Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 4S/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0723100831
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0723100831.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci
žalobcu:A.B.C.,bytomD.A.E.F.XXXX/XX,XXXXXG.H.,dátumnarodenia:XX.XX.XXXX,zastúpený:
AK Vilhan s. r. o., so sídlom Bukureštská 3204/3, 811 04 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO:
57 206 481, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPSČ-PO3-2023/003203-004 zo dňa
14.07.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Personálnym rozkazom generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. 13 zo dňa 21.04.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca podľa § 192 ods. 1

písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe
príslušníka Policajného zboru, pričom služobný pomer sa skončil dňom doručenia prvostupňového
rozhodnutia podľa § 194 ods. 3 zákona o štátnej službe.

2. Prvostupňový orgán dospel k záveru, že žalobca vo funkcii zástupcu riaditeľa Oddelenia cudzineckej

polície PZ Dunajská Streda (ďalej aj „OCP PZ DS“) v období od roku 2020, najmä však od 11/2022
do 12.03.2023 zneužil svoje postavenie tým spôsobom, že fiktívne vytváral a zadával pokyny na
vytvorenie rezervácií v rezervačnom systéme na vytvorenie tzv. „uličky“ pre žiadateľov o pobyt, aby
im v ďalšom konaní zaručil udelenie uprednostnenia vybavenia pobytu na území Slovenskej republiky.
Žalobca s termínmi rezervácií disponoval a v prípade potreby ich poskytol tretím osobám, taktiež tieto
termíny priebežne fiktívne vytváral, a to pre prípad do budúcnosti. Ďalej žalobca prostredníctvom seba,
ale aj tretích osôb zabezpečoval pre cudzincov fiktívne potvrdenie o pobyte na území Slovenskej

republiky,pričomnazákladepožiadavkyžalobcumajitelianehnuteľnostízaodplatuformálneprihlasovali
a odhlasovali cudzincov zo svojich adries, cudzincom takto poskytol nezákonnú výhodu, v rámci ktorej
im zabezpečil všetko potrebné pre úspešné udelenie povolenia na pobyt. Žalobca taktiež zabezpečil
falošné potvrdenie Covid pas, ktorým chcel fiktívne preukázať prítomnosť cudzinca na území Slovenskejrepubliky, a tým zlegalizovať jeho vstup na územie Slovenskej republiky. Žalobca vkladal vlastné
finančné prostriedky na vopred vytvorený účet cudzinca za účelom preukázania solventnosti cudzincov
o udelenie živnostenského oprávnenia, pričom následne, po preukázaní požadovanej skutočnosti, boli

finančné prostriedky z účtu vybrané a vrátené žalobcovi a za uvedené vybavenie živnostenského
oprávnenia žalobca dostával provízie. Žalobca za uvedené neoprávnené konanie požadoval a následne
od cudzincov alebo sprostredkovateľov prijal finančné prostriedky v hodnote od 100,00 eur do 5.000,00
eur.

3. Na základe vyhodnotenia dôkazov prvostupňový orgán dospel k záveru, že žalobca svojim
protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie
služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca ako zástupca riaditeľa zneužil svoje postavenie a znalosti
na to, aby privodil sebe a ďalším osobám majetkový prospech, a to tak, že za odmenu a v rozpore
so skutočnosťou a zákonom vytváral pre cudzincov žiadajúcich o pobyt na území Slovenskej republiky

fikciu splnenia podmienok potrebných pre úspešné vyhodnotenie ich žiadostí. Ponechanie žalobcu
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zodpovedného dodržiavania
služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi policajného zboru, na ich čestnosti, na ochrane práv občanov
a na upevňovaní ich dôvery v policajný zbor, pretože požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka
policajného zboru k rešpektovaniu zákonov a interných predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií

štátu.

4. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 05.05.2023, ktoré doplnil podaním
zo dňa 08.06.2023. Žalobca namietol predčasnosť vydania prvostupňového rozhodnutia, nesprávnosť
postupupredchádzajúcehovydaniuprvostupňovéhorozhodnutiaauplynutiepremlčacejlehotyuvedenej

v § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe. Žalobca namietol, že mal byť dočasne pozbavený výkonu štátnej
služby, a to v prípade, kedy mu do uvoľnenia zo štátnej služby chýbalo 9 kalendárnych dní. Žalobca ďalej
namietol, že sa nemal možnosť vyjadriť k návrhu na prepustenie, tento mu nebol doručený a nemohol
sa tak k nemu vyjadriť a navrhnúť dôkazy na svoju obhajobu.

5. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. SPSČ-PO3-2023/003203-004
zo dňa 14.07.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odvolanie zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí postupne vysporiadal s jednotlivými
odvolacími námietkami.

6. K námietke o predčasne vydanom prvostupňovom rozhodnutí žalovaný uviedol, že táto nebola
dôvodná. Žalovaný mal za to, že boli zadovážené relevantné dôkazy, ktoré dostatočne preukázali
konaniežalobcu.Knámietkežalobcutýkajúcejsaprezumpcienevinyžalovanýuviedol,žetátoneobstojí,
pretože konanie o prepustení policajta je samostatným konaním nezávislým na trestnom konaní,
upraveným osobitným zákonom, pričom v tomto konaní nie je nadriadený viazaný ustanoveniami

trestnoprávnych noriem a neplatí tu prezumpcia neviny. Nadriadený v konaní neskúma trestnoprávnu
zodpovednosťaaniotázkuvinyaleboneviny,pričomotázkavinyniejeanipredbežnouotázkou,odktorej
závisí rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru. Skúma sa len naplnenie pojmových znakov
skutkovej podstaty inštitútu prepustenia podľa zákona, čo je účelom personálneho konania o prepustení
policajta a nemusí pozerať na závery trestného konania, aj keď skutok podmieňujúci obe konania je

totožný.

7. Žalovaný uviedol, že dôkazy, zabezpečené v trestnom konaní môžu tvoriť podklad pre rozhodnutie
nadriadeného v personálnom rozkaze, ak takéto dôkazy vezme nadriadený do úvahy kriticky, na základe
jeho vlastného posúdenia a zhodnotenia právnej relevantnosti. Výsledok personálneho konania nie

je závislý od výsledku prípadného trestného konania. Preto súčasné vedenie trestného konania voči
žalobcovi nemalo vplyv na priebeh personálneho konania a oprávnený orgán nebol v danom prípade
povinný vyčkať na rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní.

8. K námietke žalobcu, že po vznesení obvinenia mal byť žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej

služby žalovaný uviedol, že daná námietka nie je namieste. Žalovaný konštatoval, že dočasne pozbaviť
výkonu štátnej služby policajta nie je povinnosťou nadriadeného a ani nie je povinnosť ho vykonať,
pokiaľ je voči policajtovi začaté konanie vo veci prepustenia a ak nadriadený žalobcu vyhodnotil, že
jeho pozbavenie nie je potrebné, nepochybil. Na základe získaných informácií došlo k začatiu konaniao prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Žalovaný súčasne uviedol, že konanie o prepustení
žalobcu nie je možné porovnávať s inými medializovanými informáciami príslušníkov NAKA, pretože
každé konanie je jedinečné, osobitné a nezameniteľné.

9. Žalovaný uviedol, že v konaní došlo k vysporiadaniu sa so všetkými návrhmi a námietkami, ktoré
s konaním súviseli. Žalovaný poukázal na to, že nadriadený žalobcu spracoval úradné záznamy
z pokusov o doručenie návrhu a oboznámenie sa žalobcu s návrhom na prepustenie zo služobného
pomeru.Vychádzajúczospisužalovanýkonštatoval,ženadriadenýurobilniekoľkopokusovodoručenie,

avšak z reakcií žalobcu možno usúdiť, že išlo o účelové predlžovanie konania tým, že návrh odmietol
prevziať osobne a zásielku na pošte si nešiel prebrať, hoci vedel, že sa tam návrh na prepustenie spolu
so spisovým materiálom nachádzal. Poukázal na to, že z úradného záznamu k osobnému doručovaniu
zo dňa 18.04.2023 vyplýva, že žalobca nadriadenému v prítomnosti dvoch policajtov oznámil, že návrh
na jeho prepustenie a kópiu spisového materiálu odmieta prevziať. Žalobca tak mal objektívnu možnosť
si návrh prevziať, avšak dobrovoľne sa toho vzdal.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že námietka žalobcu, že nemal možnosť si návrh preštudovať, nie je chybou
žalovaného, ale žalobcu, pretože jeho nadriadený sa mu opakovane snažil návrh doručiť a odmietal ho
prevziať. Súčasne uviedol, že žalobca počas konania nespolupracoval, snažil sa vyhnúť prepusteniu
a počas konania ani nepožiadal o nahliadnutie do spisového materiálu.

11. K nedodržaniu lehôt žalovaný uviedol, že lehoty na prepustenie boli dodržané. Uviedol, že podľa §
192 ods. 5 zákona o štátnej službe z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len
do 6 mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka, keď
dôvod vznikol. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru dňom 21.04.2023 za skutky spáchané

najmä od 11/2022 do 12.03.2023 a nadriadený sa o skutku dozvedel dňa 20.03.2023 a generálny
tajomník zistil dôvod prepustenia 21.04.2023. Lehoty tak boli dodržané.

12. K námietke, že žalobca mal tri dni na vyjadrenie sa k začatiu konania žalovaný uviedol, že táto lehota
bola dostatočná. Podstatné bolo, že žalobca mohol navrhovať dôkazy a predkladať vyjadrenia počas

celého konania. K návrhu na prepustenie zo služobného pomeru žalovaný uviedol, že tento žalobca
odmietol prevziať a ani sa k nemu nevyjadril.

13. Žalovaný mal za dostatočne preukázané, že celá vec bola riadne prešetrená a skutkový stav bol
spoľahlivo zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že nadriadený

dôsledne zisťoval okolnosti, za ktorých sa skutok stal.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

14. Žalobca podal na Správny súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 13.09.2023 (ďalej
len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového
rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

15. Žalobca poukázal na to, že konanie podľa zákona o štátnej službe je autonómne a nezávislé od

trestného konania, avšak namietol, že ak na uvedené žalovaný odkazuje, mal by sa toho držať v rámci
celého rozhodnutia, a nie len v tých častiach, ktoré mu vyhovujú. Tu uviedol, že napr. časti, kde sa
venuje premlčaniu podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe sa opiera o uznesenie o vznesení
obvinenia a časové úseky údajného páchania trestnej činnosti, ktoré sú v ňom vymedzené. V tejto
časti sa už autonómnosť konania nespomína a žalovaný prepája tieto dve konania a používa v rámci

svojej argumentácie dôkazy zabezpečené v trestnom konaní. Žalobca uviedol, že ani v rámci konania
o prepustení neprišiel príslušný orgán s vlastnými dôkazmi, ale pracoval len s dôkazmi z trestného
konania. Žalobca mal za to, že rozhodnutie o prepustení žalobcu nemožno viazať rozhodnutím orgánu
činného v trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“) a podkladom nemôže byť uznesenie o vznesení obvinenia.

16. Žalobca namietol, že mu nie je zrejmé, prečo sa mu kladie za vinu protiprávne konanie, ktoré môže
klásť za vinu len v rámci trestného konania vyšetrovateľ alebo prokurátor a nie žalobcov nadriadený,
ktorý nemôže obviniť žalobcu. Žalobca mal za to, že v konaní neboli zabezpečené žiadne autonómne
dôkazy do konania, všetky písomnosti boli z trestného konania. V konaní tak absentuje vlastné zistenieskutkové stavu veci. Žalobca mal za to, že žalovaný vychádzal len zo svojich domnienok bez ich
doloženia riadnymi dôkazmi.

17. Žalobca poukázal na to, že v zmysle zákona o štátnej službe je na prepustenie policajta potrebné,
aby boli kumulatívne splnené dve podmienky – (i) došlo k hrubému porušeniu služobnej prísahy konaním
policajta a (ii) ponechanie policajta v štátnej službe po porušení služobnej prísahy by bolo na ujmu
záujmov v štátnej službe. Žalobca uviedol, že nie je zákonom stanovené, čo je hrubé, čo je stredné alebo
mierne porušenie služobnej prísahy. Žalobca zastal názor, že posudzovanie intenzity by malo byť citlivé

a len na základe zabezpečených dôkazov. Žalobca mal za to, že v jeho prípade určite zjavne nedošlo
k naplneniu druhej podmienky – ponechanie policajta v štátnej službe by bolo na ujmu jej záujmov.

18. Žalobca konštatoval, že žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí zdôrazňuje, že ponechanie žalobcu
v služobnom pomere by bolo na ujmu záujmov štátne služby, ale opomína, že žalobca mal byť uvoľnený
zo služobného pomeru ku dňu 30.04.2023, pričom o uvoľnenie požiadal ešte mesiac pred tým, ako boli

voči nemu vykonané prvé úkony trestného konania. Žalobca bol rozhodnutý skončiť v štátnej službe skôr
a dobrovoľne, a preto celé konanie bola nepotrebná nadpráca riaditeľa OCP PZ DS, ktorý napriek tomu,
že vedel, že žalobca požiadal o uvoľnenie, sa výraznou mierou pričinil o to, aby ešte pred dátumom
odchodu do civilu došlo k jeho prepusteniu. Čiže 9 kalendárnych dní by bolo na ujmu záujmov štátnej
služby, pričom žalobcovi nie je zrejmé, akú ujmu by tých 9 dní žalobca stihol spôsobiť.

19. Žalobca mal za to, že presne na 9 dní mal byť využitý inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej
služby, pretože postavením mimo služby a následným odchodom by žalobca žiadny záujem štátnej
služby neohrozoval.

20. Aj napriek tomu, že žalobca si je vedomý autonómnosti trestného konania a konania o prepustení zo
štátnej služby, nemožno poprieť fakt, že ak by nezačalo trestné konanie voči žalobcovi, nezačalo by sa
ani personálne konanie. Tu žalobca uviedol, že úkony trestného konania voči žalobcovi sa uskutočnili
rýchlo a predčasne len preto, aby mohol byť obvinený ešte počas jeho zotrvania v štátnej službe a aby
mohlo byť voči nemu iniciované personálne konanie.

21. Žalobca namietol nerovné zaobchádzanie s príslušníkmi NAKA, ktorí aj napriek ich obvineniu neboli
dočasne pozbavení a ani prepustení zo štátnej služby.

22.Žalobcauviedol,žeceléjehokonanienebolomožnéanilenzačať,atozdôvoduuplynutiapremlčacej

lehoty uvedenej v § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe. Mal za to, že bol uvedený dátum vzniku dôvodu,
a to najmenej od 22.09.2020, čo bolo ku dňu podania žaloby viac ako dva a pol roka. Objektívna lehota
by tak uplynula ku koncu roku 2021, takže došlo k uplynutiu lehôt podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej
službe.

23. Žalobca namietol, že boli porušené jeho práva vo vzťahu k doručovaniu návrhu, možnosti sa
k nemu vyjadriť a navrhnúť dôkazy na svoju obranu. Žalobca namietol spôsob, akým ho riaditeľ OCP
PZ DS vylákal na stretnutie v mieste jeho bydliska dňa 18.04.2023, a to za účelom čerpania dovolenky
a informácií s tým spojených. Ďalej žalobca namietol porušenie § 193 ods. 2 zákona o štátnej službe,
podľa ktorého musí byť policajtovi daná možnosť sa vyjadriť k návrhu na prepustenie zo služobného

pomeru, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobca uviedol, že mu návrh nebol doručený, a teda sa
k nemu nemohol vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy. Zo spisového materiálu zároveň vyplynulo, že mu bola
daná lehota na vyjadrenie 2 dni, za ktoré by žalobca nemal možno návrh naštudovať a obhajovať sa.

24. Žalobca konštatoval, že si je vedomý toho, že v zmysle § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe návrh

na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený,
avšak v predmetnom prípade možno dôvodne predpokladať jasnú zaujatosť riaditeľa OCP PZ DS. Podľa
názoru žalobcu mal v jeho prípade návrh spracovať niekto iný, nie jeho nadriadený, pretože zaujatosť
jeho nadriadeného bola evidentná a zrozumiteľná. Žalobca nepovažoval za správne a spravodlivé, aby
o jeho návrhu na prepustenie rozhodovala takto zaujatá osoba.

III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania25. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 26.02.2024, pričom odkázal na zistený skutkový
stav a uviedol, že zvlášť hrubé porušenie prísahy spočívalo v tom, že žalobca ako zástupca riaditeľa

OCP PZ DS zneužil svoje postavenie a znalosti na to, aby privodil sebe a ďalším osobám majetkový
prospech, a to tak, že za odmenu a v rozpore so skutočnosťou a zákonom vytváral pre cudzincov
žiadajúcich o pobyt na území Slovenskej republiky fikciu splnenia podmienok potrebných pre úspešné
vyhodnotenie ich žiadostí. Súčasne konštatoval, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zodpovedného dodržiavania služobnej disciplíny všetkými

príslušníkmi Policajného zboru (ďalej aj „PZ“), na ich čestnosti, na ochrane práv občanov a na
upevňovaní ich dôvery v policajný zbor, pretože požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ
k rešpektovaniu zákonov a interných predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu.

26. Žalovaný v relevantných častiach zopakoval argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí, ktoré
bolo zhrnuté vyššie v tomto rozsudku. K námietke, že žalobca požiadal o uvoľnenie, žalovaný uviedol, že

uvedené netvorilo právne relevantnú prekážku postupu nadriadeného k prepusteniu, pretože služobný
pomer žalobcu stále trval. Plynutie lehoty na skončenie služobného pomeru uvoľnením nie je ochrannou
dobou, počas ktorej by policajt nemohol byť prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm.
e) zákona o štátnej službe. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

27. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 18.04.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej
argumentácii.

28. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

29. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako

vyplývali z obsahu žaloby, ako aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), keďže žaloba je správnou
žalobou vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná
a s odkazom na § 190 SSP žalobu zamietol.

30. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 22.10.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.

31. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

32. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, policajt sa prepustí zo služobného pomeru,
ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

33. Podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe, o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku
1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do šiestich mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod
prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa
musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

34. Podľa § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe, návrh na prepustenie policajta zo služobného
pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho
bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť
o prepustení policajta zo služobného pomeru.

35. Podľa § 193 ods. 2 zákona o štátnej službe, policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu
na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy
a obhajovať sa.36. Podľa § 238 ods. 1 zákona o štátnej službe, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

37. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, pričom
správny súd zameral správny súdny prieskum na to, či orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový
stav veci, tento správne podriadili pod príslušnú právnu normu a či z napadnutých rozhodnutí možno
vyvodiť dostatočný záver k tomu, že boli naplnené predpoklady na prepustenie žalobcu podľa § 192

ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe.

K charakteru prepustenia policajta zo služobného pomeru
K vzťahu trestného konania a personálneho konania

38.Správnysúdvprvomradepoukazujenato,žeprepusteniepolicajtazoslužobnéhopomerujejedným

zo spôsobov skončenia služobného pomeru. Má formu jednostranného právneho úkonu smerujúceho k
zániku služobného pomeru. Je výlučne prejavom vôle nadriadeného. Návrh na prepustenie policajta zo
služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený a predkladá ho bezodkladne
služobným postupom na ďalšie konanie nadriadenému s personálnou pôsobnosťou, ktorý je oprávnený
rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Návrh na prepustenie musí vychádzať z

dostatočných podkladov o tom, že policajt porušil služobnú prísahu alebo povinnosť zvlášť hrubým
spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,
spracovateľ návrhu je povinný tieto dôkazy aktívne a iniciatívne vopred zadovážiť, a to aj s ohľadom na
plynutie prekluzívnych lehôt. Dôkazy môže spracovateľ vykonať tak svojou vlastnou činnosťou, ako aj
využitím materiálov iných útvarov svedčiacich o protiprávnom konaní policajta. Ako dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi
predpismi, napríklad výpovede, vyjadrenia osôb, posudky, listiny, veci a pod. (MEZEI, J. - ŠIMONOVÁ,
J. - NOCIAR, J. - DINIČ, J. - FUFAĽ, I. Štátna služba a služobný pomer príslušníkov Policajného zboru.
Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2018, 239 s., ISBN 978-80-8168-981-9 – uvedené v rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/19/2025 zo dňa 27.08.2025).

39. Konanie o prepustení policajta sa považuje za samostatné konanie upravené zákonom o štátnej
službe, ktoré je nezávislé od iných druhov konaní (napríklad od trestného konania). Zákonné
predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku
prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, respektíve služobnej povinnosti

nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Konanie vo veci prepustenia policajta podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe prebieha nezávisle od trestného konania. Administratívne -
personálne konanie o prepustenie zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami
s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie
rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o

prepustenie zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na
ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou o uznaní viny je preukázanie
spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/16/2020 zo dňa 09.02.2022 a tam uvedenú judikatúru

- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/152/2007 zo dňa 11.03.2008, prípadne
sp. zn. 7Sžo/9/2013 zo dňa 28.05.2015, prípadne rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Vanjak proti Chorvátsku zo 14.01.2010).

40. Zároveň je potrebné uviesť, že aj pokiaľ sa v trestnom konaní nepreukázalo, že skutok obvineného

napĺňa trestným zákonom vyžadovaný znak skutkovej podstaty a trestné stíhanie bolo zastavené,
uvedené nebráni rozhodnúť správnym orgánom o prepustení zo služobného pomeru, ak preukázaný
skutok napĺňa niektorý z dôvodov prepustenia zo služobného pomeru. Súčasne je potrebné uviesť, že
§ 238 zákona o štátnej službe pripúšťa použitie dôkazného materiálu zadováženého z prebiehajúceho
trestného konania (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/34/2021 zo

dňa 31.01.2023). Podľa § 238 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutkový stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Toto
ustanovenie tak pripúšťa použitie aj dôkazného prostriedku zadováženého z trestného konania, a to
aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/23/2014 zo dňa27.08.2015, podľa ktorého, ak sú na účely takéhoto konania využité dôkazy z trestného konania, tak
podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe.

41. Vychádzajúc z uvedeného tak správny súd konštatuje, že orgány verejnej správy nepochybili, ak
využili v rámci personálneho konania žalobcu aj dôkazy, získané z trestného konania. Tieto dôkazy sú
totižto s odkazom na § 238 zákona o štátnej službe využiteľné v personálnom konaní príslušníka PZ.
Súčasne je potrebné uviesť, že v personálnom konaní sa vyhodnocuje protiprávne konanie príslušníka
PZ, avšak nie ako protiprávne konanie podľa trestnoprávnych noriem, ktorého následkom môže byť

rozhodnutie o vine a treste, ale ako konanie, ktoré je v rozpore so zákonom o štátnej službe a v rozpore
so sľubom, právami a povinnosťami príslušníka PZ podľa zákona o štátnej službe – aj uvedené konanie
v rozpore so zákonom o štátnej službe tak možno označiť ako protiprávne konanie, ktorého následkom
môže byť aj prepustenie zo služobného pomeru. Správny súd po prieskume napadnutých rozhodnutí
tak nevzhliadol, že by orgány verejnej správy dávali žalobcovi za vinu protiprávne konanie na podklade
trestnoprávnych noriem, ale zamerali sa na splnenie podmienok, ktoré na prepustenie predpokladá

zákon o štátnej službe.

42. Žalobca súčasne namietol, že ak by v budúcnosti došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia,
jeho zrušením by nejestvovali dôkazy voči žalobcovi. S odkazom na vyššie uvedené však uvedená
obrana žalobcu neobstojí – samotné zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia by nemalo vplyv na

personálne konanie, ak orgány verejnej správy na základe dôkazov ustálili, že protiprávne konanie
podľa zákona o štátnej službe preukázané bolo. Sumarizujúc tak správny súd uvádza, že orgány
verejnej správy nepochybili, ak využili aj dôkazy, získané z prebiehajúceho trestného konania žalobcu
a vyhodnotili ich v konaní.

K námietke žalobcu ohľadom jeho uvoľnenia zo služobného pomeru

43. Žalobca ďalej namietol, že k 30.04.2023 mal byť uvoľnený zo služobného pomeru, a preto vzniesol
pochybnosť, či ponechanie žalobcu v štátnej službe na 9 kalendárnych dní by bolo na ujmu záujmov
štátnej služby. Danú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

44. Tu je potrebné súhlasiť so žalovaným v tom, že skutočnosť, že žalobca mal byť k 30.04.2023
uvoľnený zo služobného pomeru nebráni tomu, aby sa voči nemu v čase, kedy žalobca stále
príslušníkom štátnej služby bol, začalo a ukončilo personálne konanie. Správny súd poukazuje na § 189
zákona o štátnej službe, ktorý uvádza možnosti skončenia služobného pomeru. Uvoľnenie služobného

pomeru následne upravuje § 191 zákona o štátnej službe, pričom odsek 7 spomenutého ustanovenia
jasne uvádza, že služobný pomer uvoľnením sa skončí uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, ak
sa policajt a nadriadený nedohodnú inak. S prihliadnutím k žalobcovi sa tak do 30.04.2023, teda do
dňa, kedy sa mal skončiť služobný pomer žalobcu uvoľnením, na žalobcu nahliadalo ako na príslušníka
štátnej služby, služobný pomer trval a na žalobcu sa tak vzťahovali všetky práva a povinnosti, ktoré na

príslušníka štátnej služby predpokladá zákon o štátnej službe.

K námietke žalobcu o tom, aby bol na 9 kalendárnych dní dočasne postavený mimo služby

45. S odkazom na to, že žalobca mal byť k 30.04.2023 uvoľnený zo služobného pomeru tak mal žalobca

za to, že na zvyšných 9 kalendárnych dní mal byť dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, pričom
postavením mimo služby a následným odchodom do civilu by žalobca žiaden záujem štátnej služby
neohrozoval. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

46.Správnysúdkonštatuje,že§46ods.1zákonaoštátnejslužbedeklaruje,žepolicajtsamusídočasne

pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo
dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že
(i) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo (ii) spáchal trestný čin. Zákon o štátnej
službe síce hovorí o povinnosti dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade splnenia tam
stanovených podmienok, avšak to, že policajt nebude dočasne pozbavený výkonu štátnej služby nemá

vplyv na zákonnosť prepustenia – inými slovami, podmienkou prepustenia zo služobného pomeru
v štátnej službe nie je dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby.47. Tu tak možno súhlasiť so žalovaným v tom, že je na jeho úvahe, či príslušníka štátnej služby, voči
ktorému začalo konanie o prepustení zo služobného pomeru v štátnej službe dočasne pozbaví výkonu
štátnej služby alebo nie, pričom ako to už správny súd uviedol vyššie, tieto dva inštitúty nie sú vzájomne

podmienené.

K námietke žalobcu ohľadom trestného konania

48. Žalobca namietol, že vyšetrovaná trestná vec v marci 2023 nebola rozpracovaná v takom štádiu,

aby bola realizovaná voči všetkým podozrivým osobám a súčasne namietol, že viac ako 6 mesiacov
od obvinenia žalobcu nebol v trestnom konaní realizovaný žiaden úkon. Uvedenú žalobnú námietku
vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Orgány verejnej správy a ani správny súd nemajú právomoc na
preskúmavanie trestného konania a nie sú ani kontrolným orgánom v žalobcovej trestnej veci. Uvedené
(teda dozorová právomoc v trestnom konaní, resp. v jednotlivých štádiách trestného konania) je výlučne
v právomoci OČTK a trestných súdov. Preto v prípade, ak žalobca namietol nedostatočne zistený

skutkový stav v trestnom konaní a porušenie jeho práv v trestnom konaní, je oprávnený využiť inštitúty,
ktoré predpokladajú trestnoprávne normy. Dane skutočnosti však nemajú vplyv na personálne konanie.

K námietke žalobcu o nerovnakom zaobchádzaní

49. Žalobca na viacerých miestach v žalobe poukázal na to, že jeho prípad je v porovnaní s prípadmi
vyšetrovateľov NAKA riešený inak, a to napriek tomu, že ako žalobca, tak aj vyšetrovatelia NAKA sú
podozriví z trestných činov. Zatiaľ čo žalobca bol prepustený, jeden z vyšetrovateľov NAKA sa stal
funkcionárom. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

50. K danému je potrebné súhlasiť so žalovaným v tom, že každé personálne konanie je jedinečné a je
primárne na orgáne verejnej správy, ako vyhodnotí jedinečnú skutkovú situáciu v konkrétnom prípade
a ako na základe toho k daným konaniam pristupuje. Nie je možné generalizovať a zovšeobecňovať
personálne konania, ale tieto je nutné individualizovať vo vzťahu k tam zistenému skutkovému stavu,
k protiprávnemu konaniu, ktoré sa v danom konaní dáva na vrub príslušníkovi štátnej služby, a tieto

následne, na základe správnej úvahy orgánu verejnej správy, vyhodnocovať. Súčasne, ako to vyplynulo
zo žaloby a aj z pojednávania v predmetnej veci, žalobca nevyvinul aktivitu k tomu, aby namietané
nerovnaké zaobchádzanie riešil prostredníctvom na to predpokladaných inštitútov.

51. Zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovno-právnych vzťahov sa uplatňuje aj v spojení

s právami osôb v oblastiach výkonu zamestnania, povolania, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii.
Realizáciaprávvyplývajúcichzozákonaoštátnejslužbevsúladesozásadourovnakéhozaobchádzania
sa tak prostredníctvom § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe zaručuje rovnako všetkým policajtom pri
vykonávaní štátnej služby.

52. V prípade diskriminácie (resp. nerovnakého zaobchádzania) sa musí preukázať existencia
neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania na základe zakázaných diskriminačných dôvodov.
Požiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne z určitého
dôvodu, a nie z iného dôvodu, je však celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku)
žalovanej strany je z povahy veci vylúčené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL. ÚS

37/04 zo dňa 26.04.2006). Práve preto podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov
(ďalej len „antidiskriminačný zákon“) postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Podľa tohto
ustanoveniaantidiskriminačnéhozákonaježalovanýpovinnýpreukázať,ženeporušilzásadurovnakého

zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z niektorých zo zákonom aprobovaných diskriminačných
dôvodov došlo. Špecifikum rozloženia dôkazného bremena sa zakladá práve na povinnosti žalobcu
oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

III. ÚS 90/2015-40 zo dňa 01.12.2015).

53. Správny súd v tomto smere konštatuje, že v žalobe žalobca neuviedol žiadny dôvod, na základe
ktorého s ním malo byť odlišne zaobchádzané v rozpore so zákonom (tu bolo odkázané len namedializované informácie, bez akejkoľvek bližšej špecializácie) v porovnaní s inými príslušníkmi PZ, voči
ktorým bolo vznesené obvinenie z trestného činu. Zároveň žalobca nepredložil žiadny dôkaz o svojom
tvrdení o nerovnakom zaobchádzaní a takýto dôkaz ani nenavrhol vykonať. V tejto časti preto žalobca

neuniesol ani bremeno tvrdenia a správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú.

K námietke žalobcu ohľadom uplynutia premlčacej lehoty uvedenej v § 192 ods. 5 zákona o štátnej
službe

54. Žalobca ďalej namietol, že celé konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru nebolo možné ani
začať, pretože v zmysle uznesenia o vznesení obvinenia je jasne uvedený dátum vzniku dôvodu, pre
ktorý bolo možné začať konanie o prepustení – najmenej od 22.09.2020, čo ku dňu podania žaloby bolo
viac ako 2 a pol roka. Žalobca mal za to, že nebola dodržaná subjektívna a ani objektívna lehota vo
vzťahu k možnosti prepustenia zo služobného pomeru. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny
súd ako nedôvodnú.

55. Ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, žalobca bol zo služobného pomeru prepustený na tom
základe, že v období od roku 2020, najmä však od 11/2022 do 12.03.2023 zneužil svoje postavenie
a vykonal úkony, ktoré boli v rozpore so zákonom o štátnej službe. Možno súhlasiť s tým, že orgány
verejnej správy poukázali na rok 2020, avšak konanie voči žalobcovi ohraničili termínom od 11/2023

do 12.03.2023, a na podklade týchto lehôt začali konanie voči žalobcovi. Možno súhlasiť so žalovaným
v tom, že v prípade žalobcu sa jednalo o pokračovacie protiprávne konanie, ktoré trvalo určitú dobu
a toto konanie pokračovalo – až do 12.03.2023. Po nahliadnutí do administratívneho spisu správny súd
ustálil, že nadriadený žalobcu sa o protiprávnom konaní žalobcu dozvedel dňa 20.03.2023, a teda bola
dodržaná subjektívna lehota 6 mesiacov („rozhodnúť do šiestich mesiacov odo dňa, keď nadriadený

zistil dôvod prepustenia“) a zároveň aj objektívna jednoročná lehota („najneskôr však do jedného roka
odo dňa, keď tento dôvod vznikol“) – vznik od 11/2023.

56. Tu správny súd odkazuje na judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Ssk/108/2022 zo dňa 31.01.2024 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Sžo/66/2014 zo dňa 10.09.2015), ktorá je jednotná v tom, že pre začiatok
plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy nadriadený dôvod prepustenia zistil. Rovnako získanie
relevantných overiteľných informácií o dôvodoch prepustenia možno považovať za kvalifikované zistenie
v zmysle zákona o štátnej službe. Za okamih zistenia porušenia služobnej prísahy, vyžadovaný
v zákone, nepostačuje okamih zistenia takéhoto porušenia, ale aj dostatočne zistený súhrn poznatkov

o skutočnostiach, ktoré sú mu vytýkané, a to orgánom určeným vo vnútornej štruktúre PZ na prešetrenie
sťažností na príslušníkov PZ. V predmetnom prípade to bolo na základe informácií získaných z trestného
konania.

K námietke žalobcu, že sa nemohol vyjadriť k návrhu na prepustenie zo štátnej služby

57. Žalobca namietol, že jeho práva boli porušené vo vzťahu k doručovaniu návrhu na prepustenie zo
štátnej služby, možnosti žalobcu sa k nemu vyjadriť a navrhnúť dôkazy na svoju obhajobu. Žalobca
namietol, že mu návrh na prepustenie zo štátnej služby nebol doručený a zo spisového materiálu zistil,
že mu bola daná lehota na vyjadrenie len 2 dni, čo považuje za šikanózne. Uvedenú žalobnú námietku

vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

58. Správny súd v prvom rade uvádza, že podľa § 193 ods. 2 zákona o štátnej službe musí byť
policajtovi daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru, navrhovať dôkazy
a obhajovať sa. Zákon o štátnej službe tak hovorí o tom, aby policajt mal možnosť sa k návrhu na

prepustenie vyjadriť. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd konštatuje, že žalobcovi bola
daná možnosť sa k návrhu na prepustenie zo štátnej služby vyjadriť, pričom orgány verejnej správy sa
opakovane snažili žalobcovi tento návrh doručiť. Tu správny súd upriamuje pozornosť na to, že žalobca
o začatí konania voči svojej osobe objektívne vedel – oznámenie o začatí konania zo dňa 21.03.2023
bolo žalobcovi doručené dňa 29.03.2023, ku ktorému sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 31.03.2023.

59. Následne bol vypracovaný návrh na prepustenie zo služobného pomeru zo dňa 05.04.2023, ktorý
ako vyplýva z administratívneho spisu, bol opakovane žalobcovi doručovaný – z úradného záznamu
zo dňa 13.04.2023 vyplýva, že dňa 13.04.2023 sa príslušníci PZ dostavili na adresu trvalého pobytužalobcu, spolu so spisovým materiálom, pričom žalobcu nezastihli (kontaktovali ho zvonením, ako aj
telefonicky).Nasledujúcideň,t.j.14.04.2023,príslušníciPZsaznovadostavilinaadresutrvaléhopobytu
žalobcu, spolu so spisovým materiálom, pričom žalobcu nezastihli (kontaktovali ho zvonením, ako aj

telefonicky) – uvedené je zachytené v úradnom zázname zo dňa 14.04.2023. Dňa 14.04.2023 bol návrh
na prepustenie zo štátnej služby podaný na pošte, pričom z administratívneho spisu vyplýva, že zásielka
bola uložená na pošte Dunajská Streda, s poznámkou „adresát nezastihnutý“.

60. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 18.04.2023 sa príslušníci PZ dostavili na adresu

trvalého pobytu žalobcu, žalobcu zastihli, pričom mu bolo oznámené, že poštová zásielka, ktorá
obsahuje návrh na prepustenie zo štátnej služby nebola prevzatá, pristupuje sa k osobnému doručeniu
návrhu na prepustenie zo štátnej služby, ako aj kópie kompletného spisového materiálu. Z úradného
záznamu zo dňa 18.04.2023 vyplýva, že žalobca oznámil, že návrh na jeho prepustenie zo služobného
pomeru a kópiu kompletného spisového materiálu odmieta prevziať. Žalobca potvrdil, že má vedomosť
o zásielke na pošte. Následne bola zásielka dňa 19.04.2023 stornovaná a vrátená dňa 25.04.2023.

61. Na podklade vyššie opísaného skutkového stavu, zachyteného v administratívnom spise, nemožno
prisvedčiť námietke žalobcu o tom, že sa nemohol vyjadriť k návrhu na prepustenie zo štátnej služby,
a to z dôvodu jeho nedoručenia. Poverení príslušníci PZ sa opakovane snažili návrh na prepustenie
zo služobného pomeru, spolu s kompletným spisom žalobcovi doručiť, pričom žalobca dňa 18.04.2023

výslovne odmietol návrh prevziať. Ako to už správny súd uviedol, zákon o štátnej službe v § 193 ods. 2
zákona o štátnej službe predpokladá, že policajtovi musí byť daná možnosť sa k návrhu na prepustenie
zo služobného pomeru vyjadriť – vychádzajúc z popisu skutkového stavu táto možnosť žalobcovi bola
daná, a to opakovane, pričom sám žalobca ju nevyužil.

62. Ak žalobca ďalej namietol, že lehota na vyjadrenie sa k návrhu na prepustenie zo štátnej služby
bola krátka (lehota 2 dní), tak tu správny súd uvádza, že zákon o štátnej službe exaktne nestanovuje
lehotu na vyjadrenie sa k návrhu na prepustenie zo štátnej služby, pričom táto je ponechaná na úvahe
orgánu verejnej správy. S prihliadnutím na skutkový stav je však potrebné uviesť, že žalobca mal
vedomosť o začatom konaní (oznámenie o začatí konania mu doručené bolo, vyjadril sa k nemu), mal

vedomosť o návrhu na prepustenie zo služobného pomeru (uvedené vyplýva z úradného záznamu zo
dňa 18.04.2023) a mohol počas konania predkladať dôkazy na svoju obranu. Danú žalobnú námietku
tak správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

K námietke žalobcu o zaujatosti jeho nadriadeného

63. Žalobca namietol, že návrh na prepustenie zo služobného pomeru mal vo vzťahu k žalobcovi
vypracovať nie jeho bezprostredne nadriadený, ale iná osoba, a to z dôvodu zaujatosti jeho
bezprostredne nadriadeného. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

64. Zákon o štátnej službe v § 193 ods. 1 jasne uvádza, že návrh na prepustenie policajta zo služobného
pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený a predkladá ho bezodkladne služobným
postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta
zo služobného pomeru. Bezprostredne nadriadený tak spracováva návrh na prepustenie policajta
zo služobného pomeru, pričom o prepustení nerozhoduje. Úlohou bezprostredne nadriadeného je

tak pripraviť podklad pre ďalší postup. Zo strany orgánov verejnej správy tak správny súd nezistil
vybočenie z medzí § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe, pričom samotné námietky smerujúce k možnej
zaujatosti nadriadeného žalobcu nedosiahli takú intenzitu, aby jeho bezprostredne nadriadený nemohol
postupovať podľa spomenutého ustanovenia.

Záverom

65. V závere správny súd konštatuje, že v režime zákona o štátnej službe sám zákonodarca ponechal
na správnom orgáne, aby posúdil, či konkrétne konanie policajta je takej intenzity, že napĺňa pojmový
znak „porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom alebo služobnej disciplíny“. Možno teda

hovoriť o správnej úvahe, respektíve voľnej úvahe správneho orgánu vyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti
rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké
uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V zákone o štátnej službe
zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubéporušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu
normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza
nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na

konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy
zoširokéhovopredneobmedzenéhookruhukonkrétnychokolností.Zákonsíceponechalširokúmožnosť
uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie
prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným
skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením

riadneho hodnotenia skutkových zistení (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/17/2023 zo dňa 27.03.2023). V prípade prepustenia zo služobného
pomeru je tak posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
predmetom správneho uváženia správnych orgánov. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti
správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Na vstup
do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného

správneho orgánu - argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/45/2020 zo dňa
26.08.2022).

66. Správny súd uvádza, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov

poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov
v pracovnom pomere a kladie na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť a rešpektovanie zákona
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/18/2014 zo dňa 30.04.2015). Z vyššie
uvedených dôvodov, ako aj z odôvodnenia správnej úvahy zo strany správnych orgánov vo vzťahu
k naplneniu dôvodov pre prepustenie zo služobného pomeru, považoval správny súd záver žalovaného

o spáchaní vytýkaného skutku žalobcom tak, ako je uvedené v napadnutých rozhodnutiach, za dôvodný
a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver o naplnení predpokladov na jeho prepustenie zo
služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom v zmysle § 192
ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, v dôsledku čoho by jeho ponechanie v služobnom pomere
bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Možno súhlasiť so záverom orgánov verejnej správy, že

konanie žalobcu, ktoré bolo uvedené v napadnutých rozhodnutiach, by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby, kedy sa u príslušníka PZ predpokladá dodržiavanie a rešpektovanie zákonov a interných
predpisov, pričom konanie žalobcu bolo priamo v ich rozpore.

67. Správne orgány v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom

rozhodnutia, akými úvahami boli vedené a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu. Napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne zisteného
skutkového stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

68. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Nad rozsah
žalobných bodov správny súd posudzoval, či v konaní pred orgánom verejnej správy nedošlo k niektorej
z vád vymedzených v § 195 písm. a) až e) SSP, pričom správny súd konštatuje, že nezistil žiadnu z
týchto vád, ktoré by odôvodňovali postupovať v zmysle § 196 SSP a následne by mohli viesť k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov správny súd nevyhovel žalobe a túto podľa § 190 SSP

zamietol ako nedôvodnú.

69. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v
súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

70. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia
tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).