Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121011108
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2121011108.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov
senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 19.
novembra 2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného E. R. pre obzvlášť závažný zločin sexuálneho
násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods. 3 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 7. mája 2024, sp. zn. 3To/98/2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného E. R. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom zo 7. februára 2023, sp. zn. 9Tk/1/2021 uznal
obvineného E. R. za vinného pre obzvlášť závažný zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods.
2 písm. d), ods. 3 Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1/ od presne nezisteného času v mesiaci apríl 2019 až do dňa 03.05.2019 na cele číslo XX sektoru G
oddeleniavýkonuväzbyÚstavunavýkontrestuodňatiaslobodyaÚstavunavýkonväzbyA.,G.XX/XXX,
A., sa poškodenému S. W., v tom čase vo výkone väzby, opakovane vysmieval, na tohto pľul, urážal ho,
že je jeho „kurvička" a jeho „pes" pričom opakovanými silnými fackami, údermi do temena hlavy a pliec,
kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety na jeho ramene a iným fyzickým násilím,

tohto opakovane a pred najmenej dvoma ďalšími osobami donútil predviesť striptíz, počas ktorého
musel tancovať s postupným vyzliekaním sa a pohybovať sa podľa pokynov obžalovaného, tiež donútil
poškodeného, napriek jeho opakovanému odporu, aby si strčil rukoväť od metly do análneho otvoru,
a tiež aj strúčik cesnaku, ktorý si následne musel poškodený na pokyn obžalovaného prstom zatlačiť
hlbšie do análneho otvoru, a tiež vo večerných hodinách donútil poškodeného sadnúť si na toaletu, dal
mu svoj pohlavný úd pred jeho ústa a donútil ho orálne ho uspokojiť, pričom toto konanie u poškodeného

dňa 03.05.2019 viedlo k samovražednému pokusu porezaním ľavého zápästia, kde následne po
chirurgickom ošetrení tohto poranenia bol poškodený s diagnózou Adaptačnej poruchy hospitalizovaný v
obdobíododňa03.05.2019dodňa13.05.2019naPsychiatrickomoddeleníNemocnicepreobvinenýcha
odsúdenýchvTrenčíne,pričomtaktoprežitýpsychickýnátlak,fyzickéútoky,vyhrážaniesaaponižovanie
zo strany obžalovaného viedli u poškodeného k vzniku posttraumatickej stresovej poruchy (M E a
adaptačnej poruchy (M E ktoré u poškodeného S. W. trvali od prežitia uvedených udalostí, teda najmenej

odo dňa 03.05.2019 a pretrvávali aj dňa 17.01.2021, kedy bol poškodený vyšetrený znalcom z odboru
Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia, a následkom ktorých je narušený obvyklý
spôsob života poškodeného opakovaným prežívaním traumy v dotieravých spomienkach (spätné
záblesky, flash-backy), v snoch, vyhýbaním sa situáciám pripomínajúcich traumu, pocitom ohrozenia,
znížením jeho sebavedomia, pocitom hanby a viny;

2/ od presne nezisteného času v mesiaci apríl 2019 až do dňa 03.05.2019 na cele číslo XX sektoru
G oddelenia výkonu väzby Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby A., G.XX/XXX, A., sa poškodenému S. W., v tom čase vo výkone väzby, opakovane vysmieval, na tohto
pľul, urážal ho, že je jeho „kurvička" a jeho „pes", pričom opakovanými silnými fackami, údermi do
temena hlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety na jeho ramene

a iným fyzickým násilím, tohto opakovane za seba takýmto násilím a konaním nútil šiť topánky, tiež
nútil poškodeného vylízať obžalovaným predtým použitú a znečistenú misu toalety, zakazoval mu chodiť
na vychádzky, aby takéto konanie nenahlásil referentom ústavu a tiež po vykonaní veľkej potreby
obvineným donútil poškodeného zjesť jeho výkaly, pričom toto konanie u poškodeného dňa 03.05.2019
viedlo k samovražednému pokusu porezaním ľavého zápästia, kde následne po chirurgickom ošetrení

tohto poranenia bol poškodený s diagnózou Adaptačnej poruchy hospitalizovaný v období odo dňa
03.05.2019 do dňa 13.05.2019 na Psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených
v Trenčíne, pričom takto prežitý psychický nátlak, fyzické útoky, vyhrážanie sa a ponižovanie zo strany
obžalovaného viedli u poškodeného k vzniku posttraumatickej stresovej poruchy (M E a adaptačnej
poruchy (M E ktoré u poškodeného S. W. trvali od prežitia uvedených udalostí, teda najmenej odo
dňa 03.05.2019 a pretrvávali aj dňa 17.01.2021, kedy bol poškodený vyšetrený znalcom z odboru

Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia, a následkom ktorých je narušený obvyklý
spôsob života poškodeného opakovaným prežívaním traumy v dotieravých spomienkach (spätné
záblesky, flash-backy), v snoch, vyhýbaním sa situáciám pripomínajúcich traumu, pocitom ohrozenia,
znížením jeho sebavedomia, pocitom hanby a viny.

Za to mu súd I. stupňa uložil podľa § 200 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m)
Trestného zákona a § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona
nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods.
3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom
stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1
Trestného zákona súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.

Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd") uznesením zo 7. mája 2024, sp. zn. 3To/98/2023 (ďalej

tiež ,,napadnuté rozhodnutie") podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného zamietol.

* * *

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 7. mája 2024, sp. zn. 3To/98/2023 podal dovolanie

obvinený E.Q. (ďalej tiež „obvinený") prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Pavla Gráčika z dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa názoru obvineného k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku(zásadnýmspôsobomboloporušenéprávonaobhajobu)došlotým,žeodvolacísúdnapadnuté

uznesenie nedostatočne a arbitrárne odôvodnil vo vzťahu k použiteľnosti výpovedí svedkov z hlavného
pojednávania - H., E. a T., k návrhu na doplnenie dokazovania prostredníctvom výsluchu svedka
M., k námietke týkajúcej sa skutkovej vety a k neakceptovaniu návrhu na doplnenie dokazovania
prostredníctvom výsluchu svedkov H. a F..

Súd I. stupňa nekriticky použil výpovede H., E. a T. z prípravného konania tak, aby dokázal odôvodniť
rozhodnutie o vine a treste obvineného. Poškodený potvrdil, že títo svedkovia boli prítomní pri konaní
obvineného, avšak konanie obvineného na hlavnom pojednávaní nepotvrdili. Trestný poriadok v §
264 umožňuje využiť výpoveď svedkov z prípravného konania, ale explicitne neprikazuje súdu využiť
predchádzajúcu výpoveď, ak boli rozpory logicky a konzistentne vysvetlené. Svedkovia s odkazom na

relevantné okolnosti odôvodnili odchýlky od svojich predošlých výpovedí. Úvaha odvolacieho súdu, že
výpovede svedkov v spojení s usvedčujúcou výpoveďou poškodeného predstavujú ucelený, nenarušený
pohľad na priebeh udalostí, nedáva podľa obvineného odpoveď na to, prečo aj napriek odstráneniu
rozporov vo výpovediach, bolo nevyhnutné prihliadať na skoršie výpovede.

Svedok H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že výpoveď v prípravnom konaní podpísal, ale jej obsah
nezodpovedal jeho výpovedi. Odôvodnenie odvolacieho súdu, že svedok priznal pravosť svojich
podpisov a nepamätal si, že by mu boli kladené otázky obhajkyňou obvineného, nie je podľa obvineného
náležitým vysvetlením, prečo sa priklonil k výpovedi svedka z prípravného konania. Naproti tomu svedokH. zložil na hlavnom pojednávaní prísahu, čo je tiež významná skutočnosť. V tejto súvislosti obvinený
zastávanázor,ženemožnovyhodnotiťpravdivosťsvedeckejvýpovedelennatomzáklade,žepotvrdzuje
verziu skutku popísanú v obžalobe, a taktiež nie je ani zrejmé ako sa odvolací súd vysporiadal s

výpoveďou svedka E.. Problematická je už skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní bola čítaná výpoveď
spred vznesenia obvinenia. Predmetný svedok obvineného vyviňuje a odvolací súd nevysvetľuje prečo
pri hodnotení dokazovania neprihliadal na výpoveď tohto svedka, ale naopak uviedol, že svedecké
výpovede tvoria ucelenú reťaz dôkazov preukazujúcich spáchanie skutku. V odvolaní obvinený poukázal
aj na výpoveď svedka U., ktorému poškodený povedal, že sa pokúsil o samovraždu z dôvodu „že sa

bojí kázeňáku, a preto to musí na niekoho povedať". V obdobných intenciách vypovedal aj svedok T., a
to tak, že poškodený „robil intrigy a celé to hodil na obžalovaného, a kvôli tomu sa aj dorezal". Zároveň
svedok M. vypovedal, že už od začiatku boli snahy o ovplyvňovanie a manipulovanie s vecou v kontexte
návodu na krivú výpoveď na obvineného v súvislosti so skutkom samovražedného pokusu porezaním
si zápästia poškodeným. Súd I. stupňa ani odvolací súd nedali odpoveď na vytýkané skutočnosti,
ktoré by boli plne konzistentné s vysvetlením svedka H. vo vzťahu k jeho vysvetleniu rozporov z

prípravného konania. V tejto súvislosti obvinený namietal, že nemožno poukazovať ani na spontánnosť
výpovedí svedkov v prípravnom konaní, keďže tieto boli iba čítané zo zápisnice. Odvolací súd len stroho
skonštatoval, že neobstála obhajoba obvineného ohľadom údajnej snahy Zboru väzenskej a justičnej
stráže, či orgánov činných v trestnom konaní, avšak neuvádza prečo neobstála. Obvinený poukázal na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Makeyan a spol. v. Arménsko z 5. decembra

2019, podľa ktorého by súd mal prikladať väčšiu váhu výpovedi svedka, ktorú poskytol v konaní pred
súdom, než obsahu zápisnice z jeho výpovede z prípravného konania za predpokladu, že neexistujú
vážne dôvody pre iný záver.

Súčasne namietal aj znalecké dokazovanie, keďže znalkyňa Mgr. D. E. vo svojej výpovedi explicitne

pripustila, že psychické problémy poškodeného, ktoré mali vzniknúť v dôsledku trestných činov
spáchaných obvineným, mohli byť spôsobené aj jeho celkovou nepriaznivou sociálnou situáciou.
Zároveň MUDr. C. R. nepredložila jednoznačné závery. Vzhľadom na uvedené bolo dôvodné a
relevantné výsluch svedka M. vnímať v kontexte tvrdeného záveru znalkyne Mgr. D. E. a brať na zreteľ
priamu interakciu tohto svedka s poškodeným. Výpoveď tohto svedka mohla výrazne objasniť vnútorné

rozpoloženie poškodeného v čase páchania skutku, čo mohlo byť významné pri hodnotení svedka, a to
najmä vzhľadom na svedectvá, podľa ktorých mohla byť výpoveď poškodeného tendenčná a účelová.
Odvolací súd tak pochybil, keď sa nezaoberal argumentáciou týkajúcou sa nevyhnutnosti vypočutia
svedka M..
Vo vzťahu k trestnému činu vydierania absentuje v skutkovej vete špecifikovanie donútenia vo vzťahu „k

vylízaniu toaletnej misy, zákazu chodenia na vychádzky a jedeniu výkalov". Odvolací súd sa namiesto
vysporiadania s týmto argumentom zbavil svojej povinnosti jednoduchým odkazom na faktické znenie
skutkovej vety.

Odvolací súd neakceptoval návrh na doplnenie dokazovania prostredníctvom výsluchu M. H. a S.

F., ktorým mal poškodený povedať, že si obvinenia v prejednávanej veci vymyslel. V napadnutom
uznesení odvolací súd odmietol vykonať dokazovanie z dôvodu, že v konaní bolo zabezpečené
dostatočné množstvo dôkazov, ide o nepriamych svedkov a návrh na ich vypočutie mohol byť podaný
skôr. V tejto súvislosti obvinený zastáva názor, že v trestnom konaní neplatí koncentračný princíp
a s odkazom na § 240 ods. 3 Trestného poriadku uviedol, že z povahy veci o týchto svedkoch

nevedel a nemohol vedieť v čase, keď mu bola doručovaná obžaloba. Ani kvantita predtým vykonaných
dôkazovnemôžesamaosebeodôvodňovaťnepotrebnosťďalšiehodokazovania,akďalšiedôkazymôžu
spochybniť konzistentnosť predtým vykonaných dôkazov, čo bolo v predmetnej veci pravdepodobné,
keďže svedkovia mohli potvrdiť, že si poškodený obvinenie vymyslel. Vzhľadom na takýto postoj
odvolacieho súdu sa javí, ako keby sa odvolací súd bál vydať cestou tohto dokazovania z dôvodu, že

by to mohlo vážne narušiť už ním vopred vytvorenú, ničím nenarušenú reťaz usvedčujúcich dôkazov.

Navrhol preto, aby najvyšší súd vyslovil rozsudkom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku porušenie
zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera, aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku
zrušil uznesenie odvolacieho súdu a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal odvolaciemu súdu,

aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

* * *Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej tiež ,,prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu
poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej sa právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na
uplatnenie každého obhajovacieho práva. Prípadné porušenie len niektorého z nich nezakladá dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvineným namietanú nepreskúmateľnosť
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vyslovil názor, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia najmä v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd I.
stupňa riadne odôvodnil z akého dôvodu sa pri svojom rozhodnutí oprel o výpovede svedkov H., E. a
T. z prípravného konania a z akého dôvodu zamietol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka
M., pričom s touto argumentáciou sa odvolací súd zaoberal, rovnako ako aj s odmietnutím návrhu na

doplnenie dokazovania výsluchom svedkov H. a F..

Je tiež toho názoru, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahyorgánučinnéhovtrestnomkonaníalebosúduovoľbepoužitýchdôkaznýchprostriedkovpriplnení
povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného

poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu podľa § 2 ods. 12 Trestného
poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími
dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych

otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Na základe uvedeného vyslovil presvedčenie, že nebol naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku a navrhol preto, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie obvineného odmietol.

* * *

Obvinený v replike k vyjadreniu prokurátora uviedol, že pri aplikácii dovolacieho dôvodu podľa §
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je dovolací súd povinný preskúmať so zreteľom na čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
síce nie správnosť zisteného skutkového stavu, ale určite správnosť odôvodnenia rozhodnutí súdov
nižších stupňov z hľadiska obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúceho vo vyhodnotení
dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich
rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, v tomto prípade v otázke viny obvineného. V

ostatnom zotrval na dovolaní.

* * *

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd")

primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti
prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom
stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku),

a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný
dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb
vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného

poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného
poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty
uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestnéhoporiadku (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 120/2012).

Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného
konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a
preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu.

S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené
návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v
mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu
dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§
385 Trestného poriadku).

* * *

Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v ňom
uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal
nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu vzhľadom na nevysporiadanie sa
s obhajobnými argumentmi, odvolacími námietkami a odmietnutím návrhov na doplnenie dokazovania.
Následne žiada, aby dovolací súd preskúmal, či sú tvrdenia v odôvodnení napadnutého uznesenia
logické a konzistentné vo vzťahu k uplatnenej odvolacej argumentácii, a to v kontexte zachovania práva

na obhajobu.

Najvyšší súd poznamenáva, že jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na
obhajobu, vyjadrená v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3

písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno

úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Právo na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a
záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jeho legislatívne vyjadrenie a reálne

zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale
vo svojej podstate jeho realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa
vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv
jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné
právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv

a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými
záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného (aj

prostredníctvom obhajcu), a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na
uplatnenie jednotlivého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (napr. viď
§ 34 a nasl. pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. pokiaľ ide o obhajcu a pod.), ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom negatívne neprejaví na

postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného
ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je
spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä (hoci nie len)porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny
vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej
povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú

teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných
súvislostiach.

V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a

vzájomne sa doplňujúcich rovinách:

a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že „výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované

verejnosťou,
c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana k dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom

zmysle, že by zahŕňalo právo na podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, resp. Ruiz Torija
v. Španielsko z 9. decembra 1994). Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
teda povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodnení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka
konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Donadze v. Gruzínsko zo 7. marca 2006) a

riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de
Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom
posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti
odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Krasulya v. Rusko z 22. februára 2007).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takémuuplatneniu.Odôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručneajasneobjasnískutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníkakonania,avšakzodôvodneniarozhodnutiamusiabyťzrejmévšetkyprerozhodnutiepodstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Zásadné pochybenia vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu I. stupňa a uznesenia odvolacieho súdu v
zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd nezistil. Rozhodnutia súdov oboch inštancií dávajú

dostatočné a výstižné odpovede na otázky, ktoré bolo potrebné riešiť, pričom je potrebné pripomenúť,
že odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa a uznesenia odvolacieho súdu tvoria jeden celok.

Súčasťou práva na spravodlivý proces, ako už bolo vyššie zmienené, je aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia však neznamená, že strana konania

musí na každý jej argument dostať podrobnú odpoveď. V danom prípade sa súdy v základnom konaní
jasne a zrozumiteľne vyjadrili k relevantným právnym a skutkovým otázkam.

Podstatná časť dovolacej argumentácie obvineného smeruje proti tomu, že súd I. stupňa použil
výpovede svedkov H., E. a T. z prípravného konania napriek tomu, že títo svedkovia sa v konaní pred

súdom od týchto výpovedí odchýlili. Vo vzťahu k tomuto argumentu potom obvinený namietal aj to, že
uznesenie odvolacieho súdu nedáva odpoveď na to, prečo za situácie, keď rozpory medzi výpoveďami
z prípravného konania a konania pred súdom boli odstránené, bolo nevyhnutné prihliadnuť na skoršie
výpovede.Súd I. stupňa, ako aj odvolací súd dostatočne odôvodnili, prečo pri rozhodovaní použili výpovede
svedkov z prípravného konania, a nie výpovede z konania pred súdom. Súd I. stupňa v odseku 35

až 45 (rozsudku) jasne vysvetľuje, že verzii, ktorú títo svedkovia vypovedali v konaní pred súdom
neuveril a z akého dôvodu. Následne odvolací súd (na str. 9 uznesenia) uvádza, že: „Okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov náležite a logicky
zdôvodnil, prečo označené výpovede z prípravného konania vzhľadom na ich spontánnosť a vzájomnú
súladnosťpovažovalzapresvedčivéarelevantné,nazákladečohoimnarozdielodvýpovedinahlavnom

pojednávaní priznal relevantnú výpovednú hodnotu a zásadnú dôkaznú silu". V tomto smere dovolací
súd opätovne uvádza, že rozsudok súdu I. stupňa a uznesenie odvolacieho súdu tvoria jeden celok.
Závery obvineného ohľadom toho, že boli rozpory medzi výpoveďami odstránené, a preto mali byť
použité výpovede svedkov z konania pred súdom, je v priamom rozpore s citovaným odôvodnením
súdov.

K parciálnej námietke obvineného, že svedok H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že výpoveď v
prípravnom konaní podpísal, ale jej obsah nezodpovedal jeho výpovedi a nepamätal si, že by mu boli
kladené otázky obhajkyňou obvineného, nadriadený súd dodáva, že predmetný výsluch (z 22. apríla
2020, č. l. 79 - 83) bol uskutočnený kontradiktórnym spôsobom za aktívnej účasti obhajkyne obvineného,
ktorá kládla svedkovi otázky. Svedok prehlásil, že napriek jeho maďarskej národnosti si tlmočníka

nežiada, pretože slovenskému jazyku rozumie slovom a písmom. Napokon aj obhajkyni bola predmetná
zápisnica po skončení výsluchu predložená na prečítanie, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by voči
nej (jej obsahu) obhajkyňa vzniesla námietky. Vzhľadom na uvedené je tak dôvodne pochybné (k čomu
argumentácia obvineného zrejme smeruje), že by vyšetrovateľ za osobnej účasti obhajkyne do zápisnice
o výsluchu zaznamenal niečo, čo v rámci výpovede svedka neodznelo. Keďže žiadna takáto výhrada zo

strany obhajoby nebola pri tomto výsluchu prednesená (zaznamenaná), platí prezumpcia o pravdivosti
verejnej listiny (keďže nebol preukázaný opak), že zápisnica o výsluchu tohto svedka zodpovedá jej
obsahom priebehu jeho výsluchu (a teda aj jeho reálnej výpovedi).

Najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke ešte zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre

procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces teda ani nie je právo
procesnejstranynatakýspôsobhodnoteniadôkazovsúdom,ktoréhosadožaduje(porovnajrozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

Obvinený v dovolaní tiež namieta, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (vec Makeyan a spol.
v. Arménsko z 5. decembra 2019) by súd mal prikladať väčšiu váhu výpovedi svedka, ktorú poskytol
v konaní pred súdom, než obsahu zápisnice z jeho výpovede z prípravného konania za predpokladu,
že neexistujú vážne dôvody pre iný záver. Malo by sa podľa neho prihliadať na výpovede urobené pod

prísahou na hlavnom pojednávaní.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva neposudzuje prípustnosť
jednotlivých dôkazov, ale to, či konanie ako celok vrátane spôsobu predkladania dôkazov bolo
spravodlivé, resp. vedené spravodlivo (Doorson v. Holandsko z 26. marca 1996, Lucá v. Taliansko z

27. februára 2001, Tseber v. Česká republika 22. novembra 2012, Brzuszczynski v. Poľská republika
z 17. septembra 2013). Zároveň ani výpoveď svedka vykonanú pred súdom a pod prísahou, nemožno
vždy uprednostniť pred výpoveďami toho istého svedka urobenými v prípravnom konaní, a to ani
vtedy, ak si navzájom odporujú (Doorson v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996). Využitie dôkazu
zabezpečeného v prípravnom konaní samo osebe nie je v rozpore s článkom 6 ods. 1 a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade, ak boli rešpektované práva obhajoby.
Obvinenému tak musí byť spravidla poskytnutá možnosť klásť svedkovi otázky v čase, keď svedok
vypovedá alebo v neskoršom štádiu konania (Saidi v. Francúzsko z 20. septembra 1993, Van Mechelen
a spol. v. Holandské kráľovstvo z 23. apríla 1997).

Z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že použitie výpovede z prípravného konania (napriek existencii
výpovede v konaní pred súdom), je v súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak svedok na hlavnom
pojednávaní vypovedá v podstatných rysoch zhodne ako v prípravnom konaní, jeho výpoveď zprípravného konania sa stáva súčasťou jeho výpovede prednesenej na hlavnom pojednávaní. Ak sa
však od svojej výpovede z prípravného konania podstatným spôsobom odchyľuje, jeho výpoveď z
prípravnéhokonaniasastávasúčasťoujehovýpovedeprednesenejnahlavnompojednávanízasituácie,

ak je zápisnica o tejto jeho skoršej výpovedi (z prípravného konania) na návrh niektorej zo strán v
konaní (§ 264 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) prečítaná a je potom vecou hodnotenia dôkazov,
ktorej z týchto výpovedí (či už z prípravného, alebo naopak z hlavného pojednávania) na podklade ne/
vysvetlenia rozporov svedkom v kontexte ostatných vo veci vykonaných dôkazov súd uverí (primerane
aj rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 53/2009). Zároveň vzhľadom na to, že namietaní

svedkovia boli vypočutí, či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, za prítomnosti
minimálne obhajcu obvineného, ktorý mal možnosť svedkom klásť otázky, nedošlo v prejednávanej veci
ani k porušeniu zásady kontradiktórnosti trestného konania.

Pokiaľ obvinený namietal, že v prípade svedka E. bola použitá výpoveď z času pred vznesením
obvinenia,toutonámietkousadovolacísúdnemoholzaoberať,pretožeobvinenémubolatátoskutočnosť

známa už pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného
poriadku).

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie (R) zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 52/2021, podľa ktorého:

Ustanovenie § 371 ods. 4 veta prvá Trestného poriadku treba vykladať tak, že predpoklad, že namietaná
okolnosť bola tomu, kto dovolanie podáva, známa už v pôvodnom konaní, bude daný vždy, ak sa s ňou
mohol dovolateľ pri riadnom využití svojich práv - v prípade obvineného realizovaných či už priamo alebo
prostredníctvom obhajcu - oboznámiť už v pôvodnom konaní. V takom prípade sa nemôže dovolateľ

úspešne odvolávať na svoju nevedomosť zapríčinenú rezignáciou na uplatnenie svojich práv, resp.
majúcu pôvod v ich nedôslednom, resp. nedostatočnom uplatňovaní.

Preto pokiaľ dovolateľ prvýkrát až v podanom dovolaní namieta okolnosť, (objektívne) skôr zistiteľnú
z obsahu spisového materiálu, prípadne zo samotného priebehu úkonu trestného konania, pričom

poukazuje na svoju predchádzajúcu subjektívnu nevedomosť o nej (napr. z dôvodu neprítomnosti na
hlavnom pojednávaní alebo nevyužitia inštitútu nazretia do spisu), zákonná podmienka uvedená v prvej
vete § 371 ods. 4 Trestného poriadku nie je u neho splnená.
Rovnako neprichádza do úvahy ani "obídenie" tejto podmienky, stanovenej pre dovolateľa, s odkazom
na to, že v súlade s § 317 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku mal na prvýkrát až v podanom dovolaní

vytýkanú chybu ex offo prihliadnuť už samotný odvolací súd.

Obvinený tiež namietal nedostatok odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnosti, že poškodený sa snažil
preniesť disciplinárnu zodpovednosť na neho, pričom táto skutočnosť má (podľa neho) vyplývať zo
svedeckých výpovedí U., M., T. a H.. Najvyšší súd nezistil arbitrárnosť rozhodnutia ani vo vzťahu k tejto

námietke obvineného a k tomu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa v odseku 39, s
ktorým sa odvolací súd stotožnil: „Žiadny zo svedkov svedčiacich v prospech obžalovaného na hlavnom
pojednávaní (E., M., U., H., T.) však nijakým rozumným spôsobom nedokázal vysvetliť, aký logický motív
mali mať spoluväzni, aby svedčili v neprospech obžalovaného a obviňovali ho z tak závažných skutkov.
Ak malo byť ich motiváciou dodanie „fajčiva" alebo iných „vecných darov" príslušníkmi ZVJS alebo

PBS, takáto motivácia vyznieva nanajvýš úsmevne a súd takejto verzii motivácie svedkov svedčiacich
v prospech poškodeného neuveril".

Ďalšou dovolacou námietkou obvineného bolo, že odvolací súd odmietol výsluch svedka M., resp.
odmietol návrh na doplnenie dokazovania prostredníctvom výsluchu svedkov H. a F..

K uvedenej námietke najvyšší súd poukazuje na to, že naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku je možné konštatovať v takom prípade, ak by sa súdy návrhom na
vykonanie dôkazu vôbec nezaoberali, resp. by takémuto návrhu nevyhoveli, a to aspoň bez stručného
odôvodnenia takéhoto postupu. Takáto procesná situácia v zásade môže nastať tak v konaní pred

súdom I. stupňa (napr. len formálnym rozhodnutím - uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného
poriadku, bez odôvodnenia v rámci úkonu ani písomných dôvodoch rozhodnutia), čo primerane platí
aj pre konanie pred odvolacím súdom (keď konanie pred súdom prvého a druhého stupňa tvoria
jeden celok), ak také opomenutie zdôvodnenia odmietnutia dôkazného návrhu sám nenapraví (napr.nahradením absentujúcej prvostupňovej argumentácie). Ide teda o stav absolútneho opomenutia
povinnosti vysporiadať sa s otázkou, prečo súd návrhu obvineného na výkon dôkazu/doplnenie
dokazovania nevyhovel, ktorému však stav zistený v tomto posudzovanom konaní nezodpovedá.

Naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno
(úspešne) odvodzovať výlučne z toho, že súdy nižších inštancií nepovažovali návrhy na vykonanie
dokazovania, resp. na jeho doplnenie, prednesené obvineným, za významné pre konečné rozhodnutie
vo veci samej, ak súčasne zo strany súdu bolo obvinenému také stanovisko súdu dostatočným

spôsobom ,,signalizované", resp. zreteľne (aj keď len stručne) odôvodnené.

Dovolacísúdtotižnemôžeskúmaťkvalituhodnoteniadôkazovanisprávnosťúvahsúdovnižšíchstupňov
v otázke ,,dostatočnosti" dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere
spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nie je oprávnený
- s výnimkou prieskumu rozhodnutia na podklade dovolania ministra spravodlivosti podľa § 371 ods. 3

Trestného poriadku - skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už
skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej inštancie.

Ak platí už vyššie formulovaný záver, že právo na obhajobu (ktoré je prvkom spravodlivého, tzn. fair
procesu) v sebe obligatórne poníma aj vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku), obdobne tak sa nemožno účinne domáhať naplnenia
dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku len na tom argumentačnom podklade,
že súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy k voľbe použitých dôkazných prostriedkov, a ním
realizovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov v zmysle § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného
poriadku ,,nevyhovuje" predstavám dovolateľa. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo

súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje
za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným
skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho
konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového

stavu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod č. 7/2011).

Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán, ani ich názormi čo do rozsahu dokazovania, nie je
viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný
význam, a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keď pre vydanie rozhodnutia ani nie

je podstatné koľko dôkazov bolo vykonaných (kvantita), ale aká je ich dôkazná sila („argumenta
ponderantur, non numeratur"), t. j. ich obsah (resp. kvalita).

Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku teda podstatným zistenie, či sa súd I. stupňa a/alebo odvolací súd návrhom na

doplnenie dokazovania zaoberali a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa
takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. V uvedenom smere tak najvyšší súd vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia konštatuje, že ani táto námietka nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa (bod 62) vyplýva, z akých dôvodov nevyhovel návrhu
obvineného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka M. (psychológa ÚVV A.), „pretože sa týka
okolností, ktoré bolo možné zistiť skôr vykonanými dôkazmi, a to výsluchmi znalcov". Taktiež odvolací
súd na str. 16 napadnutého uznesenia konštatoval v súvislosti s návrhom na vypočutie ďalších svedkov,
ktorínebolipriamymisvedkamiskutkovamalisadozvedieťoúdajnomvymyslenísipríbehupoškodeným

S. W., že „v predmetnej veci už vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo potrebné objasňovať žiadnu
okolnosť, všetky podstatné skutočnosti tak okresný súd ako aj odvolací súd mal preukázané z doposiaľ
vykonaného dokazovania, pričom otázku ustálenia viny nie je potrebné s ohľadom na kvalitu a kvantitu
usvedčujúcich dôkazov nijakým spôsobom korigovať". Odvolací súd zároveň dodal, že „pokiaľ ide o
odvolaciu námietku obžalovaného vo vzťahu k odmietnutiu dôkazov, odvolací súd plne odkazuje na

vyššie uvedené ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 62), v ktorom okresný súd vysvetlil z
akých dôvodov odmietol návrh obžalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom ďalších svedkov
ako aj znaleckým skúmaním duševného stavu svedkov T., G., H., T., U.. S odôvodnením okresného
súdu sa odvolací súd plne stotožňuje, preto nie je potrebné, aby opakoval rovnaké závery pokiaľ ideo odmietnutie návrhov obžalovaného na vykonanie dokazovania. Rozhodnutie okresného súdu je plne
v súlade s ustanovením § 272 ods. 3 Trestného poriadku, keď uznesením vyhláseným na hlavnom
pojednávaní dňa 07.02.2022 odmietol vykonať uvedené dôkazy, a zároveň na to postupom podľa § 274

ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené".

Z uvedeného je teda zrejmé, že súdy nižšieho stupňa sa dôkaznými návrhmi obvineného zaoberali,
procesne na ne reagovali a v dôvodoch svojich rozhodnutí vysvetlili prečo im nevyhoveli; obsah a
rozsah vlastnej úvahy súdov v pôvodnom konaní o voľbe použitých dôkazných prostriedkov nemožno

hodnotiť ako svojvoľnú či arbitrárnu, pričom dovolací súd v rámci dovolacieho konania nie je oprávnený
preskúmavať kvalitu týchto úvah, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným
skutkovým stavom podľa § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, podľa ktorého
správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť (primerane R 7/2011).

Len marginálne nadriadený súd dodáva, že obvinený sa domáhal pred odvolacím súdom vypočutia aj

svedkov M. H. a S. F. za účelom potvrdenia toho, že poškodený sa im mal pochváliť, že si obvinenie voči
jeho osobe vymyslel. V konaní pred súdom I. stupňa pritom vypovedali svedkovia M., U., H., T., ktorí
spochybňovali hodnovernosť poškodeného, ktorý im mal pri rozhovore uviesť „že to musel na niekoho
zvaliť", „že si to vymyslel". Návrh na vypočutie svedkov H. a F. sa tak týkal dokazovania okolností, ktoré
boli zistené už skôr vykonanými dôkazmi, čiže nešlo o „novú" informáciu (dôkaz), ktorou by konajúce

súdy už v základnom konaní nedisponovali, a ktorú by bolo potrebné vypočutím navrhovaných svedkov
dokazovať (preukázať).

Je na súde zvážiť, či navrhnutý dôkaz považuje za relevantný na zistenie skutkového stavu bez
dôvodnýchpochybnosti.Akdospejeknegatívnemuvýsledku,jepovinnýrozhodnúťoodmietnutídôkazu.

Odmietnutím vykonania tohto návrhu zo strany odvolacieho súdu preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva
na obhajobu zásadným spôsobom, a obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku naplnený nebol, pretože medzi práva obvineného nepatrí vyhovenie všetkým
návrhom na vykonanie dokazovania.

Obvinený tiež namietal nedostatočnú špecifikáciu skutkovej vety vo vzťahu k trestnému činu sexuálneho
násilia a spôsobu donútenia poškodeného k inkriminovanému konaniu, a zároveň vo vzťahu k vydieraniu
namietal absenciu špecifikovania donútenia.

Súčasťou skutku v trestnoprávnom zmysle sú v zásade prejavy vôle páchateľa, ktoré majú odraz

vo vonkajšom, materiálnom svete a ktorými napĺňa znaky trestného činu. Zároveň pre to, aby išlo
o trestný čin, musia byť tieto prejavy pokryté zavinením páchateľa. Skutok vyjadrený v skutkovej
vete odsudzujúceho rozsudku musí obsahovať popis takých skutkových okolností, ktoré napĺňajú
(sú subsumovateľné pod) obligatórne znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (objekt,
objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka), pričom k nim pristupujú vecné, miestne a časové

súvislosti,ktorévyjadrujúurčitýucelenýskutkovýdej(skutok),zktoréhojespoznateľné(zistiteľné)najmä
kto, čo, kedy, kde a ako (resp. aj čím, prečo a pod.) vykonal, teda sa niečoho dopustil.

Zo skutkovej vety odsudzujúceho výroku o vine v posudzovanom prípade pritom je zrejmé a
zrozumiteľným spôsobom je v nej vyjadrené akým spôsobom došlo (vo vzťahu k obom trestným činom)

k donúteniu poškodeného k tam uvedenému (ustálenému) konaniu, keď k nemu došlo „opakovanými
silnými fackami, údermi do temena hlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením
cigarety na jeho ramene a iným fyzickým násilím", na čo správne poukázal aj odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí na str. 9. Uvedenému odôvodneniu vo vzťahu k odvolacej námietke vznesenej v základnom
konaní nemožno nič vytknúť.

V nadväznosti na uvedené sa žiada dodať, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi
nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku ich meritórnych rozhodnutí vydaných v rámci
základného konania, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie
námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov
súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj
preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v
konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jehoskutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací
súd nie je možné chápať ako druhú „odvolaciu" (resp. akúsi tretiu) inštanciu zameranú k preskúmaniu
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.

Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu
predchádzalo,nebolnaplnenýakýkoľvekdovolacídôvod,anizospektradôvodov,ktorédovolateľpriamo
uplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné
podradiť (subsumovať).

Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.