Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507209952
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členieksenátuJUDr.MiroslavyJanečkovejaJUDr.ErikyČanádyovej,vsporežalobkyneI.Y.,rodenejC.,
narodenej XX. Q. XXXX, s registrovaným trvalým pobytom v H. - C., proti žalovanej l/ W. G., narodenej
XX. Q. XXXX, bytom R. XX, XXX XX H. - M., 2/ D. G., narodenému XX. I. XXXX, bytom C. XX, XXX XX
H. - M., žalovanej 3/ S. Y., narodenej X. Z. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C. a žalovanému 4/ C. Y.,

narodenému X. B. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení SIGNUM legal s. r. o.,
so sídlom Gaštanová 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 705 286 a advokátom
JUDr.TomášomKlinkom,sosídlom97634Kordíky198,ourčenievlastníctvaknehnuteľnosti,odovolaní
žalovaných 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

II. Dovolanie o d m i e t a .

III. Žalobkyňa má voči žalovaným 3/ a 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“) výrokom I. rozsudku č. k. 29Cb/46/2007-527

z 9. marca 2017 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na X. poschodí bytového domu
na H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na LV č. XXXX, kat. územia C., výrokom II.
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a výrokom III. štátu nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva žalobkyne
k bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000,
zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územia C. (ďalej len „byt“). Po vysporiadaní sa s obranou
žalovaných, ktorí spochybnili existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom
určení, ako aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, sa súd prvej inštancie ako prejudiciálnou

otázkou zaoberal (ne)platnosťou Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. marca 2006
(ďalej aj „zmluva o zabezpečení záväzku“ alebo „zmluva“), ktorú žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou
Danubia Financial, s.r.o. podľa § 553 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. decembra 2007 (ďalej aj „OZ“). Podľa názoru súdu, dojednanie medzi účastníkmi zmluvy o tom,
že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa
rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok

na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku
na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníčky vrátanesúvisiacich nákladov veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie,
ktorého obsah aj účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho je toto dojednanie
absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Naviac, kúpna cena, za ktorú spoločnosť Danubia Financial, s.r.o.

predala byt žalovanej l/, nezodpovedala trhovej hodnote bytu a bola v tejto výške (80 000 Sk) uvedená
v kúpnej zmluve práve s cieľom vyhnúť sa vyplateniu hyperochy. Neplatné dojednanie čl. VIII. zmluvy
je podľa názoru súdu potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v
dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku. Keďže zmluva o zabezpečení záväzku

je absolútne neplatná, nemohlo dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu spoločnosťou
Danubia Financial, s.r.o., ktorá sa nikdy nestala vlastníkom predmetného bytu. Následne nemohlo dôjsť
ani k platnému prevodu vlastníckeho práva k bytu na žalovanú l/ a na základe darovacej zmluvy na
žalovaného 2/ a následne na základe kúpnej zmluvy na žalovaných 3/ a 4/. Preto nemožno uvažovať
o ochrane vlastníckeho práva žalovaných 3/ a 4/, hoci boli dobromyseľnými nadobúdateľmi. Absolútne
neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne

rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri
svojom rozhodovaní uplatnil vyšší princíp spravodlivosti a dobrých mravov pri ochrane práv žalovaných
ako dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra legem.

3. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe ako dôvodne podanej vyhovel a žalobkyni

ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Trovy štátu, ktoré
vznikli v dôsledku nutnosti vyhotoviť preklady písomností zo španielskeho jazyka, súd nemohol nechať
znášať strany sporu, keďže tieto nemôžu znášať trovy, ktoré vznikli nesprávnym postupom španielskeho
justičného orgánu. Súd preto nárok na ich náhradu štátu (Slovenskej republike) nepriznal.

4. O odvolaniach žalovaných 1/ až 4/ rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)
rozsudkom č. k. 3Cob/32/2018-627 z 24. apríla 2019 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I. vo veci samej a v závislom výroku II. o trovách konania na súde prvej inštancie. Zároveň
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozsudok odvolacieho
súdu napadli dovolaním žalovaní 3/ a 4/. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej

aj „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 1Obdo/96/2020 z 24. novembra 2021
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd
neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na námietky, ktoré žalovaní 3/ a 4/ uviedli vo svojom
(spoločnom) odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čím zásadným spôsobom porušil ustanovenie
§ 387 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovaných 3/ a 4/ na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, ako aj k porušeniu ich základného práva na spravodlivý proces, vyplývajúceho z článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

5. Po vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd opätovne rozhodol o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/

a 4/ rozsudkom č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024 tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku I. a súvisiacom výroku III., výrokom II. zmenil II. výrok rozsudku súdu prvej
inštancie tak, že žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na
náhradu trov (prvoinštančného) konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a výrokom III. žalobkyni priznal voči žalovaným 1/

až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,
a to tak vo vzťahu k záveru o existencii naliehavého právneho záveru a pasívnej vecnej legitimácie
žalovaných 1/ až 4/, ako aj vo vzťahu k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku

a nemožnosti ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku a k odvolacím dôvodom uviedol nasledovné:

6. Odvolací súd sa nestotožnil so spoločnou námietkou žalovaných 1/ až 4/, že súd prvej inštancie
nesprávne identifikoval okruh pasívne vecne legitimovaných subjektov, pretože žalovaní 1/ a 2/ nie sú

zapísaní ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti na liste vlastníctva. Poukázal na ustálenú judikatúru,
podľa ktorej nie je rozhodujúce, či žalovaná strana tvrdí, resp. sa cíti, že nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú ide, ale či tomu tak v skutočnosti je alebo nie je. Ako súčasní vlastníci predmetnej
nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/, ktorých pasívna vecná legitimáciaje nesporná, avšak nositeľom hmotnoprávnej povinnosti sú v tomto prípade všetci žalovaní, keďže
vlastníkmi bytu boli následne po sebe všetci žalovaní. Pôvodne žalovaná spoločnosť Danubia Financial,
s.r.o, ktorá sa stala vlastníkom na základe zmluvy o zabezpečení záväzku, previedla nehnuteľnosť na

základe kúpnej zmluvy na W. G., ktorá následne previedla nehnuteľnosť na základe darovacej zmluvy
na D. G. a tento previedol byt na základe kúpnej zmluvy na S. Y. a C. Y.. Určovacia žaloba teda
smeruje voči všetkým subjektom, ktorých vlastnícke právo bolo odvodené zo zmluvných vzťahov, o
ktorých žalobkyňa tvrdí, že sú neplatné a na základe ktorých boli zapísaní ako vlastníci predmetnej
nehnuteľnosti. Pasívna vecná legitimácia žalovaných vyplýva z ich hmotnoprávneho postavenia - zápisu

vlastníctva v rozhodnom období, ako aj z ich postavenia účastníkov zmlúv, na základe ktorých bol
uskutočnený prevod vlastníctva. Aj keď súd výrokom neurčoval neplatnosť jednotlivých zmlúv, tieto boli
predmetom prejudiciálneho posúdenia a od vyriešenia tejto otázky závisel výsledok sporu. Odvolací súd
sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaných 3/ a 4/, že v konaní nebol preukázaný naliehavý
právny záujem. Poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe pri určení existencie vlastníckeho
práva je daný naliehavý právny záujem vždy vtedy, ak cieľ, ktorý sa sleduje podaním určovacej žaloby,

je dosiahnutie zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže
súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie
neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi
skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.

7. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaných 3/ a 4/ (ďalej aj „odvolatelia“), podľa ktorej súd
prvej inštancie pochybil pri analýze platnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, keď urobil extenzívny
výklad. Poukázal na to, že aj keď podľa názoru najvyšších súdnych autorít je namieste hľadať skôr
dôvody pre platnosť právneho úkonu, než pre jeho neplatnosť, táto zásada neplatí univerzálne, najmä

ak konkrétny právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí. Podľa názoru odvolacieho súdu
dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy pre jej rozpor s
dobrými mravmi, čo odôvodnil v bodoch 17 až 26 napadnutého rozsudku. Dojednanie o tom, že v
prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná
nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na

vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku
na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľkou a dlhom dlžníčky včítane
súvisiacich nákladov veriteľky, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je aj podľa názoru
odvolacieho súdu dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Za dobré
mravy, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje, je pritom možné považovať súhrn

spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré boli v historickom vývoji osvedčené určitou dávkou
nemennosti, vystihujú podstatné historické tendencie, ktoré rešpektuje rozhodujúca časť spoločnosti
a majú povahu základných noriem. Sú to teda určité základné (všeobecne uznávané) v spoločnosti
panujúce morálne zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými
mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, v zmysle

zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým okolnosti, za
ktorých bol právny úkon uzatvorený. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi možno považovať za
určitý posledný filter takých právnych úkonov, ktoré síce neodporujú žiadnemu výslovnému zákonnému
zákazu, napriek tomu však celkový obsah a okolnosti, za ktorých boli urobené, uráža elementárnu
ľudskú slušnosť a ľudské cítenie. Ak teda súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva (jej podstatná

náležitosť) je v rozpore s dobrými mravmi, takýto právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí
a nie je možné preferovať výklad o platnosti právneho úkonu na základe zásady „čo nie je zakázané,
je dovolené“, ako uvádzajú odvolatelia.

8. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že pri dôslednej aplikácii zásad posudzovania čiastočnej

neplatnosti podľa § 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ na zmluvu o zabezpečení záväzku by súd prvej
inštancie došiel k záveru, že s prihliadnutím na účel zmluvy (zabezpečenie revolvingového úveru),
samotný zmysel inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ako aj osobu dlžníka, je dojednanie čl.
VIII zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa
dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej

častizabezpečenéhozáväzku,oddeliteľnéodzvyškuzmluvy.Podľaodvolateľovaniprípadnáneplatnosť
tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá plniť
svoj účel, na ktorý bola uzavretá. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie uvedené neplatné dojednanie
je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také,ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v dôsledku čoho je neplatná celá
zmluva o zabezpečení záväzku. Zdôraznil, že záver súdu prvej inštancie, že ide o podstatnú náležitosť
zmluvy, je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS SR“) a v tejto súvislosti poukázal na

závery vyplývajúce z rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/17/2007, sp. zn. 2MCdo/2/2006 (61/2009 ZSP) a sp. zn.
1Cdo/48/2010. K odvolacej námietke, že zmluvu nemožno sankcionovať neplatnosťou pre jej neurčitosť,
či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca spresnil náležitosti tohto
zmluvného typu, odvolací súd poznamenal, že uvedená námietka nemá vplyv na posúdenie predmetnej
zmluvy ako neplatnej podľa § 39 OZ.

9. K odvolacej námietke ohľadom dobrej viery v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka
odvolací súd konštatoval, že odvolateľmi citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 nie je aplikovateľný na prejednávaný spor. Podľa názoru
odvolateľov z nálezu vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť vždy sa riadne zaoberať otázkou dobrej
viery nadobúdateľa s tým, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere

sú rovnocenné, v prípade kolízie súd uplatňuje princíp všeobecnej spravodlivosti a má tiež zohľadniť
všeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti prípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý
vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Podľa názoru odvolacieho súdu, k otázke prelomenia zásady
nemo plus iuris je podstatná najmä tá časť nálezu, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj
„Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí

takpostaviťnarovnakúúroveňvlastníckeprávopôvodnéhovlastníkaanadobudnutievlastníckehopráva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízieobidveústavnéhodnoty-princípochranydobrejvieryďalšiehonadobúdateľa(princípdobrejviery,
dôveryvaktyštátuaprávnejistotyvdemokratickomprávnomštáte)aprincípochranyvlastníckehopráva
pôvodnéhovlastníka(princípnemoplusiurisadaliumtransferepotestquamipsehabet,t.j.niktonemôže

previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch
základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď
je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala

sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Odvolací súd
zdôraznil, že citovaný nález nie je záväzný v celom svojom rozsahu, ale záväzné sú len právne závery
týkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré Ústavný súd SR vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského
súdu ako nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti konajúcich súdov právnym názorom

Ústavného súdu SR, ktorý sa v danej veci zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku z
jednej štátnej organizácie na druhú, teda nie prevodom, či prechodom. Ostatné úvahy Ústavného súdu
SR, vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu
kasačne záväzné. Aj keď vyššie prezentované závery boli prevzaté do niektorých ďalších rozhodnutí
ÚS SR (I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 510/2016 rieši otázku

ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami.
Najvyšší súd SR pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich
výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch
zákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveciaumožňujeprelomeniezásadynemo

plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je
neprípustné.

10. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade
s princípom spravodlivosti poskytnutá ochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Odvolatelia

neuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris, na ktorej je
koncipovaný Občiansky zákonník. Vlastnícke právo je podľa § 123 OZ najsilnejšie právo k veciam a
pôsobí voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka. Odvolací súd v
prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od rozhodovacej praxe súdov. Okolnosti tohto konkrétneho
prípadu nepovažoval za hodné osobitného zreteľa, keď práve naopak, náhle prevody predmetného

bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu predchodcami.
Podľa názoru odvolacieho súdu si žalovaní 3/ a 4/ pri vynakladaní takej investície, ako je kúpa bytu,
mali lepšie preveriť právny stav kupovaného bytu. Poukázal na to, že žalovaní 3/ a 4/ pri kúpe bytu
vedeli, že predávajúci byt vlastní iba 13 dní a ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registrapredchádzajúcich vlastníkov, z ktorého mohli zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba
od 12. septembra 2006. Čiže žalovaní 3/ a 4/ mali možnosť zistiť, že predchádzajúci vlastník vlastnil
byt 13 dní, pred ním vlastníčka vlastnila byt od 12. septembra 2006 do 13. októbra 2006, čiže 31 dní,

a ešte predchádzajúci vlastník Danubia Financial, s.r.o. byt vlastnil na základe zmluvy o zabezpečení
záväzku zo dňa 29. marca 2006. Odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou, že takéto náhle prevody
bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie, že s bytom nie je niečo v poriadku. S poukazom
na uvedené odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a napadnutý
rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

11. Odvolací súd zmenil súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie síce správne
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak
tento výrok nebol úplný. V tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia NS SR sp. zn.
6Cdo/222/2016 z 23. marca 2017, podľa ktorých výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť
formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania,

ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude
splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s
rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre
prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Odvolací súd preto zmenil výrok o náhrade trov konania

tak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne
a nerozdielne (v konaní vystupujú ako nerozluční spoločníci) s tým, že o výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 3/ a 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) s

návrhom, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu
prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby sám vo veci
rozhodol tak, že určí, že žalovaní 3/ a 4/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu a prizná
im voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Prípustnosť svojho
dovolania vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Odvolaciemu

súdu vytýkali, že sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezoberal nimi uvádzanými skutočnosťami,
nezohľadnil judikatúru uvádzanú v podaniach žalovaných 3/ a 4/ a nezvážil mimoriadne okolnosti
prípadu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tiež dostatočne nezdôvodnil
neoddeliteľnosť neplatnosti zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy, čo podľa názoru dovolateľov
zásadne ovplyvnilo spravodlivosť procesu a ich práva. Dovolaním napadnuté rozhodnutie zároveň

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže odvolací súd neaplikoval Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a nezohľadnil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čím
porušil princípy proporcionality a ochrany dovolateľov ako dobromyseľných nadobúdateľov. Odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP videli dovolatelia
v tom, že odvolací súd nezohľadnil individuálne okolnosti prípadu a neaplikoval test proporcionality

a tiež synalagmatickú povahu vzťahu z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka,
keď vrátenie vlastníctva bytu žalobkyni je hmotnoprávne podmienené vrátením nesplatenej časti úveru
(predstavujúcej nadobúdaciu cenu), čo v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou musí byť vyjadrené
v petite žaloby a tiež vo výroku súdneho rozhodnutia (I. ÚS 119/2014, 1VCdo/3/2022). Odvolaním
napadnuté rozhodnutie záviselo aj od posúdenia platnosti zmluvy (resp. celej série zmlúv), ktorú

však v rozhodnom období (v roku 2006) povinne preskúmavala správa katastra v rámci konania o
povolení vkladu podľa vtedy platného a účinného katastrálneho zákona (§ 31). Uvedené podľa názoru
dovolateľov priamo ovplyvňuje meritum tohto sporu, dobromyseľnosť nadobúdateľov (držiteľov), potrebu
ich primeraného zadosťučinenia (odškodnenia) a uplatnenie proporcionality, pričom s touto právnou
otázkou sa nevysporiadal ani judikát R 57/2021. Z uvedeného vyvodzovali, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], resp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods.
1 písm. c) CSP].

13. Za kľúčovú otázku v danom spore dovolatelia považovali ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí

vlastníctva bytu. Od riadneho preskúmania a zodpovedania tejto otázky sa odvíjajú zásadné právne
následky, ktoré však odvolací súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil a dokonca sa dopustil
viacerých pochybení a vnútorných rozporov. V tejto súvislosti poukázali na bod 42 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd (o. i.) konštatoval, že okolnosti tohto konkrétneho prípadunepovažuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, práve naopak, náhle prevody predmetného bytu
muselivyvolaťužalovaných3/a4/podozrenieopoctivomnadobudnutíbytupredchodcami.Spoukazom
na judikatúru NS SR a ÚS SR (2Cdo/271/2007, 6Cdo/71/2011, 5Cdo/30/2010, 6Cdo/169/2020, III.

ÚS 468/2022) dovolatelia namietali, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali k dispozícii žiadny
inštitút alebo nástroj, ktorý by im umožnil dôkladne preveriť právny stav nehnuteľnosti nad rámec
informácií verejne dostupných v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na to, že v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy zo dňa 26. októbra 2006 bol v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník žalovaný 2/ (fyzická
osoba), a to na základe kúpnej zmluvy, na liste vlastníctva neboli evidované žiadne prekážky, ťarchy,

či spory, boli dovolatelia ako kupujúci legitímne presvedčení, že byt nadobúdajú do svojho vlastníctva,
a to od osoby, ktorej svedčí vlastnícke právo k bytu. V súlade s vyššie citovanou judikatúrou NS SR
konali v náležitej opatrnosti, resp. priemernej obozretnosti. Jediná skutočnosť, ktorú v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy mohli vedieť, bolo, že predávajúci bol vlastníkom bytu 13 dní, avšak táto skutočnosť
bez ďalších informácií (ktoré kupujúcim neboli prístupné) nemôže spochybňovať ich dobrú vieru, najmä
keď byt kupovali od fyzickej osoby (teda nie priamo od „nebankovky“) a keď táto fyzická osoba byt

nadobudla na základe kúpnej zmluvy, a nie na základe napr. notárskej zápisnice, rozsudku súdu,
či iného nie bežného titulu. Z citovanej judikatúry tiež vyplýva, že dobromyseľnosť sa posudzuje
objektívne. Pri náležitom posúdení všetkých okolností, vrátane dostupnej kontroly stavu nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľností, sa žalovaní 3/ a 4/ oprávnene domnievali, že byt im právoplatne patrí.
Argument odvolacieho súdu, že mali mať pochybnosti o právoplatnosti nadobudnutia bytu (výlučne)

na základe krátkodobého vlastníctva žalovaného 2/ (teda bez konkrétnych dôkazov o protiprávnosti
predchádzajúcich prevodov), nie je spôsobilý vyvrátiť ich dobromyseľnosť a podľa názoru dovolateľov
predstavuje odklon od judikatúry NS SR a tiež prejav svojvôle odvolacieho súdu. Argument odvolacieho
súdu, že ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registra predchádzajúcich vlastníkov a mohli
zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba od 12.9.2006, podľa názoru dovolateľov

ignoruje, resp. popiera reálne možnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobudnutí bytu, a to tak z časového,
ako aj vecného hľadiska. V súlade s vtedajšou zákonnou úpravou (§ 68 a § 69 katastrálneho zákona
v znení účinnom do 30. decembra 2007) mohli totiž žalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť do zbierky listín a
historických údajov o predchádzajúcich vlastníkoch a tituloch až ako evidovaní vlastníci nehnuteľnosti, t.
j. až po dobromyseľnom nadobudnutí vlastníctva. V súlade s rozsudkom NS SR sp. zn. 2Cdo/271/2007

zo 16. decembra 2008 musí byť dobromyseľnosť držiteľa posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosť, že užíva veci, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Argumentácia odvolacieho súdu toto objektívne hľadisko popiera, keď na žalovaných
3/ a 4/ v súvislosti s ich dobromyseľnosťou kladie také bremeno, ktoré títo objektívne nemohli splniť.

Sám odvolací súd v napadnutom rozsudku priznáva, že do „registra predchádzajúcich vlastníkov“ mohli
žalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť až ako noví vlastníci bytu. Ide tak o rozpor v argumentoch odvolacieho súdu,
ktorý sa retrospektívne (ex post) snaží spochybniť dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/, čo je neprijateľné.
Paradoxnetobolnaopakštát,ktorýmalpredpovolenímvkladunielenmožnosť,aleajzákonnúpovinnosť
skúmať v konaní o povolenie vkladu platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcov.

14. Odklon od judikatúry dovolacieho súdu videli dovolatelia tiež v tom, že odvolací súd (podľa ich názoru
svojvoľne a arbitrárne) určil, že absolútnu prednosť má vlastnícke právo žalobkyne podľa § 123 OZ
a pritom vôbec nevyhodnotil proporcionalitu vo vzťahu k zásahu do práv žalovaných 3/ a 4/. V tejto
súvislostipoukázalinauznesenieNSSRsp.zn.4CdoGp/2/2019z18.októbra2019,vktoromsauvádza,

že princíp proporcionality vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) a citovali aj z uznesenia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021
(konkrétne bod 16.1). Podľa ich názoru, samotné vykonanie testu proporcionality nie je v rozpore so
záverom predmetného uznesenia (záväzné body 38, 45, 84) a zároveň je plne kompatibilné aj s ohľadom
na ustálenú prax ÚS SR a ESĽP.

15. Aj neaplikácia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
predstavuje podľa názoru dovolateľov odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže
Dohovor má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. V dôsledku tejto aplikačnej prednosti
musí Najvyšší súd SR uplatňovať ustanovenia Dohovoru vo svojich rozhodnutiach, čoho dôkazom sú

rozhodnutia, v ktorých NS SR priamo aplikuje judikatúru ESĽP (napr. 6Cdo/224/2016, 2Cdo/31/2018,
1VCdo/5/2022). Podľa názoru dovolateľov je potrebné rozlišovať medzi primárnym a sekundárnym
porušením ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom primárne porušenie nastáva vtedy,
keď súd priamo poruší alebo ignoruje konkrétne ustanovenie alebo právnu normu jasne vymedzenú vzáväznom rozhodnutí dovolacieho súdu, čo sa prejavuje nesprávnou aplikáciou zákona alebo úplným
ignorovaním záväznej judikatúry, zatiaľ čo sekundárne porušenie vzniká vtedy, keď súd nepriamo
poruší judikatúru dovolacieho súdu tým, že neaplikuje princípy alebo právne normy implicitne alebo

explicitne obsiahnuté v jeho rozhodovacej praxi. Uvedené môže zahŕňať nedostatočné zohľadnenie
širšieho kontextu judikatúry alebo neaplikovanie relevantnej judikatúry ESĽP, ktorú by dovolací súd
pravdepodobne aplikoval. Dané sekundárne porušenie vzniká tým, že odvolací súd rozhodne v rozpore
s judikatúrou alebo princípom, ktorý je imanentnou súčasťou rozhodovacieho procesu NS SR, k čomu
došlo aj v danom prípade, keď objektívne existuje judikatúra ESĽP, ktorá sa v súdenej veci neaplikovala

(ochrana dobromyseľného vlastníka a neprimerané zaťaženie zbavením veci). Tým podľa názoru
dovolateľov došlo k sekundárnemu porušeniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože odvolací
súd mohol a mal vedieť (s ohľadom na princíp iura novit curia) aplikovať aj danú judikatúru ESĽP,
pretože aj dovolací súd by ju jednoznačne aplikoval. Z ustanovení Dohovoru, ktoré majú relevanciu
v tomto dovolacom konaní, dovolatelia poukázali v prvom rade na článok 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru, podľa ktorého má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok a

nikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon
a všeobecné zásady medzinárodného práva. V tejto súvislosti poukázali na viaceré rozhodnutia ESĽP
(H. a iní proti Litve, S. proti Lotyšsku, D. proti Chorvátsku, D. a iní proti Bulharsku, C. a C. proti Českej
republike, Y. proti Rusku, Y. proti Ukrajine, K. proti Chorvátsku).

16. Ďalej dovolatelia upriamili pozornosť na ustanovenie § 31 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
účinnom od 15. apríla 2004 do 1. septembra 2009 (ďalej len „katastrálny zákon“), z ktorého vyplýva
pozitívny záväzok štátu preskúmať platnosť zmluvy v konaní o povolení vkladu. Na túto úpravu
nadväzovalo ustanovenie § 36b vykonávacej vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení účinnom od 1. januára

2005 do 30. novembra 2009. Tento záväzok štátu dopadal na celú sériu štyroch zmluvných titulov,
ktoré sú relevantné v tomto konkrétnom prípade, pričom najdôležitejšie bolo preskúmanie platnosti
prvej zmluvy o zabezpečení záväzku. Nebyť pochybenia správy katastra pri tejto prvej zmluve, nedošlo
by vôbec k sporu. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/29/2007 z 10. januára 2008 pri skúmaní
platnosti zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu alebo či

ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom. Vyššie citované právne normy v znení účinnom
v rozhodnom čase (t. j. v roku 2006) tvoria nespochybniteľný právny základ legitímnych očakávaní a
dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ vo vzťahu k platnosti titulu vlastníctva predávajúceho (žalovaného
2/) pri kúpe bytu. Takýmto právnym základom nie je sám osebe § 70 katastrálneho zákona, obsahujúci
vyvrátiteľnú domnienku hodnovernosti údajov katastra, na čo poukázal aj Najvyšší súd SR v uznesení

veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 (R 56/2021). Dovolatelia zdôraznili, že orgán
štátu opakovane rozhodol o povolení vkladu a potvrdil spôsobilosť a platnosť všetkých štyroch zmlúv,
vrátane tej, na základe ktorej nadobudli byt. Pokiaľ teda odvolací súd v napadnutom rozsudku tvrdí, že
náhle prevody ... museli vyvolať podozrenie, tak táto výčitka má smerovať v prvom rade voči orgánom
štátu, ktoré štyri krát rozhodli o povolení vkladu a potvrdili tak platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcu

nakladať s nehnuteľnosťou. Vzhľadom na tieto skutočnosti a vtedy platné a účinné znenie katastrálneho
zákona boli žalovaní 3/ a 4/ nepochybne dobromyseľní nadobúdatelia, a to tak pokiaľ ide o platnosť
ich kúpnej zmluvy, ako aj oprávnenie predávajúceho (žalovaného 2/) nakladať s nehnuteľnosťou. S
poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia ESĽP dovolatelia uzavreli, že zrušenie vlastníckeho práva
aktuálnych vlastníkov, ktorí byt nadobudli v dobrej viere, zasahuje do ich práva na pokojné užívanie

majetku podľa článku 1 Dohovoru. Tento zásah je neprimeraný, pretože kladie neprimerané bremeno na
dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí by nemali byť trestaní za chyby štátu (overenie platnosti zmluvy v
rámci katastra, retroaktívna judikatúra), alebo predchádzajúce podvody (chyby) tretích strán (absolútna
neplatnosť zmluvy). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v rozpore s princípom dobrej správy a
neposkytuje primeranú náhradu alebo kompenzáciu, čím porušuje požiadavky stanovené v článku 1

Dohovoru, keď sa najmä nevysporiadal s proporcionalitou zásahu.

17. Ďalej dovolatelia poukázali aj na článok 8 Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa rozsudku ESĽP vo veci
K. proti Rusku, ak orgán verejnej moci koná s dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti, ktorú

predchádzajúci vlastník získal podvodom, vnútroštátne súdy nemôžu automaticky nariadiť vysťahovanie
bez ďalšieho skúmania primeranosti opatrenia alebo konkrétnych okolností prípadu. Z uvedeného podľa
názoru dovolateľov vyplýva, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti a vykonania úkonov smerujúcich
k obnoveniu vlastníctva a držby žalobkyňou, hrozí aj priame ohrozenie podľa článku 8 Dohovoru.V tejto súvislosti zdôraznili, že na Mestskom súde Bratislava IV je voči nim vedené konanie sp.
zn. B5-14C/41/2020 o vypratanie bytu, ktoré bolo prerušené, resp. sa v ňom čaká na právoplatnosť
napadnutého rozsudku.

18. S poukazom na zložitosť a závažnosť právnych otázok, ktoré sa týkajú porušenia Dohovoru a
jeho dodatkov a potrebu harmonizácie rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov s judikatúrou ESĽP,
dovolatelia navrhli, aby dovolací súd prerušil dovolacie konanie a ESĽP predložil zásadné otázky
týkajúce sa tejto právnej veci na vydanie poradného stanoviska podľa § 445 ods. 1 CSP. Otázky, ktoré

by mali byť predložené ESĽP zahŕňajú nasledovné:
a. Je zrušenie vlastníckeho práva dobromyseľných nadobúdateľov v súlade s článkom 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru, ak štátne orgány chybne overili platnosť zmluvy a umožnili vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností, pričom následné zrušenie spôsobuje neprimerané bremeno na strane
dobromyseľných nadobúdateľov? Je pritom významné, že štátne orgány pochybili vo vzťahu k tej istej
nehnuteľnosti opakovane?

b. Je vnútroštátny súd povinný vysporiadať sa s otázkou primeranej náhrady v prípade porušenia článku
1DodatkovéhoprotokolukDohovoruapreskúmaťproporcionalituzásahu?Akáno,jepovinnýtakspraviť
v tom istom konaní?
c. Aké kritériá by mali byť aplikované pri určovaní primeranej náhrady alebo inej kompenzácie
pre dobromyseľných nadobúdateľov, ktorým bolo odňaté vlastnícke právo v dôsledku chýb štátnych

orgánov?
d. Aké sú povinnosti štátu podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a článku 8 Dohovoru
pri ochrane dobromyseľných nadobúdateľov pred stratou vlastníckeho práva v dôsledku chýb
alebo podvodov predchádzajúcich vlastníkov? Je vnútroštátny súd posudzujúci dobromyseľnosť
a proporcionalitu zásahov povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj skutočnosť, že voči

dobromyseľným nadobúdateľom už prebieha konanie o vyprataní bytu, v ktorom dlhodobo bývajú so
svojou rodinou, vrátane maloletých?

19. V ďalšej časti dovolania dovolatelia poukázali na svoje vyjadrenie z apríla 2023, v ktorom uviedli
viaceré „zdroje“ na podporu svojich tvrdení: nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“)

sp. zn. III. ÚS 3900/12 z 28. februára 2013 a uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020,
ktoré zdôrazňujú reštriktívny výklad neplatnosti právnych úkonov; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007
z 3. júla 2008 a nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11 z 23. apríla 2013, ktoré podporujú preferenciu
výkladu zmlúv, ktorý nezakladá ich neplatnosť; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj
„NS ČR“) sp. zn. 30Cdo/2373/2012 z 26. septembra 2012 a rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/227/2004 z

31. mája 2005, ktoré požadujú rozumný a teleologický výklad zákonných ustanovení; nález ÚS SR sp.
zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. apríla 2014 a Komentár k Občianskemu zákonníku (Števček, M. a kol., 2015),
ktoré kladú dôraz na odôvodnenie rozhodnutí o neplatnosti právnych úkonov; Komentár k Občianskemu
zákonníku (Švestka, J. a kol., 2009) a nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13. septembra 2016, ktoré
podporujú preferenciu čiastočnej neplatnosti; nálezy ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 658/18 z 22. mája 2018 a

sp. zn. II. ÚS 1250/20 z 15. marca 2021, ktoré zdôrazňujú prioritu výkladu nezakladajúceho neplatnosť
zmluvy; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorý rieši ochranu dobromyseľných
nadobúdateľov; rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/58/2008 z 25. septembra 2009, ktorý sa zaoberá
funkciami zabezpečovacieho prevodu práva. Namietali, že odvolací súd sa s týmito rozhodnutiami a
akademickými textami vysporiadal len formálne a bez náležitého odôvodnenia, kedy podľa názoru

dovolateľov bol povinný ich jednotlivo alebo súhrnne vyhodnotiť s ohľadom na predmetnú právnu vec.
Tiež v prípade odôvodnenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, nebolo podľa názoru
dovolateľov vyhovené základným parametrom kladeným na spravodlivý proces, ktoré garantuje čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

20. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd dostatočne nezdôvodnil neoddeliteľnosť zmluvného
dojednania neplatného pre rozpor s dobrými mravmi a chýbajúcu hyperochu od zvyšku zmluvy, keď
v bode 33 odôvodnenia v zásade iba konštatoval, že nesúhlasí s námietkou odvolateľov, ktorá sa
týkala oddeliteľnosti a v bode 34 argumentoval tým, že neplatné dojednanie je potrebné považovať za
podstatnúnáležitosťzmluvyozabezpečovacomprevodepráva,tedatakédojednanie,ktoréniejemožné

oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho je neplatná celá
zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v zmysle záveru NS SR
obsiahnutom v rozhodnutí 8Sžo 17/2007 zo dňa 16.7.2007: „Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik
vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu včase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom
obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákona neplatné.“ Záver súdu, že ide o podstatnú
náležitosť zmluvy je plne v súlade s judikatúrou NS SR. Dovolatelia v tejto súvislosti odvolaciemu súdu

vytýkali, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za podstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýbalo
zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo judikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich
názoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať iba na časť právneho úkonu a dospieť k
regresnémunárokuvočisubjektu,prektorýbolovlastníckeprávoprevedenézabezpečovacímprevodom
práva (regresný nárok vo výške hyperochy). Nedostatočné vysporiadanie sa s touto zásadnou otázkou

v odôvodnení napadnutého rozsudku zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolatelia
tiež poukázali na to, že v rozsudku sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa vyslovene „hovorí“ iba
o zmluvnom dojednaní a že právna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované pod č. 63/2007,
potvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho
zákona. Zároveň je tiež zrejmé, že v niektorých prípadoch správy katastra neplatnosť zmlúv namietali
a v iných (obdobných) prípadoch nie.

21.Napokondovolateliaodvolaciemusúduvytkli,žesícevbode39odôvodnenianapadnutéhorozsudku
citoval z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 510/2016, avšak a priori odmietol skúmať poskytnutie ochrany
dobromyseľným nadobúdateľom, keď dokonca neprípustne spochybnil ich dobromyseľnosť a vôbec
nezohľadnil špecifické a mimoriadne okolnosti tohto prípadu, resp. tieto nepodrobil testu proporcionality.

Dovolatelia za také okolnosti považujú to, že byt nadobudli poctivo a v dobrej viere a zaplatili zaň trhovú
cenu (z úveru), investovali do jeho zhodnotenia, užívajú ho spolu so svojimi deťmi viac ako 18 rokov,
je voči nim vedené súdne konanie o vypratanie bytu a reálne im hrozí, že byt bez vlastného zavinenia
stratiaaocitnúsa„naulici“,zároveňžalobkyňasizobralaúverbezúmysluhosplácať,resp.bezzváženia
svojich finančných možností. Podľa ich názoru správanie žalobkyne vykazuje znaky ľahostajnosti a

nedbalosti vo vzťahu k vlastnému majetku, pričom dôsledky jej nedbalého konania musia znášať oni.
Odvolací súd odmietol argumenty žalovaných 3/ a 4/ s poukazom na to, že neuviedli žiadne také
okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu „nemo plus iuris“, vyššie spomenuté (a jemu známe)
okolnosti vôbec nevyhodnotil a ani len náznakom neuviedol, aké okolnosti by boli spôsobilé prelomiť
túto zásadu. Potom to vyzerá, že také okolnosti sú vlastne nesplniteľné, súd s nimi ani nepočíta a do

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa zmienka o nich dostala len z formálnych dôvodov citácie
judikatúry. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020 dovolatelia
zdôraznili, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a z pohľadu zásady proporcionality
pomerovať dobromyseľnosť, pasivitu, či ľahkovážnosť dotknutých osôb. Ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa vlastníctva sa týka aj judikatúra ESĽP. Táto ochrana môže byť pritom spojená buď so

zachovaním dobromyseľne nadobudnutého vlastníctva, alebo s odškodnením za jeho stratu, a to i vo
vzťahu k zodpovednosti štátu za takýto stav.

22. Prílohou dovolania žalovaných 3/ a 4/ bol aj návrh na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, podaný podľa § 444 ods.

2 CSP. K dôvodom hodným osobitného zreteľa dovolatelia opätovne poukázali na to, že zo strany
žalobkyne je voči nim vedené konanie o vypratanie bytu (t. č. prerušené do právoplatného skončenia
tohto konania) a ak by Mestský súd Bratislava IV žalobe vyhovel, dovolatelia a ich maloleté deti by
prišli o „strechu nad hlavou“, čo by mohlo viesť k nezvratnému a nenapraviteľnému narušeniu ich
bezpečia, ako aj bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa deti zdržiavajú a ochrany dôstojnosti,

telesného, duševného a citového vývinu detí. Okrem toho dovolatelia od roku 2006 vložili do nevyhnutnej
renovácie bytu značné finančné investície, čo v prípade ich núteného vysťahovania pred rozhodnutím
o dovolaní môže vyvolať ďalšie zbytočné spory. Dovolatelia nemajú pre svoju rodinu zabezpečené
adekvátne náhradné bývanie a zodpovedajúcu bytovú náhradu pre nich nezabezpečila ani žalobkyňa,
ktorá s nimi ani nekomunikuje. Vzhľadom na to, že dovolatelia očakávajú, že dovolací súd vyhovie ich

dovolaniu, nepovažujú za účelné, hospodárne a ani spravodlivé byt predčasne odovzdávať žalobkyni,
keďže opätovné nasťahovanie dovolateľov do bytu by mohlo byť výrazne sťažené a oddialené, resp.
zmarené. Žalobkyňa má bývanie zabezpečené a nevyhnutne nepotrebuje byt na vlastné bývanie. Na
druhej strane dovolatelia za kúpu bytu, v ktorom bývajú, zaplatili nemalé finančné prostriedky, ktoré im
doposiaľ neboli vrátené, a teda nemajú ďalšie finančné možnosti nadobudnúť iný vlastný byt, čo tiež

považujú za dôvod hodný osobitného zreteľa.

23. Podaním zo dňa 13. septembra 2024 dovolatelia urgovali vydanie uznesenia o odklade
právoplatnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí s poukazom na to, že Mestský súd Bratislava IVv konaní, ktorého predmetom je vypratanie sporného bytu, sa obrátil na Mestský súd Bratislava III s
požiadavkou na oznámenie stavu konania o určenie vlastníckeho práva v lehote 15 dní a v prípade, že
vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, o zaslanie rozhodnutí s doložkami právoplatnosti. Zdôraznili, že

právoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku je priamo spojená s následkom pokračovania súdneho
konania o vypratanie bytu, pričom s tým spojená hroziaca ujma je z pohľadu dovolateľov akútna a
extrémne závažná, až neúnosná. Dovolatelia predmetný byt spolu so svojimi deťmi (vrátane dvoch
maloletých) dlhodobo a legálne obývajú, dobromyseľne ho nadobudli, zaplatili zaň trhovú cenu a nemajú
k dispozícii iné bývanie. Opätovné obnovenie tohto stavu (po vyprataní bytu) by bolo nesmierne náročné

a niektoré s tým spojené následky by boli zrejme nenapraviteľné, napr. zásah do práva na rešpektovanie
súkromnéhoarodinnéhoživotapodľačl.8Dohovoruastýmspojenámajetkováanemajetkováujma.Na
druhej strana žalobkyňa by odkladom právoplatnosti napadnutého rozsudku bola dotknutá v oveľa nižšej
miere, keď by len dočasne (do konca dovolacieho konania) nemohla vykonávať práva vyplývajúce z
napadnutého rozsudku, ktoré by však v prípade neúspechu dovolateľov boli v celom rozsahu obnovené,
a to bez potreby ďalšieho zásahu alebo opatrenia. V podaní zo dňa 9. januára 2025 dovolatelia poukázali

na to, že na Mestskom súde Bratislava IV prebieha aj iné súdne konanie, ktoré bolo pôvodne prerušené
a právoplatnosťou napadnutého rozsudku sa obnovilo. Ide o spor proti dovolateľom o tzv. ušlé nájomné
za údajne neoprávnené užívanie bytu v sume 12 000 eur. Mestský súd Bratislava IV už vo veci nariadil
prvé pojednávanie na termín 30. januára 2025. S poukazom na uvedené žiadali o prednostné a čo
najrýchlejšie rozhodnutie o podanom návrhu na odklad právoplatnosti.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných 3/ a 4/ uviedla len, že rozsudky súdov oboch inštancií
považuje za správne a dovolanie žiada zamietnuť.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas

strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade
s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

26.Podľaustanovenia§419CSPprotirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon

pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

27. O tom, či je dovolanie prípustné, či už v zmysle § 420 CSP alebo v zmysle § 421 CSP,

rozhoduje výlučne dovolací súd, a to na základe dôvodov uvedených dovolateľom v dovolaní. Podľa
ustanovenia § 440 CSP je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (dôvodmi, pre ktoré dovolateľ
považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne). Povinnosťou dovolateľa nie je uvádzať, v čom vidí
prípustnosť podaného dovolania, je však povinný uviesť, z akých dôvodov považuje ním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne, teda uviesť (prípustné) dovolacie dôvody a tieto vymedziť

(zákonom predpokladaným) spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Ak dovolanie nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v
§ 431 až § 435 CSP, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.

28. Prípustným dovolacím dôvodom je buď existencia niektorej z vád konania, ktoré sú taxatívne

vymedzené v § 420 CSP, alebo skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. V prvom prípade sa má dovolací dôvod vymedziť tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva ním tvrdená vada konania (§ 431 ods. 2 CSP). Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť,
či skutočne ide o takú procesnú vadu, ktorú možno subsumovať pod niektorý z prípadov uvedených v
§ 420 CSP (jedná sa o prípady nedostatku procesných podmienok alebo iných závažných procesných

vád, súhrnne označovaných aj ako vady zmätočnosti) a zároveň, či konanie, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozhodnutia, takou vadou naozaj trpí. Zistenie, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom sa vyskytla niektorá z vád v zmysle § 420 CSP, vedie
dovolací súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné.

29. V prípade dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je povinnosťou
dovolateľa takto uplatnený dovolací dôvod vymedziť spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, teda
uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, teda či napadnuté rozhodnutie skutočnespočíva na dovolateľom namietanom nesprávnom právnom posúdení veci, môže dovolací súd pristúpiť
len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Prípustnosť dovolania podaného pre nesprávne právne
posúdenie veci je daná vtedy, ak (dovolaním napadnuté) rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne
[§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Ústavný súd SR opakovane judikuje, že pri vymedzení dovolacích
právnych otázok nemá byť Najvyšší súd SR formalistický a má sa snažiť autenticky porozumieť

dovolateľovi (jeho textu ako celku). Na strane druhej však Najvyšší súd SR pri dovolacom dôvode
nesprávneho právneho posúdenia veci nemôže hádať, akú právnu otázku dovolateľ žiada preskúmať.
Nevyhnutným predpokladom dovolacieho prieskumu v tejto súvislosti je, aby právna otázka z dovolania
priamo vyplývala a taktiež, aby z dovolania vyplývalo aj právne posúdenie, ktoré dovolateľ považuje
za nesprávne s uvedením, v čom spočíva táto nesprávnosť (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, II. ÚS
291/2021, III. ÚS 32/2024).

30. V posudzovanej veci z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali
nedostatočné vysporiadanie sa s nimi uvádzanými skutočnosťami, nezohľadnenie nimi uvádzanej
judikatúry, nezváženie mimoriadnych okolnosti prípadu a nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k ich
(odvolacej) námietke oddeliteľnosti neplatného zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy. Uvedené

námietky je možné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP,
teda namietanou vadou zmätočnosti je v danom prípade nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu, ktorým sa dovolateľom znemožnilo realizovať im patriace procesné práva sporovej strany v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takáto procesná vada bola dovolacím súdom
konštatovaná už pri prvom rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 24. apríla 2019, ktorý bol dovolacím

súdom zrušený z dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 druhej vety
CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Konkrétne išlo o námietku, že
ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom treba vykladať reštriktívne, a nie
extenzívne, čo odvolatelia dávali do súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, ktorý dojednanie článku
VIII. zmluvy o zabezpečení záväzku považoval za absolútne neplatné pre jeho rozpor s dobrými

mravmi. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené dojednanie je potrebné považovať za
podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečení záväzku, teda také dojednanie, ktoré nemožno oddeliť
od ostatného obsahu zmluvy. Voči uvedenému odvolatelia namietali, že pri dôslednej aplikácii zásad
posudzovania čiastočnej neplatnosti právneho úkonu (§ 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ) mali súdy
dôjsť k záveru, že dojednanie čl. VIII. zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej

časti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok
dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, a preto ani
prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy. Odvolací súd
tiež nijakým spôsobom nereagoval na námietku odvolateľov, že spätne nemožno sankcionovať zmluvu
absolútnou neplatnosťou pre jej (údajnú) neurčitosť, či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva

roky po jej uzavretí zákonodarca novelou spresnil náležitosti daného zmluvného titulu, a teda, že súd
prvej inštancie na daný prípad (zmluva z roku 2006) v rozpore so zákazom retroaktivity (prechodné
ustanovenie § 879j OZ) aplikoval ustanovenie § 553b OZ, ktoré nadobudlo účinnosť až 1. januára 2008.
Napokon odvolatelia súdom oboch inštancií vytýkali aj to, že napriek konštatovanej dobromyseľnosti
žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného bytu, odmietli túto skutočnosť akokoľvek zohľadniť vo svojej

záverečnej úvahe a v tejto súvislosti poukázali na závery nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.
marca 2016.

31. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení
svojho druhého rozsudku zo dňa 26. marca 2024 žiadnu z vyššie uvedených odvolacích námietok

neopomenul. V bodoch 29 až 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa podrobne vysporiadal s
námietkou odvolateľov, ktorí súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením zmluvy o zabezpečení
záväzku ako absolútne neplatnej pre rozpor s dobrými mravmi vytýkali nesprávny, t. j. extenzívny výklad.
Je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zmluvné dojednanie o
tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá

sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok
na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku
na vydanie tzv. hyperochy (prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), považoval za také zmluvné
dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi (ods. 30 odôvodnenia). Odvolacísúd sa stotožnil aj s názorom, že išlo o podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho takýto
právny úkon ako platný neobstojí a nie je možné preferovať výklad právneho úkonu ako platného na
základe zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“ (bod 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V

nasledujúcich bodoch 33 a 34 odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal námietkou, že dojednanie článku
VIII zmluvy o zabezpečení záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, preto ani prípadná neplatnosť tohto
konkrétneho zmluvného dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá
plniť účel, na ktorý bola uzavretá. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého predstavuje neplatné dojednanie podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, teda také dojednanie,

ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o
zabezpečení záväzku. K uvedenému záveru odvolacieho súdu smerujú aj námietky žalovaných 3/ a
4/ ako dovolateľov, ktorí odvolaciemu súdu vytýkajú, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za
podstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo
judikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich názoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať
ibanačasťprávnehoúkonuadospieťkregresnémunárokuvočisubjektu,prektorýbolovlastníckeprávo

prevedené zabezpečovacím prevodom práva (regresný nárok vo výške hyperochy). Poukázali tiež na to,
že v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa „hovorí“ iba o zmluvnom dojednaní a že
právna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR,
potvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho
zákona. Uvedené námietky hodnotí dovolací súd ako nedôvodné.

32. Nie je pravdou, že v napadnutom rozsudku chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho
rámca alebo judikatúry dospel odvolací súd k svojim právnym záverom. Je treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú

kompletizujúcu jednotu. Dovolaním napadnutý rozsudok tak v sebe po obsahovej stránke zahŕňa aj
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa v bodoch 19 až 21 odôvodnenia podrobne zaoberal
právnou úpravou zabezpečenia záväzkov prevodom práva obsiahnutou v ustanovení § 553 OZ v
znení účinnom do 31. decembra 2007 (t. j. v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). Konštatoval, že
zmluvou o zabezpečovacom prevode práva postupuje dlžník podmienene svoje právo, ktoré má proti

inému, pričom zákon nevylučuje ani prevod vecného (tu vlastníckeho) práva na veriteľa s rozväzovacou
podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, teda že splnením dlhu prechádza prevedené
právo späť na dlžníka. Zmyslom tohto prevodu je predovšetkým motivovať dlžníka na riadnom a
včasnom splnení jeho záväzku. Rozväzovacia podmienka, že zabezpečený záväzok bude splnený, sa
uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky splnením tak, že právne úkony, ktorými bolo právo

prevedené, strácajú účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka.
Namiestorozväzovacejpodmienkyprávnateóriapripúšťa,žejemožnévzmluvedojednaťspätnýprevod
práva po splnení záväzku (tzv. fiduciárny prevod), ako tomu bolo aj v danom prípade (čl. IX ods. 1
zmluvy). Súd prvej inštancie zdôraznil, že ustanovenie § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra
2007 nezakotvovalo žiadne zvláštne obsahové náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,

preto zmluva musí vyhovovať aspoň všeobecným požiadavkám, najmä musí byť dostatočne určitá.
Okrem vymedzenia zmluvných strán musí v nej byť obsiahnuté vymedzenie zabezpečeného záväzku
a určenie práva, ktoré dlžník prevádza v prospech veriteľa. Z obsahu zmluvy musí byť tiež zrejmé,
že sa jedná iba o zabezpečovací prevod práva a nie prevod trvalý. Rozväzovaciu podmienku strany
nemusia výslovne dojednať, keďže jej existencia je obsiahnutá v tom, že zmluva je uzatváraná k

zabezpečeniu záväzku a tento úmysel strán musí byť zo zmluvy zrejmý. V bode 21 odôvodnenia súd
prvej inštancie poukázal na to, že znenie § 553 OZ účinné do 31. decembra 2007 výslovne nerieši
situáciu, keď dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní. Z podstaty tohto inštitútu ale vyplýva,
že v dôsledku nesplnenia rozväzovacej podmienky sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, v
dôsledku čoho môže realizovať svoje vlastnícke právo k veci ako plnohodnotný vlastník. Za tejto situácie

musízabezpečovacíprevodprávaplniťajfunkciuuhradzovaciu,keďžeinakbypreveriteľanemalzmysel
a pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu, čím by sa minul účelu, ktorým má byť zabezpečenie
splnenia záväzku. O tom, akým spôsobom sa tak má stať, ale Občiansky zákonník mlčí. Pokiaľ by
teda zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahovala dojednanie o tom, ako sa
zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi neuhradí riadne a

včas, bola by absolútne neplatná pre svoju neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ, keďže by vyvolávala neistotu
o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy pre prípad, že dlžník záväzok nesplní, a to neistotu,
ktorá nemôže byť odstránená výkladom. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie (v bode 22
odôvodnenia) poukázal na to, že v posudzovanom prípade si zmluvné strany dojednali postup pre prípadnesplnenia záväzku, a to v článku VIII odseku 1 zmluvy. Toto dojednanie posúdil ako dojednanie, ktorého
obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Keďže
ide zároveň o podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie,

ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, je podľa názoru súdu prvej inštancie neplatná
celá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva.

33. S takýmto posúdením článku VIII predmetnej zmluvy sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý (v bode
34 odôvodnenia) poukázal na to, že záver súdu prvej inštancie, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy

je plne v súlade s judikatúrou NS SR a následne citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/48/2010 z 29. februára 2012, v ktorom sa ako prejudiciálna otázka posudzovala (ne)platnosť
obdobnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva
dlžníka (z úverovej zmluvy) k nehnuteľnosti (bytu), ktorá zmluva bola rovnako uzavretá pred 1. januárom
2008,tedaprednadobudnutímúčinnostizákonač.568/2007Z.z.,ktorýmsa(o.i.)novelizovalObčiansky
zákonník. V citovanom uznesení (ktoré je dostupné na webovom sídle NS SR) Najvyšší súd SR (o.

i.) konštatoval, že výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, obsiahnutý v § 553 OZ v znení
účinnom do 31. decembra 2007, je potrebné urobiť so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia.
Ako u zabezpečovacieho inštitútu je pre neho charakteristická akcesorita a subsidiarita, sleduje osud
zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza do úvahy až vtedy, ak sa
zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR pri výklade a

aplikácii citovaného ustanovenia nemožno opomenúť, že účelom zabezpečovacieho prevodu práva
je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v čom spočíva zabezpečovacia funkcia tohto
inštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v
spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu).
Následne Najvyšší súd SR vyvodil, že písomná zmluva podľa § 553 OZ v znení účinnom do 31.

decembra 2007 musí jednoznačne určovať: zmluvné strany (účastníkov zmluvy); záväzok, ktorý je
zabezpečovaný; majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; že zmluvu uzatvárajú účastníci ako
zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na
veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa
uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené

právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené prechádza späť na dlžníka (prevod
práva na veriteľa tak zo zákona zaniká); ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník
zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu
tohto inštitútu). Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor so
zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva

(§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd z uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/48/2010 z
29. februára 2012 citoval tú časť odôvodnenia, v ktorej Najvyšší súd SR zdôraznil - v súvislosti s
dohodou účastníkov riešiacou tzv. uhradzovaciu funkciu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva - že
v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v
prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho

jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku
zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k
tzv. prepadnému zálohu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M
Cdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m.m. tiež R 20/2006). S poukazom
na konkrétne zmluvné dojednania (obsiahnuté v článkoch III a IV zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2023) Najvyšší súd SR uzavrel, že predmetná
zmluva o zabezpečovacom prevode práva je v celom rozsahu absolútne neplatná; v dotknutých častiach
ide o esenciálnu náležitosť tejto zmluvy vzťahujúcu sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na
veriteľa za účelom zabezpečenia záväzku prevodom práva (bola dojednaná obdoba tzv. prepadného
zálohu) a neplatnosť v tejto časti znamená tak neplatnosť celej zmluvy. Je teda celkom evidentné, že v

tomto prípade neprichádza vôbec do úvahy oddeliteľnosť časti zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka),
ako sa jej dožadoval dovolateľ.

34. Pokiaľ ide o uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 z 12. decembra 2007, pozornosti odvolacieho
súduzrejmeuniklo,žezáverotom,žezmluvnédojednanie,ktoréumožňujezánikvlastníctvapôvodného

vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod
vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon
(citovaný odvolacím súdom vo vyššie uvádzanom bode 34 napadnutého rozsudku), bol Najvyšším
súdom SR (ktorý v tomto prípade rozhodoval ako odvolací súd vo veci správneho súdnictva)formulovanývnadväznostinavýchodiskovýprávnynázor,žedojednanieprevoduprávaakoobligačného
zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu, a nie funkciu uhradzovaciu. Ide
tak o názor odlišný od (novšieho) rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (ako súdu dovolacieho) vo veci

sp. zn. 1Cdo/48/2010, podľa ktorého účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka
splniť svoj dlh voči veriteľovi (v čom spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom
a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou
zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Uvedené však podľa
názoru dovolacieho súdu dokumentuje len to, že veľmi stručná úprava § 553 OZ v jeho znení účinnom

do 31. decembra 2007 (pozostávajúca len z dvoch odsekov) spôsobovala v rozhodovacej praxi súdov
(vrátane NS SR) značné výkladové problémy, ktoré napokon zákonodarcu viedli k prijatiu novely (čl. II
zákona č. 568/2007 Z. z.), ktorým sa právna úprava rozšírila o ďalšie odseky § 553 a nové ustanovenia
§ 553a až § 553d, pričom v ustanovení § 553a ods. 2 boli vymedzené (podstatné) obsahové náležitosti
písomnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

35.Dovolacísúddospelkzáveru,žezodôvodnenianapadnutéhorozsudkuodvolaciehosúduvspojenís
rozsudkom súdu prvej inštancie možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, aké úvahy viedli konajúce
súdy k záveru, že zmluva o zabezpečení záväzku je absolútne neplatná podľa § 39 OZ, keď zmluvné
dojednanie, podľa ktorého sa v prípade nesplnenia záväzku veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti
za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň dlžníkovi (žalobkyni) ako

prevádzajúcemuzaniknenároknavrátenieuhradenejčastizabezpečovanejpohľadávky,atobezohľadu
na jeho výšku a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy, zhodne posúdili ako dojednanie, ktorého obsah
i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Zároveň sa podľa názoru súdov oboch inštancií jedná
o podstatnú (esenciálnu) náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také zmluvné
dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, v dôsledku čoho je neplatná celá

zmluva o zabezpečení záväzku. Dovolací súd má za to, že dovolatelia nežiadali preskúmať uvedené
závery z hľadiska ich vecnej správnosti, teda v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale len z hľadiska namietanej vady zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP. Táto podľa názoru dovolacieho súdu nie je daná, pretože rozhodnutie
odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na (pre rozhodnutie sporu kľúčovú) otázku (ne)platnosti predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku,
ktorá bola uzavretá podľa § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007.

36. Pokiaľ dovolatelia za kľúčovú otázku v predmetnom spore považovali otázku ich dobromyseľnosti
pri nadobudnutí vlastníctva bytu a v tejto súvislosti podrobili kritike úvahy odvolacieho súdu uvedené v

bode 42 odôvodenia napadnutého rozsudku, dovolací súd opätovne poukazuje na to, že odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie a odôvodnenie odvolacieho rozsudku tvoria jeden celok, pričom súd
prvej inštancie v bode 30 odôvodenia uviedol, že za uvedeného stavu (t. j. v situácii, kedy zmluva
o zabezpečení záväzku bola vyhodnotená ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho sa spoločnosť
Danubia Financial, s.r.o. nestala vlastníkom predmetného bytu a následne nemohlo dôjsť k platnému

prevodu vlastníckeho práva na ďalších žalovaných) nemožno uprednostniť požiadavku právnej istoty
a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere žalovanými pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže
na iného previesť viac práv, ako sám má. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum)
nastávabezďalšiehopriamozozákona(exlege),vdôsledkučohosahľadínaabsolútneneplatnýprávny
úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky

ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní uplatnil vyšší princíp spravodlivosti
a dobrých mravov pri ochrane práv žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra
legem. Žalovaní 3/ a 4/ vo svojom spoločnom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietali, že
hoci súd nemal pochybnosť o ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti, odmietol

túto skutočnosť akokoľvek vo svojej záverečnej úvahe (bod 30) zohľadniť. Takýto postup je podľa
ich názoru neprípustný, nespravodlivý a popierajúci judikatórny posun v otázke ústavnej a zákonnej
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. V tejto súvislosti citovali časť odôvodnenia nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, z ktorej podľa ich názoru vyplýva pre všeobecné
súdy povinnosť vždy sa riadne zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa s tým, že vlastnícke právo

pôvodného vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere sú rovnocenné, v prípade kolízie súd uplatňuje
princíp všeobecnej spravodlivosti a má zohľadniť všeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti
prípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.37. Odvolací súd sa s touto námietkou vysporiadal tak, že konštatoval, že odvolateľmi citovaný nález
nie je aplikovateľný na prejednávaný spor, v ňom uvádzané úvahy Ústavného súdu SR, týkajúce
sa možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris nie sú kasačne záväzné a hoci boli prevzaté aj do

niektorých ďalších rozhodnutí (I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 10/2016 z 19. januára 2021 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami. Následne odvolací súd citoval tú časť
odôvodnenia predmetného nálezu, v ktorej Ústavný súd SR (s poukazom na názory vyslovené v
rozhodnutiach bývalého I. senátu ÚS SR vo veciach sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I.

ÚS 460/2017 - poznámka dovolacieho súdu) uviedol, že nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že
súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať
právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti.
Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť
poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje
zdržanlivo. Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho súdu SR, odvolací súd v bode 40 odôvodenia poukázal

na to, že Najvyšší súd SR pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne, argumentujúc
tým, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa

nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. V bode 41 odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s
názorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade s princípom spravodlivosti poskytnutá
ochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Podľa jeho názoru odvolatelia neuviedli žiadne také
okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris. Bod 42 odôvodnenia napadnutého
rozsudku obsahuje uvádzaciu vetu, podľa ktorej odvolací súd v prejednávanej veci nevidí dôvod na

odklon od rozhodovacej praxe súdov. V tomto kontexte treba podľa názoru dovolacieho súdu vnímať aj
dovolateľmi kritizované úvahy odvolacieho súdu v tomto bode odôvodenia napadnutého rozsudku, ktorý
okolnosti tohto konkrétneho prípadu nepovažoval za hodné osobitného zreteľa, keď práve naopak, náhle
prevody predmetného bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu
predchodcami. Nešlo teda o úvahy o nedobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného

bytu, ale o úvahy o neexistencii takých mimoriadne výnimočných okolností (v zmysle nálezu sp. zn.
I. ÚS 510/2016), na základe ktorých by odvolací súd mohol uvažovať o poskytnutí ochrany právam
žalovaných 3/ a 4/ ako dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľnosti a zároveň (odklonom od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) začať tzv. súdny dialóg s Najvyšším súdom SR v tejto právnej
otázke (zmluvného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka s odkazom na

dobrú vieru nadobúdateľa).

38. Dovolací preto nesúhlasí s námietkou, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s „kľúčovou“
otázkou dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobudnutí vlastníctva bytu. V skutočnosti otázka
dobromyseľnosti, či nedobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/, či už ako nadobúdateľov alebo držiteľov bytu,

nemala pre rozhodnutie tohto konkrétneho sporu, ktorého predmetom je výlučne určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, žiadny právny význam. Z dovolania žalovaných 3/ a 4/ je zrejmé, že sú im
známe závery uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR (ďalej len „veľký senát“)
sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod poradovým číslom 56 s nasledovnými právnymi

vetami:
I. Na základe neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade,
že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch

právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.
IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

39. Rozhodnutie veľkého senátu bolo vydané v rovnakom spore ako (dovolateľmi citovaný) nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 (veľký senát rozhodoval o dovolaní
proti v poradí druhému rozhodnutiu odvolacieho súdu, keď predchádzajúce rozhodnutie bolo týmto
nálezom zrušené a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie). Veľký senát (ktorému bola
vecpostúpenátrojčlennýmdovolacímsenátom4O)sapretomuselvysporiadaťpredovšetkýmsotázkou,

ktorá časť odôvodnenia predmetného nálezu je pre jeho rozhodovanie v spore kasačne záväzná, resp.
či je v ďalšom konaní viazaný akýmkoľvek tvrdením Ústavného súdu SR obsiahnutým v odôvodnení jeho
nálezu, alebo len tým konštatovaním, pre ktoré Ústavný súd SR vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutia
(predovšetkým predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu) za nesprávne (viď bod 54 odôvodnenia).
Dospel pritom k záveru, že úvahy Ústavného súdu SR obsiahnuté v bodoch 14 až 18 odôvodnenia
predmetného nálezu, boli uvedené nad rámec dôvodov pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a

predchádzajúceho uznesenia dovolacieho súdu a možno ich tak považovať za úvahy obiter dictum,
na ktoré sa nevzťahuje kasačná záväznosť (viď bod 55 odôvodnenia). Úvahy Ústavného súdu SR
o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris možno podľa názoru veľkého senátu zohľadniť len v
rámci precedenčnej záväznosti, umožňujúcej zaujať aj odlišný právny názor (bod 55.3. odôvodnenia).
Následne veľký senát tieto úvahy podrobil kritike (viď body 63 až 69 odôvodnenia) poukazujúc na to, že

vtedajší I. senát možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris založil na odkaze na princíp právnej istoty,
na niektoré rozhodnutia (vrátane odkazu na predvojnovú judikatúru), na zahraničné právne úpravy a
na rozhodnutia ÚS ČR. Podľa názoru veľkého senátu tieto východiská neobstoja, keďže odkazované
rozhodnutia ÚS ČR vychádzali z inej právnej úpravy, odlišnej od tej, ktorá je platná a účinná na území
Slovenskej republiky a judikát R 14/2009 a ani rozhodnutia publikované vo Vážneho zbierke rozhodnutí

najvyššieho súdu pod č. 10750 a č. 9836 otázku prelomenia zásady nemo plus iuris, pri posudzovaní
možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho
úkonu, neriešili. Okrem vylúčenia kasačnej záväznosti teda veľký senát spochybnil aj to, že by tieto
úvahy Ústavného súdu SR (resp. jedného z jeho senátov), na ktoré sa odvolávajú aj dovolatelia, mohli,
resp. mali mať precedenčnú záväznosť, teda že by mali byť aplikované aj v iných skutkovo a právne

obdobných veciach.

40. Vyššie citovaným rozhodnutím veľkého senátu došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe NS SR (ako
súdu dovolacieho) v právnej otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, resp. (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris.

Veľký senát dospel k záveru (viď bod 72 odôvodnenia), že nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku
zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch
zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady
nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy

bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej
vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo
všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v
subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Veľký senát v bode 73 odôvodenia zároveň

konkretizoval zákonom predpokladané výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, medzi ktoré možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka,
§ 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona
o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, resp. § 140
ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017.

Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019 z 26. januára 2021, ktorý možnosť
prelomenia zásady nemo plus iuris vyvodil z ustanovení procesného práva, konkrétne z § 243d ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 456 CSP. Išlo však o prípad, kedy o vlastníckom práve k
nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a následne osoba, o ktorej
vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ

tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a
zároveň od osoby, ktorá v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následné
zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie
(dobromyseľného) nadobúdateľa (§ 456 CSP, resp. § 243d ods. 2 OSP účinný do 30. júna 2016). Veľkýsenát však zároveň zdôraznil (bod 75 odôvodnenia), že od tejto situácie treba odlíšiť situáciu, kedy
sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej)
neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Z uvedeného vyplýva, že v

prípade neexistencie vlastníckeho práva na strane predávajúceho sa - okrem zákonom predvídaných
výnimiek (napr. § 486 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka) - nemôže kupujúci stať
vlastníkom kupovanej veci (bod 77.3.). Rovnaké pravidlá sú pritom aplikovateľné aj na ďalšie právne
úkony, ktorými sa prevádza vlastnícke právo k určitej veci na inú osobu. To znamená, že ich pojmovým
znakom je záväzok určitej osoby previesť vlastnícke právo k určitej veci na inú osobu. Na to, aby došlo

k právnym úkonom predvídanému následku (t. j. k prevodu vlastníckeho práva), musí byť prevodca
vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu
(bod 77.4.). V prípade absolútne neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou
nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného

znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež
nemôže stať ich vlastníkom - bod 78 odôvodnenia). Závery nálezu veľkého senátu sú plne aplikovateľné
aj v tomto konkrétnom spore, kde tiež išlo o prevod vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej
prevodnej zmluvy (zmluvy o zabezpečení záväzku).

41. Pokiaľ žalovaní 3/ a 4/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali tiež z ustanovení § 421 ods. 1
písm. a), b) a c) CSP, dovolací súd konštatuje, že z obsahu dovolania nevyplýva žiadna právna otázka,
ktorú by odvolací súd v napadnutom rozsudku skutočne riešil a na ktorej riešení by založil rozhodnutie
o odvolaní žalovaných. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 CSP môže byť len otázka
právna (nie skutková otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté

dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Musí ísť pritom o takú právnu
otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432
ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že
ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej
inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším. Pre

posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti
dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu
rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o dovolaní (uznesenie
NS SR sp. zn. 9Cdo/188/2020 zo dňa 30. júna 2022). V posudzovanom prípade takou (pre rozhodnutie
odvolacieho súdu kľúčovou) právnou otázkou nie je ochrana dobromyseľných nadobúdateľov a s tým

súvisiace porušenie princípu proporcionality, pretože (ako vyplýva z vyššie uvedeného) dobrá viera
žalovaných 3/ a 4/ ako kupujúcich, že byt nadobudli od predávajúceho vlastníka (žalovaného 2/), ktorý
však(napriekzápisuvkatastrinehnuteľností)nebolvlastníkompredmetnejnehnuteľnosti,niejevzmysle
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (1VObdo/2/2020) spôsobilá prelomiť zásadu nemo plus
iuris a odvolací súd sa ňou ani bližšie nezaoberal. Predmetom daného sporu o určenie vlastníckeho

práva ku konkrétnej nehnuteľnosti (bytu) nebolo ani skúmanie postupu príslušnej správy katastra,
ktorá opakovane povolila vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatných zmlúv a už vôbec
nie vzájomné vyporiadanie sa účastníkov absolútne neplatných prevodných zmlúv (vrátane vydania
prípadného bezdôvodného obohatenia). Všetky tieto otázky presahujú rámec predmetného sporu o
určenie vlastníckeho práva k bytu, pričom dovolací súd nesúhlasí ani s námietkou, že odvolací súd

nezohľadnil synalagmatickú povahu vzťahu z neplatnej zmluvy, keď vrátenie vlastníctva bytu žalobkyni
je hmotnoprávne podmienené vrátením nesplatenej časti úveru (predstavujúcej nadobúdaciu cenu), čo
musí byť vyjadrené v petite žaloby a tiež vo výroku súdneho rozhodnutia. Závery uznesenia veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo/3/2022 zo 17. októbra 2022 (R 59/2022) nie
sú v tomto spore aplikovateľné, pretože predmetom sporu nebolo vzájomné vyporiadanie sa účastníkov

absolútne neplatných prevodných zmlúv. Žalobkyňa nežiadala od žalovaných, aby jej vrátili vlastnícke
právokbytu,aležiadalaurčiť,žejevýlučnouvlastníčkoubytu,atonazákladeprejudiciálnehoposúdenia
zmluvy o zabezpečení záväzku ako absolútne neplatného právneho úkonu, na základe ktorého nemohlo
dôjsť k prevodu vlastníckeho práva zo žalobkyne na spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. a následne
ani na žalovaných 1/ až 4/. Predmetom daného sporu nie je ani poskytnutie primeranej náhrady alebo

kompenzácie zo strany štátu žalovaným 3/ a 4/ v súvislosti s tvrdeným nesprávnym postupom správy
katastra. Predmetný spor vyriešil medzi stranami spornú otázku, kto je vlastníkom bytu (a s tým súvisiace
právne otázky prípustnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva a pasívnej vecnej legitimácie všetkých
žalovaných) a žiadne ďalšie právne otázky strany sporu v konaní pred súdom prvej inštancie riešiť aninežiadali. Úvahy dovolateľov majú z väčšej časti povahu novej, v doterajšom priebehu sporu nepoužitej
argumentácie,pričomvdovolacomkonanísútzv.novotyneprípustné,svýnimkouskutočnostíadôkazov
na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Na základe uvedeného

dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia nimi uplatnený dovolací dôvod nesprávneho právneho
posúdenia veci nevymedzili tak, ako to predpokladá zákon (§ 432 v spojení s § 421 ods. 1 CSP).

42. S poukazom na vyššie uvedené hodnotil dovolací súd aj návrh dovolateľov na prerušenie
dovolacieho konania postupom podľa § 445 CSP, t. j. v súvislosti s podaním žiadosti ESĽP o vydanie

poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcicm sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd
uvedených v Dohovore. Pre rozhodnutie o dovolaní žalovaných nebolo potrebné sa zaoberať žiadnou
z otázok, ktoré dovolatelia navrhli predložiť ESĽP. Zároveň ani žiadne z rozhodnutí ESĽP, na ktoré
poukázali dovolatelia, nebolo vydané v skutkovo a právne obdobnej veci, teda v spore o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dovolací súd preto návrh dovolateľov na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

43. Dovolací súd uzaviera, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/ nie je prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, z
ktoréhodôvodudovolacísúddovolanieodmietolpodľa§447písm.c)CSP.Keďžedovolateľmiuplatnený
dovolací dôvod podľa § 421 CSP nie je vymedzený spôsobom predpokladaným zákonom, dovolací súd
dovolanie odmietol aj podľa § 447 písm. f) CSP.

44. O návrhu na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súd nerozhodoval, pretože to vzhľadom na neprípustnosť dovolania žalovaných 3/ a 4/ nepovažoval za
potrebné.

45. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalovaným 3/ a 4/, ktorí úspech v konaní nemali (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

46. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.