Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/58/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201258
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L Racing s.r.o., so sídlom Osloboditeľov 569, Krásnohorské
Podhradie, IČO: 36 375 616, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Rudohradskou, so sídlom
Jantárová 2442/30, Košice - mestská časť Juh, IČO: 35 567 571, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: 101576582/2019 z 28. júna 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/205/2019-153 z 31. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017, o výsledkoch ktorej vyhotovil Protokol z daňovej
kontroly č. 102295967/2018 z 22. novembra 2018 (ďalej len „protokol“).
2. Správca dane následne na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho
konania vydal rozhodnutie č. 100457459/2019 z 18. februára 2019 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„daňovýporiadok“),vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 160.947,08 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie
obdobie august 2017. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že na základe zistených
skutočností a hodnotení dôkazov zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane, čím podľa
správcu dane porušil § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Správca

dane uviedol, že skúmal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov a dôvodom nepriznania práva
na odpočítanie dane žalobcovi bolo spochybnenie reálnosti služieb na základe štyridsiatich troch faktúr
vystavených deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou admass SK s.r.o. (ďalej len „admass SK“).
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
preskúmavaným rozhodnutím č. 101576582/2019 z 28. júna 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“)
tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom

4. Správnou žalobou z 18. septembra 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného. Zároveň sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a priznania práva na
úplnú náhradu trov konania. Žalobca namietal neúplné a nesprávne skutkové zistenia orgánov finančnej
správy, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.5. Správca dane podľa názoru žalobcu odoprel vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní
vyplývajúcich z vyjadrenia zo 4. januára 2019 k zisteniam uvedeným v protokole, čím porušil § 68 ods. 3
daňového poriadku. Keďže žalobca očakával, že správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykoná

navrhovanédôkazy,nemaldôvoddohodnúťsosprávcomdanedeňprerokovaniapripomienokadôkazov
ním predložených a až v prípade, pokiaľ by k dohode nedošlo, mohol a mal určiť deň ich prerokovania
správca dane.
6. Žalobca považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ako aj protokolu vo vzťahu k vyrubeniu
rozdielu DPH za nedostatočné a neobjektívne, keď k jednotlivým faktúram bolo skonštatované, že

obsahujú iba všeobecné odôvodnenie bez uvedenia konkrétnych skutočností vzťahujúcich sa na
jednotlivé faktúry. Za všeobecné považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia aj z dôvodu, že
toto obsahovalo len citácie zákona, vrátane ustanovení o dôkaznom bremene žalobcu v rozpore s
judikatúrou.
7. Za podstatné porušenie svojich procesných práv považoval žalobca neakceptovanie jeho návrhu na
vypočutie ako svedka bývalého konateľa spoločnosti admass SK tak, aby mohol byť prítomný pri tejto

svedeckej výpovedi a klásť svedkovi otázky. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
uviedol, že výsluch tohto svedka nebol v konaní potrebný, keďže by nemohol privodiť pre žalobcu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci a v rámci vyrubovacieho konania „pracoval“ s výpoveďou dotknutého
svedka vykonanou v inom daňovom konaní. Žalobcovi tak nebolo umožnené byť pri vypočutí prítomný a
klásť svedkovi otázky, čím boli podľa žalobcu porušené § 24 ods. 4, § 25 ods. 4 a § 63 ods. 3 daňového

poriadku.
8. Ďalej žalobca namietal, že správca dane ako aj žalovaný vychádzali aj zo záverov z protokolov
týkajúcich sa daňových kontrol u iných daňových subjektov, avšak žalobca nimi nedisponoval a nemal
možnosť sa týchto daňových konaní zúčastniť, ani klásť svedkom otázky. Zároveň sa podľa žalobcu
na zistenia obsiahnuté v protokoloch z iných daňových konaní týkajúcich sa iných daňových subjektov

vzťahuje daňové tajomstvo a nie je možné ich použitie v rámci daňovej kontroly vykonanej u žalobcu,
pretože by došlo k porušeniu a vyzradeniu daňového tajomstva a takto získaný dôkaz by bolo nutné
považovať za nezákonný.
9. Žalobca uviedol, že v rámci svojej dôkaznej povinnosti predložil všetky potrebné doklady, ktorými
disponoval a preukázal splnenie podmienok podľa § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 2 písm.

a) zákona o DPH. Pokiaľ mal správca dane pochybnosti o existencii zdaniteľného plnenia, či o jeho
dodaní deklarovaným dodávateľom (spoločnosť admass SK), dôkazné bremeno v tomto rozsahu znášal
práve správca dane a nemohol dôkaznú povinnosť presunúť na žalobcu. Podľa žalobcu skutočnosť, že
mal správca dane v prípade predložených faktúr dôvodné pochybnosti ešte neznamená, že jeho závery
zodpovedajú realite, a to až do času, kým nie sú tvrdenia správcu dane v tomto smere jednoznačne

preukázané. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu je podľa žalobcu v
rozpore so zákonom.
10. Za irelevantné považoval žalobca zistenia správcu dane ohľadom zmien a transformácií týkajúcich
sa dodávateľa (spoločnosti admass SK) z dôvodu zlúčenia v rade iných spoločností, keďže tieto nastali
až po čase realizácie kontrolovaných zdaniteľných plnení. Ani skutočnosť, že dodávateľ nepredložil

správcovi dane svoje účtovníctvo, sama o sebe nič nepreukazuje a uvedené žalobca ani nemal možnosť
ovplyvniť. Dodávateľská spoločnosť admass SK potvrdila uskutočnenie zdaniteľných plnení pre žalobcu
ako kontrolovaný daňový subjekt v zmysle predmetných faktúr.
11. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5S/205/2019-89 z 9. decembra 2019 zamietol návrh
žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Na základe § 3 ods. 3 písm. b) zákona č.

151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k prechodu
výkonu správneho súdnictva z Krajského súdu v Bratislave na Správny súd v Bratislave. Správny súd
v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-5S/205/2019-153 z 31. júla 2024 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

12. Správny súd po preskúmaní rozhodnutí a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov
žalovaného a správcu dane dospel k záveru, že daňové orgány postupovali v súlade so zákonom,
dostatočne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutia odôvodnili jasne, zrozumiteľne, presvedčivo a pri
zohľadnení všetkých skutočností kontrolovaného obdobia august 2017.
13. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcou sa konania správcu dane v rozpore s

§ 68 ods. 3 daňového poriadku. Žalobca využijúc svoje právo podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku
sa podaním z 2. januára 2019, doručeným správcovi dane dňa 4. januára 2019, vyjadril k protokolu a
zároveň navrhol doplnenie dokazovania. Správca dane následne žalobcu podľa § 20 ods. 1 daňového
poriadku predvolal na ústne pojednávanie v súvislosti s prerokovaním pripomienok a námietok na 7.februára 2019, avšak na toto prerokovanie sa žalobca nedostavil. V ten istý deň (t. j. 7. februára 2019) bol
správcomdanetelefonickykontaktovanýkonateľžalobcu,ktorýuviedol,žesanaprerokovanienedostaví
a vzdáva sa možnosti podané pripomienky k protokolu prerokovať s odôvodnením, že „by to na veci

nič nezmenilo“. Podľa správneho súdu správca dane pred vydaním protokolu ako aj následne, až do
času vydania prvostupňového rozhodnutia, v plnej miere zachoval žalobcovi jeho práva vyplývajúce z
daňového poriadku, žalobca bol o postupe správcu dane ohľadne prerokovania námietok a pripomienok
k protokolu riadnym spôsobom oboznámený, pričom na prípadné procesné nezrovnalosti mal možnosť
poukázať už v administratívnom konaní. O určenom termíne prerokovania pripomienok a námietok

bol vopred informovaný dostatočne dlhý čas na to, aby správcovi dane oznámil, že určený termín mu
nevyhovuje, pričom dôvodom nedostavenia sa žalobcu na stanovený termín bola výlučne neochota
konateľa žalobcu dostaviť sa na predvolanie, pretože „by to na veci nič nezmenilo“.
14. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu o nedostatočnom a neobjektívnom
odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k jednotlivým faktúram - správca dane jednotlivé
faktúry popísal na str. 25 až 28 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ich presným číselným a

interným označením, dátumom dodania, predmetom plnenia ako aj sumou rozdelenou na základ dane
a na daň z pridanej hodnoty. Ďalej uviedol, že skutkové a právne dôvody pre dorubenie DPH sú vo
vzťahukvšetkýmfaktúramdodávateľaadmassSKrovnaké-žalobcanepreukázalvovzťahukžiadnemu
zdaniteľnému plneniu uvedenému na predmetných 43 faktúrach, že mu predmet dane bol dodaný, resp.
že tento dodal dodávateľ na nich uvedený a nepreukázal ani priame a bezprostredné spojenie prijatých

zdaniteľných plnení s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi žalobcu, čím nesplnil podmienky § 49 ods.
1 a 2 zákona o DPH. Daňové orgány zistené skutkové okolnosti obsahovo obšírne a vyčerpávajúco
popísali, pričom na tieto zistenia aplikovali relevantnú právnu úpravu a dospeli pritom k správnemu,
riadnym spôsobom odôvodnenému právnemu záveru vo veci.
15. K namietanému nezákonnému prenosu dôkazného bremena správny súd uviedol, že dôkazné

bremeno vzhľadom na podstatu zistení primárne zaťažovalo žalobcu, ktorý mal relevantným spôsobom
preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH. Žalobca však
nepredložilsprávcomdanepožadovanédokladyaninaopakovanévýzvyanepredložilaniiné,správcom
dane nešpecifikované doklady, ktoré by preukazovali reálne dodanie služieb a tovarov, a preto neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie dôvodného uplatnenia práva na odpočet DPH.

16. Vo vzťahu k námietke nevykonania výsluchu konateľa admass SK, pána Jozefa Pitka, správny súd
z administratívneho spisu zistil, že správca dane upovedomil žalobcu o tom, že na žiadosť samotného
pána Pitka bude jeho výsluch vykonaný dožiadaným Daňovým úradom Košice. Tento výsluch sa mal
uskutočniť dňa 10. októbra 2018, o čom bol upovedomený aj žalobca. Svedok dňa 9. októbra 2018
telefonicky informoval Daňový úrad Košice, že sa z dôvodu práceneschopnosti výsluchu nezúčastní.

Správca dane opakovane predvolal svedka na výsluch na 15. novembra 2018, o čom bol informovaný
aj žalobca. Pán Pitko znovu telefonicky informoval správcu dane o nemožnosti jeho účasti z dôvodu
práceneschopnosti. Na základe uvedeného Daňový úrad Košice uviedol, že sa mu nepodarilo svedka
vypočuť. Následné rozhodnutie správcu dane o nevykonaní samostatného výsluchu svedka v rámci
predmetnej daňovej kontroly a použitie zápisníc z iných výsluchov totožného svedka k obchodnej

činnosti spoločnosti admass SK, ktoré boli vykonané v rámci iných daňových kontrol, bolo podľa
správneho súdu v súlade s procesnými možnosťami dokazovania, ktoré správcovi dane poskytuje zákon
17. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu k protokolom vyhotoveným v
súvislosti s daňovými kontrolami iných daňových subjektov, keďže tieto tvoria súčasť predloženého
administratívneho spisu, do ktorého mal žalobca právo nahliadať a informácie vyplývajúce z ich obsahu

boli súčasťou protokolu z vykonanej daňovej kontroly, ku ktorému sa žalobca vyjadroval. K namietanému
porušeniu daňového tajomstva správny súd uviedol, že žalobca bol poučený v zmysle § 11 ods. 3
daňového poriadku o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto
povinnosti.
18. Ku zisteným skutočnostiam, ktoré sa priamo netýkali žalobcu, správny súd zdôraznil, že tieto tvorili

len súčasť celkovo zisteného skutkového stavu, pričom nemožno tvrdiť, že sa jednalo o skutočnosti
kľúčové pre nepriznanie práva žalobcu na odpočet DPH.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
19. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), f) SSP. Navrhol, aby kasačný súd vydal rozhodnutie,

ktorým zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie.
20. Sťažovateľ opakovane namietal porušenie § 68 ods. 3 daňového poriadku s argumentáciou, že
nakoľko nepredpokladal, že správca dane nevykoná doplnenie dokazovania, nemal dôvod navrhovať
správcovi dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov pred ich uskutočnením. Až v prípade, ak by sasťažovateľ nedohodol so správcom dane na dni prerokovania, mal správca dane určiť deň prerokovania
pripomienok.
21. Sťažovateľ opakovane namietal aj nevypočutie bývalého konateľa spoločnosti admass SK pána

Jozefa Pitka ako svedka. Daňový poriadok garantuje daňovému subjektu právo byť prítomný pri
vypočutí svedka a klásť mu otázky, čo bolo sťažovateľovi odopreté. Daňový úrad Košice síce vypočul
Jozefa Pitka ako svedka v rámci daňovej kontroly spoločnosti admass SK, avšak o tomto vypočutí
nebol sťažovateľ vopred upovedomený. Správca dane nevykonal žiadne dokazovanie v zmysle návrhu
daňového subjektu vo vyrubovacom konaní a ani nedoplnil dokazovanie tak, aby primerane zdôvodnil

svoj záver o porušení zákona o DPH a nepriznaní práva na odpočítanie dane.
22. Sťažovateľ mal za to, že správca dane bol na základe jeho vyjadrenia k protokolu povinný v
rámci vyrubovacieho konania vykonať dokazovanie, ktorého nevykonaním došlo podľa sťažovateľa k
porušeniu § 63 ods. 3 daňového poriadku.
23.Sťažovateľuviedol,ževšetkydokladykvýkonudaňovejkontrolyzazdaňovacieobdobieaugust2017
predložil v priebehu daňovej kontroly. Porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku sťažovateľ vzhliadol

v tom, že správca dane iba všeobecne konštatoval, že sťažovateľ dôkazy nepredložil. Odôvodnenie
rozdielu dane považoval sťažovateľ za nedostatočné, pričom mal za to, že je potrebné odôvodnenie vo
vzťahu ku každej zo sporných faktúr; protokol obsahuje iba všeobecné odôvodnenie.
24. Sťažovateľ nesúhlasil s tvrdením správcu dane o neunesení jeho dôkazného bremena, nakoľko
správcadanesťažovateľovipripísaldôkaznúnúdzuzaskutočnosti,ktorénetvorilijehodôkaznébremeno

a závery správcu dane vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi admass SK nemali podľa sťažovateľa
oporu vo vykonanom dokazovaní. Mal za to, že správca dane mal jednoznačným spôsobom preukázať
skutočnosti vo vzťahu k jeho pochybnostiam.
25. Sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/47/2017
vo vzťahu k správnej úvahe a sp. zn. 1Sfk/52/2021 k nemožnosti odmietnuť odpočítanie dane pri

deklarovanom dodaní tovaru v rámci subdodávateľského reťazca, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C 277/14 GST-PPHU STEHCEMP k nepreukázaniu skutočného dodávateľa tovaru a nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 a sp. zn. I. ÚS 627/2022 k neúmernému
prenášaniu dôkazného bremena. Postup správcu dane a žalovaného mal za rozporný s uvedenými
rozhodnutiami.

26.Žalovanývovyjadreníkukasačnejsťažnostiz28.októbra2024navrholkasačnúsťažnosťzamietnuť.
Podľa žalovaného neboli zo strany sťažovateľa správcovi dane predložené také dôkazy a doklady, ktoré
by preukazovali dodanie deklarovaným spôsobom. Sťažovateľ nepredložil žiadne vecné dôkazy ani k
jednej faktúre, k plneniam a ani k osobám, ktoré mali plnenia realizovať/vykonávať a súvisiace závery
správneho súdu podľa žalovaného sťažovateľ nevyvrátil.

27. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“) 21. novembra 2024. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do ôsmeho senátu
Najvyššieho správneho súdu, ktorý koná v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr.
Rastislav Dlugoš, PhD. a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite
Filovej.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

29. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v predmetnom prípade, bolo, či
sťažovateľ dostatočným spôsobom preukázal splnenie podmienok odpočítania dane, a teda či uniesol
svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní, ktoré na ňom spočinulo v primeranom rozsahu. Zo strany
kasačného súdu bolo potrebné zaujať právny názor predovšetkým k otázke splnenia hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie DPH zo strany sťažovateľa, k procesu výkonu daňovej kontroly a k procesu

dokazovania.
30. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli právne obdobné,
skutkovo súvisiace veci identických účastníkov konania, týkajúce sa iných zdaňovacích období a
v podstate rovnakého skutkového stavu. V uvedených konaniach Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky rozhodol napríklad rozsudkami sp. zn. 4Sfk/7/2025 z 20. marca 2025 (deklarované dodanie

služieb totožným dodávateľom admass SK, zdaňovacie obdobie apríl 2017), sp. zn. 5Sfk/29/2024 z
30. septembra 2025 (deklarované dodanie služieb totožným dodávateľom admass SK, zdaňovacie
obdobie september 2017) a sp. zn. 2Sfk/58/2023 z 26. novembra 2024 (deklarované dodanie služiebdodávateľom Focus JP s.r.o., zdaňovacie obdobie jún 2018) a argumentáciu sťažovateľa vyhodnotil ako
nedôvodnú.
31. Kasačný súd tak v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/7/2025 z 20. marca 2025 (zdaňovacie obdobie apríl 2017). S
týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v podstatnom rozsahu stotožňuje, poukazuje naň
a v príslušnom rozsahu ho uvádza (s prípadnými upresneniami v hranatých zátvorkách).
„64. Všeobecne je možné konštatovať, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty
splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie
splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva
správca dane, pričom však daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.
65. Sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017 [v predmetnej veci
zdaňovacie obdobie august 2017 - pozn. kasačného súdu] bol dôsledkom záveru správcu dane, že zo
strany daňového subjektu (sťažovateľa) nebolo preukázané prijatie tovarov a služieb podľa päťdesiatich

faktúr (označené ako č. 10170068 až 10170117) [v predmetnej veci štyridsiatich troch faktúr - pozn.
kasačného súdu]od na faktúrach uvedeného dodávateľa obchodnú spoločnosť admass SK s.r.o.
66. Predmetom plnenia podľa z uvedených faktúr mal byť tovar a služby súvisiace s prevádzkou
motorových vozidiel. Správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie
obdobie apríl 2017 [v predmetnej veci zdaňovacie obdobie august 2017 - pozn. kasačného súdu],

pretože vykonaným dokazovaním boli zistené porušenia § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
DPH“), nakoľko nebol reálne preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 v nadväznosti na § 8 a §
9 zákona o DPH z titulu dodania tovaru alebo služby v tuzemsku deklarovaným dodávateľom admass
SK s.r.o., a teda nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane.

67. Pokiaľ správca dane mal v konaní za preukázané, že spoločnosť admass SK s.r.o. nemala žiadnych
zamestnancov, nemala žiadny majetok a ani priestory na podnikanie, teda nedisponovala žiadnym
materiálno technickým vybavením, takéto zistenia samy o sebe neodôvodňujú odmietnutie práva na
odpočet dane. Kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ aj by nebolo plnenie poskytnuté sťažovateľovi
skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach, samotná takáto skutočnosť ešte nepostačuje

na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. (rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C
-18/13, bod 31, 32).
68. Daňové orgány pri vyrubovacom konaní majú na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré
závisí od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole.
69. Pokiaľ by sa v konaní nepreukázalo (k dôkaznému bremenu neskôr), že zdaniteľné obchody vôbec

prebehli, alebo by sa zistilo, že plnenia deklarované daňovým subjektom sa u neho nenachádzajú,
resp. nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, alebo z dôkazov produkovaných daňovým subjektom
nevyplýva existencia materiálneho plnenia, správca dane by mohol uzavrieť, že daňovému subjektu
tovar alebo služby neboli nikdy dodané. Zároveň by potom bolo namieste konštatovať, že daňový subjekt
preukazne nebol súčasťou reálnych plnení, z ktorých si uplatňoval odpočet dane. Za určitých okolností

by bolo možné tiež tvrdiť, že daňový subjekt bol súčasťou tvrdených obchodných vzťahov, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej (jediným) cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH
zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a daňovému subjektu by
bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH uplatnenej z dodávateľskej (prijatej) faktúry.
70. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak daňový subjekt bol

pritom súčasťou obchodu (alebo reťazca obchodov), v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna
z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti,
v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť daňovému subjektu právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že daňový
subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou

daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu
dodávateľského reťazca. (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében
a Dávid, čl. 50)71. Zo žalobou napadnutých rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány vychádzali z tvrdenia, že v daňovom
konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ nadobudol tovar a služby od dodávateľa označeného na
predložených faktúrach, z ktorých si v príslušných zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet

DPH. Tým, že sťažovateľ nepreukázal nadobudnutie tovarov a služieb, nesplnil podmienku práva na
odpočítanie dane podľa zákona o DPH. V danom prípade teda nešlo teda o situáciu, kedy by daňové
orgány tvrdili, že žalobcom boli prijaté tovary alebo služby, avšak deklarované plnenia v určitom ohľade
obsahovo nekorešpondujú.
72. „Danˇovy´ subjekt ma´ v danˇovom konani´ dve za´kladne´ povinnosti: povinnostˇ tvrditˇ a povinnostˇ

svoje tvrdenia doka´zatˇ. Forma´lne sa obe tieto povinnosti realizuju´ tak, zˇe danˇovy´ subjekt poda
´ riadne vyplnene´ danˇove´ priznanie (povinnostˇ tvrditˇ), pricˇom spolu s ni´m predlozˇi´ spra´vcovi
dane pi´somne´ doklady, ktore´ je podlˇa pra´vnych predpisov povinny´ viestˇ (do^kazna´ povinnostˇ).
Takto si danˇovy´ subjekt splni´ svoje povinnosti v danˇovom konani´, teda aj povinnostˇ do^kaznu´. Ak
vsˇak spra´vca dane pri preverovani´ uvedeny´ch pi´somny´ch podkladov preuka´zatelˇne spochybni
´ vierohodnostˇ, pravdivostˇ alebo u´plnostˇ do^kazov predlozˇeny´ch danˇovy´m subjektom, potom

mozˇno konsˇtatovatˇ, zˇe spra´vca dane splnil svoju do^kaznu´ povinnostˇ a v takom pri´pade je
opa¨tˇ len na danˇovom subjekte, cˇi predlozˇeni´m alebo navrhnuti´m dˇalsˇi´ch do^kazov vyvra´ti
spochybnenie jeho po^vodny´ch do^kazov spra´vcom dane. Ty´mto spo^sobom docha´dza v procese
dokazovania v danˇovom konani´ k presu´vaniu do^kazne´ho bremena medzi spra´vcom dane a danˇovy
´m subjektom, cˇo predstavuje prakticke´ vyjadrenie kombina´cie uplatnˇovania za´sady vyhlˇada´vacej

a za´sady prejednacej“ (rozhodnutie U´stavne´ho su´du Slovenskej republiky sp. zn. I. U´S 377/2018 zo
dnˇa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. U´S 401/09 zo dnˇa 16. decembra 2009).
73. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
74. Nepostacˇuje preto predlozˇitˇ faktu´ru a dodacie listy. Pokiaľ spra´vca dane nadobudne na za
´klade nedostatku predložených dôkazov alebo na základe v konaní vykonany´ch do^kazov do^vodnu
´ pochybnostˇ o uskutocˇneni´ deklarovane´ho zdanitelˇne´ho plnenia, je oprávnený vyzvať danˇovy´
subjektnapredlozˇeniedˇalsˇi´chdo^kazov.Ty´mtosanadaňovýsubjektprena´sˇado^kazne´bremeno.

Vsu´ladesvysˇsˇieuvedeny´mkasacˇny´su´dkonsˇtatuje,zˇepokialˇdaňovýorgánvdanˇovomkonani´
vzniesolpochybnostiosplneni´podmienokuplatnene´hopra´vanaodpocˇi´taniedane,bolodo^kazny´m
bremenom stˇazˇovatelˇa tieto pochybnosti vyvra´titˇ budˇ priamo predlozˇeni´m relevantny´ch do^kazov
alebo na´vrhom vykonania dˇalsˇi´ch do^kazov.
75. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane

je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či
predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou na faktúre je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nebolo uskutočnené, potom len formálna existencia faktúry, ako aj ďalších
listinnýchdôkazov,napr.dokladovozaplateníalebododacíchlistov,niejepredpokladompreodpočítanie

dane v zmysle zákona o DPH. Pri preukazovani´ je vy´znamny´ aj charakter zdanitelˇne´ho plnenia.
76. Odpočítanie dane je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania
zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie
dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky. Daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, odrážajú realizované plnenie.

Len pokiaľ nad všetky pochybnosti zodpovedá predložená faktúra reálnemu plneniu, možno akceptovať
na základe nej odpočítanie dane.
77. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že daňovým subjektom predložené písomnosti
naozaj odrážajú uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať
za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami môže dôvodne spochybniť, že

zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Správca dane
má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia a doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. V prípade, ak považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

78. Konateľ sťažovateľa správcovi dane počas daňovej kontroly uviedol, že obchodná činnosť
daňového subjektu je zameraná na stavbu a prevádzkovanie súťažných motorových vozidiel, reklamno-
propagačnú činnosť v oblasti automobilového športu. Konateľ sťažovateľa uviedol, že samotný
sťažovateľ nemá žiadnych zamestnancov, ale prenajíma si ich od obchodnej spoločnosti L sport s.r.o.,ktorej je konateľ sťažovateľa zamestnancom. Sťažovateľ nevlastní investičný majetok ani skladové
priestory, prenajíma si ich tiež od L sport s.r.o.
79. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane počas daňovej kontroly vykonal množstvo

úkonov, pričom sťažovateľ riadne neodpovedal už na základné požiadavky na preukázanie skutočností
majúcich vplyv na správne určenie dane, resp. na požiadavku preukázať existenciu dodaní uvedených
na vyššie spomenutých päťdesiatych faktúrach [v predmetnej veci štyridsiatich troch faktúrach - pozn.
kasačného súdu] vystavených sťažovateľovi spoločnosťou admass SK s.r.o.
80. Po oznámení o začatí daňovej kontroly vyzval správca dane sťažovateľa o predloženie (doplnenie)

dokladov za zdaňovacie obdobie apríl 2017 výzvou č. 100936534/2018/9104401/Ris. Bol vyzvaný na
predloženie dôkazov preukazujúcich plnenie v zmysle zmluvy o technickom zabezpečení športových
motorových vozidiel uzavretou medzi sťažovateľom a spoločnosťou admass SK s.r.o. dňa 02.02.2017,
ďalej doklady k zmluve o nájme nebytových priestoroch uzavretej medzi prenajímateľom L šport s.r.o.
a sťažovateľom, k zmluve o podnájme nebytových priestorov medzi sťažovateľom a podnájomníkom
admass SK s.r.o., k zmluvám o nájme športových vozidiel uzatvorených medzi prenajímateľom L

šport s.r.o. a sťažovateľom, k zmluvám o nájme sprievodných motorových vozidiel uzatvorených medzi
prenajímateľom L šport s.r.o. a sťažovateľom. Sťažovateľ požadované dôkazy a doklady nepredložil.
Správca dane vydal opakovanú výzvu na predloženie dokladov č. 101069715/2018/9104401/Ris.
Sťažovateľ však požadované doklady nepredložil. V zmysle uvedenej výzvy sa dňa 06.06.2018
konateľ sťažovateľa spolu so zástupcom dostavili k správcovi dane, o čom bola spísaná zápisnica

č. 101112769/2018/9104401/Ris. Na ústnom pojednávaní bola sťažovateľom predložená „Smernica
ošetrovania pretekárskeho vozidla Ford Fiesta R5“ a okrem toho žiadne správcom dane požadované
alebo ďalšie doklady. Podľa opatrenia v spísanej zápisnici mal sťažovateľ predložiť doklady do 8
dní. Sťažovateľ však požadované doklady nepredložil. Sťažovateľovi požiadal o predĺženie lehoty
na predloženie dokladov. Miesto dokladov však sťažovateľ prostredníctvom zástupcu zaslal dňa

09.07.2018 správcovi dane podanie, v ktorom namietal, že mu po prevzatí zastupovania nebol
stanovený termín na nahliadnutie do spisu, namietal nezhodu zápisnice z ústneho pojednávania so
zápisnicou zo dňa 06.06.2018, namietal, že opakovane žiadal o vykonanie miestneho zisťovania v
prevádzkarni sťažovateľa, pričom uzavrel, že podľa jeho názoru boli správcovi dane pre potreby daňovej
kontroly predložené všetky relevantné dôkazy. Žiadne ďalšie doklady sťažovateľ alebo jeho zástupca

správcovi dane nepredložili. Správca dane vydal dňa 12.07.2018 oznámenie č. 101343353/2018, že
dňa 30.07.2018 si môže sťažovateľ uplatniť svoje právo podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku,
vyjadriť sa k skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, ktoré zaslal splnomocnenému
zástupcovi sťažovateľa. Zásielka sa vrátila neprevzatá v odbernej lehote.
81. Sťažovateľ, hoci tvrdil opak, nepredložil správcovi dane žiadne relevantné doklady. „Smernica

ošetrovania pretekárskeho vozidla Ford Fiesta R5“ nie je dôkazom o dodaní sťažovateľovi fakturovaných
služieb. Takýmto dôkazom (bez pochybností) neboli ani zmluvy predložené sťažovateľom, pričom
správca dane upozornil sťažovateľa na konkrétne vady zmlúv a žiadal výzvami na doplnenie
dokladov. Žiadne ďalšie doklady však sťažovateľ nepredložil správcovi počas daňovej kontroly, ani
vo vyrubovacom konaní ani v konaní o opravnom prostriedku. V konečnom dôsledku sťažovateľ

neprodukoval žiadny dôkaz alebo argumentáciu osvedčujúcu reálnosť sporného dodania tovaru a
služieb ani počas súdneho konania a zotrval len na spochybňovaní záverov daňových orgánov a svojej
dôkaznej povinnosti tvrdiac, že zaťažovala daňové orgány.
82. K sťažovateľom sporovanej otázke dôkaznej povinnosti kasačný súd poukazuje na ustálený právny
názor opierajúci sa aj o rozhodovaciu činnosť ústavného súdu prezentovaný napríklad v rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018 alebo v rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015, z ktorého vyplýva, že: „splnenie podmienok na uplatnenie
práva na odpočítanie dane“ preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len
v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu
faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší

súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z
odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s
§ 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno
na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a

splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a
ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,naktoromležídôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný
ako oprávnený“.
83. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok NS SR 1Sžf/52/2016 zo dňa 28.11.2017, bod 18:

„Daňový subjekt v procese správy daní (t. j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku), okrem iného
že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho
práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), v rozsahu,
kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o

účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej
správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok
preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť
zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto

použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“
84. Na druhej strane však treba pripomenúť, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne
a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek
skutočností, teda i ohľadne tých, ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Podľa Najvyššieho
súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/1/2011 vo veci Iron Club: „...daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné

bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy
s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.
Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov
znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov,
ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného

dokazovania.“ Taktiež Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 1/2010 (I. Gergelová c/a Daňové
riaditeľstvo SR „Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a
obstarávacích procesov svojich dodávateľov a stavu ich povinných evidencií“.
85. Preuka´zanie materia´lnej existencie zdanitelˇne´ho plnenia a jeho pouzˇitie platiteľom dane na
uskutocˇnˇovanie zdanitelˇny´ch plneni´ je esencia´lnou podmienkou pre odpocˇi´tanie dane. V danom

pri´pade však sťažovateľ nepreuka´zal fyzicku´ existenciu tovaru alebo plnenie služieb nadobudnutých
podľa predložených faktúr, cˇi´m vedome nevyvra´til do^vodne´ pochybnosti vyply´vaju´ce z indi´cii´
spochybňujúcich materiálnu existenciu ním tvrdených obchodov vyslovených daňovými orgánmi.
86. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 377/2018 - 53 zo
dňa 14.11.2018 (ods. 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia) [v predmetnej veci sťažovateľ nenamietal

konkrétne toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale s ním súvisiaca námietka zo
strany sťažovateľa uplatnená bola - pozn. kasačného súdu] tvrdiac, že zo strany daňového úradu je
možné spochybniť vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených ku daňovej kontrole
daňovým subjektom, avšak splnenie dôkaznej povinnosti na strane daňového orgánu sa spájajú
až s preukázateľným spochybnením dôkazov predložených daňovým subjektom, je v podmienkach

posudzovaného prípadu nutné konštatovať, že sťažovateľ bol už od začatia daňovej kontroly a potom
v priebehu daňového konania pasívny a k obchodom s dodávateľom admass SK s.r.o. nepredložil
okrem vyššie uvedených dokladov, ktorých hodnoteniu sa kasačný súd venoval v ods. 75 odôvodnenia
tohto rozhodnutia, žiadne také dôkazy, ktoré by verifikovali pravdivosť údajov v daňovom priznaní a
skutočnosti majúce podstatný vplyv na správne určenie dane.

87. Rovnako nesprávne sťažovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR Sp. Zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa
15.03.2011(ods.23odôvodneniatohtorozhodnutia)[vpredmetnejvecisťažovateľnenamietalkonkrétne
toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale s ním súvisiaca námietka zo strany
sťažovateľauplatnenábola-pozn.kasačnéhosúdu],nazákladektoréhosadôkaznébremenopresúvaz
daňového subjektu na správcu dane pokiaľ daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia,

má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
tovarov a služieb od dodávateľa. V danom prípade nebol sťažovateľ oprávnený tvrdiť, že vo vzťahu k
tvrdeným obchodom s dodávateľom admass SK s.r.o. vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Nepredložil
totiž správcovi dane žiaden dôkaz o tom, že niekedy disponoval ako vlastník na faktúrach uvedeným
tovarom alebo že prijal na faktúrach uvedené služby. Nie akékoľvek dodanie, ale len to, ktoré je

presne špecifikované vo faktúre, možno akceptovať ako daňovo odpočítateľný náklad. Preto hoci nebol
spochybnený právny vzťah medzi sťažovateľom a spoločnosťou admass SK s.r.o., ktorý vyplýval zo
zmluvy o technickom zabezpečení športových motorových vozidiel medzi nimi uzavretej, sťažovateľ
nepredložil dôkazy o tom, že došlo v čase rozhodnom pre posúdenie veci k reálnemu plneniu z tejtozmluvy, na základe ktorej by došlo k zdaniteľným plneniam, zmluvnému dodávateľovi by vznikla daňová
povinnosť a z toho odvodené právo sťažovateľa na odpočítanie dane.
88. Kasačný súd sa nestotožnil ani s kasačnou námietkou ohľadom aplikácie rozsudku Najvyššieho

správneho súdu sp. zn. 1Sfk/52/2021 zo dňa 28.09.2023 vychádzajúceho z právnych záverov
rozhodnutia súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/19 VIKINGO. Pre aplikáciu sťažovateľom
deklarovaných právnych záverov vyplývajúcich z uvedených rozhodnutí nebol splnený fundamentálny
predpoklad - preukázanie reálneho uskutočnenia dodania tovaru alebo služby. V podmienkach súdenej
veci nebolo právne významné, či sa dodávateľ sťažovateľa alebo jeho prípadný dodávatelia zúčastnili na

konaní v rozpore s právnymi predpismi týkajúcimi sa DPH, alebo či tovar alebo služby skutočne mohol
dodať dodávateľ uvedený na sporných faktúrach a nebolo ani podstatným, či právo na odpočítanie dane
uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Aj z rozhodnutí, na ktoré poukazoval sťažovateľ
vyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že daňový
subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a
dôkazy, že v danom prípade službu na základe ktorej vzniklo právo na odpočítanie dane použil pre

potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. V danom prípade, ako už kasačný súd uviedol vyššie,
sťažovateľ nepreukázal, že disponuje materiálnou existenciou plnenia.
89. Z tých istých dôvodov nebolo na mieste argumentovať ani potrebou vykonania tzv. Axel Kittel testu,
keďže aj ten sa vzťahuje na posúdenie účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva, kedy konanie
daňového subjektu in fraudem legis je postavené na existencii zdaniteľného plnenia.

90. Kasačný súd je toho názoru, že predovšetkým pasivita sťažovateľa počas daňového konania
mala za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci a konštatovanie daňových orgánov, že
nepredložil dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti o existencii materiálneho naplnenia tvrdeného dodania
sťažovateľovi uvedeného na dodávateľských faktúrach. Iba pokiaľ by bol sťažovateľ v konaní dostatočne
súčinný a predložil by dôkazy požadované správcom dane, bolo by možné uvažovať o presune dôkaznej

povinnosti zo sťažovateľa na správny orgán. Nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, či vôbec a
od ktorého (aj iného) dodávateľa daňový subjekt tovar alebo služby prevzal, alebo akým spôsobom
ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba
boli daňovému subjektu dodané. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre
uplatnenie odpočtu dane. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom
na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm,
nie sú predpokladom pre uznanie odpočtu dane.
91. Správca dane vykonal aj preverovanie dodávateľa sťažovateľa nahliadnutím do protokolu z daňovej

kontroly vykonanej za august 2017 [t. j. protokol v predmetnej veci - pozn. kasačného súdu]. Podklady
zabezpečené správcom dane u dodávateľa sťažovateľa sa týkali aj zmluvy o technickom zabezpečení
športových motorových vozidiel uzavretej so sťažovateľom, pričom bol vypočutý konateľ dodávateľa,
bolovykonanémiestnezisťovaniaapreverenýreťazecobchodnýchpartnerov.Udodávateľasťažovateľa
bolo na základe kontroly konštatované, že ním deklarované dodania (zdaniteľné obchody) odberateľom

uvedené na odberateľských faktúrach neboli preukázané. Podľa vyjadrenia konateľa admass SK s.r.o.
jediným odberateľom admass SK s.r.o. mal byť sťažovateľ, ktorého konateľa pozná podľa vlastných slov
veľmi dlho, účtovníctvo admass SK s.r.o. viedla manželka konateľa sťažovateľa, podávala aj daňové
priznania a kontrolné výkazy. Hodným zreteľa bolo i to, že konateľ admass SK s.r.o. ako jediného
subdodávateľa pre potreby plnenia zmluvy so sťažovateľom uviedol spoločnosť JPL FINANCIAL

HOLDING Ltd., sídliacu v Londýne, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, pričom však
nemal ani základné poznatky o dodávanom predmete dodávok, nepoznal osobne ani neoznačil menom
žiadneho zástupcu subdodávateľa, nepreveril si spoločnosť či zastupujúce osoby a nepredložil ani
žiadnu zmluvu so subdodávateľom.
92. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí

daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane
došlo. Isteže môže nastať situácia, kedy z rôznych dôvodov dodávatelia alebo subdodávatelia
nevedia preukázať dodanie tovaru alebo služby a tým vznik daňovej povinnosti, ktorá následne u
kontrolovaného daňového subjektu podmieňuje právo na odpočítanie dane. Môže nastať situácia,
že dodávatelia alebo subdodávatelia kontrolovaného daňového subjektu sú nekontaktní alebo inak

porušili právne predpisy týkajúce sa DPH (napr. nepodali daňové priznanie). Už samotné zistenie
skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov nevedia preukázať pôvod tovaru alebo
služby, spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov
a deklarovaných v jeho daňovom priznaní. V takom prípade je povinnosťou kontrolovaného daňovéhosubjektupredložiťdaňovémuorgánudostatokdôkazov,ktorépotvrdianímtvrdené(reálne)uskutočnenie
obchodu (zdaniteľného plnenia).
93. Podnikateľ má okrem bežných daňových dokladov a účtovných dokladov byť schopný preukázať

aj inými dôkazmi, že k obchodu došlo deklarovaným spôsobom a v tvrdenom rozsahu. Podnikateľ
pri svojej činnosti má dbať na to, aby reálnosť obchodu vedel preukázať aj po ukončení obchodu v
budúcnosti, napr. pred daňovými orgánmi. Pokiaľ uzatvára reálny a korektný obchod, nepochybne na
jeho zabezpečenie vykonáva aj potrebnú hmatateľnú aktivitu. Potom celkom isto spomínanými dôkazmi
do budúcna disponuje. Kasačný súd má na mysli, že je rozumné sa domnievať, že činnosť podnikateľa

konajúceho s očakávanou (bežnou) podnikateľskou opatrnosťou a odbornou starostlivosťou, pokiaľ je
hodnota obchodu relatívne vysoká (nie bagateľná), čo bolo deklarované aj v posudzovaných dodávkach,
v sebe zahŕňa potrebu (častej alebo aspoň nejakej) komunikácie medzi zmluvnými stranami, bude
zaznamenaná (archivovaná) a zanechá jasnú hmatateľnú stopu buď v podobe elektronickej alebo
písomnej komunikácie alebo v podobe rôznych relevantných podkladov o procese obstarania, ďalšieho
spracovania alebo využitia, skrátka o samotnom predmete jednotlivých dodávok.

94. Takouto stopou by boli podklady napríklad informujúce o forme rozsahu a iných vlastnostiach
tovaru a služby alebo o oboznámení sa s požiadavkami obchodných partnerov pred a počas realizácie
obchodu alebo o koordinácii jednotlivých úkonov medzi sťažovateľom, jeho dodávateľom a tiež medzi
dodávateľom sťažovateľa a jeho dodávateľmi. Uvedený výpočet je z hľadiska možných ďalších dôkazov
len minimálny a predpokladá sa, že podnikateľ pri svojej bežnej činnosti disponuje množstvom

aj iných dôkazov, ktoré získal v priebehu realizovania svojich obchodov. Takéto dôkazy obozretný
podnikateľ uchováva po celú dobu, kedy by mohli byť jeho obchodné transakcie preverované, pretože
je povinnosťou daňového subjektu pri realizácii zdaniteľného obchodu správať sa s dostatočnou
opatrnosťou, a to tak, aby aj do budúcnosti vedel preukázať materiálnu existenciu ním uskutočneného
obchodu. Takýmto dôkazom je práve aj znalosť problematiky a disponovanie relevantnými informáciami

o predmete obchodu o obchodnom partnerovi a tiež je pre tento účel povinný uchovať dôkazy (napr.
listiny, elektronickú komunikáciu, fotodokumentáciu) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt
nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu
štátu nebude daňový výdavok uznaný.
95. Pokiaľ ide o dôkazy o uskutočnenom obchode, tými by prirodzene nedisponoval len sťažovateľ,

ale musel by ich mať k dispozícii aj jeho dodávateľ, subdodávateľ prípadne odberateľ a boli by ich
daňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo za predpokladu, že reálne so žalobcom v čase
rozhodnom pre posúdenie veci so žalobcom obchodovali, a teda by s rôznymi čiastkovými problémami
zodpovedajúcimi predmetnej problematike boli ako zúčastnené zmluvné strany konfrontované, pričom
to predovšetkým platí aj o priamom dodávateľovi žalobcu. Niet pochýb o tom, že osoby oprávnené konať

za uvedené subjekty by v prípade reálneho dodania jednotlivých služieb boli dostatočne informovaní
o obsahu jednotlivých zodpovedajúcich činnostiach vzťahujúcich sa na plnenie zmluvy a disponovali
dôkazmi o oprávnenosti fakturovať dodanú službu, pričom nie je dôvod pochybovať, že by takéto dôkazy
správcovi dane i predložili.
96. Kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o jeho predpoklad, že dôkazmi o uskutočnenom obchode

by disponoval aj dodávateľ (prípadne subdodávateľ) sťažovateľa, ten súvisel s kontextom podkladov,
ktoré zadovážili a zohľadnili daňové orgány v tejto konkrétnej veci a týkal sa skutočnosti, že okrem
sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola aj u jeho dodávateľa s vyššie opísaným výsledkom a tiež
z dôvodu, že išlo o prepojené obchodné spoločnosti (personálne, vlastnícky, sídlom). Bolo na mieste
predpokladať, že ak nedisponoval potrebnými dokladmi sťažovateľ, mohol nimi disponovať aspoň jeho

dodávateľ a daňové orgány by museli na tieto doklady prihliadať aj v predmetnom daňovom konaní.
Preto konštatovanie kasačného súdu nemožno vnímať tak, že by daňový subjekt akokoľvek zodpovedal
za porušenie povinností alebo podvodné konanie svojho dodávateľa, alebo že by malo mať vplyv na
uznanie práva na odpočítanie dane bez ďalšieho len to, že tovar alebo službu nedodal tvrdený dodávateľ
alebo subdodávateľ.

97. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vytýkal správnemu súdu, že sa nevysporiadal s tvrdením o
nedostatočne zistenom skutkovom stave, najmä za opodstatnený považoval návrh na vypočutie
bývalého konateľa dodávateľa sťažovateľa a návrh na vykonanie miestneho zisťovania v mieste
prevádzky u dodávateľa.
98. Správca dane v daňovom konaní vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že sa zameriava na

preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový subjekt je zaťažený
dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka) platí prejednávacia
zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené
platiteľom,jetietoprerokovať,umožniťplatiteľoviichexistenciuzprávnevýznamnýchhľadískpreukázať,pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. V
okamihu,kedysprávcadanespochybnídôveryhodnosťúdajovvdaňovompriznaní,musídaňovýsubjekt
v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak, ako ich deklaruje v podaných

daňových priznaniach.
99. Je potrebné zdôrazniť, že ohľadom uskutočnenia zdaniteľného plnenia je právne relevantným
dôkaz konvenujúci a nepriečiaci sa ostatným vo veci vykonaným dôkazom, pričom dôkazy potvrdzujúce
tvrdenia daňového subjektu musia zodpovedať kontext celého obchodu, dodávateľsko-odberateľského
vzťahu, nie len jeho časti. Akceptovať tvrdenia daňového subjektu možno len také, ktoré zodpovedajú

ním predloženým písomnostiam. V prípade neunesenia dôkazného bremena daňovým subjektom,
nemožno za preukázané považovať jeho tvrdenia, čo zároveň vylučuje prenesenie dôkaznej povinnosti
na daňové orgány.“
32. Kasačný súd dopĺňa s ohľadom na citovaný rozsudok, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a
daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie august 2017 v administratívnom spise žalovaného identifikoval
dožiadanie č. 101623302/2018 z 20. augusta 2018 (čl. 43), ktorým správca dane požiadal Daňový

úrad Košice o predvolanie a vypočutie svedka pána Jozefa Pitka v súvislosti s výkonom daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia apríl 2017 (vec sp. zn. 4Sfk/7/2025), august 2017 (prejednávaná vec)
a september 2017 (vec sp. zn. 5Sfk/29/2024) a informáciu o jeho neuskutočnení. V administratívnom
spise žalovaného sa nachádza výzva č. 100936534/2018/9104401/Ris z 11. mája 2018 adresovaná
sťažovateľovi na predloženie vysvetlení a dôkazov k zmluvnej dokumentácii s dodávateľom admass

SK a k ním vystaveným faktúram (čl. 9) a opakovaná výzva z 30. mája 2018 (čl. 16). Na ústnom
pojednávanídňa6.júna2018(čl.21)kpredloženiupožadovanýchdokladovkonateľsťažovateľauviedol,
že ich predloží dodatočne a predložil len Organizačnú štruktúru a obchodný model daňového subjektu.
Požadované doklady nepredložil ani dodatočne a nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania dňa 22.
novembra 2018, pričom svoju neúčasť neospravedlnil. V administratívnom spise sa ešte nachádza

zmluvná dokumentácia uzavretá medzi sťažovateľom a spoločnosťou admass SK (čl. 8.2 a 8.16) a
Smernica ošetrovania Pretekárskeho vozidla Ford Fiesta R5 (čl. 7.1).
33. V nadväznosti na vyššie uvedené sa kasačný súd s citovaným právnym posúdením obsiahnutým
v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/7/2025 z 20. marca 2025
stotožnil, majúc za to, že sťažovateľ skutočne nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by

presvedčivo preukázali splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane. Pochybnosti správcu
dane vznesené počas daňovej kontroly kasačný súd považuje za dôvodné a dostatočne podložené,
v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že by bol sťažovateľ neprimerane zaťažený dôkazným
bremenom. Daňové orgány náležite zistili skutkový stav veci, dôkazy riadne vyhodnotili a vysporiadali
sa aj so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej

sťažnosti tak nebola spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení
napadnutého rozsudku.
34. Navyše k uvedenému kasačný súd dodáva, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v predmetnej
veci namietal aj porušenie § 68 ods. 3 daňového poriadku, tvrdiac, že správca dane nepočkal po
podaní pripomienok a dôkazov zo strany sťažovateľa (daňového subjektu) na jeho iniciatívu a bez

predchádzajúcej dohody s ním sám stanovil dátum prerokovania pripomienok na deň 7. februára
2019. Podľa § 68 ods. 3 veta prvá daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a
dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so
správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí
deň ich prerokovania správca dane. Daňový poriadok však už nekonkretizuje lehotu, v ktorej by mal

daňový subjekt prerokovanie iniciovať; inak povedané, nestanovuje lehotu, počas ktorej má správca
dane vyčkávať na iniciatívu zo strany daňového subjektu. Kasačný súd mal z administratívneho spisu
preukázané, že sťažovateľ využil svoje právo podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku a podaním z 2.
januára2019,doručenýmsprávcovidanedňa4.januára2019,sakprotokoluvyjadrilanavrholdoplnenie
dokazovania. Sám však neinicioval termín, kedy majú byť jeho pripomienky prerokované. Správca

dane následne sťažovateľa predvolal na ústne pojednávanie v súvislosti s prerokovaním pripomienok
a námietok na deň 7. februára 2019 (predvolanie bolo sťažovateľovi doručené dňa 28. januára 2019).
Sťažovateľ sa v uvedený deň k správcovi dane nedostavil, nepožiadal o určenie nového termínu
ústnehopojednávania,aakoužbolouvedené,svojuneúčasťanineospravedlnil,dokoncavtelefonickom
rozhovore so správcom dane (správca dane kontaktoval sťažovateľa, úradný záznam čl. 67) uviedol, že

sa vzdáva možnosti pripomienky k protokolu prerokovať, keďže „by to na veci nič nezmenilo“. Kasačný
súd tak neidentifikoval dopad vyššie uvedeného priebehu vyrubovacieho konania na subjektívne práva
sťažovateľa, keď mu zo strany správcu dane bol stanovený termín ústneho pojednávania na účely
prerokovania jeho námietok k protokolu, ktorý však sťažovateľ nevyužil, pričom mu nič nebránilo v tom,dohodnúť si so správcom dane termín, ktorý mu bude vyhovovať. V súvislosti s uvedeným, kasačný
súd dodáva, že pokiaľ by mal správca dane zakaždým vyčkávať na určenie termínu prerokovania
pripomienok zo strany daňového subjektu (§ 68 ods. 3 daňového poriadku), s tým, že by nemal možnosť

preklenúť jeho pasivitu práve tým, že sám stanoví termín ústneho pojednávania, vyrubovacie konanie
by sa mohlo neprimerane predĺžiť. Naviac správca dane má zákonom stanovenú lehotu, v rámci ktorej
má vydať rozhodnutie (§ 68 ods. 3 daňového poriadku). V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že nie je
vylúčené, že by daňový subjekt bol nedodržaním postupu podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku dotknutý
na svojich subjektívnych právach, ale k tomu, v práve posudzovanej veci nedošlo. Navyše, v súlade so

všeobecne záväznou právnou úpravou a rozhodovacou praxou správnych súdov, ak by sa aj pochybenie
správnych orgánov v konaní preukázalo, nie každé takéto pochybenie je spôsobilé, resp. musí mať za
následok zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia (k tomu pozri rozsudok sp. zn. 4Asan/8/2021 z 2.
februára 2022 - ...dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie
zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania). Kasačný
súd tak uzatvára, že namietané nevyčkanie iniciatívy zo strany daňového subjektu v zmysle § 68 ods.

3 daňového poriadku nemalo vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane a ani na
výsledok konania. Bolo totiž preukázané, že sťažovateľ mal riadnu možnosť participovať na konaní,
čoho sa sám vzdal.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných

námietok sťažovateľa, keď napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil
výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v

spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).
37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení
s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.