Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200571
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8523200571.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX,
XXX XX B., 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., obaja právne zastúpení: URBAN &
PARTNERSs.r.o.,advokátskakancelária,sosídlomČerveňová15,81103Bratislava-StaréMesto,IČO:
47 244 895, proti žalovanému: Obec Kolačkov, Kolačkov 30, 065 11 Kolačkov, IČO: 00 329 959, právne

zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 41 986 491, v
konaníovydaniebezdôvodnéhoobohateniaazaplateniefinančnejnáhradyzaobmedzenievlastníckeho
práva, o odvolaní oboch žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 3C/51/2023-328
zo dňa 13.10.2025 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný m á proti obom žalobcom n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“)rozhodoltak,žežalovanýmánároknanáhradutrovkonaniaprotižalobcomv1.a2.radevrozsahu
100 % s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť trovy konania žalovanému spoločne a
nerozdielne. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

tohto rozsudku.

2. V dôvodoch uviedol, že žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj len „žalobcovia“) sa žalobou doručenou
tunajšiemu súdu dňa 17.5.2023 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 6.000,- eur, eventuálne zo
sumy určenej súdom na základe znaleckého dokazovania odo dňa 6.5.2023 (vrátane) až do úplného
zaplatenia, a to titulom finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj náhrady trov

konania.

3. Žalovaný nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný ani čiastočne, žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Súd na pojednávaní dňa 17.05.2024 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením

listinných dôkazov založených v spisovom materiáli a pojednávanie odročil na deň 05.06.2024. Na
pojednávaní dňa 05.06.2024 oboznámil spisový materiál a po prednesení záverečného návrhu vyhlásil
dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok, ktorým I. zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania
v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; II. žalobu zamietol; III. žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.5. Na podklade odvolania žalobcov rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 10Co/46/2024-300
zo dňa 29.7.2025 tak, že: I. zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm.
b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; II. potvrdil rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zmietol (výrok II.
rozsudku); III. zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí, okrem iného, konštatoval, že súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie ohľadom náhrady trov konania neodôvodnil aj s poukazom na ustanovenie § 257 CSP, preto
odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti nenapĺňa požiadavky ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Nadriadený
súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdiť argumenty žalobcovi pri aplikácií
ustanovenia § 257 CSP a až v prípade, ak zistí, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza do úvahy
ani sčasti, opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 391 ods. 2, § 255 ods. 1, 2, §
257 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

8. V predmetnej veci sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri
rozhodnutí súdu o trovách konania, nakoľko podľa ich názoru existujú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré majú spočívať o. i. v tom, že:
(I) nárok žalobcov podľa ich názoru nie je prekludovaný a nie je premlčaný, ako to nesprávne uzavrel
prvoinštančný aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach;
(II) žalobcovia sú fyzickými osobami, pričom sú obaja dôchodcami, čo mohol súd aj sám zistiť, ak by
prihliadal na ich vek, pričom ich dôchodok neprevyšuje priemernú výšku dôchodku v SR;

(III) žalobcovia nielenže nemajú a nemôžu mať žiadny úžitok z ich vlastníctva nehnuteľnosti, ale navyše
za obmedzenie ich vlastníckeho práva nedostávali a ani nedostávajú od žalovaného žiadnu finančnú
odmenu;
(IV) žalobcovia sa snažili a vyvinuli maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu;
(V) dôvodom hodným osobitného zreteľa má byť aj pomerne zložitá právna otázka a právna

argumentácia;
(VI) súd prvej inštancie by mal zohľadniť aj osobu žalovaného - samosprávny subjekt podporovaný aj
zo štátnych rozpočtov, ktorý v roku 2023 dosiahol celkové výnosy v rozsahu 1,10 mil. eur a v roku 2024
tiež 1,09 mil. eur. Teda kým žalovaný by si nezaplatenie trov konania ani len nevšimol, tak úhrada trov
konania by žalobcov zruinovala.

9. S poukazom a uvedené argumenty žalobcovia navrhli, aby súd o trovách konania rozhodol v zmysle
§ 257 CSP tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

10. V prejednávanej veci žalobcovia za jeden z dôvodov hodného osobitného zreteľa považujú

skutočnosť, že obaja sú dôchodcami a že ich dôchodky nepresahujú výšku priemerných dôchodkov
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatuje, že uvedená skutočnosť, t.
j. že žalobcovia sú starobnými dôchodcami, sama o sebe nemôže byť automaticky považovaná za
dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania
v spore úspešnému žalovanému, keďže ide o objektívnu okolnosť na strane žalobcov. Zároveň súd

prvej inštancie poukazuje na to, že ak by vo všetkých konaniach postupoval podľa argumentov žalobcov
(dôchodkový vek sporovej strany), znamenalo by to neuloženie povinnosti nahradiť trovy konania vždy,
ak je stranou konania osoba vyššieho veku, resp. dôchodcom, čo súd považuje za neakceptovateľné.
Je pravdou, že pri úvahe o aplikácii ustanovenia § 257 CSP zvažuje súd osobné, sociálne ako aj
majetkové pomery strán sporu, avšak len samotný argument, že žalovaní poberajú starobný dôchodok,

nemožno sám o sebe považovať za preukázanie ich nepriaznivých majetkových pomerov bez toho, aby
svoje majetkové pomery akýmkoľvek spôsobom preukázali. Zo spisu nijak nevyplýva, že by finančné
a majetkové pomery žalobcov boli tak kritické, že by objektívne neboli schopní uhradiť trovy konania
protistrany, resp. že by sa v dôsledku toho mali dostať do neprijateľne nepriaznivej sociálnej situácie
(pozri aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/57/2025 zo dňa 20.5.2025, uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/31/2019 zo dňa 17.7.2019).

11. Navyše tvrdenia žalobcov o ich nepriaznivých osobných, sociálnych a majetkových pomeroch,
predostreté súdu prvej inštancie v odvolaní proti rozsudku zo dňa 27.8.2024 a následne aj vovyjadrení zo dňa 21.8.2025, ostali len v rovine tvrdení, bez ich podloženia relevantnými dôkazmi (napr.
rozhodnutie o výške starobného dôchodku, špecifikácia výdavkov a nákladov na domácnosť, na lieky,
na zdravotnícke pomôcky a pod.). Na tomto mieste súd opätovne zdôrazňuje, že sporová strana, ktorá

sa dožaduje aplikácie § 257 CSP, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že na jej strane existujú
okolnosti hodné osobitného zreteľa.

12. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že žalobcovia síce k podaniam označeným v predchádzajúcom
odseku nepripojili žiadne dôkazy preukazujúce ich majetkové a finančné pomery, avšak súd prvej

inštancie z obsahu spisu zistil, že žalobcovia v tomto konaní spolu so žalobou podali aj návrh na
oslobodenie od súdnych poplatkov a na výzvu súdu predložili listiny preukazujúce ich majetkové a
finančné pomery, ako aj ich preukázateľné výdavky. O tomto návrhu rozhodol tunajší súd uznesením č.k.
3C/51/2023-62 zo dňa 20.10.2023 tak, že žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade nepriznal oslobodenie
odsúdnehopoplatkuvcelomrozsahu.Vtomtorozhodnutísúdprvejinštanciepodrobnerozpísalzistenia,
ku ktorým dospel po skúmaní príjmov, výdavkov a majetkových pomerov žalobcov a dospel k záveru, že:

„Vzhľadom na všetky súdom verifikované okolnosti tvrdené žalobcami nie je možné konštatovať celkovú
nemajetnosť a sociálne slabú situáciu žalobcov do miery, ktorá by súd oprávňovala zbaviť ich zákonnej
povinnosti splniť si poplatkovú povinnosť v predmetnom súdenom konaní. Celková majetková situácia
žalobcovnenasvedčujetomu,žebyneboliobjektívneschopnízaplatiťsúdnypoplatokzapodanúžalobu,
prípadne, že by splnenie poplatkovej povinnosti vážnejším spôsobom negatívne a citeľne ovplyvnilo ich

celkovú situáciu a viedlo k ich existenčnému ohrozeniu“. (v podrobnostiach viď uznesenie v tejto veci
č.k. 3C/51/2023-62 zo dňa 20.10.2023 na č.l. 62 a nasl. spisu).

13. K tvrdeniam žalobcov, že podanie žaloby nebolo nedôvodným uplatnením a bránením práva
žalobcov, pretože ich nárok, podľa ich názoru, nie je premlčaný a prekludovaný, ako nesprávne uzavreli

súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach, súd prvej inštancie uvádza, že rozsudok, ktorým bola
žaloba žalobcov zamietnutá, bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu, teda uvedené rozsudky sú
právoplatné.Skutočnosť,žesažalobcoviastýmitorozsudkaminestotožňujúazvažujúmožnosťpodania
mimoriadneho opravného prostriedku, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Platí totiž princíp zachovania právnej istoty

strán sporu v existenciu právoplatného rozhodnutia v ich veci.

14.Ďalšieargumentyžalobcov,t.j.žežalovanýnevyvinulžiadneúsilienaodstráneniekrívdspôsobených
žalobcom, že má ísť o zložitú právnu otázku a právnu argumentáciu, a že žalovaný je samosprávny
subjekt podporovaný aj prostriedkami zo štátnych rozpočtov, sú pre rozhodnutie o náhrade trov konania

právne irelevantné.

15. Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval v zmysle §
255 ods. 1 CSP. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu žalobcov v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietol,
čiže úspešnou stranou v konaní bol žalovaný a súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov

konania nevzhliadol na strane žalobcov existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, niet zásadne prekážok, aby pri rozhodovaní o trovách konania nepoužil
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.

16. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti

žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 100 % s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť
trovy konania žalovanému spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

17. Proti tomuto rozsudku ako celku podali obaja žalobcovia včas odvolanie z dôvodov uvedených v §

365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

18. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že napádaným rozsudkom konajúci súd rozhodol nezákonne,
keďže:
1/ porušil na úkor žalobcov princíp právnej istoty, ako aj legitímne očakávanie,

2/ odôvodnenie napádaného rozsudku je nedostatočné a nepreskúmateľné,
3/ vec nesprávne právne posúdil.19. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie pri vydávaní napadnutého rozsudku vôbec nevzal na
zreteľ:
1/ že z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že iniciovanie sporu podaním žaloby nebolo nedôvodným

uplatnením a bránením práva, nakoľko nárok žalobcov je skutočne daný, nie je prekludovaný ani
premlčaný,
2/ žalobcovia sú fyzickými osobami, dôchodcami, pričom ich dôchodok neprevyšuje priemernú výšku
dôchodku SR,
3/ žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú toho, čo im právom patrí, pričom je to žalovaný, ktorý

odmieta žalobcom uhradiť odplatu, hoc užíva ich pozemky,
4/ žalobcovia vyvinuli maximálnu snahu o mimosúdne urovnanie,
5/žalovanýakosamosprávnysubjektdisponujúcivlastnýmekonomickýmaprávnymoddelenímsimusel
byť dobre vedomý ústavnoprávnej požiadavky, že za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov patrí
žalobcom primeraná náhrada,
6/ dôvodom hodným osobitného zreteľa žalobcovia považovali aj to, že sa museli obrátiť na odvolací

súd z dôvodu nesprávneho ergo nezákonného rozhodnutia súdu prvej inštancie,
7/ dôvodom hodným osobitného zreteľa je napokon aj pomerne zložitá právna otázka a právna
argumentácia, čo vo svojich rozsudkoch potvrdili aj obe súdne inštancie, keďže uznali, že nároky
žalobcov nie sú z pohľadu súdnej praxe stále exaktne riešené. V tomto smere žalobcovia poukázali
na protichodnú judikatúru a zložitosť právnej argumentácie, ktorá podľa nich zakladá dôvod na

ospravedlnenie neúspešnosti žalobcov v konaní, čo odôvodňuje aplikáciu § 257,
8/ žalovaný ako samosprávny subjekt netrpí nedostatkom finančných prostriedkov, keď disponuje jednak
vlastným majetkom, ktorý sám spravuje a taktiež je podporovaný aj s príjmov zo štátneho rozpočtu,
9/žalobcoviapoukazujúnamajetkovúsituáciuObceB.(žalovaného),ktorávroku2023dosiahlacelkové
výnosy v rozsahu 1,1 mil. eur a v roku 2024 tiež 1,09 mil. eur,

10/ žalobcovia dali do pozornosti skutočnosť, že v konaní sa správali vždy tak, aby mohlo dôjsť v čo
najkratšom čase k meritórnemu rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania nenavyšovali.

20. V tomto smere žalobcovia poukázali na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp.
zn. 12Co/135/2017 zo dňa 31.05.2017 podľa ktorého: „aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do

úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom
alebo z časti neprizná. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by
sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je na mieste aplikácia ustanovenia o trovách
konania podľa § 257 CSP.“

21. V ďalšom žalobcovia namietali nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je
nedostatočne, vágne, právne svojvoľné a tak nezákonné a ústavne nonkonformné. V odôvodnení
napadnutého rozsudku sa z väčšiny uvádzajú zákonné citácie, či všeobecné konštatácie, ktoré však
konajúci súd nijako neaplikuje na predmetný prípad, v dôsledku čoho žalobcovia v odôvodnení nevidia

dostatočné odpovede a skutočnosti, prečo a na základe čoho konajúci súd v napádanom rozsudku
dospel k záveru, akému dospel.

22. Žalobcovia v podaní zo dňa 21.08.2025 uviedli viacero dôvodov, pre ktoré vidia priestor na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP a nielen skutočnosť, že ide o osoby v dôchodkovom veku. V samotnom

napádanom rozsudku sa v bode 22 uvádzajú dôvody, pre ktoré sa žalobcovia domáhajú aplikácie
ustanovenia § 257 CSP, no v bode 26. napadnutého rozsudku súd nelogicky, zmätočne a vnútorne
rozporne uvádza, že dôchodkový vek žalobcov samo o sebe nemôže byť považované za dôvod pre
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Z uvedeného je podľa žalobcov zrejmé, že konajúci súd pri vydávaní
napadnutého rozsudku neposudzoval všetky argumenty žalobcov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti,

pričom tak urobiť mal a mohol.

23. V predmetnom konaní konajúci súd výzvou vyzval žalobcov na predloženie dokladov preukazujúcich
výdavky uvedené vo formulári v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od úhrady súdneho poplatku za
podanú žalobcu, pričom na predmetnú výzvu reagovali žalobcovia. V konaní, ako aj v súdnom spise sú

tak doklady preukazujúce majetkové pomery, rozhodnutie o výške starobného dôchodku, špecifikácia
výdavkov a nákladov na domácnosť, na lieky, na zdravotnícke pomôcky a podobne.24. Tvrdenie súdu v napádanom rozsudku, že predmetné ostalo len v rovine tvrdení a že zo spisu
nevyplýva, že by finančné a majetkové pomery žalobcov boli tak kritické, že by objektívne neboli
schopní uhradiť trovy konania protistrany, tak nie je správne a nezakladá sa na pravde a objektívnych

skutočnostiach.

25. Konajúci súd tak nelogicky a bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia porovnáva spôsobilosť
uhradiť súdny poplatok za žalobu so spôsobilosťou uhradiť trovy konania, ktoré vznikli protistrane a ktoré
sa rádovo pohybujú v tisíckach eur.

26. S poukazom na vyššie uvedené žalobcovia v rámci odvolacieho návrhu žiadali, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

27. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že s tvrdeniami žalobcov nesúhlasí
a poukázal na to, že žalobca v prvom rade podal početné trestné oznámenia na štatutárny orgán

žalovaného, pričom v každom z daných približne pätnástich trestných oznámení v ich prvom odstavci
uvádza, že on: „ako vlastník 63 ha pôdy v k.ú. B.“. Je pravdou, že žalobcovia vlastnia síce už nie 63 ha
pôdy, ale o niečo menej, pretože niektoré previedli počas sporu na svoje deti. Aj v súčasnosti vlastnia
žalobcovia nemalé výmery nehnuteľností, ktoré s určitosťou majú hodnotu vrátane stavieb min. 1 mil.
eur. Žalovaný predložil súdu lustráciu majetku žalobcov vrátane listov vlastníctva a má za to, že žalobca

má dostatok finančných prostriedkov na úhradu trov tohto konania.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že napadnuté rozhodnutie je správne
a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. Z predložených výpisov z listov vlastníctva nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. B. vyplýva,

žežalobcav1.radejespoluvlastníksospoluvlastníckympodielom56/60unehnuteľnosti(druhpozemku
- záhrady) o celkovej výmere cca 1 500 m2, výlučným vlastníkom rodinného domu, ako aj záhrady
o celkovej výmere cca 1 200 m2, výlučným vlastníkom nehnuteľnosti (druh pozemku - zastavané plochy
a nádvoria) o celkovej výmere cca 1 000 m2, lesného pozemku o výmere 17 000 m2 a výlučným
resp. podielovým spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností (druh pozemku – orná pôda, lesný pozemok,

trávnatý porasť) s výmerou niekoľko 100 000 m2. Z uvedených výpisov z LV vyplýva, že žalobca v 1/
rade je výlučným vlastníkom nehnuteľností o výmere presahujúcej 180 000 m2.

29. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle
ustanovenia § 34 odsek 1 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutom

rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 379 a § 380
CSP bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

30. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci

úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 1, 2 CSP).

31. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

32. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd
však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
z časti neprizná. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak

mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva
na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Mcdo/17/09,
5Cdo/67/2010, či 3Mcdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré

by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať či v predpokladanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na
ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trovy konania výnimočne prihliadať. Túto normu
preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základnézásady rozhodovania o trovách konania. Ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami, ale na odstránenie neprimeranej tvrdosti v záujme dosiahnutia
a spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jej výsledok. Pri skúmaní existencie

podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a
ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia aj na majetkové pomery
oprávneného účastníka, teda tej strany sporu, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania.

33. Odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 odsek 1 CSP) predstavuje ustanovenie § 257 CSP, kedy súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.

K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo
charakterom procesnej situácie (k tomu pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,
Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha: C.H. Beck,
2022, s. 1042-1052).

34. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu

nároku na súde a ich postoj v konaní (Pozri R 24/1964 a Rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.
zn. 3 MCdo 5/2006).

35. Okresný súd napádaným rozhodnutím rozhodol vo forme rozsudku, kde však odvolací súd
konštatuje, že výrok o trovách konania má vždy povahu uznesenia, aj keď je súčasťou rozsudku. Aj keď

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie o výroku o trovách konania, má takýto výrok aj keď je
súčasťou rozhodnutia vo veci samej povahu uznesenia, proti ktorému je v zmysle § 357 písm. m) CSP
prípustné odvolanie. S poukazom na uvedené preto odvolací súd vo veci rozhodol formou uznesenia
bez nariadenia odvolacieho prieskumu.

36. Odvolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania okrem
iného aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keď súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal
s argumentáciou žalobcov ohľadom možnej aplikácie ustanovenia § 257 CSP (dôvodov hodných
osobitného zreteľa) v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania.

37. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v poradí druhým napádaným rozhodnutím o trovách
prvoinštančného konania sa náležite vysporiadal so všetkou podstatnou argumentáciou odvolateľov
ohľadomaplikácieustanovenia§257CSParozhodnutiesúduprvejinštanciepretopovažujezasprávne,
skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že z dôvodu opakovania argumentácie odvolateľov uplatnenej
pred súdom prvej inštancie, aj v rámci odvolacieho konania sa odvolací súd obmedzil už len na

doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom
na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov.

38. Odvolatelia namietali, že konajúci súd porušil na úkor žalobcov princíp právnej istoty, ako
aj legitímneho očakávania,. Podľa odvolacieho súdu naopak žalobcovia ako neúspešní účastníci

vo veci samej museli legitímne očakávať, že budú zaviazaný k náhrade trov konania úspešnej
strane – žalovanému s tým, že aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa pri náhrade trov
je celkom výnimočným inštitútom za splnenia výnimočných okolností, čo však v prejednávanej veci
nebolo. Preto táto argumentácia žalobcov neobstojí. Rovnako tak ani argumentácia nedostatočným
odôvodnením napadnutého rozsudku a jeho nepreskúmateľnosťou, nakoľko súd prvej inštancie sa

dôsledne a podrobne zaoberal celou podstatnou argumentáciou žalobcov ohľadom náhrady trov
konania.39.Pokiaľžalobcoviadôvodilitým,žepodaniežalobynebolonedôvodnýmuplatnenímabránenímpráva,
nakoľko podľa ich názoru je nárok daný, tak pre posúdenie úspechu sporu je podstatným rozhodnutím
vo veci samej, kde ich nárok bol v celom rozsahu zamietnutý a bol pritom podrobený aj odvolaciemu

prieskumu.

40. Rovnako tak uvedené platí aj pokiaľ žalobcovia argumentovali postojom žalovaného, ktorý im
odmieta uhradiť odplatu za užívanie ich pozemkov. Je potrebné aj s poukazom na vyššie uvedené
konštatovať, že práve tento domnelý nárok žalobcov za užívanie pozemkov bol predmetom konania vo

veci samej s tým, že žalobcovia boli s týmto nárokom neúspešní a to v celom rozsahu.

41. Z obsahu spisu nevyplýva žalobcami deklarovaná snaha mimosúdnemu urovnaniu so žalovaným,
keď žalobcovia počas celého konania v celom rozsahu trvali na podanom návrhu tak, ako bol uvedený
v žalobe.

42. O tom, či sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú právom, čo im patrí tak, ako to argumentovali
v podanom odvolaní rozhodol súd rozsudkom vo veci samej, preto takáto argumentácia nemôže byť
predmetom prieskumu vo vzťahu k náhrade trov konania a následnej možnej aplikácií ustanovenia §
257 CSP (dôvodov hodných osobitného zreteľa). Súd nemôže v rámci náhrady trov konania konštatovať
danosť práva v prospech žalobcov, pričom v rámci rozhodnutia vo veci samej boli žalobcovia, ktorí si

toto právo vo veci samej uplatnili v celom rozsahu neúspešní.

43. Samotná skutočnosť, že žalobcovia ako manželia sú nepracujúcimi dôchodcami poberajúci starobný
dôchodok neprevyšujúci priemernú výšku dôchodku v SR, nemôže bez ďalšieho mať za následok
aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď po zohľadnení tohto jediného spoločného príjmu

manželov je potrebné konštatovať, že tento pokrýva ich životné potreby, t. j. sociálna situácia žalobcov
pokiaľsatýkaichpríjmunespôsobujeichsociálnunúdzuaztohtopríjmusúžalobcoviaschopníuhrádzať
všetky svoje bežné potreby. Naviac zo žalovaným predložených výpisov z listov vlastníctva vyplýva, že
obaja žalovaní v rámci bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj žalobca v 1/ rade ako výlučný vlastník
vlastnia rozsiahli nehnuteľný majetok a to aj ako výluční vlastníci, nielen spoluvlastníci, vrátane stavieb.

Nehľadiac na majetok, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve je rozsah majetku vo výlučnom vlastníctve
(najmä žalobcu v 1/ rade) v takej hodnote a reálne speňažiteľný, ktorý vylučuje možnosť aplikácie
ustanovenia § 257 CSP z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie žalobcov.

44. Ak by si súd osvojil argumentáciu žalobcov pokiaľ sa týka žalovaného ako samosprávneho subjektu,

ktorý disponuje rozsiahlym majetkom znamenalo by to, že každý by bez následkov v prípade neúspechu
vo veci samej v podobe úhrady trov konania mohol podať žalobu voči akémukoľvek samosprávnemu
subjektu (obci, mestu, vyššiemu územnému celku) s tým, že tento samosprávny subjekt by aj v prípade
svojho úspechu v tejto veci musel niesť náklady tohto konania. Odvolací súd podotýka, že obec
ako aj iné samosprávne subjekty hospodária a majú príjem z daní a poplatkov ich obyvateľov, resp.

podnikateľských subjektov, pričom v takom prípade by tieto príjmy samosprávnych subjektov neboli
vynakladané na zlepšenie života ich obyvateľov, ktorí ich aj platia, ale boli by vynakladané na úhradu
súdnych sporov bez ohľadu, ako úspešné by v nich tieto samosprávne subjekty boli.

45. Rovnakú argumentáciu možno použiť aj k námietke žalobcov, ktorí za dôvod hodný osobitného

zreteľa považovali skutočnosť, že sa museli obrátiť so svojim nárokom až na odvolací súd, kde pri
osvojení si tohto názoru by v každej sporovej veci, kde bolo podané odvolanie boli u neúspešných
účastníkov konania aplikované dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na to, že sa museli obrátiť
na odvolací súd.

46. Skutočnosť, že rozhodná otázka vo veci samej nie je súdnou praxou exaktne ustálená, resp. že sa
jedná o právne zložitú vec nemôže odôvodňovať aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, lebo práve skutkovo
aprávnezložitéotázkysúpredmetomsúdnychsporovvomnohoväčšejmiere,akojednoznačnéasúdmi
ustálené nároky.

47. Argumentácia majetkom, resp. príjmom žalovaného, kde podľa žalobcov celkové výnosy z roku 2024
predstavovali 1,09 mil. eur by v prípade je aplikácie znamenala, že každý samosprávny subjekt, ktorý má
príjem nad (žalobcami bližšie nešpecifikovanú) hranicu v prípade úspechu v spore znášal jeho náklady
a to aj v prípade akejkoľvek vrátane šikanóznych žalôb.48. Odvolací súd preto postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok ako vecne správne
potvrdil.

49. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznať plnú náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcom, keď v danej veci s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho
súdu neprichádza do úvahy aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa ani v odvolacom konaní.

50. Ich vyčíslenie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP bude v rozhodnutí súdneho úradníka súdu
prvej inštancie.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).