Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100023
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100023.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša (sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej
veci žalobcu: Miroslav Bartalský - MIBA, s miestom podnikania: Palúčanská 616/57, 031 01 Liptovský
Mikuláš, IČO: 33 834 725, právne zast.: JUDr. Bohumil Novák, ml., advokát, so sídlom: Horná 27, 974
01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102638566/2023 zo
dňa 23.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Daňová kontrola a vyrubovacie konanie

1. U žalobcu ako u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola na dani z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie roka 2016, a to na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100642008/2021 zo
dňa 19.04.2021, ktoré bolo doručené uložením dňa 07.05.2021 v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej ako „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „Daňový poriadok“). O výsledku daňovej kontroly
bol vyhotovený protokol č. 101148489/2022 zo dňa 02.05.2022 (ďalej ako „protokol“), ktorého súčasťou
bola výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol bol doručený žalobcovi dňa
19.05.2022. Vyrubovacie konanie bolo začaté nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou, t.
j. vyrubovacie konanie začalo dňa 20.05.2022.

Prvostupňové administratívne rozhodnutie

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania bolo Daňovým úradom
Žilina (ďalej ako „daňový úrad“ alebo „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) vydané rozhodnutie č.
100785485/2023 zo dňa 14.03.2023 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu
dane“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 Daňového poriadku vyrubený žalobcovi rozdiel dane z
príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016 v sume 16.274,91 Eur.

3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené, že správca dane vyhodnotil všetky zistené
dôkazy tak, že vykonanie služieb (prác) vyfakturovaných dodávateľmi Dynamo s. r. o., O.C.H. Company,
spol. s r. o., EF – plus, spol. s r. o., a KILIMANI LIMITED, ktoré boli deklarované na faktúrach evidovaných
v daňovej evidencii za rok 2016 žalobcu, nebolo preukázané, čím bola spochybnená preukázateľnosťvýdavkov v sume 11.039,17 Eur od dodávateľa Dynamo s. r. o., v sume 41.756,67 Eur, od dodávateľa
O.C.H. Company, spol. s r. o., v sume 15.166,67 Eur od dodávateľa EF – plus, spol. s r. o.
a v sume 7.950,00 Eur od dodávateľa KILIMANI LIMITED. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že

nebolo preukázané reálne dodanie prác vyfakturovaných týmito dodávateľmi v celkovej sume 75.912,51
Eur. Správca dane teda dospel k záveru, že v rámci výkonu daňovej kontroly nebolo preukázané reálne
dodanie služieb (ťažba dreva) vyfakturované uvedenými deklarovanými dodávateľmi. Skutočnosť, že
žalobca predložil faktúry od uvedených dodávateľov podľa názoru správcu dane ešte neznamená, že
títo v skutočnosti dodanie prác aj uskutočnili. Žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti

nepreukázal, že predmetné práce boli vykonané uvedenými dodávateľmi. Správca dane dospel k
záveru, že predmetné faktúry boli formálne vystavené, nemali reálny podklad, fakturované služby (ťažba
dreva) neboli dodané deklarovanými dodávateľmi uvedenými na predmetných faktúrach a dodanie
predmetných služieb (prác) v zmysle vyššie uvedených faktúr nebolo preukázané.

Druhostupňové administratívne rozhodnutie

4. Na základe podaného odvolania Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „žalovaný“)
v odvolacom konaní postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku vydalo rozhodnutie
č. 102638566/2023 zo dňa 23.10.2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nebolo preukázané, že fakturované
služby (práce) vykonali práve dodávatelia uvedení na faktúrach. Podľa názoru žalovaného záver
správcu dane vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého možno
presvedčivo konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že deklarovaní

dodávateliaboliskutočnýmidodávateľmipredmetnýchfakturovanýchslužieb(prác)atietoslužby(práce)
žalobcovi dodali. Žalobca bol povinný zabezpečiť vierohodnosť faktúr, pretože faktúry musia zodpovedať
skutočnému plneniu a preukázať, že služby (práce) deklarované na faktúrach dodali práve dodávatelia,
ktorí sú na nich uvedení. Žalobca musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými dôkazmi,
že reálne došlo k fakturovaným službám (prácam) tým spôsobom, ako tvrdí.

6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal,
že daňové výdavky skutočne vznikli od konkrétnych dodávateľov uvedených na preverovaných
faktúrach, čím nenaplnil podstatu daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“ alebo „zákon o dani

z príjmov“). Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie daňového
výdavku a jeho riadne zaevidovanie (zaúčtovanie) neznamená, že výdavky boli do základu dane
zahrnuté oprávnene. Žalovaný konštatoval, že faktúry sú relevantnými dokladmi z hľadiska uplatnenia
výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov predmetnými faktúrami od dodávateľov len
vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje spoľahlivo odrážajú reálne plnenie. Pokiaľ si žalobca

uplatnilvýdavkyzpreverovanýchfaktúrtak,akotodeklarovalvdaňovompriznaní,bolojehopovinnosťou
takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, teda preukázať existenciu
podmienok na uplatnenie si výdavkov v základe dane. V danom prípade vznikli dôvodné pochybnosti
o dodaní predmetných služieb (prác) prostredníctvom dodávateľov uvedených na faktúrach. Žalobca
za účelom odstránenia pochybností nepredložil žiadne relevantné dôkazy o uskutočnení fakturovaných

služieb prostredníctvom dodávateľov, keď neuviedol žiadne konkrétne osoby, s ktorými komunikoval v
rámci obchodných transakcií v zmysle preverovaných faktúr a ktoré mali za dodávateľské spoločnosti
konať. Žalobca taktiež nevedel uviesť, ani kde a kto práce za deklarovaných dodávateľov realizoval.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

7. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné,
pričom bol týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol
štrnásť žalobných bodov.

8. Žalobca v rámci prvého žalobného bodu uviedol, že predložil v daňovej kontrole všetky doklady,
ktoré mal k dispozícii a ktoré od neho správca dane žiadal. V daňovej kontrole sa snažil správca dane
predvolať svedkov - konateľov spoločností, ktoré boli dodávateľmi, no výsluch žiadneho z nich sa nikdy
neuskutočnil.Správcadanenáslednedalsvedkovpredviesť,noanitaksavýsluchsvedkovneuskutočnil.Tým je podľa názoru žalobcu podporené jeho tvrdenie o tom, že správca dane nevykonal v tejto veci
žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval ním predložené doklady a ním uplatnený nárok na uplatnenie
daňových výdavkov. V druhom žalobnom bode žalobca uviedol, že správca dane nikde nespochybnil

správnosť vedenia účtovníctva, teda nespochybnil správnosť uplatnenia výdavkov. Ak mu správca dane
nepriznal toto právo na uplatnenie výdavkov, tak zjavne konal v rozpore so skutkovým stavom, pričom
následkom tohto rozhodnutia by bola (aj) nesprávnosť údajov v účtovníctve, avšak takáto nesprávnosť
nebola daňovými orgánmi vytýkaná. V rámci tretieho žalobného bodu žalobca namietal, že nie je možné
jednostranne neuznať výdavky, pokiaľ bolo preukázané ich vynaloženie na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie príjmov bez dopadu na výnosy na druhej strane, ktoré ale správcom dane nikdy neboli
spochybnené, naopak, v plnom rozsahu ich správca dane uznal. Je teda vylúčené, aby s princípmi
primitívnej logiky boli uznané príjmy bez toho, aby boli uznané na dosiahnutie týchto príjmov výdavky.
V rámci štvrtého žalobného bodu žalobca uviedol, že v tejto veci nie je sporné, že vykonáva činnosť, na
ktorú vynaložil svoje výdavky, preto splnil všetky zákonné podmienky na uplatnenie daňových výdavkov.
Jediným dôvodom, ktorý správca dane uviedol pre neuznanie jeho výdavkov bolo to, že žalobca bol v

daňovej kontrole pasívny a nepreberal písomnosti. V tejto súvislosti žalobca dodal, že správca dane
mu nikdy v daňovej kontrole neoznámil, aké pochybnosti z predložených dokladov v daňovej kontrole
má, preto žalobca nevedel, aké skutočnosti má preukázať predkladaním a navrhovaním dôkazov. Podľa
názoru žalobcu správca dane nemal žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval ním predložené doklady,
preto správcom dane uvedené pochybnosti nie sú ničím odôvodnené, ale sú len názormi a dojmami bez

právneho významu.

9. Žalobca v piatom žalobnom bode poukázal na závery daňových orgánov, že žalobca nepredložil
žiadne zoznamy zamestnancov dodávateľov, ktorí pracovali na žalobcom objednaných prácach a že
dodávatelia nemali žiadnych zamestnancov. K tomu žalobca uviedol, že nikdy nič také netvrdil. O

spôsobe hľadania pracovníkov dodávateľmi nevedel a ani nemohol vedieť a ani správca dane nemohol
vyžadovať preukázanie týchto skutočností od žalobcu. Pracovníci v lese nemusia byť zamestnanci,
v bežnej praxi to ani tak nie je, ide o príležitostných pracovníkov, prípadne živnostníkov, ktorých
dodávateľ je schopný zabezpečiť. To bolo dôvodom, prečo si žalobca u týchto dodávateľov aj objednal
predmetné služby. Správca dane nemal zisťovať, kto práce vykonal, ale či boli práce vykonané. V

rámci šiesteho žalobného bodu žalobca namietal, že všetky úkony Daňového úradu Žilina, pobočka
Liptovský Mikuláš v tejto veci, vrátane protokolu z daňovej kontroly, ale aj iných procesných rozhodnutí v
daňovej kontrole a v daňovom konaní, sú nulitné, t. j. nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože boli
vydané niekým neexistujúcim. Podľa platnej právnej úpravy pobočka daňového úradu nie je orgánom
finančnej správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako samostatný orgán verejnej správy, preto nemôže

ani vydávať žiadne rozhodnutia, a to ani rozhodnutia procesného charakteru. Pobočka daňového
úradu je zriadená len na zabezpečenie (nie vykonávanie) kompetencií daňového úradu. V siedmom
žalobnom bode žalobca poukázal na to, že túto vec vybavovali zamestnankyne finančnej správy A. B.
a A. C., ktoré boli zo zákona vo veci vylúčené, pretože v tejto veci konali ako kontrolórky pri výkone
daňovej kontroly ako samostatnej procesnej časti a tým nadobudli vzťah k veci tým, že vo veci vydávali

procesné rozhodnutia a vykonávali i skutkové závery, v dôsledku čoho je možné mať pochybnosti
zodpovedajúce istote o ich objektívnom postupe a rozhodovaní v tejto veci. Podľa názoru žalobcu bolo
teda zákonnou povinnosťou oboch zamestnankýň túto skutočnosť oznámiť ako dôvod pre ich vylúčenie
z konania. Túto skutočnosť však neoznámili, čím porušili zákon. V tejto súvislosti ešte žalobca uviedol,
že tieto zamestnankyne ako kontrolóri vykonávali daňovú kontrolu na základe písomného poverenia a

účinky tohto poverenia trvali len počas daňovej kontroly do jej ukončenia, t. j. do doručenia protokolu
žalobcovi ako daňovému subjektu. Po ukončení daňovej kontroly nemali už možnosť vo veci ďalej konať.
Túto námietku nepovažuje žalobca za námietku zaujatosti. Ide o procesnú námietku, ktorou žalobca
poukazuje na skutočnosť, že zamestnankyne mali samé navrhnúť svoje vylúčenie z veci, pre svoju
zjavnú neobjektivitu vo vyrubovacom konaní po daňovej kontrole, ktorú samé vykonali.

10. V rámci ôsmeho žalobného bodu žalobca namietal, že kvôli nezákonnému postupu správcu dane
mu bolo odopreté právo na prerokovanie pripomienok k protokolu z daňovej kontroly, a to z dôvodu,
že oznámenie označené ako „Určenie termínu prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu“,
napadnuté rozhodnutie a aj výzva na doplnenie dôvodov odvolania neboli zákonne doručené. Správca

dane doručoval toto oznámenie, výzvu a aj napadnuté rozhodnutie do súkromnej elektronickej schránky
právneho zástupcu žalobcu, ktorý je v tejto veci jeho zástupcom ako advokát. Žalobca namietal, že
advokátovi ani nie je možné doručovať inak ako do jeho osobitnej elektronickej schránky, prípadne
poštou na jeho adresu advokátskej kancelárie. Niet žiadneho dôvodu, aby právny zástupca žalobcudostával pracovnú poštu do súkromnej elektronickej schránky, zvlášť, keď zákon riadne upravuje spôsob
doručovania, ak osoba nemá zriadenú elektronickú schránku a advokát v kancelárii riadne poštu
preberá. Tým správca dane porušil právo žalobcu na prerokovanie pripomienok k protokolu z daňovej

kontroly, navrhovanie a predkladanie dôkazov vo vyrubovacom konaní. Žalobca v rámci deviateho
žalobného bodu uviedol, že oznámenie označené ako „Určenie termínu prerokovania pripomienok a
dôkazov k protokolu“ č. 100534851/2023 zo dňa 08.02.2023 je nezákonné a nevykonateľné aj z dôvodu,
že správca dane nedodržal zákonnú lehotu podľa § 27 ods. 1 Daňového poriadku. Elektronický systém
doručovania uviedol, že označená písomnosť bola doručená fikciou doručenia dňa 24.02.2023 a úkon

ústneho pojednávania sa mal uskutočniť už dňa 27.02.2023, teda iba o jeden pracovný deň. Správca
dane podľa názoru žalobcu porušil zákon, keď stanovil lehotu len na jeden pracovný deň, čo v tejto veci
je zjavne neprimerane krátka lehota, pričom najkratšia lehota môže byť podľa § 27 ods. 1 Daňového
poriadku najmenej osem dní. V desiatom žalobnom bode žalobca namietal, že protokol z daňovej
kontroly je nezákonný, pretože neobsahuje zákonné náležitosti. Esenciálnou náležitosťou protokolu
z daňovej kontroly predpísanou v § 47 písm. a) Daňového poriadku je názov a sídlo správcu dane.

Žalobcovým správcom dane je Daňový úrad Žilina, so sídlom: Janka Kráľa 4, Žilina, avšak takýto údaj
protokol neobsahoval. Žalobca požiadal, aby správca dane preukázal, že v protokole z daňovej kontroly
je uvedený názov a že v protokole z daňovej kontroly je uvedené sídlo jeho správcu dane. Protokol podľa
názoru žalobcu toto neobsahuje, nemá teda ani zákonné náležitosti.

11. V rámci jedenásteho žalobného bodu žalobca uviedol, že oznámenie o daňovej kontrole je
nezákonné, pretože bolo vydané v rozpore s Daňovým poriadkom. V Oznámení o daňovej kontrole
č. 100642008/2021 zo dňa 19.04.2021 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 24.05.2021 o 09:00
hod. bude vykonávaná daňová kontrola, a to v priestoroch Daňového úradu Žilina, pobočka Liptovský
Mikuláš. V označenom oznámení správca dane uviedol, že daňová kontrola začne o 09:00 hod., čo

je nezmysel, pretože podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína automaticky zo
zákona dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Citované ustanovenie podľa
názoru žalobcu neumožňuje správcovi dane určiť čas začatia daňovej kontroly, pretože vždy začína o
00:00 hod. dňom určeným v oznámení. Napriek tomu, že v oznámení správca dane uviedol, že daňová
kontrola bude vykonávaná na Daňovom úrade Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš, Hollého 3, 031 80

Liptovský Mikuláš, tak určenie miesta výkonu daňovej kontroly nebolo v oznámení o daňovej kontrole
ničím zdôvodnené. Nebolo ani zdôvodnené, prečo sa daňová kontrola nevykonáva u žalobcu ako u
daňového subjektu v súlade s § 44 ods. 2 Daňového poriadku. V dvanástom žalobnom bode žalobca
namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole. V tejto veci správca dane po tom, ako
žalobca predložil všetky doklady, ktoré správca dane od neho na výkon daňovej kontroly požadoval,

svojvoľne a nezákonne bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a bez jeho súčinnosti získaval rôzne zistenia,
čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť. Takúto vyhľadávaciu činnosť v rámci daňovej kontroly
už správca dane nemôže vykonávať, pretože by išlo súbežne o dva samostatné postupy, ktoré sa
vzájomne vylučujú. Vyhľadávacia činnosť správcu dane je iným inštitútom oprávnení správcu dane
než daňová kontrola. Daňový poriadok, ktorý upravuje samostatne postup správcu dane pri výkone

daňovej kontroly, nedovoľuje správcovi dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť. Keď mal pochybnosti o
správnosti, úplnosti alebo pravdivosti žalobcom predložených a uvádzaných skutočností, mal správca
dane tieto pochybnosti uviesť a vyzvať žalobcu na vyjadrenie, prípadne predloženie dôkazov a nie
svojvoľne vykonávať zbytočné úkony, pokusy o získavanie svedeckých výpovedí, pričom ani jedna sa
nikdy neuskutočnila a následne správca dane od dokazovania bezdôvodne upustil. Vo výzve zo dňa

04.04.2022 uviedol správca dane, že mal nejaké pochybnosti vôbec prvýkrát v celej daňovej kontrole.
Takže takmer po roku od začiatku daňovej kontroly, ale necelý mesiac pred jej ukončením. Dovtedy
správca dane vôbec neoznámil žalobcovi, že má nejaké pochybnosti.

12. Žalobca namietal v trinástom žalobnom bode, že z rozhodnutia správcu dane nebolo možné zistiť,

čo považoval za dôkazy a čo iba za vlastné zistenia, pretože len uviedol, čo všetko vo svojom postupe
údajne obstaral s takmer doslovným opisom spisu. V rozhodnutí správcu dane nebol uvedený ani jeden
dôkaz a už vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Týmto je prvostupňové
rozhodnutie zmätočné a nezrozumiteľné. Nikde v prvostupňovom rozhodnutí nebolo uvedené, ktoré
dôkazy svedčia v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech daňového subjektu, hoci je to

základná skutočnosť pri hodnotení dôkazov. V poslednom štrnástom žalobnom bode žalobca namietal,
že správca dane nemal oporu v zákone na to, aby mohol vykonávať niečo označené ako „Oboznámenie
s výsledkami kontrolných zistení v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie rok 2016“. Tým, že správca dane vykonal takéto oboznámenie, konal v rozporenielen so zákonom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, podľa ktorej môže štátny orgán konať len to,
čo mu zákon dovoľuje.

13. Na základe uvedených žalobných bodov žalobca navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj jemu
predchádzajúce rozhodnutie správcu dane.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe namietal tie isté skutočnosti ako v podanom
odvolaní. Žalovaný je toho názoru, že sa dostatočne vysporiadal vo svojom rozhodnutí so všetkými
námietkami žalobcu. Žalovaný mal z administratívneho spisu preukázané, že reálne dodanie prác
vyfakturovaných dodávateľmi Dynamo s. r. o., O.C.H. Company, spol. s r. o., EF – plus, spol. s r.
o., a KILIMANI LIMITED v roku 2016 v celkovej sume 75.912,51 Eur nebolo žalobcom preukázané.
Námietka žalobcu, že nebol oboznámený o pochybnostiach správcu dane v prípade sporných faktúr

je zavádzajúca, pretože z predloženého spisu je zrejmé, že správca dane oboznámil žalobcu o
zistených skutočnostiach a o jeho pochybnostiach v prípade dodania prác deklarovanými dodávateľmi
na faktúrach. Správca dane od žalobcu žiadal predložiť dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia žalobcu,
avšak bol pasívny. K tomu žalovaný dodal, že všetky dôkazy mal predložiť žalobca aj tak sám od
seba. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nesprávne vyhodnotil, že správca dane tým, že neuskutočnil

výsluch svedkov, nepovažoval za preukázanie dodania prác pre žalobcu, avšak správca dane neuznal
predmetné náklady na základe toho dôvodu, že sám žalobca (nie svedkovia) nepreukázal, že predmetné
práce boli dodané dodávateľmi deklarovanými na sporných faktúrach. Žalovaný bol toho názoru,
že samotné úhrady poukázané na účty dodávateľov nepreukazujú, že uplatnené výdavky je možné
považovať za daňové výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Námietka žalobcu, že

správca dane nikde nespochybnil správnosť vedenia účtovníctva, teda i správnosť uplatnenia výdavkov
je zavádzajúca, pretože správca dane nevykonával kontrolu účtovníctva. Žalovaný ďalej uviedol, že
správca dane v základe dane nevylúčil priznané príjmy žalobcom, pretože počas daňovej kontroly zistil,
že nejaké práce boli u žalobcu vykonávané, ale nie dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach.
Ani sám žalobca neuviedol priznané príjmy v súvislosti s vylúčenými dodávkami. Na záver vyjadrenia

žalovaný dodal, že s ďalšími procesnými námietkami sa podrobne zaoberal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, a preto na toto odôvodnenie poukázal. Na základe uvedeného žalovaný navrhol podanú
správnu žalobu zamietnuť.

Replika

15. Žalobca uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení nereagoval na námietky žalobcu uvedené
v podanej správnej žalobe, nijak nevyvrátil dôvody, ktorými žalobca podporuje svoje tvrdenia o
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, čo malo byť podstatou a zmyslom jeho vyjadrenia k žalobe.
Podľa názoru žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení len opakuje tvrdenia, ktoré už predtým uvádzal a

ktoré sú nezákonné, a to tak, ako tvrdil žalobca v podanej správnej žalobe aj s podrobným odôvodnením
jednotlivých námietok a uvedením právnych a skutkových okolností, z ktorých závery o nezákonnosti
vychádzajú.

Duplika

16. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril, teda nevyužil možnosť podať dupliku.

Konanie pred správnym súdom

17. Správny súd v Banskej Bystrici po preštudovaní celého spisového materiálu zistil tieto skutočnosti:
žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi podľa §
68 ods. 5 a ods. 6 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie roka 2016 v sume 16.274,91 Eur. Daňové orgány dospeli k záveru, že v rámci výkonu
daňovej kontroly nebolo preukázané reálne dodanie služieb (ťažba dreva) vyfakturované deklarovanými

dodávateľmi: Dynamo s. r. o., O.C.H. Company, spol. s r. o., EF – plus, spol. s r. o., a KILIMANI LIMITED.
Daňové orgány teda vyhodnotili získané dôkazy tak, že vykonanie služieb (prác) vyfakturovaných
uvedenými dodávateľmi, ktoré boli deklarované na faktúrach evidovaných v daňovej evidencii za rok
2016 žalobcu, nebolo preukázané, čím bola spochybnená preukázateľnosť výdavkov.18. Predmetom správneho súdneho prieskumu v rozhodovanej veci sú vo svojej podstate rozhodnutia
daňových orgánov, ktorými daňové orgány vylúčili výdavky zo základu dane z príjmov fyzickej osoby v

súvislosti s dodávateľskými faktúrami od štyroch dodávateľov, keďže žalobca nepreukázal, že daňové
výdavky skutočne vznikli od týchto konkrétnych dodávateľov uvedených na preverovaných faktúrach,
čím nedošlo k naplneniu podstaty daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

19. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom

pojednávaní dňa 24.09.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s §
108 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“). Na nariadenom termíne pojednávania sa právny zástupca
žalobcu pridržal svojich tvrdení a správny súd určil termín vyhlásenia rozsudku na deň 22.10.2025.
Správny súd dňa 22.10.2025 rozhodol tak, že správnu žalobu zamietol podľa § 190 SSP a žalobcovi ani
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Relevantné zákonné ustanovenia

20. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov; na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne

vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním
súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm.
t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon
neustanovuje inak.

21. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov; výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno
podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v
nesprávnej výške.

22. Podľa § 21 ods. 1 prvá časť vety zákona o dani z príjmov; daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval
výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby – podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

23. Žalobca v rámci prvej žalobnej námietky uviedol, že predložil v daňovej kontrole všetky doklady,
pričom tieto doklady preukazovali ním uplatnený nárok a správca dane nevykonal žiadny dôkaz, ktorý by

uvedenéspochybňoval.Správnysúdvovšeobecnostikdôkaznémubremenuvdaňovomkonaníuvádza,
že toto je rozdelené medzi daňový subjekt a správcu dane a v priebehu daňového konania dochádza k
jeho presúvaniu medzi uvedenými subjektami. Podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej
republiky (III. US 401/09, prevzaté do I. US 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018, ods. 21) má daňový
subjekt dve základné povinnosti: tvrdiť a preukázať svoje tvrdenia, ktoré sa formálne realizujú podaním

riadne vyplneného daňového priznania s predložením písomných dokladov, ktoré je povinný podľa
právnych predpisov viesť. Ak správca dane pri preverovaní preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť predložených dôkazov, splní svoju dôkaznú povinnosť a je opäť na daňovom
subjekte, či predložením ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov. V uvedenom
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky síce išlo o preukázanie podmienok na odpočet inej

dane (z pridanej hodnoty), avšak výklad a závery o dôkaznom bremene je však možné použiť aj na
predmetnú vec týkajúcu sa dane z príjmov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022 (prijaté v zbierke pod č. 18/2022), dôkazné bremeno
prechádza zo správcu dane späť na daňový subjekt prostredníctvom výzvy na odstránenie pochybností
podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorá môže byť daňovému subjektu zaslaná v písomnej forme

alebo oznámená počas ústneho pojednávania a ktorá musí byť urobená do konca daňovej kontroly. Z
uvedených judikatúrnych záverov správny súd konštatuje, že námietka žalobcu o preukázaní dodania
služieb, nemôže spôsobovať nezákonnosť vydaných rozhodnutí, pretože daňové orgány dôvodne a
v súlade so zákonom spochybnili žalobcom predložené doklady, čím preniesli dôkazné bremeno nažalobcu ako na daňový subjekt, ktorý však vzniknuté pochybnosti dostatočným spôsobom nevyvrátil.
V rámci tejto prvej žalobnej námietky správny súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tvrdením
žalobcu, že daňové orgány nevykonali žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval žalobcom predložené

doklady, a teda nepreukázali opak toho, čo tvrdí žalobca. Správny súd k tejto argumentácii žalobcu
uvádza, že správca dane nie je povinný predložiť dôkaz opaku, ako to tvrdí žalobca, ale jeho dôkazné
bremeno spočíva v spochybnení tvrdení daňového subjektu. Ide teda o inú dôkaznú povinnosť ako
preukázať opak. V danom prípade došlo k prenosu dôkazného bremena zo strany správcu dane na
daňový subjekt, keď správca dane oznámil žalobcovi vzniknuté pochybnosti, ktorý ich dostatočným

spôsobomnevyvrátil,pretodaňovéorgánypostupovaliarozhodlisprávne.Vrámcitohtožalobnéhobodu
žalobca uviedol, že predložil všetky doklady. Toto konštatovanie predstavuje podľa názoru správneho
súdu len vlastné hodnotenie žalobcom predložených dôkazov, pričom žalobca neuviedol, ako boli tieto
dôkazy vyhodnotené správcom dane, resp. žalovaným a v čom je ich vyhodnotenie nesprávne alebo
nezákonné. Preto aj z tohto hľadiska nejde o dôvodnú žalobnú námietku. Správny súd ešte dodáva,
že samotné úhrady poukazované na účty dodávateľov nepreukazujú, že uplatnené výdavky je možné

považovať za daňové výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Túto žalobnú námietku bolo
preto potrebné ako celok vyhodnotiť ako nedôvodnú.
24. V druhej žalobnej námietke žalobca uviedol, že správca dane nespochybnil správnosť vedenia
účtovníctva, teda ani správnosť uplatnenia výdavkov. V rámci tejto žalobnej námietky správny súd
v prvom rade poukazuje na relevantné zákonné ustanovenia. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o

dani z príjmov správca dane pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza u daňovníka
účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6
ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami a podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona
o dani z príjmov u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva vychádza z výsledku
hospodárenia. Podľa § 17 ods. 2 zákona o dani z príjmov správca dane výsledok hospodárenia alebo

rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 tohto ustanovenia pri zisťovaní základu dane zvýši,
zníži, upraví, aby sumy, ktoré sú alebo nie sú zahrnuté vo výsledku hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami tak, aby boli v súlade s jednotlivými ustanoveniami zákona o dani z príjmov.
Pre samotné uznanie výdavkov do daňových výdavkov musia byť splnené predovšetkým základné
podmienky daňového výdavku vymedzené v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, teda musí ísť o náklady

preukázateľne vynaložené so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov.
Treba uviesť, že predmetné náklady uplatnené žalobcom daňovými orgánmi neboli považované za
náklady na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu, pretože žalobca nepredložil žiadne
dôkazy, na základe ktorých by bolo možné predmetné náklady uplatniť v základe dane z príjmov. Z
uvedeného správny súd dospel k záveru, že ani táto žalobná námietka nie je dôvodná, keďže daňové

orgány nevykonávali kontrolu účtovníctva.

25. V tretej žalobnej námietke bolo zo strany žalobcu uvedené, že nie je možné jednostranne neuznať
výdavky, pokiaľ bolo preukázané ich vynaloženie na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
bez dopadu na výnosy na druhej strane, ktoré ale správcom dane nikdy neboli spochybnené, naopak,

správca dane ich v plnom rozsahu uznal. K tejto žalobnej námietke považuje správny súd za potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že daňový subjekt príjmy priznáva a výdavky (náklady) preukazuje. To znamená,
že správca dane v základe dane nevylúčil priznané príjmy žalobcom, pretože počas daňovej kontroly
zistil, že nejaké práce boli u žalobcu vykonané, avšak nebolo preukázané, že boli vykonané dodávateľmi
uvedenýminaspornýchfaktúrach.Vtejtosúvislostijepotrebnélendoplniť,žeanisámžalobcaneuviedol

priznané príjmy v súvislosti s vylúčenými výdavkami. Na základe uvedeného ani táto žalobná námietka
nebola dôvodná.

26. Žalobca v štvrtej žalobnej námietke namietal, že správca dane mu nikdy v daňovej kontrole
neoznámil, aké pochybnosti vôbec má, preto žalobca nevedel, čo má vlastne preukázať, teda k

neuznaniuvýdavkovdošlolenzdôvodupasivityžalobcu.Preskúmanímadministratívnehospisusprávny
súd zistil, že správca dane zaslal žalobcovi dokument s názvom „Výzva na predloženie dokladov“
č. 102455951/2021 zo dňa 02.12.2021, v ktorom oboznámil žalobcu o pochybnostiach a pravdivosti
údajov uvedených v dokladoch predložených ku daňovej kontrole na dani z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie roka 2016 a zároveň ho vyzval, aby tieto pochybnosti hodnoverne odstránil

a pravdivosť údajov riadne preukázal. Z predmetného dokumentu vyplýva, že správca dane (okrem
iného) žiadal doložiť zmluvy s fakturujúcimi dodávateľmi ťažby dreva a objednávky prác pre fakturujúcich
dodávateľov ťažby dreva, t. j. preukázať obsah faktúr. Predmetný dokument žalobca neprevzal a
požadované doklady správcovi dane nepredložil. Správny súd ešte dopĺňa, že správca dane opätovneoboznámilžalobcusovzniknutýmipochybnosťamiavyzvalhonaodstránenietýchtopochybnostívýzvou
č. 100710242/2022 zo dňa 04.04.2022, avšak žalobca ani na túto výzvu nereagoval. Správny súd
námietku žalobcu, že nebol oboznámený o pochybnostiach správcu dane v prípade sporných faktúr,

vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože správny súd z predloženého spisového materiálu jednoznačne
zistil, že správca dane oboznámil žalobcu o zistených skutočnostiach a o jeho pochybnostiach v
prípade dodania prác deklarovanými dodávateľmi na konkrétnych faktúrach. Správca dane podľa názoru
správneho súdu od žalobcu žiadal predložiť konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia žalobcu,
avšak je pravdou, že žalobca bol pasívny. Na základe vzniknutých pochybností bol žalobca vyzvaný

správcom dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, avšak žalobca na takúto výzvu nereagoval, čím
neuniesol dôkazné bremeno. V žiadnom prípade teda nemožno hovoriť o nezákonnom postupe správcu
dane, preto ani táto námietka nebola dôvodná.

27. Žalobca v rámci piatej žalobnej námietky poukázal na závery daňových orgánov, že bolo na
ťarchu žalobcu, že nepredložil žiadne zoznamy zamestnancov dodávateľov, ktorí pracovali na žalobcom

objednaných prácach. Správny súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobca v priebehu
administratívneho konania viackrát uviedol, že sprostredkovaní pracovníci prácu vykonávali na základe
jeho pokynov, on im prideľoval prácu podľa potreby, avšak pracovníkov vykonávajúcich ťažbu dreva
neuviedol. Podľa názoru správneho súdu len všeobecné tvrdenia o prítomnosti pracovníkov pri ťažbe
dreva nie sú preukázaním preverovaných skutočností o prácach, ktoré žalobcovi fakturovali dodávatelia

ťažby dreva v roku 2016. Z obsahu vydaných rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že daňové orgány
svoje pochybnosti nezaložili len na neexistencii zoznamu zamestnancov, ale na vykonaní ďalšieho
rozsiahleho dokazovania. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že boli vydané rozhodnutia daňových
orgánov len kvôli tomu, že žalobca nepredložil zoznamy zamestnancov deklarovaných dodávateľov,
resp. pracovníkov v lese. Uvedenú skutočnosť však nemožno vnímať izolovane bez ostatných

vykonaných dôkazov, ktoré (taktiež) vzbudzujú pochybnosti o uskutočnení obchodu uvedeného na
predmetných faktúrach. Na základe uvedeného ani tento žalobný dôvod nebol dôvodný.

28. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani šiestu žalobnú námietku ohľadne nulitnosti prvostupňového
rozhodnutia a úkonov správcu dane, pretože nie je pravdivé konštatovanie žalobcu, že ich vydal

neexistujúci subjekt - pobočka daňového úradu. Na všetkých písomnostiach vrátane prvostupňového
rozhodnutia je správca dane označený ako „Daňový úrad Žilina“, teda orgán štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 35/2019 o finančnej správe a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Následné uvedenie pobočky a jej sídla je len špecifikáciou, ktorá vnútorná
organizačná zložka vo veci koná. Žiaden úkon v administratívnom konaní navonok nevykonala pobočka

Liptovský Mikuláš pod vlastným menom bez označenia Daňového úradu Žilina. Pokiaľ žalobca uviedol,
že správca dane musí byť označený aj sídlom, to platí len pre listiny vydané v daňovom exekučnom
konaní (napr. § 90 ods. 2, § 91 ods. 2, § 92 ods. 2 Daňového poriadku), čo nebol prejednávaný prípad
a pre protokol (§ 47 písm. a) Daňového poriadku ). Uvedenie sídla správcu dane preto nie je v rámci
daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania výslovnou náležitosťou rozhodnutí.

29. Nedôvodná je aj siedma žalobná námietka, podľa ktorej mali zamestnankyne správcu dane ex offo
namietnuť svoju zaujatosť. Podľa § 60 ods. 3 a 4 Daňového poriadku môže k vylúčeniu zamestnancov
príslušného daňového orgánu dôjsť dvoma spôsobmi, a to buď na základe oznámenia zamestnanca
alebo na základe námietky účastníka. Pokiaľ žalobca namietal, že zamestnankyne daňového úradu

A. B. a A. C. nenavrhli ex offo svoju zaujatosť, takýmto postupom nemohol byť žalobca dotknutý
na svojich právach, nakoľko on sám ako účastník konania mohol ich zaujatosť namietnuť. V tejto
súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť, že samotný dôvod vylúčenia tvrdený žalobcom
podľa správneho súdu nezakladá vylúčenie uvedených zamestnankýň. Žalobca tvrdil, že v súlade s
ustanovením § 60 ods. 1 Daňového poriadku mali tieto zamestnankyne pomer k veci, pretože v daňovej

kontrole vyhodnotili dôkazy a dospeli k určitému záveru v protokole, pričom následne rozhodovali aj
vo vyrubovacom konaní. Takýto záver žalobcu je v rozpore s § 60 ods. 2 Daňového poriadku, podľa
ktorého je vylúčený zamestnanec, ktorý sa zúčastnil konania ako zamestnanec orgánov iného stupňa.
Žiadnaináúčasťzamestnancanakonanípretovýkladomuvedenéhozákonnéhoustanoveniaacontrario
nepredstavuje jeho zaujatosť. Musel by tu existovať pomer priamo k žalobcovi, alebo k prejednávanej

veci, čo v predmetnej veci žalobca ani netvrdil. Vyrubovacie konanie nie je vo vzťahu k daňovej
kontrole preskúmavacím alebo opravným konaním na inej inštancii, práve naopak, je pokračovaním
daňového konania, ak boli v rámci daňovej kontroly zistené nezrovnalosti a je potrebné vyrubiť daň. Vo
vyrubovacom konaní sa vychádza zo zistení z daňovej kontroly a nejde o preskúmavanie správnostitýchto rozhodnutí. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že je v súlade so zásadou
hospodárnosti, aby vo vyrubovacom konaní konali tí istí zamestnanci, ktorí vykonávali daňovú kontrolu.
Takýto postup je logický, všeobecne používaný na daňových úradoch a zákon ho nevylučuje. Pokiaľ

žalobca ešte uviedol, že uvedené zamestnankyne boli poverené len počas daňovej kontroly a po jej
ukončení už nemali vo veci ďalej konať, správny súd uvádza, že poverenie zamestnancov správcu
dane upravuje Daňový poriadok len pri daňovej kontrole (právo daňového subjektu na predloženie
písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm.
a) bod 1 Daňového poriadku), na ktorú boli vyššie uvedené zamestnankyne podľa administratívneho

spisu poverené vedúcim príslušného oddelenia. Pre vyrubovacie konanie nemá zákon obdobný inštitút,
a preto nie je potrebné zamestnancov správcu dane na toto konanie osobitne poverovať.

30. Čo sa týka ôsmej žalobnej námietky, tak v rámci tejto žalobnej námietky žalobca namietal, že
mu bolo odopreté právo na prerokovanie pripomienok z protokolu z daňovej kontroly, keďže určenie
termínu prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu, výzva na doplnenie dôvodov odvolania

a napadnuté rozhodnutie, boli doručené do súkromnej elektronickej schránky právneho zástupcu
žalobcu. Správny súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že dokument s názvom „Určenie termínu
prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu“ č. 100534851/2023 zo dňa 08.02.2023 ako aj
dokument s názvom „Výzva na odstránenie nedostatkov podania“ boli naozaj doručené do súkromnej
elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu. Taktiež správny súd zistil, že napadnuté rozhodnutie

bolo doručené poštovou prepravou na adresu sídla advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalobcu.
Z uvedeného možno v prvom rade vyvodiť, že napadnuté rozhodnutie bolo doručované správne,
a preto je žalobná námietka v tejto časti jednoznačne nedôvodná. Čo sa týka určenia termínu
prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu a výzvy na doplnenie dôvodov odvolania, tak tieto
boli doručované do elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu ako fyzickej osoby, čo podľa

názoru správneho súdu nebolo správne. Daňové orgány sú povinné komunikovať s advokátmi v
elektronickej forme, resp. v elektronickej podobe, avšak ak advokát nemá zriadenú elektronickú
schránku na doručovanie písomností (bez ohľadu na dôvod jej nezriadenia), tak daňové orgány nie
sú oprávnené doručovať písomnosti do inej elektronickej schránky tejto osoby (napr. v postavení
fyzickejosoby,správcukonkurznejpodstaty,...).Vžiadnomprípadeneobstojíargumentáciažalovaného,

že v deň expedovania písomnosti mal právny zástupca žalobcu zriadenú elektronickú schránku len
v právnom postavení fyzickej osoby, a preto bolo povinnosťou správcu dane doručovať do tejto
existujúcej elektronickej schránky aktivovanej na doručovanie. Táto argumentácia žalovaného neobstojí
preto, lebo ak je majiteľ elektronickej schránky súčasne osobou vo viacerých právnych postaveniach,
zriaďuje sa mu elektronická schránka pre každé z týchto právnych postavení, teda logicky sa mu

písomnosti doručujú do elektronickej schránky zriadenej pre to-ktoré postavenie. V danom prípade
išlo o doručovanie, ktorého adresátom bol advokát, a preto boli daňové orgány povinné doručovať
túto písomnosť danej osobe ako advokátovi (nie ako fyzickej osobe). Išlo teda o nesprávny postup
daňových orgánov, avšak treba povedať, že nie každé procesné pochybenie orgánov verejnej správy
má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd bol povinný uvedené zistenia

posudzovať vo vzťahu k zákonnosti samotného napadnutého rozhodnutia, a to na základe žalobných
dôvodov. V tejto súvislosti však žalobca podľa názoru správneho súdu dostatočne neprepojil uvedené
pochybenie daňových orgánov s možnou nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia, keďže neuviedol,
aký vplyv malo uvedené procesné pochybenie na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k
určeniu termínu prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu žalobca v podanej v správnej žalobe

nekonkretizoval, čo by v rámci prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu uviedol, ak by mu
uvedený dokument bol doručovaný správne a aký vplyv by to malo na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Vo vzťahu k výzve na doplnenie dôvodov odvolania žalobca v podanej správnej žalobe nekonkretizoval,
akým spôsobom by doplnil uvedené dôvody odvolania, ak by mu uvedený dokument bol doručovaný
správne a aký vplyv by to malo na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Tým pádom zistené procesné

pochybenie daňových orgánov nebolo dostatočne prepojené s možnou nezákonnosťou vydaného
rozhodnutia, a preto ani táto žalobná námietka v tejto ďalšej časti nebola dôvodná.

31. V rámci ďalšej (deviatej) žalobnej námietky žalobca uviedol, že určenie termínu prerokovania
pripomienok a dôkazov k protokolu bolo nezákonné aj preto, že správca dane nedodržal zákonnú

lehotu, keďže predmetný dokument bol právnemu zástupcovi doručený iba jeden pracovný deň pred
konaním uvedeného termínu. Správny súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že tento dokument
bol správcom dane (pozn. súdu: do nesprávnej elektronickej schránky - viď predchádzajúci bod tohto
rozhodnutia) odoslaný dňa 08.02.2023. Z elektronickej doručenky k tomuto dokumentu vyplýva, že D. E.F., G.. (ako fyzickej osobe) bola táto elektronická úradná správa s elektronickým dokumentom uložená a
objektívne dostupná v jeho elektronickej schránke od 09.02.2023 a dňa 24.02.2023 uplynula adresátovi
úložná lehota 15 dní. V úložnej lehote adresát v elektronickej schránke aktivovanej na doručovanie

nepotvrdil doručenie tejto elektronickej úradnej správy formou elektronickej doručenky a táto písomnosť
(o určení druhého termínu prerokovania) bola dňa 24.02.2023 doručená fikciou (márnym uplynutím
úložnej lehoty). Z uvedeného vyplýva, že je pravdou, že právny zástupca žalobcu by mal na prípravu iba
jeden pracovný deň. Avšak je potrebné sa na danú situáciu pozrieť v kontexte celého administratívneho
spisu, keďže uvedená situácia pokračovala ďalej. Zo spisového materiálu vedeného vo vyrubovacom

konaní správny súd zistil, že správca dane poskytol žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu
aj ďalší, a to tretí termín na prerokovanie pripomienok, avšak ani tento sa neuskutočnil. Z uvedeného
pre správny súd vyplýva, že napriek snahe správcu dane sa prerokovanie neuskutočnilo, čo vyplýva
aj z úradného záznamu č. 100534406/2023 zo dňa 06.02.2023. Z uvedeného nepochybne vyplýva,
že právny zástupca žalobcu nepostupoval v úzkej súčinnosti so správcom dane, avšak podstatné
pri tejto žalobnej námietke bolo to, že túto žalobnú námietku právny zástupca žalobcu neprepojil s

nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia, teda neuviedol, čo by na uvedenom prerokovaní uviedol a
akývplyvbytomalonazákonnosťrozhodnutia.Nazákladeuvedenéhoanitútožalobnúnámietkunebolo
možné vyhodnotiť ako dôvodnú.

32. Žalobca v rámci desiatej žalobnej námietky namietal, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný,

pretože neobsahuje zákonné náležitosti, a to správne označenie správcu dane. Správny súd k tejto
žalobnej námietke považuje za potrebné uviesť, že je síce pravdou, že v protokole je uvedené len
sídlo pobočky Liptovský Mikuláš a nie sídlo Daňového úradu Žilina, avšak samotný protokol nie je
predmetom súdneho prieskumu. Nedostatok v označení sídla by mohol byť vyhodnotený len ako
porušenie ustanovenia o konaní podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, ktoré by však muselo byť podstatné a

mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca však ani len netvrdil,
aký vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane môže mať absencia označenia sídla daňového úradu
v protokole, pričom takýto dôvod nevzhliadol ani správny súd. Z protokolu je zrejmé, kto ho vydal, keďže
tento obsahuje názov správcu dane „Daňový úrad Žilina“, čo je jednoznačné označenie správcu dane
nezameniteľné s iným orgánom. Preto bola aj táto žalobná námietka nedôvodná.

33. V jedenástej žalobnej námietke žalobca namietal, že oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné,
keďže bol uvedený presný čas (09:00 hod.) jej začiatku. Správny súd preskúmaním spisového materiálu
zistil, že v Oznámení o daňovej kontrole č. 100642008/2021 zo dňa 19.04.2021 bolo uvedené, že dňa
24.05.2021 o 09:00 hod. bude vykonávaná daňová kontrola, a to v priestoroch Daňového úradu Žilina,

pobočka Liptovský Mikuláš. Správny súd v tomto smere dáva za pravdu žalobcovi, že podľa § 46
ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína automaticky zo zákona dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole, teda citované ustanovenie neumožňuje správcovi dane určiť čas
začatia daňovej kontroly, pretože vždy začína (obrazne povedané) od polnoci dňa určeného v oznámení.
Avšak to, že správca dane v uvedenom oznámení uviedol začiatok daňovej kontroly o 09:00 hod. je len

formálnou vadou, ktorá v žiadnom prípade nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani
nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly. Sám žalobca ani len netvrdil, aký vplyv by malo toto uvedenie
času na zákonnosť rozhodnutia, a preto ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.
34. Žalobca v dvanástej žalobnej námietke namietal nezákonný postup správcu dane, keďže správca
dane získaval rôzne zistenia, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť, na ktorú nebol oprávnený. K

tejto žalobnej námietke považuje správny súd za potrebné uviesť, že správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov, to znamená, že správca dane je povinný čo najúplnejšie
zistiť skutkový stav. Následne správca dane vyhodnocuje predložené dôkazy, prípadne ako dôkaz
použije a vyhodnotí všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Z uvedeného vyplýva, že správca dane je povinný viesť dokazovanie tak, aby zistil skutočnosti „v
prospech“ ako aj „v neprospech“ daňového subjektu, čo v tomto prípade správca dane aj učinil. Na
základe uvedeného táto žalobná námietka nie je dôvodná, keďže správca dane žiadnu vyhľadávaciu
činnosť v rozpore so zákonom neuskutočnil, pričom táto žalobná námietka nebola ani konkrétna, teda

žalobca neuviedol konkrétne akú vyhľadávaciu činnosť v rozpore so zákonom žalobca vykonal. V súlade
s § 182 ods. 1 písm. e) SSP je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z
akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutia zanezákonné. Nie je úlohou správneho súdu tieto dôvody vyhľadávať za žalobcu z administratívneho spisu
alebo z preskúmavaných rozhodnutí. Na základe uvedeného ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.

35. V trinástej žalobnej námietke žalobca namietal, že z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť,
čo považuje za dôkazy a čo iba za vlastné zistenia. Takáto žalobná námietka je podľa názoru správneho
súdu nekonkrétna. Prvostupňové rozhodnutie je veľmi rozsiahle, pričom je v ňom uvedené veľké
množstvo vykonaných dôkazov (výsluchy svedkov, listiny, dožiadania, miestne obhliadky) aj hodnotenie
správcu dane (jeho pochybnosti a vyjadrenie k argumentácii žalobcu). Pokiaľ žalobca nekonkretizuje, v

ktorej časti prvostupňového rozhodnutia alebo, s ktorým dôkazom, či tvrdením sa správca dane riadne
nevysporiadal, správny súd nemôže tieto dôvody za žalobcu dopĺňať, čo má za následok nedôvodnosť
aj tejto žalobnej námietky.

36. V štrnástej žalobnej námietke žalobca namietal, že správca dane nebol oprávnený vykonávať niečo
ako oboznámenie s výsledkami kontrolných zistení v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov

fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016. Správny súd aj túto žalobnú námietku považuje
za nedôvodnú, keďže žalobca v rámci tejto žalobnej námietky nekonkretizuje, k porušeniu akého
právneho predpisu malo zo strany daňových orgánov dôjsť. Podľa názoru správneho súdu správca dane
postupoval správne, keď oboznámil žalobcu s výsledkami kontrolných zistení v rámci výkonu daňovej
kontroly a v tejto súvislosti aj spochybnil vierohodnosť, pravdivosť, resp. úplnosť predložených dôkazov

a vyzval žalobcu na preukázanie ním uplatneného nároku, čím si splnil svoju dôkaznú povinnosť a bolo
opäť na žalobcovi ako na daňovom subjekte, či predložením ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov. Ako už bolo uvedené v tomto rozhodnutí, tak žalobca takéto dôkazné bremeno
neuniesol. Uvedenému postupu daňových orgánov preto nemožno nič vytknúť.

37. Podstatou (drvivej väčšiny) žalobných námietok bolo spochybnenie procesného postupu daňových
orgánov, čo však nebolo dôvodné. Správny súd však považuje za potrebné uviesť, že podstatou danej
veci bolo to, že nebolo preukázané, že fakturované služby (práce) vykonali práve dodávatelia uvedení
na faktúrach. Správny súd je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
deklarovaní dodávatelia boli skutočnými dodávateľmi predmetných fakturovaných služieb (prác) a tieto

služby (práce) žalobcovi dodali. Inak povedané, žalobca nepreukázal, že daňové výdavky skutočne
vznikli od konkrétnych dodávateľov uvedených na preverovaných faktúrach, čím nenaplnil podstatu
daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Z uvedených dôvodov boli rozhodnutia
daňových orgánov vecne správne.

38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru,
že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani
prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa §
190 SSP zamietol.

39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a
contrario tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal. Rovnako
správny súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože nevzhliadol v
okolnostiach prípadu výnimočnosť dôvodov pre priznanie náhrady trov konania žalovanému ako orgánu
štátnej správy.

40. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
40. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku

alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.