Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112222785
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7112222785.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mesto Košice, Košice, Tr. SNP č. 48/A, IČO:
00691135, proti žalovaným 1/ Z. M., narodenému XX. B. XXXX, C., A. 4, 2/ M. I., narodenej XX. Q. XXXX,
Z., K. XX, 3/ B. I., narodenému XX. B. XXXX, bytom C., U. č. XX/X, 4a/ Ing. T. P., narodenému XX. Y.
XXXX, C. nad I., C. XXX/XX, 4b/ Q. M., narodenej XX. G. XXXX, C. nad I., G. R. XXX/X, 4c/ Ing. C. V.,
narodenej XX. M. XXXX, V. pri I. - M. Z., O. XXX/XX, 4d/ Ing. K. P., narodenému XX. G. XXXX, C., K.

XXXX/XX, 5/ M. O., narodenej XX. Y. XXXX, C., W. č. XX, 6/ V. V., narodenému XX. G. XXXX, C., L. XXX/
XX, 7/ J. W., narodenej XX. U. XXXX, C., Z. XX/XX, 8/ B. M., narodenému XX. B. XXXX, C., K. č. XX, 9/
Z. M., narodenému XX. G. XXXX, C., Z. č. XX, 10/ Q. Y., narodenej XX. U. XXXX, C., A. XXX/XX, 11/ M.
M., narodenej XX. Q. XXXX, C., Z. č. XX/XX, 12/ B. Z., narodenému XX. Q. XXXX, C., U. č. XX/XX, 13/ L.
W., narodenej XX. M. XXXX, V. XXX, žalovaní 1/ až 5/, 7/ až 9/ a 13/, zastúpení Advokátskou kanceláriou
LS Legal, s.r.o., Košice, Krivá 2995/21, IČO: 47706171, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 36C/233/2012, o dovolaní žalovaných 1/ až 5/, 7/ až 9/
a 13/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. apríla 2023 č. k. 2Co/126/2022 - 992, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I - v súčasnosti Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie") rozhodol
v poradí prvým rozsudkom č. k. 36/233/2012-195 zo dňa 20. decembra 2016 tak, že konanie proti
žalovanému B. W. zastavil (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovaným 1., 2.,
4., 8. a 9. priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.), žalovaným 3., 5., 6., 7., 10., 11. a
12. náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom zo dňa 07. 06. 2018 č. k.
2Co/211/2017-240 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania proti
žalovanému B. W. a v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalobca je
spoluvlastníkom pozemku registra „E" parcela č. XXX zapísaného na LV č. XXXX k. ú. C., a to
spoluvlastníckeho podielu vo výške 7/252 v časti B pod poradovým č. 7 pre nedostatok pasívnej
legitimácie (výrok I.) a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil, v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II.).
2.1. Odvolací súd vytýkal súdu prvej inštancie, že nerozhodol o zmene žaloby žalobcu, ktorú
vykonal podaním zo dňa 12. 12. 2016, preto procesne pochybil a okrem toho nesúhlasil s
nesprávnym rozhodnutím súdu prvej inštancie, že pri žalobe o určenie vlastníckeho práva k jednotlivým
spoluvlastníckym podielom k jednej nehnuteľnosti majú byť označení ako strany sporu všetci
spoluvlastníci. V konaní o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu je totiž pasívne

legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník toho-ktorého spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že právnejsféry ďalších ostatných spoluvlastníkov sa toto konanie netýka a výsledok konania nemôže mať na ich
právne pomery žiaden vplyv.

3. Súd prvej inštancie po vrátení veci pripustil zmenu žaloby, ktorú žalobca vykonal podaním zo dňa
12. 12. 2016 uznesením zo dňa 08. 06. 2020 a rozsudkom č. k. 36C/233/2012-611 zo dňa 01. marca
2022 určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku parcely registra „E", parcelného čísla
XXX o výmere 18.703 m2, druh pozemku: orná pôda, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie
C., obec C. - C., vo výške spoluvlastníckeho podielu 21/252 zapísaného v časti B pod poradovým č. X a

spoluvlastníckeho podielu 1/30 zapísaného v časti B pod poradovým č. XX, vo výške spoluvlastníckeho
podielu 47/504 zapísaného v časti B pod poradovým č. X a spoluvlastníckeho podielu 1/30 zapísaného
v časti B pod poradovým č. XX., vo výške spoluvlastníckeho podielu 7/252 zapísaného v časti B
pod poradovým č. X, vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/252 zapísaného pod poradovým č. X a
spoluvlastníckeho podielu 1/30 zapísaného v časti B pod poradovým č. XX, vo výške spoluvlastníckeho
podielu 14/252 zapísaného v časti B pod poradovým č. 6, vo výške spoluvlastníckeho podielu 7/252

zapísanéhovčastiBpodporadovýmč.X.,vovýškespoluvlastníckehopodielu42/252zapísanéhovčasti
B pod poradovým č. X, vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/168 zapísaného v časti B pod poradovým č.
X, vo výške spoluvlastníckeho podielu 13/252 zapísaného v časti B pod poradovým číslom XX, vo výške
spoluvlastníckeho podielu 1/30 zapísaného v časti B pod poradovým č. XX, vo výške spoluvlastníckeho
podielu 1/30 zapísaného v časti B pod poradovým č. XX, vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/168

zapísanéhovčastiBpodporadovýmč.XX,vovýškespoluvlastníckehopodielu1/168zapísanéhovčasti
B pod poradovým č. XX, vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/168 zapísaného v časti B pod poradovým
č. XX (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ až 13/ v rozsahu
100% (výrok II.).
3.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa žalobca domáhal svojho nároku určovacou žalobou podľa

ust. § 137 písm. c) CSP a preto sa zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, kde jednoznačne vzhliadol naliehavý právny záujem, pretože v uvedenom prípade ide o nesúlad
medzi právnym a skutkovým stavom a žalobca nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník
nehnuteľností. Poukázal na listiny, ktoré žalobca predložil a ktorými preukazoval, že parcela č. XXX v
kat. úz. C., zapísaná na LV č. XXXX bola vyvlastnená vyvlastňovacími rozhodnutiami a tiež vykúpená

kúpnymi zmluvami a sám žalobca vlastnícke právo k predmetnej parcele nadobudol v zmysle Zákona
o majetku obcí dňom jeho účinnosti 1.5.1991 a tiež aj v zmysle opravného rozhodnutia č. vyst. XXX/
XX-Go zo dňa 03. 04. 1990, ktorým bolo opravené doplnené vyvlastňovacie rozhodnutie a tvorilo jeho
neoddeliteľnú súčasť. Považoval vyvlastňovacie rozhodnutia za platné, v súlade so zákonom. Ako
posledný prijal súd prvej inštancie argument žalobcu na preukázanie vlastníckeho práva k predmetnej

parcele - nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania. Žalobca dôvodil, že v rámci odovzdania
majetku sa oboznámil aj s kúpnymi zmluvami, ktoré uzatvoril jeho právny predchodca J., ako aj so
samotným vyvlastňovacím rozhodnutím, pričom na tieto dokumenty výslovne poukazuje aj protokol č.
5 o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku, ktorý bol uzavretý medzi odovzdávajúcim J. C. C. a
Mestom Košice ako preberajúcim. Vyvlastňovacie rozhodnutia sú opatrené pečiatkou právoplatnosti,

neboli doposiaľ zrušené a na parcele už v tom čase, teda v roku 1991 bola zriadená ZOO, ktorá
bola prístupná verejnosti a tak splnil všetky podmienky pre vydržanie, t.j. dobromyseľnosť, 10 ročnú
vydržaciu nepretržitú lehotu, do ktorej je potrebné započítať aj dobromyseľnú držbu jeho právneho
predchodcu. Nestotožnil sa s obranou žalovaných a ich tvrdeniami o nadobudnutí spoluvlastníckych
podielov k parcele titulom vydržania, dôvodiac absenciu skutočnej držby nehnuteľností ako základného

predpokladu, keďže na predmetnej parcele už od roku 1985 bola vybudovaná ZOO, parcela bola tak
reálne využívaná a je tak využívaná aj dodnes. Keď títo žalovaní, ako aj svedkovia pred notárom
prehlásili, že predmetnú parcelu oprávnene a dobromyseľne užívajú, ich prehlásenia sa nezakladali na
pravde, pretože parcela bola užívaná štátom. Žalovaní pritom dôvodili, že žalobca musel mať po celú
dobu údajného vydržania dôvodné pochybnosti o dobromyseľnosti jeho držby, keďže oni boli zapísaní v

katastri nehnuteľností ako verejnom a každému dostupnom registri ako vlastníci. Ak vlastník dlhodobo
nebráni svoje právo alebo de facto akceptuje protiprávny stav, keď pozemok využíva niekto iný, to samo
o sebe nezakladá oprávnenosť držby užívateľa pozemku.
3.2. Súd prvej inštancie nepovažoval za správny názor žalovaných, že vyvlastňovacie rozhodnutie č.
Výst./XXXX/XXXX/XX-Go zo dňa 04. 01. 1985, od ktorého odvíja svoje vlastnícke právo žalobca, ktorým

došlo k vyvlastneniu sporných spoluvlastníckych podielov v predmetnej nehnuteľnosti, je neúčinné alebo
ničotné a mal za to, že toto rozhodnutie je právoplatné, pričom sa stalo vykonateľným 10.4.1985.
Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a všeobecný súd môže preskúmavať správne akty
mimo správneho súdnictva len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné, t.j. ak má také vady, ktoré sútak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správností. Z uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia
je zrejmé, že toto bolo vydané na to oprávneným a príslušným orgánom, bolo vydané formou verejnej
vyhlášky a aj keď v čase rozhodnutia dotknutý vlastník nemal právnu subjektivitu, nečiní to tento správny

akt nulitným alebo neplatným. Jedným z judikovaných dôvodov nulity správneho aktu je absolútny omyl
v osobe adresáta aktu, čo však nie je tento prípad. Preto sporné podiely, ktoré boli vyvlastnené po
právnych predchodcoch žalovaných, nemohli byť predmetom dedičského konania. Ak v čase konania o
vyvlastnenie predmetnej nehnuteľnosti neboli známi dedičia účastníkovi vyvlastňovacieho konania, bol
postup orgánov, ktorý konal s opatrovníkom ako zástupcom, v súlade s ust. § 16 ods. 2 vtedy účinného

zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Zároveň poznamenal, že ani samotná skutočnosť, že prevod
vlastníctva nehnuteľností do štátneho tzv. socialistického vlastníctva Československého štátu nebol
registrovaný štátnym notárstvom neznamená, že by nedošlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho
práva na právneho predchodcu žalobcu, Československý štát. Na nadobudnutie vlastníckeho práva
štátu titulom vyvlastnenia nemala vplyv ani skutočnosť, že tento nebol ihneď registrovaný štátnym
notárstvom, keďže v prípade tzv. socialistického vlastníctva sa na účinnosť prevodu vlastníckeho práva

registrácia štátnym notárstvom v pozemkových knihách nevyžadovala (§ 134 ods. 2 OZ v znení zák.
č. 131/1982 Zb.).
3.3. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že nadobudli spoluvlastnícke podiely na základe dedičského
konania tak, ako je to uvedené v LV č. XXXX pre k. ú. C., súd prvej inštancie uviedol, že
rozhodnutie štátneho notárstva o tom, ktoré veci a práva prechádzajú z majetku poručiteľa na dediča

má iba deklaratórnu povahu a pokiaľ dedičstvo po vyššie uvedených poručiteľoch, teda právnych
predchodcoch žalovaných bolo prejednané v dedičskom konaní vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom tohto sporu, nemôže to založiť ich vlastnícke právo, prípadne vlastnícke právo ich právnych
predchodcov, keďže v čase smrti poručiteľ tieto nehnuteľnosti už nevlastnil.
3.4. V ďalšom odôvodnení sa súd prvej inštancie zaoberal zapísanými titulmi nadobudnutia ich

spoluvlastníckych podielov zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C.. Žalovaní nemohli nadobudnúť
spoluvlastnícke podiely k predmetnej parcele v dedičskom konaní, pretože ich právni predchodcovia,
v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi predmetnej parcely. Na tieto podiely
buď boli už uzatvorené kúpne zmluvy s právnymi predchodcami žalovaných, prípadne zvyšujúce
podiely boli vyvlastnené v zmysle vyššie uvedených vyvlastňovacích rozhodnutí. Ani žalovaná 5/

nemohla nadobudnúť spoluvlastnícky podiel titulom darovacej zmluvy od darcu Q. Z., pretože už právny
predchodca darcu, Q. Z., dňa 18. 01. 1984 uzatvorila kúpnu zmluvu s Československým štátom,
zastúpeným J. J. na spoluvlastnícky podiel vo výške 42/252, a teda v čase darovania v roku 2000 darca
už nebol podielovým spoluvlastníkom predmetnej parcely.
3.5. K obrane žalovaných o nezavkladovaní kúpnych zmlúv do katastra nehnuteľností namietajúc

neuvedenie dátumu, keďže ho považovali za významný údaj, ktorý má vplyv na viazanosť zmluvných
strán touto zmluvou a od ktorého dátumu plynie trojročná lehota, odkedy je možné požiadať o
zavkladovanie listiny do katastra nehnuteľností, súd prvej inštancie uviedol, že z prechodných
ustanovení Občianskeho zákonníka k úprave účinnej od 01. 01. 1992 vyplýva, že vznik právnych
vzťahov, ako aj nároky vzniknuté pred 01. 01. 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov (§

868 OZ). Registrácia zmluvy o prevode nehnuteľností mala konštitutívny charakter, ktorým sa dovŕšil
proces vytvorenia právne účinnej zmluvy spôsobujúcej prevod vlastníckeho práva, ktorý začal uzavretím
zmluvy, vyžadoval písomnú formu a prejavy účastníkov zmluvy na tej istej listine. Registrácii štátnym
notárstvom však nepodliehali zmluvy o prevode nehnuteľnosti socialistického vlastníctva ani prechod
vlastníctva spôsobený rozhodnutím štátneho orgánu. Keďže v posudzovanom prípade išlo o prevod

do socialistického vlastníctva Československého štátu, právny predchodca žalobcu sa stal vlastníkom
spornej nehnuteľnosti v podieloch, ktoré boli vykúpené kúpnymi zmluvami podpisom na kúpnych
zmluvách zmluvnými stranami. Prechod vlastníckeho práva sporných nehnuteľností na žalobcu je
nespochybniteľný s poukazom na ust. § 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
3.6. Súd prvej inštancie nepovažoval tiež za právne relevantnú obranu žalovaných 1/, 2/, 4/ o

nadobudnutí vlastníckych podielov k predmetnej parcele titulom osvedčenia o vydržaní s poukazom
na ust. § 56 ods. 1 písm. g) a § 63 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok v znení účinnom do 30. 11. 2000). Posudzoval pritom notársku zápisnicu zo dňa 29. 11.
2000 N XXX/XXXX, Nz XXX/XXXX, kde žalovaní 1/, 2/, 4/ požiadali notára o spísanie vyhlásenia o
vydržaní nehnuteľností parc. č. XXX, k. ú. C., pričom notár na základe ich vyhlásení osvedčil, že na

základe neperfektnej delebnej zmluvy s vlastníckymi účinkami právni predchodcovia týchto žalovaných
nadobudli v 50-tych rokoch uvedené nehnuteľnosti (zapísané v PKV č. XX, v súčasnosti na LV č. XXXX,
k. ú. C.). V tejto zápisnici sa konštatovalo, že nehnuteľnosť parc. č. XXX užívali právni predchodcovia
týchto žalovaných až do roku 1980, kedy ich darovali žalovaným 1/, 2/, 4/, ktorí pokračujú v oprávneneja dobromyseľnej držbe dodnes. Parcela predsa bola užívaná štátom, ktorý s parcelou nakladal ako
vlastník, oplotil ju, vystaval tam zariadenie pre zvieratá, staral o parcelu, zveľaďoval ju v dobrej viere,
že mu parcela patrí. Súd v tomto prípade uplatnil tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda žalobca tým, že

tvrdením svojho vlastníckeho práva aj z titulu vydržania popiera nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetnej parcele žalovanými 1/, 2/, 4/ a tým aj prechod vlastníckeho práva na týchto žalovaných, teda
v podstate tvrdí neexistenciu podmienok vydržania u týchto žalovaných.
3.7. Pokiaľ žalovaní procesnou obranou tvrdili, že spoluvlastnícke právo k predmetnému pozemku
nadobudli titulom vydržania, a to aj v tom prípade, ak by súd prvej inštancie tituly uvedené na liste

vlastníctvapovažovalzaneplatnémajúzato,ževšetkyspoluvlastníckepodielynadobudlidobromyseľne
a sú zapísané viac ako 10 rokov na predmetnom liste vlastníctva, a to ešte pred podaním žaloby na súd,
teda sú viac ako 10 rokov dobromyseľní. Ich dobromyseľnosť mala spočívať v tom, že im predmetné
spoluvlastnícke podiely patria, a že patrili aj ich právnym predchodcom. Súd prvej inštancie mal za to,
že obrana žalovaných nie je spôsobilá vyvrátiť jeho záver o nadobudnutí spoluvlastníckeho práva práve
žalobcom k predmetným spoluvlastníckym podielom žalovaných, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX. pre

kat. úz. C.. Dospel teda k záveru, že vlastnícke právo patrí žalobcovi a nie žalovaným, ktorí sú zapísaní
na predmetnom liste vlastníctva a sú v spore pasívne vecne legitimovaní.
3.8. Súd prvej inštancie tiež konštatoval ako nespornú skutočnosť, že nehnuteľnosti najneskôr od
právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia neužívali pôvodní vlastníci, ale žalobca, respektíve jeho
právny predchodca a tento stav trvá až do súčasnosti. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané takmer

pred 35 rokmi, do roku 1991 sa za vlastníka považoval Československý štát zastúpený J. J. a následne
účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. prešlo vlastnícke právo k týmto podielom na spornej parcele ex lege
na žalobcu (01. 05. 1991). Žalobca priamo zo zákona nadobudol vlastnícke právo k žalovanej parcele
v žalovaných podieloch bez potreby vykonávania ďalších úkonov. Žalobca hodnoverne preukázal
protokolom č. 5 o prechode vlastníckeho práva nehnuteľného majetku v zmysle zákona o majetku

obcí uzatvoreného medzi J. J. Košice - Kavečany platným vyvlastňovacím rozhodnutím a platnými
kúpnymi zmluvami. Protokol má deklaratórny charakter vyvlastňovacie rozhodnutie je platné a platné
sú tiež kúpne zmluvy, ktorými aktami boli vysporiadané podiely vo vzťahu k pôvodným vlastníkom. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že je potrebné žalobe vyhovieť a to napriek tomu, že
následne boli spoluvlastnícke podiely k tejto parcele prejednané v dedičských konaniach po právnych

predchodcoch žalovaných, pretože žalobca v tomto konaní preukázal opak.
3.9. Súd prvej inštancie napokon uviedol, že pre prípady vád vyvlastňovacieho rozhodnutia prípadne
kúpnych zmlúv, žalobcovi by svedčilo vlastnícke právo titulom vydržania, pretože nebolo spochybnené,
že nehnuteľnosť najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, od uzavretia kúpnych
zmlúv neužívali pôvodní vlastníci, ale žalobca, respektíve jeho právny predchodca. Absencia zápisu

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nič nemení na nadobudnutí vlastníctva vydržaním, keď zápis
vlastníctva nemá v tomto prípade právotvorné účinky, ale je len deklaratórny. Žalovaní nevstúpili do
užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybností boli dlhodobo v užívaní a správe
žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného zákonom na obce a
v súlade s obsahom s delimitačného protokolu.

3.10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

4. Odvolací súd na odvolanie žalovaných 1/ až 8/ a 10/ až 13/ rozsudkom z 20. apríla 2023, sp. zn.
2Co/126/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.), žalobcovi priznal proti žalovaným v 1/ až
8/ a 10/ až 13/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok II.) a vo vzťahu

žalobcu a žalovaného v 9. rade náhradu trov odvolacieho konania navzájom nepriznal (výrok III.).
4.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktoré je podľa odvolacieho súdu podobné a presvedčivé. Na doplnenie a zdôraznenie
vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že vyhoveniu žaloby žalobcu na určenie jeho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, okres C. I, kat. úz. C. mal súd prvej

inštancie za zistené, že žalobcov právny predchodca - Československý štát nadobudol vlastníctvo k
nehnuteľnostiam na základe právoplatného a vykonateľného vyvlastňovacích rozhodnutí ale i kúpnych
zmlúv. Vlastnícke právo na žalobcu následne prešlo v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb.
a § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pre prípad iného
posúdenia vyvlastňovacieho rozhodnutia, na podklade ktorého sa právny predchodca žalobcu ujal držby

nehnuteľností, nadobudol by žalobca vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, keďže splnil všetky
zákonné podmienky týkajúce sa spôsobilého predmetu držby, oprávnenej (poctivej) nikým nerušenej
držby nehnuteľnosti po stanovenú desaťročnú vydržaciu lehotu.4.2. Z konania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli predmetom štátneho socialistického vlastníctva
v správe J. J. Košice na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, Odboru
výstavby, UPaA Košice I č. výst/XXXX/XXXX/XX-Go zo dňa 04. 01. 1985, ktoré sa stalo právoplatným

04. 01. 1985 a vykonateľným 10. 04. 1985 vrátane opravného - doplňujúceho č. ÚPaD č. výst. XXX/XX-
Go zo dňa 03. 04. 1990, ale aj kúpnych zmlúv. Dôvod nulitnosti správneho aktu videli žalovaní v tom,
že ide o absolútny omyl v osobe adresáta (B. M., ktorého pobyt nebol známy). Podľa odvolacieho súdu
je zrejmé, že vo vyvlastňovacom konaní na to určený orgán štátu disponujúci zverenou právomocou
konal s vlastníkom, ktorého pobyt nebol známy a v konaní bol zastúpený opatrovníkom. Už štát bol

dobromyseľný pri rozhodnutí o vyvlastnení a dobromyseľnosť pretrvala aj po prechode vlastníctva na
žalobcu zo zákona v roku 1991. Pokiaľ by aj došlo k zmene na strane okruhu dedičov v čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia, bolo vecou právnych nástupcov, aby postup správneho orgánu namietali
v rámci riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov, keďže postup správneho orgánu v inom
konaní mimo rámca správneho súdnictva nie je možné preskúmavať. Na nadobudnutie vlastníckeho
práva štátu z titulu vyvlastnenia nemala vplyv ani skutočnosť, že tento nebol ihneď registrovaný štátnym

notárstvom, keďže v prípade socialistického vlastníctva sa na účinnosť prevodu vlastníckeho práva
registrácia štátnym notárstvom v pozemkových knihách nevyžadovala (§ 134 ods. 2 OZ v znení zákona
č. 131/82 Zb.). Pokiaľ sporné nehnuteľnosti boli už predmetom štátneho socialistického vlastníctva, a
na základe zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí prešli do vlastníctva žalovaného, na tejto okolnosti už
nemohlo nič zmeniť následné dedičské rozhodnutia, od ktorých odvodzujú svoje práva niektorí žalovaní.

Pokiaľ v čase smrti už poručiteľ nehnuteľnosti nevlastnil, nemohli sa stať ani predmetom prejednania v
dedičskom konaní, keďže rozhodnutie o dedičstve len deklaruje rozsah vecí a práv, ktoré prechádzajú
z majetku poručiteľa na dediča, no nemôžu obnoviť či zmeniť vlastnícke pomery, ktoré ku dňu smrti
poručiteľa neexistovali.
4.3. Odvolací súd uviedol, že aj úvahy súdu prvej inštancie o tom, že aj pre prípad vád

vyvlastňovacieho rozhodnutia by žalobcovi svedčilo vlastnícke právo titulom vydržania sú správne.
Nebolo spochybňované, že nehnuteľnosti najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia
neužívali pôvodní vlastníci, ale žalobca, resp. jeho právny predchodca, ktorý stav trvá aj do súčasnosti.
Sporný majetok prešiel dňom účinnosti zákona č. 138/91 Zb. t.j. k 1.5.1991 na žalobcu, ktorý prechod
majetku bol potvrdený delimitačným protokolom, a od 1.5.1991 by žalobcovi plynula 10-ročná vydržacia

lehota, ktorá by skončila k 01. 05. 2001. Absencia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti nič
nemení na nadobudnutí vlastníctva vydržaním, keď zápis vlastníctva nemá v tomto prípade právotvorné
účinky, ale je len deklaratórny. Žalovaní nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností, a tieto bez
všetkých pochybností boli dlhodobo v užívaní a v správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so
zákonomakomajetkuštátuprevedenéhozákonomnaobcevsúladesobsahomdelimitačnéhoprotokolu

č. 5. Odvolací súd poukázal na princíp právnej istoty, kedy účastník môže dôvodne očakávať, že v
obdobnejvecibudúsúdyrozhodovaťrovnako.Ohľadnepozemkov,naktorýchsanachádzaZOOKošice-
C. sa viedlo viacero sporov, išlo síce o iných vlastníkov a spoluvlastníkov a iné parcely, stále však ide o
tie isté skutkové okolnosti a súdy tieto spory právoplatne rozhodli, vyriešili teda právne otázky, ktorými
operujú žalovaní a prijali právne závery tak, ako to urobil aj súd prvej inštancie v posudzovanej veci.

4.4. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zhode s § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP.

5. Žalovaní 1/ až 5/, 7/ až 9/ a 13/ (ďalej aj ako „dovolatelia") podali voči rozhodnutiu odvolacieho súdu
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby ho v celom
rozsahu zmenil a žalobu zamietol.
5.1. Dovolatelia vymedzili dovolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia otázok:
a) „či konanie správneho orgánu, kedy správny orgán vo vyvlastňovacom konaní konal s osobami
mŕtvymi, ako s osobami žijúcimi na neznámom mieste spôsobovalo, resp. nespôsobovalo nulitu

vyvlastňovacieho rozhodnutia."
b) „či konanie správneho orgánu, kedy správny orgán vo vyvlastňovacom konaní konal s dedičmi
po právnych predchodcoch vlastníkov nehnuteľností, ako s neznámymi osobami za situácie, kedy
dedičia boli osobami známymi žijúcimi na známom mieste spôsobovalo, resp. nespôsobovalo nulitu
vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. či nulitu správneho aktu spôsobovalo konanie správneho orgánu,

kedy konal s neznámymi dedičmi po poručiteľoch, ktorí v čase konania správneho orgánu ešte mŕtvy
neboli."
c) „nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, t. j. či môže prejsť zákonom vlastnícke
právo k nehnuteľnosti zo štátu na obec za situácie, kedy štát nebol vlastníkom nehnuteľností z dôvodu,že vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým malo prejsť vlastníctvo nehnuteľností na štát trpelo vadami
spôsobujúcimi jeho nulitu."
d) „či prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo štátu na obec na základe zákona spôsobuje

za situácie, kedy štát nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností na strane obce jej dobromyselnosť
držby predmetných nehnuteľností, ako domnelý právny titul, ktorým obec vstúpila do dobromyseľnej
držby nehnuteľností."
e) „posúdenie osvedčenia o nadobudnutí vlastníckeho práva v dedičskom konaní ako domnelého
právneho titulu spôsobujúceho vstup domnelého vlastníka do dobromyseľnej držby nehnuteľnosti, kedy

domnelývlastníkvstupujedooprávnenejdržbynehnuteľnostítým,žeštátnyorgánosvedčínadobudnutie
vlastníckeho práva."
f) „posúdenie nadobúdacieho právneho titulu, a to notárskej zápisnice o vydržaní z dôvodu absencie
skutočnej dražby, kedy nadobúdateľ osvedčil právny dôvod začatia plynutia oprávnenej vydržacej
lehoty pri absencii skutočnej držby nehnuteľnosti, kedy predmetné nehnuteľnosti zabral štát v dobe
neslobody, t.j. v období rokov 1939 - 1989, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú v

demokratických krajinách, rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy je obmedzená alebo
zrušená činnosť demokratických inštitúcií a kedy sú trvale a sústavne porušované ľudské práva."
Dovolateliapoukázalinabod27.odôvodneniarozhodnutiaodvolaciehosúdu,pričomuviedli,žeodvolací
súd nesprávne právne posúdil nulitnosť vyvlastňovacích rozhodnutí, kedy nulitnosť vyvodzuje len
vtedy, keď správny akt vydal na to nekompetentný orgán. Odvolací súd skutočnosť, že vyvlastňovacie

rozhodnutie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho vydania nebohá a konalo sa s ňou ako s
osobou na neznámom mieste a nekonalo sa s jej právnymi nástupcami, ktorí boli známi, nepovažoval
za skutočnosť spôsobujúcu nulitu právneho aktu. Podľa dovolateľov nulitnosť právnych aktov nie je
možné usudzovať len v prípade, ak správne rozhodnutie vydal na to nekompetentný orgán, ale ide len
o jeden z dôvodov, kedy možno považovať rozhodnutie správneho orgánu za nulitné. V tejto súvislosti

poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1SZa/11/2016 zo dňa 31.
mája 2016. Dovolatelia uviedli, že v prípade, ak bolo správne rozhodnutie vydané vo vzťahu k osobe,
ktorá je v čase jeho vydania nebohá, alebo s ňou koná ako s neznámou aj napriek tomu, že osoba je
známa, zakladá to dôvod pre určenie nulitnosti vyvlastňovacieho konania, keďže došlo k absolútnemu
omylu v osobe adresáta aktu, a rozhodnutie správneho aktu sa malo konať a doručovať inému subjektu.

Dovolatelia poukázali na základe vyššie uvedeného aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5Cdo/107/2008 zo dňa 24. marca 2010, sp. zn. 4Cdo/123/2003, sp. zn. 1Cdo/3/2003,
sp. zn. 8Sžr/52/2016, sp. zn. 2MCdo/4/2014. Keďže v čase vydania vyvlastňovacích rozhodnutí mali
právni nástupcovia, resp. vlastníci, s ktorými sa nekonalo a konať sa malo, využiť riadne a mimoriadne
opravné prostriedky, ak považovali rozhodnutia za nulitné, inak sa predmetné rozhodnutia stali v rámci

všeobecného súdnictva nespreskúmateľnými. V tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/263/2018, sp. zn. 1VCdo/6/2019, sp. zn. 3Cdo/96/1998.
Dovolatelia poukázali na neudržateľnosť právnej argumentáciu súdu prvej inštancie, s ktorou sa stotožnil
aj odvolací súd, a to konkrétne na právne závery uvedené v bode 33. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie a poukázali na znenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982

Zb. Uviedli, že pri prechode vlastníckeho práva na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nedochádza
k prevodu vlastníckeho práva na základe zmluvy, preto vyvlastňovacie rozhodnutie, ako právny titul
nadobudnutia bolo nevyhnutné evidovať na príslušnom katastri nehnuteľností. Túto vadu nie je možné
konvalidovať odkazom na ustanovenie o registrácii, resp. neregistrácii zmluvy, ako odlišného právneho
úkonu od rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré je v zmysle zákona samo o sebe nadobúdacím titulom, ale

len za predpokladu, že je právne perfektné. Vyvlastňovacie rozhodnutie považujú za nulitný správny
akt, z dôvodu, ak je vydané voči osobe, ktorá je nebohá alebo vyvlastňovacie konanie je vedené s
osobou nebohou, či s neznámymi právnymi nástupcami v situácii, kedy prípadný právny nástupcovia
sú známy a žijúci na známom mieste, no poručiteľ ešte nezomrel a toto konanie a rozhodnutie je
vedené a vydané voči osobe skutočného vlastníka. Keďže štát nebol vlastníkom predmetného pozemku

v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nemohol z tohto dôvodu
predmetný pozemok nadobudnúť ani žalobca od štátu, ako od nevlastníka. Z uvedeného dôvodu
vzišla právna otázka, či na základe predmetného zákona mohol žalobca (Mesto Košice) vstúpiť do
oprávnenej držby nehnuteľností a zároveň v tejto súvislosti majú dovolatelia za to, že nesprávne právne
posúdil otázku vydržania vo vzťahu k dovolateľom. Ak súd dospel k záveru, že v konkrétnej veci sa

má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, bolo jeho povinnosťou komplexne skúmať
splnenie podmienok vydržania. Podmienky vydržania sú stanovené tak, že tieto musia byť splnené
kumulatívne. Namietali tiež dobrú vôľu držiteľa, ktorá sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Vovzťahu k dobromyseľnosti jej hodnoteniu, dôvodným pochybnostiam držiteľa, že mu vec patrí a jej
zániku poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/30/2010, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/119/2007 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1253/1999. K vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva uviedli, že Ústava Slovenskej republiky toto neumožňuje a svoje tvrdenia podložili aj nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996. Podľa dovolateľov žalobca
nemohol pri bežnej opatrnosti nadobudnúť presvedčenie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom nehnuteľností, a žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej

držby, čím nemohol nadobudnúť vlastníckeho právo vydržaním. Podľa dovolateľov sa odvolací súd
nevysporiadal s ich argumentáciou o nadobudnutí ich vlastníckeho práva vydržaním, tým, že mal za
to, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je potrebné reálne užívanie veci. Poukázali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1442/2004 zo dňa 22. 07. 2004. Podľa
dovolateľov sa súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd nevysporiadali s otázkou domnelého
právneho titulu, ktorý zakladá začatie plynutia oprávnenej dobromyseľnej držby dovolateľov. Držbu

možno nadobudnúť aj na základe domnelého právneho titulu a táto sa nemusí nutne opierať o existujúci
právny dôvod. Dovolatelia majú za to, že postačí, aby bol daný domnelý (putatívny) právny dôvod,
pričom putatívnym (domnelým) dôvodom môže byť podľa judikatúry aj rozhodnutie súdu o vyporiadaní
dedičstva a poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/207/2005,
Rc 90/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1085/2010. Uviedli, že

oni ako aj ich právni predchodcovia, ktorých dobu oprávnenej držby si v konaní započítali v súlade s
§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka vstúpili do dobromyseľnej držby veci právoplatným osvedčením
o dedičstve. O nedobromyseľnosti dovolateľov nemožno hovoriť, keďže nemali vedomosť o existencii
iných scudzovacích právnych titulov a túto vedomosť mať ani nemohli, nakoľko v evidencii nehnuteľností
boli evidovaní ich právni predchodcovia ako vlastníci. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. ÚS 2576/10 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 22Cdo/3249/2011 a sp. zn. 28Cdo/1966/2012. Dovolatelia sa taktiež nestotožnili so závermi,
že títo nedržali predmetnú nehnuteľnosť, ktorú vydržali na základe osvedčenia notárskou zápisnicou,
keďže podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1442/2004 pre uchopenie
držby nehnuteľnosti, nie je potrebné aj jej reálne užívanie.

6. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

8. Počas dovolacieho konania súd prvej inštancie uznesením č. k. 36C/233/2012-797 z 11. decembra
2023 pokračoval v konaní s právnymi nástupcami po žalovanej 4/ Q., a to s Ing. T. P., Q. M., Ing. C.

V. a Ing. K. P..

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s a § 432 ods. 1 CSP).V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Dovolatelia formálne uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, pričom z obsahu
ich dovolania vyplýva nespokojnosť s posúdením otázok formulovaných v bode 5.2.

13. Dovolací súd vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu zdôrazňuje, že ustanovenie § 432
ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť.

Uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť
dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný
dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Pre korektné vymedzenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení je
nutné, aby dovolateľ uviedol právne posúdenie (právny názor), ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne
vymedzil, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Inými slovami je
dovolateľ povinný v prvom rade vymedziť otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho

súdu (čoho sa týkalo nesprávne právne posúdenie), a za druhé musí dať odpoveď na túto otázku, ktorú
považuje za správnu (teda uviesť, ako ju mal odvolací súd správne posúdiť).

15. Dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, tak ako ich uviedol dovolateľ. Naznačená viazanosť má
dve roviny. V prvom rade negatívnu, t. j. že nemôže ex offo posudzovať sám tie vady, ktoré dovolateľ

neuviedol. V druhom rade pozitívnu, t. j. že sa dovolací súd musí vysporiadať a zaoberať so všetkými
vymedzenými dôvodmi.

16. Zákonným limitom na posudzovanie obsahu podaného dovolania je § 440 CSP, podľa ktorého
dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním

dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu
ich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom
opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H.
Beck. 2022. s. 1616 - 1620.).

17. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len
v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (II.
ÚS 277/2021). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania
obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky

porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, IV. ÚS 15/2021, IV. ÚS
253/2024), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (III. ÚS 278/2022).
Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (III. ÚS 580/2021, III. ÚS 198/2022). Nie je úlohou najvyššieho
súdu „hádať", čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Proti
nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný

súd vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzuje (II. ÚS 135/04, III. ÚS 564/2021). V tejto myšlienkovej
línii konštatuje, že procesný predpis (Civilný sporový poriadok) nevyžaduje, aby dovolací dôvod bol
označený aj konkrétnym číslom paragrafu (§ 420, resp. § 421). Naopak, z § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2
CSP vyplýva spôsob, akým je potrebné konkrétny dovolací dôvod vymedziť.

18. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
18.1. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu

predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie vecinemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

19. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto
aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením
toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie

namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze I. ÚS 51/2020 ústavný
súd výslovne uviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa
§ 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti
dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom."

20. Pokiaľ dovolanie neobsahuje jasné a určité vymedzenie dovolacích dôvodov, nie je možné

preskúmať, v čom mal odvolací súd pochybiť. Absencia takejto konkretizácie znemožňuje dovolaciemu
súdu vykonať meritórny prieskum, keďže by tým prekročil hranice viazanosti dôvodmi dovolania. V
tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že zákonom stanovená povinnosť kvalifikovaného právneho
zastúpenia sa prejavuje aj v povinnosti prispôsobiť dovolaciu argumentáciu osobitnému charakteru
dovolacieho konania, čo sa v prejednávanej veci nestalo.

21. Dovolací súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom dovolania žalovaných 1/ až 5/, 7/ až 9/ a
13/, vychádzajúc z ich samostatného procesného postavenia, založeného na samostatných a čiastočne
odlišných právnych tituloch, na základe ktorých je evidované ich vlastnícke právo k spoluvlastníckym
podielom, preskúmal, do akej miery je možné identifikovať, ktoré skutkové a právne tvrdenia sa vzťahujú

ku ktorému z dovolateľov. Dospel však k záveru, že takáto identifikácia nie je možná. Dovolací súd
vyvinul snahu rozlíšiť jednotlivé časti dovolania tak, aby mohol posúdiť, ktoré námietky alebo tvrdenia
sa viažu k tomu-ktorému dovolateľovi, avšak táto snaha bola bezvýsledná. S prihliadnutím na osobitosti
veci, zložitosť skutkového a právneho stavu, ako aj na rozdielne tituly nadobudnutia vlastníckeho
práva jednotlivých dovolateľov (porovnaj bod 34. odôvodnenia prvoinštačného rozsudku), je zrejmé, že

dovolanie je ako celok nepreskúmateľné a neurčité, a to vo vzťahu ku každému z dovolateľov osobitne.
Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že advokát dovolateľov označil za dovolateľa aj subjekt, ktorý
odvolanie vôbec nepodal (v dovolaní označený ako dovolateľ 8/). Takýto postup svedčí o nepochopení
základných procesných princípov, ktoré sú pre dovolacie konanie určujúce. Dovolací súd pripomína,
že dovolanie má predstavovať vzhľadom na svoju povahu a právne následky vysoko kvalifikované

procesné podanie, ktoré musí zodpovedať striktne stanoveným formálnym a obsahovým požiadavkám.
V prejednávanej veci však dovolanie, tak ako bolo vyhotovené, týmto požiadavkám nezodpovedá.
21.1. Zároveň porovnaním odvolania a dovolania je pritom zrejmé, že dovolanie v podstatnej miere len
kopíruje obsah odvolania, bez toho, aby zohľadňovalo odlišnú procesnú funkciu dovolania a špecifické
náležitosti, ktoré sa od tohto mimoriadneho opravného prostriedku vyžadujú. Požiadavky kladené

na dovolanie sú odlišné od požiadaviek na odvolanie, dovolanie musí obsahovať jasné a konkrétne
vymedzenie právneho posúdenia veci, ktoré dovolateľ považuje za nesprávne, ako aj vysvetlenie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia a aký právny záver považuje za správny (§ 432 ods.
2 CSP).
21.2. V predmetnom prípade však dovolatelia nijakým spôsobom jasne a zrozumiteľne neidentifikovali,

ktoré právne posúdenie veci pokladajú za nesprávne vo vzťahu ku konkrétnym dovolateľom, neuviedli,
v čom spočíva tvrdená nesprávnosť a ani nekonkretizovali, ako mal odvolací súd právnu otázku
správne vyriešiť vo väzbe na konkrétneho dovolateľa. Ich dovolanie preto neobsahuje kvalifikované
vymedzenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako to
vyžaduje Civilný sporový poriadok. Inými slovami, v dovolaní absentuje také vymedzenie nesprávneho

právneho posúdenia, ktoré by bolo možné považovať za spôsobilý a preskúmateľný podklad pre
rozhodovanie dovolacieho súdu. V dôsledku toho sa dovolanie javí ako nepreskúmateľné, nekonkrétne
a nespôsobilé na meritórne prerokovanie, a preto nespĺňa zákonné predpoklady prípustnosti dovolania
vo vzťahu k jednotlivým dovolateľom.
21.3. Relevantný je v tomto smere aj judikovaný právny záver ústavného súdu (II. ÚS 172/03), v

zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na to základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane".21.4.Absenciaprecízneformulovanejprávnejotázkyvychádzajúcejzkonkrétnedefinovanéhoprávneho
posúdenia vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu vystupujúcemu na strane dovolateľov vylučuje, aby sa
dovolací súd mohol zaoberať prípustnosťou dovolania. Inými slovami, nejednoznačné, resp. abstraktné

odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemôže cez prizmu ustanovenia § 432 ods.
2 CSP obstáť bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.

22. Pokiaľ z kontextu dovolania vyplýva aj nespokojnosť s nedostatočným odôvodnením rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu, ako aj s ich skutkovými závermi, tieto však dovolatelia výslovne

nezhmotnili do konkrétnej námietky vo vzťahu k uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)
CSP.

23. Dovolací súd ďalej konštatuje, že v dovolaní označený subjekt 8/ - Z. M. (v záhlaví označený ako
žalovaný 9/) nebol odvolateľom, išlo o samostatné procesné spoločenstvo, výrok odvolacieho súdu
sa žiadnym spôsobom priamo nedotýka právneho postavenia označeného subjektu, a preto ním ani

nemohlo dôjsť k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu. Ak dovolanie podal subjekt, ktorý
predtým nepodal odvolanie, hoci tak mohol urobiť, dovolací súd musí takéto dovolanie odmietnuť
ako procesne neprípustné. Povinnosť strany sporu využiť všetky dostupné opravné prostriedky, pred
podaním dovolania je základnou procesnou podmienkou prípustnosti dovolania. Ak strana túto možnosť
nevyužila, nemôže sa neskôr domáhať nápravy prostredníctvom dovolania.

24. Na záver dovolací súd konštatuje, že hmotným právam (teda aj ochrane práva vlastniť majetok) sa
poskytujeochranaprimárneprostredníctvomkonaniapredvšeobecnýmisúdmi.Vrámcitýchtokonanísú
všeobecné súdy povinné o porušených alebo ohrozených právach rozhodnúť a to tak, aby rozhodnutie
neporušilo základné práva a slobody tých, ktorí sa na súd obrátili. V rámci konania na všeobecnom

súde je určitá zodpovednosť za ochranu týchto práv aj na pleciach sporových strán. S tým súvisí najmä
bremeno tvrdenia, dôkazné bremeno, koncentrácia konania, náležitosti procesných podaní, ale napr. aj
procesné lehoty a procesné sankcie. V rámci konania o opravných prostriedkoch je zodpovednosťou
osoby, ktorá ho podáva, aby bol opravný prostriedok podaný včas, oprávnenou osobou a aby mal
predpísané náležitosti. Konanie pred súdom je formálna procedúra, ktorá má určité pravidlá v záujme

hospodárneho a spravodlivého rozhodnutia o podanom opravnom prostriedku. Pokiaľ však osoba, ktorá
opravný prostriedok podáva tieto náležitosti nesplní a v dôsledku toho súd opravný prostriedok vecne
neprejedná, je sama zodpovedná za to, že je hmotným právam nebola poskytnutá adekvátna ochrana,
resp. že ňou namietané rozhodnutie nebolo vecne preskúmané (m. m. II. ÚS 247/2021).

25. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

26. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ až 5/, 7/ až 9/ a 13/
bolo potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP

27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.