Rozsudok – Nájomná zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/89/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124212616
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124212616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: Grey Donkey Group s. r. o., so
sídlom v Trenčíne, Mateja Bela 2460/20, IČO 52 096 998, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
AK KONCOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Trenčíne, Kpt. Jaroša 29, IČO 47 256 907, za ktorú
koná JUDr. Barbora Koncová, proti žalovanej A. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v C., B. D. XXXX/

XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
27. februára 2025, č.k. 21C/17/2024-68, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. apríla 2025, č.k.
21C/17/2024-90, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v aproti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č. 5, ktorý sa

nachádza na 1. poschodí vo vchode č. 11, v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku
parcelyregistra„C“č.2180/49zapísanéhonalistevlastníctvač.XXXXk.ú.C.,spolusospoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 70/2087, a to
do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť, byt č. 5, na 1. poschodí, vo vchode 11 nachádzajúci sa

v bytovom dome so súp. č. XXXX postavenom na pozemku parc. registra „C“ č. 2180/49, spolu s
príslušným spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na
príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 70/2087-in, zapísaný na liste vlastníctva č.
XXXX Okresného úradu Trenčín, katastrálny odbor, okres C., obec C., katastrálne územie C.. Uviedol,
že je výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti, pričom žalovaná užíva predmetný byt bez právneho
dôvodu. So žalobcom nemá žalovaná uzavretú žiadnu zmluvu, ktorá by ju oprávňovala byt užívať.
Napriek výzve na vypratanie a vysťahovanie sa z predmetnej nehnuteľnosti zo dňa 18.07.2024, túto

nehnuteľnosť žalovaná užíva bez právneho dôvodu, bráni žalobcovi vo výkone vlastníckeho práva. Z
listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, konkrétne bytu
číslo 5 popísaného vyššie, čo potvrdzuje predložený list vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C.. Notárska
zápisnica notárky JUDr. Denisy Adamkovičovej zo dňa 17.08.2017, N 709/2017, Nz 28370/2017, NCRls
28956/2017 potvrdila, že v jej prítomnosti prebehla dražba nehnuteľností bytu číslo 5, bližšie popísaného
na LV číslo XXXX, k. ú. C., vydražiteľom sa stal E. F. G., ktorý tento byt vydražil za sumu 49.050,- eur.

Ako verejnosť bola prítomná pri dražbe žalobkyňa. Z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že uviedla,
že podáva žalobu na súd o neplatnosť dražby a žiadala, aby od dražby bolo upustené. Jej námietky
neboli akceptované, nakoľko podľa licitátora neboli splnené žiadne zákonné podmienky na upustenie oddražby. Prípadné podanie žaloby na súd nie je dôvodom na upustenie od dražby. Podľa listu vlastníctva
číslo XXXX terajší vlastník, žalobca, sa stal vlastníkom predmetného bytu na základe zmluvy o prevode
vlastníctva bytu zo dňa 14.05.2024, ktorá bola zavkladovaná pod číslom V-2356/2024. Krajský súd

v Trenčíne rozsudkom zo dňa 06.12.2023, č. k. 27Co/123/2022-679 rozhodol, že potvrdzuje rozsudok
súdu prvej inštancie, konkrétne Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.11.2020, č. k. 12C/38/2017-605,
ktorý zamietol žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby zo dňa 17.08.2017, predmetom, ktorej
bol byt číslo 5 v bytovom dome súpisné číslo XXXX na ulici B. D. v C., zapísaný na liste vlastníctva číslo
XXXX pre k. ú. C., žalobkyne A. B. proti žalovaným Stavebnému bytovému družstvu Trenčín, dražobnej

spoločnosti GAVILA s. r. o., E. F. G. a vlastníkom ďalších bytov v bytovom dome súpisné číslo XXXX
v C.. Súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobkyňa neuplatnila včas, teda do výkonu dražby
svoju námietku premlčania, či už pohľadávky, alebo záložného práva, preto na námietku premlčania,
vznesenú žalobkyňou až v predmetnej žalobe, podanej po zrealizovanej dražbe, neprihliadol. Ak by
aj žalobkyňa riadne a včas uplatnila námietku premlčania, súd z predložených vyúčtovaní za roky
2013 až do dňa dražby 17.08.2017 síce zistil že k 31.12.2013 mala žalobkyňa preplatok vo výške

90,02 eur, ale za ďalšie roky 2014 až 2017 podľa ročných vyúčtovaní žalobkyni každý rok vznikal
nedoplatok, ku koncu roka 2016 vo výške 3.000,26 eur. Samotná dražba sa uskutočnila pre pohľadávku
Stavebného bytového družstva Trenčín celkovo vo výške 3.354,52 eur, čím bola splnená zákonná
minimálna výška, okrem tejto pohľadávky žalovaného bola prihlásená pohľadávka ďalšieho veriteľa,
a to H. I. J. K. vo výške 13.354,59 eur na základe svojho záložného práva a tiež aj spoločnosti

Largoinvest s. r. o. vo výške 5.733,- eur. Súd posudzoval primeranosť predmetnej
dražby v celom jej komplexe, teda vo vzťahu k nerozporovanej pohľadávke banky a Stavebného
bytového družstva Trenčín a dospel k záveru, že nešlo o hrubý nepomer medzi nespornou výškou
vymáhanej pohľadávky a hodnotou bytu žalobkyne. V dôsledku toho nedošlo k porušeniu ústavného
princípu rovnosti, spravodlivosti a ochrany slabšej zmluvnej strany v procese predmetnej dražby. Súd

prvej inštancie sa zaoberal aj ďalšími námietkami vo veci vykonania dražby, kedy žalobkyňa namietala
postup, predchádzajúci dražbe z pohľadu doručovania jednotlivých písomností, zhotovenie znaleckého
posudku a ďalšie a nedospel k záveru, že by nedodržanie formálnych náležitostí mohlo mať za následok
neplatnosť dražby. Súd prvej inštancie v danej veci mal za nesporné, že žalobca je výlučným vlastníkom
predmetného bytu, a že žalovaná tento byt užíva bez právneho dôvodu. Preto bola žaloba o vypratanie

bytu opodstatnená a súd žalobe vyhovel. K námietke žalovanej uviedol, že otázkami ochrany súkromia
a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 10. júla 2001 sp. zn.
I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie
sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných

situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho
užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností
konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na
ochranu obydlia“. Aj podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromia a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 3 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť

obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba
rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá
na podstatu a zmyslel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a
primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia
vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi závisí od zistenia,

či zásah spočíva na relevantných a dostatočných dôvodoch. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že ak
niektorý zákon (tak ako aj Občiansky zákonník plniaci v intenciách prejednávanej veci úlohu zákona
slúžiaceho na podrobnejšiu úpravu práv zaručených v Ústave) podmieňuje existenciu určitého práva
alebo vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov (čo pri žalobe vlastníka
bytu o jeho vypratanie znamená I. preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, II. účinne nespochybnené

tvrdenie len bývalého alebo žiadneho právneho dôvodu užívania bytu žalovaným a III. schopnosť
presvedčiť o nedostatku rozporu požiadavky na vypratanie v konkrétnom prípade s dobrými mravmi),
súd žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady existencie práva
či vzniku nároku, inak žalobu zamietne. V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či
výkon určitého práva alebo povinnosti je či nie je oprávnený , je náležité posúdenie záujmu vlastníka

uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva (vo vzťahu k vypratávanej veci) a na druhej strane
záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie za
neprimerane tvrdé. V kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, či Európskeho súdu
pre ľudské práva, že právo na obydlie je právom základným, no jeho ochranu nemožno považovať zabezhraničnú, povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie
danej veci. Konštatoval, že žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve
vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a jeho

vlastníctvo nebolo žiadnym relevantným spôsobom spochybnené, je deklarované v príslušnej evidencii
vlastníkov nehnuteľností, vedenej príslušným katastrálnym úradom. Odovzdanie či neodovzdanie bytu
na nadobudnutie vlastníckeho práva nemá žiadny dosah. To že byt je vecou definuje Občiansky
zákonník v § 118 ods. 2, podľa ktorého predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty
alebo nebytové priestory. Otázka, či na jednej strane sporu existuje vlastnícke právo a na strane druhej

právo na nedotknuteľnosť obydlia, a teda či ide o prípad stretu takýchto práv, má charakter právnej
otázky, zodpovedanie tejto otázky je vecou dokazovania, teda otázkou skutkovou, pri vyhodnocovaní
toho, ktorému z uvádzaných práv dať v konkrétnej veci prednosť. Predmetný byt č. 5 bol predaný v
dražbe, ku ktorej došlo v dôsledku toho, že žalovaná si neplnila riadne svoje finančné záväzky, neplatila
dlhodobo v celom rozsahu za služby spojené s užívaním bytu a tiež svoje záväzky voči banke. V
zásade dobrovoľne sa vystavila riziku nútenej straty nehnuteľnosti, či už v dobrovoľnej dražbe, prípadne

exekúcii. Pri dôslednom zvážení svojej situácie mohla dražbe predísť zodpovednejším prístupom k
plneniu svojich finančných povinností, prípadne predajom bytu mimo dražby. Žalovaná však vyvinula
minimálneúsiliesvojunepriaznivúsociálnusituáciuriešiť,pretouvedenénemôžebyťnaťarchuvlastníka
vypratávaného bytu (žalobcu) a to navyše za situácie, keď žalovaná aj v súčasnosti dobrovoľne neplatí
ani za služby, spojené s užívaním bytu. Dražba samotná bola predmetom súdnej kontroly vo vyššie

popísanom súdnom konaní a nebolo zistené nič, čo by mohlo mať za následok jej neplatnosť. Pokiaľ
žalovaná navrhla, aby súd zabezpečil kúpnu zmluvu zo dňa 14.05.2024, aby pripojil súdny spis, v ktorom
sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, pretože súčasťou tohto spisu je aj dražobný spis, z ktorého
vyplýva, že nedošlo k odovzdaniu predmetného bytu, ďalej žiadala pripojiť súdny spis 13C/63/2024, kde
sa rozhodovalo o bezdôvodnom obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovanej, s tým, že v tomto

spise sú tvrdenia žalobcu aj žalovanej a obsah tohto spisu tiež preukazuje, že sa neskúmalo ako žalobca
byt nadobudol, ďalej navrhol vypočuť konateľa žalobcu, toto dokazovanie súd prvej inštancie nevykonal,
nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené to nepovažoval za potrebné. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 123, § 126 ods. 1, § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 1, čl. 3 ods. 4, čl. 20, čl. 21 ods. 3,
čl. 19 ústavy. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 Civilného sporového

poriadku, v zmysle ktorého má právo na náhradu trov konania strana podľa pomeru jej úspechu vo veci.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uplatnila všetky odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP. Dôvodila, že vzhľadom

na skutočnosť, že neexistuje žiaden zákon v Slovenskej republike, ktorý ukladá povinnosť vypratať
byt žalovanou, je nesporné, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný a nezákonný. Žalovaná sa
svojho vlastníctva zákonom nadobudnutého predmetného bytu nikdy nevzdala, vlastníctvo žalovanej
predmetný byt nikto neodňal a žaloba žalobcu je nedôvodná. Súdu prvej inštancie vytýkala, že
ustanovenia § 123, § 126 a § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré na vec aplikoval, vyložil

svojvoľne, z obsahu týchto ustanovení nevyplýva povinnosť vypratať byt žalovanou. S poukazom na
§ 123 Občianskeho zákonníka mala za to, že súd prvej inštancie neprihliadol vo vzťahu k žalovanej,
ktorá predmetný byt nadobudla v súlade so zákonom, nikdy sa svojho vlastníctva nevzdala. Dôvodila,
že doposiaľ žiaden súd neposkytol žalovanej ochranu, pričom v konaní o určenie neplatnosti dražby súd
nevyhlásil napádanú dražbu za platnú. Každá dražba, bez ohľadu na skutočnosť, že žaloba o určenie

neplatnosti dražby bola zamietnutá, je neplatná, ak nebolo vôľou vlastníka svoj majetok dražiť. Súdu
prvej inštancie vytýkala nevykonanie navrhnutých dôkazov, a to ako odňatie práva na prístup súdu,
pretože navrhla pripojiť súdny spis, v ktorom sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, pretože
súčasťou tohto spisu je aj dražobný spis. V konaní o určenie neplatnosti dražby súd rozhodol výlučne
formalisticky, a to zamietnutím žaloby, pričom nerozhodol ani o platnosti, ani o neplatnosti dražby.

Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepresvedčivý, arbitrárny. Mala za nesporné, že súd prvej
inštancie nedal relevantné odpovede na námietky žalovanej a napadnutý rozsudok nemožno považovať
za zákonný. Považovala za nevysvetliteľné, prečo súd prvej inštancie neaplikoval aj ust. § 126 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený
mať vec u seba. Opakovane trvala na tom, že byt nie je vecou, nakoľko nespochybniteľne z ust. §

118 ods. 2 Občianskeho zákonníka táto skutočnosť vyplýva. Súd prvej inštancie si tak svojvoľne vyložil
ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie neoprel o relevantnú právnu normu.
Dôvodila, že v prejednávanej veci je nesporné, že súd prvej inštancie nedodržal požiadavky zlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces, a to jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založil svojerozhodnutie. Následne poukazovala v doslovnej miere na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 09.08.2024.
Súdu prvej inštancie vytýkala, že s uvedenými námietkami sa súd prvej inštancie nevysporiadal, výlučne
formalisticky rozhodol v prospech žalobcu s poukazom na tri ustanovenia Občianskeho zákonníka,

z ktorých nevyplýva povinnosť žalovanej jej byt vypratať. Názory súdu považuje za svojvoľné, nemajúce
racionálny základ v právnej úprave. Súdu prvej inštancie vytýkala, že z predpokladu vyvodil aktívnu
legitimáciu žalobcu a pasívnu legitimáciu žalovanej, pričom žalovaná namietala legitimáciu žalobcu
i žalovanej, ktorú súd riadne neodôvodnil, čím žalovanej uprel právo na spravodlivý proces. Neodôvodnil
náležite ani jej námietku zásahu do jej obydlia, pričom ide o ústavne garantované právo. Nevysvetlil,

ako má žalovaná byt č. 5 vypratať, nakoľko v napádanom rozsudku povinnosť vypratať byt nie je
konkretizovaná, vypratanie bytu nie je v žiadnom zákone konkretizované a nie je konkretizované ani
v napádanom rozsudku, preto je napádaný rozsudok nevykonateľný. Trvala na tom, že žalobca nemá
právo žiadať od žalovanej vypratať byt, pretože žalovaná s ním nemá žiaden právny vzťah a nemá voči
žalobcovi žiadne povinnosti a nezadržiava mu žiadne veci, ktoré žalobca ani nešpecifikoval, z čoho je
nesporné, že napádaný rozsudok je nulitný akt. Vypratanie bytu nie je a ani neznamená podľa žiadneho

zákona vydanie veci, žalovaná nie je povinná nič vydať žalobcovi, pretože jej to žiaden zákon neukladá.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Mal za to, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti. Uviedol, že žalovaná
vo svojom odvolaní neuviedla žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach,

ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Žalovaná všeobecne namieta nedodržanie procesných podmienok, avšak jej tvrdenia sú nekonkrétne,
nepodložené a zmätočné. Uvádza, že neexistuje žiaden zákon v Slovenskej republike, ktorý ukladá
povinnosť vypratať byt. Chybne argumentuje výklad právnych predpisov. Opakovane tvrdí, že byt
jej nikto neodňal a ani sama sa ho nevzdala a z tohto dôvodu nie je povinná byt vypratať. Táto

argumentácia ignoruje oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva, ktorými sú „držať, užívať, požívať
jeho plody a úžitky a nakladať s ním“ a preukázanú zmenu vlastníctva. Povinnosť vypratať byt vyplýva
z preukázaného vlastníckeho práva žalobcom a z toho, že žalovaná užíva byt bez právneho nároku.
Pokiaľ žalovaná zdôrazňuje, že sa nevzdala nadobudnutého predmetného bytu, uviedol, že predmetom
konania nie je preukázanie vlastníckeho práva, ale ochrana už potvrdeného vlastníctva. Súd prvej

inštancie správne poukázal na fakt, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorej
táto skutočnosť je preukázaná listom vlastníctva, ktorý bol súdu predložený. Pôvodné vlastníctvo bytu
žalovanejboloprevedenépodľapredpisovvZákoneodobrovoľnejdražbe,ktorejplatnosťbolavsúdnom
konaní zo dňa 25.11.2020 už potvrdená. Týmto bola otázka ohľadne neplatnosti dražby už príslušným
súdom vyriešená. Vlastnícke právo sa previedlo na právneho nástupcu príklepom licitátora, osvedčené

notárskou zápisnicou. Príklep je formálnym aktom, ktorým dochádza k prechodu vlastníctva. Žalobca
nadobudol od vydražiteľa byt scudzovacím procesom, t.j. kúpnou zmluvou zo dňa 14.05.2024 od jeho
predchodcu, ktorej platnosť nebola súdom spochybnená. Tvrdenie o „nevzdaní sa vlastníctva“ žalovanej
nekoleruje s posudzovaním otázky v tomto spore, nakoľko žalobca nie je právnym nástupcom žalovanej,
tenzískalvlastníckeprávopredajombytuodvydražiteľa.Pokiaľžalovanáuvádza,žepodľaObčianskeho

zákonníka byt ani nebytový priestor nemožno považovať za vec v právnom zmysle, a teda ho ani
zaradiť do podskupiny nehnuteľných vecí, keďže nenapĺňajú pojmové znaky nehnuteľnosti, poukázal
v súlade s ust. § 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že veci rozlišujeme na hnuteľné a nehnuteľné.
Hoci byty ako také nemožno považovať za nehnuteľnosť, subsidiárne, vzhľadom na ust. § 3 ods. 2
byt. zák. sa na byty použije režim obdobný nehnuteľnostiam, to znamená aj ochrana vlastníckeho

práva je plne aplikovateľná. Pokiaľ sa žalovaná ohradzuje, že vypratanie bytu nie je v žiadnom zákone
konkretizované a nie je konkretizované ani v napádanom rozsudku, preto je rozsudok nevykonateľný,
poukázalnaust.§126ods.1ObčianskehozákonníkaanarozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.
4Co/111/2012, ktorý sa k uvedenému vyjadril tak, že vypratať nehnuteľnosť znamená odstrániť všetky
hnuteľné veci nachádzajúce sa v priestoroch nehnuteľnosti a zabezpečiť opustenie priestorov osobami

tam sa nachádzajúcimi. Záverom konštatoval, že zo všetkých vykonaných dôkazov, ako i zo samotnej
argumentácie žalovanej vyplynul záver, že žalovaná so žalobcom, ktorý je výlučným vlastníkom bytu,
nemá žiaden právny vzťah a nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu. Z tohto dôvodu žalovanej nepatrí právo
užívania predmetného bytu, pretože nie je súčasným vlastníkom. Svojím konaním žalovaná zasahuje
žalobcovi do vlastníckeho práva a bráni v jeho riadnom a nerušenom užívaní.

4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil rozhodné
skutočnosti, ktoré dôsledne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu
žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli viesť k zmene
rozhodnutia a preto si osvojil dôvody rozsudku súdu prvej inštancie.

7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vyhovel žalobe a uložil žalovanej
povinnosť vypratať vo výroku identifikovanú nehnuteľnosť (byt spolu so spoluvlastníckym podielom na
spoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachdomua pozemku)vovlastníctvežalobcu,založiacsvoje
rozhodnutie na závere, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu a žalovaná tento byt užíva
bez právneho dôvodu.

8. Žalovaná v odvolaní prioritne namieta porušenie jej práva na spravodlivý proces, resp. existenciu
inej vady, tvrdiac nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, či svojvôľu pri aplikovaní práva
na zistený skutkový stav, nevykonanie navrhnutých dôkazov, tiež nesprávne skutkové a právne závery,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, v konkrétnosti tvrdí nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu a nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej s tým, že uplatnila všetky odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP okrem písm. c/ (rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd).

9. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľka ju tiež ani netvrdila.

10. Primárne sa odvolací súd zaoberal odvolateľkou uplatňovanými odvolacími dôvodmi (posúdiac
odvolanie podľa jeho obsahu) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, resp. d/ CSP (neboli splnené

procesné podmienky, porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencii inej vady spôsobilej
mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej) ako dôsledku nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP spočíva v absencii procesných podmienok.

Procesné podmienky sú upravené ust. § 161 ods. 1 CSP. Na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd kedykoľvek za konania. Nedostatky niektorých
procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne
bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky
iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky

sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strane sporu na odstránenie
nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie zastaví.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365
ods. 1 písm. b/ CSP), treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v

zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na splnenie mandukačnej povinnosti súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na vydanie predvídateľného rozhodnutia, či na zachovanie rovnosti strán v konaní.

13. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady) dopadá na akékoľvek
iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno subsumovať pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide napríklad o

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutie, nie však v parametroch dosahujúcich naplnenie odvolacieho
dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, či nesprávne realizovaná mandukačná povinnosť
súdu.14. Pokiaľ ide o namietané možné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nemožno
pochybovať, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v
zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Avšaklenvsituácii,keďzodôvodneniarozhodnutianemožnozistiťdôvody, pre ktorébolo(ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd
pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

15. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) však bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú
vadu konania, (viď R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §

241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“,
vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na

odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci
individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako

tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp.
porušenie práva na spravodlivý proces.

16. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol
dôvodnosť jednak pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ale odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii
tzv. inej vady konania, čím z hľadiska tejto námietky (o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia) nedošlo
k naplneniu tak odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, ale tiež ani pod písm.
d/ CSP.

17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal v
princípe dostatočnú odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s
predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť,
že odvolateľka sa s názormi súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o
neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho arbitrárnosti, svojvôli, či v konečnom dôsledku

namietanému ústavne nekonformnému výkladu. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo
plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej
judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,
aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti
odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s
ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A
a č. 303 B) k naplneniu čoho v posudzovanej veci došlo.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný, ak súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich

skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
stranami konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli
už preukázané iným spôsobom, alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenieskutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,

nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd dospel k záveru, že ani tento
odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie v bode 21 svojho rozhodnutia v dostatočnej miere
odôvodnil, prečo nevykonal na návrh žalobkyne ďalšie dokazovanie (zabezpečením kúpnej zmluvy zo
dňa 14.05.2024, pripojením súdneho spisu, v ktorom sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, ktorého

súčasťou je aj dražobný spis, pripojenie spisu sp. zn. 13C/63/2024, kde sa rozhodovalo o bezdôvodnom
obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovanej a tiež výsluch konateľa žalobcu), ktoré dokazovanie
už vzhľadom na zistený skutkový stav veci nepovažoval vykonať za potrebné.

19. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo vo vzťahu k vyššie uvedeným námietkam k takému
nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil odvolateľke uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že by došlo vo vzťahu k nej k porušeniu práva na spravodlivý proces čím nemohlo
dôjsť ani k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, ani d/
CSP a splnené boli aj všetky procesné podmienky, čím nie je daný ani odvolací dôvod v zmysle ust. §
365 ods. 1 písm. a/ CSP.

20. V ďalšom odvolací súd podrobil napadnuté rozhodnutie vecnému prieskumu z hľadiska odvolateľkou
uplatnených odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP.

21.Nesprávnyskutkovýzáver(odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.f/CSP) jespôsobilýmodvolacím
dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy

súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade,
ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli,

ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov,
či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia
v zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav,
keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou
strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť
ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti

s ust. § 366 písm. d/ CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy,
ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť z vlastnej viny.

23. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový

stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

24. Rovnako vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako
neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie. Nedôvodná je odvolacia námietka žalovanej, že skutkový stav
neobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboprocesnéhoútoku,ktoréneboli
uplatnené, pretože žalovaná v odvolaní ani neoznačila žiadne skutkové tvrdenia, právne argumenty

alebo dôkazné prostriedky, teda žiadne prostriedky procesnej obrany alebo útoku, ktorými by sa
nezaoberal súd prvej inštancie, resp. tieto nevyhodnotil. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil,
že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, tieto vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil primárne správnyprávny záver o tom, že žalobca je subjektom vecne aktívne legitimovaným v spore, nakoľko je výlučným
vlastníkom predmetného bytu, ktorý žalovaná užíva bez právneho dôvodu v dôsledku čoho je
naopak žalovaná pasívne legitimovanou v danom spore, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil

v bodoch 15, 16 napadnutého rozsudku.
25. Odvolacie námietky žalovanej po ich preskúmaní vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené,
bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie,
jeho výsledky vyhodnotil v intenciách daných § 191 CSP a z dostatočne zisteného skutkového stavu

vyvodil tiež správny právny záver o legitímnosti žalobou uplatneného nároku vo svetle § 126 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pri absencii unesenia dôkazného bremena žalovanou o existencii akéhokoľvek
právneho titulu zakladajúceho jej právo užívať byt, ktorého je vlastníkom žalobca a vypratania ktorých
zo strany žalovanej, ktorá ho užíva bez právneho dôvodu, sa tak dôvodne domáha, na ktorých záveroch
založil v prospech žalobcu vyznievajúce rozhodnutie. Vychádzajúc zo správnosti vyššie uvedených
záverov, nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie spôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu za použitia § 387 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne
odôvodnil, v parametroch daných § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387
ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou
právnych predpisov.

26. Na doplnenie a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej považuje za potrebné odvolací súd

uviesť nasledovné:

27. Podľa § 126 Obč. zák. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

28. Súd prvej inštancie žalobe o vypratanie nehnuteľnosti – bytu č. 5, nachádzajúceho sa na 1. poschodí,
vo vchode č. 11, v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. reg. „C“ č. 2180/49,
zapísaného na LV č. XXXX pre k.ú. C., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 70/2087, vyhovel, keď mal za preukázané,
že vlastnícke právo žalobcu nie je spochybnené. Žalobca svoje vlastnícke právo preukázal listinným

dôkazom – výpisom LV č. XXXX, k.ú. C.. Kataster nehnuteľností sa spravuje domnienkou hodnovernosti
zapísaných údajov, tzn., že údaje katastra uvedené v § 7 katastrálneho zákona sú hodnoverné, ak
sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 kat. zákona). Naopak, žalovaná nepreukázala existenciu žiadneho
právneho titulu oprávňujúceho ju predmetný byt vo vlastníctve žalobcu užívať (v tomto smere neuniesla
dôkazné bremeno) a tiež v odvolacom konaní žiaden neidentifikovala, len vo všeobecnosti poukazovala

na to, že predmetný byt nadobudla v súlade so zákonom, nikdy sa svojho vlastníctva nevzdala.
Skutočnosť, že žalovaná sa cíti byť naďalej vlastníčkou bytu, a to napriek tomu, že tento vydražil právny
predchodca žalobcu, nezakladajú právny dôvod na to, aby predmetný byt naďalej užívala a neoprávnene
zasahovala do vlastníckeho práva žalobcu.

29. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť

môže strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov,
v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP).
Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.30. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom

procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Je vždy na strane sporu, či

náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť,
že každá strana sporu nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia
podporené dôkazmi. Pokiaľ si túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej, k čomu
došlo tiež v posudzovanej veci.

31. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie v konkrétnostiach danej veci bol

správny. Žalobou uplatnený nárok žalobcu ako vlastníka bytu na vypratanie bytu je tak legitímnym
nárokom, ktorý vznikol a bol posúdený ako oprávnený po splnení všetkých zákonom stanovených
podmienok. Je nepochybné, že žalobca predložil do spisu dôkazy, ktorými preukázal svoje tvrdenia,
že je vlastníkom špecifikovanej nehnuteľnosti, vypratania ktorej sa domáha a nebolo tiež sporným, že
žalovanáužívaspornýbytbezprávnehotitulu,nakoľkojehoexistenciužiadnymspôsobomnepreukázala

(príkladmo prípadnou nájomnou zmluvou, resp. titulom vlastníctva preukázaného príslušným LV).
Sama v podanom odvolaní uviedla, že so žalobcom nemá žiaden vzťah. Za takýchto okolností potom
užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu predstavuje zásah do vlastníckeho práva žalobcu, ktorý je
neoprávnený, keďže nebolo možné dospieť k inému záveru, ako tomu, že žalovaná nemá žiaden právny
titul k užívaniu nehnuteľnosti.

32. Vzhľadom na to, že aj ostatné odvolacie námietky žalovanej (otázka platnosti/neplatnosti dražby,
zásah do obydlia ...) tvorili obranu už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom sa s nimi konajúci
súd dostatočne vysporiadal, žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne iné relevantné skutočnosti,
ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie

v spojení s opravným uznesením ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

33. Ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal všetkými konkrétnymi námietkami
sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie
v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Na skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol až po uplynutí lehoty
na podanie odvolania, nebol odvolací súd oprávnený prihliadať a zároveň nemal povinnosť vo svojom
rozhodnutí uvádzať dôvod, pre ktorý na tieto skutočnosti nie je možné prihliadať (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu sp. zn. 3Odbo/25/2016, sp. zn. 3Obdo/22/2016).

34. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobca má vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní nárok proti žalovanej na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).