Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238580
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1213238580.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Katarína Slováčeková a Mgr. Andrea Hadnagyová, v právnej veci manžela: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, C., zastúpený Advokátska kancelária Tomáš Petko s. r. o., so sídlom
Drotárska cesta 7, Bratislava, proti manželke: D. C., E. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. X, C.,
o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletej H. C.,
nar. X.X.XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
Vazovova 7/a, Bratislava, za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava II, Kvetná 13, Bratislava, o odvolaní
matky maloletého dieťaťa proti

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku VI. p o t v r d z u j e.

II.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievozvyšnejnapadnutejčastimenítak,žeotecjeoprávnený
stretávať sa s maloletou H. každý kalendárny týždeň v utorok od 16:00 hod. do 19:00 hod. a každý
nepárny kalendárny týždeň v sobotu od 10:00 hod. do 19:00 hod. s tým, že matka je povinná mal. dieťa
nastykriadnepripraviť.Miestomodovzdaniaaprevzatiamaloletéhodieťaťajemiestobydliskamaloletej.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že otec je
oprávnený stretávať sa s maloletou H. každý týždeň v stredu od 14.00 hod. do 16.00 hod. Výrokom II.
tak, že otec si vyzdvihne maloletú v určený čas v mieste základnej školy, ktorú maloletá navštevuje,
v prípade neprítomnosti maloletej v základnej škole, v mieste bydliska maloletej, kde ju po ukončení
stretnutia odovzdá. Výrokom III. rozhodol, že stretnutia otca s maloletou sa budú realizovať za
prítomnosti psychológa vykonávajúceho psychologickú činnosť, prítomnosť ktorého na stretnutí je
povinný zabezpečiť otec na vlastné náklady. Výrokom IV. vo zvyšku súd návrh otca zamietol. Výrokom

V. návrh na predbežnú vykonateľnosť rozsudku súd zamietol, výrokom VI. súd návrh matky na zákaz
styku otca s maloletou zamietol a výrokom VII. rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil apl. čl. 5, § 24 ods. 1, 5, § 25 ods. 1, 2, 3, § 43 ods. 1, Zákona
orodine,čl.3,12,18Dohovoruoprávachdieťaťa.Vecnetým,žepozrušenírozhodnutiaprvostupňového
súdu zo dňa 21.03.2018, č.k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením, zo dňa 07.08.2018,

č.k. 61P/71/2013-1317 v časti výroku o zákaze styku otca s maloletou a úprave styku otca s maloletou
a vrátení veci na ďalšie konanie, súd doplnil dokazovanie výsluchom maloletej H. C..3. Za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie
považovať za vodiacu zásadu pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu. Súčasne však nie je možné, aby
všeobecné súdy pozíciu maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na

jeho želaní a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (nález sp. zn. II. ÚS 4160/12
zo dňa 23. 4. 2013 alebo rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9 mája 2006 č. 18249/02,
body 57-59). V konečnom dôsledku posúdenie záujmu dieťaťa prináleží súdu. Jeho úlohou je korigovať
predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie (Ústavný
súd Českej republiky vo veci III. ÚS 707/04, IV. ÚS 288/04, III. ÚS 2150/07, I. ÚS 3082/10). Nie je možné

pripustiť , aby bol v konaní zohľadnený výhradne názor maloletého dieťaťa bez zreteľa na všetky zistené
skutočnosti a v súlade s takto vysloveným názorom, aby došlo k vyhláseniu autoritatívneho rozhodnutia
súdu (Ústavný súd Českej republiky vo veci I. ÚS 268/02).

4. Súd považoval za dôležité uviesť, že je poľutovaniahodné, že maloletá chápe konanie súdu ako
ignorovanie svojho názoru (vyjadrenie matky na pojednávaní) a že je sklamaná ako z konania súdu

tak aj iných inštitúcii. Túto nepriaznivú situáciu však podľa názoru súdu spôsobila matka, ktorá svojimi
postupnými krokmi vytvorila izolovaný sociálny mikrosvet, „mini bublinu“, v ktorej matka, maloletá a
dedko bojujú proti celému svetu.

5. Súd vypočul maloletú a konštatuje, že jej výpoveď i keď jednoznačná, čo sa týka odmietania otca,

nebola prekvapivá a v podstate pre všetkých účastníkov očakávaná. Maloletá žije v „realite“, ktorú
pred mnohými rokmi vytvorila jej matka a z tohto vyplýva aj obsah jej výpovede. Názoru maloletej
bola venovaná náležitá pozornosť, avšak vzhľadom na všetky skutočnosti prejednávanej veci, nebolo
možné rozhodnúť len na základe jej želania nestretávať sa s otcom (a to ani za prítomnosti odborného
pracovníka). Maloletá má negatívny vzťah ako k otcovi, tak aj ku svojej širšej biologickej rodine, pričom

svoj odmietavý postoj k širšej rodine (babka, teta, sesternica) odôvodniť nevedela. Vo svojej výpovedí
maloletá používala argumentáciu matky, v niektorých prípadoch išlo o použitie tých istých slovných
zvratov.

6.Akokonštatovalprvostupňovýsúdužv„prvom“rozsudkuaznovutoopakuje, obvineniaotcamaloletej

zo sexuálneho zneužívania dieťaťa sa nepreukázali a trestné stíhanie pre zločin sexuálneho zneužitia
bolo zastavené. Súdu neprináleží polemizovať s rozhodnutím v trestnom konaní a nazeral na otca ako
na rodiča, na strane ktorého neexistujú žiadne dôvody, ktoré by znižovali jeho rodičovskú kompetenciu.

7. Počas celého konania matka vystupovala neštandardným spôsobom, so súdom nespolupracovala

a jej správanie vzbudzovalo závažné podozrenie, že nemá záujem na tom, aby bol dôkladne zistený
skutkový stav. Matka síce počas celého konania vystupovala ako bojovníčka za práva svojej dcéry, jej
správanie však bolo v rozpore s jej vyhláseniami a spochybňovalo ich. Napr. matka vo svojich písomných
vyjadreniach mnohokrát uviedla, že „dcéra je do smrti zmrzačená“, napriek týmto vyhláseniam odbornú
pomoc pre dcéru nevyhľadala, resp. ju podľa názoru súdu vyhľadala účelovo, a to len vtedy, ak

potrebovala preukázať pred súdom zlý psychický stav dcéry a odôvodniť tak jej neprítomnosť na
výsluchu. Matka sa bránila vykonaniu znaleckého dokazovania, stretnutí u znalca sa nezúčastňovala
a odmietala k nemu priviesť aj dcéru, čo vlastne spôsobilo prieťahy v súdnom konaní. Súd nakoniec
od znaleckého dokazovania upustil, nakoľko po konzultácii so znalcom, ktorý uviedol, že pre vykonanie
znaleckého dokazovania je spolupráca s matkou nevyhnutnou podmienkou, považoval ďalšie úkony

v tejto veci za zbytočné, nehospodárne a predlžujúce súdne konanie a svoj účel by nesplnilo ani
predvedenie matky k znalcovi. V konaní o úprave práv a povinností rodičov k maloletej na čas do
rozvodumanželstva,súdvyvinulenormnéúsilie,abyvypočulmaloletú.Matkabojkotovalavšetkysnahyo
vypočutie maloletej s odôvodnením, že to neumožňuje jej zdravotný stav, odmietla aj vypočutie maloletej
v domácom prostredí. Matke boli uložené poriadkové pokuty v obidvoch konaniach, ani to ju však

neprimälo zmeniť postoj a správanie. Matka umožnila vypočuť maloletú, až potom, keď bolo zrušené
súdne rozhodnutie, ktorým bol návrh na zákaz styku zamietnutý a odvolací súd v svojom rozhodnutí
uložil súdu prvého stupňa povinnosť vypočuť maloletú.

8. Matka sa javí ako osoba so zníženou rodičovskou kompetenciou. Nielenže nie je schopná prijať

zodpovednosť za dôležitosť role otca v živote dieťaťa a za jeho pozitívne vnímanie, ale celé jej doterajšie
konanie významnou mierou prispelo k devastácii vzťahu medzi otcom a dcérou a jeho vytesneniu zo
života maloletej, pričom osobou otca redukcia väzieb s príbuznými neskončila. Maloletej „zmizla“ zo
života stará matka (súd podotýka, že ide o starú matku zo strany matky, ktorá s maloletou žila do jej 7rokov) , teta, sesternica a ostatní príbuzní zo strany matky. Súd nespochybňuje, že matka je obetavá a
pre maloletú vytvára vhodné materiálne podmienky. Nespochybňuje ani to, že matka je pre maloletú
najbližšou a najdôležitejšou osobou, je však otázne, či jej vytvorila zdravé prostredie. Maloletá vyrastá

len s matkou a so starým otcom, izolovane od ostatných členov rodiny, pričom ide príbuzných zo strany
matky. Maloletá nechodínakrúžky,spolužiačkyjudomanenavštevujú.Matkabagatelizovalasledovanie
kriminálnych seriálov, popierala nevhodnosť týchto programov pre dieťa vo veku maloletej , nevidela
problém v programe, ktorý maloletá v televízii sleduje (kriminálne seriály, Súdna sieň). Považovala za
nezmyselné sa tým zaoberať na súdnom pojednávaní. Súd pre úplnosť doplňuje informáciu o obsahu

seriálu Myšlienky vraha ( z verejne prístupného zdroja na internete) : V seriáli Myšlienky vraha sa elitný
tím analytikov FBI zaoberá zostavovaním osobnostných profilov sériových vrahov. Snaží sa preniknúť
doich temnejakomplikovanejmysle,abyzabrániliďalšímvražednýmútokom.Nakoniecsamotnámatka
na pojednávaní uviedla, že H. vidí v tom seriálu, čo jej robil jej otec.

9. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto

opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Vychádzajúc z citovaného zákonného
ustanovenia možno skonštatovať, že obmedzenie prípadne úplný zákaz styku rodiča s maloletým
dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme
dieťaťa nevyhnutné. Vyslovenie zákazu styku rodiča s jeho maloletým dieťaťom je opatrenie krajného
charakteru, ktoré závažným spôsobom zasahuje do rodičovských práv ako aj práv dieťaťa na pravidelný

kontakt s rodičom. Dôvodom, pre ktorý matka žiadala vyslovenie zákazu styku otca s maloletou, malo
byť sexuálne zneužívanie maloletej otcom a agresívne správanie otca voči maloletej, pričom tieto skutky
neboli v konaní preukázané. Maloletá sa síce vyjadrila, že sa s otcom nechce stretávať, uviedla aj prečo,
jej postoj je však podľa názoru súdu dôsledkom dlhoročného pôsobenia matky a vytvorenia príbehu o
zneužívaní, ktorý maloletá od matky prevzala. Nakoľko nebolo preukázané, že zákaz styku je v záujme

maloletej nevyhnutný, súd návrh matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol.

10. Povinnosť štátnych orgánov prijať také opatrenia, ktoré umožnia kontakt rodiča s dieťaťom, nie
je absolútna a porozumenie a spolupráca všetkých zúčastnených osôb vždy predstavujú dôležitý
faktor. Štátne orgány síce majú vyvíjať snahu, aby tejto spolupráci pomohli, ale ich povinnosť využiť

donucovacie prostriedky nemôže byť neobmedzená: musí brať ohľad na záujmy, práva a slobody
dotknutých osôb a najmä na najvyšší záujem dieťaťa a jeho práva, ktoré mu priznáva článok 8 Dohovoru
(pozri rozhodnutie vo veci I. proti Českej republike z 10. 6. 2003). ESĽP vo svojej judikatúre konštantne
pripúšťa, že v tejto citlivej oblasti je k donucovacím prostriedkom treba pristupovať s maximálnou
opatrnosťou (rozhodnutie vo veci Reigado Ramos proti Portugalsku z 22.11.2005), a že článok 8

Dohovoru v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča k tomu, aby vyžadoval prijatie opatrení, ktoré by
poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa (rozhodnutie veľkého senátu vo veci Elsholz proti Nemecku z
13.7.2000). Súd si je vedomý vyššie uvedených povinností a starostlivo zvažoval dôsledok určeného
styku na maloletú. Účelom styku tak ako ho súd upravil, už nie je ani tak právo otca na stretávanie sa s
maloletou ale právo maloletej na pravdivé informácie o svojich rodičoch a o sebe. Maloletá má právo na

to, aby poznala pravdu, aby nevyrastala a žila v klamstve a s vedomím, že ju zneužíval jej biologický
otec. Súd si je vedomý, že pre maloletú nebude jednoduché konfrontovať sa s realitou, avšak bez toho,
aby si maloletá otca „zažila“, aby videla (doslovne), že to nie je žiadny démon, psychopat, sa ich toxický
vzťah nemá šancu zmeniť. Ako už súd uviedol vyššie, nepredpokladá bezproblémový začiatok „liečby“
a vidí určité úskalia, avšak za závažnejšie pre ďalší zdravý psychický a fyzický vývoj maloletej považuje

to, že bude žiť s nepravdivou predstavou otca ako agresora a predátora. Zotrvávanie v tomto postoji
môže v budúcnosti viesť k ťažko napraviteľným následkom na psychickom zdraví maloletej.

11. V „prvom rozsudku“ zo dňa 21.03.2018, č.k. 61P/71/2013-1277, prvostupňový súd uviedol, že
obnovenie vzťahu a stretávanie sa s otcom je hlavne v záujme maloletej, nakoľko vyrovnaný vzťah k

rodičom je dôležitý pre jej ďalší citový vývoj. Stretávanie upravil súd tak, že spočiatku bude prebiehať
v Krízovom stredisku Dúha, formou asistovaných stretnutí, matku zaviazal zabezpečiť účasť maloletej
na stretnutiach v čase a mieste, ktoré určí Krízové stredisko Dúha. Po uplynutí 4 mesiacov upravil
styk v štandardnom rozsahu. Apeloval na matku, aby opustila „bojové pozície“ a aktívne sa podieľala
na obnove vzťahu medzi otcom a dcérou. Od tohto rozhodnutia ubehlo niekoľko rokov, situácia

sa zhoršila a po všetkých aktivitách a vyjadreniach matky súd dospel k záveru, že spoluprácu zo
strany matky nie je možné očakávať a matka to svojimi vyjadreniami na súdnych pojednávaniach
potvrdila. Nevyhnutnou podmienkou pre zmysluplnú spoluprácu matky je to, aby matka prijala fakt,
že k trestnému činu sexuálneho pohlavného zneužívania nedošlo, čo matka jednoznačne odmieta. Súdpreto neupravil styk formou asistovaných stretnutí v akreditovaných zariadeniach, nakoľko vzhľadom na
históriu prípadu a postoj matky, považoval túto formu stretnutí za neúčinnú, nadbytočnú a v spojení s
obmedzenými kapacitami akreditovaných zariadení a podmienkou ich súhlasu s asistovaným stykom

za problematickú. Vzhľadom na komplikovanosť a špecifickosť rodinnej situácie, upravil styk za
prítomnosti psychológa, pričom otcovi uložil povinnosť psychológa zabezpečiť. Súd nepovažoval za
správne určiť v rozhodnutí povinnosť zabezpečiť konkrétneho psychológa, jednak že nemôže zaväzovať
touto povinnosťou súkromné osoby, ako aj preto, že väzba na konkrétneho psychológa by mohla
budúcnosti spôsobiť nevykonateľnosť rozhodnutia. Vo zvyšku súd návrh otca na úpravu styku zamietol.

Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Nemožno v tejto chvíli predpokladať ako sa
situácia vyvinie a či rozšírenie styku bude v záujme maloletej.

12. Súd zamietol návrh otca na vyslovenie vykonateľnosti rozsudku doručením a to z dôvodu, že v
konaní sp.zn. 28P/184/2013 o úprave práv a povinností rodičov do rozvodu bol rozhodnutím č.k.
28P/194/2013-2224 zo dňa 8.8.2022 upravený styk otca s maloletou a zároveň bolo rozhodnuté, že

rozsudok je vykonateľný jeho doručením. Na návrh otca prebieha na Mestskom súde Bratislava II pod
sp. zn konanie o výkone vyššie uvedeného rozhodnutia, v ktorom otec žiada, aby súd nariadil odňatie
maloletej H. C., nar. X. X. XXXX matke D. C., nar. XX. X. XXXX, G. X, XXX XX C. a odovzdanie otcovi
A. B. C., nar. XX. X. XXXX, C. XX, XXX XX C. každý týždeň v utorok od 15:00 do 19:00 a každý nepárny
víkend v kalendárnom mesiaci od soboty od 9:00 do nedele do 19:00.

13. O trovách konania účastníkov rozhodol súd podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku, podľa
ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výroku I., II., III. a VI. podala včas odvolanie matka

maloletej z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietala, že rozsudok v napadnutej
časti je nesprávny, najmä z toho dôvodu, že mestský súd nesprávne zistil skutočný stav veci, na základe
vykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniamavecnesprávneprávneposúdil.Najmä
však z dôvodu, že mestský súd neprihliadol na najlepší záujem maloletej. Mestský súd poukazujúc na
citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie v rozsudku dospel k záveru, že v konaní sa z

dôvodu zastavenia trestného stíhania pre zločin sexuálneho zneužívania nepreukázalo obvinenie otca
zo sexuálneho zneužívania maloletej a ďalej tým, že matka si príbeh o sexuálnom zneužití maloletej
vymyslela a maloletá tento príbeh od matky len prevzala. Takéto závery mestského súdu však nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Je zásadné, že matka si predmetné obvinenia svojvoľne nevymyslela,
ale tieto jej opakovane popísala priamo maloletá, pričom matka mala spočiatku o pravdivosti týchto

tvrdení maloletej pochybnosti, preto za účelom ich odstránenia s maloletou dňa 23.10.2013 navštívila
detskú lekárku J. J., ktorá jej odporučila vyšetrenie maloletej u detského gynekológa, ktoré maloletá
absolvovala nasledujúci deň, t.j. dňa 24.10.2013 u detského gynekológa J. J. B., podľa ktorého sa
však sexuálne zneužívanie maloletej nedalo ani potvrdiť ani vyvrátiť. Na základe týchto záverov preto
matka maloletú objednala k detskej psychologičke K. L. M. (z Výskumného ústavu detskej psychológie

a patopsychológie), u ktorej s maloletou absolvovala dve stretnutia, pričom prvé takéto stretnutie sa
uskutočnilo bez prítomnosti matky dňa 28.10.2013. Pritom matka až na základe výsledkov prvého
vyšetrenia maloletej u K. L. M. zo dňa 28.10.2013, z ktorých okrem iného vyplynulo, že maloletá bez
prítomnosti matky detskej psychologičke ukázala na bábike a aj na sebe, čo jej mal otec robiť (že ju mal
chytať medzi nohami a šúchať prstom), uverila tvrdeniam maloletej. Matka nemala dôvod pochybovať

o záveroch uvedeného vyšetrenia, keďže toto vyšetrenie bolo vykonané v nezávislom štátnom ústave,
ktorý sa ako jediný na Slovensku zameriava na komplexný výskum psychologických aspektov vývinu
detí a mládeže a výskum podmienok, ktoré tento vývin ovplyvňujú. Predtým, ako sa maloletá matke
zdôverila so svojimi zážitkami s otcom, matka nijako nebránila otcovi v styku s maloletou, o čom
svedčí početnosť takýchto stretnutí (čo otec v konaní ani nerozporoval). S ohľadom na vyššie uvedené

skutočnosti ako aj na vykonané dokazovanie je preto zrejmé, že matka sa v konaní nesprávala účelovo a
nebola motivovaná vymýšľať si príbeh o sexuálnom zneužívaní maloletej; naopak počas celého konania
jej jediným motívom bola ochrana maloletej. Okolnosť, že sa v rámci trestných konaní nepreukázali
obvinenia otca zo sexuálneho zneužívania maloletej, pretože trestné stíhanie pre zločin sexuálneho
zneužívania bolo zastavené, automaticky neznamená, že na strane otca neexistujú žiadne dôvody,

ktoré by znižovali jeho rodičovské kompetencie. Je možné súhlasiť, že v danom prípade sa konanie
otca voči maloletej (zážitky s otcom opakovane popísala sama maloletá) v rámci trestného stíhania
posudzovalo z trestnoprávneho hľadiska, a teda tak, či toto napĺňa alebo nenapĺňa všetky znaky zločinu
sexuálneho zneužívania, príp. iných trestných činov podľa zvláštnej časti Trestného zákona. Z pohľaduposudzovania rodičovskej spôsobilosti otca a odôvodnenosti uloženia zákazu styku otca s maloletou, je
však nevyhnutné takéto konanie otca posúdiť aj z iného pohľadu ako trestno-právneho. Súd je pritom pri
rozhodovaní o takomto návrhu rodiča na zákaz styku povinný spoľahlivo zistiť dôvod, prečo bol návrh

podaný, a teda neuspokojiť sa len so závermi orgánov činných v trestnom konaní. Súd by si preto mal
vždy sám vykonať dokazovanie, ktoré by malo smerovať k poznaniu rozhodných skutočností (najmä
prostredníctvom znaleckých posudkov a lekárskych správ pedopsychológov, psychiatrov, pediatrov a
pod.), t.j. či styk rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje záujem dieťaťa a až následne toto vlastné
skúmanie konfrontovať s výsledkami prípadného trestného konania. Z rozsudku je zrejmé, že mestský

súd sa vyššie uvedeným neriadil a uspokojil sa výlučne len s „trestno-právnym rozmerom“ daného
prípadu. Mestský súd v tejto súvislosti navyše absolútne ignoroval, že všetky zážitky, ktoré zásadne
ovplyvnili psychické zdravie maloletej a aj jej vzťah k otcovi, opakovane tvrdila maloletá. Matka taktiež
za nesprávne považuje odvodzovanie, že sa v konaní nepreukázali obvinenia otca zo sexuálneho
zneužívaniamaloletejlenodtoho,žetrestnéstíhanieprezločinsexuálnehozneužívaniabolozastavené.
V zmysle § 193 CSP je totiž mestský súd viazaný len rozhodnutiami príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, pričom výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k záveru, že mestský
súd je viazaný len výrokom o vine. V predmetnom prípade však výrok uznesenia o zastavení trestného
stíhania nemá charakter výroku o vine a teda mestský súd ním nie je automaticky viazaný. Mestský súd
bol oprávnený vec posúdiť samostatne, a to aj inak ako vyšetrovateľ, a následne sa s tým vysporiadať
v odôvodnení svojho rozhodnutia. S ohľadom na uvedené skutočnosti tak mestský súd bol povinný

k rozhodnutiam o zastavení trestného stíhania pristupovať tak, ako k iným dôkazom a hodnotiť ich
podľa svojej úvahy jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi,
pričom bol povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Vyššie uvedený
záver je podporený aj ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, a to napr. rozhodnutím
zverejneným v zbierke rozhodnutí pod č. R 58/1966 podľa ktorého „v občianskom súdnom konaní nie

je súd viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní.“ alebo aj pod č. R 22/1979,
v zmysle ktorého „súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, teda
rozhodnutím o tom, že napríklad trestný čin nebol spáchaný.“. Nesprávnosť rozsudku je ďalej možné
vidieť aj v tom, že mestský súd vôbec neprihliadol k tomu, že kolízny opatrovník maloletej nepodal voči
predmetným rozhodnutiam o zastavení trestného stíhania sťažnosti, hoci ako osoba, ktorá mala hájiť

najlepšie záujmy maloletej, tak nepochybne urobiť mal. To platí o to viac, že práve kolízny opatrovník bol
jedinou oprávnenou osobou k podaniu takéhoto opravného prostriedku, pričom matka takto legitimovaná
nebola. Mestský súd sa s týmito skutočnosťami (hoci na ne matka v konaní opakovane upozorňovala)
v rozsudku vôbec nevysporiadal a tieto všetky zostali prakticky bez povšimnutia. Vyššie namietaný
záver mestského súdu (v bode 7.) o tom, že maloletá prevzala príbeh o sexuálnom zneužití od svojej

matky pritom vyvracajú aj ďalšie konkrétne okolnosti prípadu maloletej, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť
toho, že maloletá skutočne s otcom prežila to, čo opakovane výslovne popísala. Keďže však mestský
súd na tieto neprihliadol, postupoval nesprávne, v dôsledku čoho vydal aj nesprávny rozsudok. Medzi
takéto okolnosti patrí napríklad to, že maloletá prežité zážitky s otcom (že ju šúchal po pišulke, že ju
to bolelo, že jej ukázal pišuláka a pod.) uvádzala opakovane (v priebehu niekoľkých rokov) a nezávisle

pred viacerými osobami, najmä odborníkmi a lekármi z oblasti psychológie a psychiatrie, pričom tak
robila bez prítomnosti matky a ďalej aj to, že maloletá o prežitých zážitkoch s otcom hovorila len
postupne a prežívala pri tom pocity hanby a viny. PhDr. Igor Obuch (znalec z odboru psychológie,
odvetvie klinická psychológia detí a dospelých) sa v súvislosti s prípadom maloletej vyjadril tak, že „vo
všeobecnosti platí, že deti cca do 5. roku života nie sú spoľahlivými svedkami ...“ , na druhej strane

však skonštatoval, že „... takéto deti sú schopné všímať si dôležitých detailov, pričom vzhľadom na
celkový priebeh kontaktov s maloletou sa domnieva, že maloletá v predmetnom prípade prežila s otcom
okolnosti, ktoré znalcovi popísala.“. PhDr. Igor Obuch pritom vo svojom znaleckom posudku č. 34/2013
výslovne uviedol aj to, že „ak by si maloletá daný príbeh len vymyslela napr. pod vplyvom matky, je
vysoko pravdepodobné, že práve v prítomnosti matky by sa ho snažila prezentovať tak, ako si ho

vymyslela, resp. ako jej ho matka „podsunula“. Maloletá to ale neurobila. V tejto súvislosti bol aj na matku
vypracovaný znalecký posudok PhDr. Ľubice Bradáčovej, znalkyne z odboru: Psychológia, odvetvie:
Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality, v ktorom znalkyňa komplexne psychologicky
vyšetrila matku a vyjadrila sa aj k osobnostnému profilu matky a k črtám jej osobnosti, najmä vzhľadom
na jej vierohodnosť a sklony ku konfabulácii. Mestský súd vôbec neprihliadol ani na tie okolnosti, že

maloletá sa k prežitým zážitkom s otcom vyjadrovala aj pri následných vyšetreniach v rokoch 2014
a 2015, napríklad pri psychologickom vyšetrení J. K. C., ku ktorému došlo v dňoch od 24. do 25.09.2014
bol u maloletej pod vplyvom negatívnych zážitkov, ktoré popísala, prítomný jej odmietavý postoj k
otcovi, maloletá pri vyberaní členov rodiny, odmietla vybrať otca. Všetky tieto skutočnosti pritom bolipotvrdené aj jednotlivými svedeckými výpoveďami, keďže napríklad svedkyňa J. K. C. výslovne uviedla,
že „nepredpokladá, že by maloletá prezentovala obraz otca tak, ako to popísala, bez toho zážitku, že by
to bola iba čistá fabulácia“ a podobne sa vyjadrila aj svedkyňa J. N. G., ktorá tiež výslovne uviedla, že

„podobných prípadov má mnoho, avšak maloletá bola ojedinelá, pretože hneď na začiatku mala pocit,
že dieťa malo pravdu, a nazývala to klinický dojem. I napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam
(najmä bod 16. a 17.), mestský súd tvrdeniam maloletej o jej sexuálnom zneužívaní neuveril. Mestský
súd v tejto súvislosti nevzal do úvahy ani výpoveď A. J. F. (starej matky maloletej), hoci na túto výpoveď
svedkyne vykonanú v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 28P/194/2013,výslovne poukázal.

Objektívnosť svedeckej výpovede starej matky maloletej potvrdzuje to, že svedkyňa vyššie uvedené
skutočnostiuviedlaajnapriekmomentálnenegatívnemuvzťahumedzimatkoumaloletejastaroumatkou
maloletej.

15. Mestský súd ďalej poukázal na správanie matky, ktorým mala spôsobiť prieťahy v konaní, keď na
jednej strane sama matka vystupovala ako bojovníčka za práva svojej dcéry, no na druhej strane sa

bránila vykonaniu znaleckého dokazovania, stretnutí u znalca sa nezúčastňovala a odmietala k nemu
priviesť aj dcéru. Je zásadné, že spočiatku sama matka navrhovala znalecké dokazovanie maloletej
odborníkom z oblasti psychológie, pričom takýto návrh podala na okresný súd v konaní pod sp. zn.
28P/194/2013 dňa 5.6.2014. Dňa 05.06.2014 podala matka obdobnú žiadosť aj vyšetrovateľovi v rámci
trestného konania vedeného pod ČVS: ORP-2078/1-OVK-B2-2013, ktorej však vyšetrovateľ nevyhovel,

a preto sa matka dňa 04.07.2014 obrátila aj na Okresnú prokuratúru v Bratislave II, pričom ani v
tomto prípade neuspela. Veľmi podobne sa v tom čase k znaleckému dokazovaniu maloletej staval
aj okresný súd, ktorý napríklad v uznesení č. k. 28P/194/2018 – 416 zo dňa 04.09.2014 výslovne
uviedol (strana 8. uznesenia), že „znalecké dokazovanie, ktoré požaduje matka značne predĺži konanie
a to aj s ohľadom na kritickú situáciu, ktorá je všeobecným súdom dôverne známa. Ide o výrazný

nedostatok súdnych znalcov z oblasti klinickej psychológie detí, ktorí sú preťažení, častokrát odmietajú
vypracovanie znaleckého posudku ...“. Okrem toho matka aj pri výsluchu dňa 30.07.2014 v rámci
„druhého trestného oznámenia“ žiadala, preveriť nové skutočnosti uvádzané maloletou, a to práve
znaleckým dokazovaním. S ohľadom na uvedené skutočnosti je preto zrejmé, že matka spočiatku
neodmietala znalecké vyšetrovanie maloletej, naopak toto sama ako v civilnom tak i v trestnom konaní

neúspešne iniciovala. Zmena v postoji matky k ďalšiemu znaleckému vyšetrovaniu maloletej nastala až
v období, keď sa maloletej zhoršil zdravotný stav, v dôsledku čoho bola dňa 21.09.2014 hospitalizovaná
na Klinike detskej psychiatrie DFNsP Bratislava. Počas hospitalizácie bol J. K. C. vyhotovený aj
psychologický posudok maloletej, pričom počas týchto vyšetrení maloletá opätovne J. K. C. a prítomnej
psychiatričke popísala svoje zážitky s otcom, pričom maloletá len iným spôsobom zopakovala to, čo

už predtým uviedla K. L. M. a PhDr. Igorovi Obuchovi. Po tejto hospitalizácii maloletá nebola schopná
ďalšieho znaleckého vyšetrovania. Uvedenú skutočnosť, že maloletá nie je schopná ďalšieho výsluchu
a vyšetrovania výslovne skonštatoval aj prednosta Kliniky detskej psychiatrie DFNsP Bratislava H. J.
A. O., P., ktorý v emailovej správe adresovanej matke dňa 16.02.2015 uviedol, aby matka nedovolila
vypočúvanie maloletej, pretože už ide o CAN syndróm minimálne na psychickej úrovni. V tejto súvislosti

sa vyjadrila aj svedkyňa J. N. G., a to na pojednávaní dňa 10.04.2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
28P/194/2013, pričom svoje stanovisko zhrnula aj v správe zo dňa 30.04.2015. Podľa názoru menovanej
svedkyne opakované vyšetrovanie maloletej prispieva k jej retraumatizácii. I napriek vyššie uvedeným
záverom, matka bola aj naďalej iniciatívna a napríklad dňa 27.02.2015 navrhovala, aby si okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 28P/194/2013 vyžiadal odborné vyjadrenie Kliniky detskej psychiatrie

LFUK a DFNsP v Bratislave na posúdenie psychického stavu maloletej v tom čase. K súdnoznaleckému
vyšetrovaniu maloletej opätovne vyjadrila J. N. G. spolu s J. D. O., J. – zástupcom prednostu Kliniky
detskej psychiatrie DFNsP Bratislava, pričom z ich písomného stanoviska plynie, že „ ... opakované
súdnoznalecké vyšetrenie dieťaťa neodporúčajú z dôvodu ďalšej traumatizácie dieťaťa.“. Je zásadné,
že obdobne sa vyjadrila aj J. Q. K., u ktorej maloletá absolvovala psychoterapeutickú starostlivosť. Je

zarážajúce, že hoci sa všetci lekári a odborníci, u ktorých bola maloletá liečená (napríklad J. N. G. –
psychiatrička alebo J. K. C. – psychologička alebo aj J. Q. K. - psychologička), zhodli na tom, že je
dôležité zabrániť retraumatizácii maloletej a vyhnúť sa opakovaným vyšetreniam maloletej, okresný súd
a orgány činné v trestnom konaní na najlepší záujem maloletej neprihliadali, keďže okrem znaleckého
dokazovania v konaní sp. zn. 28P/194/2013 (znalkyňou MUDr. Natáliou Dimovou), bol v tomto konaní za

účelom vypracovania rovnakého znaleckého posudku (s prakticky totožnými otázkami) dňa 22.09.2014
ustanovený aj Mgr. Martin Balko, znalec z odboru: Psychológia, odvetvie: Klinická psychológia detí
a dospelých a navyše obdobné psychologické vyšetrenie maloletej ďalšou znalkyňou Mgr. Oľgou
Tomišovou bolo nariadené aj v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-1092/1-VYS-B2-2014. ZnalecMartin Balko postupoval absolútne nesprávne tak, že chcel znalecké dokazovanie maloletej realizovať
aj pozorovaním maloletej pri styku s otcom, a to i napriek tomu, že takýto styk bol právoplatne zakázaný
a vhodnosť takéhoto kontaktu maloletej s otcom vylučovali všetky dovtedy vypracované lekárske správy,

napr. aj lekárska správa J. N. G. zo dňa 23.01.2015, v ktorej menovaná lekárka po oboznámení sa s
uvedeným zámerom znalca jednoznačne skonštatovala, že „z odborného hľadiska je kontakt dieťaťa s
otcom absolútne kontraindikovaný“. S poukazom na tieto skutočnosti preto matka žiadala, aby okresný
súd upustil od vykonania predmetného znaleckého dokazovania a zároveň žiadala, aby okresný súd
postupoval tak, že si vyžiada z Kliniky detskej psychiatrie DFNsP Bratislava odborné stanovisko o

súčasnom psychickom stave maloletej, čím by nedošlo k ďalšej traumatizácii maloletej, ktorá hrozila
práve ďalšími vyšetreniami maloletej. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že matka
sa účelovo nebránila vykonaniu znaleckého dokazovania a takýto záver mestského súdu nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Nerešpektovanie príkazu vtedajšieho okresného súdu zo strany matky
tak nebolo svojvoľné, matka svoju nečinnosť a nedostavenie sa s maloletou k znalcovi opakovane
ospravedlňovala včas a vážnymi okolnosťami spočívajúcimi v legitímnom záujme na ochrane maloletej

a v jej zlom psychickom zdravotnom stave. nie je pravdou, že by matka odmietala v predchádzajúcom
konaní výsluch maloletej bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu a na podklade starých lekárskych správ.
Po vydaní rozhodnutia v predmetnom konaní v marci roku 2018 nasledovalo obdobie približne štyroch
rokov, počas ktorých sa jednak nerealizoval žiaden styk otca s maloletou a neexistovala ani hrozba
sekundárnej traumatizácie maloletej účasťou na znaleckom dokazovaní a na výsluchoch. Stav maloletej

sa tak postupne stabilizoval. Podstatné však je, že výsluch maloletej bol možný z dôvodu, že maloletá
je staršia (v čase vykonania výsluchu v júli 2023 mala 13 rokov, teda o šesť rokov viac ako v roku
2017), no najmä jej psychický a celkový zdravotný stav bol podstatne stabilizovanejší ako v roku 2017
askôr.Mestskýsúdvšaknapriektýmtodôkazomvyvodilopačnéskutkovézávery,žepsychicképroblémy
maloletej boli účelovo vyfabulované s cieľom predĺžiť konanie a zneužiť ich s cieľom vyhnúť sa výsluchu

maloletej, v dôsledku čoho je i v tomto prípade daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP
a tiež podľa § 62 CMP. Až do stretnutia otca s maloletou, na ktorom došlo k výraznej traumatizácii
maloletej, sa otec s maloletou mohol stýkať bez obmedzení a matka mu v styku žiadnym spôsobom
nebránila. Matka je toho názoru, že mestský súd postupoval selektívne, keď si z vykonaných dôkazov
vybral len tie dôkazy, resp. tie časti dôkazov, ktorými mohol odôvodniť svoje závery o tom, že matka

konala z pomsty voči otcovi, manipuluje maloletú a dokonca jej až ubližuje. Mestský súd ďalej na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (nesprávne zistil skutočný stav veci),
keďže uviedol, že nezistil žiaden relevantný dôvod na to, aby bol styk otca s maloletou zakázaný.
Uvedené závery mestského súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Mestský súd v súvislosti so
zákazom styku vôbec neprihliadol ani k nasledovným závažným skutočnostiam, a to že: a) z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že maloletou popísané konanie otca nemožno bez pochybností hodnotiť (a
tým ani ospravedlniť) ako bežnú hygienu, ktorú by si maloletá len nesprávne vyložila, b) aktuálna
nevyhnutnosť zákazu styku s maloletou existovala nie len pri podaní samotného návrhu dňa 31.10.2013,
ale táto existuje aj v súčasnosti. Už v minulosti sa u maloletej objavili pri akomkoľvek náznaku možnosti
stretnutia s otcom alebo pripomínania traumatizujúcich zážitkov známky akútneho stresu, ktorý sa

prejavil najmä somaticky, a teda tým, že maloletej zabiehalo ľavé očko, že odmietala prijímať potravu
a vodu, nekomunikovala a pod.. c) v konaní bola preukázaná aj otázka vzájomného vzťahu maloletej
k otcovi, keďže táto bola zodpovedaná už v minulosti napríklad psychologickým vyšetrením maloletej,
ktoré počas psychiatrickej hospitalizácie vykonala J. K. C., a z ktorého jednoznačne vyplynulo, že
maloletá má k otcovi viditeľne negatívny vzťah. d) mestský súd neprihliadol ani na názor maloletej, ktorá

je už vo veku, kedy je schopná svoj názor vyjadriť a ktorá uviedla, že s otcom sa týkať nechce, a to ani
za prítomnosti ďalších osôb a tento svoj postoj aj odôvodnila negatívnymi skúsenosťami s ním, na ktoré
si pamätá; e) pravdivosť tvrdení maloletej o tom, čo mala zažiť s otcom nevylučujú ani otcom do spisu
založené jednotlivé znalecké posudky (ZP č. 4/2014 MUDr. Rudolfa Múdreho, ZP č. 1/2014 Mgr. Dušana
Kešického a ZP č. 6/2017 MUDr. Ivana Andrého, PhD., MHA), podľa ktorých sa u otca nepotvrdila žiadna

deviácia v zmysle pedofílie. Ako potvrdili aj svedecké výpovede (napr. výpoveď J. N. G.), nie je potrebné,
aby u otca existovali deviácie na to, aby maloletej spôsobil podobnú traumu, postačí afekt. Obdobne
sa v konaní vyjadril aj PhDr. Igor Obuch. Matka opakuje, že si je vedomá toho, že inštitút zákazu styku
rodiča s maloletým dieťaťom je vo svojej podstate výnimočný, avšak súd by ho mal aplikovať vždy,
keď zistí, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú ujmu,

a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP a tiež podľa § 62 CMP odvodzuje matka aj z nesprávneho skutkového zistenia
mestského súdu, podľa ktorého súd konštatoval, že vzhľadom na históriu prípadu a postoj matky, od
nej spoluprácu nemožno pri realizácii asistovaného styku očakávať. Tento záver mestského súdu nemáoporu vo vykonanom dokazovaní, pretože v danej veci bol v prvom rozsudku okresného súdu upravený
asistovanýstykprostredníctvomKrízovéhostrediskaDúha,ktorévšaksamopodalovočivýrokuoúprave
asistovaného styku odvolanie s tým, že na takúto činnosť nemá akreditáciu a ani potrebných odborných

zamestnancov a voľnú kapacitu. Pokiaľ sa jedná o asistovaný styk upravený v rozsudku okresného
súdu č. k. 28P/194/2013 – 2224 zo dňa 08.08.2022, v ktorom bol styk otca s maloletou upravený
po dobu prvých piatich mesiacov formou asistovaných stretnutí za prítomnosti odborného pracovníka
príslušného zariadenia v Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, o.z., so sídlom
Ševčenkova 21, Bratislava v rozsahu 60 hodín, pričom presný čas a miesto si určí príslušné zariadenie,

matka uviedla, že toto zariadenie ju za účelom realizácie styku nikdy nekontaktovalo. Matka taktiež
namieta nesprávnosť rozsudku v časti, v ktorej mestský súd nariadil styk otca s maloletou za prítomnosti
psychológa vykonávajúceho psychologickú činnosť. Mestský súd totiž neurčil žiadne predpoklady pre
osobu psychológa, ktorú má otec na stretnutia s maloletou zabezpečiť. Vzhľadom na komplikovanosť
predmetného prípadu nie je zrejmé, či osoba, ktorú si otec zabezpečí, bude mať potrebné skúsenosti s
prácou s maloletými, ktorí si v minulosti prešli tak komplikovaným psychickým vývojom, ako je to v tomto

prípade. Je tiež zrejmé, že tento psychológ nebude disponovať dostatkom informácií o psychických
ťažkostiach a anamnéze maloletej, resp. bude disponovať len určitými jednostrannými informáciami od
otca. Matka ďalej namieta, že súd neurčil ani žiadny subjekt, ktorý by preveril, či si otec na stretnutia s
maloletou skutočne zabezpečí psychológa vykonávajúceho psychologickú činnosť. Keďže sa styk má
realizovať bez prítomnosti matky a nemá ho sprostredkovať zariadenie, ktoré by malo na túto činnosť

potrebnú akreditáciu, nebude možné túto skutočnosť ani len preveriť, a teda sa môže sťať, že otec si
psychológa vôbec nezabezpečí a styk sa bude realizovať za prítomnosti náhodnej tretej osoby. Navrhla,
aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok Mestského súdu Bratislava II, č. k. 61P/71/2013 – 1784
zo dňa 10.10.2023 v napadnutej časti zmenil tak, že zakáže otcovi maloletej stýkať sa s maloletou H.
a návrh otca zamietol,

16. alternatívne, aby odvolací súd podľa § 389 CSP rozsudok Mestského súdu Bratislava II, č. k.
61P/71/2013 – 1784 zo dňa 10.10.2023 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. K odvolaniu matky sa vyjadril otec. Uviedol, že matka vo svojom vyjadrení zrecyklovala všetky

doterajšie, desať rokov používané argumenty. Matka neuviedla žiadnu novú skutočnosť, ktorá by nebola
matkou uvedená v odvolaniach, dovolaniach a ústavných sťažnostiach v tomto a súvisiacich konaniach.
Domnieva sa, že ku všetkým skutočnostiam a argumentom už celá sústava súdov SR zaujala relevantné
stanovisko a chybné postoje a názory matky vyvrátila. Z uvedeného dôvodu nepovažuje za nevyhnutné
sa k nim opätovne vyjadrovať. Rozsudok považuje za vecne správny a žiada ho potvrdiť.

18. K odvolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník. Uviedol, že sa plne stotožňuje s vyjadrením
kolízneho opatrovníka na súdnom pojednávaní a s rozsudkom súdu zo dňa 10.10.2023.

19. Počas odvolacieho pojednávania otec maloletej podaním odvolaciemu súdu došlým 14.10.2024

oznámil, že po nariadení výkonu rozhodnutia o ÚPP rodičov na čas do rozhodnutia súdu o trvalej
úprave Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 11Em/1/2023 sa začal realizovať styk otca s maloletou
za prítomnosti matky, s čím navrhovateľ súhlasí a nepovažuje za potrebné a vhodné určovať styk otca
s maloletou za prítomnosti detského psychológa, alebo tretej, cudzej osoby. Do dňa tohoto podania
prebehli tri stretnutia a aktuálne je v záujme maloletej aj prítomnosť matky na stretnutiach. Matka

otcovi poskytla kontaktné telefónne číslo a začali spolu komunikovať v rozsahu dohadovania spoločných
stretnutí s maloletou. Komunikácia s matkou je aktuálne na dobrej úrovni. Domnieva sa, že zmiernenie
stresu maloletej zo stretnutia s otcom po dlhodobom odlúčení odborníkom a uľahčenie nadviazania
vzťahu otec- dcéra už nie je potrebné, stretnutia sa realizujú aj bez odbornej asistencie. Vzhľadom
k tomu, že rodičia spolu začali komunikovať, domnieva sa, že v prípade potreby odbornej asistencie

budú rodičia schopní túto potrebu identifikovať a dohodnúť sa na nej.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 Civilného mimosporového poriadku), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou – matkou maloletého dieťaťa (§ 359 a § 362
ods. 1 z. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „Civilný sporový poriadok a § 7

ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363
CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP),keď vzhľadom k potrebe doplnenia dokazovania nariadil v zmysle § 385 ods. 1, v spojení s § 383 CSP vo
veci pojednávanie a po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že odvolanie matky je sčasti dôvodné,
keď rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v napadnutej časti zamietnutého návrhu na zákaz styku

potvrdil, avšak vo zvyšnej napadnutej časti bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť.

21. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bol rozvod manželstva a s ním spojená
úprava práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu, keď rozsudkom, ktorý je
predmetom prieskumu odvolacím súdom bolo rozhodnuté o úprave styku otca s maloletou (v časti návrh

otca bol zamietnutý), súd prvej inštancie návrh otca na predbežnú vykonateľnosť rozsudku zamietol
a zamietol aj návrh matky na zákaz styku.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
v časti, kde upravil styk otca s maloletou (aj v časti kde bol návrh na úpravu styku zamietnutý ako výrok
závislý) a v časti, kde návrh matky na zákaz styku zamietol.

23. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vo veci samej
rozhodol rozhodnutím zo dňa 21.03.2018, č.k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením,
zo dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317 tak, že rozviedol manželstvo účastníkov, maloletú H. C.,
nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že právo zastupovať

maloletú a spravovať jej majetok budú mať obaja rodičia (výroky II., III.), otcovi uložil povinnosť prispievať
na výživu maloletej H. sumou 200 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva (výrok IV.), upravil styk otca s maloletou po
dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva formou asistovaných
stretnutí v krízovom stredisku Dúha, Stavbárska 6, Bratislava za prítomnosti odborného pracovníka

príslušného zariadenia v rozsahu jedenkrát do týždňa v trvaní 90 minút, s tým, že presný čas a miesto
si určí príslušné zariadenie a matke uložil povinnosť zabezpečiť účasť maloletej na stretnutiach v čase
a mieste, ktoré určí krízové stredisko Dúha. Po uplynutí štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku
rozsudku o rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou každý nepárny týždeň od piatku od 15.00
hod. do nedele do 19.00 hod. a v stredu od 15.00 hod. do 19.00 hod. s výnimkou školských prázdnin,

každý párny týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19. 00 hod. a vo štvrtok od 15.00 hod. do 19.00 hod. s
výnimkou školských prázdnin, počas zimných prázdnin každý párny kalendárny rok od 25.12. od 11.00
hod. do 28.12. do 19.00 hod. a každý nepárny kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10.00 hod. do
25.12. do 11.00 hod., počas jarných prázdnin každý párny kalendárny rok od soboty od 9.00 hod. v
týždni predchádzajúcom prázdninovému týždňu do utorka do 19.00 hod. prázdninového týždňa, počas

veľkonočných prázdnin každý nepárny kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10.00 hod. do Veľkonočnej
nedele do 10.00 hod., počas letných prázdnin každý párny kalendárny rok od 01.07. od 10.00 hod. do
07.07. do 19.00 hod. a od 01.08. od 10. 00 hod. do 07.08. do 19.00 hod. s tým, že miestom odovzdania
a prevzatia maloletej je bydlisko matky (výrok V.), zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletou
(výrok VI.), žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VII.).

24. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 16.04.2019, č.k.
11CoP/542/2018-1388, rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo dňa
07.08.2018, v napadnutej časti vo výroku o úprave styku a trovách konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,

ďalej „CSP“) a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 CSP) dospejúc
k záveru, že odvolanie je dôvodné len v časti úpravy styku. Vo zvyšnej časti konštatoval, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je správne (v časti zverenia maloletej, zastupovania správy majetku maloletej,
v časti úpravy výživného na maloletú a zamietnutia návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým
dieťaťom). Za vecne a právne správne považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj

pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na zákaz styku otca s maloletou a námietky matky uvedené v odvolaní
vyhodnotil ako právne irelevantné, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
zastavenia trestného stíhania voči otcovi. Matka ani neumožnila a ani nedala priestor, aby ňou tvrdené
skutočnosti boli overené, keď sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania, odmietla dať maloletej
priestor na vyjadrenie svojho názoru, čo maloletej zákon umožňuje. Súd prvej inštancie mohol preto

vychádzať len zo skutočností, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a jeho závery považoval odvolací súd
za správne. Základným právom každého maloletého dieťaťa je právo na pravidelný kontakt s obidvomi
rodičmi, ku zákazu styku môže súd pristúpiť len vtedy, ak to vyžaduje záujem dieťaťa, aby bolo dočasné
stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenia a vážnyzásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na
strane dieťaťa. Konaním matky však uvedené okolnosti nebolo možné zistiť, keď nebolo možné zisťovať
názor maloletého dieťaťa, či už kolíznym opatrovníkom, znalcom alebo súdom. Zákon pri zákaze styku

má na mysli len dočasné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, pričom z uvedeného vždy vyplýva
požiadavka - vytváranie predpokladov pre to, aby takýto kontakt mohol byť perspektívne obnovený. V
konaní neboli zistené skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné zakázať styk otca s maloletou, pričom
odvolací súd poukázal na stanovisko kolízneho opatrovníka, z ktorého vyplýva, že maloletá v súčasnosti
ani v kontakte od svojich troch rokov s otcom nie je. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie

uvedené skutočnosti správne vyhodnotil a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v uvedenej časti správne.
Zdôraznil, že zákaz styku nemožno vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi
rodičmi, čo v danom prípade bolo preukázané. Akékoľvek výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi,
ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zákaz styku s dieťaťom. Takisto
nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku nechuť dieťaťa najmä vtedy, ak indície smerujú
k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Súd prvej

inštancie tu vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom odvolací súd zdôraznil, že samotná matka
znemožnila svojim postojom vykonanie dokazovania, ktoré by zistilo skutočné dôvody pre oprávnenosť
zákazu styku.

25. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti úpravy styku a vec mu vrátil na ďalšie

konanie konštatujúc, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak mal snahu upraviť styk otca s
maloletou na čas po rozvode, keďže v tomto smere je medzi rodičmi absolútny nesúlad a dohoda medzi
nimi nie je možná a pokiaľ mal úmysel upraviť styk v zariadení, ktoré by pracovalo či už s rodičmi, ako
aj s maloletou, v záujme obnovenia kontaktu otca s maloletou. Nesprávne však postupoval, ak určil na
realizáciu tohto styku stredisko, ktoré takúto činnosť nevykonáva. Rovnako odvolací súd považoval za

nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak upravoval styk v časových úsekoch. Zdôraznil, že
vzťahy medzi rodičmi, maloletou a otcom sú tak závažne narušené, že zo stanovenia rozsahu styku na
4 mesiace nemožno vyvodiť, či táto odborná spolupráca bude úspešná, alebo nie a za danej situácie a
vzťahoch,ktorémedziúčastníkmivládnu,niejemožnékonštatovať,žetakátoúpravastykujevprospech
maloletej. Podľa názoru odvolacieho súdu je najprv potrebné realizovať stretávanie sa otca s maloletou

za odbornej pomoci, ktorú je povinná matka akceptovať a spolupracovať pri takejto realizácii styku a
až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci, bude možné posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy
styku otca s maloletou. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.02.2020,
sp.zn. 5Cdo/160/2019 dovolanie matky odmietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok
na náhradu trov dovolacieho konania. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) nálezom

z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 vyslovil, že bolo porušené základné právo sťažovateliek
(maloletej a matky maloletej) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2020, sp. zn. 5Cdo/ 160/2019 zrušil
a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukazujúc na čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl.6 ods.1

Dohovoru, stabilizovanú judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), § 25 Zákona o rodine
zdôraznil, že Zákon o rodine predpokladá opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú.
Takéto rozhodnutie má byť výsledkom precízneho a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu
vzáujmedosiahnutiaoptimálnehostykuprirešpektovanínajlepšiehozáujmudieťaťa.Každérozhodnutie
o styku je hľadaním spravodlivého riešenia od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného

styku až po jeho protipól, ktorým je zákaz styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine sa má preto
interpretovať tak, že rozhodovanie o styku zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme
dosiahnutianajoptimálnejšiehoriešenia.Ústavnýsúdkonštatoval,žepredmetnávecostretávanísaotca
s maloletou má svoje špecifické okolnosti, ktoré ju robia až výnimočnou, pričom posúdenie konkrétnych
okolností prípadu, hlavne posúdenie najlepšieho záujmu maloletej H., u ktorej má byť upravený styk s jej

otcom, patrí primárne všeobecným súdom, a nie je ani v možnostiach ústavného súdu vnikať do týchto
citlivých rodinnoprávnych vzťahov, pokiaľ postup všeobecných súdov nesignalizuje porušenie ústavou
zaručených práv a slobôd. Mal však za to, že pri ich aplikácii sa čiastočne nedocenil v špecifických
okolnostiach prípadu dôležitý postoj maloletej H., ktorý v podstate ani úplne zistený nebol. Otázka
nastavenia pravidiel styku je pritom dôležitá aj pre možný budúci výkon rozhodnutia s cieľom predísť

vážnym komplikáciám (III. ÚS 116/2021). Ústavný súd preto považoval záver najvyššieho súdu, že
nižšie súdy ,,zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti“, najmä v kontexte pokynu odvolacieho
súdu ,,až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci bude možné posúdiť vhodnosť ďalšej
úpravy styku“ za problematický.26. V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd nesmie za žiadnych okolností rezignovať
na zistenie postoja dieťaťa, a to ani v prípade, ak niektorý z rodičov robí kroky, ktoré takéto zistenie

sťažujú ergo znemožňujú. Ústavný súd tým nemal na mysli len spôsob výsluchu priamo na pojednávaní,
ale v uvedenom kontexte do popredia vstupujú iné možnosti spoznania predstáv dieťaťa vrátane
súčinnosti s kolíznym opatrovníkom. Aj keď v tomto smere rozhodnutiu odvolacieho súdu niet dôvod
vytknúť nejaký neštandardný procesný postup, práve dotknutá vec si svojimi špecifickými okolnosťami
vyžadovala osobitný prístup. Súdy správne vyhodnotili nadmerný vplyv matky na maloletú H., no napriek

takýmto predpokladom sa postoj maloletej zistiť mal a v rámci vyhodnotenia dôkazov prihliadať na už
spomenuté rizika vyplývajúce z vplyvu matky. Nosnou výhradou ústavného súdu bolo nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia, na ktoré mala najväčší vplyv práve absencia vypočutia a zistenie postoja H.,
najvhodnejšie iným postupom ako na pojednávaní. Uvedené je potrebné v záujme ústavnej konformity
postupu reparovať. Súčasne ústavný súd uviedol, že jeho kritika rozhodnutia najvyššieho súdu o
dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom pre zjednodušujúci

záver a contrario, t. j. že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a ich práva
na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby všeobecné súdy styk otca s maloletou sťažovateľkou
zakázali. Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením, zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo/118/2021
zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 16.04.2019, č. k. 11CoP/542/2018-1388 a vec
vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia po zistení splnenia

formálnych predpokladov pre prejednanie dovolania (§ 428, § 427 ods.1, § 429 ods.1, § 443 CSP) s
poukazom na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021, sp.zn. III. ÚS 273/2020 - 78,
dospel k názoru, že v prejednávanej veci bol daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP, keď pri
rozhodovaní odvolacieho súdu absentovalo vypočutie a zistenie postoja maloletej H., vhodnejšie iným
postupom ako na pojednávaní. Uvedené je podľa dovolacieho súdu, stotožniac sa s názorom ústavného

súdu, v záujme právnej konformity postupu potrebné napraviť. V tejto súvislosti rovnako dovolací súd v
zhode s názorom ústavného súdu poukázal na skutočnosť, ktorou bude odvolací súd viazaný, že kritika
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť
dôvodom pre zjednodušujúci záver a contrario, t.j., že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na
súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby súdy styk otca s maloletou H.

bez ďalšieho zakázali. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že skutočnosť, že došlo v
konaní ku konštatovanej procesnej vade podľa § 420 písm. f/ CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací
súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie nemôže byť považované za správne. V
tejto súvislosti dovolací súd poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého výroky týkajúce sa
styku s maloletým dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v zrušujúcom

rozhodnutí ešte len ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku a z uvedeného dôvodu
pristúpil k zrušeniu oboch výrokov napadnutého rozsudku ako výrokov navzájom závislých.

27. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/3/2022 - 1720 zo dňa 21.februára 2023 bol
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV. potvrdený (zverenie maloletej, zastupovanie

a spravovanie majetku a výživné ). Vo výrokoch V., VI. ( zákaz styku a úprava styku ) a vo výroku
VII. o trovách konania bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a v rozsahu zrušenia vrátený
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o
výroky V. a VI. napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej inštancie na čas po rozvode manželstva
upravil styk otca s maloletou H. a zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom

ako prvoradé zdôrazňuje, že hmotnoprávny predpis vzťahujúci sa na posudzovaný prípad (Zákon o
rodine) predpokladá ingerenciu a opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto
rozhodnutie má však byť výsledkom precízneho a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v
záujmedosiahnutiaoptimálnehostykuprirešpektovanínajlepšiehozáujmudieťaťa.Každérozhodnutieo
styku je hľadaním spravodlivého riešenia od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného styku

až po jeho protipól, ktorým je zákaz styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine je preto nutné interpretovať
tak, že rozhodovanie o styku zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme dosiahnutia
najoptimálnejšieho riešenia (nález Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 ).
Uvedené znamená, že výroky V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie je nutné posudzovať ako výroky
navzájom závislé.

28. Úlohou súdov v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je rozhodnúť v otázkach
týkajúcich sa pomerov rodičov k maloletým deťom na podklade individuálneho, konkrétneho skutočného
stavu veci v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa).Ich úlohou zároveň je, aby na základe uplatnenia zásady proporcionality našli riešenia, ktoré nebudú
neprimerane obmedzovať právo ani jedného z rodičov zaručené v čl. 32 ods.4 Listiny základných práv
a slobôd. V praktickej rovine by mali súdy vychádzať z premisy, že právom oboch rodičov je v zásade

podieľať sa na starostlivosti o dieťa rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje
aj právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Ak je rozhodnutím súdu zverené maloleté dieťa do
osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom musí byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom
v takej miere, aby bol postulát rovnej rodičovskej starostlivosti naplnený, s primeraným zohľadnením
konkrétnych okolností každého prípadu, veku, vývinových možností a potrieb, zdravotného stavu,

citových väzieb a skutočností, v akej miere a akým spôsobom obaja rodičia doposiaľ zabezpečovali
starostlivosť o maloleté dieťa. Takéto usporiadanie je totiž spravidla v najlepšom záujme dieťaťa,
pričom odchýlky musia byť odôvodnené ochranou iného, dostatočne silného legitímneho záujmu . Z
rozhodovacej činnosti ESĽP a aj vnútroštátnych súdov vyplýva, že obmedzenie alebo úplné vylúčenie
styku rodiča s jeho maloletým dieťaťom, je tvrdým zásahom do rodinného života, ku ktorému musia byť
dané relevantné dôvody, pričom v nadväznosti na to sú zmluvné štáty povinné takýto kontakt medzi

rodičmi a dieťaťom umožniť, podporovať a realizovať (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci N.P. vs Moldavsko
zo dňa 06.10.2015, sťažnosť č. 58455/13).

29. Poukazujúc na závery prezentované v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS
273/2020-78 a v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo 118/2021 (podľa

ich obsahu sa vzťahujúcim výlučne k vzájomne závislým výrokom o úprave styku otca s maloletým
dieťaťom a zákaze styku otca s maloletým dieťaťom) odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, ak v posudzovanej veci bez zistenia názoru maloletého dieťaťa a vyporiadania
sa s ostatnými podstatnými okolnosťami produkovanými matkou vo vzťahu k dôvodom odmietania
akéhokoľvek kontaktu dieťaťa s otcom, zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom

a upravil styk otca s maloletou na čas po rozvode na pôde inštitúcie, ktorá asistované stretnutia
nezabezpečuje a v časových úsekoch bez akéhokoľvek zaoberania sa tým, či rozsah určeného styku
otca s maloletým dieťaťom (nastaveného po dobu prvých štyroch mesiacoch ako asistovaného styku a
po uplynutí tejto doby bez asistencie počas bežného roka s osobitnou úpravou počas zimných, jarných,
veľkonočných a letných prázdnin) je v záujme maloletého dieťaťa. Styk otca s maloletou v rozhodnutí

čo do formy a času rozčlenil do časových úsekov smerujúcich do budúcnosti bez toho, aby mal vôbec
k dispozícii poznatky smerujúce k úvahe o vhodnosti takto upraveného styku pre maloleté dieťa, ktoré
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nemalo s otcom dlhodobo akýkoľvek kontakt. Uvedené
potom znamená, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným, presvedčivým a zrozumiteľným
spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

v otázke styku otca s maloletou (vrátane matkou navrhovaného zákazu styku otca s dieťaťom) podstatné
a právne významné (IV. ÚS 14/07) a odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti nespĺňa náležitosti
predpísané v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods.1 CMP.

30. Odvolací súd sa vo vzťahu k výrokom V. a VI. napadnutého rozhodnutia v kontexte zistených

skutkových okolností danej veci zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že za situácie, kedy
bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, odbor kriminálnej polície zo
dňa 26.06.2017, ČVS:ORP 1092/1-VYS-B2-2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.07.2017) trestné
stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona
a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ktorého

sa mal dopustiť neznámy páchateľ na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času do
19.10.2013 v C. v byte na G. R. S. X viackrát v obývačke, kúpeľni a v detskej izbe sexuálne zneužíval
svoju maloletú dcéru H., nar. XX.XX.XXXX, čím maloletej spôsoboval fyzické a psychické utrpenie)
zastavené, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, neprináleží
mu polemizovať s rozhodnutím v trestnom konaní a správne nazeral na otca ako na rodiča, na strane

ktorého neexistujú žiadne dôvody znižujúce jeho rodičovské kompetencie. Vo vzťahu k uvedenej úvahe
neakceptoval odvolaciu argumentáciu matky o potrebe pristupovať k záverom vyšetrovateľa v trestnom
konaní kriticky a polemizovať s ním.

31. Aj keď z obsahu spisu vyplýva opakovaná snaha súdu prvej inštancie vypočuť maloleté dieťa (ktorú

matka opakovane bojkotovala), podľa názoru odvolacieho súdu nemohol súd prvej inštancie za žiadnych
okolností v konaní rezignovať na zistenie postoja dieťaťa a mal v súlade s čl. 4, 6 CMP a § 38 CMP
povinnosť vyvíjať aktivity smerujúce k vykonaniu výsluchu maloletého dieťaťa vhodným spôsobom, t.j.
buď prostredníctvom kolízneho opatrovníka, alebo priamo pred súdom. Pokiaľ ide o najlepší záujemdieťaťa zdôraznil, že tento síce nie je možné stotožniť s názorom (želaním) maloletého dieťaťa, avšak je
na súde, aby obsah pojmu najlepší záujem dieťaťa vyhodnotil vo vzťahu k otázke styku otca s maloletým
dieťaťom komplexne, so zohľadnením všetkých individuálnych okolností toho ktorého prípadu, t.j. aj

vrátane zohľadnenia postojov a názorov maloletého dieťaťa (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. 04.
2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). Konštatoval, že maloletá je aktuálne vo veku, kedy s prihliadnutím na
mieru rozumovej a emocionálnej vyspelosti by mala byť bez ujmy schopná prezentovať svoj aktuálny
názor na realizáciu jej styku s otcom.

32. Na základe rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a vo veci vypočul
maloletú, ktorá sa ohľadom otca vyjadrila nasledovne: „Viem na neho povedať iba zlé veci. Čo som s
ním prežila, to je veľmi zlé. Ale už by som v živote nechcela vidieť. Nechcela by som sa ním kontaktovať
ani v prítomnosti kolízneho opatrovníka, ani nijak“.

33. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu

na čas do rozvodu manželstva naposledy rozhodol vo veci Krajský súd v Trnave pod č.k. 15CoP
78/2023-2400 zo dňa 23.05.2024, tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. mení tak, že otec
je oprávnený sa stretávať s maloletou H. každý kalendárny týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19.00 hod.
a každý nepárny kalendárny týždeň v sobotu od 10.00 hod. do 19.00 hod. s tým, že matka je povinná
maloleté dieťa na styk riadne pripraviť. Miestom odovzdania a prevzatia maloletého dieťaťa je miesto

bydliska matky. Vo výrokoch II. a III. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

34. Odvolacie námietky matky spočívali hlavne v tom, že súd sa uspokojil iba s trestnoprávnym
rozmerom danej veci, avšak mal sám doplniť dokazovanie, poukázala na § 193 CSP a na to, že je

viazaný len výrokom rozsudku o tom, že bol spáchaný trestný čin a je viazaný výrokom o vine, keď
výrok uznesenia o zastavení trestného stíhania nemá charakter výroku o vinu, v ďalšom namietala, že
súd sa nevysporiadal tým, že kolízny opatrovník, ktorý má hájiť záujem maloletého dieťaťa nepodal
voči uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť, poukazovala na závery znaleckých posudkov,
lekárskych správ, ako aj na to, že spočiatku mala záujem na znaleckom dokazovaní, avšak s ohľadom

na zdravotný stav maloletej bránila jej výsluchu a kontaktu s otcom. Namietala aj asistovaný styk a styk
za účasti psychológa, ktorého si mal pri styku zabezpečiť otec maloletej.

35. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

36.Podľa§25ods.2a3Zákonaorodine,Aksarodičianedohodnúoúpravestykusmaloletýmdieťaťom
podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak
rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť (2). Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí
styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné

zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom (3).

37. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

38. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

39. V zmysle čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie pri všetkých opatreniach prijatých

orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať
do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa (ods. 2).40. Predovšetkým sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietku matky v tom, že súd prvej inštancie
za zaoberal iba trestnoprávnym rozmerom veci a že je viazaný iba rozsudkom o tom, že bol spáchaný
trestný čin a výrokom o vine. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súdu udáva, že už vo svojom

skoršomrozhodnutívyslovilzáver,ževkontextezistenýchskutkovýchokolnostídanejvecisazhodujeso
súdom prvej inštancie v tom, že za situácie, kedy bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
PZ v Bratislave II, odbor kriminálnej polície zo dňa 26.06.2017, ČVS:ORP 1092/1-VYS-B2-2014 (ktoré
nadobudlo právoplatnosť 08.07.2017) trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa
§ 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ na tom
skutkovom základe, že od presne nezisteného času do 19.10.2013 v C. v byte na G. R. S. X viackrát
v obývačke, kúpeľni a v detskej izbe sexuálne zneužíval svoju maloletú dcéru H., nar. XX.XX.XXXX,
čím maloletej spôsoboval fyzické a psychické utrpenie) zastavené, nakoľko je nepochybné, že sa nestal
skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, neprináleží mu polemizovať s rozhodnutím v trestnom konaní
a správne nazeral na otca ako na rodiča, na strane ktorého neexistujú žiadne dôvody znižujúce jeho

rodičovské kompetencie. Vo vzťahu k uvedenej úvahe neakceptoval odvolaciu argumentáciu matky o
potrebe pristupovať k záverom vyšetrovateľa v trestnom konaní kriticky a polemizovať s ním.

41. Hoci matka poukazovala na tú skutočnosť, že výrok uznesenia o zastavení trestného stíhania nemá
charakter výroku o vine a teda mestský súd ním nie je automaticky viazaný, pričom Mestský súd bol

oprávnený vec posúdiť samostatne, a to aj inak ako vyšetrovateľ, a následne sa s tým vysporiadať v
odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd udáva, že aj keď je súd v civilnom konaní podľa § 193
CSP výslovne viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať
bez povšimnutia uznesenie o zastavení trestného stíha ak sa v ňom konštatuje, že skutok pre ktorý sa
vedie trestné stíhanie sa nestal. Odvolací súd udáva, že ani v kontexte s dôkazmi, ktorými sa matka

maloletej snažila preukázať konanie otca, ktoré bolo už predmetom trestného stíhania, nemá odvolací
súd za preukázané, že došlo ku skutku, z ktorého otca maloletej viní. Zo záverov posudkov a lekárskych
správ (predkladaných matkou) sa nedá jednoznačne vyvodiť tvrdenie matky o sexuálnom zneužívaním
maloletej zo strany otca, pričom matka sama neumožnila, aby tieto skutočnosti boli overené a vo veci
vykonané znalecké dokazovanie, ktorého sa odmietla zúčastniť. Odvolací súd v neposlednom rade

poukazuje aj na R 27/1977, v zmysle ktorého: „Súd je v občianskom súdnom konaní vždy viazaný
rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených
v trestnom konaní a dbať o to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom
súdnom konaní výslovne viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže
ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa

vyvodzuje nárok na náhradu škody, nespáchal žalovaný a pod.“. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie v tom, že matka bránila vykonaniu znaleckého dokazovania, stretnutí u znalca
sa nezúčastňovala a odmietala k nemu priviesť aj dcéru, pričom matka toto konanie ospravedlňovala
zhoršením zdravotného stavu maloletej a lekárskymi správami. Treba však uviesť, že napr. aj J. G., ktorá
bola vypočutá ako svedkyňa a aj J. C. pripustili možnosť výsluchu maloletej tak, aby prebehlo veľmi

citlivo a J. C. uviedla, že znalec, určený na vyšetrovanie detí pozná postupy. Možno preto uzavrieť, že
ani odvolací súd nemá za preukázané také konanie otca, ktoré by ho vylučovalo z možnosti uplatňovať
svoje rodičovské práva.

42. Základným právom každého maloletého dieťaťa je právo na pravidelný kontakt s obidvomi rodičmi,

ku zákazu styku môže súd pristúpiť len vtedy, ak to vyžaduje záujem dieťaťa, aby bolo dočasné
stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny
zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na
strane dieťaťa. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je teda aktuálna
nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Odvolací súd

v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (bod 98 rozsudku)
má za to, že na strane otca nebolo preukázané také konanie, ktoré by ho vylučovalo z jeho rodičovských
kompetencií a práv a v danom prípade neboli naplnené dôvody pre zákaz styku otca s maloletou.

43. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku matky v tom, že kolízny opatrovník v trestnom konaní nepodal

sťažnosť voči uzneseniu o zastavení trestného stíhania a súd prvej inštancie sa s uvedeným
nevysporiadal, je nutné uviesť, že v rámci tohto konania odvolací súd nemá ako hodnotiť postup
kolízneho opatrovníka, ktorý bol ustanovený v rámci trestného konania. Navyše uvedené nemá žiadny
vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie.44. Pri úprave styku je treba vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou
o dieťa sa starať a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov a pokiaľ je rozhodnutím súdu dieťa zverené do starostlivosti jedného
z rodičov, potom by mu malo byť umožnené stýkať sa s druhým rodičov v takej miere, aby bol postulát
rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac naplnený. Pre oboch rodičov totiž platí rovnako čl. 32 ods.
4 Listiny, podľa ktorej je starostlivosť o deti a ich výchova právom rodičov a deti majú právo na rovnakú
rodičovskú výchovu a starostlivosť. Také čo najrovnomernejšie usporiadanie z hľadiska starostlivosti

o dieťa a jeho výchovy je rovnako spravidla v najlepšom záujme dieťaťa. Odchýlky od takéhoto
usporiadania, teda výrazná disbalancia medzi obomi rodičmi v starostlivosti o dieťa a styku s ním, musí
byť vždy odôvodnená ochranou nejakého iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, najčastejšie
opäť najlepšieho záujmu dieťaťa; pričom v konaní musia byť preukázané konkrétne skutočnosti, o ktoré
sa tento záujem opiera. (viď nález Ústavného súdu ČR zo dňa 17.05.2019, sp. zn. II. ÚS 4247/18)

45. Za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho prianie
považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu. Súčasne však nie je možné, aby
všeobecné súdy postoj dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby svoje rozhodnutie založili iba na jeho prianí
a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov. Názor dieťaťa je treba zohľadňovať
veľmi citlivo, pretože dieťa samo nemusí byť ani vo vyššom veku schopné plne odhadnúť dopad

svojho postoja. (Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 10.01.2023, sp. zn. II. ÚS 2628/22) Dieťa
má teda zákonom garantované právo byť vychovávané oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak rodičia
spolu nežijú. Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti musí mať preto zabezpečenú
možnosť v primeranom rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa, osobne sa o dieťa starať a budovať
citové a rodinné väzby s ním, nakoľko stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z

tohto vzťahu vyplývajúcimi. Svoje právo vychovávať dieťa realizuje rodič predovšetkým prostredníctvom
stretnutísdieťaťom.Zuvedenéhodôvodusúdrozhodujúcivoveciúpravyrodičovskýchprávapovinností
k maloletým deťom musí vždy dôsledne rešpektovať právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany
obidvoch rodičov a jeho právo na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného
styku s obidvomi rodičmi ako je zakotvené v § 24 ods. 5 Zákona o rodine. Pri rozhodovaní súd musí teda

vždy dbať na zachovanie vzťahu dieťaťa k obidvom rodičom a vždy prihliadať na jeho záujem, najmä na
jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča
dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Je pritom treba mať na zreteli, že
akákoľvek deformácia vzťahu medzi rodičom a dieťaťom v dôsledku odcudzenia sa neskôr len ťažko
napráva.

46. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/87/2017 určenie spôsobu, akým sa bude realizovať styk
maloletého dieťaťa s rodičom súdom je vždy výsledkom posúdenia konkrétnych skutkových okolností
každej prejednávanej veci (možností a schopností oboch rodičov zabezpečiť podmienky pre stretávanie
sa s maloletým dieťaťom, potrieb, osobnosti, citových väzieb maloletého dieťaťa a mnohých ďalších

aspektov). Vďaka tomu potom môže súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery “šité na mieru“ pre
ten ktorý prípad a dosiahnuť tak v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých sledovaný cieľ,
t.j. najlepší záujem maloletého dieťaťa zachovanie práva rodičov na ich vzťah k maloletému dieťaťu.“

47. Nakoľko mal odvolací súd za to, že je potrebné doplniť odkazovanie vo veci nariadil pojednávanie,

kde boli vypočutí matka i otec maloletej. Otec maloletej uviedol, že momentálne styk prebieha, každý
utorok a každý nepárny víkend, podľa dohody a to v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave zo
dňa 23. mája 2024, č.k. 15CoP/78/2023-2400. Uviedol, že stretnutia sa nikdy neuskutočnili v celom
plnom rozsahu, netrval na tom, nikoho nikam nenútil, dal vždy na výber. Osobne si myslí, že veľmi veľmi
pomaličky sa ten vzťah obnoviť dá. Nevie si ani predstaviť, čo to robí v hlavičke tej dcéry, lebo predsa len

má 14 rokov, chodiť s rodičmi celú sobotu niekam v tom tínedžerskom veku, vie si predstaviť, že nemusí
byť úplne po jej chuti, ale naozaj sa snaží, aby tie stretnutia boli zaujímavé, aby mala nejaký zážitok,
aby mala na to nejaké aspoň trošku dobré spomienky. Navrhol teda zatiaľ nemeniť ten styk. Matka vo
svojej výpovedi uviedla, že styk prebieha v utorok, keď vlastne dieťa sa musí ponáhľať domov. Teraz keď
prebiehajú tieto konania, je to tak, že dieťa ani nechce ísť, ale to, že súd to nariadil, tak má vedomosť,

že predtým, keď lekári povedali, že neodporúčajú lekárske vyšetrenia, súdy by jej dávali pokuty, nie
500,- eur, ale aj 2 000,- eur a dieťa to vie. Dieťa vie, že musí ísť na to stretnutie, lebo potom by bol
problém, takže ale ide s odporom. Nechce sa stretávať s otcom, ako to povedala na rôznych stretnutiach
so sudkyňou, aj na kuratele, takže všetci o tom vedia, aký má názor to dieťa k otcovi. Tieto stretnutia súlen také z povinnosti, že tam musí ísť, že je to nariadené súdom a keby tam ona nebola, tak vlastne sa
nerozprávajú doteraz. Ona vlastne realizuje to stretnutie, aby tam niečo rozprávala a odpoveď je áno,
nie. Ďalej uviedla, že stretnutia okrem utorka prebiehajú každú nepárnu sobotu v časovom rozsahu od

10:00 hod. niekedy 4-5 hodín. Ona je vždy prítomná, lebo dieťa nechce ísť. Keby tam nebola, celé to
stretnutie je nezmyselné, úplne neefektívne.

48. Z vykonaného dokazovania, kedy otec nemal možnosť stretávať sa s maloletou od jej 3 rokov, kedy
maloletábolaibavstarostlivostimatkyaakouviedolajústavnýsúdbolapodnadmernýmvplyvommatky,

sa táto skutočnosť odzrkadlila v jej odmietavom postoji k otcovi a bude potrebné postupne budovať
vzťah otca k maloletej dcére. Styk otca s maloletou sa začal realizovať a to na základe právoplatného
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č.k. 15 CoP /78/2023-2400 zo dňa 23.05.2024. Otec navrhoval
túto úpravu ponechať bez asistencie tretích osôb, kým matka navrhovala styk otca zakázať, pretože
dcéra sa odmieta s ním stretávať. K návrhu matky sa odvolací súd vyjadril už vyššie, preto bolo potrebné
upraviť styk spôsobom, aby to bolo v najlepšom záujme maloletej. Hoci maloletá sa vyjadrila tak, že

sa s ním nechce kontaktovať, záujem maloletého dieťaťa nemožno vidieť iba v tom, že za každú cenu
bude rešpektovaný faktický vzťah. Nie je to na mieste, najmä vtedy ak by faktický vzťah bol vyvolaný
okolnosťami ako v tomto prípade. Preto hoci maloletá sa vyjadrila k stretávaniu sa s otcom odmietavo,
má odvolací súd za to, že je dôležité tento vzťah obnoviť, rozvíjať a budovať. Z vykonaného dokazovania
vyplýva,žestykotcasmaloletouprebieha,pretojedôležitéabyvzáujmezlepšeniavzťahovsarealizoval

aj naďalej, hoci postupnými krokmi.

49. Odvolací súd pri rozhodovaní o úprave styku zhodne so závermi svojej skoršej rozhodovacej praxe
v obdobných veciach považuje za potrebné zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti k maloletému
dieťaťu súd upravuje ako komplex oprávnení a povinností oboch rodičov s cieľom zabezpečenia

riadneho a bezproblémového vývoja dieťaťa napriek okolnosti rozpadu vzťahu rodičov dieťaťa a to
tak, aby každý z rodičov mal v rámci stanovenej úpravy priestor nielen na utužovanie a prehlbovanie
svojho vzťahu k dieťaťu, ale i na uplatňovanie svojho výchovného pôsobenia na dieťa a tiež na čo
najširšie rozhodovanie o otázkach z tohto pohľadu významných. Styk rodiča s maloletým dieťaťom
sa uskutočňuje predovšetkým v záujme dieťaťa a jeho účelom je najvhodnejším spôsobom a čo v

najväčšej miere zmenšovať nepriaznivé dôsledky narušených vzťahov medzi rodičmi, ktoré často majú
mimoriadne nepriaznivý dopad na celkový psychický stav dieťaťa a jeho citovú výchovu. Styk rodiča s
maloletým dieťaťom má zaistiť vytváranie a udržiavanie rodičovského vzťahu a upevňovanie citového
puta k obom rodičom tak, aby dieťa pokiaľ možno v minimálnej miere pociťovalo výchovu v neúplnej
rodine. K splneniu tohto cieľa by mali obaja rodičia prispievať a snažiť sa o vytvorenie priaznivých

podmienokbezohľadunaexistenciurozporovmedzinimi.Vtejtosúvislostinemožnoopomenúťanito,že
záujem na vytvorení dobrých citových vzťahov medzi dieťaťom a rodičom, ktorému nebolo dieťa zverené
do výchovy, je daný aj tým, že tento citový vzťah v prípade neočakávaných životných udalostí umožní
nahradiť výchovu týmto rodičom. Keďže možnosti rodiča nemajúceho dieťa v osobnej starostlivosti
sú limitované práve časovými úsekmi vyhradenými styku dieťaťa s takýmto rodičom a majú spravidla

charakter len doplnkového pôsobenia na dieťa vo vzťahu k výchove realizovanej tým rodičom, ktorý
má dieťa v osobnej starostlivosti, žiadúcou je taká úprava, ktorá sa čo najviac priblíži požiadavke
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi a zároveň ktorá bude
rešpektovať konkrétne okolnosti prípadu a potreby dieťaťa.

50. Úprava styku upravená rozsudkom súdu prvej inštancie je pomerne úzka a nekorešponduje
so stykom, ktorý sa aktuálne realizuje na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 15
CoP /78/2023-2400 zo dňa 23.05.2024 a ktorý umožňuje intenzívnejšie rozvíjať vzťah otca a maloletej.
Vzhľadomknarušenémuvzťahuotcaamaloletejmalodvolacísúdzato,žeformaúpravystykuupravená
už skorším rozhodnutím odvolacieho súdu Krajského súdu v Trnave č.k. 15 CoP /78/2023-2400 zo dňa

23.05.2024 aj s ohľadom na doterajší priebeh styku je vhodná a preto ju ponechal s miernou časovou
korekciou v utorok z dôvodu, aby mala maloletá dostatok času na obed, resp. prípravu na školské
vyučovanie s ohľadom na vyjadrenie oboch rodičov. Odvolací súd nemal dôvod vyhovieť návrhu matky
v tom, aby návrh otca na úpravu styku zamietol iba z dôvodu, že styk si maloletá neželá, nakoľko
ako je uvedené, je to výsledkom doterajších udalostí a doterajšieho vplyvu matky, ktorá by mala dcéru

motivovať k stretávaniu sa s otcom. Otec ako rodič je v živote dieťaťa nezastupiteľný a pokiaľ má záujem
rozvíjať vzťah so svojou dcérou, je to iba v jej najlepšom záujme. Hoci vzhľadom na narušené vzťahy
nebolo vhodné upraviť styk otca s maloletou tak, aby styk prebiehal intenzívnejšie než sa realizuje,
v danej aktuálnej situácii je postačujúci aj s ohľadom na vek a školské povinnosti maloletej. Odvolací súdnepovažoval za vhodné upraviť styk formou asistovaného styku, nakoľko tento prebieha za prítomnosti
oboch rodičov a takáto forma by aj s ohľadom na vyjadrenie otca nebola vhodná, aj s ohľadom na
vek maloletej a spôsobom, akým upravil styk odvolací súd majú tak otec ako dcéra možnosť stretávať

sa aj podľa vzájomnej dohody a aj aktívnejšie a bezprostrednejšie rozvíjať svoj vzťah. Je pritom v
záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich
koreňov, pričom dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov
a prejaviť svoje city slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. Vždy však
treba mať na zreteli, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej

sa detí. Vzhľadom na uvedené, sa odvolací súd už bližšie nezaoberal odvolacou argumentáciou matky
ohľadom asistovaného styku a psychológa, keďže vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu
nebola táto argumentácia spôsobilá zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu.

51. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie
odvolacieho súdu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

52. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej
časti vo výroku VI. vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a vo

zvyšnej napadnutej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle § 388 CSP, tak
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

53. O náhrade trov konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) rozhodol podľa ustanovenia
§ 52 Civilného mimosporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože

ide o konanie, v ktorom si každý z účastníkov platí trovy konania sám (§ 49 Civilného mimosporového
poriadku) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich náhradu od iného účastníka, ak nie sú splnené
podmienky pre aplikáciu výnimiek podľa § 53 Civilného mimosporového poriadku alebo podľa §
55 Civilného mimosporového poriadku. V danej veci si priznanie náhrady trov konania nevyžadovali
okolnosti prípadu a z nich plynúca potreba spravodlivého usporiadania veci.

54. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).