Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Stk/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100239
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: Capital Investment Cars s.r.o., so sídlom
Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 787 309, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o, so sídlom Tvrdého 4,
010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní
o správnej žalobe vo veciach správneho trestania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101163990/2023 z 27.4.2023, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 103427726/2022 z 21.12.2022
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 38 ods. 2 písm. a), § 38 ods. 2 písm. b) zákona č.

431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „zákon o účtovníctve“) v nadväznosti na § 155a ods. 1 a 2 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov uložil
žalobcovi úhrnnú pokutu vo výške 5 000 eur za správne delikty podľa:
- § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve - správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že schválenú
účtovnú závierku za obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 uložil do registra účtovných závierok až dňa
15.10.2021, t. j. po lehote ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ktorý ukladá povinnosť uložiť
schválenú účtovnú závierku za účtovné obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 najneskôr do jedného roka

po skončení účtovného obdobia,
- § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve - správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že neviedol
účtovníctvo podľa § 8 zákona o účtovníctve, a toto porušenie malo vplyv na nesprávne vykázanie
skutočností v účtovnej závierke.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu včas odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol
žalovaný rozhodnutím č. 101163990/2023 z 27.4.2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74

ods. 4 daňového poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zopakoval skutkové zistenia prvostupňového orgánu, s ktorými
sa v plnej miere stotožnil, a to spolu so záverom, že žalobca pri vedení účtovníctva v účtovnýchobdobiach rokov 2018, 2019 a 2020 porušil ustanovenia zákona o účtovníctve v nadväznosti na
postupy účtovania tak, ako to bolo konkretizované v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný sa vyjadril
k jednotlivým odvolacím námietkam, ktoré nepovažoval za dôvodné. Uviedol, že žalobca schválenú

účtovnú závierku za obdobie roka 2018 neuložil do registra účtovných závierok do 31.12.2019, ale
až dňa 15.10.2021, t. j. po lehote ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil
správneho deliktu v zmysle § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve. Ďalej uviedol, že opatrenia
podľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.“) sa

uplatňovali od 12.3.2020 a žalobca mal uložiť schválenú účtovnú závierku za účtovné obdobie roka 2018
najneskôr do 31.12.2019, kedy ešte nebol vyhlásený núdzový stav (obdobie pandémie), teda nie v čase,
keď bolo platné uvedené opatrenie. Skonštatoval bezpredmetnosť námietky žalobcu o opakovanom
vykonaní daňovej kontroly dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve za účtovné obdobia rokov
2018, 2019 a 2020. Daňová kontrola bola začatá v súlade s daňovým poriadkom, pričom nedošlo k
porušeniu daňového tajomstva, pretože samotná skutočnosť, že u žalobcu bude vykonávaná kontrola

dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve sa nepovažuje za daňové tajomstvo. K námietke žalobcu
ne bis in idem žalovaný uviedol, že je bezpredmetná, pretože žalobca mal nesprávnosť účtovania na
základe zistení správcu dane odstrániť, toto však nevykonal, čím sa naďalej dopúšťal správneho deliktu.
Dodal, že prvostupňový orgán prihliadal pri uložení úhrnnej pokuty na závažnosť, mieru zavinenia, čas
trvania, následky a okolnosti spáchania správneho deliktu. Prihliadané bolo aj na skutočnosť, že išlo

o pochybenie za viaceré správne delikty v troch účtovných obdobiach. Miera zavinenia u spáchaného
správnehodeliktubolatakvplnomrozsahunažalobcoviaúdaje,ktorétentouviedolnaporovnanievýšky
uloženej pokuty nie sú porovnateľné, pretože každý prípad uloženia pokuty je individuálny. Prvostupňový
orgán vychádzal z konkrétnych zistení u žalobcu, preto nie je možné postupovať u rôznych daňových
subjektov rovnako. Keďže sa žalobca dopustil viacerých správnych deliktov vo viacerých účtovných

obdobiach, bola mu uložená úhrnná pokuta v súlade s § 155a zákona o účtovníctve v primeranej výške 5
000eur.Záveromžalovanýdodal,žeuloženímpokutynedošlovžiadnomprípadekdiskrimináciižalobcu
a ani k žiadnym šikanóznym postupom zo strany prvostupňového orgánu.

II.

Konanie pred správnym súdom

4. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného včas správnu žalobu vo veciach správneho trestania
(ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým
rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhol, aby

súd zmenil obe rozhodnutia orgánov verejnej správy tak, že žalobcovi uloží pokutu vo výške 759,08 eur.

5. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že:
- daňová kontrola bola začatá nelegitímne,
- počas obdobia pandémie ochorenia COVID 19 platili výnimky týkajúce sa dodržiavania lehôt,

- došlo k porušeniu zákazu ne bis in idem,
- išlo o nedbanlivostnú chybu spôsobenú účtovníčkou,
- pokuta bola uložená mimo bežnú prax vyrubovaných pokút za dané obdobie,
- existuje neprimeranosť medzi uloženou pokutou a závažnosťou správneho deliktu.

6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)
zamietol ako nedôvodnú, pričom žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov
konania.

7. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že:
- žalobcom uplatnená námietka nelegitímne začatej daňovej kontroly správcom dane nebola dôvodná.
Žalobca namietanú nezákonnosť začatej daňovej kontroly založil na tvrdení, že kontroly dodržiavania
ustanovení zákona o účtovníctve za obdobia rokov 2018, 2019 a 2020 boli ukončené a doklady boli
prevzaté u príslušného správcu dane v súlade so zápisnicami o vykonaní úkonu, pričom s poukazom

na § 46 ods. 4 a 6 daňového poriadku uviedol, že ide o opätovnú daňovú kontrolu. Podľa správneho
súdu však správca dane postupoval zákonným spôsobom, keď po zistení, že prvé oznámenia o začatí
daňových kontrol boli zaslané neoprávnenej osobe, vyvodil záver, že daňové kontroly neboli začaté
v súlade so zákonom, a preto boli následne mimoriadne ukončené s tým, že aj daňové doklady boližalobcovi riadne vrátené. Následne správca dane odstránil svoje pochybenie a začal daňové kontroly
v súlade s daňovým poriadkom. V danom prípade preto nešlo o opätovnú daňovú kontrolu, pretože k
legitímnemu začatiu ukončených daňových kontrol nedošlo. Rovnako nedošlo ani k porušeniu daňového

tajomstva, za ktoré sa nepovažuje informácia, či prebiehala daňová kontrola,
- opomenutím konania, ku ktorému zákon zaväzoval žalobcu, bol dotknutý zákonom o účtovníctve
chránený verejný záujem na spoľahlivom obsahu registra, ako informačného systému verejnej správy,
z ktorého majú mať jeho používatelia možnosť získať reálne a pravdivé informácie o zverejňovaných
skutočnostiach, čo zákon o účtovníctve v § 38 ods. 1 písmena c) definuje ako samostatný správny

delikt. Nemohla preto obstáť žalobná argumentácia, že od 12.3.2020 nastalo obdobie pandémie a na
povinnosti žalobcu sa vzťahovalo ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z., keďže žalobca si
mal uvedenú povinnosť splniť v lehote do 31.12.2019, teda ešte pred vypuknutím pandémie,
- zákon o účtovníctve určuje povinnosť účtovnej jednotky viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú
závierku za každé účtovné obdobie zvlášť. Žalobca mal povinnosť každý rok samostatne viesť
účtovníctvo v súlade s § 8 zákona o účtovníctve a povinnosť za každý rok zostavovať účtovnú

závierku nanovo v súlade s § 17 zákona o účtovníctve. Žalobca sa dopustil viacerých samostatných
správnych deliktov, keďže porušil povinnosti vo viacerých účtovných obdobiach. Nemožno teda
prisvedčiť argumentácii žalobcu, že sa jedná o tú istú účtovnú závierku, a tým pádom o totožný správny
delikt,
- zodpovednosť žalobcu za porušenie, resp. opomenutie povinností vyplývajúcich mu zo zákona o

účtovníctve, ktorými naplnil skutkovú podstatu správnych deliktov zmysle § 38 ods. 1 písm. c) a f)
zákona o účtovníctve, je objektívna zodpovednosť za zistený protiprávny následok, ktorý je postihovaný
bez ohľadu na zavinenie právnickej osoby (žalobcu) bez možnosti uplatnenia liberačných dôvodov.
Okolnosti ospravedlňujúce, resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny význam pri otázke
zodpovednosti za toto porušenie. Preto aj námietka žalobcu, ktorej obsahom bolo vyjadrenie, že sa

nejedná o závažné pochybenie, ale len o nedbanlivostnú chybu vo vzťahu ku zisteným porušeniam
povinnostipodľazákonaoúčtovníctve,nebolaspôsobiláspochybniťzákonnosťrozhodnutiažalovaného,
- hoci žalobca argumentoval prehľadom štatistických údajov o priemernej výške uložených pokút, jeho
argumentácia nemala relevantnú výpovednú hodnotu, pretože neobsahovala konkrétne údaje, z ktorých
by bolo možné zistiť, že ním poukazované štatistické údaje sa týkali prípadov, ktoré boli skutkovo

a právne zhodné s preskúmavanou vecou, a preto neboli dôkazom o tom, že sa orgány verejnej
správy dopustili porušenia § 3 ods. 9 daňového poriadku. Prvostupňové rozhodnutie, ako i rozhodnutie
žalovaného odôvodnili výšku uloženej pokuty nielen z hľadiska jej maximálnej možnej výšky v zmysle
§ 38 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o účtovníctve, ktorá sa odvíja od výšky majetku žalobcu, ale
prihliadli aj na ďalšie relevantné skutočnosti v zmysle § 38 ods. 7 citovaného zákona, a to na závažnosť

zistených porušení a čas ich trvania, mieru zavinenia žalobcu, následky aj okolnosti spáchania zistených
správnych deliktov,
- orgány verejnej správy uviedli, akými ustanoveniami sa pri určení výšky pokuty riadili, aké skutočnosti
pri určení vzali do úvahy, akých správnych deliktov sa žalobca dopustil, za ktoré následne uložili
žalobcovi úhrnnú pokutu. Žalobca porušil ustanovenie § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil

správneho deliktu podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve. Žalobca v účtovných knihách
vykazoval stav, ktorý sa nezhodoval so skutočným stavom k 31.12.2018, 31.12.2019 a 31.12.2020.
Nezaúčtovaním vlastníctva vozidiel porušil ustanovenie § 8 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil
troch správnych deliktov podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve. Žalobca sa teda dopustil
štyroch správnych deliktov, a to jedného podľa § 38 ods. 1 písmeno c) a troch podľa písm. f) zákona o

účtovníctve. Keďže žalobca sa dopustil viac ako jedného správneho deliktu podľa zákona o účtovníctve,
v zmysle § 155a ods. 1 a 2 daňového poriadku, mu bola uložená úhrnná pokutu podľa toho ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na správny delikt s najvyššou hornou hranicou sadzby pokuty,
- za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) ktorého sa žalobca dopustil porušením povinnosti podľa
§ 23a ods. 7 zákona o účtovníctve a podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve, ktorého sa

žalobcadopustilnezaúčtovanímvlastníctvavozidiel,atedaporušil§8zákonaoúčtovníctve,bolomožné
uložiť pokutu do 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné
obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods. 3, pričom hornou hranicou je suma 1 000
000 eur. V prvostupňovom rozhodnutí bolo uvedené, že 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej v
súvahe zostavenej za účtovné obdobie roku 2018 predstavujú u žalobcu sumu 52 421,08 eur, za účtovné

obdobie roku 2019 je to 58 487,50 eur a pri účtovnom období roku 2020 suma 92 625,96 eur. Preto
suma 92 625,96 eur predstavuje najvyššiu hornú hranicu sadzby pokuty, pod ktorú mohla byť uložená
pokuta. Prvostupňový orgán za všetky štyri správne delikty podľa § 38 ods. 1 písm. c) a f) zákona o
účtovníctve, ktorých sa žalobca dopustil, uložil žalobcovi úhrnný trest 5 000 eur, čo bolo podľa správnehosúdu v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o účtovníctve. Správne orgány pri ukladaní
pokuty prihliadli v súlade so zákonnou dikciou k závažnosti porušenia povinností žalobcu, k miere jeho
zavinenia, ako aj k okolnostiam, za ktorých k porušeniu došlo. Neobstoja preto tvrdenia žalobcu, že išlo

o neodôvodnene disproporcionálnu, šikanóznu a neprimerane vysokú pokutu oproti porušeniam, ktoré
skutočne nastali, ani že jej výška je nedostatočne zdôvodnená. Takto uloženou pokutou bol naplnený
sankčný a prevenčný účel tým, že zistené porušenia zákona boli potrestané a je v záujme žalobcu, aby
sa v budúcnosti vyvaroval protiprávneho konania, ktoré by mohlo byť dôvodom na opakované uloženie
sankcie. Pokiaľ žalobca namietal neprimeranosť a nezákonnosť výšky uloženej pokuty s poukazom

na § 38 ods. 1 písm. c) v spojení s § 38 ods. 2 písm. e) zákona o účtovníctve (v znení účinnom od
1.1.2022), je potrebné uviesť, že citované ustanovenie upravuje rozpätie od dolnej hranice pokuty 100
eur po hornú hranicu pokuty vo výške 10 000 eur v prípade, ak nie je možné zistiť celkovú sumu majetku
alebo účtovná jednotka nevykazuje žiadny majetok. Daná právna úprava sa preto nevzťahovala na
prejednávaný prípad, keďže žalobca vykazoval v účtovných súvahách značný majetok a pokuta bola
uložená za viaceré správne delikty,

- všeobecné námietky žalobcu, ktorými vyjadroval podozrenia, že správca dane uložením úhrnnej
pokuty v predmetnej výške chcel len naplniť fiškálny záujem štátu, či vyjadrenie podozrenia, že
neprimerane vysoká pokuta môže súvisieť s predchádzajúcim miestnym zisťovaním týkajúcim sa
preverenia odberateľsko-dodávateľských vzťahov žalobcu, kedy daňový úrad nezistil žiadne porušenia,
avšak zistil, že žalobca má značný majetok, a teda je schopný zaplatiť aj vyššiu pokutu, prípadne,

že žalobca mal byť vyzvaný v súlade s proklientskými opatreniami a mala mu byť uložená pokuta vo
výške 30 eur, alebo len vo výške priemernej výšky pokuty, alebo mu správca dane ani nemusel uložiť
žiadnu pokutu za nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ako aj ďalšie
všeobecné tvrdenia a konštatovania, správny súd vyhodnotil ako nedôvodné.

III.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal voči rozsudku správneho súdu sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024
kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

správnym súdom.

9. Sťažovateľ nesprávne právne posúdenie spojil (i) s uloženou výškou pokuty, (ii) nerešpektovaním
zákazu ne bis in idem a (iii) nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia
žalovaného.

10. Vo vzťahu k určeniu výšky pokuty, sťažovateľ poukázal, že táto nie je v súlade s bežnou praxou
prvostupňovéhoorgánu,anižalovaného.Sťažovateľsipriznalsvojepochybenie,nozároveňvyzdvihoval
fakt, že svoju chybu opravil aj bez výzvy prvostupňového orgánu, resp. že svoju povinnosť splnil
dobrovoľne. K záveru správneho súdu o tom, že štatistiky výšky ukladaných pokút neobsahujú konkrétne

údaje, teda, že sú príliš všeobecné, žalobca uviedol, že nedisponuje možnosťami, ako tieto údaje
zistiť, a že na to mohol správny súd vyzvať žalovaného. Správne orgány pochybili aj v tom, že
neuviedli metodológiu k výpočtu uloženej pokuty, ani inú dokumentáciu preukazujúcu, že rovnakým
spôsobom postupujú v skutkovo a právne zhodných prípadoch. Sťažovateľ poukázal aj na proklientske
opatrenia žalovaného zaoberajúce sa ukladaním účtovných závierok do Registra účtovných závierok,

na podklade ktorých žalovaný môže vyzvať dotknutý podnikateľský subjekt na splnenie si povinnosti
uložiť účtovnú závierku do daného registra. Následne akcentoval na to, že si túto povinnosť splnil
dobrovoľne aj bez takejto výzvy. Ďalej predložil graf počtu podnikateľských subjektov, ktoré naposledy
podali účtovnú závierku v rokoch 2016 až 2021. Týmto sa snažil preukázať, že totožnú povinnosť si
nesplnili desiatky tisíc podnikateľských subjektov, preto nie je na mieste tak vysoká pokuta, aká bola

uložená jemu. Dal do pozornosti rozhodnutie Daňového úradu v Žiline č. 100628855/2022 z 29.3.2022,
ktorým za totožné porušenie bola inému podnikateľskému subjektu uložená pokuta vo výške 100 eur.
Sťažovateľ upriamil pozornosť aj na odpovede jednotlivých správnych orgánov o počte vykonaných
kontrol, miestnych zisťovaní a priemernej výške uložených pokút za príslušné porušenia povinností, na
podklade ktorých chcel poukázať na neprimeranosť výšky jemu uloženej pokuty. V kasačnej sťažnosti sa

sťažovateľpridŕžalajargumentácieohľadomúčelovostikontroly,presadzovaniafiškálnehozáujmuštátu,
ako i neexistencie pohľadávok a z toho plynúcej nemožnosti ovplyvniť úsudok iných podnikateľských
subjektov.11. Porušenie zásady ne bis in idem odôvodnil sťažovateľ tým, že za uvedené porušenie zákona
o účtovníctve už bol sankcionovaný rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100465402/2022 z 13.3.2022, potvrdzujúcim rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č.

102291780/2021 z 16.11.2021, ako aj rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
101677262/2022 z 6.6.2022, potvrdzujúcim rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č.
100437727/2022 z 8.3.2022.

12. Záverom sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

rozhodnutia, pričom vo všeobecnosti v tomto smere poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

13. Na podklade všetkých vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhol, aby kasačný súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácií a v
plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, na základe čoho navrhol kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Právny názor kasačného súdu

15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2

SSP)predovšetkýmpostupompodľa§452ods.1vspojenís§439SSPpreskúmalprípustnosťkasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
žalobca ako sťažovateľ v lehote včas (§ 443 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom bol vedený nasledovnými právnymi úvahami.

K uloženej výške pokuty

16. Pokiaľ ide o sťažnostný bod, v rámci ktorého sťažovateľ namietal uloženú výšku pokuty, tak
kasačný súd poukazuje na to, že v obdobnej veci Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 2Stk/12/2024 z 29.10.2025 zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku

Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/129/2022-120 z 19.6.2024 (predmetom správneho
súdneho prieskumu bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100465402/2022
z 13.3.2022, potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č. 102291780/2021 z
16.11.2021). Skutkové a právne okolnosti v uvedenej veci sú ekvivalentné ako v súdenej veci, pričom
právne posúdenie správneho súdu a kasačná sťažnosť sú vo vzťahu k posúdeniu otázky výšky uloženej

pokuty v podstate rovnaké.

17. Kasačný súd preto v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Stk/12/2024 z 29.10.2025 a cituje z neho nasledovné:

„22. Kasačný súd poukazuje na v tejto veci relevantné ustanovenia zákona o účtovníctve. Ustanovenie
§ 8 ods. 1 zákona o účtovníctve zaväzuje podnikateľský subjekt viesť účtovníctvo správne, úplne,
preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Podľa § 8 ods. 2
zákona o účtovníctve je účtovníctvo účtovnej jednotky správne, ak účtovná jednotka vedie účtovníctvo
v súlade so zákonom o účtovníctve a osobitnými predpismi, ktoré sa k nemu viažu. Interpretáciou

tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že stačí jedno porušenie zákona o účtovníctve na to, aby
sa účtovníctvo podnikateľského subjektu stalo nesprávnym - teda zákon porušujúcim. Vzhľadom na
systematickú previazanosť jednotlivých ustanovení zákona o účtovníctve je zrejmý jeho účel: vedenie
účtovníctva spôsobom podľa § 8 zákona o účtovníctve. Zle zaúčtované vozidlá teda v zmysle vyššie
uvedeného spôsobujú rozpor so skutočným stavom. Toto porušenie tak malo vplyv na nesprávne

vykázanie skutočností v účtovnej závierke. Takýto rozpor je podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o
účtovníctve samostatným dôvodom na sankcionovanie podnikateľského subjektu.23. Podľa § 16 ods. 9 zákona o účtovníctve nemožno po zostavení účtovnej závierky otvárať uzavreté
účtovné knihy s výnimkou podľa odseku 10, ktorý hovorí, že do schválenia účtovnej závierky možno
uzavreté účtovné knihy opäť otvoriť len v tom prípade, ak sa má zabezpečiť pravdivý a verný

obraz účtovníctva. Ustanovenie § 16 ods. 11 zákona o účtovníctve však stanovuje, že ak sa aj po
schválení účtovnej závierky zistí neporovnateľnosť údajov s predchádzajúcim účtovným obdobím,
účtovná jednotka ich opraví v účtovnom období, keď tieto skutočnosti zistila, a uvedie to v účtovnej
závierkevpoznámkach.Dôvodnosťtohtopostupuďalejpribližuje§16ods.12zákonaoúčtovníctve,keď
vymedzuje: v účtovnej jednotke účtujúcej v sústave podvojného účtovníctva sa musí dodržať zásada,

že konečné zostatky účtov, ktoré sa vykazujú v súvahe k poslednému dňu účtovného obdobia, musia
byť zhodné so začiatočnými stavmi týchto účtov k prvému dňu bezprostredne nasledujúceho účtovného
obdobia (...) Podľa § 17 ods. 8 a 9 zákona o účtovníctve je účtovná jednotka povinná uvádzať v účtovnej
závierke informácie podľa stavu ku dňu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje (...), informácie v
účtovnej závierke musia byť pre používateľa užitočné, posudzujú sa z hľadiska ich významnosti a musia
byť zrozumiteľné, porovnateľné a spoľahlivé.

24. Tieto ustanovenia podnikateľskému subjektu dávajú jasné inštrukcie. Po zostavení účtovnej závierky
nemožno otvárať uzavreté účtovné knihy. Predmetný zákaz otvárania už uzavretých účtovných kníh po
zostavení účtovnej závierky vychádza z dodržiavania bilančnej kontinuity podľa § 16 ods. 12 zákona
o účtovníctve, na ktorú poukázal aj žalovaný. Hoci zákon o účtovníctve predpokladá možnosť otvárať

uzavreté účtovné knihy v prípade, že zostavená účtovná závierka neposkytuje verný a pravdivý obraz,
táto je obmedzená časom. Účtovná závierka za účtovné obdobie, v ktorom je potrebné vykonať opravy,
ešte nemôže byť schválená. Ak teda žalobca chcel robiť zmeny po schválení účtovných závierok, lebo
mal za to, že údaje neboli porovnateľné, mohol a mal využiť inštitút poznámky v účtovnej závierke z
toho účtovného obdobia, v ktorom túto nezrovnalosť zistil, tak ako to predpokladá § 16 ods. 11 zákona

o účtovníctve. Keďže tak neurobil, porušil § 17 zákona o účtovníctve, čo je podľa § 38 ods. 1 písm. i)
zákona o účtovníctve samostatným dôvodom na sankcionovanie podnikateľského subjektu.

25. V kontexte týchto ustanovení treba vnímať aj závažnosť konania žalobcu. Podľa § 7 ods. 1 zákona
o účtovníctve: účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a

pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej
jednotky. Vernosť a pravdivosť obrazu o podnikateľskom subjekte predstavujú nosné princípy pre
zostavovanie účtovnej závierky a zároveň cieľ účtovníctva (podobne aj BALÁŽ, O. Zákon o účtovníctve
- komentár, § 7. Uverejnené v ASPI pod ID: ASPI_ID KO431_a2002SK). Účtovná závierka je podľa §
17 ods. 1 zákona o účtovníctve prvá veta štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom

účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú. Otváranie účtovných kníh a zmena
účtovnej závierky po jej schválení teda inými slovami znamená, že skutočnosti, ktoré už boli predmetom
účtovníctva, nezodpovedali zákonným atribútom - neposkytovali verný a pravdivý obraz o finančnej
situácii podnikateľského subjektu. Tieto skutočnosti potom nemohli byt relevantným podkladom pre
ekonomické rozhodnutia iných subjektov, pretože narušili právnu istotu používateľov účtovnej závierky,

resp. Registra účtovných závierok, ktorý má slúžiť na zabezpečenie transparentnosti a dostupnosti
finančných informácií o danom podnikateľskom subjekte.

26. Kasačný súd preto uznáva záver prvostupňového orgánu, že zverejnenie opakovane schválenej
účtovnej závierky, ktorá nezodpovedala reálnemu stavu, mohlo mať za následok, že používatelia

účtovnej závierky - používatelia Registra účtovných závierok nezískali potrebné informácie, resp.
získali mylné informácie na vytvorenie si úsudku o finančnej situácii žalobcu. To, že nesprávnosti v
účtovnej závierke mali byť jej opätovným schválením napravené, nemôže byť posúdené ako relevantná
skutočnosť, ak by k tejto náprave aj došlo. Relevantné z hľadiska viny žalobcu je len to, že iné subjekty
nemali prístup k reálnym finančným informáciám o hospodárení žalobcu. Nie je pri tom dôležité, či k

vplyvu na obchodných partnerov aj došlo, ale že k nemu dôjsť mohlo. Sťažnostný bod o neexistencii
veriteľov, ktorí by mohli byť nesprávnymi účtovnými závierkami dotknutí, preto kasačný súd vyhodnotil
ako nedôvodný.

27. Argumentačná línia žalobcu, že si povinnosť opravy účtovnej závierky splnil dobrovoľne, nemôže

obstáť. Žalobca poukázal na opatrenia žalovaného, ktoré boli prijaté za účelom správneho ukladania
účtovných závierok do Registra účtovných závierok, pretože do 31. júla 2020 nemalo uloženú
účtovnú závierku 26 726 podnikateľských subjektov. Kasačný súd tento sťažnostný bod vyhodnotil ako
nedôvodný, pretože v prípade žalobcu nešlo o neuloženie účtovnej závierky, ale o opätovné uloženie inejúčtovnej závierky. Žalobca tiež poukazoval na to, že v jeho prípade bol sankcionovaný za nezostavenie
účtovnej závierky. Tento záver však nie je správny. Žalobca bol sankcionovaný za to, že účtovná závierka
nenapĺňala atribút zrozumiteľnosti.

28. Ak by však aj išlo o prípady skutkovo podobné s prípadom žalobcu, na vyvodenie
administratívnoprávnej zodpovednosti a výšku pokuty nemôže mať vplyv to, že podobné nezrovnalosti
v účtovných závierkach mali aj iné podnikateľské subjekty. Jednou zo zásad ukladania trestu podľa
Trestného zákona, ktorá sa v zmysle § 195 písm. d) SSP aplikuje aj pri správnom trestaní, je

jeho individualizácia. Z dikcie § 34 ods. 4 Trestného zákona je nesporné, že pri určovaní sankcie
treba prihliadať výlučne na okolnosti daného prípadu, najmä na povahu a závažnosť porušenia,
jeho následky, osobu, ktorá delikt spáchala a jej majetkové pomery. Komparácia s inými subjektami
by teda bola v priamom rozpore s touto zásadou, pretože by sa výška pokuty fakticky odvíjala
od konania iných. Porušenie zákona o účtovníctve inými subjektami preto nemôže ospravedlniť ani
znížiť závažnosť jeho porušenia žalobcom. Orgány verejnej správy sú povinné zabezpečiť individuálne

a spravodlivé sankcionovanie konkrétneho protiprávneho konania, po zohľadnení konkrétnych
okolností prejednávaného prípadu. Úlohou orgánov verejnej správy teda nie je porovnávať správanie
podnikateľských subjektov vo všeobecnosti a vytvoriť akýsi stred, ktorý by mal slúžiť ako meradlo pri
vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k účastníkom konania v jednotlivých,
samostatných správnych konaniach. Podstatné pre vyslovenie viny je posúdiť, či práve ten konkrétny

účastník konania, voči ktorému bolo začaté správne konanie, porušil zákonom ustanovenú povinnosť,
v akej miere a s akými následkami. Práve týmto postupom sa potom napĺňa aj požiadavka primeranosti
uloženého trestu. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4/To7/2013, z 13. mája 2014:
individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť
v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

29. Samotný zákon o účtovníctve stanovuje mantinely, ktoré je treba pri určovaní výšky pokuty dodržať.
Ostatné kritériá vyplývajú zo zásad správneho trestania, pričom tieto prvostupňový orgán aplikoval
a svoje úvahy žalobcovi priblížil. Dodržanie týchto aspektov a odôvodnenie postupu konajúceho
orgánu v konkrétnom prípade je plnohodnotnou garanciou rovnakého a spravodlivého zaobchádzania s

účastníkmi správneho konania, bez potreby osobitného dokazovania, že výpočet pokuty bol identický,
resp. podobný ako v iných prípadoch.

30. Ani sťažnostný bod o výške pokuty nemohol kasačný súd vyhodnotiť ako dôvodný. Správny súd
sa dostatočne vysporiadal s jej posúdením. Prvostupňový orgán aj žalovaný vysvetlili výpočet i výšku

uloženej pokuty korektným aplikovaním § 38 ods. 2 písm. b) a c) zákona o účtovníctve. Podľa § 38 ods.
2 písm. b): daňový úrad uloží pokutu za správny delikt podľa odseku 1 písm. b) až f) do 2 % z celkovej
sumy majetku vykázanej 1. v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom
o položky podľa § 26 ods. 3; najviac však 1 000 000 eur, 2. vo výkaze o majetku a záväzkoch zostavenom
za kontrolované účtovné obdobie; najviac 1 000 000 eur. Podľa § 38 ods. 2 písm. c): daňový úrad uloží

pokutu za správny delikt podľa odseku 1 písm. h) až m) do 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej 1.
v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods.
3; najviac však 100 000 eur, 2. vo výkaze o majetku a záväzkoch zostavenom za kontrolované účtovné
obdobie; najviac však 100 000 eur. Podľa súvahy účtovnej závierky za rok 2016 bol prvostupňovým
orgánom zistený majetok netto žalobcu vo výške 1 588 539,- EUR. Keďže § 38 ods. 2 písm. b) a c)

vymedzuje rozsah pokuty do 2% z takto zisteného majetku, maximálna možná horná hranica sadzby
pokuty predstavovala 31 770,78,- Eur.

31. Podľa § 155a ods. 1 daňového poriadku: Tomu, kto sa dopustil viac ako jedného správneho deliktu
podľa tohto zákona, ak ide o správny delikt, za ktorý sa ukladá pokuta, ktorej výšku možno určiť v

rámci ustanoveného rozpätia, správca dane, ktorý je oprávnený uložiť pokutu, ak je to účelné a možné,
uloží úhrnnú pokutu podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na správny delikt s najvyššou hornou
hranicou sadzby pokuty; ak sú za také viaceré správne delikty horné hranice sadzieb pokút rovnaké,
úhrnná pokuta sa uloží podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na jeden z nich. Úhrnná pokuta sa
uloží najmenej vo výške najvyššej dolnej hranice sadzby pokuty ustanovenej za správny delikt z tých

správnychdeliktov,ktorýchsadopustil.Podľa§155aods.2daňovéhoporiadku:Uloženieúhrnnejpokuty
spôsobom podľa odseku 1 sa uplatní primerane pri uložení pokút za správne delikty, ktoré sú porušením
osobitného predpisu (odkaz na zákon o účtovníctve). Vzhľadom na to, že žalobca spáchal viac ako
jeden správny delikt, pričom v danom prípade nemožno určiť najvyššiu dolnú hranicu sadzby pokuty,prvostupňový orgán odrážajúc sa od sumy 31 770,78,- Eur, uložil žalobcovi pokutu vo výške 8 000,-
EUR, teda 25% z maximálnej možnej sadzby.

32. Kasačný súd nemôže inak ako prisvedčiť správnemu súdu, ale i žalovanému, že táto suma je v plnej
miere zákonná, a zároveň sa javí ako zohľadňujúca okolnosti prejednávaného prípadu. Samotný spôsob
výpočtu stanovený zákonodarcom predpokladá, že pokuty ukladané na podklade tohto ustanovenia
variujú od prípadu k prípadu. Je pravdou, že prvostupňovému orgánu bolo týmto ustanovením zverené
pomerne široké diskrečné oprávnenie. Dôležité je však povedať, že diskrécia umožňuje ukladať

sankcie v závislosti od závažnosti konania, následkov tohto konania a ich rozsahu. Reflektovaním
týchto aspektov kasačný súd uznáva, že pokuta uložená žalobcovi predstavuje, v zásade, len zlomok
maximálnej možnej sadzby. S ohľadom na majetok žalobcu a charakter porušenia zákona o účtovníctve,
uložená pokuta neprekračuje ani primeranosť. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdeniami žalobcu o jej
šikanóznej povahe, a to ani v porovnaní s ostatnými uloženými pokutami. Žalobca navyše nepreukázal,
že by výška uloženej pokuty bola neprimeraná vo vzťahu k nemu samotnému. Neprimeranosť výšky

uloženej pokuty opieral o „bežnú prax ostatných daňových subjektov“, čo na jej moderáciu nepostačuje.
Naopak, z druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že k 31. decembru 2020 žalobca vykázal stav na
finančných účtoch v sume 42 118,00,- EUR, pričom stav majetku netto žalobcu bol k rovnakému dňu vo
výške 6 000 253,00,- EUR. Možno len súhlasiť s názorom žalovaného, prevzatým i správnym súdom,
že pokutu vo výške 8 000,- EUR vo vzťahu k vyššie vyčíslenému majetku nemôže žalobca považovať

za likvidačnú.

33. V tejto súvislosti kasačný súd nemohol svoje rozhodnutie oprieť ani o štatistické údaje o priemernej
výške uložených pokút. Diskrečné oprávnenie orgánov verejnej správy je dané z?dôvodu, aby v?každej
jednej veci bol trest ukladaný so zreteľom na konkrétnosti prípadu, s?prihliadnutím na skutkové okolnosti

a?osobu páchateľa, s?cieľom zabezpečiť naplnenie účelu trestu, vrátane jeho prevýchovnej funkcie
(podobne Burda, E. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2010, s. 283-288).

34. Z údajov o výškach pokút predložených žalobcom nebolo možné zistiť, že by sa týkali prípadov

skutkovo a právne zhodných s prípadom žalobcu. Rovnako ani všeobecne koncipované, ničím
nepodložené podozrenia žalobcu o účelovosti vykonanej kontroly s diskriminačným pozadím kasačný
súd nemohol vyhodnotiť ako spôsobujúce nezákonnosť vydaných rozhodnutí. Kasačný súd však pre
úplnosť zdôrazňuje, že ani keby žalobcom predkladané údaje boli bývali vychádzali z porušenia
rovnakých ustanovení zákona o účtovníctve, nezakladala by výška pokuty sama osebe dôvod

pre konštatovanie nezákonnosti. Dôvodom je práve vyššie uvedená, zákonodarcom predpokladaná
diferenciácia medzi posudzovanými prípadmi, odrážajúc sa od majetku kontrolovaných podnikateľských
subjektov a počtu nimi spáchaných správnych deliktov na danom úseku. Hoci kasačný súd pripúšťa,
že legitímne očakávania predpokladajú určitú istotu účastníkov konania, že o ich veci bude rozhodnuté
obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania nemožno absolutizovať, najmä

nie v prípadoch, kde je orgánu verejnej správy daná diskrečná právomoc (podobne napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Stk/11/2022, z 26. októbra 2022).

35. Striktne vzaté, ak by prvostupňový orgán chcel uškodiť žalobcovi, mohol by, vzhľadom na
zákonom o účtovníctve stanovené maximum, uložiť niekoľkonásobne vyššiu pokutu. Skutočnosť,

že tak neurobil, nasvedčuje rešpektovaniu nevyhnutnosti, miernosti a vyváženosti pri vyvodzovaní
administratívnoprávnej zodpovednosti.

36. Kasačný súd uzatvára, že rozhodnutia orgánov verejnej správy dali dostatočnú odpoveď na to, prečo
vyvodili administratívnoprávnu zodpovednosť voči žalobcovi a aké skutočnosti zohľadňovali pri výške

uloženej pokuty. Uložená pokuta nie je šikanózna, pretože je uložená v medziach zákona o účtovníctve
a daňového poriadku. Správny súd sa vyčerpávajúco zaoberal každým žalobným bodom žalobcu a
aplikáciou relevantných zákonných ustanovení dospel k záveru, ktorý sa zhoduje so závermi kasačného
súdu. Kasačná sťažnosť preto bola v celom rozsahu vyhodnotená ako nedôvodná.

37. Kasačný súd na záver uvádza, že rozhodol rovnako ako v prípade konania vedeného na tunajšom
súde pod sp. zn. 4Stk/10/2024; rozsudok kasačného súdu sp. zn. 4Stk/10/2024 z 21. mája 2025
vychádzal z podobného skutkového stavu, za účasti rovnakých účastníkov konania.“K porušeniu zásady ne bis in idem

18. Zásada ne bis in idem predstavuje zákaz dvojitého, resp. opakovaného potrestania tej istej osoby za

ten istý skutok. Jedná sa o zásadu normatívne zakotvenú tak vo vnútroštátnej [napr. čl. 50 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky, § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 písm. e) a g) Trestného poriadku] ako i medzinárodnej
právnej úprave [napr. čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), čl. 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,
čl. 50 Charty základných práv Európskej únie alebo čl. 54 Schengenského dohovoru].

19. Hoci je zásada ne bis in idem typickou trestnoprávnou zásadou, je potrebné ju aplikovať aj na
správne trestanie, a to buď s odkazom na čl. 6 Dohovoru alebo v zmysle § 195 písm. c) SSP. Pod
trestným obvinením upraveným v čl. 6 Dohovoru sa totiž rozumie aj správny delikt [v širšom slova zmysle
vymedzenom v § 194 SSP ako priestupok, (iný) správny delikt a sankcia za iné podobné protiprávne
konanie] za splnenia troch tzv. Engelovských kritérií, z ktorých rozhodujúcim je v zásade to tretie,

týkajúce sa druhu a stupňa závažnosti hroziacej sankcie. Znenie § 195 písm. c) SSP zasa predstavuje
zákonodarcom ustanovenú „procesnú skratku“, na podklade ktorej sa na správne trestanie použijú aj
zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie,
pričom zásada ne bis in idem takúto povahu nesporne má.

20. Aplikácia zásady ne bis i idem je spojená s kumuláciou dvoch podmienok, a to totožnej osoby a
totožného skutku.

21. Kasačný súd porovnal sťažovateľom namietané rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorými bol
tento sankcionovaný, pričom zistil, že pre uplatnenie zásady ne bis in idem nebola naplnená druhá

podmienka spočívajúca v totožnosti skutku.

22. V poradí prvým vydaným rozhodnutím (rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca č.
102291780/2021/2020 zo 16.11.2021 v spojení s odvolacím rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 100465402/2022 z 13.3.2022, voči ktorému bola žaloba zamietnutá rozsudkom

Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/129/2022-120 z 19.6.2024 a kasačná sťažnosť žalobcu
bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Stk/12/2024 z
29.10.2025) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu podľa § 38 ods. 1 písm. f)
a i) zákona o účtovníctve, ktorého sa dopustil tým, že nevedením účtovníctva v súlade so zákonom o
účtovníctve nesprávne vykázal skutočnosti v účtovnej závierke za účtovné obdobie roka 2016.

23. V poradí druhým vydaným rozhodnutím (rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská
Bystrica č. 100437727/2022 z 8.3.2022 v spojení s odvolacím rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 101677262/2022 z 6.6.2022, voči ktorému bola podaná žaloba zamietnutá
rozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/215/2022 - 189 z 19.6.2024 a kasačná

sťažnosť žalobcu bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Stk/10/2024 z 21.5.2025) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správnych deliktov podľa § 38
ods. 1 písm. i) a e) zákona o účtovníctve, ktorých sa dopustil tým, že v kontrolovanom účtovnom období
roku 2017 nedodržal ustanovenie § 17 zákona o účtovníctve a neviedol účtovníctvo podľa § 8 zákona o
účtovníctve a toto porušenie malo vplyv na nesprávne vykázanie skutočností v účtovnej závierke.

24. V poradí tretím vydaným rozhodnutím je prvostupňové rozhodnutie v spojení s rozhodnutím
žalovaného, ktorými bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu podľa § 38 ods. 1
písm. c) a f) zákona o účtovníctve, ktorých sa dopustil tým, že schválenú účtovnú závierku za obdobie
od 1.1.2018 do 31.12.2018 uložil do registra účtovných závierok až dňa 15.10.2021, t. j. po lehote

ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ktorý ukladá povinnosť uložiť schválenú účtovnú
závierku za účtovné obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 najneskôr do jedného roka po skončení
účtovného obdobia, a teda neviedol účtovníctvo podľa § 8 zákona o účtovníctve a toto porušenie malo
vplyv na nesprávne vykázanie skutočností v účtovnej závierke.

25. Z uvedeného je celkom zjavné, že v každom z uvedených prípadov sa jedná o odlišný skutok, pričom
táto odlišnosť je zrejmá nielen z vymedzenia porušených zákonných povinností, ale i z obdobia, v ktorom
sa uvedené protiprávne konanie sťažovateľa uskutočnilo.26. Rozhodnutím žalovaného preto nemohlo dôjsť k porušeniu zásady ne bis in idem, a teda ani správny
súd v napadnutom rozsudku pri posudzovaní a vyhodnocovaní tohto žalobného bodu nepochybil.

K nedostatočnému odôvodneniu administratívnych rozhodnutí

27. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia
žalovaného, jednalo sa o všeobecnú a bližšie nekonkretizovanú námietku, v rámci ktorej nebolo bližšie
špecifikované skutočnosti, s ktorými sa orgány verejnej správy v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite

nevysporiadali.

28. Podľa názoru kasačného súdu boli pritom tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie
žalovaného odôvodnené akceptovateľným spôsobom, pričom samotná skutočnosť, že sťažovateľ so
závermi týchto rozhodnutí nesúhlasil, neznamená, že tieto neboli dostatočne odôvodnené. Kasačný súd
preto ani tento sťažnostný bod nevyhodnotil ako dôvodný.

V.
Záver

29. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej

sťažnosti spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1
písm. g) SSP. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

30. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP
tak, že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal a to:

- sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario z dôvodu jej neúspechu v konaní,
- žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí
(§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup.

31. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.