Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15Sa/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201000
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1018201000.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B. C.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, E., štátny občan SR, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky, so sídlom Nám. generála Viesta č. 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žiadosťou zo dňa 08. januára 2018 požiadal žalobca Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o
priznanievýsluhovéhodôchodku.Vojenskýúradsociálnehozabezpečeniarozhodnutímč.VÚSZ-17523-
BA/2018zodňa06.apríla2018výsluhovýdôchodokžalobcovinepriznal,pretožemunároknavýsluhový
dôchodok nevznikol.

2. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote písomné odvolanie,
v ktorom Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia vytýkal, že nerešpektoval čestné vyhlásenie

dvoch svedkov o priebehu jeho služby, vojenskej príprave a vojenskom výcviku, že napriek jeho
písomnému návrhu neustanovil súdneho znalca, ktorý by objasnil, aký druh služby konal, odkedy a v
akej kategórii funkcií, že spochybňuje jeho dobrovoľný vstup do vojska v zmysle príslušných ustanovení
branného zákona, že nepredložil oficiálny rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho
štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole z I. kategórie funkcií, že mu nezapočítal
zvýhodneným zápočtom jeho službu, počas ktorej vykonával práce s nebezpečnými látkami a že sa
účelovo nevyjadril k jeho upozorneniam, ktoré sa týkali zákazu detskej práce, zákazu povolávania

mladistvých osôb do vojska a nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl. Ďalej poukázal na
žiadosť o prijatie na štúdium, potvrdenie o prijatí na štúdium na vojenskú strednú odbornú školu,
povolávací rozkaz, vysvedčenia, fotografie študentov so zbraňami a vojenskú knižku, ako aj na iné
skutočnosti, napr. štúdium za stráženým ostnatým plotom, výkon 24-hodinovej dozornej služby, vojenský
výcvik v poľných podmienkach, politické školenia, zákaz nosenia civilného odevu, držanie stálej bojovej
pohotovosti v čase mieru, nočné poplachy, nosenie zbraní, poberanie služného vo výške 30 Kčs a
povinnosť dodržiavať vojenské predpisy, ktoré podľa jeho názoru svedčia o tom, že už od prijatia na

vojenskú strednú odbornú školu s ním bolo zaobchádzané ako s vojakom Československej ľudovej
armády, a preto sa, podľa jeho názoru, musí doba odo dňa nástupu na vojenskú strednú odbornú
školu hodnotiť v I. alebo II. kategórii funkcií. Ďalej uviedol, že pojem „služba“ je oveľa širší, než
ako ho prezentuje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia a niektoré orgány štátnej správy vrátaneMinisterstva obrany Slovenskej republiky, Ministerstva obrany Českej republiky, Sociálna poisťovňa
alebo sudcovia niektorých krajských súdov. Obsiahlou úvahou dospel k záveru, že aj štúdium žiakov v
prvých ročníkoch na vojenskej strednej odbornej škole môže byť hodnotené v I. kategórii funkcií, a to už

od15.rokuveku.Taktiežnamietal,žerozkazojehoprepustenídozálohyjenelegitímnyapožadoval,aby
Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia predložil poverenie vydané ministrom národnej obrany ČSSR,
ktoré oprávňovalo generálplukovníka F. D. G. na jeho prepustenie do zálohy. Poukázal na porušovanie
zákona pri poberaní tzv. ,,služného“ ako finančného príjmu, ktorý by sa podľa jeho názoru mal považovať
ako príjem na účely dôchodkového zabezpečenia, v dôsledku čoho by vojenským dôchodcom mohli byť

zvýšené ich výsluhové dôchodky.

3. Napadnutým rozhodnutím č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 potvrdil. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmaním obsahu predloženého spisového materiálu viažuceho

sa k predmetnej veci zistil, že žalobca bol od 05. septembra 1968 do 31. júla 1972 žiakom Vojenskej
strednej odbornej školy strojníckej vo Vyššom delostreleckom učilišti B. a v priebehu tohto štúdia od 03.
augusta 1970 do 31. júla 1972 vykonal základnú vojenskú službu. Od 01. augusta 1972 do 31. decembra
1980 bol v služobnom pomere vojaka z povolania v rôznych funkciách, a to:
- od 01. augusta 1972 do 28. októbra 1975 správca skladu nedotknuteľných zásob - starší zbrojár,

- od 29. októbra 1975 do 01. februára 1976 náčelník skupiny - technik pre PTRS,
- od 02. februára 1976 do 26. septembra 1977 technik tankového práporu,
- od 27. septembra 1977 do 24.októbra 1977 technik pre výzbroj a
- od 25. októbra 1977 do 31. decembra 1980 správca skladu munície.

4. Ďalej uviedol, že dňom 31. decembra 1980 bol žalobca rozkazom veliteľa Východného vojenského
okruhu (vo veciach kádrových) č. 125 z 09. septembra 1980 prepustený zo služobného pomeru vojaka
z povolania, pretože po splnení povinnosti k ďalšej službe požiadal o prepustenie s odôvodnením, že do
československej ľudovej armády vstupoval podľa predpisov platných pred 01. januárom 1979. Služobný
pomer žalobcu vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní. Poznamenal, že v čase

skončenia služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z povolania upravoval zákon
č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 76/1959 Zb.“) a zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 121/1975 Zb.“). Konštatoval, že nakoľko ku dňu skončenia služobného pomeru
žalobcadosiaholvek28rokovajehoslužobnýpomertrval10skončenýchrokov,podmienkynapriznanie

príspevku za službu nesplnil. Ďalej konštatoval, že podmienky pre vznik nároku na plný starobný
dôchodok žalobca v čase skončenia služobného pomeru nesplnil taktiež z dôvodu nedosiahnutia
potrebného fyzického veku a požadovanej doby zamestnania, vrátane doby trvania vojenskej služby.

5. Dôvodil, že keďže nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje a jej výška sa stanovuje

podľa právnych predpisov platných v čase vzniku nároku na jej priznanie v spojitosti so skutkovým
stavom, tak posúdenie splnenia podmienok žalobcu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa
zákona č. 114/1998 Z. z. je podľa jeho názoru bezpredmetné, pretože služobný pomer žalobcu skončil
30. decembra 1980, t. j. pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Mal za to, že z tohto dôvodu je
právne irelevantné posudzovať aj splnenie podmienok pre vznik nároku na výsluhový dôchodok žalobcu

podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Uviedol, že výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia
poskytovanej z osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo možné priznať vojakom z povolania,
ktorých služobný pomer skončil najskôr dňom 01. mája 1998.

6. K námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej strednej odbornej

škole do I. alebo II. kategórie funkcií, uviedol, že odvod žiakov vojenských stredných odborných škôl sa
uskutočňoval spravidla v 1. polroku kalendárneho roku, v ktorom končilo štúdium 2. ročníka príslušnej
školy. Tí, ktorí boli uznaní schopnými výkonu vojenskej služby, sa stávali vojakmi v základnej službe
dňom nástupu na vojenské sústredenie pred zahájením štúdia 3. ročníka. Podľa údajov z osobného
spisu sa žalobca stal vojakom v základnej službe dňom 03. augusta 1970. Pokiaľ žalobca namietal,

že jeho vojenská služba začala skôr, a to dňom dobrovoľného prevzatia brannej povinnosti, ktorým je
podľa jeho názoru deň nástupu do 1. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole, pretože dobrovoľne
podpísal prihlášku na štúdium, tak k tomu uviedol, že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb. dobrovoľnemohli prevziať brannú povinnosť len osoby, ktoré nepodliehali brannej povinnosti, avšak taktiež najskôr
01. januárom roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov.

7. K námietke žalobcu, ktorou namietal platnosť rozkazu o jeho prepustení a žiadal, aby Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia tento rozkaz dal do súladu s právnym poriadkom Slovenskej republiky uviedol,
že do pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia patrí výlučne sociálne zabezpečenie
vojakov, t. j. rozhodovanie vo veciach nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia,
výsluhového zabezpečenia a vo veciach týkajúcich sa služieb sociálneho zabezpečenia. Zdôraznil, že

v pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nie je posudzovanie, či rušenie personálnych
rozkazov prepustených vojakov z povolania, a preto Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nemôže
vo veci žiadnym spôsobom konať.

8. K námietke žalobcu o započítanie jeho doby služby zvýhodneným zápočtom uviedol, že do 31.
decembra 1975 zvýhodnený zápočet pri bezprostrednej práci s nebezpečnými bojovými, trhavými

látkami upravoval predpis Ministerstva národnej obrany evid. zn. Fin-6-1/1966 Sociálne zabezpečenie
vojakov z povolania v znení neskorších doplnkov (ďalej len „predpis Fin-6-1/1966“), ktorý bol vydaný
na základe zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Podľa
prílohy č. 1 k predpisu Fin-6-1/1966 muselo ísť o činnosť vojaka z povolania najmä pri laboratórnych
prácach, výrobe a pri pokusných prácach väčšieho rozsahu. Poukázal na to, že zvýhodnený zápočet

sa vzťahoval výlučne na osoby, v ktorých pracovnej činnosti skutočne prevažovala práca (viac ako
50 % činnosti) a mala škodlivý vplyv na ich zdravie. Výkon týchto funkcií sa evidoval na evidenčných
listoch. Prijatím zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení bol zákon č. 101/1964 Zb. zrušený.
Na vykonanie zákona č. 121/1975 Zb. bol vydaný rozkaz ministra národnej obrany ČSSR č. 1 z 04.
januára 1976 - Zmeny predpisov v československej ľudovej armáde v súvislosti s vydaním zákona č.

121/1975 Zb. (ďalej len „rozkaz MNO č. 1/1976“). Podľa prílohy č. 1 k rozkazu MNO č. 1/1976, na
ktorú žalobca poukázal vo svojom odvolaní, do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho
stupňa nebezpečnosti sa podľa písm. c) zaraďovala služba vojakov z povolania, ktorí po uvedenú dobu
vykonávali funkcie zahŕňajúce bezprostredné práce s nebezpečnými bojovými trhavými, otravnými a
rádioaktívnymi látkami a pôvodcami zvlášť nebezpečných nákaz, vymedzené vykonávacími predpismi,

avšak muselo ísť výhradne o osoby, v ktorých pracovnej činnosti trvalo skutočne prevažovali (t. j.
tvorili viac než 50 % ich činnosti) práce uvedeného charakteru a mali škodlivý vplyv na ich zdravie.
Poznamenal, že aby žalobca spĺňal podmienky na zaradenie jeho služby do okruhu funkcií špeciálnej
povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva podľa predpisu Fin-6-1/1966 alebo rozkazu MNO
č. 1/1976, musel by vykonávať funkcie, pri ktorých by viac ako 50% služobnej činnosti bezprostredne

manipuloval s nebezpečnými látkami. Nakoľko sa v osobnom spise žalobcu nenachádza relevantný
doklad o skutočnosti, že by žalobcom vykonávaná činnosť mala charakter funkcie špeciálnej povahy,
resp. mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, mal za to, že funkcie vykonávané žalobcom (správca
skladu nedotknuteľných zásob – starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a správca skladu
munície) tieto podmienky nespĺňali.

9. K námietke žalobcu o jeho činnosti pyrotechnika uviedol, že k tejto problematike sa Ministerstvo
obrany, Sekcia ľudských zdrojov vyjadrila listom č. SEĽUZ-44-12-2/2015-OdsP z 20. augusta 2015,
v ktorom okrem iného uviedla, že podľa vtedajších predpisov (predpis Fin-6-1/1966 a rozkaz MNO
č. 1/1976) musela byť splnená podmienka, aby v pracovnej činnosti vojaka z povolania skutočne

prevažovala činnosť pyrotechnika, t. j. aby tvorila viac ako 50% jeho činnosti. Tieto činnosti síce
žalobca vykonával najmä v rokoch 1979 a 1980, avšak trvale skutočne neprevažovali v jeho služobnej
činnosti. Bol toho názoru, že iba vydanie „pyrotechnického preukazu“, resp. výkon funkcie pomocného
pyrotechnika nezakladalo právo na zvýhodnený zápočet služobnej doby.

10. K námietke žalobcu o nerešpektovaní dvoch čestných vyhlásení o tom, že jeho štúdium v 1.
a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole v čase od 01. septembra 1968 do 31. júla 1970
bolo vojenskou činnou službou (resp. ostatnou službou) zaradenou do I. kategórie funkcií, a preto je
potrebné jeho nároky na sociálne zabezpečenie posudzovať od veku 15 rokov, uviedol, že Vojenský
úrad sociálneho zabezpečenia vo svojom rozhodnutí ich neakceptovanie správne odôvodnil tým, že

uvedené skutočnosti nie je možné preukazovať čestným vyhlásením. Podotkol, že tieto skutočnosti sú
predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu, ktorý ich posudzuje v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi.11. K námietke žalobcu o neustanovení súdneho znalca uviedol, že podľa zákona č. 71/1967 Zb.
na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutočný stav veci a ktoré
sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a

ohliadka. Uviedol, že skutočný stav veci, t. j. priebeh štúdia a vojenskej služby, má správny orgán
za preukázaný z osobného spisu žalobcu. Túto skutočnosť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia
nepotrebuje preukazovať znaleckým posudkom. Poukázal na to, že posúdenie skutkového stavu s
právnym stavom vo vzájomných súvislostiach vrátane zhodnotenia doby služby žalobcu je vo výlučnej
právomoci Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, resp. jeho (žalovaného), a preto nemôže byť

predmetom znaleckého dokazovania.

12. K námietke žalobcu, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálny rezortný
zoznamfunkcií,ktorýbyoprávňovalvylúčeniejehoštúdiav1.a2.ročníkunavojenskejstrednejodbornej
škole z I. kategórie funkcií, uviedol, že problematiku štúdia žiakov na vojenských stredných školách
upravoval čl. 15 predpisu Kádr-1-5/1967. Opätovne poukázal na to, že vojenská činná služba mohla

začať najskôr vykonaním základnej služby, ktorú mohli žiaci vykonať najskôr v roku, v ktorom dovŕšili
17. rok veku. Vychádzajúc z uvedeného podľa jeho názoru nevznikol dôvod vydávať zoznamy, ktoré by
zvlášť upravovali nezaradenie štúdia na vojenskej strednej odbornej škole v 1. a 2. ročníku do I. alebo
II. kategórie funkcií. Na základe uvedeného považoval námietky žalobcu za nedôvodné.

13. K námietkam žalobcu týkajúcim sa zákazu detskej práce, zákazu povolávania mladistvých osôb
do vojska, nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl a poberaní služného, sa nevyjadril
s odôvodnením, že nesúvisia s predmetom konania.

II.
Žaloba

14. Žalobou doručenou súdu dňa 06. júla 2018 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného (č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania

výsluhového dôchodku) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe opakoval
námietky, ktoré uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č.
VÚSZ-17523-Ba/2018zo6.apríla2018,ato:ignorovaniečestnýchvyhláseníavypočutiedvochsvedkov
z prostredia vojenskej strednej odbornej školy raketového vojska a delostrelectva v Martine z rokov
1968-1972, spochybňovanie dobrovoľného vstupu do vojska podľa Branného zákona č. 92/1949 Zb.,

prideľovanie strelných zbraní a chladných zbraní do roku 1991 žiakom stredných škôl, nepredloženie
oficiálneho rezortného zoznamu funkcií MNO ČSSR, ktorý by oprávňoval vylúčiť dobu jeho štúdia v 1. a
2. ročníku VSOŠ RVD z I. kategórie funkcií až do fyzického veku 15 rokov rovnako, ako mali vrstovníci
banícki učni alebo fúkači skla v Lednických Rovniach. Ďalej uviedol, že žalovaný úmyselne zamlčal
skutočnosť, že z titulu jeho funkcie náčelníka dielne pre kontrolu a opravy protitankových riadených striel,

pyrotechnika a zároveň aj správcu muničného skladu sa na jeho osobu vzťahuje príloha č. 1 k rozkazu
MNO ČSSR č. 1/1976. Namietal aj znenie poučenia v napadnutom rozhodnutí.

III.
Vyjadrenia účastníkov

15. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25. júla 2018 žalovaný poukázal na prílohu 1 Nařízení
náčelníka generálního štábu Čs. lidové armády 1. zástupce ministra národní obrany, číslo 11 z
02. augusta 1985 (ďalej len „Nariadenie č. 11“), ktorá obsahuje Smernicu pre spracovanie výkazu
dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, pre

zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre
sociálne zabezpečenie (ďalej len „Smernica“) a rovnako poukázal aj na prílohu č. 1 a 3 k Smernici.
Z uvedeného mal za preukázané, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ neboli vojakmi v činnej službe a
počas štúdia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ začali
vykonávať základnú vojenskú službu až v 3. ročníku VSOŠ. Uviedol, že štúdium po skončení povinnej

školskej dochádzky sa u žiakov VSOŠ vykazovalo v zmysle Smernice v I. a II. časti výkazu ako doba
občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Bol toho názoru, že žiaci 1. a 2. ročníka
VSOŠ počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru vojaka z povolania
mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby, a preto toto nebolo dobou výkonu vojenskej činnejslužby. Poukázal na to, že doba výkonu základnej vojenskej služby zodpovedala § 5 ods. 2 zákona č.
92/1949 Zb., v zmysle ktorého občan mohol byť vojakom najskôr od prvého dňa roka, v ktorom dosiahol
vek 17 rokov. Z vyššie uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že činnosť, ktorú žalobca vykonával pred

nástupom na základnú vojenskú službu, nemohla byť výkonom vojenskej služby, aj keď mohla v rôznom
rozsahu a intenzite vykazovať znaky vojenskej služby alebo zamestnania, ktoré odôvodňujú zaradenie
do I. alebo II. pracovnej kategórie. Konštatoval, že v čase, keď bol žalobca žiakom 1. a 2. ročníka VSOŠ,
v žiadnom prípade nevykonával vojenskú činnú službu v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb.,
ani službu vojaka z povolania v zmysle § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ani službu v ostatných

prípadoch podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., a preto nie je možné postavenie žiaka
zamieňať za druh vykonávanej funkcie ako požiadavky zaradenia do I. alebo II. kategórie funkcií. Ďalej
poukázal na Smernicu, v ktorej je uvedené, že žiaci VSOŠ vykonávali základnú službu v 3. a 4. ročníku.
Keďže základná služba je podľa § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. vojenskou činnou službou, je možné
dobu vojenskej služby žalobcu počítať najskôr odo dňa začatia školského roku, v ktorom nastúpil do 3.
ročníka VSOŠ a začal výkon základnej služby. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že žiaci 1. a 2.

ročníka nevykonávali základnú (náhradnú) vojenskú službu. Na účely dôchodkového zabezpečenia sa
v súlade s platnou právnou úpravou a vykonávacími predpismi štúdium žiakov v 1. a 2. ročníku VSOŠ
vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie. Vzhľadom na vyššie uvedené
považoval za zrejmé, že zákon a Nariadenie č. 11 stanovovali formálne kritériá pre posudzovanie doby
štúdia na VSOŠ a neobsahovali zmocnenie pre odchylné posúdenie tejto doby u jednotlivca, na základe

jej obsahu či podobnosti so službou vykonávanou po dosiahnutí 18. roku veku v I. alebo II. kategórii
funkcií, preto akékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo konaním
v rozpore so spôsobom, ktorý pre jej posudzovanie ustanovuje zákon, a preto považoval akékoľvek
žalobcove požiadavky prednesené v priebehu správneho ako aj súdneho konania za irelevantné.
Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca svoje tvrdenia o započítateľnosti doby štúdia v 1. a 2.

ročníku na VSOŠ do doby činnej služby ničím nepodložil a teda ani nepreukázal (napr. relevantnými
rozhodnutiami súdov, ktoré by sa týkali tejto problematiky). K opakovaným námietkam žalobcu týkajúcim
sa tej skutočnosti, že sa údajne nezaoberal hodnotením obdobia štúdia žiakov 1. a 2. ročníka na VSOŠ
na účely hodnotenia tejto doby štúdia ako doby výkonu vojenskej činnej služby tak, ako to požaduje
žalobca, uviedol, že ich v plnom rozsahu neuznáva, nakoľko sa z jeho strany jedná o vyvrátené tvrdenia.

Vplnomrozsahuodkázalnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia,akoajnaodôvodnenierozhodnutia
č. VÚSZ-17523-BA/2018 z 6. apríla 2018. V súvislosti s námietkou žalobcu, že časť jeho služby
(funkcia správca skladu nedotknuteľných zásob - starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a
správca skladu munície) mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom, tak v celom rozsahu poukázal na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (str. 6 a 7), v ktorom jednoznačne dospel k záveru o nemožnosti

aplikovať zvýhodnený zápočet na sporné obdobie výkonu služby žalobcu. Ďalej uviedol, že žalobca
v žalobe na pomerne veľkom priestore predniesol svoje subjektívne domnienky a názory súvisiace s
niektorými aspektmi, činnosťami a podmienkami štúdia žiakov na VSOŠ (napr. zákaz detskej práce a
pod.), ktoré však z pohľadu konania vedeného pred príslušnými správnymi orgánmi, ako aj z pohľadu
predmetného súdneho konania, považoval za irelevantné pre posudzovanie otázky (ne)zákonnosti

napadnutéhorozhodnutia.Vtejtosúvislostiuviedol,ženebolpovinnývnapadnutomrozhodnutíreagovať
na všetky námietky žalobcu (miestami úvahového charakteru), ale jeho povinnosťou bolo posúdiť všetky
tie,ktorésúviselispredmetomkonaniaabolipodstatnéprenapadnutérozhodnutie,čopodľajehonázoru
aj urobil. Žiadal, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

16. V písomnom vyjadrení zo dňa 25.09.2018 (replike) žalobca namietal, že žalovaný k vyjadreniu
k žalobe priložil Nariadenie č. 11 z roku 1985, ktoré sa podľa jeho názoru nemôže vzťahovať na jeho
osobu, pretože odišiel z armády 31. decembra 1980. Ďalej uviedol v zásade totožné argumenty ako
v žalobe.

17. Žalovaný dupliku nepodal.

IV.
Rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave a kasačného súdu

18. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-110 z 02. apríla 2024 vyzval žalobcu
na doplnenie žaloby a odstránenie jej neúplnosti tak, že označí tento druh žaloby, uvedie dôvody
žaloby – opíše konkrétne skutkové skutočnosti, v čom žalobca vidí nezákonnosť napadnutéhorozhodnutia, opíše konkrétne rozhodujúce skutočnosti, na ktorých je postavené tvrdenie žalobcu
o nesprávnosti rozhodnutia, resp. postupu žalovaného – musia byť uvedené konkrétne dôvody
nezákonnosti rozhodnutia a označí všetky dôkazy, ktorých sa žalobca dovoláva.

19. Dňa 15. apríla 2024 žalobca doručil správnemu súdu podanie označené ako „ŽALOBA PROTI
NEČINNOSTIMOSR–doplneniedôkazuOdpovedeMOSRčís.j.:SEĽUZ-80-7/2024“,ktoréhoprílohou
bola Odpoveď Ministerstva obrany SR čís. j.: SEĽUZ-80-7/2024 z 27. marca 2024.

20. Dňa 25. apríla 2024 bolo správnemu súdu doručené podanie žalobcu označené ako „VYJADRENIE
ŽALOBCU K ZAMIETNUTIU ŽIADOSTI MO SR O VÝSLUHOVÝ DÔCHODOK“, v ktorom žalobca
uviedol, že predmetom žaloby je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (č.
SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku). V rozsiahlom,
29-stranovom podaní, žalobca uviedol v zásade totožné argumenty, ako v jeho predošlých podaniach.
Poukazoval aj na porušenia ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnoprávnych

dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskej strednej odbornej škole. K podaniu
žalobca pripojil kópie listinných dôkazov v počte 51. Žiadal nariadiť pojednávanie vo veci. Totožné
argumenty žalobca uviedol aj vo svojom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 28.11.2025.

21. Uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-255 z 13. júna 2024 správny súd vyzval žalobcu, aby doplnil

a opravil, resp. zosúladil svoje podanie zo dňa 06. júla 2018 označené ako „Návrh na preskúmanie
rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky čís. j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28.06.2018
vo veci nepriznania výsluhového dôchodku“, Doplnenie podania doručené súdu dňa 15. apríla 2024
označené ako „Žaloba proti nečinnosti MO SR.“, Doplnenie podania doručené súdu dňa 25. apríla 2024
označené ako „vyjadrenie žalobcu k zamietnutiu žiadosti MO SR o výsluhový dôchodok“ tak, že uvedie,

čo týmto podaním sleduje a v prípade, ak žalobca svojím podaním mienil podať, správnu žalobu v
sociálnychveciachuvedie,čižiadapreskúmaťrozhodnutieMinisterstvaobranySlovenskejrepublikyčís.
j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku, ďalej označí
tento druh žaloby, označí žalovaného, označí konanie alebo vec, v ktorej sa žalobca domáha nápravy,
resp. číslo napadnutého rozhodnutia, uvedie deň vydania rozhodnutia a deň jeho doručenia alebo iného

oznámenia žalobcovi, opíše rozhodujúce skutočnosti, označí dôkazy, ak sa ich žalobca dovoláva, uvedie
žalobný návrh, teda ako žiada vo veci rozhodnúť; a pre prípad, že svojím podaním mienil podať žalobu
proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 242 a nasl. SSP), ďalej označí tento druh žaloby, označí
konanie alebo vec, v ktorej sa žalobca domáha odstránenia nečinnosti, uvedie žalobné body, uvedie
jasný, presný a zrozumiteľný žalobný návrh, doručí súdu oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti

podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom. Žalobca na predmetné uznesenie
nereagoval.

22. Správny súd uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-262 z 02. septembra 2024 podanie žalobcu označené
ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Ministerstva obrany SR čís. j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z

28.06.2018, vo veci nepriznania výsluhového dôchodku“ z 06. júla 2018 vrátane jeho doplnení z 15.
apríla 2024 a 25. apríla 2024 odmietol z dôvodu, že žalobcove podanie vo veci samej z 06. júla 2018
vrátane jeho doplnení má také vady, pre ktoré nie je možné v konaní pokračovať, najmä z neho vôbec
nie je zrejmé, aký typ žaloby vlastne žalobca mienil podať (či správnu žalobu v sociálnych veciach alebo
žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy), a žalobca vady podania vo veci samej neodstránil v

lehote určenej správnym súdom.

23. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej poukázal na uznesenie č. k.
BA-6Sa/58/2018-110 zo dňa 02. apríla 2024, ktorým bol vyzvaný na odstránenie vád podania zo 06. júla
2018. Žalobca vyhodnotil túto výzvu za nespravodlivú. Žalobca uznal, že si je vedomý, že pre správny

súd ide o zložitý prípad zneužívania mladistvého na zakázanú vojenskú prípravu a zakázaný ostrý
výcvik, bezohľadné obmedzovanie slobody pohybu bez opory v zákone, či v civilizovanom svete všade
zakázanú výchovu detských vojakov. Pýtal sa, či táto vojenská príprava a vojenský výcvik mladistvých
formou bezprostredného výkonu vojenskej služby v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy,
ktorú musel reálne absolvovať, naozaj musela byť nevyhnutnou a neoddeliteľnou súčasťou drsnej

prípravy na jeho budúce vojenské povolanie v regulárnych kasárňach ČSĽA a za daných vojenských
podmienok. V uvedenej súvislosti poukázal na § 3 ods. 1 Nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. o
zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Žalobca
kompetentným odporúčal, aby si prečítali bod 4 „Škol-2-6 Štatút VSOŠ“, kde je zadefinované, ževojenské stredné odborné školy sú pevnou súčasťou armády. V súvislosti s výzvou správneho súdu
zo dňa 02. apríla 2024 žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 25. apríla 2024
aktualizoval svoje argumenty a podložil ich desiatkami dôkazov v rozsahu 29 strán, pričom slovo

„nečinnosť“ je tam spomenuté iba jedenkrát v kontexte, že ide o nezákonnosť správneho orgánu, ktorý
odmietal konať aj v prípadoch podania žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z.; ani navrhovaný petit
nesúvisel s nečinnosťou. Správny súd tak mal vychádzať z posledného perfektného podania žalobcu z
25. apríla 2024. Preto tvrdil, že všetky vady boli odstránené týmto podaním. Správnemu súdu vytýkal
nepochopenie jeho argumentácie.

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Ssk/122/2024 z 27. augusta
2025 uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6Sa/58/2018-262 zo dňa 02. septembra 2024
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd na základe dôvodov, ktoré žalobca uviedol
na úvodných piatich stranách (z 24 strán) konštatoval, že dôvod, pre ktorý správny súd považoval
podaniežalobcudoručenésúdudňa06.júla2018zanezrozumiteľnéaleboneúplné,vyhodnotilaposúdil

nesprávne. Poukázal na to, že v prípade inštitútu neformálneho posudzovania správnej žaloby fyzickej
osoby v sociálnych veciach je zníženie štandardu požiadaviek kladených na podanie fyzickej osoby
kompenzované neformálnym prístupom pri posudzovaní podania správnym súdom, ktorého primárnou
rolou je ustáliť, aké rozhodnutie alebo opatrenie, a ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané
(rozhodnutie NSS SR sp. zn. 6Ssk/25/2022).

V.
Relevantné právne predpisy

25. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom

súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto

zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych
žalobách v sociálnych veciach.

27. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

29. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je

žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a
§ 182 ods. 1.

30. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo
doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.

31. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými
bodmi.

32. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom

ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“), vojakmi z povolania
sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom
pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.33. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb., príspevok za službu (ďalej len „príspevok“) patrí vojakom
z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až e), ktorí
vykonávali službu v ozbrojených silách najmenej 20 rokov a pri prepustení dosiahli vek aspoň 40 rokov.

Minister národnej obrany Československej socialistickej republiky a minister vnútra Československej
socialistickej republiky môžu vojakom prepusteným podľa § 26 ods. 2 písm. f) alebo vojakom, ktorých
služobný pomer zanikol odňatím vojenskej hodnosti alebo vyslovením jej straty, priznať príspevok, ak
sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa.

34. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom ku dňu
skončenia služobného pomeru žalobcu, na plný starobný dôchodok má nárok vojak z povolania, ktorý
bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v dobe služby v ozbrojených silách (§ 13) dosiahol vek aspoň
a)55rokov,akvykonávalnajmenej20rokovslužbuvozbrojenýchsiláchzaradenúdoI.kategóriefunkcií,
b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ozbrojených silách zaradenú do II. kategórie
funkcií.

35. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), dávky výsluhového zabezpečenia
poskytované policajtovi a profesionálnemu vojakovi závisia od doby trvania služobného pomeru v
ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch, Hasičskom a záchrannom zbore, Horskej

záchrannej službe, Národnom bezpečnostnom úrade, Slovenskej informačnej službe a ozbrojených
silách a od sumy služobného platu, ktorý dosiahli v ustanovenom období pred vznikom nároku na dávku.

36. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou
na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový

dôchodokaprevýškutýchtodávokjedobavýkonuzákladnejvojenskejslužbyalebonáhradnejvojenskej
služby, alebo prípravnej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe
jej výkonu.

37. Podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z., dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou

na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový
dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných
zboroch, v ozbrojených zboroch a v ozbrojených silách Československej republiky, Československej
socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 1. januárom 1993.

38. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení účinnom v rozhodnej dobe (ďalej len
„zákon č. 92/1949 Zb.“), branná povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak
však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6 ods. 1), dňom prevzatia. Trvá do 31. decembra roku, v ktorom občan
dovŕši 60. rok. Osoby staršie majú brannú povinnosť, len ak konajú činnú službu v čase mimoriadnych
opatrení (§ 46 ods. 4), alebo ak im bol na ich žiadosť čas trvania brannej povinnosti predĺžený (§ 22

ods. 3).

39. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb., služobnou povinnosťou je povinnosť vojenských osôb
včas nastúpiť a vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2).

40. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., vojenská činná služba zahrnuje:
a) základnú službu (§ 27),
b) náhradnú službu (§ 28),
c) ďalšiu službu (§ 37),
d) službu vojakov z povolania (§ 25, ods. 1),

e) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3),
f) vojenské cvičenia (§ 39) a
g) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1, § 47, ods. 1, § 49, ods. 2).

41.Podľa§20ods.4zákonač.92/1949Zb.,vojaci,ktoríplnianiektorúzpovinností,uvedenýchvodseku

2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby.42. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb., služobná povinnosť vzniká dňom odvedenia. Týmto dňom
saodvedenízaraďujúdovojskaastávajúsavojakmi.Aždodňanastúpeniazákladnej(náhradnej)služby
označujú sa vojaci výrazom „odvedenci“.

43. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení platnom v rozhodnej
dobe, služba vojakov z povolania (ďalej len „služba“) vykonávaná pred 1. januárom 2000 je zaradená na
účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií do I. alebo II. kategórie. Služba
vykonávaná po 31. decembri 1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie

III. pracovnej kategórie.

VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom

44. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa
okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov
uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak
§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne

súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

45. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave
pod pridelenou spisovou značkou 6Sa/58/2018. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný
Správny súd v Bratislave. Na Správnom súde v Bratislave bola vec pôvodne prejednávaná pod sp.
zn. BA-6Sa/58/2018 – uvedená vec náhodným výberom napadla samosudcovi do oddelenia 15Sa,
ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou BA-6Sa/58/2018. Po vrátení veci Najvyšším

správnym súdom Slovenskej republiky Správnemu súdu v Bratislave bola vec zapísaná pod novú sp.
zn. 15Sa/14/2025.

46. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10,
§ 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovaného podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho
spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri
svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu
veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru,

že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol s nariadením pojednávania dňa 09.12.2025, na
ktorom žalobca aj žalovaný zotrvali na všetkých svojich argumentoch už uvedených v priebehu konania
(vo svojich podaniach).

47. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného

č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie
Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018
o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi potvrdil.

48. Žalobcove námietky v predmetnej veci sa týkali: započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej

strednej odbornej škole do I. alebo II. kategórie funkcií; začiatku jeho vojenskej služby, a to
dňom dobrovoľného prevzatia brannej pohotovosti – dňom nástupu do 1. ročníka na vojenskej
strednej odbornej škole; posúdenie platnosti rozkazu o jeho prepustení; započítania jeho doby služby
zvýhodneným zápočtom; otázok činnosti pyrotechnika, nerešpektovania dvoch čestných vyhlásení
o tom, že štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole v čase od 1. septembra 1968 do

31. júla 1970 bolo vojenskou činnou službou (resp. ostatnou službou) zaradenou do I. kategórie funkcií,
a preto je potrebné nároky žiadateľa o výsluhový dôchodok na sociálne zabezpečenie posudzovať od
veku 15 rokov, v neustanovení znalca a že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálnyrezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej
odbornej škole z I. kategórie funkcií.

49. Ďalšie námietky žalobcu, ktoré smerovali proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 sa týkali zákazu detskej práce, zákazu
povolávania mladistvých osôb do vojska, nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl a poberania
služného – správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že týmito ďalšími námietkami žalobcu sa zaoberať
v predmetnej veci nebude, nakoľko nesúvisia s predmetom tohto konania.

50. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol od 5. septembra 1968 do 31. júla 1972
žiakom Vojenskej strednej odbornej školy strojníckej vo Vyššom delostreleckom učilišti B. a v priebehu
tohto štúdia od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 vykonal základnú vojenskú službu.

51. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol od 1. augusta 1972 do 31. decembra

1980 v služobnom pomere vojaka z povolania v rôznych funkciách, a to:
- od 1.augusta 1972 do 28. októbra 1975 správca skladu nedotknuteľných zásob – starší zbrojár;
- od 29. októbra 1975 do 1. februára 1976 náčelník skupiny – technik pre PTRS;
- od 2. februára 1976 do 26. septembra 1977 technik tankového práporu;
- od 27. septembra 1977 do 24. októbra 1977 technik pre výzbroj a

- od 25. októbra 1977 do 31. decembra 1980 správca skladu munície.

52.Zobsahuadministratívnehospisutaktiežvyplýva,žedňom31.decembra1980bolžalobcarozkazom
veliteľa Východného vojenského okruhu (vo veciach kádrových) č. 125 z 9. septembra 1980 prepustený
zo služobného pomeru vojaka z povolania, pretože po splnení povinnosti k ďalšej službe požiadal

o prepustenie s odôvodnením, že do československej ľudovej armády vstupoval podľa predpisov
platných pred 1. januárom 1979.

53. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva napokon aj to, že služobný pomer žalobcu vrátane
základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní; a že žalobca sa stal vojakom v základnej službe

dňom 3. augusta 1970.

54. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd za preukázané, že služobný pomer
žalobcu vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní. V tejto súvislosti správny súd
poukazuje na to, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z

povolania upravoval zákon č. 76/1959 Zb. a zákon č. 121/1975 Zb., pričom podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 76/1959 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu vojakom z povolania
prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo 2 písm. a) až e), ktorí vykonávali službu
v ozbrojených silách najmenej 20 rokov a pri prepustení dosiahli vek aspoň 40 rokov, patrí príspevok za
službu. Z uvedeného je podľa správneho súdu zrejmé, že keďže žalobca ku dňu skončenia služobného

pomeru nedosiahol vek 28 rokov a jeho služobný pomer trval len 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní, tak
podmienky na priznanie príspevku za službu nesplnil. Ďalej správny súd konštatuje aj to, že podmienky
pre vznik nároku na plný starobný dôchodok žalobca v čase skončenia služobného pomeru taktiež
nesplnil, a to z toho dôvodu, že nedosiahol potrebný fyzický vek a požadovanú dobu zamestnania,
vrátane doby trvania vojenskej služby (správny súd v tejto súvislosti odkazuje na § 122 ods. 1 zákona č.

121/1975 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu). Správny súd považuje
za zrejmé aj to, že keďže nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje a jej výška stanovuje
podľa právnych predpisov platných v čase vzniku nároku na jej priznanie v spojitosti so skutkovým
stavom, tak posúdenie splnenia podmienok pre priznanie nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona
č. 114/1998 Z. z. bolo v prípade žalobcu bezpredmetné, a to preto, lebo žalobcov služobný pomer skončil

30. decembra 1980, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. Správny súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na to, že výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia
poskytovanej z osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo možné priznať vojakom z povolania,
ktorých služobný pomer skončil najskôr dňom 1. mája 1998.

55. K námietke žalobcu, ktorá sa týka započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej strednej
odbornej škole do I. alebo II. kategórie funkcií, správny súd uvádza, že žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej
strednej odbornej školy neboli vojakmi v činnej službe a počas toho obdobia nevykonávali ani základnú
(náhradnú) vojenskú službu - žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy začali vykonávaťzákladnú vojenskú službu až v 3. ročníku vojenskej strednej odbornej školy (respektíve ak boli uznaní
schopnými výkonu vojenskej služby dňom nástupu na vojenské sústredenie pred zahájením štúdia 3.
ročníka – podľa údajov z administratívneho spisu sa žalobca stal vojakom v základnej službe dňom

3. augusta 1970, teda približne mesiac pred začiatkom 3. ročníku). V tejto súvislosti správny súd
poukazuje na to, že pri štúdiu na vojenskej strednej odbornej škole v rokoch 1968-1972 sa v súlade
s Prílohou č. 3 - Zásady pre vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov (žiakov)
vojenských škôl z radov občianskej mládeže Smernice náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej
obrany pre spracovanie výkazu dôb a kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu

kádrovýchopatrení,zabezpečeniepeňažitýmidávkamipodľazákonaoniektorýchslužobnýchpomeroch
vojakov pre sociálne zabezpečenie prvý a druhý ročník nezapočítava na výkon základnej služby, ktorý
v zmysle zákona č. 92/1949 Zb. v účinnom znení v rozhodnom období spadá do tzv. vojenskej činnej
služby rozhodujúcej pre vznik nároku a výšku dávky sociálneho zabezpečenia. Výkon základnej služby
spadajúcej do vojenskej činnej služby sa v prípade žalobcu navštevujúceho Vojenskú strednú odbornú
školu v Martine realizoval až v treťom a štvrtok ročníku (respektíve v žalobcovom prípade ako je uvedené

vyššie pred zahájením štúdia 3. ročníka – podľa údajov z administratívneho spisu sa žalobca stal
vojakom v základnej službe dňom 3. augusta 1970, teda približne mesiac pred začiatkom 3. ročníku).
Pokiaľ žalobca namietal, že jeho vojenská služba začala skôr, a to dňom dobrovoľného prevzatia brannej
povinnosti, ktorým je podľa jeho názoru deň nástupu do 1. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole,
pretože dobrovoľne podpísal prihlášku na štúdium, tak k tomu správny súd uvádza, že podľa § 6 ods. 1

zákona č. 92/1949 Zb. dobrovoľne mohli prevziať brannú povinnosť len osoby, ktoré nepodliehali brannej
povinnosti, avšak taktiež najskôr 01. januárom roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov. V tejto súvislosti správny
súd konštatuje, že štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenskej strednej
odbornej školy vykazovalo ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie.
Z vyššie uvedeného je teda podľa správneho súdu zrejmé, že v čase, keď bol žalobca žiakom 1. a 2

ročníka vojenskej strednej odbornej školy, tak v žiadnom prípade nevykonával vojenskú činnú službu
v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., ani službu vojaka z povolania v zmysle § 130 ods. 1 zákona
č. 100/1988 Zb., ani službu v ostatných prípadoch podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.,
a preto nie je možné postavenie žiaka zamieňať za druh vykonávanej funkcie ako požiadavky zaradenia
do I. alebo II. kategórie funkcií. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/36/2023 zo dňa 22.02.2024.

56. K námietke žalobcu, ktorou namietal platnosť rozkazu o jeho prepustení, správny súd uvádza, že do
pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia patrí výlučne sociálne zabezpečenie vojakov,
t. j. rozhodovanie vo veciach nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia, výsluhového

zabezpečenia a vo veciach týkajúcich sa služieb sociálneho zabezpečenia. V tejto súvislosti správny súd
poukazuje aj na to, že v pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nie je posudzovanie, či
rušenie personálnych rozkazov prepustených vojakov z povolania. Správny súd navyše zdôrazňuje, že
žalobcabolpredmetnýmrozkazomprepustenýnavlastnúžiadosť.Predmetnúnámietkupovažovalpreto
správny súd za irelevantnú pre súdny prieskum v danom prípade vymedzený napadnutým rozhodnutím.

57. K námietke žalobcu, podľa ktorej časť jeho služby mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom,
správny súd uvádza, že do 31. decembra 1975 zvýhodnený zápočet pri bezprostrednej práci s
nebezpečnými bojovými, trhavými látkami upravoval predpis Fin-6-1/1966, ktorý bol vydaný na základe
zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, pričom podľa prílohy

č. 1 k predpisu Fin-6-1/1966 muselo ísť o činnosť vojaka z povolania najmä pri laboratórnych prácach,
výrobe a pri pokusných prácach väčšieho rozsahu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že
zvýhodnený zápočet sa vzťahoval výlučne na osoby, v ktorých pracovnej činnosti skutočne prevažovala
práca (viac ako 50% činnosti) a mala škodlivý vplyv na ich zdravie. Výkon týchto funkcií sa evidoval na
evidenčných listoch. Prijatím zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení bol zákon č. 101/1964

Zb. zrušený. Na vykonanie zákona č. 121/1975 Zb. bol vydaný rozkaz MNO č. 1/1976, pričom podľa
prílohy č. 1 k rozkazu MNO č. 1/1976, do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho
stupňa nebezpečnosti sa podľa písm. c) zaraďovala služba vojakov z povolania, ktorí po uvedenú dobu
vykonávali funkcie zahŕňajúce bezprostredné práce s nebezpečnými bojovými trhavými, otravnými a
rádioaktívnymi látkami a pôvodcami zvlášť nebezpečných nákaz, vymedzené vykonávacími predpismi,

avšak muselo ísť výhradne o osoby, v ktorých pracovnej činnosti trvalo skutočne prevažovali (t. j.
tvorili viac než 50% ich činnosti) práce uvedeného charakteru a mali škodlivý vplyv na ich zdravie.
V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že aby teda žalobca spĺňal podmienky na zaradenie jeho
služby do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva podľa predpisuFin-6-1/1966 alebo rozkazu MNO č. 1/1976, musel by vykonávať funkcie, pri ktorých by viac ako
50% služobnej činnosti bezprostredne manipuloval s nebezpečnými látkami. S prihliadnutím na vyššie
uvedené a na to, že v osobnom spise žalobcu sa nenachádza relevantný doklad o skutočnosti,

že by žalobcom vykonávaná činnosť mala charakter funkcie špeciálnej povahy, resp. mimoriadneho
stupňa nebezpečenstva, má správny súd za to, že funkcie vykonávané žalobcom (správca skladu
nedotknuteľných zásob – starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a správca skladu munície)
tieto podmienky nespĺňali.

58. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala jeho činnosti pyrotechnika, správny súd uvádza, že podľa
vtedajších predpisov (predpis Fin-6-1/1966 a rozkaz MNO č. 1/1976) musela byť splnená podmienka,
aby v pracovnej činnosti vojaka z povolania skutočne prevažovala činnosť pyrotechnika, t. j. aby tvorila
viac ako 50% jeho činnosti. Správny súd z obsahu žalobcovho spisu síce zistil, že tieto činnosti žalobca
vykonával najmä v rokoch 1979 a 1980, avšak trvale skutočne neprevažovali v jeho služobnej činnosti.
Vzhľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že iba vydanie „pyrotechnického preukazu“, resp.

výkon funkcie pomocného pyrotechnika nezakladalo žalobcovi právo na zvýhodnený zápočet služobnej
doby. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžsk/11/2021 zo dňa 30.11.2022.

59.Knámietkežalobcu,ktorásatýkalanerešpektovaniadvochčestnýchvyhlásení,správnysúduvádza,

že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vo svojom rozhodnutí (č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa
06. apríla 2018) ich neakceptovanie správne odôvodnil tým, že uvedené skutočnosti nie je možné
preukazovať čestným vyhlásením. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že tieto skutočnosti sú
predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu, ktorý ich posudzuje v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi.

60. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala neustanovenia súdneho znalca do konania, správny súd uvádza,
že sa stotožňuje s názorom žalovaného, že na ustanovenie súdneho znalca nebol v predmetnej veci
žiaden dôvod, nakoľko skutočný stav veci, t. j. priebeh žalobcovho štúdia a vojenskej služby, mal
správny orgán (ako aj správny súd) preukázaný z osobného spisu žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na to, že posúdenie skutkového stavu s právnym stavom vo vzájomných súvislostiach
vrátane zhodnotenia doby služby žalobcu je vo výlučnej právomoci Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia, respektíve žalovaného, a preto ani nemôže byť predmetom znaleckého dokazovania.

61. K námietke žalobcu, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálny rezortný

zoznamfunkcií,ktorýbyoprávňovalvylúčeniejehoštúdiav1.a2.ročníkunavojenskejstrednejodbornej
škole z I. kategórie funkcií, správny súd uvádza, že predmetnú problematiku štúdia žiakov na vojenských
stredných školách upravoval čl. 15 predpisu Kádr-1-5/1967. V tejto súvislosti správny súd poukazuje
na to, že vojenská činná služba mohla začať najskôr vykonaním základnej služby, ktorú mohli žiaci
vykonať najskôr v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku. Vzhľadom na uvedené je podľa správneho súdu

zrejmé, že Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia nevznikol dôvod vydávať zoznamy, ktoré by
zvlášť upravovali nezaradenie štúdia na vojenskej strednej odbornej škole v 1. a 2. ročníku do I. alebo
II. kategórie funkcií. Aj túto námietku žalobcu teda správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

62. V súvislosti s žalobcom namietanou otázkou dokazovania, správny súd uvádza, že v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva
(§ 119 SSP). Správny súd v predmetnej veci nepovažoval za účelné a potrebné doplniť dokazovanie
nad rámec už vykonaného dokazovania správnymi orgánmi (správny súd teda nepovažoval za účelné
apotrebnéprepredmetnúvecvykonaťžalobcomnavrhovanévýsluchysvedkov,znaleckédokazovanie).

Podľa správneho súdu správne orgány zistili skutočný stav veci dostatočne.

63. K žalobcom namietaným porušeniam ustanovení Ústavy Slovenskej republiky
a medzinárodnoprávnych dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskej strednej
odbornej škole, správny súd uvádza, že právne posúdenie týchto údajných porušení nespadá do

kompetencie správneho súdnictva, a preto sa nimi nezaoberal a považoval ich pre posúdenie tejto veci
za bezpredmetné.64. K žalobcovým tvrdeniam ohľadne „služného“ správny súd z opatrnosti uvádza (aj keď to nesúvisí
s predmetom tohto konania), že v súlade s predpisom „Peněžní náležitosti vojáků v činné službě“ č. H.
z 01.07.1973, ktorý bol rozkazom ministra národnej obrany č. 1/1976 od 01.01.1976 premenovaný na

MNO-18-6 (práv.) žiakom vojenských škôl a kurzov, ktorí nie sú vojakmi v činnej službe (napr. vojenských
gymnázií, vojenských stredných odborných škôl) prináleží vreckové v sume 30 Kčs mesačne – teda nie
služné ako žalobca uvádza ale vreckové. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že služné, ako
dávka prináležiaca vojakom z povolania, podliehalo dani zo mzdy, no naproti tomu vreckové, ako dávka
prináležiaca žiakom 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, resp. 1. až 4. ročníka vojenského

gymnázia, nebolo predmetom dane zo mzdy, nakoľko žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej
školy a 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia neboli vojakmi v činnej službe. Vzhľadom na uvedené
správny súd považoval žalobcovu námietku vo veci „služného“ za neopodstatnenú.

65. Záverom správny súd z opatrnosti uvádza aj to, že poučenie v napadnutom rozhodnutí obsahuje
všetky zákonné náležitosti a je plne v súlade s § 47 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok). Námietka žalobcu ohľadne zmätočného a nedostatočného poučenia v napadnutom
rozhodnutí je preto zjavne nedôvodná.

66. Na základe vyššie uvedeného mal správny súd za to, že žalovaný, ako aj Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia, dostatočne zistili skutkový stav, vec správne právne posúdili a napadnuté rozhodnutie

v spojení s rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa
06. apríla 2018 aj riadne odôvodnili, a preto správny súd nezistil žiaden dôvod ich nezákonnosti. Správny
súd teda dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v
spojení s § 199 ods. 3 SSP).

67. O náhrade trov konania (pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom) rozhodol správny súd
podľa§168SSPvspojenís§467ods.3SSPažalovanému,ktorýbolvkonaníúspešnývcelomrozsahu
právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne
vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Pokiaľ ide o trovy
kasačného konania, vzhľadom na výsledok konania vo veci samej, v ktorom žalobca nebol úspešný, mu

trovy kasačného konania neprináležia (tieto by mu patrili iba v prípade, ak by bol v konaní úspešný).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov

konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý

sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).