Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515222890
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Šašinková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1515222890.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu Rosnička Slovakia,
a.s. v konkurze, Kopčianska 89, 851 01 Bratislava, IČO: 35 814 918, správca konkurznej podstaty: UBC
2020, k.s., Tamaškovičova 2742/17, 917 01 Trnava, IČO: 53 151 135, proti žalovanému SCHENKER
s.r.o., Kopčianska 94, 851 01 Bratislava, IČO: 31 327 222, práv. zast. Advokátska kancelária Majeriková
& Partners s.r.o., Kupeckého 8, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 917 440, o
zaplatenie 111.966,63 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k.
29Cb/473/2015-374 zo dňa 24.1.2023 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/473/2015-374, zo dňa
24.1.2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieprvýmvýrokomžalobuzamietoladruhýmvýrokompriznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa

23.11.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy a zákonných úrokov
z omeškania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca si objednal v auguste 2011 u žalovaného
prepravu a doručenie kontajnera s drevenými výrobkami (drevené hranoly) na dohodnuté miesto určenia
(sídlo žalobcu). Uvedený kontajner žalovaný doviezol, prešiel colným konaním, ale odmietol ho doručiť
žalobcovi. Žalovaný oznámil žalobcovi, že predmetný kontajner zadržiava z dôvodu finančného záväzku
žalobcu voči žalovanému. Finančný objem obsahu predmetného kontajnera bol vo výške obstarania
36.186,01 USD (v kurze 1,3635, v prepočte 26.537,12 EUR). Žalobca odovzdal žalovanému doklad o

vyclení v Číne (B/L document) a žalovaný umožnil žalobcovi odobranie tovaru vo výške 2.227,31 EUR.
Žalovaný zadržiaval tovar žalobcu vo výške 24.309,81 EUR. Konaním žalovaného vznikla žalobcovi
škoda, ktorú vyčíslil tak, že okrem hodnoty prepravovaného tovaru (24.309,81 EUR) si uplatnil aj obvyklú
obchodnú maržu vo výške 60% z ceny tovaru (19.447,85 EUR) a penále a pokuty vo výške 4% ceny
tovaru za jeho nedodanie spoločnosti HORNBACH (972,39 EUR), t.j. v celkovej výške 44.730,05 EUR.

3. Následnesižalobcaužalovanéhoobjednalďalšiuprepravutovaru(PVCparapetnédosky)vmesiaci

október 2011. Žalovaný žalobcovi oznámil, že kontajnery zadržiava z dôvodu finančného záväzku
žalobcu voči žalovanému. Finančný objem obsahu predmetných kontajnerov bol vo výške obstarania
24.929,79 USD a 24.386,37 USD (v kurze 1,3828, v prepočte 35.663,99 EUR). Tieto kontajnery žalobca
riadne a včas uhradil výrobcovi v plnej výške. Žalovanému odovzdal žalobca doklad o vyclení v Číne(B/L document), pričom ku dňu podania žaloby žalovaný zadržiava tovar žalobcu vo výške 35.663,99
EUR.Konanímžalovanéhovzniklažalobcoviškoda,ktorúvyčísliltak,žeokremhodnotyprepravovaného
tovaru (35.663,99 EUR) si uplatnil aj obvyklú obchodnú maržu vo výške 60% z ceny tovaru (21.398,39

EUR) a tento tovar musel žalobca nahradiť drahším riešením o 12% z hodnoty prepravovaného tovaru
(4.279,68 EUR), t.j. v celkovej výške 61.342,06 EUR. Žalovaný pochybil aj v prípade prepravy, ktorú
si žalobca objednal v mesiacoch apríl a máj 2011, a ktorej predmetom doručenia boli 4 kontajnery
(WPC terasové kompozitné dosky). Uvedené kontajnery žalovaný doviezol, prešiel colným konaním,
avšak žalovaný tovar nesprávne preclil napriek upozorneniu žalobcu. Na dovezený tovar bolo vyrubené

vysoké clo vo výške 6,5%, ktorého úhrady sa dožadoval žalovaný od žalobcu. Tieto náklady žalobca
žalovanému uhradil. Žalovaný deklaroval, že podá reklamáciu na preclievanie u svojho partnera v
Nemecku a aj napriek niekoľkým výzvam, tak žalovaný do podania žaloby nespravil. Žalovaný vedome
poškodil žalobcu s úmyslom nekonať. Jednalo sa o nasledovné colné dlhy: kontajner APZU 4888115
vo výške 1.421,14 EUR; kontajner APHU 6742430 vo výške 1.606,75 EUR; kontajner APHU 6672610
vo výške 1.433,15 EUR; kontajner APHU 6910257 vo výške 1.433,15 EUR. Týmto konaním žalovaný

spôsobil žalobcovi škodu vo výške 5.894,19 EUR. Celková škoda tak predstavuje sumu 111.966,63 EUR
( 44.730,05 + 35.663,99 + 5.894,19).

4. Žalovaný na svoju procesnú obranu v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že nároky žalobcu
uplatnené žalobou považuje za premlčané. Poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v

súvislosti s preukázaním splnenia zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Žalovaný
zadržiava tovar žalobcu z dôvodu existencie neuhradených a splatných pohľadávok žalovaného voči
žalobcovi, z titulu obstarania prepravy a zabezpečenia pomocných služieb. V danom prípade išlo
o zákonné zádržné právo žalovaného ako zasielateľa, ktoré si za účelom zabezpečenia svojich
splatných pohľadávok uplatnil voči žalobcovi. Žalobca neuspokojil (a to ani len čiastočne) zabezpečené

pohľadávky žalovaného a neposkytol mu ani dostatočnú zábezpeku na ich úhradu. Realizáciou
zádržného práva žalovaný v postavení zasielateľa neporušil žiadnu zákonnú ani zmluvne prevzatú
povinnosť. Mal za to že, zmluvne prevzaté povinnosti porušil žalobca, ktorý je v omeškaní s úhradou
splatných pohľadávok žalovaného. Za účelové a zavádzajúce označil tvrdenia žalobcu o nesprávnom
preclení tovaru.

5. Žalobca vo svojej žalobnej replike uviedol, že nároky žalobcu nie sú premlčané, keďže by sa
mala aplikovať štvorročná premlčacia doba. Pokiaľ žalovaný poukazoval na svoje pohľadávky voči
žalobcovi a zákonnosť zádržného práva, žalobca argumentoval tým, že prešiel dvojnásobným procesom
reštrukturalizácie, a keďže žalovaný si do druhej reštrukturalizácie svoje pohľadávky ani zádržné právo

neprihlásil, pohľadávky žalovaného je potrebné považovať za nevymožiteľné a hypotetické zádržné
právo žalovaného zaniklo. Žalobca zároveň špecifikoval žalovanú výšku škody tak, že škodu na tovare -
drevených hranoloch, ustálil na sumu 24.309,81 EUR, spolu so škodou z neplnenia dodávok spoločnosti
HORNBACH vo výške 3% zmluvnej pokuty z celého objemu nedodania tovaru - 729,29 EUR a stratou
obchodnej marže vo výške 13.411,71 EUR bez DPH. Škodu na PVC parapetných doskách vyčíslil na

35.663,99 EUR, spolu so škodou z neplnenia dodávok spoločnosti HORNBACH vo výške 3% zmluvnej
pokutyzceléhoobjemunedodaniatovaru-1.069,91EURastratouobchodnejmarževovýške48.190,61
EUR bez DPH za prvý kontajner a 49.571,19 EUR bez DPH za druhý kontajner. K nesprávnemu
precleniu tovaru uviedol, že žalovaný preclieval WPC terasové kompozitné dosky od roku 2010, pričom
v uvedenom roku bola colná sadzba pri tomto tovare stanovená na 0%.

6. Žalovaný v rámci svojej žalobnej dupliky uviedol, že žalobca ako rozhodný deň pre plynutie úrokov
z omeškania v žalobe označil 27.10.2011, resp. 16.11.2011, čím označil dátum vzniku škody pre
stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby. Vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena žalobcom
poukázal opätovne na to, že žalovaný v súvislosti s tvrdeným neoprávneným zadržiavaním tovaru využil

zádržné právo v súlade so všeobecnými zasielateľskými podmienkami, ako aj s § 608 Obchodného
zákonníka. Využitie zádržného práva je právom aprobovaný postup, ktorým nie je možné spôsobiť
škodu, pretože sa nejedná o protiprávne konanie a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného
súdu Bratislava I z 1. októbra 2018, č.k. 1Cbi/8/2013-93. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o zániku
pohľadávok a zádržného práva žalovaného neprihlásením jeho pohľadávok do druhej reštrukturalizácie

poukázal na to, že si do reštrukturalizácie prihlásil všetkých 19 pohľadávok a zádržného práva
voči žalobcovi, čím sa stal riadnym účastníkom prvého súdom schváleného reštrukturalizačného
plánu 6R/7/2012, pričom doposiaľ nenastal žiaden zo zákonom predpokladaných dôvodov neúčinnosti
tohto reštrukturalizačného plánu. Vo vzťahu k uplatnenému nároku za nesprávne preclenie tovaruargumentoval tým, že výšku dovozného cla stanovil Hlavný colný úrad Hamburg-prístav, na základe
žiadosti o nové preskúmanie vyrubeného cla v rovnakej výške, pričom žalovaný na výšku colnej sadzby
nemal žiaden vplyv a nevedel ho ovplyvniť, nenesie preto žiadnu zodpovednosť.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania posúdil právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným ako obchodný záväzkový vzťah podľa § 601 a nasl. Obch. zák. o zasielateľskej zmluve
a žalobou uplatnený nárok na náhradu škody ako nárok podľa § 373 Obch. zák. Vo vzťahu k
námietke premlčania jednotlivých nárokov žalovaným, súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnom

spore si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody jednak z neodovzdania (zadržiavania) prepravovaného
tovaru žalovaným a zároveň si uplatnil nárok na náhradu škody z nesprávneho preclenia tovaru, teda
predmetom tohto sporu nie je škoda na dopravovanom tovare alebo jeho omeškané doručenie. Pre
posúdenie premlčania bolo potrebné aplikovať ustanovenia o všeobecnej premlčacej dobe podľa §
397 Obch. zák. a jej plynutie posudzovať podľa ust. § 398 Obch. zák. V konaní nebolo sporné, že
žalobca vznik nároku na náhradu škody za nedodanie prepravovaného tovaru odvodzoval z dátumu

dodania tovaru uvedeného vo faktúrach, ktoré mu vystavil žalovaný, t.j. 27.10.2011 v prípade drevených
hranolov a 16.11.2011 v prípade parapetných dosiek. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu škody za nesprávne
preclenie tovaru v prípade WPC terasových kompozitných dosiek, súd pri určovaní začiatku plynutia
premlčacej doby vychádzal zo splatnosti faktúr, ktoré žalovaný vystavil žalobcovi za účelom zaplatenia
colného dlhu, pretože už najneskôr vtedy (pri zachovaní náležitej starostlivosti) žalobca musel vedieť, že

colný dlh bol vyrubený nesprávne, keďže podľa jeho vlastných tvrdení vedel, že v roku 2010 bola colná
sadzba pri WPC terasových kompozitných doskách stanovená na 0%. Faktúra č. 610607 zahŕňajúca
sumu 1.421,14 EUR za úhradu colného dlhu bola splatná 24.5.2011; faktúra č. 610693 zahŕňajúca
sumu 1.606,75 EUR za úhradu colného dlhu bola splatná 7.6.2011 a faktúra č. 610771 zahŕňajúca
sumu 2 x 1.433,15 EUR za úhradu colného dlhu bola splatná 23.6.2011. Žalobca vznik škody pri

tvrdenom nesprávnom preclení ustálil na 26.8.2011, 14.9.2011 a 26.9.2011, t.j. (pravdepodobne) v deň,
kedy uvedené faktúry skutočne uhradil. Keďže žaloba bola podaná na súde 23.11.2015, súd prvej
inštancieuzavrel,žežalobcapodalžalobupouplynutíštvorročnejpremlčacejdobyvovzťahukuvšetkým
žalovaným nárokom a žalovaný účinne vzniesol námietku premlčania.

8. Súd prvej inštancie sa nad rámec vyššie uvedeného zaoberal aj otázkou naplnenia predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu a ustálil, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá mala vzniknúť žalobcovi neboli v konaní preukázané (v podrobnostiach bod 20-25 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o nevymožiteľnosti pohľadávok žalovaného
a zániku zádržného práva žalovaného z dôvodu ich neprihlásenia do druhej reštrukturalizácie žalobcu

(vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8R/2/2016), súd poukázal na odsek 12.
odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2020, sp. zn. 1CoKR/34/2019.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný si všetky pohľadávky voči žalobcovi riadne prihlásil v rámci
prvej reštrukturalizácie žalobcu (vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6R/7/2012). V
konaní nebolo preukázané, že by došlo k neúčinnosti prvého reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k

pohľadávkam žalovaného zo zákonom stanovených dôvodov, prípadne, že by si žalobca splnil všetky
svoje povinnosti a záväzky voči žalovanému vyplývajúce mu z prvého reštrukturalizačného plánu. Preto
súd prvej inštancie túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto

žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na
ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na dosiahnutý plný procesný úspech žalovaného vo veci samej,
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1

písm. b), d), f), h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie o aplikácii
§ 397Obch.zák., argumentoval ustanovením § 404 ods.1,2 Obch. zák. ako aj poukázaním na súdne
konania vedené na Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn. 9Cbi/8/2013, 8Cbi/7/2013, 5Cbi/8/2013,
5Cbi/7/2013, 4Cbi/8/2013, 4Cbi/7/2013 a 1Cbi/8/2013, v ktorých žalobca v rámci procesnej obrany ako

žalovaný vzniesol protinárok voči žalovanému ako žalobcovi z titulu náhrady škody, rovnako ako tomu
bolo v tomto prípade, na podklade čoho prestala plynúť premlčacia doba. Na základe uvedeného mal
za to, že nemohlo dôjsť k premlčaniu žalobcom uplatnených nárokov, keďže tieto boli ako protinávrhy
uplatnené v iných súdnych konaniach, a preto im prestala plynúť premlčacia doba. K právnemu záverusúdu prvej inštancie týkajúceho sa nevymožiteľnosti pohľadávok žalovaného a zániku zádržného práva
žalovaného z dôvodu ich neprihlásenia do druhej reštrukturalizácie žalobcu uviedol, že uplatnenie
zádržného práva a nevydanie hnuteľných vecí ich vlastníkovi predstavuje výkon zabezpečovacieho

práva,pričompodľaustanovenia§114ods.1písm.c)zákonač.7/2005Z.z.okonkurzeareštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako ZKR) po začatí reštrukturalizačného konania
nemožno začať a ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva. Prvá reštrukturalizácia sa
začala 14.11.2012. Po uvedenom dátume tak zádržné právo na strane žalovaného bolo svojvoľné,
pretože mu odpadol právny dôvod vykonávať zádržné právo (bez ohľadu na skutočnosť, že jeho

pohľadávky sa v prvej reštrukturalizácii prihlasovali ako zabezpečené). Rovnako odôvodnenie súdu
prvej inštancie vo vzťahu k neprihláseniu pohľadávok žalovaného do druhej reštrukturalizácie sa v
zmysle citovaného odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2020, sp. zn.
1CoKR/34/2019 nevzťahovalo na prihlásenie pohľadávok a existenciu zabezpečovacieho práva ale len
na účinnosť prvého reštrukturalizačného plánu a na dôvody neúčinnosti schváleného plánu. Žalobca sa
nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie v rozsahu, že nepreukázal porušenie zákonnej alebo

zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného a teda neboli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti
za spôsobenú škodu. Poukázal na ním tvrdené dôvody, pre ktoré došlo k zániku zádržného práva a
preto neoprávneným následným zadržiavaním predmetného tovaru žalovaným došlo aj k protiprávnemu
konaniu. Zároveň mal žalobca za to, že spôsobenú škodu preukázal relevantnými dôkazmi a medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť (kauzálny nexus).

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnuté rozhodnutie za správne, v
súlade so skutkovým a právnym stavom prejednávanej veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradutrovodvolaciehokonania. Žalovanýmalzato,žeprávnezáverysúduprvejinštanciesúsúladné

s predbežným právnym posúdením súdu vysloveným na pojednávaní dňa 3.11.2022, žalobca nevyužil
právo na uvedenom pojednávaní a následne písomne alebo na ďalšom pojednávaní dňa 24.1.2023
relevantne rozporovať skutočnosti obsiahnuté v predbežnom právnom posúdení, a preto odvolacie
dôvody žalobcu uvedené v odvolaní neobstoja, pretože ide výlučne o novoty, ktoré v odvolacom konaní
sú neprípustné. V reakcii na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa premlčania uplatňovaného nároku

s tým, že podľa žalovaného ide o novo predložené tvrdenia žalovaný uviedol, že z písomnosti žalobcu
s názvom Vyjadrenie k 1Cbi/8/2013 zo dňa 6.11.2013 nevyplýva, že si žalobca uplatnil protinárok na
náhradu škody voči incidenčnej žalobe, pričom v označenom spore žalobcovi prislúchalo postavenie
žalovaného, a zároveň okresný súd v označenej veci konštatoval, že škoda v konaní nebola preukázaná.
V danom prípade teda nedošlo k uplatneniu protinároku podľa § 404 Obch. zák., pretože žaloba bola

podaná na súd prvej inštancie až dňa 23.11.2015, z čoho vyplýva záver, že k spočívaniu premlčacej
lehoty nárokov žalobcu nemohlo dôjsť a žalovaný úspešne zniesol námietku premlčania. K odvolacím
námietkam žalobcu v otázke zániku zádržného práva žalovaný uviedol, že v ust. § 114 ods. 1 písm.
c) ZKR neexistuje zmienka o zániku zádržného práva a žalovaný s výkonom zabezpečovacieho práva
nezačal, logicky nemohol v ňom ani pokračovať. Poukázal na § 114 ods. 4 (predtým ods. 3) ZKR a

tiež aj na výpis z Obchodného vestníka OV 158/2013, K014523, z ktorého vyplýva, že počnúc dňom
16.8.2013 zanikli účinky začatia reštrukturalizačného konania a žalovaný v postavení oprávneného
mohol znovu pristúpiť k výkonu zádržného práva, ktoré však ani potom nerealizoval. Poukázal na právny
názor vyjadrený v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 384/09 z 12.11.2009, ktorý je možné analogicky
aplikovať aj na reštrukturalizáciu. Žalovaný zdôraznil tú skutočnosť, že uspokojenie zabezpečenej

pohľadávky je značne ohrozené pre nemajetnosť žalobcu, v tejto súvislosti poukázal na výpis z
ObchodnéhovestníkaOV72/2023,X025757aUpovedomenieexekútoraMgr.PetraKrušinuozastavení
exekúcie č. 361EX 87/2019. Mal za to, že zádržné právo žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nezaniklo a
je opodstatnené. Žalovaný zotrval na názore, že v prípade uplatnenia zádržného práva voči žalobcovi
nemôže dôjsť k spôsobeniu žiadnej škody. Dodal, že žalobca vôbec nepreukázal výšku škody, síce

predložil podklady, v zmysle ktorých jeho zmluvní partneri si za určitých podmienok mohli uplatňovať
náhradu škody, ale z predložených podkladov nie je preukázané, či tak aj skutočne učinili, a pokiaľ áno,
v akej výške.

12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené, ani v súdom predĺženej lehote na

vyjadrenie, nevyjadril.13. Žalobca podaním zo dňa 29.11.2023 oznámil súdu prvej inštancie prerušenie konania ex lege z
dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu a ako dôkaz predložil výpis z Obchodného vestníka
195/2023, K057571.

14. Podľa § 47 ods. 1 zák.č.7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii /ďalej len ZKR/, ak tento zákon
neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú
majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo
určené počas prerušenia týchto konaní neplynú.

Podľa § 47 ods. 4 prvá veta ZKR, v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh
správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto
úpadcu.

15. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 20.5.2024 vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu

na podanie návrhu na pokračovanie v konaní v lehote 30 dní v zmysle § 47ods.4 ZKR, podľa
ktorého: v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa
podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Ak návrh na
pokračovanie v konaní nie je podaný do konca prvej schôdze veriteľov, súd vyzve správcu a dlžníka,
prípadne nerozlučných spoločníkov na strane dlžníka na jeho podanie v lehote nie kratšej ako 30 dní. Ak

správca v určenej lehote nevyjadrí s pokračovaním v konaní súhlas, súd pokračuje v konaní s dlžníkom,
ak pokračovanie v konaní v určenej lehote navrhne dlžník alebo prípadní nerozluční spoločníci dlžníka.
Nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní v určenej lehote má účinky späťvzatia žaloby.

16. Správca konkurznej podstaty žalobcu, spoločnosť UBC 2020, k.s., navrhol pokračovať v konaní, k

vyjadreniu žalovaného sa v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /
ďalej len C.s.p./ prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219

ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 29.10.2025. Po oboznámení
sasobsahomspisusúduprvejinštancie,sdôvodmiodvolaniažalobcu,vyjadrenímžalovaného,odvolací
súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.

18. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

19. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

20. Podľa § 366 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

22. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom

odvolateľa dodáva:

23. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa
domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom náhrady škody podľa § 373 Obch. zák. Spornou nebolaskutočnosť, že žalovaný mal voči žalobcovi splatné pohľadávky a žalovaný z uvedeného dôvodu tovar
žalobcuzadržal,resp.hožalobcoviodmietolvydať.Žalovanýsiuplatnilzádržnéprávopodľa§608Obch.
zák. na prepravovaný tovar z dôvodu nezaplatených splatných pohľadávok žalovaného voči žalobcovi.

Spornou otázkou bola otázka naplnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a otázka
premlčania žalovaných nárokov.

24. Podľa § 399 Obch. zák., práva vzniknuté zo škody na dopravovaných veciach a z oneskoreného
doručenia zásielky voči zasielateľovi a voči dopravcovi sa premlčujú uplynutím jedného roka. Pri právach

vzniknutých z celkového zničenia alebo straty zásielky plynie premlčacia doba odo dňa, keď zásielka
mala byť doručená príjemcovi, pri ostatných právach odo dňa, keď zásielka bola doručená. Pre škodu
vedome spôsobenú platí všeobecná premlčacia doba ustanovená v § 397.

25. Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.

26. Odvolací súd pri posúdení námietky premlčania vychádzal zo záverov, ku ktorým dospel súd
prvej inštancie a s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Prijatý záveru súdu prvej inštancie
ohľadne odôvodnenosti námietky premlčania, považoval odvolací súd za správny. V predmetnej veci
je nesporným, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody jednak z neodovzdania (zadržiavania)

prepravovaného tovaru žalovaným a zároveň si uplatnil nárok na náhradu škody z nesprávneho
preclenia tovaru. Ide o nárok vyplývajúci zo záväzkového vzťahu medzi podnikateľmi a na posúdenie
premlčania nároku žalobcu súd prvej inštancie správne použil úpravu premlčania obsiahnutú v
Obchodnom zákonníku, keď aplikoval ustanovenia o všeobecnej premlčacej dobe podľa § 397 Obch.
zák. a jej plynutie posudzoval podľa ust. § 398 Obch. zák. Vylúčil tak aplikáciu § 399 Obch. zák. o

jednoročnej premlčacej doby a tento svoj záver odôvodnil tým, že ust. § 399 Obch. zák. sa vzťahuje
výlučne na práva, ktoré sú viazané na oneskorené doručenie zásielky a na práva k náhrade škody z
úplnéhozničeniaalebostratyzásielky,čovšakniejedanýprípad.Okamihomzačatiaplynutiapremlčacej
doby na uplatnenie práva na náhradu škody bol deň, keď žalobca (ako poškodený) mal možnosť pri
náležitej starostlivosti získať informácie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto spore žalobca

vznik nároku na náhradu škody za nedodanie prepravovaného tovaru odvodzoval z dátumu dodania
tovaru, ktorý je uvedený vo faktúrach, ktoré mu vystavil žalovaný, t.j. 27.10.2011 v prípade drevených
hranolov a 16.11.2011 v prípade parapetných dosiek. V prípade nároku na náhradu škody za nesprávne
preclenie tovaru (terasových kompozitných dosiek) žalobca vznik škody pri tvrdenom nesprávnom
preclení ustálil na 26.8.2011, 14.9.2011 a 26.9.2011, t.j. (pravdepodobne) v deň, kedy uvedené faktúry

skutočne uhradil. Od týchto dátumov začala plynúť žalobcovi premlčacia doba na uplatnenie jednotlivých
nárokov a od týchto dátumov žalobca požadoval tiež priznať aj úroky z omeškania. Žalobca podal žalobu
na súd dňa 23.11.2015, teda oneskorene. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že subjektívna
premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby a jej uplynutím nastanú v prípade
vznesenia námietky premlčania účinky premlčania bez ohľadu na to, že prípadne objektívna premlčacia

doba ešte neuplynula. V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne určil začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby, konanie začalo až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
sporného nároku proti žalovanému a námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená
dôvodne. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie keď ustálil, že žalobca podal
žalobu po uplynutí štvorročnej premlčacej doby vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom a v dôsledku

vznesenia hmotnoprávnej námietky premlčania je nárok žalobcu voči žalovanému premlčaný. Vzhľadom
na uvedené nebolo už potrebné zaoberať sa nárokom ako takým a skúmať naplnenie predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu. V nadväznosti na uvedené odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu
námietku žalobcu ako nedôvodnú.

27. Žalobca v odvolaní k otázke premlčania nároku poukázal na ust. § 404 ods. 1, 2 Obch. zák., pričom
mal za to, že premlčacia doba prestala plynúť z dôvodu uplatnenia protinávrhov žalovaného v iných
súdnych konaniach vedených pred Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 9Cbi/8/2013, 8Cbi/7/2013,
5Cbi/8/2013, 5Cbi/7/2013, 4Cbi/8/2013, 4Cbi/7/2013 a 1Cbi/8/2013. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie,
že nesprávne právne posúdil trvanie a dôvodnosť zádržného práva žalovaného, keď toto zaniklo, pričom

poukázal na ust. § 114 ods. 1 písm. c) ZKR. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvá reštrukturalizácia
začala 14.11.2012 a žalobca v odvolaní zdôraznil, že zádržné právo po tomto dátume bolo svojvoľné. Vo
vzťahu k týmto novým tvrdeniam žalobcu o neplynutí premlčacej doby z dôvodu uplatnenia protinávrhov
žalovaného a o zániku zádržného práva, odvolací súd uzatvára, že ide o prostriedky procesnej obrany,ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle § 154
C.s.p. mohol urobiť. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie súčasne s výzvou
na vyjadrenie k odporu proti platobnému rozkazu, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 1.6.2018, poučil

žalobcu o sudcovskej ako aj zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a § 154 C.s.p.). Žalobca vo vyjadrení
k odporu žalovaného (č.l. 188) poukázal na plynutie štvorročnej premlčacej doby a namietal najmä
aplikáciu ustanovení Všeobecných zasielateľských podmienok Zväzu logistiky a zasielateľstva SR a tiež
reštrukturalizáciu, pričom uviedol, že do prvej reštrukturalizácie si prihlásil žalovaný svoje pohľadávky,
ktorébolisprávcompopretézozákonnýchdôvodovadodruhejreštrukturalizáciesižalovanýpohľadávky

ani zádržné právo neprihlásil, pričom reštrukturalizačný plán druhej reštrukturalizácie je schválený a
z toho dôvodu sú pohľadávky žalovaného v súčasnosti nevymožiteľné a hypotetické zádržné právo
tvrdené žalovaným zaniklo. V tejto súvislosti je potrebné uviesť ,že žalobca ani bližšie neuviedol dôvody,
pre ktoré nemohol v priebehu konania na súde prvej inštancie tvrdené skutočnosti v rámci novôt bez
svojej viny uviesť a predložiť k nim príslušné listinné dôkazy. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca vo
svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal argumenty, o ktoré následne oprel

svoje odvolanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd prijal záver, že ide o tzv. neprípustné novoty
tvrdené na strane žalobcu v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p., ktoré nie je možné použiť, keďže
nebola naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle § 366 C.s.p. pod písm. a) až d) pripúšťa.
Odvolací súd preto prisvedčil odvolacej obrane žalovaného a žalobcom uplatnené novoty v odvolacom
konaní s poukazom na § 366 C.s.p. a contrario nepripustil ako prípustný prostriedok procesného útoku,

keďže nedošlo k naplneniu dôvodov na ich prípustnosť v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p..

28. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s posúdením nároku žalobcu súdom prvej inštancie a v
podrobnostiach naň odkazuje. V rozsahu odvolacích námietok žalobcu odvolací súd totožne so súdom
prvej inštancie konštatuje, že v danom prípade žalovaný účinne vzniesol námietku premlčania, na ktorú

súd prvej inštancie prihliadol a žalobu žalobcu zamietol.

29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).
30. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody
neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému súd priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).