Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/129/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203068
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124203068.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej
a členov senátu Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokátom so sídlom Papraďová
3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 9.691,19 eura

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19 C/29/2024 - 164
zo dňa 19. marca 2025 takto:

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému zaplatiť sumu 9.691,19 eura s prísl. Žalobca si uplatnil
nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm.
b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K
vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon
jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola zarátavaná do pracovného času v rozpore s právom
Európskej únie. Z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku tak
malo dôjsť u žalobcu k zásahu do práva na ochranu súkromia, rodinného života, ako aj na primeraný
odpočinok po práci. Porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka

HaZZ spočíva, okrem iného, aj v tom, že v zmysle Zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť príslušníka
HaZZ nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore
sjudikatúrouSúdnehodvora.Týždennýpracovnýčasžalobcupozostávalvobdobírokov2020a2021zo
17 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023
zo 16 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom
období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom 48 hodín. Pri takom

rozvrhnutí pracovného času došlo u neho v priemere každý tretí týždeň k odpracovaniu troch takých
24 hodinových smien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času,
ktorý povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Žalobca strávil 693 hodín, čo je bez mála 29 dní čistého
času, prácou a mimo rodiny. Mal za to, že vyvolaný zásah bol umožnený práve opomenutím práva
zo strany žalovaného, nesprávnej implementácie smernice čo umožnil závadný stav vyvolávajúci vznik
nemajetkovej ujmy. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že uplatnený nárok nepredstavuje

maskovanie mzdového nároku. Vo vyčíslenej výške žalobca subjektívne pociťuje nemajetkovú ujmu atúto žiada zo strany súdu priznať plne rešpektujúc voľnú úvahu súdu. Súčin, ktorý žalobca použil je len
akýmsi kľúčom alebo pomôckou na ohodnotenie času, o ktorý ho žalovaný pripravil.

1.3. Žalovaný, žiadal žalobu zamietnuť. Okrem iného argumentoval tým, že Smernica 2003/88/
ES bola transponovaná správne. Za správnu považoval aj formu transpozície Smernice 2003/88/
ES do vnútroštátneho právneho poriadku tým spôsobom, že ust. § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ
ustanovuje, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom príslušníci HaZZ
v zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022

vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Žalovaný namietal, že
žalobca nesprávne vypisuje naplnené hodiny svojho fondu pracovného času, pričom spôsob vyčíslenia
odslúžených hodín je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou.

1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými vyjadreniami
stránsporu,výsluchomstránsporu,oboznámenímsaslistinnýmidôkazmiatoTabuľkouodpracovaného

času; prehľadom pracovnej dochádzky; výplatnými páskami; sobášnym listom a rodným listom.

1.5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca je od
roku 2006 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii hasič, t.č. na služobnom úrade Krajské riaditeľstvo
HaZZ v E., na útvare v pôsobnosti Okresného riaditeľstva HaZZ E.. Týždenný pracovný čas žalobcu

pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 7
hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou
8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú smenu s
následným odpočinkom 48 hodín. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel
zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do

fondu pracovného času. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu 911,5
hodiny, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca určil tak, že vynásobil počet hodín odpracovaných
nad rámec 48 hodín týždenne, a tento počet hodín vynásobil hodinovou sadzbou funkčného platu.
Počas služobného vzťahu sa žalobca nesťažoval na povinnosť vykonávať pohotovosť na pracovisku.
Pri zaradení na prácu v HaZZ bol oboznámený s podmienkami výkonu služby. Žalobca je ženatý,

manželstvo uzavrel 3.10.2015, dňa XX.X.XXXX sa im s manželkou narodil syn. Podľa vyjadrenia
žalobcu, voľný čas venuje synovi, v rozhodnom období bol maloletý F. ešte škôlkar, hrali sa spolu, trávili
voľný čas rôznymi výletmi, aktivitami, športom, bicyklovaním, prechádzkami, aj s manželkou. Bývajú
v rodinnom dome, preto vo voľnom čase zabezpečoval bežnú starostlivosť okolo rodinného domu a
ak mu zostal voľný čas, tak má rád šport. V žalovanom období žalobcu, podľa jeho vyjadrenia, výkon

služby obmedzoval v tom zmysle, že keď bol v práci 240 hodín v mesiaci namiesto aktuálneho fondu
pracovného času 165 hodín, tie hodiny navyše nemohol venovať svojej rodine. Žalobca uvádzal, že
medzi smenami nie je dostatočný oddych, pociťuje to osobne, keď bol mladší po 24 hodinovej službe
nepociťoval takú potrebu spánku ako postupom času, teraz po službe si potrebuje pospať. Následky
na zdraví nepociťuje. O zmene zamestnania neuvažoval, toto povolanie berie ako splnenie svojho sna,

hasiča vždy chcel a chce robiť.

1.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 488, § 489, § 494, § 11, § 13 ods. 1,
ods. 2 a ods. 3, § 415 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 1 a ods. 2, čl. 40, čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 288, čl. 291 ods. 1, čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa

čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 3. písm. b)
a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, podľa čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 1 a ods. 2. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (,,Smernica č. 89/391/EHS“), predmetom
tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci, podľa § 85 ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1, ods. 2, § 103 ods.
5, § 122 ods. 1, ods. 3, § 12 ods. 6 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
podľa čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku a podľa § 132 ods. 1, 2, 3, § 255
Civilného sporového poriadku.

1.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutkový stav uvedený v bode 6 odôvodnenia súdu prvej
inštancie nebol v konaní sporný, sporné bolo či došlo k porušeniu maximálne stanoveného týždenného
pracovného času a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a primeranosť výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy.1.8. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť,
keď konštatoval, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného
času stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice v období od februára 2021 do decembra 2023, z dôvodu,
že nesprávnym prebratím smernice do zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa
neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, nezapočítavala do fondu jeho služobného
času. Súd prvej inštancie konštatoval, že súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál

prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do
služobného času , čo je zrejmé z ustanovení § 86, ods. 2 a § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním štátnej
služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej
pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. V oboch
prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona do služobného

(pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný
smernicou. Vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne
maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6, písm. b) Smernice - zák. č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, teda v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného

(pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania
smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť
je pracovným (služobným) časom hasiča. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy
č. 4 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore prebratá do uvedeného zákona, avšak

len formálne, pretože cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b), teda neprekročenie týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov, nebol dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1 a ods.
2 Smernice totiž pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho

týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného Smernicou pritom umožňuje skutočnosť, že
smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku (žalovaný v rámci preberania
smernice nezohľadnil to, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas). Výsledkom nesprávnej
transpozície bola skutočnosť, že zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v rozpore
so smernicou vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, a z tohoto

dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu
pracovného času. Rozsah pôsobnosti smernice sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z
jej pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2. sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom - toto ustanovenie
nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v smernici. Na

žalobcu sa vzťahuje aj čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje (viď
napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ /veľká komora/ zo dňa 5.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 - Bernhard Pfeiffer a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV). Súd prvej
inštancie dodal, že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice je možné považovať za závažné, pretože došlo
k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného

pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu; zároveň ide o porušenie
práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca tvrdí, že v období od februára
2021 do decembra 2023 (t.j. v období, za ktoré si uplatnil svoj nárok - „rozhodné obdobie“) odpracoval
celkovo o 911,5 hodín nad rámec stanoveného maximálneho týždenného času 48 hodín upraveného
v článku 6 písm. b) Smernice. Podľa žalovaného neprišlo v prípade žalobcu k prekročeniu smernicou

stanovených maximálnych 48 hodín v týždni v žiadnom referenčnom období počas rozhodnej doby. Tieto
tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ani jedna zo strán sporu nenavrhla v tomto smere doplnenie
ďalšieho dokazovania - táto skutočnosť bola však pre konečné rozhodnutie súdu i tak irelevantná.

1.9. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa počas služobného vzťahu (od roku 2006 až

doposiaľ) nesťažoval na povinnosť vykonávať pohotovosť na pracovisku, neupozorňoval na to svojich
nadriadených - pripustil iba že o záležitosti služobného času dlhú dobu hovorili s kolegami, situácia sa
ale od roku 2018 nevyriešila. Pri zaradení na prácu v HaZZ bol žalobca oboznámený s pracovnýmipodmienkami. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.

1.10. Svoj nárok žalobca skutkovo vymedzil tak, že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na
porušenie práva na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho
zdravia, súkromia a rodinného života reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal -
tým prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, športu, starostlivosti o domácnosť.

1.11. Nakoľko žalobca nepreukázal v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, zásah do jeho
osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období, nepreukázal
závažnosť tohto zásahu v takej miere, že by bola na jeho reparáciu nevyhnutná peňažná náhrada, a
teda ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného
času v rozhodnom období a „zásahom“, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.12. Súd prvej inštancie nevyhodnocoval ostatné listinné dôkazy - Tabuľka odpracovaného času;
Prehľadpracovnejdochádzky;Výplatnépásky;Plánslužieb,nakoľko,vzhľadomnaskutočnostiuvedené
v bode 10 odôvodnenia nemali žiadny vplyv na rozhodnutie.

1.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods.

1 Civilného sporového poriadku tak, že plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. f), písm. h) a písm. e) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie

zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

2.2. Žalobca v prvom rade namietal nesprávne rozvrhnutie pracovných smien tak, že tento bežne
odpracuje 3 krát 24 hodinové smeny priebehu jedného týždňa - t.j. odpracuje 72 hodín, hoci zo smernice

jednoznačne vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu je 48 hodín, pričom žalovaný
neprijal žiadne také opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť tento čas počítaný iným spôsobom,
teda v tzv. referenčných obdobiach. Podľa názoru žalobcu je potrebné priemerný čas počítať za
obdobie 7 kalendárnych dní priamo podľa článku 6 písm. b) Smernice. Žalovaný neimplementoval
žiadne také mechanizmy, ktoré by umožnili predmetné rozpočítanie času v takýchto obdobiach,

dôsledkom čoho vnútroštátny poriadok umožňuje rozvrhovať smeny tak, že výsledný čas pravidelne
a dlhodobo prekračuje limit stanovený smernicou. Poukázal na rozhodnutie ESD spisová značka
C - 254/2018 zo dňa 11.4.2019. Žalovaný nevykonal ani takú legislatívnu činnosť, aby zreteľne
stanovil, či sú referenčné obdobia pevné alebo pohyblivé, odkedy a dokedy plynú a ako sa počas
nich priemerný pracovný čas počíta. Žalobca zdôraznil, že akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie

dodržiavania smernicou stanoveného limitu v referenčných obdobiach absentovali počas celého
uplatňovaného obdobia. Sám žalovaný v rôznych konaniach, v ktorých vystupuje, mení referenčné
obdobia. Pri legislatívnom neupravení 6 mesačných referenčných období je priamy výklad článku 6
písm. b) smernice pre žalobcu priaznivejší a takto má byť dané ustanovenie vykladané aj vnútroštátnym
súdom. V tomto konaní si žalovaný subjektívne upravil referenčné obdobia tak, že tieto počíta od apríla

do septembra a od októbra do marca, pričom takéto obdobia reálne nevyplývajú zo žiadneho predpisu
ani kolektívnej zmluvy.

2.3. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie v priebehu konania z predložených dôkazov
neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6 mesačných alebo 7 dňových obdobiach,

vôbec došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V konaní bolo
sporné najmä to, či došlo k porušeniu maximálne stanoveného týždenného pracovného času a tiež
skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej
ujmy. V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo sporným,
či žalobca v uplatňovanom období odpracoval čas nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného

pracovného času a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla. Žalovaný pritom nespochybňoval plán
služieb predložený žalobcom, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu.
Žalobca zdôraznil, že priložená tabuľka predstavovala v priebehu celého konania dôkaz za účelom
preukázania výpočtu a výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Pracovný čas žalobcu bolo potrebnépreukazovať z predložených plánov služieb za celé uplatňované obdobie a vyplynulo z nich, že žalobca
pravidelne, približne každý tretí týždeň uplatňovaného obdobia vo väčšine mesiacov aspoň raz niekedy
aj 2 krát prekročil maximálny týždenný pracovný čas skutočným výkonom služby. Uvedené súd prvej

inštancie vôbec neskúmal, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Z predložených
plánov služieb bolo možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času
výkonom služby, o čo sa však súd prvej inštancie v konaní ani nepokúsil. Žalobca na pojednávaní dňa
19.3.2025 predložil súdu a žalovanému plán služieb žalobcu so zvýrazneným, v ktorých kalendárnych
týždňoch nastali tvrdené prekročenia. Žalobca v odvolaní konkretizoval jednotlivé kalendárne týždne,

v ktorých podľa jeho tvrdenia došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Uviedol,
že v týchto týždňoch prišiel žalobca nenávratne skutočným výkonom služby o 693 hodín svojho voľného
času, svojho života so svojou rodinou a priateľmi a to výlučne z dôvodu, že mal nariadené služby
v rozpore so smernicou. Za uplatňované obdobie tak žalobca strávil bezmála 29 dní čistého času
v službe, čo vníma ako závažnú ujmu a má za to, že akákoľvek iná osoba v postavení žalobcu by takúto
stratu svojho času vnímala rovnako.

2.4. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním súdu, že žalobca je povinný vždy a za každých okolností
preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice v relevantnom období nastali. Je neudržateľné požadovať
dokazovanie konkrétnych následkov v každej ich jednotlivosti svojho života, naviac v konkrétnych

dátumoch takmer trojročného uplatňovaného obdobia. Nemajetková ujma je už od svojej podstaty
nehmotná, ťažko kvalifikovateľná a často sa prejavuje obzvlášť v subjektívnej rovine, napríklad vo
forme duševnej nepohody, stresu, tlaku alebo v obmedzení určitých, za iných okolností bežných
možnosti života. Dôkazné bremeno žalobcu má byť preto primerané a spočívať v preukázaní samotného
zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho aspektu,

naktorýmalovplyvkonaniežalovaného.Rovnakonesúhlasilsozáveromsúduprvejinštancieoporušení
prevenčnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi, ktorý záver súdu prvej inštancie považoval za záver
v priamom rozpore s judikatúrou ESD.

2.5. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným nebolo preukázané

zasiahnutie do jeho osobnostných práv tak závažným spôsobom, že zverejnenie rozhodnutia,
ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie porušenie práva nie je jednoznačne dostatočným
zadosťučinením. Zotrval na tom, že práve peňažná náhrada sa javí ako jediná spôsobilá forma
odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nárokovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v tomto konaní je skrytým mzdovým nárokom.

2.6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam keďže : a) nesprávne ustálil, že žalobca
v priebehu konania netvrdil a nepreukázal vzniknutú nemajetkovú ujmu a b) z predložených dôkazov
v priebehu konania na súde prvej inštancie bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočným

výkonom služby o 693 hodín nad limit stanovený článkom 6 písm. b) smernice a súd prvej inštancie
nevykonal podstatné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací
dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP za daný.

2.7. Žalobca v ďalšom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, keď súd prvej inštancie aplikoval síce správne ustanovenia Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil v rozpore s právom
EÚ a judikatúrou ESD, keď nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo,
nemajetková ujma nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj skutočnosť, že súd prvej inštancie

nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú
povinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka ako aj, že hoci porušenie povinnosti
žalovaného transponovať smernicu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie dostatočne závažné,
nestačilo to na to, aby privodil svojimi následkami žalobcovi nemajetkovú ujmu, čím nezohľadnil zásadu
efektivity ochrany práv EÚ, to všetko v priamom rozpore s judikatúrou ESD a úniovým právom. Žalobca

preto považoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP za daný.

2.8. V závere namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy - plán služieb žalobcu za
roky 2021, 2022 a 2023 priložené k žalobe. Z uvedených dôkazných prostriedkov je možné určiť čas,ktorý žalobca strávil službe nad rámec limitu 48 hodín. Z tohto dôvodu je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. e) CSP.

2.9. Na záver odvolania poukázal na rozhodnutia ostatných odvolacích súdov v rámci Slovenskej
republiky.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny, dostatočne a jasne odôvodnený, z ktorého dôvodu tento navrhol

odvolaciemu súdu potvrdiť.

3.2. Zotrval na svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie majúc za to, že ani jeden z odvolacích
dôvodov nebol v konaní naplnený. Zdôraznil, že otázka plánovania smien je otázkou na služobný úrad
žalobcu, t.j. potenciálne pasívne legitimovaný subjektom v tejto časti môže byť iba služobný úrad žalobcu
a nie Slovenská republika.

3.3. Uviedol, že k Smernici 2003/88/ES Európska komisia vydala výkladové oznámenie komisie
o Smernici Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie prác
pracovného času číslo 2017/C 165 01 (ďalej ako „výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá
konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry súdneho dvora Európskej únie a poukázal na rozsudok

v spojených veciach C - 397/01 až C - 403/01, body 104 - 108, rozsudok vo veci C - 243/09, bod 59.
Z uvedeného jasne vyplýva, že podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry súdneho
dvora Európskej únie sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Preto je nepochybné,
že tabuľka predložená žalobcom týkajúca sa konkrétnych týždňov je neaplikovateľná v tomto konaní
a nemožno na ňu prihliadať. Otázka referenčných období je premietnutá aj v zákone číslo 315/2001 Z.z.,

konkrétne v ustanovení § 86 ods. 1. V ďalšom poukázal na rozhodnutie SD EÚ C - 303/98, SD EÚ
C - 254/18.

3.4. Žalovaný zdôraznil, že žalobca pod pojmom „pracovný čas“ uplatňuje nesprávne vstupné dáta,
v rozpore so smernicou 2003/88/ES a judikatúrou SD EÚ preto je irelevantné v akom časovom horizonte

si tento čas vypočíta, keďže tento bude zakaždým obsahovať nesprávne vstupné dáta. Žalobca si totiž
do pojmu „pracovný čas“ započítava aj dni voľna a dovolenky, dokonca aj práceneschopnosť (napríklad
19. týždeň roku 2021 od 10.5.2021 ). V tejto časti žalovaný poukázal na výkladové oznámenie Európskej
komisie vo vzťahu k otázke pracovného času a času odpočinku, kedy v zmysle z judikatúry Súdneho
dvora a v súlade s logikou smernice pracovný čas „ je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku,

pričomobapojmysanavzájomvylučujú“.Akpríslušnýčasnenapĺňauvedenékritériátrebahopovažovať
za čas odpočinku. Poukázal na rozhodnutia C - 151/02 bod 48 a 58; C - 437/05 bod 26; C - 303/9 bod
8, bod 47 ako i ďalšie rozhodnutia.

3.5. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca nebol na svojich právach ukrátený, pričom

poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

3.6. Žalovaný mal zato, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času a
rovnako mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do otázky existencie nemajetkovej
ujmy. V tejto časti sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Žalovaný zdôraznil, že žalobca je povinný

preukázať porušenie ustanovení Smernice 2003/88/ES, čo sa však pred súdom prvej inštancie nestalo
a žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

3.7. Žalovaný sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že súd nie je povinný a dokonca nemôže
nahrádzať prácu žalobcu, zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby namiesto neho

dohľadával konkrétne skutkové tvrdenia namiesto žalobcu, ktoré boli uvedené k žalobe priloženým
plánom služieb. V tejto časti poukázal na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP, podľa ktorého opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ak žalobca nesprávne
interpretuje plán služieb, tak nie je povinnosťou súdu prvej inštancie a tobôž nie odvolacieho súdu,
aby zisťoval ex offo konkrétne tvrdenia z tohto listinného dôkazu. Sám žalobca netrval na vykonaní

predmetného dôkazu na pojednávaní, keďže tento stranám sporu bol známy a žalovaný tento
nespochybnil.4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 11.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach
uvedených tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach
uvedených tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

6. Ďalšie písomné podania vo veci doručené neboli.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalobcu v medziach daných
ustanovením § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a
contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia § 389 písm. b) a písm. c) CSP, pretože
nesprávnympostupomsúduprvejinštanciedošlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýprocesasúd
prvejinštancievdôsledkunesprávnehoprávnehoposúdeniadospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,
preto podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd jeho tvrdenia, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhované dôkazy.

9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere o nesprávnej transpozícii Smernice č.
2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku, výsledkom ktorej bola skutočnosť, že zák. č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného času hasiča časť
určenejpohotovosti,aztohtodôvoduslužobnýúradnezapočítavačasstrávenýslužobnoupohotovosťou

príslušníka HaZZ do fondu pracovného času. Porušenie čl. 6 písm. b) tejto smernice považoval súd
prvej inštancie za závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide
o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať konkrétne

negatívne následky v jeho živote v rozhodnom období z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré
by skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti, prípadne zdravia. Zároveň súd prvej
inštancie uzavrel, že podľa tvrdenia žalobcu v období od februára 2021 do decembra 2024 (obdobie,
za ktoré si uplatnil svoj nárok – „rozhodné obdobie“) odpracoval celkovo o 911,5 hodín nad rámec
stanoveného maximálneho týždenného času 48 hodín upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Podľa

žalovaného neprišlo v prípade žalobcu k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín v
týždni v žiadnom referenčnom období počas rozhodnej doby. Z uvedeného súd prvej inštancie ustálil
záver, že tieto tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ani jedna zo strán sporu nenavrhla v tomto
smeredoplnenieďalšiehodokazovania,pričomtátoskutočnosťbolaprekonečnérozhodnutiesúduprvej
inštancie aj tak irelevantná.

10. Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody
porušením práva EÚ zo strany štátu prípade, ak sú splnené tri podmienky: že cieľom porušenej právnej
normy je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody a priama
príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Pokiaľ teda súd

prvejinštancieuzavrel,žedošloknesprávnejtranspozíciismerniceEÚdoprávnehoporiadkuSlovenskej
republiky, v ďalšom postupe súdu prvej inštancie bolo skúmať, či u žalobcu došlo k prekročeniu
priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov v maximálnom rozsahu 48 hodín. Až
v prípade pozitívneho zistenia mohol pristúpiť k preskúmavaniu existencie škody, ako aj priamej
príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou spôsobenou poškodenému. Preto práve záver súdu

prvej inštancie o tom, že pre konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v súdenej veci irelevantné,
či došlo k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín týždenného pracovného času
v uplatňovanom období, považoval odvolací súd za nesprávny a skutkový záver súdu prvej inštancie
za neúplný, predčasný a nepreskúmateľný.

11. Za nesprávny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o porušení prevenčnej povinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka žalobcom. Súdny dvor vo veci C - 429/09 dospel k záveru, že
nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhradyškody,najprvpodávalžiadosťzamestnávateľovi,ktorápožiadavkabybolavrozporesozásadouefektivity (bod 76 až 87 C - 429/09). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu
nachádzať žiadny podiel zodpovednosti za vznik ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii
noriem práva únie. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má na rozdiel od súdu prvej inštancie za to,

že nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku
na súde nepožiada zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva“ by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátoch za dodržiavanie práva únie a jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva. Klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne prostriedky pred podaním

žaloby nie je namieste (v opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie). Odvolací súd
naviac uvádza, že v zmysle článku 37 ods. 4 Ústavy SR právo na štrajk nemajú sudcovia, prokurátori,
príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných
zborov. Aj z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval názor súdu prvej inštancie v tejto časti za správny.

12. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nesprávne právne posúdenie veci a na to

nadväzujúce nevykonanie navrhnutých dôkazov predstavujú za okolností prejednávanej veci také
nedostatky, ktoré nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec vrátil podľa §
391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

14. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie
vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu a opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich

jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti a ustáli rozhodný skutkový stav. Vec prejedná popri
rešpektovaní právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na už prezentované a prípadne novo
uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany sporových strán. Vo veci vykoná stranami sporu
navrhnuté dokazovanie, dôsledne sa vysporiada s argumentáciou strán sporu, odstráni rozpor medzi
vrozhodnutíuvádzanými911,5hod.odpracovanými nadrámec stanovenéhomaximálnehotýždenného

času 48 hodín a žalobcom tvrdenými 696 hod. Až po tom čo ustáli, či v konaní bolo preukázané
žalobcom tvrdené prekročenie smernicou stanovených maximálnych 48 hodín týždenného pracovného
času, podľa výsledku preskúma žalobou uplatnenú výšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Po vykonanom dokazovaní teda opätovne právne posúdi vec, vysporiada sa s argumentáciou
strán sporu v konaní, vo veci rozhodne, svoje rozhodnutie jasne a najmä presvedčivo odôvodní v zmysle

ust. § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiada s vykonanými dôkazmi, pričom v novom
rozhodnutí bude dôsledne vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, vykonaných dôkazov
a tvrdení oboch strán sporu.

15. Odvolací súd zrušil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k

meritórnemu rozhodnutiu. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o
veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania a to podľa výsledku sporu.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má dovolateľ

právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa
podmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie
právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom
územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci G..
Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza

v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze,
nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý
alebo prechodný pobyt a rodné číslo.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).