Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/93/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123211425
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8123211425.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcov: 1. A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. X, XXX XX C., zast.: JUDr. Juraj Dziak, advokát, so sídlom Vajanského 26, 080 01 Prešov, IČO:
54348064, 2. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 3. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 4. H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 5. I. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 6. L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 7. L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,

XXX XX C., 8. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 9. G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXXXXC.,10.N.O.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,11.P.Q.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,
XXX XX C., 12. N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 13. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 14. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 15. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 16. I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 17. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 18. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 19. J. R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
X,XXXXXC.,20.S.C.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,21.B.J.G.,nar.XX.XX.XXXX,bytom

B.X,XXXXXC.,22.J.I.E.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,23.T.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
B. X, XXX XX C., 24. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 25. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XX, XXX XX C., 26. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX H., 27. J. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XX, XXX XX C., 28. J. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 29. Q. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 30. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 31. C. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 32. O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 33.

P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 34. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C.,
35. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 36. P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX
C., 37. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 38. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX
C., 39. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 40. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX
C., 41. T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 42. I. J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX
XX C., 43. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 44. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X,
XXX XX C., 45. I. H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 46. I. I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom

L. X, XXX XX C., 47. J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 48. S. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XX, XXX XX C., 49. T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 50. C. G. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 51. L. F., nar. XX.XX.XXXX, L. XX, XXX XX C., 52. C. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 53. J. J., nar. XX.XX.XXXX, L. X, XXX XX C., žalobcovia v 2. až
53. rade zastúpení: JUDr. Branislav Kahanec, advokát, so sídlom Vajanského 3, 080 01 Prešov, IČO:
42084792 p r o t i žalovanému: SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov, so sídlom Volgogradská 88, 080

01 Prešov, IČO: 31718523, zastúpený: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so
sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36854581, o splnenie povinnosti a prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov konania a žalovanému súd nárok na náhradu trov konania
nepriznáva. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia ako vlastníci, niektorí z nich ako spoluvlastníci, bytov v C., B. X, X, XX,XX S. L. X, XX ,XX
žiadali, aby žalovaný ako správca ich bytov bol zaviazaný vykonať nové zúčtovanie odberov tepla, teplej

vody, resp. tepelnej energie u nich za roky 2020 a 2021 v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky č. 240/2016 Z.z.
platnej a účinnej do 31.12.2022 tak, že základná zložka tvorí 60% a spotrebná 40% z celkových nákladov
na množstvo dodaného tepla na vykurovanie. Žalobu odôvodnili tým, že v ich bytových domoch boli
v danom období zapojené pomerové rozdeľovače a preto zúčtovanie tepla a teplej vody mal žalovaný
vykonať podľa § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky, keďže vlastníci bytov a nebytových priestorov (ďalej len
„NP“) sa nedohodli inak. Žalovaný však nesprávne vykonal toto zúčtovanie podľa § 5 citovanej vyhlášky,

čo konštatovala aj Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej len „SOI“) v protokoloch, ktoré doložili.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na povinnosti správcu bytových domov podľa §
8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. Pri vyúčtovaní za roky 2020 a 2021 najprv postupoval podľa § 7
vyhlášky č. 240/2016 Z.z. avšak zistil, že takéto vyúčtovanie je nereálne, keďže niektorým vlastníkom

bytovsanákladovápoložkazaspotrebnúzložkuzvýšiladotakejmiery,žetonezodpovedaloobjektívnym
fyzikálnym možnostiam spotreby tepla. U niektorých bytov došlo k nárastu týchto nákladov o 500% oproti
predchádzajúcim rokom. Žalovaný uviedol aj to, že pred vypracovaním opravného vyúčtovania požiadal
o stanovisko Ministerstvo hospodárstva SR, podľa ktorého správca má aplikovať taký postup, ktorý
umožní rozpočítať množstvo tepla bez použitia nevierohodných údajov z meradiel alebo pomerových

rozdeľovačov tepla. Žalobca si dal vypracovať aj štúdiu nezávislého odborníka R. I. Q. L. z W. X.
L. A., ktorej výsledkom bolo zistenie, že v prípade priaznivej polohy bytu je takýto byt užívateľný aj
bez vykurovania. Žalovaný prerokoval zvolený spôsob vyúčtovania s vlastníkmi bytov a NP na ulici
Bratislavskej dňa 25.1.2023 a na ulici Višňovej dňa 22.11.2022, o čom doložil zápisnice, pričom
v zápisnici z 22.11.2022 sa konštatuje, že niektorí vlastníci majú vypnuté radiátory počas celého roka.

Vznikol tak stav, ktorý bol výrazne nespravodlivý, neobjektívny a predovšetkým v rozpore s účelom
a cieľom vyhlášky č. 240/2016 Z.z. Preto žalovaný vykonal opravné vyúčtovania, pri ktorých aplikoval
§ 5 citovanej vyhlášky a teda pri vyúčtovaní vychádzal z podlahovej plochy bytov a NP. Oprávnenosť
svojho postupu žalovaný odôvodnil aj tým, že nedostatky vyhlášky č. 240/2016 Z.z., ktorá zaviedla
metodiku s nízkou mierou spravodlivosti sa riešili prijatím novej vyhlášky č. 503/2022 Z.z., ktorá zavádza

inú metodiku a ktorá by mala zmierniť rozdiely v meraných nákladoch medzi jednotlivými bytmi najmä
nevhodným pomerom základnej a spotrebnej zložky. Žalovaný ďalej poukázal na § 12 ods. 2 vyhlášky
č. 240/2016 Z.z. tzv. transpozičnú prílohu, čo znamená, že vyhláška preberá právne záväzne akty EÚ
uvedené v prílohe č. 3 vrátane smernice Európskeho parlamentu a rady 2012/27/EÚ z 25.10.2012
o energetickej efektívnosti. Tá bola novelizovaná smernicou č. 2018/02 a podľa nej členské štáty

zabezpečia, aby informácie o vyúčtovaní a spotrebe boli spoľahlivé, presné a založené na skutočnej
spotrebe. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný rozoberal priamy a nepriamy účinok európskych smerníc
s tým, že ich nepriamy účinok spočíva v povinnosti členského štátu vykladať vnútroštátne právo vo svetle
znenia a cieľa smernice tak, aby sa dosiahol výsledok v zmysle článku 249 zmluvy o ES a teda aj súdy
majú zabezpečiť eurokomformný výklad vnútroštátnych právnych predpisov vo svetle znenia a účelu

normy komunitárneho práva. V závere žalovaný uviedol faktory, ktoré spôsobili nesprávnosť vyúčtovania
podľa § 7 citovanej vyhlášky, ktorými sú jednorúrkový systém vykurovania, skutočnosť, že pomerové
rozdeľovače nie sú merače a nedá sa nimi zistiť skutočne dodané a spotrebované teplo v bytoch,
ďalšou skutočnosťou je zatepľovanie bytových domov v dôsledku čoho rastie vplyv neregistrovaného
odberu tepla cez steny a napokon je to poloha umiestnenia bytu v bytovom dome. Všetky tieto faktory aj

odôvodnil. Poukázal na to, že energetická náročnosť bytov, ktoré sú v kontakte s vonkajším prostredím
je niekoľkonásobne vyššia ako u bytov, ktoré sú uprostred budovy.

3. Žalobcovia v replike poukázali na to, že v stanovisku Ministerstva hospodárstva SR, ktoré doložil
žalovaný sa uvádza aj to, že je potrebné prerokovať zvolený postup rozpočítavania tepla s vlastníkmi

bytov a NP v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. Rozobrali tiež konštatáciu SOI z protokolov o vykonaných
kontrolách o tom, že žalovaný svojvoľne aplikoval § 5 vyhlášky č. 214/2016 Z.z. pri ročnom vyúčtovaní
bez toho, aby tento postup prerokoval s vlastníkmi, pričom SOI uviedla aj to, že princípu všeobecnej
spravodlivosti predchádza princíp zákonnosti postupu správcu, ktorý nebol dodržaný a preto nie je
možné hovoriť o princípoch spravodlivosti voči ostatným vlastníkom. Žalobcovia nesúhlasili s tvrdením

žalovaného o priamom účinku európskej smernice 2018/02 na tento právny vzťah a v súvislostis eurokomformným výkladom vnútroštátneho práva citovali z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-282/10,
podľa ktorého nemôže takýto výklad slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.

4. Súd vykonal dokazovanie výpismi z LV č. XXXX S. XXXX k.ú. C., stanoviskami Ministerstva
hospodárstva SR, protokolmi SOI z vykonanej kontroly, odpoveďou SOI na žiadosť o zrušenie
záväzného pokynu z vykonanej kontroly, sumárnymi vyúčtovaniami nákladov za roky 2020 a 2021
v bytových domoch na ulici Bratislavskej a Višňovej, štúdiou R. I. Q. L., zápisnicami zo schôdze
vlastníkov bytov zo dňa 22.11.2022 a 25.1.2023, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento

skutkový stav:

5. Žalobcovia sú výlučnými vlastníkmi prípadne podielovými spoluvlastníkmi konkrétnych bytov
v bytovom dome v C., B. X, X, XX, XX S. L. X, XX, XX, ktorých správcom je žalovaný. Ich vlastníctvo
je preukázané výpismi z LV č. XXXX S. XXXX k.ú. C., z ktorých vyplýva, že výlučnými vlastníkmi
konkrétneho bytu sú len žalobcovia v 4., 8., 9., 12. - 14., 20., 22. - 24., 27., 30., 33., 35., 37., 42., 43.,

50., 51. a 53. rade. Žalobkyňa v 28. rade je podielovou spoluvlastníčkou príslušného bytu v 3/4 a ostatní
žalobcovia sú len podielovými spoluvlastníkmi v 1/2 konkrétneho bytu, pričom druhý spoluvlastník (tiež
v 1/2) žalobcom nie je.

6. Žalovaný vykonal ročné vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za roky 2020 a 2021, pri

rozpočítaní nákladov za dodávku tepla a teplej vody najprv postupoval podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č.
240/2016 Z.z., keďže v týchto bytových domoch sú inštalované pomerové rozdeľovače. Vo vyúčtovaní
za uvedené roky u jednotlivých bytov boli však enormné rozdiely. Napr. v byte na ulici Bratislavskej 12
(vlastník Stachoň) v roku 2020 boli účtované náklady len 130,64 Eur za rok 2020, ale u iného vlastníka
až 6.452,60 Eur (vlastník Funtál), 2.568,34 Eur (vlastník Čačo), 1.981,62 Eur (vlastníčka Pokorná) a na

ulici L. sa vyúčtovanie za rok 2020 pohybovalo od 277 Eur (vlastník Baja) až po 7.950 Eur (vlastníčka
A.). Podobne aj v roku 2021 na ulici Bratislavskej vyúčtovania boli od 216 Eur u viacerých vlastníkov až
po 4.374 Eur (vlastníčka Pokorná) a na ulici L. od 298 Eur po 4.287 Eur (vlastník Schichman).

7. Žalovaný preto požiadal o výklad možnosti využitia § 7 ods. 5 vyhlášky č. 214/2016 Z.z.

Ministerstvo hospodárstva SR. To v odpovedi z 10.12.2021 uviedlo, že účelom zákonnej požiadavky
na inštaláciu určených meradiel resp. pomerových rozdeľovačov podľa § 18 zákona č. 657/2004
Z.z. vychádzajúc zo smernice EP a Rady 2018/2022 je prístup k presnejším a spoľahlivejším
informáciám o skutočnej spotrebe tepla v bytoch a NP s cieľom dosiahnuť spravodlivé rozpočítanie
množstva tepla medzi konečných spotrebiteľov. Uvedený účel je potrebné sledovať aj pri aplikácii

pravidiel rozpočítavania tepla zo strany osoby vykonávajúcej správu bytového domu. Poukázal na
nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 71/2013-36 zo dňa 23.5.2013, podľa ktorého k výkladu právnych
predpisov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona a to ani v prípade, keď sa javí ako
jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Ďalej uviedol, že v priebehu
rozpočítavania množstva tepla môže nastať situácia, že správca zistí objektívne skutočnosti, ktoré

vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o správnosti alebo vierohodnosti údajov zaznamenávaných
meradlami alebo pomerovými rozdeľovačmi. K uvedenému môže dôjsť napr. pri podozreniach na
rozsiahlejšiemanipuláciesmeradlamiapomerovýmirozdeľovačmi,aletiežvprípadetakýchtechnických
riešení v rámci bytového domu, ktoré časti spotrebiteľov umožňujú dosiahnuť a udržiavať adekvátnu
tepelnú pohodu aj napriek vypnutým vykurovacím telesám, pričom takto spotrebované teplo nie je

merané pomerovými rozdeľovačmi tepla a nie je započítané do spotrebnej zložky daného bytu alebo
NP. V závere preto ministerstvo uviedlo, že ak takéto pochybnosti povedú k tomu, že jednému
alebo viacerým konečným spotrebiteľom by mala byť určená spotrebná zložka výrazne vyššia než
zodpovedáobjektívnymmožnostiamspotrebyteplavbyteatietoskutočnostibudúpotvrdenévyjadrením
nezávislého odborníka správca by nemal mechanicky používať údaje z určených meradiel alebo

pomerových rozdeľovačov, ale mal by prihliadnuť na účel samotného rozpočítavania množstva tepla,
ktorým je spravodlivé rozpočítanie. V praxi to znamená aplikovať taký postup, ktorý umožní rozpočítať
množstvo tepla bez použitia nesprávnych alebo nevierohodných údajov z meradiel alebo pomerových
rozdeľovačov tepla a preto v danom bytovom dome je vhodným postupom aplikácia § 5 vyhlášky MHSR
č. 214/2016 Z.z. Dodalo aj to, že zároveň je potrebné rešpektovať zákonné postupy vyplývajúce zo

zákona č. 182/1993 Z.z. a prerokovať zvolený postup rozpočítavania tepla s vlastníkmi bytov a NP.

8. Žalovaný si objednal u R. I. Q. L., C. vypracovanie štúdie prepočtov potrieb energie na vykurovanie
v bytovom dome. Ide o štúdiu z 3.2.2022, ktorej výsledkom bol záver, že byt s priaznivou polohouje užívateľný aj bez vykurovania, teplo získava cez priečky okolitých vykurovaných bytov, prípadne
vedením rozvodu UK v podlahe a preto podľa autora štúdie je nutné tieto fyzikálne zákony zohľadniť
pri rozpočítaní nákladov na teplo.

9. Žalovaný následne vypracoval nové – opravné vyúčtovanie za roky 2020-2021 a to podľa § 5 vyhlášky
č. 240/2016 Z.z., podľa ktorých rozdiely u jednotlivých bytov boli minimálne, keďže rozpočítavanie
nákladov sa realizovalo podľa podlahovej výmery bytov a NP.

10. Žalovaný preto následne inicioval schôdzu vlastníkov bytov na ulici Višňovej dňa 22.11.2022. Ako
vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze zástupcovia správcu na nej vysvetlili vyúčtovanie nákladov na
dodávku tepla v rokoch 2020 a 2021 na plochu bytu, upozornili na hroziacu škodu, ktorá pri aplikácii § 7
ods. 1 vyhlášky by mohla vzniknúť u malej skupiny vlastníkov vo výške tisícoch eur. Ako sa konštatuje
v zápisnici, väčšina vlastníkov vyjadrila nespokojnosť s opravným vyúčtovaním a žiadali postupovať
podľa § 7 vyhlášky č. 240/2016 Z.z., čo dôvodili tým, že niektorí majú vypnuté radiátory počas celého

roka a v byte majú aj tak viac ako 20°C, preto nepotrebujú mať zapnuté radiátory a pôvod tepla ich
nezaujíma.

11. Prejednanie použitia § 5 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. bolo aj predmetom schôdze vlastníkov bytov a NP
aj na ulici Višňovej a to 25.1.2023, na ktorej boli taktiež zástupcovia žalovaného, ktorí vysvetlili dôvody

tohto postupu, avšak vlastníci na tejto schôdzi odmietli hlasovať o súhlase s uplatnením tejto metodiky.

12.Zpodnetuspotrebiteľov–vlastníkovbytovS.M.G.bolaužalovanéhovykonanákontrolaSOIapodľa
protokolu z 24.11.2022 bol žalovanému uložený pokyn prerokovať zvolený postup rozpočítania tepla
s vlastníkmi bytov a NP. Súd na vysvetlenie dodáva, že vlastníci bytov na ulici S. M. G. podali obsahovo

tú istú žalobu, s tým istým žalobným petitom, pričom konanie o nej sa vedie na tomto súde pod sp. zn.
20C/74/2023.

13. Aj z podnetu vlastníkov bytov na ulici Višňovej bola vykonaná u žalovaného kontrola SOI. V protokole
z 24.11.2022 sa konštatuje porušenie právnych predpisov žalovaného a v záväznom pokyne bolo

uložené žalovanému prejednať iný spôsob vyúčtovania nákladov z dôvodu nadmerných spotrieb
tepla za predpokladu splnenia troch podmienok určených v liste spracovanom odborom metodiky
energetickej inšpekcie MH ako metodického usmernenia zo dňa 7.10.2022, v ktorom boli určené tri
podmienky pre iné vyúčtovanie a to podľa už spomínaného listu MH z 10.12.2021. Týmito tromi
podmienkami bolo zdokumentovať jednotrubkový systém bytového domu, zdokumentovať extrémne

vysoké prekročené hodnoty nákladov minimálne u jedného spotrebiteľa a doložiť potvrdenie nezávislého
odborníka o prekročení vykurovacích nákladov, ktoré prekračujú fyzikálne možnosti dodávky tepla, čo
podľa protokolu bolo splnené doloženými prílohami a u tretej podmienky už spomínanou štúdiou R. I.
Q. L..

14.NazákladevýzvysúdupredložiloMinisterstvohospodárstvaSR,sekciaprávaalegislatívnejpodpory
stanovisko, v ktorom uviedlo, že vzhľadom na rozdiely v nákladoch bytov v rámci bytového domu sú
odôvodnené pochybnosti o správnosti alebo vierohodnosti údajov zaznamenávaných meradlami alebo
pomerovými rozdeľovačmi. Obsah tohto stanoviska, ktoré je vypracované iným odborom ako v prípade
stanoviska z 10.11.2021, ktoré bolo vypracované na žiadosť žalovaného, ale sekciou energetiky, je

obsahovo totožné so záverom, že v danom mimoriadne špecifickom prípade je vhodným postupom
aplikácia § 5 vyhlášky MHSR č. 240/2016 Z.z. a zároveň uviedlo, že uvedená vyhláška neumožňuje
kombináciu rôznych spôsobov rozpočítania v rámci jedného objektu a teda musí sa použiť len jeden
zvolený spôsob.

15. Žalovaný požiadal SOI o zrušenie pokynu z vykonanej kontroly, jeho žiadosti však nebolo vyhovené
ako to vyplýva z listu SOI z 3.1.2023. V ňom sa konštatuje, že žalovaný svojvoľne a v rozpore so
zákonom aplikoval § 5 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. bez toho, aby tento postup prerokoval s vlastníkmi
bytových domov a nechal si ho odsúhlasiť. Zdôraznený bol princíp právnej istoty ako aj to, že princípu
spravodlivosti predchádza princíp zákonnosti.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov správu domu
vykonávaspoločenstvovlastníkovbytovanebytovýchpriestorovvdome(ďalejlen„spoločenstvo“)alebo
iná právnická osoba alebo fyzická osoba, s ktorou vlastníci bytov a nebytových priestorov uzatvoriazmluvu o výkone správy (ďalej len „správca“). Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní
zabezpečiť správu domu spoločenstvom alebo správcom. Povinnosť správy domu vzniká dňom prvého
prevodu vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome. Povinnosť správy domu sa nevzťahuje na

a)
rodinné domy,
b)
domy,vktorýchsúvšetkybytyavšetkynebytovépriestoryvovlastníctvetohoistéhovlastníka;povinnosť
správy vznikne, ak aspoň jeden byt alebo jeden nebytový priestor nadobudne iný vlastník.

17. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona správa domu je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca
alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
a)
prevádzku, údržbu, opravy, rekonštrukciu a modernizáciu spoločných častí domu, spoločných zariadení
domu, priľahlého pozemku a príslušenstva,

b)
služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru,
c)
vedenie účtu domu v banke,
d)

vymáhanie škody, nedoplatkov vo fonde prevádzky, údržby a opráv a iných pohľadávok a nárokov,
e)
iné činnosti, ktoré bezprostredne súvisia s užívaním domu ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov v dome.

18. Podľa § 8a ods. 2 citovaného zákona správca je povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka
predložiťvlastníkombytovanebytovýchpriestorovvdomesprávuosvojejčinnostizapredchádzajúcirok
týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je
povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované

na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome.

19. Podľa § 8b ods. 1 citovaného zákona pri správe domu je správca povinný
a)
hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v

súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy,
b)
dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a uprednostňovať ich záujmy
pred vlastnými,
c)

zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri vymáhaní škody, ktorá im vznikla
činnosťou tretích osôb alebo činnosťou vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome,
d)
vykonávať práva k majetku vlastníkov len v záujme vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,
e)

sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky,
f)
zvolať schôdzu vlastníkov podľa potreby, najmenej raz za rok, alebo keď o to požiadajú vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome, ktorí majú aspoň štvrtinu hlasov (ďalej len „štvrtina vlastníkov bytov a

nebytových priestorov v dome“),
g)
vypracovať a každoročne do 30. novembra vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome predložiť
plán opráv na nasledujúci kalendárny rok, ktorý zohľadní najmä opotrebenie materiálu a stav spoločných
častí domu a spoločných zariadení domu a navrhnúť výšku tvorby fondu prevádzky údržby a opráv domu

na kalendárny rok,
h)
podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby12ac) bytu alebo nebytového priestoru v dome na
uspokojenie pohľadávok podľa § 15 na základe rozhodnutia podľa § 14b ods. 1 písm. o),i)
podať návrh na exekučné konanie,12ab)
j)

zabezpečovať všetky ďalšie činnosti potrebné na riadny výkon správy domu v súlade so zmluvou o
výkone správy a s týmto zákonom,
k)
priebežne zverejňovať na mieste v dome obvyklom v spoločných častiach domu alebo na webovom
sídle správcu, ak ho má zriadené, postup pri obstarávaní tovarov a služieb, v rámci zabezpečovania

prevádzky, údržby, opravy, rekonštrukcie a modernizácie a pri všetkých iných činnostiach spojených so
správou domu, vrátane jednotlivých cenových ponúk.

20. Podľa § 18 ods. 4 písm. c/ zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike koncový odberateľ,
ktorý rozpočítava množstvo dodaného tepla konečnému spotrebiteľovi a fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá vykonáva činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c), sú povinní využívať na rozpočítavanie

množstva dodaného tepla určené meradlá tepla alebo pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov
na vykurovanie u konečného spotrebiteľa.

21. Podľa § 18 ods. 4 písm. d/ citovaného zákona koncový odberateľ, ktorý rozpočítava množstvo
dodaného tepla konečnému spotrebiteľovi a fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá vykonáva

činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c), sú povinní rozpočítavať náklady na množstvo dodaného tepla podľa
pravidiel rozpočítavania; náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie sa rozdelia na základnú
zložku a spotrebnú zložku.

22. Pravidlá rozpočítavania množstva tepla boli upravené vyhláškou Ministerstva hospodárstva SR č.

240/2016 Z.z., ktorá bola účinná do 31.12.2022.

23. Podľa § 5 ods. 1 citovanej vyhlášky ak v objekte rozpočítavania nie sú zapojené pomerové
rozdeľovače tepla ani určené meradlá na meranie tepla u konečných spotrebiteľov podľa § 18 ods. 4
písm. a) zákona, náklady na dodané teplo na vykurovanie sa rozpočítavajú konečným spotrebiteľom

podľa vzorca
E70FF1DA.tmp

file_0.wmf

kde
Nks sú náklady pre konečného spotrebiteľa vyjadrené v eurách,
N sú náklady na dodané teplo na vykurovanie za objekt rozpočítavania vyjadrené v eurách,
S je celková podlahová plocha bytov, vykurovaných nebytových priestorov a spoločných priestorov

vyjadrená v metroch štvorcových,
Sks je podlahová plocha bytu, vykurovaného nebytového priestoru a spoluvlastníckeho podielu na
spoločných priestoroch konečného spotrebiteľa vyjadrená v metroch štvorcových.

24. Podľa § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky ak sú v objekte rozpočítavania zapojené pomerové rozdeľovače

tepla rovnakého typu alebo určené meradlá1) na meranie tepla rovnakej triedy presnosti na meranie
množstva tepla u konečných spotrebiteľov, náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie sa
rozdelia na základnú zložku a spotrebnú zložku. Základná zložka tvorí 60 % a spotrebná zložka tvorí 40
% z celkových nákladov na množstvo dodaného tepla na vykurovanie, ak sa vlastníci bytov a nebytových
priestorov nedohodnú inak.

25. Súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzal predovšetkým z princípu spravodlivosti, ktorý
je súčasťou materiálneho právneho štátu a využíva sa nielen pri tvorbe, ale aj aplikácii práva. Súd
v zhode s rozhodovacou činnosťou súdov odmieta pozitivistický prístup k aplikácii zákonov, ktorý sa
obmedzujelennastriktnýgramatickývýkladajeextrémneformalistický.Takýtotzv.prepiatyformalizmus

odmieta aj Ústavný súd SR napr. v náleze I.ÚS 192/2015 zo 7.10.2015. Ústavný súd v ňom uviedol,
že je povinnosťou všeobecného súdu neuplatňovať pozitivistický prístup nad podstatu práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 dohovoru, ale hľadať individuálnu
spravodlivosť.26. Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou rieši tzv. Radbruchova formula, ktorej podstata
je v tom, že extrémna nespravodlivosť nie je právo. Súdy pokiaľ odmietajú v rozhodnutí aplikovať

konkrétny právny predpis využívajú aj túto formulu. Princíp spravodlivosti je tiež argumentom pre
dotvárania práva zo strany sudcu. Požiadavka spravodlivého rozhodovania sudcu vyplýva aj z § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností

zistených v súlade so zákonom.

27. Princíp spravodlivosti v rozhodovacej činnosti súdu možno spojiť aj s korektívom dobrých mravov
ako to uviedol napríklad Ústavný súd ČR v náleze I. ÚS 634/2004 zo dňa 06.09.2005. Súd si pritom
osvojil myšlienky uvedené v danom náleze. Podľa neho spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je
spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými

mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť
zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti (ekvity). Pojem dobré mravy nemožno
vykladať iba ako súbor morálnych pravidiel užívaných ako korektív, či doplňujúci obsahový faktor výkonu
subjektívnych práv a povinností, ale aj ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade s ekvitou.

28. Podobne aj Ústavný súd SR považuje za porušenie princípu spravodlivého procesu príliš
formalistickú interpretáciu právnej normy, ktorá vedie k extrémne nespravodlivým záverom pri súdnej
aplikácií práva - nález Ústavného súdu SR I. ÚS 33/2012. Podľa ďalšieho nálezu IV. ÚS 294/2012
rozhodnutiavšeobecnýchsúdov,vktorýchsúprávnenormyvykladanévextrémnomrozporesprincípom
spravodlivosti (napríklad pri súdnom formalizme) sú ústavne nesúladné. Aj v ďalšom náleze Ústavný

súd SR pod č. IV. ÚS 71/2013 zo dňa 23.05.2013 vyslovil, že k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona a to ani v prípade, keď sa text môže javiť
ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.

29. Súd poukazuje aj na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR I. Sžso 36/2010 zo dňa

23.10.2011, ktorý uviedol, že každý štátny orgán musí nielen rešpektovať právo samotné, ale jeho
výklad a aplikácia právneho poriadku musí smerovať k spravodlivému výsledku v zmysle starorímskej
zásady ius est ars boni et aeqiu (právo je umenie spravodlivého a dobrého). Inak povedané právo
musí byť predovšetkým živým nástrojom spravodlivosti a nie iba súborom právnych predpisov, ktoré
sú mechanicky a formalisticky aplikované bez prihliadnutia na zmysel a účel konkrétneho záujmu

chráneného príslušnou právnou normou.

30. V ďalšom uznesení Najvyšší súd SR 5Cdo 218/2011 zo dňa 04.01.2012 uviedol, že všeobecným
súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický prístup, ktorý
vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,

ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácií právnych predpisov teda
nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého
zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

31. S poukazom na vyššie uvedené závery aj v tomto konkrétnom prípade súd nepristúpil k
formalistickému výkladu právnej normy - vyhlášky č. 240/2016 Z.z., ale vychádzal z jej zmyslu a
účelu, ktorým je čo najspravodlivejší spôsob rozúčtovania nákladov na teplo a teplú vodu jednotlivým
vlastníkom bytov v bytovom dome. Účel tejto vyhlášky je potrebné vykladať v súlade s európskou
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2018/2002 z 11.12.2018, ktorou sa mení smernica 2012/27/

EÚ o energetickej efektívnosti. Aj keď nemá uvedená smernica priamy účinok pre tento spor, ale súd má
povinnosť pri výklade vnútroštátnej právnej úpravy použiť eurokomformný výklad tak, aby sa dosiahol
cieľ sledovaný európskou smernicou (napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ C - 397/01 až C - 403/01
z 05.10.2004 alebo C - 91/92 zo 14.07.1994). V tomto prípade v článku 10a ods. 1 citovanej smernice je
stanovená požiadavka, aby nainštalované meradlá alebo pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov

boli spoľahlivé, presné a založené na skutočnej spotrebe alebo na odpočte pomerového rozdeľovača v
súlade s bodmi 1 a 2 prílohy VIIa. Preto pokiaľ odpočet podľa pomerových rozdeľovačov nie je spoľahlivý
a presný, ako je tomu v tomto prípade, nie je možné pri rozpočítavaní nákladov na teplo aplikovať § 7ods. 1 vyhlášky č. 204/2016 Z.z., takýto postup súd považuje za rozporný s eurokomformným výkladom
danej vyhlášky a zároveň za rozporný s princípom spravodlivosti.

32. Zrejme nikdy nepôjde o optimálnu úpravu rozpočtu nákladov na teplo, čoho dôkazom sú aj viaceré
zmeny príslušnej vyhlášky a aj tá, na základe ktorej žalobcovia podali túto žalobu, už neplatí a s
účinnosťou od 01.01.2023 ju nahradila vyhláška č. 503/2022 Z.z. Pri posúdení uplatneného nároku
je tiež potrebné mať na zreteli, že rozúčtovanie spomínaných nákladov nikdy nebude zodpovedať len
spotrebe v konkrétnom byte, čomu napokon nasvedčovala aj úprava v § 7 ods. 1 vyhlášky 204/2016 Z.z.

o rozúčtovaní nákladov pri pomerových rozdeľovačoch podľa určitého podielu spotrebnej a základnej
zložky.

33. V tomto prípade však nastala výnimočná situácia, keď vyúčtovanie nákladov podľa § 7 ods.
1 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. pri použití pomerových rozdeľovačov viedlo k extrémnym rozdielom u
jednotlivých bytov, u niektorých činilo niekoľko tisíc eur a u iných len 130 eur ročne. Je nepochybné,

že tak vysoké vyúčtované náklady nemôžu zodpovedať reálnej spotrebe a to signalizuje, že pôvodne
zvolený spôsob vyúčtovania, aj keď v súlade s právnou úpravou, bol extrémne nespravodlivý. Medzi
vlastníkmi bytov v bytovom dome, ktorí sa musia podieľať na všetkých nákladoch spojených s užívaním
bytov v bytovom dome, ale aj vo vzťahu k realizácii ich práv a iných povinností by mala platiť solidarita.
V prípade, ak je zjavné, že vyúčtovanie nákladov na teplo a teplú vodu je ďaleko od ich reálnosti a u

niektorých vlastníkov mnohonásobne prevyšuje reálnu spotrebu, mali by sa zachovať solidárne a uznať
nesprávnosť takéhoto vyúčtovania. Súd preto zastáva názor, že napriek stanovisku SOI žalovaný ako
správcabytovpostupovalsprávne,aksarozhodolprenovévyúčtovaniespoužitím§5citovanejvyhlášky
a sporné náklady rozúčtoval podľa podlahovej výmery bytov. Tento jeho postup napokon odobril aj autor
citovanej vyhlášky - Ministerstvo hospodárstva SR vo svojich dvoch stanoviskách, ktoré spracovali dva

rôzne odbory.

34. Ako ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby súd uvádza aj to, že nie je možné, aby v jednom bytovom
dome za to isté obdobie bolo vykonané vyúčtovanie sporných nákladov dvoma rôznymi spôsobmi. To by
totiž nastalo v prípade, ak by súd vyhovel tejto žalobe a zaviazal žalovaného vykonať nové vyúčtovanie

v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky č. 240/2016 Z.z., ale len pri bytoch žalobcov, keďže pri ostatných
vlastníkoch by ostalo vyúčtovanie podľa podlahovej výmery a to by znamenalo, že by tým neboli pokryté
všetky náklady spojené s dodávkou tepla a teplej vody v danom bytovom dome. Tento názor napokon
potvrdilo aj Ministerstvo hospodárstva SR v stanovisku spracovanom na žiadosť súdu, ale vyplýva to
aj z rozhodnutia R 4/1983.

35. Súd má tiež pochybnosť o tom, či môže ukladať žalovanému povinnosť vykonať iné vyúčtovanie
nákladov než zvolil žalovaný ako správca. Povinnosti správcu a práva vlastníkov bytov vyplývajú
zo zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Z uvedeného zákona však
nevyplýva (ale ani z iného predpisu), že by vlastník bytu mal právo domáhať sa na súde iného spôsobu

vyúčtovania než zvolil správca. Má možnosť reklamácie vyúčtovania, ktoré adresuje správcovi v lehote
stanovenej v individuálnom vyúčtovaní a to žalobcovia neurobili. Pokiaľ žalobcovia sú toho názoru, že
vyúčtovanie je nesprávne, mali možnosť domáhať sa zaplatených súm titulom vydania bezdôvodného
obohateniaalebovprípade,akbypríslušnýnedoplatoknezaplatili,súdbyskúmalsprávnosťvyúčtovania
v spore správcu proti týmto vlastníkom o zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania. Pre úplnosť súd dodáva,

že podobné závery vyplývajú aj z rozsudku Krajského súdu v Plzni 14Co 196/2008 z 24.04.2008, ktorým
bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v A. L. 11C/167/2007 o zamietnutí žaloby žalobcu, ktorý sa
domáhal na súde uloženia povinnosti žalovanému vykonať opravu vyúčtovania vykurovacej sezóny,
pričom žaloba bola zamietnutá aj z dôvodu, že žiadny právny predpis neumožňuje ukladať žalovanému
takú povinnosť a Najvyšší súd ČR dovolanie žalobcu odmietol uznesením 26Cdo 3413/2008 zo dňa

18.05.2010. Aj keď samozrejme česká a slovenská právna úprava ohľadom nájmu alebo vlastníctva
bytu nie je totožná, totožná je z nich vyplývajúca skutočnosť, že tak v českých právnych predpisoch
ako aj v slovenských nie je upravená možnosť domáhať sa (či už voči správcovi alebo prenajímateľovi)
opravného ročného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu.

36. Pokiaľ žalobcovia argumentovali závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 26Cdo
4404/2017 súd k tomu uvádza, že išlo o spor vyplývajúci z nájmu nebytových priestorov, v ktorom
nájomca sa domáhal od prenajímateľa vyúčtovania záloh za poskytnuté služby s tvrdením, že vykonané
vyúčtovanie nebolo v súlade s nájomnou zmluvou, pričom Najvyšší súd ČR vytkol odvolaciemusúdu, ktorý žalobu zamietol, že sa nezaoberal vecnou správnosťou vyúčtovania služieb. České súdy
teda riešili prípad, pre posúdenie ktorého bolo zásadné vychádzať z nájomnej zmluvy o nebytových
priestoroch, ktorej obsah súdu nie je známy a navyše ide o inú právnu úpravu. Záver o tom, že pre

splatnosť pohľadávky z vyúčtovania musí byť splnená podmienka jeho vecnej správnosti sa aplikuje aj
v rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky, keď v sporoch o zaplatenie dlhu vlastníka (či nájomcu)
bytu z ročného vyúčtovania sa prejudiciálne rieši to, či vyúčtovanie bolo riadne, teda vecne správne.
V zápornom prípade nie je možné takejto žalobe vyhovieť, keďže nenastala splatnosť pohľadávky
z vyúčtovania. Za nenáležitú súd považuje aj argumentáciu žalobcov ohľadom možnosti domáhať

sa náhrady škody voči štátu u tých vlastníkov bytov, ktorí by boli poškodení novým vyúčtovaním.
Predovšetkým, ako už súd uviedol, žalobou sa domáhajú žalobcovia nového vyúčtovania len vo vzťahu
k bytom, ktoré vlastnia a teda v prípade, ak by súd vyhovel ich žalobe, žalovaný by nemal povinnosť
vykonať ďalšie vyúčtovanie aj voči ostatným vlastníkom bytov v príslušnom bytovom dome. Napokon už
spomínaná smernica 2018/202 neupravuje metodiku vyúčtovania spotreby tepla a preto úvaha o tom,
že vyhláška č. 240/2016 Z.z. by bola v rozpore so spomínanou smernicou, čo by malo zakladať nárok

na náhradu škodu za nesprávnu transpozíciu tejto smernice je neopodstatnená.

37. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava V.
11C/124/2010 zo dňa 14.1.2013, ktorým súd žalobu vlastníka bytu o vykonanie opravného vyúčtovania
proti správcovi bytu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal právny dôvod vymáhanej povinnosti od

správcu. Podobne aj Krajský súd v Košiciach rozsudkom 5Co/792/2014 z 21.10.2015 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II. 43C/57/2013-59 zo 16.6.2014, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov ako
vlastníkov bytov domáhajúcich sa opravného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytov voči
správcovi a to aj z dôvodu, že takáto povinnosť správcovi zo zákona nevyplýva, má len povinnosť
vykonať vyúčtovanie úhrad na plnenia spojené s užívaním bytu.

38. K záveru SOI, ktorý vyplýva z protokolu o kontrole, ktorým uložil povinnosť žalovanému prerokovať
s vlastníkmi bytov a NP zvolený postup rozpočítania tepla podľa § 14b ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z.
súd uvádza, že z citovaného zákona nevyplýva oprávnenie vlastníkov bytov rozhodovať o metodike
vyúčtovanianákladov,alez§7ods.1citovanejvyhláškyvyplývalenichprávorozhodovaťoinompodiele

základnej a spotrebnej zložky než 60 % - 40 % a podľa § 14b ods. 1 písm. j) zákona číslo 181/1993 Z.z.
vlastníci bytov a NP majú právo rozhodovať o zásadách určenia výšky mesačných úhrad za plnenie.

39. Napokon súd má za to, že nárok uplatnený žalobcami sa týka, pokiaľ ide o jednotlivých
spoluvlastníkov bytov ich hospodárenia s bytom, keďže sa týka ekonomickej stránky - finančného

vyúčtovania nákladov. Preto sa súd domnieva, že na tento nárok, pokiaľ bol uplatnený na súde len
jedným spoluvlastníkom bytu, ktorý má rovnaký podiel ako druhý spoluvlastník bez preukázania toho,
že aj druhý spoluvlastník súhlasí s podaním žaloby bol uplatnený v rozpore s § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a preto títo spoluvlastníci ako žalobcovia nepreukázali svoju vecnú aktívnu legitimáciu v tomto
spore a teda žalobu žalobcov v 1. až 3., 5. -7., 10., 11., 15. - 19., 21., 25., 26., 29., 31., 32., 34., 36.,

38. - 41., 44. - 49. a 52. rade zamietol aj z toho dôvodu. Uvedený záver súvisí so skutočnosťou, že u
niektorých žalobcov, ktorí sú spomínanými spoluvlastníkmi bytu, suma podľa pôvodného vyúčtovania,
ktorého sa domáhajú touto žalobou je vyššia než u nového vyúčtovania, ktoré považujú za nesprávne,
napríklad u žalobcu v 1.rade za rok 2021 pôvodné vyúčtovanie je 729,71 Eur a nové 641,21 Eur, u
žalobcu v 3.rade pôvodne vyúčtovanie bolo 902,61 Eur a nové 641,21 Eur a podobne.

40. Súd nevyhovel návrhu žalobcov na predloženie individuálnych vyúčtovaní všetkých vlastníkov bytov
vpríslušnýchbytovýchdomochzažalovanéobdobie,keďžetentonávrhpodalprávnyzástupcažalobcov
až na pojednávaní, hoci nič mu nebránilo požiadať o tieto dôkazy po písomnom vyjadrení žalovaného,
ku ktorému boli pripojené prehľady o výške účtovaných nákladov na teplo u jednotlivých vlastníkov.

Tieto prehľady sa pritom týkali aj žalobcov, takže ak by nezodpovedali ich vyúčtovaniu, nepochybne by
to namietali. Súd preto vníma návrh žalobcov na doplnenie dokazovania v tomto smere ako účelový
vsnahepredlžiťkonanieavyhnúťsarozhodnutiuvovecisamejpotom,čosúdvyslovilpredbežnéprávne
posúdenie. Pritom argumentácia žalovaného od začiatku sporu bola konzistentná, keďže poukazovala
na extrémne rozdiely spotreby tepla u jednotlivých vlastníkov a to nielen v priebehu tohto sporu, ale

aj v obdobnom spore vedenom na tomto súde pod sp. zn. 20C/74/2023, ktorý začal podstatne skôr
a napriek tomu v žalobe a ani v replike návrh na vykonanie tohto dôkazu podaný nebol.41. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s použitím
§ 257 CSP. V spore bol síce úspešný žalovaný, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania
podľa § 255 ods. 1 CSP, ale súd zohľadnil okolnosti tohto prípadu spočívajúce v právnom posúdení

uplatneného nároku, pri ktorom žalobcovia vychádzali striktne z príslušnej právnej úpravy a k podaniu
tejto žaloby ich inšpirovalo aj vyjadrenie SOI zo dňa 03.01.2023 a záznamy a protokoly z vykonanej
kontroly.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.