Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/103/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382491
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6122382491.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., G. H. XXXX/XX, zastúpeného: JUDr. Andrejom Garom, advokát so sídlom
Bratislava, Štefánikova 14, proti žalovanej: A. I. C., narodenej XX.XX.XXXX, bytom F., C. XXXX/XX,
zastúpenej advokátskou kanceláriou soukeník - štrpka s. r. o., so sídlom Bratislava, Strážnická 8141/5,

IČO:36862711,ozaplatenie105,56eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Prievidza zo dňa 20. apríla 2023, č.k. 4C/38/2022-212 v časti o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania (vo výroku III.) z r u š u j e
a vec v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,56 eur od 20.12.2020 do 26.08.2022
zastavil, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 105,56 eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 105,56 eur od 27.08.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov
konania za aplikácie § 257 CSP nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou súdu dňa 26.07.2022 sa žalobca
domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 105,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 105,56 eur od 20.12.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že

uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020 bol upravený styk žalobcu
s maloletým dieťaťom pochádzajúcim z manželstva so žalovanou na čas do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Prievidza, sp zn. 18P/54/2019 tak, že žalobca je oprávnený sa
s maloletým dieťaťom stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod.
do17.00hod.vneprítomnostižalovanejstým,žežalobcasimaloletéhoriadnenastykpripravenéhopred
kultúrnym domom v F. J. K. J. prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. Výrokom IV.

neodkladného opatrenia súd nariadil výkon rozhodnutia. Žalobca si v zmysle vykonateľného rozhodnutia
išiel dňa 19.12.2020 prevziať maloletého a za účelom tohto stretnutia pricestoval z miesta bydliska.
Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú o svojom príchode prostredníctvom SMS správy, na čo
žalovaná nereagovala. V deň príchodu sa žalobca dostavil na miesto prevzatia maloletého dieťaťa,
ktorého žalovaná na styk nepripravila, na akékoľvek SMS správy nereagovala, a tak sa žalobca
presunul pred dom žalovanej. Žalobcovi dvere nikto neotvoril a tak privolal hliadku Policajného zboru

SR, ktorým sa taktiež nepodarilo skontaktovať so žalovanou. Žalobca následne predmetné stretnutie
oznámil príslušníkom polície prostredníctvom zápisnice. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu
škody, za ktorej vznik zodpovedá žalovaná v dôsledku vyššie uvedeného konania a ktorá spočívav zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť. Žalovaná neposkytnutím potrebnej
súčinnosti porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, čím vedome
spôsobila škodu žalobcovi, nakoľko jej zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak

zbytočne vynaložené náklady bol vopred daný. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovanou a škodou bola daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala právoplatné a vykonateľné súdne
rozhodnutie a umožnila žalobcovi bez obštrukcií styk žalobcu s maloletým, prípadne včas, riadne a
náležite upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke zakladajúcej predpoklad nemožnosti uskutočniť
styk, nevynaložil by žalobca náklady na cestu z F. do F. a späť zbytočne a ku škode by nedošlo,

nakoľko jediný účel cesty žalobcu bol práve styk s maloletým v zmysle rozhodnutia. Žalovaná tak bola
zodpovedná za vznik škody. Predmetná cesta žalobcu z miesta bydliska - G. H. XXXX/XX, F., do miesta
styku - L. E. F., K. J. XX, F. a späť predstavovala vzdialenosť 372 km, t. j. z F. do F. 186 km a z F. do F. 186
km, pričom žalobca si nárokoval základnú náhradu vo výške 71,80 eur v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s §
7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a náhradu za spotrebované pohonné látky vo
výške 33,76 eur prepočítanú v zmysle spotreby pohonných látok uvedených v technickom preukaze a

údajov štatistického úradu v týždni od 14.12.2020 do 20.12.2020. Proti platobnému rozkazu vydanému v
upomínacom konaní podala žalovaná odpor dňa 05.09.2022, v ktorom uviedla, že žalobcovi za náhradu
škody nezodpovedá, nakoľko škoda nevznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s jej konaním. V čase,
kedy sa mal uskutočniť styk žalobcu s maloletým synom bol vládou SR vyhlásený zákaz vychádzania
(s odkazom na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 804 zo 16. decembra 2020 k návrhu na ďalšie

rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.
z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení
neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 v
znení uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 718 z 11. novembra 2020). Žalovaná nepredpokladala, že
sa žalobca bude domáhať styku v čase vianočných prázdnin a v čase sprísnenia zákazu vychádzania a

protipandemickýchopatrení,azároveňvčase,keďboližalobcaažalovanádohodnutínaharmonograme
trávenia vianočných sviatkov. Žalovaná zo strany žalobcu ani nebola vopred informovaná, že sa na styk
s maloletým synom dostaví. Na základe uvedeného bola presvedčená, že nemôže byť zodpovedná za
škodu v prípade, ak táto vzniká samotným konaním žalobcu.

3. Na dokazovaním zistený skutkový stav veci, súd prvej inštancie aplikoval ust. §§ 415, 420 ods. 1,
3, 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie zistil, že strany sporu
sú rodičmi maloletého B. C., narodeného XX.XX.XXXX. Nebolo tiež sporné, že v čase, kedy sa mal
realizovať styk žalobcu (ako otca) so svojím maloletým synom, existovalo právoplatné a vykonateľné

uznesenie Okresného súdu Prievidza, č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 (uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 02.03.2020), ktorým v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17Cop/3/2020-197 zo dňa 13.2.2020 bol neodkladným opatrením dočasne, do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 13P/118/2019 alebo sp. zn. 13P/91/2019
(podľa toho, ktoré konanie bude právoplatne ohľadom výkonu práv a povinností rodičov vo vzťahu k

maloletému B. skončené skôr), upravený styk žalobcu (otca) s maloletým B. tak, že je oprávnený sa s
maloletým B. stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod. do 17.00
hod.,vneprítomnostimatky.Týmtouznesenímsúdubolotiežrozhodnuté,žeotecsimaloletéhoB.riadne
na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F., na K. J. prevezme a na tom istom mieste maloletého
matke (žalovanej) vráti. Vyššie uvedené rozhodnutia súdov boli teda právoplatnými a vykonateľnými

rozhodnutiami, ktoré v čase predmetného styku, t.j. dňa 19.12.2020, upravovali právo žalobcu ako otca
maloletého dieťaťa stretávať sa s maloletým synom a na druhej strane povinnosť žalovanej ako matky
riadne maloletého na styk pripraviť a umožniť prevzatie maloletého žalobcom. Predmetný deň úpravy
styku (19.12.2020) pripadol na sobotu v nepárnom týždni, bol teda dňom, kedy bol žalobca oprávnený
mať styk s maloletým B. v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod. v neprítomnosti matky. V konaní tiež nebolo

sporné, že žalobca na súdom upravený styk s maloletým synom pricestoval z miesta svojho bydliska
z F. na miesto styku do F. a že na túto cestu použil svoje osobné motorové vozidlo, značky EVČ: F.,
značky Volkswagen Tiguan. Tiež nebolo sporné, že v súvislosti s touto cestou z miesta bydliska do F.
a späť vynaložil náklady, ktoré si žalobca vyčíslil s odkazom na zákon č. 283/2004 Z.z. o cestovných
náhradách v žalovanej výške 105,56 eur. Vzhľadom k tomu, že dňa 19.12.2020 nebol realizovaný styk

žalobcu (otca) s maloletým B. napriek tomu, že žalobca sa na miesto styku dostavil a vzhľadom na
obranu žalovanej, že tu boli dôvody, ktoré bránili realizovať súdom upravený styk žalobcu s maloletým
dieťaťom, tzv. že súd v rámci dokazovania zisťoval, či žalovaná objektívne mohla/nemohla odovzdať
maloletého syna žalobcovi na styk vzhľadom na preukázané/nepreukázané skutočnosti, ktoré by stykso žalobcom vylučovali/nevylučovali a ak by sa preukázalo, že objektívne nemohla odovzdať maloletého
syna žalobcovi na styk, potom by zisťoval, či si žalovaná v takom prípade splnila povinnosť počínať si
tak, aby nedošlo ku škode na strane žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka vznikom zbytočných

nákladov na jeho strane tým, že by včas žalovaného neinformovala o objektívnej prekážke styku. Zo
žalobcom predloženej SMS komunikácie so žalovanou v dňoch 18.12.2020 až 19.12.2020 bolo zistené,
že žalobca dňa 18.12.2020 (t.j v piatok) v čase o 20:00 hodine písal žalovanej: „Zajtra odovzdanie podla
NO o 14h na namesti“, že dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 13:48 hodine písal žalovanej: „Som
na namesti“ a že dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 14:01 hodine písal žalovanej: „Je po 14h, opat

nekomunikujes, budem nuteny privolat policajnu hliadku“. Žalovaná na tieto správy nereagovala, čo v
konaní zostalo nesporné. Tvrdenia žalobcu, že na miesto styku s maloletým sa žalobca dostavil v deň
a v čase úpravy styku, preukázala aj žalobcom predložená zápisnica o trestnom oznámení spísaná
na OR PZ, Obvodnom oddelení PZ v Prievidzi dňa 19.12.2020, z ktorej vyplynulo, že na OO PZ sa
bez predvolania dostavil žalobca dňa 19.12.2020 o 15.00 hod. v súvislosti s neuskutočneným stykom
s maloletým B. v daný deň. V konaní bolo preukázané, že žalovaná povinnosť uloženú jej súdnym

rozhodnutím riadne pripraviť mal. B. na styk so žalobcom a odovzdať ho žalobcovi porušila, v dôsledku
čoho sa styk žalobcu s maloletým B. nerealizoval. Žalobca v konaní preukázal, že s použitím svojho
osobného motorového vozidla vynaložil cestovné náklady na cestu z F. do F. a späť, a to za účelom
realizácie styku s maloletým B. v zmysle súdneho rozhodnutia, čím sa zmenšil jeho majetok. V konaní
bolo preukázané, že žalovaná na SMS správy žalobcu z 18.12.2020 a 19.12.2020 nijako nereagovala.

Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou bola daná tým, že ak
by žalovaná rešpektovala právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila by žalobcovi styk
žalobcu s maloletým B., prípadne ho včas a riadne upovedomila o objektívnej prekážke zakladajúcej
nemožnosť uskutočniť styk, žalobca by nevynaložil náklady na cestu z F. do F. a späť zbytočne a ku
škode by nedošlo, pretože jediným účelom cesty žalobcu v predmetný deň bol práve styk s maloletým v

zmysle súdneho rozhodnutia. Žalobcovi tak vznikla škoda v podobe zbytočných nákladov vynaložených
v súvislosti s cestou z miesta svojho bydliska na miesto styku s maloletým synom. Žalovaná bola
povinná umožniť styk žalobcu s maloletým aj bez predchádzajúceho pripomenutia, oznámenia žalobcu,
rešpektujúc právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie. Pokiaľ šlo o obranu žalovanej, že v čase,
kedy sa mal uskutočniť styk žalobcu s maloletým synom, bol vládou Slovenskej republiky vyhlásený

zákaz vychádzania (s odkazom na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 804 zo 16. decembra 2020
k návrhu na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a
núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky
č. 587 z 30. septembra 2020 v znení uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 718 z 11. novembra

2020), a teda že styk s maloletým synom sa nemohol uskutočniť, a to nie z dôvodov na jej strane, keď
v danom čase bola účelom zákazu vychádzania ochrana verejného zdravia, podľa názoru súdu táto
neobstojí. Toto uznesenie vlády totiž upravovalo okrem iného výnimky z obmedzenia slobody pohybu
a pobytu zákazom vychádzania v bode B.1. pod bodom 15. tak, že obmedzenie sa nevzťahuje na cestu
dieťaťa a jeho sprevádzajúcej osoby za rodičom alebo osobou, ktorá má právo styku s dieťaťom a

cestu späť, resp. pod bodom 19. tak, že obmedzenie sa nevzťahovalo na cestu rodiča, inej oprávnenej
osoby a cestu dieťaťa realizovanú v súvislosti s rozhodnutím súdu vo veci styku rodiča (prípadne inej
oprávnenejosoby)sdieťaťomvovecistriedavejosobnejstarostlivostialebocesturealizovanúzaúčelom
stretnutia sa s dieťaťom po dohode rodičov. Podľa názoru súdu vychádzajúc z bodu B.1. bodu 15.
vyššie uvedeného uznesenia vlády, výnimka z obmedzenia na cestu dieťaťa a jeho sprevádzajúcej

osoby za rodičom alebo osobou, ktorá má právo styku s dieťaťom a cestu späť, je výnimkou, ktorá
sa jednoznačne vzťahovala na predmetný styk. Žalovaná tak nemala žiaden dôvod nerešpektovať
uznesenie vlády a nemala objektívny dôvod na neumožnenie styku žalobcu s maloletým B.. I keď
uznesenie vlády č. 804 zo 16.12.2020 nadobudlo účinnosť od 17.12.2020, teda krátko pred predmetným
stykom, súd prvej inštancie poukázal na to, že tomuto uzneseniu predchádzalo účinné uznesenie

vlády č. 678 z 22.10.2020 týkajúce sa rozšírenia opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu,
ktoré rovnako upravovalo okrem iného výnimky zo zákazu vychádzania, medzi ktoré patrila aj cesta za
účelom starostlivosti o blízku osobu alebo príbuzného, ktorý je na takú starostlivosť odkázaný a cestu
späť, za ktorú možno považovať aj cestu rodiča za dieťaťom na stretnutie, ktoré je upravené súdnym
rozhodnutím. Prípadnú neznalosť predmetného uznesenia vlády a prípadnú nevedomosť žalovanej o

tomto uznesení vlády žalovanú neospravedlňuje. K obrane žalovanej, že so žalobcom boli dohodnutí na
harmonograme trávenia vianočných sviatkov a na odlišných stykoch z dôvodu vianočných sviatkov, súd
uviedol, že táto obrana žalovanej bola irelevantná. Žalovaná ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala.
Ňou predložená mailová komunikácia sa týkala dohadovania sa strán o styku žalobcu s maloletýmpočas vianočných prázdnin v čase od 29.12.2020 do 1.1., výsledkom čoho bol súhlas žalovanej s
navrhovaným stykom žalobcu od 29.12. od 10.00 hod. do 1.1. do 18.00 hod. V predloženej komunikácii
sa neuvádzal termín predmetného styku ani dohadovanie o jeho náhrade. Za irelevantnú súd považoval

aj obranu žalovanej s jej odkazom na ňou vybraný obsah Záverečnej správy z poradenského procesu
Orchidea n.o., Partizánske zo dňa 21.06.2022. Vybraný obsah záverečnej správy sa netýkal styku dňa
19.12.2020,aleznehovyplývalaneúčasťotca(žalobcu)aúčasťmatky(žalovanej)navopredplánovanej
interakcii až dňa 12.06.2021 (č.l. 122 súdneho spisu), ďalej vyjadrenie návrhu matky (žalovanej)
na postupné rozširovanie styku až zo dňa 24.08.2021 (č.l. 123 súdneho spisu), ďalej návrh matky

(žalovanej) na harmonogram styku až z 24.08.2021, resp. z 26.08.2021 (čl. 123, 123pv), t.j. z obdobia
po 19.12.2020. Žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej
za škodu vzniknutú žalobcovi zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska žalobcu
do Bojníc a späť dňa 19.12.2020, a to výlučne za účelom realizácie jeho stretnutia s maloletým B.
na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná nepreukázala, že škodu vzniknutú žalobcovi
nezavinila. Naopak, žalovaná zavinene zmarila styk žalobcu s maloletým B. v deň 19.12.2020, keď

bez objektívneho dôvodu neodovzdala maloleté dieťa žalobcovi. Nešlo teda z jej strany o nesplnenie
si prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ale o porušenie povinnosti umožniť
styk žalobcu s maloletým podľa právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaná tak bola zodpovedná za
škodu podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka. Po ustálení zodpovednosti žalovanej čo do dôvodu
uplatneného nároku na náhradu škody, sa súd zaoberal dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku na

náhradu škody čo do jej výšky. Pokiaľ šlo o rozsah týchto nákladov, teda o rozsah náhrady škody podľa §
442 Občianskeho zákonníka, súd skúmal aj účelnosť použitia vlastného osobného motorového vozidla
žalobcom pri úprave styku dňa 19.12.2020. Táto bola preukázaná vzhľadom na útly vek maloletého B.
(necelé dva roky), na vzdialenosť medzi miestom bydliska žalobcu a miestom stretnutia s maloletým,
na čas, po ktorý mal žalobca upravený styk s maloletým (3 hodiny, od 14.00 do 17.00 hod)., ktorý

nevyhnutne vyžadoval prepravu motorovým vozidlom, pretože styk nemohol prebehnúť len v mieste
prevzatia dieťaťa a tiež vzhľadom na vtedajšiu celospoločenskú situáciu spojenú s pandémiou a so
šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy cestovanie individuálnou prepravou
bolo bezpečnejšie ako cestovanie hromadnou dopravou. Vzdialenosť z miesta bydliska žalobcu (F. - G.
H. XXXX/XX) do miesta styku žalobcu s maloletým (F., L. E., K. J. XX) a späť predstavuje vzdialenosť

372 km (186 km krát dva) s odkazom na M. . V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách má žalobca nárok na základnú náhradu vo výške 71,80
eur (0,193 eura x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019
Z.z. a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 33,76 eur. Vychádzajúc z priemerných
cien pohonných látok v Slovenskej republike, podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky, bola cena

benzínu natural 95 oktánový v týždni od 14.12.2020 do 20.12.2020 vo výške 1,194 eur/liter. Pri spotrebe
vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné hmoty sumu: 372 km : 100
km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,194 eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 33,76
eur. Cestovné náhrady sú spolu vo výške 105,56 eur. Súd priznal žalobcovi aj ním v konaní uplatnené
úroky z omeškania z prisúdenej istiny podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády. Žalobca

žalovanú prvýkrát vyzval na náhradu škody až žalobou, preto sa žalovaná tak dostala do omeškania v
deň nasledujúci po doručení žaloby, t.j. dňa 27.08.2022.
4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvodil, že aj keď žalobca
bol v tomto spore v prevažujúcej časti žaloby úspešný, z dôvodov hodných osobitného zreteľa mu

súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná v priebehu konania (v odpore i vo svojich vyjadreniach)
poukazovala na účelové konanie žalobcu, ktorý voči nej podal niekoľko (26) identických žalôb o náhradu
škody, pričom predmet podaných žalôb je totožný. Podľa žalovanej samotné návrhy žalobcu obsahujú
takmer identický text. Žalobca žiada od nej úhradu náhrady údajne vzniknutej škody za niekoľko
(prevažne aj po sebe idúcich) dní. Podľa žalobkyne žalobca tak koná účelovo, v snahe spôsobiť jej

škodu. Žalobca svoje rozhodnutie podávať samostatné žaloby (ktorých je na súde prvej inštancie
najmenej 20 a ďalšie sú ešte na upomínacom súde) nijako nevysvetlil, a to aj napriek námietkam
žalovanej v priebehu konania. Podľa názoru súdu prvej inštancie, dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré žalobcovi náhradu trov konania podľa § 257 CSP nepriznal, spočívali v procesnom správaní
žalobcu, ktorému nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní všetky svoje nároky na náhradu škody

za viacero dní, pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov,
o totožný okruh sporových strán a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia. Súd
prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalobcu ide teda o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5
základných princípov CSP nemôžu požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každýjeden zmarený styk, pričom ide o takmer identické žaloby, neúčelne predražuje spôsob domáhania sa
súdnej ochrany žalobcu, na ktorom podľa názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe
náhrady trov konania.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči výroku III. o trovách konania,
navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. Uplatňuje dôvody na

odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces, existencia inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne
skutkové a právne závery). Žalobca sa s aplikáciou § 257 CSP nestotožnil. Uvádza, že v tomto prípade
ide o situáciu, keď žalovaná účelovo, tendenčne a bezdôvodne bráni jeho kontaktu s maloletým. Z
odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, v čom súd prvej inštancie vzhliadol ako spravodlivé poskytnúť
ochranu osobe porušujúcej práva inej osoby a dokonca ju označiť za „obeť žalobcu“, a naopak, v

čom považoval za nespravodlivé, aby úspešnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania na
bránenie jej porušeného práva. Poukazuje na uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022,
sp. zn. 8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane tejto veci, z
dôvodu, že ... „zo spisov je ďalej zrejmé, že bude potrebné v konaniach vykonať rozsiahle dokazovanie,
ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní. V uvedených konaniach žalobca uplatňuje

nárok na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové
tvrdeniaprodukovanéžalobcomajžalovaným(líšiasadôvodmineuskutočnenia-maloletýstykodmietal,
maloletý bol chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou), pričom v niektorých prípadoch sa líšia
aj exekučné tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto odlišnosti by nebolo možné efektívne vykonať
dokazovanie na jednom pojednávaní. Súd má ďalej vedomosť, že vzhľadom na skutočnosť, že styk

žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a je predpoklad, že žalobca si bude naďalej uplatňovať nároky
za tieto neuskutočnené styky samostatnými návrhmi, nebude ani reálne možné všetky tieto nároky
rozhodnúť v jednom konaní“. Už len to vylučuje možnosť existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP. Žalobca zdôraznil, že s rozhodnutím o zamietnutí návrhu na spojenie veci
súhlasí v celom rozsahu. Podľa žalobcu nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Ak

súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím konštatuje, že sa od začiatku konania domáha ochrany
svojich práv procesne správnym spôsobom, nemôže na základe tej istej argumentácie náhradu trov
nepriznať práve pre jeho procesný postup, pretože v takom prípade ide o nekontrolovanú voľnú úvahu
súdu. Navyše je nespravodlivé, aby sa domáhaním ochrany svojho práva, a to nároku na náhradu
škody dostal do situácie, keď náklady na uplatnenie svojho práva prevyšujú priznaný nárok náhrady

škody a napádaným rozsudkom súdu vzniká tak paradox, že je lepšie sa so spôsobenou škodou
zmieriť a nič nerobiť, ako zákonným spôsobom požívať súdnu ochranu a brániť sa proti dlhodobému,
účelovému a zákernému správaniu sa žalovanej. Do pozornosti dal žalobca priebeh pojednávania,
keď zákonný sudca v inej veci, i napriek uzneseniu o zamietnutí veci a internému usmerneniu postupu
súdu vo veci samotnou predsedníčkou Okresného súdu Prievidza (o čom bol žalobca informovaný na

pojednávaní vo veci sp. zn. 15C/33/2022), spojil konanie v právnej veci 12C/34/2022 a konanie v právnej
veci 12C/46/2022. Je nesporné, že priebeh pojednávania bol zmätočný, neprehľadný, nehospodárny a
nadbytočne zdĺhavý v dôsledku mýlenia si (len dvoch!) zmarených stykov počas pojednávania. Uvedené
dokazuje, že spojiť hociktoré obdobné konania do jedného tak, ako to v odôvodnení tvrdí prvoinštančný
súd, by bolo absolútne neúčelné, neprehľadné, zmätočné a nehospodárne. Len spojenie dvoch žalôb o

náhradu škody do jedného konania prinieslo očakávanú neprehľadnosť. Každá žaloba o náhradu škody
si vyžaduje dôkladné posúdenie s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie obdobných vecí, čo i
len dvoch, prinesie do konania neprehľadnosť, čoho dôkazom bol vyššie uvedený priebeh pojednávania.
Nie je jeho úlohou suplovať, dopĺňať a obhajovať už raz rozhodnutý a správny procesný postup súdu.
Súd prvej inštancie navyše svojvoľne dotvára dojem, že koná účelovo s cieľom poškodiť žalovanú, čo

zásadne odmieta, pretože už len zo skutkových okolností prípadu takéto konštatovanie nemôže obstáť.
Podľa žalobcu jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nie je možné objektívne spojiť. Je nesporné, že
v jednotlivých veciach ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce jeho styk s maloletým, pri ktorom žalovaná
súd zavádza. Žalovaná tvrdí, že ide vždy o zmarené styky v priebehu po sebe nasledujúcich dní. Avšak
z uvedených dátumov zmarených stykov je zrejmý opak, nakoľko ide o rozdielne časové obdobia a

rovnako v každom konaní ide o rôzne skutkové tvrdenia a vždy iný, vymyslený príbeh žalovanej, ktorý je
potrebné dôkladne posúdiť a v celom rozsahu vyvrátiť, čo nie je možné uskutočniť hospodárne v jednom
konaní. Je to práve žalovaná, ktorá dlhodobo, sústavne a účelovo bez akéhokoľvek ospravedlniteľného
dôvodu bráni v jeho styku s maloletým. Žalobca tak mal za to, že napadnutý rozsudok vo výroku IV. jevnútorne rozporný, nepresvedčivý, arbitrárny a nezohľadňuje vykonané dokazovanie, kontext, okolnosti,
ako aj jeho postavenie ako rodiča, ktorý nemá dieťa zverené do starostlivosti, teda logicky nemá rovnaké
možnostiakožalovaná.Napadnutýrozsudoknepochopiteľne„legitimizuje“konaniežalovanejakomatky,

ktoré by mohlo byť opakovane zneužívané (v kontexte a existencie desiatok podobných konaní aj
zneužívané dodnes je) na obchádzanie jej zákonných povinností.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti - výroku II. v zákonom stanovenej lehote
odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu

zmenu napadnutej časti tak, že nárok žalobcu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu na 100 %, resp. v napadnutej časti zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uplatňovala dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
(nesprávne skutkové a právne závery). Vo vzťahu k trovám konania poukazuje na účelovosť podávania
takmer identických žalôb žalobcom (približne 37), s cieľom poškodiť žalovanú po finančnej a psychickej
stránke.

7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. ako vecne správne
potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zastáva názor,
že rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok, je vecne správne,

konzistentné a riadne zohľadňujúce vykonané dokazovanie. Žalovaná opätovne zdôraznila, že konanie
žalobcu je účelovým konaním, ktorého cieľom je poškodiť žalovanú a takéto konanie jasne napĺňa
znaky zneužitia práva, a teda mu nemôže byť priznaná právna ochrana. V súlade s vyššie uvedeným
žalovaná poukazuje na to, že s prihliadnutím na toto konanie boli naplnené objektívne skutočnosti
majúce povahu dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné žalobcovi priznať náhradu trov

konania. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli, totiž neboli „účelne vynaložené“, a to najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické návrhy na vydanie
platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. Konaním, ktorým bol podávaný celý rad
rovnakých žalôb, sa zaoberal aj Ústavný súd ČR vo svojom Náleze sp. zn. I.ÚS 988/2012 z 25. júla
2012. Žalovaná zároveň upozornila, že neuskutočneniu stykov predchádzajú objektívne skutočnosti na

strane maloletého. Žalobca nepreukázal, že by v konaní vynaložil čo i len niektoré výdavky účelne,
a teda je daný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania. V prípade, ak súd odmietol
spojiť veci do jedného konania, bolo to najmä z dôvodu, že konania boli podávané v iných časoch a
„bežali samostatne“ a teda v tejto fáze konania, v ktorých už mali jednotliví sudcovia rozpojednávané,
jednotlivé dni neuskutočnených stykov nebolo účelné spájať. Práve konanie žalobcu, ktorý v rozličných

časoch podával samostatné návrhy na náhradu škody, viedlo ku skutočnosti, že Okresný súd Prievidza
jednotlivé konania nespojil. Napriek uvedenému však súd dospel k správnemu záveru, že z dôvodu
neúčelnosti vynaložených trov konania sú dané dôvody osobitného zreteľa a žalobcovi nepatrí nárok
na náhradu trov konania. V podanom odvolaní zároveň žalobca tvrdil, že nemožnosť spojenia vecí sa
ukázalo v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza sp. zn. 12C/34/2022, v ktorom súd spojil vec

s konaním sp. zn. 12C/46/2022. Údajne bol v danej veci priebeh pojednávania zmätočný v dôsledku
„mýlenia si“ stykov. K predmetnému tvrdeniu žalovaná uvádza, že konanie na Okresnom súde Prievidza
sp. zn. 12C/34/2022 je naopak potvrdením skutočností uvádzaných žalovanou, kedy bolo ešte možné
veci spojiť do jedného konania, keďže boli postúpené na Okresný súd Prievidza v približne rovnakom
čase jednému zákonnému sudcovi. Súd síce musel rozlišovať dôvody a okolnosti neuskutočnenia styku,

avšak pojednávanie prebehlo bez akýchkoľvek problémov, pričom konajúci súd napokon vo veci aj
rozhodol jedným rozsudkom. Uvedená skutočnosť len preukazuje, že spojenie vecí napriek rozdielnym
dôvodom neuskutočnenia styku žalobcu s maloletým je možné a teda zároveň účelné a hospodárne.

8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej prostredníctvom svojho

právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a v časti výroku
III. zmeniť tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobca vo svojej odvolacej replike na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uviedol,že takakovinýchkonaniach,ajvtomtokonanímážalobcazato,ževkaždomjednom
zmarenom styku je potrebné osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade škody za každý
zmarenýstykosobitne.Žalobcasavyhradzujevočitvrdeniamžalovanejojehošikanóznomsprávaní.Ani
v tomto, ani v žiadnom inom konaní prvoinštančný súd, ani žalovaná nijakým spôsobom nepreukázališikanózne správanie, alebo zneužitie procesných práv žalobcu s cieľom poškodiť žalovanú. Žalovaná,
ako aj prvoinštančný súd tvrdia, že žalobca mohol zvoliť iný procesný postup domáhania sa súdnej
ochrany jeho práv. Žalobcovi však nie je zrejmé aký, keďže návrh na spojenie konaní bol konajúcim

súdom zamietnutý, čím samotný súd legitimizoval procesný postup žalobcu, teda že nie je možné
spojiť predmetné konania. Žalobca má zato, že tak závažný zásah do jeho procesných a majetkových
práv, akým je nepriznanie trov právneho zastúpenia, môže mať vplyv na jeho budúce domáhanie
sa súdnej ochrany. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že súdom nepriznanie nároku na náhradu trov
konania je „v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov a v súlade so zásadou účelnosti náhrady

trov konania.“ Lživý výklad práva zo strany žalovanej možno preukázať skutočnou rozhodovacou
praxou súdov a skutočnou zásadou účelnosti a zavinenia náhrady trov konania. Argumentácia súdu,
že žalobca sa šikanóznym spôsobom domáha súdnej ochrany, čím ide o zjavné zneužitie práva,
ktoré podľa čl. 5 Základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu, tak nemá oporu ani
v rozhodovacej súdnej praxi. Uplatňovanie práva žalobcu týmto spôsobom je jediným zákonne možným,
vhodným a potvrdeným procesným postupom, a preto ho nemožno považovať za konanie v rozpore

s dobrými mravmi a ani inými dôvodmi hodného osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 zákona č.
160/2015 Z. z. Zdôrazňuje, že nemá inú zákonnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojich práv, nemá
možnosť postupovať procesne inak, nepredražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany a nezneužíva
svoje právo. Žalobca si dôvodne uplatňuje škodu vzniknutú konaním žalovanej v niekoľkých súdnych
konaniach, čo iným spôsobom nie je objektívne možné, nakoľko ide o rozdielne exekučné tituly, rôzne

dôvody, pre ktoré žalovaná neumožnila žalobcovi zrealizovanie styku s maloletým, čomu predchádzal
vždy iný spôsob komunikácie žalovanej so žalobcom, alebo rozdielna intervencia polície. Ide o jediný
možný zákonom ustanovený a potvrdený procesný postup, a preto sa nestotožňuje s názorom súdu, že
tento nemôže požívať právnu ochranu.

10. Žalovaná vo svojej odvolacej replike na vyjadreniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu opätovne zopakovala, že konanie žalobcu je účelovým konaním, ktorého cieľom je poškodiť
žalovanú a takéto konanie jasne napĺňa znaky zneužitia práva, a teda mu nemôže byť priznaná právna
ochrana. V danom prípade je teda daný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania žalobcu.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a v poradí v prvom odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
vyhovujúcej časti - vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP vo všetkých jeho častiach (teda aj v časti o trovách konania) potvrdil a zároveň o trovách
odvolacieho konania rozhodol tak, že stranám ich náhradu nepriznal (rozsudok zo dňa 28. decembra

2023 č.k. 27Co/90/2023-281).

12. V dôsledku dovolacej intervencie žalobcu smerujúcej voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ako aj rozhodnutiu o trovách odvolacieho konania, Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22.10.2025
pod č.k. 9Cdo 72/2024-348 vyššie identifikovaný rozsudok KS v Trenčíne v jeho potvrdzujúcom výroku

o náhrade trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec v tomto rozsahu
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

13. Po vrátení veci tak predmetom odvolacieho prieskumu zostalo už len rozhodnutie súdu prvej
inštancie v jeho výroku III. o trovách konania strán sporu vzniknutých v priebehu konania pred súdom

prvej inštancie.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom v rozsahu rozhodnutia
o trovách konania, opätovne vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia vo výroku III.
o trovách konania. Odvolací súd teda preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a §

380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom
výroku III. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť v tomto rozsahu vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 CSP. Odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo
potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý

verejný záujem.

15. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, žalobca sa podanou žalobou
domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 105,56 eur s príslušenstvom, vznik tohto práva na plneniezakladajúc na zmarenom styku s maloletým v deň 19.12.2020, keď bez objektívneho dôvodu žalovaná
odmietla dieťa žalobcovi odovzdať (pred stretnutím na SMS správy žalobcu nereagovala), čím porušila
povinnosť umožniť styk žalobcu s maloletým v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná

tak zodpovedá podľa jeho názoru za vznik škody, ktorá vznikla žalobcovi a ktorá spočíva v zbytočne
vynaložených nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého a späť. Súd prvej inštancie
výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,56 eur
od 20.12.2020 do 26.08.2022 zastavil, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
105,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 105,56 eur od 27.08.2022 do

zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a výrokom III. o trovách konania rozhodol
tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal aplikujúc ust. § 257 CSP na prospech žalovanej, ktorá
dôvodila existenciou okolností hodných osobitného zreteľa k využitiu moderačného práva indikujúcich.
Podľa názoru súdu prvej inštancie, dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi náhradu trov
konania podľa § 257 CSP nepriznal, spočívali v procesnom správaní žalobcu, ktorému nič nebránilo
podať žalobu, v ktorej si uplatní všetky svoje nároky na náhradu škody za viacero dní, pričom podľa

povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov, o totožný okruh sporových strán
a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo strany
žalobcu ide teda o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 základných princípov CSP nemôžu požívať
právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk, pričom ide o takmer
identické žaloby, neúčelne predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu, na ktorom podľa

názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe náhrady trov konania.
16. Odvolateľ (žalobca) v zmysle odvolacích námietok vznesených prostredníctvom právneho zástupcu
voči rozhodnutiu v časti o trovách konania (výrok III.), uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. §
365 ods. 1 pod písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia, tzv. inej vady
konania pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti spochybňujúc naplnenie predpokladov pre
aplikáciu ust. § 257 CSP.

17. Žalovaná s odvolaním nesúhlasí a tvrdí, že okolnosti veci ňou identifikované aplikáciu ust. § 257
CSP spravodlivo odôvodňujú.

18. V reakcii na odvolaciu intervenciu žalobcu (tiež žalovanej voči vyhovujúcej časti rozhodnutia) Krajský
súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a v poradí v prvom odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej
časti - vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods.

1 CSP vo všetkých jeho častiach (teda aj v časti o trovách konania stotožniac sa aj s aplikáciou § 257
CSP a dôvodmi túto opodstatňujúcimi) potvrdil a zároveň o trovách odvolacieho konania rozhodol tak,
že stranám ich náhradu nepriznal (rozsudok zo dňa 28. decembra 2023 č.k. 27Co/90/2023-281).

19. Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil ako správne rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež vo

výroku III. (o trovách konania, v zmysle ktorých súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 257 CSP žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal) založil pri najlepšom vedomí a svedomí na závere, že vzhľadom na
priebežný vývoj v počte sporov obdobného charakteru (ich množenie) medzi týmito stranami sporu,
podávanie ďalších samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk ide neúnosne na ťarchu žalovanej,
keďže predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu a nadužíva preventívnu i sankčnú

funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada v rozumných limitoch plniť, majúc za to, že tento
vývoj (množenie) sporov v čase je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania so zreteľom na princíp
spravodlivosti voči žalovanej zohľadniť, pričom keďže išlo o reakciu na „novú“ situáciu pokiaľ ide
o zistenie o postupnom neudržateľnom množení sa takýchto sporov nevidel logicky v takomto rozhodnutí
ani kolíziu s princípom právnej istoty (vo vzťahu na časovej osi k predchádzajúcim rozhodnutiam, ktorými

boli trovy žalobcovi priznané) a prekážku nevidel ani v tom, že nedošlo súdom k spojeniu týchto vecí
(čo je logické vzhľadom na rozdielnosť senátov a sudcov, ktorým napádali priebežne), z ktorého dôvodu
sa tým ani nezaoberal bližšie v odôvodnení. V konkrétnosti svoje rozhodnutie o trovách odôvodnil
nasledovne:

„Ťažisková vecná námietka žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov konania (výrok III.) má pôvod
v tvrdení, že aplikácia ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za úspech
a zodpovednosti za zavinenie a preto okolnosti veci sa musia dôkladne posudzovať, pričom podľa
jeho názoru v danom prípade za takéto nemožno považovať tie, na ktorých súd prvej inštancie založilsvoje rozhodnutie v tejto jeho časti. Upozornil na uznesenie súdu v inej veci zo dňa 8.12.2022, č.k.
8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí. Zdôraznil, že nespojenie vecí
bolo vecne správne. Podľa žalobcu by spojenie vecí vytvorilo neprehľadnosť v jednom konaní. Nemohli

byť jednotlivé veci spojené aj preto, že ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce styk s maloletým, pričom
žalovaná vždy tvrdí rôzne príčiny neuskutočnenia styku, ktoré sa musia v konaní vyvracať a dôkladne
posudzovať. Žalobca mal za to, že nemôže obstáť, ak súd prvej inštancie na jednej strane vyhovel jeho
nároku, a zároveň na druhej strane týmto postupom odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania.

Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa§256ods.1CSPakstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonania
protistrane.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, sa teda v sporovom konaní povinnosť nahradiť trovy

konania spravuje primárne zásadou úspechu a zásadou zavinenia v konaní, čo znamená, že účastník
konania, ktorý v spore uspel, prípadne nezavinil zastavenie konania, má v princípe právo na to, aby sa
mu nahradili trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce
súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedenej zásady sa umožňuje
súdu za splnenia zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP, ktoré súd prvej inštancie

v okolnostiach danej veci aplikoval.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul

z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda v
prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie (úplnej či čiastočnej) náhrady trov konania
podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre

ktoré náhradu trov celkom, alebo z časti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Za také možno považovať najmä
neprimeranú tvrdosť priznania náhrady trov konania, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné pomery strany
sporu a iné. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú

prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou,
spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne, alebo úplne úspešnej
strany sporu. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie nie je možné

vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania
o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn.
2MCdo/17/2009),nejdeopredpis,ktorýbyzakladaljehovoľnúmožnosťaplikácie,aleide oustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Rozhodnutie o trovách konania teda nemá byť výsledkom mechanického posudzovania
zavinenia či úspechu v procese, ale celkovým zhodnotením okolností prípadu (Zo súdnej praxe 4/2021,
č. 34, IV. ÚS 480/2018). Pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom
dôsledku opomenúť, že náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie.Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane
nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť
vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie,

keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti
svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu, alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež
sankčnú funkciu.

Pravdou je, že porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že žalobca

bol v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojim rozhodnutím jeho žalobe
(po obmedzení o identifikovaný pôvodne nárokovaný úrok z omeškania za ohraničené obdobie
späťvzatím vo vzťahu k čomu žalobca procesne zavinil zastavenie konania), jeho žalobe vyhovel. Vo
svetle zásady úspechu/procesného zavinenia na čiastočnom zastavení konania, by žalobcovi patril
určitý nárok na náhradu trov konania, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva v konaní vznikli,
prelomenie čoho je možné v princípe len prostredníctvom aplikácie ust. § 257 CSP, preto je potrebné

posúdiť, či zistené, súdom prvej inštancie uvedené skutočnosti, takéto rozhodnutie odôvodňujú.

V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožňuje na rozdiel od odvolateľa s názorom súdu prvej
inštancie, že aplikácia ust. § 257 CSP na náhradu trov prvoinštančného konania na prospech
žalovanej je vzhľadom na okolnosti veci udržateľnou. Nebolo sporným, že žalobca uplatnil vo

viacerých samostatných konaniach v základe identické nároky voči žalobkyni, ktoré majú pôvod
v nerealizovaní niekoľkých stretnutí žalobcu s jeho mal. dieťaťom a s nimi spojeným vznikom nákladov
žalobcu vynaložených na cesty do bydliska mal. dieťaťa, ktoré sa odlišujú v princípe len dátumom
nerealizovaného styku, dôvodmi uvádzanými na obranu žalovanou, prípadne rôznymi vykonateľnými
súdnymi titulmi, ktorými priebežne na časovej osi bolo upravované stretávanie žalobcu ako rodiča s mal.

dieťaťom. Bez ohľadu na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že súd napriek požiadavke žalovanej tieto
nespojil na spoločné konanie (čo samozrejme malo svoje opodstatnenie minimálne z hľadiska toho,
že veci napadli rôznym sudcom a v čase vznesenia takejto požiadavky sa jednotlivé veci nachádzali
v rôznych štádiach konania) podľa názoru odvolacieho súdu diametrálne odlišnou by bola situácia
a z hľadiska hospodárnosti nepochybne priaznivejšia, ak by žalobca bol uplatnil či už jednou žalobou

dielčie nároky na náhradu škody za jednotlivé dni, minimálne tieto nároky spojil do blokov (pri dvoch-
troch žalobách), ktorých spoločným menovateľom mohlo byť prípadne identické súdne rozhodnutie od
ktorého odvodzoval svoje rodičovské práva, keďže svojou povahou ide v princípe o identickú škodu
z titulu vynaložených cestovných nákladov (i keď za rôzne dni), ide tiež o totožný okruh sporových
strán a veci v zásade čiastočne skutkovo spolu súvisia. Týmto spôsobom by síce na jednej strane sa

mu dostalo zadosťučinenia v prípadoch, kedy súdy dospeli k záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej
za túto škodu a žalobca by mal nahradené aj trovy konania ako úspešná strana, avšak tieto by boli
uplatňované za takýchto okolností v udržateľných limitoch, ktoré by vo vzťahu k žalovanej nebolo
možné posudzovať ako zneužitie práva, keďže odlišný postup podľa čl. 5 Základných princípov CSP
nemôže požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk (i keď

to zákon nezakazuje) samostatne vezmúc do úvahy, že trovy v jednotlivých konaniach takto sú len
v najlepšom prípade o niečo nižšie, ako prisúdené nároky, neúčelne predražuje na ťarchu žalovanej
spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcom a sumárne podľa názoru odvolacieho súdu nadužíva
preventívnu ako aj sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada v rozumných limitoch plniť.
V neposlednom rade nemožno nespomenúť, že z činnosti súdu je známe, že medzi stranami ako rodičmi

mal. dieťaťa sú dlhodobo vzájomné komunikačné problémy, vzájomné nezhody týkajúce sa výkonu
rodičovských práv a povinností, ktoré nakoniec aj ústia do situácií, ktoré spája žalobca so vznikom škody,
ktoré vzťahové problémy nemožno jednoznačne pripísať len na ťarchu žalovanej. Za takýchto okolností
teda aj vo vzťahu k trovám tohto konania nemožno nevziať všetky vyššie uvedené skutočnosti na
zreteľ a prijať odvolateľom požadovaný záver o nesprávnom právnom a skutkovom posúdení nároku na

náhradutrovkonaniasúdomprvejinštancieatýmdôvodnostiuplatneniaodvolacíchdôvodovuvedených
v ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP.

Vo svetle vyššie uvedeného teda záverom odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou súdu je vždy
rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu

istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či
inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri
výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým
formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermannproti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „Soud musí nejen
respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí

být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a
formalistickyaplikovány bezohledunasmyslaúčeltohokteréhozájmuchránenéhopříslušnounormou“.

A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, s cieľom dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie
usporiadanie vzťahov medzi stranami vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci, odvolací súd zastáva

názor, že spravodlivým bude, ak si trovy, ktoré stranám v konaní pred súdom prvej inštancie vznikli,
budú tieto znášať každá samostatne, inak povedané, nebolo by spravodlivým k ich náhrade v tomto
prípade zaviazať žalovanú voči žalobcovi....“

20. V dôsledku dovolacej intervencie žalobcu smerujúcej voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho
súdu v časti o trovách konania vzniknutých stranám v konaní pred súdom prvej inštancie (ako

aj rozhodnutiu o trovách odvolacieho konania), Najvyšší súd SR ako dovolací uznesením zo
dňa 22.10.2025 pod č.k. 9Cdo 72/2024-348 vyššie identifikovaný rozsudok KS v Trenčíne v jeho
potvrdzujúcom výroku o náhrade trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania
zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vychádzajúc z odôvodnenia
rozhodnutia dovolacieho súdu, tento vytýka rozhodnutiu odvolacieho súdu v dotknutej časti (o trovách

konania), že úvahy odvolacieho súdu v tom smere, že podávanie samostatných žalôb za každý jeden
zmarený styk samostatne neúčelne na ťarchu žalovanej predražujú spôsob domáhania sa súdnej
ochrany žalobcu a nadužívajú preventívnu i sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada
v rozumných limitoch plniť, nie je dostatočným a presvedčivým záverom pre aplikáciu § 257 CSP, keď
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň nevysporiadal s tým, prečo rozhodol inak než v skutkovo a

právne obdobných prípadoch žalobcu, v dôsledku čoho považuje jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.
Dovolateľ podľa jeho názoru dôvodne poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ide v
posudzovanom prípade o ojedinelý prístup rozhodovania o trovách konania.
21. Po vrátení veci odvolaciemu súdu, tento vo vzťahu k dovolaním dotknutej (zrušenej) časti o trovách
konania sa opätovne zaoberal odvolacími námietkami žalobcu smerovanými voči rozhodnutiu súdu prvej

inštancie o trovách konania medzi stranami sporu a primárne (so zreteľom a vo svetle aj dôvodov
zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu v spojitosti s tým, že odvolací súd je viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu - § 455 CSP) námietkou žalobcu týkajúcou sa nedostatkov odôvodnenia
rozhodnutia v ním napadnutej časti – o trovách konania, teda sa zaoberal tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám

uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

22. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť
procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného
odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

23. Vezmúc na zreteľ a vychádzajúc z dôvodov, pre ktoré dovolací súd nepovažoval za preskúmateľné
rozhodnutie odvolacieho súdu v časti o trovách konania do takej miery, že indikovalo k zrušujúcemu
rozhodnutiu, nazeraním na odôvodnenie súdu prvej inštancie v časti o trovách konania z uhla pohľadu
dovolacieho súdu, potom identické vady odôvodnenia sú prítomné aj v rozhodnutí súdu prvej inštancie

a analogicky indikujú aj k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o trovách konania pre
nepreskúmateľnosť odôvodnenia v časti k tomuto rozhodnutiu sa vzťahujúcej. Vychádzajúc z názoru
dovolacieho súdu spočívajúceho v tom, že podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk
samostatne neúčelne na ťarchu žalovanej predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu
a nadužíva preventívnu i sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada v rozumných limitoch

plniť, nie je dostatočným a presvedčivým záverom pre aplikáciu § 257 CSP, keď sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd zároveň nevysporiadal s tým, prečo rozhodol inak než v skutkovo a právne
obdobných prípadoch žalobcu, plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie,
keďže aj v rozhodovacej praxi súdu prvej inštancie išlo v posudzovanom prípade o ojedinelý prístuprozhodovania o trovách konania, i keď je zrejmé, že v reakcii na množenie identických sporov, čo
však je potrebné podrobne v odôvodnení komunikovať (samozrejme v závislosti od spôsobu nového
rozhodnutia) a analogicky ako uvádza aj dovolací súd vo vzťahu k odvolaciemu súdu, dbať na celkovú

presvedčivosť rozhodnutia, čo zahŕňa aj argumentačné odôvodnenie odlišného prístupu súdu prvej
inštancie v prejednávanej veci vo vzťahu k predošlým súdnym rozhodnutiam o náhrade trov konania v
skutkovo a právne obdobných veciach žalobcu (o to viac, ak žalobca vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania argumentoval v každom prípade tými istými skutočnosťami - uznesením o zamietnutí návrhu
žalovanej na spojenie vecí).

24. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v
napadnutej časti o trovách konania (výrok III.) trpí vadou uvedenou v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
toto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 CSP.

25. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne preskúmať dôvodnosť žalovanou uvádzaných okolností
pre aplikáciu § 257 CSP, a to najmä s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu prax súdu prvej
inštancie o nároku na náhradu trov konania v skutkovo a právne obdobných veciach totožných strán
sporu (samozrejme so zohľadnením vývoja), a pre prípad, ak v novom konaní, po prihliadnutí na
prípadné skutkové a právne osobitosti konkrétneho prípadu rozhodne inak (so zreteľom na názor

dovolacieho súdu), svoj odklon dôkladne a presvedčivo odôvodní tak, aby jeho predošlé rozhodnutia
neboli ignorované.

26. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

27. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).