Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100133
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100133.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca),
vo veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, podnikajúci pod IČO: 14 285
410, s miestom podnikania Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, právne zastúpeného: JUDr. Marek
Radačovský, advokát, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100797827/2020 z 22. apríla 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 2Sf/7/2024-27 zo 17. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 102871066/2019
z 11. decembra 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 109,48 eur na dani z

pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie december 2013. Išlo už o v
poradí druhé rozhodnutie správcu dane, keď jeho predchádzajúce rozhodnutie č. 102281457/2018 z 19.
novembra 2018 bolo rozhodnutím žalovaného č. 100748672/2019 z 28. marca 2019 zrušené z dôvodu
identifikovanej potreby doplnenia dokazovania a vec bola vrátená správcovi dane.
2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že daňovou kontrolou a na základe
technickej expertízy elektronickej registračnej pokladnice č. 3449/2018 z 3. januára 2018 zistil porušenie
§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o DPH“) tým, že žalobca nepriznal DPH z tržieb evidovaných v elektronickej
registračnej pokladnici (ďalej aj ako „ERP“), ktoré sa do prevádzkovej ani do fiškálnej pamäte neukladali/
nezaznamenávali, nakoľko boli tlačené prostredníctvom pripojenej nefiškálnej tlačiarne s použitím
špeciálneho typu platby „Hotovosť*“.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 100797827/2020 z 22. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Podľa žalovaného správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie vo vyrubovacom konaní

dokazovanie doplnil v súlade s pokynmi nadriadeného orgánu. Vypočul zamestnancov žalobcu,
ktorí používali na evidenciu tržieb elektronickú registračnú pokladnicu v kontrolovanom zdaňovacom
období, zástupcu dodávateľa systému Asseco BLUEGASTRO a vykonal ústne pojednávanie so
zamestnancami Colného úradu Bratislava. Na všetkých ústnych pojednávaniach sa za žalobcu zúčastniljeho splnomocnený zástupca, ktorý voči vykonanému vypočúvaniu svedkov podal námietku zákonnosti
výsluchu s odôvodnením, že žalobca tieto dôkazy nenavrhol vykonať. Svoju námietku podporil
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“ alebo „NS SR“)

sp. zn. 4Sžf/10/2016 z 3. októbra 2017, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2016
z 19. decembra 2017, podľa ktorých vo vyrubovacom konaní nie je možné vykonávať nové dokazovanie,
ak ho správca dane mohol vykonať v rámci daňovej kontroly. K uvedenému žalovaný skonštatoval, že
citované rozhodnutia nemožno v tomto prípade použiť, pretože sa týkajú skutkovo rozdielnych prípadov.
Záverom žalovaný sumarizoval, že správca dane postupoval správne, keď sa v súlade so zásadami

daňového konania a v zmysle § 74 ods. 4 daňového poriadku riadil právnym názorom odvolacieho
orgánu.
II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
5. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorej Správny súd v
Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/51/2020-237 z 28. apríla 2022 vyhovel a
rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie. Na podklade kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej
aj ako „kasačný súd“, „Najvyšší správny súd“ alebo „NSS SR“) rozsudkom sp. zn. 3Sfk/123/2022 z 21.
novembra 2023 zrušil rozsudok správneho súdu z 28. apríla 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
6. Správny súd rozhodol opätovne o správnej žalobe, ktorú rozsudkom č. k. 2Sf/7/2024-27 zo 17.
decembra 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol, žalovanému nepriznal nárok na náhradu

trov konania pred správnym súdom ani náhradu trov kasačného konania. V odôvodnení napadnutého
rozsudku správny súd odkázal v zmysle § 140 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na iný rozsudok správneho súdu č. k. PO-1S/100/2020-290 z 5.
októbra 2023 (ďalej aj ako „odkazovaný rozsudok“), vyhlásený skôr v obdobnej veci žalobcu, ktorý sa
týkal druhovo totožného predmetu konania (preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného o vyrubení

rozdielu na DPH), s rovnakou žalobnou argumentáciou, pričom rozdiel spočíval iba v inom zdaňovacom
období (odkazovaný rozsudok sa týkal súdneho prieskumu zdaňovacieho obdobia december 2016).
7. V úvode argumentácie odkazovaného rozsudku, s ktorou sa v celom rozsahu s stotožnil, sa správny
súd zaoberal žalobnou námietkou nezákonnosti dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní po
zrušení rozhodnutia správcu dane, pričom upriamil pozornosť predovšetkým na dôkaznú relevanciu

vypočutých svedkov. Poukázal na ustanovenie § 74 ods. 3 veta prvá daňového poriadku, podľa
ktorého odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. Vykonávanie
dôkazov vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane žalovaným ako odvolacím
orgánom vykonaným na jeho pokyn nie je podľa úvah správneho súdu možné považovať za nezákonný
procesný postup, keďže takýto postup predstavuje len odraz právomoci žalovaného ako odvolacieho

orgánu vo vzťahu k dokazovaniu v odvolacom konaní, ktorej by sa inak mohol sám ujať ako odvolací
orgán. O dôkazy získané v rozpore so zákonom by podľa správneho súdu mohlo ísť v prípade, ak by
išlo o procesný postup, ktorým by došlo k účelovému obchádzaniu zákonných časových limitov pre
vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku alebo k obchádzaniu predpokladov
pre začatie opätovnej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 4 daňového poriadku.

8. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022, v zmysle ktorého v rámci vyrubovacieho konania by malo dôjsť
k objasneniu konkrétnych sporných skutočností vyvstávajúcich z pripomienok daňového subjektu k
zisteniam správcu dane bez vylúčenia doplňovania dôkazov v nie rozsiahlej miere, keďže riadne
dokazovanie má byť realizované primárne v štádiu daňovej kontroly. Skutková okolnosť tykajúca

sa funkcie Hotovosť*, ktorá umožňovala tlač dokladov vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym
pokladničným dokladom súbežne s využitím tejto funkcie žalobcom na vydanie takéhoto dokladu pri
realizovaní zdaniteľného obchodu, bola formulovaná a podopretá zákonným dôkazom vo forme expertíz
registračnej pokladnice a vykonaním kontrolného nákupu na prevádzke žalobcu. Podľa správneho
súdu dôkazy vykonané vo vyrubovacom konaní podstatným spôsobom skutkové okolnosti daňovej veci

nemenili ani nedopĺňali, pričom zo strany daňových orgánov nedošlo k takému porušeniu procesných
práv, ktoré by dokazovanie zaťažilo vadou nezákonnosti, a preto správny súd považoval dôkazy za
zákonné.
9. Správny súd sa ďalej zaoberal možnosťou pripísania dôkazných informácií získaných z dôkazov
vykonaných počas vyrubovacieho konania bez návrhu žalobcu na ťarchu dôkazného bremena žalobcu.

Podľa názoru správneho súdu využitie dôkazných informácií v neprospech daňového subjektu prichádza
do úvahy len v procesných situáciách, kedy dôkazné bremeno ohľadom skutkovej okolnosti, na ktorú
sa viaže dôkazná informácia, prejde na daňový subjekt, pričom sa vyžaduje dodržanie postupu podľa
§ 46 ods. 5 daňového poriadku. Svoj názor správny súd argumentačne oprel o rozsudok Najvyššiehosprávneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022. Keďže žalobca nenamietal porušenie §
46 ods. 5 daňového poriadku a nebol zistený výskyt iných procesných vád počas daňovej kontroly,
mal správny súd za to, že dôkazné bremeno pre účely vyrubovacieho konania a odvolacieho konania

zaťažovalo žalobcu v celom rozsahu vytýkaných skutkových zistení tak, ako boli opísané v protokole
o daňovej kontrole. Správny súd preto skonštatoval nedôvodnosť námietky nepoužiteľnosti dôkazov
vykonaných až vo vyrubovacom konaní.
10. K tvrdeniu žalobcu, že v celom dokazovaní vedenom správcom dane nebol vykonaný jediný dôkaz,
ktorý by preukázal, že akýkoľvek doklad, na ktorý žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje, bol v

kontrolovanomzdaňovacomobdobíajvytlačený,správnysúdzdôraznil,žejepotrebnévykonanédôkazy
hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz vzájomne sa dopĺňajúcich zistení. Odkázal
na vykonanú expertízu, vyhodnotiac ju ako zákonný dôkaz. Táto jednoznačne potvrdila tlač falošných
pokladničných dokladov prostredníctvom funkcie Hotovosť* cez nefiškálnu tlačiareň, ktorej existenciu
žalobca popiera.
11. V nadväznosti na uvedené správny súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky žalobcu viažuce sa k

technickej expertíze vykonanej Colným úradom Bratislava a potvrdil zákonnosť tohto dôkazu. Doplnil, že
správca dane ani nie je oprávnený sám vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, keďže ide
o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, oddelenie certifikácie
a forenznej analýzy, ktorý je ako jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP
na základe § 17a ods. 2 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ustanovenia §
10 písmeno c) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.
12. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia vznesených námietok

zaujatosti správny súd dospel k záveru, že tieto boli tak správcom dane, ako aj žalovaným správne
právne posúdené. Správny súd pripomenul, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 daňového
poriadku, každé podanie posudzujú daňové orgány podľa jeho obsahu. Z obsahu námietok vznesených
proti zamestnancom, ktorí sa zúčastnili ústneho pojednávania 9. októbra 2019, vyplýva, že tieto sa
týkali iba procesného postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania konaného 26.

septembra 2019. O týchto námietkach - ako to vyplýva z administratívneho spisu, ako aj z vyjadrenia
žalobcu - bolo rozhodnuté rozhodnutiami z 10. októbra 2019 č. 102342111/2019, z 9. októbra 2019 č.
102342148/2019 a z 9. októbra 2019 č. 102342198/2019. Správny súd v tomto kontexte poukázal na tú
skutočnosť, že žalobca správnosť uvedených záverov o nevylúčení zamestnancov žalobcu v správnej
žalobe nerozporoval a taktiež - na rozdiel od výsluchov jeho zamestnancov - nerozporoval zákonnosť

týchto procesných úkonov, keďže vykonanie výsluchu zamestnancov Colného úradu Bratislava sám
navrhol.
13. K námietke, že výstupy orgánov verejnej správy neobsahujú správne označenie žalobcu, správny
súd uviedol, že žalobca bol v napadnutých rozhodnutiach ako aj v protokole označený v súlade s
ustanovením § 63 ods. 3 a § 47 písm. c) daňového poriadku ako fyzická osoba - podnikateľ správne

uvedeným menom, priezviskom, adresou a tiež správne uvedenými údajmi o IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré
umožňovali jednoznačne, spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej je rozhodnutie
adresované a ktorej sa týka protokol.
14. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadom nezákonnosti viažucej sa k
orgánu verejnej správy, ktorý vo veci konal a rozhodoval (správca dane). Správny súd bol toho názoru,

že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správne konanie vo veci žalobcu bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Poprad, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov - v znení účinnom do 30. júna 2019, patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu
Prešov a bola riadnou organizačnou zložkou tohto správcu dane. Uvedenie adresy sídla oprávnene

konajúcej pobočky a zároveň neuvedenie adresy sídla správcu dane je možné vnímať ako postup síce
nezodpovedajúcidoslovnémuzneniu§47písm.a)daňovéhoporiadku,avšaknemajúcivdanomprípade
žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.

I. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie žalovaného

15.Protirozsudkusprávnehosúdupodalžalobca(ďalejajako„sťažovateľ“)kasačnúsťažnosťzdôvodov
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu kasačný súd priznal právo na
náhradu trov konania.16. Sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne absenciu
odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom konania. Napadnutý rozsudok obsahuje množstvo
všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby vyplývala súvislosť s predmetom konania.

17. Správny súd nesprávne posúdil námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keď
dospel k nesprávnemu záveru, že orgány verejnej správy vyhodnotili dôkazy zákonne. Žalovaný pritom
dôkazy hodnotil selektívne. Správny súd zovšeobecnil obsah výsluchov svedkov bez komplexného
posúdenia ich obsahu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. S predmetnou námietkou sťažovateľa sa
pritom správny súd mal vysporiadať len v jednom bode napadnutého rozsudku. Naviac mal len nekriticky

prevziať závery orgánov verejnej správy, bez reflexie na existenciu dôkazov, ktoré potvrdzujú tvrdenia
sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného.
18. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň D., S., P., D. a S.. Tieto svedkyne mali podľa sťažovateľa
pri výsluchoch u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci elektronickej
registračnej pokladnice, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť*. Uvádzali iné
funkcie, a to „Hotovosť“, „Platobná karta“, „Terminál“, „Stravné lístky“, „Kreditná karta“ a „Calio karta“.

Podľa sťažovateľa tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom
rozhodnutí sú len ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.
19. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal sťažovateľ na to, že žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí odvoláva na vyjadrenie svedkyne D. zo zápisnice z miestneho zisťovania z 23. októbra 2017,
hoci v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, sám uviedol, že toto vyhlásenie nie je

postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 daňového poriadku. Sťažovateľ žalovanému
vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho prieskumu) sa od svojho skoršieho názoru
odklonil, t. j. z vyjadrenia svedkyne D. napriek tomu vychádzal.
20. Sťažovateľ v ďalšom žalovanému vytkol jeho záver, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne
nevyjadril,žefunkciuHotovosť*nepoužíval,čomaložalovanémustačiťprezáver,žežalobcatútofunkciu

používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietol, že v predmetnej
veci sa nekoná o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočtu dane, kde by znášal dôkazné bremeno on,
ale naopak je to žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a musí preukazovať skutočnosti
relevantné pre jeho postup.
21.Vtejtosúvislostinamietol,žeajvýpovedesvedkovO.,L.aA.bolivyhodnotenéselektívneažeorgány

verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im „hodili“. Títo svedkovia nepotvrdili, resp. vyvrátili
existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad (Hotovosť*) bol z
tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu nevedeli
vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybnil ich výpoveď aj vzhľadom na „časovú diskontinuitu“. Rozporoval
tiež, že niektorí svedkovia boli zo strany správcu dane vypočúvaní sugestívnym spôsobom.

22. Výpovede svedkov D., S., K. Z. a K. správca dane podľa sťažovateľa „bezdôvodne a svojvoľne
neuviedol“, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Poukazuje pritom na to, že ak
orgán verejnej správy vychádzal z výpovedí svedkov O., L. a A., mal vo vzájomnej súvislosti hodnotiť
aj svedecké výpovede svedkov Z., D., D., S., K. Z. a K., čo však neurobil. Sťažovateľ má za to,
že sa jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a
ich „vytrhnutie z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného
má podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne
vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia záverov správcu
dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.

23. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj to, že záver
žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u žalobcu v priebehu roka 2017 vyhodnotil ako
správny, resp. relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom údajne vôbec nevzal do
úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu. Sťažovateľ poukázal na 13 výpovedí,
z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u žalobcu nebola. Pripomenul, že

navrhol správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, avšak napadnutý rozsudok sa
s týmto jeho návrhom vôbec nevysporiadal. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné výpovede
fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady
„Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Tu potom správnemu súdu vytkol, že
dospel k záveru, že takáto nefiškálna tlačiareň u žalobcu bola (ako jediný logický záver z vykonaných

dôkazov), pričom však tento záver je v rozpore so špecifikovanými 13 svedeckými výpoveďami. Doplnil,
že existencia takejto tlačiarne bola zistená pri miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá žiadnu
relevanciuspoukazomnazdaňovacieobdobie,zaktorébolovydanénapadnutérozhodnutiežalovaného
(december 2013 - pozn. kasačného súdu).24.Správnemusúdusťažovateľvytkolajto,žesanevenovalanitomu,žeanijedenzosvedkovnepotvrdil
rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z ERP. Ak ani jeden zo zamestnancov
nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou tržbou a dennou uzávierkou z ERP, je úplne vylúčené, aby

existovala akákoľvek tržba, ktorú žalovaný a správca dane označujú ako nepriznaná.
25. Ďalšie nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu má podľa sťažovateľa spočívať
v tom, že neexistuje jediný dôkaz o tom, že v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek
poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. V tejto súvislosti
poukázal na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Má za to, že správca dane, ako ani žalovaný nepreukázali, že

by u žalobcu v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške určenej napadnutými
rozhodnutiami, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré
by tieto plnenia prijal. Správnemu súdu vytkol, že sa jedná o kľúčovú námietku, pričom tento sa jej
nevenoval.
26. Sťažovateľ správnemu súdu tiež vytkol, že nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena. Ak
v rámci daňovej kontroly správca dane predniesol záver o údajných nepriznaných tržbách sťažovateľa,

bol to správca dane, kto bol nositeľom dôkazného bremena (a nie daňový subjekt) vo vzťahu k uvedenej
skutočnosti. Sťažovateľ namietol, že nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že doklady, o
ktorých to majú orgány verejnej správy za preukázané, boli naozaj vytlačené a že boli odovzdané jeho
zákazníkom. Tvrdí, že vykonané dôkazy tieto závery správcu dane o tlačení falošných dokladov v celom
rozsahu vyvracajú. Správny súd sa však výpoveďami svedkov nezaoberal a rovnako ani vyhodnotením

týchto výpovedí žalovaným.
27. Sťažovateľ odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval, že nebol produkovaný
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých odvíja svoje závery
žalovaný, resp. správca dane. Má za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné
príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namieta, že takéto dôkazy orgány

verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného nie je podľa
sťažovateľa dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb, ktoré neboli uvedené v
daňovom priznaní. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane musí v konaní preukázať existenciu tržby, pričom
v tomto konaní sa tak nestalo. Žalovaný sa v podstate mal obmedziť na konštatovanie o tom, že pri
elektronickej registračnej pokladnici by musel byť inštalovaný kamerový systém, ktorý však inštalovaný

nebol,apretožalovanýanisprávcadanenevedelipreukázaťexistenciuprijatiatržieb.Akorgányverejnej
správy nevedeli zabezpečiť jediný dôkaz o reálnom prijatí tržieb, podľa sťažovateľa nie je možné určiť
rozdiel dane.
28. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytkol, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci
boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore

so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie
nefiškálnej tlačiarne v prevádzke žalobcu, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane žalobcu v
dotknutom období. Namieta, že dôkazy, ktoré označil, negujú existenciu ucelenej reťaze dôkazov o
údajnom prijatí nepriznaných tržieb. Samotná tabuľka o nefiškálnych dokladoch (súčasť rozhodnutia
správcu dane) nepreukazuje, že sa jedná o nepriznanú tržbu. Podľa sťažovateľa potom neexistuje jediný

dôkaz o týchto tržbách a predmetné domnienky správcu dane malo vyvrátiť niekoľko svedkov. V tomto
kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom správny súd tento
záver žalovaného o nemožnosti preukázania reálnosti prijatia tržieb nevyhodnotil.
29. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze
BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, keď následne zdôraznil slovo „interné“

s tým, že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a
preto podľa sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia
zamestnanci žalovaného (K., S.), ako aj U.. S. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii
prijatia tržby za dotknuté zdaňovacie obdobie.
30. V závere kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ ohradil voči záverom správneho súdu, podľa

ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré
neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce
sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné
pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Doplnil tiež, že podstatným procesným pochybením
správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania 9. októbra 2019, keď

správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti,
nie osve). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje napr. aj to, že samotní zamestnanci Finančnej
správy Slovenskej republiky ako vypočúvané osoby museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej
obsahu.31. Pochybenia správcu dane podľa sťažovateľa nie sú formálne, ale zásadné, a preto správny súd
pochybil, ak ich relativizoval. Doplnil, že mal právo na to, aby v jeho veci konal zamestnanec správcu
dane, o zaujatosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, resp. aby o jeho námietke proti takémuto

zamestnancovi príslušný orgán rozhodol pred vykonaním sporných úkonov týmto zamestnancom.
Ak tomu tak nebolo, ochrana práv daňového subjektu prostredníctvom daňového poriadku je podľa
sťažovateľa iluzórna.
32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. Svoje
úvahy podporil odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/44/2019 z

10. septembra 2019, poukazujúci na relevanciu technickej expertízy vykonanej certifikovaným orgánom.
Vyzdvihol hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania z 23. októbra 2017, t. j. že boli vytlačené doklady
označené ako Hotovosť* a že následne na základe týchto dokladov zamestnanci sťažovateľa prijali
tržby. Nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu dane (v skoršom
konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby skutkový stav bol
zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca dane v skoršom konaní

nezovšeobecnil vyjadrenie P. D. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil by toto vyjadrenie
ako svedeckú výpoveď. Dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade naprieč všetkými zdaňovacími
obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej pokladnice, má samotná technická
expertíza a výpoveď servisného technika U.. Z. S.. Výsluchy svedkov, o ktoré sa sťažovateľ v rámci
súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech), majú podľa žalovaného iba

nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom.
33. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v
režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a
irelevantnosti miestneho zisťovania z 23. októbra 2017 žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné
skúmať v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve táto esenciálnou

(spolu s výpoveďou U.. S.).
34. Žalovaný sa vyjadril voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa
23. októbra 2017 tak, že uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi
(colníkovi) falošný doklad (Hotovosť*) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na
základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca

147-tisíc dokladov od roku 2008 do 23. októbra 2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo
samotnej expertízy. Technická expertíza pritom preukázala, že fiškálnu tlačiareň je možné použiť aj na
tlač kópie nefiškálnych dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako Hotovosť*.
35. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály falošných
dokladov (Hotovosť*) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s označením

Hotovosť* sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že toto bolo
preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na prevádzke
sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a tým aj
obchádzanie fiškálnej pamäte ERP. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli identifikované kópie dokladov
Hotovosť*, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť realizovaná výlučne na

nefiškálnomzariadení.Žalovanýupozornil,ženatietozáverysťažovateľvkasačnejsťažnostinereaguje.
36. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie december 2013 boli nájdené pravé doklady, ako aj
falošné doklady v nemalom množstve, ktoré mali simulovať fiškálne doklady, a ktoré boli vytlačené cez
nefiškálne zariadenie. Odmieta námietku nedostatočného zistenia skutkových okolností veci. Doplnil, že
pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu uskutočnilo detailné zisťovanie,

ako sa uskutočnilo 23. októbra 2017. Vzhľadom na množstvo dokladov a ich simuláciu tak, aby sa
podobali na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo ísť len o interné doklady.
37. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s
pokladnicou alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na
prevádzke sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a

ani sa neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola
a ani nie je potrebná na riadne fungovanie elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
38. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že

kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a) SSP), oprávnenou osobou
(§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445
SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.39. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v prejednávanej veci, bolo, či je
dostatočne odôvodnený záver o porušení § 19 ods. 2 zákona o DPH zo strany sťažovateľa tým,
že nepriznal DPH z tržieb evidovaných v ERP, ktoré sa do prevádzkovej ani inej fiškálnej pamäte

nezaznamenávali, keďže boli tlačené pomocou nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby
Hotovosť*.
40. Podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom úvodná argumentácia
obsiahnutá v kasačnej sťažnosti je značne všeobecná. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje

na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp.
námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto nebola dostatočne konkrétne vznesená, prípadne
ak ide o námietku, na ktorú už reagoval správny súd a jeho závery sťažovateľ kvalifikovane nenapáda.
Úlohou kasačného súdu je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu. Bolo
preto úlohou sťažovateľa adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a v právnych
úvahách správneho súdu.

41. Pokiaľ ide o rozsudok, v ktorom správny súd odkázal (podľa § 140 SSP) na iný rozsudok toho
istého správneho súdu - sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023, kasačný súd vychádzal z toho, že
argumentačnému prístupu spočívajúcemu v odkazovaní na iný skôr vyhlásený rozsudok sťažovateľ v
kasačnej sťažnosti nič nevytkol. Kasačný súd preto skúmal kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku
primárne v kontexte odkazovaného rozsudku, keďže skutočné odôvodnenie v tejto veci obsahuje práve

odkazovaný rozsudok.
42. Sťažovateľ namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho následné selektívne
vyhodnotenie daňovými orgánmi v procese dokazovania. Otázke selektívneho prístupu sa venoval
správny súd v bodoch 59. až 70. odôvodnenia odkazovaného rozsudku. Kasačný súd na tomto
mieste pripomína, že úlohou správneho súdu vo vzťahu k dokazovaniu je predovšetkým skúmať a

testovať zákonnosť dokazovania realizovaného správnymi orgánmi a ich hodnotenie v rozsahu riadne
vznesených námietok a následne môže toto hodnotenie správneho súdu preskúmať kasačný súd. Z
hodnotenia svedeckých výpovedí správcom dane a žalovaným je pritom zrejmé, že jednotlivé výpovede
neprinášajú konzistentnú odpoveď pre zodpovedanie otázok, ktoré súvisia aj s námietkami obsiahnutými
v kasačnej sťažnosti, pričom žalovaný jednotlivé dôkazy posudzoval vo vzájomnej súvislosti a

rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov prijal záver, ktorý je dostatočne odôvodnený.
Obdobným spôsobom možno pristúpiť aj k vyhodnoteniu námietky, že na niektoré závery svedeckých
výpovedí správne orgány neprihliadali. Kasačný súd pritom žiadny excesívny ani nelogický prvok v
napadnutých rozhodnutiach neidentifikoval.
43. Sťažovateľ v tomto kontexte poukázal na obsah svedeckých výpovedí, osobitne na skutočnosť, že

13 svedkov malo existenciu nefiškálnej tlačiarne na jeho prevádzke vyvrátiť. Kasačný súd nerozporuje,
že niektorí svedkovia uviedli, že sťažovateľ mal disponovať jednou tlačiarňou, resp. že v prevádzke
sťažovateľa sa nachádzala jedna tlačiareň, avšak odpovede iných svedkov boli nejednoznačné.
Kasačný súd na tomto mieste sumarizuje podstatný obsah výpovedí jednotlivých svedkov P., S., D.,
G., a k evidencii tržieb výpovede A., O., L., keďže tieto použil správca dane ako dôkaz vo vzťahu k

zdaňovaciemu obdobiu, ktoré je predmetom tohto konania - december 2013. Svedkyňa P. uviedla, že
si nepamätá, či evidovala aj cez funkciu Hotovosť*, podľa jej slov bola na prevádzke jedna tlačiareň a
nepamätá si, či ich bolo viacej. Svedkyňa S. uviedla, že vždy odovzdala vyhotovený doklad zákazníkovi
a prijala tržbu. Nepamätala si na používanie klávesy Hotovosť* ani na to, či na prevádzke bolo viac
tlačiarní. Svedkyňa D., svedok G., uviedli, že si nepamätajú, či používali aj funkciu Hotovosť*, ani si

nepamätali, či na prevádzke boli dve tlačiarne, ale potvrdili, že vždy zákazníkovi odovzdali pokladničný
doklad, za ktorý inkasovali tržbu. Svedok O. uviedol, že na prevádzke bola jedna tlačiareň, zároveň
deklaroval používanie oboch funkcií Hotovosť. Svedkyňa A. v rámci svojej výpovede uviedla, že na
prevádzkesamalanachádzaťjednatlačiareň,pokiaľsidobrepamätáauviedla,žepoužívalaobefunkcie
Hotovosť ako aj Hotovosť*, všimla si, že obe funkcie používajú aj jej kolegovia. Svedok L. uviedol, že

používal obe funkcie Hotovosť ako aj Hotovosť*, obe funkcie používali aj kolegovia, ale nevedel uviesť
rozdiel medzi ich použitím.
44. Akokoľvek teda sťažovateľ v kasačnej sťažnosti brojil proti tomu, že zo svedeckých výpovedí -
v celkovom počte 13 - malo jednoznačne vyplynúť, že v jeho prevádzke bola len jedna tlačiareň (čo
mal podľa sťažovateľa správny súd pri svojom rozhodovaní údajne odignorovať), nie všetky výpovede

boli v tejto veci použité správcom dane vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2013 a podľa
kasačného súdu je tento záver sťažovateľa naviac nesprávny, keď z ním označených svedeckých
výpovedí (použitých vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2013) takýto záver ani jednoznačne
nevyplýva. Je potrebné zdôrazniť, že na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017 boli nájdené a zaistenédve tlačiarne. Kasačný súd podotýka, že s uvedenou námietkou sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal
správny súd vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020, a to v bode 60. rozsudku.
45. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že výpovede svedkov O., L. a A. sú irelevantné pre ich časovú

diskontinuitu, je pravdou, že v rozhodnom zdaňovacom období títo neboli zamestnancami sťažovateľa.
Z obsahu výpovedí však jednoznačne vyplýva, že funkcia Hotovosť* bola týmito zamestnancami, a aj
ďalšími, používaná. Uvedené svedecké výpovede nemožno považovať za irelevantné, a to aj keď sa
priamo neviažu so zdaňovacím obdobím december 2013, keďže aj správca dane vo svojom rozhodnutí
osobitne uvádza tieto výpovede, že boli použité „k evidencii tržieb“. To znamená, že spôsob, akým

sa evidovali tržby - t. j. striedaním používania funkcie Hotovosť a funkcie Hotovosť* zamestnancami
sťažovateľa - je relevantný po celé obdobie, počas ktorého bolo zistené ich používanie - od 30. júna
2008 do 23. októbra 2017. Počas celého tohto obdobia bol technickou expertízou zistený totožný spôsob
evidencie tržieb (vykonávania blokovania) a pokiaľ tak bolo preukázané, že tak robili zamestnanci
pracujúci u sťažovateľa období rokov 2015 - 2017 (A., L., O.), nie je dôvod, že spôsob evidovania
tržieb za iné obdobie bol iný, keďže výsledok v rámci technickej expertízy je rovnaký. Zároveň kasačný

súd dodáva, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že okrem týchto svedkov neboli ďalšie
svedecké výpovede použité (pozri bod 43. tohto rozsudku).
46. Hoci dvaja svedkovia vyhlásili, že na prevádzke sťažovateľa sa mala nachádzať jedna tlačiareň, v
uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd aj na iné dôkazy, a to najmä na dôkazy technickej povahy.
V súvislosti so samotnými svedeckými výpoveďami dopĺňa, že tieto boli uskutočnené cca 3 roky po

posudzovanom zdaňovacom období, čo môže dopadať aj na kredibilitu obsahu príslušných výpovedí,
ktorá skutočnosť následne ešte viac opodstatňuje potrebu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných
súvislostiach. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí je však dostatočne zrejmé, prečo aj parciálne závery
abstrahované z týchto výpovedí boli postačujúce pre skutkové závery daňových orgánov vo veci, a to
osobitným poukázaním na význam obstaranej technickej expertízy. Kasačný súd sa preto nestotožnil s

námietkou sťažovateľa ohľadom selektívneho hodnotenia dôkazov.
47. V tomto smere je potrebné uviesť, že kasačný súd nevníma ako sugestívny prístup vedenia
výsluchu to, že správca dane poskytol svedkom k nahliadnutiu vo vytlačenej podobe vyobrazenie ERP
sťažovateľa. Naopak, tento krok sa javí ako dôvodný nielen vzhľadom na časový odstup od okolností,
o ktorých mali svedkovia vypovedať, ale kasačný súd ho považoval za relevantný napr. aj z dôvodu,

že samotný rozdiel medzi položkou Hotovosť a Hotovosť* je v jednom symbole (*), keď svedkom
po príslušnom časovom odstupe takýto minimálny rozdiel v rámci ERP ani nemusel byť pri bežnej
pamäťovej stope jednotlivca zrejmý. Pritom vecná správnosť vizualizácie ERP, ktorá bola svedkom
poskytnutá, nebola zo strany sťažovateľa spochybnená. Svedkom bola skôr, ako sa vyjadrili k samotnej
otázke,danámožnosťvyjadriťsaktomu,čipredloženávizualizáciazodpovedáelektronickejregistračnej

pokladnici sťažovateľa, na ktorej pracovali, pričom svedkovia túto skutočnosť potvrdili.
48. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení rozhodnutia poukázať už len na
obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
49. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia v iných

konaniach už boli obdobné veci sťažovateľa s totožne nastolenými právnymi otázkami, ku ktorým
kasačný súd vyslovil svoje právne názory napr. v rozsudkoch sp. zn. 2Sfk/13/2024 z 22. mája 2025
(zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 5Sfk/14/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún
2015), sp. zn. 2Sfk/15/2025 z 25. júna 2025 (zdaňovacie obdobie júl 2015), sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23.
októbra 2024 (zdaňovacie obdobie august 2015), sp. zn. 5Sfk/17/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie

obdobie október 2015), sp. zn. 2Sfk/10/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún 2016).
50. Nadväzujúc na už uvedenú argumentáciu (body 43. až 47. tohto rozsudku) kasačný súd v ďalšom
odkazuje v zmysle § 464 ods. 1 SSP na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024
z 23. októbra 2024. Hoci v označenej veci išlo o preskúmavanie rozhodnutia žalovaného o vyrubení
rozdielu DPH sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie august 2015, pri formulovaní záverov správca dane

vychádzal z rovnakého dokazovania (výsluchov zamestnancov sťažovateľa), ako aj zistení z identického
miestneho zisťovania. Pre argumentačnú korektnosť treba pripomenúť, že pokiaľ sa v citovanom texte
poukazuje na zdaňovacie obdobie august 2015, tam uvedené závery platia aj pre zdaňovacie obdobie
december 2013. Senát 8S kasačného súdu, stotožňujúc sa so závermi vyslovenými v odôvodnení
rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, cituje z neho nasledovné vybrané (relevantné) časti

plne aplikovateľné na práve posudzovanú vec:
„124. Technickou expertízou bolo zistené, že doklady v režime Hotovosť* boli cez ERP generované
minimálne od r. 2008 (30.06.2008) do 23.10.2017 (miestne zisťovanie u sťažovateľa). Identifikovaný
spôsob činnosti sťažovateľa bol vymedzený tak, že pri tlači dokladov cez BLUEGASTRO bol pravýpokladničný doklad vytlačený z fiskálnej tlačiarne a bol započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej
tlačiarni. Pri tlači falošného pokladničného dokladu bol tento vytlačený cez nefiskálnu tlačiareň a nebol
započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej tlačiarni. Z technickej expertízy tiež vyplynulo, že

všetky falošné pokladničné doklady sa tlačili práce cez nefiskálnu tlačiareň (predmet č. 2). Systém
BLUEGASTRO vytvára a tlačí interné uzávierky (cez fiskálnu tlačiareň), pričom na týchto uzávierkach
sú presne definované typy platby - vrátane tých, ktoré označujú falošné doklady. Systém BLUEGASTRO
ďalej presne zaznamenáva, aké doklady sa vytlačili, pričom pri týchto dokladoch ukladá príznak, či ide
o pravý alebo falošný pokladničný doklad, keď pri tlači falošných pokladničných dokladov zasiela do

nefiskálnej tlačiarne celý obsah dokladu - vrátane príkazu na tlač falošnej ochrannej známky MF SR s
cieľom, aby obsahoval všetky znaky pokladničného dokladu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z.
125. Z technickej expertízy tiež vyplýva, že systém BLUEGASTRO využíva relačnú databázu ORACLE,
ktoráobsahujearchívvykonanýchtransakcií.Údajedatabázybolipreúčelydaňovejkontrolysťažovateľa
vyexportované a na ich základe bola následne určená výška krátenej tržby [...], keď v uvedenom
vyexportovanom súbore sú takto uvádzané údaje za časový úsek od 30.6.2008 do 23.10.2017.

Dôležitým v tejto súvislosti je záver formulovaný U.. S. (dodávateľom systému ERP pre sťažovateľa) v
rámci jeho výsluchu, podľa ktorého, ak falošný doklad nie je vytlačený, do databázy sa uloží len údaj
o ňom, kým - na strane druhej - ak je falošný doklad vytlačený, do databázy sa uloží celé vyobrazenie
dokladu. V databáze pritom boli identifikované tisíce kompletných vyobrazení falošných pokladničných
dokladov, čo - berúc do úvahy výsledky technickej expertízy - znamená, že tieto museli byť vytlačené.“

51. Kasačný súd je preto názoru, že ak z technickej expertízy vyplýva, že falošný doklad musel byť
vytlačený, keďže sa v systéme uložil celý, a nielen údaje o ňom, potom svedecké výpovede s odstupom
niekoľkých rokov nevyvracajú záver prijatý žalovaným, že falošné pokladničné doklady boli vytlačené
na nefiškálnom zariadení. Dotknuté výpovede totiž nie sú jednoznačným dôkazom toho, či v prevádzke
sťažovateľa bola len jedna (fiškálna) tlačiareň. Podstatným dôkazom toho, že sa falošné pokladničné

doklady prostredníctvom ERP systému sťažovateľa tlačili, pritom nie je samotná nefiškálna tlačiareň,
ale ERP systém podrobený technickej expertíze, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dotknuté doklady
museli byť vytlačené. Pre účely daňového konania je preto podstatné mať dostatočne preukázanú
najmä samotnú činnosť (tlač falošných pokladničných dokladov), nie nástroj, na ktorom sa tak dialo
(nefiškálna tlačiareň), pričom toto je v podmienkach súdenej veci dostatočne preukázané. Za všetkých

vyššie uvedených okolností potom aj uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.
52. Ďalej sťažovateľ namietal záver daňových orgánov a správneho súdu, že z jeho strany došlo k
poskytnutiu zdaniteľných plnení, za ktoré mal získať tržby ustálené orgánmi verejnej správy ako tržby
na základe falošných pokladničných dokladov. Tu senát 8S kasačného súdu opätovne poukazuje na
závery kasačného súdu z rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024 aplikovateľné i na práve

posudzovanú vec:
„132. Kasačný súd - stotožniac sa s orgánmi verejnej správy a správnym súdom - dospel k záveru, že pri
vzájomnom hodnotení dôkazov je nesporné, že tlač nefiskálnych dokladov bola zo strany sťažovateľa
uskutočňovaná za účelom prijímania tržieb, ktoré sa však následne neobjavili vo fiskálnom režime
elektronickej registračnej pokladnice, t. j. predstavujú nepriznané tržby. Na miestnom zisťovaní dňa

23.10.2017 bol zistený spôsob, ako sa takéto úkony v rámci prevádzky sťažovateľa realizovali, keď
počas kontrolných nákupov realizovaných colníkmi, týmto boli vydané falošné pokladničné doklady
(Hotovosť*), na základe ktorých následne sťažovateľ prijal od colníkov peňažné plnenie. Toto peňažné
plnenie nebolo zachytené vo fiskálnej pamäti ERP systému.
133. Aj podľa názoru kasačného súdu nie je z právneho hľadiska nevyhnutné, aby orgán verejnej

správy dokazoval daňovému subjektu poskytnutie zdaniteľného plnenia a prijatie odplaty za takéto
plnenie vo vzťahu ku každému jednému falošnému pokladničnému dokladu (Hotovosť*) - cca 147 tisíc
pokladničných dokladov za všetky zdaňovacia obdobia (vrátane zdaňovacieho obdobia relevantného
pre toto konanie). Toto by sa nepochybne priečilo účelu zákona a ochrane verejných záujmov, ktoré
orgány verejnej správy aj v týchto konaniach sledujú. Takýto dôkazný štandard naviac od správneho

orgánu nevyžaduje ani zákon. Súbor dôkazov a ich vzájomné hodnotenie (osobitne s prihliadnutím na
zachytený modus operandi sťažovateľa preukázaný dňa 23.10.2017) - podľa názoru kasačného súdu -
dostatočne odôvodňujú závery správnych orgánov o tom, že predmetné plnenia (na základe falošných
pokladničnýchdokladov)sťažovateľajreálneprijal.Vtomtozmyslepotompodľakasačnéhosúduorgány
verejnej správy aj uniesli súvisiace dôkazné bremeno.

134.Sťažovateľovi správca dane svoje pochybnosti týkajúce sa jeho daňového priznania, resp.
súvisiacich podkladov, odkomunikoval ešte v priebehu daňovej kontroly (pozn.: čo sťažovateľ ani
nespochybňoval a meritórne sa proti týmto záverom bránil). Správca dane sťažovateľa oboznámil
s dôkazmi a zisteniami, ktoré spochybňujú správnosť, pravdivosť, resp. úplnosť ním predloženýchdokladov pre účely určenia daňovej povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly. Správca dane na
základe vykonaných dôkazov prezentoval, že sťažovateľ mal aj iné príjmy - nezahrnuté do daňového
priznania za sledované zdaňovacie obdobie. V konaní orgány verejnej správy preukázali, že sťažovateľ

mal technicky uspôsobené zariadenie na vydávanie nefiskálnych pokladničných dokladov (Hotovosť*),
ako aj to, že tieto reálne tlačil (čo vyplýva napr. aj technickej expertízy). Najmä z kontrolných nákupov
colníkov (ale aj z ďalších dôkazov - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej) pritom vyplynulo, že predmetné
doklady zároveň tvorili základ pre prijatie peňažného plnenia od zákazníka, a to bez toho, aby sa
následne toto peňažné plnenie objavilo v priznaných tržbách sťažovateľa (fiskálna pamäť). Takto

dôkazmi podopreté pochybnosti správcu dane pritom sťažovateľ následne kvalifikovane nevyvrátil.
135. V kontexte predmetnej námietky nie je tiež možné opomenúť, že všetci svedkovia za rôzne
zdaňovacie obdobia [...] bez výnimky potvrdili, že doklady z ERP vždy odovzdávali zákazníkom a
inkasovali následne na základe nich súvisiace tržby, čo nepochybne znamená, že to bolo aj za doklady
vystavené v režime Hotovosť*, ktorých vydávanie vyplýva nielen zo svedeckých výpovedí, ale najmä
z technickej expertízy, keďže táto dokazuje, že každý falošný doklad, ktorý sa uložil do systému v

celom vyobrazení, musel byť vytlačený. V tejto súvislosti kasačný súd podporne poukazuje na § 8 ods.
1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v rozhodnom čase), podnikateľ je povinný
po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici

odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad okrem kópie pokladničného dokladu ihneď po jeho vytlačení
v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici [...]. Uvedené potom
predpokladá,žedokladoplatbe(pokladničnýdoklad)jezákazníkovivydanýpoprijatípeňažnéhoplnenia
alebo bezprostredne pri prijatí peňažného plnenia od neho, keď tento doklad je zároveň potvrdením o
kúpe tovarov a služieb, t. j. zároveň je dôkazom o poskytnutí predmetného plnenia zo strany daňového

subjektu.
136. Uvedené parciálne závery potom znamenajú, že ak je preukázaná tlač falošných dokladov - o. i.
- technickou expertízou a samotné používanie funkcie Hotovosť* výslovne potvrdili viacerí svedkovia,
príp. ich použitie nevylúčili, keď zároveň svedkovia potvrdili, že doklady vždy odovzdávali zákazníkom
a vždy na základe nich inkasovali tržby, potom tieto doklady nepochybne zahŕňali doklady v režime

Hotovosť, ale aj v režime Hotovosť*.
137. Naviac, tak, ako na to poukázali aj orgány verejnej správy, kontrolné nákupy realizované dňa
23.10.2017 predstavujú určitý - orgánmi verejnej moci zachytený - spôsob realizácie tejto činnosti
sťažovateľom a i keď samé osebe by tieto nákupy a závery z miestneho zisťovania nemohli byť priamym
dôkazom o tejto činnosti aj spätne (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu tvoriaceho predmet tohto

konania), vo svetle vykonaných dôkazov má kasačný súd za to, že skutkové závery orgánov verejnej
správy a potvrdené správnym súdom, sú súladné so zákonnými požiadavkami a sú vecne správne.
138. Ak sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci hodnotenia dôkazov bolo opomenuté, že zamestnanci
neidentifikovali rozdiely v závierkach, resp. v tržbách [...], tu je potrebné poukázať na to, že tak, ako
bol ERP systém uspôsobený, umožňoval vytlačiť dve kategórie závierok (tzv. internú) - „Denný predaj,

transakcie“, ktorá - ako to vyplýva z vykonaných dôkazov, zahŕňala aj tržby viažuce sa k tzv. falošným
pokladničným dokladom (k tomu pozri zápisnicu z miestneho zisťovania, resp. technickú expertízu). Táto
závierka však nie je totožná s riadnou fiskálnou (druhá kategória závierky), v ktorej sa tržby za falošné
doklady nenachádzali. Z toho vyplýva, že medzi tzv. internou uzávierkou a hotovosťou odovzdávanou
sťažovateľovi jeho zamestnancami nebol, resp. nemusel byť žiadny rozdiel, keď práve táto interná

(nefiskálna) závierka zahŕňala prijaté platby v režime Hotovosť aj Hotovosť*. Bez ohľadu na uvedené
je však v súvislosti s kasačnou námietkou sťažovateľa potrebné doplniť, že vypočutí svedkovia, ktorí u
sťažovateľapracovali[...],uviedli,žetržbyodovzdávaliniepodľadennejuzávierky,alepodľastavusvojho
používateľského konta, na ktorom boli zaevidované tržby pri použití Hotovosť aj Hotovosť*. [...]Svedkyňa
A. v súvislosti so závierkou uviedla, že si nepamätá, či jej tržba zvykla so závierkou sedieť a rovnako

si nepamätala, či bola vytlačená jedna alebo dve závierky. Svedkyňa S. uviedla, že závierky nerobila.
Ani tieto závery svedeckých výpovedí potom neindikujú to, čo z nich malo vyplývať podľa kasačnej
sťažnosti (ako dôkazy v prospech sťažovateľa). Svedkovia si totiž nepamätali, aké závierky robili (keď
jeden typ závierky - nefiskálna - dokonca zahŕňal okrem platieb Hotovosť, aj platby Hotovosť*), koľko ich
bolo, dokonca uviedli, že peniaze neodovzdávali podľa dennej závierky, ale podľa stavu ich konta, na

ktorom boli evidovaná aj kategória Hotovosť*), pričom ak odkazujúc na uvedené následne sťažovateľ
argumentuje, že rozdiel v závierkach a tržbách zistený nebol, potom fakticky potvrdzuje, že platby boli
od zákazníkov prijímané aj za Hotovosť*.“53. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedenou argumentáciou. Správca dane a
žalovaný na základe zisteného skutkového stavu veci dostatočne odôvodnili prijatý záver, že falošné
pokladničnédokladynachádzajúcesavinternejpamätisystémubolireálnevytlačenéaženaichzáklade

prijímal sťažovateľ peňažné plnenia.
54. Vo vzťahu k použiteľnosti vysvetlenia P. D. na miestnom zisťovaní z 23. októbra 2017 kasačný súd
uvádza, že na túto námietku správny súd primerane reagoval v rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020
v bode 61. Ak totiž žalovaný v skoršom odvolacom konaní vo veci vyslovil názor, že samotná výpoveď
P. D. z miestneho zisťovania je pre riadne zistenie skutkového stavu nepostačujúca, neznamená to, že

táto jej výpoveď, spolu s ďalšími (doplnenými) dôkazmi, nie je vôbec relevantná a že sa na ňu nemohlo
prihliadať v rámci ďalšieho konania vo veci. Dôvodom pre zrušenie skoršieho rozhodnutia správcu dane
vo veci bola práve primárne potreba doplnenia dokazovania ku skutkovej stránke veci, resp. odstránenie
pochybení, ktorých sa správca dane pôvodne dopustil (napr. aj telefonická komunikácia s colníkmi
vo veci technickej expertízy namiesto nariadenia ústneho pojednávania a pod.).Toto bolo procesne
konvalidované práve tým, že sa tento podklad doplnil o ďalší, a to o svedeckú výpoveď P. D., keď

počas jej výsluchu ako svedkyne mohol sťažovateľ klásť otázky. Závery z miestneho zisťovania z 23.
októbra 2017 sú však naďalej relevantné. Z predmetného vyjadrenia je navyše zrejmé, že svedkyňa
potvrdila aj používanie funkcie Hotovosť*. Kasačný súd preto dospel k záveru, že orgány verejnej správy
nepochybili, ak okrem iných dôkazov vychádzali aj z vyjadrenia P. D..
55. Pokiaľ sťažovateľ namietal procesné pochybenie správcu dane spočívajúce v tom, že protokol

o daňovej kontrole neobsahuje sídlo správcu dane, avšak správny súd vyhodnotil, že nejde o taký
nedostatok, ktorý by poškodil sťažovateľa na jeho právach, kasačný súd vníma vysporiadanie sa
s uvedenou námietkou ako postačujúce a primerane v tejto súvislosti odkazuje na body 72. a 73.
rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020. Sťažovateľ pritom ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu
správneho súdu relevantne nenapadol a nepreukázal, prečo by malo neuvedenie sídla správcu dane v

protokole mať dopad na jeho subjektívne práva. Túto námietku preto kasačný súd rovnako vyhodnotil
ako nedôvodnú.
56. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že aj samotní zamestnanci colného úradu (ako osoby, ktoré
vypracovali technickú expertízu) museli namietať svoj výsluch, kasačný súd uvádza, že vypočúvaní
colníci nenamietali svoj výsluch, ale v rámci vznesených námietok špecifikovali, ktorý z nich odpovedal

na ktorú z dvoch (dovtedy) položených otázok, ktoré im boli správcom dane položené. Táto námietka
colníkov pritom nie je námietkou, ktorá by dopadala na subjektívne práva sťažovateľa, keďže odpovede
na dotknuté otázky v rámci rozhodovania daňových orgánov použité neboli. Napokon je potrebné dodať,
že následne bol výsluch každého z colníkov realizovaný osobitne.
57. V nadväznosti na to, že o námietke zaujatosti sťažovateľa proti zamestnancom správcu dane

nebolo v čase, keď už títo realizovali výsluch colníkov - technických expertov, rozhodnuté, kasačný súd
poukazuje aj na skutočnosť, že zo zápisnice č. 102328013/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: I.. Z.. O. S.)
a zápisnice č. 102328092/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: U.. E.. A. K.) vyplýva, že týmto otázky kládol
výlučne zástupca sťažovateľa, nie zamestnanci správcu dane, ktorí teda do ich vypočúvania aktívne
nevstupovali, čo opäť vylučuje, aby ich výsluch mohol byť vnímaný ako postup porušujúci subjektívne

práva sťažovateľa. Zamestnanci správcu dane len zapisovali otázky položené zástupcom sťažovateľa
a nadväzujúce odpovede vypočúvaných colníkov.
58. Kasačný súd, berúc do úvahy všetky doposiaľ uvedené skutočnosti, dospel k záveru o absencii
dôvodnosti kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto
rozsudku. Zároveň pre väčšiu prehľadnosť záverov odkazuje na zhrnutie kasačného súdu formulované

v bode 148. rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, aplikovateľné aj na práve posudzovanú
vec:
„148. Kasačný súd záverom konštatuje, že skutkové zistenia orgánov verejnej správy považuje za
správne. V hodnotení vykonaných dôkazov zo strany správcu dane, resp. žalovaného neidentifikoval
najvyšší správny súd žiadne také pochybenie, nelogickosť, účelovosť alebo opomenutia, ktoré

by dopadali na ich vecnú správnosť, resp. zákonnosť. Následne potom nekonal nezákonne ani
správny súd, ak tieto hodnotenia a závery orgánov verejnej správy akceptoval. Technická expertíza
nepochybne potvrdila, že sťažovateľ systém ERP používal aj na tvorbu falošných pokladničných
dokladov v režime Hotovosť*. Skutočnosť, že funkcionalitu Hotovosť* sťažovateľ vo svojom systéme
mal, potvrdzuje technická expertíza a aj svedecké výpovede potvrdzujúce vizuál displeja systému

používaného sťažovateľom. Tieto výpovede tiež potvrdili alebo aspoň nevylúčili používanie funkcie
Hotovosť*. Dôkazom toho, že funkcionalita Hotovosť* používaná bola, je to, že v systéme boli zistené
kompletné vyobrazenia týchto falošných pokladničných dokladov, čo podľa súvisiaceho odborného
záveru znamená, že tieto doklady museli byť vytlačené. I keď priamymi dôkazmi nebolo preukázané,že by sa v prevádzke sťažovateľa v auguste 2015 [v tu posudzovanej veci v decembri 2013], fyzicky
nachádzala nefiskálna tlačiareň, dôkazom toho, že predmetné doklady museli byť vytlačené, je už
samotný záver odborníkov, ktorí vypracovali technickú expertízu a U.. S. (za spoločnosť dodávateľa

systému ERP) v tom zmysle, že ak by predmetné doklady vytlačené neboli, v systéme by sa neukladali
ich celé kópie, ale len údaje o nich. Vzhľadom na uvedené je potom bez väčšej relevancie, či svedkovia
(zamestnanci sťažovateľa) výslovne potvrdili používanie funkcie Hotovosť* alebo nie, príp. tlač týchto
dokladovnanefiskálnomzariadení.Technickouexpertízoubolopreukázané,ževčaseod30.06.2008do
23.10.2017 takéto doklady tlačené boli, keď tento časový úsek zahŕňa aj august 2015 [v tu posudzovanej

veci december 2013], ktorý je relevantným zdaňovacím obdobím pre účely tohto súdneho konania.
Predmetné doklady bolo pritom možné jednoznačne identifikovať kvôli príznaku (*) a takto určiť aj
rozdiel v tržbách, ktoré neboli zo strany sťažovateľa (pre účely jeho daňových povinností) priznané.
V kasačnej sťažnosti sťažovateľ nevytýkal, že by táto suma bola orgánmi verejnej správy nesprávne
kvantifikovaná (skôr vznesená námietka celej tabuľky spočívala na iných právnych skutočnostiach -
jej exporte zo systému - nie na nesprávnej kvantifikácii sumy, resp. konkrétnych položiek). To, že

doklady vytlačené cez funkcionalitu Hotovosť* neboli zaznamenávané do fiskálnej pamäte (a teda neboli
predmetom zdaňovania), opäť preukázala samotná technická expertíza, a to aj v spojení s kontrolnými
nákupmi realizovanými colníkmi dňa 23.10.2017 a nadväzujúcimi závermi miestneho zisťovania z tohto
dňa. Ak podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že za takto vystavené doklady reálne utŕžil peňažné
prostriedky (t. j. mal tržbu), ktorú nepriznal, ani s týmto záverom kasačný súd nesúhlasí. Svedkovia v

rámci svojich výpovedí potvrdili, že každý doklad, ktorý vytlačili, odovzdávali zákazníkom a následne
od nich prijímali súvisiace peňažné plnenia. Ak teda bolo v konaní preukázané, že takéto doklady
(Hotovosť*) vytlačené boli (keďže sa našli v pamäti systému ako vyobrazenia kompletného dokladu,
nielen údaje o nich a ich používanie funkcie Hotovosť* nevyvrátili ani samotní svedkovia), potom
vyhlásenie zamestnancov, že každý doklad zákazníkovi odovzdávali a že za každý doklad prijímali

platbu, nepochybne zahŕňa aj doklady vystavené v režime Hotovosť* (falošné pokladničné doklady).
Nedá sa v tejto súvislosti neuviesť, že falošné pokladničné doklady boli z grafického hľadiska takmer
identické s reálnymi (zákonnými) pokladničnými dokladmi, bol na nich použitý mierne modifikovaný
font, obsahovali ochranný znak MF SR a pod. Kontrolné nákupy zo dňa 23.10.2017 preukázali, akým
spôsobom bola táto aktivita sťažovateľom realizovaná a i keď tieto kontrolné nákupy nie sú priamym

dôkazom vo vzťahu k augustu 2015 [v tu posudzovanej veci vo vzťahu k mesiacu december 2013],
ich výsledky sú relevantné napr. v tom zmysle, že priamym zisťovaním v prevádzke sťažovateľa bolo
identifikované, akým spôsobom fungovala funkcionalita Hotovosť* v ERP sťažovateľa, keď vzhľadom na
rovnaké technické atribúty a zistenia vzťahujúce sa k tomuto systému, tieto sú relevantné aj vo vzťahu
k augustu 2015 (relevantný časový úsek en bloc 30.06.2008 - 23.10.2017 - k tomu pozri tento rozsudok

vyššie) a pod. (...) Podľa kasačného súdu, dôkazy, ktoré správne orgány vo veci vykonali, ich závery
dostatočne preukazujú. Naopak, sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní
neprodukovalžiadnetakédôkazy,ktorébypodozrenia/pochybnostisprávcudaneotom,žetržbyzískané
na základe dokladov Hotovosť* (...) naozaj nemal, resp. že tieto plnenia prijal tak, že ich nezdanil, keďže
obišli fiskálny systém ERP. Tu je potrebné doplniť, že vyrubovacie konanie nie je trestným konaním,

správca dane nepreukazuje sťažovateľovi vinu, neukladá mu sankciu a pod., a preto je legitímne a v
súlade so zákonom, aby v prípade, keď správca dane dostatočne spochybnil pravdivosť, úplnosť, resp.
správnosť dokladov daňového subjektu (sťažovateľa) použitých pre účely správneho určenia daňovej
povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly, aby tieto pochybnosti daňový subjekt kvalifikovane
vyvrátil, čo sa však v súdenej veci nestalo (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Prípadné formálne

nedostatky vo vyhotovení protokolu z daňovej kontroly, rozhodnutí správcu dane, resp. sťažovateľom
namietané procesné vady, s ktorými sa správne orgány, ako aj správny súd dostatočne vysporiadali, a
ktoré závery kasačný sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti napadol viac-menej iba vo všeobecnej rovine
(nesúhlasom), nie podrobnejšou právnou argumentáciou, boli podľa kasačného súdu posúdené správne
a nedosahovali takú intenzitu, aby odôvodňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia žalovaného.“

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
59. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. So závermi správneho súdu v napadnutom rozsudku ako aj v odkazovanom
rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

60. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s §
167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil
tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli zistené výnimočné
dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by náhradu trov konania mohol žalovaný spravodlivo požadovať.61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.