Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201057
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201057.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): Digital Systems a.s., so sídlom Za hradbami 7, 902 01 Pezinok, IČO: 35
800 593, právne zastúpený: JUDr. Michal Mistrík, advokát so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101244042/2019 zo dňa
23.5.2019 a rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 102614914/2018 zo dňa 17.12.2018, konajúc o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-5S/165/2019-116 zo

dňa 22.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február
2016, z ktorej vyhotovil Protokol č. 100726685/2017/9104401/Kub zo dňa 28.04.2017.
2. Rozhodnutím č. 100656631/2018/9104401/Kub zo dňa 04.04.2018 správca dane podľa § 68 ods.

6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 15.000 EUR
za zdaňovacie obdobie február 2016. Žalovaný rozhodnutím č. 101390590/2018 zo dňa 19.07.2018
uvedené rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný mal
za to, že o zmene dôvodov odopretia práva na odpočítanie dane v rámci vyrubovacieho konania správca
dane žalobcu neinformoval, čím mu odoprel zákonné právo reagovať a primerane argumentovať voči
novým zisteniam a záverom správcu dane.

3.Rozhodnutímč.102614914/2018zodňa17.12.2018(ďalej„prvostupňovérozhodnutie“)správcadane
opätovne vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 15.000 EUR na dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2016. Spochybnil dodanie reklamných služieb
žalobcovi od spoločnosti Madcreative team s.r.o. (ďalej len „dodávateľ“) za (I) vydanie, distribúciu a
krst knihy „Afrika blackandwhite emotion“ a (II) reklamné partnerstvo na výstave fotoobrazov „World
in my lens - mysterious world“. K reklamným službám týkajúcim sa knihy, správca dane poukázal
na rozpory v počte kusov kníh, jej ceny, distribúcie a tlači, pričom vychádzal z rozporných výpovedí

jednotlivých svedkov. K druhému plneniu poukázal na to, že z predložených dokladov nevyplývalo, že
by bol žalobca prezentovaný tak, ako je to uvedené v zmluve o reklamnej spolupráci zo dňa 18.02.2016.
Reklamný spot predložený žalobcom, prezentoval spoločnosť priamo v televízií TA3 a nie ako súčasť
galavečera. Správca dane síce nespochybnil umiestnenie loga žalobcu na výstave fotoobrazov, avšaknepovažoval za preukázané dodanie ďalších častí plnenia v zmysle zmlúv o reklamnej spolupráci.
Rovnakopoukázalnato,žespoluprácasúdajnenovýmklientomžalobcunazákladereklamnejkampane
nebola preukázaná.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 101244042/2019 zo dňa 23.05.2019 (ďalej „rozhodnutie žalovaného“)
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. K námietke, že žalobca nebol upovedomený o výsluchu
splnomocnenej zástupkyne dodávateľa, žalovaný uviedol, že splnomocnená zástupkyňa pri ústnom
pojednávaní konala ako účastník daňového konania, ktoré vykonával miestne príslušný správca dane
a nemala postavenie svedka. Zároveň bol žalobca riadne oboznámený s informáciami, ktoré uvedená

osoba správcovi dane poskytla. Žalovaný sa postupne vyjadril k jednotlivým dôkazom, ktoré žalobca
predložil, a uzavrel, že nebolo preukázané naplnenie predmetu zmlúv o reklamnej spolupráci a žalobca
neuniesol svoje dôkazné bremeno.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej „krajský
súd“),ktorousadomáhaljehozrušeniavspojenísprvostupňovýmrozhodnutímavráteniavecisprávcovi

dane na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. Namietal, že (I) mu nebola umožnená
účasť na výsluchu splnomocnenej zástupkyne dodávateľa, (II) boli nesprávne vyhodnotené dôkazy, (III)
bola porušená prejednávacia zásada v daňovom konaní a (IV) nebol dostatočne zistený skutkový stav
veci.
6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zdôraznil, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie

zdaniteľného obchodu tak, ako bolo deklarované v zmluvách o reklamnej spolupráci a nebol preukázaný
vznik daňovej povinnosti. V ďalšom zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí a
navrhol, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
7. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný posudzoval deklarované obchody z kvalitatívnej stránky, čo
mu neprináleží. Žalovaný na jednej strane uviedol, že obchod sa reálne neuskutočnil a na druhej

strane pripustil, že sa uskutočnil. Žalobca pripomenul, že predmetom faktúr bolo poskytnutie služieb
a nie je mu jasné, prečo žalovaný rozporoval nedodanie výtlačkov kníh, ktoré ani neboli fakturované.
Rozpory zistené správcom dane sa týkali len malej časti reklamných služieb, ktoré žalobca v zmysle
zápisu z projektového stretnutia zo dňa 11.01.2016 ani nepožadoval. Pokiaľ žalovaný nespochybňoval,
že bolo preukázané aspoň čiastočné plnenie, nie je zrejmé, prečo neuznal aspoň časť uskutočnenia

zdaniteľného plnenia. Žalovaný podľa žalobcu nezohľadnil videozáznam z galavečera „Mysterious world
night“, z ktorého vyplýva, že na podujatí sa uskutočnila prezentácia a poďakovanie žalobcovi a kde
možno vzhliadnuť aj logo žalobcu.
8. Žalovaný v duplike uviedol, že daňové orgány neposudzovali kvalitu fakturovaných obchodov. Zápis
z projektového stretnutia považoval žalovaný za účelový a bez relevancie, nakoľko požiadavky a

ďalšie podmienky k zmluve mohli byť riešené iba formou písomného dodatku, ktorý predložený nebol.
Zápis bol zároveň podpísaný len jednou osobou, v rozpore so spôsobom konania v mene žalobcu.
Žalovaný trval na tom, že obchod deklarovaný na predmetných faktúrach sa neuskutočnil. Vo vzťahu k
splnomocnenej zástupkyni dodávateľa žalobcu žalovaný opätovne uviedol, že uvedená osoba nebola
v tomto konaní v postavení svedkyne, ale jednalo sa o ústne pojednávanie, ktorého predmetom bolo

preverenie podnikateľskej činnosti dodávateľa žalobcu. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žiaden
dôkaz o odvysielaní reportáže o priebehu akcie (galavečera) v televízii TA3 žalobca nepredložil. Na
predloženom videozázname je zachytená výstava obrazov, pričom v niektorých častiach je v pozadí
vidieť logo žalobcu. Zo záznamu však nevyplýva, že by na výstave bol žalobca prezentovaný ako
hlavný partner a nevyplýva z neho, že by sa počas galavečera uskutočnila prezentácia a poďakovanie

žalobcovi.
9. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-5S/165/2019-116 zo dňa
22.02.2024 správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej „SSP“) zamietol.
10. Súd k námietke nesprávneho zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom uviedol, že žalobca

bol preukázateľne oboznámený s kontrolnými zisteniami listom z 10.4.2017, vrátane informácií od
splnomocnenej zástupkyne dodávateľa, písomne sa k tomu aj vyjadril, ale nepodal žiadne námietky voči
jej vyjadreniu. Súd mal za to, že správca dane jasne a zrozumiteľne vyslovil pochybnosť a uviedol v čom
pochybnosť spočíva, a tým, že na ústnom pojednávaní žiadal žalobcu o vysvetlenie, preniesol dôkazné
bremeno na žalobcu. Ústne pojednávanie u správcu dane sa konalo ešte aj dňa 06.12.2018, ale žalobca

ani na tomto pojednávaní a ani dodatočne ďalšími dôkazmi neodstránil pochybnosti správcu dane.
Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno,
keď preveril všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr a to aj v spojení so zmluvami, na
ktoré faktúry odkazovali. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že správca dane na základeurčitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov,
či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, lebo kontrolovaný daňový subjekt ich
hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil, čo je prípad žalobcu.

11. Súd mal za to, že správca dane jednak v písomnom oznámení o výsledku daňovej kontroly ako aj
v protokole, i na ďalšom ústnom pojednávaní dňa 19.09.2018 jasne uviedol svoje pochybnosti, v čom
spočívajú a poukázal aj na rozpornosť v tvrdeniach vypočúvaných osôb v konaní, či už ako svedka alebo
zástupcu iného daňového subjektu pri inej daňovej kontrole. Z tohto dôvodu mal súd za to, že došlo v
procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.

A následne, keďže daňový subjekt majúci dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal svoje tvrdenia, tak
mu nebol uznaný nárok na odpočet dane (rozhodnutie NS SR sp. zn. Sžfk 1/2019 zo dňa 21.04.2020).
Podľa názoru súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR.
12. Podľa súdu žalobca nepreukázal reálnosť dodania služieb uvedených na faktúrach. Vyjadrením
žalobcu mal súd potvrdené, že správca dane ho informoval o vyjadrení splnomocnenej zástupkyne

dodávateľa, a to ešte pred vydaním protokolu. Žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal, kedy a akým
spôsobom došlo k naplneniu predmetu oboch zmlúv, t. j. k prijatiu posledných služieb, vo vzťahu na
ktoré sa v zmysle čl. III. a V. viazalo zaplatenie odmeny (pri zmluve zo dňa 05.01.2016: vydanie
knihy a jej distribúcia do kníhkupectiev vo februári 2016; pri zmluve zo dňa 18.02.2016: odovzdanie
reklamných monitoringov). Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že zástupkyňa dodávateľa

bola vypočúvaná v súvislosti s daňovou kontrolou ohľadom iného daňového subjektu a vystupovala ako
zástupca tohto daňového subjektu, spoločnosti Madcreative team s.r.o. Preto ani správca dane nemal
pri jej vypočúvaní voči žalobcovi povinnosť danú § 25 ods. 4 daňového poriadku.
13. Námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu považoval súd za nedôvodnú. Žalobca v
daňovom konaní a ani v žalobe neuviedol také dôkazy a argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

závery správcu dane o tom, že žalobca nepreukázal nadobudnutie služieb od dodávateľa v zdaňovacom
období február 2016 v zmysle čl. III. a čl. V. zmlúv o reklamnej spolupráci, na ktoré zmluvy aj faktúry
č. 2016010 a č. 2016011 odkazovali. Daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH môže vzniknúť
iba na základe faktického dodania služby (čo žalobca nepreukázal) a nie na základe vystavenia faktúr
s daňou. Základnou podmienkou práva na odpočítanie dane je, aby išlo o služby, ktoré naozaj dodal

konkrétnym platiteľom DPH. Skutočnosť, že boli vyhotovené a predložené faktúry, nie je relevantným
dôkazom o tom, že k dodaniu služieb v zmysle zmlúv o reklamnej spoluprácu uvedených na faktúrach
v skutočnosti aj došlo. V prejednávanej veci žalobcom neboli predložené žiadne dôkazy o tom, že by
boli plnenia zo zmlúv o reklamnej spolupráci ukončené v zmysle čl. III. a V, a to odovzdanie reklamných
monitoringov a vydanie knihy a jej distribúcia do kníhkupectiev vo februári 2016.

14. Podľa súdu žalovaný v rozhodnutí vysvetlil, že vychádzal z obsahu čl. III. a V. zmlúv, ktoré sa viažu
na konečné splnenie predmetu zmluvy v súvislosti so zaplatením odmeny. Inak povedané, dodanie len
čiastočných služieb (lebo podmienky na úplné plnenie v zmysle čl. III. a V. zmlúv splnené neboli) nemôže
byť dostatočným dôkazom na preukázanie reálneho dodania a nadobudnutia tovaru od dodávateľa a
tak legitímnym titulom pre zákonné uplatnenie odpočtu DPH z dodávateľských faktúr.

15. Súd považoval za nedôvodnú aj námietku o nesprávnom vyhodnotení dôkazov. Žalobca na svoju
obranu uviedol všetky dôkazy, ktoré predložil správcovi dane, ale z administratívneho spisu vyplynulo,
že medzi nimi nie je dôkaz o prijatí služby - prác, ktoré boli tými poslednými v čl. III. a V zmlúv, na ktorých
splnenie sa viazalo vyplatenie odmeny žalobcom. Súd dal za pravdu žalovanému, že neposudzoval
platnosť a záväznosť zmluvných dojednaní daňového subjektu s dodávateľom, len zisťoval splnenie

hmotnoprávnej podmienky a to dodanie služby v zmysle zmluvne dohodnutého predmetu zmluvy,
osobitne ak na samotné zmluvy odkazovali aj vystavené obe faktúry. Súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že by ním doloženými dôkazmi preukázal existenciu knihy, lebo fotografia prvej a poslednej strany knihy
nemôže byť reálnym dôkazom jeho tvrdenia. Avšak správca dane nespochybňoval knihu ako takú, len
v kontexte so záväzkom dodávateľa spochybnil jej počet kusov, distribúciu a tlač. Súd sa nestotožnil s

názorom žalobcu, že by správca dane znaky nakúpených služieb vyhodnocoval kvalitatívne, lebo len
sa striktne držal obsahu dohodnutého plnenia v zmluvách vrátane posledných prác, ku ktorým sa aj
viazal záväzok žalobcu zaplatiť odmenu. V konečnom dôsledku uskutočňovanie zdaniteľných obchodov
je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
16. Z obsahu administratívneho spisu ako aj prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia

žalovaného je zrejmé, že správca dane sa podrobne zaoberal dôkazmi, ktoré mu boli v rámci daňového
a vyrubovacieho konania predložené, vyhodnocoval ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach,
porovnával jednotlivé výpovede a získané dôkazy. To, že dôkazy správca dane nevyhodnotil podľa
predstáv žalobcu, nemôže byť hodnotené ako vada konania správcu dane. Podľa názoru správnehosúdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, preto nie je možné tvrdiť, že by daňovým konaním a spôsobom vykonávania dokazovania
došlo k porušeniu procesných predpisov či porušeniu práv žalobcu. Správne rozhodnutia obsahujú

dostatok relevantných logických dôvodov, nemožno ich považovať za nepreskúmateľné.
17. Námietku o porušení prejednávacej zásady považoval súd tiež za nedôvodnú, lebo správca
dane ako aj žalovaný sa s námietkami žalobcu riadne, vecne a komplexne vyporiadali. Rovnako ako
neopodstatnenú vyhodnotil námietku nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prisvedčil záveru
žalovaného, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu služieb. Súd súhlasil aj so správnosťou konania

správcu dane, že neprihliadal na zápis z projektového stretnutia z 11.1.2016, ktorým mal byť zmenený
obsah zmlúv, a to z dôvodu, že v zmluvách o reklamnej spolupráci si jasne vymienili písomnú podobu
dodatkov a spôsob podpisu každou zmluvnou stranou. Predmetný zápis ani len nebol podpísaný za
žalobcu zákonným spôsobom, podpísala ho len jedna osoba. V zmysle výpisu z obchodného registra
ku dňu podpisu tohto zápisu boli oprávnení konať v mene spoločnosti a podpisovať za ňu listiny vždy
predseda predstavenstva a ďalší člen predstavenstva spoločne.

III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde
18. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť
podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a požadoval priznanie práva na náhradu trov konania.
19. Sťažovateľ poukázal na to, že podľa žalovaného nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, či v

skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom získal služby vrátane tých posledných, ku ktorým sa v zmysle
článkov III. a V. oboch zmlúv o reklamnej spolupráci viaže záväzok sťažovateľa zaplatiť odmenu, pokiaľ
skutkové zistenia spochybňujú tvrdenie o tom, že mu boli služby dodané (pri zmluve zo dňa 05.01.2016
to bolo vydanie knihy a jej distribúcia do kníhkupectiev vo februári 2016 a pri zmluve zo dňa 18.02.2016
to bolo odovzdanie reklamných monitoringov). Správny súd si odporuje, keďže sám pred tým konštatuje,

že kvalita dokazovania zo strany správcu dane má byť rovnaká ako zo strany daňového subjektu. Ak
správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom podľa správneho súdu možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznú povinnosť. Táto pochybnosť ale musí byť dôvodná, čo v danom prípade nenastalo.
20. Sťažovateľ poukázal na dodanie reklamných monitoringov, článkov z médií, fotografie z krstu knihy

a na doklady ním predložené (titulnú stranu knihy, pozvánku na výstavu fotoobrazov, záznam o vysielaní
spotu v TA3, grafické ukážky spotu, USB so spotom, videozáznam galavečera). Z uvedených dôkazov
jednoznačne vyplývalo, že došlo k naplneniu predmetu zmlúv zadefinovaných v čl. III. a V s následkom
vzniku povinnosti platby odmeny. Sťažovateľ reálnosť dodávok služieb uvedených na faktúrach s
odkazom na zmluvy o reklamnej spolupráci preukázal aj inak, ako predložením faktúr. Správny súd preto

vec jednoznačne nesprávne právne posúdil.
21. Nesprávnosť procesného postupu videl sťažovateľ v nesplnení povinnosti správcu dane postupovať
v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku pri výsluchu svedkyne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že
správca dane ho vopred neinformoval o výsluchu svedkyne a teda nemohol byť prítomný pri jej vypočutí
a klásť jej otázky.

22. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správcovi dane predložil veľké množstvo dôkazov k plneniu zmlúv
o reklamnej spolupráci - doklady preukazujúce realizáciu zmlúv, a to plagáty k výstave, špeciálne
poďakovanie, billboardy, návrh fotoplenty, pozvánky, leták, potlač na tričko a fotografie z výstavy
predložila splnomocnená zástupkyňa Madcreative team s.r.o. Sťažovateľ tiež predložil záznam o
vysielaní spotu v TA3 z 17.2.2016, grafické ukážky spotu, CD so spotom a USB so spotom, ktoré

prezentovali sťažovateľa. Správca dane sa predmetným spotom zaoberal a vyhodnotil, že je na ňom
zobrazená výstava obrazov, na ktorej v pozadí vidno niekoľkokrát logo sťažovateľa. Správca dane
disponoval aj ďalšími dôkazmi od zástupkyne dodávateľa.
23. Za nesprávne považoval sťažovateľ to, že žalovaný neozrejmil, prečo neuznal aspoň časť reálneho
uskutočnenia zdaniteľných obchodov, ak nespochybnil čiastočné poskytnutie reklamných služieb.

Správny súd nesprávne uviedol, že z obsahu čl. III. a V. zmlúv, ktoré sa viažu na konečné splnenie
predmetu zmluvy v súvislosti so zaplatením odmeny má vyplývať, že dodanie len čiastočných služieb
nemôže byť dostatočným dôkazom na preukázanie reálneho dodania a nadobudnutia tovaru od
dodávateľa a tak legitímnym titulom pre zákonné uplatnenie odpočtu DPH z dodávateľských faktúr.
Z § 329 Obchodného zákonníka vyplýva, že veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie záväzku,

pokiaľ čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku alebo hospodárskemu účelu sledovanému
veriteľom pri uzavretí zmluvy. Tomu následne podľa § 549 Obchodného zákonníka zodpovedá povinnosť
objednávateľazaplatiťcenuprimeranezníženú.Niejepretomožnékonštatovaťavyplývaznesprávneho
právneho posúdenia veci správnym súdom, že dodanie len čiastočných služieb (čo ale sťažovateľnetvrdí) nemá za následok vznik povinnosti zaplatiť za dodané služby (aspoň ich primerane zníženú)
cenu. S uvedeným súvisí nesprávny záver správneho súdu uvedený v bode 55. napadnutého rozsudku,
ktorý preukazuje absolútne nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci

zo strany správneho súdu, ktorý na jednej strane konštatoval nepochybné aspoň čiastočné plnenie
reklamných služieb pričom ale nepriznal ani čiastočný nárok na odmenu, t. j. fakturáciu a zdaniteľné
plnenie.
24. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v zásade zotrval na svojich záveroch. Vo vzťahu
k poukazu sťažovateľa na Obchodný zákonník uviedol, že sporné faktúry sa odvolávali na Zmluvy

o reklamnej spolupráci. Predmetnými faktúrami bola fakturovaná odplata v plnej výške tak, ako
bola zmluvne dohodnutá za celý predmet plnenia. Preto, ako konštatoval správny súd, dodanie
len čiastočných služieb nemôže byť dostatočným dôkazom na preukázanie reálneho dodania a
nadobudnutia služby. Žalovaný záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol a
sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
IV. Posúdenie kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť je nedôvodná.

26. Kasačný súd na úvod konštatuje, že sťažnostné body, ktorými sťažovateľ argumentuje, sú v
zásade zhodné s jeho žalobnými bodmi, na ktoré mu dal správny súd vyčerpávajúcu odpoveď. Pokiaľ
ide o dôvodnosť spochybnenia dodania reklamných služieb, kasačný súd nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by si správny súd protirečil. Správny súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod
47.) poukázal na to, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť

tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva
na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje
tvrdenievyjadrujedôkaznébremenodaňovéhosubjektu.Úlohousprávcudanejeverifikovaťskutočnosti,

ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami
správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy
nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového
subjektujednoznačnevyvracajú,pričomdôkazysprávcudanemusiamaťminimálnerovnakúvýpovednú
schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného

súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).
27. S vyššie citovaným záverom správneho súdu, vychádzajúceho z judikatúry Ústavného súdu SR, sa
kasačný súd v plnej miere stotožňuje. V sťažovateľovom prípade totiž nešlo o to, že by daňové orgány
v rámci spochybnenia dodania reklamných služieb uvádzali akékoľvek pochybnosti. Práve naopak, z
vykonanéhodokazovaniajezrejmé,žesprávcadanevychádzalprimárnezpodkladov,ktorémupredložil

sťažovateľ a zo zistení, ktoré vyplynuli z výsluchov svedkov. Tieto zistenia následne správca dane
podrobil svojej právnej úvahe, pričom pochybnosti, ktoré z nich vyplynuli riadne sťažovateľovi oznámil
a dal mu možnosť, aby ich v rámci svojho dôkazného bremena vyvrátil.
28. Sťažovateľova ďalšia argumentácia stojí na tom, že uniesol vlastné dôkazné bremeno tým, že
predložil, podľa jeho názoru kľúčové dôkazy, ktoré preukazovali dodanie reklamných služieb. Kasačný

súd ani v tomto smere nevzhliadol pochybenie daňových orgánov a ani správneho súdu. Z rozhodnutia
žalovaného je zrejmé, že sa vysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré predložil sťažovateľ, ako aj
splnomocnená zástupkyňa jeho dodávateľa, a to jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd
s poukazom na svoje rozhodnutie sp. zn. 10Sžfk/19/2021 zo dňa 28.02.2023 pripomína, že odpočítanie
dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou

preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na
odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt
musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne
odrážajú skutočne realizované plnenia. Sťažovateľ teda nemôže očakávať, že správca dane musí
automaticky uznať ako nespochybniteľný akýkoľvek dokument, ktorý mu sťažovateľ predloží. Je práve

na daňovom subjekte, ktorý si uplatňuje právo na odpočet DPH, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane
o tom, že služba bola reálne dodaná a v akom rozsahu.
29.Podľa§440ods.1písm.f)SSPkasačnúsťažnosťmožnoodôvodniťlentým,žesprávnysúdvkonaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovikonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
30. Vo vzťahu k námietke, týkajúcej sa nesprávnosti procesného postupu správcu dane, kasačný súd

uvádza, že táto námietka kvalitatívne nespĺňa dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f)
SSP. Sťažovateľ totiž nenamietal konkrétny postup správneho súdu, ale postup správcu dane, ktorý
ho neupovedomil o výsluchu splnomocnenej zástupkyne jeho dodávateľa. Navyše, správny súd na
jeho námietku reagoval v bode 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom dospel k záveru, že
je nedôvodná. Kasačný súd súhlasí so záverom správneho súdu, že splnomocnená zástupkyňa bola

vypočúvaná v súvislosti s daňovou kontrolou ohľadom iného daňového subjektu a vystupovala ako
zástupca tohto daňového subjektu, spoločnosti Madcreative team s.r.o. Preto ani správca dane nemal
pri jej vypočúvaní voči žalobcovi povinnosť danú § 25 ods. 4 daňového poriadku, ale preukázateľne
listom z 10.04.2017 oboznámil žalobcu aj s informáciami zistenými od tejto svedkyne.
31. K námietke, týkajúcej sa uznania prijatia časti plnenia vyplývajúceho zo zmlúv medzi sťažovateľom
a jeho dodávateľom kasačný súd poukazuje na to, že je plne v dispozícii daňového subjektu aby

si uplatnil nárok na odpočet DPH za skutočne dodanú službu. Nie je úlohou správcu dane, aby za
sťažovateľa vyhľadával, čo mu na základe faktúry bolo a čo mu nebolo dodané. Sťažovateľ si uplatnil
nárok na odpočet DPH v celku za dodanie reklamných služieb a nie za jednotlivé čiastočné plnenia. Jeho
argumentácia ani nesmerovala k tomu, že by si uplatňoval odpočet DPH len za konkrétnu službu, ale po
celý čas tvrdil, že splnil podmienky pre odpočet DPH za poskytnutie reklamných služieb. Z uvedeného

dôvodu jeho námietka neobstojí. Správny súd preto dospel dôvodne k svojmu záveru, že dodanie len
čiastočných služieb (lebo podmienky na úplné plnenie v zmysle čl. III. a V. zmlúv splnené neboli) nemôže
byť dostatočným dôkazom na preukázanie reálneho dodania a nadobudnutia tovaru od dodávateľa a
tak legitímnym titulom pre zákonné uplatnenie odpočtu DPH z dodávateľských faktúr.
V. Záver

32. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné
rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v
žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť
neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu

spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej
sťažnostivyhodnotilkasačnýsúdakobezpredmetné,ktorénebolispôsobiléspochybniťvecnúsprávnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
33. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich
náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona

nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.