Rozhodnutie – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6Sf/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200347
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:6021200347.2

Rozhodnutie

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan
Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu: STEFE
Banská Bystrica, a. s., Zvolenská cesta 1, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 024 473, právne zastúpený:
Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101234811/2021 zo dňa 15. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101234811/2021 zo dňa 15.
07. 2021, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa Daňového úradu Banská Bystrica
č. 100490705/2021 zo dňa 25. 03. 2021 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
na ďalšie konanie.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred správnym súdom ako aj
kasačného konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dňa 06. 06. 2012 podala spoločnosť STEFE Banská Bystrica, a.s., so sídlom Zvolenská cesta 1,

974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 024 473 vystupujúca do 31. 12. 2012 pod obchodným menom
BBES, a.s. (ďalej len „žalobca“) na príslušnom daňovom úrade - Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej
aj „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) daňové priznanie k dani z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie rok 2011 (ďalej aj „daňové priznanie“). V časti Výpočet základu dane a dane
z emisných kvót žalobca uviedol základ dane z emisných kvót vo výške 76.203,04 Eur, priznal daň
z emisných kvót (ďalej aj „daň“) v sume 60.963,- Eur, uviedol výšku preddavku v sume 151.443,06

Eur a daňový preplatok vo výške 90.460,06 Eur. Súčasťou daňového priznania bola žiadosť žalobcu
o vrátenie daňového preplatku (V. časť). Lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 02. 07.
2012. Konanie o vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011
(ďalejaj„preplatok“)bolonažiadosťžalobcupodľa§61ods.1písm.b)zákonač.563/2009Z.z.ospráve
daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „Daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“), prerušené rozhodnutím správcu dane zo dňa

25. 07. 2012 do vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej, pretože
Ústavný súd SR pozastavil účinnosť § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.). Uznesenie č. 188 Ústavného súdu SR PL. ÚS 114/2011
zo dňa 13. 06. 2012 vyšlo v Zbierke zákonov dňa 29. 06. 2012. Oznámením správcu dane zo dňa 14. 12.
2012 bolo žalobcovi v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámené, že od 23. 11. 2012 pokračuje
v predmetnom daňovom konaní, pretože pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Dňa 18. 12.

2012 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok na dani z emisných kvót vo výške 90.480,06 Eur.2. Dňa 29. 12. 2017 podal žalobca správcovi dane dodatočné daňové priznanie k dani z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie rok 2011, na základe ktorého mu vznikol daňový preplatok v sume 60.963,-
Eur, ktorý žiadal vrátiť na svoj účet (V. časť). Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 12. 01. 2018 vyzval

na opravu podaného dodatočného daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie
rok 2011, a to v riadku č. 400, 500 a 701, čím bola v zmysle § 17 ods. 6 v spojení s § 79 ods. 2
zákona č. 563/2009 Z. z. prerušená lehota na vrátenie daňového preplatku. Žalobca výzve správcu dane
nevyhovel, považujúc údaje ohľadom sadzby dane 0 % na riadku č. 400, a ďalšie údaje na riadkoch
č. 500 a 701 a uplatnenú výšku daňového preplatku na riadku 730 za správne, pretože novela zákona

č. 595/2003 Z. z. č. 548/2010 Z. z., ktorá zaviedla zdaňovanie výnosov (príjmov) daňových subjektov
z predaja emisných kvót bezodplatne pridelených a zapísaných v rokoch 2011 a 2012 sadzbou 80 % je
v rozpore s právom Európskej únie, a to so smernicou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora.

3. V nadväznosti na uvedené začal správca dane na základe Oznámenia zo dňa 06. 03. 2018 dňa
04. 04. 2018 u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá bola ukončená dňa 09. 10. 2018 doručením Protokolu

č. 101980135/2018 zo dňa 05. 10. 2018. Vykonanou daňovou kontrolou správca dane nezistil žiadny
rozdiel dane. Dňa 16. 10. 2018 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok v sume 60.962,95 Eur s tým, že
časť daňového preplatku v sume 0,05 Eur použil správca dane podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku na
úhradu splatných preddavkov na daň z motorových vozidiel, ktoré neboli zaplatené v lehote splatnosti.

4. Žiadosťou zo dňa 17. 07. 2019 požiadal žalobca správcu dane o priznanie úroku z daňového preplatku
na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 (ďalej aj „úrok“) vo výške 54.055,30 Eur
a jeho úhradu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o priznaní úroku na bankový účet žalobcu.
Poukázal na obsah rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41/2012 a sp. zn. 2S/42/2012,
v ktorom bolo v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-302/2017 zo dňa 12. 04.

2018 konštatované, že vnútroštátna právna úprava platná v zdaňovacom období rok 2011, ktorá bola
obsahom ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. bola v rozpore so smernicou Európskej únie č.
2003/87/ES. Na základe rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) nebolo možné vyberať daň
z emisných kvót, a preto nevzniklo správcovi dane ani právo na výber preddavkov na daň. Preto sú
preddavky na daň z emisných kvót (ďalej aj „preddavok“) zaplatené v roku 2011 preplatkom na dani,

ktorý vznikol už dňom úhrady preddavku. Žalobca uviedol, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou
platnou v zdaňovacom období rok 2011 poukázal na účet správcu dane preddavky na daň z emisných
kvót, a to dňa 29. 06. 2011 preddavok vo výške 75.721,53 Eur a dňa 28. 12. 2011 preddavok vo výške
75.721,53 Eur, pričom preplatok vo výške 90.480,06 Eur správca dane poukázal na účet žalobcu dňa
18. 12. 2012 a preplatok vo výške 60.693,- Eur poukázal na účet žalobcu dňa 16. 10. 2018. Žalobca si

voči správcovi dane uplatnil úrok z omeškania vo výške 54.055,30 Eur v súlade s § 79 ods. 3 Daňového
poriadku s tým, že pri výpočte výšky úroku vychádzal z dátumu pripísania platby preplatku v prospech
účtu žalobcu a z ročnej úrokovej sadzby vo výške 10 %.

5. Správca dane žalobcovi dňa 06. 08. 2019 oznámil, že Daňový poriadok neupravuje priznanie ním

požadovaného úroku na základe jeho žiadosti a v žalobcom určenej výške, pretože v zmysle § 79
ods. 3 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane priznáva zo zákona, a nie na základe
podanej žiadosti daňového subjektu, a to len v prípadoch, ak sa priznáva úrok za oneskorené vrátenie
daňového preplatku. Uvedené oznámenie správcu dane č. 101881127/2019 zo dňa 06. 08. 2019 bolo
na základe podanej správnej žaloby zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn.

24S/215/2019-85 zo dňa 26. 11. 2020 a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie.

6. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 100490705/2021 zo dňa 25. 03. 2021 rozhodol podľa
§ 63 v nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového poriadku o žiadosti žalobcu zo dňa 17. 07. 2019
o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 tak, že jej nevyhovel

a úrok z omeškania žalobcovi nepriznal (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu
dane“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol, že daň bola žalobcom
zaplatená na základe podaného daňového priznania v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami
právneho predpisu v danom čase. Pri vrátení preplatku nebol správca dane v omeškaní s jeho vrátením,
pretože preplatok nevrátil po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, a preto žalobcovi nárok

na úrok nevznikol. Pri vrátení daňového preplatku na základe žiadosti žalobcu bol správca dane povinný
postupovať v súlade s § 79 Daňového poriadku v nadväznosti na § 2 písm. d) Daňového poriadku.
Citoval § 79 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku a uviedol, že v ods. 3 je upravený úrok, ktorý je
správca dane povinný priznať a zaplatiť z úradnej moci v prípade, ak vráti daňový preplatok po lehotestanovenej v ods. 2, teda neskôr, než do 15 dní od vrátenia daňového preplatku. Úrok zo sumy daňového
preplatku postihuje správcu dane za nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na jeho vrátenie, pričom
predpokladmi na začatie plynutia lehoty na vrátenie daňového preplatku sú podanie žiadosti daňového

subjektu a existencia daňového preplatku. Z uvedeného správca dane vyvodil, že v preskúmavanej veci
bol dodržaný zákonný postup pri vrátení daňového preplatku, a preto je nepochybné, že správcovi dane
nevznikla povinnosť priznať úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože správca dane dodržal
lehotu na vrátenie daňového preplatku v zmysle § 79 ods. 2 uvedeného zákona. K výške žalobcom
vypočítaného úroku a spôsobu jeho výpočtu sa správca dane nevyjadril, pretože otázka priznania úroku

v akejkoľvek výške je v prípade vrátenia daňového preplatku riadne a včas irelevantná. Uzavrel, že
z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné žalobcovi priznať úrok, pretože naň neexistuje právny nárok.

7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňové
rozhodnutie vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, pretože nerešpektuje
právoEÚ,vzmyslektoréhomádaňovýsubjektnároknielennavráteniedane,ktorájevrozporesprávom

EÚ, ale aj na úrok odo dňa neoprávnenej úhrady dane a žiadal, aby správca dane svoje rozhodnutie
prehodnotil tak, že žiadosti o zaplatenie úroku v plnom rozsahu vyhovie, prípadne, aby odvolací orgán
prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že jeho žiadosti v plnom rozsahu vyhovie.

8. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101234811/2021 zo dňa 15. 07. 2021 podľa

§ 74 ods. 4 Daňového poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).Vodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiažalovanýskonštatoval,ževpredmetnomprípade
bol dodržaný zákonný postup pri vrátení daňového preplatku, pretože správca dane dodržal lehotu
na jeho vrátenie v zmysle § 79 ods. 2 Daňového poriadku, teda správca dane nebol v omeškaní
s jeho vrátením, a preto mu nevznikla povinnosť priznať žalobcovi úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového

poriadku. Uviedol, že pri vydaní rozhodnutia postupoval správca dane aj podľa záverov rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17, podľa aplikačnej prednosti práva EÚ, zásady lojálnej spolupráce,
ekvivalencie a efektivity, ktorých výklad podal SD EÚ vo veci C-677/19 zo dňa 14. 10. 2020 a zároveň
postupoval v súlade s § 3 ods. 9 Daňového poriadku tak, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalovaný uviedol, že v zmysle uvedených zásad nie je

možné stanoviť nevýhodnejšie procesné pravidlá pre žiadosti o vrátenie dane založené na porušení
práva Európskej únie ako pri podobných žiadostiach založených na porušení vnútroštátneho práva
s tým, že z rozsudku SD EÚ vo veci C- 677/19 vo veci IRIMIE citoval časť textu, podľa ktorého: „V
súlade s ustálenou judikatúrou dodržanie zásady ekvivalencie znamená, že členské štáty nestanovia
pre žiadosti o vrátenie dane založené na porušení práva Únie nevýhodnejšie procesné pravidlá, než

sú pravidlá uplatňujúce sa na žaloby, ktoré sú z hľadiska svojho predmetu, dôvodov a podstatných
náležitostí podobné, ale sú založené na porušení vnútroštátneho práva“ (bod 29) ...„Zásada ekvivalencie
pritom neumožňuje kompenzovať znevýhodnenie vzniknutej jednej skupine daňovníkov výhodou
poskytnutouinejskupine,ktorásanachádzavpodobnejsituácii“(bod36).Zuvedenéhožalovanývyvodil,
že pri žiadostiach založených na porušení práva EÚ sa pri neexistencii pravidiel EÚ použijú procesné

pravidlá vnútroštátneho práva, týkajúce sa napr. prekluzívnych lehôt na vrátenie dane, ako aj iných
pravidiel. Hoci právo na vrátenie dane bolo v danej veci založené na porušení práva EÚ, riadi sa
procesnými pravidlami vnútroštátneho práva, pretože žiadosti podané na základe porušenia práva EÚ
a žiadosti podané na základe porušenia vnútroštátneho práva majú podobný predmet a dôvody. To
znamená, že správca dane priznáva daňovému subjektu úrok zo sumy daňového preplatku pri porušení

právaEÚzarovnakýchpodmienokakopriporušenívnútroštátnehopráva.Doplnil,žeúroksanepriznáva
za obdobie, po ktoré bola daň zaplatená na základe zrušeného rozhodnutia (taktiež s účinkami ex
tunc), a to až po dobu, kým nie je vrátená na základe žiadosti daňového subjektu. Za toto obdobie
má daňový subjekt možnosť uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je možné uplatniť na daný

prípad ani analogicky, pretože Daňový poriadok, ani iný daňovo-právny predpis neupravuje nárok na
úrok z omeškania, ak daň bola daňovým subjektom zaplatená na základe daňového priznania podaného
vsúladesplatnouaúčinnouprávnouúpravou,oktorejsanáslednepreukáže,žebolavrozporesprávom
EÚ s účinkami ex tunc. Ak by správca dane žalobcovi nárok na úrok priznal, poskytol by tým výhodu
jednej skupine daňovníkov (porušenie práva EÚ) oproti inej skupine daňovníkov (porušenie pravidiel

vnútroštátneho práva), ktorá sa nachádza v podobnej situácii.

Správna žaloba9. Včas podanou správnou žalobou na Krajský súd v Banskej Bystrici sa žalobca domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. 101234811/2021 zo dňa 15. 07. 2021 ako aj rozhodnutia správcu dane č.

100490705/2021 zo dňa 25. 03. 2021 z dôvodu nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci
a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Krajský súd
v Banskej Bystrici konanie viedol pod sp. zn. 75S/51/2021.

10. Žalobca namietal, že uvedené rozhodnutia sú nezákonné, pretože žalovaný a správca dane

aplikovali Daňový poriadok v rozpore s právom EÚ, ktoré žalobcovi nielenže priznáva právo na úrok
z oneskoreného vrátenia dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, ale aj určuje, že nárok na takýto úrok
vzniká odo dňa neoprávneného zaplatenia dane pri úrokovej sadzbe 10 % p.a. Poukázal pritom na
rozsudok SD EÚ zo dňa 12. 04. 2018 vo veci C-302/2017, ktorým SD EÚ s účinkami ex tunc konštatoval,
že slovenská daň z emisných kvót za rok 2011, hmotno-právne upravená v § 51b zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení platnom a účinnom v čase úhrady dane, je v rozpore s právom EÚ

(Smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov
v Spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES v znení neskorších predpisov) (ďalej
len „smernica“), a preto podľa žalobcu nebolo nikdy možné daň vyberať, ani určovať preddavky na
túto daň. V zmysle zásady prednosti práva EÚ bol správca dane povinný na túto skutočnosť prihliadať
ex officio a zaplatený preplatok vrátiť, pretože neexistoval žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie

dane (preplatku) a rozhodnúť o priznaní úroku odo dňa zaplatenia preddavkov v zmysle § 79 Daňového
poriadku v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR najneskôr do 15 dní od vrátenia dane.
Žalobca podporil svoju argumentáciu poukazom na rozsudky Krajského súdu v Bratislave v spojených
veciach sp. zn. 2S/41/2012 a sp. zn. 2S/42/2012, sp. zn. 5S/244/2012 a iné, v zmysle ktorých „ak už
preddavok daňové orgány určili vo vyššej sume ako 0,- EUR a žalobca ho zaplatil, žalovaný 1/ bol

povinný mu ho vrátiť, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie.“ Preto žalobca označil záver
správcu dane a žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úroku, pretože správca dane
nebol v omeškaní s jeho vrátením, za výsledok nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci,
ktorým bolo zasiahnuté do jeho práv. Preplatok nebol žalobcovi správcom dane vrátený ihneď po jeho
zaplatení, hoci na jeho zaplatenie neexistoval žiadny právny dôvod, a preto bol správca dane s jeho

vrátením v omeškaní, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na úrok. K tomu žalobca uviedol, že rozhodnutia
SD EÚ o procesných otázkach sú deklaratórnymi, a nie konštitutívnymi rozsudkami, teda platia aj na
právnevzťahyzaloženépredvydanímkonkrétnehorozhodnutiaSDEÚ,čoSDEÚjudikovalvoviacerých
rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukázal. Keďže judikatúra SD EÚ je záväzná aj pre slovenské orgány
verejnej moci, bola daň v zmysle princípu prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou právnou úpravou podľa

čl. 7 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a jeho priameho účinku, vrátane možnosti priamej
aplikácie smernice nezákonná od počiatku. Preto, ak právo EÚ priznáva za podmienok, ktoré bližšie
vykladá Súdny dvor EÚ, právo na zaplatenie úroku spolu s daňou, tak toto právo musí byť priznané a je
v absolútnom rozpore s princípom právneho štátu, ak správca dane a žalovaný vráti len daň, avšak
odmietne zaplatiť úrok.

11. Žalobca namietal, že žalovaný aj správca dane sa odmietli riadne zaoberať skutkovým a právnym
stavom veci, hoci im táto povinnosť vyplýva z § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca tvrdil, že žalovaný
nezobral do úvahy skutočnosť, že povinnosť vrátiť preplatok vznikla už v čase úhrady dane, pretože
neexistoval právny základ na úhradu dane, ani na zadržiavanie zaplatenej dane, a preto predstavovala

preplatok. Okamžitým nevrátením dane sa správca dane dostal do omeškania, a preto žalobcovi vznikol
nárok na úrok. Žalobca argumentoval aj poukazom na body 18, 20 - 23, 26 - 29 z rozsudku SD EÚ vo
veci Irimie C-565/11 z 18. 04. 2013 (a iné naň nadväzujúce – bod 54 žaloby), v ktorom SD EÚ vychádzal
z obdobnej skutkovej situácie a vo výroku uviedol, že: „...Právo únie sa má vykladať v tom zmysle,
že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané

v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky
plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane...“ a tvrdil, že z neho
jednoznačne vyplýva povinnosť správcu dane vrátiť nielen neoprávnene zaplatenú daň, ale aj úrok, a to
odo dňa jej zaplatenia, s tým, že v zmysle zásady efektivity a ekvivalencie má nárok na úrok vo výške
10 % p.a. a v uvedených intenciách musí byť vykladaný aj § 79 Daňového poriadku.

12. Žalobca ďalej argumentoval princípom, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, ktoré je súčasťou
materiálneho ponímania právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a za nesprávny označil záver
žalovaného, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ nemožno požadovať úroky odo dňazaplatenia tejto dane, pretože s takouto situáciou § 79 Daňového poriadku neráta. Žalobca zdôraznil, že
správca dane postupoval nezákonne už od podania daňového priznania a zaplatenia dane žalobcom.
Mal povinnosť od počiatku vykladať právne predpisy eurokonformne a neaplikovať daň pre jej rozpor so

smernicou, a preto mal po zaplatení preddavku a dane postupovať tak, že tieto mal bez ďalšieho vrátiť
žalobcovi pre ich rozpor s právom EÚ, a nie roky zadržiavať nezákonne prijatú úhradu. Po zaplatení
preddavku (dane) bolo povinnosťou správcu dane preveriť opodstatnenosť a správnosť ich platenia aj v
kontexte, či ich zaplateniu nebráni niektorý predpis EÚ a správne mal daň (preddavky) žalobcovi vrátiť
aj bez rozsudku SD EÚ. Ako obranu pred povinnosťou zaplatiť úrok však zvolil takú argumentáciu, že

hoci v minulosti postupoval nezákonne, zakladá mu to zákonné právo, či dokonca povinnosť nepriznať
úrok, lebo doslovný výklad Daňového poriadku mu neumožňuje priznať úrok z nezákonne uplatnenej
dane. Žalobca opäť zdôraznil, že Daňový poriadok je potrebné vykladať v súlade s právom EÚ a že
právo EÚ zakladá právo daňových subjektov nielen na vrátenie dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ,
ale aj na zaplatenie úrokov odo dňa zaplatenia tejto dane.

13. K výške úrokovej sadzby žalobca uviedol, že hoci ju právo EÚ explicitne neurčuje, SD EÚ napr. vo
veci C-654/13 Delphi Hungary zo 17. 07. 2014 uviedol: „Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie
a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto zaplatené a ktoré nesmú byť
nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho

práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym
poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, pričom
vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom
EÚ“. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdil, že v prípade dane je potrebné na základe analógie legis
aplikovať úrokovú sadzbu 10 % p.a. podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, s tým že iba tak bude

dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity v zmysle judikatúry SD EÚ, pretože úrokovú sadzbu 10 %
p.a. stanovil zákonodarca ako primeranú úrokovú sadzbu pre ostatné situácie, v ktorých štát dlhuje
daňovníkovi finančné prostriedky ako uviedol aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo
dňa 06. 06. 2017.

14. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného založenou na záveroch rozsudku SD EÚ vo veci
C-677/19 SC Valoris SRL zo dňa 14. 10. 2020 (jeho body 29. a 36.), v ktorom SD EÚ judikoval
závery ohľadom zásady ekvivalencie a efektivity tak, že ak sa právo na vrátenie dane založené na
porušení práva EÚ riadi pravidlami vnútroštátneho práva, správca dane by mal priznať daňovým
subjektom úroky za rovnakých podmienok ako pri porušení vnútroštátneho práva, teda, že ak by správca

dane žalobcovi úrok priznal, konal by tak v rozpore so zásadou ekvivalencie a zvýhodnil by jednu
skupinu daňovníkov (ktorej nárok na úrok vyplýva z porušenia práva EÚ) oproti inej skupine (ktorej
nárok na úrok vyplýva z porušenia pravidiel vnútroštátneho práva). Žalobca tvrdil, že aj keď právo EÚ
nestanovuje konkrétny procesný postup uplatnenia nároku na vrátenie dane a zaplatenie úroku a ani
konkrétny spôsob výpočtu úroku, platí povinnosť príslušných vnútroštátnych súdov použiť spomedzi

rôznych vnútroštátnych postupov tie, ktoré sú vhodné na zabezpečenie individuálnych práv priznaných
právnom Únie pri súčasnom zachovaní zásady efektivity a ekvivalencie, ktoré musia byť splnené
kumulatívne.Zásadaefektivity(účinnosti)znamená,žeprocesnépredpisy,ktoréplatiavovnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá právo EÚ v prospech právnych
subjektov, nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznaných právom EÚ prakticky

znemožňoval, alebo nadmerne sťažoval. Zásadou ekvivalencie (rovnosti) sa rozumie, že vnútroštátny
súd nemôže v prípade konania s komunitárnym prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo
hmotnoprávne pravidlá ako sú tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez komunitárneho prvku s podobným
predmetom. Zo zásady efektivity podľa žalobcu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava procesného
postupu na uplatnenie úroku, ktoré mu priznáva právo EÚ, nemôže byť s ohľadom na prednosť práva

EÚ aplikovaná tak, že žalobcu de facto zbavuje práva na úrok, pretože s jeho priznaním vnútroštátna
právna úprava za skutkovej situácie, o akú ide v danej veci, explicitne neráta, pretože vnútroštátnu
právnu úpravu možno aplikovať len subsidiárne a len v takom rozsahu, ktorý neodporuje právu EÚ tak,
aby sa mohol efektívne (účinne) domáhať práva priznaného mu právom EÚ.

15. Vo vzťahu k zásade ekvivalencie žalobca nesúhlasil so závermi žalovaného, že by priznaním úroku
poskytol žalobcovi neprimeranú výhodu, keď § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepočíta so situáciou,
kedy je oneskorené vrátenie dane spôsobené neplatnosťou samotnej právnej úpravy, teda právneho
titulu takejto dane. Žalobca poukázal na rozsudok SD EÚ v prípade Littlewoods a vyjadril názor, žežalovaný zlyhal pri aplikácii § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože ho aplikoval rigidne, čím došlo
k porušeniu zásady ekvivalencie. § 79 ods. 3 Daňového poriadku mal v záujme zachovania zásady
ekvivalencie vykladať a aplikovať eurokonformne a úrok priznať v súlade s vyššie citovanou judikatúrou

SD EÚ od momentu zaplatenia dane, pretože práve opačným prístupom bola poskytnutá neprimeraná
výhoda daňovým subjektom, ktorým bola daň vrátená oneskorene a následne im bol priznaný úrok.

16. K žalovaným poukazovanej možnosti žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody vo výške úroku
podľa osobitného predpisu žalobca uviedol, že podal voči Slovenskej republike žalobu o náhradu škody

v sume zodpovedajúcej úroku, ktorý mu Slovenská republika nevyplatila za obdobie neoprávneného
zadržiavania dane, pričom pred Okresným súdom v Bratislave I. aktuálne prebieha súdne konanie
vedené pod sp. zn. 14Co/21/2020. V tomto konaní Slovenská republika svoju zodpovednosť za škodu
odmieta s tým, že priznanie úroku je daňovoprávnym nárokom.

17. V závere žaloby žalobca zdôraznil, že na základe rozhodnutia žalovaného nastal právne

neudržateľný stav, ktorý hrubým spôsobom zasahuje do jeho práv. Trval na svojom nároku na úrok tak,
ako bol vyčíslený v žiadosti o zaplatenie úroku, teda za každý deň omeškania pri úrokovej sadzbe 10%
p. a., ktorý mu vyplýva z § 79 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2,
ako aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri rešpektovaní záväzného rozhodnutia SD EÚ vo veci C-302/2017 z 12.
apríla 2018. Ním bola daň označená za rozpornú s právom EÚ s účinkami ex tunc a vo veci C-565/11

z 18. apríla 2013 (prípad Irimie) bola za rozpornú s právom EÚ označená taká aplikácia vnútroštátnych
predpisov, ktorá priznáva nárok na úrok až od podania žiadosti, a nie od zaplatenia dane. Preto správca
dane aj žalovaný aplikovali § 79 ods. 3 Daňového poriadku nesprávne, keď tvrdili, že žalobcovi nevznikol
nárok na úrok, pretože správca dane nebol v omeškaní s vrátením dane.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe, replika

18. Žalovaný zotrval na vecnej správnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie na základe rovnakej argumentácie, aká bola obsahom jeho rozhodnutia.

Navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol a žalobcu zaviazal znášaním trov konania zo svojho.

19. Žalobca v replike zotrval na podanej správnej žalobe a jej obsahu s tým, že žalovaný vo svojom
vyjadrení neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti a právne argumenty, ktorými by spochybnil
argumentáciu žalobcu o jeho nároku na priznanie úroku odo dňa zaplatenia dane. Zdôraznil, že nárok

na priznanie úroku vyplýva z práva EÚ, pričom toto právo má aplikačnú prednosť pred vnútroštátnou
právnou úpravou. Žalovaný je orgánom aplikácie práva EÚ, preto nemôže nárok na zaplatenie úroku
odo dňa neoprávneného zadržiavania dane, vyplývajúci z práva EÚ, negovať tým, že Daňový poriadok
s takýmto nárokom explicitne neráta.

Pôvodné rozhodnutie správneho súdu a kasačná sťažnosť

20. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 75S/51/2021-143 zo dňa 23. 02. 2023 správnu
žalobu zamietol. Krajský súd nespochybnil závery rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017, ktorým SD

EÚ s účinkami ex tunc deklaroval, že slovenská vnútroštátna právna úprava predmetnej dane je v
rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES a ani, že v prípade dane, ktorá je v
rozpore s právom EÚ, má daňovník nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného
zaplatenia dane, a nie až od podania žiadosti, avšak doplnil, že žalobca podal daňové priznanie k
dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 06. 06. 2012, postupujúc podľa v tom čase

platnej právnej úpravy, t. j. vyrubenie dane a aj jej zaplatenie (preddavku) bolo v tom čase súladné
s platnou legislatívou, tak procesnou, ako aj hmotnoprávnou. Preto vyrubením a zaplatením dane, o
ktorej bolo až následne rozhodnutím SD EÚ zo dňa 12. 04. 2018 deklarované, že je v rozpore s právom
EÚ, nebol dotknutý článok 152 ods. 4 Ústavy SR. Odkazom na vybrané rozhodnutia uvedené v bode
45 rozsudku krajský súd uzavrel, že žalobca sa mýli v tvrdení, že správca dane mu ex officio mal

nezákonne zaplatenú daň vrátiť ihneď po jej zaplatení a že ak tak neučinil, dostal sa do omeškania
s vrátením daňového preplatku, pretože jeho tvrdenie nemá oporu vo vnútroštátnej právnej úprave
podľa Daňového poriadku, ani v rozhodnutiach SD EÚ, keď aj judikatúra SD EÚ umožňuje rozhodovať
o nárokoch súvisiacich s daňou rozpornou s právom EÚ v primeraných lehotách, v danom prípadeo vrátení daňového preplatku dane, na zaplatenie ktorej dodatočne odpadol právny dôvod, pričom
členským štátom ponecháva právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom
právnom poriadku, pričom za rozhodujúce považuje dodržať iba zásadu ekvivalencie a efektivity. Postup

pri vrátení neoprávnene zaplatenej dane (preddavku) či už na základe vnútroštátneho práva alebo na
základe rozporu s právom EÚ, je vnútroštátnou právnou úpravou riešený v § 79 ods. 2 Daňového
poriadku tak, že procesným predpokladom na vrátenie dane (preplatku) je včasné podanie žiadosti o jej
vrátenie. Krajský súd v rozsudku skonštatoval, že pokiaľ žalobca spochybnil včasnosť vrátenia preplatku
správcom dane, bola jeho námietka nedôvodná. Žalobcom tvrdená povinnosť správcu dane vrátiť

preplatok na dani ihneď po jej zaplatení nemala oporu v práve EÚ, pretože spôsob uplatnenia nároku
na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane je pri absencii komunitárnej úpravy vecou vnútroštátnych
procesných pravidiel, ktoré boli v preskúmavanej veci aplikované (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku) bez
toho, aby žalobca argumentáciu správcu dane ohľadom vrátenia neoprávnene zaplatenej dane v lehote
podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku úspešne spochybnil. Krajský súd naviac doplnil, že priznanie
úroku prichádza v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku do úvahy len v prípade vrátenia bezdôvodne

zaplatenej dane po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Aplikácia § 79 ods. 3 Daňového
poriadku za skutkovej situácie, aká bola v preskúmavanej veci, nebola porušením zásady ekvivalencie
aniefektivityvyplývajúcichzprávaEÚ,pretožežalobcuneznevýhodňovalavporovnanísinýmidaňovými
subjektami, ktorých nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku nevyplýval z porušenia práva EÚ.

21. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovaným Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 4Sfk/74/2023 zo dňa 25. 09. 2024 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, na ktorý v zmysle § 3 ods. 3 písm. a)
zákona č. 151/2022 Z. z. prešiel výkon súdnictva. Kasačný súd uviedol, že v rozsudku krajského súdu
absentujú úvahy vo vzťahu k priamej aplikovateľnosti Smernice 2003/87/ES, pričom práve o ňu žalobca

oprel jadro svojej správnej žaloby. Uviedol, že interpretácia právnej úpravy uskutočnená krajským súdom
fakticky „odobruje“ absolútne nepriznanie úroku daňovému subjektu (v skutkových okolnostiach súdenej
veci), pričom v rozsudku krajský súd tento svoj záver žiadnym presvedčivým spôsobom neodôvodňuje.
Skutočnosť, že zásada efektivity v zmysle práva EÚ (a v kontexte súvisiacej rozhodovacej činnosti
SD EÚ) fakticky neumožňuje, aby bolo súladné s právom to, že žalobcovi nepatrí v podmienkach

súdenej veci žiadny úrok (čo bol záver orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu), pritom žalobca
namietal už priamo v správnej žalobe. Rovnako aj záver krajského súdu o tom, že zásada efektivity
bola zachovaná, nie je správny. V zhode so žalobcom, ani kasačný súd v rozsudku neidentifikoval
právny záver, resp. právny základ toho, prečo krajský súd interpretoval v súdenej veci zásadu efektivity
inak ako ju sám vymedzil v texte napadnutého rozsudku a zároveň dospel k záveru, že táto dodržaná

bola. Žalobca v kontexte súdenej veci poukazoval aj na potrebu interpretácie súvisiacej právnej úpravy
nielen cez prizmu základných východísk výkladu práva EÚ v kontexte jeho prednosti pred národnou
právnou úpravou (podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ale domáhal sa priaznivého výkladu
vo svoj prospech odkazujúc na požiadavku čo najširšej ochrany jeho základných práv a slobôd, resp.
minimalizácie zásahov do týchto práv. Z rozsudku však nevyplývalo, že by sa krajský súd uvedeným

interpretačným princípom zaoberal, resp. naň prihliadal, ak áno, ako a pod. Interpretácia krajského
súdu potom fakticky znamená, že (podľa krajského súdu) „procesná“ úprava (§ 79 Daňového poriadku)
pre vznik nároku na úrok z daňového preplatku vo svojej podstate „prebila“ hmotnoprávny nárok na
úrok podľa práva Európskej únie. Pre tento záver krajského súdu však kasačný súd v napadnutom
rozsudku nenašiel dostatok právnej argumentácie. Záverom kasačný súd poukázal na rozsudok iného

senátunajvyššiehosprávnehosúdu,atovecisp.zn.3Sfk/26/2021,ktorývniektorýchprávnychotázkach
vykazuje zhodu so súdenou vecou, osobitne na body 32 až 35. Ďalej kasačný súd poukázal aj na tú časť
odôvodnenia rozsudku najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021, v ktorej sa kasačný
súdvyjadrovalkpovaheúrokuzneoprávnenezaplatenejdane(rozporsprávomEÚ),ktorájepredmetom
civilného konania iného daňového subjektu (ako žalobcu). Z aktuálnej rozhodovacej praxe kasačného

súdu sa potom javí, že takýto úrok má daňovoprávnu povahu a v daňovoprávnom kontexte má byť
aj interpretovaný a posudzovaný, keď tento záver vyslovený krajským súdom (Krajský súd v Banskej
Bystrici – sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26. mája 2021) aproboval v uvedenej veci aj senát kasačného súdu
rozhodujúci vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021. Kasačný súd uviedol, že v opätovnom posúdení veci správnym
súdombudežiaduce,abycezskúmanieprávnychnástrojov,ktorémápodľanárodnéhoprávakdispozícii

daňovýsubjektnaúhraduúrokuzaneoprávnenezaplatenúdaň,poskytolvlastnúinterpretáciusúvisiacej
právnej úpravy aj v širšom kontexte. V súvislosti so súdenou vecou upriamil kasačný senát pozornosť
správneho súdu na postupujúce uznesenie senátu 8S najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn.
2Sžfk/42/2020 zo dňa 28. marca 2024 (postúpenie veci Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu– napr. bod 46 predkladajúceho uznesenia a uviedol, že i keď sa nejedná o právne a skutkovo identickú
vec ako je súdený prípad, Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky – ak vec vybaví
meritórne – sa v rámci veci (sp. zn. 19SVs/4/2024) bude zaoberať aj interpretáciou práva Európskej

únie v kontexte národnej právnej úpravy (úroky, daň, DPH, vnútroštátna daňovoprávna úprava a i.) a ich
súladu, pričom posúdenie niektorých otázok veľkým senátom môže byť vo všeobecnej rovine relevantné
aj pre ďalšie konanie pred správnym súdom.

Právny rámec

22. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku; Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na

dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

23. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku; Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému

subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

24. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť

výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

25. Podľa § 51b ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2012, predmetom dane z
emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012.
Posúdenie veci správnym súdom

26. Po vrátení veci správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v jeho

rozhodnutí (§ 469 SSP) opätovne posúdil podanú správnu žalobu. Správny súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. 10. 2025, keďže účastníci konania nariadenie
pojednávania nežiadali, ani správny súd nevzhliadol žiaden dôvod na nariadenie pojednávania podľa §
107 ods. 1 SSP. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj administratívneho spisu,
správny súd dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

27. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce
rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu o priznanie úroku z
daňového preplatku na dani z emisných kvót, a to za všetky dni omeškania, počas ktorých správca dane
disponoval finančnými prostriedkami. Správca dane svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že z jeho strany

došlo k dodržaniu zákonného postupu pri vrátení daňového preplatku, keďže nebol v omeškaní s jeho
vrátením, a preto sťažovateľovi nevznikol nárok na úrok. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil a
rovnako prijal záver, že žalobcovi nemožno priznať úrok, keďže správca dane dodržal lehotu na vrátenie
daňového preplatku podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Kľúčovou právnou otázkou bolo, či v prípadevrátenia dane (preplatku) správcom dane v lehote uvedenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, je právne
udržateľný záver správcu dane, že žalobca nemá právo na úrok z daňového preplatku, a to ani odo dňa
neoprávneného zadržiavania dane.

28. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší správny súd rozhodol v kasačnej veci
sťažovateľa STEFE Zvolen, a. s. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky rozsudkom pod
sp. zn. 5Sfk/55/2023 zo dňa 29. 05. 2025 a obdobnosť s prejednávanou vecou spočíva okrem iného v
zásade rovnakom znení napadnutého rozsudku, ako aj kasačnej sťažnosti.

29. Správny súd preto pri formulácií svojich právnych záverov vychádzal z uvedenej rozhodovacej
činnostiapoukazujenabody38.až48.odôvodneniarozsudkusp.zn.5Sfk/55/2023zodňa29.05.2025,
v ktorých najvyšší správny súd uvádza: „ 38. Nosná časť argumentácie v správnej žalobe (a rovnako aj
v kasačnej sťažnosti), prezentovala judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá koliduje procesným postupom
a prijatými závermi žalovaného. Správny súd závery týchto rozhodnutí síce formálne akceptoval, avšak

v podstate veci ich následne neprijal ako relevantný právny argument, keď mal za to, že prednosť vo
veci má mať vnútroštátna právna úprava, ktorá bola v rozhodnom čase účinná. Napadnutý rozsudok
správneho súdu sa tak javí ako vnútorne nekonzistentný, pričom tieto záverečné postoje dostatočne
nevysvetľuje. 39. Konkrétne tieto názory správny súd prezentoval v bode 45. napadnutého rozsudku,
keď na jednej strane akceptoval, že v prípade, ak je určitá daň v rozpore s právom Európskej únie, má

dotknutý daňový subjekt nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného zaplatenia
dane, a nie až od podania žiadosti. Uvedený záver však v tom istom bode napadnutého rozsudku narušil
priorizáciou národnej právnej úpravy, v zmysle ktorej bolo vyrubenie dane a aj jej zaplatenie, v čase jej
vyrubenia a úhrady, súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou.
40. Rovnako správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že nárok daňovníka na vrátenie bezdôvodne

zaplatenej dane a nárok na úrok sú hmotnoprávnymi nárokmi sťažovateľa majúcimi nesporne oporu
aj v záveroch rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „prípad
Irimie“). Doplnil však, že pre naplnenie týchto hmotnoprávnych nárokov sú nevyhnutné konkrétne
procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským štátom za podmienky
dodržania zásady efektivity a ekvivalencie. Odkazujúc na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ v tejto

súvislosti doplnil, že „je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť súdy a
tribunály, ktoré budú mať právomoc na riešenie takýchto sporov, a stanoviť procesné postupy upravujúce
konania na zabezpečenie práv, ktoré si jednotlivci odvodzujú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že
jednak takéto pravidlá nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania
(zásada ekvivalencie), jednak, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv

priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 15. septembra 1998, Edis C-231/96,
bod 34)“. 41. Pokiaľ správca dane postupoval pri vrátení preplatku podľa relevantných ustanovení
vnútroštátnej právnej úpravy, nemožno podľa správneho súdu hovoriť o porušení zásad ekvivalencie a
efektivity, a to z dôvodu, že správca dane postupoval pri vrátení dane (preplatku), ktorá bola v rozpore
s právom EÚ, rovnako ako v prípadoch bezdôvodného zaplatenia dane na základe vnútroštátnych

právnych noriem. To znamená, že postup správcu dane v prípade sťažovateľa, nebol v porovnaní s
inými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil sťažovateľ, ale rovnaký, pričom sťažovateľovi
nebolo ani upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane, keďže ju správca dane sťažovateľovi
vrátil a úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky stanovené v § 79
Daňového poriadku. Keďže správca dane postupoval podľa relevantnej právnej úpravy, ktorú rovnako

aplikuje aj v prípadoch iných daňových subjektov, týmto postupom (v zmysle napadnutého rozsudku)
nedošlo k porušeniu zásady ekvivalencie ani efektivity. 42. Voči tomuto záveru správneho súdu je však
potrebné kasačným súdom uviesť, že z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré aj sám správny súd
odkázal vyplýva, že zásada efektivity spočíva v tom, že procesná úprava členského štátu nemôže
spôsobovať faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv jednotlivca priznaných právom

Európskej únie. Súdny dvor pritom aj v okolnostiach už citovaného rozsudku vo veci C-565/11 Irimie
uviedol: „26. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, táto zásada v situácii, v ktorej ide o vrátenie dane vybratej
členským štátom v rozpore s právom Únie, vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä
výpočtu prípadne dlhovaných úrokov neviedli k tomu, že bude daňovník zbavený primeranej náhrady
za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane (pozri rozsudok Littlewoods Retail a i., už citovaný,

bod 29). 27. V predmetnom prípade je potrebné konštatovať, že režim, o aký ide vo veci samej, ktorý
obmedzuje úroky na úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie
neoprávnene vybratej dane, nezodpovedá tejto požiadavke“. Kasačný súd vzhľadom na súdnym dvorom
uvedené nerozumie, prečo správny súd interpretoval v danej veci zásadu efektivity inak, ako ju sámvymedzil v texte napadnutého rozsudku a zároveň dospel k záveru, že táto dodržaná bola. 43. Prijatie
takéhoto výkladu správneho súdu tak vedie k záveru, že podmienky na priznanie úroku sťažovateľovi by
potom boli splnené, v prípade rešpektovania vnútroštátnej procesnoprávnej úpravy, keby správca dane

daňový preplatok titulom spornej dane sťažovateľovi nevrátil v lehote 30 dní od podania žiadosti o jej
vrátenie (podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku), a teda v prípade, keby sa správca dane fakticky dostal
do omeškania s vrátením zaplatenej dane (preplatku), ktorú sťažovateľ pôvodne zaplatil, o ktorej bolo
neskôr rozhodnuté, že je v rozpore s právom Európskej únie. Kasačnému súdu však z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako dospel správny súd k tomuto záveru, ak sám v rozsudku

uviedol, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom Európskej únie, daňovému subjektu patrí úrok
od „neoprávneného zaplatenia dane“ (k tomu pozri bod 45. napadnutého rozsudku). 44. Navyše táto
argumentácia správneho súdu potom fakticky znamená, že procesná úprava obsiahnutá v Daňovom
poriadku pre vznik nároku na úrok z daňového preplatku vo svojej podstate prebíja hmotnoprávny nárok
na úrok podľa práva Európskej únie. Pre tento záver správneho súdu však kasačný súd v napadnutom
rozsudku nenachádza dostatok právnej argumentácie, keďže svoj záver nedal do jasného kontextu s

argumentovanou rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ (napr. prípad Irimie), v ktorej Súdny dvor
uviedol: „Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide
vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom EÚ
takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania
žiadosti o vrátenie tejto dane“. V danej veci Súdny dvor EÚ vyjadril explicitný právny názor, v zmysle

ktorého je v rozpore s právom EÚ už len to, ak je úrok takto priznaný odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žiadosti vrátenia daňového preplatku. 45. Je potrebné dodať, že hoci v prípade Irimie išlo o iný
typ dane, taktiež išlo o daň zavedenú v rozpore s právom EÚ a rovnako išlo o jej vrátenie spolu s úrokmi,
pričom záver Súdneho dvora EÚ smeroval k tomu, že okrem vrátenia dane patrí daňovníkovi aj náhrada
straty spôsobenej nemožnosťou disponovať so zaplatenými peňažnými sumami vo forme úroku, pričom

sadzba a splatnosť týchto úrokov musí podľa Súdneho dvora EÚ rešpektovať zásadu ekvivalencie
a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na
ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon
práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili. (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR, sp. zn. 2Sfk/51/2022 zo dňa 31. mája 2024). 46. Napriek uvedenému správny

súd v danej veci akceptoval postup správcu dane, ktorý nepriznal úrok vôbec, pričom toto odôvodnil
neúplne, resp. nepresvedčivo, stotožňujúc sa bezvýhradne s názorom žalovaného. Sťažovateľ pritom
vo vyčerpávajúcej miere uviedol argumentáciu aj s odkazom na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ
(C-69/14 Drago? Constantin Târ?ia, C-591/10 Littlewoods Retail a i., C-331/13 Nicula) z ktorej vyplýva,
že právo na úrok ako také, by aj v okolnostiach preskúmavanej veci malo zostať zachované. 47.

Vychádzajúc z uvedených úvah kasačný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ daň za zdaňovacie obdobie
roku 2011 zaplatil, z dôvodu rozporu dane s právom EÚ mu v zmysle už citovaných rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ vzniklo právo na vrátenie zaplatených súm dane, ako aj úrokov. 48. Z napadnutého rozsudku
správneho súdu a rovnako aj rozhodnutia žalovaného však jednoznačne nevyplýva, na základe čoho
dochádza podľa názoru žalovaného k úplnej konzumácii práva daňového subjektu na úrok z daňového

preplatku viažuceho sa k dani, o ktorej Súdny dvor EÚ rozhodol, že táto je v rozpore s právom EÚ.
Interpretácia vnútroštátnej procesnoprávnej úpravy tak v okolnostiach súdenej veci umožňuje absolútne
nepriznanie úroku daňovému subjektu, pričom správny súd a rovnako ani žalovaný tento svoj záver
žiadnym presvedčivým spôsobom neodôvodňuje.“

30. Správny súd v ďalšom odôvodnení tohto rozsudku v primeranom rozsahu cituje odôvodnenie z
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/144/2019 zo dňa 10. 02. 2022 (body 90 až 93.),
ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/51/2022 z 31. 05. 2024:
„... Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-302/17 rozhodol o výklade Smernice 2003/87/ES, tak
že: „Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému

obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa
smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako
je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné
kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami
skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty... Závery rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie C-302/17 je potrebné interpretovať tak, že ak nebolo možné vyberať daň z
emisných kvót, nebolo možné určovať ani preddavky na túto daň za zdaňovacie obdobie roka 2011
(argumentum a maiori ad minus)... Správny súd zdôrazňuje, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sav ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 03.02.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré
budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor,

29/68, 24.06.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel
a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť.
Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy,
ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda
nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej

únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.02.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.01.2004,
Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 02.02.1988, Zb. s. 379, bod 27)... Inými slovami, Smernicu 2003/87/
ES je potrebné vykladať v duchu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-302/17 už odo dňa
jej účinnosti, t.j. odo dňa 25. 10. 2003 (čl. 32 Smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 01. 05.
2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné aplikovať
na žalobcov prípad a na určenie preddavkov na daň z emisných kvót za prvý a druhý polrok 2011

európske právo (Smernicu 2003/87/ ES) a určiť nulové preddavky na daň. Ak už preddavok daňové
orgány určili vo vyššej sume ako 0,- € a žalobca ho zaplatil, žalovaný bol povinný mu ho vrátiť podľa §
42 ods. 13 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31. 12. 2013 aj podľa § 63 ods. 4 Daňového
poriadku, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie... Je nepochybné, že právo Európskej
únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu
na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť
štátnychorgánovkonaťnazákladeústavy,vjejmedziachavrozsahuaspôsobom,ktorýustanovízákon,
vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.... Prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo
vnútroštátnom práve sú povinné realizovať nielen súdy (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci

Simmenthal C-106/77), ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-118/00, C-302/97, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2
druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne
záväzných aktov, ktoré v boli v úradnom vestníku uverejnené. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí
C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť

ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového
národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci
svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva
jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť
v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení....V zmysle

zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky sú orgány verejnej moci
členských štátov Európskej únie povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným
spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a
správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho

poriadku, pričom právo Európskej únie má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami
členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Niet pochybností ani o tom, že
rozpor v rozhodnutiach vnútroštátneho orgánu členského štátu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie zakladá zodpovednosť členského štátu za škodu, ktorá jednotlivcovi vznikla porušením práva
Európskej únie.... V zmysle čl. 288 Zmluvou o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí

Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má
všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských
štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorýsamádosiahnuť,pričomsavoľbaforiemametódponechávavnútroštátnymorgánom.Rozhodnutie
je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.“

31. Smernice majú priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne)
splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie
vo veciach C-168/95, C-41/74): a. uplynula transpozičná lehota, b. smernica nie je transponovaná

včas, v celom rozsahu alebo je transponovaná chybne, c. ustanovenia smernice zakladajúce právo pre
jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené, d. priama
aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe.32. Transpozičná lehota pre Slovenskú republiku uplynula dňa 01. 05. 2004, kedy sa stala členským
štátom Európskej únie. Na Slovensku bola Smernica 2003/87/ES transponovaná do zákona č. 572/2004
Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 11. 2004 a bol zrušený zákonom č. 414/2012 Z. z. s účinnosťou

od01.01.2013.Citovanézákonysvojimicieľmiaúpravouobchodovaniasemisnýmikvótaminevykazujú
nesúlad so Smernicou 2003/87/ES.

33. Ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov bolo zrušené zákonom č. 189/2012 Z. z., ktorým sa
dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení

zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 189/2012 Z. z.) s
účinnosťou od 30. 06. 2012. Ak daňovník zaplatil preddavky na daň z emisných kvót, mal sa uplatniť
postup podľa § 42 ods. 13 zákona č. 595/2013 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2013, t. j. vrátenie
zaplateného preddavku na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť zaplatiť preddavky na daň.

34. Posúdením podmienok priamej aplikovateľnosti smerníc v členskom štáte Európskej únie správny
súd dospel k záveru, že tieto sú splnené: - Smernica 2003/87/ES mala byť z hľadiska jej cieľa a účelu
transponovaná do slovenského právneho poriadku do 01. 05. 2004, transpozičná lehota teda v čase
zavedenia dane z emisných kvót a v čase rozhodovania žalovaného uplynula, - z hľadiska cieľov a
zámerov obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov nebola smernica transponovaná do

zákona o dani z príjmov správne, pretože sa ním zaviedla nová daň, ktorá zdaňovala bezodplatne
pridelené emisné kvóty, - ustanovenia smernice dostatočne jasne, presne a nepodmienečne vyjadrujú
cieľ znižovať emisie skleníkových plynov, - priama aplikácia Smernice 2003/87/ES nemá za následok
uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe, v tomto prípade žalobcovi. Žalovaný bol
v prípade žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného preddavku na daň povinný prednostne aplikovať

Smernicu 2003/87/ES, keďže vo veci išlo o daň z emisných kvót a o preddavky na daň. Z princípu
prednostiprávaEurópskejúnietedavyplývapresprávnysúdajpresprávnyorgánpovinnosťneaplikovať
žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov, ktoré
bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice.

35. Ak napriek týmto záverom žalovaný postupoval výlučne podľa vnútroštátnej úpravy a žalobcovi
za rok 2011 zaplatenú daň nevrátil, pochybil a svoje rozhodnutia zaťažil vadou nezákonnosti, pretože
prednostne neaplikoval právo Európskej únie, tak ako mu to ukladá čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

36. V predmetnej veci bolo potrebné aplikovať v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR právo EÚ - Smernicu
2003/87/ES. V danom prípade bolo nesporné, že žalobca daň z emisných kvót za rok 2011 zaplatil,
pričom však mu nevznikla povinnosť na jej zaplatenie a potom vzhľadom na vyššie uvedené bola
povinnosť správcu dane takto zaplatenú daň vrátiť žalobcovi. Vzhľadom na prednosť aplikácie práva EÚ

v prípade kolízie s národným (slovenským) právom a s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C-302/17 je treba prijať záver o tom, že slovenská právna úprava obsiahnutá v §51b zákona o
dani z príjmov v znení účinnom od 01. 01. 2011 do 30. 06. 2012 bola v rozpore s európskym právom a
preto nebolo možné ani vyberať daň z emisných kvót.

37. Správny súd konštatuje, že žalobcovi nevznikla zákonná povinnosť podať predmetné daňové
priznanie dane z emisných kvót. V čase úhrady dane neexistoval žiadny právny základ ani na takúto
úhradu, ani na ďalšie zadržiavanie zaplatenej dane zo strany správcu dane a potom nevrátením tohto
preplatku sa správca dane dostal do omeškania, na základe čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z
oneskoreného vrátenia preplatku. Povinnosť vrátiť nielen neoprávnene zaplatenú daň, ale aj úroky z jej

oneskoreného vrátenia od jej zaplatenia jednoznačne vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora EÚ.

38. K povahe úroku za neoprávnene zaplatenú daň, správny súd uvádza, že z aktuálnej rozhodovacej
praxe najvyššieho správneho súdu vyplýva, že tento úrok má daňovoprávnu povahu a v daňovoprávnom
kontexte má byť interpretovaný a posudzovaný (body 35. a 55. rozsudku Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 3 Sfk/26/2021 z 23. 11. 2023). Náprava za pochybenie členského štátu má byť teda v prvom
rade poskytnutá prostredníctvom úpravy Daňového poriadku. Právny režim vracania tohto daňového
preplatku je upravený v § 79 a nasl. Daňového poriadku.39. Pokiaľ žalobca uvádzal, že tento nárok uplatňoval tak vo sfére daňového, ako aj civilného práva,
správny súd nespochybňuje, že tieto nároky možno uplatňovať aj paralelne. K súbehu konania o vrátenie
dane a zaplatenie dane s konaním podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa najvyšší správny súd vyjadril napr. v rozsudku
sp. zn. 3 Sfk/26/2021 z 23. 11. 2023 - bod 53., sp. zn. 5Sfk/36/2023 z 22. 02. 2025 - bod 35. a nasl.,
sp. zn. 2Sfk/51/2022 z 31. 05. 2024 - bod 41. Z judikatúry najvyššieho správneho súdu vyplýva, že
ak došlo k faktickému vráteniu daňového preplatku v rámci režimu zákona o zodpovednosti za škodu
pri výkone verejnej moci, takéto vrátenie sa považuje aj za vrátenie daňového preplatku podľa § 79

ods. 1 a 2 Daňového poriadku. Kľúčovým je to, že suma, ktorá predstavovala daňový preplatok už bola
daňovému subjektu vyplatená. Z uvedeného teda vyplýva, že nárok na vrátenie neoprávnene uhradenej
dane z emisných kvót, ktorý bol uspokojený režimom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemožno
opakovane (duplicitne) úspešne vymáhať v režime § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.

40. V súvislosti so súdenou vecou upriamil kasačný senát najvyššieho správneho súdu pozornosť

správneho súdu na postupujúce uznesenie senátu 8S najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn.
2Sžfk/42/2020 zo dňa 28. marca 2024 (postúpenie veci Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu –
napr. bod 46 predkladajúceho uznesenia) a uviedol, že i keď sa nejedná o právne a skutkovo identickú
vec ako je súdený prípad, Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky – ak vec vybaví
meritórne – sa v rámci veci (sp. zn. 19SVs/4/2024) bude zaoberať aj interpretáciou práva Európskej

únie v kontexte národnej právnej úpravy (úroky, daň, DPH, vnútroštátna daňovoprávna úprava a i.) a ich
súladu, pričom posúdenie niektorých otázok veľkým senátom môže byť vo všeobecnej rovine relevantné
aj pre ďalšie konanie pred správnym súdom. Správny súd z rozhodovacej činnosti Veľkého senátu
Najvyššieho správneho súdu SR vo veci sp. zn. 19SVs/4/2024 zistil, že veľký senát predloženú vec vrátil
senátu 8S bez jej vecného prejednania z dôvodov, ktoré uviedol v bodoch 21. a nasl. Uznesenia sp. zn.

19SVs/4/2024 z 13. 02. 2025 a nezaoberal sa interpretáciou práva Európskej únie v kontexte národnej
právnej úpravy (úroky, daň, DPH, vnútroštátna daňovoprávna úprava a i.). Preto sa ani správny súd
v prejednávanej veci závermi veľkého senátu nemohol zaoberať.

41. Na základe zistených skutočností správny súd dospel záveru, že napadnuté preskúmavané

rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa je potrebné zrušiť podľa § 191 ods.
1 písm. c) SSP a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude
viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP). V novom konaní vec opätovne právne
posúdi, a to aj s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce z tohto rozsudku. Zároveň v rámci ďalšieho
postupu rozhodne o uplatnenom úroku z oneskorene vrátených preddavkov na daň a v tejto súvislosti

sa riadne vysporiada s právne záväznou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä s rozsudkom vo veci
Irimie C-565/11 z 18. apríla 2013 a vydá nové rozhodnutie, ktoré presvedčivo odôvodní.

42. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s
§ 467 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania

pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP) ako aj trov kasačného konania. O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote 30 dní od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte rovnopisov s prílohami
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník

konania dostal jeden rovnopis s prílohami.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.