Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1Sf/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200143
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Štulajter

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:3022200143.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu v právnej veci
žalobcu: Ing. Peter Čelko JESEL, so sídlom Považské Podhradie 146, 017 04 Považská Bystrica, IČO:
34 747 443, zast.: JUDr. Bohumil Novák ml., advokát, so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
54 216 125, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. 100403808/2022
zo dňa 2. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania,
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej
správy prvého stupňa“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“)
za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017, ktorá bola začatá dňa 5. decembra 2018 na

základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 102112373/2018 zo dňa 24. októbra 2018. O zisteniach v
daňovej kontrole správca dane oboznámil žalobcu zaslaním Oznámenia č. 101305500/2020 zo dňa 12.
augusta 2020 (ďalej ako „Oznámenie“). Následne správca dane vyhotovil Protokol z daňovej kontroly
č. 101463950/2020 zo dňa 21. septembra 2020 (ďalej ako „Protokol“) týkajúci sa kontrolovaných
zdaňovacích období apríl 2017 až jún 2017, vrátane výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
Protokole. Daňová kontrola bola ukončená doručením Protokolu. K zisteniam v Protokole sa žalobca
vyjadril podaním zo dňa 21. septembra 2020. Správca dane na základe vyjadrenia žalobcu vykonal

vo vyrubovacom konaní výsluchy svedkov, pričom pripomienky žalobcu správca dane prerokoval na
ústnom pojednávaní dňa 24. júna 2021.

2. Správca dane následne vydal Rozhodnutie č. 101394414/2021 zo dňa 4. augusta 2021, ktorým
žalobcovi vyrubil rozdiel DPH v sume 1 765,08 eur za zdaňovacie obdobie máj 2017 (ďalej ako
„rozhodnutie správcu dane“). Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si v
kontrolovanom zdaňovacom období máj 2017 uplatnil okrem iného aj nárok na odpočítanie DPH spolu

v sume 1 765,08 eur z faktúry č. 0112052017 zo dňa 12.05.2017 za dodanie materiálu na zváranie
v zmysle objednávky č. OB20170502 zo dňa 2. mája 2017 v celkovej hodnote 5 638,68 eur a z
faktúry č. 0125052017 zo dňa 25. mája 2017 za dodanie materiálu na zváranie v zmysle objednávky
č. OB20170511 zo dňa 11. mája 2017 v celkovej hodnote 4 951,80 eur (faktúry č. 0112052017 a č.0125052017 spolu ako „Faktúry“) od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o., Galvaniho 2/A, 821 04 Bratislava,
IČO:35905590,DIČ:XXXXXXXXXX,IČDPH:A.(ďalejako„LPHSlovakia,s.r.o.“).Zaúčelompreverenia
Faktúrami deklarovaného zdaniteľného plnenia správca dane dňa 20. marca 2019 vypočul svedka

B. C., ktorý bol konateľom spoločnosti LHP Slovakia, s.r.o. od 15. mája 2017 do 25. júla 2019,
ktorý mimo iného uviedol, že spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. nespolupracovala so žalobcom, žalobcu
nepozná, Faktúry nevystavil a ani podpis na nich nie je jeho, spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. nemá
Faktúry zaevidované v účtovníctve, daň z Faktúr v príslušnom zdaňovacom období nebola priznaná ani
odvedená, daňové priznanie DPH a kontrolný výkaz DPH za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2017 boli

odovzdané. Svedok nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti pri uzatváraní dodávateľsko-
odberateľských vzťahov. Faktúry za spoločnosť vystavovala D. D. a on ich podpisoval, pričom bankové
prevody uskutočňoval osobne. Žalobca sám do zápisnice z výsluchu svedka uviedol, že si je vedomý,
že so svedkom nikdy nejednal. Dňa 23. mája 2019 správca dane za prítomnosti žalobcu vypočul E. F.
G., H. ako svedka, ktorý bol konateľom spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. od 29. októbra 2004 do 15. mája
2017, pričom mimo iného uviedol, že spoločnosť nesplnomocnila žiadnu osobu na jej zastupovanie,

faktúry podpisoval osobne a vystavovala ich B. I., v roku 2017 už spoločnosť nevykonávala žiadnu
činnosť. Svedok uviedol, že žalobcu nepozná, nikdy sa s ním nestretol a spoločnosť LPH Slovakia,
s.r.o. počas jeho konateľstva s ním neobchodovala. Faktúry nevystavil a podpis na nich nie je jeho.
Faktúry nemala spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. zaevidované v účtovníctve, bankový účet uvedený
na Faktúrach spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nikdy nepatril. Správca dane ďalej získal informácie

aj z analytického systému kontrolných výkazov DPH, na základe ktorých bolo zistené, že žalobca si
uplatňoval odpočítanie DPH od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o. v zdaňovacom období máj 2017 v
celkovej hodnote 1 765,08 eur z 2 faktúr, pričom z kontrolného výkazu spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o.
bolo zistené, že uvedená spoločnosť v zdaňovacom období 2. štvrťrok 2017 nedeklarovala v kontrolnom
výkaze DPH uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu v zmysle Faktúr. Dňa 10. augusta

2020 bolo správcovi dane doručené podanie žalobcu, v ktorom uviedol, že konateľov spoločnosti LPH
Slovakia, s.r.o. B. C. a E. F. G., H. nepozná, pričom za túto spoločnosť vystupoval pán D., s ktorým
sa nakontaktoval na výstavisku v Nitre, a ktorý podľa jeho vyjadrenia zastupoval viacero spoločností
predávajúcich materiál na zváranie. Najskôr mu pán D. dodával tovar od spoločnosti LPH Slovakia,
s.r.o., neskôr mu ten istý tovar dodával od spoločnosti DES TECHNOLOGY s.r.o.

3. Správca dane vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti spochybnil, že tovar deklarovaný Faktúrami
bol žalobcovi dodaný spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o., keďže jej konatelia obchodovanie so žalobcom
popreli. Sám žalobca sa vyjadril, že konateľov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nepozná, nakoľko
za túto spoločnosť obchodoval s pánom D.. Pán D. nebol štatutárnym zástupcom tejto spoločnosti,

ani jej zamestnancom alebo splnomocneným zástupcom, a preto nemal oprávnenie vystupovať za
túto spoločnosť. Spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. ani v kontrolnom výkaze za zdaňovacie obdobie 2.
štvrťrok 2017 nedeklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu v zmysle Faktúr, a preto
správca dane dospel k záveru, že nebolo hodnoverne preukázané reálne dodanie deklarovaného tovaru
žalobcovi spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. Nakoľko k dodaniu tovaru nedošlo tak, ako je deklarované

na Faktúrach, nedošlo k naplneniu práva žalobcu odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o DPH“), preto z dôvodu
porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH správca dane
žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z Faktúr.

4. Z dôvodu, že žalobca vo vyjadrení k Protokolu navrhol vypočuť ako svedkov pani D. a pani I., správca
dane v rámci vyrubovacieho konania uskutočnil vypočutie týchto svedkýň, pričom zároveň vypočul ako
svedka aj J. K. (konateľka účtovnej spoločnosti AYRES s.r.o., ktorú pani D. D. uviedla ako osobu,
ktorá v období od 15. mája 2017 do 25. júla 2019 spracovávala účtovníctvo tejto spoločnosti. D. D.
uviedla, že pre spoločnosť LPH Slovakia s.r.o. nepracovala, pomáhala len s administratívnymi prácami,

pričom dostala podklady a pokyn k vystaveniu faktúr, ktoré vystavila a e-mailom zaslala účtovníčke
E. J. K.. Nepamätala si, či vystavila faktúru č. 0125052017 zo dňa 25. mája 2017 pre žalobcu a
nevedela, kto ju vystavil, podpis nepoznala. Faktúry, ktoré vystavovala ona, na základe splnomocnenia
aj podpisovala. Správca dane vyhodnotil výpoveď pani D. tak, že nepotvrdila vystavenie preverovanej
odberateľskej faktúry č. 0125052017 zo dňa 25. mája 2017, čiže nebolo potvrdené reálne dodanie

tovaru deklarovaným dodávateľom LPH Slovakia, s.r.o. Pani B. I. uviedla, že spoločnosť LPH Slovakia,
s.r.o. sa zaoberala odpadovým hospodárstvom a predmet Faktúr nezodpovedá predmetu činnosti, ktorú
vykonávala spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. Zároveň uviedla, že podpis na predmetných faktúrach nie
je ani jej a ani konateľa Žunku. Pre spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. v čase, keď bol konateľom pán G.,pracovala ako externá ekonómka a účtovníčka. Faktúry nevystavila, pričom vysoké sumy a predmet
činnosti na nich nesúhlasí s predmetom činnosti spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. E. J. K. uviedla, že
prebrala účtovníctvo od júla 2017, ktoré bolo dobre spracované a pokračovala na základe poskytnutých

dokladov od p. B. C. a D. D. a spracovávala ho do konca roka 2019. Nikdy nevystavovala faktúry a vždy
ich obdržala už vystavené v čase, keď bolo potrebné spracovať DPH. Vystavené faktúry prichádzali z
jedného e-mailu od D. D. alebo od B. C.. Uviedla, že si nespomína na predloženú faktúru č. 0125052017
zo dňa 25. mája 2017. Správca dane vyhodnotil, že z výpovede E. J. K. vyplýva, že ani ona nevystavila
preverovanú odberateľskú faktúru č. 0125052017 zo dňa 25. mája 2017 a nebolo potvrdené reálne

dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom LPH Slovakia, s.r.o. Správca dane preto zotrval na závere,
že žalobcovi nepriznáva odpočítanie DPH v sume 1 765,08 eur z Faktúr z dôvodu porušenia § 49 ods.
1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 Zákona o DPH.

5. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný Rozhodnutím č.
100403808/2022zodňa2.marca2022(ďalejako„rozhodnutiežalovaného“)tak,žerozhodnutiesprávcu

dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia popísal obsah odvolania žalobcu, priebeh administratívneho
konania, zistenia a závery správcu dane. Podotkol, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a
v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, pričom nárok na odpočet DPH sa na ne
bezpodmienečne viaže a ich nesplnenie nie je možné odpustiť. Splnenie formálnej stránky (existencia
faktúry) je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe formálnych dokladov uznané odpočítanie

dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt. Podľa
žalovaného nebolo na žalobcu neprimeraným spôsobom prenášané dôkazné bremeno, keďže správca
dane vychádzal nielen z dokladov predložených žalobcom, ale aj z dôkazov, ktoré si sám zaobstaral.
Svedecké výpovede konateľov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. podľa žalovaného potvrdili pochybnosti
správcu dane o tom, že Faktúrami deklarované zdaniteľné planenia boli platiteľovi dodané práve

spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. Rovnako popreli, že by bankový účet č. A. uvedený na Faktúrach patril
spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. Žalovaný preveril v informačnom systéme Finančnej správy bankové
účty spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. a zistil, že účet A. nemala spoločnosť evidovaný. Deklarovaný
dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o. v kontrolnom výkaze v zdaňovacom období 2. štvrťrok 2017 nedeklaroval
uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu, a teda daň, ktorú si žalobca v zdaňovacom období

máj 2017 odpočítal z Faktúr, nebola do štátneho odpočtu odvedená. Ani zo žiadnej výpovede účtovníčok
spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nevyplynula skutočnosť, že by vystavili Faktúry a že by spoločnosť
LPH Slovakia, s.r.o. mala akýkoľvek obchodný vzťah so žalobcom. Správca dane v priebehu daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania vykonaným dokazovaním spochybnil vierohodnosť a pravdivosť
Faktúr, čím došlo opätovne k presunu dôkazného bremena týkajúceho sa nároku na odpočítanie

DPH na žalobcu, pričom žalobca podľa žalovaného na tieto pochybnosti nepredložil správcovi dane
také dôkazy, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil. Žalobca ako dôkazy na Výzvu na predloženie
dôkazov č. 100995482/2020, v ktorej ho správca dane žiadal preukázať skutočnosti deklarované
Faktúrami, predložil objednávky, ktorých čísla sú uvedené aj na Faktúrach, súhrnne odpovedal na 26
otázok správcu dane ohľadne priebehu obchodov so spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. (kde uviedol,

že za dodávateľskú spoločnosť jednal s pánom Barčákom) a ako príklad pohybu nákupu tovaru od
deklarovaných dodávateľov LPH Slovakia, s.r.o., DES TECHNOLOGY s.r.o. a LK INVESTMENTS s.r.o.
uviedol niekoľko položiek, ktoré boli na výstupe predané v priebehu roka 2017 a nasledujúcich rokov
jeho zákazníkom. Správca dane nespochybnil existenciu predmetného tovaru a jeho predaj platiteľovým
odberateľom, ale na základe získaných dôkazov spochybnil, že žalobcovi Faktúrami deklarovaný tovar

dodal dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o., pričom žalobca nepreukázal, že pán D., s ktorým podľa jeho
vyjadrenia za dodávateľa jednal, bol osobou oprávnenou konať za spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. Z
vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že námietky žalobcu v bodoch B) a C) odvolania neboli
dôvodné.

6. Žalovaný nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu v bode A) odvolania, pričom uviedol, že
správcadanepostupovalvzmyslezákona,dostatočnezistilskutkovýstav,zaoberalsakaždýmnávrhom,
námietkou a pripomienkou žalobcu a zákonným spôsobom zabezpečil všetky dostupné dôkazy, ktoré
posúdil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých vyvodil právny záver. Z
odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je zrejmé, ktoré skutočnosti boli jeho podkladom, aké úvahy

ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Žalobca v priebehu daňovej kontroly podľa žalovaného nebol ničím a nijako obmedzený vo svojich
procesných právach. Správca dane už v rámci daňovej kontroly informoval žalobcu o všetkých zistených
skutočnostiach Oznámením, pričom žalobca mal právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly kzisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v Protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim, čo aj žalobca využil. Žalovaný popísal procesné úkony žalobcu počas daňovej kontroly
a vo vyrubovacom konaní a skonštatoval, že správca dane v rámci vyrubovacieho konania viedol ďalšie

dokazovanie, ktoré vyplynulo nielen z návrhov žalobcu, ako aj z vlastnej iniciatívy správcu dane, pričom
žalobca bol so všetkými ďalšími zisteniami postupne oboznámený v rámci vyrubovacieho konania na
ústnom pojednávaní dňa 24. júna 2021. Správca dane nevykonával vyhľadávaciu činnosť, ale viedol
dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“).

7. K námietke žalobcu v bode D) odvolania žalovaný uviedol, že z dôvodu potreby získania informácie
spôsobom podľa Nariadenia rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „Nariadenie o MVI“) správca dane zaslal
dňa 10. júna 2019 Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej ako „MVI“) č. 130000023111/2019
(ev. č. 101296728/2019) chorvátskej daňovej správe, ktorou žiadal o vypočutie svedka K. K. - konateľa

spoločnosti DES TECHNOLOGY s.r.o., čo sa týkalo zdaňovacieho obdobia jún 2017. Správca dane
preto Rozhodnutím č. 101442135/2019 zo dňa 12. júna 2019 v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) Daňového
poriadku prerušil daňovú kontrolu od 14. júna 2019 do získania potrebných informácií, resp. podkladov
pre správne určenie dane. Žalovaný následne v rozhodnutí popísal priebeh vybavovania žiadosti
správcu dane o MVI a uviedol, že po prijatí odpovede správca dane zaslal žalobcovi dňa 22. mája

2020 Oznámenie č. 100931997/2020 v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku, že dňa 13. mája
2020 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až
december 2017 prerušila, a správca dane pokračuje v daňovej kontrole. Keďže podľa § 61 ods. 5
Daňového poriadku lehoty podľa tohto zákona neplynú, ak je daňové konanie prerušené, žalovaný
dospel k záveru, že daňová kontrola trvala 324 dní, čiže bola dodržaná ročná lehota v zmysle § 46

ods. 10 Daňového poriadku. Zo strany správcu dane tak nedošlo k prekročeniu zákonom stanovenej
lehoty na výkon daňovej kontroly. Obdobne Kancelária riaditeľa Daňového úradu Trenčín vyhodnotila
sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní podanú dňa 7. júla 2020 ako neopodstatnenú z dôvodu,
že v rozsahu namietaných skutočností nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych
predpisov, ani porušenie interných riadiacich aktov. S uvedeným záverom sa žalovaný stotožnil. V

súvislosti s námietkou žalobcu o prekročení maximálnej povolenej lehoty na výkon daňovej kontroly
žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/46/2015, sp. zn.
6Sžfk/16/2019 a sp. zn. 2Sžf/18/2014. Doplnil, že nakoľko chorvátska daňová správa napriek urgenciám
a žiadostiam správcu dane konečnú odpoveď na MVI prostredníctvom SCAC formulára nezaslala,
nemôže sa v spise nachádzať „kompletne a riadne vyplnený formulár tejto žiadosti“ v takom stave, v

akom sa tam nachádzajú konečné odpovede na žiadosti o MVI, na ktoré žalobca poukázal.

Správna žaloba

8. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane. Namietal, že Protokol a všetky úkony
správcu dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní sú nulitné, pretože „boli vydané
niekým neexistujúcim.“ Žalobca citoval ustanovenia § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a 6 zákona č. 35/2019
Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „Zákon o finančnej správe“) a tvrdil, že pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej

správy a zákon jej nedovoľuje konať ako samostatný „verejný orgán“. Nemôže preto ani „vydávať
protokoly z daňovej kontroly, ani žiadne rozhodnutia, a to ani rozhodnutia procesného charakteru“.
Pobočkadaňovéhoúradujepodľažalobcuzriadenálennazabezpečenieanievykonávaniekompetencií
daňového úradu. Zákon neumožňuje žiadnej pobočke alebo kontaktnému miestu navonok vystupovať
ako „verejný orgán“. Pobočky a kontaktné miesta majú podľa žalobcu slúžiť len na materiálno-technické

a personálne zabezpečenie činnosti daňových úradov. Žalobca tvrdil, že „Pri každom úkone správcu
dane musí byť uvedené, ktorý orgán tento úkon robí, a to uvedením názvu a jeho sídla. V každom
úkone v daňovej kontrole a v protokole z daňovej kontroly je týmto orgánom pobočka daňového úradu.
Potvrdením toho, že pobočka daňového úradu vystupuje ako verejný orgán, je okrem uvedenia jej sídla
v záhlaví oznámenia aj pripojenie pečiatky tohto orgánu v protokole z daňovej kontroly aj v procesných

rozhodnutiach a úkonoch“. Správca dane podľa žalobcu nemôže odkazovať ani na interné dokumenty
finančnej správy, napr. Organizačný poriadok daňových úradov, nakoľko nie sú všeobecne záväzné,
a teda daňový subjekt nie je povinný ich poznať a nie je nimi viazaný. Žalobca namietal, že žalovaný
v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadny právny predpis, na základe ktorého by pobočka daňovéhoúradu mala kompetenciu vystupovať ako „verejný orgán“ a vydávať rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu
súpodľažalobcuvšetkyúkonysprávcudanevdaňovejkontrole,vovyrubovacomkonaní,akoajProtokol
nulitné podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku.

9. Žalobca v správnej žalobe namietal, že „napadnuté rozhodnutie“ je nepreskúmateľné pre rozpor s §
63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože podľa jeho názoru sa v „tomto rozhodnutí“ nikde neuvádza, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ani vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, pričom
v ňom vôbec nemožno nájsť úvahy správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Z rozhodnutia

správcu dane nie je možné zistiť, čo správca dane považuje za dôkazy a čo za informácie, pretože
uvádza len to, čo všetko svojím postupom „údajne“ obstaral s takmer doslovným opisom obsahu spisu,
čo žalobca považoval za v rozpore s § 3 ods. 2 Daňového poriadku. Dôkazmi môžu byť podľa žalobcu
iba tie zistenia, ktoré boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda vykonané
v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Zistenia správcu dane nemožno považovať za dôkazy, a to
najmä preto, že buď neboli vykonané pred žalobcom vôbec alebo boli vykonané až po ich vyhodnotení

správcom dane. Z dôvodu, že „takéto zistenia“ neboli získané v úzkej súčinnosti so žalobcom, nemôžu
byť dôkazmi v daňovom konaní pre rozpor s § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca ďalej tvrdil, že
v rozhodnutí správcu dane nie je označený ani jeden dôkaz a už vôbec sa tam nenachádzažiadne
jeho hodnotenie. Ak totiž správca dane neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za dôkazy, nemôže ich
potom hodnotiť jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach pri dodržaní práv daňového subjektu, čo

žalobca považoval za porušenie § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu
len „súpisom správcom dane vybratých ustanovení daňového poriadku bez akejkoľvek súvislosti“ a je
doslovným opisom obsahu spisu. Žalobca tvrdil, že v rozhodnutí nie je uvedené, ktoré dôkazy svedčia
v prospech a ktoré v neprospech žalobcu.

10. Žalobca vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu orgánmi správy daní namietal, že správca dane vo
svojom rozhodnutí spochybnil skutočnosti uvedené žalobcom, že pri objednávke tovaru komunikoval
s p. D.. Pán D. podľa žalobcu tvrdil, že dodávateľské spoločnosti zastupuje a všetok objednaný tovar
žalobcovi v mene týchto spoločností reálne dodal, pričom žalobca zaň riadne zaplatil, a to vrátane
DPH. Žalobca nemal dôvod pochybovať o oprávnení p. D., a to s poukazom na § 15 Obchodného

zákonníka. Ak p. D. prekročil svoje „oprávnenia“, má podľa žalobcu za to niesť zodpovednosť podľa
§ 33 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tvrdenia správcu dane, že žalobca neprijal „všetky opatrenia“,
neboli „v tomto konaní“ preukázané. Žalobca tvrdil, že tovar mu bol reálne dodaný, zaplatil cenu aj
s DPH a aj ho následne využil pre svoje vlastné zdaniteľné plnenie, čím splnil všetky podmienky pre
odpočítanie DPH podľa Zákona o DPH. Žalobca považoval záver správcu dane, ktorý si osvojil aj

žalovaný, že nebolo preukázané dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov, za nesprávny, pretože
správca dane počas daňovej kontroly nezistil ani základný skutkový stav. Úkony, ktoré správca dane
vykonal, neboli podľa žalobcu v danej veci vôbec potrebné a nemajú na vec žiadny vplyv. Žaloba
poukázal na Rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020,
ktorého závery považoval za plne aplikovateľné v predmetnej veci a tvrdil, že správca dane nevykonal

rozhodujúce dôkazy navrhované žalobcom, v dôsledku čoho nebol riadne zistený skutkový stav veci.
Správca dane podľa žalobcu nerešpektoval § 24 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého mal „zistiť
skutkový stav čo najúplnejšie“, ako aj § 3 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Za najzávažnejšie pochybenie
správcu dane žalobca považoval nevypočutie+ p. D., ktorého podľa svojho tvrdenia označil ako osobu,
ktorá vystupovala za jeho dodávateľov, a ktorý žalobcovi tovar aj reálne dodal, čo nebolo správcom

dane spochybnené. Žalobca tiež tvrdil, že vo svojom vyjadrení zo dňa 19. februára 2020 počas
daňovej kontroly navrhoval vypočuť svedkyne – účtovníčky, čo správca dane odignoroval a „nijak sa
k nim nevyjadril“. Tieto navrhované dôkazy vykonal správca dane až vo vyrubovacom konaní, čo
žalobca považoval za nezákonný postup, v dôsledku čoho je daňová kontrola nezákonná a Protokol
nemožno použiť ako podklad pre rozhodnutie vo vyrubovacom konaní. Žalobca podotkol, že vo vzťahu

k zdaňovaciemu obdobiu jún 2017 žalovaný zrušil Rozhodnutie správcu dane č. 100404326/2022 zo
dňa 2. marca 2022 z dôvodu, že v daňovej kontrole nebol dostatočne zistený skutkový stav, čo nie je
možné nahradiť vo vyrubovacom konaní, keďže svedok K. K. nebol riadne vypočutý, ale bola použitá
jeho výpoveď z iného konania.

11. Žalobca namietal, že neobjektivitu a svojvôľu pri vykonávaní daňovej kontroly preukazujú tvrdenia
správcu dane na str. 18 Protokolu, že dodávatelia žalobcu nevyvíjali ekonomickú činnosť. V rozhodnutí
správcu dane sa už nevyskytujú, pričom podľa žalobcu si ich správca dane vymyslel, aby zdôvodnil
svoje závery z daňovej kontroly. Preukázaním neodbornosti, zaujatosti a svojvôle správcu dane je podľažalobcu aj poukaz na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-73/06 Planzer v Protokole,
ktorý je na predmetnú vec neaplikovateľný, pričom ide o „účelové vytrhávanie viet zo skutkovo
nesúvisiacich rozsudkov“. Správca dane si podľa žalobcu úmyselne vymýšľa nesúvisiace argumenty len

scieľomnepriznaťžalobcovi„právonaoslobodenieoddane“bezakéhokoľvekprávnehodôvodu.Postup
a rozhodnutie orgánov daňovej správy súd podľa žalobcu v rozpore so Smernicou Rady 2006/112/
ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „Smernica“),
ktorá je vykladaná judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, pričom poukázal na Rozsudok vo veci
C-18/13 MaksPen EOOD, ktorý považoval za aplikovateľný v predmetnej veci, keďže o dodaní reálne

existujúceho tovaru niet pochýb. Podľa žalobcu spočívajú pochybnosti správcu dane iba v osobe
dodávateľa, teda v tom, či bol zastúpený osobu, s ktorou sa žalobca na obchode dohodol, alebo či mal
dodávateľ zrealizovaný obchod zaevidovaný vo svojom účtovníctve. Správca dane nikdy nespochybnil
dobromyseľnosť žalobcu, ani predložené účtovné doklady, pričom v plnom rozsahu uznal dodanie tovaru
žalobcom na výstupe. Správca dane vôbec nepreukazoval podvodné konanie v reťazci, o ktorom by
žalobca vedel alebo mal vedieť. Dôkazné bremeno preukázania podvodného konania je pritom na

správcovi dane.

12. Žalobca namietal postup správcu dane v daňovej kontrole, ktorý mal porušiť § 46 ods. 5 Daňového
poriadku tým, že žalobcovi neoznámil svoje pochybnosti o ním predložených dôkazoch, čím žalobcovi
znemožnil sa k nim vyjadriť, resp. predložiť dôkazy na ich odstránenie. Výzvu podľa § 46 ods. 5

Daňového poriadku nemožno podľa žalobcu ničím nahradiť, je zákonnou povinnosťou správcu dane
a nemožno „nechať daňový subjekt aby ju vyvodzoval z iných úkonov správcu dane“. Pokiaľ správca
dane výzvu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi nedoručil, podľa žalobcu z toho vyplýva,
že nemá žiadne pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom
a musí mu priznať právo na odpočet DPH podľa daňového priznania. Žalobca si svoju povinnosť podľa

§ 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku splnil predložením všetkých dokladov, ktoré je podľa zákona
povinný viesť. Správca dane podľa žalobcu po tom, ako žalobca predložil všetky jeho doklady, svojvoľne,
nezákonne a bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a súčinnosti s ním vykonával „rôzne“ dôkazy, čím
vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly nemôže vykonávať, pretože išlo o dva
samostatnépostupy,ktorésavzájomnevylučujú.Daňovýporiadokpodľažalobcuneumožňujesprávcovi

dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť.

13. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal porušenie jeho práva na spravodlivé konanie pred
správcom dane, keďže vo veci konala podľa jeho názoru zaujatá zamestnankyňa správcu dane, ktorá
bola ex offo z konania vylúčená. Žalobca tvrdil, že E. J. D. mala sama navrhnúť svoju zaujatosť podľa

§ 60 ods. 3 Daňového poriadku, keďže už počas daňovej kontroly vyhodnocovala dôkazy a dospela
„k záveru vo veci samej“, v dôsledku čoho mala taký pomer k veci, ktorý vylučoval jej nezaujatosť vo
vyrubovacom konaní. Uvedená zamestnankyňa správcu dane vykonávala daňovú kontrolu u žalobcu
na základe písomného poverenia, pričom podľa žalobcu jeho účinky trvali len počas daňovej kontroly
do jej ukončenia, t. j. do doručenia Protokolu žalobcovi, a ďalej už nemala možnosť vo veci konať.

Celý výkon daňovej kontroly bol podľa žalobcu chaotický, neprofesionálny, zaujatý a sústavne v jeho
neprospech. Dôkazom preukazujúcim opodstatnenosť vylúčenia predmetnej zamestnankyne správcu
dane má byť Protokol, v ktorom vyhodnocovala zistené skutočnosti do konkrétneho záveru k nepriznaniu
práva na odpočet DPH žalobcovi. Podľa žalobu tak došlo k porušeniu § 60 ods. 1 Daňového poriadku
a tým aj k zásahu do „základného práva“ žalobu. Ako zdôvodnenie konania a rozhodovania tých istých

zamestnancov správcu dane počas daňovej kontroly a aj vo vyrubovacom konaní nemožno podľa
žalobcu použiť odkaz na § 68 Daňového poriadku, keďže dané ustanovenie sa netýka zamestnancov
správcudane,alemiestnejpríslušnostisprávcudane.Užlenpochybnosťotom,žezamestnanecnebude
postupovaťnezaujato,stačínajehovylúčenie.Nemožnopritomposudzovaťlenjehoosobnývzťahkveci
alebo vzťah k daňovému subjektu, prípadne jeho zástupcovi. Doručením protokolu sa podľa žalobcu

daňová kontrola skončila a začalo sa vyrubovacie konanie, v ktorom sa má preskúmavať postup správcu
dane v daňovej kontrole, ako aj závery uvedené v protokole z daňovej kontroly. Ak vo vyrubovacom
konaní konajú rovnakí zamestnanci ako v daňovej kontrole, posudzujú svoj vlastný postup a závery,
v dôsledku čoho je objektívnosť takéhoto posúdenia absolútne vylúčená.

14. Žalobca namietal, že daňová kontrola v predmetnej veci trvala od 10. decembra 2018 do 29.
septembra 2020, čiže vyše 21 mesiacov, z toho bola prerušená od 14. júna 2019 do 13. mája 2020 (11
mesiacov) z dôvodu žiadosti správcu dane o MVI, o čom nie je v rozhodnutí správcu dane ani zmienka.
Podľa žalobcu MVI v skutočnosti vôbec neprebehla a jej závery s predmetnou vecou nesúvisia. Žalobcatvrdil, že písomnosti týkajúce sa MVI nie sú súčasťou administratívneho spisu, preto je zrejmé, že tento
nebol riadne vedený. Správca dane svojím postupom porušil § 3 ods. 2 Daňového poriadku, čo má
podľa žalobcu za následok nezákonné prerušenie daňovej kontroly a prekročenie lehoty na jej vykonanie

správcom dane.

15. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím
správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň žalobca požadoval, aby mu
správny súd priznal právo na náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

16. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že v zmysle § 5 ods. 1 Zákona o finančnej správe
daňový úrad vykonáva svoju pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak § 6 ods. 1 alebo osobitný predpis
neustanovuje inak. Keďže v zmysle § 5 ods. 6 Zákona o finančnej správe na zabezpečenie výkonu

činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta, Daňový úrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica bola zriadená v súlade so zákonom na zabezpečenie činností
daňového úradu, súčasťou ktorých je aj správa daní, a preto pobočka je oprávnená vykonať daňovú
kontrolu a vydať protokol z daňovej kontroly. Taktiež vyrubovacie konanie musí podľa § 68 ods. 1
Daňového poriadku vykonať správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. V danom prípade pobočka

(Považská Bystrica) daňového úradu (Trenčín) vykonala daňovú kontrolu a vydala Protokol, na čo
nepotrebuje právnu subjektivitu, pričom úkony vykonané v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní,
ako aj Protokol a rozhodnutie správcu dane nemožno považovať za nulitné, a teda žalobnú námietku
žalobcu za dôvodnú. Ďalej žalovaný uviedol, že rozhodnutie správcu dane obsahovalo na stranách
3 až 13 nielen jednotlivé zistenia, resp. získané dôkazy, ale aj vyhodnotenie jednotlivých dôkazov.

Na stranách 13 až 15 rozhodnutia sa správca dane vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré uviedol
do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100862050/2021 zo dňa 19. mája 2021. S pripomienkami a
dôkazmi žalobcu k zisteniam uvedeným v Protokole sa správca dane podrobne vysporiadal v Zápisnici
o ústnom pojednávaní č. 101095418/2021 zo dňa 24. júna 2021, následne aj na stranách 16 a 17
svojho rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí na stranách 4 až 8 zhrnul úkony, ktoré správca

dane vykonal, ako aj jednotlivé zistenia správcu dane so záverom, že nebolo hodnoverne preukázané
reálne dodanie tovaru deklarovaného na Faktúrach dodávateľom LPH Slovakia, s.r.o., čiže u dodávateľa
nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Žalovaný na stranách
8 až 15 napadnutého rozhodnutia vyhodnotil rozhodnutie správcu dane v súvislosti s námietkami
žalovaného v odvolaní. Daňové orgány tiež v odôvodneniach svojich rozhodnutí nielen označili dôkazné

prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy označili, ale ich v rámci voľnej úvahy aj primeraným spôsobom
vyhodnotili. K námietke žalobcu, že správca dane počas daňovej kontroly nevypočul pána D., od ktorého
mal žalobca v mene spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nakúpiť deklarovaný tovar, žalovaný uviedol, že
daňový subjekt je povinný v zmysle obchodného práva vykonávať svoju obchodnú činnosť s náležitou
starostlivosťou a obozretnosťou. Žalobca si spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. pred začatím vzájomnej

obchodnej spolupráce dostatočne nepreveril, nezisťoval si, kto je konateľom spoločnosti, nepreveril
si u konateľa spoločnosti, či táto spoločnosť s daným tovarom (materiálom na zváranie) obchoduje a
či konateľ splnomocnil na uzatváranie obchodov za spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. pána D., ktorého
žalobca ani bližšie neidentifikoval. Správca dane vypočul konateľov deklarovaného dodávateľa B. C.
a E. F. G., H., ktorí popreli obchodovanie so žalobcom, a následne aj D. D., B. I. a E. J. K., ktoré

spracovávali účtovníctvo spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. V danom prípade správca dane dostatočne
zistil skutkový stav, aby mohol prijať záver, že žalobcovi nebol deklarovaný tovar dodaný spoločnosťou
LPH Slovakia, s.r.o. Správca dane v danom prípade preveroval splnenie hmotnoprávnych podmienok
na priznanie nároku na odpočítanie DPH a nie účasť žalobcu na daňovom podvode. Ďalej žalovaný
uviedol, že správca dane oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami v Oznámení, pričom vzniesol

pochybnosti o tom, či údaje uvedené na Faktúrach odrážajú skutočnosť a či dodávatelia na nich uvedení
sú aj reálnymi dodávateľmi tovaru žalobcovi. Zároveň vzhľadom na kontrolné zistenia vyzval žalobcu v
zmysle § 45 a § 46 Daňového poriadku, aby sa k uvedeným zisteniam vyjadril, prípadne predložil ďalšie
dôkazy. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku a žalobcu oboznámil
so všetkými vykonanými úkonmi vo vyrubovacom konaní. Správca dane pri dôkaznej povinnosti žalobcu

uplatnil prejednávaciu zásadu, nie vyhľadávaciu. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností. Správca dane postupoval v zmysle § 3, § 24, § 44, § 45, § 46 a § 68Daňového poriadku. K námietke zaujatosti zamestnankyne správcu dane E. J. D. žalovaný uviedol,
že u nej nevznikli dôvody na vylúčenie v zmysle § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, keďže táto
zamestnankyňa sa nezúčastnila daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa. Vedúca

oddelenia daňovej kontroly E. B. A. podľa § 60 ods. 6 Daňového poriadku na základe námietky zaujatosti
žalobcu nevylúčila E. J. D. z daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia roka 2017 (Rozhodnutie č.
100822023/2019 zo dňa 8. apríla 2019). Jednotlivé ustanovenia § 68 Daňového poriadku nedeklarujú,
že by sa vo vyrubovacom konaní preskúmaval postup správcu dane počas daňovej kontroly, neurčujú,
ktorý zamestnanec správcu dane vykoná následné vyrubovacie konanie a nezakazujú, aby vyrubovacie

konanie vykonal ten istý zamestnanec správcu dane, ktorý vykonal aj daňovú kontrolu. Dôvodná podľa
žalovaného nie ja ani námietka žalobcu ohľadom zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Žalovaný sa
k námietkam žalobcu týkajúcim sa prerušenia daňovej kontroly v súvislosti so zaslaním žiadosti o MVI
podrobne vyjadril vo svojom rozhodnutí na stranách 12 až 14. Aj keď MVI nesúvisela so zdaňovacím
obdobím máj 2017 a v rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobie máj 2017 sa skutočnosti
ohľadom MVI nenachádzali, žalovaný sa týmito skutočnosťami vo svojom rozhodnutí zaoberal. Správca

danevykonávaldaňovúkontroluDPHzazdaňovacieobdobiajanuáraždecember2017,pričomnárokna
odpočítanie dane neuznal žalobcovi za zdaňovacie obdobia apríl 2017, máj 2017 a jún 2017. Informácie
o MVI sa nachádzali v Protokole a rovnako aj v rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobie jún
2017, ktoré žalovaný zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na
uvedené žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Replika žalobcu

17. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že na podanej správnej žalobe v plnom rozsahu
trvá,pričomuviedolargumentáciunapodporusvojichvsprávnejžalobeuvedenýchnámietokastanovísk

reagujúc na obsah vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe.

Duplika žalovaného

18. Žalovaný v duplike k replike žalobcu zhrňujúco zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení

k správnej žalobe, pričom zotrval v názore, že námietky žalobcu sú nedôvodné.

Konanie pred krajským súdom a kasačným súdom

19. O správnej žalobe rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej ako „krajský súd“) ako správny súd

Rozsudkom sp. zn. 13S/35/2022 zo dňa 26. októbra 2022 (ďalej ako „rozsudok krajského súdu“)
tak, že rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane
na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o náhrade trov konania. Podľa krajského súdu žalovaný a aj
správca dane založili svoje rozhodnutia na skutočnosti, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru
dodávateľom uvedeným na Faktúrach, teda na spochybnení deklarovaného dodávateľa, pričom o

existencii samotného tovaru pochybnosti nemali, a preto bol toho názoru, že na predmetnú vec je
potrebné aplikovať závery Uznesenia Súdneho dvora EÚ z 3. septembra 2020 vo veci C-610/19,
Vikingo, pričom správnu žalobu vyhodnotil ako dôvodnú. Mal za to, že orgány správy daní sa pri svojom
rozhodovaní uberali nesprávnym smerom a úvahami, keď pre nepriznanie žalobcom uplatneného
odpočtu DPH považovali za dostatočné spochybnenie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom bez

toho, aby sa zaoberali otázkou, či sa žalobca podieľal na daňovom podvode alebo vedel, či vedieť
mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom, pričom bez
zisťovania tejto skutočnosti a jej vyhodnotenia označil rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie správcu
dane za predčasné.

20. O kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“) Rozsudkom sp. zn. 5Sfk/6/2023 zo dňa 29. januára 2025
(ďalej ako „rozsudok kasačného súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu
súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Kasačný súd uviedol, že dôvodom pre nepriznanie odpočtu
DPH žalobcovi je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, konkrétne nepreukázanie, že tovar (materiál

na zváranie) dodala žalobcovi iná osoba registrovaná pre DPH. Dôvodom tak nebola skutočnosť,
že by deklarovaný dodávateľ – spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. alebo subdodávatelia nemali napr.
dostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov na dodanie tovaru žalobcovi a že by sa jednalo
o dodávateľský reťazec, ktorý nebol ekonomicky opodstatnený. Žalobca Faktúrami deklaroval, že mutovar dodala spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o., avšak správca dane vykonaným dokazovaním spochybnil,
že tovar žalobcovi dodala práve táto spoločnosť. Správca dane na základe vykonaného dokazovania
tak podľa kasačného súdu spochybnil zásadnú skutočnosť, a to, že tovar bol žalobcovi dodaný inou

zdaniteľnou osobou, konkrétne deklarovanou spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o., pričom vykonaným
dokazovaním nebolo ani preukázané a ani žalobcom tvrdené, že by nejaká ďalšia iná zdaniteľná
osoba tovar žalobcovi dodala (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie
z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 33). Práve uvedené konštatovanie je podľa kasačného súdu
kľúčovým argumentom v posudzovanej veci, nakoľko nielen samotná existencia tovaru a jeho následné

použitienaďalšiezdaniteľnéplneniazostranyžalobcusúhmotnoprávnymipodmienkaminaodpočítanie
dane, ale ďalšou nemenej dôležitou je podmienka, že tovar/služby boli dodané zdaniteľnou osobou,
ktorá v posudzovanej veci preukázaná nebola. Kasačný súd sa stotožnil so záverom žalovaného,
že závery Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 3. septembra 2020 vo veci C-610/19 Vikingo na daný
prípad nie je aplikovateľné, keďže ide o skutkovo odlišnú vec. Predmetná vec sa skutkovo odlišuje aj
od veci posudzovanej Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v Rozhodnutí sp. zn. 3Sžfk

15/2020, v ktorej bol taktiež prítomný dodávateľský reťazec a došlo k spochybneniu subdodávateľských
spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu tým, že tieto nemali žiadnych zamestnancov,
nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a
teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia, čo ale nebolo
relevantné pre práve posudzovanú vec, v ktorej bol odmietnutý nárok na DPH z dôvodu spochybnenia

priameho dodávateľa žalobcu, ktorý nepotvrdil dodanie tovaru, nevystavil Faktúry, pričom žalobca
nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali opak a zároveň vykonaným dokazovaním nebolo ani
preukázané, že tovar dodala iná zdaniteľná osoba. Preto pokiaľ krajský súd na daný prípad aplikoval
závery Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-610/19 a tiež Rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 a uzavrel, že je potrebné sa zaoberať

otázkou, či v posudzovanom prípade došlo k podvodu, či sa žalobca na tomto podvode podieľal
alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým
podvodom, vec nesprávne právne posúdil. V ďalšom konaní správny súd posúdi dôvodnosť procesných
námietok (porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, zaujatosť zamestnankyne správcu
dane, dĺžka daňovej kontroly), ktoré žalobca vzniesol v správnej žalobe a ktoré zostali zo strany

krajského súdu nezodpovedané a následne vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom kasačného
súdu, pokiaľ ide o preskúmanie záverov orgánov správy daní o nesplnení hmotnoprávnych podmienok
na priznanie nároku na odpočítanie DPH z Faktúr.

Konanie pred správnym súdom po zrušení rozsudku krajského súdu

21. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol
zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva
prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od
1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského

súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené
sa konanie vedie po zrušení rozsudku krajského súdu na Správnom súde v Banskej Bystrici pod novou
sp. zn. 1S/5/2025.

22. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný

súd podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 6. novembra 2025, na
ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 SSP, v neprítomnosti
žalovaného, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, pričom súhlasil s prejednaním veci v jeho
neprítomnosti. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane
z dôvodov uplatnených v správnej žalobe správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je

dôvodná.

23. Splnomocnený zástupca žalobcu na pojednávaní pred správnym súdom uviedol, že sa v plnom
rozsahu pridržiava podanej správnej žaloby, ako aj ostatných podaní žalobcu. Zdôraznil, že rozhodnutie
správcu dane je nulitné, nakoľko ho vydala pobočka v Považskej Bystrici, ktorá je „vymyslený orgán“ a

nie je reálne existujúcim orgánom verejnej správy, čo má vyplývať aj zo záverov bližšie nešpecifikovanej
judikatúry. Pobočka daňového úradu nie je „verejným orgánom“, z čoho vyplýva nulita nielen samotného
rozhodnutia správcu dane, ale aj všetkých jeho úkonov. Táto nulita má vyplývať zo všeobecnej teórie
práva. Rozhodnutie správcu dane nemá záhlavie, čo je náležitosťou rozhodnutia v zmysle § 63Daňového poriadku, z čoho vyvodzuje jeho nulitu. Zároveň uviedol, že orgány verejnej správy nezistili
ani základný skutkový stav veci, pričom za najpodstatnejšie v tomto ohľade uviedol nevykonanie
výsluchu p. D., pričom žalobca tento výsluch navrhoval. Tento návrh vyplýva z vyjadrenia žalobcu,

ktoré žalobca predložil po oboznámení správcu dane s pochybnosťami vzniknutými v priebehu daňovej
kontroly. Takisto poukázal na nevykonanie výsluchu účtovníčok, pričom tieto výsluchy následne boli
vykonané, avšak až vo vyrubovacom konaní. Ďalej poukázal na rozhodnutie správcu dane, ktoré sa
týka zdaňovacieho obdobia jún 2017, ktoré takisto má základ v predmetnej daňovej kontrole, pričom v
danom prípade bol žalobcovi vyrubený rozdiel na DPH vo výške 0 eur. Mal za to, že skutkový stav nebol

zistený dostatočne, čo má vyplývať aj z predmetného rozhodnutia správcu dane za zdaňovacie obdobie
jún 2017. Ďalej uviedol, že žalobca si splnil všetky svoje povinnosti, pričom tovar bol reálne dodaný, čo
ani nebolo vôbec rozporované.

24. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

25. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

26. Podľa § 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania

opatrenia orgánu verejnej správy.

27. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

28. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

29. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

32. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku (1) daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

33.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,

oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

34. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane

vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, výlučne v rozsahu, ktorý bol stanovený dôvodmi
nezákonnosti uplatnenými v správnych žalobách. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou,
čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1
SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v správnych
žalobách uplatnené. Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť žalobné body, z ktorých musí byť

zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia
orgánu verejnej správy za nezákonné, a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Žalobca môže rozšíriť
správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v
lehote ustanovenej na podanie žaloby (t. j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní

oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav veci a prípadne modifikovať skutkové, či právne závery
orgánov verejnej správy, pretože nenahrádza ich činnosť. Úlohou správneho súdu je v rozsahu podľa
žalobných dôvodov posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných
dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi.

35. Žalobca sa včas podanou správnou žalobami domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane. Správca dane napadnutým rozhodnutím žalobcovi
vyrubil rozdiel DPH v sume 1 765,08 eur za zdaňovacie obdobie máj 2017 z Faktúr za dodanie materiálu
na zváranie od deklarovaného dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o., a to z dôvodu, že žalobca nesplnil

hmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku na odpočet DPH z Faktúr, keďže nebolo hodnoverne
preukázané reálne dodanie deklarovaného tovaru žalobcovi spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. Nakoľko
k dodaniu tovaru tak, ako je deklarované na Faktúrach, nedošlo, keďže z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že deklarovaný dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o. poprel dodanie tovaru žalobcovi v zmysle
Faktúr, podľa správcu dane nedošlo k naplneniu práva žalobcu odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1

Zákona o DPH pre porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) Zákona
o DPH, a teda žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z Faktúr, keďže žalobca nepreukázal, že mu tovar
dodal deklarovaný dodávateľ uvedený na Faktúrach. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so
závermi správcu dane a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

36. Z právnej úpravy v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, ako
aj z ustanovení Smernice vyplýva, že nárok daňového subjektu na odpočet DPH závisí od splnenia
tzv. hmotnoprávnych a formálnych podmienok. Hmotnoprávnymi, resp. materiálnymi podmienkami pre
priznanie práva na odpočet DPH (§ 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH a čl. 168 písm. a/ Smernice) sú
požiadavky,aby(1.)tovaraleboslužby,naktorýchzakladáprávonaodpočítaniedane,musiabyťdodané

alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (status dodávateľa ako platcu DPH), (2.) tovar alebo služby,
na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť skutočne dodané a nesmie ísť o fiktívne
dodanie (tzv. materiálna existencia plnenia) a (3.) požiadavka, aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary
alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnou podmienkoupriznania práva na odpočet DPH je disponovanie faktúrou od dodávateľa (§ 51 ods. 1 Zákona o DPH a
čl. 178 písm. a/ Smernice). Preukázanie naplnenia uvedených podmienok pre vznik práva na odpočet
DPH zaťažuje podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, ktorý si právo na odpočet DPH

uplatňuje (napr. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla
2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019). Obchodné transakcie nepostačuje deklarovať len
po formálnej stránke predložením dokladov, keďže predložené doklady musia byť odrazom reálneho
plneniaspĺňajúcehozákonnépodmienky,ktorévprípadevznikupochybnostípreukazujedaňovýsubjekt.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže

byť nárok na odpočet DPH uznaný (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019). To však
neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Dokazovanie
v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane
má svoje pravidlá. K rozloženiu dôkazného bremena sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v

rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, resp. sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa
16. decembra 2009 nasledovne: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti:
povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že
daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží
správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).

Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však
správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte,
či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov

správcovi dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
kombinácieuplatňovaniazásadyvyhľadávacejazásadyprejednávacej.“Aksprávcadanenadobudnena
základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia,
vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku a

týmto sa prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 805/2017 zo dňa 15. novembra 2017).
Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je akákoľvek pochybnosť správcu
daneopravdivostiahodnovernostipredloženýchlistinnýchdôkazov,alelenpochybnosťdôvodná.Takou
je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých

v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok
pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022 a sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.
februára 2022). Ak si teda daňový subjekt síce splní svoju prvotnú dôkaznú povinnosť podľa § 24

ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, avšak správca dane nadobudne pochybnosti o splnení zákonných
podmienok pre vznik práva na odpočet DPH, sám vykoná v tomto ohľade dokazovanie na preukázanie
svojich pochybností (dôkazné bremeno zaťažujúce správcu dane, ktorý je povinný svoje pochybnosti
o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom
preukázať podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku) a po vykonaní takéhoto dokazovania v súlade s § 46

ods. 5 Daňového poriadku svoje pochybnosti daňovému subjektu oznámi a vyzve ho na ich odstránenie,
dôkazné bremeno opätovne prechádza na daňový subjekt, ktorý je povinný preukázať skutočnosti, na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní podľa § 24 ods. 1 písm. b) Daňového
poriadku. Ak tak daňový subjekt neurobí a svoje opätovne prenesené dôkazné bremeno neunesie, musí
znášať negatívny následok v podobe nepriznania práva na odpočet DPH.

37. V predmetnom prípade si žalobca uplatnil odpočet DPH z Faktúrami deklarovaných obchodov, a
bol preto povinný preukázať, že na odpočítanie DPH má nárok splnením hmotnoprávnych podmienok
pre vznik tohto práva. Z obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov správy daní a z predloženého
administratívneho spisu, predovšetkým Protokolu, vyplýva, že žalobca splnil druhú hmotnoprávnu

podmienku pre priznanie odpočtu DPH, teda disponoval tovarom, na ktorom zakladal právo na
odpočítanie DPH (zvárací materiál), pričom tento mu bol skutočne dodaný, a rovnako splnil aj tretiu
hmotnoprávnu podmienku pre priznanie odpočtu DPH, teda že žalobca použil dodaný tovar na účely
svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo správca dane a ani žalovaný nespochybňovali. Na vzniknároku na odpočet DPH však nestačí preukázať splnenie len niektorých hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie odpočtu DPH, ale tieto musia byť splnené kumulatívne, t. j. všetky tri súčasne, pričom
nesplnenie ktorejkoľvek z nich má za následok, že právo daňového subjektu na odpočet DPH

nevznikne. Žalobca nepreukázal splnenie prvej hmotnoprávnej podmienky, teda že mu deklarovaný
tovar dodala iná zdaniteľná osoba, ktorá má status platcu DPH. Žalobcom deklarovaný dodávateľ
podľa ním predložených dokladov – spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. síce status platcu DPH mala,
avšak zo správcom dane vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o.
dodanie tovaru žalobcovi poprela (z výpovedí bývalých konateľov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o.

v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2017 E. F. G. a B. C. vyplynulo, že Faktúry nepodpísali, so
žalobcom nespolupracovali a nepoznali ho a ani nesplnomocnili žiadnu osobu na obchodovanie v mene
spoločnosti, Faktúry neboli zaevidované v účtovníctve spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o., obchodovanie
so žalobcom nebolo potvrdené ani výpoveďami p. D. /asistentka konateľa/ a účtovníčok p. I. a p. K.).
Uvedené skutočnosti vyplývajúce zo svedeckých výpovedí boli v súlade aj s výsledkami dokazovania,
ktoré správca dane vykonal kontrolnými výkazmi spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. za zdaňovacie obdobie

2. štvrťrok 2017, v ktorých spoločnosť nedeklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov v zmysle
Faktúr so žalobcom. Správca dane a žalovaný preto správne dospeli k záveru, že Faktúrami deklarovaný
tovar nedodala žalobcovi spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o., ktorá bola uvedená ako dodávateľ na
Faktúrach. So svojimi pochybnosťami správca dane oboznámil žalobcu prostredníctvom Oznámenia
v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čím na žalobcu prešlo dôkazné bremeno na ich vyvrátenie.

Správca dane na str. 5 až 8 Oznámenia riadne popísal zistenia vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi
LPH Slovakia, s.r.o. na podklade ním vykonaného dokazovania a na str. 14 a 15 Oznámenia formuloval
svoje pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH z Faktúr zo strany žalobcu,
pričom uviedol, že dodávatelia uvedení na predložených faktúrach (ktorých súčasťou boli aj Faktúry)
daň z uskutočnených zdaniteľných plnení pre žalobcu nevysporiadali a vyzval žalobcu na predloženie

dôkazov preukazujúcich realizáciu zdaniteľných obchodov v lehote 15. dní od doručenia Oznámenia.
Oznámenie bolo podľa poštovej doručenky v administratívnom spise žalobcovi preukázateľne doručené
dňa21.augusta2020.Žalobcatakmalmožnosťpredložiťsprávcovidanetakédôkazy,resp.navrhnúťich
vykonanie, z ktorých by vyplynulo, že deklarovaný tovar mu síce dodal iný subjekt ako spoločnosť LPH
Slovakia, s.r.o., ktorý ale mal zároveň status platcu DPH, a teda že prvá hmotnoprávna podmienka pre

vznik nároku na odpočet DPH z deklarovaného dodania bola naplnená, avšak z administratívneho spisu
správcu dane nevyplýva, že si žalobca svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 písm. b) Daňového
poriadku splnil. Správca dane (a rovnako aj žalovaný) preto v súlade so zákonom skonštatoval,
že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH (§
49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH) a daň mu musela byť dorubená. Uvedené je v súlade aj so

závermi Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. decembra 2021 vo veci C-154/20 Kemwater
ProChemie s. r. o., v zmysle ktorého postavenie dodávateľa tovaru alebo poskytovateľa služieb ako
zdaniteľnej osoby patrí medzi hmotnoprávne požiadavky uplatnenia práva na odpočet DPH (bod 25.,
obdobne aj bod 27. Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 11. novembra 2021 vo veci C-281/20
Ferimet), pričom „zdaniteľnej osobe, ktorá si uplatňuje právo na odpočítanie DPH, v zásade prináleží,

aby preukázala, že dodávateľ tovaru alebo služieb, na základe ktorých sa toto právo uplatňuje, mal
postavenie zdaniteľnej osoby“ (bod 34.). Podľa Súdneho dvora Európskej únie v predmetom rozsudku
„ak nebol skutočný dodávateľ dotknutého tovaru alebo služieb identifikovaný, zdaniteľnej osobe musí
byť odmietnuté uplatnenie práva na odpočítanie DPH, ak vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek
dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či tento dodávateľ

alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby“ (bod 41.). Ako už správny súd uviedol, vzhľadom
na skutočnosť, že správca dane preukázal, že predmetný tovar (zvárací materiál) v zdaňovacom období
nedodala žalobcovi spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. (ktorá to sama poprela), podľa bodu 34. citovaného
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie bolo povinnosťou žalobcu preukázať po oznámení pochybností
správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, že tovar mu dodal iný subjekt v postavení platcu

DPH. Keďže tak žalobca neurobil a ani z iných údajov dostupných správcovi dane nevyplynulo, že tovar
žalobcovi dodal iný subjekt v postavení platcu DPH, správca dane v súlade s bodom 41. citovaného
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie žalobcovi právo na odpočet DPH z Faktúrami deklarovaných
obchodov nepriznal.

38. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe tvrdil, že splnil všetky podmienky pre odpočet DPH podľa Zákona
o DPH, pričom tovar mu bol reálne dodaný, zaplatil zaň kúpnu cenu aj s DPH a následne ho využil pre
svoje vlastné zdaniteľné plnenia, uvedený názor žalobcu je mylný, keďže, ako už správny súd uviedol,
nestačí, ak žalobca splnil dve z troch hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na odpočet DPH, čoani nebolo orgánmi správy daní spochybnené, ale žalobca musel splniť všetky podmienky súčasne, teda
aj podmienku, že tovar mu dodal subjekt v postavení platcu DPH. Žalobca splnenie danej hmotnoprávnej
podmienky nepreukázal, a napokon, ani v správnej žalobe netvrdil opak. Zaplatenie kúpnej ceny za

dodaný tovar vrátane DPH nie je v zmysle Zákona o DPH (a ani Smernice) hmotnoprávnou podmienkou
pre vznik práva na odpočet DPH. Záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na
odpočet DPH zo strany žalobcu je uvedený v rozhodnutí správcu dane, v rozhodnutí žalovaného a aj
v Rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Stk/6/2023 zo dňa 29. januára
2025 (bod 39.), ktorý bol vydaný v predmetnej prejednávanej veci, a ktorý je v zmysle § 469 SSP záväzný

tak pre správny súd, ako aj pre žalovaného a správcu dane.

39. Rovnako mylné je aj tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že správca dane počas daňovej kontroly
„nezistil ani základný skutkový stav“, pričom podľa žalobcu bol správca dane povinný „zistiť skutkový
stav čo najúplnejšie“. Ako už správny súd uviedol v bode 36. tohto rozsudku, dôkazná povinnosť
na preukázanie práva na odpočet DPH podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku zaťažuje

daňový subjekt, ktorý si odpočet DPH uplatňuje, teda žalobcu. V prípade, ak správca dane nadobudne
pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým
subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, musí sám vykonať dokazovanie na preukázanie
týchto pochybností, ktoré je povinný daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na ich odstránenie (§
46 ods. 5 Daňového poriadku), čím prechádza dôkazné bremeno opätovne na daňový subjekt (§ 24

ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku). Ak svoju dôkaznú povinnosť daňový subjekt neunesie, právo na
odpočetDPHmunemôžebyťpriznané.Vdaňovomkonanísavovzťahuksprávcovidanesaneuplatňuje
vyhľadávacia zásada spojená so zásadou materiálnej pravdy, ako je to v správnom konaní vedenom
podľa Správneho poriadku, keďže v zmysle § 163 Daňového poriadku sa Správny poriadok na daňové
konanie nepoužije, a to ani subsidiárne. Daňový poriadok upravuje v § 24 dôkazné bremeno správcu

daneakoorgánuverejnejsprávyodlišneakoSprávnyporiadok.Správcadanevrámcisvojhodôkazného
bremena podľa preukazuje skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Je povinnosťou
daňového subjektu ním uplatňovaný nárok preukázať, pričom ak tak neurobí, musí znášať následok
v podobe jeho nepriznania správcom dane. Naopak, správca dane nie je povinný sám vyhľadávať
dôkazy a viesť dokazovanie tak, aby daňovým subjektom uplatňovaný nárok mohol byť vždy priznaný.

Povinnosť správcu dane samostatne zistiť skutkový stav veci aj bez dôkaznej aktivity daňového subjektu
nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 24 ods. 2, ako to tvrdil žalobca v správnej žalobe, keďže správca
dane v zmysle daného ustanovenia postupuje pri dokazovaní tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správou
daní sa podľa § 2 písm. a) Daňového poriadku rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a

zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Správca
dane v predmetnej veci postupoval v súlade s § 24 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a) Daňového poriadku,
keď vykonal dokazovanie v rámci svojho dôkazného bremena tak, aby správne zistil daňovú povinnosť
žalobcu a zabezpečil jej úhradu, čo vyústilo do vyrubenia rozdielu DPH v zmysle výroku napadnutého
rozhodnutia, keďže žalobca vznik práva na odpočet DPH z Faktúr nepreukázal napriek tomu, že si

ho v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2017 uplatnil. Preto je mylné aj
tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že správca dane svojvoľne, nezákonne a bez akejkoľvek vedomosti
žalobcu a súčinnosti s ním vykonával „rôzne“ dôkazy, čím vykonával vyhľadávaciu činnosť. Správca
dane bol oprávnený vykonať dokazovanie za účelom správneho zistenia daňovej povinnosti žalobcu, ak
nadobudol pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti žalobcom predložených dokladov alebo

o pravdivosti údajov v nich uvedených. Tvrdenia žalobcu v správnej žalobe, keď na jednej strane vyčíta
správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu, a na strane druhej mu vyčíta, že vlastným
dokazovaním správca dne vykonal vyhľadávaciu činnosť, sú rozporuplné. Správny súd podotýka, že
v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku vedie dokazovanie správca dane, a to za účelom zistenia
skutočností nevyhnutných na účely správy daní, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Napokon, žalobca v správnej žalobe ani nekonkretizoval aké skutočnosti, na ktorých zistenie je správca
dane v zmysle zákona zaťažený dôkazným bremenom, správca dane nezistil, a preto jeho tvrdenia
v správnej žalobe vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu veci sú len všeobecného charakteru, čo
neumožňuje správnemu súdu dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia správcu dane
(a prípadne aj žalovaného, ktorý sa s postupom a závermi správcu dane stotožnil), keďže v zmysle § 134

ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, a teda všeobecne uplatnené
námietky a tvrdenia žalobcu nemôže sám dopĺňať z obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov správy
daní a ich administratívnych spisov a ani ich konkretizovať tak, aby namiesto žalobcu sám vyhľadával
dôvody žalobcom tvrdenej nezákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov správy daní.40. K námietke žalobcu v správnej žalobe, že správca dane nevykonal rozhodujúce dôkazy navrhované
žalobcom, v dôsledku čoho nebol riadne zistený skutkový stav veci, pričom za najzávažnejšie

pochybenie správcu dane považoval žalobca nevypočutie p. D., s ktorým žalobca komunikoval pri
objednávaní a dodávke tovaru a ktorý mal vystupovať za jeho dodávateľov, správny súd uvádza,
že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca navrhol správcovi dane vykonanie
dokazovania výsluchom p. D. ako svedka, a to ani potom, čo správca dane podľa § 46 ods. 5
Daňového poriadku žalobcu vyzval na predloženie dôkazov, ktoré by vyvrátili jeho pochybnosti o

správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v
nich uvedených v stanovenej lehote. Žalobca v správnej žalobe ani neuviedol, kedy a či vôbec žalobca
správcovi dane navrhol vykonanie dokazovania výsluchom p. D. a ani to, aké skutočnosti relevantné
vo vzťahu k preukázaniu uplatňovaného práva na odpočet DPH z Faktúr sa mali jeho prípadnou
svedeckou výpoveďou preukázať, pričom tvrdenia prezentované v správnej žalobe, že žalobca nemal
dôvod pochybovať o oprávnení p. D. konať v mene deklarovaných dodávateľov s poukazom na §

15 Obchodného zákonníka a ak p. D. prekročil svoje „oprávnenia“, má podľa žalobcu za to niesť
zodpovednosť podľa § 33 a nasl. Občianskeho zákonníka, sú len vyjadrením vlastného postoja
a subjektívneho názoru žalobcu, čo nie je spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu a rozhodovania
orgánov správy daní. Ako už správny súd uviedol vyššie, správca dane nemal povinnosť bez návrhu
žalobcu sám vykonať výsluch p. D. len z dôvodu, že žalobca ho spomenul v jeho písomnom vyjadrení

na Výzvu správcu dane č. 100995482/2020 zo dňa 5. júna 2020 na predloženie dôkazov, keďže
správca dane nemá povinnosť sám vyhľadávať a vykonávať dôkazy v prospech preukázania žalobcom
uplatneného práva na odpočet DPH. Pokiaľ žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že v jeho vyjadrení
zo dňa 19. februára 2020 navrhoval vypočuť ako svedkyne „účtovníčky“, pričom správca dane jeho
návrh ignoroval a ich výsluchy vykonal až vo vyrubovacom konaní, čo žalobca považoval za nezákonný

postup, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva ani tento v správnej žalobe
tvrdený návrh žalobcu na vykonanie dokazovania (nenachádza sa v ňom ani žalobcom spomínané
vyjadrenie zo dňa 19. februára 2020). Správca dane vo vyrubovacom konaní na základe vyjadrenia
žalobcu k Oznámeniu a Vyjadrenia žalobcu k Protokolu p. D., L. I. a p. K. ako svedkyne vypočul,
pričom žalobca bol oboznámený s termínom ich výsluchu a bolo mu umožnené sa výsluchov zúčastniť.

Skutočnosti zistené predmetnými svedeckými výpoveďami orgány správy daní zohľadnili pri popise
skutkových zistení a zahrnuli ich aj do odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Postupom správcu dane
a žalovaného tak neboli žalobcovi upreté žiadne práva a konanie nebolo v tomto ohľade zaťažené
vadou, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Rovnako ani skutočnosť, že
správca dane vykonal predmetné výsluchy až vo vyrubovacom konaní po doručení Protokolu, nemá

vplyv na zákonnosť jeho postupu, keďže správca dane podstatnú časť dôkazov obstaral pred doručením
Protokolu. Žalobca sa mohol predmetných výsluchov zúčastniť a klásť svedkyniam otázky, ďalej sa
tiež mohol k vykonanému dokazovaniu vo vyrubovacom konaní vyjadriť aj na ústnom pojednávaní
dňa 24. júna 2021 nariadenom za účelom prerokovania pripomienok žalobcu k Protokolu, ktorého sa
žalobca zúčastnil osobne. Možno so žalobcom súhlasiť, že účel daňovej kontroly, ktorým je získanie

podkladov pre následné rozhodovanie správcu dane, nemožno prenášať do vyrubovacieho konania,
avšak uvedené neplatí bez výnimky. V prípade, ak je podstatná časť dôkazov obstaraná správcom
dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní je obstaraný už len jednotlivý dôkaz, prípadne
dôkazy v nie rozhodujúcom rozsahu oproti dôkazom obstaraným počas daňovej kontroly, takýto postup
správcu dane je možné považovať za zákonný, čo vo svojej rozhodovacej činnosti potvrdili aj najvyššie

súdne inštancie. Dokazovanie vykonané správcom dane vo vyrubovaom konaní slúžilo na verifikáciu
tvrdení žalobcu, ktoré vyplynuli z obsahu jeho vyjadrení k Oznámeniu a k Protokolu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Rozhodnutí sp. zn. 3Sžf/23/2007 zo dňa 14. februára 2008 vyslovil právny
záver, že „Pokiaľ ide o procesné námietky, vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí skutočnosti
zhrnuté v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú právne

významné pre určenie dane. Vo vyrubovacom konaní nedochádza k formálnemu vykonaniu dôkazov,
už vykonaných v rámci daňovej kontroly za účasti daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho
konania je správna úvaha správcu dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom
platobnom výmere. Týmto odvolací súd nevylučuje možnosť vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy,
alezdôrazňuje,žeidepredovšetkýmoštádiumhodnoteniadôkazovzdaňovejkontroly.“PodľaRozsudku

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 zo dňa 24. februára 2022:
„V rámci vyrubovacieho konania sa reaguje na pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole, pričom
vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly. Pokiaľ by to tak malo byť, je logické, že
by nemalo význam ani časové ohraničenie dĺžky daňovej kontroly. Podľa názoru kasačného súdu, vrámci vyrubovacieho konania by sa v podstate mali bližšie objasniť konkrétne sporné skutočnosti, ktoré
vyvstali z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom samozrejme nie je vylúčené
ani doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má byť primárne

realizované v rámci daňovej kontroly.“ Žalobca v správnej žalobe nešpecifikoval žiadne iné dôkazy, ktoré
správca dane nevykonal napriek tomu, že ich vykonať mal, pričom neuviedol ani to, aké skutočnosti
spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci samej by z nich mali vyplynúť. Správny súd preto považoval
uvedené námietky žalobcu za nedôvodné.

41. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že „zistenia správcu dane nemožno považovať za dôkazy“, a to
najmä preto, že buď neboli vykonané pred žalobcom vôbec alebo boli vykonané až po ich vyhodnotení
správcom dane, a ďalej tvrdenie, že z dôvodu, že „takéto zistenia“ neboli získané v úzkej súčinnosti
so žalobcom, nemôžu byť dôkazmi v daňovom konaní pre rozpor s § 24 ods. 1 Daňového poriadku,
nepredstavujú relevantnú žalobnú námietku spôsobilú spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného a rozhodnutia správcu dane, keďže sú len prezentáciou vlastného subjektívneho názoru

žalobcukvykonanémudokazovaniu.Žalobcavosvojichvšeobecnýchkonštatovaniachneuviedol,včom
konkrétneavsúvislostisktorýmvykonanýmkonkrétnymdôkazombolpostupomsprávcudane,prípadne
žalovaného, porušený zákon a aký to malo vplyv na jeho subjektívne práva a právom chránené záujmy
(§ 177 ods. 1 SSP), pričom správny súd nemôže dôvody nezákonnosti vyhľadávať namiesto žalobcu
a všeobecne formulované tvrdenia konkretizovať (§ 134 ods. 1 SSP). Pre úplnosť správny súd uvádza,

že z administratívneho spisu a aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správcu dane a žalovaného
vyplýva, že žalobca sa osobne zúčastnil výsluchu konateľov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. a bolo mu
umožnené klásť im otázky, žalobcovi bola rovnako umožnená účasť pri výsluchu p. D., L. I. a p. K. vo
vyrubovacomkonaní,správcadaneďalejoboznámilžalobcusvýsledkaminímvykonanéhodokazovania
a umožnil mu sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a predložiť, prípadne navrhnúť vykonanie ďalších

dôkazov, a teda nemožno konštatovať rozpor postupu správcu dane so zákonom.

42. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správca dane porušil § 46 ods. 5 Daňového poriadku,
keďže podľa jeho tvrdenia mu neoznámil svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, čím mu znemožnil

sa k nim vyjadriť, resp. predložiť dôkazy na ich vyvrátenie. Uvedená námietka je v priamom rozpore
s obsahom odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného, najmä však v rozpore
s obsahom administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že správca dane pred vydaním Protokolu doručil
žalobcovi Oznámenie, o čom svedčí poštová doručenka o jeho prevzatí žalobcom dňa 21. augusta 2020.
V Oznámení správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami vykonaného dokazovania, na str. 14 a 15

formuloval svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom
alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, z ktorých je zrejmé, že žalobca podľa správcu dane nesplnil
hmotnoprávne podmienky na vznik práva na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods.
1 Zákona o DPH a riadne vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k nim a predloženie dôkazov na odstránenie
pochybností (str. 16 Oznámenia). Posledným dňom žalobcovi stanovenej 15-dňovej lehoty na vyjadrenie

k pochybnostiam správcu dane a predloženie dôkazov na ich odstránenie bol 7. september 2020, pričom
žaloba svoje právo vyjadriť sa aj využil, a to podaním zo dňa 4. septembra 2020, v ktorom sám žaloba
skonštatoval, že Oznámenie prevzal dňa 21. augusta 2020. Správca dane práve na základe uvedeného
vyjadrenia žalobcu vykonal vo vyrubovacom konaní výsluchy svedkýň p. D., p. I. a p. K..

42. K poukazu žalobcu na Rozhodnutie správcu dane č. 100404326/2022 zo dňa 2. marca 2022
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia jún 2017, ktoré žalovaný zrušil z dôvodu, že v daňovej kontrole
nebol dostatočne zistený skutkový stav, čo nie je možné nahradiť vo vyrubovacom konaní, keďže
svedok K. K. nebol riadne vypočutý, ale bola použitá jeho výpoveď z iného konania, správny súd
uvádza, že tento poukaz je bezpredmetný, keďže uvedené rozhodnutie sa týka iného zdaňovacieho

obdobia, pričom žalobca jednak neozrejmil, či skutkové a právne okolnosti týkajúce sa zdaňovacieho
obdobia jún 2017 boli zhodné s predmetným zdaňovacím obdobím máj 2017, jednak žalobca neuviedol,
v čom spočíva v danom ohľade nezákonnosť postupu a rozhodovania správcu dane, resp. žalovaného
v preskúmavanom zdaňovacom období máj 2017. Správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe
preskúmava iba zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, pričom dôvody nezákonnosti

musí žalobca v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP uviesť v správnej žalobe a správny súd ich nemôže
vyhľadávať namiesto žalobcu. Pre úplnosť možno vo všeobecnosti uviesť, že rozhodnutie správcu dane
týkajúce sa jedného konkrétneho zdaňovacieho obdobia nie je pre správcu dane záväzné pre vydanie
rozhodnutí týkajúcich sa iných zdaňovacích období, keďže správca dane zohľadňuje konkrétne skutkovéa práve okolnosti veci v každom jednotlivom zdaňovacom období a je irelevantné, či správca dane viedol
jednu daňovú kontrolu pre viaceré zdaňovacie obdobia.

44. Poukaz žalobcu v správnej žalobe na nesprávnu aplikáciu Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-73/06 Planzer správcom dane, ktorý je na predmetnú vec podľa jeho tvrdenia neaplikovateľný,
je bezpredmetný, keďže žalobca neozrejmil aký vplyv má na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
správcu dane, prípadne rozhodnutia žalovaného, vytýkané uvedenie daného rozsudku v písomnostiach
správcu dane. Obdobne žalobca v správnej žalobe neozrejmil ani to, prečo je podľa jeho názoru naopak

vo veci aplikovateľný Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-18/13 MaksPen EOOD. Bez
toho, aby žalobca konkretizoval ako sú v ňom uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav
prejednávanej veci, teda orgánmi správy daní vytýkanému nesplneniu prvej hmotnoprávnej podmienky
žalobcom pre vznik práva na odpočet DPH (status dodávateľa), a prečo je záver orgánov správy daní
v preskúmavanej veci na podklade daného rozsudku nesprávny, je takéto poukázanie bezpredmetné.
Vo vzťahu k aplikovateľnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie k potrebe preukázania vedomej

alebo nevedomej účasti daňového subjektu na podvodnom konaní v dodávateľskom reťazci zo strany
správcu dane sa podrobne vyjadril Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn.
5Sfk/6/2023 zo dňa 29. januára 2025 (body 41. až 44.) v predmetnej veci, na ktorý správny súd odkazuje.

45. Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného (a rovnako aj rozhodnutia správcu dane)

nie je dôvodná. Problematikou týkajúcou sa povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie sa zaoberal
vo svojej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. v nálezoch sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS
114/08, III. ÚS 36/2010), v ktorých o. i. konštatoval, že „... jedným z princípov predstavujúcich súčasť
práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov ako aj orgánov
verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci
je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,

jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“
Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je pritom len také rozhodnutie, ktorému chýba úplne
odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné a v ktorom chýbajú skutkové dôvody
a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich
právne vyhodnotil. Povinnosťou orgánu verejnej správy je teda rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným,

určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej správy pri svojom
rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a z akých dôvodov,
aby jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností
namietaných v konaní, aby odpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávneho nároku,
ktorý bol predmetom príslušného administratívneho konania, prípadne, aby sa zaoberal tvrdeniami

a námietkami účastníkov konania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného (a ani rozhodnutie správcu
dane) však takýmito nedostatkami netrpia. Odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu
dane majú všetky náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Tvrdenie žalobcu v správnej
žalobe, že „napadnuté rozhodnutie“ (žalobca nešpecifikoval, či sa jedná o rozhodnutie žalovaného
alebo rozhodnutie správcu dane) je nepreskúmateľné pre rozpor s § 63 ods. 5 Daňového poriadku,

pretože podľa jeho názoru sa v „tomto rozhodnutí“ nikde neuvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, ani vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, pričom v ňom vôbec nemožno
nájsť úvahy správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, je v rozpore s obsahom rozhodnutia
žalovaného. Tak rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane v odôvodnení obsahujú
opis skutočností, ktoré sú podkladom rozhodnutia a boli zistené vykonaným dokazovaním (str. 3 až 5

a 10 až 13 rozhodnutia správcu dane, str. 3 až 7 rozhodnutia žalovaného), vyhodnotenie zisteného
skutkového stavu s použitím právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (5 až 10 rozhodnutia
správcu dane, str. 8 až 10 rozhodnutia žalovaného), ako aj vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami
žalobcu (str. 13 až 18 rozhodnutia správcu dane, str. 10 až 14 rozhodnutia žalovaného). Rovnako
tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že v rozhodnutí správcu dane nie je označený ani jeden dôkaz

a žiadne jeho hodnotenie, je v priamom rozpore s obsahom odôvodnenia rozhodnutia správcu dane.
Zákonnou náležitosťou rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je výslovné uvedenie, či konkrétny dôkaz
je v „prospech alebo neprospech“ účastníka konania, a preto tvrdenie žalobcu v správnej žalobe,
že v rozhodnutí nie je uvedené, ktoré dôkazy svedčia v prospech a ktoré v neprospech žalobcu, jebezpredmetné vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalované a rozhodnutia správcu dane.
Tvrdenie žalobcu, že z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť, čo správca dane považuje za
dôkazy a čo za informácie, pretože uvádza len to, čo všetko svojím postupom „údajne“ obstaral s

takmer doslovným opisom obsahu spisu, čo žalobca považoval za v rozpore s § 3 ods. 2 Daňového
poriadku, ďalej tvrdenie, že ak správca dane neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za dôkazy, nemôže
ich potom hodnotiť jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach pri dodržaní práv daňového subjektu,
resp. tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu len „súpisom správcom dane vybratých
ustanovení daňového poriadku bez akejkoľvek súvislosti“ a je doslovným opisom obsahu spisu, je

len vyjadrením subjektívneho názoru žalobcu a jeho nesúhlasu s rozhodnutím správcu dane, čo
nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku spôsobilú spochybniť zákonnosť rozhodnutia správcu dane.

46. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že Protokol a všetky úkony správcu dane sú nulitné, keďže boli
vydané neexistujúcim orgánom verejnej správy, a to vzhľadom na skutočnosť, že pobočka daňového
úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej nedovoľuje konať samostatne. Daňovú kontrolu DPH

za kontrolované zdaňovacie obdobia január až december 2017 a následne aj vyrubovacie konanie,
v ktorom bolo vydané rozhodnutie správcu dane, vykonal Daňový úrad Trenčín, a to prostredníctvom
jeho pobočky Považská Bystrica, ktorá bola zriadená podľa § 5 ods. 6 Zákona o finančnej správe na
zabezpečenie výkonu činnosti Daňového úradu Trenčín ako orgánu štátnej správy daní podľa § 2 ods.
1 písm. c) Zákona o finančnej správe. Pobočka daňového úradu nevystupuje pri štátnej správe daní

samostatne a „vo vlastnom mene“ a nebolo tomu tak ani v predmetnom prípade. Žalobca sa mýli, keď
vychádza z predpokladu, že úkony v predmetom preskúmavanom konaní vykonala pobočka Daňového
úradu Trenčín v Považskej Bystrici samostatne a pod svojím vlastným označením. Daňovú kontrolu ako
aj vyrubovacie konanie vykonal v predmetnej veci Daňový úrad Trenčín, ktorý je aj označený na všetkých
dokumentoch a listinách vydaných v konaní a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, pričom všetky

úkony boli vykonané v súlade s jeho právomocou a pôsobnosťou vymedzenou Zákonom o finančnej
správe. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že Daňový úrad Trenčín úkony v daňovej kontrole a vo
vyrubovacom konaní (a následne aj v odvolacom konaní podľa § 73 Daňového poriadku) vykonával
prostredníctvom jeho pobočky so sídlom v Považskej Bystrici, keďže všetky ňou vykonané úkony sa
považujú za úkony Daňového úradu Trenčín. Spochybňovanie právomoci Daňového úradu Trenčín

konať vo veci zo strany žalobcu považuje správny súd za účelové a nemajúce oporu v zákone. Žalobca
sa tiež mýli, keď v správnej žalobe tvrdí, že rozhodnutie správcu dane je nulitné podľa § 64 ods. 2 písm.
a) Daňového poriadku. Za nulitné rozhodnutie, t. j. také, ktoré nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby
nebolo vydané (§ 64 ods. 1 Daňového poriadku), sa považuje v zmysle daného ustanovenia Daňového
poriadku rozhodnutie, ktoré bolo vydané vecne nepríslušným orgánom. V zmysle § 6 ods. 1 Daňového

poriadku je na správu daní „vecne príslušný správca dane podľa osobitných predpisov. Ak tento zákon
alebo osobitné predpisy neustanovujú, ktorý správca dane je vecne príslušný, na správu daní je vecne
príslušný daňový úrad“. Zákon o DPH nezveruje vecnú príslušnosť pre správu DPH osobitnému orgánu,
a teda pri aplikácii § 6 ods. 1 Daňového poriadku má na správu DPH v predmetom prípade vecnú
príslušnosť daňový úrad (§ 2 ods. 1 písm. c/ Zákona o finančnej správe), ktorým je aj Daňový úrad

Trenčín.

47. Námietka žalobcu, že v konaní došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé konanie pred
správcom dane, keď vo veci konala podľa jeho názoru zaujatá zamestnankyňa správcu dane E. J.
D., je nedôvodná. Uvedená zamestnankyňa správcu dane bola poverená na výkon daňovej kontrolu

u žalobcu v predmetnej veci, pričom podľa žalobcu jej poverenie uplynulo skončením daňovej kontroly
a nemohla už ďalej vykonávať úkony vo vyrubovacom konaní. Ak daná zamestnankyňa vykonávala
úkony v daňovej kontrole a „vyhodnocovala“ počas nej dôkazy, nadobudla pomer k veci. Keďže
sama neoznámila svoju zaujatosť podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku a konala aj vo vyrubovacom
konaní, bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivé konanie pred správcom dane. Uvedený záver

žalobcu je však mylný a nemu oporu v zákone. Daňový poriadok upravuje len tri dôvody pre vylúčenie
zamestnanca orgánu správy daní z konania, a to: možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre
1) pomer k veci alebo 2) k účastníkovi konania (§ 60 ods. 1 Daňového poriadku), prípadne vtedy, 3)
ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa (§ 60 ods. 2
Daňového poriadku). Zamestnanec má povinnosť svoju zaujatosť z uvedených dôvodov namietať sám.

Ak sa účastník daňového konania dozvie skutočnosti preukazujúce vylúčenie zamestnanca z uvedených
dôvodov, môže podať príslušnému orgánu námietku zaujatosti najneskôr do 15 dní odo dňa, keď sa o
tejto skutočnosti dozvedel. Daná zamestnankyňa správcu dane neoznámila svoju prípadnú zaujatosť
podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku, z čoho možno vyvodiť záver, že sa za zaujatú nepovažovala.Žalobca mohol podľa § 60 ods. 4 Daňového poriadku namietať zaujatosť danej zamestnankyne, čo
žalobca aj využil a podal námietku zaujatosti voči uvedenej zamestnankyni správcu dane z dôvodu
podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku. Z administratívneho spisu správcu dane vyplýva, že o námietke

žalobcu rozhodla podľa § 60 ods. 6 Daňového poriadku E. B. A. ako najbližšie nadriadená vedúca
zamestnankyňa dotknutej zamestnankyne E. J. D. M. č. 100822023/2019 zo dňa 8. apríla 2019 tak, že
dotknutú zamestnankyňu nevylúčila z daňovej kontroly, keďže nemala pochybnosti o jej nezaujatosti.
Žalobca v správnej žalobe síce uviedol tvrdenie, že daná zamestnankyňa bola zaujatá aj podľa § 60
ods. 2 Daňového poriadku, teda z iného dôvodu, než o ktorom už bolo rozhodnuté, avšak neuviedol,

že boli zároveň splnené ďalšie zákonné predpoklady podľa § 60 ods. 4 Daňového poriadku, pričom
správca dane porušil v tomto ohľade zákon. Keďže správny súd je viazaný rozsahom žalobných dôvodov
podľa správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), pričom dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
a postupu správcu dane nemôže namiesto žalobcu sám vyhľadávať, správny súd nemôže konštatovať
nezákonnosť procesného postupu správcu dane v danom ohľade. Pre úplnosť však správny súd uvádza,
že aj žalobcom v správnej žalobe tvrdený dôvod pre vylúčenie danej zamestnankyne je vo svojej

podstate mylný, keďže zamestnankyňa správcu dane E. J. D. sa nezúčastnila daňového konania ako
zamestnanec orgánu iného stupňa v tej istej veci. Daňovú kontrolu vykonával v predmetnej veci Daňový
úrad Trenčín, pričom podľa § 68 ods. 1 druhej vety Daňového poriadku vykonal aj vyrubovacie konanie
atedadotknutázamestnankyňasprávcudanemohlavykonávaťvočižalobcoviajúkonyvovyrubovacom
konaní. Žalobca sa mýli, ak tvrdí, že účelom vyrubovacieho konania je preskúmavať postup správcu

dane počas daňovej kontroly. Orgánom oprávneným preskúmavať postup správcu dane počas daňovej
kontroly je odvolací orgán v odvolacom konaní (prípadne správny súd a kasačný súd za splnenia
podmienok stanovených v SSP). Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že dotknutá zamestnankyňa
správcu dane vystupovala v konaní aj ako zamestnankyňa žalovaného ako orgánu správy daní druhého
stupňa, a preto nemohol byť daný ani dôvod pre jej vylúčenie podľa § 60 ods. 2 Daňového poriadku.

48. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu, že dĺžka daňovej kontroly v predmetnej veci bola správcom
dane nezákonne prekročená. Správa dane oprávnene prerušil daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie
obdobia január až december 2017 z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie od chorvátskej daňovej
správy spôsobom podľa Nariadenia o MVI, pričom daňová kontrola bola prerušená Rozhodnutím

správcu dane č. 101442135/2019 zo dňa 12. júna 2019 od 14. júna 2019 do 13. mája 2020, keď pominuli
dôvody prerušenia daňovej kontroly, o čom správca dane oboznámil Oznámením č. 100931997/2020
zo dňa 22. mája 2020. Keďže podľa § 46 ods. 10 druhej vety Daňového poriadku sa na prerušenie
daňovej kontroly sa primerane použije § 61, pričom podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové
konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, počas prerušenia daňovej kontroly od 14. júna

2019 do 13. mája 2020 jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 prvej
vety Daňového poriadku neplynula. Bez uvedeného prerušenia daňová kontrola trvala 324 dní, a teda
nebola prekročená jej zákonom povolená maximálna dĺžka. Tvrdenie žalobcu, že MVI v skutočnosti
počas prerušenia daňovej kontroly vôbec neprebehla, je v rozpore s obsahom administratívneho
spisu, ktorý bol správnemu súdu predložený ako riadne vedený a riadne chronologicky žurnalizovaný,

a ktorý na str. 82 až 112 obsahuje listiny súvisiace práve s predmetnou MVI. Rovnako z tvrdenia
žalobcu v správnej žalobe, že závery MVI nesúvisia s predmetnou vecou, nemožno dospieť k záveru
onezákonnostipostupusprávcudane.Možnožalobcoviprisvedčiť,žeMVIsatýkalainformácií,ktoréboli
potrebné k zisteniu skutočností rozhodných pre zdaňovacie obdobie jún 2017 a netýkali sa skutočností
rozhodných pre zdaňovacie obdobie máj 2017, avšak správny súd podotýka, že vo veci bola vedená

jedna spoločná daňová kontrola pre zdaňovacie obdobia január až december 2017, pričom zákon
neumožňuje správcovi dane prerušiť daňovú kontrolu len vo vzťahu k vybraným zdaňovacím obdobiam,
ale len ako celok. Správca dane preto prerušením predmetnej daňovej kontroly ako celku z dôvodu, že
bolo potrebné získať informácie postupom podľa Nariadenia o MVI vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu
jún 2017 neporušil zákon a nie je možné v tomto ohľade jeho postupu nič vytknúť.

49.Správnysúdpovažujepreúplnosťpodotknúťvovzťahukukonštatovaniusprávcudaneažalovaného
v napadnutých rozhodnutiach (predovšetkým však žalovaného), že nebolo preukázané dodanie
deklarovaného tovaru žalobcovi práve spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o., ktorá bola uvedená na
Faktúrach, že hmotnoprávnou podmienkou pre vznik práva na odpočet DPH nie je v zmysle Zákona

o DPH totožnosť deklarovaného dodávateľa tovaru alebo služby a skutočného dodávateľa, ale status
(skutočného) dodávateľa ako platcu DPH. Je teda v súlade s § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH aj
prípad, keď deklarovaný tovar alebo službu dodá kontrolovanému daňovému subjektu iný dodávateľ
ako dodávateľ deklarovaný na daňových dokladoch, ak sa preukáže, že skutočný dodávateľ odlišnýod deklarovaného dodávateľa je platcom DPH, čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (napr. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9. decembra 2021 vo veci C-154/20
Kemwater ProChemie s. r. o.) a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Záver žalovaného

uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že je potrebná jednota identity deklarovaného
dodávateľa tovarov a služieb a ich skutočného dodávateľa s odvolaním sa na už judikatórne prekonané
staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je nesprávny. Nič to však nemení na
skutočnosti, že žalobca vzhľadom na zistený skutkový stav a neunesenie svojho dôkazného bremena
nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na odpočet DPH z Faktúr, a preto je

rozhodnutie správcu dane a rovnako aj rozhodnutie žalovaného vo výroku vecne správne.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného a rozhodnutia správcu dane, vrátane konania, ktoré im predchádzalo, dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane z dôvodov uvedených v správnej žalobe
nie je možné zrušiť, a preto s poukazom na § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom a ani pred kasačným súdom úspešný,
preto mu správny súd právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, nepriznal.

Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému.

52. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej
žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý
rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane (§
145 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutia
správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Poznámka: Písomné vyhotovenie rozsudku nepodpísal člen senátu JUDr. Ing. Matúš Škarbala z dôvodu
jeho ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania (§ 141 SSP).