Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200079
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Vališ

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:4021200079.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa,

LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): Feliz s. r. o., so sídlom Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, IČO: 36 357
243, právne zastúpeného: CONSULTA s. r. o., so sídlom Šafárikovo námestie 4, Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102003606/2020 zo dňa 16. decembra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/23/2021-80 z 1. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/23/2021-80
z 1. februára 2023 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102003606/2020 zo dňa 16. decembra 2020
zrušuje a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
pred kasačným súdom a pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Predmetom prieskumu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je rozsudok Krajského súdu
v Nitre (ďalej aj „správny súd" alebo „krajský súd") č. k. 11S/23/2021-80 z 1. februára 2023, ktorým
správny súd zamietol správnu žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný") č. 102003606/2020 zo
dňa 16. decembra 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie"), ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej len „správca dane") číslo 101364700/2020 zo dňa 27. augusta
2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie").

2. Žalobca dňa 28. mája 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eura. Správca dane dňa 20. júna
2012 začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z
pridanej hodnoty alebo jeho časti za toto zdaňovacie obdobie, ktorá bola ukončená dňa 11. septembra
2012 bez nálezu. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 21. septembra 2012, do 10 dní od
skončenia daňovej kontroly.

3. Dňa 30. apríla 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, a to podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok"). Správcadane odpovedal na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 2. mája 2014, v ktorom uviedol, že v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu bola začatá daňová kontrola a po jej ukončení (v lehote 10 dní) správca
dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet. Podľa správcu dane tak správca dane vrátil nadmerný odpočet

žalobcovi v zákonom stanovenej lehote.

4. Na základe upozornenia prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 203/16/4400-6 zo dňa 7.
decembra 2016 vydal správca dane dňa 9. januára 2017 rozhodnutie, ktorým žiadosti žalobcu
nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím

č. 100649246/2017 zo dňa 19. apríla 2017 tak, že ho potvrdil. Žalobca podal proti rozhodnutiu
žalovaného správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/89/2017-82 zo
dňa 27. júna 2018 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie. O kasačnej sťažnosti žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
5Sžfk/51/2018 zo dňa 27. februára 2020 tak, že ho zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
Rozsudkom č. k. 11S/56/2020 zo dňa 27. mája 2020 Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že opäť zrušil

rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

5. Správca dane vydal následne prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi nepriznal podľa § 79a
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH") úrok z nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie apríl 2012 zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 158.079,91 eura. Správca

dane skonštatoval, že z dôvodu trvania daňovej kontroly v čase odo dňa 20. júna 2012 do 11. septembra
2012 bol nadmerný odpočet vrátený dňa 21. septembra 2012, t. j. v lehote do uplynutia šiestich mesiacov
od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a teda nie je možné aplikovať na výpočet
úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 ustanovenie § 79a zákona o DPH
ako náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH počas výkonu daňovej kontroly. Správca dane

nepriznal žalobcovi v zmysle § 79a ods. 1 zákona o DPH nárok na náhradu za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2012 z dôvodu, že neexistuje pre správcu
dane v procesno-právnom ani v hmotno-právnom predpise legislatívna podpora pre výpočet takéhoto
úroku.

6. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím
tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodil,
že správca dane rozhodol v súlade s právnym názorom uvedeným v rozsudku Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/56/2020 zo dňa 27. mája 2020. Dôvodil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-120/15 Kovozber nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky

znevýhodnený, avšak nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu
DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Poukázal na prijaté zjednocujúce
Stanovisko Najvyššieho súdu SR vo veciach správnych - Zjednotenie rozhodovacej činnosti najvyššieho
súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré je zverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019 (ďalej len

„Stanovisko"). Žalovaný ďalej dôvodil, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený do uplynutia šiestich
mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods.
5 zákona o DPH, t. j. do 25.12.2012. Na základe uvedeného mal žalovaný za preukázané, že žalobcovi
nevznikol nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH.
Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že pri výpočte úrokov je potrebné vychádzať skôr analógiou

legis z ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., no zároveň tie časti uvedeného ustanovenia, ktoré
majú retroaktívny charakter a ktoré nie sú v prospech ich adresáta (napr. lehota 6 mesiacov podľa § 79a
ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.), nie je možné aplikovať.

II. Konanie pred správnym súdom

7. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu
dane, ich zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov
konania.

8.Žalobcavsprávnejžalobenamietal,ženapadnutérozhodnutieiprvostupňovérozhodnutiebolivydané
na základe neúčinného (resp. neexistujúceho) právneho predpisu, vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov. Uviedol,že v zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
DPH riešená komplexne v zákone o DPH. Osobitná úprava tejto problematiky obsiahnutá v § 79a zákona
o DPH je účinná iba od 1. januára 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie apríl 2012 sa nedá

použiť. V čase vrátenia daňového preplatku až doteraz je stále účinná úprava § 79 ods. 3 Daňového
poriadku priznávajúca daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku,
vrátane nadmerného odpočtu DPH.

9. Prvostupňové aj napadnuté rozhodnutia sú podľa žalobcu v rozpore s § 79 ods. 2 prvá veta a ods.

3 prvé dve vety Daňového poriadku. Uvedené ustanovenie podľa žalobcu ukladá povinnosť správcu
dane priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30
dní žiadosti na jeho vrátenie (v prípade DPH podania daňového priznania), a uvádza aj presný výpočet
úroku. Táto právna úprava je zároveň podľa žalobcu v súlade s európskou legislatívou a ustálenou
judikatúrou.

10. Tvrdenie žalovaného, že nárok na úroky vzniká až po uplynutí primeraného predĺženia lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, nemá podľa žalobcu oporu v konkrétnom
zákonnom ustanovení. Naopak, takéto stanovisko je podľa žalobcu v rozpore s § 79 ods. 3 Daňového
poriadku. Z judikatúry EÚ ako aj z dotknutej právnej úpravy podľa žalobcu vyplýva, že správca dane
môže nadmerný odpočet zadržať v primeranej lehote aj po uplynutí lehoty na jeho vrátenie, musí si

ale byť vedomý následkov spôsobených ekonomickým znevýhodnením daňového subjektu. Daňovému
subjektu vzniká nárok na úrok aj počas tejto „primeranej lehoty". Žalobca namietal, že žalovaný sa
nezaoberal argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní, a to ohľadne neprípustnosti retroaktivity
použitého ustanovenia.

11. Správny súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP"). Zároveň rozhodol,
že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že je nepochybné, že daňové orgány sú

oprávnené vrátiť nadmerný odpočet až po skončení daňovej kontroly do 10 dní v zmysle § 79 ods. 6
zákona o DPH. Dôvodil, že v rozhodnom čase v otázke priznania úroku zo zadržiavania nadmerného
odpočtupočasdaňovejkontrolyzákonoDPHnemalžiadneustanoveniaasmernicaoDPHvtejtootázke
nebola riadne prevzatá. Preto správny súd posudzoval, či nárok na úrok za zadržiavanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly nevznikol žalobcovi na základe iných prameňov práva.

13. Uviedol ďalej, že § 79a zákona o DPH od 1. januára 2017 upravuje podmienky priznania úroku z
nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania, ako aj výšku úroku, a to ako reakcia na
rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21. októbra 2015. Zdôraznil, že práve
pre nejednotnosť v rozhodovacej praxi súdov bolo prijaté Stanovisko.

14. Správny súd dôvodil, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a
okamihu, odkedy je potrebné úrok priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry
v tejto otázke, je namieste považovať Stanovisko za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa
§ 79a zákona o DPH ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom

období. Správny súd nevnímal právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce
vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo
nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný
úrok. Poukázal i na názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo dňa
28. mája 2020, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 28/2021.

15. Záverom správny súd zhrnul, že pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru,
že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie apríl 2012, ktorý mu bol vrátený v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly, mal správca
dane k tejto problematike pristupovať v súlade s § 79a ods. 1, 2 zákona o DPH a to napriek tomu, že

daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31. decembra 2016, a to práve s
poukazom na Stanovisko. Keďže nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol žalobcovi
vrátenývzákonomstanovenejlehotepouplynutídaňovejkontroly,ktorásaskončiladošiestichmesiacov
od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, žalobcovi v súlade s ust. § 79a ods. 1, 2zákona o DPH (účinných od 1. januára 2017) nevznikol nárok na náhradu zo zadržania nadmerného
odpočtu.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

16. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť
z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1
písm. g) SSP a z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku

považuje za nedostatočné a nevedie podľa sťažovateľa presvedčivo k správnosti záveru správneho
súdu o zamietnutí žaloby.

17. Porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré sťažovateľ namietal, malo spočívať v tom, že právny
názor, ktorý viedol správny súd k zamietnutiu žaloby bol zhrnutý v podstate iba v dvoch vetách, v
ktorých správny súd konštatoval, že (i) vzhľadom na Stanovisko považoval toto aj za akceptáciu lehoty

a výšky úrokovej sadzby podľa §79a zákona o DPH ako primeranej lehoty a výšky úrokovej sadzby aj
za predchádzajúce obdobie, a že (ii) nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na
predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktivitu aplikácie zákona.

18. Za nesprávne právne posúdenie považoval žalobca posúdenie otázky aplikácie 79a zákona o DPH

na prejednávanú vec, keďže toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 1. januára 2017. Podľa názoru
sťažovateľa nemožno aplikovať na skutkový stav právny predpis, ktorý nebol účinný v rozhodnom
období. Sťažovateľ rozporuje i právne posúdenie správneho súdu ohľadne potreby aplikácie Stanoviska
na prejednávanú vec.

19. Sťažovateľ uvádza, že správny súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého na
skutkový stav je potrebné retroaktívne aplikovať § 79a zákona o DPH. Toto ustanovenie však nadobudlo
účinnosť až od 1. januára 2017. Sťažovateľ s takýmto právnym názorom i s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu SR k retroaktivite právnych noriem nesúhlasí a považuje ho za nesprávny.

20. Podľa sťažovateľa pre adresáta negatívne retroaktívne ustanovenie § 79a zákona o DPH nie je
možné na prejednávaný prípad aplikovať, a to z dôvodu, že tieto ustanovenia nie sú koncipované ako
retroaktívna právna norma. Podľa sťažovateľa ich zákonodarca jasne vymedzuje ako právnu úpravu pro
futuro.Ustanovenie§79azákonaoDPHakoretroaktívnaprávnanormabypodľasťažovateľaaninebola
prípustná, nakoľko nejde o tzv. pozitívnu retroaktivitu ani o retroaktivitu, ktorú si vyžaduje všeobecný

verejný záujem definovaný priamo verejnou mocou. Keďže v rozhodnom období roku 2014 absentovala
výslovná právna úprava zákona o DPH, podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné postupovať podľa
všeobecnej zákonnej úpravy Daňového poriadku.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„Najvyšší správny súd SR" alebo „kasačný súd"), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie
senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR a bola jej pridelená spisová značka 5Sfk/53/2023.

22. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného preskúmal napadnutý rozsudok
správnehosúduvmedziachsťažnostnýchbodov(§438ods.2,§445ods.1písm.c),ods.2SSP),pričom
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443
ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná

(§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade
senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho
súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. Po preskúmaní
napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný

súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

23. Predtým než kasačný súd pristúpil ku sťažnostným bodom týkajúcim sa merita veci, považoval
za potrebné v prvom rade posúdiť námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho procesných právnesprávnym procesným postupom správneho súdu, ktoré malo vyústiť v porušenie práva na spravodlivý
proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie každý
nesprávny postup správneho súdu musí nevyhnutne znamenať aj zásah do práva na spravodlivý proces.

Pre vyvodenie záveru, či je dôvodné uplatnenie sťažnostného bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f)
SSP kasačný súd pristúpil k vyhodnoteniu, či namietaný postup správneho súdu bol tak intenzívnym
zásahom do práv, že je ho možné vyhodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces účastníka
konania. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na

spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe
čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal s každým
jedným argumentom účastníkov konania, avšak z vlastného odôvodnenia rozsudku správneho súdu
musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti súd považoval za podstatné a akým spôsobom ich právne posúdil.

24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku kasačný súd konštatuje, že správny súd v napadnutom
rozsudku vyššie uvedené predpoklady naplnil, v dôsledku čoho tento sťažnostný bod sťažovateľa
považuje za nedôvodný. Správny súd v napadnutom rozsudku žalobné body sťažovateľa dôsledne
vymedzil a následne k nim i obsiahlo zaujal právny názor a venoval sa tým argumentom sťažovateľa,
ktoré považoval za podstatné. Kasačný súd sa nemôže stotožniť s názorom sťažovateľa, že právny

názor správneho súdu by mal byť vyjadrený iba v dvoch vetách. Už zbežným oboznámením sa s
odôvodnením napadnutého rozsudku je zrejmý opak. Kasačný súd preto konštatuje, že z napadnutého
rozsudku je dostatočne jasná argumentácia správneho súdu. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje
najmä na body 59 - 76 napadnutého rozsudku.

25. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1 písm. g)
SSP, sťažovateľ ju vymedzil vo vzťahu k právnemu názoru správneho súdu na retroaktívnu aplikáciu §
79a zákona o DPH, a to v nadväznosti na Stanovisko.

26. Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v § 79a zákona o DPH bola

doplnená zákonom č. 297/2016 Z. z., a to s účinnosťou od 1. januára 2017. Podľa ods. 1 tohto
ustanovenia ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného
dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na
náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku

2. Podľa ods. 2 predmetného paragrafu platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka,
za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného
odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného
nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po

uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia
vrátane. Paragraf 85ke zákona o DPH zakotvený zákonom č. 297/2016 Z. z., vylúčil aplikáciu vyššie
uvedenej úpravy na veci, v ktorých lehota na vrátenie odpočtu DPH bola skončená do 31. decembra
2016.

27. Najvyšší súd SR v Stanovisku uviedol, že orgány verejnej správy sú povinné zdržať sa aplikácie
prechodného ustanovenia § 85ke zákona o DPH. So zreteľom na uvedené orgány verejnej správy i
správny súd posudzovali vec podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2017 s tým, že § 85ke zákona
o DPH neaplikovali.

28.Otázkuretroaktívnejaplikácie§79azákonaoDPHvnadväznostinaStanoviskoposudzovalÚstavný
súd Slovenskej republiky v novšom náleze č. k. II. US 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025 kde uviedol,
že Stanovisko nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť alebo priamo založiť retroaktívnu
aplikáciu právnej normy daňového práva. Priama aplikácia § 79a zákona o DPH tak podľa Ústavného
súdu SR priamo odporuje obsahu práva na súdnu ochranu.

29. Ústavný súd SR v odôvodnení nálezu č. k. II. ÚS 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025 uvádza:
„32. Obsahovou podstatou stanoviska Najvyššieho súdu je pokyn na zdržanie sa aplikácie druhej
vety § 85ke, ktorý hovorí len o tom, že § 79a sa nevzťahuje na konania skončené do konca roka2016. Sťažovateľka (žalobca) preto správne namieta, že problémom tohto prístupu nie je len explicitná
existencia druhej vety § 85ke. Aj v prípade opomenutia, neprihliadania na túto časť prechodného
ustanovenia sa nič nemení na tom, že § 79a nadobudol účinnosť 1. januára 2017 a nie je ho možné bez

výslovného pozitívneho zákonného zmocnenia aplikovať na prípady, ktoré nastali pred jeho účinnosťou.
Osobitne v situácii, keď stanoviskom nedotknutá prvá veta § 85ke výslovne záväzne vymedzuje
(ohraničuje) okruh tých právnych vzťahov, na ktoré je možné a prípustné novú právnu úpravu vztiahnuť
do minulosti (formou nepravej retroaktivity - neskončené daňové kontroly do 31. decembra 2016). Túto
kumulatívnu podmienku hypotézy prvej vety prechodného ustanovenia § 85ke prípad sťažovateľky

(žalobcu) nespĺňa (daňová kontrola bola skončená v roku 2008), a preto na jej prípad nie je aplikovateľná
ani prvá veta § 85ke zmocňujúca k retroaktívnej aplikácii § 79a. Zdržanie sa aplikácie druhej vety
§ 85ke teda nie je riešením, pretože neznamená, že je automaticky prípustné aplikovať § 79a aj na
prípady daňových kontrol skončených pred 1. januárom 2017. V právnom štáte si každé retroaktívne
pôsobenie právnej normy vyžaduje osobitnú výslovnú právnu úpravu a jej zakotvenie v predpise právnej
silyminimálnenaúrovnizákona,apretoprávnynázorobsiahnutývnapadnutomrozsudku(...jepotrebné

aplikovať súčasnú právnu úpravu...) nie je zo stanoviska vyvoditeľný už na základe logickej analýzy
samotného textu stanoviska a zároveň odporujúci zákazu retroaktivity.
33. Navyše výkladové zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu nemá normotvornú silu a nemôže
účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Účelom
výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu sporných

otázok, nie utvárať normy či ukladať povinnosti štátnym orgánom. Od výkladového stanoviska nemožno
odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň dostatočným právnym základom a
nemôže takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade
daňovýchkontrolukončenýchdo31.decembra2016.Akajstanoviskomalozacieľdosiahnuťaplikabilitu
§ 79a na tieto sporné prípady, výslovne to neuvádza, hovorí len o zdržaní sa aplikácie druhej vety §

85ke. ...
34. ... priama aplikácia § 79a zákona o DPH odporuje obsahu ... práva na súdnu ochranu. Súčasťou
obsahu práva na súdnu ochranu je totiž aj požiadavka, aby na vec ... boli aplikované relevantné
platné a účinné právne normy za použitia ústavno-súladného výkladu. Základným princípom právneho
štátu je aj zákaz pravej retroaktivity právnych noriem a prípustnej (nepravej) retroaktivity zakotvenej

zákonom. Právny názor, ... ktorý priamo aplikoval retroaktívne § 79a na prípad sťažovateľky bez
zákonného zmocnenia len na základe zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, je preto ústavne
neakceptovateľný."

30. Kasačný súd v rozhodnutí v skutkovo obdobnej veci sp. zn. 2Sfk/31/2025 z 22. augusta 2025

(nadväzujúcej na nález č. k. II. ÚS 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025) uviedol „...že absencia
vnútroštátnej zákonnej právnej úpravy kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH z dôvodu
výkonu daňovej kontroly počas jej neprimerane dlhého výkonu sama osebe nemôže predstavovať dôvod
pre nepriznanie náhrady za neprimerane dlho zadržaný odpočet DPH. Z uznesenia Súdneho dvora
citovaného v bode 14 tohto rozsudku vyplýva, že každá zdaniteľná osoba má nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania pri nevrátení nadmerného odpočtu v primeranej lehote. Súdny dvor pritom v
uznesení C-120/2015 Kovozber s. r. o. proti daňovému úradu Košice skonštatoval, že čl. 183 smernice
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného
odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly."

31. S prihliadnutím na uvedené názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v náleze č. k. II.
ÚS 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025 a kasačného súdu vyjadrené v rozhodnutí sp. zn. 2Sfk/31/2025
z 22. augusta 2025, s ktorými sa konajúci senát stotožňuje, je zrejmé, že správny súd vec nesprávne
právne posúdil. Správny súd totiž zmysle Stanoviska dospel k záveru, že predmetná vec by sa mala
posudzovaťpodľa§79azákonaoDPHvzneníúčinnomod1.januára2017avzmysletohtoustanovenia

by žalobcovi nárok na náhradu zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nevznikol.
Kasačná sťažnosť sťažovateľa je preto dôvodná.

32. So zreteľom na uvedené orgány verejnej správy sú povinné pri daňových kontrolách skončených do
31. decembra 2016 kompenzovať stratu, ktorá vznikla v dôsledku nevrátenia nadmerného odpočtu DPH

v primeranej lehote. Nemôžu pritom postupovať podľa § 79a zákona o DPH, pretože priamu aplikáciu
tohto ustanovenia vylučuje § 85ke zákona o DPH. Argumentáciu Stanoviskom vylučuje nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025.33. Kritériá, podľa ktorých by mali orgány verejnej správy postupovať, uviedol Ústavný súd Slovenskej
republiky v bode 37 odôvodnení nálezu č. k. II. ÚS 152/2025-48 zo dňa 11. júna 2025 nasledovne: „... ak
bola daňová kontrola v jednotlivom prípade skončená v primeranej lehote, úrok zdaniteľnej osobe za túto

primeranú dobu neprináleží. Ak však daňová kontrola presiahla lehotu, ktorá je nevyhnutne potrebná na
jej riadne vykonanie, potom má zdaniteľná osoba nárok na úrok odo dňa presahujúceho lehotu, ktorá
by bola nevyhnutne potrebná na výkon daňovej kontroly v danej veci (podľa náročnosti veci, napr. počet
zdaniteľnýchobchodov,potrebamedzinárodnejvýmenyinformácií,aktivita,kontaktnosťapočetsvedkov
a pod.). Je na správnych súdoch posúdiť primeranosť v jednotlivých prípadoch. Vzhľadom na rovnosť v

právach adresátov právnych noriem a predvídateľnosť rozhodnutí správnych orgánov je však žiaduce,
aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako a nedochádzalo k svojvôli pri určovaní primeranosti
lehoty, a to pri zohľadnení priliehavej judikatúry Súdneho dvora podľa skutkového a právneho stavu vecí.
Toto hodnotenie musí byť náležite odôvodnené."

34. Vzhľadom na vyššie uvedené je zo strany finančných orgánov potrebné si ustáliť, či s ohľadom

na stanovené kritériá v judikatúre Súdneho dvora EÚ bola doba, po ktorú bol nadmerný odpočet DPH
zadržaný, primeraná. Pokiaľ by primeraná nebola, je potrebné rozhodnúť aj o výške kompenzácie. So
zreteľom na skutočnosť, že v zmysle § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve správne súdy poskytujú
ochranu právam a právom chráneným záujmom súkromných osôb v oblasti verejnej správy, je potrebné,
aby primeranosť lehoty na zadržanie nadmerného odpočtu DPH a následnú prípadnú kompenzáciu

posúdil orgán verejnej správy. Po takomto posúdení a vydaní rozhodnutia zodpovedajúcemu tomuto
posúdeniu správne súdy budú môcť, za splnenia zákonných podmienok, preskúmať, či závery o
primeranej lehote a následnej kompenzácii sú v súlade s legislatívou.

35. Úlohou orgánov verejnej správy bude v ďalšom konaní posúdiť, či bola doba, po ktorú bol

sťažovateľovi zadržaný nadmerný odpočet DPH, primeraná. Za predpokladu, že prídu k záveru, že
primeraná nebola, bude úlohou orgánov verejnej správy tiež rozhodnúť o kompenzácii. Kasačný súd
v tejto súvislosti dáva do pozornosti svoj rozsudok sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21. júla 2025. Tento
rozsudok sa síce týka veci podľa právnej úpravy účinnej po 30. decembri 2016, avšak kasačný súd sa
v ňom detailne venuje v bodoch 48 až 62 dobe, za ktorú patrí daňovému subjektu náhrada za zadržaný

nadmerný odpočet DPH a v bodoch 63 až 74 výške úroku z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas
daňovej kontroly. Zo záverov predmetného rozsudku vychádzal aj rozsudok sp. zn. 3Sfk/143/2022 zo
dňa 14. augusta 2025 vo veci podľa právneho stavu do 31. decembra 2016.

V. Záver

36. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že správny súd
zamietol správnu žalobu na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa uplatnený
kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Z rovnakého nesprávneho právneho názoru vychádzalo
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, čo odôvodňuje jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.

Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

37. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469
SSP).

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 a ods. 2 v
spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu
dôvodne vynaložených trov v tomto konaní ako i v konaní pred správnym súdom. O výške náhrady trov
rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na správnom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

39. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.