Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/107/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200648
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200648.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: Trenkwalder,
a. s., so sídlom Mickiewiczova 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 861 169, právne zastúpený: Mgr. Vojtech
Budaváry, advokát, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce,
sociálnychvecíarodiny,sosídlomŠpitálska8,81267Bratislava,opreskúmaniezákonnostirozhodnutia
žalovaného č. 2020/ 40373, UPS/US1/OK/BEZ/2020/11594 zo dňa 25.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a .

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Listom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej aj len „úrad“) zo dňa 25.10.2018 bol
žalobca vyzvaný, aby v lehote 10 kalendárnych dní od jeho doručenia zabezpečil úradu (i.) aktuálny
výpis z obchodného registra, (ii.) ročný výkaz o práci, (iii.) bankový výpis z roku 2016 obsahujúci platbu
odvodu za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok

2015 a (iv.) osobné spisy zamestnancov, ktorých v roku 2015 započítal ako občanov so zdravotným
postihnutím na plnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím (ak
takých občanov žalobca zamestnával). Proti tomuto listu podal žalobca dňa 02.11.2018 námietky
uvádzajúc, že v súčasnosti prebieha výkon kontroly úradom za kontrolované obdobie roka 2016, ktorý
nebol doteraz ukončený.

2. Listom úradu zo dňa 29.11.2018 bol žalobca opakovane vyzvaný na predloženie požadovaných

dokladov, na ktorý žalobca reagoval listom zo dňa 18.12.2018 a vzniesol námietku predpojatosti voči
dvom pracovníčkam úradu.

3. Úrad oznámením zo dňa 11.01.2019 upovedomil žalobcu o zmene zloženia kontrolnej skupiny za
účelom eliminácie pochybnosti o objektívnom postupe dotknutých zamestnankýň.

4. Listami zo dňa 15.01.2019 a 13.06.2019 bol žalobca vyzvaný, aby v lehote 10 kalendárnych

dní predložil úradu (i.) aktuálne platný výpis z obchodného registra, (ii.) ročný výkaz o práci a (iii.)
ak v roku 2015 plnil povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím zákazkou zadanou
ďalšej chránenej dielni alebo chránenému pracovisku, kópie dokladov preukazujúcich započítanie.Na predmetné výzvy žalobca reagoval listom zo dňa 21.02.2019 žiadajúc o stanovisko k námietke
premlčania ako aj listom zo dňa 11.04.2019 požadujúc opätovné prehodnotenie námietky premlčania.

5. V ďalšom liste zo dňa 15.07.2019 žalobca opakovane vzniesol námietku premlčania povinností
vyjadriac pochybnosť, či úrad vôbec môže vykonať kontrolu za rok 2015. Žalobcovi bola následne
zaslaná výzva na predloženie požadovaných dokladov zo dňa 22.07.2019, na ktorú žalobca reagoval
listom zo dňa 21.08.2019 opätovne poukazujúc na premlčanie povinností.

6. Úrad listom zo dňa 20.09.2019 oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia
poriadkovej pokuty podľa § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) za nesplnenie povinností a umožnil
mu vyjadriť sa, prípadne doručiť úradu nové dôkazy a návrhy v lehote 10 kalendárnych dní od jeho
doručenia. Svoj nesúhlas so začatím konania vyjadril žalobca listom zo dňa 18.10.2019.

7. Úrad rozhodnutím č. záznamu: 2019/346496, č. spisu: BA1/RK/KON/2019/36 zo dňa 04.11.2019
(ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z.
poriadkovú pokutu vo výške 650 eur za nesplnenie povinnosti určenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996
Z. z., ku ktorému došlo tým, že žalobca nedoručením dokumentov neposkytol úradu súčinnosť vo veci
kontroly, ktorú začal dňa 24.10.2018 vykonávať na základe Poverenia č. 134/2018, so zameraním na

dodržiavanie ustanovení § 63 až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 5/2004 Z. z.“), ktoré
ustanovujú povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, za rok
2015.
Žalobca v prípade neposkytnutia súčinnosti zmaril výkon kontroly do takej miery, že nie je možné

vyhodnotiť žiadne kontrolné zistenia týkajúce sa jeho povinností pri zamestnávaní povinného podielu
občanov so zdravotným postihnutím a nie je možné vypracovať výsledný materiál z kontroly. Uvedeným
postupom žalobca neumožnil úradu zistiť objektívny stav dodržiavania zákona č. 5/2004 Z. z.

8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby žalovaný toto rozhodnutie

zrušil namietajúc premlčanie a výšku uloženej sankcie.

9. Žalovaný rozhodnutím č. 2020/40373, UPS/US1/OK/BEZ/2020/11594 zo dňa 25.02.2020 (ďalej aj
len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení
uviedol, že neposkytnutie požadovanej súčinnosti, nepredloženie dokladov k výkonu kontroly,

opakovane požadované orgánom kontroly od kontrolovaného zamestnávateľa (žalobcu), znemožnilo
orgánu kontroly zistiť objektívny stav (ne)splnenia povinností zamestnávateľa, stanovených podľa § 63
až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z. v roku 2015 a zmarilo výkon kontroly v plnom rozsahu. Námietky
žalobcu k nezákonnosti výkonu kontroly v dôsledku údajného márneho uplynutia lehoty na výkon
kontroly, stanovený v predmete kontroly, označil žalovaný za subjektívny názor žalobcu, bez opory

v dôkazoch, konštatujúc, že tieto nemajú vplyv na skutkovú a právnu podstatu nesplnenia povinnosti
kontrolovaného zamestnávateľa podľa § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Úradom uloženú poriadkovú
pokutu v maximálnej výške, stanovenej podľa § 16 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., vyhodnotil žalovaný
ako dôvodnú a zákonnú. Porušenie zákona bolo žalobcovi dôkazne preukázané, žalovaný nezistil
žiadny rozpor v postupe určenia uloženej výšky poriadkovej pokuty, ktorá nevybočila z ústavných a

zákonných hľadísk. Neposkytnutím požadovaných dokladov bola kontrola zmarená, maximálna možná
výška stanovená zákonom zodpovedá miere zavinenia.

II.
Žaloba

10. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím.

11. Úrad začal voči žalobcovi výkon kontroly zameranej na zamestnávanie občanov so zdravotným
postihnutím podľa zákona č. 5/2004 Z. z., a to vo vzťahu ku kontrolovanému obdobiu kalendárneho
roka 2015. Začatie výkonu kontroly mu bolo oznámené výzvou úradu na predloženie dokladov zo
dňa 15.01.2019. Súčasťou výzvy bolo tiež oznámenie o zmene zloženia kontrolnej skupiny zo dňa11.01.2019. Napriek vznesenej námietke premlčania, o ktorej úrad doposiaľ riadne nerozhodol, bola
žalobcovi doručená výzva na preloženie dokladov č. 2 zo dňa 13.06.2019, výzva na predloženie
dokladov č. 3 zo dňa 22.07.2019, na základe ktorých úrad pokračoval vo výkone kontroly, čo však

žalobca považoval za nezákonný zásah do svojich subjektívnych práv. Výkonu kontroly bezprostredne
predchádzala kontrola zameraná na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím v (inom)
kontrolovanom období kalendárneho roka 2016, ktorá bola ukončená protokolom zo dňa 25.10.2018.
Voči protokolu však žalobca podal námietky z dôvodu závažných nedostatkov vo vykonávaní
dokazovania. Dôvodnosť námietok žalobcu následne potvrdil žalovaný v rozhodnutiach zo dňa

12.03.2019, zo dňa 17.07.2019, zo dňa 25.10.2019 a tiež zo dňa 27.02.2020 ktorými zakaždým vyhovel
odvolaniam žalobcu a zrušil všetky rozhodnutia úradu. Teda už pri výkone prvej kontroly (za rok 2016)
došlo nielenže k preukázaniu viacerých porušení zákona zo strany úradu, ale zároveň právoplatným
rozhodnutím zo dňa 27.02.2020 žalovaný viac nevrátil úradu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie,
čím došlo k definitívnemu potvrdeniu stavu, podľa ktorého nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť
zaplatiť odvod za údajné neplnenie povinností zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím, a bola

tým tiež potvrdená dôvodnosť námietok žalobcu, ktoré vzniesol už na začiatku.

12. V súvislosti s kontrolou žalobca počas osobných návštev úradu v dňoch 04.02.2019 a 18.02.2019
vzniesol námietku premlčania, pretože v prípade povinností žalobcu (zamestnávateľa) ohraničených
kontrolným obdobím kalendárneho roka 2015 už uplynula premlčacia doba, a preto by tieto povinnosti

nemali byť predmetom výkonu kontroly. Rovnako bol žalobca v tom období názoru, že vzhľadom na
už predtým vykonanú kontrolu (za rok 2016) a jej závery nebol vôbec daný dôvod na výkon ďalšej
následnej kontroly. Vzhľadom na odlišný právny názor žalobcu a úradu vedúca kontrolnej skupiny
A. B. C. odporučila žalobcovi, aby písomne sformuloval námietku premlčania a uviedol k nej všetky
nevyhnutné skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu a zaslal toto podanie žalovanému, čo žalobca urobil

dňa 21.02.2019 zaslaním žiadosti o stanovisko k námietke premlčania, adresovanej žalovanému.

13. Pretože zákon č. 5/2004 Z. z. neupravuje osobitne premlčaciu dobu, použije sa všeobecná
právna úprava, podľa ktorej je premlčacia doba trojročná. Na posúdenie, či je povinnosť premlčaná, je
nevyhnutné najprv určiť začiatok a koniec premlčacej doby. V danom prípade premlčacia doba začala

plynúť po skončení kalendárneho roka 2015, a to od 01.01.2016, pričom po troch rokoch uplynula
dňa 01.01.2019. Keďže vedúca kontrolnej skupiny uskutočnila svoj prvý úkon (zaslanie výzvy na
predloženie dokladov) až po uplynutí premlčacej doby dňa 15.01.2019, úrad by po posúdení podmienok
výkonu kontroly a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčacia mal upustiť od výkonu kontroly a
konanie zastaviť. Na žiadosť žalobcu odpovedal žalovaný oznámením zo dňa 08.04.2019, v ktorom

argumentoval tým, že zákon č. 5/2004 Z. z. „neurčuje, že by táto povinnosť mohla podliehať kontrolnej
činnosti len do určitého obdobia, resp., že by sa po uplynutí určitej doby na porušenie tejto povinnosti
neprihliadalo...“.

14. Úrad následne na základe výzvy na preloženie dokladov č. 2 zo dňa 13.06.2019 a výzvy na

predloženie dokladov č. 3 zo dňa 22.07.2019, pokračoval vo výkone nezákonnej kontroly za rok 2015
napriek vnesenej námietke premlčania. Úrad považoval stanovisko žalovaného zo dňa 08.04.2019
za úkon (rozhodnutie), ktorým malo dôjsť k vysporiadaniu sa s námietkou premlčania, hoci žalobca
adresoval námietku premlčania prvotne úradu ako kontrolnému orgánu. Žalovaný v tomto prípade nebol
orgánom príslušným vysporiadať sa s touto námietkou, akurát mohol podávať nezáväzné stanoviská.

15. Žalobcovi bolo následne zo strany úradu doručené oznámenie o začatí správneho konania o
uložení poriadkovej pokuty. V ňom úrad argumentoval, že žalobca mu nemal poskytnúť súčinnosť
predložením požadovaných dokladov, odvolával sa pri tom na svoje predošlé výzvy. Voči predmetnému
oznámeniu zaslal žalobca vyjadrenie k začatiu konania dňa 18.10.2019, kde opätovne poukázal na

nezákonný postup úradu, absenciu dôvodov na uloženie pokuty a na skutočnosť, že doposiaľ nebolo
riadne rozhodnuté o námietke premlčania. Napriek uvedeným skutočnostiam úrad vydal prvostupňové
rozhodnutie, v ktorom sa bezpochyby priklonil k stanovisku žalovaného, vyplývajúcemu z oznámenia
k námietke premlčania zo dňa 08.04.2019, a bez ďalšieho uvedenia skutkových okolností a právnej
kvalifikácie sa námietkami žalobcu odmietol zaoberať.

16. Podľa názoru žalobcu bolo uloženie sankcie (aj jej výška) zo strany úradu svojvoľné a jej
odôvodnenie nemalo vôbec žiadnu oporu v právnej úprave. Ďalej žalobca poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia majúc za to, že žalovaný svojím odôvodnením v podstate spochybnil inštitútpremlčania povinnosti účastníkov konania v administratívnom (správnom) konaní a takouto svojvoľnou
interpretáciou ustanovení zákona zásadným spôsobom zasiahol do práv žalobcu.

17. Žalobca ďalej zdôraznil nezákonnosť vykonanej kontroly, ktorú úrad vzhľadom na právoplatné
výsledky bezprostredne predchádzajúcej kontroly za rok 2016 (ktorá skončila bez akýchkoľvek
nedostatkov) nemal vôbec ani začať a opätovne poukázal na premlčanie povinnosti kontrolného obdobia
roka 2015. Žalobca reagoval na všetky písomné výzvy úradu, predkladal stanoviská a námietky, s
ktorými sa však úrad ako aj žalovaný odmietli relevantne zaoberať. Preto počínanie žalobcu nemožno

za žiadnych okolností vyhodnotiť ako neposkytnutie súčinnosti, a neboli teda splnené ani materiálne
podmienky na uloženie poriadkovej pokuty.

III.
Vyjadrenie žalovaného

18. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 27.07.2020 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

19. Tvrdenie žalobcu, že kontrolu za obdobie roka 2015 začal úrad až dňa 15.01.2019, sa podľa
žalovaného nezakladá na pravde. Kontrola za obdobie roka 2015 bola začatá poverením číslo
134/2018 zo dňa 24.10.2018 a začiatok kontroly bol žalobcovi oznámený listom č. 2018/329621 zo

dňa 25.10.2018, označeným ako „Vyžiadanie súčinnosti a dokladov I.“. Listom zo dňa 15.01.2019 bola
žalobcovi len oznámená zmena zloženia kontrolnej skupiny a opakovane bol vyzvaný na predloženie
dokladov potrebných na vyhodnotenie kontrolných zistení a vypracovanie výsledného materiálu. Z
uvedeného vyplýva, že začatie kontroly nie je možné datovať na 15.01.2019.

20. K názoru žalobcu o premlčaní žalovaný uviedol, že procesným právnym predpisom na výkon
kontroly dodržiavania ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. je zákon č. 10/1996 Z. z. Uvedený zákon
ani samotný zákon č. 5/2004 Z. z. žiadnym ustanovením neohraničujú dobu, do kedy môže povinnosť
zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím podliehať kontrolnej činnosti.

21. Poukazovanie žalobcu na proces správneho konania vedeného na základe záverov inej, riadne
ukončenej kontroly týkajúcej sa obdobia roka 2016, považoval žalovaný za nepoužiteľné.

22. Ďalej žalovaný poukázal na to, že nakoľko v zmysle § 12 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. je riadiacim
a koordinujúcim orgánom pre úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v oblasti služieb zamestnanosti

žalovaný, úrad navrhol žalobcovi, aby o stanovisko k premlčaniu povinností zamestnávateľa k plneniu
predmetu kontroly požiadal žalovaného s tým, že kontrolná skupina sa bude riadiť týmto právnym
názorom na predmetnú otázku. V zmysle uvedeného návrhu žalobca dal úradu na vedomie, že dňa
21.02.2019 požiadal žalovaného o stanovisko k námietke premlčania výkonu kontroly. Vzhľadom na
skutočnosť, že obsah oznámenia k námietke premlčania, ktoré v danej veci vypracoval žalovaný, nedal

žalobca úradu na vedomie, úrad si ho listom zo dňa 02.09.2019 od žalovaného vyžiadal a tento právny
názor rešpektoval.

23. Úrad listami zo dňa 25.10.2018, 29.11.2018, 15.01.2019, 13.06.2019 a zo dňa 22.07.2019 vyzval
žalobcu, aby v stanovenej lehote od doručenia výzvy, jedným z navrhnutých spôsobov poskytol

úradu súčinnosť a predložil dokumenty potrebné k vyhodnoteniu kontrolných zistení a k vypracovaniu
výsledného materiálu. Vo výzvach bolo žalobcovi oznámené, že ak mu z vážnych dôvodov stanovená
lehota na predloženie dokladov nevyhovuje, môže túto skutočnosť a náhradný termín ohlásiť na
konkrétne telefónne číslo alebo písomne na adresu uvedenú v záhlaví výzvy. Žalobca bol taktiež
upozornený na skutočnosť, že v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. je kontrolovaný subjekt

povinný poskytnúť súčinnosť a že v prípade jej neposkytnutia začne úrad voči nemu správne konanie
vo veci uloženia výkonu kontroly.

24. Opakované podávanie námietok a vyjadrení, bez predloženia dokumentov potrebných k hodnoteniu
kontrolných zistení, k vypracovaniu výsledného materiálu a k ukončeniu zákonným spôsobom, nie je

možné v zmysle zákona č. 10/1996 Z. z. považovať za poskytnutie súčinnosti pri kontrole. Žalobca
v prípade neposkytnutia súčinnosti zmaril výkon kontroly do takej miery, že nebolo možné vyhodnotiť
žiadne kontrolné zistenia týkajúce sa jeho povinností pri zamestnávaní povinného podielu občanov so
zdravotným postihnutím a nebolo možné vypracovať výsledný materiál z kontroly. Uvedeným postupomžalobca neumožnil úradu zistiť objektívny stav dodržiavania zákona č. 5/2004 Z. z., konkrétne, či v
stanovenom rozsahu zamestnával zákonom určený počet občanov so zdravotným postihnutím, resp. či
povinný počet občanov so zdravotným postihnutím plnil iným zákonným spôsobom.

25. Tvrdenie žalobcu, že prvý krok v rámci výkonu kontroly bol uskutočnený až dňa 15.01.2019, je
zavádzajúce. Kontrola začala už dňa 24.10.2018. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že predmetom
súdneho sporu medzi žalobcom a žalovaným je dôvodnosť uloženej poriadkovej pokuty za marenie
výkonu kontroly a žalovaný sa nebude vyjadrovať k ostatným súdnym sporom medzi žalobcom

a úradom.

26. Žalovaný sa vysporiadal s predmetnou námietkou žalobcu o márnom uplynutí lehoty troch rokov
a premlčaní povinnosti žalobcu predkladať príslušné doklady za rok 2015 orgánu kontroly napriek
skutočnosti, že žalobcom napadnutá lehota uplynulých 3 rokov, ktorá mala byť skončenou premlčacou
lehotou a mala znemožniť úradu zákonným spôsobom vykonať kontrolu za kontrolované obdobie roku

2015, neuplynula, nakoľko preukázateľne bola predmetná kontrola začatá až v novembri 2018.

27. Žalovaný trval na závere uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Námietky žalobcu
k nezákonnosti výkonu kontroly v dôsledku údajného márneho uplynutia lehoty na jej výkon a
povinnosti žalobcu predložiť orgánu kontroly doklady za rok 2015 po údajne uplynutých troch rokoch,

sú subjektívnym názorom žalobcu – nemajú vplyv na skutkovú právnu podstatu nesplnenia povinnosti
žalobcu, stanovenej podľa § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Neposkytnutie súčinnosti žalobcu pri
výkone kontroly orgánu kontroly, neposkytnutie opakovane žiadaných dokladov a písomností za rok
2015, bolo žalobcovi preukázané a žalovaný nezistil žiadny rozpor v postupe určenia uloženej výšky
poriadkovej pokuty, ktorá nevybočila z ústavných a zákonných hľadísk. Neposkytnutím požadovaných

dokladov bola kontrola zmarená, maximálna možná výška pokuty stanovená zákonom zodpovedá miere
zavinenia.

28. Žalovaný mal za to, že správne vyhodnotil skutkový stav a právnu stránku veci, čo vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správne orgány oboch stupňov vychádzali z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci a pri vydávaní svojich
rozhodnutí postupovali v súlade s platnými právnymi normami Slovenskej republiky, ktorými sú štátne
orgány viazané a musia postupovať v medziach zákona.

IV.

Replika žalobcu

29. Žalobca v replike zo dňa 05.08.2019 opätovne navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

30. Tvrdenie žalovaného, že výkon kontroly za obe obdobia nemožno spájať, podľa názoru žalobcu
neobstojí. Práve časová a príčinná súvislosti medzi vykonaním predchádzajúcej kontroly, voči záverom
ktorej sa žalobca musel aktívne brániť, a bezprostredným začatím kontroly za iné kontrolné obdobie
(roka 2015), pri posudzovaní tejto záležitosti treba vziať do úvahy. Žalobca bol od počiatku presvedčený,
že ani v roku 2016 neporušil žiadnu povinnosť, čo sa aj neskôr potvrdilo rozhodnutiami žalovaného.

Preto ani výkon následnej kontroly za rok 2015, nemohol byť opodstatnený, pričom je evidentné, že
pôvodná vedúca kontrolnej skupiny sa chcela zamerať na konkrétne skutočnosti, ktoré mala k dispozícii
z predbežných výsledkov kontroly za rok 2016. Zdá sa teda, že namiesto náhodného výberu kontrolného
obdobia sa úrad zameral na konkrétne okolnosti, čo je však nezlučiteľné s nezávislým a zákonným
výkonom kontroly.

31. K tvrdeniu žalovaného ohľadom námietky premlčania žalobca uviedol, že postup žalovaného bol
nezákonný, pretože o tejto námietke mal rozhodnúť úrad. Aj podľa stanoviska Krajskej prokuratúry v
Bratislave, na ktorú sa žalobca obrátil s podnetom, nebolo stanovisko žalovaného spôsobilé vyvolať
žiadne účinky. Okrem toho obsahovalo argumentáciu, že na právo úradu vykonať kontrolu sa nevzťahujú

žiadne obmedzenia a podľa ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. sa údajne ani nepremlčujú. Samozrejme,
takúto argumentáciu žalovaného z hľadiska ústavnokonformného výkladu nemožno za žiadnych
okolností obhájiť.32. V neposlednom rade žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu, čo možno a nemožno považovať
za neposkytnutie súčinnosti. Vo svojej postate neposkytnutie súčinnosti možno charakterizovať ako
nečinnosť kontrolovaného subjektu, ktorý buď nekomunikuje s kontrolným orgánom, alebo iným

spôsobom bráni vo výkone kontroly. Žalovaný ale vzťahuje údajné neposkytnutie súčinnosti na to, že
žalobca nevyhovel predstavám úradu o splnení jeho požiadaviek pri výkone kontroly. Žalovaný však
opomenul, že namietať právomoc alebo zákonnosť výkonu kontroly je právom žalobcu. V tomto kontexte
nemožno konanie žalobcu vyhodnotiť ako neposkytnutie súčinnosti. Žalobca poskytol úplnú súčinnosť
pri výkone kontroly za rok 2016, pričom sa dočkal len opakovaného porušenia svojich práv zo strany

úradu a bol nenáležite a neprávom obviňovaný z porušenia povinností zamestnávateľa.

33. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.

V.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov

34. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť

01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny
súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec
vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/107/2020 bola preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení
Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod

sp. zn. BA-6S/107/2020.

35. Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Správny súd rozhodol o žalobe bez

nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie
pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho
súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 18.11.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

36.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

38.Podľa§12ods.2zákonač.10/1996Z.z.,vedúcikontrolovanéhosubjektujepovinnýorgánukontroly
poskytnúť požadovanú súčinnosť zodpovedajúcu oprávneniam pracovníkov kontroly podľa § 11 ods. 1.

39. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 10/1996 Z. z., pracovníci kontroly sú v súvislosti s
výkonom kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu vyžadovať od kontrolovaného subjektu a jeho
zamestnancov, aby im v určenej lehote poskytovali doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie
(vrátane technických nosičov údajov) potrebné na výkon kontroly, originály dokladov; pri vyžiadaní

dokladov a informácií obsahujúcich utajované skutočnosti alebo osobné údaje je potrebné dodržať
postup ustanovený osobitnými predpismi.

40. Podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 10/1996 Z. z., pracovníci kontroly sú v súvislosti s
výkonom kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu vyžadovať súčinnosť kontrolovaného subjektu,

jeho zamestnancov, ako aj ďalších štátnych orgánov potrebnú na vykonanie kontroly. Od právnických
osôb a od fyzických osôb možno vyžadovať súčinnosť v nevyhnutnom rozsahu a s ich súhlasom;
v súvislosti so zisťovaním správnosti postupov pri poskytovaní a využití prostriedkov Európskej únie
vrátane prostriedkov štátneho rozpočtu poskytnutých na plnenie týchto úloh sú tieto osoby povinnéposkytnúť požadovanú súčinnosť. Súčinnosť nemožno vyžadovať, ak by tým bol ohrozený život
alebo zdravie osôb alebo ak by bola porušená zákonom ustanovená povinnosť mlčanlivosti, pričom
kontrolovaný subjekt nebol zbavený oprávneným orgánom povinnosti mlčanlivosti.

41. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z., kontrolovanému subjektu, ktorý neplní povinnosti podľa
tohto zákona a tým znemožňuje priebeh kontroly, marí výsledok kontroly alebo nápravu zistených
nedostatkov, môže orgán kontroly uložiť poriadkovú pokutu do výšky 650 eur. Pri určovaní výšky
poriadkovej pokuty orgán kontroly prihliada na mieru sťaženia výkonu kontroly alebo marenia výsledku

kontroly.

42. Zákon č. 5/2004 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti (§ 1
uvedeného zákona). Z ustanovenia § 63 tohto zákona vyplývajú zamestnávateľovi v súvislosti so
zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov určité povinnosti. Orgánom oprávneným vykonávať
kontrolu dodržiavania týchto povinností je s poukazom na § 13 zákona č. 5/2004 Z. z. príslušný úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny.

43. V predmetnej veci ide o posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty žalobcovi vo výške 650 eur za nesplnenie
povinnosti určenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., ku ktorému podľa správnych orgánov došlo

tým, že žalobca nedoručením požadovaných dokumentov neposkytol úradu súčinnosť vo veci kontroly
zameranej na dodržiavanie ustanovení § 63 až 65a zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré ustanovujú povinnosti
zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, a to za rok 2015. Žalobca
namietal jednak (i) nezákonný postup úradu pri výkone kontroly spočívajúci v absencii dôvodov pre
uloženie poriadkovej pokuty s ohľadom na ním vznesenú námietku premlčania, a jednak (ii) výšku

uloženej poriadkovej pokuty.

44. Základným právnym odvetvím pre realizáciu výkonnej moci v štáte je v kontinentálnom právnom
systéme správne právo, ktoré upravuje spoločenské vzťahy vznikajúce pri výkone verejnej správy, ako
správyvecíverejnýchvoverejnomzáujme.Porušenímnoriemsprávnehoprávaspravovanýmisubjektmi

dochádza ku vzniku ich administratívnoprávnej zodpovednosti.

45. Administratívnoprávna zodpovednosť predstavuje druh zodpovednosti, ktorú uplatňujú správne
orgány v oblasti verejnej správy, a to v prípade, ak dôjde v rámci administratívnoprávnych vzťahov k
porušeniu noriem správneho práva. Pojem administratívnoprávnej zodpovednosti môžeme vymedziť

abstraktne ako vzťah, v ktorom pôsobí hrozba sankciou administratívnoprávnej normy a jej konkrétne
uplatnenie. Tento pojem obsahuje dva základné aspekty. Prvý aspekt predstavuje správanie subjektu,
ktorému sa hrozí sankciou, avšak k jej uplatneniu nemusí dôjsť. Druhým aspektom je uplatnenie sankcie
v konkrétnom rozsahu podľa miery spoločenského hodnotenia vo vzťahu k správaniu subjektu, ktorým
porušil príslušné administratívnoprávne normy.

46. Správne trestanie tvorí jeden zo subsystémov správneho práva, pre ktorý je typický zodpovednostný
právny vzťah v oblasti verejnej správy, t. j. administratívnoprávna zodpovednosť. Správne trestanie
je postupom, v rámci ktorého správne orgány vyvodzujú administratívnoprávnu zodpovednosť voči
spravovaným fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré sa dopustili protiprávneho konania

porušením spoločenských vzťahov chránených správnym právom, t. j. spáchaním správneho deliktu.
Súčasná právna teória rozdeľuje správne delikty na dve veľké skupiny, a to na priestupky a iné správne
delikty, pričom správne poriadkové delikty sú zaradené do skupiny iných správnych deliktov.

47. Pod pojmom správny poriadkový delikt, ktorý má ako verejnoprávny delikt procesnoprávnu povahu,

sa v rámci jeho pozitívneho vymedzenia rozumie nesplnenie procesnej povinnosti uloženej príslušným
právnym predpisom zodpovednému subjektu v oblasti verejnej správy. Ide teda o protiprávne konanie
alebonečinnosťzodpovednejosoby,ktoréspočívavnesplneníprocesnejpovinnostiuloženejpríslušným
právnym predpisom. Na rozdiel od ostatných iných správnych deliktov majú správne poriadkové delikty
procesnoprávnu povahu.

48. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z., za porušenie ktorého bol žalobca sankcionovaný
preskúmavanými rozhodnutiami, obsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho poriadkového
deliktu. Aby bolo možné určité konanie (resp. opomenutie konania) označiť ako správny delikt,musí takéto konanie naplniť pojmové znaky správneho deliktu. Znakmi skutkovej podstaty správneho
poriadkového deliktu sú objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Objektom správneho
poriadkového deliktu v prejednávanom prípade je ochrana nerušeného priebehu kontrolného procesu,

v rámci ktorého správny orgán vykonáva kontrolu. Objektívnu stránku správneho poriadkového deliktu
predstavuje marenie, sťažovanie, či narúšanie postupu alebo priebehu konania v oblasti verejnej správy
tým, že subjekt neplní svoje procesné povinnosti, resp. neposkytuje súčinnosť uloženú príslušným
právnym predpisom. Subjektom (páchateľom) správneho poriadkového deliktu je spravidla fyzická
osoba alebo právnická osoba napĺňajúca objektívnu stránku správneho poriadkového deliktu, v tomto

prípade právnická osoba. Subjektívnu stránku predstavuje zavinenie. V prípade správnych poriadkových
deliktov sa vždy nevyžaduje úmysel, a preto sa subjekt môže dopustiť správneho poriadkového deliktu
aj z nedbanlivosti. Zavinenie sa tak pri správnych poriadkových deliktoch v zásade neskúma, a to aj
preto, že tento druh správneho deliktu je prejednávaný na základe zásady oportunity.

49. Z administratívneho spisu mal správny súd za jednoznačne preukázané, že žalobca bol zo strany

úradu celkovo päťkrát vyzvaný na predloženie dokladov a poskytnutie súčinnosti (a to výzvami zo
dňa 25.10.2018, 29.11.2018, 15.01.2019, 13.06.2019 a zo dňa 22.07.2019) za účelom výkonu kontroly
zameranej na dodržiavanie ustanovení § 63 až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z., upravujúcich povinnosti
zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, za rok 2015. Žalobca síce na
predmetné výzvy reagoval vyjadrujúc nesúhlas či už so zložením kontrolnej komisie, alebo opakovane

vzniesol námietku premlčania, avšak danú reakciu nepochybne nemožno považovať za poskytnutie
súčinnosti v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Žalobca ani jeden z požadovaných dokumentov
úradu nepredložil. Z uvedeného dôvodu postupoval úrad v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z.
a žalobcovi ako kontrolovanému subjektu uložil poriadkovú pokutu. Inak povedané, úrad mal zákonný
dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty žalobcovi, a teda nemožno súhlasiť so žalobcom, ktorý namietal

absenciu dôvodu pre jej uloženie.

50. Pokiaľ teda ide o prvú kľúčovú námietku žalobcu, týkajúcu sa ním namietaného nezákonného
postupu úradu pri výkone kontroly spočívajúceho v absencii dôvodov pre uloženie poriadkovej pokuty
s ohľadom na ním vznesenú námietku premlčania, túto vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

51. V tejto súvislosti správny súd v prvom rade uvádza, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že už
privýkoneprvejkontroly(zarok2016)došlonielenžekpreukázaniuviacerýchporušenízákonazostrany
úradu, ale zároveň právoplatným rozhodnutím zo dňa 27.02.2020 žalovaný zrušil rozhodnutie úradu
č. j. BA1/RSK/ZAM/2019/42078.2019/383124 zo dňa 03.12.2019 a vec viac nevrátil úradu na ďalšie

konanie a rozhodnutie, čím došlo podľa názoru žalobcu k definitívnemu potvrdeniu stavu, podľa ktorého
nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť zaplatiť odvod za údajné neplnenie povinností zamestnávať
osoby so zdravotným postihnutím, a bola tým tiež potvrdená dôvodnosť jeho námietok. V uvedenom
prípade totiž išlo o kontrolu za rok 2016 a nie za rok 2015. Tieto skutočnosti sú v prejednávanej veci
bezpredmetné a nemajú žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V prípade uvádzanom

žalobcom nešlo o uloženie poriadkovej pokuty, ale o uloženie povinnosti zaplatiť odvod za nesplnenie
povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2016.

52. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že zákon č. 5/2004 Z. z. neurčuje, že by povinnosť
zamestnávateľa preukázať úradu plnenie povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím

nacelkovompočtesvojichzamestnancovzapredchádzajúcikalendárnyrokdo31.marcanasledujúceho
kalendárnehorokapodliehalakontrolnejčinnostilendourčitéhoobdobiastým,žepojejmárnomuplynutí
by sa na porušenie tejto povinnosti neprihliadalo. To znamená, že úradu nič nebránilo začať kontrolu. Na
tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že konanie o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu
verejnej správy, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaný upustil od výkonu kontroly zamestnávania

osôb so zdravotným postihnutím za kontrolné obdobie kalendárneho roka 2015 voči žalobcovi, bolo
zastavené. Dôvodom v danom prípade bolo späťvzatie žaloby zo strany žalobcu.

53. Čo sa týka rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa
25.01.2018, ktorý doložil žalobca k podanej žalobe, správny súd uvádza, že závery uvedené

v tomto rozsudku nemožno aplikovať na prejednávanú vec, nakoľko v ňom najvyšší súd preskúmaval
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia a riešil námietku premlčania práva predpísať penále podľa
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uvedená právna normaobsahuje presné zákonné ustanovenie § 147 ods. 1, v ktorom je vymedzené, kedy sa právo predpísať
poistné premlčí. Takéto ustanovenie však v prejednávanej veci absentuje.

54. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27.09.2023
konštatoval, že „Podľa názoru veľkého senátu kasačného súdu je však správnejší starší právny
názor a úpravu premlčania v súkromnom práve (vrátane odchýlok tejto úpravy, ktoré sa vzťahujú na
rôzne skupiny subjektov, ako napr. spotrebitelia) nemožno bez ďalšieho aplikovať vo verejnoprávnych
vzťahoch. Premlčanie totiž nie je inštitútom typickým len pre občianske (resp. širšie súkromné) právo,

z ktorého by bol prenesený do verejného práva (porov. v tomto zmysle ešte rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958). Okrem toho pojem a účinky premlčania sú odlišne upravené
aj v rôznych ustanoveniach právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávne vzťahy. Niektoré právne
predpisy,akonapríklad§85Daňovéhoporiadku(zákonač.563/2009Z.z.)vzneníneskoršíchpredpisov
alebo§60Colnéhozákona(č.199/2004Z.z.)vzneníneskoršíchpredpisov,celkomzreteľneustanovujú,
že na premlčanie sa prihliadne iba na námietku dlžníka. Na druhej strane napríklad § 87 ods. 1 Trestného

zákona výslovne ustanovuje, že trestnosť činu zaniká už okamihom uplynutia premlčacej doby, a preto
jej uplynutie vedie podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku spravidla k neprípustnosti trestného
stíhania bez toho, aby sa obvinený musel tohto následku dovolávať. Už táto zásadne odlišná úprava v
dvoch pododvetviach verejného práva svedčí proti tomu, aby sa pojem a účinky premlčania vo verejnom
práve vymedzili analogickou aplikáciou ustanovení súkromného práva. Preto treba účinky premlčania

vo verejnom práve riešiť predovšetkým na základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú
verejnoprávny nárok, o ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých
použitie právny poriadok pre tento prípad normuje. Až zovšeobecním získaným z týchto ustanovení
možno dospieť k názoru, či sa premlčanie v danom prípade viac blíži úprave v súkromnom alebo inom
(napr. trestnom) práve a či na základe toho možno použiť zásady jedného z nich, prípadne či sú splnené

základné predpoklady analogiae legis alebo iuris, najmä existencia nezamýšľanej medzery v práve
(porov. podrobne D., F. Metodologie nalezání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydanie. Praha :
C. H. Beck, 2011, s. 222 a nasl.).“

55. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide nesporne o verejnoprávny vzťah medzi

žalobcomažalovaným,nemožnovžiadnomprípadeaplikovaťvšeobecnúpremlčaciulehotuustanovenú
súkromnoprávnou normou (Občianskym zákonníkom) tak, ako to požadoval žalobca. Zákonodarca
v uvedenej právnej norme neustanovuje žiadnu lehotu, v rámci ktorej je potrebné začať kontrolu v
predmetnej veci. Ak by zákonodarca mal takýto úmysel, t. j. stanoviť lehotu, v rámci ktorej je možné
predmetnú kontrolu začať, tak by tak urobil, a to predovšetkým s ohľadom na samotný účel lehôt.

Zmyslom právneho inštitútu lehôt je totiž zníženie neurčitosti pri uplatňovaní práv, resp. právomocí,
časového obmedzenia stavu neistoty v právnych vzťahoch.

56. Poriadková pokuta predstavuje určitú administratívno-procesnú sankciu za poriadkový delikt,
ktorým bolo protiprávne konanie žalobcu – jeho nečinnosť, ktorú ako kontrolovaný subjekt ani po

opakovaných výzvach zo strany úradu neodstránil, požadované doklady nepredložil a naďalej sťažoval/
maril výkon kontroly. Svojvoľné odmietnutie splnenia procesnej povinnosti zo strany žalobcu ide na vrub
toho účastníka konania, ktorý sa nemôže opakovane brániť nesplneniu procesnej povinnosti tým, že
opakovane vznáša námietku premlčania. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne poznamenal, že
opakované podávanie námietok a vyjadrení, bez preukázania dokumentov potrebných k vyhodnoteniu

kontrolných zistení a k vypracovaniu výsledného materiálu, nie je možné v zmysle zákona č.
10/1996 Z. z. považovať za súčinnosť pri kontrole. V neposlednom rade správny súd uvádza, že na
žalobcom opakovane vznesenú námietku premlčania správne orgány žalobcovi reagovali, pričom zákon
neustanovuje predpísanú formu, akou to majú realizovať.

57. Po ustálení záveru o nesplnení povinnosti ustanovenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.
z. žalobcom ako kontrolovaným subjektom ostalo správnemu súdu posúdiť druhú kľúčovú námietku
žalobcu, ktorou bola namietaná zákonnosť uloženia pokuty a jej výšky.

58. V prípade správneho trestania správny súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie

sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na
subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou
voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri
takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosťporušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti tak, aby uložená
pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho
správania sa dotknutej osoby. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a takýto postup

správnych orgánov je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Je preto potrebné, aby správny
orgán nielen rozhodol, ale tiež vysvetlil, ako konkrétne sa v rámci svojej správnej úvahy vysporiadal s
otázkou závažnosti správneho deliktu, okolnosťami, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, osobou, ktorá
sa deliktu dopustila, následkami deliktu ako aj konkrétnymi okolnosťami, ktoré predchádzali spáchaniu
deliktu.

59.Predpokladompreuloženiepokutypodľa§16ods.1zákonač.10/1996Z.z.jenesplneniepovinnosti
ustanovenej v tomto zákone a s tým spojené znemožnenie priebehu kontroly, marenie výsledku kontroly
alebo nápravy zistených nedostatkov. Výška poriadkovej pokuty, ktorú môže orgán pokuty uložiť, je
stanovená hornou hranicou 650 eur. Pri určovaní výšky poriadkovej pokuty orgán kontroly prihliada na
mieru sťaženia výkonu kontroly alebo marenia výsledku kontroly. V prejednávanej veci bola žalobcovi

uložená poriadková pokuta v maximálnej sume 650 eur.

60. V tejto súvislosti považoval správny súd za potrebné poznamenať, že zodpovednosť za nesplnenie
povinnosti je v tomto prípade založená na objektívnom princípe, a teda sa posudzuje bez ohľadu na
zavinenie. Fakticky ide o zodpovednosť za výsledok, nakoľko subjektívna stránka (zavinenie) nie je

súčasťou skutkovej podstaty prejednávaného správneho poriadkového deliktu. Je to dané tým, že už
len samotná skutočnosť, že určité konanie, správanie, je zákonodarcom formálne vyhlásené za správny
poriadkový delikt, vyjadruje jeho spoločenskú nebezpečnosť a závažnosť.

61. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, správny súd mal za to, že úrad ako prvostupňový správny

orgán sa pri rozhodovaní o nej vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú významný vplyv
na rozhodovanie o výške uloženej poriadkovej pokuty a správnu úvahu použil v súlade so zákonom.
V prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že pokutu uložil v maximálnej stanovenej výške 650 eur
považujúc ju za primeranú a neohrozujúcu finančnú existenciu žalobcu. V rámci správnej úvahy
prihliadol na skutočnosť, že žalobca svojím konaním spôsobil, že zistenia týkajúce sa splnenia

jeho povinností pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím nemohli byť vyhodnotené
a nemohol byť vypracovaný výsledný materiál z kontroly. Nesplnenie povinnosti žalobcu, t. j.
nepredloženie požadovaných dokladov malo za následok nemožnosť vyhodnotenia skutočnosti, či
žalobcavstanovenomrozsahuzamestnávalzákonomurčenýpočetobčanovsozdravotnýmpostihnutím
resp. či povinný počet občanov so zdravotným postihnutím plnil iným zákonným spôsobom. Žalovaný

v napadnutom rozhodnutí správne skonštatoval, že neposkytnutie požadovanej súčinnosti zmarilo výkon
kontroly v plnom rozsahu. Bol preto zákonný dôvod na uloženej maximálnej výšky pokuty.

62. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správne orgány svoju diskrečnú právomoc
použili v rámci zákonného rámca, pričom svoje rozhodnutia dostatočným spôsobom zdôvodnili, a preto

správna úvaha pri výške poriadkovej pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty)
bola použitá v súlade so zákonom. Zároveň bol zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom.

63. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných

námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §
190 SSP zamietol.

64. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP a § 145 ods. 2 písm. c/). Zmeškanie lehoty
na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr
začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom
konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum
právnej pomoci.