Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200029
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7023200029.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedu senátu: JUDr. Tomáša Kuruca a z členov

senátu: JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD., v právnej veci žalobcu: DELTA ONLINE
spol. s r. o., so sídlom: Pri salaši 2, 040 17 Košice, IČO: 36 474 711, právne zastúpený: JUDr. Eugen
Kostovčík, advokát, advokátska kancelária so sídlom: Gelnická 33, 040 01 Košice, IČO: 11 993 448,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1597719/2015
zo dňa 27.10.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1597719/2015 zo dňa 27.10.2015

a rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1039018/2015 zo dňa 22.06.2015 a vec vracia Daňovému
úradu Košice na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty
kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2011, o výsledku, ktorej vyhotovil protokol číslo 9800404/5/446976/2013
zo dňa 04.02.2013 a následne prvostupňovým rozhodnutím číslo 9801404/5/595037/2013 zo dňa
11.03.2013 určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011

v sume 65 762,20 eur. Žalobca podal proti rozhodnutiu správcu dane - Daňového úradu Košice
číslo 9801404/5/595037/2013 zo dňa 11.03.2013 odvolanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
rozhodnutímčíslo1100303/1/63878-436734/2013/4897zodňa11.09.2013 zrušilorozhodnutiesprávcu
dane zo dňa 11.03.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

2. Správca dane následne vydal rozhodnutie číslo 9801404/5/4946768/2014/Sas zo dňa 10.11.2014,
ktorým určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 vo

výške 65 762,20 eur. Žalobca podal proti rozhodnutiu správcu dane - Daňového úradu Košice číslo
9801404/5/4946768/2014/Sas zo dňa 10.11.2014 odvolanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
rozhodnutím číslo 1100303/1/180536/2015/4897 zo dňa 29.04.2015 zrušil rozhodnutie Daňového úraduKošice číslo 9801404/5/4946768/2014/Sas zo dňa 10.11.2014 a vec vrátil Daňovému úradu Košice na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Správca dane napokon rozhodnutím č. 1039018/2015 zo dňa 22.06.2015 určil žalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty vo výške 34.000,00 eur za zdaňovacie obdobie november 2011 podľa § 68 ods. 6
Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“).

4. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal odpočítanie dane

z pridanej hodnoty v sume 34.000,00 eur z faktúry číslo 11/11/05 zo dňa 30.11.2011 od dodávateľa
Consult Servis Slovakia, s.r.o., predmetom dodania, ktorej bolo poradenstvo a manažment v zmysle
zmluvy, pričom základ dane bol vo výške 170.000,00 eur a daň z pridanej hodnoty vo výške
34.000,00 eur - Analýza podnikateľského priestoru Rumunsku, Bulharsku a Taliansku pozostávajúca
z troch častí pre každú krajinu - prvá časť analýza podnikateľského prostredia podľa kritérií Svetovej
banky, druhá časť analýza podnikateľského priestoru z pohľadu záujmu pre klienta (žalobcu), tretia

časť analýza daňového a právneho systému v Taliansku. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že je nepochybné, že predložená analýza neobsahuje také závery a odporúčania, ktoré
by súviseli s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Správca dane vyzval žalobcu o predloženie dôkazov
potrebných pre odpočítanie dane, ktoré následne preveril analyzoval a vyhodnotil, že predložená
analýza nezodpovedá tvrdeniam žalobcu o jej účele použití pričom konštatoval, že žalobca vôbec

nepreukázal že práve analýza, ktorej deklarovaná hodnota mala byť 204000,- eur v anglickom jazyku
mu poskytla také vedomosti, na základe, ktorých sa rozhodol rozšíriť svoje aktivity na Balkán. Správca
dane tiež konštatoval, že predložená analýza neobsahuje také závery a odporúčania, ktoré by súviseli s
podnikateľskoučinnosťoužalobcu,žalobcanepreukázalpoužitiepredmetunadodávkytovarovaslužieb
ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

(ďalej aj „zákon o dani z pridanej hodnoty“).

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane č. 1039018/2015 zo dňa 22.06.2015 podal žalobca
odvolanie. Žalovaný v tomto konaní napadnutým rozhodnutím č. 1597719/2015 zo dňa 27.10.2015
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1039018/2015 zo dňa 22.06.2015 ako vecne správne.

6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane v konaní u žalobcu
preveroval nielen konkrétnu faktúru č. 11/11/05, ale aj samotný zmluvný vzťah medzi žalobcom
a spoločnosťou Consult Servis Slovakia, s. r. o., Banská Bystrica. Preverovaná faktúra mala byť
vystavená na základe Zmluvy o poradenskej, konzultačnej činnosti a službách zo dňa 08.09.2010,

uzavretej medzi uvedenými spoločnosťami, ale daňový subjekt počas daňovej kontroly jednoznačne
neuviedol a nepreukázal, čo vlastne bolo predmetom fakturácie (či samotná Analýza alebo poradenstvo
a konzultačná činnosť). Správca dane skutočnosti týkajúce sa samotnej citovanej Zmluvy zo dňa
08.09.2010 a jej Prílohy č. 1 a Prílohy (neidentifikovanej a nepodpísanej, ktorú správca dane získal až v
závere daňovej kontroly), nezistil a nevyhodnotil tak, aby bolo zrejmé, čo v skutočnosti bolo predmetom

plnenia - aké služby mala spoločnosť Consult Servis Slovakia, s. r. o., Banská Bystrica dodať spoločnosti
žalobcu a na základe akých skutočností správca dane dospel k záveru o tom, že žalobca fakturované
služby nepoužil a ani nepoužije ako platiteľ, čím mal porušiť § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH v znení
neskorších predpisov.

7. Z rozboru jednotlivých častí analýzy, ktorý vykonal správca dane je zrejmé, že predložená analýza
nezodpovedá tvrdeniam daňového subjektu o jej účele a použití. Za nesporné považoval, že žalobca
dlhodobo podniká v oblasti elektrotechnických služieb, elektroinštalácie, štruktúrovaných kabeláží a
dátových služieb, nebola spochybnená ani jeho spolupráca pri výstavbe fotovoltaických elektrární, ani
jeho idea o rozšírení jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca však vôbec nepreukázal, že práve predmetná

analýza, ktorej deklarovaná hodnota mala byť 204.000,00 eur, v anglickom jazyku mu poskytla také
vedomosti, na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje aktivity na Balkán. Tvrdenia žalobcu, že
práve na základe týchto vedomostí nerozšíril svoje aktivity na Balkán a preto v rokoch 2011 až 2013
vykázal zisk, sú opakom jeho tvrdenia o tom, že keď nastane výhodná situácia, plánuje realizáciu
investícií na Balkáne. Z hodnotenia jednotlivých čiastkových analýz, vykonaného správcom dane, ako

aj zo samotnej analýzy je nepochybné, že táto neobsahuje také závery a odporúčania, ktoré by súviseli
s podnikateľskou činnosťou žalobcu a boli ním využiteľné v budúcnosti. Žalovaný dospel k záveru,
že žalobca predložil správcovi dane analýzu, ktorá mala byť predmetom preverovanej fakturácie, ale
nepreukázal použitie daného predmetu fakturácie na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ v zmysle §49 ods. 2 Zákona o DPH, preto bol záver správcu dane v danej veci logický a správny. K predloženým
čestným prehláseniam A. B. C. a A. D. E. (podnikateľov v oblasti fotovoltaiky) a k ich doplneniam uviedol,
že tieto obsahujú iba ich prehlásenia o tom, že v roku 2011 a 2012 mali záujem o spoločné investovanie

so žalobcom v oblasti výstavby fotovoltaickej elektrárne v niektorej z krajín Balkánu, čo bolo podmienené
predložením odborných stanovísk o podmienkach investovania. V doplnených prehláseniach uvedené
osoby uviedli, že k realizácii plánovaných spoločných investícií nedošlo, pretože žalobca predložil
kvalifikované údaje a informácie z auditu a prieskumu podnikateľského prostredia, ktoré preukázali
nevýhodnosť pripravovanej investície, vykazovali- vysokú nákladovosť a nízku návratnosť. Z vtedy

aktuálnej analýzy vyplynula obava o úspešnosť pripravovaného typu investície a obava o jej efektivitu
a následkom predložených faktov pripravované spoločné investície pozastavili. Uvedené prehlásenia
však neobsahujú žiadne ďalšie informácie, ktoré by bolo možné preveriť, neobsahujú žiadne konkrétne
informácie o dôvodoch, prečo nedošlo k spoločnému podnikaniu, že práve na základe predloženej
analýzy sa rozhodli nepodnikať v danej oblasti, teda ani tieto prehlásenia nie sú dôkazom tvrdení, že
náklady vynaložené na analýzu predstavujú náklady súvisiace s podnikateľským zámerom žalobcu.

Náklad 204000,- eur na analýzu v anglickom jazyku, na základe ktorej sa daňový subjekt mal rozhodnúť,
že nebude investovať v oblasti fotovoltaiky v krajinách Balkánu (i napriek tomu, že takýto záver z
predloženej analýzy vôbec nevyplýva), nemá žiadnu súvislosť s jeho celkovými zdaniteľnými obchodmi,
nepatrí medzi podstatné elementy tvoriace cenu tovarov alebo služieb, ktoré daňový subjekt poskytuje.
Zaúčtovanie tohto nákladu do celkových režijných nákladov nepreukazuje jeho použitie na dodávky

tovarov a služieb v zmysle § 49 ods. 2 Zákona o DPH v znení neskorších predpisov. Žalovaný poukázal
aj na zistenia správcu dane, že skutočnosti uvedené v Analýze sú voľne dostupné na internetových
stránkach(správcadanevrozhodnutíčíslo9801404/5/4946768/2014/Saszodňa10.11.2014vymenoval
38 stránok a odkazov), ich výpovedná hodnota je často nejednoznačná, keďže sporne popisujú niektoré
súvislosti, hlavne v tých častiach, kde sa porovnáva, resp. odvoláva na údaje 10 TOP ekonomík sveta

a pritom sú tam citované iné štáty, ktoré nepatria do 10 TOP ekonomík v sledovaných rokoch. Správca
dane poukázal aj na nelogické kategórie porovnávania. (napr. v časti Taliansko), čísla nejasného
významu, ktoré nemajú žiadnu vecnú súvislosť so získaním úveru v Taliansku, údaje sa netýkajú predaja
elektrickej energie získanej vo fotovoltaických elektrárňach, množstvo porovnaní znehodnocuje úroveň
nevyužiteľných údajov zhrnutých v predmetnej časti o Taliansku. Podobne sú obsahovo zostavené aj

časti analýzy podnikateľského prostredia pre rok 2011 v Bulharsku a v Rumunsku podľa kritérií Svetovej
banky. Časti analýzy daňového a právneho systému v uvedených krajinách obsahujú všeobecne
dostupné informácie od podnikateľského prostredia až po legislatívu penzijných fondov. Tretiu časť
tvoria analýzy podnikateľského priestoru z pohľadu predmetu záujmu pre klienta - žalobcu v daných
troch krajinách. Tieto čiastkové analýzy si v jednotlivých častiach odporujú a ani časť Závery a

odporúčania nedáva jasné odporúčanie o neinvestovaní, skôr nabáda na investovanie do fotovoltaiky.
Časti Analýzy, ktoré sú venované podnikateľskému priestoru v Bulharsku a v Rumunsku, neobsahujú
závery,odporúčania,riziká.Pretosprávcadanesprávnepredloženúanalýzunepovažovalzatakýdôkaz,
ktorý by preukazoval reálny záujem žalobcu o investovanie do výstavby fotovoltaických elektrární v
Taliansku, v Bulharsku, či v Rumunsku v roku 2011. Žalovaný zdôraznil, že žalobca, ani A. C. a A. E.

neoznačilitakékonkrétnedôkazy(vyplývajúce,resp.priamouvedenévpredloženejanalýze),nazáklade
ktorých sa rozhodli nerealizovať svoj zámer investovať do fotovoltaiky v krajinách Balkánu. Z Analýzy
obstaranej od spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., Banská Bystrica takýto záver ani nevyplýva.
Navrhovanévypočutietýchtoosôbakosvedkov,byvzhľadomnauvedenéskutočnostinepriniesložiadne
nové zistenia a dôkazy. Žalovaný s poukazom na výklad ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku

konštatoval, že v danom prípade správca dane v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov vzal do
úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii a postupoval v súlade so všeobecne záväznými
pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov. Jeho závery, týkajúce sa predloženej analýzy preto nepovažuje za subjektívne,
neodborné, nelogické a v rozpore so skutkovým stavom (ako to opakovane namieta žalobca v odvolaní),

ale práve tvrdenia a dôkazy daňového subjektu v danej veci považuje za nelogické a v rozpore s
vlastnými tvrdeniami a účelovo predkladanými dôkazmi v jednotlivých fázach daňových konaní.

II.
Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

8. Včas podanou žalobou zo dňa 04.01.2016 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie z dôvodu nesprávnej aplikácie hmotnoprávneho predpisu a na základe nesprávne posúdenéhoskutkového a právneho stavu. Poukázal na to, že daňová povinnosť a nárok na odpočítanie na DPH
nevzniká na základe zmluvy, ale na základe zákona č. 222/2004 Z. z. Nie je preto rozhodujúce, čo si
zmluvné strany medzi sebou dohodli, ako predmet plnenia označili a ani to, či pri plnení postupovali v

súlade so zmluvou alebo v rozpore so zmluvou. Rozhodujúce je to, či išlo o plnenie, ktoré je zákonom o
DPH považované za daňovo relevantné. Ak podľa daňových orgánov nie je jasné, či v poskytnutej službe
išlo o analýzu alebo o poradenstvo a konzultačnú činnosť, tak z uvedených dôvodov táto nejasnosť
nemá žiadnu hodnotu závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca argumentoval, že záver
daňových orgánov, že žalobca nepreukázal použitie analýzy na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH je založený predovšetkým na tom, že žalobca prijal zdaniteľné
plnenie, z ktorého si uplatnil odpočítanie dane, no nerozšíril svoje podnikateľské aktivity na Balkán a
táto investícia mu nepriniesla žiadny zisk. Podľa žalobcu takýto výklad ustanovenia § 49 ods. 2 Zákona
o DPH popiera zásadné princípy fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty a je v rozpore
s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Zdôraznil, že výklad práva spoločenstva v rozsudkoch
Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci

samej s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-400/98 Breitsohl z 08.06.2000, v ktorom
prípade správca dane neuznal odpočítanie dane z dôvodu, že platiteľ dane nevykonal žiadnu transakciu,
ktorábymalacharaktersústavnosti,apretonevznikloprávonaodpočítaniedane.Zcitovanéhorozsudku
vyplýva, že ekonomická činnosť môže byť vykonávaná aj v situácii, kedy nedochádza k poskytnutiu
žiadnych plnení. Nárok na odpočítanie dane na vstupe, ktorá bola uplatnená v súvislosti s plneniami

spojenýmisplánovanýmvýkonomekonomickejčinnosti,jemožnéuplatniťajzasituácie,kedyplánovaná
ekonomická činnosť, ktorá mala viesť k uskutočňovaniu zdaniteľných plnení, nebude uskutočnená. V
danom prípade dodávateľ žalobcu (Consult Servis Slovakia, s.r.o.) daň z faktúry č. 11/11/05 z 30.11.2011
v sume 34.000,00 eur uviedol v daňovom priznaní, pričom zo spisu daňových orgánov nevyplýva,
že išlo o plnenie, ktoré viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s

cieľom sledovaným Smernicou Rady 2006/112/ES, resp. o plnenie spojené s daňovým únikom alebo
podvodom vo vzťahu k DPH. Aj keď jedným z pojmových znakov podnikania a účelom podnikania
je dosiahnutie zisku, z § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možné vyvodiť, že podnikanie je
činnosť, ktorou sa dosahuje zisk, resp. ak podnikateľ zisk nedosiahne, nejedná sa o podnikanie. Aj
keď žalobca investoval do analýzy, no rozhodol sa nerozšíriť svoje podnikateľské aktivity na Balkán a

táto investícia mu nepriniesla žiadny zisk, nie je možné prijať záver, že dodanie služby nesúvisí s jeho
podnikaním alebo s predmetom jeho činnosti. Žalobca v odvolaní argumentoval judikatúrou Súdneho
dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že ak transakcie prijaté na vstupe priamo a bezprostredne nesúvisia s
transakciami na výstupe, ktoré sú základom vzniku práva na odpočet, potom je potrebné skúmať, či
výdavky vynaložené na nadobudnutie tovarov alebo služieb na vstupe sú súčasťou celkových nákladov

spojených s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. V analýze, podľa prílohy, ktorá je
súčasťou zmluvy zo dňa 08.09.2010 išlo o projekt prípravy rozšírenia podnikateľského priestoru a nie
o finálny dokument rozšírenia podnikateľského priestoru. Je nepochybné, že žalobca dlhodobo podniká
v oblasti fotovoltaických elektrárni, a teda náklad na analýzu, ktorá bola súčasťou projektu prípravy
rozšírenia podnikateľského priestoru, je súčasťou celkových nákladov spojených s trvalou ekonomickou

činnosťou žalobcu. Žalobca zároveň uviedol, že spoločný systém DPH zabezpečuje úplnú daňovú
neutralitu všetkých hospodárskych činnosti bez ohľadu na ich účel alebo výsledky pod podmienkou, že
sami o sebe v zásade podliehajú DPH. Zdôraznil, že dodávateľovi služby spoločnosti Consult Servis
Slovakia, s. r. o., Banská Bystrica bez ohľadu na to, či sa jednalo o analýzu alebo poradenstvo a
konzultačnú činnosť vznikla podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty daňová povinnosť a

žalobcovi bez ohľadu na výsledky hospodárskych činností podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej
hodnoty vzniklo právo odpočítať daň.

9. Žalobca tiež namietal, že nezákonnosť rozhodnutí a postupu daňových orgánov vyplýva aj
z nesprávneho výkladu hmotnoprávneho predpisu a nesprávne definovaného predmetu sporu,

spočívajúceho v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Dôvodil, že ďalším pojmovým znakom
podnikania vyplývajúcim z § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka je samostatnosť a vykonávanie podnikania
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Z uvedených dôvodov podnikateľ samostatne a na
vlastnú zodpovednosť rozhoduje o svojich podnikateľských zámeroch a aktivitách a o spôsobe ich
realizácie,resp.otom,ženiektorézámeryzrealizovanénebudú.Z§135aods.1Obchodnéhozákonníka

vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so
záujmami spoločnosti a najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné
informácie, týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Na základe spornej analýzy žalobca prehodnotil svoj
predmetný podnikateľský zámer, pretože táto investícia by bola riziková, finančne náročná a mohla byspôsobiť vážne existenčné problémy. Z uvedeného dôvodu daňovým orgánom neprináleží zasahovať
do tejto rozhodovacej samostatnosti a posudzovať, či táto analýza poskytla žalobcovi také vedomosti,
na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje aktivity na Balkán a posudzovať, aká je jej výpovedná

hodnota.

10. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pretože tieto orgány
svoje rozhodnutia odôvodňovali skutočnosťami, ktoré neboli v konaní jednoznačne zistené alebo
preukázané. Uviedol, že predložil správcovi dane objektívne dôkazy o úmysle začať vykonávanie

svojej podnikateľskej činnosti na Balkáne, ako aj dôkazy o tom, že na základe analýzy od uvedeného
zámeru odstúpil. Žalobca predložil prehlásenia a doplnené prehlásenia A. C. a A. E. a navrhol ich
vypočutie. Poukázal na skutočnosť, že A. C. v doplnenom prehlásení uviedol, že informácie z auditu
a prieskumu podnikateľského prostredia a kvalifikované údaje o podmienkach plánovanej spoločnej
investície so žalobcom preukázali jej nevýhodnosť a vysokú mieru podnikateľského rizika. Obdobne
A. E. v doplnenom prehlásení uviedol, že k realizácii plánovaných spoločných investícií so žalobcom

nedošlo, nakoľko kvalifikované údaje predložené žalobcom a z aktuálnej analýzy podnikateľského a
legislatívneho prostredia vyplynula obava o úspešnosti pripravovaného typu investície, vznikla obava
o jej efektivite a odstúpením od spoločnej investície sa predišlo rozsiahlym podnikateľským stratám.
PrehlásenieA.C.aA.E.podľanázoružalobcuplnekorešpondujúsostanoviskomžalobcuz09.04.2014,
v ktorom odôvodňuje pôvodný zámer investovať do výstavby fotovoltaických elektrární na Balkáne,

ako aj dôvody, pre ktoré uvedený zámer nerealizoval. Preto tvrdenie žalovaného, že z prehlásení
menovaných svedkov a zo stanoviska žalobcu neobsahujú žiadne konkrétne informácie o dôvodoch,
prečo nedošlo k spoločnému podnikaniu je v rozpore s obsahom uvedených dôkazov. Žalobca navrhol
vypočuť uvedených svedkov, čo správca dane odmietol s tým, že ich vypočutie by neprinieslo žiadne
nové zistenia a dôkazy i napriek tomu, že tieto sa podľa jeho názoru bezprostredne vzťahujú k predmetu

sporu. Žalobca žiadal, aby sa hodnotenie analýzy opieralo o odborné stanovisko a žiadal predvolať
znalca na danú oblasť. Žalobca považoval za nelogické tvrdenie správcu dane o neunesení dôkazného
bremena, ak na strane druhej odmietol vykonať navrhnuté dôkazy. Vzhľadom na uvedené bol podľa
názoru žalobcu postup správcu dane v rozpore s § 3 ods. 3 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku, a tým
bolo konanie zaťažené podstatnými vadami.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16.03.2016 navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa považujúc žalobné námietky žalobcu
za neopodstatnené. Zhodne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal zistený skutkový stav

a konštatoval, že správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca
nemal právo odpočítať daň z faktúry č. 11/11/05, pretože dodanie služby podľa druhej prílohy k
Zmluve o poradenskej, konzultačnej činnosti a službách zo dňa 08.09.2010 nepoužil a vzhľadom na
predmet činnosti nepoužije ako platiteľ, čím porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Žalobca podľa názoru žalovaného nepreukázal, že práve predmetná analýza mu poskytla

také informácie, na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje aktivity na Balkán. Poukazovaním
na rozsudky Súdneho dvora EÚ žalobca iba tvrdí, ale nepreukazuje, že náklady vynaložené na
obstaranie analýzy patria k podstatným elementom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe,
teda ním poskytovaných dodávok tovarov a služieb. Žalovaný ani správca dane nevyvodili závery
v tomto konkrétnom prípade z dôvodu, žeby žalobca nevykonal žiadnu transakciu, ktorá by mala

charakter sústavnosti, ale z dôvodu, že žiadnu súvislosť nákladov na obstaranie analýzy s jeho reálnou
ekonomickou činnosťou. Žalobca nepreukázal, že u neho nastala taká situácia, ako je uvedená v
rozsudkoch Súdneho dvora EÚ. Analýza neobsahuje žiadne také závery ani odporúčania, na základe
ktorých by žalobca mohol učiniť konkrétne rozhodnutie. V danom prípade sú skutkové okolnosti odlišné
ako tie, ktoré sú uvedené v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukazuje v žalobe. Zo

zistení správcu dane vyplynulo, že skutočnosti uvedené v analýze sú voľne dostupné na internetových
stránkach ich výpovedná hodnota je často nejednoznačná. Podstatné v danej veci je to, že ani žalobca,
ani A. C., ani A. E. neoznačili také konkrétne dôkazy (vyplývajúce z analýzy alebo priamo uvedené v
analýze), na základe ktorých sa rozhodli nerealizovať svoj zámer investovať do fotovoltaiky v krajinách
Balkánu. V súvislosti s námietkami o nevykonaní dôkazov navrhovaných žalobcom, žalovaný zastával

názor, že za spôsob vedenia dokazovania zodpovedá správca dane, ktorý v danom prípade, vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, vyplývajúce z prehlásení A. C. a A. E., opodstatnene dospel k názoru, že
z ich vypočutia ako svedkov, nemožno očakávať nové zistenia a dôkazy. Vzhľadom na zistenia o obsahu
analýzy je jej posúdenie znalcom bezpredmetné. Nerealizovaním uvedených návrhov žalobcu neboliporušené práva žalobcu. Žalobca nebol podľa názoru žalovaného postupom orgánov finančnej správy
ukrátený na svojich právach a námietky uvedené v žalobe nie je podľa jeho názoru možné akceptovať,
pretože sú neopodstatnené.

12. Žalobca vo svojej replike zo dňa 29.10.2018 zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v správnej
žalobe a reagoval na vyjadrenie žalovaného. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, a mal za to, že
aj nárok na odpočítanie dane na vstupe, je možné uplatniť aj za situácie, kedy plánovaná ekonomická
činnosť, ktorá mala viesť k uskutočňovaniu zdaniteľných plnení, nebude uskutočnená, čo sa stalo aj

v prípade žalobcu, preto ním uvádzaná judikatúra sa na predmetnú vec vzťahuje a žalovaný ju podľa
neho nesprávne interpretuje. Poukázal tiež na to, že žalovaný si oponuje, keď uvádza, že výstavba
fotovoltaických elektrární je špecifickou agendou, no na strane druhej k spochybneniu úrovne postačuje
aj stanovisko laika. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného v súvislosti s aplikáciou § 24
ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca namietal, že správca dane nie je oprávnený dopredu odmietnuť
vykonaniedôkazustým,ženazákladeichvykonanianemožnoočakávaťnovézisteniaadôkazy,pretože

hodnotiť v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku možno iba také dôkazy, ktoré boli riadne vykonané
a nie také, ktoré vykonané neboli. Žalobca uviedol, že správne orgány vec po právnej stránke posúdili
nesprávne a ich rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného a nesprávne posúdeného skutkového
a právneho stavu z dôvodu, že zmyslom a účelom dokazovania nie je profitovať na nejasnostiach,
ktoré sa v konaní objavia, ale zistiť v potrebnej miere rozhodujúce skutočnosti a prípadné nejasnosti

odstrániť, ak je to rozumne možné. U žalobcu vytvorili stav dôkaznej núdze tým, že po zistení určitých
rozporov, napriek rozsiahlemu dokazovaniu ukončili dokazovanie a prijali rozhodujúci záver založený na
nesplnení dôkazného bremena žalobcom. Žalovaný sa nevyjadril k jeho námietke týkajúcej sa princípu
neutrality daní. Správne orgány nespochybňovali to, že dodávateľ (Consult Servis Slovakia, s.r.o.)
poskytol žalobcovi službu a nespochybňujú ani to, že dodávateľovi služby podľa ustanovenia § 19 ods.

1 zákona o dani z pridanej hodnoty vznikla daňová povinnosť. Daňové orgány v rozpore s čl. 167
a nasl. Smernice 2006/112/ES a s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR
bez toho, aby preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností, nepriznali žalobcovi právo na
odpočítanie dane, ktoré tvorí základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou,
čo je dôkazom, že vec po právnej stránke posúdili nesprávne.

13. Žalovaný na doručenú repliku žalobcu už duplikou nereagoval.

III.
Konanie na Krajskom súde a na kasačnom súde

14. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 7S/1/2016 – 48 zo dňa 09.09.2020 žalobu ako nedôvodnú
zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

15. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/1/2016 – 48 zo dňa 09.09.2020 podal žalobca

kasačnú sťažnosť a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 5Sžfk/14/2021-77 zo
dňa 19.10.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.

16. Kasačný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že napadnutý rozsudok Krajského súdu

nereaguje na viaceré podstatné námietky sťažovateľa, pričom právo na spravodlivý súdny proces
vyžaduje, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
rozhodujúce. Kasačný súd dôvodil, že Krajský súd neposkytol sťažovateľovi žiadnu relevantnú odpoveď
napodstatnýargument,podľaktoréhoniejezprávanaodpočetDPHvylúčenétakédodanieslužby,ktorá
sa následne nepremietne do priamych zdaniteľných obchodov daňového subjektu, resp. ak konkrétna

investícia sťažovateľa mu následne neprinesie žiadny zisk, ktorý sťažovateľ podporil rozhodovacou
praxou Súdneho dvora Európskej únie (C-400/98 Breitsohl z 08.06.2020) ako aj doktrinálnych mi
prameňmi (Berger W. et al., Praha: 2010). Kasačný súd zároveň poukázal na skutočnosť, že rozsudok
Krajského súdu je čiastočne neurčitý a vnútorne protirečivý, keď v bode 39 súd uvádza, že ak transakcie
prijaté na vstupe priamo a bezprostredne nesúvisia s transakciami na výstupe, je potrebné skúmať,

či výdavky vynaložené na nadobudnutie tovaru a služieb na vstupe sú súčasťou celkových nákladov
spojených s celkovou hospodárskou činnosťou. Krajský súd dospel k záveru, že náklad sťažovateľa
sa týka predmetu podnikania, ktorý sťažovateľ nemá vo svojom predmete činnosti, a preto v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno a paradoxne bude 40 rozsudku už Krajský súd uvádza, že v tomtoprípade nebol sporný zámer žalobcu rozšíriť svoje podnikateľské aktivity, sporným malo byť to, že
nepreukázal, že ho obstarané analýzy o situácii na trhu na Balkáne ovplyvnili natoľko, že sa rozhodol
tieto svoje aktivity nerealizoval. Kasačný súd uviedol, že záver Krajského súdu, že obchodná činnosť

žalobcu v oblasti fotovoltaiky preukázaná nebola je v rozpore so zisteniami žalovaného, ktorý napr.
na strane 9 svojho rozhodnutia uviedol, že nebola spochybnená spolupráca sťažovateľa pri výstavbe
fotovoltaických elektrárni, ani jeho idea o rozšírení podnikania tejto oblasti. Kasačný súd tiež dôvodil,
že nevykonanie dokazovania na návrh žalobcu je podstatnou otázkou pre rozhodnutie Krajského súdu
najmä v situácii, ak je mu vytýkané, že neuniesol dôkazné bremeno, pretože došlo k odmietnutiu

dôkazov, ktoré žalobca navrhol a preto je nevyhnutné dostatočne konkretizovať to, prečo tieto dôkazy
nebolo potrebné vykonať. Kasačný súd vyslovil pochybnosť, či správca dane je spôsobilý a oprávnený
sám bez ďalšieho ustáliť, že určitá analýza odbornej povahy je irelevantná pre rozhodnutie podnikateľa
v súvislosti s ekonomickou činnosťou. Kasačný súd argumentoval, že závery správneho súdu, ktorý
sa fakticky len stotožnil s právnym názorom žalovaného bez akýchkoľvek bližších samej úvahy a bez
zaujatia vyčerpávajúceho justičného záveru predmetnej veci nemožno považovať za dostačujúce a v

rozsudku absentuje argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa
zákonných ustanovení v tejto konkrétnej veci.

IV.
Konanie na Správnom súde

17. Podľa § 3 odsek 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01.06.2023 z Krajského súdu v Košiciach a
Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023

daná právomoc správnych súdov (t. j. aj v aktuálne súdenej veci). Prejednávaná vec bola pôvodne
predložená Krajskému súdu v Košiciach a bola jej pridelená sp. zn. 7S/4/2023. Od 1. júna 2023 je na
konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu
2S a je vedená pod sp. zn. KE-7S/4/2023.

18. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho
spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý
existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj „SSP“) ), postupom podľa § 107 ods. 1 SSP vec prejednal na pojednávaní dňa

18.11.2025 za účasti právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného a dospel k záveru,
že správna žaloba je dôvodná a že je daný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa
ustanovenia § 191 ods.1 písm. c) a d) SSP ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť na
nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému správnemu orgánu (§ 191 ods. 3 písm. a) SSP).

19. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a na doterajších
vyjadreniach a v konečnom návrhu navrhol rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho
orgánu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnúť o trovách
konania.

20. Vo svojom prednese poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že právo odmietnuť
odpočítanie dane je možné len vo výnimočných prípadoch. V prípade, ak existuje plnenie, je to možné
odmietnuť len v tom prípade, ak ide o zneužitie práva alebo o daňový podvod. V danom prípade ani jedna
alternatíva nebola splnená. Dodávateľ riadne odviedol daň, a žalobca ako odberateľ si z tohoto plnenia
daňuplatnil.VrozsudkuSúdnehoDvoraEÚvoveciC-400/98(Breitsohl)podľaktorého,niejezprávana

odpočet DPH vylúčené také dodanie služby, ktorá sa následne nepremietne do priamych zdaniteľných
obchodov daňového subjektu. Na základe analýzy, ktorú vypracovali osoby znalé tejto veci, sa žalobca
rozhodol, že nebude investovať na Balkáne, pričom išlo o závažné rozhodnutie v jeho podnikateľskej
činnosti. Správca dane túto vec po právnej stránke posúdil nesprávne v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ. Správca dane sa označil za laika v oblasti fotovoltaiky, avšak odmietol vypočuť dodávateľa

teda, ktorí by sa k tomu vyjadril a sám prijal záver, že žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by argumentovali
to, že sa skutočne on podľa tejto analýzy rozhodol neinvestovať na Balkáne.21. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že zotrváva na všetkých skutočnostiach
uvedených vo vyjadreniach, ako aj v odôvodnení rozhodnutia a navrhol, aby správny súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

22. Uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie napádaných rozhodnutí o nepriznaní práva
na odpočítanie dane bola faktúra od dodávateľa spoločnosti Consult servis Slovakia s.r.o. a zistenie,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že dodanie služby použil na dodávky tovarov
a služieb, čiže neboli splnené hmotnoprávne podmienky. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok je

dôvodom na nepriznanie práva, nie iba podvodu a zneužitia, ako to predniesol žalobca, čiže nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok bolo prioritou a bolo jediným dôvodom pre vydanie rozhodnutia. Správcovi
dane neboli zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy o akejkoľvek zamýšľanej investícií, aj z
vyjadrení osôb, ktoré predložil žalobca k svojim podaniam, je zrejmé, že z týchto nevyplývajú žiadne
informácie o tom, aká investícia, v akej výške a aká očakávaná výnosnosť, aká ziskovosť mali byť
predmetom podnikania. Analýza neobsahuje žiadne zmysluplné výstupy a hodnotenia, žiadne silné a

slabé stránky, príležitosti, riziká, návrhy. Poverený zástupca žalovaného uviedol, že dodávateľ bol počas
konania vypočutý a správca dane, ktorý dokazovanie viedol, nedospel k záveru, že by ho bolo potrebné
vypočuť ešte raz, alebo, že by bolo potrebné doplniť dokazovanie. Keďže splnenie hmotnoprávnych
podmienok pre odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si ho uplatňuje, žalobca toto svoje dôkazné
bremeno neuniesol a splnenie hmotnoprávnych podmienok nepreukázal.

V.
Relevantná právna úprava

23. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

24. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

25. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

26. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

27. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

28. Podľa § 24 ods.3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

29. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení danepodľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

31. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v

daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

32. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov

a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

33. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o dani z pridanej hodnoty, predmetom dane je poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby.

34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri

dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania
stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.

35. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

36. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a ) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

39. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

40. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

VI.
Právny názor správneho súdu41. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 1597719/2015 zo dňa 27.10.2015,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 1039018/2015 zo dňa
22.06.2015 o určení rozdielu na dani z pridanej hodnoty vo výške 34000,- eur za zdaňovacie obdobie

november 2011 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku.

42. Vychádzajúc z rozhodnutia žalovaného č. 1597719/2015 zo dňa 27.10.2015 ako aj správcu dane
č. 1039018/2015 zo dňa 22.06.2015 spornou zostala skutočnosť, týkajúca sa oprávnenosti žalobcom
uplatneného nároku na odpočítanie dane vo vzťahu k dodaniu služieb od dodávateľa (spoločnosť

Consult Servis Slovakia, s.r.o., Banská Bystrica) na základe faktúry č. 11/11/05 zo dňa 30. 11. 2011 so
základom dane 170.000,- eur, 34 000,- eur DPH, spolu vo výške 204000,- eur, s predmetom fakturácie:
„Poradenstvo a management v zmysle zmluvy“.

43. Správny súd tak po zrušení veci zo strany Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR č.k. 5Sžfk /14/2021-77 zo dňa 19.10.2022) a jej vrátenia na ďalšie konanie

viazaný právnymi závermi uvedenými v zrušujúcom rozhodnutí kasačného súdu sa opätovne zaoberal
žalobnými námietkami žalobcu vznesenými v správnej žalobe ako aj konaním, ktoré podaniu správnej
žaloby predchádzalo a dospel k právnemu názoru, že správna žaloba žalobcu bola podaná dôvodne.

44. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

správneho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia

správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho
orgánunamietanévžalobe,čiuvedenéprocesnépochybeniasprávnehoorgánusútakouvadoukonania
pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

45. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho
rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je
upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu
k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu,

a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor EÚ“).

46. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán
druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného
rozsahučisprávneposúdilzákonnosťasprávnosťodvolanímnapadnutéhorozhodnutia.Správnaúvaha,
resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie a to s

prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu
úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým
samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré
okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.

47. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých
preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum
je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom
napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého
súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017).

SSP v upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje
na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadnenevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z
vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť
zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove

námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú
vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

48. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nakoľko
samotné správne orgány sa v komplikovanej a veľmi špecifický agende výstavby fotovoltaických
elektrárni označili za laika, a následne hodnotili či predložená analýza poskytla žalobcovi v pozícii
podnikateľa také vedomosti, na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje podnikateľské aktivity,

pričom ich závery je možné považovať len za autoritatívny úsudok a nie za preukázané kontrolné
zistenia.

49. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania
správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za

najvhodnejšie a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť
náležitetútosvojusprávnuúvahuvysvetliť,atodostatočnejasným,zrozumiteľnýmalogickýmspôsobom
tak, aby predovšetkým samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov
a vzhľadom na ktoré okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho
rozhodnutia.

50. Z rozhodnutia žalovaného, ktorý sa stotožnil s názorom správcu dane na jednej strane vyplýva,
že bolo nesporné, že žalobca dlhodobo podniká v oblasti elektrotechnických služieb, elektroinštalácie,
štruktúrovaných kabeláží a dátových služieb, nebola spochybnená ani jeho spolupráca pri výstavbe
fotovoltaickýchelektrární,anijehoideaorozšíreníjehopodnikateľskejčinnosti.Nadruhejstranesprávca

dane ako aj žalovaný vychádzajúc z vlastného názoru (v danej oblasti laického, teda neodborného
názoru) prijali záver, že z hodnotenia jednotlivých čiastkových analýz, vykonaného správcom dane, ako
aj zo samotnej analýzy, že je nepochybné, že táto analýza neobsahuje také závery a odporúčania, ktoré
by súviseli s podnikateľskou činnosťou žalobcu a boli ním využiteľné v budúcnosti. Teda, že žalobca
predložil správcovi dane analýzu, ktorá mala byť predmetom preverovanej fakturácie, ale nepreukázal

použitie daného predmetu fakturácie na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2
zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že žalobca vôbec
nepreukázal, že práve predmetná analýza v anglickom jazyku mu poskytla také vedomosti, na základe
ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje podnikateľské aktivity na Balkán. Správne orgány pritom svoje
závery už ďalej nepodložili žiadnymi ďalšími dôkazmi a svoju správnu úvahu v načrtnutom smere

zákonu zodpovedajúcim spôsobom dostatočne neodôvodnili, pričom vôbec nereagovali na v danom
smere relevantné námietky žalobcu, ktorý poukazoval na relevantnú rozhodovaciu činnosť Súdneho
Dvora EÚ (vo veci C-400/98 Breitsohl zo dňa 08.06.2000).

51. V danom prípade tak žalovaný nepostupoval dôsledne v týchto intenciách a súd konštatuje, že

jeho správna úvaha prezentovaná v napadnutom preskúmavanom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu
nakoľko dostatočným spôsobom žalobcovi ako účastníkovi konania z neho nemohlo byť objektívne
zrejmé, prečo v súlade s platnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ o nepriznaní odpočtu DPH konštatoval
žalobcom porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona o dani
s pridanej hodnoty. V dôsledku tohto pochybenia žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou

nielenvtom,žejehorozhodnutiejeohľadomtohtoposúdenianepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov,
ale zároveň za takejto situácie aj trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia.

52. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na bod 22. rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR
č.k. 5Sžfk /14/2021-77 zo dňa 19.10.2022 v zmysle, ktorých: „22. Osobitne je potrebné poukázať, napr.

na to, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi žiadnu relevantnú a už vôbec nie vyčerpávajúcu reakciu
na jeho podstatný argument, podľa ktorého nie je z práva na odpočet DPH vylúčené také dodanie
služby, ktorá sa následne nepremietne do priamych zdaniteľných obchodov daňového subjektu, resp.
ak konkrétna investícia sťažovateľa mu následne neprinesie žiadny zisk. Tento svoj záver podporilsťažovateľ rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie (C-400/98 Breitsohl z 08.06.2020), ako
aj doktrinálnymi prameňmi (Berger, W. et al., Praha: 2010 - k tomu pozri napr. bod 13 správnej žaloby).“

53. V otázke namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany správcu dane a žalovaného
správny súd poukazuje na to, že právo na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu
kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ktorými sú v prvom rade to,
že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň, po druhé
to, že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie a v neposlednom rade po tretie to,

že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ tieto tri hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane, teda status deklarovaného dodávateľa, materiálna existencia plnenia
a použitie prijatého plnenia v rámci ekonomickej činnosti príjemcu nie sú splnené, pričom dôkazné
bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže
byť odopreté.

54. Tieto tri podmienky, ktoré explicitne vychádzajú zo Smernici 2006/112/ES, a ktoré boli
transponovaného do právneho poriadku Slovenskej republiky a sú súčasťou zákona o dani z pridanej
hodnoty, v zmysle ktorého si daňový subjekt môže odpočítať daň dňom vzniku daňovej povinnosti
(§ 49 zákona o dani z pridanej hodnoty), zároveň je potrebné, aby daňová povinnosť vznikla dňom
dodania tovaru alebo služby, pričom za deň dodania tovaru alebo služby sa považuje deň, keď kupujúci

nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty).
Následne daň ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom
dane z tovarov alebo služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani
z pridanej hodnoty) a zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar
dodaný (§ 51 ods. 1 písmeno a) zákona o dani z pridanej hodnoty) čo je v tomto prípade formálnou a

nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

55. Odpočítanie dane môže byť v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako aj Najvyššieho
správneho súdu SR obmedzené v prípadoch ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo v prípade zneužitia práva.

56. Správny súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že žalobca predložil správcovi
dane analýzu, ktorá mala byť predmetom preverovanej fakturácie, ale nepreukázal použitie daného
predmetu fakturácie na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona o dani
z pridanej hodnoty. Správny súd sa naopak stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, ktorý s

poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-400/98 zo dňa 08.06.2000 argumentoval
tým, že ekonomická činnosť môže byť vykonávaná aj v situácii, kedy nedochádza k poskytnutiu
žiadnych plnení. Nárok na odpočítanie dane na vstupe, ktorá bola uplatnená v súvislosti s plneniami
spojenýmisplánovanýmvýkonomekonomickejčinnosti,jemožnéuplatniťajzasituácie,kedyplánovaná
ekonomická činnosť, ktorá mala viesť k uskutočneniu zdaniteľných plnení, nebude uskutočnená.

57. Súdny dvor EÚ vo veci C-400/98 zo dňa 08.06.2000 v prvom výroku uviedol: „Články 4 a 17
šiestej smernice Rady 77/388/EHS z 17. mája 1977 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ hodnotenia - sa
má vykladať v tom zmysle, že právo na odpočítanie Dane z pridanej hodnoty zaplatenej pri transakciách

uskutočnených s cieľom realizácie plánovanej hospodárskej činnosti pretrváva aj v prípade, ak daňový
orgán už v čase prvého daňového vyrubenia vie, že zamýšľaná hospodárska činnosť, ktorá mala viesť
k zdaniteľným plneniam sa nebude uskutočňovať.“ Z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
vyplýva, že právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vzniká už v štádiu prípravnej fázy podnikania
a nie je podmienené tým, že sa plánovaná ekonomická činnosť nakoniec skutočne nezačne vykonávať.

Rozhodujúce je, že prijaté plnenia mali objektívnu väzbu na zamýšľanú zdaniteľnú činnosť osoby,
ktorá konala ako zdaniteľná osoba, napríklad tým, že si pripravovala podnikateľský projekt alebo sa
rozhodovala o budúcej investícií. Tým sa vylučuje postup daňového orgánu, ktorý by spätne odňal alebo
odmietol uznať právo na odpočítanie dane len preto, že už od začiatku vedel alebo neskôr zistil, že
plánované zdaniteľné plnenia sa neuskutočnia (napríklad pre ekonomické, administratívne alebo iné

dôvody nezávisle od pôvodného zámeru). Takýto výklad práve chráni neutralitu dane z pridanej hodnoty,
keďže daňový subjekt nemá niesť definitívne daňové zaťaženie z pripravovaných vstupov len preto, že
jeho podnikateľský zámer z určitých objektívnych dôvodov nevyšiel.58. Správny súd ďalej vychádzajúc z námietky žalobcu, že mu nemožno vytýkať, že neuniesol
dôkazné bremeno, keď správca dane odmietol vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré sa priamo
a bezprostredne vzťahovali k veci samej poukazuje na bod 24. a 25. rozsudku Najvyššieho správneho

súdu SR č.k. 5Sžfk /14/2021-77 zo dňa 19.10.2022 v zmysle, ktorých: „ 24. .... Sťažovateľ však v rámci
žaloby namietal, že viacerí ním navrhnutí svedkovia neboli orgánmi verejnej správy vypočutí, resp. nebol
vykonaný ani ďalší dôkaz - znalecké dokazovanie (k tomu pozri bod 21 žaloby). Na strane druhej, závery
orgánov verejnej správy o irelevancii analýzy vychádzajú z vlastného názoru orgánu verejnej správy,
podľa ktorého bola úroveň analýzy taká, že táto je hodnotiteľná aj laikom.

25. Je nepochybné, že za daných okolností sa nevykonanie dokazovania na návrh sťažovateľa stáva
podstatnou otázkou aj pre rozhodnutie krajského súdu. Ak je totiž tomuto vytýkané, že neuniesol
dôkazné bremeno o relevancii analýzy po tom, čo údajne túto správca dane spochybnil (keďže na záver
o irelevancii analýzy mali údajne postačovať laické vedomosti), pričom zároveň došlo k odmietnutiu
dôkazov, ktoré sťažovateľ navrhol, je potrebné od krajského súdu očakávať dostatočnú konkretizáciu
toho, prečo tieto dôkazy (navrhnuté sťažovateľom pred orgánmi verejnej správy) nebolo potrebné

vykonať. ....
...Kasačný súd pritom dopĺňa, že vyslovuje pochybnosť o tom, či správca dane je spôsobilý a oprávnený
sám bez ďalšieho ustáliť, že určitá analýza odbornej povahy je irelevantná pre rozhodnutie podnikateľa
- daňového subjektu v súvislosti s jeho ekonomickou činnosťou, a to aj v prípade, ak by táto obsahovala,
napr. informácie verejne dostupné, príp. by vykazovala určitú mieru vnútorných rozporov a pod. V

súvislosti s analýzou je tiež otázne, či je možné od daňového subjektu spravodlivo očakávať, aby
poukázal na presné časti analýzy, ktoré jeho rozhodovanie vo veci (t.j. nepodnikať v relevantnom
regióne) natoľko ovplyvnili, že sa rozhodol svoje podnikateľské aktivity v tomto smere nerozširovať.
Podľa názoru kasačného súdu nie je vylúčené, aby rozhodnutie nepodnikať v relevantnom regióne
bolo vyvolané súborom zistení vyplývajúcich z analýzy ako celku. Naviac, podľa názoru kasačného

súdu je potrebné rozlišovať medzi obsahom analýzy a jej hodnotením daňovým subjektom pre účely
jeho podnikania, t.j. medzi samotným výstupom (analýzou) a myšlienkovým procesom, ktorý podnikateľ
aplikuje pri vyhodnocovaní záverov v nej uvedených.“

59. Správny súd v danom prípade vychádzajúc aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu vyhodnotil

aj námietku žalobcu týkajúcu sa (ne)unesenia dôkazného bremena (resp. prenosu dôkazného bremena)
ako dôvodnú.

60. K otázke prenosu dôkazného bremena správny súd pripomína, že subjekt, ktorý si chce odpočítať
DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť

spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok
a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou
správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie
však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len
odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky

nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno,
ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového
subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne
skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny
orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich

korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca
dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21). Zároveň je tiež potrebné
pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje.
Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu

konania.

61. Z obsahu protokolu vyplýva, že predmetná faktúra bola dodávateľom vystavená na základe Zmluvy
o poradenskej, konzultačnej činnosti a službách zo dňa 08.09.2010 v znení jej príloh. Zo Zmluvy o
poradenskej, konzultačnej činnosti a službách zo dňa 08.09.2010 vyplýva, že služby bude poskytovateľ

poskytovať v súlade s podmienkami, obsiahnutými v Prílohe, v ktorej boli tieto vymedzené ako 1. Projekt
rozširovania podnikateľského priestoru, 2. Projekt zahraničný marketingový prieskum, 3. Podnikateľské
poradenstvo, 4. Metodická pomoc, konzultácie a iné služby pri realizácii iných projektov a 5. Iné služby.
V tejto súvislosti bola správcovi dane spočiatku iba v anglickom jazyku a následne na základe jeho výzvyaj v slovenskom preklade predložená analýza pozostávajúca z troch častí (1. Analýza podnikateľského
prostredia pre rok 2011 podľa kritérií Svetovej banky, 2. Analýza podnikateľského priestoru z pohľadu
záujmu pre klienta DELTA ONLINE spol. s. r. o., a 3. Analýza daňového a právneho systému) pre každú

krajinu záujmu žalobcu - Rumunsko, Bulharsko a Taliansko. Správca dane po preštudovaní jednotlivých
častíanalýzyvyvodilzáver,žetátonezodpovedátvrdeniamžalobcuojejúčeleapoužití,nakoľkožalobca
nepreukázal, že táto mu poskytla také informácie, na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje aktivity
na Balkán. Zároveň analýza neobsahuje také závery a odporúčania, ktoré by súviseli s podnikateľskou
činnosťou žalobcu a vzhľadom na povahu informácií (napr. hodnotenia, porovnania uplynulých období)

jej výpovedná hodnota v súvislosti s jej využitím v budúcnosti je diskutabilná.

62. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 24. 10. 2012, predmetom ktorého bol výsluch svedka
A. B. F. vyplýva, že menovaný svedok potvrdil dodanie služby deklarovanej faktúrou zo dňa 30. 11.
2011 č. 11/11/05 a v predmetnej súvislosti uviedol, že so žalobcom sa dohodol na vykonaní analýzy
podnikateľského priestoru z pohľadu predmetu jeho záujmu, v rámci čoho boli špecifikované krajiny

západného Balkánu a druhá časť sa týkala troch štátov - Rumunska, Bulharska a Talianska, pričom
analýza mala tri základné oblasti - Analýza podnikateľského prostredia pre rok 2011 podľa kritérií
Svetovej banky, Analýza daňového a právneho systému v danej krajine a Analýza podnikateľského
priestoru z pohľadu predmetu podnikania - fotovoltaické elektrárne.

63. Z čestného prehlásenia Ing. Václava Kleina zo dňa 20. 01. 2015, predloženého žalobcom ako
príloha doplnenia odvolania zo dňa 30. 01. 2015, podaného proti predchádzajúcemu rozhodnutiu
správcu dane zo dňa 10. 11. 2014, vyplýva, že menovaný ako fyzická osoba a podnikateľ aj v oblasti
fotovoltaiky prehlásil, že v roku 2011 a následných rokoch mal v úmysle v spolupráci so žalobcom
investovať a podnikať vo fotovoltaike v jednej z krajín - Bulharsko, Rumunsko, Taliansko s tým, že

spoločnej investícii mal predchádzať na základe ich dohody audit a prieskum podnikateľského prostredia
v daných krajinách a v prípade, že by mu boli prezentované odborné stanoviská odporúčajúce investíciu
v jednej alebo viacerých uvedených krajinách, bol pripravený podieľať sa na spoločnej investícii. K
realizácií plánovaných spoločných investícií nedošlo, nakoľko kvalifikované údaje predložené žalobcom
a následne potvrdené aj z iných zdrojov evidentne vykazovali vysokú nákladovosť a nízku návratnosť.

Z vtedy aktuálnej analýzy podnikateľského a legislatívneho prostredia v dotknutých krajinách (r. 2011 a
2012) vyplynula obava o úspešnosť pripravovaného typu investície a obava o jej efektivitu a odstúpením
odstúpením od spoločnej investície sa predišlo rozsiahlym podnikateľským stratám.

64. Rovnako z čestného prehlásenia A. B. C. zo dňa 23.01.2015, predloženého žalobcom ako príloha

doplnenia odvolania zo dňa 30.01.2015, podaného proti predchádzajúcemu rozhodnutiu správcu dane
zo dňa 10.11.2014, vyplýva, že menovaný bol pripravený v rokoch 2011 a následne v roku 2012
uskutočniťsožalobcomspoločnúinvestíciu,t.j.výstavbualeboprevádzkovanieFotovoltaickejelektrárne
v jednej alebo viacerých vybraných krajinách (Bulharsko, Rumunsko, Taliansko) na základe úspešne
realizovaných projektov FVE spoločnosti Heliopark 2 a Heliopark 3 s tým, že po spoločných rokovaniach

a prehláseniach o spoločnej pripravenosti k investícii sa dohodli na tom, že keď žalobca predloží
kvalifikované údaje o podmienkach, za akých bude spoločná investícia návratná a predpokladane
zisková, podpíšu zmluvu o spolupráci a ostatných podmienkach spoločnej investície. Informácie z auditu
a prieskumu podnikateľského prostredia v krajinách Bulharsko, Rumunsko, Taliansko a kvalifikované
údaje o podmienkach plánovanej spoločnej investície predložené žalobcom preukázali nevýhodnosť

pripravovanej investície a vysokú mieru podnikateľského rizika. Nevýhodnosť investície bola podložená
informáciamiopodnikateľskom,ekonomickomalegislatívnomprostredívuvedenýchkrajinách(vrokoch
2011 a 2012). Následkom predložených faktov pripravované spoločné investície pozastavili.

65. Správca dane k predloženým čestným prehláseniam poukázal na názor finančného riaditeľstva

z predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 29.04.2015, že tieto prehlásenia neobsahujú žiadne ďalšie
informácie, ktoré by bolo možné preveriť, neobsahujú žiadne informácie o dôvodoch prečo nedošlo k
spoločnémupodnikaniu,žeprávenazákladepredloženejanalýzysarozhodlinepodnikaťvdanejoblasti,
a že tieto prehlásenia nie sú dôkazom tvrdení, že náklady vynaložené na analýzu predstavujú náklady
súvisiace s podnikateľským zámerom daňového subjektu. Napriek tomuto spochybneniu žalovaný v

preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhované vypočutie týchto osôb ako svedkov, by vzhľadom
na závery správcu dane a žalovaného neprinieslo žiadne nové zistenia a dôkazy. S týmto záverom sa
nie je možné stotožniť, nakoľko už zo samotných čestných prehlásení uvedených osôb, ktoré predložil
v administratívnom konaní žalobca vyplýva, že sú v protiklade zo zisteniami správcu dane.66. V štádiu konania, keď žalobca reagoval na pochybnosti správcu dane o relevancii analýzy tým,
že predložil čestné prehlásenia, a zároveň tieto osoby navrhol v konaní aj vypočuť bolo dôkazné

bremeno na strane správcu dane, ktorý si vystačil s vlastným názorom ohľadom analýzy vypracovanej
dodávateľom pre žalobcu, pričom zároveň došlo z jeho strany k odmietnutiu vykonania žalobcom
navrhnutých dôkazov (výsluch A. E. a A. C.), ktorými chcel preukázať skutočnosti, ktoré sám tvrdil
a deklaroval. Podľa názoru správneho súdu v danom štádiu konania bolo viac ako žiadúce zo strany
správneho orgánu dostatočným spôsobom konkretizovať, prečo tieto dôkazy nebolo potrebné vykonať

a nie iba vo všeobecnej rovine prijať záver, že by výsluch žalobcom navrhnutých svedkov nepriniesol
žiadne nové zistenia a dôkazy.

67. Rovnako tak správny súd indikoval pochybenie správnych orgánov v otázke vyhodnotenia
relevantnosti vypracovanej analýzy zo strany správcu dane bez akýchkoľvek odborných poznatkov
z danej oblasti a prijatia záveru o tom, že uvedená analýza nepreukázala (žalobca nepreukázal), že mu

poskytla také vedomosti, na základe ktorých sa rozhodol nerozšíriť svoje podnikateľské aktivity, ktoré
boli preukázateľne v rozpore s tvrdením žalobcu, ktorý na rozdiel od správnych orgánov aj predložil
a aj navrhoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Správca dane a následne ani žalovaný okrem
jednoduchého tvrdenia opaku (závery orgánov verejnej správy o irelevancii analýzy vychádzajú len z ich
vlastného názoru) odôvodnenosť svojich hodnotiacich úsudkov ničím nepodložili, pričom sám žalobca

navrhoval, aby sa hodnotenie analýzy opieralo o odborné stanovisko osoby majúcej relevantné odborné
poznatky z danej oblasti (znalca). Ani podľa názoru správneho súdu správca dane alebo žalovaný nie sú
spôsobilýbezakýchkoľvekďalšíchdôkazovprijaťzáver,žeurčitáanalýzaodbornejpovahyjeirelevantná
prerozhodnutiedaňovéhosubjektuvsúvislostisjehoekonomickoučinnosťouaztohtodôvodunepriznať
právo na odpočet dane. Zároveň tak isto nie je možné spravodlivo požadovať na účely posudzovania

splnenia podmienok na odpočet dane od žalobcu, aby poukázal na konkrétne časti analýzy, ktoré mali
u neho vyvolať presvedčenie, že sa rozhodol nerozšíriť svoje podnikateľské aktivity v danej oblasti aj
na inom území.

68. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil rozhodnutie

žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (§ 191 ods. 3 písm. a) SSP) a vec
vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 veta prvá SSP).

69.Povinnosťousprávcudanebudepovrátenívecivnovomkonanídôslednesariadiťprávnymnázorom
správneho súdu uvedenom v tomto rozsudku tak ako to súd uviedol vyššie, pri posúdení zisteného

skutkového stavu dôsledne rešpektovať platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci nepriznania
odpočtu dane z pridanej hodnoty, dôsledne sa zároveň vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní ako aj v správnej žalobe a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bola z neho zrejmá
správna úvaha ktorou sa riadil pri rozhodovaní o námietkach a taktiež aj právna úprava, ktorou sa riadil
pri svojom rozhodovaní a aby bolo zrejmé, prečo podľa neho žalobcovi nepatrí právo na odpočet dane

z pridanej hodnoty z predmetnej faktúry, aby bolo odôvodnenie rozhodnutie jasné a zrozumiteľné a
korešpondovalo s platnou právnou úpravou, judikatúrou a právnym názorom správneho súdu.

70. Súd zároveň poukazuje na ustanovenie § 191 ods. 6 SSP, podľa ktorého právnym názorom, ktorý
vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán

verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny
súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých
istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy
pokutu.

71. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2
SSP).

72. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP)Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods.

1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v

plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.