Rozsudok – Náhrada škody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121201641
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121201641.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.VieryMarkovejačlenieksenátu

JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík, v právnej veci žalobcu: Realcorp Development
s.r.o., Hattalova 12/C, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 666 670, proti žalovanému:
SHM PARTNERS s. r. o., Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 235
616, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Digital Park I, Einsteinova
21, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 383 408, právne zastúpeného: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 22.181,41 eur,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/57/2021 - 296 zo dňa

20.06.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. B2-25Cb/57/2021 - 363 zo dňa 11.12.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/57/2021-296 zo dňa
20.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B2-25Cb/57/2021-363 zo dňa 11.12.2023 p o t v r d
z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol

avýrokomII.priznalžalovanémuaintervenientovinastranežalovanéhovočižalobcovinároknanáhradu
trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia §
29 ods. 1, § 119 ods. 1, § 120 ods. 1, § 121, § 122 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase povolenia
reštrukturalizácie dlžníka (ďalej len „ZoKR“), § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z.
o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii alebo ZoA“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom
konaní, doručeným súdu dňa 21.12.2020, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 22.181,41 eur s prísl.,
titulom náhrady škody. Žalobca dôvodil, že v postavení prenajímateľa uzatvoril dňa 14.09.2012 Zmluvu
o nájme nebytového priestoru v znení neskoršieho Dodatku č. 1 zo dňa 05.08.2013, predmetom
ktorej bol prenájom nebytového priestoru číslo P9 o celkovej výmere podlahovej plochy 1.569,88 m2,

nachádzajúcom sa na 2. poschodí budovy so súpisným číslom XXXX, vchod: A. X, zapísanom na LV
č. XXXX, vedenom Okresným úradom B., katastrálny odbor pre katastrálne územie: A., okres: B. C.,
obec: B. - D. E. A., s nájomcom: Uppsala s.r.o., Tamaškovičova 17, 917 00 Trnava, IČO: 46 612 700,
a to na dobu určitú 5 rokov odo dňa písomného oznámenia nájomcu o otvorení prevádzky v predmetenájmu prenajímateľovi. Nájomca sa zaviazal platiť pravidelné mesačné nájomné za užívanie predmetu
nájmu v rozsahu 10.983,- eur bez DPH (13.179,60 eur vrátane DPH) s dobou splácania počnúc 10.
mesiacom odo dňa otvorenia prevádzky nájomcom. Dodatkom č. 2 zo dňa 24.02.2017 bola výška

nájomného revidovaná tak, že nájomca bol počnúc dňom 01.03.2017 povinný platiť nájomné za užívanie
predmetu nájmu v pravidelnej mesačnej výške 13.336,50 eur bez DH (16.003,80 eur vrátane DPH).
Žalobca vzhľadom na neplnenie zmluvných povinností nájomcu tohto vyzýval na úhradu dlžnej sumy,
pričom po zaslaní poslednej výzvy bol žalobca nútený domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou.
Vzhľadom k tomu, že na majetok nájomcu bola dňa 05.11.2018 povolená reštrukturalizácia (vedená pod

sp. zn. 28R/1/2018), na základe plnomocenstva, udeleného žalovanému na zastupovanie v súvislosti
s vymáhaním pohľadávok voči nájomcovi dňa 01.10.2018, poveril žalovaného ako splnomocnenca
vypracovaním a podaním prihlášky pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Predmetná prihláška,
znejúca na celkovú sumu 40.278,57 eur, bola poverenému správcovi - Insolvenčný správca, k.s.,
IČO: 50 269 976 doručená dňa 14.11.2018. Na základe Potvrdenia správcu zo dňa 25.01.2019,
vydaného podľa § 122 ods. 3 ZoKR, správca jeho prihlasovanú pohľadávku nezapísal do zoznamu

pohľadávok z dôvodu, že prihláška pohľadávky neobsahovala zákonnú náležitosť v zmysle ustanovenia
§ 29 ods. 1 písm. e) v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 ZOKR, a to údaj o celkovej sume
pohľadávky. Správca preto na prihlášku pohľadávky v ďalšom konaní ex lege neprihliadal. Žalovaný
nadobudol vedomosť o neúplnosti podanej prihlášky pohľadávky až dňa 25.01.2019, t.j. až po
lehote na prihlasovanie pohľadávok, ktorá uplynula dňa 05.12.2018, v dôsledku čoho bola zmarená

možnosť doplnenia prihlášky, resp. účinného podania novej prihlášky pohľadávky. V dôsledku postupu
žalovaného, spočívajúcom v neuvedení zákonného údaja o celkovej sume pohľadávky, sa na podanú
prihlášku neprihliadalo a žalobcovi bola zmarená objektívna možnosť dosiahnuť v reštrukturalizačnom
konaní pomerné uspokojenie prihlasovanej pohľadávky. Uznesením č. k. 28R/1/2018-1768 zo dňa
10.06.2019 Okresný súd Trnava potvrdil reštrukturalizačný plán spoločnosti Uppsala s.r.o., IČO: 46

612 700, v dôsledku čoho došlo k ukončeniu reštrukturalizačného konania. Na základe potvrdeného
reštrukturalizačného plánu miera uspokojenia nezabezpečených pohľadávok bola stanovená na
55.07%avymedzenávsplátkachnaobdobie59mesiacovododňaúčinnostireštrukturalizačnéhoplánu.
Vzhľadom k vyššie uvedeným okolnostiam žalobca konštatoval, že proces prihlasovania pohľadávky,
ktorý pre neho zabezpečoval žalovaný, sa v okamihu potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom

stal ďalej nerealizovateľným a pohľadávka sa stala ex lege nevymáhateľnou. V prípade, ak by jeho
pohľadávka bola do reštrukturalizačného konania prihlásená riadne a včas, je nepochybné, že by bola
uspokojená v rozsahu 55,07 %, t.j. vo výške žalovanej sumy, a to v pravidelných splátkach počas
obdobia 59 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom. Žalobca mal za to, že
pochybením žalovaného pri prihlasovaní pohľadávky do reštrukturalizačného konania bola zmarená

možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu v rozsahu žalovanej sumy, ktorá bude vznikať v období 59
mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom. S poukazom na ustanovenie § 26
ods. 1 ZoA je nepochybné, že zodpovednosť pri výkone advokácie, t.j. zodpovednosť žalovaného,
predstavuje prípad objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na to, či vznikla v dôsledku konania advokáta,
koncipienta alebo iného zamestnanca.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobca ako prenajímateľ a spoločnosť
Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700 ako nájomca uzavreli dňa 14.09.2012 Zmluvu o nájme nebytového
priestoru v znení Dodatku č. 1 zo dňa 05.08.2013 a Dodatku č. 2 zo dňa 24.2.2017. Okresný súd
Trnava uznesením zo dňa 24.10.2018 sp. zn. 28R/1/2018 povolil reštrukturalizáciu dlžníka: Uppsala

s.r.o., IČO: 46 612 700. Žalovaný v mene žalobcu dňa 13.11.2018 prihláškou pohľadávky por. číslo 5
prihlásil do reštrukturalizačného konania pohľadávku žalobcu v sume 27.367,91 eur ako istinu (kolónka
27) a 12.910,66 eur ako úrok z omeškania (kolónka 29). Celkovú sumu pohľadávky (kolónka 33)
žalovaný nevyplnil. Prihláška bola správcovi doručená dňa 14.11.2018. Z potvrdenia správcu zo dňa
25.01.2019 vyplýva, že pohľadávka žalobcu nebola zapísaná do zoznamu pohľadávok z dôvodu, že

prihláška pohľadávky nespĺňa náležitosti podľa § 29 ods. 1 písm. e) v spojení s § 122 ods. 1 ZOKR
- chýbajúci údaj celkovej sumy pohľadávky, preto sa na prihlášku pohľadávky ex lege neprihliada. V
zmysle článku 8. Záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu vyplýva, že predpokladaná miera
uspokojenia pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je v rozsahu 55,07 %
po dobu 59 mesiacov od účinnosti Plánu. Zo správy dozorného správcu: Slovenská správcovská a

reštrukturalizačná, k.s. úpadcu: FIT UP Slovakia s.r.o. (predošlé obch. meno Uppsala s.r.o.) vyplýva, že
nárok na zaplatenie 38. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky
v zmysle Plánu vznikol dňa 31.07.2022, nárok na zaplatenie 39. splátky pre veriteľov zaradených do
skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 31.08.2022, nárok na zaplatenie40. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v zmysle Plánu
vznikol dňa 30.09.2022. Po preskúmaní doručených výpisov z bankových účtov Osoby podliehajúcej
dozornej správe (viď. Príloha 1), Dozorný správca konštatuje, že dlžník predmetné splátky pre veriteľov

zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v rozsahu doručených výpisov riadne a včas
splnil, okrem splátok týkajúcich sa veriteľa Starmind Investment a.s. so sídlom na ulici Radlická 2343/48,
Smíchov, 150 00 Praha 5, Česká republika, IČO: 07 117 108, sp. zn. B 24746 vedená u Městského
soudu v Praze, z dôvodu, že Osoba podliehajúca dozornej správe prišla v dôsledku opatrení proti
šírenia ochorenia COVID-19 o väčšinu svojich príjmov. Nárok na zaplatenie 13. splátky pre veriteľov

zaradených do skupiny pre quasi podriadené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 30.09.2022. Po
preskúmaní doručených výpisov z bankových účtov Osoby podliehajúcej dozornej správe (viď. Príloha
2), Dozorný správca konštatuje, že dlžník predmetnú splátku pre veriteľov zaradených do skupiny pre
quasipodriadenépohľadávkyvrozsahudoručenýchvýpisovriadneavčassplnil,okremsplátkytýkajúcej
sa veriteľa BOPAL, s.r.o. v konkurze so sídlom na ulici Štefánikova 4882/8, 058 01 Poprad, IČO: 36
557 293, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 40306/

P, z dôvodu, že Osoba podliehajúca dozornej správe prišla v dôsledku opatrení proti šírenia ochorenia
COVID-19 o väčšinu svojich príjmov.

4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žiadnym spôsobom nezavinil
oneskorené doručenie informácie o nezapísaní pohľadávky žalobcu do zoznamu pohľadávok zo strany

reštrukturalizačného správcu, a to až 41 dní po uplynutí lehoty na podávanie prihlášok. ZoKR v
žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje postup či zodpovednosť reštrukturalizačného správcu v
prípade, ak upovedomí veriteľa (žalovaného) o nesprávnom, či neúplnom vyplnení prihlášky pohľadávky
do reštrukturalizácie až po uplynutí lehoty na podanie prihlášky pohľadávky, v tomto prípade po dni
05.12.2018. K zmareniu možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu tak nedošlo jeho pochybením,

ale v dôsledku oneskorenej reakcie reštrukturalizačného správcu na prihlášku pohľadávky žalobcu
podanú prostredníctvom žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené, zmarenie práva žalobcu vymáhať
dlžnú sumu voči dlžníkovi v rozsahu schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka bolo dôsledkom
oneskoreného poskytnutia informácie o nezapísaní pohľadávky žalobcu do zoznamu pohľadávok
reštrukturalizačným správcom dlžníka, a to až dňa 25.01.2019. Súčasne žalovaný poukázal na

skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že v prípade podania riadne vyplnenej prihlášky pohľadávky
žalobcu v reštrukturalizácii dlžníka, by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v rozsahu 55,07 %.
Žalovaný dodal, že má uzavretú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone advokátskej činnosti so spoločnosťou Wüstenrot poisťovňa, a.s., avšak poisťovňa po oznámení
uplatnenia nároku na náhradu škody žalovanému oznámila, že v predmetnej veci nebolo preukázané

splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú poskytnutím
právnych služieb žalobcovi.

5. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k veci namietal, že predložené
plnomocenstvo zo dňa 01.10.2018, ktorým sa má osvedčovať právny základ vzťahu medzi žalobcom

(klientom) a žalovaným (advokátom) sa netýkalo zastupovania žalobcu v reštrukturalizačnom konaní
voči dlžníkovi, ani explicitne neoprávňovalo žalovaného prihlásiť pohľadávky žalobcu (veriteľa) do
reštrukturalizačného konania podľa ZoKR. Navyše, tento osobitný zákon (ZoKR, ako lex specialis)
sa v udelenom plnomocenstve vôbec nespomína, keďže sa v ňom konkretizujú iba všeobecné
procesné (CSP, CMP, SSP) a hmotnoprávne predpisy (OZ, ObZ, Živnostenský zákon), ako lex

generalis. O reštrukturalizačnom konaní nie je v plnomocenstve žiadna zmienka, navyše konkurzné
konanie a reštrukturalizačné konanie nemožno de iure stotožňovať, o čom svedčí aj systematika
ZoKR, ktorá upravuje obidve (diametrálne odlišné) osobitné konania v dvoch samostatných častiach
zákona, a to s nasledujúcim označením: Prvá časť - „Konkurz“ (§ 11 až 107 ZoKR); Druhá časť
- „Reštrukturalizácia“ (§ 108 až 165 ZoKR). Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody považoval

za neopodstatnený, keďže nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov zodpovednosti advokáta za
škodu. Správca nepostupoval pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou, čo nemôže ísť
na ťarchu žalovaného, ktorý preukázateľne vynaložil podľa § 122 ods. 3 ZoKR úsilie k tomu, aby si
preventívne a písomne overil správnosť prihlásenia pohľadávky, a to priamo u povereného správcu.
Žalovaný správcovi nezasielal prihlášku zo dňa 13.11.2018 „tesne“ pred skončením zákonnej lehoty

(05.12.2018), ale až 22 dní pred jej uplynutím. Z týchto dôvodov je potom namieste prihliadnuť aj na
znenie § 26 ods. 4 ZoA. Mal za to, že aj bez formálnych nedostatkov prihlášky by mohli byť prihlásené
pohľadávky žalobcu popreté, alebo neuznané správcom z iných dôvodov (napr. absencia oprávnenia
žalovaného na prihlásenie pohľadávok žalobcu v reštrukturalizačnom konaní z dôvodu, že žalovanýnedisponoval osobitným splnomocnením). Navyše, ani v prípade riadneho prihlásenia pohľadávok
žalobcu v reštrukturalizačnom konaní, nemožno s istotou konštatovať, že by aj za týchto hypotetických
okolností došlo k schváleniu reštrukturalizačného plánu za rovnakých podmienok, pričom konečné

uspokojenieprihlasovanýchpohľadávokaplatobnádisciplínazávisívýlučneodsprávaniaaekonomickej
kondíciedlžníka.Namajetokdlžníkamôžebyťstálevbudúcnostivyhlásenýkonkurzvprípadeneplnenia
reštrukturalizačného plánu alebo vzniku tzv. druhotnej platobnej neschopnosti. Zákonné predpoklady
údajnej zodpovednosti žalovaného za domnelú škodu na strane žalobcu nie sú celkom zjavne naplnené.
Intervenient na strane žalovaného ďalej uviedol, že ak by advokát svoju povinnosť neporušil a správne

vyplnil prihlášku pohľadávky, táto by bola akceptovaná a prihlásené pohľadávky by boli potvrdené
správcom v celom rozsahu a došlo by k schváleniu reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého
by po potvrdení súdom bolo žalobcovi priznané uspokojenie v tvrdenej výške 55,07 % a dlžník by
splnil všetky peňažné záväzky v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom. Daný záver možno
označiť iba za hypotetický a súd v regresnom konaní proti advokátovi nemôže z takéhoto predpokladu
vychádzať bez toho, aby sám predbežne posúdil rozsah oprávnenia žalovaného, na základe udeleného

splnomocnenia, splnenie materiálnych a ostatných formálnych náležitostí podanej prihlášky, dôvodnosť
prihlasovaných pohľadávok žalobcu, pravdepodobnosť schválenia reštrukturalizačného plánu dlžníka
a platobnú schopnosť dlžníka z hľadiska všetkých kritérií. Súd nemôže založiť svoje rozhodnutie bez
dokazovania na domnienke, že žalobca by sa reštrukturalizáciou dlžníka plne uspokojil. Takýto záver
je argumentačne neudržateľný. Intervenient na strane žalovaného poukázal na prístupy, a to rigorózny

prístup, ktorý nepripúšťa v konaní o náhradu škody proti advokátovi posudzovanie hypotetického
výsledku v spore, v ktorom advokát pochybil. Vznik takejto škody považuje za neurčito podmienený
a príliš náhodný. Do úvahy prichádza iba vrátenie honorára, ktorý bol advokátovi vyplatený. K tomuto
záveru sa priklonil napr. aj Krajský súd v Košiciach pod č.k. 11Co/247/2004-85, keď konštatoval, že
nemôže prejudiciálne vychádzať z predpokladu, že nárok klienta by bol v prípade správneho postupu

advokáta bez ďalšieho prisúdený a dokonca aj vymožený. Z tohto dôvodu záväzne deklaroval absenciu
priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti advokáta a vzniknutou škodou, pre jej zjavne
hypotetický charakter. Druhý prístup, typický pre nemeckú a novšiu českú judikatúru, vychádza z
predpokladu, že súd rozhodujúci o náhrade škody proti advokátovi môže prejudiciálne posúdiť, ako
by konanie skončilo v prípade správneho postupu advokáta. Musí však za týmto účelom nevyhnutne

vykonať potrebné dokazovanie a v podstate absolvovať celé pôvodné konanie nanovo. Tu poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010 sp. zn. 4 Cdo 161/2009, uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 01.07.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo súdnej praxe pod č. 31/2013;
obdobne uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie ÚS
SR sp. zn. II. ÚS 678/2015. Nakoľko žalobca v konaní zatiaľ nepreukázal tvrdené porušenie povinnosti

postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou zo strany žalovaného, ani vznik škody, k
príčinnejsúvislostisaintervenientnastranežalovanéhoaninevyjadril.Intervenientnastranežalovaného
poukázal tiež na súdnu prax, podľa ktorej v konaní o náhrade škody proti advokátovi na základe žaloby
jeho klienta je nutné zaoberať sa ako predbežnou otázkou nielen úspešnosťou návrhu klienta v spore,
o ktorom tvrdí že mu v ňom postupom advokáta vznikla škoda, ale aj tým, či škoda klientovi vznikla

práve len nekvalitným plnením povinností advokáta ako jeho zástupcu pri vedení sporu alebo aj z iných
dôvodov, prípadne aj „spoluzavinením” klienta (KERECMAN, P.: Zodpovednosť advokáta za škodu. 1.
časť. Bulletin slovenskej advokácie 10/2011, str. 18). Intervenient na strane žalovaného žiadal žalobu v
celom rozsahu zamietnuť a priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ozrejmil, že žalobca sa v konaní domáha
náhrady škody v sume 22.181,41 eur, ktorá mu mala vzniknúť konaním žalovaného ako jeho právneho
zástupcu, keď tento nesprávne vyplnil prihlášku pohľadávky v sume 40.278,57 eur neuvedením tejto
sumy v kolónke 33, v dôsledku čoho správca na prihlášku neprihliadal a nezapísal ju do zoznamu
pohľadávok. Nakoľko ani do uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok žalovaný prihlášku nenahradil

novou prihláškou, povolením reštrukturalizácie sa stala jeho pohľadávka nevymáhateľnou. Ak by bola
pohľadávka žalovaným prihlásená riadne a včas, bola by uspokojená v rozsahu 55,07 %, t.j. v žalovanej
sume. Konštatoval, že pri pojmoch škoda, skutočná škoda a ušlý zisk ide o ujmu už nastalú (vzniklú)
a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto
nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne. Okrem toho vzhľadom na

to, že vznik škody (skutočnej aj ušlého zisku) je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za
škodu,jenevyhnutné,abytentopredpokladbolsplnenýnajneskôrvdobe,kedysúdonárokunanáhradu
škody rozhoduje (§ 217 ods. 1 CSP). Zdôraznil, že nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné
plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi vsúvislosti s výkonom advokácie. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je
dôsledkomporušeniapovinnostíadvokátavsúvislostisvýkonomadvokácie.Vdanomprípadejeotázne,
či by došlo k zväčšenie majetku žalobcu, ku ktorému by malo dôjsť úspešným prihlásením pohľadávky

v reštrukturalizačnom konaní, ak by žalovaný neporušil svoje povinnosti advokáta (pochybenie pri
prihlasovaní pohľadávky do reštrukturalizačného konania).

7. V súvislosti s prvým predpokladom zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri poskytovaní
právnej služby súd prvej inštancie uzavrel, že tento preukázaný bol a žalovaný pochybil pri prihlasovaní

pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania. V prihláške nebol vyplnený údaj o celkovej sume
pohľadávky, čo malo za následok jej nezapísanie do zoznamu pohľadávok. Pritom aj samotná prihláška
obsahuje základné pokyny pre jej vyplnenie v časti „Suma“. Ak by žalovaný postupoval obozretne,
po vyplnení prihlášky by túto riadne skontroloval, a zároveň obratom žiadal správcu o potvrdenie,
že pohľadávka bola zapísaná do zoznamu pohľadávok a prípadne vydanie potvrdenia urgoval (aj
opakovane), aby mal v prípade potreby do uplynutia lehoty nahradiť chybnú prihlášku novou. Nemôže

sa zbaviť zodpovednosti tým, že správca mu potvrdenie zaslal 41 dní po uplynutí lehoty na podávanie
prihlášok. Pokiaľ ide o plnomocenstvo zo dňa 01.10.2018 udelené žalovanému, týmto ho žalobca
splnomocnil „vo veci vymáhania pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň vo veci konkurzu na majetok
dlžníka Uppsala s.r.o.“, čo ho oprávňovalo prihlásiť pohľadávku do reštrukturalizačného konania.
Žalovaný tak učinil, avšak prihlášku správne nevyplnil, pričom ani z potvrdenia správcu nevyplýva,

že k nezapísaniu pohľadávky došlo z dôvodu nepredloženie splnomocnenia na podanie prihlášky
pohľadávky do reštrukturalizácie. Vo vzťahu k druhému predpokladu - vzniku škody vo výške 22.181,41
eur, tento žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal. Žalobcom predložený záverečný návrh
reštrukturalizačného plánu, ktorý počíta s mierou uspokojenia veriteľov nezabezpečených pohľadávok
vo výške 55,07 % (v prípade žalobcu zo sumy 40.278,57 eur), dostatočným spôsobom nepreukazuje

vznik škody. Ako ďalej súd prvej inštancie uviedol, v podstate by mal prejudiciálne skúmať, ako by
dopadlo konanie o pohľadávke žalobcu, ak by bola prihláška prijatá. Žalobca však v konaní nepredložil
také dôkazy, z ktorých by súd mohol predbežne konštatovať, že jeho pohľadávka by nebola úspešne
popretá, v akej predpokladanej miere by mali byť pohľadávky uspokojované a či by k ich uspokojeniu aj
v skutočnosti došlo. Samotné úspešné prihlásenie pohľadávky totiž ešte nemusí znamenať aj jej budúce

uspokojenie. Aj zo záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu totiž vyplýva, že uspokojovanie
veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je rozložené na 59 mesačných splátok,
pričom zo správy dozorného správcu vyplýva, že dlžník splatný nárok na zaplatenie 38., 39. a 40. splátky
nesplnil u všetkých veriteľov. Za týchto okolností sa preto javí žalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody ako hypotetický. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti skonštatoval, že je

zrejmé, že v čase rozhodovania neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a tými
sú existencia škody a príčinná súvislosť, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Keďže v tomto konaní
mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu, ako aj intervenientovi na strane žalovaného, priznal náhradu

trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Uviedol, že v konaní predložil
listinné dôkazy preukazujúce právny základ, ako aj výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. V konaní

nebol žalovaným ani intervenientom spochybnený ani namietaný právny základ a ani výška pohľadávky
žalobcu voči dlžníkovi. Zároveň mal žalobca za to, že preukázal mieru uspokojenia pohľadávok
schválenej v reštrukturalizačnom pláne. V konaní nebola žalovaným ani intervenientom spochybnená,
ani namietaná miera uspokojenia v reštrukturalizačnom konaní preukázaná žalobcom. Poukázal na tú
skutočnosť, že pre posúdenie výšky škody vzniknutej žalobcovi v predmetnom prípade nie je rozhodné,

či by došlo alebo nedošlo k naplnenie reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k pohľadávke žalobcu.
V prípade, ak by dlžník nesplnil reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke žalobcu,
v zmysle § 159 ZoKR by sa stal reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke žalobcu
neúčinný a následne by žalobca mohol predmetnú pohľadávku vymáhať voči dlžníkovi v celej výške.
Avšak na pohľadávku žalobcu sa v reštrukturalizačnom konaní neprihliadalo v dôsledku pochybenia

žalovaného, preto takýto postup nie je pre žalobcu v súčasnosti možný. Žalobca zdôraznil, že v
konaní riadne preukázal výšku vzniknutej škody, ktorá zodpovedá miere uspokojenia pohľadávok v
reštrukturalizačnom konaní, teda miere, v akej by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v prípade,
ak by žalovaný nepochybil pri prihlásení pohľadávky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní. Uvedenávýška škody vzniknutej žalobcovi je tak minimálnou výškou škody, pretože v predmetnom prípade
by žalobcovi mohla vzniknúť aj vyššia škoda (až do výšky predmetnej pohľadávky) v prípade, ak by
dlžník nesplnil reštrukturalizačný plán vo vzťahu k pohľadávke žalobcu a teda reštrukturalizačný plán

by bol v zmysle § 159 ZoKR voči žalobcovi neúčinný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval
rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za nesprávne a nezákonné, preto navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe vyhovie. Zároveň pre prípad,
ak by odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalobcu v časti výroku vo veci samej, poukázal na nesprávne
rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania, keď sa malo vzhľadom na okolnosti predmetného

prípadu pri rozhodnutí o náhrade trov konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Ozrejmil, že v konaní
žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody vzniknutý žalobcovi výlučne v dôsledku
pochybenia žalovaného pri prihlásení pohľadávok žalobcu do reštrukturalizačného konania a žalobca
nemá možnosť predmetnú pohľadávku ďalej vymáhať, pričom k vzniku uvedeného stavu žalobca
ničím neprispel a ani v predmetnej veci nepochybil. Žalobca ako poškodený, ktorému škodu spôsobil
žalovaný pri poskytovaní právnych služieb, vykonal všetko, čo z jeho strany bolo objektívne možné

vykonať na ochranu jeho práva na náhradu vzniknutej škody, napriek uvedenému však súd vo svojom
rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal výšku vzniknutej škody, čo považoval žalobca za zjavne
nespravodlivé.Vzhľadomnatietouvedenéskutočnosti,akoajspoukazomnazáversúduprvejinštancie,
že žalovaný pochybil pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi a taktiež s poukazom na záver súdu, že
žalobcovi vznikla škoda v dôsledku pochybenia žalovaného pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi,

je rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi žalovanému ako aj
intervenientovi zjavne nespravodlivé a v rozpore s princípom spravodlivosti súdneho konania vyjadrenej
v článku 2. CSP. Žalobca je presvedčený, že v predmetnom prípade existujú okolnosti hodné osobitného
zreteľa odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP súdom, v zmysle ktorého súd nemal priznať žalovanému a
intervenientovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobcovi a to napriek úspešnosti

žalovaného a intervenienta v konaní ale súd mal rozhodnúť v časti trov konania tak, že žiadnemu
účastníkovi konania neprizná nárok na náhradu trov konania.

10. K odvolaniu žalobcu sa písomným podaním zo dňa 05.09.2023 vyjadril intervenient na strane
žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Mal za to, že podané odvolanie žalobcu

je neopodstatnené, nakoľko žalobca nepreukázal ani len existenciu platného splnomocnenia, ktoré
by osobitne oprávňovalo žalovaného na prihlásenie pohľadávky žalobcu (veriteľa) v spornom
reštrukturalizačnom konaní. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, pričom neboli dané
odvolacie dôvody. Súd prvej inštancie nekonal arbitrárne, za účelom náležitého zistenia skutkového
stavu naradil vo veci tri pojednávania, na ktorých oboznámil strany s listinnými dôkazmi. V napadnutom

rozsudku sa s jednotlivými námietkami žalobcu náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj
postup riadne a presvedčivo odôvodnil. Intervenient na strane žalovaného poukázal na zásadné závery
prvoinštančného súdu, pričom skonštatoval, že za zhromažďovanie skutkového materiálu, potrebného
na rozhodnutie v civilnom spore nesie plnú zodpovednosť príslušná strana a súd nie je povinný ani
oprávnenývyvíjaťvtomtosmereiniciatívu,keďinédôkazybeznávrhunevykonáva(svýnimkouprípadov

podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP a sporov s ochranou slabšej strany). Žalobca pritom bol zastúpený
advokátom, ktorý mal možnosť navrhnúť vykonanie ďalších dôkazných prostriedkov, čo však neurobil.
Intervenient ďalej zastával názor, že nie je opodstatnená aplikácia § 257 CSP, ktorej sa navyše žalobca
domáhal prvýkrát až v odvolacom konaní. Ako ďalej uviedol, zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania na základe § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu výnimočných okolností, výklad ktorých
zákon ponecháva na súdnu prax, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú
úvahu súdu, ktorú preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
SR II. ÚS 261/2018, nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.09.2021 sp. zn. III. ÚS 317/2020, uznesenie

Najvyššieho SR zo dňa 09.06.2010 sp. zn. 5 Cdo 67/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
31.07.2017 sp. zn. 2 Cdo 102/2017. Intervenient mal za to, že v konaní neboli preukázané žiadne
majetkové, sociálne alebo osobné pomery žalobcu, na ktoré by mal súd prvej inštancie pri posudzovaní
prípadnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadať, a ktoré by zakladali dôvodnosť pre
aplikáciu § 257 CSP a tieto navyše neboli žalobcom ani tvrdené. Žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 387

ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil a priznal intervenientovi na strane žalovaného proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

11. Žalobca ani žalovaný sa k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného nevyjadrili.12. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom
spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom

odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

13. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa odseku 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

14. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

15. Podľa § 119 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase povolenia reštrukturalizácie dlžníka (ďalej len „ZoKR“) účastníkmi
reštrukturalizačného konania sú dlžník, navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto

zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

16. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky
počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať

tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

17. Podľa § 121 ZoKR prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť
doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada.
Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane.

18. Podľa § 122 ods. 1 ZoKR ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8 sa použijú primerane. Ak ide o
zabezpečenú pohľadávku, v prihláške sa musí riadne a včas uplatniť aj zabezpečovacie právo, inak sa
pohľadávka v reštrukturalizácii považuje za nezabezpečenú pohľadávku.

19. Podľa § 122 ods. 2 ZoKR prihlášku možno opraviť alebo doplniť len tak, že sa pôvodná prihláška
nahradí u správcu novou prihláškou, a to len do uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok.

20. Podľa § 122 ods. 3 ZoKR na požiadanie správca vydá veriteľovi potvrdenie, že jeho pohľadávka
bola zapísaná do zoznamu pohľadávok.

21. Podľa § 29 ods. 1 ZoKR prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať
základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú:
a)meno,priezviskoabydliskoveriteľa,akideofyzickúosobu,aleboobchodnémeno,menoapriezvisko,
ak sa odlišuje od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania

veriteľa, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj
a sídlo veriteľa, ak ide o právnickú osobu,
b)meno,priezviskoabydliskoúpadcu,akideofyzickúosobu,aleboobchodnémeno,menoapriezvisko,
ak sa odlišuje od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania
úpadcu, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj

a sídlo úpadcu, ak ide o právnickú osobu,
c) právny dôvod vzniku pohľadávky,
d) poradie uspokojovania pohľadávky zo všeobecnej podstaty,
e) celková suma pohľadávky,
f) podpis.

22.Podľa§18ods.1ZoAadvokátjepovinnýprivýkoneadvokáciechrániťapresadzovaťprávaazáujmy
klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.23. Podľa § 18 ods. 2 ZoA advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne

využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia
považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

24. Podľa § 26 ods. 1 ZoA advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s
výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom

alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto
zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

25. Podľa § 26 ods. 4 ZoA, ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa
odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od
neho žiadať.

26. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

27.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28. Z obsahu spisu je zrejmé, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody titulom konania
žalovaného ako bývalého právneho zástupcu žalobcu, ktorý nesprávne postupoval pri vyplnení prihlášky

pohľadávky žalobcu vo výške 40.278,57 eur v reštrukturalizačnom konaní dlžníka – Uppsala s.r.o., IČO:
46 612 700 (teraz FIT UP Slovakia s.r.o.), reštrukturalizácia ktorá bola povolená uznesením Okresného
súduTrnavač.k.28R/1/2018-1047zodňa24.10.2018zverejnenéhovobchodnomvestníkuč.212/2018
dňa 05.11.2018.

29. Podľa zákona o advokácii je zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s
výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť, ako správne konštatoval súd prvej
inštancie, je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca
s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s

výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v
konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený.

30. Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. možno vyvodiť, že výkonom advokácie je
najmä obhajovanie v trestnom konaní, zastupovanie fyzických a právnických osôb pred súdmi, štátnymi

orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín, poskytovanie právnych rád a spracovávanie
právnych rozborov. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 18 ods. 2 zákona o advokácii ide
bezpochyby aj tam, kde advokát podáva v mene klienta písomné podania správcovi dlžníka do
reštrukturalizačného konania vo forme prihlášky pohľadávky klienta do reštrukturalizácie a dodrží
zákonom stanovené náležitosti. V prípade ak sa tak nestane a advokát nepreukáže, že škode nemohol

zabrániť ani pri vynaložení úsilia, ktoré možno od neho žiadať, je splnený prvý predpoklad vzniku nároku
klienta na náhradu škody a to činnosť advokáta súvisiaca s výkonom advokácie v rozpore s § 18 ods.
2 zákona o advokácii.

31. Súd prvej inštancie pri prvom uvedenom predpoklade správne vyhodnotil skutkovú situáciu a vec

zhodnotil správne aj po právnej stránke, keď uzavrel, že žalovaný bol jednak riadne splnomocnený na
prihlásenie pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania a jednak, že pochybil pri prihlasovaní
predmetnej pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania dlžníka Uppsala s.r.o., IČO:
46 612 700.

32. Čo sa týka ostatných dvoch predpokladov zodpovednosti za škodu advokáta súd prvej inštancie
konštatoval, že neboli v dostatočnej miere preukázané, keď jednak nebola preukázaná výška škody
22.181,41 eur a v dôsledku toho ani príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom
advokácie a vznikom škody, t.j. že v dôsledku porušenia povinnosti advokáta došlo k tvrdenej výškeškody. Súd prvej inštancie bol názoru, že by mal v podstate prejudiciálne skúmať, ako by dopadlo
konanie o pohľadávke žalobcu, ak by bola prihláška prijatá. Žalobca však v konaní nepredložil také
dôkazy, z ktorých by súd prvej inštancie mohol bezpochyby predbežne konštatovať, že jeho pohľadávka

by nebola úspešne popretá, v akej predpokladanej miere by mali byť pohľadávky uspokojované a či by k
ich uspokojeniu aj v skutočnosti došlo. Samotné úspešné prihlásenie pohľadávky totiž nepovažoval súd
prvej inštancie ako jediný predpoklad pre budúce uspokojenie pohľadávky. V tomto smere poukázal na
záverečnýnávrhreštrukturalizačnéhoplánu,zktoréhovyplynulo,žeuspokojovanieveriteľovzaradených
do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je rozložené na 59 mesačných splátok, pričom zo správy

dozorného správcu vyplýva, že dlžník splatný nárok na zaplatenie 38., 39. a 40. splátky nesplnil u
všetkých veriteľov.

33. S poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29. marca 2007 sp. zn. 3Cdo 32/2007 je možné vo všeobecnosti k ostatným dvom predpokladom
vzniku nároku na náhradu škody (vznik škody a príčinná súvislosť) uviesť, že „Škodou sa aj v prípade

zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona č. 132/1990 Zb. rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné
znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a

ktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenievecidopredošléhostavu(pokiaľ
niejevylúčené).Ušlýziskpredstavujezmarenýmajetkovýprospech(prekazenézväčšeniealebobudúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. c/ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide
pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý

jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je
daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť
vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce

časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený
– nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“

34. Odvolací súd poukazuje aj na obdobné závery Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn.
II. ÚS 678/2015 z 22. októbra 2015 konštatoval, že „existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou na strane klienta a konaním či opomenutím advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve
konanie či opomenutie advokáta je tou okolnosťou, bez existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri
posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd

ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom postupe advokáta klient so svojím nárokom na súde
uspel, poprípade v akom rozsahu.“

35. Žalobca v prvom rade v odvolaní namietal, že v konaní predložil listinné dôkazy, ktorými bez
akýchkoľvek pochybností preukázal právny základ, ako aj výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi,

pričom v konaní nebol namietaný právny základ a výška pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, či už zo
strany žalovaného, alebo intervenienta na strane žalovaného. V tejto súvislosti sa odvolaciemu súdu javí
ako potrebné uviesť, že je nevyhnutné rozlišovať medzi pohľadávkou žalobcu voči dlžníkovi – Uppsala
s.r.o., IČO: 46 612 700 (teraz FIT UP Slovakia s.r.o.) a pohľadávkou žalobcu voči žalovanému. Právnym
základompohľadávkyžalobcuvočidlžníkovivovýške27.367,91eurspoluspríslušenstvombolaZmluva

o nájme nebytového priestoru zo dňa 14.09.2012 v znení jej dodatku zo dňa 05.08.2013. Uvedenú
pohľadávku však nie je možné stotožňovať s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému titulom náhrady
škody. Predpoklady vzniku nároku žalobcu na náhradu škody sú odlišné od predpokladov vzniku nároku
na zaplatenie pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi a výšku škody nemožno preukazovať iba odkazomna nespornú výšku pohľadávky voči dlžníkovi. Dokonca ani nerozporovaná výška pohľadávky žalobcu
voči dlžníkovi v inom súdnom konaní a inou osobou ako dlžníkom, nemá žiaden vplyv na preukázanie
skutočnej výšky škody včasným nepodaním správne vyplnenej prihlášky žalovaným. Skutočnosť, že

žalovaný nepopiera výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, ešte neznamená, že správca by ju
v uvedenom rozsahu považoval za nespornú, nepoprel ju v žiadnej časti a uspokojenie žalobcu by
predstavovalo 55,07% z výšky prihlásenej pohľadávky. Právne relevantným bolo popretie výšky škody
žalovaným a intervenientom na strane žalovaného v tomto konaní, čo sa aj v konaní pred súdom
prvej inštancie stalo. Žalovaný aj intervenient na strane žalovaného namietali, že žalobca nepreukázal,

že v prípade podania riadne vyplnenej prihlášky pohľadávky žalobcu, by bola pohľadávka žalobcu
uspokojená presne v rozsahu uvádzanom žalobcom – 55,07% (viď odpor žalovaného a vyjadrenie
intervenienta zo dňa 28.07.2022).

36. Žalobca sa pri ďalšej námietke domnieva, že nie je rozhodné, či by došlo alebo nedošlo
k naplneniu reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k jeho pohľadávke, nakoľko v prípade nesplnenia

reštrukturalizačného plánu by sa v zmysle § 159 ZoKR stal reštrukturalizačný plán vo vzťahu
k prihlásenej pohľadávke neúčinný a žalobca by mohol pohľadávku vymáhať voči dlžníkovi v celej výške.
Uvedené tvrdenie je síce správne, avšak takémuto postupu jednoznačne predchádza skutočnosť, že
správca pohľadávku veriteľa nepoprie a aj v prípade nespornosti pohľadávky by žalobca musel v prvom
rade preukázať výšku škody, t.j. výšku pohľadávky, ktorá by bola v predpokladom rozsahu uspokojená

v reštrukturalizácii. Táto výška, resp. miera uspokojenia nezabezpečenej pohľadávky žalobcu, by už
len pri zohľadnení výšky prihlasovanej pohľadávky žalobcu v celkovej výške 40.278,57 eur v skupine
všetkých nezabezpečených pohľadávok, bola v pomere k odhadovanej miere uspokojenia (629.650,34
eur) nepochybne nižšia. Rovnako skutočnosť, že by nastala situácia predpokladaná v § 159 ZoKR, by
neznamenalo, že by žalobca svoju riadne prihlásenú pohľadávku v predpokladanej miere uspokojenia

(prípadne vo väčšom rozsahu) vymohol, t.j. že by mu výška škody vznikla práve v rozsahu uplatnenom
žalobou, keď zo správy dozorného správcu vyplynulo, že dlžník si svoje povinnosti voči veriteľom
(platenie splátok) riadne ne(s)plnil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
žalobca nepreukázal v akej predpokladanej miere by bola jeho pohľadávka uspokojená, t.j. nepreukázal
skutočnú výšku škody, ako jeden z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody.

37. Súd prvej inštancie postupoval správne i pri posúdení nároku žalobcu/žalovaného na náhradu trov
konania, keď pri rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a podľa pomeru úspechu priznal
žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Odvolací súd nevzhliadol ako dôvodné námietky týkajúce sa dôvodnosti aplikácie

ustanovenia § 257 CSP, nakoľko mal za to, že v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa a ani existencia výnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo
aplikovanie ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania. Ani tvrdenie
žalobcu ohľadom dôvodnosti podanej žaloby, resp. ohľadom okolností podanej žaloby, kedy mal za to,
že žalovaný zapríčinil podanie žaloby žalobcom, nenapĺňa dikciu tohto zákonného ustanovenia.

38. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne a najmä správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil
správne aj po právnej stránke, preto odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP
napadnutýrozsudoksúduprvejinštancievzmysle§387ods.1,ods.2CSPvovýrokuakovecnesprávny

potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému a intervenientovi na
strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% voči žalobcovi,

keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní.

40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).