Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/72/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515221132
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1515221132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu: JUDr. Ing. Z. J.,
nar. X. X. XXXX, D., D. XX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Košice,
Thurzova 6A, IČO: 47 231 785, proti žalovanému: Zoznam, s.r.o., Bratislava, Svätoplukova II. 18892/2 A,
IČO: 36 029 076, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na bývalom Okresnom
súde Bratislava V pod sp. zn. 7C/601/2015, o dovolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 30. novembra 2022 sp. zn. 7Co/88/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolania žalobcu a žalovaného z a m i e t a.

Žalobcovi a žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) (v poradí druhým) rozsudkom zo dňa
25. januára 2022 č. k. 7C/601/2015-412 žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy
zamietol (výrok I), a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II).
1.1. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2, čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, §
11, § 13 ods. 1, 2 a 3 a § 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a vecne tým, že na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby žalobe
žalobcu vyhovel, nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný v súvislosti so zverejnením článku na
internetovej stránke zasiahol do práva žalobcu šírením nepravdivých údajov, ktoré by mali za následok
zníženie jeho vážnosti, resp. dôstojnosti. Po vykonanom teste proporcionality vyvodil, že žalovaný ako
vydavateľ a prevádzkovateľ internetového portálu je tzv. „nositeľom“ slobody prejavu a má privilegované
postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri
informovaní o veciach verejného záujmu (KTO), namietaný článok obsahoval informácie týkajúce v čase

zverejnenia článku W. Z. E. S., t. j. žalobca bol osobou verejného záujmu s tým, že verejné osoby
vstupom do verejného priestoru musia preukazovať vyššiu mieru záujmu o ich osobu (O KOM), žalovaný
v namietanom článku informoval o obvinení W. Z. v trestnom konaní, že vyšetrovateľ podal návrh na
obžalobu avšak prokurátor ju ešte nepodal na súd, pričom meno žalobcu v tom čase rezonovalo aj v
ďalších printových médiách a v televíznych reláciách, dokonca skôr ako bol zverejnený inkriminovaný
článok (ČO), sporný článok bol uverejnený na internete, a to na spravodajskom portáli žalovaného s
celoslovenskou pôsobnosťou so značnou mierou sledovanosti (KDE), článok bol zverejnený v čase,

kedybolžalobcaW.Z.E.S.vládnejstranyS.S.,ktorápovoľbáchdňa10.3.2015bolajedinouvládnucou
stranou (KEDY), výroky uvedené v článku, aj keby boli kvalifikované ako skutkové tvrdenia, nie sú
žiadnym spôsobom spôsobilé privodiť žalobcovi značnú ujmu v jeho osobnostných právach, nakoľko niesú difamujúce, znevažujúce, rovnako nie sú neprimeranou kritikou a nezneucťujú meno žalobcu. Titulok,
ako aj samotný článok bol formulovaný kriticky.
1.2. Súd prvej inštancie prvú vetu titulku vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok, kde je kritika prípustná

vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie (hodnotiaci úsudok nepodlieha preskúmavaniu súdom),
druhú vetu alebo časť (s použitím slova „vraj“) označil ako tzv. polemický výrok nezasahujúci do práva
na ochranu osobnosti (s odkazom na nález Ústavného súdu SR ÚS 357/96), ďalej uviedol, že v prvom
odseku prvá veta je uvedený hodnotiaci úsudok, druhá veta predstavuje skôr hybrid hodnotiaceho
úsudku s polemizujúcim výrokom s odkazom na slovo „údajne“ a „mal“, avšak reflektuje skutočnosť

vtedy prebiehajúceho trestného konania s poukazom na zverejnené informácie v periodiku J., aj keď s
difamujúcim označením podvodník, v druhom odseku sa nachádzajú skutkové tvrdenia ako citácia Z.
E. S., ktorého asistentom bol žalobca s odôvodnením, že si ho vybral ako odborníka na ekonomiku a
že chcel skúsiť život v parlamente, v treťom odseku prvá veta predstavuje hodnotiaci úsudok odrážajúci
však v tom čase skutkový stav a ostatné výroky, resp. vety tohto odseku predstavujú skutkové tvrdenia
uvádzajúce, že už dva roky prebieha trestné konanie nielen voči žalobcovi, ale aj ďalšej osobe a v

tom čase bol žalobca obvinený zo spáchania trestného činu falšovania, štvrtý odsek taktiež obsahuje
skutkové tvrdenia vzhľadom na vtedy prebiehajúce trestné konania, piaty odsek identicky reflektuje v
danom čase reálne skutočnosti o predložení návrhu na obžalobu.
1.3. Vyvodil, že informácie uvedené v článku vylučujú porušenie zásady prezumpcie neviny, keďže z
článku bolo zjavné, o aké štádium trestného konania konkrétne ide s tým, že použitím pejoratívnych

výrazov ako „podvodník“ a „podfuk“ žalovaný len zintenzívnil charakter článku, keďže poznávacím
znamením žalovaného je určitá forma bulvarizácie, avšak stále nevybočovali z rámca skutočných
skutkových udalostí. Uzavrel, že žalovaný realizoval svoje právo na slobodu prejavu, a teda absentuje
neoprávnenosť ako základná hmotnoprávna podmienka vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti. (AKO).

1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nemal za preukázané konkrétne
pôsobenie článku nielen na verejnosti, ale ani v okruhu jeho blízkych a známych. Dospel k záveru, že
zo svedeckých výpovedí nie je nijakým spôsobom možné dovodiť príčinnú súvislosť medzi predmetným
článkom a ujmou na strane žalobcu. Poukázal na to, že predmetný článok nebol jediným článkom,
ktorý sa venoval tejto téme, konkrétne žalobcovi, ktorého osoba bola spomínaná nielen v printových

médiách ako týždenník J., ale aj v J. A. v relácii Z. s názvom „Y. U.“ a „Y. U.“ odvysielané v rokoch
2007 a 2008, takže svedkovia už dávnejšie mohli byť pod vplyvom informácií z iných médií, keďže
uvedená kauza dlhodobejšie rezonovala v spoločnosti, čo nasvedčuje skutočnosti, že žalobca bol de
facto ľahko rozpoznateľný už z iných zdrojov médií. Zohľadnil aj výpoveď editora článku Mgr. I. D.,
ktorého aktualizačným momentom pre napísanie článku bolo práve zverejnenie článku v týždenníku

J., keďže sa jednalo o osobu verejného záujmu, a to W. Z. E. S. za vládnu stranu, avšak išlo mu o
Z. E. S., ktorý bol aj v článku jasne identifikovateľný na rozdiel od žalobcu a druhej osoby. Všetky
uvedené skutočnosti súd nemohol posúdiť ako zásah do dôstojnosti, vážnosti, či dobrého mena žalobcu.
Skutočnosť, či zverejnené údaje sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostného práva žalobcu súd rovnako
nemal osvedčenú.

1.5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a žalovanému ako celkovo úspešnej strane
sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) rozsudkom z 30. novembra 2022 sp. zn. 7Co/88/2022

rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný ospravedlniť sa
žalobcovi listom jemu adresovaným v nasledovnom znení: „Vážený pán Mgr. Ing. Z. J., naša spoločnosť
Zoznam s.r.o. si uvedomuje, že článkom zo dňa 22. 10. 2012 zverejneným na portáli J..S. pod názvom
„S.Á. Z. S. E. X. F. Z.: A. K. F. F. XXX J.“ bolo zasiahnuté do Vašich osobnostných práv tak, že bolo
poškodené Vaše dobré meno a česť, a preto sa Vám ospravedlňujeme.“ do pätnástich dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku. (prvý výrok) Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000
eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. (druhý výrok) Vo zvyšnej zamietajúcej časti
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. (tretí výrok) Žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na plnú
náhradu trov konania. (štvrtý výrok).
2.1. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2, čl. 26 ods.

4, ust. § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3 a vecne tým, že sa v zásade stotožnil s vyhodnotením
prvých piatich otázok vykonaným súdom prvej inštancie (t. j. KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY). Pri
vyhodnotení poslednej otázky (t. j. AKO) však dospel k rozdielnemu záveru ako súd prvej inštancie.
Odvolací súd v prvom rade konštatoval, že je potrebné rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami, tedafaktami,ktorýchpravdivosťjemožnédokázaťahodnotiacimiúsudkami,ktorénepripúšťajúdôkazpravdy.
Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa
hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o

názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria, hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je však
potrebné u neho skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia dotknutej osoby.
Pri hodnotení, či zverejnenie určitej informácie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv je potrebné
vziať do úvahy, že nepravdivé informovanie o trestnom stíhaní je citeľným zásahom do osobnostných

práv jednotlivca. Vo vzťahu k titulke článku „S. Z. S. E. X. F. Z.: A.C. K. F. F. XXX J.“ odvolací súd dospel
k záveru, že ide o skutkové tvrdenie, ktoré v prvej časti nemožno vyhodnotiť ako pravdivé, a hoci druhá
časť titulky hovorí o údajnom skutku („vraj“), nemožno vyvodiť, že by táto časť titulky priamo vyvracala
alebo významne relativizovala tvrdenie, že žalobca je podvodník. Celkové zhodnotenie názvu článku
totiž pre bežného čitateľa vyznieva ako zjavné označenie podvodného správania niekoho, kto radí Z..
Vo vzťahu k výroku „Z. S.-S. A. M. Z. K. J. S.K. W. E. Z. K. Z. Y. Š. X. E..“ odvolací súd konštatoval,

že uvedený hodnotiaci úsudok vychádza zo skutkového podkladu trestného stíhania žalobcu a možno
ho považovať za plne legitímnu realizáciu práva žalovaného na slobodu prejavu. Uvedený hodnotiaci
úsudok nevybočuje z rámca dovolenej kritiky, keďže sa jedná o otázku verejného záujmu, ktorou je výber
W. Z. E.X. X. S.. Odvolací súd bol toho názoru, že kritika výberu a obsadenia pozície asistenta poslanca
z dôvodu jeho trestného stíhania je plne legitímna, a to aj v prípade, ak (neukončené) trestné stíhanie

nie je prekážkou zastávania uvedenej funkcie. Zároveň vyvodil, že uvedený hodnotiaci úsudok nie je
spôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti.
2.2. V súvislosti s výrokom „Z. O. I. S. J. K. E. X. F. Ú.B. E. S. K. F., E. G. X. Z. Z. J..“ uzavrel, že druhá
časť vety je skutkovým tvrdením, ktoré naviac nie je pravdivé. Nemožno súhlasiť s argumentáciou, že
ide o hodnotiaci úsudok, nakoľko sa nejedná o subjektívny názor alebo o určitý postoj k nejakému faktu.

Výrok, že po boku poslanca sa objavuje riadny podvodník Z. J.. je nepochybne skutkovým tvrdením,
pretože sa opiera o fakt a je možné preukázať jeho opak. Uvedené nepravdivé skutkové tvrdenie je
zároveň difamačným výrokom a neprípustným zásahom do osobnostných práv žalobcu porušujúcim tiež
zásadu prezumpcie neviny. Pokiaľ ide o výrok „S. A. W. S. Q. J. Š.J. X. Ť. Z., Z. D. A. A. Z. Z. F. Z.
Ú.“, tento odvolací súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok vychádzajúci z vecného základu (trestného

stíhania žalobcu), a teda ako prípustnú kritiku nespôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.
Ide o subjektívny opis trestného skutku vychádzajúci z podkladu trestného stíhania žalobcu. Výrok „M.
K. E.U., Ž. O. C. F. S. K. A. Z. Y. G. Y..“ bol podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiacim úsudkom,
ktorý nemá oporu v skutkovom podklade trestného stíhania žalobcu. Uvedený úsudok nekorešponduje
s faktom neskončeného trestného stíhania žalobcu, naopak, navodzuje dojem zjavného nezákonného

správania sa žalobcu, má difamačný charakter spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.
Zároveň nemožno vyvodiť, že za ním nasledujúci výrok by bol spôsobilý vyvrátiť alebo významne
relativizovať tvrdenie, že žalobca sa pohyboval za hranicou zákona. Nasledujúce skutkové tvrdenie:
„Q. B. X. O. J. J. S.G. Y. F. Y. Y. Z. W. Y. L. W. Z. T.T. Z..“ možno považovať za pravdivé, nespôsobilé
zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Ďalší výrok zverejnený v predmetnom článku: „K. Z.

O. E. S. S. D. O. Š.., S. S. D. Z. Š.J. X. F. Y. A. Z. F. T. Ú..“ je v prvej časti hodnotiacim úsudkom, v druhej
časti nepravdivým skutkovým tvrdením spôsobilým zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Vo vzťahu
k výroku: „Z. K. Ú. I. Z. D. W. Z. S. Y. S. E. G. XX J. S. D. (XXX C.), Y. D. A. „.K. X,X-A. (XXX J. C.).“ možno
konštatovať, že prvá časť vety je pravdivým skutkovým tvrdením a druhá časť hodnotiacim úsudkom
a dovolenou kritikou (subjektívny opis trestného skutku nespôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv

žalobcu). V súvislosti s výrokom: „A.C. J. K. Z. J. Z. F. B. E. W. F. S. K. C..“ opäť možno konštatovať, že
ide o nepravdivé skutkové tvrdenie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, nakoľko priamo
označuje žalobcu ako podvodníka, ktorého vinou niekto takmer prišiel o majetok.
2.3. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že všetky výroky vyhodnotil nielen samostatne, ale aj v celom
kontexte zverejneného článku. Odvolací súd upriamil pozornosť na to, že v predmetnom článku sa

striedajú pravdivé skutkové tvrdenia s nepravdivými a hodnotiace úsudky vychádzajúce z pravdivého
skutkového základu s hodnotiacimi úsudkami, ktoré nemajú žiadny pravdivý vecný podklad. Z celého
kontextu článku nemožno vyvodiť, že išlo o cieľ pravdivého a objektívneho informovania verejnosti
o dôležitej otázke verejného záujmu alebo o vecnú a odôvodnenú kritiku nejakého dôležitého
spoločenského javu, a to napriek skutočnosti, že v závere článku je informácia, že „Z. B.D. J. I. K. Z. S. M.

W.Q.P.Z.E.J.B.W.K.Z.E.E.F.,E.Z.J.F.Ň.Y.E..“Článoktotižmožnocharakterizovaťtak,žeakvňom
odzniejednapravdiváinformácia,takvzápätíjeuvedenánepravdivá,pričom(ajvzhľadomnahodnotiace
úsudky bez pravdivého skutkového podkladu) pre bežného čitateľa nie je vytvorený dostatočný skutkový
opis deja do takej miery, aby to čitateľovi umožnilo urobiť si vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivýchinformácií. Napokon, uvedený záver podporujú aj komentáre k článku, ktoré žalobca predložil v priebehu
konania, z ktorých okrem iného vyplýva, že čitatelia sú uzrozumení s tým, že v prípade žalobcu ide o
podvodníka a nerozlišujú, či je právoplatne odsúdený alebo nie („samí odborník a zlodej“, „novodobá

politická scéna je už 23 rokov kontaminovaná zločincami“, „keď si podvodníka vzal na pomoc“, „ako
je možné, že pri prijímaní zamestnanca na také miesto si nevyžiadal výpis z registra trestov?“, „zlodej
radí zlodejovi“, „zaujímavé, že takýto človek nemusí dokladať svoju bezúhonnosť výpisom z registra
trestov“...). V prípade nepravdivého informovania o trestnom stíhaní alebo nepravdivého prezentovania
osoby ako páchateľa trestnej činnosti ide o mimoriadny zásah do osobnostných práv jednotlivca a

zároveň ide o porušenie zásady prezumpcie neviny, a to bez ohľadu na to, či ide o osobu verejného
záujmu alebo nie. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nie je namieste uprednostniť právo
na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, nakoľko spôsob, akým boli zo strany žalovaného
poskytnuté informácie verejnosti, nezodpovedá požiadavke na objektívne a pravdivé informovanie o
veciach verejných, a to vzhľadom na nepravdivosť informácií a výrazne difamačné výroky. Naopak,
informácie, ktoré mali byť podľa tvrdení žalovaného prevzaté z týždenníka J., nielen že nezodpovedali

reálnym faktom, ale nekorešpondovali ani s obsahom prevzatého článku. Napriek tomu, že v prípade
internetovej stránky žalovaného ide o médium bulvárneho typu, nemôže byť primárnym cieľom jeho
článkov škandalizovanie osôb, znižovanie ich dôstojnosti a vážnosti a porušovanie zásady prezumpcie
neviny.
2.4. Odvolací súd sa nestotožnil ani s vyhodnotením svedeckých výpovedí vykonaným súdom prvej

inštancie. Konštatoval, že svedecké výpovede neboli zo strany žalovaného žiadnym relevantným a
kvalifikovaným spôsobom spochybnené. Odvolací súd berúc do úvahy prakticky objektívnu nemožnosť
žalovaného uviesť vlastné skutkové tvrdenia o skutkových okolnostiach prezentovaných žalobcom
alebo vypočúvanými svedkami vo vzťahu k následkom zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemôže
opomenúť skutočnosť, že vo výpovediach žalobcu a svedkov sa neprejavili žiadne nezrovnalosti alebo

rozpory, na ktoré by mohol žalovaný prípadne poukázať a spochybniť tak tieto dôkazy. Výpovede
svedkov možno hodnotiť ako konzistentné, podporujúce a preukazujúce tvrdenia žalobcu. Samotný
fakt, že ide o blízke osoby alebo rodinných príslušníkov, nediskvalifikuje tieto osoby ako svedkov
bez ďalšieho, zvlášť, keď ide o preukazovanie zásahu do rodinného, pracovného a spoločenského
života žalobcu. Zároveň konštatoval, že výpovede svedkov nejavia známky nejakého koordinovaného

spoločného postupu, keďže každý z nich sa vyjadroval svojimi vlastnými vyjadrovacími prostriedkami
a k rôznym okolnostiam, ktoré súviseli s ich vlastným vnímaním skutočnosti vo vlastnom prostredí. Zo
svedeckých výpovedí ako aj z výpovede žalobcu vyplynulo, že predmetný článok uverejnený na portáli
žalovaného predstavoval závažný zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti v podobe zníženia
jeho cti a vážnosti, ujmy v rodinnej, pracovnej a spoločenskej sfére života. Podľa názoru odvolacieho

súdu nemožno spochybňovať ani príčinnú súvislosť medzi predmetným článkom a ujmou na strane
žalobcu, nakoľko zo svedeckých výpovedí vyplýva, že ujma u žalobcu nastala práve po zverejnení
článku žalovaného, a nie na základe iného článku, príp. televíznej relácie. Na uvedený záver súdu
prvej inštancie neboli v konaní žiadne skutkové podklady. Sám žalobca už vo svojej výpovedi na
prvom pojednávaní uviedol, že o zmenkách, ktoré boli neskôr podkladom pre trestné stíhanie, bola

vytvorená televízna relácia a o trestnom stíhaní žalobcu informoval týždenník J. vo svojom článku zo
dňa 18. 10. 2012, pričom proti obom médiám viedol spor o ochranu osobnosti. Je potrebné upriamiť
pozornosť na skutočnosť, že v prípade televíznej relácie išlo o obdobie rokov 2007 - 2008, kedy voči
žalobcovi ani nebolo vedené trestné stíhanie a v prípade článku redaktora B. D. išlo o iný spôsob
informovania o trestnom stíhaní žalobcu s tým, že išlo o týždenník s odborným zameraním a s užším

okruhom čitateľov, ako tomu bolo v prípade portálu žalovaného, ktorý sleduje masívny počet (bežných)
čitateľov. Berúc do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli preukázané,
odvolací súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o taký zásah do jeho osobnostných práv, že
primerané zadosťučinenie za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobcovi
okrem nároku na písomné ospravedlnenie aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K výške peňažnej náhrady odvolací súd vo všeobecnosti
uviedol, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre
odškodnenie nemajetkovej ujmy. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý
účel kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie

byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanieindividuálnychokolnostíprípadu.Priurčovanívýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Odvolací súd konštatoval, že na podklade vykonaného dokazovania možno jednoznačne vyvodiť,že uverejnením predmetného článku bolo zasiahnuté do práv na ochranu osobnosti žalobcu (občianskej
cti, ľudskej dôstojnosti), ktorý zásah sa prejavil v jeho rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote.
Predmetným článkom bola značným spôsobom znížená vážnosť osoby žalobcu, ako aj jeho občianska

česť v pracovnom a spoločenskom živote, a to v podobe nutnosti čeliť nepríjemným, posmešným
a pochybovačným reakciám okolia (v práci a v spoločnosti) a potreby vysvetľovať situáciu ohľadom
trestného stíhania zo strany žalobcu. Zásah sa zároveň prejavil v rodinnom živote a spôsobil spory,
nepokoj a nepohodu nielen s jeho partnerkou, ale aj s ďalšími rodinnými príslušníkmi. Zohľadňujúc
osobitosti daného prípadu a porovnaním priznaných náhrad v obdobných sporoch odvolací súd dospel k

záveru, že náhrada vo výške 10.000 eur sa javí ako primeraná, keď zároveň nemožno vyvodiť následky
zásahu výnimočného alebo fatálneho charakteru v podobe straty zamestnania, rozpadu rodiny a pod.
2.5. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s
prihliadnutím na požiadavku spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných (obdobných)
prípadoch, odvolací súd doplnil príkladmo, že:
- rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 8. 2012 sp. zn. 24C/42/2010 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 1. 2013 sp. zn. 5Co/421/2012 súd priznal žalobcom 1/ a 2/ náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 33.200 eur a 22.100 eur v súvislosti so zverejnením článku s nepravdivými
tvrdeniami diskreditujúcej povahy,
- rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 5. 3. 2010 sp. zn. 10C/41/2008 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 6. 2010 sp. zn. 16Co/115/2010 súd priznal

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur v súvislosti s odvysielaním televíznej relácie
s nepravdivými tvrdeniami,
- rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 9. 7. 2009 sp. zn. 5C/17/2008 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 4. 2014 sp. zn. 6Co/351/2012 súd priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur v súvislosti s uverejnením článku v denníku a odvysielanie

príspevku v televíznej relácii s nepravdivými tvrdeniami,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 5. 10. 2010 sp. zn. 12C/229/2009 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. 8Co/60/2011 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur v súvislosti s uverejnením článku v denníku s
nepravdivou informáciou,

- rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 31. 3. 2010 sp. zn. 4C/124/2008 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 10. 2010 sp. zn. 9Co/262/2010 súd priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur v súvislosti s uverejnením článku v denníku s nepravdivými
tvrdeniami,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. 6. 2010 sp. zn. 10C/104/2009 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013 sp. zn. 8Co/131/2013 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur v súvislosti s uverejnením článku v denníku s
nepravdivou informáciou,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 10. 2010 sp. zn. 7C/136/2006 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 1. 2013 sp. zn. 4Co/47/2011 súd priznal žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur v súvislosti s uverejnením článku v denníku s
nepravdivou informáciou,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 6. 2006 sp. zn. 14C/267/2004 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 5. 2011 sp. zn. 11Co/7/2010 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 199.163,50 eur v súvislosti so sprístupnením informácií verejnosti

prostredníctvom médií o neprávoplatnom rozhodnutí ministra spravodlivosti, ktorý sa týkal pozastavenia
výkonu žalobcu ako exekútora,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 10. 2009 sp. zn. 11C/241/2006 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2014 sp. zn. 2Co/339/2013 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eur v súvislosti s uverejnením článkov v periodikách s

nepravdivými informáciami,
- rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 16C/239/2008 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 5. 2015 sp. zn. 5Co/254/2013 súd nepriznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy a uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi. Podľa nálezu ÚS
SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň

zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať
v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti
medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Z vyššie uvedeného prehľadu priznaných náhrad
možno vyvodiť, že tieto sa pohybujú v rozmedzí 2.500 - 200.000 eur, pričom najnižšiu a najvyššiu sumumožno považovať za ojedinelú v rámci priznaných náhrad. Odvolací súd tak mal za to, že v danom
prípade je priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobcu v sume 10.000 eur vzhľadom k preukázaným
okolnostiam primeraná. Takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej

náhrady ujmy žalobcu. Odvolací súd mal za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej
odvolacím súdom zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených
kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Prisúdená náhrada tak
nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje
ani prostriedok neprípustného obohacovania žalobcu, prípadne likvidácie na strane žalovaného. Výška

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia
na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).
2.6. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP
zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi listom jemu adresovaným v znení
požadovanom v žalobe do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do troch

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zamietajúci výrok vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie 45.000
eur titulom nemajetkovej ujmy, potvrdil.
2.7. O trovách konania (celkových) odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 CSP a nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnému
žalovanému v plnom rozsahu, keďže v časti o odstránenie článku z internetovej stránky a o zákaze

ho ďalej zverejňovať procesne zavinil zastavenie konania žalovaný (čo možno vyhodnotiť ako jeho
neúspech v konaní v tejto časti), v časti nároku na primerané zadosťučinenie bol žalobca plne úspešný
a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu,
preto aj v tejto časti konania možno konštatovať plný úspech žalobcu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ 1/“) dovolanie, v ktorom žiadal,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 f) CSP.

3.2. Namietal, že odvolací súd sa úplne opomenul vysporiadať s argumentáciou žalobcu ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy v intenciách, na ktorú dovolateľ v odvolaní poukazoval, ktorú jednak dôkazmi v
konaní zdokumentoval, a to že zásah trval dlhých takmer 5 rokov (čo predstavuje extrémne dlhé trvanie
zverejneniačlánkunamédiusmiliónovousledovanosťou),čoaninebolomedzistranamivkonanísporné
(a teda sa má za preukázané skutkové tvrdenie), a jednalo sa o jedno z najsledovanejších internetových

médií s obrovskou sledovanosťou a počtom návštev, čo rovnako nerozporoval žalovaný, a teda sa jedná
o nesporný a preukázaný fakt, pričom žalovaný stiahol zo svojej stránky žalovaný článok až po tom,
ako žalobca zvýšil relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenú žalobou na sumu 55.000 eur, keďže
dovtedy žalovaná čiastka nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur na žalovaného zrejme nepôsobila
preventívno-sankčne (v zmysle judikatúry ústavného súdu ZNUÚS 32/2016), keďže ho neodradzovala

od stiahnutia žalovaného článku z jeho internetového portálu do momentu, kým žalobca nedvihol z
dôvodu intenzity zásahu (ktorá sa zvyšovala s časom verejného osočovania žalobcu), čím bolo skutkovo
preukázané, že žalovaná čiastka 30.000 eur na neho nepôsobila preventívno-sankčne, ale až čiastka
55.000eurodradilažalovanéhoodrizikatejtorelutárnejnáhrady.Žalobcapritomvýslovneargumentoval,
či už v prvostupňovom konaní, alebo v odvolaní rozhodnutím najvyššej súdnej autority v tomto smere v

nadväznosti na rozhodnutie zverejnené v Zbierke stanovísk Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
32/2016 vo vzťahu ku vyššie uvedenému skutkovému zisteniu, pričom toto rozhodnutie najvyššej súdnej
autority požadoval dovolateľ zo strany odvolacieho súdu výslovne zohľadniť. Vo vzťahu ku rozhodnutiu
uverejnenom v ZNUÚS pod č. 32/2016 sa pritom jedná o kľúčovú skutkovú a právnu argumentáciu,
keďže bolo dôkazom preukázané (samotný úkon stiahnutia relácie z internetového portálu žalovaného,

až po zvýšení požadovanej nemajetkovej ujmy), že požadovaná relutárna náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 30.000 eur nepôsobila na žalovaného preventívno-sankčne, ale až žalovaná čiastka 55.000 eur
(zvýšená rozšírením žaloby z dôvodu zvýšenia intenzity zásahu do osobnostných práv zverejňovaním
článku po dlhšiu dobu). Z tohto skutkového dôkazu však vyplýva žalovaného „zóna“ generálno -
preventívnej odstrašujúcej relutárnej náhrady vo vzťahu ku porušeniu osobnostných práv iných. Teda

tá zóna nemajetkovej ujmy, ktorú už považuje žalovaný za citlivú vo vzťahu: zárobok z reklamy okolo
škandalózneho nepravdivého článku za porušenie osobnostných práv a prezumpcie neviny (na strane
jednej) proti potenciálnej výške relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných
práv, ktorú bude musieť zaplatiť osočovanému jednotlivcovi (dovolateľovi), ktorého osobnostné právaporušuje (na strane druhej). Pritom práve túto generálno-preventívnu zónu malo po obsahovej stránke
na mysli rozhodnutie I. ÚS 689/2014, na ktoré žalobca poukazoval vo vzťahu ku tomuto dôkazu.
Jedná sa síce o raritnú právnu situáciu, kedy vznikne takýto dôkaz počas konania pred súdom, ale

napriek tomu sa tak stalo, a preto mal byť tento dôkaz vo vzťahu ku rozhodnutiu I. ÚS 689/2014
vyhodnotený odvolacím súdom a adekvátne artikulovaný vo vzťahu ku ustáleniu nemajetkovej ujmy.
Ak by sa touto skutkovou argumentáciou bol býval napadnutý rozsudok zaoberal, tak by musel logicky
dospieť k záveru, že adekvátna náhrada nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku jej generálno-preventívnej
zložke, ktorú je povinný súd v zmysle ZNUÚS 32/2016 vziať na zreteľ (ak by sa zapodieval rozhodnutím

ústavného súdu I. ÚS 689/2014, na ktoré dovolateľ viacnásobne poukazoval) musí ležať pri danom
porušiteľovi práva (žalovanom) niekde v rozmedzí 30.001 eur do 55.000 eur, keďže až na zvýšenie
nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku stále zverejnenému článku zareagoval žalovaný tak, že článok
okamžite stiahol zo svojho portálu, a teda až hrozba nemajetkovej ujmy nad sumu 30.000 eur u
neho vyvolalo generálno-preventívny odstrašujúci efekt i do budúcnosti. To zároveň logicky definuje i
jeho generálno-preventívnu zónu nemajetkovej ujmy, ktorá u žalovaného reprezentuje už citeľnú zónu

ohrozenia, čo ho núti ku prehodnoteniu osohu z porušovania osobnostných práv oproti hroziacej ujme,
čo reprezentuje citlivú preventívno-sankčnú zónu žalovaného. V rovnakej zóne pociťoval dovolateľ
i satisfakčnú funkčnú náhradu relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, čo dovedna definuje správne
ustanovený nárok na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy. Je preto podľa názoru dovolateľa zrejmé,
že odvolací súd sa neriadil rozhodnutím najvyššej súdnej inštancie, na ktoré dovolateľ poukazoval

viacnásobne a nepredniesol ani úvahu, ktorá by zohľadňovala primeranosť náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobom, ktorý vyplýva z rozhodovacej praxe súdu najvyššej súdnej inštancie, ktorá zároveň
predstavuje postup napĺňajúci čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo vzťahu ku
odôvodneniu požadovanej výšky relutárnej náhrady od žalovaného (III. výrok napadnutého rozsudku) sa
pritomjednaloonajpodstatnejšiuargumentáciu,naktorúmalpodľanázorudovolateľareagovaťodvolací

súd adekvátnou argumentáciou, čo však podľa názoru dovolateľa neučinil, a preto je jeho rozsudok v
napadnutom bode nepresvedčivý a nepreskúmateľný a bol porušený § 220 ods. 2 CSP s intenzitou
porušenia práva na spravodlivý proces, čo napĺňa poruchu podľa dovolacieho dôvodu uvedeného v
§ 420 písm. f) CSP, keďže sa jedná o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo
samo o sebe reprezentuje dôvod prípustnosti toho dovolania i v zmysle rozhodnutia ústavného súdu

I. ÚS 423/2022, ktoré už reprezentuje ustálenú rozhodujúcu prax ústavného súdu. V zmysle obsahu
rozhodnutia I. ÚS 689/2014 je zrejmé, že sa jedná nie o menej dôležitú problematiku, ale jedná sa
o kľúčovú právnu problematiku pri stanovovaní správnej nemajetkovej ujmy zo strany všeobecných
súdov, ktorá má i ústavnoprávny rozmer (čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu ku čl. 6 ods. 1 Dohovoru),
kedy ústavný súd je oprávnený zasiahnuť pri jej nesprávnom stanovení, a teda i dovolací súd má

kompetenciu v takýchto prípadoch účinne zasiahnuť a korigovať ústavno-právnu nesprávnosť, keďže
jeho kompetencia predchádza kompetencii ústavného súdu v zmysle princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu a jeho ultima ratio inštitucionálneho mechanizmu vyplývajúceho z ústavy. Takéto
nepresvedčivé odôvodnenie prvostupňového súdu zároveň reprezentuje porušenie § 220 ods. 2 CSP
v spojení s právom na spravodlivý súdny proces žalobcu, čo je definované aj v ustálenej judikatúre

Ústavného súdu SR, tak ako v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v prípade, že nebude
argumentácia rovnako rešpektovaná odvolacím súdom, tak založí dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)
CSP. Napadnutý rozsudok rozsiahlo odcitoval rozhodnutia, ktoré právoplatne určovali výšku relutárnych
náhrad za porušenie osobnostných práv, ktoré zosumarizoval v podstate do prehľadného analytického
súboru, čo predstavovalo podľa názoru dovolateľa výbornú analytickú pomôcku pre určenie správnej

relutárnej náhrady vo vzťahu ku utrpenej nemajetkovej ujme pre daný prípad. Z tohto penza relevantných
a správne vybraných rozhodnutí bolo transparentne viditeľné, v akom rozsahu sa pohybujú relutárne
náhrady za poškodenie osobnostných práv v Slovenskej republike. Dovolateľ sa však domnieval, že
napadnutý rozsudok mal v odôvodnení nie len zosumarizovať relutárne náhrady priznávané súdmi v
Slovenskej republike a len ich zopakovať (čo i učinil) a priznať neskôr „od oka“ nemajetkovú ujmu,

ale mohol a mal odvolací súd pristúpiť i ku analyzovaniu, ktoré zo zosumarizovaných rozhodnutí
je možno najlepšie prirovnať ku skutkovému stavu v prejednávanej veci a okolností, za ktorých ku
porušeniu došlo, a to práve pod prizmou zásadnej intenzity zásahu (takmer 5 ročnej trvalej dehonestácie
dovolateľa brutálnymi výrazmi ako „podvodník“ a pod., čím závažne porušil prezumpciu neviny), ktorá
by mala kritériami najviac vyhovovať veci prejednávanej v napadnutom rozsudku. Odvolací súd síce

správne nazhromaždil analytický podklad pre správne stanovenie relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy
v prejednávanej veci, avšak už samotnú presvedčivú analýzu a porovnanie konkrétnych skutkových
okolností, ktoré by mu umožnili nájsť najpriľahlejší prípad spomedzi ním zosumarizovaných rozhodnutí
súdov, a teda i nemajetkovú ujmu za vytrpenú nemajetkovú ujmu už nevykonal. Vo vzťahu ku určeniusprávnej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy sa jednalo v podstate o najzásadnejší argument, ktorý
nebol adekvátne a presvedčivo argumentovaný zo strany odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku,
hoc boli zo strany dovolateľa viacnásobne v konaní pred prvostupňovým súdom i v odvolaní artikulované

a zvýrazňované.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ 2/“) dovolanie, v ktorom žiadal,
aby dovolací súd rozhodnutie súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4.1. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.

a) CSP.
4.2. V dovolaní podporiac svoju argumentáciu poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP
namietal, že odvolací súd pri riešení odpovede na otázku testu proporcionality (AKO?) dospel k právnym
názorom, ktoré sú odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe, a to v bode 24. odôvodnenia Rozsudku
je hodnotenie titulku článku v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou uvedenou v dovolaní s
poukázaním na zásadu, že článok treba posudzovať z hľadiska jeho kontextu, a to aj kontextu titulku

s ostatným textom článku. Z kontextu článku je zrejmé, že žalobca bol trestne stíhaný a vyšetrovateľ
podal návrh na obžalobu, teda nebol ešte odsúdený za spáchanie trestného činu, nakoľko sa jednalo o
polemickú formuláciu „A. K. F. F. XXX J..“ V bode 26. odôvodnenia Rozsudku II označil slovo podvodník
za tvrdenie faktu, pričom sa jedná o typický hodnotiaci úsudok, keď autor článku subjektívne vyslovuje
názor, že žalobca je podvodník vychádzajúci z obsahu článku, obvinenia žalobcu orgánom činným

v trestnom konaní a pod. V bode 28. odôvodnenia Rozsudku II citovaný názor autora článku o tom,
čo poslanec tušil alebo netušil je typickým hodnotiacim úsudkom, subjektívnou predstavou autora
článku vychádzajúcou z toho, že ako v článku informuje poslanec po zistení, že žalobca je trestne
stíhanou osobou ukončil spoluprácu so žalobcom. Názor odvolacieho súdu, že sa jedná o tvrdenie
faktu. Hodnotenie, že sa žalobca „pohyboval na hrane zákona“ má vecný základ v tom, že žalobca bol

obvinený zo spáchania trestného činu, teda bolo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu už
aj preto, že vyšetrovateľ spracoval aj návrh na podanie obžaloby, o čom informuje predmetný článok. V
bode 30. a 32. odôvodnenia Rozsudku II sú opäť citované hodnotiace úsudky „podfuk spáchal spoločne
s kumpánom“, ktorý vychádza z vecného základu spočívajúceho v tom, že žalobca bol obvinený aj
s ďalšou osobou označenou ako spolupáchateľ. Z kontextu článku je ďalej zrejmé, že manželský pár

sa údajne pokúsili obrať o úspory, čo bola informácia vyplývajúca z obsahu obvinenia. Taký názor je
aj v rozpore so zistením a hodnotením textu článku uvedeným v bode 31. odôvodnenia Rozsudku
II. V bode 33. odôvodnenia Rozsudku II odvolací súd dospel k záveru, že nešlo o cieľ pravdivého a
objektívneho informovania verejnosti, pritom podľa ustálenej judikatúry je potrebné zásah posudzovať
objektívne z hľadiska objektívnej spôsobilosti zásahu zasiahnuť do osobnostných práv adresáta zásahu

a prípadná motivácia autora je irelevantná, navyše ak neboli v konaní zistené žiadne skutočnosti
preukazujúcenejakúdubióznupohnútkuautoračlánku.Vsúvislostisodklonomrozhodnutiaodvolacieho
súdu od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení právnej otázky vzniku práva na náhradu nemajetkovej
ujmy, poukázal na judikát, zverejnený v zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2001: Z citovaných
zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej

fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej
morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane
napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie
zadosťučinenia v peniazoch. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle ustanovenia § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j. ak a)
morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a b) neoprávneným zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie
výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Sú

to: a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so
zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Skutočnosť, že ustanovenie §
13ods.3Občianskehozákonníkaukladásúduvýslovneprihliadaťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo, vedie k záveru, že sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným

faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Povinnosť prihliadnuť aj na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne veľmi všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej
fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom,
aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a vsúlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca
účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania

tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Pritom z hľadiska ustanovenia § 13 ods. 2 a
ods.3Občianskehozákonníkajeprávnerelevantnálentakánemajetkováujma,ktorejvznikjevpríčinnej
súvislosti s neoprávneným zásahom, v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti. Podľa názoru dovolateľa z vykonaného dokazovania tak, ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zverejnením žalovaného článku a vznikom

nejakej značnej ujmy na strane žalobcu, takže neboli splnené hmotnoprávne predpoklady pre vznik
práva na náhradu nemajetkovej ujmy, čo predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ
odvolací súd dospel k iným zisteniam ako súd prvej inštancie, z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie, pri hodnotení svedeckých výpovedi mal podľa ustanovenia § 384 ods. 1 CSP dokazovanie
zopakovať v odvolacom konaní. Tým, že odvolací súd dokazovanie nezopakoval, odňal žalovanému
právo reagovať, vyjadriť sa k opakovaným dôkazom, čo dovolateľ považoval za porušenie jeho práva

na spravodlivý proces. V prvoinštančnom konaní žalovaný predniesol súdu námietku premlčania práva
na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd na túto zásadnú námietku pri rozhodovaní v odvolacom
konaní vôbec neprihliadal a v odôvodnení svojho rozhodnutia ani neuviedol dôvody, pre ktoré námietke
premlčania nevyhovel. Tento nedostatok odôvodnenia, dovolateľ považuje takisto za porušenie jeho
práva na spravodlivý proces.

5. Žalobca v podanom vyjadrení navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalovaného zamietol ako
nedôvodné.

6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobcu považuje za nedôvodné, preto

dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 CSP zamietol.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného a žalobcu
vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu je potrebné v zmysle § 448 CSP zamietnuť.

8. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ 1/ v dovolaní nenamietal chyby a nesprávnosti v
procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne

namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ 1/ mal v súvislosti s uplatnenou prípustnosťou dovolania za

nevyhnutné, aby sa odvolací súd v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, a to konkrétne s argumentáciou žalobcu ohľadom
výšky nemajetkovej ujmy v intenciách, na ktorú dovolateľ v odvolaní poukazoval, ktorú jednak dôkazmi v
konaní zdokumentoval, a to že zásah trval dlhých takmer 5 rokov (čo predstavuje extrémne dlhé trvaniezverejneniačlánkunamédiusmiliónovousledovanosťou),čoaninebolomedzistranamivkonanísporné
(a teda sa má za preukázané skutkové tvrdenie), a jednalo sa o jedno z najsledovanejších internetových
médií s obrovskou sledovanosťou a počtom návštev, čo rovnako nerozporoval žalovaný, a teda sa jedná

o nesporný a preukázaný fakt, pričom žalovaný stiahol zo svojej stránky žalovaný článok až po tom,
ako žalobca zvýšil relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenú žalobou na sumu 55.000 eur, keďže
dovtedy žalovaná čiastka nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur na žalovaného zrejme nepôsobila
preventívno-sankčne (v zmysle judikatúry ústavného súdu ZNUÚS 32/2016), keďže ho neodradzovala
od stiahnutia žalovaného článku z jeho internetového portálu do momentu, kým žalobca nedvihol z

dôvodu intenzity zásahu (ktorá sa zvyšovala s časom verejného osočovania žalobcu), čím bolo skutkovo
preukázané, že žalovaná čiastka 30.000 eur na neho nepôsobila preventívno-sankčne, ale až čiastka
55.000 eur odradila žalovaného od rizika tejto relutárnej náhrady.
10.1. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľa 1/ dovolací súd poukazuje na bod 35 a 37
rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle ktorého bolo konštatované nasledovné:
35. „Berúc do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli preukázané, odvolací

súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o taký zásah do jeho osobnostných práv, že primerané
zadosťučinenie za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobcovi okrem
nároku na písomné ospravedlnenie aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K výške peňažnej náhrady odvolací súd vo všeobecnosti
uvádza, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre

odškodnenie nemajetkovej ujmy. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý
účel kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanieindividuálnychokolnostíprípadu.Priurčovanívýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch

je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Odvolací súd konštatuje, že na podklade vykonaného dokazovania možno jednoznačne vyvodiť,
že uverejnením predmetného článku bolo zasiahnuté do práv na ochranu osobnosti žalobcu (občianskej
cti, ľudskej dôstojnosti), ktorý zásah sa prejavil v jeho rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote.
Predmetným článkom bola značným spôsobom znížená vážnosť osoby žalobcu ako aj jeho občianska

česť v pracovnom a spoločenskom živote, a to v podobe nutnosti čeliť nepríjemným, posmešným
a pochybovačným reakciám okolia (v práci a v spoločnosti) a potreby vysvetľovať situáciu ohľadom
trestného stíhania zo strany žalobcu. Zásah sa zároveň prejavil v rodinnom živote a spôsobil spory,
nepokoj a nepohodu nielen s jeho partnerkou, ale aj s ďalšími rodinnými príslušníkmi. Zohľadňujúc
osobitosti daného prípadu a porovnaním priznaných náhrad v obdobných sporoch odvolací súd dospel k

záveru, že náhrada vo výške 10 000 eur sa javí ako primeraná, keď zároveň nemožno vyvodiť následky
zásahu výnimočného alebo fatálneho charakteru v podobe straty zamestnania, rozpadu rodiny a pod.
37. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah

priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Z vyššie uvedeného prehľadu
priznaných náhrad možno vyvodiť, že tieto sa pohybujú v rozmedzí 2 500 - 200 000 eur, pričom
najnižšiu a najvyššiu sumu možno považovať za ojedinelú v rámci priznaných náhrad. Odvolací
súd tak má za to, že v danom prípade je priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobcu v sume
10 000 eur vzhľadom k preukázaným okolnostiam primeraná. Takouto výškou dôjde k naplneniu

požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady ujmy žalobcu. Odvolací súd má za to, že priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom zohľadňuje osobitosti daného prípadu
(vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v
porovnateľných prípadoch. Prisúdená náhrada tak nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania

žalobcu, prípadne likvidácie na strane žalovaného. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je
spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe
(zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).“
10.2. Ak mal dovolateľ 1/ za to, že sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal so samotnou výškou
nemajetkovej ujmy, nenamietal tak dôvodne. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom

neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa 1/, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací
súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho
postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať
za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdunáležitosti v zmysle § 393 CSP. Pokiaľ dovolateľ 1/ namietal, že sa odvolací súd neriadil rozhodnutím
najvyššej súdnej inštancie, na ktoré dovolateľ poukazoval viacnásobne a nepredniesol ani úvahu, ktorá
by zohľadňovala primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom, ktorý vyplýva z rozhodovacej

praxe súdu najvyššej súdnej inštancie, ktorá zároveň predstavuje postup napĺňajúci čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom vo vzťahu ku odôvodneniu požadovanej výšky
relutárnej náhrady od žalovaného (III. výrok napadnutého rozsudku) sa pritom jednalo o najpodstatnejšiu
argumentáciu, na ktorú mal podľa názoru dovolateľa reagovať odvolací súd adekvátnou argumentáciou,
čo však podľa názoru dovolateľa neučinil, a preto je jeho rozsudok v napadnutom bode nepresvedčivý

a nepreskúmateľný a bol porušený § 220 ods. 2 CSP s intenzitou porušenia práva na spravodlivý
proces, čo napĺňa poruchu podľa dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 písm. f) CSP, keďže sa
jedná o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo samo o sebe reprezentuje
dôvod prípustnosti toho dovolania i v zmysle rozhodnutia ústavného súdu I. ÚS 423/2022, ktoré už
reprezentuje ustálenú rozhodovaciu prax, dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa
§ 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv

dovolateľa. Odvolací súd sa vo svojom odôvodnení v súvislosti s predmetými námietkami dovolateľa 1/
podrobne vysporiadal s jednotlivými osobitosťami daného prípadu, zohľadnujúc naplnenie požiadaviek
primeranosti a proporcionálnej náhrady ujmy žalobcu. Svoje rozhodnutie obsiahlo podporil poukazom na
rozhodovaciu prax ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na požiadavku
spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných (obdobných) prípadoch (bod 36. rozhodnutia

dovolacieho súdu). Ak teda dovolateľ 1/ namietal, že odvolací súd síce správne nazhromaždil analytický
podklad pre správne stanovenie relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci, avšak už
samotnú presvedčivú analýzu a porovnanie konkrétnych skutkových okolností, ktoré by mu umožnili
nájsť najpriľahlejší prípad spomedzi ním zosumarizovaných rozhodnutí súdov, a teda i nemajetkovú
ujmu za vytrpenú nemajetkovú ujmu už nevykonal, dovolací súd opätovne akcentuje, že sa odvolací

súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s predmetnými námietkami a za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom,
čo nie je tento prípad, nakoľko aj v samotnom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 689/2014 z 9. novembra 2016, na ktorý dovolateľ 1/ poukazoval, je konštatované, že stanovenie

výšky náhrady je zo zákona vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj
základvzistenomskutkovomstavetýkajúcomsaobidvochzákonompredvídanýchkritérií,t.j.závažnosti
vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri
úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na
samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu

aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej
prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i
vzťah konkurencie. Preto tak vzhľadom na vyššie uvedené, ak odvolací súd konštatoval, že priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom zohľadňuje osobitosti daného prípadu
a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch a prisúdená náhrada tak nie

je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani
prostriedok neprípustného obohacovania žalobcu, prípadne likvidácie na strane žalovaného, pričom
výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej
zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe, postupoval tak správne a svoje rozhodnutie dostatočne
aj odôvodnil.

10.3. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie uplatnené podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
zamietol ako nedôvodné (§ 448 CSP).

11. Dovolateľ 2/ z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) v dovolaní taktiež nenamietal chyby a
nesprávnosti v procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany odvolacieho súdu, ale

naopak zreteľne namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.
11.1. Pokiaľ v dovolaní uviedol, že z vykonaného dokazovania tak, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zverejnením žalovaného článku a vznikom nejakej značnej
ujmy na strane žalobcu, takže neboli splnené hmotnoprávne predpoklady pre vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy, čo predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, dovolací súd poukazuje na

bod 33. a nasl., v zmysle ktorého:
33. „Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že všetky výroky vyhodnotil nielen samostatne, ale aj v
celom kontexte zverejneného článku. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v predmetnom
článku sa striedajú pravdivé skutkové tvrdenia s nepravdivými a hodnotiace úsudky vychádzajúce zpravdivého skutkového základu s hodnotiacimi úsudkami, ktoré nemajú žiadny pravdivý vecný podklad.
Z celého kontextu článku nemožno vyvodiť, že išlo o cieľ pravdivého a objektívneho informovania
verejnosti o dôležitej otázke verejného záujmu alebo o vecnú a odôvodnenú kritiku nejakého dôležitého

spoločenského javu, a to napriek skutočnosti, že v závere článku je informácia, že „Z. B.D. J. I. K. Z.
S. M. W. Q. P. Z. E.Ý. J. W. K. Z. E. E. F.W., E. Z. F. Ň. Y. E..“ Článok totiž možno charakterizovať
tak, že ak v ňom odznie jedna pravdivá informácia, tak vzápätí je uvedená nepravdivá, pričom (aj
vzhľadom na hodnotiace úsudky bez pravdivého skutkového podkladu) pre bežného čitateľa nie je
vytvorený dostatočný skutkový opis deja do takej miery, aby to čitateľovi umožnilo urobiť si vlastný

úsudok vychádzajúci z pravdivých informácií. Napokon, uvedený záver podporujú aj komentáre k
článku, ktoré žalobca predložil v priebehu konania, z ktorých okrem iného vyplýva, že čitatelia sú
uzrozumenístým,ževprípadežalobcuideopodvodníkaanerozlišujú,čijeprávoplatneodsúdenýalebo
nie („samí odborník a zlodej“, „novodobá politická scéna je už 23 rokov kontaminovaná zločincami“,
„keď si podvodníka vzal na pomoc“, „ako je možné, že pri prijímaní zamestnanca na také miesto
si nevyžiadal výpis z registra trestov?“, „zlodej radí zlodejovi“, „zaujímavé, že takýto človek nemusí

dokladať svoju bezúhonnosť výpisom z registra trestov“...). Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade
nepravdivého informovania o trestnom stíhaní alebo nepravdivého prezentovania osoby ako páchateľa
trestnej činnosti ide o mimoriadny zásah do osobnostných práv jednotlivca a zároveň ide o porušenie
zásady prezumpcie neviny, a to bez ohľadu na to, či ide o osobu verejného záujmu alebo nie. Podľa
názoru odvolacieho súdu v danom prípade nie je namieste uprednostniť právo na slobodu prejavu pred

právom na ochranu osobnosti, nakoľko spôsob, akým boli zo strany žalovaného poskytnuté informácie
verejnosti, nezodpovedá požiadavke na objektívne a pravdivé informovanie o veciach verejných, a
to vzhľadom na nepravdivosť informácií a výrazne difamačné výroky. Naopak, informácie, ktoré mali
byť podľa tvrdení žalovaného prevzaté z týždenníka J., nielen že nezodpovedali reálnym faktom, ale
nekorešpondovali ani s obsahom prevzatého článku. Napriek tomu, že v prípade internetovej stránky

žalovaného ide o médium bulvárneho typu, nemôže byť primárnym cieľom jeho článkov škandalizovanie
osôb, znižovanie ich dôstojnosti a vážnosti a porušovanie zásady prezumpcie neviny.
34. Odvolací súd sa nestotožnil ani s vyhodnotením svedeckých výpovedí vykonaným súdom prvej
inštancie. Je potrebné konštatovať, že svedecké výpovede neboli zo strany žalovaného žiadnym
relevantným a kvalifikovaným spôsobom spochybnené. Odvolací súd berúc do úvahy prakticky

objektívnu nemožnosť žalovaného uviesť vlastné skutkové tvrdenia o skutkových okolnostiach
prezentovaných žalobcom alebo vypočúvanými svedkami vo vzťahu k následkom zásahu do
osobnostných práv žalobcu, nemôže opomenúť skutočnosť, že vo výpovediach žalobcu a svedkov
sa neprejavili žiadne nezrovnalosti alebo rozpory, na ktoré by mohol žalovaný prípadne poukázať
a spochybniť tak tieto dôkazy. Výpovede svedkov možno hodnotiť ako konzistentné, podporujúce a

preukazujúce tvrdenia žalobcu. Samotný fakt, že ide o blízke osoby alebo rodinných príslušníkov,
nediskvalifikuje tieto osoby ako svedkov bez ďalšieho, zvlášť, keď ide o preukazovanie zásahu do
rodinného, pracovného a spoločenského života žalobcu. Zároveň je potrebné konštatovať, že výpovede
svedkov nejavia známky nejakého koordinovaného spoločného postupu, keďže každý z nich sa
vyjadroval svojimi vlastnými vyjadrovacími prostriedkami a k rôznym okolnostiam, ktoré súviseli s ich

vlastným vnímaním skutočnosti vo vlastnom prostredí. Zo svedeckých výpovedí, ako aj z výpovede
žalobcu vyplynulo, že predmetný článok uverejnený na portáli žalovaného predstavoval závažný zásah
do práva žalobcu na ochranu osobnosti v podobe zníženia jeho cti a vážnosti, ujmy v rodinnej, pracovnej
a spoločenskej sfére života. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno spochybňovať ani príčinnú
súvislosť medzi predmetným článkom a ujmou na strane žalobcu, nakoľko zo svedeckých výpovedí

vyplýva, že ujma u žalobcu nastala práve po zverejnení článku žalovaného, a nie na základe iného
článku, príp. televíznej relácie. Na uvedený záver súdu prvej inštancie neboli v konaní žiadne skutkové
podklady. Sám žalobca už vo svojej výpovedi na prvom pojednávaní uviedol, že o zmenkách, ktoré boli
neskôr podkladom pre trestné stíhanie, bola vytvorená televízna relácia a o trestnom stíhaní žalobcu
informoval týždenník J. vo svojom článku zo dňa 18. 10. 2012, pričom proti obom médiám viedol spor o

ochranu osobnosti. Je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v prípade televíznej relácie išlo o
obdobie rokov 2007 - 2008, kedy voči žalobcovi ani nebolo vedené trestné stíhanie a v prípade článku
redaktora B. D. išlo o iný spôsob informovania o trestnom stíhaní žalobcu s tým, že išlo o týždenník s
odborným zameraním a s užším okruhom čitateľov ako tomu bolo v prípade portálu žalovaného, ktorý
sleduje masívny počet (bežných) čitateľov.

35. Berúc do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli preukázané, odvolací
súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o taký zásah do jeho osobnostných práv, že primerané
zadosťučinenie za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobcovi okremnároku na písomné ospravedlnenie aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v ust. §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“
11.2. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že námietka dovolateľa 2/ je zjavne neopodstatnená.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí jasne a presvedčivo uviedol dôvody, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, a taktiež dostatočným spôsobom sa vysporiadal s jednotlivými predpokladmi pre prijatie
záveru, že článok uverejnený na portáli žalovaného predstavoval závažný zásah do práva žalobcu na
ochranu osobnosti v podobe zníženia jeho cti a vážnosti, ujmy v rodinnej, pracovnej a spoločenskej
sfére života. Preto ak dovolateľ 2/ namietal, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi

zverejnením žalovaného článku a vznikom nejakej značnej ujmy na strane žalobcu, dovolací súd
uzatvára, že z obsahu spisu má za preukázané, že túto príčinnú súvislosť nemožno spochybniť, nakoľko
zo svedeckých výpovedí vyplýva, že ujma u žalobcu nastala práve po zverejnení článku žalovaného, a
nie na základe iného článku, príp. televíznej relácie. Dovolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2
CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok. Z odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s
námietkami dovolateľa 2/ uvedenými v jeho odvolaní, použité ustanovenia správne interpretoval a jeho
právna argumentácia je dostatočne presvedčivá.
11.3. Pokiaľ žalovaný namietal, že pri odlišnom posúdení skutkového stavu veci mal odvolací súd v
zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 CSP dokazovanie zopakovať, dovolací súd uvádza, že z obsahu

spisu má preukázané, že odvolací súd po vydaní v poradí druhého rozsudku prvoinštančným súdom
preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania na prejednanie veci v súlade s ust. § 384
ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie na deň 30. 11. 2022 za účasti sporových strán
a zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto vzhľadom na
uvedené je predmetná námietka dovolateľa 2/ neopodstatnená, a teda nespadá do dovolacieho dôvodu

podľa § 420 písm. f) CSP a nezakladá vadu zmätočnosti.

12. Prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky

zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza, že za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom,
čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací
súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V
tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,
ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje
odvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie

(II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd
poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska
namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým

odvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
podľaustanovenia§420písm.f)CSPnezakladá.AkovyplývaajzjudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

13. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací
súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo

veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti
Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveďna všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)
podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.

ÚS 78/05).

14. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa 1/ a
2/, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním

a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho
súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo
uvedené vyššie, za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa.

15. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie uplatnené podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP

zamietol ako nedôvodné (§ 448 CSP).

16. Dovolateľ 2/ v súvislosti s prípustnosťou dovolania taktiež namietal tú skutočnosť, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci, a to v zmysle ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a) CSP.

17. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

18. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo

zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je
procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1

písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania.

19. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a

dôvodnosťdovolania.Pokiaľbydovolacísúdnebraldoúvahyabsenciunáležitostíprípustnostidovolania
a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania
zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by
v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane

(II. ÚS 172/03).

20. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

21. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu

predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie vecinemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Okrem toho, nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd
mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie
skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní,
a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide

skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a
či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie
dovolanie pripúšťa.

22. V danom prípade žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie bez bližšej špecifikácie a bez
vymedzenia akejkoľvek právnej otázky. Pokiaľ žalovaný polemizoval s právnymi závermi nižších súdov

či spochybňoval správnosť ich rozhodnutia, či kritizoval prístup nižších súdov k právnemu posudzovaniu
veci, uvedené námietky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1
CSP. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 51/2020, III. ÚS 387/2021)
v prípade posudzovania prípustnosti dovolania je dovolací súd viazaný vymedzením právnej otázky,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľ 2/ pri namietanom nesprávnom právnom

posúdení veci nezadefinoval, nekonkretizoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, v nadväznosti na to (logicky) ani nemohol uviesť, v čom nesprávnosť riešenia takej
otázky odvolacím súdom podľa jeho názoru spočíva a ako mala byť táto otázka správne vyriešená.

23. Vzhľadom na námietku dovolateľa 2/ voči nesprávnosti záveru súdov nižších stupňov dovolací

súd uvádza, že odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
námietkamispočívajúcimivspochybňovanísprávnostiskutkovýchzisteníavyhodnotenídôkazovsúdom
nižšej inštancie významovo nezodpovedá kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP.
Dovolací súd poznamenáva, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd
(§ 442 CSP); dovolací súd nie je treťou inštanciou, na ktorej by bolo možné domáhať revízie skutkových

zistenívykonanýchsúdminižšejinštancie,niejesúdomskutkovým,apretodovolanieniejeprostriedkom
určeným na prehodnotenie vykonaných dôkazov.

24. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania
a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný

dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup
dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí
na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

25. Dovolací súd tiež uzatvára, že dovolanie žalovaného je v časti namietajúcej vadu zmätočnosti
konania podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací
súd dovolanie zamietol (§ 448 CSP).

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.