Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362180
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123362180.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. X.X.XXXX, bytom B.
XXXXX/XX, XXX XX C., zastúpený: Slávik & Co. s.r.o., so sídlom Blagoevova 28, 851 01 Bratislava –
mestská časť Petržalka, IČO: 47 252 367, proti žalovanej: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/
XX, XXX XX E., zastúpená: JUDr. František Svatuška, advokát, so sídlom Námestie slobody 25, 066

01 Humenné, IČO: 42090911, v konaní o zaplatenie 6.800,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 12C/93/2023-153 zo dňa 20.2.2025, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok v jeho napadnutej časti výrokov I. a III. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)

rozhodol takto:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6.800 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,25%
ročne zo sumy 6.800 eur od 21.10.2023 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6,25% ročne zo sumy 6.800 eur od
15.9.2022 do 20.10.2023 zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške
trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica dňa 18.7.2023 (č.l. 9) sa domáhal na žalovanej v upomínacom konaní zaplatenia sumy 6.800,-
eur spolu so 6,25 % úrokom z omeškania zo sumy 6.800,- eur odo dňa15.9.2022 do zaplatenia.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ si uplatňoval voči žalovanej nárok na vrátenie pôžičky vo
výške 6.800,- eur, ktorá bola žalovanej poskytnutá bezhotovostným prevodom z účtu žalobcu na osobný

účet žalovanej dňa 13.11.2021. Pôžička bola poskytnutá ako bez úročná na obdobie 3 mesiacov odo
dňa jej poskytnutia.

4. Dňa 11.9.2023 Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz pod sp. zn.
21Up/1208/2023-15, v ktorom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu a trovy konania.5. V zákonnom stanovenej lehote žalovaná podala proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom uviedla, že
medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a preukázanie tejto skutočnosti
nevyplýva z návrhu na vydanie platobného rozkazu ani jeho príloh.

6. Podľa žalovanej žalobca je zaťom žalovanej, manželom F. A. D., pričom manželstvo ku dňu podania
odporu existuje a medzi manželmi nebolo zrušené ani zúžené BSM. Žalobcom poukazované finančné
prostriedky patrili do spoluvlastníctva žalobcu, ale aj jeho manželky - dcéry žalovanej.

7. Na poskytnutie údajnej pôžičky, tak ako tvrdí žalobca, bol preto potrebný súhlas aj jeho manželky -
dcéry žalovanej, keďže sa nejedná o bežný úkon, na ktorý je oprávnený každý z manželov samostatne.
Manželka žalobcu takýto súhlas na uzatvorenie zmluvy o pôžičke nikdy nedávala a ani nemá vedomosť
o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou.

8. K právnemu odôvodneniu nároku žalobcu, na zaplatenie pohľadávky žalovaná v odpore proti

platobnémurozkazuuviedla,žezmluvaopôžičkejevzmysle§657Občianskehozákonníkatzv.reálnym
kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, jednak prejav vôle účastníkov uzavrieť zmluvu
o pôžičke, dohoda o podstatných náležitostiach Zmluvy o pôžičke a zároveň, aby veriteľ aj skutočne
odovzdalpredmetpôžičkydlžníkovi.Skutočnosťpreukázaniauzavretiazmluvyopôžičke,atiežreálneho
poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Žalovaná opätovne

poukazovala na to, že nikdy nemala vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke so žalobcom, táto nikdy nebola
uzatvorená a žalovaná sa nikdy nezaviazala žiadne peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť.

9. Žalobca v konaní preukázal len, že preposlal finančnú sumu na účet žalovanej. Samotné preposlanie
finančnej čiastky však nie je relevantným dôkazom preukazujúcim vznik ako aj existenciu reálneho

kontraktu, vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, a teda ani vznik pohľadávky voči žalovanej z titulu
údajnej pôžičky. Na založenie reálneho kontraktu je potrebná vôľa oboch zmluvných strán-žalobcu a
žalovanej, ktorá zo strany žalobkyne žiadnym spôsobom preukázaná. Ide o simulovaný právny úkon.

10. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 153 CSP, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

11. Podľa súdu prvej inštancie predmetom žaloby bolo nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6.800,- eur,
ktorý žalobca odôvodňoval tým, že dňa 13.11.2021 požičal žalovanej túto sumu ako pôžičku, ktorá mala
byť žalobcovi vrátená v lehote troch mesiacov od poskytnutia pôžičky. Žalobca ako dôkaz predložil

súdu výpis z účtu v Tatra banke, a.s. zo dňa 13.11.2021, na ktorom je uvedené v Detailoch pohybu, že
príjemcom finančných prostriedkov bola žalovaná a taktiež aj doba poskytnutia peňažných prostriedkov
a výška úroku ktorý bol dohodnutý vo výške 0 %.

12. Žalovaná počas konania popierala skutočnosť, že si mala finančné prostriedky od žalobcu požičať,

pričom nepoprela, že žalobca jej na účet dňa 13.11.2021 poukázal sumu 6.800,- eur, pričom žalovaná
tvrdila, že si nevšimla poznámky na výpise z účtu. Žalovaná uviedla, že zo strany žalobcu malo ísť o
vrátenie časti pôžičky, ktorú naopak žalovaná spolu s manželom mala poskytnúť svojej dcére F. A. D.
počastrvaniamanželstvasožalobcom.Tototvrdeniepotvrdilivosvojichvýpovediachžalovanejasvedok
G. D., teda manžel žalovanej a svedkyňa F. A. D., dcéra žalovanej a bývalá manželka žalobcu. Súd však

výpovede týchto svedkov považuje za účelové, a to vzhľadom na príbuzenský pomer so žalovanou ako
aj vzhľadom na skutočnosť, že z vyjadrenia zástupcu žalobcu, žalovanej a taktiež svedkov vyplýva, že
žalobca mal má dostatočný príjem na zabezpečenie potrieb svojej rodiny.

13. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie má za to, že žalobca síce preukázal poskytnutie

finančných prostriedkov na účet žalovanej, avšak podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať
vznik platnej zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka.

14. Pretože v konaní je nespornou skutočnosťou z dňa 13.11.2021 z účtu žalobcu v Tatra banke, a.s.
bola poukázaná na účet žalovanej suma 6.800,- eur, čo žalovaná ani nepopiera a zo strany žalobcu

nebol preukázaný vznik platnej zmluvy o pôžičke a naopak žalovaná nepreukázala to, že išlo iba o
vrátenie časti poskytnutej pôžičky svojej dcére F. A. D., súd nárok žalobcu posúdil ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.15. Z týchto dôvodov teda súd prvej inštancie žalobe vyhovel a priznal žalobcovi uplatňovanú sumu, a
to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

16. Pretože žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 6.800,- eur a žalobca síce preukázal
súdu výzvu zo dňa 12.9.2022, ktorou zástupca žalobcu vyzýval žalovanú na zaplatenie sumy 6.800,-
eur, avšak nepredložil súdu dôkaz o doručení tejto výzvy žalovanej, súd prvej inštancie preto považoval
ako začiatok omeškania žalovanej deň po nasledujúci po dni 20.10.2023 (č.l. 26), kedy bola žalovanej
doručená žaloba spolu s platobným rozkazom. Podľa názoru súdu sa teda dňom, teda 21.10.2023,

žalovaná dostala do omeškania, a preto súd priznal žalobcovi požadovaný úrok z omeškania vo výške
6,25 % ročne zo sumy 6.800,- eur od 21.10.2023 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 6.800,- eur od 15.9.2002 do 20.10.2023 zamietol.

17. Súd prvej inštancie zamietol aj návrh zástupkyne žalovanej na výsluch žalobcu ako strany sporu,
a to vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná bola poučená o sudcovskej koncentrácii uznesením zo dňa

14.12.2023 č. k. 12C/93/2023-36 s tým, že žalovaná, resp. zástupca žalovanej, v súdom stanovenej
lehote neoznačil dôkaz, a to návrh na výsluch žalobcu ako strany. Taktiež aj na pojednávaní dňa
12.8.2024 súd opätovne poučoval prítomných zástupcov strán sporu o tzv. sudcovskej koncentrácii,
avšak zástupkyňa žalovaného nemala vtedy neuviedla ďalšie návrhy na dokazovanie. Z tohto dôvodu
súd má za to, že v rámci sudcovskej koncentrácie zo strany zástupcu žalovanej nebol navrhnutý dôkaz,

a to výsluch žalobcu ako strany sporu, a preto súd zamietol tento návrh zástupkyne žalovanej, ktorý bol
navrhnutý na pojednávaní dňa 20.2.2025.

18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu
trov konania v rozsahu 100 % z dôvodu, žalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti. O výške trov

konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku tak ako
to vyplýva z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

19. Proti I. a III. výroku rozsudku podala žalovaná včas odvolanie, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. d), e), f), g) a h) CSP. Podľa žalovanej žalobca v konaní preukázal len to, že preposlal finančnú

sumu na účet žalovanej, čo však nie je relevantným dôkazom preukazujúcim vznik alebo existenciu
reálnu kontraktu, vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, a teda ani vzniku pohľadávky voči žalovanej
z titulu údajnej pôžičky. Žalobca tvrdil, že pred uplynutím lehoty splatnosti zaslal síce žalovanej výzvu
na vrátenie pôžičky, ale opäť v konaní svoje tvrdenie nepreukázal. Podľa žalovanej žalobca vo svojom
návrhu uviedol klamlivé tvrdenia, ktoré v konaní nepreukázal. Keď žalobca nesie dôkazné bremeno pri

svojich tvrdeniach, mal uvádzať skutočnosti, ktorými by sa žalovaná mohla brániť. V priebehu konania
začal žalobca fabulovať a zaplatenie sumy 6.800,- eur žalovať titulom bezdôvodného obohatenia bez
bližšej špecifikácie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Žalovaná uvádza, že žalobca tak
nemal vykonštruovávať, vymýšľať údajne uzatvorené zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou.
Obe strany si vymenili písomné podania, ako aj boli vykonané viaceré pojednávania, na ktorých sa

zo strany žalovanej rozporovali tvrdenia žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke. Žalovaná v priebehu
konania preukázala, že peniaze boli poskytnuté z BSM žalobcu a jeho manželky – dcéry žalovanej.
Tieto peniaze do BSM žalobcu boli v priebehu konania preposlané, s týmito skutočnosťami sa súd
nevysporiadal.

20. Podľa žalovanej súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol jej návrh na výsluch žalobcu ako strany
sporu, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná bola poučená o sudcovskej koncentrácii konania
a v stanovenej lehote neoznačila dôkaz – návrh na výsluch žalobcu ako strany sporu. Žalovaná
prostredníctvom právnej zástupkyne žalovanej na pojednávaní navrhla vypočuť samotného žalobcu
z dôvodu, aby sa náležite ustálil skutkový stav v tomto konaní. Súd následne v závere uložil na

pojednávaní dňa 12.9.2024 právnemu zástupcovi žalobcu zabezpečiť účasť žalobcu na pojednávaní,
ktorý sa však na viaceré pojednávania nedostavil a tak ho nebolo možné v konaní vypočuť. Súd
nevysvetlil prečo upustil od výsluchu žalobcu. Žalovanej tak bolo upreté právo na spravodlivý proces,
keďže vo svojom návrhu na doplnenie dokazovania, a to vykonaním výsluchu strany sporu v lehote,
navrhla riadne.

21. Žalovaná uviedla, že nikdy si od žalobcu nepožičiavala žiadne peniaze. Žalovaná nepoprela, že prišli
peniaze od žalobcu na jej účet, ale žalovaná to považovala za vrátenie časti peňazí, ktoré poskytovala
spolu s manželom ich dcére, manželke žalovanej. Žalovaná ďalej uviedla, že obdobie od roku 2015 dozaslania výzvy žalobcu, zaslali svojej dcére približne cca 20.000,- eur. Žalovaná uviedla, že peniaze boli
poskytnuté ako pôžička s tým, že sa dohodli s dcérou na tom, že peniaze im spolu s manželom vrátia,
keď ich budú mať, pričom si nedohodli žiadne úroky a ani termín vrátenia peňazí. Rovnaké skutočnosti

vyplývajú aj z výpovede svedkyni F. A. D..

22. V ďalšom žalovaná poukázala na článok 5 O.s.p. (zrejmé mala žalovaná na mysli CSP – poznámka
odvolacieho súdu). A preto navrhla napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. zmeniť tak, že žaloba sa
zamietne alebo v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

23. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovanej nevyjadril.

24. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP) skutkovým
stavom, tak ako to zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Preto bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobe
v časti istiny a čiastočne príslušenstva vyhovel, ale nie z dôvodu žalobcom uvádzanej pôžičky, ale
z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej.

26. Žalovaná v podanom odvolaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasila a jej námietka okrem
iného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie zamietol jej návrh na vykonanie dôkazu výsluchom
žalobcu, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces.

27. Súd tento návrh žalovanej zamietol okrem iného aj z toho dôvodu, že na pojednávaní konanom

dňa 12.8.2024 opätovne poučil prítomných zástupcov strán sporu o tzv. sudcovskej koncentrácii, avšak
zástupkyňa žalovaného vtedy neuviedla ďalšie návrhy na dokazovanie.

28. Z obsah spisu, konkrétne zo zápisnice z tohto pojednávania konanom dňa 12.8.2024 však vyplýva,
že sám súd prvej inštancie uložil uznesením povinnosť zástupcovi žalobcu zabezpečiť účasť žalobcu

na pojednávaní. S poukazom na uvedené, keďže sám súd prvej inštancie uložil povinnosť zabezpečiť
účasť žalobcu na ďalšom pojednávaní konanom dňa 12.9.2024, nie je odvolaciemu súdu zrejmé,
prečo by aj napriek tejto uloženej povinnosti mala zástupkyňa žalovanej navrhovať vykonanie tohto
dôkazu, keď na tom istom pojednávaní sám súd prvej inštancie, a to uložením povinnosti právnemu
zástupcovi žalobcu zabezpečiť účasť žalobcu na ďalšom pojednávaní, uviedol žalovanú do omylu.

Žalovaná sa mohla dôvodne domnievať, že bude vykonaný tento dôkaz, a preto dôkaz – výsluch
žalobcu už nenavrhovala. Rovnako tak na ďalšom pojednávaní dňa 12.9.2024 súd prvej inštancie uložil
rovnakú povinnosť právnemu zástupcovi žalobcu, a to zabezpečiť účasť žalobcu s tým, že už priamo na
pojednávaní navrhovala právna zástupkyňa žalovanej jeho výsluch.

29. Napokon však súd prvej inštancie bez ďalšieho upustil od výsluchu žalobcu, čím podľa odvolacieho
súdu žalovanej uprel právo na spravodlivý súdny proces, ktorá takýto návrh podala a súd prvej
inštancie takýto návrh na vyššie uvedených pojednávaniach akceptoval ukladajúc povinnosť žalobcu
zabezpečiť účasť žalobcu na ďalšom pojednávaní. V prípade, ak by súd prvej inštancie na týchto
pojednávaniach nechcel vykonať tento dôkaz výsluchom žalobcu, podľa odvolacieho súdu by takúto

povinnosť zabezpečiť osobnú účasť žalobcu na pojednávaní jeho právnemu zástupcovi neuložil, len by
do zápisnice uviedol, že právny zástupca žalobcu berie miesto a čas konania pojednávania na vedomie
a osobitne volaný nebude.

30. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto

práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzickýchaprávnickýchosôbdomáhaťsasvojichprávnanezávislomanestrannomsúdeavkonanípred
ním využiť všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnils jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdov a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných práv

a mariaca jej možnosť účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 6Cdo/90/2012). Tento proces nemožno vykladať extenzívne, jeho
vzťahovaním aj faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba
samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobcom
uplatneného nároku.

31. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkon
iného bezdôvodne obohatí a vydá toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného
obohatenia získaný. Zmyslom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je teda zabezpečenie náhrady
nespravodlivo získanej majetkovej výhody. Rozhodujúce je, či v prospech z bezdôvodného obohatenia
existoval v dobe vzniku tohto obohatenia. Nie je rozhodujúce to, či tomu, kto sa na úkor iného obohatil

ešte niečo z tohto obohatenia zostalo, ale či sa obohatil v čase získania prospechu z bezdôvodného
obohatenia.

32. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje súdnemu konaniu
ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou

nároku ako ju prezentuje žalobca, nie je rozhodujúce či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje.
Uvedené platí aj pokiaľ ide o kvalifikáciu konkrétnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Súd
má preto vo svojom rozhodnutí náležite zhodnotiť či a prečo považuje vzťah vzniknutý medzi stranami
za vzťah bezdôvodného obohatenia a pritom uviesť aj to, pod ktorých z prípadov uvedených v ust. § 451

ods. 2 a § 454 OZ posudzovaný prípad zahrňuje (R 1/1979).

33. V zásade teda platí, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí
ponúknuť postihnutý. Na vznik záväzkovoprávneho vzťahu bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje
existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu, pretože bezdôvodné obohatenie vzniká na

základe objektívnej skutočnosti uvedenej v zákone, a to získaním bezdôvodného obohatenia na úkor
iného. Pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ je rozhodujúce to, či došlo
k obohateniu a nie je významné, či skutočnosť, na základe ktorej došlo obohateniu, zavinil obohatený,
alebo či k bezdôvodnému obohateniu povinného subjektu došlo v dôsledku konania tretej osoby
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 18.5.1999, sp. zn. 3Cdo/973/1998). Predpokladom vzniku

právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia nie je zodpovednosť povinného subjektu, ale existencia
konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou zákon spája vznik tohto vzťahu.

34. V predmetnej veci súd prvej inštancie ustálil, že nesporne došlo k bezdôvodnému obohateniu
žalovanej na úkor žalobcu vo výške 6.800,- eur, a to poukázaním tejto sumy z účtu žalobcu na účet

žalovanej. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia sporových strán uvedené vyššie, odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie ich vo vzájomnej súvislosti dostatočne nevysvetlil, pretože vo svojich úvahách
nezohľadnil všetko čo v konaní vyšlo najavo. Samostatne rozobral iba skutkové tvrdenia žalobcu
v žalobe, avšak nezohľadnil relevantnosť skutkových tvrdení žalovanej ani jej ďalšiu procesnú obranu.
Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že tvrdenia žalovanej potvrdili vo svojich výpovediach G. D. a F. A.

D., argumentácii žalovanej neuveril, považujúc výpovede týchto svedkov za účelové vzhľadom na blízky
príbuzenský pomer so žalovanou, ako aj na to, že ako žalobca mal dostatočný príjem na zabezpečenie
potrieb svojej rodiny.

35. Uvedenej argumentácii súdu prvej inštancie však odporujú dôkazy nachádzajúce sa v spise, a to

detaily pohybov na účte žalovanej, z ktorých vyplýva, že z jej účtu bola dňa 13.11.2024 poukázaná suma
7.721,03 eur a dňa 5.8.2024 suma 12.000,- eur na účet F. A. D., teda ešte počas manželstva žalobcu
so svedkyňou, preto argumentácia žalovanej, že sa jednalo o vrátenie časti peňazí, ktoré v minulosti
žalovaná spolu s manželom žalobcovi a ich dcére poskytli sa z doposiaľ vykonaného dokazovaniajaví ako presvedčivá. Z týchto výpisov vyplýva ako účel platby pôžička. Naopak z účelu, resp. detailu
výpisu platby zaslanej žalobcom žalovanej je uvedené „p, 0 %, 3“ z čoho ani podľa odvolacieho súdu
nemožno dedukovať, že sa jednalo o poskytnutie pôžičky, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

Napokon aj žalobca v priebehu konania upustil od argumentácie reálnym kontraktov zmluvou o pôžičke,
ale prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádzal, že si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré však odvíjal od jediného dôkazu (keďže výsluch žalobcu na pojednávaní nebol
vykonaný), a to z predmetného výpisu z účtu.

36. Z obsahu spisu však vyplývajú viaceré prevody na účet manželky žalobcu, na čo musel byť nejaký
dôvod vedúcim k prevodu týchto finančných čiastok. Tu však súd prvej inštancie ignoroval viaceré
tvrdenia žalovanej, ako aj svedkov, resp. listinných dôkazov (výpisov z účtu žalovanej) tak ako to
uviedol odvolací súd vyššie, a to s poukazom na príbuzenský pomer svedkov, resp. na dostatočný
príjem žalobcu. Skutočnosť, že aj žalovaná mala dostatočný príjem však súd prvej inštancie opomenul,
resp. nijako nezdôvodnil prečo, keď k poskytnutiu sumy peňazí došlo dňa 13.11.2021 a splatnosť tejto

„pôžičky“ bola najneskôr dňa 13.2.2022. prvýkrát vyzval žalovanú na jej vrátenie až listom zo dňa
12.9.2022, ktorý bol žalovanej doručený dňa 14.9.2022.

37. Naviac je nesporné, že k takejto výzve došlo až po skončení spoločnej dovolenky žalobcu
s manželkou a žalovanej s manželom, kedy došlo k vypuknutiu rozporov medzi žalobcom a jeho

manželkou – dcérou žalovanou. Preto sa javí odvolaciemu súdu ako dôvodná argumentácia žalovaných
o účelovosti takéhoto konania žalobcu.

38. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom dokazovania je skutok tvrdený stranami
sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľné

späté dôkazné bremeno. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukázať skutočnosti, ktorými
opodstatňuje ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný
tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z pravidla, že každý preukazuje iba
svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno
spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť

– niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla nemožné.

39. V predmetnej veci žalovaná tvrdila, že zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrela a peňažná suma
odoslaná z účtu žalobcu boli vrátené finančné prostriedky, ktorá žalovaná poskytla svojej dcére, v tom
čase manželke žalobcu. Na žalovanej nebolo možné žiadať, aby preukazovala reálne existenciu právnej

skutočnosti neuzavretia zmluvy o pôžičke. Naopak preukázanie tejto existencie bolo povinnosťou
žalobcu. Žalobca na preukázanie týchto tvrdení nenavrhol na rozdiel od žalovanej žiadne dôkazy
a jediným dôkazom bol výpis z účtu, z ktorého účelu platby „p“ žalobca vyvodzoval poskytnutie
pôžičky žalovanej. Počas konania však žalobca upustil od tohto titulu, od ktorého odvodzoval svoj
nárok, ale začal argumentovať bezdôvodným obohatením na strane žalovanej. Súd prvej inštancie

sa bez ďalšie priklonil k tejto argumentácii žalobcu s tým, že nezdôvodnil či sa jedná o bezdôvodné
obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, alebo majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Naopak, práve z argumentácie súdu prvej inštancie nevyplýva, že by sa jednalo o neplatný právny
úkon (zmluvu o pôžičke) prípadne, že vyplýva z bezdôvodného obohatenia plnenie bez právneho

dôvodu. Preto je takýto záver súdu prvej inštancie o vydaní bezdôvodného obohatenia bez ďalšieho
odôvodnenia založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie jednak
pri svojom rozhodnutí nezohľadnil všetky sporovými stranami tvrdené skutočnosti, ktoré nevyhodnotil
vo vzájomných súvislostiach, pričom zamietol aj návrh žalovanej na vykonanie dokazovania na ich
preukázanie. Závery súdu prvej inštancie sú tak vnútorne rozporné, keď na jednej strane argumentuje,

že sa žalobcovi nepodarilo preukázať vznik platnej zmluvy o pôžičke, a to aj napriek existencii výpisu
účtu a účelu platby „p“ ale na druhej strane priznal nárok žalobcovi z iného právneho titulu, a to vydanie
bezdôvodného obohatenia.

40. Ak teda nedošlo k poskytnutiu pôžičky podľa súdu prvej inštancie, a teda aspoň sa to z doposiaľ

vykonaného dokazovania domnieva odvolací súd, jednalo o poskytnutie plnenia bez právneho dôvodu,
ide o jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden
z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiaden
stanovený dôvod (ktorým inak môže byť napríklad dohoda účastníkov vrátane zmluvy o pôžičke,povinnosť vyplývať zo zákona, či právnych skutočností). Ide o prípady, pri ktorých právny dôvod
v okamihu plnenia vôbec neexistoval. Pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia tomu, kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo. Ak však osoba poskytujúca plnenie

disponovala vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu, mohlo byť takéto konanie posúdené ako
dar, prípadne by sa mohlo jednať o bezdôvodné obohatenie na základe neplatného právneho úkonu.
V tomto prípade však darovanie žiadnou zo sporových strán tvrdené nebolo.

41. V prípade plnenia z neplatného právneho dôvodu (absolútne alebo relatívne neplatného) je vznik

bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu je od
začiatku (ex tunc) neplatný. Teda právny úkon formálne existoval, avšak je neplatný (napríklad plnenie
zo zmluvy o pôžičke, ktoré je podľa § 39 OZ absolútne neplatné). Pri posudzovaní bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu si súd musí vždy vyriešiť priebežnú otázku
platnosti právneho úkonu, na základe ktorého bolo plnené. V predmetnej veci žalobca síce poskytol
skutkové tvrdenia prečo boli predmetné peňažné prostriedky prevedené na účet žalovanej, avšak

tieto tvrdenia doposiaľ preukázané neboli, keď súd prvej inštancie sa nepriklonil k jeho argumentácii
zmluvou o pôžičke. Žalovaná uzavretie zmluvy o pôžičke poprela. Ohľadom tejto skutkovej podstaty
súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko vylúčil dvojstranný právny úkon, a to zmluvou o pôžičke, došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Tu je potrebné uviesť, že pokiaľ v konaní nebol zatiaľ ustálený skutočný
dôvod poukázania peňažnej sumy na účet žalovanej, je tento záver súdu prvej inštancie predčasný.

42. Pretože danosť ostatných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (t. j. majetkový prospech
získaný z nepoctivých zdrojov, plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, či plnenie za iného) zatiaľ zo
skutkových tvrdení sporových nevyplýva, nebol dôvod ich v predmetnej veci rozoberať.

43. Pri hodnotení skutkového stavu veci musí súd z hľadiska v spore uplatneného nároku predovšetkým
ustáliť povahu právnych úkonov a okolností, za ktorých k týmto úkonom došlo. Úmysel sledovaný
správaním sa účastníkov daného právneho úkonu, obsah konania, ku ktorému medzi účastníkmi došlo,
akýbolprávnydôvodvykonanejplatbymedzistranami,čiboloposkytnutéplneniezainúosobuačinešlo
o plnenie z iného právneho dôvodu. V predmetnej veci predovšetkým súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní nezohľadnil všetko čo v konaní vyšlo najavo, nezohľadnil skutkový stav veci na základe
skutkových tvrdení oboch sporových strán, ale hodnotil samostatne iba pôvodné skutkové tvrdenia
žalobcu bez ohľadu na obranu žalovanej. Hoci obe strany napokon zhodne tvrdili, že medzi nimi nebol
vzťah zo zmluvy o pôžičke, pričom preukázateľne došlo k prevodu peňazí na účet žalovanej, súd prvej
inštancie nezameral dokazovanie za účelom objasnenia vyššie uvedeného účelu platby, ale bez bližšej

konkretizácie druhu bezdôvodného obohatenia toto uložil vydať žalovanej.

44. S poukazom na uvedené potom možno dôjsť k záveru, že nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) súd prvej inštancie svojim nesprávnym postupom
znemožnil strane (žalovanej), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom
konaní, pretože by došlo k nevyhnutne vykonávaniu základného dokazovania na rozhodujúce otázky až
na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej realizácie procesných práv, keďže by im bola
odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových z hľadiska doterajších záverov súdu prvej inštancie
dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

45. S poukazom na vyššie uvedené bolo preto nevyhnutné, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojim nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(nedostatočnýmarozpornýmodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391
ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) bude vec ohľadom nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného

obohatenia náležite skutkovo vyhodnotiť v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky pre vec
relevantné navrhované dôkazy, zistiť skutkový stav, následne komplexne právne vyhodnotiť a potom
vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutne náležite v súlade s ust. § 220 ods.2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov
prvoinštančného aj tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CPS).

47. Senát Krajského súdu v Prešove toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).