu
zo zložiek ceny elektriny a prostredníctvom nej sa teda uvedené náklady premietajú do konečnej
ceny elektriny). Špeciálna povaha právnej úpravy danej Zákonom o podpore OZE (ako lex specialis)

k všeobecnej právnej úprave v oblasti súkromného práva (ObchZ, resp. aj OZ ako lex generalis) je
vymedzená práve vyššie uvedeným účelom a teda táto špeciálna právna úprava nesiaha a ani nemôže
siahať až tam, aby zakazovala poskytnutie dobrovoľne zmluvne dohodnutej podpory pri uplatnení
zmluvnej autonómie strán t. j. aj bez splnenia predpokladov alebo povinností pre takúto podporu, ktoré
sú stanovené Zákonom o podpore OZE. Dôsledkom takto dobrovoľne dohodnutej podpory je iba to, že

náklady na ňu nebudú jej poskytovateľovi kompenzované (a teda sa ani nepremietnu do konečnej ceny
elektriny) a nie to, že by takáto podpora bola zakázaná.
15D.Uvedené žalobca už dokumentoval aj odkazom na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.
10Cb/287/2014-471 zo dňa 21.11.2017, podľa ktorého:
(i) „Zákon o podpore OZE z hľadiska svojich obsahových náležitostí upravuje nárokovateľnosť práva na

podporu prostredníctvom zákonnej kontraktačnej povinnosti, avšak nedotýka sa zmluvnej voľnosti strán.
Potom uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným napriek žalovaným namietanému nesplneniu
podmienok predpokladaných zákonom, nemá dopad na platnosť zmluvy, keďže pre posúdenie platnosti
zmluvy je treba skúmať porušenie zákazu alebo príkazu, resp. kogentnú povahu ustanovení zákona.“;
(ii) „Právna úprava v ustanoveniach zákona č. 309/2009 Z. z. neurčuje obmedzenie (nezakazuje)

uzatvoriť zmluvu pod následkom sankcie, ale garantuje uzavretie zmluvy za určitých zákonom
stanovených podmienok. V takom prípade je potrebné rešpektovať ochranu dobrej viery a zásadu pacta
sunt servanda (t. j. zmluvy sa majú plniť).“;
(iii) „Keďže medzi žalobcom a žalovaným vznikol súkromnoprávny vzťah uzatvorením Zmluvy o výkupe
elektriny na krytie strát a Zmluvy o doplatku, pričom pri uzatváraní zmluvy žalovaný nevystupoval ako

orgán verejnej moci, ktorému by zákonná úprava zakladala právomoc konať o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb, ale v postavení právnickej osoby podnikateľa založenej za účelom
dosahovania zisku, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri, teda medzi stranami, ktorých predmetom
činnosti je aj oprávnenie podnikať v energetike, nemôže ísť o vzťah verejnoprávnej povahy, preto
riešenie ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, ktoré spadajú do oblasti

súkromného práva, sú založené na základe dobrovoľnosti a obojstranne prejavenej zhodnej vôli
smerujúcej k založeniu týchto vzťahov. Pre zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným ako
typického inštitút súkromného obligačného práva, je charakteristické rovné postavenie subjektov,
teda na báze dobrovoľnosti s výnimkou tzv. zákonných záväzkov, v prípade ktorých povinnosťuzatvoriť zmluvu vyplýva priamo z právneho predpisu, čo sa však nevzťahuje na posudzovaný prípad.
Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy (žalovaný) nemá vo vzťahu k žalobcovi ako výrobcovi
elektriny nadradené postavenie, má však povinnosť v prípadoch stanovených zákonom vstúpiť do

zmluvného vzťahu po splnení zákonom stanovených podmienok. To však nevylučuje, aby v prípade, ak
takýto postup zákon nezakazuje, uzatvoril zmluvu so žalobcom ako podnikateľom. Pohnútky, prípadne
motívy žalovaného sú v danom prípade irelevantné. Pokiaľ námietku omylu, ktorý mal vzniknúť na strane
žalovaného, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi na základe platne
uzatvorenej zmluvy žalovaný nárok splniť.“

15E.Ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE bolo s účinnosťou od 01.01.2014 novelizované
prostredníctvom zákona č. 382/2013 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore
obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z.z. Ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona
o podpore OZE v jeho znení účinnom do 31.12.2013 znelo: „Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá

výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).“ S
účinnosťou od 01.01.2014 jeho znenie bolo nasledovné: „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý
nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.“ Vo vzťahu k tejto
novelizácii Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017

aj s odkazom na dôvodovú správu k spomenutej novelizácii konštatoval, že: „všeobecný cieľ (účel)
napadnutej úpravy spočíva v úsilí eliminovať negatívne dopady narastajúcej tendencie výstavby nových
zariadení na výrobu elektriny z OZE, ktorá sa prejavila v náraste cien elektriny, konkrétne v náraste tarify
za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny, a teda v konečnom dôsledku ide
o eliminovanie negatívneho dopadu tejto tendencie na koncových odberateľov elektriny.“ Ústavný súd

Slovenskej republiky v spomenutom náleze (pri aplikovaní testu proporcionality) zároveň uviedol aj to,
že „treba posúdiť, či príslušné legislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných
práv bolo v okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho
cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny prostriedok.
Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže obmedzovať základné právo

alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou sledovaného, resp. právna norma
by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým spôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06).“ Z práve
uvedeného je zrejmé, že ani novelizovaná právna úprava ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE
(s jeho účinnosťou od 01.01.2014) nezakazuje dohodnutie poskytovania podpory ak nie sú naplnené
predpoklady podľa Zákona o podpore OZE, pretože ňou sledovaný cieľ (minimalizovanie nárastu cien

elektriny pre koncových odberateľov) je v nevyhnutnej miere zabezpečený práve tým, že iba náklady
na (zo zákona) povinnú podporu sa premietajú do konečnej ceny elektriny koncových odberateľov v
rámci TPS (pričom náklady na inú dohodnutú podporu sa do uvedenej ceny nepremietajú a tieto znáša
poskytovateľ podpory sám). Napokon, pri bližšom pohľade na už citovaný text ustanovenia § 4 ods.
3 Zákona o podpore OZE (účinného od 01.01.2014) je zrejmé, že tento hovorí o existencii práva na

podporu, ktoré nezaniká v dôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE, ale je v dôsledku uvedeného oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený
nárok (t. j. možnosť uplatnenia si práva na nadchádzajúci kalendárny rok). Uvedené právo tak zostáva
v rovine naturálneho práva (naturálnej obligácie). Dôsledkom prípadného nastúpenia súkromnoprávnej
sankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (v jeho znení účinnom od 1. 1. 2014) je teda to, že ak nie

je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre konkrétny rok, potom právo
na povinnú podporu pre tento rok zostáva vo sfére naturálneho záväzku („výrobca elektriny s právom
na podporu […] si nemôže […] uplatniť právo […] na nasledujúci kalendárny rok“), pretože nejde o zánik
tohto práva ale iba o nemožnosť jeho uplatnenia. Takýto naturálny záväzok však z povahy veci môže
byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície zúčastnených strán (t. j. takýto naturálny záväzok

môže byť pretavený na zmluvnom základe do nároku, ktorý sa stáva samostatne vymáhateľným, pričom
ale v takomto prípade náklady na plnenie takéhoto zmluvného nároku nebudú poskytovateľovi plnenia
kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO v rámci TPS a nebudú teda ani premietnuté do konečnej
ceny elektriny pre jej koncových odberateľov). V rozpore s vyššie uvedeným žalovaní argumentujú, že
sankcia podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE vyplýva priamo zo zákona bez toho, aby žalovaní

boli spôsobilí túto akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť, a táto teda nastupuje automaticky vždy a v každom
prípade ex lege. Žalovaní však zjavne ignorujú, že:
(i)sankciapredpokladanávustanovení§4ods.3ZákonaopodporeOZEjesúkromnoprávnousankciou,
pričom to či táto nastúpila alebo nenastúpila pre rok 2015 bolo zjavné už uplynutím dňa 15.08.2014;(ii)následnepo15.08.2014došloksúkromnoprávnejdispozícii,ktoráprerok2015priamoviedlakopaku
toho, čo uvedená sankcia (ak by mala nastúpiť) predpokladá a už spôsobila pre spomenutý rok - t. j. po
15.08.2014 došlo práve na návrh žalovaného v 2. rade k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s

jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 bez akejkoľvek výhrady, že by táto nemala alebo
nemohla byť v roku 2015 a v celom jej rozsahu aj plnená.
Tvrdenie žalovaných, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (v jeho znení
účinnom od 01.01.2014) sa uplatňuje ex lege a preto žalobcovi zanikli (resp. nevznikli) žalované nároky
je nesprávny. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa

22.03.2017 jednoznačne vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4 ods. 3 Zákona
o podpore OZE v jeho znení účinnom pred 01.01.2014. Dôsledok tohto ustanovenia v jeho znení
účinnom od 01.01.2014 má však už inú povahu – povahu súkromnoprávnej sankcie. Uvedené upresňuje
aj neskorší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019,
ktorý:
(i) vytkol Zákonu o podpore OZE (v jeho znení účinnom od 01.01.2014) „nie celkom dostatočné odlíšenie

inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na poskytnutie podpory“;
(ii) a zároveň doplnil, že: „Dôsledné odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na
poskytnutie podpory na príslušný kalendárny rok je podľa názoru ústavného súdu dôležité z hľadiska
posúdenia ... povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom na podporu uplatnila.
Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa §

4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si
uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE na nasledujúci
rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu
na príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na
podporu.“ Spomenutý nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa

31.01.2019 nehovorí nič o „ex lege“ uplatnení sankčného mechanizmu podľa § 4 ods. 3 Zákona o
podpore OZE (v jeho znení účinnom od 01.01.2014). Uvedený nález dokonca nehovorí ani o povinnom
uplatnení predmetného sankčného mechanizmu zo strany prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy (viď už citovanú časť nálezu: „Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k
uplatneniu sankčného mechanizmu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE.“). Teda, ak sa v súvislosti

so sankciou vyjadrenou v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (v jeho znení účinnom od 01.01.2014)
niekde (reziduálne) hovorí, že táto nastupuje „ex lege“, potom uvedené znamená (a správne môže
znamenať) iba vyjadrenie súkromnoprávnej povahy tejto sankcie (na rozdiel od verejnoprávnej sankcie,
ktorá nastupuje až právoplatnosťou rozhodnutia orgánu verejnej správy o jej uložení). Súkromnoprávna
sankcia (podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE) nastupuje nesplnením povinnosti stanovenej v

dispozícii zodpovedajúcej právnej normy (t. j. v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE). Táto sankcia
však môže byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície, čo znamená, že nie je nemenná a
nezmeniteľná. Vzhľadom k obsahu povinnosti stanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je
zrejmé,ženesplnenietejtopovinnostinastávamárnymuplynutímlehoty„do15.8.“avdôsledkutakéhoto
márneho uplynutia spomenutej lehoty bezprostredne nastupuje súkromnoprávna sankcia dotýkajúca sa

nasledujúceho kalendárneho roka. Ohľadne (zo zákona povinnej) podpory podľa Zákona o podpore
OZE pre rok 2015 teda uvedená súkromnoprávna sankcia nastupuje už počnúc dňom 16.08.2014. V
tu prejednávanom prípade po 15.08.2014 t. j. po prípadnom nastúpení súkromnoprávnej sankcie podľa
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE pre rok 2015 (kedy žalovaný v 2. rade už vedel, či predmetná
súkromnoprávna sankcia vo vzťahu k žalobcovi pre rok 2015 nastúpila alebo nenastúpila – alebo inak

povedané, kedy žalovaný v 2. rade už vedel či je alebo nie je povinný poskytovať žalobcovi povinnú
podporu podľa Zákona o podpore OZE v roku 2015 a či tak z jeho poverenia je alebo nie je spolu-
povinný aj žalovaný v 1. rade), došlo práve na návrh žalovaného v 2. rade k uzavretiu Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 spolu s inštruovaním žalobcu
k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015. Za takéhoto stavu je dispozitívna alebo kogentná

povaha právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore
OZE absolútne rozhodujúca, pretože ak má uvedená právna norma dispozitívnu povahu, potom je
možné a právne prípustné účinky už nastúpenej súkromnoprávnej sankcie v rámci súkromnoprávnej
(zmluvnej) autonómie súkromnoprávnych subjektov (v rámci ich súkromnoprávnych vzťahov) zmeniť
resp. zvrátiť, alebo inak povedané účinne negovať, k čomu v tu prejednávanom prípade (ak by mala

nastúpiť spomenutá súkromnoprávna sankcia) došlo práve pre rok 2015 v dôsledku Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 (uzavretej dňa 09.12.2014 a teda po 15.08.2014) s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou
už od 01.01.2015. V tu prejednávanom prípade nie je možné vychádzať iba z toho, či Zmluva o dodávke
a doplatku 2015 uzavretá po 15.08.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 (kedyžalovaný v 2. rade vedel, či bude alebo nebude povinný poskytovať v roku 2015 žalobcovi povinnú
podporu podľa Zákona o podpore OZE vo forme doplatku a či z jeho poverenia bude alebo nebude aj
žalovaný v 1. rade povinný poskytovať v roku 2015 žalobcovi povinnú podporu podľa Zákona o podpore

OZE vo forme odberu elektriny za jej cenu na straty) sama osebe predstavuje alebo nepredstavuje dôkaz
o tom, či k splneniu oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre rok
2015 došlo a zároveň opomínať a nepripisovať žiaden význam tomu:
(i) že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola navrhnutá žalovaným v 2. rade a aj uzavretá všetkými jej
zmluvnými stranami dňa 09.12.2014 (t. j. po 15.08.2014) s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od

01.01.2015 a zjavne a výslovne zakotvovala (aj) poskytovanie doplatku žalobcovi už od 01.01.2015 a aj
odber elektriny od žalobcu za cenu elektriny na straty už od 01.01.2015;
(ii) či právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE má
alebo nemá dispozitívnu povahu;
obzvlášť ak má platiť, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 je v celosti platná, čo nevyhnutne zahŕňa
aj platnosť dojednania o jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015.

15F.Záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol medzi žalovaným v 2. rade, žalovaným v 1. rade
(vystupujúcim z poverenia žalovaného v 2. rade) a žalobcom na základe Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 je právnym vzťahom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom ani jedna jeho strana
nevystupuje ako nadradený subjekt, pretože všetky zmluvné strany Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
sú obchodnými spoločnosťami – podnikateľmi, ktoré sú v navzájom rovnom postavení. Uzavretie Zmluvy

o dodávke a doplatku 2015 navrhol žalobcovi žalovaný v 2. rade prostredníctvom sprievodného listu
zo dňa 10.10.2014 (t. j. až po 15.08.2014), ktorý bol adresovaný žalobcovi, spolu aj s priloženým
návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (rovnako ako
aj následne uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2015) uvádzal bezvýhradnú účinnosť celej takejto
zmluvy už od 1. 1. 2015 (podľa čl. VII bod 18 uvedenej zmluvy: „Zmluva nadobúda platnosť dňom jej

podpisu zmluvnými stranami a účinnosť dňa 01.01.2015.“). Sprievodný list spoločnosti žalovaného v
2. rade zo dňa 10.10.2014 explicitne adresovaný žalobcovi k priloženému návrhu Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 uvádzal, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 upraví všetky relevantné práva medzi
žalobcom, žalovaným v 2. rade a žalovaným v 1. rade („Vyššie uvedené činnosti budú spoločnosti
VSD a Východoslovenská energetika a.s. zabezpečovať na základe trojstrannej zmluvy, ktorá upraví

všetky relevantné práva a povinnosti medzi Vami a uvedenými spoločnosťami.”). Žalovaný v 2. rade
zároveň v uvedenom sprievodnom liste naliehal, aby žalobca priložený návrh zmluvy podpísal a
zaslal jej ho čo najskôr tak, aby všetky zmeny nastali s účinnosťou od 01.01.2015 („Prosíme Vás
aby ste všetky priložené návrhy za stranu Vašej spoločnosti podpísali a zaslali späť na adresu
Východoslovenská distribučná, a.s. […], Prosíme Vás, aby ste tak urobili v čo najkratšom možnom čase,

najneskôr do 24.10.2014. Obratom Vám budú zaslané podpísané zmluvy zo strany VSD a spoločnosti
Východoslovenská energetika a.s., a to tak, aby všetky zmeny nastali s účinnosťou ku 01.01.2015.”).
Sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a ani k nemu priložený návrh Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 v žiadnom smere ani len nenaznačovali, že by navrhovaná zmluva nemala alebo
nemohla byť v celosti alebo čiastočne plnená v roku 2015 (t. j. už od 01.01.2015). Zmluva o dodávke

a doplatku 2015 bola uzavretá dňa 09.12.2014 (v zhode s jej návrhom s celou jej účinnosťou už od
01.01.2015) opäť bez akýchkoľvek výhrad o tom, že by v roku 2015 (t. j. hneď od 01.01.2015) nemala
alebo nemohla byť v celosti alebo čiastočne plnená. Plne podpísanú (a teda uzavretú) Zmluvu o dodávke
a doplatku 2015 (uvedenú zmluvu podpísal žalobca dňa 13.10.2014, žalovaný v 2. rade dňa 21.11.2014
žalovaný v 1. rade dňa 09.12.2014) zaslal žalovaný v 2. rade žalobcovi spolu so sprievodným listom

zo dňa 10.12.2014 (označeným ako „Zaslanie zmluvy“). Týmto sprievodným listom zo dňa 10.12.2014,
adresovaným žalobcovi, žalovaný v 2. rade ešte aj inštruoval žalobcu k fakturácii podľa uzavretej Zmluvy
o dodávke a doplatku 2015 (v časti označenej v spomenutom liste ako „Správny postup pri fakturácii“)
a to práve pre rok 2015. V čase návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (t. j. dňa 10.10.2014) a aj
v čase podpisu uvedenej zmluvy za žalovaného v 2. rade (t. j. dňa 21.11.2014) a za žalovaného v 1.

rade konajúceho z poverenia žalovaného v 2. rade (t. j. dňa 09.12.2014, kedy spomenutá zmluva bola
aj uzavretá), žalovaní z povahy veci nespochybniteľne museli vedieť a vedeli, či žalobca žalovanému
v 2. rade predtým (t. j. ešte v termíne do 15.08.2014) oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE a teda či žalovaný v 2. rade bude alebo nebude povinný
a či aj žalovaný v 1. rade bude alebo nebude z jeho poverenia spolu-povinný poskytovať žalobcovi

v roku 2015 povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE. V čase návrhu Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 a takisto aj v čase jej uzavretia nemal žalobca dôvod predpokladať, že žalovaní nebudú
resp. nebudú chcieť uvedenú zmluvu v celosti plniť v roku 2015 (t. j. už od 01.01. 2015) – t. j. že
konali s akousi vnútornou a neprejavenou výhradou. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola pritomuzavretá podľa (resp. s odkazom na) § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo je uvedené hneď v
jej úvode (pod jej nadpisom). V kontexte vyššie uvedeného žalované peňažné nároky sú zmluvnými
nárokmi súkromnoprávnej povahy vyplývajúce zo súkromnoprávnej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015,

ktorá bola platne uzavretá dňa 09.12.2014 s jej celou a bezvýhradne navrhnutou a aj dohodnutou
účinnosťou od 01.01.2015 (t. j. vyjadrovala prejavenú bezvýhradnú vôľu smerujúcu k účinnosti celej
uvedenej zmluvy už od 01.01.2015). Upretie žalovaných nárokov ohľadne roku 2015 by za daného
stavu muselo byť nevyhnutne založené iba na konštatovaní (čiastočnej) absolútnej alebo relatívnej
neplatnosti súkromnoprávnej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 práve pre rok 2015, keďže táto bola

bez akýchkoľvek pochybností bezvýhradne uzavretá po 15.08.2014 s celou jej výslovne dohodnutou
účinnosťou už od 01.01.2015. Podľa povahy veci by takáto (čiastočná) neplatnosť zmluvy (pre rok
2015) mohla byť daná iba vtedy, ak by bola uvedená zmluva v rozpore so zákonom (t. j. v rozpore s
kogentným ustanovením zákona) alebo ak by bola žalovanými uzavretá v omyle, pričom by muselo ísť
o právne relevantný a ospravedlniteľný omyl, ktorého by sa žalovaní museli aj včas domáhať. Ani jeden
z uvedených dôvodov (čiastočnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (pre rok 2015) však

neexistuje (a ani jeden zo žalovaných sa prípadnej relatívnej neplatnosti spomenutej zmluvy ani včas
nedovolávali). Preto, ak v danom prípade došlo po 15.08.2014 k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 s jej celou účinnosťou od 01.01.2015, potom mala byť v roku 2015 táto zmluva aj plnená (a to
v zmysle zásady pacta sunt servanda). Je pritom irelevantné a bez právnych účinkov to, že žalovaný
v 2. rade až následne po uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a aj po inštruovaní žalobcu k

fakturácii podľa nej pre rok 2015 oznámil žalobcovi listom zo dňa 15.12.2014, že jeho zariadenie na
výrobu elektriny z OZE nemôže byť zaradené do systému podpory pre rok 2015 (z dôvodu údajného
nesplnenia bližšie nešpecifikovaných povinností podľa § 4 Zákona o podpore OZE), pretože takéto
jednostranné oznámenie zasahuje už do platne založeného viacstranného zmluvného vzťahu a tento
nemôže jednostranne meniť. (Uvedené oznámenie od žalovaného v 2. rade zo dňa 15.12.2014 by mohlo

mať právnu relevanciu iba ak by bolo uskutočnené ešte pred alebo súčasne s uzavretím Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015.)
15G.Sprievodný list žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 spolu aj s návrhom Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 predstavujú dovedna jednostranný právny úkon obchodnoprávnej povahy (návrh zmluvy).
Rovnako tak Zmluva o dodávke a doplatku 2015 uzavretá medzi žalovanými a žalobcom predstavuje

právny úkon obchodnoprávnej povahy (trojstrannú zmluvu). Samotný text (návrhu a aj) Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 v ich písomnej forme predstavujú prvotné priblíženie ich významu (vôle
navrhovateľa uvedenej zmluvy a aj vôle jej zmluvných strán). Pokiaľ je text (návrhu) zmluvy jasný a
jednoznačný, nevyžaduje ďalšiu interpretáciu. V ostatných prípadoch je potrebné vyššie spomenuté
právne úkony interpretovať podľa interpretačných pravidiel obsiahnutých v kogentnom ustanovení § 266

Obchodného zákonníka. Interpretáciou podľa kogentných pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného
zákonníka je možné určiť obsah právneho úkonu a zároveň ňou ale nie je prípustné meniť obsah
právneho úkonu. Ak by aj po 15.08.2014 jasné, jednoznačné a bezvýhradné dojednanie počiatku
účinnosti celej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 malo vyžadovať ďalšiu interpretáciu, potom by bolo
potrebné zohľadniť nasledovné. Z ustanovenia § 266 ods. 1 až ods. 4 Obchodného zákonníka plynie, že

prioritu má výklad právneho úkonu ako prejavu vôle „podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol
strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy“ resp. ak to nie je možné „podľa
významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol právny úkon určený“ s
tým, že sa vždy náležite zohľadňujú „všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o
uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následné správanie strán, pokiaľ

to pripúšťa povaha vecí“, pričom zároveň platí aj to, že „prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci
rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz
použila“. Ak je právny úkon adresovaný konkrétnej osobe (v tu predmetnej veci je takýmto právnym
úkonom adresovaným žalobcovi návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 spolu so sprievodným listom
žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014) a ak sa odlišuje objektívny význam tohto právneho úkonu (ako

prejavu vôle) od skutočnej vôle konajúceho, potom by zotrvanie na tom, čo konajúca osoba skutočne
chcela, bolo zásahom do dobrej viery adresáta, ktorý sa legitímne spoliehal na to, čo bolo objektívne
prejavené. Dochádza tu teda ku kolízii medzi princípom autonómie vôle konajúceho a princípom ochrany
právnej istoty adresáta. Túto kolíziu je potrebné riešiť pomerovaním týchto princípov pomocou princípu
zodpovednosti za sféru vlastného vplyvu. V čase návrhu na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku

2015 (dňa 10.10.2014) zo strany žalovaného v 2. rade a aj v čase jej podpisu za žalovaných (t. j. dňa
09.12.2014, kedy spomenutá trojstranná zmluva bola uzavretá s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou
už od 01.01.2015) žalovaný v 2. rade nespochybniteľne vedel, či bude alebo nebude povinný a či aj
žalovaný v 1. rade bude alebo nebude spolu-povinný z jeho poverenia poskytovať žalobcovi v roku 2015(t. j. už od 01.01.2015) povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE. Vedomosť o uvedenom teda
predstavuje okolnosť plne vo sfére vplyvu žalovaného v 2. rade a aj žalovaného v 1. rade (konajúceho
pri uzatváraní spomenutej zmluvy z poverenia žalovaného v 2. rade, v dôsledku čoho je vedomosť

poverujúcej strany – žalovaného v 2. rade o uvedenom plne pričítateľná aj žalovanému v 1. rade
ako poverenému subjektu konajúcemu z poverenia žalovaného v 2. rade). Za uvedeného stavu (t. j.
existencie okolnosti plne vo sfére vplyvu žalovaných) Zmluva o dodávke a doplatku 2015 a aj návrh na
jej uzavretie jasne vyjadrujú a dokumentujú výslovný a bezvýhradný prejav vôle žalovaných uzavrieť po
15.08.2014 uvedenú zmluvu tak, aby táto celá nadobudla účinnosť už od 01.01.2015 – t. j. aby táto bola

celá plnená už od 01.01.2015 čo znamená aj to, že žalovaný v 2. rade bude žalobcovi vyplácať doplatok
už od 01.01.2015 a žalovaný v 1. rade bude z poverenia žalovaného v 2. rade odoberať elektrinu za
cenu na straty od žalobcu už od 01.01.2015. Iná interpretácia bezvýhradne uzavretej Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015 (t. j. že žalovaný v 2. rade nie je povinný
vyplácať žalobcovi doplatok už od 01.01.2015 ale napr. najskôr až od 01.01.2016 a že žalovaný v 1.
rade z poverenia žalovaného v 2. rade nie je povinný odoberať elektrinu za cenu na straty od žalobcu už

od 01.01.2015 ale napr. najskôr až od 01.01.2016) by predstavovala zmenu jej jasného obsahu ohľadne
jej celej a bezvýhradnej účinnosti dohodnutej už od 01.01.2015 a aj úplné ignorovanie spomenutej
existencie okolnosti plne vo sfére kontroly žalovaných. Okrem toho, ak by navrhnutá a aj dohodnutá
textácia o účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 („Zmluva nadobúda platnosť dňom jej podpisu
zmluvnými stranami a účinnosť dňa 01.01.2015“) čo i len teoreticky pripúšťala nejednoznačnosť (t. j. či

žalovaní majú alebo nemajú v roku 2015 plniť uvedenú zmluvu), potom by bolo potrebné zohľadniť aj
sprievodnélistyžalovanéhov2.radezodňa10.10.2014a10.12.2014(ktoréneobsahujúžiadnuvýhradu
k plneniu spomenutej zmluvy ohľadne roku 2015) a zároveň by bolo potrebné v súlade s § 266 ods. 4
Obchodnéhozákonníkaprijaťzáverovýkladenavrhnutejaajdohodnutejúčinnostinaťarchužalovaného
v 2. rade a aj žalovaného v 1. rade, pretože uvedené zmluvné ustanovenie bolo použité prvýkrát v návrhu

uvedenej zmluvy a sprievodnom liste žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014. Žalovaní vo viacerých
obdobných konaniach pred súdom prvej inštancie (vrátane tu vedeného konania sp. zn. 26Cb/22/2019)
tvrdili v súvislosti s obsahom návrhu a aj uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, že táto bola
uzavretá v rámci „celoplošného prezmluvnenia všetkých výrobcov elektriny z OZE z dôvodu poverenia
žalovaného v 1. rade - spoločnosti VSE zabezpečovaním podpory vo forme odberu elektriny za cenu

elektriny na straty, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE na rok 2015.“ Ak by takéto tvrdenie žalovaných malo byť pravdivé (t. j. že po 15.08.2014 pri návrhu
a uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 resp. aj v prípadoch iných výrobcov elektriny z OZE
nebolo zo strany žalovaných údajne zohľadňované prípadné neoznámenie uplatnenia podpory na rok
2015 v termíne do 15.08.2014), potom by dokumentovalo iba:

(i) absurdné a úplne nelogické správanie žalovaného v 2. rade a aj žalovaného v 1. rade zbavené
dodržania akejkoľvek (aj tej minimálnej) odbornej starostlivosti; a aj to, že
(ii) jeho prostredníctvom samotný žalovaní uznávajú, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 obsahuje
prejav vôle k poskytovaniu podpory pre žalobcu na rok 2015 bez ohľadu na to, či si žalobca
splnil predmetnú oznamovaciu povinnosť alebo nie (pretože ak by takýto prejav spomínaná zmluva

neobsahovala, nebolo by potrebné nič dodatočne tvrdiť a vysvetľovať).
Popri tom, žalobca z obdržaného návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a aj z uzavretej Zmluvy
o dodávke a doplatku 2015 (a ani zo sprievodných listov žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a
10.12.2014) nevedel a ani nemal dôvod vedieť, že napriek celej a bezvýhradne navrhnutej a následne aj
dohodnutej účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 od 01.01.2015 žalovaní v skutočnosti nechceli

uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015 (teda práve pre rok 2015
ohľadne doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty). Avšak, ak žalovaný v 2. rade po 15.08.2014
bezvýhradne navrhol žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s celou jej účinnosťou
od 01.01.2015 a takáto zmluva bola následne a opäť bezvýhradne aj uzavretá medzi žalovaným v 2.
rade, žalovaným v 1. rade (konajúcim z poverenia žalovaného v 2. rade) a žalobcom, pričom žalovaní

túto v skutočnosti nechceli v jej časti plniť v roku 2015 (t. j. už od 01.01.2015), potom ide na ich strane
o ich omyl (v pohnútke) alebo o konanie s vnútornou (neprejavenou) výhradou. Je pritom zrejmé, že
prípadná pohnútka žalovaných a resp. (ich) zamlčaná vnútorná výhrada mohla spočívať iba v tom, že
títo v skutočnosti:
(i) nechceli Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 uzavrieť a plniť s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015

(teda aj pre rok 2015 ohľadne doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty); alebo
(ii) chceli uzavrieť a plniť predmetnú zmluvu, avšak iba ak im budú môcť byť kompenzované náklady na
podporu podľa nej (pre rok 2015) v cenovom konaní pred ÚRSO.V oboch prípadoch je však takáto pohnútka resp. vnútorná výhrada irelevantná, pretože nebola v Zmluve
o dodávke a doplatku 2015 a ani v sprievodných listoch žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a
10.12.2014 (a ani inde) vôbec vyjadrená. Právnu irelevantnosť spomínanej pohnútky resp. vnútornej

výhrady ako aj prípadného omylu žalovaných (ak by tieto existovali) vzhľadom k už uvedeným časovým
okolnostiam návrhu a aj uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou účinnosťou od
01.01.2015 (t. j. vzhľadom k tomu, že návrh a aj uzavretie uvedenej zmluvy nasledovali po 15.08.2014)
najlepšie a samovysvetľujúco dokumentujú rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z konaní
vedených pod sp. zn. 1Cdo/113/2008 zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 3Cdo/192/2008 zo dňa 23.11.2009 a

sp. zn. 10Sžr/21/2010 zo dňa 26.10.2011. Podľa spomenutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/113/2008: „Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z
objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na
vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. […] v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil,
ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu
sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby

vnútorná výhrada neexistovala.“ Podľa spomenutých rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo/192/2008 a sp. zn. 10Sžr/21/2010: „Citované ustanovenie [§ 49a OZ] obsahuje úpravu
právnych následkov pre prípad, že právny úkon bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom
stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú
predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli je právne významný (má za následok neplatnosť

právneho úkonu) len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá
bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl
vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Omyl je pri právnom úkone rozhodujúci,
resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie
právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca. Právne následky omylu sú teda spojené len s

určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl vtedy, ak je tento omyl
skrytý(t.j.účastníkkonajúcivomyleoňomnevie)adruhýúčastníktentoomylspôsobilpriamoúmyselne.
O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl vyvolal inak, napr. neúmyselne alebo o ňom musel
vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho
úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný). Omyl je podstatný, ak ho konajúca osoba urobila v

omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca (podstatná), a bez
ktorej by k právnemu úkonu nedošlo, a ďalej osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala
alebo o ňom musela v čase právneho úkonu aspoň vedieť. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka
však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti
si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré

považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo
svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu.
V takomto prípade nie je možné hovoriť o relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko nie je možné
hovoriť o podstatnom omyle.“
15H.Žalobca prezentoval už v predošlých častiach tohto podania svoje stanovisko k obsahu Zmluvy o

dodávke a doplatku 2015, kde takýto obsah zároveň predstavuje prejav vôle navrhovateľa spomenutej
zmluvy (žalovaného v 2. rade resp. aj žalovaného v 1. rade) a aj prejav vôle strany akceptujúcej
spomenutý návrh (žalobcu). Žalovaní s argumentáciou žalobcu nesúhlasia. Podľa žalovaných:
(i) Zmluva o dodávke a doplatku 2015 sa vôbec žiadnym spôsobom neodchyľuje od ustanovenia § 4
ods. 3 Zákona o podpore OZE a ani nevylučuje jeho účinky (preto je podľa žalovaných dispozitívna alebo

kogentná povaha spomenutého ustanovenia irelevantná);
(ii) predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok podľa
Zákona o podpore OZE (a nie nad rámec takéhoto rozsahu a podmienok), pričom aj podľa jej znenia jej
predmetom je: (a) záväzok žalobcu „vyrobiť elektrinu spôsobom na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme
doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE“ a záväzok žalovaného v 2. rade „v súlade

so všeobecne záväznými predpismi zaplatiť žalobcovi doplatok“; (b) záväzok žalobcu odovzdať (dodať)
žalovanému v 1. rade („ako osobe poverenej žalovaným v 2. rade v súlade so zákonom o podpore OZE“)
elektrinu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE“ a záväzok žalovaného v 1. rade odobrať
od žalobcu „elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE“;
(iii) obsah Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je dostatočne jednoznačný a jej znenie nepripúšťa rôzny

výklad;
(iv) napriek existencii Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre reálne nadobudnutie nároku na podporu
žalobcom v kalendárnom roku 2015 bolo nevyhnutné, aby si žalobca splnil povinnosť v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore OZE voči žalovanému v 2. rade v termíne do 15.08.2014;(v) súd prvej inštancie a aj Krajský súd v Košiciach sa už zaoberali interpretáciou Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 (resp. obdobných zmlúv uzavretých medzi žalovanými a inými výrobcami elektriny z
OZE) vo viacerých rozsudkoch.

Žalobca namieta vyššie uvedenú argumentáciu žalovaných ako nesprávnu. Vo vzťahu k nesprávnej
argumentácii žalovaných, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 sa žiadnym spôsobom neodchyľuje
od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE a ani nevylučuje jeho účinky, a preto je dispozitívna
alebo kogentná povaha spomenutého ustanovenia irelevantná, žalobca poukazuje na nasledovné:
(i) iná zmluvná úprava oproti ustanoveniu § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE resp. vylúčenie účinkov

tohto ustanovenia (pre konkrétny rok 2015) neznamená iba to, že zmluvné strany doslovne uvedú v
zmluve napr. že „ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE sa (pre rok 2015) nepoužije“, ale aj to,
ak konkrétne zmluvné ustanovenie smeruje k inému dôsledku resp. spôsobuje iný dôsledok, ako ten,
ktorý predvída spomenuté zákonné ustanovenie;
(ii) ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE predvída súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v tom,
že výrobca elektriny z OZE si nemôže uplatniť právo na (zo zákona) povinnú a nárokovateľnú podporu

na nasledujúci kalendárny rok, ak v termíne do 15. 8. nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore OZE, čomu logicky a aj prirodzene korešponduje absencia zákonnej a
súkromnoprávnej povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy resp. aj ním poverenej
osoby poskytovať takémuto výrobcovi elektriny (zo zákona) povinnú (a inak nárokovateľnú) podporu v
nasledujúcom kalendárnom roku;

(iii) ak teda žalovaní v tu prejednávanom prípade akcentujú práve súkromnoprávny dôsledok podľa
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, je úplne nepochopiteľné a nelogické, že zároveň ignorujú to, že
žalovaný v 2. rade navrhol žalobcovi dňa 10.10.2014 (a teda po 15.08.2014, kedy už vedel, či je alebo
nie je povinný poskytovať žalobcovi pre rok 2015 zo zákona povinnú a nárokovateľnú podporu podľa
Zákona o podpore OZE a či tak je alebo nie je spolu-povinný z jeho poverenia aj žalovaný v 1. rade)

uzavretie a následne žalovaní aj uzavreli so žalobcom Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, že jej celá
účinnosť bola bezvýhradne stanovená od 01.01.2015 a teda pokrývala nielen prevzatie zodpovednosti
za odchýlku ale najmä aj vyplácanie doplatku a dodávku (a odber) elektriny za cenu na straty práve
s účinnosťou už od 01.01.2015 (a teda už pre rok 2015), pretože takéto dojednanie účinnosti celej
spomenutej zmluvy vedie pre rok 2015 práve k opačnému výsledku než aký predvída § 4 ods. 3 Zákona

o podpore OZE - t. j. vedie k (po 15.08.2014) zmluvne založeným záväzkom žalovaných (už) pre rok
2015 vyplácať žalobcovi doplatok a odoberať od neho elektrinu za cenu na straty;
(iv) argumentácia žalovaných o tom, že právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s §
4 ods. 3 Zákona o podpore OZE nemá podľa žalovaných dispozitívny ale kogentný charakter zjavne
potvrdzuje, že aj samotný žalovaní majú za to, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 obsahuje iné

dojednanie (resp. zmluvnú úpravu) oproti spomenutej právnej norme – t. j. práve taký prejav vôle, ktorý
vedie pre rok 2015 k inému dôsledku než je predvídaný v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, pretože
ak by tomu tak nebolo, potom by spomenutá argumentácia žalovaných o kogentnej povahe spomenutej
právnej normy bola sama osebe úplne zbytočná a nezmyselná.
Argumentácia žalovaných teda nezmieriteľne naráža na ustanovenie (po 15.08.2014 navrhnutej a

uzavretej) Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 o jej celej účinnosti už od 01.01.2015, v dôsledku čoho
je argumentácia žalovaných zjavne nesprávna, nelogická a vnútorne rozporná v kľúčovej otázke. Vo
vzťahu k argumentácii žalovaných, že predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je iba úprava
povinnej a nárokovateľnej podpory podľa Zákona o podpore OZE a to len v rozsahu a za podmienok
stanovených týmto zákonom, žalobca poukazuje na nasledovné:

(i) žalovaní nenáležite ignorujú to, že skutočné znenie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (uzavretej
s výslovným odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka z iniciatívy žalovaných a na návrh
žalovaného v 2. rade po 15.08.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015), neobsahuje
ani formuláciu „poskytovanie podpory v rozsahu a za podmienok podľa Zákona o podpore OZE“ a ani
„poskytovanie podpory v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi“, ale v

skutočnosti operuje s formuláciou: poskytovanie podpory „v súlade so všeobecne záväznými predpismi“,
preto neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo by mala byť požiadavka súladu so všeobecne záväznými
predpismiinterpretovanáaaplikovanátakneprimeranereštriktívne,akotorobiažalovaní-podľažalobcu
požiadavka „poskytovanie podpory v súlade so všeobecne záväznými predpismi“ znamená (pre rok
2015) skúmanie toho, či existuje nesúlad t. j. rozpor Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 uzavretej po

15.08.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015 s prípadným zákazom jej uzavretia
pre rok 2015, ktorý by bol obsiahnutý vo všeobecne záväzných predpisoch, pričom takýto nesúlad resp.
rozpor neexistuje ani len z pohľadu Zákona o podpore OZE a o to viac neexistuje z pohľadu komplexnosti
právneho poriadku v oblasti súkromného práva akcentujúceho súkromnú autonómiu;(ii) nie je teda opodstatnené zužovať všeobecne záväzné predpisy iba na Zákon o podpore OZE
(ktorý vzhľadom na predmet, rozsah a účel ním danej právnej úpravy nezakazuje a ani nebráni
dohodnutiu a následnému poskytovaniu podpory výroby elektriny z OZE aj pri prípadnom nesplnení v

ňom stanovených podmienok alebo povinností a jediným dôsledkom takto dohodnutej podpory je, že
náklady na ňu nie sú zohľadňované v cenovej regulácii a nepremietajú sa do konečnej ceny elektriny) a
ignorovať ostatné všeobecne záväzné právne predpisy (a tak aj celistvosť právneho poriadku) vrátane
tých predpisov, ktoré upravujú a zakladajú zmluvnú autonómiu súkromnoprávnych subjektov v rámci
súkromnoprávnych vzťahov;

(iii) jasne stanovená účinnosť celej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 od 01.01.2015 (bez akéhokoľvek
prejavu vôle smerujúceho k tomu, že by táto nemala byť alebo nemohla byť plnená v roku 2015 ohľadne
doplatku a aj odberu elektriny za jej cenu na straty) nie je v rozpore a ani v nesúlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a to dokonca ani so Zákonom o podpore OZE (aj ak by prípadne pre rok
2015 nedošlo k splneniu povinnosti žalobcu podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE, pretože uvedený zákon nezakazuje pre takéto prípady uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť a jediným

jej dôsledkom je iba že náklady na podporu podľa nej by neboli pre rok 2015 zohľadňované v cenovom
konaní pred ÚRSO a tieto by znášal poskytovateľ podpory bez ich kompenzácie).
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, ako by žalovaní racionálne postupovali (resp. mali postupovať) po
15.08.2014 pri navrhovaní (t. j. dňa 10.10.2014) a uzatváraní (t. j. dňa 09.12.2014) Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015, ak by sa táto zmluva mala týkať (tak ako tvrdia žalovaní) výlučne iba poskytovania

zo zákona povinnej a nárokovateľnej podpory a ak by pre rok 2015 nárok žalobcu na takúto podporu
nebol daný (pričom žalovaní vtedy už vedeli o tom, či nárok žalobcu na povinnú podporu pre rok 2015
je alebo nie je daný). Je prirodzené, že v takomto prípade by žalovaný v 2. rade nemohol navrhnúť
a (spolu so žalovaným v 1. rade) ani uzavrieť so žalobcom Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak,
aby táto bola bez akejkoľvek výhrady celá účinná už od 01.01.2015 (t. j. aby sa touto žalovaný v 2.

rade zaviazal poskytovať aj podporu formou doplatku už od 01.01.2015 – teda aj pre rok 2015 a aby
sa touto z jeho poverenia aj žalovaný v 1. rade zaviazal odoberať od žalobcu elektrinu za jej cenu na
straty už od 01.01.2015). Inými slovami, žalovaní by museli vyjadriť výhradu, že spomenutá zmluva
nemôže byť resp. nebude plnená v roku 2015 v rozsahu vyplácania doplatku a odberu elektriny za
jej cenu na straty, prípadne by v návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a aj v jej uzavretej verzii

uviedli, že jej účinnosť od 01.01.2015 sa pre rok 2015 netýka podpory formou doplatku a dodávky
elektriny za cenu na straty. Okrem toho, ak by Zmluva o dodávke a doplatku 2015 navrhnutá a aj
uzavretá po 15.08.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 (kedy žalovaní už
vedeli či nárok žalobcu na zo zákona povinnú a nárokovateľnú podporu pre rok 2015 ohľadne doplatku
a aj dodávky elektriny za cenu na straty zanikol resp. vôbec nevznikol ešte pred uzavretím uvedenej

zmluvy prípadným márnym uplynutím lehoty pre splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore OZE) mala upravovať iba poskytovanie zo zákona povinnej a nárokovateľnej
podpory, potom by (v prípade nesplnenia spomenutej oznamovacej povinnosti v už uplynulom termíne
do 15.08.2014) uvedenú zmluvu uzavretú následne dňa 09.12.2014 predsa vôbec nebolo možné v roku
2015 plniť v celom jej rozsahu (a táto by v roku 2015 pokrývala iba podporu prevzatím zodpovednosti

za odchýlku), čo ale doslova odporuje tomu, že bezvýhradne dohodnutá účinnosť celej spomenutej
zmluvy už od 01.01.2015 sa jednoznačne týka aj dodávky elektriny za cenu na straty a aj doplatku (a
nielen prevzatia zodpovednosti za odchýlku). Argumentácia žalovaných ďalej smeruje k tomu, že podľa
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je jej predmetom záväzok: (a) žalobcu „vyrobiť elektrinu spôsobom,
na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE“

a aj „odovzdať [resp. dodať] elektrinu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE žalovanému
v 1. rade („ako osobe poverenej žalovaným v 2. rade v súlade so Zákonom o podpore OZE“)“; (b)
záväzok žalovaného v 2. rade „v súlade so všeobecne záväznými predpismi zaplatiť žalobcovi doplatok“
a záväzok žalovaného v 1. rade odobrať od žalobcu „elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) Zákona
o podpore OZE“. Z uvedeného žalovaní nesprávne vyvodzujú, že spomenutá textácia vymedzenia

predmetu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zahŕňa aj plnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore OZE pre rok 2015 s dôsledkom jej prípadného nesplnenia podľa § 4 ods. 3 Zákona o
podpore OZE a že predmetom spomenutej zmluvy je teda výlučne podpora v rozsahu a za podmienok
stanovených Zákonom o podpore OZE a nie nad rámec takéhoto rozsahu a podmienok. Žalobca má za
to, že takáto argumentácia žalovaných nie je správna, pretože žalovaní úplne opomínajú to, že:

(i) textácia § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE (aj v spojení s ostatnými ustanoveniami
§ 3 uvedeného zákona) upravuje iba požiadavky resp. podmienky na vznik práva na podporu podľa
Zákona o podpore OZE na celé (v zásade 15 ročné) obdobie trvania takéhoto práva na podporu (t. j. ak
výrobca elektriny z OZE uvedené podmienky spĺňa, má právo na podporu podľa spomenutého zákonapostanovenú,spravidla15ročnú,dobujejtrvania)anezahŕňaajpovinnostipodľa§4uvedenéhozákona
(pričom prípadný dôsledok podľa § 4 ods. 3 spomenutého zákona nemá vplyv na existenciu práva
na podporu – tak ako už bolo uvedené, dôvody zániku práva na podporu upravovali vyčerpávajúcim

spôsobom iba ustanovenia § 3b ods. 2, 3 a 5 Zákona o podpore OZE);
(ii) textácia „vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3
ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE” taktiež nemá väzbu k povinnostiam uvedeným v § 4 Zákona o
podpore OZE a referuje k vyrobeniu elektriny spôsobom (t. j. k spôsobu resp. procesu výroby), na ktorý
sa vzťahuje právo na podporu doplatkom podľa spomenutého zákona (čo znamená vyrobiť elektrinu

v takom zariadení, ktoré spĺňa parametre uvedené v § 3 spomenutého zákona, alebo inými slovami
povedané musí ísť o výrobu elektriny takým spôsobom a v takom zariadení, ktoré spĺňa kritéria ohľadne
ďalších požiadaviek uvedených v § 3 uvedeného zákona);
(iii)ajtextácia„elektrinapodliehajúca§3ods.1písm.b)ZákonaopodporeOZE“referuje(len)kelektrine
vo vzťahu ku ktorej exituje právo na jej odber za cenu na straty podľa Zákona o podpore OZE.
To, že vo vyššie uvedených citáciách je odkaz na ustanovenie § 3 Zákona o podpore OZE irelevantný

napokon potvrdzuje aj samotná argumentácia žalovaných, ktorá sa sústreďuje bližšie iba na textáciu
„podpora v súlade so všeobecne záväznými predpismi“, k čomu sa žalobca vyjadril už vyššie v tomto
podaní. Okrem všetkého vyššie uvedeného žalobca poukazuje aj na to, že žalovaní prezentovali
vyššie spomenutú argumentáciu ohľadne obsahu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 vymedzeného s
odkazom na ustanovenia § 3 Zákona o podpore OZE pred súdom prvej inštancie a aj pred Krajským

súdom v Košiciach vo všetkých obdobných konaniach (na ktoré poukazujú samotní žalovaní), avšak ani
jeden z uvedených súdov takúto argumentáciu nepoužil a neuviedol pri odôvodnení svojich doterajších
záverov. Žalovaní ďalej vo svojej argumentácii uvádzajú, že obsah Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 je jednoznačný a nepripúšťa rôzny výklad avšak hneď vzápätí argumentujú, že napriek existencii
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre reálne nadobudnutie nároku na podporu konkrétnym výrobcom

v konkrétnom kalendárnom roku, je nevyhnutné, aby si dotknutý výrobca splnil svoju povinnosť v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Z takejto argumentácie je však zrejmé, že
žalovaní sú si predsa len vedomí a pripúšťajú minimálne nejednoznačnosť a rôzny výklad Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 (o čom svedčí ich tvrdenie „napriek existencii Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 ...“). Uvedenú argumentáciu žalovaných zároveň nie je možné chápať inak, ako že podľa nej

(„napriek existencii Zmluvy o dodávke a doplatku 2015“) má pred Zmluvou o dodávke a doplatku
2015 prednosť ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, čo
svedčí o tom, že žalovaní nesprávne pripisujú právnej norme obsiahnutej v spomenutých zákonných
ustanoveniach kogentnú povahu. Napokon, žalobca nesúhlasí ani s argumentom žalovaných, že by sa
súd prvej inštancie a Krajský súd v Košiciach (v rozhodnutiach na ktoré poukazujú žalovaní) dostatočne,

vecne správne a presvedčivo zaoberali interpretáciou obchodnoprávnej Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 (resp. obdobnými zmluvami uzavretými medzi žalovanými a príslušnými výrobcami elektriny z
OZE). Dôkazom toho je, že ani jedno takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie alebo Krajského súdu
v Košiciach v uvedenej súvislosti konkrétne nepoukazuje na aplikáciu ustanovení kogentného § 266
Obchodného zákonníka a ani neposkytuje vysvetlenie resp. popis myšlienkových pochodov, ktoré by

objasňovali ktoré kritériá podľa § 266 Obchodného zákonníka a v akom rozsahu spomenuté súdy
uplatnili. Zároveň z rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach (na ktoré poukazujú žalovaní) vyplýva, že
tieto nepochopiteľne odmietli vykonať interpretáciu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (resp. obdobných
zmlúv s inými výrobcami elektriny z OZE) podľa § 266 Obchodného zákonníka, a to iba s extrémne
stručným, nepresvedčivým a zjavne nesprávnym odôvodnením: „výkladom možno zisťovať iba obsah

právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať.“ Práve citovaný záver Krajského súdu v
Košiciach je ale sám osebe a z princípu nesprávny vo vzťahu k obchodnoprávnym úkonom a pramení
z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/81/2011 zo dňa 31.07.2012 (podľa
ktorého: Podmienkou pre to, aby mohol súd prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým,
čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu,

nemožno ním prejav vôle doplňovať.“), ktorý sa však týka iba interpretácie občianskoprávnych úkonov
podľa § 35 ods. 2 OZ (a nie teda aj obchodnoprávnych úkonov). Pre interpretáciu obchodnoprávnych
úkonov platí aj v zmysle odbornej právnickej literatúry, že interpretáciou podľa pravidiel obsiahnutých v
§ 266 Obchodného zákonníka je možné určiť obsah právneho úkonu a zároveň ňou ale nie je prípustné
meniť obsah právneho úkonu.

15I.V nadpísanej súvislosti a vo vzťahu k interpretácii Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 podľa §
266 Obchodného zákonníka žalobca prezentoval svoju argumentáciu už v predošlých častiach tohto
podania. Žalovaní, nesúhlasne k argumentácii žalobcu, vychádzajú v rámci svojej vlastnej argumentácie
z toho, že:(i) obsah Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je dostatočne jednoznačný a jej znenie nepripúšťa rôzny
výklad, pričom jej obsahom je iba poskytovanie podpory v rozsahu a za podmienok Zákona o podpore
OZE;

(ii) vôľou žalovaných bolo pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 výlučne poskytovanie
podpory v rozsahu stanovenom Zákonom o podpore OZE;
(iii) všetci ostatní výrobcovia elektriny z OZE (v počte niekoľkých stoviek), s ktorými žalovaní uzavreli
v závere roku 2014 rovnaké zmluvy ako bola Zmluva o dodávke a doplatku 2015, obsah zmluvy ani
vôľu žalovaných nepovažovali za spornú a zmluvu o dodávke a doplatku vykladali a jej obsahu prikladali

význam zhodný s významom, ktorý zmluve a jej obsahu prikladajú samotní žalovaní, a teda že sa jedná
o zmluvu v rozsahu zákonnej podpory OZE;
(iv) žalobcovi muselo byť, tak ako všetkým ostatným výrobcom v obdobnom postavení ako žalobca,
známe, že sa jedná výlučne o podporu v Zákonom o podpore OZE stanovenom rozsahu, pretože
podpora v rozsahu nad rámec stanovený zákonom nikdy nebola predmetom žiadnych vzájomných
rokovaní strán sporu a rovnako ani žiadnych vzájomných rokovaní žalovaných s akýmikoľvek inými

výrobcami elektriny z OZE;
(v) žalobca nemal dôvod domnievať, že práve v jeho prípade, napriek tomu, že takýto obsah zmluvy
nikdy nebol medzi stranami sporu vzájomne komunikovaný, a podpora nad rámec Zákona o podpore
OZE nebola zo strany žalovaných ani žiadnym iným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
ani nikdy v minulosti poskytovaná;

(vi) pri výklade podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je rozhodujúci subjektívny význam
prikladaný zmluve zo strany samotného žalobcu - naviac niekoľko rokov po čase uzatvorenia zmluvy
a v čase prebiehajúceho sporu, ale je rozhodujúci objektívny význam prikladaný zmluve zo strany
akéhokoľvek iného subjektu v postavení adresáta zmluvy, pričom všetci ostatní výrobcovia ako adresáti,
ktorým bol návrh zmluvy určený, t. j. iné osoby v postavení žalobcu, prikladali zmluve o dodávke

a doplatku práve význam, ktorý bol zmluvou o dodávke a doplatku určený a sledovaný samotnými
žalovanými, a teda, že sa jedná o zmluvu týkajúcu sa zákonnej podpory OZE;
(vii) žalobca a žalovaný v 2. rade sú vo vzájomnom zmluvnom vzťahu v súvislosti s poskytovaním
podpory podľa Zákona o podpore OZE od roku 2011, pričom ani predmetom pôvodného zmluvného
vzťahu uzavretého medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nikdy nebolo poskytovanie podpory nad

rámec a nad rozsah stanovený Zákonom o podpore OZE;
(viii) v prípadne Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 sa nejedná o prejav vôle pripúšťajúci rôzny výklad,
hoci sa takéhoto výkladu žalobca domáha, a teda nie je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného
zákonníka a na jeho aplikáciu nie sú splnené zákonom požadované podmienky.
Žalobca namieta vyššie uvedené východiská žalovaných ako účelové a aj samé osobe nesprávne.

Účelovosť vyššie uvedenej argumentácie jasne vyplýva z toho, že žalovaní najskôr tvrdili, že Zmluva
o dodávke a doplatku 2015 uzavretá po 15.08.2014 s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015 bola
uzavretá „v rámci celoplošného prezmluvnenia všetkých výrobcov elektriny z OZE z dôvodu poverenia
žalovaného v 1. rade zabezpečovaním podpory vo forme odberu elektriny za cenu elektriny na straty,
bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE na rok 2015“,

čo ale z návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, z jej uzavretej verzie a ani zo sprievodných listov
žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a 10.12.2014 doručených žalobcovi nevyplýva a čo žalovaní
začali tvrdiť až v konaniach pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného tvrdenia zjavne vychádzajú
aj rozsudky Krajského súdu v Košiciach, na ktoré poukazuje sám žalovaný – viď. napr. bod 43.
rozsudku uvedeného súdu sp. zn. 4Cob/179/2022 zo dňa 27.09.2023, kde je uvedené: „k uzatváraniu

takýchto zmlúv zo strany žalovaného dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými výrobcami s
právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE
na rok 2015.“ Uvedené tvrdenie žalovaných (z ktorého vychádzal pri svojom doterajšom rozhodovaní
aj Krajský súd v Košiciach) by mohlo znamenať prinajlepšom iba to, že žalovaní uzavreli Zmluvu o
dodávke a doplatku 2015 so žalobcom (resp. rovnaké zmluvy aj s inými výrobcami elektriny z OZE)

po 15.08.2014 bezvýhradne s jej (resp. s ich) celou účinnosťou už od 01.01.2015, bez ohľadu na (a
neskúmajúc) to, či žalobca (resp. iní výrobcovia elektriny z OZE) oznámil (resp. oznámili) predtým do
15.08.2014 žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory na rok 2015, v dôsledku čoho by teda ich vôľa
resp. úmysel plniť túto zmluvu v jej celom rozsahu práve v roku 2015 bola závislá od niečoho, čo žalovaní
vedeli už pri návrhu a uzavretí zmluvy, avšak čo pri jej návrhu a ani pri uzavretí vôbec neprejavili.

Uvedené podľa žalobcu predstavuje učebnicový príklad vnútornej a neprejavenej výhrady resp. právne
irelevantného omylu na strane žalovaných. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Cdo/113/2008 zo dňa 27.05.2010: „v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil,
ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradusa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby
vnútorná výhrada neexistovala.“ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/113/2008 zo dňa 29.04.2010: „O ospravedlniteľný omyl, ktorým je pravidelne omyl konajúcej

osoby týkajúci sa skutkových okolností (error facti), potom nepochybne nejde vtedy, ak mala konajúca a
omylu sa dovolávajúca osoba možnosť takémuto omylu sa vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri poznaní
rozhodujúcich skutočností právneho úkonu. Nemožno totiž akceptovať možnosť, že by sa bolo možné
účinne dovolať neplatnosti pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka za situácie, kedy by omylu
sa dovolávajúca osoba zanedbala objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o pravom stave veci a

bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými dojmami alebo náznakmi riešenia
zamýšľaného právneho úkonu. Ospravedlniteľným je pritom len taký omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú
starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby
sa takému omylu vyhol, ide teda o situáciu, ak nemohla konajúca (mýliaca sa) osoba rozpoznať skutočný
stav veci ( zistiť existenciu omylu) ani potom, keby postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (potom,

čo by vyvinula obvyklú starostlivosť), ktorú od nej možno požadovať.“ Žalobca v súvislosti s vyššie
uvedeným poukazuje aj na to, že samotní žalovaní argumentujú tým, že rozsudky Krajského súdu v
Košiciachsp.zn.3Cob/98/2022,sp.zn.3Cob/126/2022,sp.zn.4Cob/179/2022asp.zn.4Cob/180/2022
sú pre súd prvej inštancie v tu vedenom konaní smerodajné. Ani jeden z týchto rozsudkov (aj v spojení
s príslušnými rozsudkami súdu prvej inštancie) však neobsahuje takú argumentáciu súdu ohľadne

interpretácie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (resp. obdobnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými
a iným výrobcom elektriny z OZE) podľa § 266 Obchodného zákonníka, ktorú aktuálne predostierajú
žalovaní. Spomenuté rozsudky uvádzajú iba to, že „výkladom možno zisťovať iba obsah právneho
úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať“, pričom uvedený záver je nesprávny z dôvodov, ktoré už
boliuvedenévtomtopodanívyššie.PokiaľideosamotnúžalovanýmipredostieranúinterpretáciuZmluvy

o dodávke a doplatku 2015 podľa § 266 Obchodného zákonníka, žalobca túto namieta ako nesprávnu a
zavádzajúcu. Podstatou argumentácie žalovaných je, že podľa ich názoru Zmluva o dodávke a doplatku
2015 uzavretá po 15.08.2014 upravuje iba poskytovanie podpory v rozsahu a striktne za podmienok
podľa Zákona o podpore OZE a že nebolo ani vôľou žalovaných poskytovať žalobcovi podporu v roku
2015 v rozsahu doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty, a to napriek:

(i) jasnému ustanoveniu uvedenej zmluvy (ktoré predstavuje jednoznačný prejav vôle učinený po
15.08.2014) o jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015;
(ii) tomu, že žalovaný v 2. rade vo svojom sprievodnom liste zo dňa 10.10.2014 adresovanom a
doručenom žalobcovi (spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradne
navrhovanou účinnosťou už od 01.01.2015) uviedol, že spomenutá zmluva „upraví všetky relevantné

práva a povinnosti“ medzi žalobcom a žalovanými, a zároveň aj naliehal na čo najskoršie uzavretie
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 tak, aby všetky zmeny podľa nej nastali už od 01.01.2015, pričom
ani len nenaznačil, že by uvedená zmluva nemala byť v roku 2015 plnená v jej celom rozsahu (t. j. aj v
rozsahu doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty);
(iii) tomu, že žalovaný v 2. rade vo svojom sprievodnom liste zo dňa 10.12.2014 (zaslanom žalobcovi

spolu so Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 podpísanou za všetky jej zmluvné strany) ešte aj inštruoval
žalobcu k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015.
Pritom je nesporné, že žalovaný v 2. rade navrhol žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 (t. j. už ohľadne roku 2015) a to po
15.08.2014 – teda v čase kedy vedel, či bude povinný (a či bude na základe jeho poverenia spolu-

povinný aj žalovaný v 1. rade) poskytovať žalobcovi povinnú podporu v rozsahu a za podmienok podľa
Zákona o podpore OZE v roku 2015, alebo povedané inak, uvedené navrhol v čase kedy vedel či
žalobcovi vznikol popri jeho existujúcom práve aj nárok na povinnú podporu pre rok 2015 podľa Zákona
o podpore OZE. Tiež je nesporné, že na základe spomenutého návrhu bola následne Zmluva o dodávke
aj doplatku 2015 uzavretá s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015 a to bez akejkoľvek výhrady zo strany

žalovaných o tom, že by táto nemala byť nimi práve v roku 2015 plnená (či už vcelku alebo iba v jej
časti). Ak by malo platiť tvrdenie žalovaných, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 napriek uvedenému
nemala byť plnená v roku 2015 (pretože podľa žalovaných nárok celom rozsahu nevznikol a teda by
išlo o podporu, ktorá nie je v rozsahu Zákona o podpore OZE), potom je zrejmé, že uvedenú zmluvu
by nebolo v roku 2015 v jej celom rozsahu vôbec možné plniť a prejav vôle žalovaných (obsiahnutý v

návrhu uvedenej zmluvy a aj v jej uzavretej verzii) by bol úplne nelogický a protirečivý práve vo vzťahu
k: (a) jej ustanoveniu o celej a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015; (b) listu žalovaného v 2. rade
zo dňa 10.10.2014, kde žalovaný v 2. rade naliehal na čo najskoršie uzavretie uvedenej zmluvy tak
aby jej ustanovenia nadobudli účinnosť už od 01.01.2015 a kde zároveň uviedol, že uvedená zmluvaupraví všetky relevantné práva a povinnosti jej strán; (c) listu žalovaného v 2. rade zo dňa 10.12.2014,
v ktorom inštruoval žalobcu k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015 ohľadne doplatku
a dodávky elektriny za jej cenu na straty. Žalobca už argumentoval, že ustanovenie Zmluvy o dodávke

a doplatku 2015, uzavretej po 15.08.2014, o jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015 by
viedlo pre rok 2015 presne k opačnému účinku než aký predpokladá § 4 ods. 3 Zákona o podpore
OZE v prípade, ak by súkromnoprávna sankcia podľa uvedeného ustanovenia mala nastúpiť počnúc
uplynutím dňa 15.08.2014 a ak by Zmluva o dodávke a doplatku 2015 mala upravovať poskytovanie
podpory iba v rozsahu a za podmienok podľa Zákona o podpore OZE (tak ako tvrdia žalovaní). Ak

by za práve popísaného stavu nemala byť Zmluva o dodávke a doplatku 2015 plnená v roku 2015 v
rozsahu doplatku a odberu elektriny za cenu na straty, bola by nevyhnutná existencia prejavu vôle v
takomto smere. Žiaden takýto prejav vôle a ani dôkaz o existencii takejto vôle pri uzavretí Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 však neexistuje. Ak teda žalovaní tvrdia, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015
upravuje poskytovanie podpory iba v rozsahu a za podmienok Zákona o podpore OZE a že zároveň
neobsahuje také ustanovenie, ktoré by sa odchyľovalo alebo by vylučovalo pre rok 2015 uplatnenie § 4

ods. 3 Zákona o podpore OZE, potom by muselo byť ustanovenie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
o jej celej účinnosti od 01.01.2015 interpretované iba tak, že celá a bezvýhradná účinnosť spomenutej
zmluvy od 01.01.2015 sa v roku 2015 týka iba prevzatia zodpovednosti za odchýlku a nie aj doplatku a
dodávky elektriny za cenu na straty, čo však z návrhu spomenutej zmluvy, z jej uzavretej verzie a ani zo
sprievodnej komunikácie žalovaného v 2. rade a žalobcu vôbec nevyplýva. Žalobca zastáva názor, že

takáto neprimerane zužujúca interpretácia nie je možná a viedla by priam k zmene resp. k prepísaniu
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v porovnaní s prejavom vôle, ktorý je v nej jasne a jednoznačne
obsiahnutý ohľadne jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015. Z argumentácie žalovaných
je zároveň zrejmé, že títo pri nimi predostieranej aplikácii § 266 Obchodného zákonníka pristupujú k
identifikovaniu vôle resp. úmyslu zmluvných strán Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 účelovo mätúcim

spôsobom. Žalovaní namiesto toho, aby sa zaoberali relevantnou otázkou, či predmetom Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 a úmyslom resp. vôľou zmluvných strán tejto zmluvy, uzavretej po 15.08.2014
s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015, bolo plniť túto zmluvu v roku 2015 v jej
celom rozsahu – t. j. (aj) v rozsahu doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty, venujú nesprávne
pozornosť otázke, či predmetom spomenutej zmluvy a úmyslom jej zmluvných strán bolo poskytovanie

podpory v roku 2015 v rozsahu podľa Zákona o podpore OZE alebo aj mimo takéhoto rozsahu. Avšak
otázka, či plnenie spomenutej zmluvy je v rozsahu Zákona o podpore OZE alebo je nad jeho rozsah
je (až následnou) otázkou právneho posúdenia zisteného skutkového stavu a nie (primárnou) otázkou
skutkového zisťovania. Spomenutá zámena (poradia) otázok (resp. ich účelové preformulovanie), ku
ktorej (ktorému) žalovaní pristúpili, má mätúci účel, pretože sa snaží odpútať pozornosť od podstatného

aspektu, ktorým je iba to, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 uzavretá po 15.08.2014 s jej celou a
bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 smeruje k inému dôsledku (prejavu vôle) pre rok 2015, než
aký predpokladá § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE – t. j. že smeruje k tomu, že žalovaný v 2. rade
po 15.08.2014 slobodne vyjadril vôľu a zaviazal sa k vyplácaniu doplatku žalobcovi v roku 2015 (t. j.
od 01.01.2015) a aj k tomu, že žalovaný v 1. rade slobodne vyjadril vôľu a zaviazal sa odoberať od

žalobcu elektrinu za jej cenu na straty v roku 2015 (t. j. od 01.01.2015). Žalobca má za to, že ak by z
akéhokoľvek dôvodu malo byť spochybňované jasné, jednoznačné a neprehliadnuteľné ustanovenie po
15.08.2014navrhnutejauzavretejZmluvyododávkeadoplatku2015ojejcelejabezvýhradnejúčinnosti
už od 01.01.2015, potom by takéto spochybňovanie (vzhľadom k zneniu predmetného zmluvného
ustanovenia o účinnosti spomenutej zmluvy) muselo byť založené iba na tom, že toto ustanovenie resp.

tam obsiahnutý výraz príp. výrazy pripúšťajú rôzny výklad. Pre takýto prípad však v zmysle kogentného
ustanovenia § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka (ktoré sa vždy uplatňuje aj popri ustanoveniach § 266
ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka) platí, že výraz pripúšťajúci rôzny výklad musí byť interpretovaný na
ťarchu (t. j. v neprospech) strany, ktorá ako prvá takýto výraz použila v jej konaní voči druhej zmluvnej
strane.Jepritomzrejmé,žeosobouktoráakoprvápoužilavýrazyobsiahnutévnávrhuZmluvyododávke

a doplatku 2015 je žalovaný v 2. rade (pričom žalovaný v 1. rade vystupoval pri uzatváraní spomenutej
zmluvy ako subjekt poverený žalovaným v 2. rade a teda spomenutý negatívny dôsledok nevyhnutne
dopadá aj na žalovaného v 1. rade). K východiskám žalovaných, týkajúcich sa aplikácie jednotlivých
ustanovení § 266 ods. 1 až ods. 4 Obchodného zákonníka, žalobca (nesúhlasne) uvádza nasledovné.
Žalobcovi pri návrhu a uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (t. j. po 15.08.2014) nebol známy

úmysel žalovaných, že títo napriek (nimi navrhnutej) bezvýhradnej a celej účinnosti Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 od 01.01.2015 túto nechcú plniť alebo nebudú chcieť plniť v roku 2015, pretože takýto
a ani podobný úmysel nebol nijako prejavený a ani len naznačený a z ničoho nevyplýval. Žalobca teda
nemal na základe prejavu vôle žalovaných (v návrhu a aj v uzavretej Zmluve o dodávke a doplatku2015 a v sprievodných listoch žalovaného v 2. rade zo dňa 10.10.2014 a zo dňa 10.12.2014) žiadny
dôvod sa domnievať, že žalovaní nechcú plniť v roku 2015 predmetnú zmluvu (a to osobitne z dôvodu
existencie takej údajnej skutočnosti, ak by táto existovala, o existencii alebo neexistencii ktorej žalovaní

už v čase ich návrhu a aj uzavretia zmluvy zjavne vedeli). Okrem toho, z argumentácie žalovaných
ohľadne ich údajnej vôle pri návrhu a uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevyhnutne
vyplýva, že ak by takáto ich vôľa mala byť zrejmá a relevantná, potom by uvedenú zmluvu v roku 2015
predsa vôbec nebolo možné plniť v jej celom rozsahu (a táto zmluva by v roku 2015 pokrývala iba
podporu prevzatím zodpovednosti za odchýlku), čo zjavne odporuje zmluvnému ustanoveniu o jej celej

a bezvýhradnej účinnosti už od 01.01.2015 (a čo pokrýva aj dodávku elektriny za cenu na straty a aj
doplatok). Uvedené by taktiež odporovalo princípu preferencie takého výkladu prejavenej vôle, ktorý
vedie k plnému zachovaniu jej účinkov, a zároveň by viedlo aj k tomu, že prejavu vôle žalovaných by boli
pripisované zjavne nelogické a prejavu vôle priamo odporujúce účinky (ak by títo nemali plniť spomenutú
zmluvu v celom jej rozsahu v roku 2015). Žalobca ďalej namieta aj argumentáciu žalovaných, že by
úmysel žalobcu pri akceptovaní návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (tvrdený aj v tomto konaní)

bol žalobcom prezentovaný až „niekoľko rokov po čase uzatvorenia zmluvy a v čase tu prebiehajúceho
sporu“, pretože opak je pravdou. Tu vedené konanie sp. zn. 26Cb/22/2019 bolo začaté v roku 2019 a
toto sa týka žalovaných nárokov žalobcu iba za časť roku 2015. Pred súdom prvej inštancie bolo vedené
aj konanie 26Cb/128/2015, začaté ešte v roku 2015 (13.07.2015) – t. j. už v roku vzniku žalovaných
nárokov, kde žalobca od počiatku poukazoval na uzavretú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015, dátum

jej uzavretia a jej účinnosť už od 01.01.2015, čo jednoznačne smeruje k obsahu uvedenej zmluvy
a prejavu vôle, ktorá bola v nej obsiahnutá. Tu vedené konanie sp. zn. 26Cb/22/2019 nadväzuje na
konania sp. zn. 26Cb/128/2015 a v oboch konaniach sú všetky právne a skutkové okolnosti totožné s tu
vedeným konaním s výnimkou mesiacov roku 2015, ku ktorým sa vzťahujú žalované nároky. Spomenuté
tvrdenie žalovaného preto nie je pravdivé. Žalobca zároveň poukazuje na to, že v pôvodnom konaní

sp. zn. 26Cb/128/2015 žalovaní neargumentovali existenciou svojej vôle z pohľadu § 266 Obchodného
zákonníka a ich argumentácia bola vedená iba v tom smere, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola
uzavretá po 15.08.2014 v rámci celoplošného prezmluvnenia výrobcov elektriny z OZE, pričom žalovaní
(údajne) v tom čase nezohľadňovali, či si výrobcovia elektriny z OZE splnili alebo nesplnili oznamovaciu
povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre rok 2015. Sú to teda práve žalovaní,

ktorí až následne vysvetľujú svoj údajný úmysel z pohľadu § 266 Obchodného zákonníka až niekoľko
rokov po uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a až niekoľko rokov po začatí súdneho sporu.
K argumentácii žalovaných, že všetci ostatní výrobcovia elektriny z OZE, s ktorými žalovaní uzavreli v
závere roku 2014 rovnaké zmluvy ako bola Zmluva o dodávke a doplatku 2015, chápali resp. pochopili,
že predmetom uvedených zmlúv je „výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených Zákonom

o podpore OZE“, žalobca uvádza nasledovné:
(i) uvedené tvrdenie predstavuje skutkové tvrdenie a toto nielenže z ničoho nevyplýva a nebolo ničím
preukázané, ale je aj nepravdivé, čo dokumentujú verejne dostupné rozhodnutia súdu prvej inštancie
a aj Krajského súdu v Košiciach, z ktorých vyplýva, že viacerí výrobcovia elektriny z OZE (a to aj takí,
ktorí nemajú k žalobcovi žiaden vzťah) argumentovali voči žalovaným práve s poukazom na zmluvu

o dodávke a doplatku uzavretú po 15.08.2014 s jej účinnosťou už od 01.01.2015 (viď napr. rozsudky
súdu prvej inštancie sp. zn. 30Cb/149/2015, sp. zn. 33Cb/44/2016, sp. zn. 30Cb/38/2019, rozsudky
odvolacieho súdu sp. zn. 2Cob/19/2020, sp. zn. 3Cob/14/2019, sp. zn. 4Cob/180/2022);
(ii) odkazom na uvedené a ani podobné tvrdenia žalovaných neargumentoval ani súd prvej inštancie
a ani Krajský súd v Košiciach pri odôvodnení svojich záverov v príslušných rozhodnutiach, pričom ak

by malo byť spomenuté tvrdenie žalovaných pravdivé, boli by to spomenuté súdy bezo sporu uviedli
ako skutočnosť, ktorá je im známa z ich (inej) rozhodovacej činnosti v zmysel § 186 ods. 1 CSP
(tak ako to napr. urobil Krajský súd v Košiciach v rozsudkoch sp. zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa
28.9.2023 a sp. zn. 4Cob/179/2022 zo dňa 27.09.2023, kde uviedol: „Odvolaciemu súdu je pritom známe
z jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku 2014

celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa §
4 ods. 3 Zákona o podpore OZE na rok 2015.“);
(iii) rozsudky Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach, na ktoré poukazujú aj žalovaní vo svojej
argumentácii, vôbec neargumentujú tým, že úmysel žalovaných musel byť pri uzatváraní predmetných
zmlúv o dodávke a doplatku po 15.08.2014 s ich celou účinnosťou od 01.01.2015 známy tam vedeným

žalobcom(výrobcomelektrinyzOZE),resp.žebytakýtoúmyselmuselbyťznámyosobevpostavenítam
vedených žalobcov, ale (naopak) uvádzajú, že po 15.08.2014 žalovaní uzatvárali s výrobcami elektriny
v závere roka 2014 predmetné zmluvy bez ohľadu na to, či si títo splnili alebo nesplnili predmetnú
oznamovaciu povinnosť.Naviac, kontraktačný proces pri uzavretí trojstrannej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 prebiehal
adresovane medzi žalovaným v 2. rade, žalovaným v 1. rade (ako žalovaným v 2. rade poverenou
osobou) a žalobcom a ostatní výrobcovia elektriny z OZE neboli do neho zapojení (takisto ako žalobca

nebol zapojený do kontraktačného procesu ostatných výrobcov elektriny z OZE a nemal o ňom žiadnu
bližšiu vedomosť). Ako už bolo uvedené, návrh žalovaného v 2. rade na uzavretie Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 a aj uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2015 (uzavretá po 15.08.2014) objektívne,
jednoznačne a bezvýhradne stanovujú celú účinnosť zmluvy už od 01.01.2015 a žalobca z návrhu a ani
z uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (a ani zo sprievodných listov žalovaného v 2. rade zo dňa

10.10.2014 a 10.12.2014 adresovaných žalobcovi) nemal dôvod predpokladať, že na strane žalovaných
je úmysel túto zmluvu v roku 2015 neplniť v jej celom rozsahu (resp. plniť ju len v rozsahu prevzatia
zodpovednosti za odchýlku). Je vylúčené, aby výraz o účinnosti celej uvedenej zmluvy bol vykladaný tak,
ako navodzujú žalovaní, pretože by to odporovalo chápaniu takéhoto výrazu v jeho význame, ktorý sa
muspravidlapripisujevbežnomobchodnomstyku(§266ods.2poslednávetaObchodnéhozákonníka).
Je teda zrejmé, že argumentácia žalovaných o údajnom (a podľa žalobcu absolútne neprejavenom)

úmysle žalovaných pri návrhu (10.10.2014) a uzatváraní (09.12.2014) Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 naráža na jasné ustanovenie o celej a bezvýhradnej účinnosti uvedenej zmluvy už od 01.01.2015.
Za daných okolnosti žalovanými až následne tvrdený úmysel môže predstavovať iba deklarovanie
vnútornejaneprejavenejvýhradyresp.právneneospravedlniteľnýomylnastranežalovaných.Ktvrdeniu
žalovaných, že ich úmysel neplniť v roku 2015 Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 v rozsahu doplatku a

dodávky elektriny za cenu na straty musel byť žalobcovi známy, pretože „podpora v rozsahu nad rámec
stanovený zákonom nikdy nebola predmetom žiadnych vzájomných rokovaní strán sporu a rovnako ani
žiadnych vzájomných rokovaní žalovaných s akýmikoľvek inými výrobcami elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie“, žalobca (nesúhlasne) uvádza nasledovné:
(i) žalobca nikdy nemal a ani nemá žiadnu vedomosť o prípadných vzájomných rokovaniach žalovaných

a iných výrobcov elektriny z OZE;
(ii) žiadne rokovania o uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 medzi žalovanými a žalobcom sa
neuskutočnili (vzhľadom na tzv. formulárovú povahu predmetnej zmluvy, z čoho obzvlášť vyplýva, že ak
žalovaní mali nimi tvrdený úmysel neplniť navrhnutú a uzavretú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 v
roku 2015 v jej časti, boli povinní tento prejaviť, k čomu ale nijakým spôsobom nedošlo).

Ohľadne ďalšieho tvrdenia žalovaných, že „ani predmetom pôvodného zmluvného vzťahu uzavretého
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nikdy nebolo poskytovanie podpory nad rámec a nad rozsah
stanovený Zákonom o podpore OZE“, má žalobca za to, že uvedené je z pohľadu možnej interpretácie
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 irelevantné, pretože:
(i) samotní žalovaní argumentujú (rovnako ako argumentovali aj v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015), že

Zmluvou o dodávke a doplatku 2015: (a) došlo k „zániku pôvodného zmluvného vzťahu z roku 2011
uzavretého medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu“ a (b)
„žalovaný v 2. rade a žalobca sa dohodli na ukončení pôvodnej zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou
k 31.12.2014 a spolu so žalovaným v 1. rade sa dohodli na nových podmienkach vzájomného zmluvného
vzťahu s účinnosťou od 01.01.2015“;

(ii) k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 došlo z vlastnej iniciatívy žalovaného v 2. rade resp.
aj žalovaného v 1. rade a na návrh žalovaného v 2. rade (na rozdiel od Zmluvy o dodávke a doplatku
2011, ktorá bola uzavretá na základe žiadosti žalobcu);
(iii) k návrhu a aj k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 došlo po 15.08.2014 s jej celou
účinnosťou už od 01.01.2015 bez akejkoľvek výhrady alebo náznaku zo strany žalovaných o tom, že

by títo nemali práve v roku 2015 plniť uvedenú zmluvu v celom jej rozsahu (t. j. že by uvedenú zmluvu
nemali plniť v rozsahu doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty).
Napokon (a tak ako už bolo uvedené), ak by z akýchkoľvek dôvodov mal byť braný do úvahy neprejavený
úmysel žalovaných neplniť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 v roku 2015 v jej celom rozsahu popri
po 15.08.2014 navrhnutej a aj zmluvne zakotvenej celej a bezvýhradnej účinnosti Zmluvy o dodávke a

doplatku 2015 už od 01.01.2015, potom by muselo byť zmluvné ustanovenie o účinnosti spomenutej
zmluvy považované za taký prejav vôle, ktorý pripúšťa rôzny výklad a ktorý treba vykladať na ťarchu
žalovaných v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Zároveň je dôležité, že kritérium podľa §
266 ods. 4 Obchodného zákonníka (ak ide o prejav vôle pripúšťajúci rôzny výklad) sa uplatňuje vždy
súbežne popri kritériách uvedených v § 266 ods. 1 a ods. 2 resp. aj ods. 3, čo žalovaní opomínajú a čo

diskvalifikuje ich argumentáciu že „nie je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a na
jeho aplikáciu nie sú splnené zákonom požadované podmienky“ ako nesprávnu.
15J.Vzhľadom na argumentáciu žalobcu uvedenú v predošlých častiach tohto vyjadrenia je zrejmé, že
otázka, či žalobca oznámil alebo neoznámil žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory na rok 2015v termíne do 15.08.2014 je právne bezvýznamná. Pokiaľ by však z akéhokoľvek dôvodu súd prvej
inštancie dospel k opačnému názoru (pričom takýto opačný názor by podľa žalobcu bol nesprávny),
a teda pokiaľ by malo byť relevantné či žalobca oznámil žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory

na rok 2015 v termíne do 15.08.2014 (čo by v konkrétnych okolnostiach tu prejednávaného prípadu
znamenalo preukázanie, či v poštovej zásielke č. RP909909963SK doručenej žalovanému v 2. rade
bolo alebo nebolo aj predmetné oznámenie žalobcu o uplatnení podpory), potom žalobca zastáva
názor, že v tu prejednávanom prípade existujú tri dôvody, ktoré spôsobujú prenos dôkazného bremena
zo žalobcu (ako odosielateľa) na žalovaného v 2. rade o obsahu doručenej poštovej zásielky č.

RP909909963SK, ktorú odoslal žalobca prostredníctvom G. F. H. (pobočka Poprad) dňa 03.06.2014
na adresu žalovaného v 2. rade a ktorá bola aj preukázateľne doručená žalovanému v 2. rade (pričom
hmotnosť uvedenej poštovej zásielky zaznamenaná poštovým prepravcom pri jej preberaní na poštovú
prepravu na podacom lístku k uvedenej zásielke je vyššia ako keby táto zásielka pozostávala iba
z obálky a dvoch listov papiera formátu A4 prípadne spojených aj bežnou kancelárskou spinkou).
Spomenutá otázka dôkazného bremena a jeho prenosu je pritom významná, pretože súvisí s otázkou

objektívneho dôkazného bremena, ak by v prípade dokazovania nastal stav non liquet. Dôvodmi, ktoré v
tu predmetnom spore spôsobujú prenos dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného v 2. rade (resp.
na oboch žalovaných) sú:
(i) uznanie záväzku žalovaného v 2. rade s dôsledkami podľa § 192 CSP v spojení s § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka;

(ii) existencia podstatnej časovej a naviac aj vecnej a kauzálnej potvrdzujúcej súvislosti, kde aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. 4MCdo/3/2011 a
sp. zn. II. ÚS 32/2012 dokonca v prípade existencie iba podstatnej časovej súvislosti konštatoval, že
takáto súvislosť je dôvodom, ktorý prinajmenšom spôsobuje prechod dôkazného bremena na adresáta
doručenej zásielky;

(iii) zmarenie možnosti uniesť dôkazné bremeno žalobcu zo strany žalovaného v 2. rade.
15K.Žalobca už vo svojich predošlých podaniach argumentoval ohľadne existencie uznania záväzku
žalovaným v 2. rade poskytovať žalobcovi povinnú odporu podľa Zákona o podpore OZE pre rok 2015
a jeho dôsledkov podľa § 192 CSP v spojení s § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto na tam
uvedené plne odkazuje. Žalovaní broja proti argumentácii žalobcu ohľadne existencie uznania záväzku

v tu vedenom sporovom konaní a nutnosti nastúpenia jeho dôsledkov podľa § 192 CSP v spojení s §
323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaní v tomto smere vychádzajú z toho, že:
(i) podľa žalobcu došlo „zo strany žalovaného v 2. rade a žalovaného v 1. rade k uznaniu záväzku na
zaplatenie žalovanej sumy“ a to „uzavretím Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 09.12.2014 ako aj
inštruovaním žalobcu zo strany žalovaného v 2. rade k fakturácii v liste zo dňa 10.12.2014“;

(ii) „Zmluva o dodávke a doplatku 2015 však neobsahuje žiadnu identifikáciu záväzku, ktorý by mal
byť zo strany žalovaných údajne uznávaný, a to ani jeho priamou identifikáciou ako ani odkazom na
žiadnu zmluvu, z ktorej údajný uznávaný záväzok vznikol“ a teda „Zmluva o dodávke a doplatku 2015
neidentifikuje záväzok, ktorý by sa mal uznávať, a to ani čo do jeho dôvodu a rovnako ani čo do jeho
výšky“;

(iii) „Zmluva o dodávke a doplatku 2015 neobsahuje prejav vôle žalovaných uznať akýkoľvek záväzok
voči žalobcovi“ a „žalovaní nikdy žiadnym spôsobom neprejavili vôľu uznať žiaden záväzok voči
žalobcovi na podporu vo forme doplatku ani vo forme odberu elektriny za cenu na straty, a to ani pre
rok 2015“;
(iv) „žalovaný v 1. rade nebol ani zmluvnou stranou pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku uzavretej

medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom [t. j. Zmluvy o dodávke a doplatku 2011]“;
(v) Zmluva o dodávke a doplatku 2015 je „privatívnou nováciou, t. j. v danom prípade došlo k zániku
pôvodného zmluvného vzťahu z roku 2011 uzavretého medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom [t. j.
Zmluvy o dodávke a doplatku 2011] a k vzniku úplne nového zmluvného vzťahu“ a „vzhľadom k zániku
pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou k 31.12.2014 teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu,

že záväzok žalovaného v 2. rade a žalovaného v 1. rade na úhradu podpory elektriny vyrobenej z
obnoviteľných zdrojov žalobcovi v roku 2015 vznikol z pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku a tento
bol následne novou zmluvou o dodávke elektriny účinnou od 01.01.2015 uznaný.“;
(vi) „uznanie záväzku je len zabezpečovací právny inštitút, a teda právny úkon, ktorým dlžník svoj
záväzok voči veriteľovi uznáva nie je možné stotožňovať s právnym úkonom, z ktorého má údajne

uznávaný záväzok vzniknúť“.
Žalovaný taktiež poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo
4/2010 zo dňa 07.06.2011 a odvodzuje z neho, že aj podľa tam uvedených záverov nie je možné
považovať Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 za uznanie záväzku z dôvodu neurčitosti tvrdenéhouznávacieho prejavu vôle. Napokon žalovaní poukazujú aj na český komentár z roku 2006 k českému
Občianskemu zákonníku (na jeho časť o uznaní dlhu), z ktorého odvodzujú, že uznanie záväzku (podľa
Obchodného zákonníka) musí spĺňať požiadavky práve podľa Občianskeho zákonníka (t. j. že dlžník

musí písomne uznať, že splní svoj dlh a musí uviesť aj dôvod vzniku dlhu a výšku a rozsahu v akom
dlh uznáva) a Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 nie je teda možné podľa žalovaných považovať
(aj) za uznanie záväzku z dôvodu neurčitosti takéhoto žalobcom tvrdeného uznania záväzku. Žalobca
nesúhlasí s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaných a namieta, že táto je nielen zmätočná (vnútorne
protirečivá) ale aj úplne nesprávna. Žalobca predovšetkým poukazuje na to, že žalovaní nesprávne

uvádzajú to, že by žalobca v rámci svojej argumentácie tvrdil, že (iba) uzavretím Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 resp. aj v spojení so sprievodným listom žalovaného v 2. rade zo dňa 10. 10. 2014 došlo
„zo strany žalovaných“ k uznaniu práve „záväzku na zaplatenie žalovanej sumy“. Žalobca v súvislosti s
uznaním záväzku nepoukazoval iba na uzavretie resp. uzavretú Zmluvu o dodávke 2015, ale (aj) na ešte
predtým uskutočnený návrh žalovaného v 2. rade na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo
dňa 10.10.2014 (teda návrh ako právny úkon uskutočnený po 15.08.2014 a zároveň za trvania, platnosti

a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011, ktorá zakladala záväzok žalovaného v 2. rade poskytovať
žalobcovi podporu aj formou doplatku a odberu elektriny za cenu na straty do budúcna na dobu neurčitú
– teda aj pre rok 2015) s jej celou a bezvýhradne navrhovanou účinnosťou už od 01.01.2015. Žalobca
zároveň poukazuje aj na to, že žalovaní nesprávne zamieňajú záväzok na poskytovanie podpory pre rok
2015 (t. j. subjektívny záväzok ako taký) s jednotlivými nárokmi na zaplatenie konkrétnych peňažných

súm následne vyplývajúcich z takéhoto záväzku. To, že uznanie záväzku predstavuje zabezpečovací
právny inštitút znamená iba, že s prejavom vôle dlžníka (v ktorom tento deklaruje existenciu jeho
záväzku)právnepredpisyspájajúzákonnýpredpoklad(dôkazomopakuvyvrátiteľnúprávnudomnienku),
že tento záväzok v čase uznania trvá, pričom dôsledky takéhoto predpokladu sú ustanovené napr.
vo väzbe na plynutie premlčacej doby podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo vo vzťahu

k dôkaznému bremenu podľa § 192 CSP. Teda vo vzťahu k prejavu vôle dlžníka sa vyžaduje iba
deklarovanie existencie dlžníkovho záväzku (a je irelevantné, či dlžník má alebo nemá vôľu resp.
predstavu o účinkoch uznania záväzku vo vzťahu k takémuto jeho prejavu vôle, pretože tieto účinky
s uvedeným prejavom spájajú priamo právne predpisy). Tiež je nesporné, že uznanie záväzku môže
byť súčasťou iných právnych úkonov. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 predstavuje podľa tvrdenia

samotných žalovaných privatívnu nováciu pôvodnej Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 uzatvorenej
medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom. Novácia (privatívna alebo aj kumulatívna) vždy predpokladá
z povahy veci a svojej právnej konštrukcie existenciu pôvodného resp. predošlého záväzku. Zmluva o
dodávke a doplatku 2011 zakladala záväzok žalovaného v 2. rade voči žalobcovi k poskytovaniu podpory
aj formou doplatku a odberu elektriny za jej cenu na straty a to od uvedenia zariadenia žalobcu na výrobu

elektriny do jeho prevádzky (t. j. odo dňa 26.04.2011) do budúcna na dobu neurčitú a teda aj pre rok
2015. Ešte počas trvania (t. j. počas platnosti a účinnosti) Zmluvy o dodávke a doplatku 2011:
(i) žalovaný v 2. rade dňa 10.10.2014 (a teda po 15.08.2014) navrhol žalobcovi uzavretie Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015, pričom podľa takto
navrhnutej zmluvy mal byť (dovtedajší a stále trvajúci) záväzok žalovaného v 2. rade voči žalobcovi

ohľadne odberu elektriny za cenu na straty realizovaný od. 01.01.2015 prostredníctvom žalovaného v
1. rade, ako subjektu k tomu povereného žalovaným v 2. rade a (dovtedajší a stále trvajúci) záväzok
žalovaného v 2. rade ohľadne doplatku mal byť aj naďalej realizovaný žalovaným v 2. rade;
(ii) navrhnutá Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola takto (t. j. s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou
už od 01.01.2015) aj uzavretá dňa 09.12.2014 (a teda ešte počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke

a doplatku 2011).
Ak v čase, kedy existovala medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade platná a účinná Zmluva o dodávke
a doplatku 2011 uzavretá v roku 2011 do budúcna na dobu neurčitú (a kedy muselo byť žalovanému
v 2. rade už aj zrejmé, či mu žalobca oznámil uplatnenie povinnej podpory pre rok 2015 a teda
zároveň mu aj muselo byť zrejmé, či bude musieť povinnú podporu pre rok 2015 žalobcovi poskytovať),

žalovaný v 2. rade navrhol uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s celou a bezvýhradnou
účinnosťou práve už od 01.01.2015 (o to viac ak túto takto následne aj uzavrel), potom uvedeným
deklaroval (t. j. uznal) existenciu jeho záväzku poskytovať žalobcovi tzv. povinnú podporu pre rok 2015
(od 01.01.2015) vyplývajúcu už zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 s tým, že záväzok poskytovať
žalobcovi povinnú podporu dodávkou/odberom elektriny za cenu na straty bude z jeho poverenia

realizovaný prostredníctvom žalovaného v 1. rade. Ak by tomu tak nemalo byť, žalovaný v 2. rade by
predsa nemohol po 15.08.2014 bezvýhradne navrhovať účinnosť celej Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 už od 01.01.2015 a netrval by (v sprievodnom liste zo dňa 10.10.2014) na jej čo najskoršom
uzavretí tak, aby táto zmluva začala platiť a bola účinná už od 01.01.2015. Rovnako tak by nemoholuzavrieť uvedenú zmluvu s jej celou účinnosťou od 01.01.2015 a inštruovať žalobcu (v sprievodnom liste
zo dňa 10.10.2014) k fakturácii podľa nej práve pre rok 2015. Skutočnosť, že podpora odberom elektriny
za cenu na straty pre rok 2015 mala byť realizovaná žalovaným v 1. rade z poverenia žalovaného

v 2. rade v tomto smere nie je relevantná (úkony žalovaného v 2. rade z roku 2014, ktoré majú
dopad pre rok 2015, sú relevantné/pričítateľné aj pre žalovaného v 1. rade, ktorý pri uzavretí zmluvy
a jej následnom plnení konal z poverenia žalovaného v 2. rade) a skutočnosť, že podpora mala byť
realizovaná pre rok 2015 predstavuje iba časové určenie plnenia uznaného záväzku, avšak neznamená,
že záväzok pred tým neexistoval, pretože tento záväzok existoval už na základe vtedy platnej a účinnej

Zmluvy o dodávke a doplatku 2011. Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia žalovaných k absencii
uznania záväzku - t. j. k tomu, že z obsahu návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (aj v spojení so
spomínaným sprievodným listom zo dňa 10.10.2014) a ani zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (aj
v spojení so spomenutým sprievodným listom zo dňa 10.12.2014) nevyplýva, že by žalovaný v 2. rade
deklaroval,žemávočižalobcovizáväzokvroku2015platiťdoplatokacenuelektrinynastratynevyplýva,
absolútne neobstojí a prieči sa samotnému textu návrhu a aj po 15.08.2014 uzavretej Zmluvy o dodávke

a doplatku 2015 o jej celej a bezpodmienečnej účinnosti už od 01.01.2015. Taktiež nemožno súhlasiť
s argumentáciou žalovaných, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 neobsahuje žiadnu identifikáciu
záväzku, ktorý by mal byť uznávaný, a to ani jeho priamou identifikáciou ako ani odkazom na žiadnu
zmluvu, z ktorej uznávaný záväzok vznikol. Bod 19. článku VII. Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
výslovne odkazuje a referuje k Zmluve o dodávke a doplatku 2011 a taktiež aj označenie Zmluvy o

dodávke a doplatku 2015 („PDS: OZE_193_2011_15, č. VSE: OZE_193_2011_15_VSE“) indikuje jasne
súvislosť a nadväznosť na Zmluvu o dodávke a doplatku 2011 (s číslom: „PDS: OZE_193_2011“. Najmä
však, návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 bol zaslaný žalobcovi zo strany žalovaného v 2. rade
spolu aj so sprievodným listom zo dňa 10.10.2014, ktorý absolútne jasne referuje ku Zmluve o dodávke
a doplatku 2011 a uvádza jasne aj to, že uvedená zmluva má byť nahradená Zmluvou o dodávke a

doplatku 2015 a že žalovaný v 2. rade „aj naďalej garantuje vykúpenie všetkej Vami vyrobenej elektriny
za cenu určenú ÚRSO“. Napokon, žalobca považuje aj odkaz žalovaných na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3MObdo 4/2010 zo dňa 07.06.2011 za neužitočný pre tu vedené
konanie. Je tomu tak vzhľadom k podstatným odlišnostiam medzi tu vedeným konaním a skutkovým a
právnym stavom prejednávaným pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktoré vyústilo do vydania

spomenutého rozsudku. V spomenutom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval to,
či listina všeobecného oznamovacieho charakteru (s jej prílohou) môže spĺňať požiadavky uznania
záväzku. Naproti tomu v tu vedenom konaní ide o listiny úplne odlišného charakteru, pretože návrh
na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (príp. aj so sprievodným listom žalovaného v 2. rade
zo dňa 10.10.2014) predstavujú jednostranný a adresovaný právny úkon s účinkami jeho záväznosti a

uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2015 príp. aj so sprievodným listom žalovaného v 2. rade zo dňa
10.12.2014) taktiež predstavuje právny úkon s účinkami jej záväznosti medzi jej zmluvnými stranami.
K odkazu žalovaných na komentár k českému Občianskemu zákonníku žalobca poukazuje na to, že je
potrebné odlišovať uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka od uznania záväzku podľa Obchodného
zákonníka. Obchodný zákonník upravuje komplexnú úpravu uznania záväzku. Požiadavky na uznanie

záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka („Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.“) sa zároveň podstatne líšia
od požiadaviek na uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka („Ak niekto uzná písomne, že
zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.“), pričom
zároveň je nesprávne stotožňovať obchodno-právny pojem záväzok s občiansko-právnym pojmom dlh

(tak ako to robia žalovaní). Z uvedeného dôvodu (a aj s poukazom na ostatnú argumentáciu žalobcu)
je zrejmé, že žalovanými uvádzaný odkaz na komentár k českému Občianskemu zákonníku resp. na
úpravu uznania dlhu podľa Občianskeho zákonníka a jeho náležitosti nie je v tu prejednávanom prípade
namieste.
15L.Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/3/2011 zo dňa 27.02.2012

a aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 32/2012-11 zo dňa 13.03.2012
existencia podstatnej časovej súvislosti medzi vyhotovením predmetnej listiny, následným odoslaním
poštovej zásielky, v ktorej podľa tvrdenia jej odosielateľa bola aj vyhotovená listina, a doručením takejto
poštovej zásielky spôsobuje za určitých okolností prenos dôkazného bremena o obsahu doručenej
zásielky na jej adresáta. V prípade, ktorý prejednával Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011 (rovnako tak v konaní vedenom pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. II. ÚS 32/2012) išlo o otázku vypratania bytu a platnosti ukončenia nájmu bytu
výpoveďou, ktorej vyriešenie bolo závislé od toho, či výpoveď v jej písomnej forme bola alebo nebola
doručená nájomcovi (ktorý vystupoval ako žalovaný). V predmetnom konaní prenajímatelia (žalobcovia)preukázali, že dňa 21.05.2003 ich právny zástupca podal na poštovú prepravu tento si ju aj osobne
prevzal dňa 23.05.2003 pri priehradke G. F., H.. Košice 1. Aj keď nájomca (žalovaný) prevzal predmetnú
poštovú zásielku, popieral, že by v nej obdržal výpoveď predmetnej nájomnej zmluvy. Súdy nižšej

inštancie (Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach) konštatovali, že v konaní pred nimi „nebolo
jednoznačne preukázané, že výpoveď z nájmu bytu bola žalovanému doručená, resp. že obsahom
zásielkypodanejnapošte21.05.2003bolavýpoveďznájmubytu“a„vzhľadomkuvedenémuneostávalo
iné, ako konštatovať, že nemohli nastať právne účinky výpovede z nájmu bytu, a to zánik nájmu bytu
po uplynutí výpovednej lehoty v zmysle § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka“. Dovolací súd pri

prieskume rozhodnutí súdov nižšej inštancie (Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach),
ktorý inicioval Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadnym dovolaním, však dospel k inému
názoru, a to, že: „Pokiaľ žalovaný nepoprel doručenie samotnej zásielky, iba doručenie výpovede z
nájmu bytu, mal zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia§ 120 ods. 1 O.s.p. preukázať to,
čo bolo predmetom (obsahom) zásielky, ktorú si dňa 23.05.2003 osobne prevzal na Pošte Košice 1.“
Na uvedené zhodne naviazal aj Ústavný súd Slovenskej republiky svojim záverom v uznesení sp. zn.

II. ÚS 32/2012-11, podľa ktorého: „Časová súvislosť medzi dátumom výpovede z nájmu, odovzdaním
zásielky na poštovú prepravu a dátumom prevzatia zásielky sťažovateľkou sa javia ako dostatočne
presvedčivé. Prinajmenej postačujú na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka v skutočnosti
neobsahovala výpoveď z nájmu, zaťažovalo sťažovateľov [t. j. adresátov uvedenej zásielky], a nie
žalovaného 1 [t. j. nie odosielateľa zásielky], ako sa nesprávne sťažovatelia nazdávajú.“ Žalobca má

za to, že aj v tu vedenom konaní existuje podstatná časová a naviac aj vecná a kauzálna potvrdzujúca
nadväznosť medzi odoslaním poštovej zásielky č. RP909909963SK (s jej hmotnosťou väčšou ako
keby táto pozostávala len z obálky, faktúry č. 005/2014 a jej prílohy, prípadne aj spojených bežnou
kancelárskou spinkou), jej nesporným doručením a následnými krokmi žalovaného v 2. rade resp. aj
žalovaného v 1. rade, ktoré plne korešpondujú tvrdeniu žalobcu o tom, že v predmetnej poštovej zásielke

bolo aj oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015. Takýmito následnými a potvrdzujúcimi
krokmi žalovaných je návrh a uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou
účinnosťou už od 01.01.2015, uzavretie uvedenej zmluvy a aj inštruovanie žalobcu k fakturácii podľa
uvedenej zmluvy práve pre rok 2015 zo strany žalovaného v 2. rade. Ohľadne námietky žalovaných, že v
tu danom prípade existoval aj iný dôvod písomnej komunikácie, ktorá bola realizovaná prostredníctvom

poštovej zásielky č. RP909909963SK (a to fakturácia za mesiac máj 2014 podľa Zmluvy o dodávke
a doplatku 2011), žalobca poukazuje na to, že na spomenutú fakturáciu z jeho strany nadväzovala
úhrada predmetnej faktúry zo strany žalovaného v 2. rade. Avšak návrh a uzavretie Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015 po 15.08.2014, ako aj následná
inštrukcia žalovaného v 2. rade k fakturácii podľa spomenutej zmluvy práve pre rok 2015 adresovaná

žalobcovi, nadväzovali súhlasne na tvrdenie žalobcu o obsahu doručenej poštovej zásielky (teda na
tvrdenie, že táto zásielka obsahovala aj oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015) a nie teda
na doručenie faktúry v nej. Žalovaní vo svojej argumentácii poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/16/2021 zo dňa 28. 2. 2022, z ktorého odvodzujú, že uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/3/2011 zo dňa 27. 2. 2012 a Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 32/2012-11 zo dňa 13.03.2012 nie sú pre tu prejednávaný prípad
(resp. obdobné prípady) relevantné. Žalobca má za to, že takýto záver žalovaných nie je správny. Podľa
žalobcu je potrebné sústrediť pozornosť na to:
(i) aké okolnosti existovali v prípadoch prejednávaných pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky a
Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 4MCdo/3/2011, sp. zn. II. ÚS 32/2012-11; a

(ii) aké okolnosti existovali v prípade prejednávanom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
konaní sp. zn. 2Obdo/16/2021;
pretože práve ich porovnaním je možné dospieť k záveru, kedy podstatná časová súvislosť je a kedy nie
je spôsobilá (prinajmenšom) preniesť dôkazné bremeno o obsahu skutočne doručenej poštovej zásielky
na jej adresáta. Žalobca má zároveň za to, že nie je možné vychádzať iba z citácií (len) niektorých

odsekov uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2Obdo/16/2021 zo dňa 28.02.2022 (tak ako to robia
žalovaní) bez súčasného zohľadnenia jeho celého textu a aj textu a záverov rozhodnutí súdov nižšej
inštancie, ktoré vyústili do vydania spomenutého uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2Obdo/16/2021.
Podstatu sporu, posudzovanú skutkovú a dôkaznú situáciu v konaniach vedených pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4MCdo/3/2011 sp.

zn. II. ÚS 32/2012-11 žalobca už popísal vyššie. Skutková a dôkazná situácia v konaní vedenom
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obdo/16/2021 (a predtým na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 28Cb/151/2015 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4Cob/170/2018)
bola však absolútne odlišná. Vo veci prejednávanej pod sp. zn. 2Obdo/16/2021 (kde nebola danáexistencia zmluvy o dodávke a doplatku uzavretej po 15.08.2014 s účinnosťou od 01.01.2015) výrobca
elektriny z OZE tvrdil, že si včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť pre rok 2015 voči prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Prevádzkovateľ

regionálnej distribučnej sústavy takéto včasné splnenie popieral. Výrobca elektriny na preukázanie
svojho tvrdenia o splnení predmetnej oznamovacej povinnosti predložil kópiu ním tvrdeného obsahu
odoslanej poštovej zásielky - t. j. kópiu oznámenia o uplatnení podpory pre rok 2015, poštový podací
lístok k tejto zásielke, informáciu O. F., G.F. a G. F., H. o sledovaní a doručení predmetnej zásielky,
čestné vyhlásenie osoby, ktorá pripravila príslušné oznámenie o uplatnení podpory pre rok 2015 za

výrobcu a čestné vyhlásenie osoby, ktorá vložila aj uvedené oznámenie o uplatnení podpory do obálky a
odovzdala ho na poštovú prepravu. V uvedenom konaní boli zároveň vypočutí aj svedkovia, ktorí poskytli
spomenuté čestné vyhlásenia. V spomenutom konaní súdy zistili (viď aj rozsudok Okresného súdu
Bratislava I, sp. zn. 28Cb/151/2015 zo dňa 22.03.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 4Cob/170/2018 zo dňa 30.04.2020), že výrobca elektriny odoslal dňa 04.08.2014
oznámenie o uplatnení podpory pre rok 2015 prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy e-

mailom, avšak v e-mailovej adrese urobil chybu a tak jeho e-mail nebol prevádzkovateľovi distribučnej
sústavy vôbec doručený. Súdy takisto zistili, že výrobca elektriny po tom, ako sa dozvedel, že jeho
e-mail zo dňa 04.08.2014 nebol doručený, komunikoval s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy opäť e-mailom a to dňa 30.10.2014 (t. j. po 15.08.2014), pričom uviedol: „... že i když sme si
nesplnili stanovený termín pro podání oznámení, tak zda by naše žádost mohla být i přeso vyřízena.

Za vstřícnost v této věci předem ďekuji.“ Súd ďalej zistil zo svedeckej výpovede osoby, ktorá mala
pripraviť predmetnú poštovú zásielku a túto odovzdať na poštovú prepravu, že ňou podpísané čestné
prehlásenie „jej bolo len dané na podpis“. Súd ďalej zistil aj to, že oznámenie o uplatnení podpory, ktoré
predložil výrobca elektriny súdu a o ktorom tvrdil, že aj toto odoslal poštou dňa 04.08.2014, nebolo
úplne totožné s tým oznámením, ktoré bolo pripojené k e-mailu z uvedeného dňa, ktorý bol odoslaný

na chybne napísanú e-mailovú adresu prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Zároveň, tam
vedený žalobca v uvedenom prípade prvýkrát tvrdil, že zaslal oznámenie o uplatnení podpory pre rok
2015 aj poštou až v žalobe a predtým nikdy takéto tvrdenie neprezentoval (a dovtedy vždy tvrdil iba
odoslanie oznámenia prostredníctvom e-mailu na chybne napísanú e-mailovú adresu adresáta). Súdy
spomenuté dôkazy vyhodnotili tak, že na ich základe nemali za preukázané tvrdenie výrobcu elektriny,

že tento si splnil svoju oznamovaciu povinnosť o uplatnení podpory pre rok 2015 voči prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy. Súdy takýto svoj záver (s odkazom na vyhodnotenie dôkazov podľa
§ 191 CSP) založili najmä na tom, že bolo preukázané, že výrobca elektriny zaslal dňa 30.10.2014
prevádzkovateľoviregionálnejdistribučnejsústavye-mail,vktoromdoslovneuviedol,žeoznámeniebolo
zasielané iba e-mailom, pričom bolo následne zistené, že e-mail bol odoslaný na nesprávnu emailovú

adresuaževýrobcaelektrinysaospravedlňujezauvedenýomylažiadaozohľadneniechybyvuvedenej
e-mailovej adrese. V uvedenej e-mailovej komunikácii a ani inde v komunikácii pred podaním žaloby
sa ale nenachádzala žiadna zmienka o tom, že by oznámenie bolo načas zaslané aj poštou, tak ako
výrobcaelektrinyzačaltvrdiťažvpodanejžalobeačoodporovaloinformáciámpredtýmuvedenýmvjeho
e-mailovej komunikácii s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zo dňa 30.10.2014. V tomto kontexte

mali súdy pochybnosť, ktorú tam vedený žalobca nevyvrátil predloženými dôkazmi o tom, že oznámenie
bolo doručované aj poštou v rámci zásielky odoslanej dňa 04.08.2014. Súdy mali za takéto stavu za
to, že výrobca elektriny neuniesol svoje dôkazné bremeno, a to nielen preto, že doklad o odoslaní
konkrétnej poštovej zásielky, ktorá bola aj doručená, neosvedčuje jej presný obsah, ale najmä preto,
že spomenutá e-mailová komunikácia zo dňa 30.10.2014 výrazne odporovala a protirečila neskoršiemu

tvrdeniu výrobcu elektriny v žalobe o odoslaní oznámenia o uplatnení podpory aj poštou a takéto tvrdenie
aj vyvracala.
15M.Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 jasne a výslovne
konštatoval vo vzťahu k úplnosti a presnosti evidencie obsahu poštových zásielok doručených
žalovanému v 2. rade v relevantnom čase, že: „bolo preukázané, že podateľňa prijímajúca zásielky

aj pre žalovaného v 1/rade [t. j. pre spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s.] nefungovala
spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného podania nachádzajúceho sa v
jednej doručenej zásielke.“ Z uvedeného jasne vyplýva, že žalovaný v 2. rade prostredníctvom externej
a pre neho v tom čase činnej podateľne (ktorá fungovala ako jedna nerozlíšená podateľňa pre všetky
subjektyvertikálneintegrovanéhopodnikudoktoréhopatriliajobajažalovaní,atedafungovalavrozpore

s § 32 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov neviedol a nezabezpečoval evidenciu obsahu jemu doručených poštových
zásielok úplným a hodnoverným spôsobom (s dopadom na možnosť preukazovania skutočného a
úplného obsahu doručených zásielok) a napriek významným dôsledkom, ktoré sám pripisovala apripisuje oznámeniam výrobcov elektriny z OZE o uplatnení podpory na rok 2015, týmto nevenoval v
tom čase náležitú resp. osobitnú pozornosť a starostlivosť pri ich evidovaní. Uvedené umocňuje aj to, že:
(i) záznam podateľne činnej pre žalovaného v 2. rade zaznamenáva ako obsah prijatej poštovej zásielky

č. RP909909977SK iba „fa 005/14“ (hoci predmetná faktúra mala číselné označenie 005/2014), ako jej
odosielateľ je zaznamenaný „FVE HUMENNÉ“ (hoci odosielateľom bola spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ
s.r.o.aokremtejtospoločnostiďalšímvýrobcomelektrinyzOZEsprávomnapodporubolaajspoločnosť
2. FVE HUMENNÉ s.r.o.) a vôbec nezaznamenáva príjem formulára „Údaje o výrobe a dodávke elektriny
pre uplatnenie podpory v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z.“, ktorý bol prílohou k faktúre avšak nebol

s faktúrou fyzicky spojený a faktúra a uvedený formulár vo svojom obsahu na seba ani neodkazovali
(pričom aj sám žalovaní uvádzajú, že faktúra a uvedený formulár neboli spolu ničím spojené) a kde
uvedený formulár vykazoval aj grafickú podobnosť s oznámením žalobcu o uplatnení podpory na rok
2015;
(ii) napriek spomenutému nepresnému záznamu podateľne zachytávajúcemu doručenie a príjem iba
faktúry, samotní žalovaní predložili súdu prvej inštancie obálku, faktúru č. 005/2014 a aj predmetný

formulár „Údaje o výrobe a dodávke elektriny pre uplatnenie podpory v zmysle Zákona č. 309/2009
Z.z.“ s tvrdením, že tieto listiny boli obsahom žalovanému v 2. rade doručenej poštovej zásielky č.
RP909909963SK,pričomibanafaktúreaobálkebolvyznačenýichpríjemodtlačkompečiatkypodateľne
avšak v otlačku tejto pečiatky na obálke a na faktúre nebol vôbec vyplnený predznačený údaj o počte
listín resp. počte príloh, pričom iba v odtlačku pečiatky na faktúre bol vyplnený údaj o pridelení listiny na

ďalšie spracovanie „S“, ktorý udáva, že faktúra išla na skenovanie.
Okrem vyššie uvedeného je zjavné, že predloženiu obsahu predmetnej zásielky s odstupom času a
až v priebehu súdneho konania muselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii (archíve) žalovaného
v 2. rade. Zároveň nie je bez významu, že vzhľadom k odlišnej povahe listín (t. j. faktúry, jej prílohy a
oznámenia o uplatnení podpory na rok 2015, o ktorých žalobca tvrdí, že boli v predmetnej zásielke),

by mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútro-organizačnými útvarmi žalovaného v 2. rade a veľmi
pravdepodobne následne aj oddelene archivované. (Žalovaní v tomto smere nepredložil žiaden dôkaz
a neprezentoval ani žiadne tvrdenie o spôsobe archivácie obsahu žalovanému v 2. rade doručených
zásielok po ich zaevidovaní podateľňou a ani o možnosti následného dohľadania ich celého obsahu
v archívoch uvedenej spoločnosti.) Je teda zrejmé, že ak by evidencia doručenej pošty žalovaného v

2. rade bola vedená dôsledne a presne s náležitou a obvyklou odbornou starostlivosťou, potom by bol
mohol byť skutočný obsah doručenej poštovej zásielky č. RP909909963SK preukázaný s dostatočnou
hodnovernosťou a overiteľnosťou. Teda, v prípade relevantnosti preukazovania skutočného obsahu
poštovej zásielky č. RP909909963SK doručenej dňa 05.06.2014 žalovanému v 2. rade, a zároveň ak
by dôkazné bremeno o uvedenom malo prvotne zaťažovať žalobcu, potom práve žalovaný v 2. rade

zmaril žalobcovi možnosť uniesť dôkazné bremeno o obsahu takejto zásielky, dôsledkom čoho potom je,
že dôkazné bremeno o obsahu doručenej zásielky č. RP909909963SK zaťažuje práve žalovaného v 2.
rade. Zmarenie možnosti unesenia dôkazného bremena žalobcu žalovaným v 2. rade, ku ktorému došlo
v relevantnom čase roku 2014 (avšak s dopadom pre rok 2015), je v tu vedenom prípade pričítateľné (aj)
žalovanému v 1. rade, pretože úkony a konanie žalovaného v 2. rade z roku 2014, ktoré majú dopad pre

rok2015vsúvislostisoZmluvouododávkeadoplatku2015,súrelevantné/pričítateľnéajprežalovaného
v 1. rade, ktorý pre rok 2015 (pri uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 09.12.2014 a pri jej
následnom plnení) konal z poverenia žalovaného v 2. rade.
15N.Žalovaní vo svojej argumentácii napokon namietajú, že prenos dôkazného bremena o obsahu
žalovanému v 2. rade doručenej poštovej zásielky č. RP909909963SK na nich by odporovalo tzv.

negatívnej dôkaznej teórii. Negatívna dôkaznej teórii sa podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenia sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31.05.2010 a sp. zn. 6MCdo/17/2010 zo dňa
28.03.2012) vzťahuje iba k trvajúcej (a nie teda k jednorazovej) negatívnej skutočnosti, pričom táto teória
bola modernou civilistikou už prekonaná a bola vylúčená aj v už spomenutých uzneseniach sp. zn.
4MCdo/3/2011 a sp. zn. II. ÚS 32/2012.

15O.Konateľ žalobcu obdržal dňa 27.05.2014 e-mailové upozornenie od ÚRSO ohľadne potreby
predloženia údajov podľa § 27 ods. 2 písm. q) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („Zákon o energetike“) na ÚRSO v termíne
do 30.05.2014. Uvedené upozornenie referovalo aj k oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore OZE a zároveň uvádzalo, že spomenutá oznamovacia povinnosť bude (iba) voči

ÚRSO považovaná za splnenú predložením údajov podľa § 27 ods. 2 písm. q) Zákona o energetike
v spomenutom termíne do 30.05.2014. Konateľ žalobcu v ten istý deň (t. j. dňa 27.05.2014) preposlal
uvedené e-mailové upozornenie od ÚRSO pani B. C.. Pani B. C. následne:(i) vyhotovila predmetné oznámenie žalobcu pre ÚRSO (vyplnením formulára zverejneného pre uvedený
účel na webovom sídle ÚRSO) a aj oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015 pre žalovaného
v 2. rade (prostredníctvom vyplnenia formulára „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej

elektriny v roku 2015“ dostupného pre uvedený účel na webovom sídle žalovaného v 2. rade, ktorý
obsahoval aj text deklarujúci uplatnenie si podpory v roku 2015;
(ii) oznámenie pre ÚRSO po jeho podpise konateľom žalobcu dňa 29.05.2014 v ten istý deň zaslala na
adresu ÚRSO (v súlade s príslušnou inštrukciou zverejnenou na webovom sídle ÚRSO);
(iii) oznámenie pre žalovaného v 2. rade, po jeho podpise konateľom žalobcu (taktiež dňa 29.05.2014)

a po tom ako žalobca obdržal od žalovaného v 2. rade pravidelné mesačné podklady pre fakturáciu
podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 ohľadne mesiaca máj 2014 (hneď v úvode mesiaca jún 2014)
a po vyhotovení faktúry č. 005/2014 za spomenutý mesiac a jej prílohy (ktoré boli vyhotovené dňa
03.06.2014), vložila spolu aj so spomenutou faktúrou a jej prílohou do obálky polovičného formátu A4 (t.
j. formátu C5) adresovanej žalovanému v 2. rade a takúto obálku odniesla a podala na poštovú prepravu
dňa 03.06.2014 pod č. RP909909963SK v Poprade, pričom uvedená poštová zásielka bola žalovanému

v 2. rade doručená dňa 05.06.2014 (uvedené potvrdzuje svedecká výpoveď pani B. C. pred súdom prvej
inštancie v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 03.10.2017).
Z oznámenia adresovaného ÚRSO a žalovanému v 2. rade vyplýva, že obe sú datované dňom
29.05.2014. Z faktúry č. 005/2014 vyplýva, že táto bola vystavená žalobcom dňa 03.06.2014. Z
podacieho lístka k poštovej zásielke č. RP909909963SK adresovanej žalovanému v 2. rade vyplýva,

že G. F., H. (pracovisko Poprad 8) prijala predmetnú zásielku na poštovú prepravu dňa 03.06.2014
a zároveň vyznačila na spomenutom podacom lístku aj hmotnosť prevzatej poštovej zásielky 0,05
kg - t. j. vyznačená hmotnosť zásielky bola vyššia ako keby obsahovala iba obálku a 2 listy papiera
formátu A 4 (t. j. len faktúru a jej prílohu) prípadne aj spojené bežnou kancelárskou spinkou. Včasné
a riadne oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015 voči ÚRSO žalovaní nepopierajú (a

jeho existenciu žalobca aj preukázal súdu prvej inštancie prostredníctvom odpovede ÚRSO zo dňa
17.03.2015 na príslušnú žiadosť žalobcu). Žalobca aj v rokoch 2011, 2012 a 2013 riadne zaslal
oznámenie o uplatnení podpory nielen ÚRSO ale aj žalovanému v 2. rade (čo nie je sporné) a to
napriek tomu, že v uvedených rokoch žalobca neobdržal pred príslušným termínom (t. j. pred 15. 8.
toho-ktorého roku) žiadne upozornenie ohľadne potreby spomenutého oznámenia. Žalovaní namietajú,

že v poštovej zásielke č. RP909909963SK doručenej dňa 05.06.2014 bola iba faktúra č. 005/2014 a
jej príloha (t. j. nebol v nej formulár „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny
v roku 2015“). Uvedené žalovaný dokladoval predložením kópie jednej strany zo záznamov v knihe
došlej pošty vedenej podateľňou činnou (aj) pre žalovaného v 2. rade, kde bolo uvedené, že obsahom
takejto doručenej zásielky od „FVE HUMENNÉ“ bola (len) „fa 005/14“. Uznesením Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 bolo, na základe svedeckej výpovede pani B.
F. (pracovníčky podateľne činnej v relevantnom období pre žalovaného v 2. rade, ktorá zároveň aj
zaevidovala obsah doručenej poštovej zásielky č. RP909909963SK) a taktiež na základe záznamov
podateľne o obsahu doručených zásielok žalovanému v 2. rade, konštatované, že „bolo preukázané,
že podateľňa, prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 1/rade [t. j. spoločnosti Východoslovenská

distribučná, a.s.] nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného
podania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, je všetkými zisteniami získanými v procese
dokazovania“).PaniF.vosvojejsvedeckejvýpovedipredsúdomprvejinštanciedňa07.09.2016vkonaní
sp. zn. 33Cb/70/2015 jasne uviedla, že k spresneniu evidencie obsahu prijatých zásielok podateľňou
činnou pre žalovaného v 2. rade došlo na pokyn zamestnávateľa až na konci roka 2014 (čo by podľa

povahy veci nebolo potrebné, ak by bola dovtedajšia evidencia dostatočná). Zároveň uviedla, že dovtedy
(teda aj v čase doručenia poštovej zásielky č. RP909909963SK) podateľňa nemala formalizované
pravidlá evidovania a spracovania zásielok (napr. poštový poriadok a pod.), fungovala iba intuitívne,
pracovníčky podateľne pri dennom príjme zásielok v počte cca 500 až 600 kusov nerozpisovali všetko
do detailov, ich úlohou nebolo posudzovať to, čo je súčasťou toho ktorého podania resp. dokumentu v

prípade zásielok, ktoré obsahovali viaceré podania (dokumenty) a nemali ani právo, aby rozdeľovali veci,
ktoré boli obsahom obálky, v prípade viacerých listín obsiahnutých v jednej obálke evidovali iba hlavnú
listinu, napr. v prípade príjmu faktúry a ešte iných listín k nej (v jednej zásielke) sa evidoval iba príjem
faktúry a v prípade príjmu zmluvy a jej príloh prípadne aj rôznych potvrdení (v jednej zásielke) sa evidoval
ibapríjemzmluvy,stýmžeprievidovaníoznámeníouplatnenípodporydoručenýchvroku2014satýmto

v podateľni „nejak extra nevenovali“. Menovaná svedkyňa vo svojej výpovedi vôbec neuviedla a ani len
nenaznačila, že by evidencia obsahu niektorých doručených zásielok prebiehala inak ako je popísané
vyššie, alebo že by sa pri evidovaní prijatej zásielky, v ktorej bola faktúra a aj iné listiny, len niekedy
evidovalibapríjemsamotnejfaktúry.Žalovanívtuvedenomkonaní(aajvinýchpríslušnýchaobdobnýchkonaniachvrátanekonaniavedenéhopodsp.zn.26Cb/128/2015anáslednenaodvolacomsúdepodsp.
zn.2Cob/137/2018asp.zn.3Cob/126/2022)prezentovalirôznešpekulatívnenámietkyapochybnostivo
vzťahu k svedeckej výpovedi pani B. C. (úplne zhodné s tými, ktoré prezentuje žalovaný aj v tu vedenom

konaní). Súd prvej inštancie a aj odvolací súd však týmto hypotetickým a špekulatívnym námietkam
(hrubo a účelovo skresľujúcim svedeckú výpoveď menovanej svedkyne) nepriznali váhu a uvedenej
svedeckej výpovedi materiálne vytkli iba to, že menovaná svedkyňa je manželkou konateľa a spoločníka
žalobcu a jej svedecká výpoveď (v jej časti o obsahu odoslanej poštovej zásielky č. RP909909963SK)
nekorešponduje obsahu záznamu podateľne žalovaného v 2. rade o jej doručenom obsahu (ktorý je

však zjavne nepresný a neúplný). Vo vzťahu ku svedeckej výpovedi svedkyne pani F. žalovaní uviedli, že
zo zápisov v poštovej knihe žalovaného v 2. rade má byť zrejmé, že pracovníčky podateľne oznámenia
o uplatnení podpory poznali a dokázali ich identifikovať pri ich doručení a aj správne zapísať, a to
v každom prípade, keď tieto boli skutočným obsahom doručenej zásielky, t. j. bez ohľadu na to, či
tieto boli doručované samostatne alebo ako súčasť inej zásielky s iným dokumentom. Vo vzťahu k
takýmto tvrdeniam žalovaných, že podateľňa, ktorá bola pre spoločnosť VSD činná v roku 2014, vedela

odlíšiť oznámenie resp. hlásenie o uplatnení podpory na rok 2015 od akéhokoľvek iného dokumentu
a príjem tohto oznámenia resp. hlásenia aj v každom prípade zaznamenala, ako aj vo vzťahu k tomu,
že žalovaný v 2. rade (v konaní sp. zn. 33Cb/70/2018) predložil súdu prvej inštancie kópie niekoľkých
nedatovaných záznamov uvedenej podateľne, kde bolo ako obsah doručenej zásielky zaznamenané
výlučne oznámenie resp. hlásenie o uplatnení podpory na rok 2015 alebo boli zaznamenané viaceré a už

na prvý pohľad odlišné a spolu nesúvisiace dokumenty ako obsah jednej prijatej poštovej zásielky, kde
uvedené kópie mali podľa žalovaných preukazovať správnosť ich tvrdení, žalobca uvádza a namieta, že:
(i) tvrdenie žalovaných je v rozpore so svedeckou výpoveďou pani B. F.;
(ii) vo všetkých prípadoch, v ktorých žalovaným v 2. rade predložené kópie záznamov v knihe doručenej
pošty zaznamenávajú doručenie oznámení resp. hlásení o uplatnení podpory na rok 2015 iba od

niektorých výrobcov elektriny z OZE a KVET, ide o také záznamy, podľa ktorých výlučným a jediným
obsahom doručenej zásielky bolo iba takéto oznámenie;
(iii) pokiaľ v uvedených záznamoch je zaevidovaný v rámci obsahu prijatej poštovej zásielky príjem
viacerých dokumentov, vždy ide o podstatne odlišné dokumenty, ktoré sa významne a výrazne odlišujú
už na prvý pohľad svojou formou a sú navzájom zjavne nesúvisiace;

(iv) formulár „Údaje o výrobe a dodávke elektriny pre uplatnenie podpory v zmysle Zákona č. 309/2009
Z.z.“, ktorý bol priložený k faktúre č. 005/2014 (a ktorého doručenie potvrdzujú aj žalovaní, hoc jeho
príjem nebol v evidencii externej podateľne žalovaného v 2. rade zaznamenaný) vykazuje grafickú
(tabuľkovú) podobnosť s formulárom „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny
v roku 2015“ (o ktorom žalobca tvrdí, že aj tento bol obsahom doručenej poštovej zásielky č.

RP909909963SK a prostredníctvom ktorého žalobca oznámil žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory
na rok 2015).
Naviacžalovanízamlčiavajú,žerovnakúargumentáciuprezentovalivcelomradeobdobnýchsúvisiacich
konaní (vrátane konaní vedených pod sp. zn. 26Cb/128/2015 a sp. zn. 33Cb/70/2015), pričom súd prvej
inštancie a následne ani odvolací súd spomenutej argumentácii žalovaných nepriznali relevanciu a touto

ani neargumentovali pri odôvodnení záverov svojich rozhodnutí.
15P.Tu vedené konanie súvisí so sporovým konaním, ktoré bolo vedené na súde prvej inštancie pod sp.
zn. 26Cb/128/2015 (následne na odvolacom súde pod sp. zn. 2Cob/137/2018 a sp. zn. 3Cob/126/2022
a kde v súčasnosti prebieha dovolacie konanie vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 2Obdo/18/2024).
V konaní vedenom pod sp. zn. 26Cb/128/2015 žalovaní viac ako 4 roky od jeho začatia tvrdili, že

žalovaný v 2. rade neeviduje oznámenie žalobcu o uplatnení podpory pre rok 2015 resp. že toto mu
vôbec nebolo doručené, avšak následne (po viac ako 4 rokoch trvania vedeného sporu a po tom, ako
odvolací súd zrušil svojim uznesením sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 predošlý rozsudok súdu
prvej inštancie sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 23. 1. 2018) svoju argumentáciu zmenili a začali účelovo
tvrdiť, že žalobca žalovanému v 2. rade predsa len oznámil uplatnenie podpory na rok 2015, avšak

oneskorene–atosvojimoznámením(bezpodpisu),ktoréboloodoslanédňa03.12.2014ažalovanémuv
2. rade doručené 05.12.2014. Žalobca ešte pred začatím akéhokoľvek súdneho konania proti žalovaným
(a to vo svojom liste zo dňa 17.12.2014 adresovanom žalovanému v 2. rade ako odpoveď na list
žalovaného v 2. rade zo dňa 15.12.2014) jasne uviedol, že žalovanému v 2. rade oznámil uplatnenie
podpory riadne a včas a tiež uviedol aj to, že musel predmetné oznámenie zaslať žalovanému v 2.

rade ešte aj následne v decembri 2014, pretože bol o to pracovníkom žalovaného v 2. rade – pánom
M. K. telefonicky požiadaný. Oznámenie zaslané žalovanému v 2. rade dňa 03.12.2014 (ktoré bolo
doručené 05.12.2014) predstavovalo práve toto opätovné zaslanie oznámenia na telefonickú žiadosť
žalovaného v 2. rade (pracovníka zamestnanca žalovaného v 2. rade – pána M. K., ktorý dôvod svojejžiadosti o opätovné zaslanie v telefonickom hovore so žalobcom nešpecifikoval a iba požiadal o to, či
by bolo možné predmetné oznámenie zaslať znovu). Nikdy predtým a ani potom žalobca nezasielal
predmetné oznámenia o uplatnení podpory na pána M. K. (čo dokumentuje uvedenie adresáta – pána

M. K. na obálke k opätovnému oznámeniu zo dňa 03.12.2014 a odlišné uvedenie adresáta na obálkach k
ostatným pravidelným oznámeniam realizovaným do 15. 8. toho-ktorého roka, ktoré predložili súdu prvej
inštancie samotní žalovaní). Žalovaný v 2. rade po obdržaní listu žalobcu zo dňa 17.12.2014 (a to až do
pojednávania konaného dňa 12.11.2019 v sporovom konaní sp. zn. 26Cb/128/2015) nenamietal, že by
uvedené oznámenie obdržal oneskorene a nie teda opakovane. Naviac, žalovaný v 2. rade po tom, ako

podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k údajnému oneskorenému oznámeniu uplatnenia podpory na rok 2015
zo strany žalobcu, zaslal žalobcovi dňa 10.12.2014 uzavretú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 zo dňa
09.12.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015 spolu aj s inštrukciou k fakturácii podľa
nej práve pre rok 2015. Ak by oznamovacia povinnosť žalobcu pre rok 2015 bola splnená oneskorene (t.
j. až dňa 05.12.2014), bolo by vylúčené a úplne nelogické, aby žalovaný v 2. rade navrhoval a aj uzavrel
Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 s jej účinnosťou od 01.01.2015 bez akejkoľvek výhrady a aby túto

zaslal žalobcovi 5 dní nato (t. j. 10.12.2014) ešte aj s inštrukciou k fakturácii podľa nej práve pre rok
2015. Naviac z rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v uvedenom súvisiacom sporovom
konaní je zrejmé, že súdy nižšej inštancie takémuto účelovému a až následnému tvrdeniu žalovaných
nepripisovali relevanciu a ani sa ním osobitne nezaoberali.

15Q.Žalovaní uvádzajú, že neoznámenie uplatnenia podpory na rok 2015 zo strany žalobcu má vyplývať
aj z toho, že žalovaný v 2. rade údajne zaslal na ÚRSO dňa 28.11.2014 a dňa 11.12.2014 také údaje, z
ktorých vyplýva, že zo strany žalobcu nebola splnená oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore OZE pre rok 2015 voči žalovanému v 2. rade; a že aj ÚRSO následne zverejnilo na
svojom webovom sídle zoznamy (t. j. „Zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosti podľa § 4

ods. 2 písm. c)“, „Zoznam výrobcov s doplatkom na rok 2014“ a „Zoznam výrobcov s doplatkom na rok
2015“), kde je žalobca uvedený ako subjekt, ktorý si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v
2. rade podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE na rok 2015. Vo vzťahu k uvedenému žalobca
poukazuje na to, že na žiadosť ÚRSO zo dňa 13.10.2014 žalovaný v 2. rade dňa 28.11.2014 (teda
po 15.08.2014) oznámil ÚRSO ním (t. j. žalovaným v 2, rade) predpokladané náklady na podporu na

rok 2015 a tieto aj konkrétne vyčíslil vo vzťahu ku každému zariadeniu na výrobu elektriny z OZE a
KVET, ktoré bolo pripojené do jeho distribučnej sústavy. ÚRSO vo svojej odpovedi zo dňa 23.01.2020
na výzvu súdu prvej inštancie v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015 uviedol, že v rámci takto poskytnutých
údajov zo strany žalovaného v 2. rade zo dňa 28.11.2014: „[...] spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ, s.r.o.
bola zahrnutá medzi výrobcami pripojenými do distribučnej sústavy spoločnosti VSD, a.s. na základe

ktorých prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy vyčíslil plánované náklady na prevádzkovanie
systému na rok 2015.“ To znamená, že žalovaný v 2. rade dňa 28.11.2014 (a teda po 15.8.2014)
plánoval a voči ÚRSO aj vyčíslil náklady na podporu pre žalobcu na rok 2015. Žalovaný v 2. rade
nemohol dňa 28. 11. 2014 plánovať náklady na povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE pre
žalobcu, ak by mu tento v termíne do 15.08.2014 nebol oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 a takéto

plánované náklady by ani nemohol vo vzťahu k ÚRSO vyčísliť. ÚRSO pri zostavovaní a zverejňovaní
zoznamov, ktoré boli zverejnené na jeho webovom sídle (a na ktoré poukazujú žalovaní), žiadnym
spôsobom nepreveroval splnenie oznamovacej povinnosti príslušných výrobcov elektriny z OZE a KVET
voči žalovanému v 2. rade a plne vychádzal iba z toho, čo mu oznámil žalovaný v 2. rade (čo ÚRSO
potvrdil aj vo svojej odpovedi na infožiadosť predloženú v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015). Uvedené

zoznamy zároveň nevytvárajú žiadne právne účinky a majú iba evidenčnú povahu. K zverejneniu (z
časového hľadiska) prvého „Zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosti podľa § 4 ods. 2
písm. c)“ zo strany ÚRSO došlo až dňa 09.02.2015, pričom údaje v tomto zozname boli naviac aj po jeho
zverejnení následne menené a upravované (čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie sp.
zn. 26Cb/128/2015 s poukazom na informácie zverejnené samotným ÚRSO na jeho webovom sídle).

K zverejneniu ostatných zoznamov zo strany ÚRSO (t. j. „Zoznamu výrobcov s doplatkom na rok 2014“
a „Zoznamu výrobcov s doplatkom na rok 2015“) došlo až následne 30.06.2015 a 30.06.2016 a tieto
dokumentovali iba to, či žalovaný v 2. rade v roku 2015 skutočne vyplácal alebo nevyplácal doplatok
konkrétnym výrobcom elektriny z OZE a KVET. Zároveň, žalovaný v 2. rade poskytol údaje a podklady
pre spracovanie zoznamov, ktoré boli ÚRSO-m zverejnené až po tom, ako ÚRSO v rámci zmeny TPS

na rok 2015 pristúpil k tomu, že na základe správnej úvahy nezohľadnil všetky žalovaným v 2. rade
oprávnene plánované náklady na povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE (v dôsledku čoho by
žalovaný v 2. rade musel rozdiel medzi výškou takýchto ním oprávnene plánovaných nákladov a ich
nižšou výškou, ktorú ÚRSO zohľadnil pri zmene TPS na rok 2015 v dôsledku svojej administratívnejúvahy, znášať sám bez príslušnej kompenzácie). Z uvedeného jasne a logicky vyplýva, že skutočne
relevantné by mohli byť iba informácie a (nezverejňované) zoznamy, ktoré zaslal žalovaný v 2. rade na
ÚRSO dňa 28.11.2014 a dňa 11.12.2014 (presnejšie povedané skutočný dôvod a príčina zmeny medzi

nimi). Žalovaný v 2. rade predložil súdu prvej inštancie zoznam zo dňa 28.11.2014, o ktorom tvrdil,
že práve tento predložil ÚRSO uvedeného dňa a v ňom je žalobca uvedený ako subjekt ktorý údajne
neoznámil žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory na rok 2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore OZE. Takýto predložený zoznam s určitosťou nemôže byť zoznamom zo dňa 28.11.2014
(napriek tvrdeniu žalovaného v 2. rade), pretože obsahuje také údaje, ktoré žalovaný v 2. rade dňa

28.11.2014 zjavne nemohol mať k dispozícii, pretože neexistovali (zoznam uvádza aj také zariadenia na
výrobu elektriny z OZE a KVET, ktoré boli uvedené do prevádzky a boli pripojené do jeho distribučnej
sústavy až v roku 2015 alebo 2016, uvádza aj pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku, ktorú ÚRSO
pre uvedených výrobcov a ich zariadenia schválil až v roku 2015 a 2016). Zároveň (tak ako už bolo
uvedené) ÚRSO potvrdil vo svojej odpovedi zo dňa 23.01.2020 súdu prvej inštancie, že žalovaný v 2.
rade v informáciách a podkladoch zaslaných na ÚRSO dňa 28.11.2014 zahrnul žalobcu medzi výrobcov

elektriny z OZE a KVET vo vzťahu ku ktorým (dňa 28.11.2014 a teda po 15.08.2014) plánoval náklady na
povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE a takéto náklady aj konkrétne vyčíslil. Až na opakovanú
žiadosť súdu prvej inštancie predložil ÚRSO súdu prvej inštancie v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015
neúplný výňatok (jeden riadok s viacerými stĺpcami z tabuľky s jej legendou) z prílohy, ktorú mal zaslať
žalovaný v 2. rade na ÚRSO dňa 28.11.2014, pričom štruktúra tohto výňatku (štruktúra legendy vo forme

názvov jednotlivých stĺpcov tabuľky a aj jednotlivé stĺpce) sa nezhodovala so štruktúrou tabuľkového
zoznamu,ktorúpredložilžalovanýv2.radesúduprvejinštancieaoktoromtvrdil,žeprávetakýtozoznam
zaslal na ÚRSO dňa 28.11.2014. (Žalobca poukazuje aj na to, že právny zástupca žalovaných minimálne
v období rokov 2014 a 2015 poskytoval právne služby aj ÚRSO, čo bolo aj medializované s určitou
kritikou, a tiež poukázal aj na to, že v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015 odpoveď ÚRSO na opakovanú

žiadosťsúduprvejinštanciebolavyhotovenáaodoslanázaÚRSOinouosobou,vporovnaníspôvodnou
odpoveďou ÚRSO zo dňa 23.01.2020.) Následný zoznam (označený ako „Zoznam výrobcov elektriny,
ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2“), ktorý predložil žalovaný v 2. rade na ÚRSO dňa 11.12.2014:
(i) sa významne líši od zoznamu zo dňa 28.11.2014, pričom žalobca poukazuje na výrazne vyšší počet
subjektov, ktoré v uvedenom zozname žalovaný v 2. rade označil ako také, ktoré si voči nemu údajne

nesplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE v porovnaní so zoznamom zo dňa
28.11.2014;
(ii) vôbec neuvádza niektoré subjekty, ktoré boli v zozname zo dňa 28. 11. 2014 uvedené ako také,
ktoré si nesplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE a zároveň uvádza ďalšie
subjekty, ktoré si predmetnú povinnosť nesplnili, avšak v zozname zo dňa 28.11.2014 boli uvedené ako

také, ktoré si voči žalovanému v 2. rade uvedenú povinnosť splnili;
(iii) bol predložený zo strany žalovaného v 2. rade na ÚRSO až po tom, ako sa žalovaný v 2. rade
dozvedel o tom, že ÚRSO v rámci zmeny TPS na rok 2015 nezohľadní všetky oprávnene plánované
náklady žalovaného v 2. rade na povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE.
Na základe uvedených významných nezrovnalostí a rozporuplností v spomenutých zoznamoch a

informáciách má žalobca za to, že tieto nemôžu prispieť k objasneniu skutkového stavu v tomto spore.
Žalobca naviac poukazuje aj na to, že sám žalovaný v 2. rade v iných konaniach vedených pred
súdom prvej inštancie (pod sp. zn. 29Cb/61/2016, 30Cb/38/2019, 33Cb/31/2019) rozporuje údaje v
ním predloženom (tom istom) zozname zo dňa 28.11.2014 a tvrdí, že ani tam uvedený údaj o tom, že
konkrétny výrobca mu oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 nie je správny.

15R.Žalovanípoukazujúajnato,ževpredošlýchrokoch2011,2012a2013žalobcazasielalžalovanému
v 2. rade oznámenie o uplatnení podpory samostatne (t. j. nie spolu aj s ďalšími dokladmi) a teda takýto
postup mal údajne založiť zaužívanú obchodnú prax medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade. Žalobca
zastáva názor, že v tu danom prípade nie je dôvodné vychádzať z toho, že v predošlých rokoch 2011,
2012 a 2013 zaslal žalovanému v 2. rade oznámenie o uplatnení podpory samostatne (t. j. že v poštovej

zásielke odoslanej žalobcom a doručenej žalovanému v 2. rade bolo iba samotné oznámenie o uplatnení
podpory na nadchádzajúci kalendárny rok) z nasledovných dôvodov:
(i) žiaden právny predpis (a to ani Zákon o podpore OZE) nepredpisoval formu, spôsob alebo osobitný
proces ako malo dôjsť k oznámeniu o uplatnení podpory na nasledovný kalendárny rok (čo jasne uvádza
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Obdo/41/2020 zo dňa 26.05.2021);

(ii) oznámenie o uplatnení podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je jednostranným
adresovaným právnym úkonom a nie dvojstranným právnym úkonom (uvedené oznámenie teda
nevyžaduje jeho schválenie zo strany žalovaného v 2. rade a ani potvrdenie jeho prijatia resp. obdobný
afirmatívny úkon);(iii) to, akým spôsobom žalobca zaslal oznámenia o uplatnení podpory v rokoch predchádzajúcich roku
2014, nie je možné právne kvalifikovať ako „prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli“ resp. „medzi
stranami zaužívanú prax“, pretože existencia a právna relevantnosť medzi stranami zavedenej praxe

vyžaduje (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdV/3/2011 zo dňa 29. 2. 2012)
aktívne zavedenú prax zo strany všetkých zúčastnených strán, pričom nestačí len jednostranné aktívne
konanie jednej strany, ale je potrebné aj aktívne (a nie iba pasívne ne-) konanie druhej zúčastnenej
strany (ktoré v danom prípade absentuje);
(iv) zo spôsobu odoslania oznámení o uplatnení podpory žalobcu v minulých rokoch (kde právne normy

nestanovovali žiadnu formu takýchto hlásení a spôsob ich odosielania) nie je možné odvodzovať dôkaz
pre obsah predmetnej poštovej zásielky č. RP909909963SK, najmä ak prípravu a odoslanie oznámení
v predošlých rokoch (t. j. pred rokom 2014) za žalobcu obstarávala iná osoba ako v roku 2014 (o čom
svedčí svedecká výpoveď pani B. C. zo dňa 03.10.2017 v konaní sp. zn. 26Cb/128/2015);
(v) v roku 2014 žalobca obdržal upozornenie od ÚRSO k splneniu predmetnej oznamovacej povinnosti
(kde žalobca dva dni po takomto upozornení vyhotovil predmetné oznámenia ako pre ÚRSO tak aj pre

žalovaného v 2. rade a tieto následne aj odoslal), pričom v predošlých rokoch takéto upozornenia ÚRSO
absentovali;
(vi) žalobca oznámil žalovanému v 2. rade uplatnenie podpory v minulých rokoch aj keď absencia
takýchto oznámení nebola sankcionovaná, preto by bolo maximálne nelogické, aby uvedené uplatnenie
podpory neoznámil práve v roku, od kedy začala platiť sankcia postihujúca absenciu predmetného

oznámenia;
(vii) na rozdiel od oznámenia žalobcu o uplatnení podpory pre rok 2015 zo dňa 29.05.2014 ani jedno
z jeho predošlých oznámení (z rokov 2011, 2012 a 2013) nebolo datované a vyhotovené v závere
príslušného mesiaca (oznámenie z roku 2011 je datované dňom 10.08.2011, oznámenie z roku 2012
dňom 14.08.2012 a oznámenie z roku 2013 dňom 18.07.2013) a v čase ich vyhotovení a bezprostredne

potom neexistoval dôvod pre inú komunikáciu žalobcu smerom k žalovanému v 2. rade a naviac, ak by
v prípade oznámenia v roku 2011 (datovaného a vyhotoveného dňa 10.08.2011) a oznámenia v roku
2012 (datovaného a vyhotoveného dňa 14. 8. 2012) žalobca toto poslal spolu s faktúrou za mesiac, v
ktorom boli tieto oznámenia vyhotovené, musel by tieto poslať až po uplynutí ôsmeho mesiaca, a teda
by nedodržal lehotu „do 15. 8.“.

16.Žalovaní v 1. a 2. rade v ďalšom uviedli, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným dňa
29.06.2023 pod sp. zn. 3Cob/98/2022 opätovne potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.
33Cb/70/2015 zo dňa 19.11.2018, ktorý zamietol žalobný návrh žalobcu, ktorým sa žalobca domáhal
úhrady sumy vo výške 23 904,44 EUR s príslušenstvom voči spoločnosti Východoslovenská distribučná,

a.s. a sumy vo výške 1 726,80 EUR s príslušenstvom voči žalovanému. Poukázal na rozhodovaciu
prax Krajského súdu v Košiciach v rovnakých a obdobných veciach s tým, že všetky skutkové aj
právne otázky, ktoré sú predmetom tohto sporu, vrátane posudzovania (ne)splnenia oznamovacej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE žalobcom voči žalovanému v 2. rade a
obsahu zásielky s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014, vrátane svedeckej výpovede

B. C. (svedok za žalobcu) a p. F. (zamestnankyňa podateľne žalovaného v 2. rade) ako aj ostatné
žalobcom prezentované argumentácie, boli už predmetom posudzovania zo strany Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn.: 3Cob/126/2022 konanie vedené na tunajšom súde pod sp.
zn. 26Cb/128/2015), kde Krajský súd v Košiciach po rozsiahlom dokazovaní vykonanom zo strany
tunajšieho súdu jednoznačne konštatoval, že žalobca si voči žalovanému v 2. rade svoju povinnosť

v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nesplnil, z ktorého dôvodu žalobcovi nevznikol nárok
na zaplatenie žalovanej sumy titulom podpory vo forme doplatku ako ani titulom podpory vo forme
odberu elektriny za cenu na straty pre rok 2015. Vo veci 1. FVE HUMENNÉ c/a VSD, VSE, sp. zn.
26Cb/128/2015 bol zo strany Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/126/2022
dňa 28.09.2023 vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok Mestského súdu Košice (predtým Okresného

súdu Košice I), ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdený. Vo veci 2. FVE HUMENNÉ c/a VSD, VSE, sp.
zn. 33Cb/70/2015 bol zo strany Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/98/2022
dňa 29.06.2023 vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok Mestského súdu Košice (predtým Okresného
súdu Košice I), ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdený. Vo veci Lesná Development c/a VSD sp. zn.
30Cb/70/2019 bol zo strany Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cob/179/2022

dňa 27.09.2023 vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok Mestského súdu Košice (predtým Okresného
súdu Košice I), ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdený. Vo veci IKA TRANS c/a VSE, sp. zn.
30Cb/38/2019 bol zo strany Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cob/180/2022
dňa 30.05.2023 vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok Mestského súdu Košice (predtým Okresnéhosúdu Košice I), ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdený. Vo všetkých vyššie uvedených rozsudkoch
sa Krajský súd v Košiciach zaoberal práve argumentáciou žalobcu prezentovanou v jeho rozsiahlych
písomných a ústnych podaniach v tomto konaní, pričom vo všetkých prípadoch Krajský súd v Košiciach

zhodne argumentáciu žalobcu odmietol ako nedôvodnú a žalobný návrh žalobcu zamietol.
16A.Celá žalobcom prezentovaná argumentácia vo všetkých jeho doterajších písomných a ústnych
podaniach je založená na nesúhlase žalobcu s tým, že by malo byť posúdenie existencie ním
uplatnenéhonárokunapodporuelektrinyvyrobenejvjehovýrobnomzariadeníformoudoplatkuvzmysle
§ 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE závislé od toho, či si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť

pre rok 2015 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému v 2. rade a ÚRSO v
zákonom stanovenom termíne do 15.08.2014. Predmetnou argumentáciu sa žalobca snaží v rozpore
s právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho náleze, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, náleze
IV. ÚS 491/2018, či uznesení II. ÚS 52/2020 a naň nadväzujúcim právnym názorom Najvyššieho súdu
SR obsiahnutým v jeho uzneseniach sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019, uznesení sp. zn.
3Obdo/72/2019 zo dňa 20.11.2019 a uznesení sp. zn. 3Obdo/119/2019 zo dňa 24.06.2020 a taktiež sp.

zn. 4Obdo/90/2020 zo dňa 30.11.2021, či sp. zn. 2Obdo/7/2021 zo dňa 28.02.2021, dosiahnuť vylúčenie
aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a v ňom obsiahnutej obligatórnej povinnosti na vzájomný
vzťah medzi stranami sporu a rovnako tak dosiahnuť vylúčenie § 4 ods. 3 zákona o OZE a vyhnúť sa tak
v ňom obsiahnutej zákonom stanovenej sankcii pre prípad nesplnenia povinnosti obsiahnutej v § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. Tak ako to správne konštatoval Krajský súd v Košiciach v bode 30. svojho

rozsudku sp. zn. 3Cob/126/2022, je zrejmé, že žalobca si voči žalovanému uplatňuje nárok na podporu v
zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE: „Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatňuje ako
výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore nárok na podporu
s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona (resp. zmluvy uzatvorenej medzi
stranami sporu).“ Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že podstatou rozhodnutia sporu vo veci samej, je

práve posúdenie, či si žalobca voči žalovanému v 2. rade riadne a včas splnil oznamovaciu v zmysle
ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, tak ako to správne posúdil aj Krajský súd v Košiciach v bode 31.
svojho rozsudku sp. zn. 3Cob/126/2022: „Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní je splnenie
si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vzťahu k výrobnému
zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom

voči VSD, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je žalobca ako výrobca elektriny s právom
na podporu povinný ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť
podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu

vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015.“ Vo vzťahu k
otázke vymedzenia predmetu sporu na tomto mieste v plnom rozsahu odkazujú na svoju argumentáciu
obsiahnutú v doterajších vyjadreniach, ktorej sa v plnom rozsahu pridržiavajú ako aj na právne názory
KrajskéhosúduvKošiciachobsiahnutévjehorozsudkochsp.zn.3Cob/98/2022,sp.zn.3Cob/126/2022,
sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022 v obdobných konaniach, ako aj na závery Krajského

súdu v Košiciach obsiahnuté v jeho uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018, a sp. zn. 4Cob/2/2020, Krajského
súdu v Žiline v jeho rozsudkoch sp. zn. 13Cob/137/2018, sp. zn. 13Cob/231/2019 a Krajského súdu v
Bratislave v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/170/2018. V nadväznosti na svoju doterajšiu argumentáciu a
právnenázoryvyslovenévyššieuvedenýmivšeobecnýmisúdmimalizato,žeprerozhodnutietunajšieho
súdu a posúdenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie

žalovanej sumy titulom podpory vyrobenej elektriny v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, je
právnevýznamnápráveskutočnosť,čisižalobcavočižalovanémuv2.radeasúčasnevočiÚRSOriadne
a včas splnil zákonom stanovenú obligatórnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE. Krajský súd v Košiciach vo svojich rozsudkoch sp. zn. 3Cob/98/2022, 3Cob/126/2022,
sp. zn. 4Cob/179/2022, a sp. zn. 4Cob/180/2022, sa zaoberal obdobnou skutkovou a právnou situáciou,

a rovnakou argumentáciou žalobcu, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca si v žiadnom z
uvedených prípadov voči žalovanému v 2. rade povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
v roku 2014 nesplnil, z ktorého dôvodu nastúpila zákonom stanovená sankcia v podobe nemožnosti
uplatnenia nároku na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v nasledujúcom
kalendárnom roku 2015 v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE. Vzhľadom k doposiaľ uvedenému mal

za to, že práve názory a závery Krajského súdu v Košiciach obsiahnuté v jeho rozsudkoch sp. zn.
3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022, sú pre predmet
tohto sporu v plnom rozsahu aplikovateľné a pre tunajší súd smerodajné.16B.Jediným relevantným podkladom pre priznanie žalobného nároku žalobcovi, by v súlade s
ustálenýmprávnymnázoromkrajskýchsúdov,bolopreukázanieriadnehoavčasnéhosplneniazákonom
stanovenej obligatórnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE voči žalovanému v 2. rade. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva skutočnosť, že by
žalobca v zákonom stanovenej lehote uskutočnil voči žalovanému v 2. rade jednostranný právny
úkon s obligatórnymi obsahovými náležitosťami v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE. Zásielka s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014, na ktorú žalobca odkazuje,
neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4

ods.2písm.c)zákonaoOZE.Predmetnázásielkaobsahovalavýlučnefaktúruč.005/2014sjejpovinnou
prílohou, originály ktorých dokumentov boli predložené tunajšiemu súdu vo všetkých konaniach medzi
stranami spotu k nahliadnutiu, a fotokópie ktorých dokumentov tvoria obsah súdneho spisu. Žalobcovi
sa v predmetnom konaní nepodarilo preukázať jeho tvrdenie o údajnom odoslaní ním predloženého
formulára na adresu žalovaného v 2. rade a už vôbec sa mu nepodarilo preukázať jeho tvrdenie o
údajnom doručení ním predloženého formulára do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Naopak, v

konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 26Cb/128/2015 bolo jednoznačne ustálené a zo strany
tunajšieho súdu ako aj Krajského súdu v Košiciach konštatované, že žalobca splnenie svojej povinnosti v
zmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvočižalovanémuv2.radenepreukázal.KrajskýsúdvKošiciach
v bode 33. a 34. svojho rozsudku sp. zn. 3Cob/126/2022 uvádza, že: „33.1. Odvolací súd dospel k záveru
(tak ako súd prvej inštancie), že žalobcom produkované dôkazy v konaní neboli spôsobilé preukázať, že

riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore. Je pravdou, že blízky vzťah
svedka k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám o sebe (t.j. bez ďalšieho) nevylučuje
hodnovernosť svedeckej výpovede; no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy) spôsobom
uvedeným v § 191 CSP; teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovaného v 1. rade
oznámenie evidované nie je (to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že

sa tak stalo v prejednávanej veci); na skutočnosť, že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že
vyššiu hmotnosť spôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.), že za predchádzajúce roky
žalobca oznámenie zasielal samostatne a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané, že obsah zásielky,
o ktorej žalobca tvrdí, že ňou bola splnená povinnosť, neobsahoval oznámenie o uplatnenej podpory
žalobcom na rok 2015, nie je skutkové tvrdenie žalobcu preukázané s vysokou pravdepodobnosťou. 34.

Žalobcom uvádzané dôkazy ani v časovej a vecnej súvislosti neboli podľa odvolacieho súdu spôsobilé
preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach žalobcu, že si riadne a včas splnil zákonnú
povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore na žalovaného, tak ako k tomu napokon dospel
aj súd prvej inštancie aj s prihliadnutím na list VSD, z ktorého prílohy vyplýva, že je v nej žalobca
uvedený ako výrobca, ktorý oznámil len ÚRSO uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva

dodanej elektriny, do 15. augusta na nasledujúci kalendárny rok; zoznamy VSD zo dňa 11.12.2014,
ÚRSO o výrobcoch, ktorí nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona o podpore; výrobcoch s doplatkom na rok
2014 a výrobcoch s doplatkom na rok 2015, kde je žalobca zaradený medzi výrobcov, ktorí povinnosť v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) voči VSD v roku 2014 nesplnili.“ Žalobcom predložená fotokópia formulára
datovaného dňom 29.05.2014 žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom predložený

formulár bol skutočne odoslaný na adresu žalovaného v 2. rade a že tento bol skutočne doručený do
dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Rovnako ani žalobcom predložený podací lístok o odoslaní
zásielky s podacím číslom K. na adresu žalovaného v 2. rade v súlade s nižšie citovanou judikatúrou
žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola listina s náležitosťami v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z predloženého originálu/ scanu zásielky spolu s jej obálkou je

naopak jednoznačne zrejmé, že obsahom dotknutej zásielky s podacím číslom RP909909963SK zo dňa
03.06.2014 bola výlučne faktúra č. 005/2014 s jej povinnou prílohou, ktorých originály boli predložené
tunajšiemu súdu k nahliadnutiu a ktorých fotokópie tvoria obsah súdneho spisu, tak ako je táto aj
zapísaná v knihe doručenej pošty žalovaného v 2. rade pod číslom zápisu 34024. Súčasťou predmetnej
zásielky nebolo žiadne iné podanie. Žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej charakteristike

dodávky elektriny nebolo súčasťou zásielky s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014 ako
ani žiadnej inej poštovej zásielky. Oznámenie zo dňa 29.05.2014, ktoré malo byť podľa tvrdení žalobcu
údajne obsahom zásielky s podacím číslom K. zo dňa 03.06.2014, sa do dispozičnej sféry žalovaného
v 2. rade nikdy nedostalo a uvedená skutočnosť nebola zo strany žalobcu v predmetnom konaní ani
nesporne preukázaná. Do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade sa dostalo len oznámenie žalobcu

bez dátumu a podpisu, ktoré bolo obsahom zásielky zo dňa 03.12.2014, a to až dňa 05.12.2014, a
teda oneskorene. V prípade, ktorý je predmetom tohto sporu prejednávaného tunajším súdom, žalovaný
v 2. rade jednoznačne preukázal, že zásielka s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014
obsahovala výlučne faktúru č. 005/2014 s jej povinnou prílohou, a to jednak (i) predloženým originálomzásielky s podacím číslom K. s obálkou ako aj (ii) zápisom v knihe doručenej pošty žalovaného v 2.
rade, pričom samotná skutočnosť, že obsahom spornej zásielky s podacím číslom RP909909963SK
bola faktúra č. 005/2014 s jej povinnou prílohou, je medzi stranami nesporná. Vzhľadom k uvedenému

mali za to, že žalobca si voči žalovanému v 2. rade nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE riadne a včas, tak ako to správne konštatoval aj Krajský súd v Košiciach v jeho rozsudku
sp. zn. 3Cob/126/2022, a teda že do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade sa v zákonom stanovenej
lehote nedostalo oznámenie s obsahovými náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
16C.V súlade s ustáleným právnym názorom Najvyššieho súdu SR obsiahnutým v jeho uznesení sp.

zn. 2Obo/3/2008, sp. zn. 5Obo/163/2006, sp. zn. 4Obdo/252/2017 ako aj sp. zn. 2Obdo/7/2021 a
Najvyššieho súdu ČR obsiahnutom v jeho uznesení sp. zn. 26Cdo/268/2011, ktoré boli nasledované
zhodným právnym názorom Krajského súdu v Žiline obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn.
13Cob/231/2019, Krajského súdu v Bratislave obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/170/2018 ako
aj samotného Krajského súdu v Košiciach v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/2/2020 a tiež v rozsudkoch
sp. zn. 3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022, trvali

na svojej argumentácii, že dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného formulára a perfektnosti
právneho úkonu žalobcu zaťažuje samotného žalobcu. Argumentáciu žalobcu o prenose dôkazného
bremena pri preukazovaní doručenia zásielky a jej obsahu na žalovaného jednoznačne vyvracia okrem
vyššie uvedených rozhodnutí aj najnovšie uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/7/2021,
v rámci ktorého Najvyšší súd SR v bodoch 60. – 64. jednoznačne zdôrazňuje, že: „61. Dovolací

súd zdôrazňuje, že v prípade sporu o doručení písomnosti dôkazné bremeno o doručení zaťažuje
odosielateľa. Ak žalovaný ako adresát namietol doručenie spornej zásielky žalobcu zo dňa 12.08.2014
do jeho dispozičnej sféry, bolo úlohou konajúcich súdov prešetriť, či došlo k doručeniu žalobcom
uvádzanej zásielky zo dňa 12.08.2014, to aj s akcentom na hmotnoprávny charakter (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018; uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 4Obdo/90/2020; Nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.03.2017, sp. zn.:
PL. ÚS 50/2015). 62. Za danej situácie sa dôkazné bremeno zo strany žalovaného ako adresáta
spornej zásielky zo dňa 12.08.2014 presunulo na žalobcu ako odosielateľa. (...) 63. Preto, ak konajúce
súdy nepreniesli dôkazné bremeno zo žalovaného (adresáta) na žalobcu (odosielateľa), dopustili
sa takého procesného postupu, ktorým konanie zaťažili vadou spočívajúcou v porušení zásady,

podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej
skutočnosti, resp. niečo, čo sa nikdy nestalo, keďže preukazovanie takejto negatívnej skutočnosti je
objektívne nemožné. 64. Žalovaný totiž nemá možnosť preukázať, že spornú zásielku žalobcu zo dňa
12.08.2014 (ako ani predmetné oznámenie o uplatnení podpory vrátane oznámenia o predpokladanej
charakteristike dodávky elektriny vyrobenej zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie) od

žalobcu neobdržal). Takáto požiadavka by bola popretím tzv. negatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej
nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.“ Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom uznesení
riešil práve otázku preukazovania doručenia jednostranného právneho úkonu v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE zo strany výrobcu žalovanému, a teda jeho závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné
na predmet tohto sporu. Najvyšší súd SR vyhodnotil ako absolútne nesprávny postup všeobecných

súdov nižšej inštancie ktoré preniesli dôkazné bremeno preukazovania nedoručenia oznámenia o
uplatnení podpory z výrobcu na žalovaného, ktorého súdny nižšej inštancie nútili preukazovať, že
mu oznámenia o uplatnení podpory zo strany výrobcu nebolo doručené. Je teda zrejmé, že prenos
dôkazného bremena pri preukazovaní nedoručenia písomnosti, ktorého sa domáha žalobca v tomto
konaní, je v absolútnom rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj so samotnými princípmi

spravodlivého procesu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/7/2021 jednoznačne
potvrdil svoju doterajšiu judikatúru pri posudzovaní dôkazného bremena pri preukazovaní doručenia
písomnosti – jednostranného právneho úkonu, a teda že dôkazné bremeno pri preukazovaní doručenia
jednostranného právneho úkonu adresátovi, a teda jeho perfektnosti, znáša odosielateľ. Vzhľadom na
doposiaľ uvedené, ako aj samotný obsah a právne názory vyslovené v predmetných vyššie uvedených

rozhodnutiach mali za to, že právne názory v nich vyslovené týkajúce sa dôkazného bremena pri
preukazovaní obsahu zásielky a pri preukazovaní doručenia spornej písomnosti jej adresátovi, zaťažujú
samotného odosielateľa, t.j. v danom prípade žalobcu, sú v plnom rozsahu aplikovateľné na predmet
tohto sporu. V súvislosti s uvedeným poukázali tiež na to, že rovnako aj v konaní vedenom na Ústavnom
súde SR pod sp. zn. II. ÚS 420/2021 taktiež výrobca argumentoval osobným doručením formulára

do podateľne prevádzkovateľa distribučnej sústavy ako aj zaslaním formulára poštou prostredníctvom
tretieho subjektu, ktorý mal pre výrobcu vykonávať administratívne služby, obdobne ako sa to snaží
tvrdiť aj samotný žalobca v tomto konaní. Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 420/2021
k uvedenej argumentácii výrobcu konštatuje, že: „K argumentácii sťažovateľky, že tieto listiny doručilaosobne, ústavný súd konštatuje, že uvedené nebolo v konaní pred všeobecnými súdmi preukázané
(sťažovateľkou prezentovaná listina neobsahovala potvrdenie o doručení), takisto podací lístok tretej
osoby podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilý preukázať doručenie sporných listín sťažovateľkou,

najmä v kontexte toho, že tretia osoba podniká v oblasti administratívnej podpory pre viaceré subjekty.“
Obdobne aj v tomto spore sa žalobca snaží preukázať splnenie svojej povinnosti zásielkou odosielanou
tretím subjektom – p. B. C., IČO: 41572149, s miestom podnikania: M. XXXX/XX, XXXXX F., ktorá
na základe mandátnej zmluvy so spoločnosťou Adove Development, s.r.o. vykonávala administratívne
činnosti pre viaceré subjekty. V kontexte doposiaľ uvedených skutočností mali za to, že ani žalobcom

predložený podací lístok o odoslaní zásielky neznámeho obsahu s podacím číslom K. na adresu
žalovaného v 2. rade, v súlade s vyššie citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že
obsahom predmetnej zásielky bola aj listina žalobcu s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE a že predmetné žalobcom predložené oznámenie bolo skutočne odoslané na adresu
žalovaného v 2. rade a že toto bolo skutočne doručené do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade.
Rovnako mali za to, že ani naučená účelová svedecká výpoveď p. C. jednoznačne nepreukázala

doručenie žalobcom predloženého formulára žalovanému v 2. rade, nakoľko táto obsahovala viacero
nezrovnalostí a navyše táto nie je podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Vo vzťahu k obsahu svedeckej
výpovede B. C. v tomto konaní, ako aj v konaní týkajúcom sa personálne a majetkovo prepojeného
výrobcu 2. FVE HUMENNÉ a taktiež v konaní týkajúcom sa personálne a majetkovo prepojeného
výrobcu Lesná Development, v plnom rozsahu odkázali na svoje doterajšie podania, kde boli dostatočne

podrobne a rozsiahlo uvedené nedostatky v svedeckých výpovediach Mgr. Závackej ako aj ďalšie
skutočnosti spochybňujúce relevantnosť a pravdivosť svedeckej výpovede Mgr. Závackej. Z ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov ako aj samotného Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva,
žedôkaznébremenopreukázaťsplneniepovinnostivzmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEžalobcom
voči žalovanému v 2. rade zaťažuje práve samotného žalobcu a práve tento je povinný nepochybne

preukázať, že listina obsahujúca náležitosti v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia, bola skutočne
v zákonom stanovenom termíne odoslaná na adresu žalovaného v 2. rade, a doručená do dispozičnej
sféryžalovanéhov2.rade.NauvedenúrozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSRaNajvyššiehosúduČR
ako aj všeobecných súdov nadviazal aj Krajský súd v Košiciach v jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/126/2022
(prípad 1.FVE HUMENNÉ) zo dňa 28.09.2023, kde tento v bode 32. a 32.1 zdôrazňuje, že: „32.

Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť
tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť
strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na
všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide
teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti (skutkové

tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, žalovaného prostriedkami procesnej obrany).
Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané (resp. súd ho nepovažuje za pravdivé) je pre stranu
sporu nepriaznivé rozhodnutie. 32.1. Na uvedené odvolací súd poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že je
to žalobca, ktorý v konaní musel poukázať (ak chcel byť úspešný), že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade
svoju povinnosť splnil.“ A rovnako tiež Krajský súd v Košiciach v jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/98/2022

2022 (prípad 2.FVE HUMENNÉ) zo dňa 29.06.2023, kde tento v bode 26. a 26.1 zdôrazňuje, že: „26.
Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť
tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť
strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na
všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide

teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti (skutkové
tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, žalovaného prostriedkami procesnej obrany).
Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané (resp. súd ho nepovažuje za pravdivé) je pre stranu
sporu nepriaznivé rozhodnutie. 26.1. Na uvedené odvolací súd poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že
je to žalobca, ktorý v konaní musel poukázať (ak chcel byť úspešný), že vo vzťahu k žalovanému v 1.

rade svoju povinnosť splnil.“ Žalobcom predložená fotokópia formulára datovaného dňom 29.05.2014
žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom predložený formulár bol skutočne odoslaný
na adresu žalovaného v 2. rade a že tento bol skutočne doručený do dispozičnej sféry žalovaného v
2. rade. Rovnako ani žalobcom predložený podací lístok o odoslaní zásielky s podacím číslom K. na
adresu žalovaného v 2. rade v súlade s nižšie citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje,

že obsahom predmetnej zásielky bola listina s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE. Rovnaký skutkový stav a rovnaké dôkazy vyhodnocoval Krajský súd v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 4Cob/180/2022, sp. zn. 3Cob/98/2022 (zhodný žalobca a zhodná zásielka), sp.
zn. 3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022, pričom vo všetkých prípadoch vyhodnotil, že žalobcompredložené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať, že žalobca si svoju povinnosť voči žalovanému v 2. rade
splnil riadne a včas. Vzhľadom k doposiaľ uvedenému mali za to, že žalobca svoje dôkazné bremeno
v prejednávanom spore neuniesol a nepreukázal, že listinu obsahujúcu ustanovením § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o OZE obligatórne požadované náležitosti v zákonom stanovenej lehote skutočne odoslal
na adresu žalovaného v 2. rade a že táto bola v zákonom stanovenej lehote skutočne doručená do
dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade.
16D.Žalobca vo svojich vyjadreniach opiera svoju argumentáciu o prenose dôkazného bremena zo
žalobcu na žalovaného v 2. rade o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a

rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012. V súvislosti s uvedenými rozhodnutiami
zdôraznili a poukázali na fakt, že žalobca úmyselne prekrúca a dokresľuje si právne názory obsiahnuté
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp.
zn. II. ÚS 32/2012 ako aj skutkový stav skúmaný zo strany Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR. Aplikovateľnosť názorov obsiahnutých v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011
a v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 na predmet tohto sporu takým spôsobom,

akým sa ho dožaduje žalobca vo svojom vyjadrení, bol priamo vylúčený zo strany Najvyššieho súdu
SR v jeho uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021. Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/16/2021,
Najvyšší súd SR potvrdil právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v jeho rozsudku sp. zn.
4Cob/170/2018, pričom sa Najvyšší súd SR vysporiadal aj s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4MCdo/3/2011 a tiež uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012, na ktoré poukazuje vo

svojich podaniach naprieč celým konaním vo veci samej sám žalobca. Najvyšší súd SR po oboznámení
sa so skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení,
sp. zn. 4MCdo/3/2011 a skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo strany Ústavného súdu SR
v jeho uznesení, sp. zn. II. ÚS 32/2012 jednoznačne dospel k záveru o neaplikovateľnosti oboch
vyššie uvedených rozhodnutí na predmet posudzovaného sporu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení

sp. zn. 2Obdo/16/2021 dôrazne upozorňuje, že: „...v konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011 (na
ktoré poukazuje aj žalobca v tomto konaní), Najvyšší súd SR ako súd dovolací konštatoval osobné
prevzatie zásielky preukázateľne obsahujúcej výpoveď nájmu bytu žalovaným, ktorý aj napriek uvedenej
skutočnosti v konaní preukázanej tvrdil opak, teda nedoručenie predmetnej výpovede. Inými slovami,
žalobcovia dôkazné bremeno uniesli, a teda osvedčili, že výpoveď nájmu bola obsahom zásielky

doručenej žalovanému. Nakoľko žalovaný doručenie výpovede nenamietal, dovolací súd nepovažoval
zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom, za
vecne správne, a preto napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancii zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.“ Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 konštatuje záver, že: „...dovolací súd dôkladným preskúmaním rozhodnutia vydaného v

konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011, má za to, že ho nie je možné aplikovať v prejednávanom
spore, pretože v danom prípade konajúce súdy napriek dôkazom produkovaným žalobcom vo svojich
rozhodnutiach nekonštatovali, že by mali za preukázané doručenie sporného oznámenia v rámci listovej
zásielky doručenej žalovanému. Z uvedeného dôvodu nemohlo byť povinnosťou žalovaného, aby
dokazoval opak niečoho, čo súdy nemali za preukázané, teda dokazovanie nedoručenia oznámenia

žalobcu v rámci listovej zásielky. V prípade, ktorý je predmetom tohto sporu, obdobne ako aj v
prípade posudzovanom Najvyšším súdom SR v jeho uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021, nebolo zo
strany žalobcu preukázané, že by žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej charakteristike
dodávky vyrobenej elektriny datované dňom 29.05.2014, bolo súčasťou spornej zásielky s podacím
číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014, a teda zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie

povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z uvedeného dôvodu teda ani v prejednávanom
spore vo veci samej nemohlo byť povinnosťou žalovaného v 2. rade, aby dokazoval opak niečoho, čo
súd prvej inštancie nemal zo strany žalobcu za preukázané, t.j. nemohlo byť povinnosťou žalovaného,
aby tento dokazoval nedoručenie oznámenia žalobcu v rámci listovej zásielky s podacím číslom K. zo
dňa 03.06.2014. Vzhľadom k uvedenému mali za to, že vyššie citované názory Najvyššieho súdu SR

obsiahnuté v jeho uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na predmet
sporu. Zároveň upozornili, že na rozdiel od skutkového stavu posudzovaného v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012: (i) medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade v prejednávanej veci jednoznačne, preukázane a nesporne existoval
iný dôvod vzájomnej poštovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným dňa 03.06.2014 v podobe

fakturácie doplatku na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu za mesiac máj 2014, (ii)
žalovaní originálom reálne doručenej zásielky žalovanému v 2. rade a jej obálkou preukázali iný ako
žalobcom tvrdený obsah zásielky, a to faktúru č. 005/2014 s jej povinnou prílohou. Vyššie uvedenými
skutočnosťami sa podrobne zaoberali vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach, na ktoréna tomto mieste v plnom rozsahu odkazujú. V prípade predmetu sporu vo veci samej na rozdiel od
prípadu posudzovaného Najvyšším súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/3/2011 a Ústavným
súdom SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012, existoval iný dôvod vzájomnej korešpondencie medzi žalobcom

a žalovaným v 2. rade dňa 03.06.2014, a to fakturácia doplatku na elektrinu vyrobenú vo výrobnom
zariadení žalobcu za mesiac máj 2014. V prípade, ktorý je predmetom tohto sporu prejednávaného
tunajším súdom, žalovaný v 2. rade preukázal iný ako žalobcom tvrdený obsah zásielky – žalovaný
v 2. rade jednoznačne preukázal, že zásielka s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014
obsahovala výlučne faktúru č. 005/2014 s jej povinnou prílohou , a to jednak (i) predloženým originálom

zásielky s podacím číslom K. s obálkou ako aj (ii) zápisom v knihe doručenej pošty žalovaného v
2. rade, pričom samotná skutočnosť, že obsahom spornej zásielky s podacím číslom K. bola faktúra
č. 005/2014 s jej povinnou prílohou, je medzi stranami nesporná. Zo skutkového stavu tohto sporu
prejednávaného tunajším súdom je teda jednoznačne zrejmé, že zo strany žalovaného v 2. rade bol
jednoznačne a nesporne preukázaný iný dôvod korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade
a jemu zodpovedajúci iný obsah spornej zásielky s podacím číslom RP909909963SK. V nadväznosti

na vyššie uvedené mali za to, že právne názory obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4MCdo/3/2011 a rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 nie sú pre diametrálnu
odlišnosť skutkového stavu na predmet tohto sporu a rozhodnutie vo veci samej, aplikovateľné. Najvyšší
súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 6Cdo 81/2010 v súvislosti s negatívnou dôkaznou teóriou výslovne zdôrazňuje, že: „...nakoľko

preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcom, doručením listovej zásielky, ktorej obsahom
malo byť aj oznámenie, by malo za následok úspech žalobcu v konaní vo veci samej, jednalo sa o
tvrdenie v prospech žalobcu, kedy dôkazné bremeno zaťažuje výlučne žalobcu a nemožno ho presúvať
na žalovaného, aby dokazoval opak, hlavne opak niečoho, čo nie je bez akýchkoľvek pochybností
preukázané.“ K uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/2012, ktorým tiež

argumentuje aj sám žalobca v tomto spore vo veci samej, Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 uvádza, že: „...ani toto nie je možné v danom prípade aplikovať na predmetnú situáciu.“
NajvyššísúdSRdospelkzáveruoneaplikovateľnostiuzneseniuÚstavnéhosúduSRzodňa13.03.2012,
sp. zn. II. ÚS 32/2012 na predmet sporu z dôvodu, že zo znenia predmetného uznesenia Ústavného
súdu SR je zrejmé, že Ústavný súd SR sa námietkou sťažovateľov, podľa ktorej nebolo dostatočným

spôsobom preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu
bytu, podrobnejšie ďalej nezaoberal. Mali za to, že Najvyšší súd SR sa vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 jasne a jednoznačne vysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k dôkaznému
bremenu pri preukazovaní splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj
pri preukazovaní obsahu zásielky, ktoré právne názory sú jednoznačne aplikovateľné aj na predmet

sporu vo veci samej, a to vrátane záverov o neaplikovateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4MCdo/3/2011 ako aj neaplikovateľnosti uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 na
predmet sporu. Zároveň upozornili, že žalobca účelovo prekrúca aj časovú, kauzálnu a vecnú súvislosť.
Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 ako aj Najvyšší súd SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 poukazujú na
časovú, kauzálnu a vecnú súvislosť medzi dátumom úkonu, dátumom odovzdania zásielky na prepravu

a dátumom doručenia a prevzatia zásielky jej adresátom. Žalobca sa však účelovo snaží do údajnej
časovej, kauzálnej a vecnej súvislosti pospájať absolútne iné skutočnosti nesúvisiace so samotným
vyhotovovaním, odosielaním a doručovaním zásielky ako ani obsahom spornej zásielky. V nadväznosti
na všetky doposiaľ uvedené argumentácie, snahu žalobcu o presun dôkazného bremena vo vzťahu
k preukazovaniu obsahu spornej zásielky a splneniu povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o OZE zo žalobcu na žalovaných, považujú za zúfalý pokus o odvrátenie svojho neúspechu v
prejednávanom spore v dôsledku neunesenia vlastného dôkazného bremena zo strany žalobcu.
16E.Žalobca vo svojich vyjadreniach opakovane poukazuje na údaj o hmotnosti zásielky uvedený na
poštovom podacom hárku k poštovej zásielke č. K., pričom sa snaží presunúť dôkazné bremeno o
obsahu spornej zásielky a jej reálnej hmotnosti na žalovaných. V súvislosti s uvedeným zdôraznili, že

žalobca nepreukázal príčinu v nezhode medzi reálnou váhou zásielky a váhou zásielky uvedenou na
podacom lístku, a teda informácia o váhe zásielky na podacom lístku žiadnym spôsobom nepreukazuje,
čo bolo obsahom zásielky. Uvedenou argumentáciou žalobcu sa už zaoberal Krajský súd v Košiciach v
jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/98/2022 zo dňa 29.06.2023, kde tento zdôrazňuje, že: „27.1. ... skutočnosť,
že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť spôsobilo oznámenie (existencia

kancelárskej spinky atď.)...“ Rovnako sa tiež uvedenou argumentáciou žalobcu zaoberal Krajský súd v
Košiciach v jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/126/2022 (prípad 1.FVE HUMENNÉ) zo dňa 28.09.2023, kde
tento rovnako zdôrazňuje, že: „33.1. ... rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť
spôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.)...“ Žalobca nepreukázal, čo ďalšie malo byťsúčasťou spornej zásielky, aby jej váha dosahovala váhu 0,050 kg, tak ako je uvedené na zadnej
strane podacieho lístka a žalobca ani v celom doterajšom konaní vôbec netvrdil, že súčasťou spornej
zásielky mali byť akékoľvek ďalšie iné dokumenty. Je nesporné, že bez ohľadu na to, či sporná zásielka

obsahovala len faktúru č. 005/2014 a jej povinnú prílohu, t.j. 2 listy formátu A4, alebo táto obsahovala
faktúru č. 005/2014 a jej povinnú prílohu a údajné žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej
charakteristike dodávky vyrobenej elektriny pre rok 2015, t.j. 3 listy formátu A4, váha spornej zásielky
by ani v jednom z uvedených prípadov nedosahovala hmotnosť 0,050 kg. Už zo samostatnej vyššie
uvedenej skutočnosti, jednoznačne podloženej aj skutkovým stavom zisteným tunajším súdom v rámci

vykonaného dokazovania, je jednoznačne zrejmé, že reálna váha spornej zásielky bola podstatne nižšia
ako 0,050 kg, a teda že údaj na podacom lístku k spornej zásielke uvádzajúci hmotnosť zásielky 0,050
kg nie je správy a tento nezodpovedá reálnej váhe zásielky. Reálna váha spornej zásielky bola nižšia
ako 0,050 kg, a to bez ohľadu na to, či táto obsahovala len faktúru č. 005/2014 a jej povinnú prílohu,
alebo aj žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny
pre rok 2015, z ktorého dôvodu údaj na podacom lístku k spornej zásielke uvádzajúci hmotnosť zásielky

0,050 kg nie je správy a tento nezodpovedá reálnej váhe zásielky. Vzhľadom k uvedenému takýto ničím
nepodložený a nepreukázaný údaj o váhe zásielky na podacom lístku teda nie je možné považovať za
podporný dôkaz preukazujúci žalobcom prezentované tvrdenie o obsahu spornej zásielky - že obsahom
spornej zásielky malo byť aj žalobcom predložené sporné oznámenie.
16F.Žalovaný v 2. rade naďalej trvá na tom, že podateľňa žalovaného v 2. rade evidovala doručené

zásielky riadne. Obsahom dotknutej zásielky doručenej žalovanému v 2. rade dňa 05.06.2014 s podacím
číslom RP909909963SK boli výlučne dva samostatné navzájom žiadnym spôsobom nespojené listy
formátu A4 – (i) faktúra č. 005/2014 a (ii) údaje o výrobe a dodávke elektriny za obdobie máj 2014 ako
povinná príloha k faktúre, tak ako tomu zodpovedá aj zápis v knihe doručenej pošty žalovanému v 2.
rade pod č. 34024 ako aj samotný originál spornej zásielky. Súčasťou predmetnej zásielky nebolo žiadne

iné podanie. Každá žalovanému v 2. rade doručená zásielka bola na podateľni otvorená, zistený jej
obsah, opečiatkovaná, zapísaná do knihy doručenej pošty a následne posunutá na príslušné oddelenie.
Nemohlo sa stať a nikdy sa ani nestalo, že by sa zásielka alebo jej časť stratila. Zamestnankyňa
podateľne žalovaného p. F. vo svojej svedeckej výpovedi v konaní sp. zn. 33Cb/70/2015 jasne uviedla,
že: „...fyzicky sa otvoria zásielky, každá sa opečiatkuje, otvorí, skúma sa, čo je v tej obálke, ide to

do evidencie došlej knihy, vidím, že máte pred sebou. Každý jeden list otvoríme, evidujeme, zadáme
číslo pod ktorým je zaevidované. Pečiatka je to číslo, ktoré je tam dané na tomto liste.“ K spôsobu
zapisovania jednotlivých zásielok zamestnankyňa podateľne uviedla, že: „...si otvorím obálku, list si
prečítam. Napríklad ide to, keď je tam nejaké vyjadrenie, či PDE-čku alebo zakreslenie sietí, tak v
skratke. Pri toľkom množstve nemôžem rozpisovať všetko do detailov, napíšem si, že je tam žiadosť

PED alebo žiadosť o vyjadrenie sietí. Napríklad som povedala takú vec, napríklad príde faktúra, napíšem
faktúra, keď je tam to číslo, dám to číslo do pečiatky.“ Žalobca poukazuje na tvrdenie svedkyne,
že v prípade, ak je obsahom zásielky faktúra a okrem nej aj dodací list alebo iná príloha samotnej
faktúry, tieto sa osobitne nezapisujú a uvedie sa len faktúra. Tu je potrebné zdôrazniť, že svedkyňa
rozprávala o dokumentoch tvoriacich súčasť faktúry. Uvedené nie je možné vztiahnuť na situácie,

keď sú obsahom jednej zásielky dva odlišné navzájom nesúvisiace dokumenty, tak ako to údajne
podľa tvrdení žalobcu malo byť aj v prípade spornej zásielky. Zo svedeckej výpovede p. F. ako aj zo
záznamov v knihe doručenej pošty žalovaného k zásielkam za sporný rok aj za predchádzajúce roky je
zrejmé, že pracovníčky podateľne žalovaného vedeli, ako oznámenie o predpokladanej charakteristike
dodávky elektriny a uplatnení podpory vyzerá, toto tlačivo poznali a dokázali ho rozlíšiť od akýchkoľvek

iných dokumentov ako aj od prílohy k faktúre. Zo zápisov poštovej knihe doručenej pošty žalovaného
z rokov 2011, 2012 aj 2013 k doručeným zásielkam žalobcu, je zrejmé, že pracovníčky podateľne
žalovaného toto oznámenie poznali a dokázali ho identifikovať pri jeho doručení a aj správne zapísať,
a to v každom prípade, keď toto bolo skutočným obsahom doručenej zásielky, t.j. bez ohľadu na to,
či toto bolo doručované samostatne alebo ako súčasť inej zásielky s iným dokumentom. Zo svedeckej

výpovede zamestnankyne podateľne je zrejmé, že faktúry boli aj v rozhodnom období skenované, o čom
svedčí písmeno „S“ pri zápise spornej zásielky v poštovej knihe. Teda ak by bolo súčasťou predmetnej
zásielky aj žalobcom predložené oznámenie a v dôsledku žalobcom tvrdeného nesprávneho zápisu
by toto malo byť považované za prílohu faktúry, bolo by toto v systéme naskenované spolu s faktúrou
005/2014. V elektronickom systéme žalovaného v 2. rade je však naskenovaná len faktúra 005/2014 s

jej povinnou prílohou. A rovnako aj v archíve žalovaného v 2. rade sa nachádza len faktúra 005/2014 s jej
povinnou prílohou. Z originálu doručenej zásielky spolu s jej obálkou, ktorých scan tvorí súčasť súdneho
spisu, je jednoznačne zrejmé, že obsahom dotknutej zásielky doručenej žalovanému v 2. rade dňa
05.06.2014 s podacím číslom K. boli výlučne dva samostatné navzájom žiadnym spôsobom nespojenélisty formátu A4 – (i) faktúra č. 005/2014 a (ii) údaje o výrobe a dodávke elektriny za obdobie máj 2014
ako povinná príloha k faktúre, tak ako je táto aj zapísaná v knihe doručenej pošty žalovaného pod č.
34029. Súčasťou predmetnej zásielky nebolo žiadne iné podanie. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že

z dôvodu údajnej „grafickej podobnosti“ prílohy k faktúre a oznámenia o predpokladanej charakteristike
dodávky elektriny a uplatnení podpory, zamestnankyne podateľne žalovaného nemali možnosť rozoznať
povinnú prílohu k faktúre od oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny
a uplatnení podpory. Takáto konštrukcia žalobcu je však čisto účelová. Zo záznamov v knihe doručenej
pošty žalovaného v 2. rade k zásielkam za predchádzajúce roky je zrejmé, že pracovníčky podateľne

žalovaného v 2. rade vedeli, ako oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny a
uplatnení podpory vyzerá, toto tlačivo poznali a dokázali ho rozlíšiť od akýchkoľvek iných dokumentov
ako aj od prílohy k faktúre. Zo zápisov poštovej knihe žalovaného v 2. rade z rokov 2011, 2012 aj 2013 k
doručeným zásielkam žalobcu, je zrejmé, že pracovníčky podateľne žalovaného toto oznámenie poznali
a dokázali ho identifikovať pri jeho doručení a aj správne zapísať, a to v každom prípade, keď toto bolo
skutočným obsahom doručenej zásielky. Taktiež nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že oznámenie

o predpokladanej charakteristike dodávky je v poštovej knihe žalovaného zapísané len v prípade,
ak toto bolo doručené samostatne osobitnou zásielkou. Takéto tvrdenie je čisto špekulatívne a ničím
nepodložené. Pracovníčky podateľne dokázali predmetné oznámenie o predpokladanej charakteristike
dodávky rozoznať od iných dokumentov, a to bez ohľadu, či toto bolo súčasťou samostatnej obálky alebo
obálky obsahujúcej aj iné dokumenty. Takéto oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky sa

však muselo v zásielke doručenej žalovanému v 2. rade reálne nachádzať. V súvislosti s poukazom
žalobcu na svedeckú výpoveď p. F. (zamestnankyňa podateľne) uskutočnenú na pojednávaní vo veci
vedenej iným výrobcom v pozícii žalobcu voči žalovanému v 2. rade, evidovanej tunajším súdom pod sp.
zn. 33Cb/70/2015 zdôraznili, že svedecká výpoveď bola v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn.
26Cb/128/2015(akoajvkonaniachsp.zn.30Cb/70/2019,sp.zn.33Cb/70/2015asp.zn.30Cb/38/2019)

zo strany tunajšieho súdu pri rozhodovaní vo veci samej a následne rovnako aj zo strany Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/126/2022 (ako aj v konaniach sp. zn. 3Cob/98/2022, sp.
zn. 4Cob/179/2022, sp. zn. 4Cob/180/2022) v rámci rozhodovania o podanom odvolaní, posudzovaná
a vyhodnocovaná, a to tak samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, pričom ani
jeden zo všeobecných súdov pri posudzovaní obsahu predmetnej svedeckej výpovede túto nepovažoval

za dôkaz preukazujúci splnenie zákonom stanovenej povinnosti žalobcu voči žalovanému v 2. rade,
tak ako sa to vo svojom vyjadrení snaží účelovo navodiť žalobca. Naopak Krajský súd v Košiciach
v jeho rozsudku, sp. zn. 4Cob/179/2022 (prípad Lesná Development) zo dňa 27.09.2023 vyslovene
potvrdzuje právny názor o nepreukázaní, že k pochybeniu podateľne žalovaného v 2. rade došlo práve
pri preberaní spornej zásielky: aj „38. ...Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom a to o

obsahu svedeckej výpovede B. F. o spôsobe fungovania podateľne žalovaného dospieť k paušálnemu
záveru, že táto vo všetkých prípadoch neevidovala doručenú poštu (resp. neevidovala ju správne),
keďže v prípade predmetnej spornej zásielky, je evidentné, že v prijatej pošte žalovaného v 2. rade
bola zaznamenaná iba faktúra č. 006/2014 s jej povinnou prílohou vystavená zo strany žalobcu, ktorou
žalobca žalovanému v 2. rade fakturoval doplatok na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu

za mesiac máj 2014. Teda tvrdenie žalobcu, že podateľňa žalovaného v 2. rade nezaznamenala obsah
celej zásielky (bez preukázania opaku žalobcom) neobstojí.“ Rovnaký právny záver vyslovil Krajský súd
v Košiciach aj v jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/98/2022 (prípad samotného žalobcu) zo dňa 29.06.2023:
„27.1. ...v knihe došlej pošty žalovaného v 1. rade oznámenie evidované nie je (to, že sa mohla stať pri
evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej veci)...“ A taktiež v rozsudku

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/126/2022 (prípad 1.FVE HUMENNÉ) zo dňa 28.09.2023:
„33.1. ... v knihe došlej pošty žalovaného v 1. rade oznámenie evidované nie je (to, že sa mohla stať
pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej veci).“ A rovnako tiež v
rozsudku Krajského súdu v Košiciach v jeho rozsudku, sp. zn. 4Cob/180/2022 (prípad IKA TRANS) zo
dňa 30.05.2023: „45. (...) Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom a to o obsahu svedeckej

výpovede B. F. o spôsobe fungovania podateľne VSD dospieť k paušálnemu záveru, že táto vo všetkých
prípadoch neevidovala doručenú poštu (resp. neevidovala ju správne), keďže v prípade predmetnej
spornej zásielky, je evidentné, že v prijatej pošte VSD bola zaznamenaná nielen samotná žiadosť
subjektu Tatranská mliekáreň a.s. ale aj jej prílohy (projektová dokumentácia a mapy). Teda tvrdenie
žalobcu, že podateľňa VSD nezaznamenala obsah celej zásielky (bez preukázania opaku žalobcom)

neobstojí. 46. Odvolací súd má za to, že ak by aj podateľňa činná pre VSD uviedla pri evidencii došlej
pošty počet listín, ktoré boli obsahom zásielky a tie by sa prípadne nezhodovali s počtom listín, z ktorých
pozostáva žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok s prílohami, uvedené by ešte
spoľahlivo nepreukazovalo, že dokladom v nej chýbajúcim, ktorý je príčinou rozdielu v počte listov bolopráve podanie, ktorým si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť.“ Ako správne konštatuje Krajský
súdvKošiciachvrozsudkochsp.zn.3Cob/98/2022,sp.zn.3Cob/126/2022,sp.zn.4Cob/179/2022asp.
zn. 4Cob/180/2022, rovnako ani v tomto konaní vo veci samej nebolo preukázané, že práve pri preberaní

spornej zásielky žalobcu (a sporných zásielok so žalobcom prepojených subjektov) došlo k chybám
pri evidencii zásielky. Ak by teda aj súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatkoch v podateľni
žalovaného v 2. rade, z konania vo veci samej nevyplýva a v doterajšom konaní nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by k takémuto nedostatku došlo práve dňa 05.06.2014 a práve pri preberaní a
zápise spornej zásielky žalobcu s podacím číslom RP909909963SK. V súvislosti s uvedeným poukázali

na právny názor vyslovený v súvislosti s uvedeným zo strany Okresného súdu v Žiline, v plnom rozsahu
potvrdený zo strany Krajského súdu v Žiline v jeho rozsudku, sp. zn. 13Cob/231/2019: „16. Podľa
okresného súdu záver o riadnom splnení oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému v 1/ rade
nebolo možné založiť za vzniknutej dôkaznej situácie len na tvrdení žalobcu o prípadných nedostatkoch
v evidencii pošty žalovaného v 1/ rade. Žalobca bol subjektom, ktorý mal zákonnú povinnosť podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, a preto mal v tomto sporovom konaní primárne procesnú

povinnosť jednoznačne a nepochybne preukázať riadne a včasné splnenie oznamovacej povinnosti.“
Rovnako ako vo vyššie citovanom rozsudku, ani v prejednávanom spore záver o riadnom splnení
oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému v 2. rade nie je možné založiť len na tvrdení žalobcu
o prípadných nedostatkoch v evidencii pošty žalovaného v 2. rade, a to obzvlášť za skutočnosti, keď
akékoľvek porušenie v evidencii doručenej pošty práve pri prijímaní, evidencii a spracovaní spornej

zásielky žalobcu, nebolo v prejednávanom spore preukázané. Zdôraznil, že zo svedeckej výpovede
zamestnankynepodateľneakoajzozáznamovvknihedoručenejpoštyžalovanéhov2.radekzásielkam
za sporný rok aj za predchádzajúce roky je zrejmé, že pracovníčky podateľne žalovaného v 2. rade
vedeli, ako oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny a uplatnení podpory vyzerá,
toto tlačivo poznali a dokázali ho rozlíšiť od akýchkoľvek iných dokumentov ako aj od prílohy k faktúre.

Zo zápisov poštovej knihe žalovaného v 2. rade z rokov 2011, 2012 aj 2013 k doručeným zásielkam
výrobcov, je zrejmé, že pracovníčky podateľne žalovaného v 2. rade toto oznámenie poznali a dokázali
ho identifikovať pri jeho doručení a aj správne zapísať, a to v každom prípade, keď toto bolo skutočným
obsahom doručenej zásielky, t.j. bez ohľadu na to, či toto bolo doručované samostatne alebo ako súčasť
inej zásielky s iným dokumentom. Obsahom dotknutej zásielky zo dňa 03.06.2014 s podacím číslom

RP909909963SK bola výlučne faktúra č. 005/2014 s jej povinnou prílohou, tak ako tomu zodpovedá
aj zápis v knihe doručenej pošty žalovaného v 2. rade pod č. 34024 ako aj samotný originál spornej
zásielky. Súčasťou predmetnej zásielky nebolo žiadne iné podanie.
16G.Vo vzťahu k dôkazu – zápisnici o svedeckej výpovedi B. C., ktorá obsah zásielky vyhotovovala
a zásielku odosielala, mali za to, že závery obsiahnuté v zápisnici o svedeckej výpovedi B. C.

nie sú dôveryhodné, nejedná sa o výpoveď svedkyne o svojich bezprostredných vnemoch, ale
o reprodukovanie účelových vopred naučených odpovedí a scenárov vždy o jednej dotknutej v
konkrétnom konaní posudzovanej zásielke, ktorú si svedkyňa záhadne takmer dopodrobna pamätá
napriek značnému niekoľkoročnému odstupu od jej údajného odosielania a napriek skutočnosti, že
svedkyňaakopodnikateľskýsubjektnazáklademandátnejzmluvysospoločnosťouAdobeDevelopment

realizovala administratívnu činnosť pre viaceré podnikateľské činnosti, pričom si však žiadne iné
zásielky realizované pre akýkoľvek iný subjekt v rovnaký deň, deň predchádzajúci dňu vyhotovovania
a odosielania spornej zásielky nepamätá. Rovnako si svedkyňa nepamätá ani dátumy a bližšie detaily
plnenia rovnakej povinnosti pre žalobcu ani ostatné s ním prepojené subjekty v nasledujúcich rokoch.
Navyše tvrdenia svedkyne nie sú podložené žiadnymi inými dôkazmi. Naopak, obsah svedeckej

výpovede bol jednoznačne vyvrátený: (i) originálom doručenej zásielky, (ii) výpisom z knihy doručenej
pošty žalovaného v 2. rade, (iii) zoznamami a odpoveďami ÚRSO na infožiadosti strán sporu ako
aj samotného súdu, (iv) rozdielnym spôsobom plnenia povinnosti a zasielania zásielok žalobcom
žalovanému v 2. rade v predchádzajúcich rokoch 2011, 2012 a 2013. Vzhľadom k vyššie uvedenému
teda svedeckú výpoveď Mgr. Závackej považujú za nedostatočne dôveryhodnú a nepresvedčivú, nie

len s odkazom na príbuzenský vzťah svedkyne s konateľom a spoločníkom žalobcu, ale tiež pre
jej samotný obsah, na nezrovnalosti ktorého poukazovali vo svojich predchádzajúcich podaniach.
Obsahom svedeckej výpovede B. C. sa zaoberal Krajský súd v Košiciach v bode 33.1 svojho rozsudku
sp. zn. 3Cob/126/2022 uvádza, že: „Odvolací súd dospel k záveru (tak ako súd prvej inštancie), že
žalobcom produkované dôkazy v konaní neboli spôsobilé preukázať, že riadne a včas splnil povinnosť

v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore. Je pravdou, že blízky vzťah svedka k strane sporu
(resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám o sebe (t.j. bez ďalšieho) nevylučuje hodnovernosť svedeckej
výpovede; no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy) spôsobom uvedeným v § 191 CSP;
teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovaného v 1. rade oznámenie evidované nieje (to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej
veci); na skutočnosť, že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť spôsobilo
oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.), že za predchádzajúce roky žalobca oznámenie zasielal

samostatne a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané, že obsah zásielky, o ktorej žalobca tvrdí, že
ňou bola splnená povinnosť, neobsahoval oznámenie o uplatnenej podpory žalobcom na rok 2015,
nie je skutkové tvrdenie žalobcu preukázané s vysokou pravdepodobnosťou.“ Obdobný právny názor v
súvislosti s vyhodnocovaním svedeckej výpovede B., C. vyslovil tiež Krajský súd v Košiciach vo svojom
rozsudku, sp. zn. 3Cob/98/2022 (prípad 2. FVE HUMENNÉ), kde uvádza, že: „Odvolací súd dospel

k záveru (tak ako súd prvej inštancie), že žalobcom produkované dôkazy v konaní neboli spôsobilé
preukázať, že riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore. Je pravdou,
že blízky vzťah svedka k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám o sebe (t.j. bez ďalšieho)
nevylučuje hodnovernosť svedeckej výpovede; no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy)
spôsobom uvedeným v § 191 CSP; teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovaného v
1. rade oznámenie evidované nie je (to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená,

že sa tak stalo v prejednávanej veci); na skutočnosť, že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že
vyššiu hmotnosť spôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.) a z evidencie prijatej pošty
bolo preukázané, že obsah zásielky, o ktorej žalobca tvrdí, že ňou bola splnená povinnosť, neobsahoval
oznámenie o uplatnených podpory žalobcom na rok 2015, nie je skutkové tvrdenie žalobcu preukázané
s vysokou pravdepodobnosťou.“ Obdobný právny názor v súvislosti s vyhodnocovaním svedeckej

výpovede B., C. vyslovil tiež Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cob/179/2022
(prípad Lesná Development) zo dňa 27.09.2023: „36. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd vykonal
dôkaz výsluchom svedka B. B. C., ako aj dôkaz listinami, ktoré obsahujú svedeckú výpoveď Márie
Palenčárovej(resp.stranytonenamietali),avšaktietonehodnotilpreto,žeskutočnostiznichvyplývajúce
nepovažovalsúdprvejinštanciezarelevantné,atedazpredmetnýchdôkazovnevyvodilžiadneskutkové

zistenia. (...) 38. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne neprihliadal na uvedené
dôkazy, ktoré samy o sebe a ani v spojení s ďalšími dôkazmi produkovanými v prejednávanom spore
neboli spôsobilé preukázať, že žalobca riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore OZE, keďže z predloženého originálu zásielky a zo zápisu v knihe doručenej
pošty žalovaného bolo jednoznačne preukázané, že obsahom zásielky č. RP909909985Sk bola iba

faktúra č. 006/2014 s jej povinnou prílohou, teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie o
uplatnení podpory zo strany žalobcu na rok 2015. Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom
a to o obsahu svedeckej výpovede B. F. o spôsobe fungovania podateľne žalovaného dospieť k
paušálnemu záveru, že táto vo všetkých prípadoch neevidovala doručenú poštu (resp. neevidovala ju
správne), keďže v prípade predmetnej spornej zásielky, je evidentné, že v prijatej pošte žalovaného

bola zaznamenaná iba faktúra č. 006/2014 s jej povinnou prílohou vystavená zo strany žalobcu, ktorou
žalobca žalovanému fakturoval doplatok na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu za
mesiac máj 2014. Teda tvrdenie žalobcu, že podateľňa žalovaného nezaznamenala obsah celej zásielky
(bez preukázania opaku žalobcom) neobstojí. Za takýchto okolností nie je možné pričítať na ťarchu
žalovaného neobozretné správanie žalobcu, ktorý v konaní tvrdil, že súčasťou predmetnej zásielky

bolo aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015. Preukázať tieto tvrdenia žalobcu neboli spôsobilé
ani ním predložené ďalšie dôkazy a to ani výsluch Mgr. Závackej, manželky konateľa žalobcu. 39.
Odvolací súd konštatuje, že dôkazy uvádzané zo strany žalobcu tak ani v časovej a vecnej súvislosti
neboli podľa odvolacieho súdu spôsobilé preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach
žalobcu, že si riadne a včas splnil zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore

OZE na žalovaného, tak ako k tomu napokon dospel aj súd prvej inštancie a to práve s poukazom
na obsah evidencie doručenej pošty žalovaného.“ Výpoveď uvedenej svedkyne obsahovala viacero
objektívne vnímateľných nezrovnalostí. Svedkyňa síce tvrdila, že s istotou vie uviesť, že oznámenie o
predpokladanej charakteristike dodávky za rok 2015 dávala do obálky, pričom však na otázku, kedy
predmetnú zásielku dávala do pošty uviedla: „Presný dátum si nepamätám.“ Svedkyňa si bola istá, že

hlásenie zasielala spolu s nejakou faktúrou, avšak nebola si istá, z koľkých listov sa zásielka skladala
ako ani čo všetko bolo jej obsahom, či dokumenty boli spojené a ani presne do akej obálky boli
vkladané. Zároveň presne vedela opísať, že hlásenie v roku 2014 vyplnila, odniesla konateľovi podpísať
a opečiatkovať, následne ho zobrala k sebe, vypísala obálku a odniesla na poštu, následne však na
otázku, či pridal konateľ pečiatku aj na predmetné hlásenie z roku 2014 uviedla: „Neviem odpovedať. Až

po tom probléme som to začala sledovať.“ Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa nevedela uviesť, kedy
hlásenie vyplnila, kedy ho dala do pošty, koľko mala predmetná zásielka listov, ani čo všetko presne
bolo jej obsahom. Zároveň opakovane zdôraznili, že nedôveryhodnosť a nepresvedčivosť svedeckej
výpovede vyplýva tiež zo skutočnosti, že svedkyňa síce vedela opísať niektoré skutočnosti týkajúcesa plnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014, avšak nedokázala
uviesť žiadne skutočnosti súvisiace s plnením povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
za nasledujúce roky, napriek tomu, že od ich vyhotovenia a popísania uplynul podstatne kratší časový

úsek. Svedkyňa vo svojej svedeckej výpovedi týkajúcej sa žalobcu ako aj ostatných personálne a
majetkovo prepojených výrobcov tvrdí, že oznámenia pre spoločnosť Východoslovenská distribučná,
a.s. aj oznámenia pre ÚRSO vyhotovovala ona. Vo svedeckej výpovedi týkajúcej sa majetkovo a
personálne prepojeného výrobcu Lesná Development v konaní sp. zn. 26Cb/79/2019 svedkyňa však
nedokázala ani vysvetliť, podľa čoho vypĺňala údaje do predmetného oznámenia o predpokladanej

charakteristike dodávky vyrobenej elektriny a na otázku právneho zástupcu žalovaného svedkyňa
uviedla, že: „To si len tak dáte, to je len predpoklad, neviete ako bude svietiť slnko.“ Svedkyňa teda chce
tvrdiť, že údaje, ktoré mala údajne ona sama vypĺňať do oznámenia o predpokladanej charakteristike
dodávky vyrobenej elektriny a na ktorých závisel nárok žalobcu na podporu na celý ďalší nasledujúci
kalendárny rok, vypĺňala len tak „z brucha“ podľa vlastného ničím nepodloženého odhadu. Takého
tvrdenie považujú za viac než nedôveryhodné a pokiaľ takýmto spôsobom reálne boli zo strany žalobcu

údaje do oznámenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vypĺňané, takéto konanie žalobcu len
dokresľuje nezodpovedný spôsob, akým žalobca pristupoval k plneniu svojich zákonných povinností.
Za jednu z najdôležitejších skutočností spochybňujúcich vierohodnosť svedeckej výpovede považujú
skutočnosť, že svedkyňa nedokázala uviesť žiadne presnejšie informácie o spôsobe plnenia povinnosti
žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v nasledujúcich kalendárnych rokoch ako ani

o dátume ich odosielania a nedokázala uviesť žiadne bližšie informácie k žiadnemu konkrétnemu
oznámeniu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) v roku 2015 ani v roku 2016 ani žiadne informácie k žiadnej
konkrétnej zásielke, ktorej súčasťou malo byť oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) v roku 2015
ani v roku 2016. K plneniu povinnosti v ďalších rokoch dokázala svedkyňa uviesť len to, že povinnosť
bola na pokyn šéfa (jej manžela) plnená viackrát vo viacerých mesiacoch a viacerými spôsobmi, pričom

však nevedela bližšie identifikovať konkrétne spôsoby plnenia povinnosti v konkrétnych mesiacoch a
nedokázala uviesť ani jeden konkrétny prípad splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE v roku 2015 ani v roku 2016. Svedkyňa teda vedela opísať niektoré skutočnosti týkajúce sa
plnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014, avšak nedokázala uviesť
žiadne skutočnosti súvisiace s plnením povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za

nasledujúce roky, napriek tomu, že od ich vyhotovenia a popísania uplynul podstatne kratší časový úsek.
Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa nevedela uviesť, kedy hlásenie vyplnila, v koľkých vyhotoveniach,
kedy ho dala do pošty, koľko mala predmetná zásielka listov ani ďalšie súvisiace skutočnosti a najmä
si nedokázala uviesť žiadne skutočnosti týkajúce sa zásielok, ktorých obsahom malo byť oznámenie
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2015 ani v roku 2016, t.j. v časovo kratších

úsekoch. Je teda evidentné, že svedkyňa urobí všetko preto, aby podala svedeckú výpoveď svedčiacu v
prospech žalobcu (obdobne ako v prípade jemu personálne a majetkovo prepojených výrobcov 2. FVE
HUMENNÉaLesnáDevelopment),pričomvšakdochádzakviacerýmnezrovnalostiammedzitvrdeniami
svedkyne. Zároveň je možné sledovať, že svedkyňa sa každú ďalšiu svedeckú výpoveď pripravuje vždy
dôslednejšie a na otázky, na ktoré v predošlej svedeckej výpovedi nedokázala odpovedať, už v ďalšej

nasledujúcej svedeckej výpovedi týkajúcej sa iného personálne a majetkovo prepojeného subjektu,
odpovedať zrazu vie. Vzhľadom na to, že sa jedná o totožnú svedkyňu a totožnú povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorá mala byť predmetnou svedkyňou vyhotovovaná pre všetky
personálne a majetkovo prepojené subjekty v totožný deň, t.j. 29.05.2014 a ktorá mala byť pre všetky
personálne a majetkovo prepojené subjekty odosielaná totožnou svedkyňou v totožný deň, mali by byť

pamäťové vnemy predmetnej svedkyne k jednotlivým zásielkam rovnaké. Svedkyňa vždy v konkrétnom
konaní, ktorého sa jej výpoveď týka, síce vie opísať niektoré skutočnosti týkajúce sa plnenia povinnosti
konkrétneho posudzovaného výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014, avšak
nedokáže uviesť žiadne skutočnosti súvisiace s odosielaním akýchkoľvek iných zásielok v totožnom
období ako ani s plnením rovnakej povinnosti konkrétneho výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE za nasledujúce roky, napriek tomu, že od ich vyhotovenia a popísania uplynul podstatne kratší
časovýúsek.Napriektomu,žesisvedkyňanapriekviacniekoľkoročnémuobdobiuspomínanaokolnosti
súvisiace s odosielaním spornej zásielky, vôbec nespomína na žiadne iné zásielky vyhotovované a
odosielané v ten istý deň ako malo byť údajne odoslané sporné oznámenie žalobcu. Navyše zdôraznili,
že pri iných svojich svedeckých výpovediach týkajúcich sa sporných zásielok pre účely splnenia rovnakej

zákonnej povinnosti pre personálne a majetkovo prepojeného výrobcu 2. FVE HUMENNÉ, s.r.o. a Lesná
Development, s.r.o. so žalobcom, si B. C. už nespomína ani na samotnú spornú zásielku, o ktorej
vypovedala v tomto konaní. Predmetné oznámenie malo byť súčasťou spornej zásielky odosielanej
podľa informácie na podacom lístku na adresu žalovaného dňa 03.06.2014, t.j. rovnaký deň ako malobyť odosielané aj oznámenie pre personálne a majetkovo prepojeného výrobcu 2. FVE HUMENNÉ,
s.r.o. a Lesná Development, s.r.o. Pri svedeckej výpovedi v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn.
26Cb/79/2019 týkajúcom sa zásielky odosielanej svedkyňou za spoločnosť Lesná Development, však

totožná svedkyňa na otázku, aké ďalšie zásielky boli odosielané v ten istý deň, keď odosielala spornú
zásielku za spoločnosť Lesná Development, s.r.o., svedkyňa odpovedala: „Neviem.“ Je teda zrejmé,
že svedkyňa si nepamätá, kedy boli konkrétne zásielky odosielané, napriek tomu, že boli odosielané
totožný deň a napriek tomu, že ich mala sama vyhotovovať a sama odosielať a v každom z konaní
konkrétneho výrobcu si svedkyňa záhadne spomína výlučne na dotknutú zásielku konkrétneho výrobcu

a aj to nie presne a nedokáže presne popísať kompletný obsah dotknutej zásielky ani konkrétny dátum
jej odoslania, avšak na iné zásielky dotknutého subjektu a rovnako ani na zásielky iných subjektov
odosielané hoc aj v rovnaký deň ako ani v nasledujúce dni a dokonca ani nasledujúce roky si v žiadnom
z dotknutých prípadov nespomína. Svedkyňa si v každom z konaní konkrétneho výrobcu záhadne
spomína výlučne na dotknutú zásielku jedného konkrétneho výrobcu a aj to nie presne a nedokáže
prednepopísaťkompletnýobsahspornejzásielkyanikonkrétnydátumjejodoslania,avšaknaakékoľvek

iné zásielky dotknutého subjektu a rovnako ani iných subjektov odosielané hoc aj v rovnaký deň ako ani
v nasledujúce dni a dokonca ani nasledujúce roky si v žiadnom z dotknutých prípadov nespomína. Z
uvedeného vyplýva jediná skutočnosť, že svedkyňa je na každú svoju výpoveď dôkladne pripravovaná
ohľadnejednejkonkrétnejzásielkykonkrétnehovýrobcu,oktorejvypovedá,atedanejednásaovýpoveď
priameho prirodzeného vnemu a pamäťovej stopy svedkyne, ale o vopred naučenú výpoveď toho, čo

má počas výpovede odznieť tak, aby to pomohlo resp. nepoškodilo pozitívny výsledok sporu v prospech
dotknutého výrobcu. Naznačené a pre svedeckú výpoveď kľúčové atribúty (najmä reprodukovanie
prirodzených a ničím neovplyvňovaných vnemov), aj s poukazom na nižšie uvádzané, v daných
súvislostiach teda citeľne absentujú a preto je podľa žalovaných potrebné tieto skutočnosti vziať na
zreteľ pri hodnotení prezentovaných poznatkov, ktoré majú byť dôkaznou informáciou vyplývajúcou

z dôkazného prostriedku. Inými slovami mali za to, že aj vzhľadom k ostatným nižšie uvádzaným
okolnostiam, predmetný dôkazný prostriedok – svedecká výpoveď Mgr. Závackej nespĺňa imanentné
kritéria svedeckej výpovede, t.j. najmä reprodukciu prirodzených a ničím neovplyvňovaných vnemov.
V prípade, ak by tvrdenia svedkyne v jednotlivých konaniach týkajúcich sa konkrétnych výrobcov boli
pravdivé a svedkyňa tak, ako tvrdí, by predmetné oznámenia pre všetkých troch výrobcov, vrátane

žalobcu, reálne vyhotovovala v jeden deň a rovnako tieto reálne odosielala na poštu v jeden deň, musela
by si prirodzene pamätať, že všetky tri sporné oznámenia pre všetkých troch výrobcov vyhotovovala
súčasne a rovnako by si prirodzene musela pamätať, že všetky tri sporné zásielky, ktorých obsahom
mali byť údajne aj sporné oznámenia, odosielala na adresu spoločnosti Východoslovenská distribučná,
a.s. v rovnakom dni. Svedkyňa však sama bezprostredne v žiadnej zo svojich svedeckých výpovedí

neuviedla,ževzhľadomnato,žesajednáorovnaképovinnostiprevšetkytridotknutésubjektyvýrobcov,
tieto oznámenia vyhotovovala naraz v jeden deň, tak ako sú tieto datované (29.05.2014) a následne
tieto aj naraz odosielala na adresu spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. takisto spolu v jeden
deň (03.06.2014), naopak na výslovnú otázku právneho zástupcu žalovaného v konaní vedenom pod
sp. zn. 26Cb/79/2019 týkajúcom sa výrobcu Lesná Development, s.r.o., aké ďalšie zásielky odosielala v

tom istom dni, kedy mala byť odosielaná zásielka za spoločnosť Lesná Development, s.r.o., vyslovene
uviedla, že nevie. Svedkyňa si už teda nepamätala ani spornú zásielku posudzovanú v tomto konaní.
Skutočnosť, že si svedkyňa v každom konkrétnom spore pamätá len jednu konkrétnu, zhodou okolností
práve spornú, zásielku týkajúcu sa práve konkrétneho konania a nepamätá si na žiadne iné zásielky
odosielané toho istého dňa, a to ani na obsahovo zhodné zásielky, ktoré údajne sama vyhotovovala

a odosielala s rovnakým obsahom v údajne rovnakom čase, značne spochybňuje dôveryhodnosť
svedeckej výpovede predmetnej svedkyne a navodzuje dojem o tendenčnosti a účelovosti konkrétnych
svedeckých výpovedí tak, aby tieto podporili práve konkrétne konanie konkrétneho výrobcu. Uvedené
teda vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o tvrdení žalobcu a navodzuje dojem, že sporné oznámenia neboli
reálne vyhotovované v dátume v nich uvedenom, t.j. 29.05.2014 a rovnako ani neboli súčasťou sporných

zásielok odosielaných na adresu žalovaného dňa 03.06.2014 a že svedecké výpovede B. C. sú po
svojej obsahovej stránke len naučenými alebo podvedome pod vplyvom neskorších okolností ako aj
pracovného a domáceho prostredia (hoc aj podvedome) ovplyvnenými a pozmenenými informáciami
svedkynevždykukonkrétnejzásielke,scieľomzabrániť,abysaspoločnosti,vktorýchpôsobíjejmanžel,
dostali do straty, resp. aby svoju stratu zvýšili. Mali za to, že pri svedeckých výpovediach B. C. sa

nejedná o reprodukovanie mimovoľne zapamätaných skutočností, ale vzhľadom na druh popisovanej
skutočnosti, odstup času a závažnosť sankcie spojenej s nesplnením predmetnej zákonom stanovenej
povinnosti, o reprodukciu skutočností vedome alebo nevedome pod tlakom stresu a hospodárskej straty
žalobcu a ďalších naňho personálne a majetkovo prepojených subjektov, dokreslených a pozmenenýchvlastnými úvahami a úsudkami ako aj úvahami a úsudkami samotného žalobcu a jeho štatutárneho
orgánu. Od odoslania spornej zásielky do momentu, kedy sa touto otázkou začala svedkyňa zaoberať,
uplynulo cca 6 mesiacov a do momentu samotnej svedeckej výpovede uplynulo viac ako 2 roky, za

ktoré obdobie svedkyňa žijúca v jednej domácnosti a pracujúca v jednom zamestnaní so štatutárnym
zástupcom žalobcu dlhodobo podliehala značnému ovplyvňovaniu (hoc aj nevedomému), ktoré malo
nesporne vplyv na jej vnímanie a reprodukciu skutočností, o ktorých táto vypovedala, ako aj na samotný
obsah jej svedeckej výpovede. Vzhľadom k vyššie uvedenému mali teda za to, že predmetnú svedeckú
výpoveď nie je možné považovať za dôveryhodný dôkaz preukazujúci obsah spornej zásielky. Sám

žalobca ako aj sama svedkyňa poukazuje na skutočnosť, že svedkyňa plnila resp. mala plniť túto
povinnosť v roku 2014 po prvýkrát, čiže bola to pre ňu povinnosť nová, a to tak v prípade žalobcu, ako
aj v prípade personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti Lesná Development s.r.o. a rovnako aj v
prípade personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti 2. FVE HUMENNÉ s.r.o. V prípade všetkých
uvedených výrobcov vrátane žalobcu mala zabezpečovať splnenie predmetnej povinnosti v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE práve svedkyňa B. C., pričom v prípade všetkých troch výrobcov vrátane

žalobcu predmetnú povinnosť v dotknutom roku 2014 mala zabezpečovať svedkyňa Mgr. Závacká
prvýkrát, na ktorú skutočnosť poukazuje sám žalobca a aj sama svedkyňa. Tvrdenie žalobcu, že práve
pri všetkých troch výrobcoch sa predmetné oznámenie, ktoré malo byť vo všetkých troch prípadoch
údajne súčasťou zásielky s faktúrou odosielanou na adresu žalovaného v 2. rade dňa 03.06.2014,
zle zapísalo na podateľni spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. alebo sa stratilo niekde v

spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., tak ako sa to snaží účelovo navodiť žalobca, vyznieva
viac ako nepresvedčivo. Je zrejmé, že predmetná povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE bola pre Mgr. Závackú nová a táto ju pri preberaní agendy od svojej kolegyne v prípade všetkých
troch výrobcov jednoducho opomenula. Dôveryhodnosť svedeckej výpovede a jej obsahu spochybňuje
aj to, akým spôsobom, akými zásielkami a s akým obsahom, bola zo strany žalobcu voči žalovanému

v 2. rade plnená povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v predchádzajúcich rokoch
2011 – 2013, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že v predchádzajúcich rokoch bolo bežné, že
žalobca oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny a uplatnenie podpory
zasielal žalovanému v 2. rade vždy samostatnou zásielkou a toto nebolo nikdy priložené ako súčasť
akejkoľvek inej zásielky žalobcu voči žalovanému v 2. rade. Takáto svedecká výpoveď nemôže byť pri jej

vyhodnocovaní samostatne ako aj s ostatnými súdmi nižšej inštancie vykonanými dôkazmi, relevantným
podkladom pre záver tunajšieho súdu o riadnom a včasnom splnení povinnosti žalobcu v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
16H.Účelovosťatendenčnosťargumentáciežalobcuoúdajnomvloženípredmetnéhooznámeniazodňa
29.05.2014 do inej zásielky s iným obsahom vzbudzuje tiež spôsob plnenia povinnosti žalobcu v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému v 2. rade v predchádzajúcich rokoch 2011, 2012
a 2013, ktoré zásielky tvoria súčasť súdneho spisu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v konaní
žalobcu nebolo v predchádzajúcich rokoch bežné, aby tento zasielal oznámenia o uplatnení podpory
a o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE žalovanému ako súčasť akejkoľvek inej zásielky. Z predložených zásielok

za predchádzajúce kalendárne roky je naopak jednoznačne zrejmé, že žalobca si v predchádzajúcich
rokoch2011,2012a2013plnilsvojupovinnosťvzmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvždyosobitnou
zásielkou. Nikdy v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu žalobca neplnil svoju povinnosť tak,
že by oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vložil ako súčasť do nejakej faktúry
alebo akejkoľvek inej zásielky odosielanej na adresu žalovaného v 2. rade. Skutočnosť, že tak žalobca

urobil práve v roku 2014, keď bolo nesplnenie predmetnej zákonnej povinnosti sankcionované dočasnou
stratou nároku na podporu v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE a dobrovoľne si tak zhoršil svoju dôkaznú
situáciu a ohrozil nárok na podporu, vyznieva viac ako nepresvedčivo a absolútne nelogicky.
16I.Žalobcom prezentovaná konštrukcia o obsahu zmluvy a o tom, že jej predmetom mala byť údajne
aj podpora nad rámec stanovený zákonom o OZE, je v priamom rozpore so samotným textom

zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, z ktorej znenia je jednoznačne zrejmé, že predmetom zmluvy
o dodávke elektriny a doplatku je výlučne podpora vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za
podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu stanovenom zákonom
o podpore OZE. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa už vysporiadal Krajský súd v Košiciach
vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cob/179/2022 (prípad Lesná Development) zo dňa 27.09.2023, kde

tento v bodoch 42. - 44. výslovne uvádza, že: „42. Odvolací súd k námietke žalobcu, že žalobcovi
právo na podporu vzniklo uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 udáva, že predmetná
Zmluva o dodávke a doplatku 2015 nahradila Zmluvu o dodávke a doplatku 2013, a z jej obsahu
(a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si predmetnou zmluvou zmluvné stranyinak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky
tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne
vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými

právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akékoľvek polemizovanie strán sporu o dispozitívnosti,
resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE bez
právneho významu. V prejednávanom spore nebolo zo strany žalobcu preukázané, že úmyslom, resp.
vôľou žalovaného a VSE bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu.
Nedôvodná v tomto smere je aj argumentácia žalobcu, že žalovaný v 2. rade a VSE uzatvorením Zmluvy

ododávkeadoplatku2015prejavilivôľuposkytnúťžalobcovipodporunarok2015,inakbytakútozmluvu
so žalobcom uzatvorili pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore
OZE až na rok 2016, keďže uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu na to,
či právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti. 43.
Odvolaciemu súdu je pritom známe z vlastnej rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto zmlúv
zo strany žalovaného dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu,

bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE na rok 2015, keďže sa
uvedenou zmluvou malo regulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden rok. Napokon Zmluvou o
dodávke a doplatku 2015 boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán nielen vo vzťahu k odberom
elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny
pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3 ods. 1 písm. b/) ale aj prevzatím zodpovednosti za odchýlku

prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d/), teda bez jej uzatvorenia s
účinkami k 1.1.2015 by žalobca nemal nárok na takýto druh podpory. (...) 48. Odvolací súd zároveň
udáva, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015, k uzavretiu ktorej došlo po 15.8.2014 (kedy žalovaný
musel vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom toho, že k splneniu povinnosti zo strany žalobcu

skutočne aj došlo.“ Rovnaký právny názor vyslovil Krajský súd v Košiciach aj v jeho rozsudku, sp.
zn. 3Cob/126/2022 (prípad 1.FVE HUMENNÉ) zo dňa 28.09.2023, kde tento zhodne konštatuje, že:
„37. Pokiaľ žalobca namietal, že mu právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu s VSD,
tak z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak
upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto

zákonnéhoustanovenia.NaopakzuzatvorenejZmluvyododávkeadoplatku2015jednoznačnevyplýva,
že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi
predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika strán o dispozitívnosti, resp. kogentnosti a
možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore bez právneho významu. V konaní
nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného a VSD bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad

rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná v tomto smere je aj argumentácia žalobcu, že VSD
a žalovaný uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 prejavili vôľu poskytnúť žalobcovi podporu
na rok 2015, inak by takúto zmluvu so žalobcom uzatvorili pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti
podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore až na rok 2016, keďže uvedená zmluva sa uzatvárala na celé
obdobie podpory, bez ohľadu, či právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu

nesplnenia zákonnej povinnosti. Odvolaciemu súdu je pritom známe z jeho rozhodovacej činnosti, že k
uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými výrobcami
s právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore na
rok 2015, keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden
rok. Napokon Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán

nielen vo vzťahu k odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je
zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3 ods. 1 písm. b/) ale aj prevzatím
zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d/), teda
bez jej uzatvorenia s účinkami k 1.1.2015 by žalobca nemal nárok na takýto druh podpory. (...) 42. V
tejto súvislosti odvolací súd udáva, že Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku

a doplatku, k uzavretiu ktorej došlo po 15.8.2014 (kedy žalovaný musel vedieť o prípadnom nesplnení
povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) ZOP pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti,
že k splneniu povinnosti došlo. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca právo na podporu má (čo deklaruje
uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len ak splní podmienky v § 4
ods. 2 písm. c). Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania,

z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia
podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na nasledujúci kalendárny rok.“ A taktiež zhodný právny názor
vyslovil Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cob/180/2022 (prípad IKA TRANS), kde
tento v bode 50. výslovne uvádza, že: „Pokiaľ ide o Zmluvu o dodávke a doplatku 2015, ktorá nahradilaZmluvu o dodávke a doplatku 2013, z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva,
že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4
ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a

doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok
stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika strán o
dispozitívnosti, resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore
bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného a VSD
bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná v tomto

smere je aj argumentácia žalobcu, že VSD a žalovaný uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
prejavili vôľu poskytnúť žalobcovi podporu na rok 2015, inak by takúto zmluvu so žalobcom uzatvorili
pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore až na rok 2016, keďže
uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu, či právo na podporu výrobcovi
na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti. Odvolaciemu súdu je pritom
známe z jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku

2014 celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť
podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore na rok 2015, keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé
obdobie podpory a nie len jeho jeden rok. Napokon Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 boli upravené
práva a povinnosti zmluvných strán nielen vo vzťahu k odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3

ods. 1 písm. b/) ale aj prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d/), teda bez jej uzatvorenia s účinkami k 1.1.2015 by žalobca nemal nárok na
takýto druh podpory.“ Uzatvorenie zmluvy o dodávke elektriny, zodpovednosti za odchýlku a doplatku
je len jedným (nie však výlučným) z predpokladov na reálne nadobudnutie podpory v zmysle § 4 ods.
1 písm. b) a c) zákona o OZE a splnenie tohto predpokladu žiadnym spôsobom nenahrádza splnenie

ďalších zákonom stanovených predpokladov a rovnako ani zákonom stanovených povinností žalobcu
zákonomoOZEobligatórnevyžadovanýchprereálnenadobudnutiepodporyvzmysle§4ods.1písm.b)
a c) zákona o OZE, vzhľadom k čomu takáto zmluva nie je spôsobilá akokoľvek ovplyvniť právne účinky
sankcie v podobe nepriznania podpory v neprospech žalobcu, nakoľko tieto právne účinky sankčnej
povahy nastupujú ex lege a to bez ohľadu na (ne)vôľu zmluvných strán. Zmluva o dodávke elektriny,

zodpovednosti za odchýlku a doplatku je len prostriedok, prostredníctvom ktorého si žalovaní plnia
svoje zákonom o OZE stanovené povinnosti voči konkrétnym výrobcom elektriny. Reálne nadobudnutie
nároku na podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE konkrétnym výrobcom elektriny
(vrátane žalobcu) v tom-ktorom kalendárnom roku, je tak ako to správne konštatujú všeobecné súdy vo
vyššie citovaných rozhodnutiach, podmienené riadnym a včasným splnením všetkých zákonom o OZE a

prevádzkovým poriadkom žalovanému v 2. rade stanovených povinností, vrátane povinnosti v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Tak ako to správne vyhodnotil Krajský súd v Košiciach vo svojich vyššie
citovaných rozsudkoch, v texte zmluvy je jednoznačne zadefinované, že predmetom zmluvy o dodávke
elektriny a doplatku je výlučne poskytovanie podpory v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, t.j. v rozsahu predpokladanom zákonom o OZE, nie nad rámec zákonom o OZE stanoveného

rozsahu. Nikdy nebolo úmyslom ani vôľou žalovaných poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom
stanoveného rozsahu, takáto vôľa nebola zo strany žalovaných nikdy prejavená a navyše takáto vôľa na
strane žalovaných nikdy ani neexistovala. Uvedená konštrukcia žalobcu prezentovaná v jeho písomných
podaniach je v priamom rozpore so samotným textom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, z ktorej
znenia je jednoznačne zrejmé, že predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je výlučne podpora

vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi
predpismi.
16J.V zmysle bodu 2. preambuly zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je: „Odber elektriny na
základe tejto Zmluvy zabezpečovaný Odberateľom ako osobou poverenou PDS v súlade so zákonom
č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore).“ Predmetom zmluvy o dodávke
elektriny a doplatku je v zmysle bodu 1.: a) „Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu Odberateľovi v
zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení
Prevádzkového poriadku, b) Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od
Výrobcu elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny

podľa tejto zmluvy, c) Záväzok Odberateľa Výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d)
Záväzok Odberateľ prevziať zodpovednosť za odchýlku Výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona
o podpore, e) Záväzok Výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme
doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenejelektrine PDS v súlade s Prevádzkovým poriadkom PDS, f) Záväzok PDS v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a spôsobom v tejto zmluve uvedeným zaplatiť výrobcovi doplatok podľa
cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi.“ Pokiaľ žalobca

neustále argumentuje zmluvnou voľnosťou sporových strán a ich právom na uzatvorenie inominátnej
zmluvy, potrebné je v takejto súvislosti zdôrazniť aj právo sporových strán – obsah zmluvy dopĺňať
práve aj odkazom na všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré predmetný zmluvný vzťah dotvárajú
práve aj na tých obsahových miestach, na ktorých môže niektorá zo strán (subjektívne) pociťovať
pochybnosti o tých ktorých zmluvných dojednaniach. V súlade s doposiaľ vyššie uvádzaným, tak v

texte zmluvy je jednoznačne zadefinované, že predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je
poskytovanie doplatku a odberu elektriny za cenu elektriny na straty v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, t.j. rozsahu predpokladanom zákonom o OZE, nie nad rámec zákonom o OZE
stanoveného rozsahu. Naviac zmluva o dodávke elektriny a doplatku obsahuje v rámci definície
predmetu zmluvy v zmysle bodu 1. písm. a) záväzok výrobcu: „Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu
Odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine

podľa ustanovení Prevádzkového poriadku.“ Na uvedené následne nadväzuje v zmysle bodu 1. písm.
b) záväzok žalovaného: „Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od Výrobcu
elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto
zmluvy.“ Je teda zrejmé, že zmluva o dodávke elektriny ako aj práva a povinnosti z nej vyplývajúce sa
vzťahujú výlučne na vyrobenú a odovzdanú elektrinu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, t.j.

výlučne v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o OZE. Taktiež zmluva o dodávke elektriny
a doplatku obsahuje v rámci definície predmetu zmluvy v zmysle bodu 1. písm. e) záväzok výrobcu:
„záväzok výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore“. Z textu zmluvy je jednoznačne zrejmé, že predmetom zmluvy o
dodávke elektriny a doplatku je podpora vo forme doplatku ako aj vo forme odberu elektriny za cenu na

straty výlučne vo vzťahu k takej elektrine vyrobenej vo výrobnom zariadení výrobcu, na ktorú sa vzťahuje
podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca si v roku 2014 nesplnil svoju obligatórnu zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE, nárok na podporu elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobcu v kalendárnom roku 2015
zanikol, a teda elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení žalobcu v roku 2015 nie je elektrinou, na

ktorú sa vzťahuje podpora vo forme doplatku ani podpora vo forme odberu elektriny za cenu na straty
v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Záväzok žalovaných vyplývajúci zo zmluvy o dodávke
elektriny na úhradu doplatku a odber elektriny za cenu na straty, je priamo v samotnej zmluve o dodávke
elektriny a doplatku explicitne naviazaný na všeobecne záväzné právne predpisy, a to vrátane zákona o
podpore OZE a v ňom obsiahnutého ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE. Strany sporu teda neprejavili

v zmluve o dodávke elektriny a doplatku vôľu odchýliť sa od zákonného znenia ustanovenia § 4 ods. 3
zákona o OZE (a ani takúto vôľu nikdy nemali a takéto dojednanie nikdy nebolo ani predmetom žiadnych
vzájomných rokovaní strán sporu), a to ani pre rok 2015 ani pre žiadne iné roky trvania zmluvy, ako
sa to snaží účelovo navodiť žalobca, ale práve naopak, strany sporu výslovne podriadili svoj zmluvný
vzťah ustanoveniam všeobecne záväzných právnych predpisov, ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE

nevynímajúc. Samotný text zmluvy o dodávke elektriny sa teda žiadnym spôsobom neodchyľuje od
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE ani predmetné ustanovenie žiadnym spôsobom nevylučuje, tak
ako sa to snaží nesprávne navodiť žalobca vo svojich siahodlhých argumentáciách, ale práve naopak,
na jeho znenie ako súčasť toho času platných a účinných všeobecne záväzných právnych predpisov,
priamo odkazuje. Zmluva o dodávke elektriny a doplatku neobsahuje žiadne odchylné dojednanie, ktoré

by vylučovalo aplikáciu sankcie v § 4 ods. 3 zákona o OZE a napriek odchylnej dikcii zákona o OZE
umožňovalo žalobcovi uplatniť si a reálne nadobudnúť podporu aj v prípade nesplnenia si jeho zákonom
stanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE a rovnako ani samotní žalovaní žiadnym
spôsobom nikdy neprejavili vôľu sa od citovaného zákonného ustanovenia odchýliť alebo jeho aplikáciu
voči žalobcovi úplne alebo akokoľvek čiastočne vylúčiť. Podpora elektriny vyrobenej vo výrobnom

zariadení žalobcu, vo vzťahu ku ktorej nárok žalobcu na podporu vo forme doplatku a nárok na odber
elektriny za cenu na straty v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE zanikol v súlade s § 4 ods. 3
zákona o OZE, ako následok nesplnenia povinnosti žalobcu voči žalovaným v zmysle § 4 ods. 2 zákona
o OZE nie je a nikdy nebola predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku. Podpora takejto elektriny,
na ktorú zákon o OZE žalobcovi nepriznáva nárok, nie je a nikdy nebola predmetom zmluvy o dodávke

elektriny a nikdy nebola ani predmetom žiadnych predzmluvných rokovaní strán sporu. Žalobcovi by
teda nárok na podporu v zmysle novej zmluvy o dodávke elektriny vznikol len v prípade, ak by žalobcovi
nárok na podporu pre konkrétny kalendárny rok vznikol a tento by existoval (nenastal by dôvod jeho
zániku) v zmysle príslušných ustanovení zákona o OZE. Vzhľadom na to, že žalobca si svoju povinnosťv zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému v 2. rade v zákonom stanovenej lehote
v roku 2014 nesplnil, nárok na podporu žalobcu v dôsledku sankcie obsiahnutej v § 4 ods. 3 zákona
o OZE nevznikol, resp. tento zanikol. Vzhľadom na to, že predmetom zmluvy o dodávke elektriny s

účinnosťou od 01.01.2015 do budúcna bola výlučne podpora v zákonom stanovenom rozsahu, na ktorú
žalobcovi pre rok 2015 nevznikol nárok v dôsledku jeho nesplnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE, žalobcovi nevznikol ani nárok na podporu v zmysle zmluvy o dodávke elektriny
účinnej od 01.01.2015. Zmluvou o dodávke elektriny účinnou od 01.01.2015 v rovnakom znení ako je
zmluva uzavretá medzi stranami sporu, sa tunajší súd ako aj odvolacie a dovolacie súdy zaoberali vo

všetkých doterajších konaniach, vedených výrobcami voči žalovaným, nakoľko predmetné zmluvy boli
zo strany žalovaných uzatvárané paušálne so všetkými výrobcami. Súd prvej inštancie ako aj Krajský
súd v Košiciach vo všetkých doterajších konaniach dospel k záveru, že napriek existencii zmluvy o
dodávke elektriny, pre reálne nadobudnutie nároku na podporu konkrétnym výrobcom v konkrétnom
kalendárnom roku, je nevyhnutné, aby si dotknutý výrobca splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE, t.j. že predmetom zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 01.01.2015 je

podpora v zákonom stanovenom rozsahu. S existenciou zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou pre
rok 2015 do budúcna, uzatváranou v decembri 2014, sa tunajší súd aj jemu nadriadené všeobecné
súdy tohto času už jednoznačne vysporiadali, pričom žiaden zo všeobecných súdov v žiadnom z konaní
nedospel k žalobcom požadovanému názoru o možnosti priznania nároku na podporu v roku 2015
napriek nesplneniu povinnosti výrobcu v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE.

16K.Žalobca sa vo svojich podaniach domáha tiež interpretácie zmluvy o dodávke elektriny a doplatku
ním požadovaným spôsobom s poukazom na aplikáciu § 266 Obchodného zákonníka. Krajský súd v
Košiciach v bode 28.5 jeho rozsudku, sp. zn. 3Cob/98/2022 v súvislosti so žalobcom požadovanou
aplikáciou § 266 Obchodného zákonníka, uvádza, že: „Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu použitia
výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka ním naznačeným spôsobom, odvolací

súd udáva, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy
vôle dopĺňať.“ Rovnaký právny názor vyslovil Krajský súd v Košiciach aj v jeho rozsudkoch sp. zn.
3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/180/2022 a sp. zn. 4Cob/179/2022. V súvislosti s uvedeným zdôraznili,
že aplikácia jednotlivých ustanovení § 266 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy v prípade, ak
prejav vôle nie je celkom určitý a existujúcu neurčitosť je potrebné odstrániť výkladom prostredníctvom

zákonom stanovených interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka. Uvedená situácia
neurčitosti prejavu vôle však nie je v prípade zmluvy o dodávke elektriny a doplatku daná. V zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zverejneného v ZSR pod č. 81/2003: „Ak je v zmluve obsiahnutá
dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal
dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha.“ Zo znenia

zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je, tak ako to konštatuje aj Krajský súd v Košiciach vo všetkých
svojich rozsudkoch týkajúcich sa žalobcu a iných so žalobcom personálne a majetkovo prepojených
subjektov,jednoznačnezrejmé,žepredmetomzmluvyododávkeelektrinyadoplatkujevýlučnepodpora
vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi
predpismi. V zmysle bodu 2. preambuly zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je: „Odber elektriny na

základe tejto Zmluvy zabezpečovaný Odberateľom ako osobou poverenou PDS v súlade so zákonom
č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore).“ Predmetom zmluvy o dodávke
elektriny a doplatku je v zmysle bodu 1.: a) „Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu Odberateľovi v
zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení

Prevádzkového poriadku, b) Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od
Výrobcu elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa
tejto zmluvy, c) Záväzok Odberateľa Výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d) Záväzok
OdberateľprevziaťzodpovednosťzaodchýlkuVýrobcuvzmysle§3ods.1písm.d)zákonaopodpore,e)
ZáväzokVýrobcuvyrobiťelektrinuspôsobom,naktorýsavzťahujepodporavoformedoplatkuvzmysle§

3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine PDS v súlade s
Prevádzkovým poriadkom PDS, f) Záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
aspôsobomvtejtozmluveuvedenýmzaplatiťvýrobcovidoplatokpodľacenovéhorozhodnutiaÚradupre
reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi.“ V texte zmluvy je teda jednoznačne zadefinované, že
predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je poskytovanie doplatku a odberu elektriny za cenu

elektriny na straty v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu predpokladanom
zákonom o OZE, nie nad rámec zákonom o OZE stanoveného rozsahu. Jednoznačnosť a nespornosť
znenia zmluvy o dodávke a doplatku potvrdzuje aj skutočnosť, že všetci ostatní výrobcovia (jedná sa o
stovky výrobcov) okrem žalobcu a s ním personálne a majetkovo prepojených subjektov, s ktorými bolizo strany žalovaných na prelome rokov 2014/2015 uzatvárané rovnaké zmluvy za rovnakých podmienok
(po dátume 15.08.2014, t.j. po dátume, dokedy mala byť splnená povinnosť výrobcov v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE), s rovnakým obsahom a na rovnaké obdobie trvania zmluvy, obsah zmluvy ani

vôľu žalovaných nepovažovali za spornú a zmluvu o dodávke a doplatku vykladali a jej obsahu prikladali
význam zhodný s významom, ktorý zmluve a jej obsahu prikladá samotní žalovaní, a teda že sa jedná
o zmluvu v rozsahu zákonnej podpory OZE. Vzhľadom na skutočnosť, že stovky výrobcov v postavení
adresátovpredmetnejzmluvyododávkeadoplatkunepovažovaliobsahzmluvyododávkeadoplatkuza
sporný, ale naopak, považovali obsah zmluvy o dodávke a doplatku za jednoznačný, mali za to, že obsah

zmluvy o dodávke a doplatku je dostatočne jednoznačný a jej znenie nepripúšťa rôzny výklad. Vzhľadom
k uvedenému mali za to, že v danom prípade nie je dôvod, aby tunajší súd vykonal dokazovanie
na výklad prejavu vôle premietnutého do zmluvy o dodávke a doplatku podľa § 266 Obchodného
zákonníka, ktorého sa žalobca domáha vo svojom podaní. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka
prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle
určený, známy alebo jej musel byť známy. Ako už bolo uvedené v našom predchádzajúcom vyjadrení

zo dňa 23.02.2024, vôľou žalovaných bolo, v prípade žalobcu ako aj všetkých ostatných výrobcov z
obnoviteľných zdrojov energie, výlučne poskytovanie podpory v rozsahu stanovenom zákonom o OZE,
tak ako to vyplýva aj zo samotného textu zmluvy o dodávke a doplatku, ktorú skutočnosť potvrdzuje
zhodne aj Krajský súd v Košiciach vo všetkých svojich rozsudkoch. Žalobcovi bolo a muselo byť, tak
ako všetkým ostatným výrobcom v obdobnom postavení ako žalobca, známe, že sa jedná výlučne o

podporu v zákonom o OZE stanovenom rozsahu. Podpora v rozsahu nad rámec stanovený zákonom
nikdy nebola predmetom žiadnych vzájomných rokovaní strán sporu a rovnako ani žiadnych vzájomných
rokovaní žalovaných s akýmikoľvek inými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Žalobca
sa teda nemal dôvod domnievať, že práve v jeho prípade, napriek tomu, že takýto obsah zmluvy nikdy
nebol medzi stranami sporu vzájomne komunikovaný, a podpora nad rámec zákona o OZE nebola zo

strany žalovaných žalobcovi ani žiadnym iným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ani
nikdy v minulosti poskytovaná, by malo dôjsť zo strany žalovaného k poskytovaniu podpory nad rámec
stanovený zákonom o OZE a za iných podmienok ako stanovuje zákon o OZE. Ani aplikáciou § 266 ods.
1 Obchodného zákonníka teda nie je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha žalobca o tom, že
predmetom zmluvy o dodávke a doplatku mala byť údajne podpora nad rámec stanovený zákonom o

OZE. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípade, že prejav vôle nie je možné vyložiť podľa
úmyslu konajúceho, vykladá sa podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení
osoby, ktorej bol prejav určený. Pri výklade podľa citovaného § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka nie
je rozhodujúci subjektívny význam prikladaný zmluve zo strany samotného žalobcu - naviac niekoľko
rokov po čase uzatvorenia zmluvy a v čase prebiehajúceho sporu, ale je rozhodujúci objektívny význam

prikladaný zmluve zo strany akéhokoľvek iného subjektu v postavení adresáta zmluvy. V danom prípade
vzhľadom na to, že rovnaké zmluvy za rovnakých podmienok (po dátume 15.08.2014, t.j. po dátume,
dokedy mala byť splnená povinnosť výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE), s rovnakým
obsahom a na rovnaké obdobie trvania zmluvy, boli zo strany žalovaných na prelome rokov 2014/2015
uzatvárané celoplošne so stovkami ďalších výrobcov v postavení adresátov predmetnej zmluvy, t.j. v

postavení rovnakom ako sám žalobca, je možné objektívny význam, ktorý by prejavu vôle premietnutého
do obsahu zmluvy prikladal akýkoľvek iný subjekt v postavení adresáta zmluvy o dodávke a doplatku, t.j.
v postavení žalobcu, vyvodiť práve z významu, ktorý predmetnej zmluve o dodávke elektriny a doplatku
prikladali všetci ostatní výrobcovia, ktorí boli adresátmi predmetnej zmluvy o dodávke a doplatku.
Zdôraznili, že všetci ostatní výrobcovia ako adresáti, ktorým bol návrh zmluvy určený, t.j. iné osoby v

postavení žalobcu, prikladali zmluve o dodávke a doplatku práve význam, ktorý bol zmluvou o dodávke
a doplatku určený a sledovaný samotnými žalovanými, a teda, že sa jedná o zmluvu týkajúcu sa
zákonnej podpory OZE poskytovanej zo strany žalovaných spôsobom stanoveným zákonom o OZE
a v rozsahu stanovenom zákonom o OZE. Žiaden z ostatných výrobcov (pričom sa jednalo o stovky
subjektov) v rovnakom postavení ako žalobca nenamietal obsah zmluvy ani žalobcom vykonštruovanú

argumentáciu, že by obsahom zmluvy mala byť podpora nad rozsah stanovený zákonom. Všetci ostatní
výrobcovia pochopili a bolo im z obsahu zmluvy o dodávke a doplatku zrejmé, že obsahom zmluvy o
dodávke a doplatku je práve a výlučne podpora v rozsahu stanovenom zákonom o OZE a za podmienok
stanovených zákonom o OZE. Vzhľadom na skutočnosť, že stovky iných adresátov zmluvy boli schopní
obsah zmluvy a vôľu žalovaných premietnutú do textu zmluvy o dodávke a doplatku pochopiť bez

akýchkoľvek problémov a zmluve o dodávke a doplatku a vôli žalovaných dokázali priradiť práve význam
sledovanýsamotnýmižalovanými,mámezato,žeargumentáciažalobcu,ktorousažalobcadomáhaním
predostretého výkladu zmluvy prostredníctvom pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka
tak, že jej obsahom má byť údajne podpora nad rámec stanovený zákonom o OZE, nemôže obstáť.Ani aplikáciou § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka teda nie je možné dospieť k záveru, ktorého
sa domáha žalobca o tom, že predmetom zmluvy o dodávke a doplatku mala byť údajne podpora
nad rámec stanovený zákonom o OZE. Rovnako nie je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha

žalobca o tom, že predmetom zmluvy o dodávke a doplatku mala byť údajne podpora nad rámec
stanovený zákonom o OZE, ani aplikáciou § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca a žalovaný
v 2. rade sú vo vzájomnom zmluvnom vzťahu v súvislosti s poskytovaním podpory podľa zákona o
OZE od roku 2011, pričom ani predmetom pôvodného zmluvného vzťahu uzavretého medzi žalobcom a
žalovaným v 2. rade nikdy nebolo poskytovanie podpory nad rámec a nad rozsah stanovený zákonom

o OZE, ale predmetom vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade bolo vždy aj na
základe predchádzajúceho zmluvného vzťahu, výlučne poskytovanie podpory v rozsahu stanovenom
zákonom o OZE a za podmienok stanovených zákonom o OZE. Rovnako nebolo poskytovanie podpory
v rozsahu nad rámec a nad rozsah stanovený zákonom o OZE a za podmienok odlišných od podmienok
stanovených zákonom o OZE nikdy ani predmetom žiadnych vzájomných predzmluvných rokovaní strán
sporu,atoanipriuzatváranípôvodnejzmluvyododávkeelektrinyadoplatkuarovnakoanipriuzatváraní

novejzmluvyododávkeadoplatku.Žalobcatedarovnakoakoaniostatnívýrobcovia,ktoríboliadresátmi
zmluvy o dodávke a doplatku, nemal dôvod sa mylne domnievať, že mu zo strany žalovaných bude na
základe zmluvy o dodávke a doplatku poskytovaná podpora v rozsahu nad rámec stanovený zákonom o
OZE a za podmienok odlišných od podmienok stanovených zákonom o OZE. Ani aplikáciou § 266 ods.
3 Obchodného zákonníka teda nie je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha žalobca o tom, že

predmetom zmluvy o dodávke a doplatku mala byť údajne podpora nad rámec stanovený zákonom o
OZE. Mali za to, že v danom prípade sa nejedná o prejav vôle pripúšťajúci rôzny výklad, hoci sa takéhoto
výkladu žalobca domáha, a teda nie je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a na
jeho aplikáciu nie sú splnené zákonom požadované podmienky.
16L.Žalobca vo svojich podaniach poukazuje tiež na údajnú dispozitívnosť ustanovenia § 4 ods. 2

písm. c) zákona o OZE a dispozitívnosť § 4 ods. 3 zákona o OZE, ktorú vyvodzuje zo skutočnosti,
že predmetné zákonné ustanovenia obsahujú právne normy súkromnoprávnej povahy. V súvislosti s
uvedeným zdôraznili, že z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že
jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi
predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika žalobcu o dispozitívnosti a možnosti sa

odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore bez právneho významu. Uvedený právny
názor žalovaných jednoznačne potvrdzuje aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn.
4Cob/179/2022 (prípad Lesná Development) zo dňa 27.09.2023, rozsudku, sp. zn. 3Cob/126/2022
(prípad 1.FVE HUMENNÉ) zo dňa 28.09.2023, ako aj rozsudku, sp. zn. 4Cob/180/2022 (prípad IKA
TRANS) zo dňa 30.05.2023, kde tento zhodne uvádza, že: „...z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a

doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok
stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akékoľvek polemizovanie strán
sporu o dispozitívnosti, resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o
podpore OZE bez právneho významu.“ V súvislosti s posudzovaním povahy právnej normy zdôraznili, že
ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE tvorí spolu s ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE jednu

právnu normu, a teda tieto zákonné ustanovenia je potrebné vnímať ako jeden celok, kde ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE predstavujú hypotézu a dispozíciu dotknutej právnej normy a § 4 ods.
3 zákona o OZE tvorí sankciu dotknutej právnej normy. Uvedenú skutočnosť konštatuje aj Ústavný súd
SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, kde tento výslovne uvádza, že: „Z vnútornej konštrukcie
nadväzujúcichustanovenízákonaopodporeOZEmožnotedavyvodiť,žeustanovenia§4ods.2zákona

o podpore OZE vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom
ustanovení (pozn.: § 4 ods. 3 zákona o OZE).“ V nadväznosti na uvedené ďalej Ústavný súd SR vo
svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 tiež uvádza, že: „...neplnenie zákonom ustanovených povinností
vo všeobecnosti nemôže požívať právnu ochranu, a preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného v
napadnutom ustanovení zákona o podpore OZE (pozn.: § 4 ods. 3 zákona o OZE) po naplnení jeho

hypotézy spočívajúcej v nesplnení zákonom ustanovených povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona
v zásade nemôže dôjsť k neprípustnému zásahu do ktoréhokoľvek ústavou garantovaného práva.“
Z obsahu zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj zo samotného nálezu
sp. zn. PL. ÚS 50/2015 je zrejmé, že povinnosti stanovené výrobcom ustanovením § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE sú povinnosťami obligatórnymi, ktoré sú povinní plniť si všetci výrobcovia elektriny

s právom na podporu. Zdôraznili, že plnenie povinností podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
zákonodarca určil ako obligatórnu podmienku pre uplatnenie si práva výrobcu elektriny na získanie
podpory na nasledujúci kalendárny rok, ktorú skutočnosť konštatuje aj samotný nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj samotný zákonodarca v dôvodovej správe a tiež vláda SR v rámcisvojho vyjadrenia v konaní vedenom na Ústavnom súde SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Vzhľadom na
znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj závery nálezu Ústavného súdu SR, sp.
zn. PL. ÚS 50/2015 máme za to, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je ustanovením

kogentným. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE tvorí s ustanovením
§ 4 ods. 3 zákona o OZE jeden celok a predstavuje hypotézu a dispozíciu jednej a tej istej právnej
normy, pričom ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE predstavuje sankciu tej istej právnej normy,
máme za to, že je potrebné dospieť k záveru o kogentnom charaktere celej dotknutej právnej normy
tvorenej § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 4 ods. 3 zákona o OZE ako celku. Nie je možné

trhať dotknutú právnu normu na samostatné časti a tieto posudzovať od seba oddelene a nezávisle,
a teda nie je možné ani časť jednej a tej istej právnej normy (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE)
považovať za kogentnú a časť tej istej právnej normy (§ 4 ods. 3 zákona o OZE) naopak za dispozitívnu.
Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV.
ÚS 491/2018 je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE sa jedná o obligatórnu zákonnú povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v

zákonomstanovenejlehoteasozákonomstanovenýmobsahomplniť.ZákonopodporeOZEnesplnenie
predmetnej zákonom stanovenej povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti
uplatnenia si podpory dotknutého výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods.
3 zákona o OZE, ktorú sankciu Ústavný súd SR považuje za ústavne súladnú a žiaducu. Ustanovenia
zákona o OZE sú prioritne kogentného charakteru a predstavujú oprávnenú a žiaducu ingerenciu štátu

do súkromnoprávneho vzťahu medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučnej sústavy, ktorú
skutočnosť potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 299/2017, ktoré jednoznačne
konštatuje, že štát do súkromnoprávneho vzťahu týkajúceho sa nároku výrobcu elektriny s právom
na podporu voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v zmysle § 4 ods. 1 zákona o
OZE, oprávnene a odôvodnene zasiahol úpravou kogentných noriem, či verejnoprávnych povinností

subjektov súkromnoprávneho vzťahu. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp.
zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV. ÚS 491/2018 je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa jedná o kogentnou normou stanovenú obligatórnu
zákonnú povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v zákonom stanovenej lehote
a so zákonom stanoveným obsahom plniť. Zákon o podpore OZE nesplnenie predmetnej zákonom

stanovenej povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti uplatnenia si podpory
dotknutého výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE, ktorú
sankciuÚstavnýsúdSRpovažujezaústavnesúladnúažiaducu.Zákonodarcaustanovilvýrobcomurčité
povinnosti, ktorých splnením podmienil nárokovateľnosť ich zákonom garantovaných práv a s ktorých
nesplnením spojil sankciu v podobe zániku nároku na uplatnenie ich zákonom garantovaných práv. V

prípade dotknutej právnej normy obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 4
ods. 3 zákona o OZE sa jedná o štátom zvolený spôsob regulácie určitého súkromnoprávneho vzťahu,
ktorá má byť regulovanými subjektmi dodržiavaná, a od ktorej regulácie nie je možné sa súkromnými
subjektmi svojvoľne odchýliť. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako
aj závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 a sp. zn. II. ÚS 299/2017 mali za to, že

ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je ustanovením kogentným.
16M.Žalobcaďalejopakovaneúčelovotvrdí,žeuzavretímzmluvyododávkeelektrinyvmesiaci12/2014
ako aj inštruovaním žalobcu zo strany žalovaného v 2. rade k fakturácii v liste 12/2014, malo dôjsť zo
strany žalovaných k údajnému uznaniu záväzku. S argumentáciou žalobcu ohľadom údajného uznania
záväzku sa vysporiadal Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cob/179/2022 (prípad

Lesná Development) zo dňa 27.09.2023, kde tento uvádza, že: 44. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu,
že sprievodný list žalovaného zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom zmluvy, ďalej uzavretie Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9.12.2014 a sprievodný list žalovaného z 10.12.2014 predstavujú
uznanie záväzku žalovaného zodpovedajúceho právu žalobcu na poskytnutie podpory, odvolací súd
uvádza, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. (...) 45. Odvolací súd konštatuje,

že uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka je teda zabezpečovacím inštitútom, a to v
tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky
(existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii
uznaného záväzku zaťažuje žalovaného). Uznanie záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné,
adresované veriteľovi a záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho

určitosť). Právny úkon uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho
platnosť sa vyžaduje splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok. 46. Odvolací súd preto dospel
k záveru, že listiny uvádzané zo strany žalobcu nie sú uznaním záväzku žalovaného platiť cenu elektriny
na straty v roku 2015. Preto je nenáležitá ani argumentácia žalobcu o prenose dôkazného bremenana žalovaného. XX. Z obsahu uvedených listín to, že žalovaný uznáva, t. j. deklaruje, že má voči
žalobcovi záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty nevyplýva. Ako už odvolací súd uviedol
vyššie, právo žalobcu na podporu nezaniklo; ale vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4

Zákona o podpore OZE si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. Zhodný právny názor
vyslovil Krajský súd v Košiciach tiež vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cob/180/2022, kde tento zdôrazňuje,
že: „51. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sprievodný list VSD zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom
zmluvy, ďalej uzavretie zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9.12.2014 a sprievodný list VSD
zo dňa 10.12.2014 predstavujú uznanie záväzku VSD a žalovaného zodpovedajúceho právu žalobcu

na poskytnutie podpory, odvolací súd uvádza, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu
listiny. (...) 52. Podľa § 323 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj
určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu trvá tento záväzok v čase uznania. 53. Uznanie
záväzku je teda zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa
tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá,
pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje žalovaného). Uznanie

záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné, adresované veriteľovi a záväzok musí byť
určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon uznania môže byť
súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje splnenie vyššie
uvedených zákonných podmienok. 54. V zmysle vyššie uvedeného, dokumenty uvádzané žalobcom nie
sú uznaním záväzku žalovaného (a VSD) platiť cenu elektriny na straty v roku 2015. Preto je nenáležitá

ani argumentácia žalobcu o prenose dôkazného bremena na žalovaného. 55. Z obsahu uvedených
dokumentov skutočnosť, že žalovaný (prípadne VSD) uznáva, t.j. deklaruje, že má voči žalobcovi
záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty nevyplýva. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, právo
žalobcu na podporu nezaniklo (čo deklarujú vyššie uvedené dokumenty); ale vzhľadom na nesplnenie
povinností ustanovených v § 4 si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015.“ Vzhľadom na

skutočnosť, že predmetný právny názor bol vyslovený zo strany Krajského súdu v Košiciach práve vo
veci obdobnej ako vec, ktorá je predmetom tohto sporu, argumentácie žalobcu v tomto smere považujú
za zodpovedané zo strany tunajšieho súdu ako aj zo strany Krajského súdu v Košiciach, a takýto právny
názor považujú za smerodajný aj pre rozhodovanie tunajšieho súdu v predmete tohto sporu. Žalobca vo
svojich podaniach na jednej strane tvrdí, že zmluva o dodávke elektriny uzavretá medzi stranami sporu s

účinnosťou od 01.01.2015 je právnym titulom vzniku záväzku žalovaných, na strane druhej však žalobca
zároveň tvrdí, že predmetná zmluva o dodávke elektriny uzavretá medzi stranami sporu s účinnosťou
od 01.01.2015 je len zabezpečením záväzku vo forme uznania záväzku žalovaných voči žalobcovi. V
súvislosti s uvedeným opakovane zdôraznili, že zmluva o dodávke a doplatku nemá náležitosti uznania
záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a táto nie je ani nemôže byť posudzovaná ako

uznanie záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ku ktorému právnemu názoru dospel
aj Krajský súd v Košiciach vo všetkých svojich rozsudkoch týkajúcich sa žalobcu a s ním majetkovo
a personálne prepojených subjektov. Opakovane zdôraznili, že na to, aby uznanie záväzku vyvolávalo
tie účinky, ktoré s ním § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka spája, musí akt uznania záväzku spĺňať
niektoré formálne a obsahové náležitosti, a to: 1. určitosť a zrozumiteľnosť uznávacieho prejavu (z

obsahu právneho úkonu a okolností prípadu musí byť jednoznačne zrejmé, že ide o uznanie záväzku),
2. identifikácia záväzku, ktorý sa uznáva (záväzok musí byť identifikovaný tak, aby nebol zameniteľný
s iným záväzkom), 3. prejav vôle dlžníka uznať určitý záväzok, 4. rozsah uznania záväzku (záväzok je
možné uznať v celom rozsahu, alebo len sčasti). V prípade zmluvy o dodávke a doplatku však žiadna
z vyššie uvedených požiadaviek uznania záväzku nie je naplnená, a teda zmluvu o dodávke a doplatku

nie je možné považovať za uznanie záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Najvyšší
súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 28. 2. 2011, sp. zn. 4 Cdo 94/2010 uvádza, že: „Aby uznanie
záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z ustanovenia § 323 ods. 1 vyplýva,
že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon
vymedzujeformálneajobsahovénáležitostitohtojednostrannéhoprávnehoúkonu.Preuznaniezáväzku

zákon vyžaduje písomnú formu, uznanie musí dlžník urobiť (adresovať) veriteľovi a z hľadiska obsahu
sa vyžaduje uznanie určitého záväzku. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť
spôsobu vymedzenia záväzku. Vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výšku, tak možno
realizovať odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad
(faktúra).“ Zmluva o dodávke a doplatku však neobsahuje žiadnu identifikáciu záväzku, ktorý by mal

byť zo strany žalovaných údajne uznávaný, a to ani jeho priamou identifikáciou ako ani odkazom na
žiadnu zmluvu, z ktorej údajný uznávaný záväzok vznikol. Zmluva o dodávke elektriny obsahuje odkaz
na pôvodnú zmluvu o dodávke elektriny len v bode 19. článku VII. zmluvy o dodávke a doplatku v
súvislosti s dohodou strán sporu o zániku pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku k 31.12.2014: „Dňom31.12.2014 zaniká doterajšia zmluva, na základe ktorej bola Výrobcovi poskytovaná podpora podľa
zákona o podpore uzatvorená medzi Výrobcom a PDS.“ Zmluva o dodávke a doplatku teda žiadnym
spôsobom neidentifikuje záväzok, ktorý by sa mal uznávať, a to ani čo do jeho dôvodu a rovnako

ani čo do jeho výšky. Rovnako tak zmluva o dodávke a doplatku neobsahuje prejav vôle žiadneho
zo žalovaných uznať akýkoľvek záväzok voči žalobcovi. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa
07.06.2011, sp. zn. 3 MObdo 4/2010 zdôrazňuje, že: „V uznaní dlhu musí byť obsiahnutý jasný prejav
vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. V konkrétnom prípade vyúčtovania, na základe
ktorých navrhovateľ jeho právo na zaplatenie uplatňuje podľa dovolacieho súdu nie je možné považovať

za uznávací prejav, z ktorého by bolo jednoznačne zrejmé, že týmto prejavom odporca mal v úmysle
uznať všetok záväzok vo vyúčtovaní uvedený preplatok.“ V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR
posudzoval obsah vyúčtovania vyhotoveného zo strany odporcu zaslaného navrhovateľovi, ktorými
odporca navrhovateľovi oznamuje, že má preplatok, v ktorom je uvedené, že „preplatok vám zašleme
na váš bankový účet do 30 kalendárnych dní od doručenia vyúčtovania“, pričom jednoznačne dospel k
záveru, že ani takéto vyúčtovanie s takouto formuláciou, nepredstavuje uznanie záväzku v zmysle § 323

Obchodného zákonníka: „Vyúčtovanie má oznamovací charakter, ale nie charakter uznania záväzku
v zmysle ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, prípadne Občianskeho zákonníka. Uvedenými
vyúčtovaniami odporca oznámil navrhovateľovi, že má preplatok, ktorý neskôr spochybnila znížil. Z textu
vyúčtovaní jednoznačne nevyplýva vôľa odporcu uznať záväzok, preplatok zaplatiť. Vyplýva z neho
iba podľa prílohy tabuľky, ktorú neskôr odporca spochybnil, že odporca ako prenajímateľ nájomcovi

oznamuje, že má preplatok.“ Rovnako ako sám Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí, aj právna
teória zdôrazňuje, že požiadavka určitosti právneho úkonu ako úkonu uznania záväzku v zmysle § 323
Obchodného zákonníka, nebude dodržaná napríklad ani v situácii, ak pôjde o záväzok dlžníka vrátiť do
určitého termínu požičané peniaze. Na to, aby bola požiadavka určitosti ako úkonu uznania záväzku
v zmysle § 323 Obchodného zákonníka naplnená, je potrebné, aby dlžník písomne uznal dlh čo do

dôvodu a výšky: „Určitost písemného projevu vůle je objektivní kategorií a takový projev vůle by neměl
vzbuzovat důvodně pochybnosti o jeho obsahu ani u třetích osob. Uznáním dluhu proto není např.
závazek dlužníka, byť písemný, vrátit v určitém termínu půjčené peníze (závazek ze smlouvy o půjčce),
nýbrž je třeba, aby dlužník písemně uznal, že splní svůj dluh, uvedl důvod jeho vzniku a výši (rozsah), v
jaké jej uznává.“ (k tomu srovnej M., O., Švestka, J., Škárová, M., Spáčil, J., a kol., Občanský zákoník,

Komentář, 10. vydání, Praha: C. H. Beck, 2006, str. 984). Vzhľadom k vyššie uvedenému je zrejmé, že
zmluva o dodávke a doplatku nespĺňa požiadavku určitosti právneho úkonu ako úkonu uznania záväzku
v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, a teda túto nie je možné považovať za uznanie záväzku v
zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Naviac opakovane zdôraznili, že žalovaný v 1. rade nebol ani
zmluvnou stranou pôvodnej zmluvy o dodávke uzavretej medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom. Zo

záverečných ustanovení novej zmluvy o dodávke a doplatku je jednoznačne zrejmé, že v danom prípade
sa jedná o privatívnu nováciu, t.j. v danom prípade dochádza k zániku pôvodného zmluvného vzťahu
z roku 2011 uzavretého medzi stranami sporu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu. Zmluvou o
dodávke elektriny a doplatku sa žalovaný v 2. rade a žalobca dohodli na ukončení pôvodnej zmluvy
o dodávke elektriny s účinnosťou k 31.12.2014 a spolu so žalovaným v 1. rade sa dohodli na nových

podmienkach vzájomného zmluvného vzťahu s účinnosťou od 01.01.2015 na celé zvyšné obdobie
trvania práva žalobcu na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Takéto dojednanie
o zmene zmluvných podmienok vzájomného zmluvného vzťahu formou zániku pôvodného zmluvného
vzťahu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu nie je možné považovať za uznanie záväzku. Pôvodná
zmluva o dodávke elektriny medzi žalobcom a žalovaným zanikla v zmysle vzájomnej dohody zmluvných

strán obsiahnutej v bode 19. článku VII. zmluvy o dodávke elektriny účinnej od 01.01.2015, dňom
31.12.2014. Vzhľadom k zániku pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou k 31.12.2014
teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že záväzok žalovaných na úhradu podpory elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov žalobcovi v roku 2015 vznikol z pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku a
tento bol následne novou zmluvou o dodávke elektriny účinnou od 01.01.2015 uznaný. Vzhľadom na

zánik pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade s účinnosťou
k 31.12.2014, záväzok žalovaných uhrádzať žalobcovi podporu elektriny vyrobenej z obnoviteľných
zdrojov energie pre rok 2015 mohol vzniknúť až novou zmluvou o dodávke elektriny s účinnosťou na rok
2015, za predpokladu, že by si žalobca v roku 2014 splnil riadne a včas všetky svoje zákonné povinnosti,
vrátane povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé,

že už samotná povaha právneho úkonu v podobe zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou pre rok
2015 ako privatívnej novácie, absolútne vylučuje možnosť, aby táto bola považovaná za právny úkon
v podobe uznania záväzku na úhradu podpory elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie pre
rok 2015. Uznanie záväzku je len zabezpečovací právny inštitút, a teda právny úkon, ktorým dlžníksvoj záväzok voči veriteľovi uznáva, nie je možné stotožňovať s právnym úkonom, z ktorého má údajne
uznávaný záväzok vzniknúť. V súvislosti s uvedeným zdôraznili, že podstatou uznania záväzku nie je
vznik nového záväzku, ale len potvrdenie existencie už existujúceho záväzku. Navyše žalovaní nikdy

žiadnym spôsobom neprejavili vôľu uznať žiaden záväzok voči žalobcovi na podporu vo forme doplatku
ani odberu elektriny za cenu na straty, a to ani pre rok 2015 a takúto vôľu žalovaní nikdy ani nemali
a už vôbec nie vo vzťahu k podpore vo forme výkupu elektriny za cenu elektriny na straty a doplatku
nad rozsah stanovený zákonom o OZE. Na strane žalovaných teda nebola nie len prejavená, ale
vôbec ani daná vôľa uznať akýkoľvek záväzok voči žalobcovi. Vzhľadom k vyššie uvedenému mali

za to, že zmluvu o dodávke a doplatku nie je možné považovať za uznanie záväzku v zmysle § 323
Obchodného zákonníka, nakoľko táto nespĺňa zákonom a judikatúrou požadované náležitosti uznania
záväzku. Argumentáciu žalobcu o uznaní záväzku a s tým súvisiacu argumentáciu žalobcu o prenose
dôkazného bremena teda považujú za absolútne nedôvodnú a tohto času už v plnom rozsahu vyriešenú
zo strany samotného Krajského súdu v Košiciach v obdobných právnych sporoch vedených výrobcami
voči žalovaným.

16N.Žalobca opakovane poukazuje tiež na mailovú odpoveď p. I. – pracovníčky žalovaného v 2. rade
zo dňa 30.01.2014, pričom sa tento dožaduje aplikácie § 266 Obchodného zákonníka. V súvislosti s
uvedeným opakovane zdôraznili, že z obsahu mailovej komunikácie je naviac jednoznačne zrejmé,
že táto sa vzťahuje výlučne na doplatok za rok 2014, pričom konkrétne sa viaže k mesiacu január
2014, ktorá skutočnosť je zároveň aj dôvodom zaslania cenového rozhodnutia žalobcu žalovanému v

2. rade. J. P. sa teda dopytovala výlučne na možnosť fakturácie dodanej elektrickej energie za mesiac
január 2014, ku ktorému mesiacu sa výlučne viaže aj mailová odpoveď p. I. o možnosti fakturácie.
Žalovaným obdobím je však obdobie kalendárnych mesiacov roku 2015, ktoré neboli predmetom
mailovej komunikácie zo dňa 30.01.2014 a ktorých sa mailová komunikácia zo dňa 30.01.2014 žiadnym
spôsobomnetýka.Mailovákomunikáciazodňa30.01.2014jetedaabsolútnebezpredmetnáprepredmet

tohto sporu, táto žiadnym spôsobom nesúvisí s plnením povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE ani s nárokom žalobcu na podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE
v jednotlivých kalendárnych mesiacoch v roku 2015. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, týkajúcej sa
požiadavky na aplikáciu § 266 Obchodného zákonníka. s poukazom na mailovú komunikáciu zo dňa
30.01.2014 a požiadavky na posudzovanie iného ako výslovného prejavu vôle pri plnení povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, trváme na tom, že cenové rozhodnutie ani jeho sprievodný
mail neobsahujú údaje obligatórne požadované § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE pre rok 2015, a
to (i) oznámenie o uplatnení podpory a druhu uplatňovanej podpory pre rok 2015 a (ii) oznámenie
o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015. V súvislosti s uvedeným
poukázali na to, že otázkou aplikácie § 266 Obchodného zákonníka vo vzťahu k splneniu povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, sa vysporiadal Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. II.
ÚS 420/2021 (vydanom v čase po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 1Obdo/41/2020), na
ktorésmepoukazovalivnašichpredchádzajúcichpísomnýchpodaniach.ÚstavnýsúdSRvpredmetnom
uznesení jednoznačne potvrdil argumentáciu všeobecných súdov ako aj argumentáciu samotného
žalovaných vo vzťahu k obsahovým náležitostiam povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o

OZE, ktorá je obligatórne zložená z dvoch samostatných, avšak na seba navzájom nadväzujúcich častí,
ktorých splnenie sa vyžaduje kumulatívne s tým, že nesplnenie ktorejkoľvek z uvedených povinností,
znamená porušenie zákonom uloženej obligatórnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE. Vzhľadom k uvedenému mailovú komunikáciu zo dňa 30.01.2014, kde prílohou mailu bolo
cenové rozhodnutie žalobcu na celé obdobie trvania práva žalobcu na podporu, v rámci ktorej druhá

časť hypotézy predmetnej právnej normy spočívajúca v oznámení uplatnenia podpory na rok 2015, v
ňom nie je obsiahnutá, nie je možné považovať za dokument preukazujúci splnenie zákonom stanovenej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
16O.Žalobca vo svojich podaniach poukazuje na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn.
10Cb/287/2014. V súvislosti s predloženým rozsudkom zdôraznili, že predmet sporu posudzovaný

Okresným súdom Žilina sa netýka otázky plnenia zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE a rovnako ani aplikácie sankcie v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE a s týmto ani
žiadnym spôsobom nesúvisí, a teda nesúvisí ani s predmetom sporu v tomto konaní a pre rozhodovanie
tunajšieho súdu v predmetnej právnej veci nemôže mať žiadnu relevanciu. Predmetom rozhodovania
Okresného súdu Žilina v žalobcom predloženom rozsudku bolo posudzovanie novely zákona o OZE

č. 30/2013 účinnej od 01.03.2013, ktorou sa zmenil text ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1
písm. b) zákona o podpore OZE tak, že sa zo znenia dotknutých ustanovení vypustilo spojenie „priamo
alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy“. V zmysle znenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona
o OZE v znení do 28.02.2013, t.j. pred prijatím novely zákona o OZE č. 30/2013: „Podpora výrobyelektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou sa zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej
je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy za

cenu elektriny na straty.“ V zmysle znenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE v znení od 01.03.2013, t.j.
po prijatí novely zákona o OZE č. 30/2013: „Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje odberom elektriny
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené
za cenu elektriny na straty.“ Predmetnou legislatívnou zmenou sa teda vypustili z textu dotknutého

ustanovenia slová „priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy7)“, ktorá legislatívna
zmenaazámerzákonodarcuprijejprijímaníboliprávepredmetomkonaniapredOkresnýmsúdomŽilina
v žalobcom predloženom rozsudku. Dôvodová správa k predmetnej legislatívnej zmene uvádza, že:
„Ustanovenie upravuje spôsob odberu elektriny za cenu na straty, ak výrobca elektriny nie je pripojený
priamo do regionálnej distribučnej sústavy, v doterajšej praxi je v mnohých prípadoch nemožné právo
dodávky elektriny za cenu na straty uskutočniť vzhľadom na všeobecnú platnosť právnych predpisov pre

oblasť vysporiadania odchýlky resp. prevzatia zodpovednosti za odchýlku.“ V zmysle znenia § 4 ods.
1 písm. d) zákona o OZE v znení do 28.02.2013, t.j. pred prijatím novely zákona o OZE č. 30/2013:
“Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len „výrobca elektriny s
právom na podporu“), má právo na odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy,
do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej

sústavy, za cenu elektriny na straty v období.“ V zmysle znenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona o OZE v
znení od 01.03.2013, t.j. po prijatí novely zákona o OZE č. 30/2013: “Výrobca elektriny, ktorý spĺňa
podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len „výrobca elektriny s právom na podporu“), má právo
na odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu
elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období.“ Dôvodová správa k predmetnej legislatívnej

zmene uvádza, že: “Ustanovenie upravuje spôsob odberu elektriny za cenu na straty, ak výrobca
elektriny nie je pripojený priamo do regionálnej distribučnej sústavy, v doterajšej praxi je v mnohých
prípadoch nemožné právo dodávky elektriny za cenu na straty uskutočniť vzhľadom na všeobecnú
platnosť právnych predpisov pre oblasť vysporiadania odchýlky resp. prevzatia zodpovednosti za
odchýlku.” Základnou otázkou uvedeného sporu teda bolo posúdenie, či vzhľadom na legislatívne

zmeny má zariadenie výrobcu na výrobu elektriny, ktoré je pripojené do miestnej distribučnej sústavy,
voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy nárok na podporu formou odberu elektriny za jej cenu
na straty. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy tvrdil s poukazom na legislatívne zmeny, že výrobca
voči nemu takýto nárok nemá, zatiaľ čo výrobca tvrdil opak, a teda, že nárok na podporu formou
odberu elektriny za jej cenu na straty voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy tento má

aj po legislatívnej úprave. Okresný súd Žilina v bode 44. V súvislosti s interpretáciou predmetných
legislatívnych zmien, ktoré boli predmetom sporu uvádza, že: “Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy
súdu a vymedzené východiská interpretácie sporného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c ) a § 4
ods. 1 písm. d) Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 01.03.2013 súd učinil v pomeroch
prejednávanej veci extenzívny výklad ustanovenia zákona, ktorý premietol do vyhodnotenia otázky

platnosti uzatvorenej zmluvy, z ktorej žalobca uplatňuje žalovaný nárok, a to v rovine namietanej
absolútnej neplatnosti zmluvy pre rozpor so zákonom ako aj v rovine tvrdeného omylu žalovaného v
procese uzatvárania zmluvy, a to v prospech priznania práva žalobcovi na podporu výroby elektriny, a
to v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 Zákona o podpore. Teda v situácii, že pôvodná
právna úprava pred prijatím zákona č. 30/2013 Z.z. oba spôsoby pripojenia výrobcu zariadenia , t.j.

priamym pripojením alebo pripojením prostredníctvom MDS, považovala za pripojenie do RDS, potom
súčasné znenie právnej normy, ktoré jednu modalitu pripojenia explicitne nevylučuje, je v pomeroch
prejednávanej veci namieste vykladať ako pripojenie do RDS bez ohľadu na spôsob pripojenia.” Z
vyššie citovaných legislatívnych zmien ako aj zo samotných dôvodových správ k nim je zrejmé, že
tieto explicitne nevylučujú možnosť pripojenia do regionálnej distribučnej sústavy aj prostredníctvom

miestnej distribučnej sústavy, t.j. z citovaných legislatívnych zmien ani z dôvodovej správy k nim
nevyplýva, že by ich cieľom bolo zúžiť rozsah výrobcov s právom na podporu len na tých, ktorí sú
priamo pripojení do regionálnej distribučnej sústavy prevádzkovateľa. Okresný súd Žilina teda vyššie
uvedenou interpretáciou dotknutých ustanovení dospel k záveru, že vylúčenie takejto modality pripojenia
výrobcu do regionálnej distribučnej sústavy nemožno zo znenia nového zákonného ustanovenia ako ani

dôvodovej správy k nemu vyvodiť. V prípade, ak teda prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
mal v spore prejednávanom Okresným súdom Žilina v žalobcom predloženom rozsudku, uzavretú s
výrobcom pripojeným do miestnej distribučnej sústavy zmluvu o podpore formou odberu elektriny za
jej cenu na straty, takúto zmluvu nebolo možné posudzovať obsahovo za zmluvu odporujúcu právnejúprave. V prípade, ktorého sa týka rozsudok Okresného súdu Žilina teda nemožno hovoriť o dohode
strán, ktorou by dochádzalo k obchádzaniu zákona alebo vyhýbaniu sa resp. vylučovaniu zákonom
predpokladaných následkov, pretože skutočnosť o nemožnosti výrobcu pripojeného do regionálnej

distribučnej sústavy prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy poberať podporu v podobe výkupu
elektriny za cenu na straty z novelizovanej právnej úpravy nevyplývala. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
sa jedná o absolútne odlišnú skutkovú aj právnu situáciu než aká je predmetom tohto sporu. Vzhľadom
na skutočnosť, že predmetný rozsudok sa vôbec netýka otázky plnenia zákonom stanovenej povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a rovnako ani aplikácie sankcie v zmysle § 4 ods. 3

zákona o OZE a s týmto ani žiadnym spôsobom nesúvisí, a teda nesúvisí ani s predmetom sporu
v tomto konaní a pre rozhodovanie tunajšieho súdu v predmetnej právnej veci nemôže mať žiadnu
relevanciu, mali za to, že predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na posudzovaný predmet sporu.
Otázkou aplikácie uvedeného rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn.: 10Cb/287/2014 na predmet
sporu sa zaoberal už Krajský súd v Košiciach v jeho rozsudku, sp.zn.: 4Cob/179/2022 (prípad Lesná
Development) zo dňa 27.09.2023 ako aj v jeho rozsudku, sp.zn.: 4Cob/180/2022 (prípad IKA TRANS) zo

dňa 30.05.2023, kde tento zhodne konštatuje, že: „52. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina sp.
zn. 10Cb/287/2014 odvolací súd udáva, že predmetné rozhodnutie nepredstavuje rozhodnutie vyšších
súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú rozhodovaciu prax podľa článku 2 základných princípov
Civilného sporového poriadku. Zároveň odvolací súd zvýrazňuje, že posudzovaný spor v konaní sp.
zn. 10Cb/287/2014 sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie, ako to bolo v prejednávanej veci na

súde prvej inštancie, ktorého rozsudok bol napadnutý odvolaním žalobcu, teda nešlo o obdobný spor po
skutkovej a právnej stránke.“ Navyše opakovane považujú za potrebné zdôrazniť, že v prípade rozsudku
Okresného súdu Žilina, na ktorý žalobca poukazuje, sa jedná len o ojedinelý právny názor súdu prvej
inštancie, ktorý nebol potvrdený zo strany odvolacieho súdu a ktorý nebol zo strany odvolacieho súdu
ani posudzovaný z dôvodu zastavenia konania a rovnako takýto právny názor nebol nasledovaný ani

aplikovaný žiadnym všeobecným súdom prvej a rovnako ani druhej inštancie, a to napriek skutočnosti,
že zo strany všeobecných súdov na celom území Slovenskej republiky, vrátane Okresného súdu Košice
I a Krajského súdu v Košiciach, boli doposiaľ právoplatne rozhodnuté desiatky sporov týkajúce sa
(ne)oprávnenosti nároku výrobcu na podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v kontexte
aplikácie sankcie v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE ako následku nesplnenia povinnosti výrobcu v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
16P.Skutočnosť, že žalobca si voči žalovanému svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE v roku 2014 nesplnil, jednoznačne potvrdzujú všetky predložené zoznamy žalovaného a ÚRSO, a
to: (i) zoznam žalovaného zo dňa 28.11.2014, (ii) zoznam žalovaného zo dňa 11.12.2014, (iii) zoznam
ÚRSO s názvom „Zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 zákona č. 309/2009

Z. z.“, (iv) zoznam ÚRSO s názvom „Zoznam výrobcov s doplatkom na rok 2014“ a (v) zoznamu ÚRSO
s názvom „Zoznam výrobcov s doplatkom na rok 2015“, kde vo všetkých uvedených zoznamoch je
jednoznačne a zhodne žalobca zaradený medzi výrobcov, ktorý si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE voči žalovanému v roku 2014 nesplnili, a teda medzi výrobcov s ktorými žalovaný
ani ÚRSO nepočítali pre účely refundácie nákladov žalovaného na doplatok. Akékoľvek špekulatívne

námietky žalobcu vo vzťahu k žalovaným predkladaným zoznamom a údajnej svojvoľnej manipulácii
žalovaného s ich obsahom, sú vylovene len ničím nepodloženými účelovými konštrukciami žalobcu
v snahe odvrátiť pozornosť od predmetu sporu a skutočností dôležitých pre meritum sporu a zvrátiť
žalobcovi hroziaci negatívny výsledok konania vo veci samej. V súvislosti s uvedenými argumentáciami
žalobcu týkajúcimi sa uplatňovania nákladov na TPS zo strany žalovaného v 2. rade v rámci cenových

konaní ÚRSO a zoznamov žalovaného v 2. rade predkladaných na ÚRSO, požiadali ÚRSO žiadosťou
zo dňa 11.06.2021 o poskytnutie viacerých súvisiacich informácií, v nadväznosti na čo im bola zo
strany ÚRSO poskytnutá na všetky položené otázky jednoznačná odpoveď podaním ÚRSO zo dňa
17.06.2021. Na prvú otázku, či ÚRSO eviduje spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ s.r.o. pôsobiacu na trhu
s elektrinou v postavení výrobcu s právom na podporu v zmysle zákona o OZE ako subjekt, ktorý

si v roku 2014 riadne a včas splnil/nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE voči žalovanému v 2. rade ako príslušnému prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy,
ÚRSO poskytlo jednoznačnú odpoveď: „Spoločnosť 1.FVE HUMENNÉ s.r.o., Dostojevského 4532/67,
Poprad 058 01, IČO: 45 918 643 si nesplnila povinnosť voči Východoslovenská distribučná, a.s. a
je uvedená v zozname výrobcov elektriny zo dňa 01.12.2014, predloženom spoločnosťou VSD, a.s.,

zaevidovanom pod podacím číslom 31526/2014/BA (060/VSD/EaIS/2014).“ Na druhú otázku, či ÚRSO
eviduje spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ s.r.o. ako subjekt, ktorý si v kontexte § 4 ods. 3 zákona o OZE
môže/ nemôže na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na podporu
podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE na kalendárny rok 2015, ÚRSO poskytlo jednoznačnúodpoveď: „Spoločnosť je vedená v zozname výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa §
4 zákona č. 309/2009 Z. z. v znení vtedy platnom a účinnom. Úrad eviduje túto spoločnosť ako
subjekt, ktorý si nemôže uplatniť právo na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení na výrobu

elektriny na kalendárny rok 2015.“ Rovnako jednoznačnú odpoveď poskytlo ÚRSO aj na tretiu otázku,
či bola/ nebola žalovanému v 2. rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v rámci
cenového konania týkajúceho sa refundácie skutočných nákladov na doplatok pre výrobcov elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou pre rok 2015, vyplatená
aj náhrada nákladov na doplatok na rok 2015 pre spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ s.r.o.: „Spoločnosti

VSD, a.s. nebola v rámci cenového konania týkajúceho sa refundácie skutočných nákladov na doplatok
vyplatená aj náhrada nákladov na doplatok na rok 2015.“ Z odpovedí ÚRSO je jednoznačne zrejmé,
že: (i) žalobca si voči žalovanému svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku
2014 riadne a včas nesplnil; (ii) žalobca si nemôže uplatniť nárok na podporu elektriny vyrobenej v
jeho výrobnom zariadení v roku 2015; (iii) žalovanému v 2. rade nebola v rámci cenového konania
týkajúceho sa refundácie skutočných nákladov na doplatok, vyplatená aj náhrada nákladov na doplatok

prežalobcuprerok2015.UvedenáodpoveďÚRSOnainfožiadosťtedajednoznačnevyvraciaakékoľvek
kreatívne argumentačné úvahy právneho zástupcu žalobcu ohľadom cenových konaní žalovaného v 2.
rade a uplatňovania/ neuplatňovania nákladov na podporu výrobcov elektriny a jednoznačne potvrdzuje
skutočnosti vyplývajúce zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním tunajšieho súdu, a
teda že žalobca si v roku 2014 voči žalovanému v 2. rade riadne a včas nesplnil svoju povinnosť v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Poukázal aj na odpoveď ÚRSO na infožiadosť samotného
žalobcu zo dňa 26.11.2021, ktorú priložil sám žalobca ako prílohu k svojim podaniam v iných konaniach.
Vrámciotázkyč.5sažalobcadotazovalÚRSO:„Zakýchdôvodovnebolavyplatenáajnáhradanákladov
na doplatok za rok 2015 pre nasledovných výrobcov elektriny z OZE/KVET: 1. FVE HUMENNÉ s.r.o.,
2. FVE HUMENNÉ s.r.o., Lesna Development, s. r. o. a IKA TRANS, spol. s r.o. v rámci cenového

konania týkajúceho sa následnej refundácie skutočne vynaložených nákladov na doplatok v roku 2015
spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s. a či existenciu takýchto dôvodov Úrad preveroval. (V
súvislosti s touto otázkou predpokladáme, že nevyplatenie takejto náhrady tkvie iba v tom, že spoločnosť
Východoslovenská distribučná, a.s. následne po uplynutí kalendárneho roku 2015 deklarovala Úradu,
že v roku 2015 nevyplatila uvedeným výrobcom doplatok a z tohto dôvodu teda neexistoval dôvod pre

následnú refundáciu.) (ďalej len „bod 5.)“).“ ÚRSO žalobcovi na predmetnú otázku poskytlo absolútne
jednoznačnú odpoveď v nasledovnom znení: „K bodu 5.) Podpora podľa § 3 ods. 1. písm. c) zákona
č. 309/2009 Z. z. nebola pre daných výrobcov vyplatená za rok 2015 z dôvodu, že si nesplnili vtedy
platnú zákonnú oznamovaciu povinnosť voči spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. Na záver
Vám v prílohe úrad predkladá zoznam, ktorý potvrdzuje, že dané subjekty si nesplnili vyššie uvedenú

zákonnú povinnosť.“ Odpoveď ÚRSO na otázku žalobcu č. 5 v jeho infožiadosti teda jednoznačne
potvrdzuje predchádzajúce stanoviská ÚRSO obsiahnuté v jeho podaniach zo dňa 13.07.2020 a zo
dňa 17.06.2021 a k nim priložených zoznamoch, a teda, že žalobca si voči žalovanému v 2. rade v
roku 2014 svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riadne a včas nesplnil. Zároveň
ÚRSO k svojej odpovedi na infožiadosť žalobcu predložilo opätovne aj zoznam výrobcov potvrdzujúci,

že žalobca si predmetnú zákonnú povinnosť nesplnil, ktorú informáciu o zozname výrobcov ako prílohe
odpovede ÚRSO však žalobca účelovo začiernil a predmetný zoznam účelovo nepredložil. Z obsahu
stanoviska ÚRSO je však aj bez predloženia samotného zoznamu zrejmé, že zoznam len potvrdzuje,
že žalobca ani ostatné s ním personálne a majetkovo prepojené subjekty si nesplnili svoju zákonnú
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. V konaní medzi stranami sporu vedenom na

tunajšom súde pod sp. zn. 26Cb/128/2015 bol zo strany tunajšieho súdu realizovaný dopyt na ÚRSO, v
nadväznosti na ktorý bola zo strany ÚRSO tunajšiemu súdu doručená odpoveď s názvom „Predloženie
administratívneho spisu“ zo dňa 23.01.2020 spolu s prílohami: (i) zoznam obsahujúci plánované údaje
o výrobcoch elektriny z OZE/KVET na rok 2015 datovaný 28.11.2014, (ii) list žalovaného adresovaný
ÚRSO s názvom „Predloženie zoznamu zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a

vysoko účinnou kombinovanou výrobou s právom na podporu, ktoré si na rok 2015 nemôžu uplatňovať
právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty a doplatkom“ zo dňa 11.12.2014 a (iii)
zoznam výrobcov elektriny za rok 2015. Z odpovede ÚRSO a jej príloh ako aj z doterajšej argumentácie
žalovaných a nimi predkladaných dôkazov je jednoznačne zrejmé, že v rámci cenových konaní a
celkovej tvorby finančných rezerv pre poskytovanie podpory výrobcom sa s podporou pre elektrinu

vyrobenú v zariadení žalobcu nepočítalo, a to práve z dôvodu, že si tento nesplnil svoju povinnosť v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Poukázali na skutočnosť, že informácie o predpokladaných
údajoch nahlasovaných na ÚRSO nemajú pre predmet sporu žiaden význam. Samotné ÚRSO vo svojej
odpovedi zo dňa 23.01.2020 výslovne uvádza, že: „V návrhu ceny spravidla prevádzkovateľ regionálnejdistribučnej sústavy zahŕňa do plánovaných nákladov všetkých výrobcov elektriny, pričom v tom čase
nezohľadňuje, či v daný rok výrobca má právo na podporu alebo nie. Skutočné zohľadnenie nákladov
na rok 2015 vrátane toho, či výrobca elektriny mal nárok na podporu bolo predmetom korekcie, ktorá sa

za rok 2015 vykonala v roku 2017 v samostatnom cenovom konaní (t + 2).“ K čomu ÚRSO ďalej dodáva,
že: „Úrad pristúpil v roku 2017 v cenovom konaní podľa § 14 ods. 11 a 12 zákona č. 250/2012 Z. z.
o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017
Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania
regulovaných činností v elektroenergetike v znení neskorších predpisov ku korekcii skutočných nákladov

na doplatok pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou
výrobou. Jeden z podkladov pre korekciu je okrem iných aj prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
siete poskytnutý zoznam výrobcov elektriny na rok 2015 zohľadňujúci skutočné vyplatenie doplatku
výrobcom, ktorým pre daný rok vznikol nárok na vyplatenie doplatku. Úrad tento zoznam výrobcov
elektriny zverejňuje na webovom sídle úradu. V zozname za rok 2015 bolo pri spoločnosti 1. FVE
HUMENNÉ, s.r.o. uvedené, že množstvo elektriny na doplatok 0 MWh a výška doplatku v roku 2015

bola 0 EUR.“ V nadväznosti na uvedené ÚRSO predkladá ako prílohu svojej odpovede aj zoznam
výrobcov elektriny za rok 2015, ktorý zoznam je verejne prístupný na webovej stránke ÚRSO a tento
je tohto času súčasťou súdneho spisu. V predmetnom zozname sa žalobca nachádza pod č. 52. Z
predmetného zoznamu je jednoznačne zrejmé, že v roku 2015 bolo množstvo elektriny na doplatok v
prípade žalobcu 0 MWh a rovnako aj výška doplatku pre žalobcu v roku 2015 bola 0,- EUR. Z uvedeného

je jednoznačne zrejmé, že v rámci cenových konaní, stanovovania výšky tarify za prevádzkovanie
systému ako aj rozsahu náhrady nákladov prevádzkovateľom distribučných sústav vynaložených na
podporu obnoviteľných zdrojov energie, nebola elektrina vyrobená v zariadení žalobcu zahrnutá, a to
práve z dôvodu, že si tento nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Pre
úplnosť priložili celý zoznam zverejnený na webovej stránke ÚRSO, tak ako je predkladaný žalovaným

v 2. rade aj do ostatných konaní so žalobcom a ním majetkovo alebo personálne prepojenými subjektmi.
Predmetná odpoveď ÚRSO ako aj prílohy k nej priložené teda len potvrdzujú argumentáciu žalovaných
v súvislosti so žalovaným v 2. rade predkladanými zoznamami k cenovým konaniam ÚRSO a priebehu
cenovéhokonaniaakoajsamotnúskutočnosť,žežalobcasivočižalovanémusvojupovinnosťvzmysle§
4ods.2písm.c)zákonaoOZEnesplnil.Žalovanísivšakdovoľujúopätovneuviesť,ževcenovomkonaní

predkladané a predpokladané údaje sú pre meritum veci (určenie, či si žalobca splnil svoju povinnosť v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014, a teda či mal alebo nemal v roku 2015 nárok na
uplatnenie doplatku) absolútne irelevantné, nakoľko ÚRSO v cenových konaniach (ako samo konštatuje
vo svojom liste) uplatňovalo správnu úvahu a priznalo úplne inú výšku predpokladaných nákladov na
doplatok. Cenové konanie žalovaného v 2. rade prebiehajúce v zmysle príslušných ustanovení zákona o

OZE a cenovej vyhlášky v elektroenergetike na ÚRSO a rovnako ani podklady v tomto konaní zo strany
žalovaného v 2. rade predkladané na ÚRSO, žiadnym spôsobom nesúvisia s predmetom tohto konania
vo veci samej a nie sú nijako spôsobilé preukázať splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému v 2.
rade, obsah spornej zásielky a rovnako ani doručenie oznámenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE. Vo všetkých zoznamoch tvoriacich súčasť súdneho spisu ako vo všetkých odpovediach ÚRSO

na jednotlivé infožiadosti je jednotne zhodne uvedené, že žalobca si voči žalovanému v 2. rade v roku
2014 svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil a nárok na podporu elektriny vyrobenej v jeho výrobnom
zariadení v roku 2015, mu teda v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE nevznikol. Rovnako je zo strany ÚRSO
jednoznačne zhodne potvrdené, že žalovanému v 2. rade nebola zo strany ÚRSO vyplatená náhrada
nákladov na doplatok pre výrobné zariadenie žalobcu pre rok 2015.

16Q.Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o interpretácii a aplikácii prechodného ustanovenia § 18e ods. 1
zákona o OZE zotrvali na doterajšej argumentácii obsiahnutej v doterajších podaniach a tejto sa v plnom
rozsahu pridržiavajú, pričom odkazujú zároveň na samotný právny názor vyslovený k tejto problematike
zo strany Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 nasledovaný ustálenou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov na úrovni všetkých inštancií. Nad rámec doposiaľ uvedeného poukazujú na to,

že predmetná otázka bola posudzovaná aj zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp. zn.
1Obdo/41/2020, kde tento potvrdil doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov na úrovni všetkých
inštancií, pričom výslovne uviedol, že: „Z ustanovenia článku I. § 1, ktorý špecifikuje predmet úpravy,
nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby (§ 1 písm. a/)
a jednak práva a povinnosti výrobcov (§ 1 písm. b/). V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3

Zákona o podpore OZE bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a
§ 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. So zreteľom na uvedené dovolací súd súhlasí so
závermi vo veci konajúcich súdov, že Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje medzi podmienkami
podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 cit. zák.upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu.
Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia
niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia. V nadväznosti

na uvedené je aj dovolací súd názoru, že ustanovenie § 18e cit. zák. iba upravuje, že podmienky podpory
výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia
podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to
po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle §
18e cit. zák. žalobcu ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 cit. zák. má teda väzbu k

podmienkampodporyvýrobyelektriny,ktorésúupravenév§3predmetnéhozákonaanemáväzbuk§4,
v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31. decembra 2018.
Vychádzajúc z uvedeného sa dovolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom,
že ustanovenie § 18e ods. 1zák. č. 309/2009 Z.z. nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu
z ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009Z.z. v znení do 31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť
povinnosti (notifikačnú povinnosť)v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené podľa

názorudovolaciehosúdu,súdprvejinštanciealeajodvolacísúdvecpoprávnejstránkeposúdilisprávne,
keď nepodriadili práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 Zákona o podpore OZE pod podmienky podpory
podľa § 3 cit. zák. a neaplikovali na ne prechodné ustanovenie v § 18e ods. 1 cit. zák., z dôvodu ktorého
považovaldovolacísúddovolaniežalobcuprenesprávneposúdenietejtoprávnejotázkyzanedôvodné.“
Opakovanú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k prechodnému ustanoveniu § 18e ods. 1 zákona o OZE

teda považujú za bezpredmetnú.
16R.Z doterajšieho priebehu konania a vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca nevie súdu prvej
inštancie hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo doručené žalovanému
v 2. rade, a teda vzhľadom na skutočnosť, že dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného
oznámenia a perfektnosti predmetného právneho úkonu zaťažuje žalobcu, máme zo to, že je potrebné

dospieť k záveru, že žalobca si povinnosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči
žalovanému v 2. rade nesplnil v zákonom stanovenej lehote (t.j. do 15.08.2014), a preto si nemôže
na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.
b) a c) na nasledujúci kalendárny rok (t.j. na rok 2015) a teda mu nevznikol nárok na zaplatenie
žalovanej sumy s príslušenstvom. Vzhľadom na vykonané dokazovanie mali za to, že v konaní bolo

naopak jednoznačne preukázané, že do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade sa dostala len faktúra
č. 005/2014 s jej povinnou prílohou ako obsah zásielky s podacím číslom K. zo dňa 03.06.2014, ktorá
skutočnosť je zrejmá tak z predloženého originálu zásielky s obálkou ako aj zo zápisu v knihe doručenej
pošty žalovaného v 2. rade. Žalobca svoje tvrdenie, že ním predložené oznámenie o predpokladanej
charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.05.2014 sa dostalo do dispozičnej

sféry žalovaného v 2. rade, v priebehu celého konania nepreukázal, takýto právny úkon žalobcu teda
nie je možné považovať v zmysle § 45 ods. 1 OZ za perfektný a povinnosť žalobcu v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE teda nie je možné považovať za splnenú. Oznámenie žalobcu o predpokladanej
charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 bez konkrétneho dátumu sa do dispozičnej
sféry žalovaného v 2. rade dostalo až dňa 05.12.2014, t.j. niekoľko mesiacov po uplynutí zákonom

stanoveného termínu. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR obsiahnutým v jeho uznesení
sp. zn. 2Obo/3/2008, sp. zn. 5Obo/163/2006, Najvyššieho súdu ČR obsiahnutým v jeho uznesení sp.
zn. 26Cdo/268/2011, Krajského súdu v Žiline obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn.: 13Cob/231/2019,
Krajského súdu v Bratislave obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/170/2018 ako aj samotného
Krajského súdu v Košiciach obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/2/2020, máme za to, že z

vykonaného dokazovania je potrebné dospieť k záveru, že žalobca si povinnosť podľa ustanovenia § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému v 2. rade nesplnil v zákonom stanovenej lehote (t.j. do
15.08.2014), a preto si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť
právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) ani c) na nasledujúci kalendárny rok (t.j. na rok 2015), a teda mu
nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Vzhľadom k uvedenému mali za to, že

vykonané dokazovanie, ani doterajšia existujúca rozhodovacia prax samotného súdu prvej inštancie ako
ani rozhodovacia prax Krajského súdu v Košiciach, neposkytuje relevantný podklad tunajšiemu súdu
pre to, aby žalobnému nároku žalobcu vyhovel.

17.Žalobca podaním zo dňa 25.06.2024 navrhol prerušenie konania podľa § 164 CSP. Uviedol, že pred

tunajším súdom prvej inštancie bolo vedené sporové konanie sp. zn. 26Cb/128/2015, kde (takisto ako v
tu vedenom konaní) bola žalobcom spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ s.r.o. a žalovanými boli spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s. a Východoslovenská energetika a.s. Vo vyššie spomenutom konaní
sp. zn. 26Cb/128/2015 súd prvej inštancie svojim rozsudkom sp. zn. 26Cb/128/2015-1523 zo dňa26.10.2021 zamietol žalobu žalobcu, pričom odvolací Krajský súd v Košiciach takéto rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil rozsudkom sp. zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.09.2023. Žalobca podal proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/126/2022 - 1920 zo dňa 28.09.2023 dovolanie,

pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky zatiaľ ešte nerozhodol o uvedenom dovolaní.
17A.Tak ako v tu vedenom konaní sp. zn. 26Cb/22/2019, aj vo vyššie uvedenom konaní pod sp.
zn. 26Cb/128/2015 (následne na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Cob/126/2022 a teraz
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obdo/18/2024) nároky uplatnené žalobcom
vyplývajú z tej istej trojstrannej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 uzavretej medzi žalobcom a

spoločnosťami Východoslovenská distribučná, a.s. a Východoslovenská energetika a.s. (konajúcou z
poverenia spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.). Taktiež všetky právne a skutkové aspekty,
rozhodujúce pre opodstatnenosť žalobcom uplatnených nárokov v oboch spomenutých konaniach, sú
zhodné a aj argumentácia žalobcu a aj žalovaných v tu vedenom konaní sp. zn. 26Cb/22/2019 je vo
všetkých podstatných ohľadoch zhodná s argumentáciou, ktorú uplatnili žalobca a žalovaní v konaní na
súde prvej inštancie vedenom pod sp. zn. 26Cb/128/2015 (následne na Krajskom súde v Košiciach pod

sp. zn. 3Cob/126/2022 a teraz na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obdo/18/2024).
17B.Žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie podľa § 164 CSP tu vedené konanie sp. zn. 26Cb/22/2019
prerušil do právoplatného skončenia dovolacieho konania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.09.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I,
sp. zn. 26Cb/128/2015-1523 zo dňa 26.10.2021. Žalobca mal za to, že prerušenie tu vedeného konania

na základe vyššie uvedeného návrhu je plne dôvodné v záujme dosiahnutia právnej istoty (t. j. stavu
aby rozhodnutia v rovnakých prípadoch boli jednotné). Žalobca mal taktiež za to, že ním navrhované
prerušenie tu vedeného konania zodpovedá kritériám vhodnosti, účelnosti a hospodárnosti konania.
17C.Z doterajšieho priebehu tohto konania je zrejmé, že súd prvej inštancie umožnil stranám sporu
prezentovať ich vyčerpávajúcu argumentáciu k právnej a aj skutkovej stránke sporu a umožnil im aj

predloženie príslušných listinných dôkazov. Nadväzne na uvedené je zrejmé, že právne posúdenie veci
a tým aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto konaní závisí od vyriešenia právnych otázok, ktoré sú
zhodne nastolené aj v prebiehajúcom dovolacom konaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.09.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I,
sp. zn. 26Cb/128/2015-1523 zo dňa 26.10.2021. Právoplatnosť rozsudku súdu prvej inštancie v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, ak v danej veci bolo podané dovolanie, nemusí byť ani
zďaleka definitívna, pretože dovolací súd môže o. i. zmeniť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
resp. môže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, čím je priamo a negatívne dotknutá aj právoplatnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie. V prípade, ak by súd prvej inštancie v tu vedenom konaní sp. zn.
26Cb/22/2019 rozhodol (napr. tak, že by sa stotožnil s právnymi závermi rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. 3Cob/126/2022 -1920 zo dňa 28.09.2023) ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu o dovolaní proti (tomuto) rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/126/2022-1920
zo dňa 28.09.2023, je zrejmé, že neúspešná strana sporu takmer s absolútnou istotou podá proti
nemu odvolanie. V tejto súvislosti je teda dôležité odlišovať pojem „vhodnosť, účelnosť a hospodárnosť
konania“ s pojmom „rýchlosť konania“ resp. so snahou dosiahnuť za každú cenu čo najrýchlejšie

meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie, a ignorovať to, či takéto čo najrýchlejšie rozhodnutie bude
aj zákonné, vecne správne a spravodlivé a najmä či bude zodpovedať aj kritériám dosiahnutia právnej
istoty. Poukázal na ust. § 157 ods. 1 CSP a čl. 17 CSP, z ktorých vyplýva, že požiadavka na rýchlosť
konania je iba jedným z viacerých kritérií pre postup a rozhodovanie súdu a aj to, že takáto požiadavka
nie je absolútna. Súd pri aplikovaní požiadavky na rýchlosť konania musí súčasne zohľadňovať aj to,

aby jeho postup a rozhodovanie boli hospodárne a aby zbytočne a neprimerane nezaťažovali strany
sporu resp. iné osoby. Okrem toho z čl. 2 CSP vyplývajú aj ďalšie požiadavky na postup súdu a
jeho rozhodovanie (t. j. spravodlivosť a účinnosť ochrany ohrozených alebo porušených práv a súlad s
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít).
17D.S poukazom na už uvedené, žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nemá vždy sám a rýchlo

rozhodnúť o otázke, ktorá patrí do jeho právomoci, najmä ak prebieha konanie pred iným súdom
(obzvlášť súdom najvyššej inštancie) o otázke, ktorej zodpovedanie má podstatný vplyv na jeho
rozhodnutie. Ak by malo platiť, že súd prvej inštancie musí sám a čo najrýchlejšie rozhodovať, potom by
inštitútprerušeniakonaniapodľa§164CSPbolnadbytočnýanedalbysanikdypoužiť.Ajpodľaodbornej
právnickej literatúry (v súvislosti s prerušením konania) sa má za to, že: „Pri rozhodovaní o návrhu

na prerušenie konania je potrebné uvažovať v intenciách vhodnosti, nakoľko prípadným prerušením
konania, do skončenia iného správneho alebo súdneho konania, môže prísť k predĺženiu konania,
prípadne aj o niekoľko rokov. Na druhej strane ale nie je vhodné, aby dva súdy rozhodli o totožnej otázke
napodkladetýchistýchskutkovýchokolnostíodlišne,nakoľkotovýznamnýmspôsobomoslabujeprincípprávnejistoty.Hlavnýmikritériamipreposúdenievhodnostiprerušeniakonaniapodľa§164súvhodnosť,
dĺžka konania, právo sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách čl. 17 CSP, zamedzenie
prípadných odlišných rozhodnutí aj súdov o tej istej otázke na podklade zhodných skutkových okolností

a hospodárnosť konania.“ Taktiež, aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/48/2020 zo
dňa 20.01.2021 ako aj podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 199/2019-31 zo dňa 26.07.2019:
(i) „Súd si pri fakultatívnom prerušení konania však musí uvedomiť a najmä zvážiť, či prerušenie konania
prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k spravodlivému rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie čl.
46 ods. 1 ústavy) a tento dôvod prerušenia konania tak preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných

prieťahov, ktorý je rozhodnutím o prerušení konania dotknutý.“;
(ii) „Samotný Civilný sporový poriadok počíta s takým „prieťahom“ v konaní spočívajúcom v možnom
prerušení konania pre účely vyriešenia otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takýto
„prieťah“, resp. odôvodnenú realizáciu takého fakultatívneho úkonu súdu podľa § 164 CSP, nemožno
potom považovať za zbytočný, ale za zákonom predpokladaný [...] neporušujúci právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty.“
Je teda potrebné mať na zreteli, že nie je vhodné, aby bolo rozhodované o úplne totožných právnych
otázkach na podklade tých istých skutkových okolností odlišne, pretože takýto stav by znamenal výrazné
oslabenie princípu právnej istoty.
17E.Žalobca v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/126/2022 - 1920 zo

dňa 28.09.2023 vymedzil nasledovné otázky právneho posúdenia, ktoré Krajský súd v Košiciach podľa
názoru žalobcu nesprávne posúdil, pričom na takomto posúdení aj založil svoje závery v spomenutom
a dovolaním napadnutom rozsudku:
a) nesprávne právne posúdenie nepodstatnosti povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c)
v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE;

b) nesprávne právne posúdenie ohľadne neexistencie uznania záväzku;
c) nesprávne právne posúdenie procesno-právnej otázky ohľadne dôkazného bremena;
d) nesprávne právne posúdenie aplikácie § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE.
Vyššie uvedené otázky zahŕňajú v sebe viacero čiastkových pod otázok, a to vrátane:
(a) potreby reflektovania predmetu, rozsahu a účelu právnej úpravy Zákona o podpore OZE

(ktorý upravuje iba tzv. povinnú a zo zákona nárokovateľnú a kompenzovateľnú podporu ako aj
práva a povinnosti iba v rámci takejto povinnej podpory, pričom nezasahuje do zmluvnej voľnosti
zúčastnených strán uzatvoriť slobodne zmluvu aj bez splnenia tam stanovených podmienok a povinností
aplikovateľných len na povinnú podporu) v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou ustanovenia § 4 ods.
2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE (pri zohľadnení jeho dispozitívnej povahy) v

situácii kedy bolo žalobcovi po 15.08.2014 navrhnuté uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a
kedy bola táto zmluva následne aj uzavretá bezvýhradne s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015;
(b) potreby interpretácie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 uzavretej po 15.08.2014 s jej celou a
bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015 ako prejavu vôle (a právneho úkonu) z pohľadu kogentných
kritérií podľa § 266 ObchZ (vrátane kritéria uvedeného v § 266 ods. 4 ObchZ) a aj pri zohľadnení

existencie alebo neexistencie podstatného právneho omylu resp. prejavenej alebo neprejavenej výhrady
na strane spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. a spoločnosti Východoslovenská energetika
a.s. pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ak tieto spoločnosti tvrdia, že táto nemala byť v
roku 2015 plnená;
(c) potreby náležitého posúdenia bezvýhradného návrhu a aj uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku

2015 s jej celou účinnosťou už od 01.01.2015 počas trvania Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 a
inštrukcie pre žalobcu ohľadne fakturácie podľa spomenutej zmluvy práve pre rok 2015 z pohľadu
uznania záväzku;
(d) potreby posúdenia presunu dôkazného bremena v dôsledku uznania záväzku, podstatnej časovej (a
aj vecnej a kauzálnej) súvislosti a zmarenia unesenia dôkazného bremena;

(e) potreby právneho posúdenia procesno-právnej otázky ohľadne (objektívneho a subjektívneho)
dôkazného bremena v daných okolnostiach.
Ani jedna z vyššie uvedených otázok nebola doposiaľ vyriešená v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (resp. v niektorých aspektoch týchto otázok sa podľa názoru žalobcu súd prvej
inštancie a aj Krajský súd v Košiciach odchýlili od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky).
17F.K uvedenému žalobca doplnil aj nasledovné bližšie priblíženie. Súd prvej inštancie v spomenutom
konaní sp. zn. 26Cb/128/2015 a následne aj Krajský súd v Košiciach v už zmienenom konaní sp.
zn. 3Cob/126/2022 odmietli žalované nároky z dôvodu nastúpenia súkromnoprávnej sankcie podľa§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE pre rok 2015, pretože žalobca údajne nepreukázal, že oznámil
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. (tu žalovanému v 2. rade) v termíne do 15.08.2014
uplatnenie podpory na rok 2015 (čím si údajne nesplnil pre rok 2015 oznamovaciu povinnosť podľa

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, v dôsledku čoho si nemôže v roku 2015 uplatňovať
podporu doplatkom a dodávkou elektriny za cenu na straty). Je však nesporné, že podľa Zmluvy
o dodávke a doplatku 2015 (ktorej uzavretie navrhla spoločnosť Východoslovenská distribučná,
a.s. žalobcovi po 15.08.2014 a ktorá bola uzavretá po 15.08.2014 medzi žalobcom, spoločnosťou
Východoslovenská distribučná, a.s. a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. (vystupujúcou

z poverenia spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.) s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou
už od 01.01.2015) sa spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. (v čase kedy bezpečne vedela,
či jej žalobca do 15.08.2014 oznámil uplatnenie podpory na rok 2015) zaviazala k poskytovaniu
podpory doplatkom pre rok 2015 a z jej poverenia sa aj spoločnosť Východoslovenská energetika
a.s. zaviazala k odberu elektriny od žalobcu za cenu na straty pre rok 2015. Teda je nesporné, že
uvedená súkromnoprávna zmluva uzavretá po 15.08.2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už

od 01.01.2015 vedie pre rok 2015 k opačnému výsledku, než aký predvída súkromnoprávna sankcia
podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE. Spoločnosť Východoslovenská energetika a.s. uzavrela
Zmluvuododávkeadoplatku2015aprijejplnenípostupovalzpovereniaspoločnostiVýchodoslovenská
distribučná,a.s.,čojasnevyplývazjejtextu.Žalobcamalzato,že(ajpretuvedenékonanie)jepodstatná
otázka dispozitívnej alebo kogentnej povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 psím. c) v spojení

s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, pričom žalobca zastáva názor, že uvedená norma má dispozitívnu
povahu. Taktiež je zrejmé, že za daného stavu (t. j. s ohľadom na čas návrhu a uzavretia Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 a jej bezvýhradne dohodnutú celú účinnosť už od 01.01.2015) je povaha
zmienenej právnej normy rozhodujúca.
17G.Zrozsudkusúduprvejinštancie,sp.zn.26Cb/128/2015aajzrozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach,

sp. zn. 3Cob/126/2022 však vyplýva, že oba súdy nazerali na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 iba z pohľadu toho, či táto sama osebe preukazuje splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre rok 2015 a úplne ignorovali, že:
(i) jej uzavretie v znení s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 1. 1. 2015 navrhla žalobcovi práve
spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. dňa 10.10.2014 (teda po 15.08.2014);

(ii) spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. navrhla uzavretie uvedenej zmluvy s jej celou
a bezvýhradnou účinnosťou od 01.01.2015 až po tom, ako už vedela, či jej žalobca v termíne
do 15.08.2014 oznámil teda či nastúpila alebo nenastúpila pre rok 2015 počnúc dňom 16.08.2014
súkromnoprávna sankcia podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE;
(iii) spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. a spoločnosť Východoslovenská energetika a.s.

(z poverenia spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.) uzavreli následne dňa 9. 12. 2014 so
žalobcom spomínanú zmluvu s jej celou účinnosťou od 01.01.2015 opäť bez akejkoľvek výhrady;
(iv) spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. zaslala žalobcovi dňa 10.12.2014 uzavretú Zmluvu
o dodávke a doplatku 2015 spolu aj s inštrukciou k fakturácii podľa nej práve pre rok 2015.
17H.Posúdenie platnosti a účinnosti (záväznosti) Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre rok 2015 podľa

§ 266 Obchodného zákonníka, a to aj prioritne s ohľadom na prípadnú existenciu alebo neexistenciu
právne ospravedlniteľného omylu na strane spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., príp.
existenciu alebo neexistenciu právne relevantnej pohnútky alebo výhrady na strane spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s. (ak táto spoločnosť napriek uzavretej Zmluve o dodávke a doplatku
2015 túto nechcela plniť v roku 2015 v jej celom rozsahu), je pritom zjavne kľúčové.

17I.Okrem toho je dôležité, že súd prvej inštancie v rozsudku sp. zn. 26Cb/128/2015 a následne
aj Krajský súd v Košiciach v už zmienenom rozsudku sp. zn. 3Cob/126/2022 ignorovali predmet,
rozsah a účel právnej úpravy danej Zákonom o podpore OZE (ktorý upravuje iba tzv. povinnú a
zo zákona nárokovateľnú podporu ako aj práva a povinnosti iba v rámci takejto povinnej podpory,
pričom nezasahuje do zmluvnej voľnosti zúčastnených strán uzatvoriť slobodne zmluvu aj bez splnenia

tam stanovených podmienok a povinností aplikovateľných len na povinnú podporu). Ignorovanie
potreby interpretácie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (a najmä jej ustanovenia o celej a
bezvýhradnej účinnosti od 01.01.2015) priamo odporuje záverom uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Obdo/73/2021 zo dňa 31.10.2022, sp. zn. 2Obdo/75/2021 zo dňa 25.10.2022, ako aj rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/164/2012 zo dňa 25.06.2014 a aj ďalším rozhodnutiam Najvyššieho

súdu SR, na ktoré odkazujú práve spomenuté rozhodnutia. Súd prvej inštancie v už spomenutom
konaní, sp. zn. 26Cb/128/2015 a následne aj Krajský súd v Košiciach v už zmienenom konaní, sp. zn.
3Cob/126/2022 dospeli k názoru, že z návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 10.10.2014 (aj
v spojení so sprievodným listom spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. z uvedeného dňa) a aniz uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 09.12.2014 (aj v spojení so sprievodným listom
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. zo dňa 10.12.2014 s inštrukciou k fakturácii pre žalobcu
podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015) nevyplýva, že spoločnosť Východoslovenská distribučná,

a.s. uznáva, t. j. deklaruje, že má voči žalobcovi záväzok v roku 2015 poskytovať mu podporu doplatkom.
V skutočnosti je však úplne zrejmé, že:
(i) v čase návrhu a aj uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 platila a bola účinná medzi
žalobcom a spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s. Zmluva o dodávke a doplatku 2011
uzavretá do budúcna na dobu neurčitú (t.j. aj pre rok 2015) a táto zakotvovala aj záväzok spoločnosti

Východoslovenská distribučná, a.s. poskytovať žalobcovi počas jej trvania doplatok a odoberať od
žalobcu elektrinu za cenu na straty;
(ii) počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2013 spoločnosť Východoslovenská
distribučná, a.s. navrhla žalobcovi (dňa 10.10.2015 a teda po 15.08.2014) uzavretie Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 01.01.2015, ktorá obsahovala záväzok
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. poskytovať žalobcovi aj naďalej doplatok a z jej

poverenia aj záväzok spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. odoberať od žalobcu elektrinu
za cenu na straty, a túto so žalobcom takto uvedené spoločnosti aj uzavreli (dňa 09.12.2014 a teda
po 15.08.2014) a následne dňa 10.12.2014 ešte aj spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s.
inštruovala žalobcu k fakturácii doplatku a dodávky elektriny za cenu na straty podľa uvedenej zmluvy
práve pre rok 2015.

17J.Podľa žalobcu uvedené nie je možné vnímať inak ako uznanie resp. deklarovanie záväzku
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. poskytovať žalobcovi v roku 2015 povinnú podporu
doplatkom a aj odberom elektriny za cenu na straty (prostredníctvom spoločnosti Východoslovenská
energetika a.s.), kde takéto záväzky spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. vyplývali už zo
Zmluva o dodávke a doplatku 2011. Súd prvej inštancie v už spomínanom konaní sp. zn. 26Cb/128/2015

a následne aj Krajský súd v Košiciach v už zmienenom konaní sp. zn. 3Cob/126/2022 došli k záveru, že
je to odosielateľ poštovej zásielky, ktorý musí preukázať, čo presne bolo obsahom doručenej zásielky
v čase doručenia jej adresátovi – a teda, že v danom prípade dôkazné bremeno ohľadne toho, že v
doporučenej poštovej zásielke č. RP909909963SK (ktorá bola dňa 05.06.2014 doručená spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s.) bolo aj oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015

zaťažuje žalobcu. V prejednávanom prípade sp. zn. 26Cb/128/2015 a sp. zn. 3Cob/126/2022 oba
súdy zároveň priznali jednoznačnú a nespochybniteľnú dôkaznú silu iba záznamu externej podateľne
činnej pre spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. o obsahu jej dňa 05.06.2014 doručenej
poštovej zásielky č. RP909909963SK. K takémuto záveru dospeli spomenuté súdy pri už spomenutom
nesprávnom právnom posúdení neexistencie uznania záväzku (s jeho dôsledkami podľa § 323 ods. 1

ObchZ v spojení s § 192 CSP) a napriek tomu, že:
(i) samotný záznam externej podateľne spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. o obsahu
doručenej poštovej zásielky bol neúplný a nepresný (uvádzal iba príjem faktúry bez jej samostatnej
prílohy a neúplné obchodné meno odosielateľa);
(ii) zo svedeckej výpovede pracovníčky externej podateľne spoločnosti Východoslovenská distribučná,

a.s. (pani B. F.) vyplynulo, že v jednej zásielke – čo konštatoval aj Krajský súd v Košiciach vo
svojom uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019, kde uviedol, že „bolo preukázané, že
podateľňa, prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 1/rade [t. j. pre spoločnosť Východoslovenská
distribučná, a.s.] nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného
podania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke.“;

(iii) po doručení predmetnej zásielky spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. dňa 05.06.2014 (o
ktorej žalobca tvrdí, že táto obsahovala aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 a čo potvrdila
aj svedkyňa B. C.) spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. vykonala kroky smerom k žalobcovi
(návrh a následne aj uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou
už od 01.01.2015 a inštruovanie k fakturácii žalobcu podľa nej práve pre rok 2015) a aj voči ÚRSO

(vyčíslenie plánovaných nákladov na podporu pre žalobcu na rok 2015 zo dňa 28.11.2014), ktoré
vytvárajú podstatnú časovú a naviac aj kauzálnu a vecnú súvislosť spôsobujúcu prenos dôkazného
bremena na žalovaného (aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a
aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012).
17K.Na základe uvedeného mal žalobca za to, že ako v konaní sp. zn. 26Cb/128/2014, tak aj v tu

vedenom konaní, došlo k prenosu dôkazného bremena na spoločnosť Východoslovenská distribučná,
a.s. v dôsledku: (a) uznania záväzku spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., (b) podstatnej
časovej a naviac aj vecnej a kauzálnej súvislosti, a (c) zmarenia možnosti uniesť dôkazné bremeno
žalobcu v dôsledku nedostatočnej evidencie spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. vedenejbez náležitej odbornej starostlivosti. Súd prvej inštancie v už spomenutom konaní sp. zn. 26Cb/128/2015
a následne aj Krajský súd v Košiciach v už zmienenom konaní sp. zn. 3Cob/126/ 2022 dospeli k názoru,
že ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE nevylučuje uplatnenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore

OZE v jeho znení účinnom od 01.01.2014 v prípade, kedy zariadenie žalobcu na výrobu elektriny z
OZE bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, s tým, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore OZE je relevantné pre všetkých výrobcov elektriny z OZE bez ohľadu na to, kedy títo uviedli do
prevádzky svoje zariadenia na výrobu elektriny, čo má údajne vyplývať z nálezu Ústavného súdu SR,
sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 však ani len nespomína
ustanovenie§18eods.1ZákonaopodporeOZE.Vsúvislostisozmätočnosťouuvedenýchzáverovaich
nepostačujúcim odôvodnením vo vzťahu k argumentácii žalobcu v tam vedenom konaní (ktorá je totožná
s argumentáciou žalobcu v tu vedenom konaní), žalobca poukazuje na závery uznesení Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1Obdo/1/2021 zo dňa 29.03.2022 a sp. zn. 4Obdo/76/2022 zo dňa 31.01.2024
(ktorými dovolací súd zrušil príslušné rozsudky Krajského súdu v Košiciach) pre ich zmätočnosť a

nepreskúmateľnosť ich právnych záverov, čo sa priamo týka aj právneho záveru ohľadne aplikácie § 4
ods. 3 Zákona o podpore OZE v jeho znení účinnom od 01.01.2014 v spojení s § 18e ods. 1 Zákona
o podpore OZE.

18.Žalovaní v 1. a 2. rade v podaní zo dňa 01.07.2024 k návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedli,

že tento považujú za neopodstatnený a nedôvodný a nesúhlasia s ním. Konanie vo veci samej už raz
bolo zo strany tunajšieho súdu na návrh žalobcu prerušené uznesením Okresného súdu Košice I zo
14. decembra 2022, č. k. 26Cb/22/2019-748 v spojení s opravnými uzneseniami z 31. marca 2023, č.
k. 26Cb/22/2019-813 a zo 4. mája 2023, č. k. 26Cb/22/2019–836 do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 26Cb/128/2015. Predmetné uznesenie tunajšieho

súdu o prerušení konania bolo následne zo strany Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/2/2023
zo dňa 15.04.2024 zmenené tak, že návrh žalobcu z 22.09.2022 na prerušenie konania sa zamieta.
Krajský súd v Košiciach v bode 16. svojho uznesenia dospel k záveru, že: „Zároveň odvolací súd
dodáva, že základnou spornou otázkou v danom spore je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné

pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom, pretože podľa § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Z vývoja rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít je zrejmé, že existuje značná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá je pre súd prvej inštancie relevantná pri rozhodovaní
o vyššie nastolenej otázke, preto považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť žalovaným, že postup
súdu prvej inštancie spočívajúci v prerušení konania bol nedôvodný a súčasne aj rozporný so zásadou
rýchlosti a hospodárnosti konania.“ Vzhľadom k uvedenému mal za to, že prípadné ďalšie prerušenie
konania zo strany súdu prvej inštancie by predstavovalo priamy rozpor s inštrukciou odvolacieho súdu,

ktorá je pre súd prvej inštancie záväzná.
18A.Spor vo veci samej trvá už 5 rokov a napriek dĺžke trvania konania a existencii množstva rozhodnutí
samotného súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu aj Najvyššieho súdu SR v obdobných (aj rovnakých)
sporoch, a teda existujúcej značnej rozhodovacej praxi všeobecných súdov v rozhodujúcich otázkach
sporu, považujeme ďalšie prerušenia konania za absolútne nehospodárne a neodôvodnené. Žalobným

návrhom sa žalobca v predmetnom spore domáha zaplatenia žalovanej sumy od žalovaného v 1. rade
titulom podpory vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore
obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zákon o OZE“) a od žalovaného v 2. rade titulom podpory vo
forme odberu elektriny za cenu na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE.
18B.Právne otázky súvisiace s posudzovaním ústavnosti, zákonnosti, účelnosti, interpretácie a aplikácie

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 4 ods. 3 zákona o OZE boli už riešené zo strany Ústavného
súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, uznesení Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 491/2018,
uznesení Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 52/2020 a uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
487/2020, ako aj zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uzneseniach sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn.
3Obdo/72/2019, sp. zn. 3Obdo/116/2019, sp. zn. 1Obdo/27/2020. Aj otázka dôkazného bremena pri

preukazovaní obsahu zásielky, ktorá je v plnom rozsahu aplikovateľná aj na posudzovanie dôkazného
bremena pri preukazovaní splnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému v 1. rade zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE riadne a včas, vrátane preukazovania odoslania a doručenia jednostranného
právneho úkonu žalobcu obsahujúceho zákonom obligatórne požadované náležitosti v zmysle § § 4 ods.2 písm. c) zákona o OZE do dispozičnej sféry žalovaného v 1. rade a prípadného obsahu odosielanej
zásielky, bola už zo strany Najvyššieho súdu SR riešená v jeho uzneseniach, sp. zn. 2Obo/3/2008, sp.
zn. 5Obo/163/2006, sp. zn. 2Obdo/7/2021 a sp. zn. 2Obdo/16/2021 a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR,

sp. zn. 26Cdo/268/2011. Všetky skutkové aj právne otázky, ktoré sú predmetom tohto sporu, vrátane
posudzovania (ne)splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
žalobcom voči žalovanému v 1. rade a obsahu zásielky s podacím číslom K. zo dňa 03.06.2014, vrátane
svedeckej výpovede Mgr. Závackej (svedok za žalobcu) a p. F. (zamestnankyňa podateľne žalovaného
v 1. rade) ako aj ostatné žalobcom prezentované argumentácie, boli už predmetom posudzovania zo

strany Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/126/2022 konanie vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 26Cb/128/2015), kde Krajský súd v Košiciach po rozsiahlom dokazovaní
vykonanom zo strany tunajšieho súdu jednoznačne konštatoval, že žalobca si voči žalovanému v 1.
rade svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nesplnil, z ktorého dôvodu žalobcovi
nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom podpory vo forme doplatku ako ani titulom podpory
vo forme odberu elektriny za cenu na straty pre rok 2015. Rovnako boli všetky skutkové a právne

otázky riešené zo strany Krajského súdu v Košiciach v jeho rozsudkoch sp. zn. 3Cob/98/2022, sp. zn.
4Cob/179/2022asp.zn.4Cob/180/2022vydanýchKrajskýmsúdomvKošiciachvobdobnýchkonaniach
týkajúcich sa iných výrobcov zastupovaných totožným právnym zástupcom (2. FVE HUMENNÉ, Lesná
Development a IKA TRANS). Vo všetkých vyššie uvedených rozsudkoch sa všeobecné súdy zaoberali v
zásade identickou skutkovou a právnou situáciou, a rovnakou argumentáciou žalobcu, pričom dospeli k

jednoznačnému záveru, že žalobca si vo všetkých posudzovaných prípadoch voči žalovanému v 1. rade
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014 nesplnil, z ktorého dôvodu nastúpila
zákonom stanovená sankcia v podobe nemožnosti uplatnenia nároku na podporu v zmysle § 4 ods. 1
písm. b) a c) zákona o OZE v nasledujúcom kalendárnom roku 2015 v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE.
18C.Vzhľadom ku všetkým doposiaľ známym a relevantným skutočnostiam pre toto konanie, mali za to,

že práve názory a závery Krajského súdu v Košiciach v jeho rozsudkoch sp. zn. 3Cob/98/2022, sp. zn.
3Cob/126/2022, sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022 vydaných Krajským súdom v Košiciach
vyslovené práve v obdobných konaniach týkajúcich sa samotného žalobcu alebo iných výrobcov
zastupovaných totožným právnym zástupcom a rovnako právne názory ostatných všeobecných súdov
vo veciach týkajúcich sa splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zo strany

výrobcov voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, na ktoré poukazujeme, resp. na ktoré sme
poukazovali už vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, sú pre predmet tohto sporu v plnom rozsahu
aplikovateľné a pre tunajší súd smerodajné.
18D.Vzhľadom k existujúcej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, vrátane samotného súdu prvej
inštancie ako aj Krajského súdu v Košiciach v skutkových aj právnych otázkach predmetu sporu,

považujú návrh žalobcu na prerušenie konania za nedôvodný, neúčelný, nehospodárny a v rozpore
s rýchlosťou a efektívnosťou konania. Neodôvodnenosť prerušenia konania za vyššie uvedených
okolností zdôrazňuje aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení, sp. zn. 2Cob/7/2023 (konanie
Lesná Development, sp. zn. 26Cb/79/2019), kde tento uvádza, že: „15. Zároveň odvolací súd dodáva,
že základnou spornou otázkou v danom spore je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle §

4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné pre
posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO
a žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory
podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny,

vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Z vývoja rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít je zrejmé, že existuje značná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá je pre súd prvej inštancie relevantná pri rozhodovaní o
vyššie nastolenej otázke, preto považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť žalovanému, že postup
súdu prvej inštancie spočívajúci v prerušení konania bol nedôvodný a súčasne aj rozporný so zásadou

rýchlosti a hospodárnosti konania.“ Rovnaký právny názor zdôrazňuje Krajský súd v Košiciach aj vo
svojom uznesení, sp. zn. 2Cob/2/2023 (konanie 1. FVE HUMENNÉ, sp. zn. 26Cb/22/2019), kde tento
uvádza,že:„16.Zároveňodvolacísúddodáva,žezákladnouspornouotázkouvdanomsporejesplnenie
si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vo vzťahu k výrobnému
zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom,

pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na
podporu povinný oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o OZE, vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Z
vývoja rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je zrejmé, že existuje značná rozhodovaciaprax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá je pre súd
prvej inštancie relevantná pri rozhodovaní o vyššie nastolenej otázke, preto považuje odvolací súd za
potrebné prisvedčiť žalovaným, že postup súdu prvej inštancie spočívajúci v prerušení konania bol

nedôvodný a súčasne aj rozporný so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.“ Taktiež rovnaký
právny názor zdôrazňuje Krajský súd v Košiciach aj vo svojom uznesení, sp. zn. 2Cob/89/2023 (konanie
RS-1, sp. zn. 32Cb/22/2018), kde tento uvádza, že: „16. Zároveň odvolací súd dodáva, že základnou
spornou otázkou v danom spore je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné pre

posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a
žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa
§ 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy
k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Z vývoja rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
je zrejmé, že existuje značná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ktorá je pre súd prvej inštancie relevantná pri rozhodovaní o vyššie nastolenej
otázke, preto postup súdu prvej inštancie spočívajúci v prerušení konania bol nedôvodný a súčasne aj
rozporný so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.“
18E.V nadväznosti na doposiaľ uvedené mali za to, že prípadné ďalšie prerušenie konania vo veci samej
by predstavovalo nesprávny procesný postup tunajšieho súdu majúci za následok porušenie práva na

spravodlivý proces a konanie bez zbytočných prieťahov.
18F.Vzhľadom ku skutočnosti, že skutkové a právne otázky, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie
(ne)oprávnenosti žalobcovho nároku, ktorý je predmetom konania vo veci samej, boli už s konečnou
platnosťou posudzované tak zo strany samotného súdu prvej inštancie, Krajského súdu v Košiciach
ako aj Najvyššieho súdu SR, ďalšie prerušenie konania za takýchto okolností nepovažujú za účelné

a ani hospodárne. Nesprávny postup tunajšieho súdu pri nedôvodnom prerušovaní obdobných konaní
vo veci samej do rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach alebo do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
konštatoval Krajský súd v Košiciach okrem vyššie citovaných uznesení tiež vo svojom uznesení, sp.
zn. 4Cob/70/2023 (konanie 2.FVE HUMENNÉ, sp. zn. 30Cb/101/2019), kde zdôrazňuje, že: „21. K
opakovaným rozhodnutiam súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 164 C.s.p. odvolací súd

udáva, že súd je najskôr povinný urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až
keď tieto zlyhajú, môže súd konanie prerušiť. Výber týchto prostriedkov je na voľbe súdu (napr. spojenie
veci, riešenie tzv. predbežnej otázky), avšak uvedené je potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov súdneho konania. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada
hospodárnosti konania a prerušenie konania preto predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako

pravidlo. 22. V konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky si sporné otázky v právnych vzťahoch
strán môže súd prejudiciálne vyriešiť sám.“ Rovnako tiež v uznesení, sp. zn. 4Cob/2/2023 (konanie
Lesná Development, sp. zn. 29Cb/184/2015), kde Krajský súd v Košiciach zhodne uvádza, že: „18. K
rozhodnutiu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 164 C.s.p. odvolací súd udáva, že súd je
najskôrpovinnýurobiťinévhodnéopatreniadostupnýmiprocesnýmiprostriedkamiaažkeďtietozlyhajú,

môže súd konanie prerušiť. Výber týchto prostriedkov je na voľbe súdu (napr. spojenie veci, riešenie
tzv. predbežnej otázky), avšak uvedené je potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej
ochrany práv účastníkov súdneho konania. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti
konaniaaprerušeniekonaniapretopredstavujevovšeobecnostiskôrvýnimkuakopravidlo.19.Vkonaní
o zaplatenie peňažnej pohľadávky si sporné otázky v právnych vzťahoch strán môže súd prejudiciálne

vyriešiť sám.“
18G.Otázka nedôvodnosti prerušenia konania zo strany tunajšieho súdu do momentu právoplatného
skončenia odvolacieho konania na Krajskom súde v Košiciach alebo dovolacieho konania na Najvyššom
súde SR bola zo strany Krajského súdu opakovane posudzovaná v jeho uzneseniach:
• sp. zn.: 2Cob/7/2023 (konanie Lesná Development, sp. zn.: 26Cb/79/2019),

• sp. zn.: 4Cob/70/2023 (konanie 2.FVE HUMENNÉ, sp. zn.: 30Cb/101/2019),
• sp. zn.: 4Cob/2/2023 (konanie Lesná Development, sp. zn.: 29Cb/184/2015),
• sp. zn.: 4Cob/161/2022 (konanie IKA TRANS, sp. zn.: 29Cb/61/2016),
• sp. zn.: 4Cob/24/2023 (konanie IKA TRANS, sp. zn.: 33Cb/31/2019),
• sp. zn.: 4Cob/4/2023 (konanie 1.FVE HUMENNÉ, sp. zn.: 29Cb/151/2019),

• sp. zn.: 4Cob/144/2022 (konanie 2.FVE HUMENNÉ, sp. zn.: 33Cb/7/2020),
• sp. zn.: 2Cob/2/2023 (konanie 1. FVE HUMENNÉ, sp. zn.: 26Cb/22/2019),
• sp. zn.: 3Cob/1/2023 (konanie Lesná Development, sp. zn.: 29Cb/32/2019),
• sp. zn.: 2Cob/89/2023 (konanie RS-1, sp. zn.: 32Cb/22/2018),• sp. zn.: 3Cob/195/2023 (konanie RS-2, sp. zn.: 32Cb/12/2018),
kde vo všetkých prípadoch Krajský súd v Košiciach zhodne dospel k záveru, že: „...nebol dôvod
prerušiť toto konanie, pretože prerušenie konania by nebolo v súlade s čl. 17 základných zásad

Civilného sporového poriadku, podľa ktorých súd v konaní má postupovať tak, aby vec bola prejednaná
čo najrýchlejšie, aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom a aby bolo konané hospodárne a bez
neprimeraného zaťažovania strán sporu. Toto súd prvej inštancie nerešpektoval, ak vydal napadnuté
uznesenie.“ Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch Krajský súd v Košiciach zrušil uznesenie súdu
prvej inštancie, pretože neboli splnené procesné podmienky pre jeho vydanie a pretože súd nesprávnym

procesným postupom porušil právo na spravodlivý proces a konanie bez zbytočných prieťahov. Vo
všetkých vyššie uvedených prípadoch, vrátane tohto konania vo veci samej, Krajský súd v Košiciach
zároveň uložil súdu prvej inštancie povinnosť po zrušení uznesenia o prerušení konania vo veci konať
a rozhodnúť o merite prejednávaného sporu. Uvedená inštrukcia Krajského súdu v Košiciach ohľadom
ďalšieho postupu súdu prvej inštancie vo veci samej, vyslovená aj v tomto konaní vo veci samej, je pre
tunajší súd záväzná. Súd prvej inštancie je teda povinný vo veci samej konať a rozhodnúť, a to bez

ďalšieho nedôvodného prerušovania konania.
18H.Predmetné konanie sa vedie na tunajšom súde od roku 2019, t.j. 5 rokov a k dnešnému dňu
nebolo zo strany tunajšieho súdu vyslovené ani predbežné právne posúdenie sporu a vec nebola
do tohto momentu rozhodnutá ani na prvom stupni. V rámci posudzovania otázky opodstatnenosti
resp. neopodstatnenosti návrhu žalobcu na prerušenie daného konania, je vzhľadom na vyslovené

právne názory Krajského súdu v Košiciach potrebné zdôrazniť, že pri tomto posudzovaní by malo byť
zohľadnené kľúčové hľadisko zodpovedajúce zásade hospodárnosti konania. Z uvedeného dôvodu by
mal preto súd využívať procesný inštitút prerušenia konania ako určitý ultimátny nástroj na riešenie
reštriktívnych výnimiek, ktoré by nemali zodpovedať zaužívaným procesným pravidlám a zvyklostiam.
18I.Súd prvej inštancie sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 164 CSP preto

musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v článku 152 Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť
prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a
tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR môže dôjsť nielen neodôvodnenou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty strán sporu v primeranom čase
(m.m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Povinnosťou súdu prvej inštancie pri uplatňovaní
procesného postupu podľa § 164 CSP je teda v neposlednom rade zohľadniť Ústavou SR zakotvenú
požiadavku prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, a tým zabezpečiť stranám sporu vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote.

18J.Žalovaní majú v nadväznosti na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov
za to, že za daných okolností neexistujú akékoľvek rozumné dôvody pre ktoré by bolo potrebné
prebiehajúce konanie prerušiť a tunajší súd je povinný rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR a v nadväznosti na ňu ako aj na právne názory Krajského súdu v Košiciach
a samotného tunajšieho súdu prvej inštancie, je oprávnený si právne otázky prejednávaného sporu

posúdiť sám, bez prerušovania konania. V nadväznosti na tohto času existujúcu rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v otázkach prejednávaného sporu, mali za to, že v danom prípade je všetky otázky,
ktoré sú predmetom prejednávaného sporu, oprávnený v súlade s § 194 ods. 1 CSP posúdiť súd
prvej inštancie aj sám, s prihliadnutím na existujúcu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, vrátane
samotného súdu prvej inštancie a Krajského súdu v Košiciach v rovnakých a obdobných skutkových

a právnych otázkach, a teda rozhodnutie dovolacieho súdu o žalobcom podanom dovolaní, nie je
nevyhnutným predpokladom pre pokračovanie v predmetnom konaní.
18K.Vzhľadom ku všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, viažucim sa k aplikácii inštitútu prerušenia
konania, považujú návrh žalobcu na ďalšie prerušenie konania vo veci samej za nedôvodný a zároveň
za priamo rozporný so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, článkom 17 CSP ako aj rozporný so

samotným právom strán sporu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručenom v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.

19.Žalobca v podaní zo dňa 24.07.2024 uviedol, že na základe ustanovenia § 164 CSP má za to, že
je to predovšetkým súd prvej inštancie, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prerušení konania dokonca aj

bez návrhu hociktorej sporovej strany. Preto je na súde prvej inštancie a na jeho zvážení (ak neurobí
iné vhodné opatrenia, resp. ak po ich vyčerpaní má za to, že tieto nemusia postačovať) či k prerušeniu
konania pristúpi alebo nie, a to dokonca aj vtedy, ak by niektorá sporová strana (príp. aj obe) s takýmtoprerušením nesúhlasili. Poukázal na svoj návrh zo dňa 25.06.2024 na prerušenie tohto konania (body
23. až 23K. odôvodnenia tohto rozsudku).
19A.K predošlému prerušeniu tohto konania uviedol, že Krajský súd v Košiciach zrušil prvoinštančné

rozhodnutie o prerušení konania predovšetkým z dôvodu odpadnutia prekážky, pre ktoré bolo konanie
prerušené.
19B.Vo vzťahu k rozhodnutiam o prerušení iných obdobných konaní uviedol, že argumentácia
žalovaných je zavádzajúca pre jej neúplnosť. Všetky uznesenia Krajského súdu v Košiciach, na ktoré
v tejto súvislosti poukazuje vyjadrenie žalovaných, v ich spojení s uzneseniami súdu prvej inštancie o

prerušení príslušných konaní, možno rozdeliť do troch skupín.
19C.Prvú skupinu tvoria také uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorými boli zrušené alebo
zmenené uznesenia súdu prvej inštancie o prerušení konaní pred súdom prvej inštancie, výlučne z
dôvodu, že následne odpadla prekážka, pre ktorú boli predmetné konania prerušené (t. j. v čase
rozhodovania Krajského súdu v Košiciach o odvolaniach proti predmetným uzneseniam súdu prvej
inštancie boli už právoplatne skončené dovolacie alebo odvolacie konania, do skončenia ktorých boli

príslušnými uzneseniami súdu prvej inštancie prerušené konania na súde prvej inštancie).
19D.Druhú skupinu tvoria uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorými boli zrušené alebo zmenené
uznesenia súdu prvej inštancie o prerušení konaní pred súdom prvej inštancie, pretože uznesenia
súdu prvej vôbec nevymedzili a ani nijako nešpecifikovali aké spoločné otázky mali byť riešené v inom
dovolacom alebo odvolacom konaní, do skončenia ktorého boli príslušnými uzneseniami súdu prvej

inštancie prerušené predmetné konania pred súdom prvej inštancie.
19E.Tretiu skupinu tvoria uznesenia Krajského súdu v Košiciach, v ktorých bolo konštatované, že:
„základnou spornou otázkou v danom spore je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je nevyhnutné
pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom, pretože podľa § 4 ods. 2 písm.

c) Zákona o podpore OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Z vývoja rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít je zrejmé, že existuje značná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá je pre súd prvej inštancie relevantná

pri rozhodovaní o vyššie nastolenej otázke […]“.
19F.Uznesenia Krajského súdu v Košiciach v spojení s príslušnými uzneseniami súdu prvej inštancie,
patriace do spomenutej tretej skupiny vyžadujú bližšiu pozornosť. Tieto uznesenia Krajského súdu v
Košiciach (patriace do zmienenej tretej skupiny) nevymedzujú v nich uvedenú „základnú spornú otázku“
samostatne a nezávisle, ale pri jej určení vychádzajú z toho, čo v danom smere uvádzajú príslušné

uznesenia súdu prvej inštancie o prerušení konania. Všetky takéto príslušné uznesenia súdu prvej
inštancie (ktoré predchádzali uzneseniam Krajského súdu v Košiciach patriacim do zmieňovanej tretej
skupiny) však vymedzujú „základnú spornú otázku“ tak, že ňou je iba a výlučne „posúdenie, či si žalobca
riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore OZE” a to bez ohľadu na to, že tam vedení žalobcovia vo svojich návrhoch na prerušenie

predmetných konaní uviedli, že za podstatné otázky považujú úplné iné otázky ako tie, ktoré uviedol súd
prvej inštancie. V dôsledku takéhoto „vytesňujúceho“ postupu súdu prvej inštancie (zjavne narúšajúceho
rovnosť zbraní) potom Krajský súd v Košiciach vo svojich nadväzujúcich uzneseniach musel a mohol
reagovať (v súlade s § 379 a § 380 CSP) iba na čo, bolo obsiahnuté a uvedené v uzneseniach súdu
prvej inštancie, pretože iba to mohol napadnúť žalovaný resp. spoločnosť VSE vo svojich odvolaniach

proti takýmto uzneseniam súdu prvej inštancie o prerušení konania.
19G.Vyjadrenie žalovaných vychádza z toho, že všetky otázky tvoriace predmet tohto sporu už boli „s
konečnou platnosťou vyriešené“ súdom prvej inštancie, Krajským súdom v Košiciach a aj Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, a teda podľa žalovaných existuje „značná rozhodovacia prax všeobecných
súdov“ v takomto smere, preto by bolo prerušenie tu vedeného konania „absolútne nehospodárne a

neodôvodnené“. Žalobca už vo svojich predošlých podaniach poukázal na to, že pre predmet tohto
konania je inštruktívny predovšetkým rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/287/2014-471 zo
dňa 21.11.2017, ktorý súd prvej inštancie a aj Krajský súd v Košiciach permanentne a bez logického
a jasného zdôvodnenia neustále opomína a za žiadnu cenu nechce zohľadniť tam uvedené závery.
Takisto žalobca už poukázal (a to vrátane svojho podania zo dňa 24.06.2024) na to, že neexistuje

žiadna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá by riešila všetky pre tu vedený
spor relevantné otázky. Relevantnosť uvedených otázok jasne vyplýva aj z nedávneho uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obdo/76/2022 zo dňa 31.01.2024, ktorý by nebol
mohol dospieť k záveru o zmätočnosti ním zrušeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.3Cob/14/2019 zo dňa 29.04.2022, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn.
33Cb/44/2016-439,pretoženevysporiadaniesasniečím,čojeirelevantnénemôžespôsobiťzmätočnosť
rozhodnutia a ani nevysporiadanie sa s niečím, čo nemôže mať dopad na výsledok sporu taktiež nemôže

spôsobiť zmätočnosť rozhodnutia.
19H.Žalobca napokon poukázal aj na citáciu uvedenú vo vyjadrení žalovaných (s odkazom na tam
uvedené uznesenia Krajského súdu v Košiciach), že: „V konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky si
sporné otázky v právnych vzťahoch strán môže súd prejudiciálne vyriešiť sám.“ Z uvedenej (a možno
povedať, že až z príliš originálnej) citácie nijako nevyplýva, že v prípadoch sporu o zaplatenie peňažnej

pohľadávky resp. nároku by súd prvej inštancie bol povinný riešiť sám prejudiciálne otázky, ktoré sú
predmetom iného prebiehajúceho konania (obzvlášť pred súdom najvyššej inštancie). Okrem toho
vyčleňovanie sporov o zaplatenie peňažnej pohľadávky z možnosti prerušenia konania nemá žiadnu
zákonnú oporu, pretože pre takéto vyčleňovanie nedáva podklad ani 193 CSP (upravujúci viazanosť
súdu inými rozhodnutiami) a ani § 194 CSP (upravujúci prejudicialitu), ktoré nerozlišujú, či ide o spor o
zaplatenie peňažnej pohľadávky resp. o iný spor.

20.Podľa ust. § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na také konanie podnet.

21.Podľa ust. § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

22.Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol s poukazom na to, že je neopodstatnený
a nedôvodný. Vychádzal pri tom aj z rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach,

v ktorých odvolací súd konštatoval, že nebol dôvod prerušiť konanie, pretože prerušenie konania by
nebolo v súlade s čl. 17 základných zásad Civilného sporového poriadku, podľa ktorých súd v konaní má
postupovať tak, aby vec bola prejednaná čo najrýchlejšie, aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom a
aby bolo konané hospodárne a bez neprimeraného zaťažovania strán sporu. Navyše, ak žalobca tvrdí,
že doposiaľ sa súdy vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali so všetkými skutočnosťami a otázkami,

ktoré sú podľa neho dôležité pre rozhodnutie vo veci, je potrebné, aby tieto posúdil v prvom rade súd
prvej inštancie a až následne v prípade odvolania, resp. dovolania k nim zaujmú stanovisko odvolací,
prípadne dovolací súd.

23.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:

24.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné
dôkazy: Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku (Číslo
zmluvy: OZE_193_2011) uzavretú medzi žalovaným v 2. rade ako prevádzkovateľom distribučnej

sústavy a žalobcom ako výrobcom zo dňa 02.05.2011, Rozhodnutie ÚRSO č. 0651/2014/E-OZ zo
dňa 16.10.2013 o schválení pevnej ceny elektriny na roky 2014 až 2026 pre zariadenie žalobcu
v Humennom, e-mail žalovaného v 2. rade zo dňa 30.01.2014 adresovaný žalobcovi, Rozhodnutie
ÚRSO č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, žalobcom vyplnené tlačivo – Predpokladaná ročná
charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 s dátumom 29.05.2014, Podací lístok zo dňa

03.06.2014 č. RP909909963SK (s hmotnosťou zásielky 0,050 kg), Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy VSE:
OZE_193_2011_15_VSE) z 09.12.2014 uzavretú medzi žalobcom ako výrobcom a žalovaným v 2.
rade ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a žalovaným v 1. rade ako odberateľom, Zápisnicu
o pojednávaní zo dňa 03.10.2017 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (teraz Mestský súd

Košice) pod sp. zn. 26Cb/128/2015, List žalovaného v 2. rade adresovaný žalobcovi zo dňa 10.10.2014
v prílohe, ktorého bola žalobcovi doručená trojstranná zmluva na podpis, List žalovaného v 2. rade
(Zaslanie zmluvy) zo dňa 10.12.2014 adresovaný žalobcovi v prílohe ktorého doručil žalobcovi jedno
vyhotovenie podpísanej trojstrannej zmluvy (číslo PDS: P., O. Q.: P.), Zápisnicu o pojednávaní zo
dňa 07.09.2016 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (teraz Mestský súd Košice) pod sp.

zn. 33Cb/70/2015, Faktúru č. 002/2015 zo dňa 05.02.2015 (splatnú 20.02.2015, na sumu 1 368,52
EUR) vystavenú žalovanému v 1. rade, Dobropis č. 01/2016 zo dňa 05.04.2016 (splatný 15.04.2016,
na sumu -396,58 EUR) vystavený žalovanému v 1. rade, Faktúru č. 007/2015 zo dňa 07.04.2015
(splatnú 22.04.2015, na sumu 5 752,67 EUR) vystavenú žalovanému v 1. rade, Dobropis č. 02/2015zo dňa 03.09.2015 (splatný 03.09.2015, na sumu -1 701,04 EUR) vystavený žalovanému v 1. rade,
Faktúru č. 004/2015 zo dňa 10.03.2015 (splatnú 25.03.2015, na sumu 24 136,74 EUR) vystavenú
žalovanému v 2. rade, Faktúru č. 006/2015 zo dňa 07.04.2015 (splatnú 22.04.2015, na sumu 36 878,07

EUR) vystavenú žalovanému v 2. rade, List ÚRSO zo dňa 22.03.2016 adresovaný JUDr. Rastislavovi
Kuklisovi, List žalobcu adresovaný žalovanému v 2. rade zo dňa 29.12.2014 – Upozornenie na splnenie
si povinnosti zákona č. 309/2009 Z.z., List žalobcu adresovaný žalovanému v 2. rade zo dňa 14.01.2015
– Upozornenie na oznámenie o splnení si povinnosti zákona č. 309/2009 Z.z. – doplnenie údajov, List
žalobcu adresovaný ÚRSO zo dňa 19.12.2014, List ÚRSO zo dňa 18.02.2015 adresovaný žalobcovi

(Žiadosť – odpoveď), List žalovaného v 2. rade zo dňa 15.12.2014 adresovaný žalobcovi - Oznámenie
o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015, List žalobcu adresovaný žalovanému v 2.
rade zo dňa 17.12.2014 (nesúhlas s oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny
rok 2015), prehľad o firme 1.FVE HUMENNÉ, s.r.o. zo stránky R., doklad o podaní spornej zásielky
z 03.06.2014, Upozornenie na hlásenie k 30.5.2014 zaslané e-mailom zo strany ÚRSO žalobcovi,
List žalobcu zo dňa 29.05.2014 adresovaný ÚRSO (Zaslanie hlásenia), List ÚRSO zo dňa 17.03.2015

adresovaný žalobcovi – Vybavenie žiadosti, Rozhodnutie ÚRSO č. 0045/2015/E zo dňa 23.12.2014,
Rozhodnutie ÚRSO č. 0046/2015/E zo dňa 23.12.2014, Rozhodnutie ÚRSO č. 0047/2015/E zo dňa
23.12.2014, Odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa
26.10.2021, Odvolaciu duplika žalobcu v odvolacom konaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp.
zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/1/2021 zo dňa

29.03.2022. Poukázal tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa zákona o OZE a vyhlášky
ÚRSO, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/76/2022 zo dňa 31.01.2024 a Rozsudok
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/287/2014-471 zo dňa 21.11.2017 a Uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Obdo/41/2020 zo dňa 26.05.2021.

25.Žalovaný v 1. rade na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany
nasledovné dôkazy: zoznam výrobcov (na území PDS Východoslovenská distribučná, a.s.) zverejnený
Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (s vyznačením či si splnili oznamovaciu povinnosť voči
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a voči ÚRSO), List ÚRSO zo dňa 05.08.2015 adresovaný B.
Kurnátovi-SEVEK servis výťahy-elektro (značka ÚRSO 27489/2015/BA), zoznam výrobcov s doplatkom

na rok 2014, zoznam výrobcov s doplatkom za rok 2015, zoznam výrobcov predkladaný žalovaným
v 2. rade ÚRSO v rámci uplatnenia predpokladaných nákladov pre rok 2015, Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 3Cob/41/2019 zo dňa 26.11.2019, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
4Cob/2/2020 zo dňa 26.02.2020, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/91/2019- zo
dňa 30.12.2019, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo 3/2008 zo dňa 02.04.2008, Notársku

zápisnicu napísanú na Notárskom úrade Mgr. Tomáša Gerberyho č. N 354/2020 zo dňa 12.02.2020,
Notársku zápisnicu napísanú na Notárskom úrade v Bratislave notárom JUDr. Lýdiou Kliskou Uhrinovou
č. N 61/2020 zo dňa 24.02.2020, List ÚRSO zo dňa 23.01.2020 adresovaný Okresnému súdu Košice I
(Predloženieadministratívnehospisudokonaniavedenéhopodsp.zn.26Cb/128/2015),Listžalovaného
v 2. rade adresovaný ÚRSO zo dňa 11.12.2014 (Predloženie zoznamu zariadení na výrobu elektriny

z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou s právom na podporu,
ktoré si na rok 2015 nemôžu uplatňovať právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na
straty a doplatkom), Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015- zo dňa 26.10.2021,
Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 30Cb/70/2019-1097 zo dňa 13.07.2022, Rozsudok
Okresného súdu Košice I, sp. zn. 30Cb/38/2019-1132 zo dňa 13.07.2022, Rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. 3Cob/14/2019-879 zo dňa 29.04.2022, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Obdo/90/2020 zo dňa 30.11.2021, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/98/2022-1355
zo dňa 29.06.2023, e-mailovú komunikáciu medzi právnym zástupcom žalobcu a ÚRSO z 19.11.2021
a 26.11.2021, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/180/2022-1279 zo dňa 30.05.2023,
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/179/2022-1237 zo dňa 27.09.2023, výňatky

z rozsudkov Krajského súdu v Košiciach k argumentáciám právneho zástupcu žalobcu, List ÚRSO
adresovaný právnemu zástupcovi žalovaných zo dňa 17.06.2021 (Vybavenie žiadosti), Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.09.2023.

26.Žalovaný v 2. rade na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany

nasledovné dôkazy: zápis v knihe doručenej pošty z 05.06.2014 (vrátane kópie obsahu doručenej
zásielky podľa knihy doručenej pošty, t.j. faktúru z 03.06.2014 na sumu 54 791,88 EUR spolu
s prílohou – Údaje o výrobe a dodávke elektriny), List ÚRSO zo dňa 05.08.2015 adresovaný B.
Kurnátovi-SEVEK servis výťahy-elektro (značka ÚRSO 27489/2015/BA), Rozsudok Okresného súduKošice I, sp. zn. 26Cb/128/2015-542 zo dňa 23.01.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn.
33Cb/70/2015- zo dňa 19.11.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 27Cb/126/2015- zo
dňa 07.12.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/19/2016-264 zo dňa 30.01.2018,

Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31Cb/6/2018-223 zo dňa 13.12.2018, Rozsudok Okresného
súdu Košice I, sp. zn. 30Cb/200/2015 zo dňa 03.10.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.
zn. 33Cb/101/2015- zo dňa 27.08.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/16/2016
zo dňa 03.10.2017, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 33Cb/44/2016 zo dňa 24.09.2018,
Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 30Cb/218/2015 zo dňa 30.05.2018, Rozsudok Okresného

súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/112/2015 zo dňa 04.07.2017, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.
zn. 31Cb/170/2015 zo dňa 18.09.2017, zoznam výrobcov s doplatkom na rok 2014, zoznam výrobcov
s doplatkom za rok 2015, zoznam výrobcov predkladaný žalovaným v 2. rade ÚRSO v rámci uplatnenia
predpokladaných nákladov pre rok 2015, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/41/2019-
zo dňa 26.11.2019, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/2/2020 zo dňa 26.02.2020,
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/91/2019 zo dňa 30.12.2019, Rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 2Obo 3/2008 zo dňa 02.04.2008, Notársku zápisnicu napísanú na Notárskom úrade
Mgr. Tomáša Gerberyho č. N 354/2020 zo dňa 12.02.2020, Notársku zápisnicu napísanú na Notárskom
úrade v Bratislave notárom JUDr. Lýdiou Kliskou Uhrinovou č. N 61/2020 zo dňa 24.02.2020, List
ÚRSO zo dňa 23.01.2020 adresovaný Okresnému súdu Košice I (Predloženie administratívneho spisu
do konania vedeného pod sp. zn. 26Cb/128/2015), List žalovaného v 2. rade adresovaný ÚRSO

zo dňa 11.12.2014 (Predloženie zoznamu zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou s právom na podporu, ktoré si na rok 2015 nemôžu
uplatňovať právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty a doplatkom), Rozsudok
Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021, Rozsudok Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 30Cb/70/2019-1097 zo dňa 13.07.2022, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn.

30Cb/38/2019-1132 zo dňa 13.07.2022, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo/90/2020 zo
dňa 30.11.2021, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/98/2022-1355 zo dňa 29.06.2023,
e-mailovú komunikáciu medzi právnym zástupcom žalobcu a ÚRSO z 19.11.2021 a 26.11.2021,
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/180/2022-1279 zo dňa 30.05.2023, Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/179/2022-1237 zo dňa 27.09.2023, výňatky z rozsudkov

Krajského súdu v Košiciach k argumentáciám právneho zástupcu žalobcu, List ÚRSO adresovaný
právnemu zástupcovi žalovaných zo dňa 17.06.2021 (Vybavenie žiadosti), Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.09.2023, predpokladanú ročnú charakteristiku
dodávky vyrobenej elektriny v roku 2012 s kópiou obálky, kópiou poštovej knihy, predpokladanú ročnú
charakteristiku dodávky vyrobenej elektriny v roku 2013 spolu s kópiou poštovej knihy, predpokladanú

ročnú charakteristiku dodávky vyrobenej elektriny v roku 2014 s kópiou obálky a kópiou poštovej knihy,
predpokladanú ročnú charakteristiku dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 spolu s kópiou obálky.

27.Nie je medzi stranami sporné, že bolo vydané Potvrdenie ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti
zo dňa 06.04.2011, Rozhodnutie ÚRSO č. 0651/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013 o schválení pevnej

ceny elektriny na roky 2014 až 2026, že uzatvorili Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie
do distribučnej sústavy (Číslo zmluvy: 100705463ZoP), Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku
za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou
a prevzatí zodpovednosti za odchýlku (Číslo zmluvy: OZE_193_2011) a Zmluvu o dodávke elektriny,
prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy

VSE: OZE_193_2011_15_VSE) z 09.12.2014, že žalovaný v 2. rade doručil žalobcovi oznámenie
o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015. Nebolo sporné, že žalovaný v 2. rade
zaslal žalobcovi list zo dňa 10.10.2014 v prílohe, ktorého bola žalobcovi doručená trojstranná zmluva na
podpis a list (Zaslanie zmluvy) zo dňa 10.12.2014 v prílohe ktorého doručil žalobcovi jedno vyhotovenie
podpísanej trojstrannej zmluvy (číslo PDS: OZE_193_2011_15, číslo VSE: OZE_193_2011_15_VSE).

Sporné medzi stranami nebolo ani to, že ÚRSO listom zo dňa 27.05.2014 upozornil výrobcov elektrickej
energie na hlásenie k 30.5.2014. Nebolo sporné, že žalobca si voči ÚRSO splnil svoju oznamovaciu
povinnosť. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vystavil Faktúru č. 002/2015 zo dňa 05.02.2015
(splatnú 20.02.2015, na sumu 1 368,52 EUR) žalovanému v 1. rade, Dobropis č. 01/2016 zo dňa
05.04.2016 (splatný 15.04.2016, na sumu -396,58 EUR) žalovanému v 1. rade, Faktúru č. 007/2015

zo dňa 07.04.2015 (splatnú 22.04.2015, na sumu 5 752,67 EUR) žalovanému v 1. rade, Dobropis č.
02/2015zodňa03.09.2015(splatný03.09.2015,nasumu-1701,04EUR)žalovanémuv1.rade,Faktúru
č. 004/2015 zo dňa 10.03.2015 (splatnú 25.03.2015, na sumu 24 136,74 EUR) žalovanému v 2. rade,Faktúru č. 006/2015 zo dňa 07.04.2015 (splatnú 22.04.2015, na sumu 36 878,07 EUR) žalovanému
v 2. rade.

28.Sporný medzi stranami je výklad ust. § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, výklad
ust. § 18e zák. č. 309/2009 Z.z., ako aj interpretácia trojstrannej zmluvy uzavretej dňa 09.12.2014.
Sporným zostalo, či došlo k uznaniu nároku žalobcu, či si žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu
povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE (voči žalovanému v 2. rade)
a teda či je jeho nárok uplatnený v tomto konaní dôvodný.

29.Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 mal súd
preukázané, že ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v platnom znení nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl.
13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

30.Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. (1) Podpora výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje
a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4)
2. prístupom do sústavy, 5) 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6) b)
odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu

elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, c) doplatkom, d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku
8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. (2) Podpora podľa odseku 1 písm. a) sa vzťahuje
na zariadenia výrobcu elektriny bez ohľadu na ich výkon. (3) Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c)
sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny a) s celkovým inštalovaným výkonom do 125 MW, b) s
celkovým inštalovaným výkonom do 200 MW, ak je elektrina vyrábaná vysoko účinnou kombinovanou

výrobou a energetický podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% alebo energetický
podiel plynov vznikajúcich ako
vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (4) Podpora podľa
odseku 1 písm. c) sa vzťahuje na a) všetku elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v
zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, b) všetku elektrinu

vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým
inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, c) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej
vyrobenej elektriny v zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, pričom
pomer sa počíta ako podiel 5 MW k celkovému inštalovanému výkonu, d) celú výrobu elektriny v
zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom

do 15 MW vrátane, e) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v
zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom
nad 15 MW, pričom pomer sa počíta ako podiel 15 MW k celkovému inštalovanému výkonu, f)
všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom
nad 5 MW, ak podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla,

g) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú kombinovanou výrobou s celkovým
inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako
20% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, h) všetku
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým
inštalovaným výkonom nad 10 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako

30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, i) všetku
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým
inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako
30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, j) všetku
elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad

5 MW, ak energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom
procese v palive je vyšší ako 40%. (5) Podpora podľa odseku 1 písm. d) sa vzťahuje na zariadenia
výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom menej ako 1 MW. Pri zariadení výrobcu elektriny
využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. d) vzťahuje len na zariadenie
s inštalovaným výkonom do 30 kW. (6) Podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na

zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku
rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa
odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom
do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny. (7) Rekonštrukcia alebo modernizáciatechnologickej časti zariadenia výrobcu elektriny musí zabezpečiť technologické zhodnotenie zariadenia
spočívajúce najmä v preukázateľnom zvýšení účinnosti, zvýšení inštalovaného výkonu, znížení vlastnej
spotreby energie alebo znížení strát a nákladov na výrobu elektriny, ktoré výrobca preukáže znaleckým

posudkom. Ukončenie rekonštrukcie alebo modernizácie zariadenia na výrobu elektriny preukazuje
výrobca elektriny právoplatným kolaudačným rozhodnutím alebo znaleckým posudkom, v ktorom sa
uvedie dátum, kedy bola rekonštrukcia alebo modernizácia ukončená, ak kolaudácia stavby nebola
potrebná. (8) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúcom biomasu alebo produkt jej spracovania sa
podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje v prípade nového zariadenia len na množstvo vyrobenej

elektriny z biomasy alebo produktu jej spracovania do 40 GWh vrátane. Na účely výpočtu sa podľa
odseku 4 započíta množstvo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou určené
podľa § 19 ods. 1 písm. a) a do výpočtu sa nezapočíta elektrina, ktorá je vyrobená a) z biomasy,
ktorá ako vstupná surovina pri spaľovaní alebo spoluspaľovaní alebo pri spracovaní na jej produkt
nespĺňa požiadavky na kvalitu a parametre podľa § 19 ods. 2 písm. h), b) z biokvapaliny, ktorá nespĺňa
kritériá trvalej udržateľnosti podľa § 19b ods. 1 písm. a). (9) Výpočet podľa odseku 8 sa nepoužije

na bioplyn vyrobený anaeróbnou fermentáciou, plyn vyrobený termochemickým splyňovaním biomasy,
ktorá neobsahuje lesnícku biomasu, v splyňovacom generátore s inštalovaným výkonom do 500 kW,
skládkový plyn a plyn z čistiarní odpadových vôd a na spaľovanie komunálnych odpadov s maximálnym
podielom biologicky rozložiteľnej zložky odpadov do 55% vrátane. (10) Pri zariadení výrobcu elektriny
využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje len na zariadenie

s inštalovaným výkonom do 30 kW, ktoré je umiestnené na strešnej konštrukcii alebo obvodovom
plášti jednej budovy spojenej so zemou pevným základom evidovanej v katastri nehnuteľnosti. 9a)
(11) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré vyrába elektrinu spaľovaním bioplynu získaného anaeróbnou
fermentáciou a elektrinu z plynu vyrobeného termochemickým splyňovaním biomasy a ktorý z ročnej
výroby tepla nevyužije najmenej 50% na dodávku využiteľného tepla, ktorá nezahŕňa teplo použité na

energetické spracovanie zvyšku biologicky rozložiteľného odpadu, ktorý zostal po výrobe bioplynu, sa
cena elektriny podľa § 6 ods. 1 písm. a) znižuje o 30%. Teplo použité na energetické spracovanie zvyšku
biologicky rozložiteľného odpadu sa pre zariadenie spaľujúce bioplyn s inštalovaným výkonom do 250
kW, ktoré hmotnostne využíva menej ako 40% účelovo pestovanej biomasy na ornej pôde, započítava
pre výpočet 50% dodávky využiteľného tepla. Spôsob výpočtu ročnej výroby tepla ustanoví všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. (12) Pri zariadení
výrobcu elektriny, ktorý vyrába elektrinu vysoko účinnou kombinovanou výrobou, má výrobca elektriny
právo na uplatnenie doplatku na elektrinu vyrobenú z biometánu. (13) Pri výrobe elektriny, ktorá sa
nepovažuje za podnikanie v energetike, sa na výrobcu nevzťahujú povinnosti podľa § 4 ods. 2. (14)
Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c) sa nevzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny využívajúce ako

zdroj vodnú energiu s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW.

31.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013: (1) Výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,

prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa
technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť
a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny
spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných
zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo

v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o
dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za
kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov

energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú
vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber
elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1.
odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto

zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia
zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9)
technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na
podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvodeelektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú

charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;prizariadeniachvýrobcuelektrinyuvedených

do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu
elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa §
3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3)
Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť
podľa odseku 2 písm. a) a b). (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané

potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci
kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak
sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou,
je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do
15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia

o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal
vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka
právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou je povinný a)
vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky tepla a využitie mechanickej
energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné údaje získané z mesačných

bilancií podľa písmena a) Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a
úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o
množstve plynu použitého na výrobu elektriny a výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo,
ministerstvu a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok. (6)

Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo c)
a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov
energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním

alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné
nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca
elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým
inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej

sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo
elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z
biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo

elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku
uvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)
technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je
povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý

objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny
využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

32.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014: (1) Výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,
prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňatechnické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť
a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny
spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov

energiealebovysokoúčinnoukombinovanouvýrobou,ktorúdodalzakalendárnymesiacalebovprípade
malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom
povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,
c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo

v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej
vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej
podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber
elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny
pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do
prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom

roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo
odrokurekonštrukciealebomodernizácie9)technologickejčastitakéhotozariadeniauplynulonajviac15
rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie
o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci

kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú
zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v
prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon
zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),

vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;
pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný
informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr
30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami

podpory podľa tohto zákona. (3) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa
odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa
odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou,
ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou
za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku

1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou
kombinovanouvýrobou,jepovinnýdoplatokpodľaodseku1písm.c)vrátiťprevádzkovateľoviregionálnej
distribučnejsústavydo15.apríla.Aksineuplatnilprávonadoplatokpodľaodseku1písm.c)anazáklade
vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže,
že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu

uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou
výrobou je povinný a) vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky
tepla a využitie mechanickej energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné
údaje získané z mesačných bilancií podľa písmena a) prevádzkovateľovi monitorovacieho systému
energetickej efektívnosti podľa osobitného predpisu 11aa) a úradu každoročne najneskôr do 25. januára

za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o množstve plynu použitého na výrobu elektriny a
výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú
výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len "ministerstvo") a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny
rok. (6) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo

c) a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov
energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním
alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné

nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca
elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým
inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakejsume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo
elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z

biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo
elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku
uvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)
technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje

podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je
povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý
objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny
využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

33.Podľa ust. § 18e zák. č. 309/2009 Z.z.: (1) Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov. (2) Na zariadenie, na ktorého výstavbu vydané stavebné povolenie nadobudlo

právoplatnosť pred 1. januárom 2014 a ktoré má vydané rozhodnutie o povolení užívania podľa
osobitnéhopredpisu20)pred1.augustom2015,sanaúčelyvýpočtupodľa§3ods.4započítamnožstvo
elektriny vyrobené z biomasy alebo biokvapaliny kombinovanou výrobou určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a). (3) Výrobca elektriny z malého zdroja, ktorý si inštaloval malý zdroj pred 1. januárom 2014, oznámi
uvedenie malého zdroja do prevádzky podľa § 4a ods. 6 do 31. marca 2014. (4) Právo na doplatok podľa

§ 3 ods. 4 písm. i) si výrobca elektriny môže uplatniť v období od 1. januára 2015 do 31. decembra
2018. (5) Ustanovenie § 6 ods. 5 sa vzťahuje na výrobcu elektriny, na výstavbu, rekonštrukciu alebo
modernizáciu zariadenia ktorého bola poskytnutá podpora z podporných programov financovaných z
prostriedkov štátneho rozpočtu po 1. januári 2014.

34.Podľa ust. § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (1) Ustanovenia upravujúce v II hlave tejto
časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa
podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. (2) Účastníci
môžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravenáakotypzmluvy.Akvšakúčastnícidostatočneneurčia
predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

35.Podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka: (1) Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj
v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za uznanie nepremlčaného
záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie záväzku má účinky aj

voči ručiteľovi.

36.Podľa ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka: (2) Platenie úrokov sa považuje za uznanie
záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. (3) Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie
účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

37.Podľaust.§266Obchodnéhozákonníka:(1)Prejavvôlesavykladápodľaúmyslukonajúcejosoby,ak
tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. (2) V prípadoch,
keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by
mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v

obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. (3) Pri
výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom
vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného
správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. (4) Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci
rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz

použila. (5) Pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré
sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. (6) Ak podľa tejto
časti zákona je rozhodné sídlo, miesto podnikania, miesto závodu alebo prevádzkarne, alebo bydliskostrany zmluvy, je rozhodné miesto, ktoré je v zmluve uvedené, dokiaľ nie je zmena oznámená druhej
strane.

38.Svedkyňa B. F., zamestnankyňa žalovaného v 2. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 33Cb/70/2015 (na pojednávaní dňa 07.09.2016) uviedla, že v rozhodnom období pracovala
na úseku evidencie pošty. Celá pošta prichádzala do podateľne Východoslovenskej energetiky Holding
(podktorú patriliajžalovanív1.a2.rade).Natomtoúsekupracuje5ľudí.Postupjetaký,žeotvoria500–
600 listov denne. Každá zásielka sa otvorí, skúma sa čo je v nej, opečiatkuje sa a ide do evidencie došlej

knihy. Každý list sa zaeviduje a dostane číslo. Do kolónky „obsah správy“ sa stručne uvedie čo bolo
doručené. Faktúry sa podrobne nerozlišujú, ak príde aj dodací list, alebo niečo iné, je to súčasť faktúry
(eviduje sa to iba ako faktúra). Zásielka sa opečiatkuje pečiatkou príslušnej spoločnosti, ktorej je určená.
Zmeny nastali koncom roku 2014 (pred Vianocami), pričom sa začala pečiatkovať každá jedna strana
došlej pošty aj prílohy. V roku 2015 prešli na evidenciu „cez skenovanie“. Na došlé zmluvy pečiatky
nedávali. Pripustila, že k chybám mohlo dôjsť pri použití pečiatky.

39.Svedkyňa Mgr. Miriam Závacká (manželka konateľa a spoločníka žalobcu) v konaní vedenom na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/128/2015 uviedla, že robí pre žalobcu na základe mandátnej
zmluvy administratívne práce, ale nie je u neho zamestnaná. Vypísali hlásenie, poslali ho druhej
strane, ktorá sa niekoľko mesiacov tvárila, že všetko je v poriadku a nakoniec im žalovaný v 2. rade

oznámil, že je problém. Presne sa nepamätala, kedy vypísala hlásenie. Bolo to v čase, keď im ÚRSO
poslalo upozornenie, aby poslali hlásenie. Naraz posielajú veci aj ÚRSO aj žalovanému. Bolo to v máji
2014. Všetko sa doručuje poštou. Potvrdila, že hlásenie pripravila a dala do obálky ona. Nevedela
uviesť, či bolo podpísané konateľom, alebo nie. Do obálky dala faktúru, prílohu k faktúre a hlásenie
(oznámenie) a odniesla ju na poštu. Uviedla, že sa u žalobcu nevedie kniha odoslanej ani prijatej pošty.

Prijaté a odoslané zásielky sa ukladajú do šanónu. Z odosielaných písomností sa tam dávajú kópie.
Prijatú poštu predkladá konateľovi a keď ju tento pozrie, potom urobí čo je potrebné. Snaží sa dávať
dátumovku na ňu a keď ju zakladá ceruzkou napíše na ňu číslo. Predmetné hlásenie bolo doručované
doporučene. Doručenky začali používať až po tom, čo nastal problém s doručením predmetného
oznámenia. Nevedela presne uviesť na otázku žalovaného v 2. rade kedy si žalobca splnil oznamovaciu

povinnosť za rok 2017. Na otázku žalovaného v 2. rade, z koľkých listov pozostával dotknutá zásielka
z roku 2014 uviedla, že asi z troch. Nevedela uviesť, či boli spojené kancelárskou spojkou. Uviedla,
že používali obálky rôznej veľkosti. Nepamätala sa na to akú obálku použila pri doručovaní dotknutej
zásielky. Nepamätala si ako vyznačila odosielateľa na predmetnej obálke.

40.Z rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021 bolo zistené,
že na porovnanie výpovedí B. B. C. žalovaný v 2. rade predložil zápisnicu o pojednávaní v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/79/2019 zo dňa 21.02.2020. Súd zistil, že medzi
výpoveďami menovanej v konaniach vedených pod sp. zn. 26Cb/79/2019 a sp. zn. 26Cb/128/2015 vo
vzťahu k príprave a obsahu zásielky nebol rozdiel. Svedkyňa nevedela presne uviesť čo bolo obsahom

zásielky, tvrdila však, že určite v nej bola faktúra a sporné hlásenie (oznámenie).

41.Z poštovej knihy predloženej žalovaným v 2. rade súd zistil, že pod číslom 34024 je evidovaná
zásielka s podacím číslom RP909909963SK od odosielateľa 1. FVE Humenné ako faktúra 005/14, ktorá
bola predložená na skenovanie.

42.Podľa rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021:
„45.Z predložených podacích lístkov súd zistil, že zásielky, ktoré obsahovali len faktúru a prílohu faktúry
mali hmotnosť 0,014 kg, pričom dotknutá zásielka s podacím číslom RP909909963SK mala hmotnosť
0,050 kg.

46.Z podacích lístkov z dní 03.08.2011 (s hmotnosťou zásielky 0,010 kg), 05.09.2011 (s hmotnosťou
zásielky 0,015 kg), 04.05.2012 (s hmotnosťou zásielky 0,015 kg), 05.11.2012 (s hmotnosťou zásielky
0,015 kg) a 07.01.2014 (s hmotnosťou zásielky 0,070 kg), v zmysle ktorých boli zásielky podávané na
priehradke označenej číslom 031, bolo zistené, že podávané zásielky mali uvedenú rôznu hmotnosť. To
znamená, že na tejto priehradke podávané zásielky nemali uvedenú rovnakú hmotnosť 0,050 kg, ako

je to uvedené v predchádzajúcom bode).
47.Na pojednávaní dňa 21.01.2020 právni zástupcovia procesných strán zhodne uviedli, že spolu
odvážili zásielku, ktorá bola podľa tvrdenia žalovaného v 1. rade doručená žalovanému v 1. rade,
t.z. jednalo sa o obálku, faktúru, prílohu. Hmotnosť týchto dokumentov spolu bola 0,017 kg. Teda 17gramov. Na zásielke (faktúra s prílohou a oznámením o uplatnení nároku na podporu) podanej na poštu
03.06.2014 B. B. C. bola podľa podacieho lístka uvedená hmotnosť 0,05 kg.
48.Zo Záznamu o úkone na Pošte Poprad 8 zo dňa 10.01.2020 a z príslušných podacích lístkov súd

zistil, že pri okienku č. 2 (na podacom lístku priehradka označená číslom 031) podané zásielky neboli
vážené. Pracovníčka pošty na otázku právneho zástupcu žalovaného v 1. rade prečo neváži listiny na
odoslanie uviedla, že ak vidí listiny, ktorých hmotnosť pravdepodobne neprekročí hmotnosť do 0,050 kg,
tak ich neváži a uvedie hmotnosť listiny 0,050 kg.
49.Notárska zápisnica napísaná na Notárskom úrade Mgr. Tomáša Gerberyho č. N 354/2020 zo dňa

12.02.2020osvedčujeprávnevýznamnéskutočnosti–podaniepoštovýchzásieloknaprepravunaPošte
8 Poprad dňa 10.02.2020. Notárska zápisnica napísaná na Notárskom úrade v Bratislave, notárom
JUDr. Lýdiou Uhrinovou č. N 61/2020 zo dňa 24.02.2020 osvedčuje právne významnú skutočnosť –
otváranie obálok (zásielok) podaných na prepravu na Pošte 8 Poprad dňa 10.02.2020.“

43.Z bodu 50. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa

26.10.2021 vyplýva, že dôkazmi uvedenými v bodoch 45. až 49. odôvodnenia tohto rozsudku
(26Cb/128/2015) nie je možné preukázať obsah spornej zásielky, nakoľko k podaniu spornej zásielky
na pošte došlo v roku 2014, ale predmetné notárske zápisnice a Záznam o úkone na Pošte Poprad 8
boli spísané až v roku 2020.

44.Okresný súd Košice I v rozsudku sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021 uviedol, že:
„51.Na výzvu súdu Slovenská pošta, a.s. (Centrum reklamácií) dňa 18.01.2021 odpovedala na otázky
položené súdom: 1.či aj v mesiaci jún 2014 (03.06.2014) fungovali pracoviská (okienka) tak, ako je to
uvedené v predmetnej notárskej zápisnici?, 2.či v mesiaci jún 2014 boli všetky pracoviská vybavené
váhami na obálky (listinné zásielky)? 3.či v mesiaci jún 2014 všetky pracoviská prijímali listinné zásielky?

4.ak bolo v činnosti aj pracovisko vybavené len váhou na balíky, či v mesiaci jún 2014 aj toto pracovisko
prijímalo listinné zásielky? 5.ak bolo v činnosti aj pracovisko vybavené len váhou na balíky v mesiaci
jún 2014 a toto pracovisko prijímalo listinné zásielky, ako sa určovala váha tam podaných listinných
zásielok? 6.ak bolo v činnosti aj pracovisko vybavené len váhou na balíky v mesiaci jún 2014 a toto
pracovisko prijímalo listinné zásielky aké bolo číslo tohto pracoviska? 7.kde je uvedené na podacom

lístku číslo pracoviska pošty? Na prvú otázku pošta odpovedala, že „v júni 2014 boli aktívne tri priehradky
a to – pracovisko vedúcej pošty, dve priehradky univerzálnych služieb“. Na druhú otázku pošta uviedla,
že „v danom období bolo pracovisko vedúcej pošty bez váhy, jedna univerzálna priehradky mala listovú
váhu a druhá univerzálna priehradka mala listovú aj balíkovú váhu“. Odpoveď na tretiu otázku bola,
že „zásielky prijímali dve univerzálne priehradky!. Na štvrtú otázku pošta odpovedala, že „pracovisko,

ktoré bolo vybavené váhou na balíky bolo vybavené aj váhou na listy a prijímalo zásielky na podaj“.
K piatej otázke uviedla, že „pravdepodobne v danom čase mala balíková priehradka váhu na balíky aj
na listy, prevažovanie podaných listov prebiehalo na listovej váhe“. Na šiestu otázku pošta odpovedala,
že „priehradka s balíkovou váhou na uvedenej pošte je vedená ako univerzálna priehradka a číslo
pracoviska je označené 031PR-DUR a predpokladáme, že tak to bolo aj v roku 2014“. Na poslednú

otázku pošta uviedla, že „po potvrdení podania zapísanej zásielky v systéme Slovenskej pošty, a.s., je
číslo pracoviska vytlačené na zadnej strane podacieho lístka vpravo, pod názvom pošty, ktorá zásielku
prijala“.
52.Ani odpoveď Slovenskej pošty, a.s. na otázky súdu v zmysle bodu 51. odôvodnenia tohto rozsudku
neodstránila pochybnosti vo vzťahu k určovaniu hmotnosti zásielok podávaných na tejto pošte

v rozhodnom období (dňa 03.06.2014), pričom samotné preukázanie váhy predmetnej zásielky bez
ďalšieho nemôže preukázať obsah zásielky, teda či obsahovala aj oznámenie o uplatnení nároku na
podporu.“

45.Na preukázanie doručovania tlačív – oznámení o predpokladanej ročnej charakteristike dodávky

vyrobenej elektriny žalovaný v 1. rade predložil súdu oznámenie za rok 2012 zo dňa 10.08.2011
s pečiatkou žalovaného v 1. rade jeho o prevzatí dňa 12.08.2011 (vrátane obálky, podľa ktorej bola
zásielka podaná na pošte dňa 11.08.2011), oznámenie za rok 2013 zo dňa 14.08.2012 s pečiatkou
žalovaného v 1. rade jeho o prevzatí dňa 16.08.2012 (vrátane záznamu z poštovej knihy, podľa ktorého
bola doručená predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v 2013), oznámenie

za rok 2014 zo dňa 18.07.2013 s pečiatkou žalovaného v 1. rade jeho o prevzatí dňa 29.07.2013
(vrátane obálky, podľa ktorej bola zásielka podaná na pošte dňa 24.07.2013 a záznamu z poštovej
knihy, podľa ktorého bola doručená predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny
v2014),oznámeniezarok2015bezuvedeniadátumu(vrátaneobálky,podľaktorejbolazásielkapodanána pošte dňa 03.12.2014, na ktorej sa nachádza pečiatka žalovaného v 1. rade s dátumom prijatia
05.12.2014).

46.Z bodov 54. a 55. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa
26.10.2021 bolo zistené, že Listom žalovaného v 2. rade adresovaným ÚRSO z 28.11.2014 (VEC: TPS
2015 – Žiadosť o predloženie údajov – odpoveď) boli okrem iného oznámené úradu plánované údaje
o zariadeniach výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a kombinovanou výrobou na rok
2015 a Listom žalovaného v 2. rade adresovaným predsedovi ÚRSO z 11.12.2014 (VEC: Predloženie

zoznamu zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou
výrobou s právom na podporu, ktoré si na rok 2015 nemôžu uplatňovať právo na podporu odberom
elektriny za cenu elektriny na straty a doplatkom) bol predložený predmetný zoznam úradu.

47.Zo Zoznamu výrobcov predkladaného žalovaným v 2. rade ÚRSO v rámci uplatnenia
predpokladaných nákladov pre rok 2015 súd zistil, že žalobca je uvedený pod číslom 52., pričom

z predposledného stĺpca zoznamu vyplýva, že si žalobca povinnosť voči žalovanému v 2. rade nesplnil.

48.Z listu ÚRSO (Predloženie administratívneho spisu) zo dňa 23.01.2020 adresovaného súdu (v spore
vedenom pod sp. zn. 26Cb/128/2015) bolo zistené, že žalobca bol zahrnutý medzi výrobcami elektriny
pripojenými do distribučnej sústavy žalovaného v 2. rade, na základe ktorých prevádzkovateľ regionálnej

distribučnej sústavy vyčíslil plánované náklady na prevádzkovanie systému na rok 2015. V návrhu ceny
spravidla prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy zahŕňa do plánovaných nákladov všetkých
výrobcov elektriny, pričom v tomto čase nezohľadňuje či v daný rok výrobca má právo na podporu
alebo nie. Skutočné zohľadnenie nákladov na rok 2015 vrátane toho, či výrobca elektriny mal nárok
na podporu bolo predmetom korekcie, ktorá sa za rok 2015 vykonala v roku 2017 v samostatnom

cenovom konaní (rok t +2). Úrad pristúpil v roku 2017 v cenovom konaní podľa § 14 ods. 11 a 12 zák.
č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhl. č. 18/2017 Z.z. ku korekcii skutočných nákladov na doplatok pre
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou. Jeden
z podkladov pre korekciu je okrem iných aj prevádzkovateľom regionálnej distribučnej siete poskytnutý
zoznam výrobcov elektriny na rok 2015 zohľadňujúci skutočné vyplatenie doplatku výrobcom, ktorým

pre daný rok vznikol nárok na vyplatenie doplatku. Úrad tento zoznam výrobcov elektriny zverejňuje na
webovom sídle úradu. V zozname za rok 2015 bolo pri žalobcovi uvedené, že množstvo elektriny na
doplatokje0MWhavýškadoplatkuvroku2015bola0,-EUR.Akoprílohyboliklistupripojenéplánované
údaje o výrobcoch elektriny pre rok 2015 a zoznam výrobcov elektriny za rok 2015. V prílohe listu zo
dňa 11.12.2014 žalovaný v 2. rade predložil Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zoznam zariadení na

výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou s právom na
podporu, ktoré si na rok 2015 nemôžu uplatňovať právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny
na straty a doplatkom. Žalobca je uvedený v bode 52. na zozname s tým, že v zozname v kolónkach
o množstve vyrobenej elektriny v roku 2015 a výške doplatku nie sú u žalobcu uvedené žiadne údaje.

49.Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/41/2019 zo dňa 26.11.2019 súd zistil, že sa
týka rovnakej veci, v ktorej sa posudzujú rovnaké skutočnosti ako v tomto konaní, pričom žalobcom
je spoločnosť 2. FVE HUMENNÉ. V tomto konaní sa tiež posudzovala výpoveď svedkyne p. C.
a splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov, pričom súd
prvej inštancie aj odvolací súd dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých povinností

potrebnýchnapreukázanienároku(nepreukázal,žeoznámilspoločnostiVýchodoslovenskádistribučná,
a.s. predpokladané množstvo dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok).

50.Z rozsudku sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 26.10.2021 bolo zistené, že Listom žalovaného v 2.
rade adresovaným ÚRSO zo dňa 11.06.2021 (Žiadosť o sprístupnenie informácií...) a listom ÚRSO

adresovaným právnemu zástupcovi žalovaných zo dňa 17.06.2021 (Vybavenie žiadosti) mal súd
preukázané, že na otázky žalovaného v 2. rade ÚRSO odpovedalo, že spoločnosť 1. FVE HUMENNÉ
s.r.o. si nesplnila svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s., je vedená v zozname výrobcov, ktorí túto povinnosť nesplnili,
preto si nemôže uplatniť právo na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení a spoločnosti

Východoslovenská distribučná, a.s., nebola v rámci cenového konania týkajúceho sa refundácie
skutočných nákladov na doplatok vyplatená aj náhrada nákladov na doplatok na rok 2015.51.Z prehľadu o firme zo stránky R. súd zistil, že spoločnosť 1.FVE HUMENNÉ, s.r.o. bola v rokoch
2013 až 2017 v strate.

52.Na základe takto zisteného skutkového stavu a vyššie citovaného zákonných ustanovení, súd mal
za preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej zmluvy o dodávke
elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca je
výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. ÚRSO vydal dňa 16.10.2013 rozhodnutie, ktorým schválil
žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku. Žalovaný v 2. rade

listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015
z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaným žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých
zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj
požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015. Žalobca vystavil Faktúru č.
002/2015 zo dňa 05.02.2015 (splatnú 20.02.2015, na sumu 1 368,52 EUR) žalovanému v 1. rade,
Dobropis č. 01/2016 zo dňa 05.04.2016 (splatný 15.04.2016, na sumu -396,58 EUR) žalovanému v 1.

rade, Faktúru č. 007/2015 zo dňa 07.04.2015 (splatnú 22.04.2015, na sumu 5 752,67 EUR) žalovanému
v 1. rade, Dobropis č. 02/2015 zo dňa 03.09.2015 (splatný 03.09.2015, na sumu -1 701,04 EUR)
žalovanému v 1. rade, Faktúru č. 004/2015 zo dňa 10.03.2015 (splatnú 25.03.2015, na sumu 24 136,74
EUR) žalovanému v 2. rade, Faktúru č. 006/2015 zo dňa 07.04.2015 (splatnú 22.04.2015, na sumu
36 878,07 EUR) žalovanému v 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade predmetné faktúry neuhradili s poukazom

na to, že žalobca si v roku 2014 nesplnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.

53.Spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka (2014) včasné splnenie

si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.

54.Žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky podpory na rok 2015, o čom svedčí: a) e-mailová správa
doručená žalovanému v 2. rade dňa 30.01.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO č.
0651/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013, b) odpoveď žalovaného v 2. rade na uvedenú e-mailovú správu

(z 30.01.2014), v ktorej sa uvádza, že fakturácia bude možná (čím potvrdil, že rozhodnutie ÚRSO
chápal, ako prijaté v kontexte a za účelom uplatnenia si podpory), c) žalobcom vyplnený formulár zo dňa
29.05.2014 podaný na poštovú prepravu 03.06.2014.

55.Povinnosť výrobcu elektriny oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste povinnosť informovať
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred
uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c)

zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 01.01.2014. Zákonom č. 382/2013
Z.z. došlo k zmene ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014 takto: Výrobca
elektrinysprávomnapodporu,ktorýnesplnípovinnostipodľaodseku2,sinemôženaelektrinuvyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci
kalendárny rok.

56.V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy VSE: OZE_193_2011_15_VSE)
z 09.12.2014, žalovaný v 2. rade sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi.

57.Podľa ust. § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov.

58.Súd mal za to, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od 01.01.2014 nedošlo
k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako
takéostaliajpo01.01.2014nezmenené.Došlolenkzmenenásledkovnesplneniasipovinnostívýrobcovuvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu,
ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

59.Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017
táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

60.Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 v bodoch 53. a 54.
odôvodnenia sa už vyjadril k ust. § 18e ods. 1 novely zákona o podpore OZE prijatej zákonom č.
382/2013 Z.z. (účinnej od 01.01.2014). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že ústavný súd v Náleze
č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.03.2017 vyslovil, že v prípade ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení
od 01.01.2014 ide o novozavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti výrobcov rovnako upravené
v zákone (§ 4 ods. 2 písm. c) aj pred 01.01.2014. Preto aj keď u žalobcu došlo k uvedeniu zariadenia

do prevádzky pred 01.01.2014, prechodné ust. § 18e sa týka ust. § 3, teda podmienok podpory výroby
elektriny so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého
subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Navyše aj z ust. § 4 je zrejmé,
že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a
až potom má právo na podporu. Nesplnením povinnosti ustanovených v § 4 výrobca nestráca právo na

podporu, nemôže si ju len uplatniť na ďalší kalendárny rok. Nejde teda o ďalšiu podmienku podpory -
ale o sankcie za nesplnenie povinností ustanovených v § 4.

61.Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami
výrobcovelektrinyzobnoviteľnýchzdrojov.Ustanovenie§3zákonaopodporeOZEupravujepodmienky,

ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní,
musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 zákona o podpore OZE a v prípade porušenia niektorej z
povinnostíuloženejsubjektusprávomnapodporu,jezákonomdanásankcia.Ustanovenie§18ecit.zák.
iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu
zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom

s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa
netýkajú v zmysle § 18e cit. zák. žalobcu ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 cit. zák.
má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona
a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona
do 31. decembra 2018. Ustanovenie § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. teda nemôže byť aplikované

aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení do 31. decembra 2018 (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2020).

62.K tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa uznania záväzku žalovaným v 2. rade s poukazom na jeho úkony
po 15.08.2014 ako aj na uzavretie Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku

a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_193_2011_15, číslo zmluvy VSE: OZE_193_2011_15_VSE)
z 09.12.2014 (účinnej od 01.01.2015) súd uvádza, že tieto už boli tiež posúdené Krajským súdom
v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 a to v bodoch 55. až 62. jeho
odôvodnenia. Odvolací súd dospel k záveru, že dokumenty uvádzané žalobcom nie sú uznaním záväzku
žalovaného v 2. rade platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty v roku 2015. Uznanie záväzku podľa

§ 323 Obchodného zákonníka je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné
postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky (existencia záväzku sa v čase
uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje
žalovaného). Uznanie záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné, adresované veriteľovi a
záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon

uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje
splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok. Z obsahu uvedených dokumentov skutočnosť, že
žalovaný v 2. rade uznáva, t.j. deklaruje že má voči žalobcovi záväzok v roku 2015 platiť doplatok
nevyplýva. Preto je nenáležitá ani argumentácia žalobcu o prenose dôkazného bremena na žalovaného.
Právo žalobcu na podporu nezaniklo (čo deklarujú vyššie uvedeného dokumenty); ale vzhľadom na

nesplnenie povinností ustanovených v § 4 si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015.
Rovnako posúdil otázku uznania nároku Krajský súd v Košiciach v rozsudkoch sp. zn. 4Cob/179/2022,
a 4Cob/180/2022.62A.Zmluvou o dodávke elektriny a doplatku sa žalovaný v 2. rade a žalobca dohodli na ukončení
pôvodnej zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou k 31.12.2014 a spolu so žalovaným v 2. rade sa
dohodli na nových podmienkach vzájomného zmluvného vzťahu s účinnosťou od 01.01.2015 na celé

zvyšné obdobie trvania práva žalobcu na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Takéto
dojednanie o zmene zmluvných podmienok vzájomného zmluvného vzťahu formou zániku pôvodného
zmluvného vzťahu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu nie je možné považovať za uznanie
záväzku. Vzhľadom na zánik pôvodnej zmluvy o dodávke a doplatku medzi žalobcom a žalovaným v 2.
rade s účinnosťou k 31.12.2014, záväzok žalovaných uhrádzať žalobcovi podporu elektriny vyrobenej

z obnoviteľných zdrojov energie pre rok 2015 mohol vzniknúť až novou zmluvou o dodávke elektriny s
účinnosťou na rok 2015, za predpokladu, že by si žalobca v roku 2014 splnil riadne a včas všetky svoje
zákonné povinnosti, vrátane povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
62B.Podstatou uznania záväzku nie je vznik nového záväzku, ale len potvrdenie existencie už
existujúceho záväzku. Navyše žalovaní nikdy žiadnym spôsobom neprejavili vôľu uznať žiaden záväzok
voči žalobcovi na podporu vo forme doplatku ani odberu elektriny za cenu na straty, a to ani pre rok 2015

a takúto vôľu žalovaní nikdy ani nemali a už vôbec nie vo vzťahu k podpore vo forme výkupu elektriny za
cenu elektriny na straty a doplatku nad rozsah stanovený zákonom o OZE. Na strane žalovaných teda
nebola nie len prejavená, ale vôbec ani daná vôľa uznať akýkoľvek záväzok voči žalobcovi.

63.Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, k uzavretiu ktorej došlo

po 15.08.2014 (kedy žalovaný musel vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu
povinnosti došlo. Žalobcom prezentovaná konštrukcia o obsahu zmluvy a o tom, že jej predmetom mala
byť údajne aj podpora nad rámec stanovený zákonom o OZE, je v priamom rozpore so samotným
textom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, z ktorej znenia je jednoznačne zrejmé, že predmetom

zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je výlučne podpora vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za
podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu stanovenom zákonom
o podpore OZE. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa už vysporiadal Krajský súd v Košiciach vo
svojich rozsudkoch sp. zn. 4Cob/179/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022. Zo Zmluvy
o dodávke a doplatku účinnej od 01.01.2015 a z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie)

nevyplýva, že by si predmetnou zmluvou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej
úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej
Zmluvyododávkeadoplatku2015jednoznačnevyplýva,žejejpredmetomjevýlučnepodporavrozsahu
a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akékoľvek
polemizovanie strán sporu o dispozitívnosti, resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia

§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE bez právneho významu. V prejednávanom spore nebolo zo strany
žalobcu preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaných v 1. a 2. rade bolo poskytnúť žalobcovi
podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca právo na
podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť
len ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c). Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) stanovuje, že ide o

opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje (vôľa) a v akom
rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na nasledujúci kalendárny
rok. Uzatvorenie zmluvy o dodávke elektriny, zodpovednosti za odchýlku a doplatku je len jedným
(nie však výlučným) z predpokladov na reálne nadobudnutie podpory v zmysle § 4 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o OZE a splnenie tohto predpokladu žiadnym spôsobom nenahrádza splnenie ďalších

zákonom stanovených predpokladov a rovnako ani zákonom stanovených povinností žalobcu zákonom
o OZE obligatórne vyžadovaných pre reálne nadobudnutie podpory v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o OZE, vzhľadom k čomu takáto zmluva nie je spôsobilá akokoľvek ovplyvniť právne účinky
sankcie v podobe nepriznania podpory v neprospech žalobcu, nakoľko tieto právne účinky sankčnej
povahy nastupujú ex lege a to bez ohľadu na (ne)vôľu zmluvných strán. Zmluva o dodávke elektriny,

zodpovednosti za odchýlku a doplatku je len prostriedok, prostredníctvom ktorého si žalovaní plnia svoje
zákonom o OZE stanovené povinnosti voči konkrétnym výrobcom elektriny.

64.Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2020 zo dňa 26.05.2021 nie je možné bez
ďalšieho použiť vo vzťahu k interpretácii zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, nakoľko k zrušeniu

rozsudku krajského súdu došlo z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v preskúmavanej
veci a Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení túto zmluvu neskúmal.65.Žalobcasavosvojichpodaniachdomáhatiežinterpretáciezmluvyododávkeelektrinyadoplatkuním
požadovaným spôsobom s poukazom na aplikáciu § 266 Obchodného zákonníka. Aplikácia jednotlivých
ustanovení § 266 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy v prípade, ak prejav vôle nie je celkom

určitý a existujúcu neurčitosť je potrebné odstrániť výkladom prostredníctvom zákonom stanovených
interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka. Uvedená situácia neurčitosti prejavu vôle
však nie je v prípade zmluvy o dodávke elektriny a doplatku daná. Zo znenia zmluvy o dodávke elektriny
a doplatku je jednoznačne zrejmé, že predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je výlučne
podpora vyrobenej a dodanej elektriny v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecne záväznými

právnymi predpismi. V zmysle bodu 2. preambuly zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je: „Odber
elektriny na základe tejto Zmluvy zabezpečovaný Odberateľom ako osobou poverenou PDS v súlade
so zákonom č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore).“ Predmetom zmluvy o
dodávke elektriny a doplatku je v zmysle bodu 1.: a) „Záväzok Výrobcu odovzdať elektrinu Odberateľovi
v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení

Prevádzkového poriadku, b) Záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od
Výrobcu elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa
tejto zmluvy, c) Záväzok Odberateľa Výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d) Záväzok
OdberateľprevziaťzodpovednosťzaodchýlkuVýrobcuvzmysle§3ods.1písm.d)zákonaopodpore,e)
ZáväzokVýrobcuvyrobiťelektrinuspôsobom,naktorýsavzťahujepodporavoformedoplatkuvzmysle§

3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine PDS v súlade s
Prevádzkovým poriadkom PDS, f) Záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
aspôsobomvtejtozmluveuvedenýmzaplatiťvýrobcovidoplatokpodľacenovéhorozhodnutiaÚradupre
reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi.“ V texte zmluvy je teda jednoznačne zadefinované, že
predmetom zmluvy o dodávke elektriny a doplatku je poskytovanie doplatku a odberu elektriny za cenu

elektriny na straty v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, t.j. v rozsahu predpokladanom
zákonom o OZE, nie nad rámec zákonom o OZE stanoveného rozsahu. V danom prípade nie je dôvod,
aby tunajší súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle premietnutého do zmluvy o dodávke a
doplatku podľa § 266 Obchodného zákonníka, ktorého sa žalobca domáha vo svojom podaní. Vo
vzťahu k ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka vzhľadom na vyššie uvedené je možné uviesť,

že vôľou žalovaných bolo výlučne poskytovanie podpory v rozsahu stanovenom zákonom o OZE, tak
ako to vyplýva aj zo samotného textu zmluvy o dodávke a doplatku. Žalobcovi bolo a muselo byť, tak
ako všetkým ostatným výrobcom v obdobnom postavení ako žalobca, známe, že sa jedná výlučne o
podporu v zákonom o OZE stanovenom rozsahu. Žalobca sa teda nemal dôvod domnievať, že práve
v jeho prípade, napriek tomu, že takýto obsah zmluvy nikdy nebol medzi stranami sporu vzájomne

komunikovaný, a podpora nad rámec zákona o OZE nebola zo strany žalovaných žalobcovi ani žiadnym
iným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ani nikdy v minulosti poskytovaná, by malo
dôjsť zo strany žalovaného k poskytovaniu podpory nad rámec stanovený zákonom o OZE a za iných
podmienok ako stanovuje zákon o OZE. Ani aplikáciou § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka teda nie
je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha žalobca o tom, že predmetom zmluvy o dodávke a

doplatku mala byť údajne podpora nad rámec stanovený zákonom o OZE. Pri výklade zmluvy podľa
ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka je rozhodujúci objektívny význam prikladaný zmluve zo strany
akéhokoľvek iného subjektu v postavení adresáta zmluvy. V danom prípade vzhľadom na to, že rovnaké
zmluvy za rovnakých podmienok (po dátume 15.08.2014, t.j. po dátume, dokedy mala byť splnená
povinnosť výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE), s rovnakým obsahom a na rovnaké

obdobietrvaniazmluvy,bolizostranyžalovanýchnaprelomerokov2014/2015uzatváranéceloplošneso
stovkami ďalších výrobcov v postavení adresátov predmetnej zmluvy, t.j. v postavení rovnakom ako sám
žalobca, je možné objektívny význam, ktorý by prejavu vôle premietnutého do obsahu zmluvy prikladal
akýkoľvekinýsubjektvpostaveníadresátazmluvyododávkeadoplatku,t.j.vpostavenížalobcu,vyvodiť
práve z významu, ktorý predmetnej zmluve o dodávke elektriny a doplatku prikladali ostatní výrobcovia,

ktorí boli adresátmi predmetnej zmluvy o dodávke a doplatku. Ostatní výrobcovia ako adresáti, ktorým
bol návrh zmluvy určený, t.j. iné osoby v postavení žalobcu, prikladali zmluve o dodávke a doplatku
práve význam, ktorý bol zmluvou o dodávke a doplatku určený a sledovaný samotnými žalovanými,
a teda, že sa jedná o zmluvu týkajúcu sa zákonnej podpory OZE poskytovanej zo strany žalovaných
spôsobom stanoveným zákonom o OZE a v rozsahu stanovenom zákonom o OZE. Ostatní výrobcovia

(okrem výrobcov prepojených prostredníctvom spoločníka p. R. C.) v rovnakom postavení ako žalobca
nenamietaliobsahzmluvy,anižebyobsahomzmluvymalabyťpodporanadrozsahstanovenýzákonom.
Rovnako nie je možné dospieť k záveru, ktorého sa domáha žalobca o tom, že predmetom zmluvy o
dodávke a doplatku mala byť údajne podpora nad rámec stanovený zákonom o OZE, ani aplikáciou §266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca a žalovaný v 2. rade sú vo vzájomnom zmluvnom vzťahu v
súvislosti s poskytovaním podpory podľa zákona o OZE od roku 2011, pričom ani predmetom pôvodného
zmluvného vzťahu uzavretého medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nikdy nebolo poskytovanie

podpory nad rámec a nad rozsah stanovený zákonom o OZE, ale predmetom vzájomného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade bolo vždy aj na základe predchádzajúceho zmluvného vzťahu, výlučne
poskytovanie podpory v rozsahu stanovenom zákonom o OZE a za podmienok stanovených zákonom
o OZE. Rovnako nebolo poskytovanie podpory v rozsahu nad rámec a nad rozsah stanovený zákonom
o OZE a za podmienok odlišných od podmienok stanovených zákonom o OZE nikdy ani predmetom

žiadnych vzájomných predzmluvných rokovaní strán sporu, a to ani pri uzatváraní pôvodnej zmluvy o
dodávke elektriny a doplatku a rovnako ani pri uzatváraní novej zmluvy o dodávke a doplatku. V danom
prípade sa nejedná o prejav vôle pripúšťajúci rôzny výklad, hoci sa takéhoto výkladu žalobca domáha,
preto nie je dôvod na aplikáciu § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a na jeho aplikáciu nie sú splnené
zákonom požadované podmienky.

66.Žalobca vo svojich podaniach poukazuje tiež na údajnú dispozitívnosť ustanovenia § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE a dispozitívnosť § 4 ods. 3 zákona o OZE, ktorú vyvodzuje zo skutočnosti,
že predmetné zákonné ustanovenia obsahujú právne normy súkromnoprávnej povahy. Z uzatvorenej
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v
rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je

akákoľvek polemika žalobcu o dispozitívnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3
Zákona o podpore bez právneho významu, na čo poukázal vo svojich obdobných rozhodnutiach aj
Krajský súd v Košiciach. Z obsahu zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj zo
samotného nálezu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 je zrejmé, že povinnosti stanovené výrobcom ustanovením
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sú povinnosťami obligatórnymi, ktoré sú povinní plniť si všetci

výrobcovia elektriny s právom na podporu. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE tvorí s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE jeden celok a predstavuje hypotézu a
dispozíciu jednej a tej istej právnej normy, pričom ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE predstavuje
sankciu tej istej právnej normy, je potrebné dospieť k záveru o kogentnom charaktere celej dotknutej
právnej normy tvorenej § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 4 ods. 3 zákona o OZE ako celku. Z

rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV.
ÚS 491/2018 je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE sa jedná o obligatórnu zákonnú povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v
zákonomstanovenejlehoteasozákonomstanovenýmobsahomplniť.ZákonopodporeOZEnesplnenie
predmetnej zákonom stanovenej povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti

uplatnenia si podpory dotknutého výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods.
3 zákona o OZE, ktorú sankciu Ústavný súd SR považuje za ústavne súladnú a žiaducu. Ustanovenia
zákona o OZE sú prioritne kogentného charakteru a predstavujú oprávnenú a žiaducu ingerenciu štátu
do súkromnoprávneho vzťahu medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučnej sústavy, ktorú
skutočnosť potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 299/2017, ktoré jednoznačne

konštatuje, že štát do súkromnoprávneho vzťahu týkajúceho sa nároku výrobcu elektriny s právom
na podporu voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v zmysle § 4 ods. 1 zákona o
OZE, oprávnene a odôvodnene zasiahol úpravou kogentných noriem, či verejnoprávnych povinností
subjektov súkromnoprávneho vzťahu. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 299/2017, sp.
zn. PL. ÚS 50/2015 ako aj sp. zn. IV. ÚS 491/2018 je jednoznačne zrejmé, že v prípade povinnosti

v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa jedná o kogentnou normou stanovenú obligatórnu
zákonnú povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný pravidelne opakovane v zákonom stanovenej lehote
a so zákonom stanoveným obsahom plniť. Zákon o podpore OZE nesplnenie predmetnej zákonom
stanovenej povinnosti sankcionuje následkom v podobe obligatórnej nemožnosti uplatnenia si podpory
dotknutého výrobcu na celý ďalší nasledujúci kalendárny rok v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE, ktorú

sankciuÚstavnýsúdSRpovažujezaústavnesúladnúažiaducu.Zákonodarcaustanovilvýrobcomurčité
povinnosti, ktorých splnením podmienil nárokovateľnosť ich zákonom garantovaných práv a s ktorých
nesplnením spojil sankciu v podobe zániku nároku na uplatnenie ich zákonom garantovaných práv. V
prípade dotknutej právnej normy obsiahnutej v ustanoveniach § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 4
ods. 3 zákona o OZE sa jedná o štátom zvolený spôsob regulácie určitého súkromnoprávneho vzťahu,

ktorá má byť regulovanými subjektmi dodržiavaná, a od ktorej regulácie nie je možné sa súkromnými
subjektmi svojvoľne odchýliť. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako
aj závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 a sp. zn. II. ÚS 299/2017 súd mal za to,
že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je ustanovením kogentným.67.Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/287/2014 je potrebné uviesť, že
predmetné rozhodnutie nebolo preskúmané súdom vyššej inštancie a nepredstavuje rozhodnutie

vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú rozhodovaciu prax podľa čl. 2 ods. 2 CSP, preto súd
na predmetné rozhodnutie neprihliadal. Rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/287/2014 rieši
iný právny problém a pre tento prípad nemá právny význam, čo potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cob/41/2019.

68.Súd nemal dôvod neveriť vyjadreniu ÚRSO uvedenému v liste (Predloženie administratívneho spisu)
zo dňa 23.01.2020 adresovaného súdu (viď bod 48. odôvodnenia tohto rozsudku). Aj keď žalobca
poukázal na to, že v zozname boli zahrnutí výrobcovia, pre ktorých úrad vydal rozhodnutie v neskoršom
období (viď bod 59. odôvodnenia tohto rozsudku), podľa vyjadrenia úradu skutočné zohľadnenie
nákladov na rok 2015 vrátane toho, či výrobca elektriny mal nárok na podporu bolo predmetom korekcie,
ktorá sa za rok 2015 vykonala v roku 2017 v samostatnom cenovom konaní (rok t +2). Úrad pristúpil

v roku 2017 v cenovom konaní podľa § 14 ods. 11 a 12 zák. č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhl. č.
18/2017 Z.z. ku korekcii skutočných nákladov na doplatok pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou, pričom v zozname za rok 2015 bolo pri žalobcovi
uvedené, že množstvo elektriny na doplatok je 0 MWh a výška doplatku v roku 2015 bola 0,- EUR.

69.Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 (body 63.
a 64.) podstatným pre posúdenie žaloby žalobcu bolo vyhodnotiť, či tento má alebo nemá nárok na
podporu. Vo vzťahu k tomuto nároku uplatnenom žalobou, bolo podstatné vyhodnotenie, či žalobca
podľa ním poskytnutých tvrdení a k tomu doložených dôkazov si splnil zákonom uloženú notifikačnú
povinnosť, vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Pre rozhodnutie vo veci samej

je teda právne významná iba skutočnosť, či žalobca doručil/nedoručil žalovanému v 1. rade formulár
„Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ zo dňa 29.05.2014,
pretože takúto povinnosť mu bez akýchkoľvek pochybností ukladá § 4 zákona o podpore OZE. Keďže
žalobca tvrdil, že tento doklad doručil žalovanému, preto ohľadom tejto ním tvrdenej skutočnosti,
zaťažuje dôkazné bremeno jeho. Pri hodnotení dôkazov súd zásadne nie je právnymi predpismi

obmedzovanývtom,akomázhľadiskapravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť,musíalehodnotiťvykonané
dôkazyvichvzájomnejsúvislostianásledneustáliť,čistrana,ktorúvkonanízaťažujedôkaznébremeno,
toto bremeno uniesla.

70. Za situácie, keď v konaní bolo preukázané, že podateľňa, prijímajúca zásielky aj pre žalovaného

v 2. rade nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného podania
nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke (čo konštatoval v bode 68. odôvodnenia uznesenia sp.
zn. 2Cob/137/2018 zo dňa 28.06.2019 Krajský súd v Košiciach), odvolací súd poukázal na to, že je
potrebné hodnotiť skutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami
získanými v procese dokazovania, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že voči ÚRSO si žalobca svoju

povinnosť splnil.

71.Súdunebolopreukázané,žežalobcariadneavčasdoručilžalovanémuv2.radetlačivooznačenéako
Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.05.2014. Podľa
tvrdenia žalobcu predmetné tlačivo malo byť obsahom zásielky, ktorú podal na pošte dňa 03.06.2014.

Jediným relevantným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že zásielka podaná na pošte 03.06.2014
s podacím číslom RP909909963SK obsahovala aj predmetné oznámenie je výpoveď svedkyne Mgr.
Miriam Závackej. Vzhľadom na to, že menovaná je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu súd mal
pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede. Dôkazné bremeno na preukázanie doručenia predmetného
oznámenia o uplatnení podpory v danom prípade zaťažuje žalobcu. Samotná váha zásielky, resp.

rozdiel medzi hmotnosťami jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému v 2. rade nemôžu
preukázať obsah týchto zásielok. To znamená, že ani vyššia hmotnosť zásielky podanej na poštu dňa
03.06.2014 nepreukazuje, že obsahom zásielky bolo aj oznámenie zo dňa 29.05.2014. Navyše nebolo
súdu jednoznačne preukázané, prečo je rozdiel v hmotnosti medzi zásielkou, ktorá obsahovala iba
faktúru a jej prílohu (0,014 kg) a zásielkou, ktorá údajne obsahovala len faktúru jej prílohu a predmetné

oznámenie (0,050 kg) až taký veľký. To, či predmetná zásielka obsahovala ešte inú písomnosť,
alebo bola v nej nejaká kancelárska spojka, alebo došlo k chybe pri vážení zásielky, nebolo súdu
preukázané. Svedkyňa B. C. nevedela uviesť čo okrem faktúry, jej prílohy a údajného oznámenia
malo byť obsahom dotknutej zásielky. Výpoveď svedkyne B. C. nebola preukázaná inými dôkazmia dôkazy predložené a označené žalobcom neboli spôsobilé preukázať obsah predmetnej zásielky, resp.
to, že žalobca k 15.08.2014 riadne splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 2. rade.
Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného v 2. rade B. F. pripustila, že mohlo v určitých

prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje, že tomu tak bolo
aj v tomto konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo predmetné oznámenie.
Z predloženej knihy doručenej pošty súd zistil, že nie je v nej zaevidované podanie žalobcu označené
ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.05.2014.
Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu

hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo, alebo nebolo doručené žalovanému
v 2. rade. Relevantným dôkazom by mohla byť doručenka, ale takýto spôsob doručovania začal žalobca
používať až v neskoršom období. Navyše tvrdenia svedkyne Mgr. Závackej neboli preukázané žiadnymi
inými dôkazmi.

72.V danom prípade dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného formulára a perfektnosti

právneho úkonu žalobcu zaťažuje samotného žalobcu (viď aj uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 2Obo/3/2008, sp. zn. 5Obo/163/2006, sp. zn. 4Obdo/252/2017 ako aj sp. zn. 2Obdo/7/2021
a Najvyššieho súdu ČR obsiahnutom sp. zn. 26Cdo/268/2011, rozsudky Krajského súdu v Žiline
obsiahnutým sp. zn. 13Cob/231/2019, Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/170/2018 ako aj
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/2/2020 a tiež sp. zn. 3Cob/98/2022, sp. zn. 3Cob/126/2022,

sp. zn. 4Cob/179/2022 a sp. zn. 4Cob/180/2022). Argumentáciu žalobcu o prenose dôkazného bremena
pri preukazovaní doručenia zásielky a jej obsahu na žalovaného jednoznačne vyvracia okrem vyššie
uvedených rozhodnutí aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/7/2021, v rámci ktorého
Najvyšší súd SR v bodoch 60. – 64. jednoznačne zdôrazňuje, že: „61. Dovolací súd zdôrazňuje, že v
prípade sporu o doručení písomnosti dôkazné bremeno o doručení zaťažuje odosielateľa. Ak žalovaný

ako adresát namietol doručenie spornej zásielky žalobcu zo dňa 12.08.2014 do jeho dispozičnej sféry,
bolo úlohou konajúcich súdov prešetriť, či došlo k doručeniu žalobcom uvádzanej zásielky zo dňa
12.08.2014, to aj s akcentom na hmotnoprávny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.08.2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 4
Obdo/90/2020; Nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.03.2017, sp. zn.: PL. ÚS 50/2015). 62. Za danej

situácie sa dôkazné bremeno zo strany žalovaného ako adresáta spornej zásielky zo dňa 12.08.2014
presunulo na žalobcu ako odosielateľa. (...) 63. Preto, ak konajúce súdy nepreniesli dôkazné bremeno
zo žalovaného (adresáta) na žalobcu (odosielateľa), dopustili sa takého procesného postupu, ktorým
konanie zaťažili vadou spočívajúcou v porušení zásady, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, resp. niečo, čo sa nikdy nestalo,

keďže preukazovanie takejto negatívnej skutočnosti je objektívne nemožné. 64. Žalovaný totiž nemá
možnosť preukázať, že spornú zásielku žalobcu zo dňa 12.08.2014 (ako ani predmetné oznámenie
o uplatnení podpory vrátane oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej
zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie) od žalobcu neobdržal. Takáto požiadavka by
bola popretím tzv. negatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce

skutočnosti.“ Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom uznesení riešil práve otázku preukazovania
doručenia jednostranného právneho úkonu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zo strany
výrobcu žalovanému, a teda jeho závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné na predmet tohto sporu.
Najvyšší súd SR vyhodnotil ako absolútne nesprávny postup všeobecných súdov nižšej inštancie ktoré
preniesli dôkazné bremeno preukazovania nedoručenia oznámenia o uplatnení podpory z výrobcu na

žalovaného, ktorého súdny nižšej inštancie nútili preukazovať, že mu oznámenia o uplatnení podpory
zo strany výrobcu nebolo doručené. Je teda zrejmé, že prenos dôkazného bremena pri preukazovaní
nedoručenia písomnosti, ktorého sa domáha žalobca v tomto konaní, je v absolútnom rozpore s
judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj so samotnými princípmi spravodlivého procesu.
72A.Žalobca sa snaží preukázať splnenie svojej povinnosti zásielkou odosielanou tretím subjektom –

p. B. C., IČO: 41572149, s miestom podnikania: M. XXXX/XX, XXXXX F., ktorá na základe mandátnej
zmluvy so spoločnosťou Adove Development, s.r.o. vykonávala administratívne činnosti pre viaceré
subjekty. V kontexte vyššie uvedeného ani žalobcom predložený podací lístok o odoslaní zásielky
neznámeho obsahu s podacím číslom K. na adresu žalovaného v 2. rade, v súlade s vyššie citovanou
judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola aj listina žalobcu

s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a že predmetné žalobcom predložené
oznámenie bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného v 2. rade a že toto bolo skutočne doručené
do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Ani svedecká výpoveď p. C. jednoznačne nepreukázala
doručenie žalobcom predloženého formulára žalovanému v 2. rade, nakoľko táto obsahovala viaceronezrovnalostí a navyše táto nie je podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Žalobcom predložená fotokópia
formulára datovaného dňom 29.05.2014 žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom
predložený formulár bol skutočne odoslaný na adresu žalovaného v 2. rade a že tento bol skutočne

doručený do dispozičnej sféry žalovaného v 2. rade. Rovnako ani žalobcom predložený podací
lístok o odoslaní zásielky s podacím číslom K. na adresu žalovaného v 2. rade v súlade s nižšie
citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola listina s
náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
72B.Žalobca vo svojich vyjadreniach opiera svoju argumentáciu o prenose dôkazného bremena zo

žalobcu na žalovaného v 2. rade o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012. Aplikovateľnosť názorov obsiahnutých v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn.
II. ÚS 32/2012 na predmet tohto sporu takým spôsobom, akým sa ho dožaduje žalobca vo svojom
vyjadrení, bol priamo vylúčený zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021.
Uznesením sp. zn. 2Obdo/16/2021 Najvyšší súd SR potvrdil právny názor vyslovený Krajským súdom

v Bratislave v jeho rozsudku sp. zn. 4Cob/170/2018, pričom sa vysporiadal aj s uznesením Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a tiež uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012. Najvyšší
súd SR po oboznámení sa so skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo strany Najvyššieho
súdu SR v jeho uznesení, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a skutkovým a právnym stavom posudzovaným zo
strany Ústavného súdu SR v jeho uznesení, sp. zn. II. ÚS 32/2012 jednoznačne dospel k záveru o

neaplikovateľnosti oboch vyššie uvedených rozhodnutí na predmet posudzovaného sporu. Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 dôrazne upozorňuje, že: „...v konaní vedenom pod sp.
zn. 4MCdo/3/2011 (na ktoré poukazuje aj žalobca v tomto konaní), Najvyšší súd SR ako súd dovolací
konštatoval osobné prevzatie zásielky preukázateľne obsahujúcej výpoveď nájmu bytu žalovaným,
ktorý aj napriek uvedenej skutočnosti v konaní preukázanej tvrdil opak, teda nedoručenie predmetnej

výpovede. Inými slovami, žalobcovia dôkazné bremeno uniesli, a teda osvedčili, že výpoveď nájmu
bola obsahom zásielky doručenej žalovanému. Nakoľko žalovaný doručenie výpovede nenamietal,
dovolací súd nepovažoval zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené
odvolacím súdom, za vecne správne, a preto napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancii zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“ Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd

SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 konštatuje záver, že: „...dovolací súd dôkladným
preskúmaním rozhodnutia vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011, má za to, že ho
nie je možné aplikovať v prejednávanom spore, pretože v danom prípade konajúce súdy napriek
dôkazom produkovaným žalobcom vo svojich rozhodnutiach nekonštatovali, že by mali za preukázané
doručenie sporného oznámenia v rámci listovej zásielky doručenej žalovanému. Z uvedeného dôvodu

nemohlobyťpovinnosťoužalovaného,abydokazovalopakniečoho,čosúdynemalizapreukázané,teda
dokazovanie nedoručenia oznámenia žalobcu v rámci listovej zásielky. V prípade, ktorý je predmetom
tohto sporu, obdobne ako aj v prípade posudzovanom Najvyšším súdom SR v jeho uznesení sp.
zn. 2Obdo/16/2021, nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by žalobcom predložené oznámenie o
predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny datované dňom 29.05.2014, bolo súčasťou

spornej zásielky s podacím číslom RP909909963SK zo dňa 03.06.2014, a teda zo strany žalobcu nebolo
preukázané splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z uvedeného dôvodu
teda ani v prejednávanom spore vo veci samej nemohlo byť povinnosťou žalovaného v 2. rade, aby
dokazoval opak niečoho, čo súd prvej inštancie nemal zo strany žalobcu za preukázané, t.j. nemohlo byť
povinnosťou žalovaného, aby tento dokazoval nedoručenie oznámenia žalobcu v rámci listovej zásielky

s podacím číslom K. zo dňa 03.06.2014. Na rozdiel od skutkového stavu posudzovaného v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011 a rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012:
(i) medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v prejednávanej veci jednoznačne, preukázane a nesporne
existoval iný dôvod vzájomnej poštovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným dňa 03.06.2014
v podobe fakturácie doplatku na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu za mesiac máj

2014, (ii) žalovaní originálom reálne doručenej zásielky žalovanému v 2. rade a jej obálkou preukázali
iný ako žalobcom tvrdený obsah zásielky, a to faktúru č. 005/2014 s jej povinnou prílohou. Najvyšší
súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/16/2021 s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 6Cdo 81/2010 v súvislosti s negatívnou dôkaznou teóriou výslovne zdôrazňuje, že: „...nakoľko
preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcom, doručením listovej zásielky, ktorej obsahom

malo byť aj oznámenie, by malo za následok úspech žalobcu v konaní vo veci samej, jednalo sa o
tvrdenie v prospech žalobcu, kedy dôkazné bremeno zaťažuje výlučne žalobcu a nemožno ho presúvať
na žalovaného, aby dokazoval opak, hlavne opak niečoho, čo nie je bez akýchkoľvek pochybností
preukázané.“ K uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/2012, ktorým tiežargumentuje aj sám žalobca v tomto spore vo veci samej, Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 uvádza, že: „...ani toto nie je možné v danom prípade aplikovať na predmetnú situáciu.“
NajvyššísúdSRdospelkzáveruoneaplikovateľnostiuzneseniuÚstavnéhosúduSRzodňa13.03.2012,

sp. zn. II. ÚS 32/2012 na predmet sporu z dôvodu, že zo znenia predmetného uznesenia Ústavného
súdu SR je zrejmé, že Ústavný súd SR sa námietkou sťažovateľov, podľa ktorej nebolo dostatočným
spôsobom preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu
bytu, podrobnejšie ďalej nezaoberal. Mali za to, že Najvyšší súd SR sa vo svojom uznesení sp. zn.
2Obdo/16/2021 jasne a jednoznačne vysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k dôkaznému

bremenu pri preukazovaní splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj
pri preukazovaní obsahu zásielky, ktoré právne názory sú jednoznačne aplikovateľné aj na predmet
sporu vo veci samej, a to vrátane záverov o neaplikovateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4MCdo/3/2011 ako aj neaplikovateľnosti uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 32/2012 na
predmet sporu.

73.Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je prejavom vôle, ktorý musí byť v zmysle § 37
Občianskeho zákonníka urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Oznámenie
ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný,
resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje,
požaduje. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018 a následne tiež v uznesení

sp. zn. 3Obdo/72/2019 ako aj v uznesení sp. zn 3Odbo/116/2019 výslovne zdôraznil, že: „Logickým a
gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva
úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny,
všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne
s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami,

ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej
elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“ Uvedený
právny názor bol podrobený skúmaniu zo strany Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 52/2020 jednoznačne potvrdil správnosť uvedeného právneho názoru: „Najvyšší súd v
odôvodnenísvojhonapadnutéhouzneseniasprávneidentifikoval,ženejdelenooznamovaciupovinnosť

o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory
subjektom súkromného práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované...“ Z vyššie
uvedeného je jednoznačne zrejmé, že dôraz sa kladie na dôsledné určité a zrozumiteľné splnenie
oboch zákonom stanovených povinností výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z
vyššie citovanej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít je jednoznačne zrejmé, že samotné

oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny bez ďalšieho automaticky považované priamo
aj za splnenie druhej zákonom stanovenej povinnosti, a to oznámenia o uplatnení podpory a druhu
uplatňovanej podpory. Riadne splnenie oboch obligatórnych povinností výrobcov v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE vyžaduje, aby každá z oboch uvedených povinností bola splnená určito a
zrozumiteľne. Riadnym a včasným splnením jednej z uvedených povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o OZE nie je možné automaticky považovať za splnenú aj druhú zákonnú povinnosť, tak
ako to správne zdôraznil aj Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, len s odôvodnením, že ak by výrobca
nemal v úmysle splniť obe povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, neplnil by predsa ani
jednu z nich a keďže splnil jednu z nich, treba z toho automaticky dovodiť aj jeho záujem splniť aj druhú
zákonom stanovenú povinnosť. Pre riadne a včasné splnenie každej z ustanovením § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o OZE stanovených povinností, nepostačuje len samotná vôľa výrobcu splniť si takúto zákonom
stanovenú povinnosť, ktorej existenciu výrobcovia (vrátane žalobcu), ale je potrebné, aby takáto vôľa
bola určitým a zrozumiteľným spôsobom v zákonom stanovenom termíne aj prejavená a takýto prejav
bol v zákonom stanovenom termíne doručený do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy,
čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Navyše vôbec nie je dôležité a rozhodujúce to, akým spôsobom

si výrobcovia (vrátane žalobcu) dokresľujú údajnú vôľu ex post v rámci prebiehajúcich súdnych konaní,
ale to aká vôľa reálne existovala v dotknutom rozhodnom období a to, či a akým spôsobom bola táto
v rozhodnom období prejavená a či sa takýto prejav vôle dostal v zákonom stanovenom termíne do
dispozičnej sféry žalovaného.

74.V súvislosti so skúmaním obsahov iných dokumentov zasielaných výrobcami prevádzkovateľom
distribučných sústav z rôznych iných dôvodov a/alebo za účelom plnenia iných zmluvných alebo
zákonných povinností, je potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom
náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 výslovne uvádza, že: „...plnenie tejto povinnosti nepredstavuje prevýrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide o informácie,
ktorésúobsahominýchdokumentov,ktorésúvýrobcoviaelektrinypovinnípredkladaťprevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanie
určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého
ustanovenia zákona o podpore OZE s ústavou.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosti v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa môžu v prípade niektorých výrobcov obsahovo prekrývať s inými

zákonnými alebo zmluvnými povinnosťami, avšak napriek tomu jednak samotný zákonodarca ako aj
Ústavný súd SR považovali zakotvenie tejto povinnosti do normatívneho textu zákona o OZE za účelné
a žiaduce a rovnako zákonodarca ako aj Ústavný súd SR považovali za účelné a žiaduce riadne plnenie
oboch dotknutých zákonných povinností (napriek ich prípadnej duplicite) pod hrozbou sankcie v podobe
straty nároku na podporu vyrobenej elektriny v celom nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. Opačným výkladom a aplikáciou § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj §

4 ods. 3 zákona o OZE by bol popretý nie len právny názor Ústavného súdu SR, ale aj samotný zmysel
a účel dotknutých právnych noriem.

75.Čo sa týka prípadnej „zaužívanej obchodnej praxe“ vo vzťahu k akceptovaniu splnenia povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE určitým spôsobom v predchádzajúcich rokoch, je dôležité

poukázať najmä na skutočnosť, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE bola síce
súčasťou právneho poriadku už od roku 2010, avšak zákonodarca až s účinnosťou od 01.01.2014
zakotvil do právneho poriadku v rámci ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sankciu, ktorá nastáva v
prípade, ak zo strany výrobcov nedôjde k včasnému a riadnemu splneniu oboch zákonom stanovených
povinností v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Pred 01.01.2014 teda prevádzkovatelia

distribučných sústav a rovnako ani samotný žalovaný v 2. rade, nemali napriek riadnemu a včasnému
nesplneniu ktorejkoľvek povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zo strany ktoréhokoľvek
výrobcu, možnosť pristúpiť k uplatneniu akejkoľvek sankcie a neposkytnúť výrobcovi podporu na
vyrobenú elektrinu v ďalšom kalendárnom roku. Predmetná sankcia predstavuje objektívnu legislatívnu
skutočnosť, ktorá nastáva ex lege bez toho, aby bol túto žalovaný spôsobilý akýmkoľvek spôsobom

ovplyvniť. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, že sám zákonodarca úpravou legislatívy záväzným
spôsobom modifikoval podmienky obchodnej spolupráce medzi stranami sporu, a teda poukazovanie
na akúkoľvek zaužívanú obchodnú spoluprácu medzi stranami sporu, zodpovedajúcu obdobiu pred
01.01.2014, sa javí ako bezpredmetné vzhľadom na objektívny legislatívny vývoj. Uvedené však nebráni
posudzovaniu zaužívanej praxe vo vzťahu k určitému spôsobu doručovania zásielok zo strany výrobcov

voči žalovaného v 2. rade, nakoľko na túto skutočnosť nemala legislatívna zmena v podobe zakotvenia
sankcie v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE žiaden vplyv. Medzi stranami sporu nikdy nebolo bežné
zasielanie oznámenia o uplatnení podpory a o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v
nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE žalobcom žalovanému
v 2. rade ako súčasť akejkoľvek inej zásielky. Z predložených zásielok za predchádzajúce kalendárne

roky 2011, 2012 a 2013 je naopak jednoznačne zrejmé, že medzi stranami sporu bola zaužívaná
prax, že žalobca si plnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vždy osobitnou
zásielkou. Nikdy v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu žalobca neplnil svoju povinnosť tak,
že by oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vložil ako súčasť do nejakej faktúry alebo
akejkoľvek inej zásielky odosielanej na adresu žalovaného v 2. rade.

76.Vo vzťahu k posudzovaniu splnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému nie je relevantný ani odkaz
na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovej stránke zo dňa 28.07.2014. Vzťah žalovaného
a ÚRSO a (ne)záväznosť stanovísk ÚRSO vo vzťahu k posudzovaniu splnenia povinnosti výrobcu
voči žalovanému, už boli zo strany Najvyššieho súdu SR a rovnako aj zo strany Ústavného súdu

SR posudzované v súvislosti s interpretáciou povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v dotknutom
ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, kde bolo rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít jednoznačne ustálené, že vzťah medzi výrobcom elektriny a ÚRSO je pre posúdenie obsahu
povinnosti výrobcu elektriny vo vzťahu s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, irelevantný. Ústavný
súd SR už vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zdôraznil, že: „Povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o

OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti,
resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny z
OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu.Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3
zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych
distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm.

b) a c) zákona o podpore OZE si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.“ Následne Ústavný
súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 posudzoval relevantnosť odkazu na stanovisko
ÚSRO zverejnené na jeho webovej stránke pri posudzovaní charakteru lehoty obsiahnutej v ustanovení
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, pričom jednoznačne konštatoval, že: „Ústavný súd sa v tejto súvislosti

stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou
na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych
noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade
akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel.“ Rovnako aj v stanovisku ÚRSO zo dňa 28.07.2014
ÚRSO len konštatuje, že výrobcovia, ktorí si splnili voči ÚRSO riadne a včas povinnosť v zmysle iného

zákonného ustanovenia do 30.05.2014, nemusia opakovane voči ÚRSO plniť aj povinnosť v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a táto povinnosť sa bude zo strany ÚRSO v prípade týchto výrobcov
považovať za splnenú. Ani v prípade tohto stanoviska ÚRSO, rovnako ako v prípade stanoviska
ÚRSO posudzovaného Ústavným súdom SR v jeho vyššie citovanom uznesení, nie je takéto stanovisko
ÚRSO žiadnym spôsobom odôvodnené a nie je uvedené, akým spôsobom a na základe akých úvah

a podkladov ÚRSO dospelo k takémuto záveru a takejto aplikácii § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
a navyše rovnako ako v predchádzajúcom stanovisku ÚRSO posudzovanom Ústavným súdom SR
v jeho vyššie citovanom uznesení, ani predmetné stanovisko ÚRSO zo dňa 28.07.2014 nie je pre
prevádzkovateľov distribučných sústav záväzné a rovnako toto nie je ani možné považovať za správne.
Najvyšší súd SR posudzoval relevantnosť a správnosť odkazu na stanovisko ÚSRO zverejnené na

jeho webovej stránke pri posudzovaní charakteru lehoty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE aj vo svojom uznesení judikatórnej povahy, sp. zn. 2Obdo/18/2018 kde zdôraznil,
že: „V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za
procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na
takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.“

77.Nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nesplnil voči
žalovanému v 2. rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), nemôže si na elektrinu vyrobenú
vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci
kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok,

nie je možné akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil predložením cenového rozhodnutia,
uzavretím zmluvy, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje, ktoré majú byť predmetom oznámenia.
Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti
prejavuvôle,zjednostrannéhoprávnehoúkonu,ktorýmsaoznamovaciapovinnosťplnímusíbyťzrejmé,
kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho

majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová správa doručená žalovanému v 2. rade dňa 30.01.2014
obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO č. 0651/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013 nepreukazuje
splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu.

78.S poukazom na vyššie uvedené súd mal za to, že ani odpoveď žalovaného v 2. rade žalobcovi

na e-mail zo dňa 30.01.2014 nie je možné považovať za dôkaz o splnení jeho oznamovacej
povinnosti, nakoľko žalovaný výslovne neuviedol, že považuje oznamovaciu povinnosť za splnenú,
pričom pripustenie možnosti fakturácie sa vzťahuje len na splnenie povinnosti v zmysle predloženého
rozhodnutia ÚRSO zo dňa 16.10.2013. Takéto rozhodnutie však ako to už bolo vyššie uvedené nie je
relevantným dokladom o splnení oznamovacej povinnosti.

79.Právo žalobcu na podporu nezaniklo, ale v dôsledku nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona,
ho nie je možné uplatniť v danom kalendárnom roku. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo
zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu Ústavného súdu SR nie je potrebné o nej rozhodnúť
v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami súkromného práva. Žalobcovi teda

nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom voči žalovaným v 1. a 2. rade.

80.Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba
je proti žalovanému v 1. rade nedôvodná, preto ju zamietol.81.Rovnako vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru,
že žaloba je proti žalovanému v 2. rade nedôvodná, preto ju zamietol.

82.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

83.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd
rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

84.Žalovaný v 1. rade mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100%.

85.Žalovaný v 2. rade mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči

žalobcovi v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno
podať do 15 dní od jeho doručenia
na Mestský súd Košice.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňaťlen do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).