Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VCdo/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120388989
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120388989.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z
predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu, JUDr. Aleny
Svetlovskej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Márie Trubanovej, PhD., JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava -

mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ K. F., nar. M., bytom K. a 2/ D. F., nar.
M., bytom P. N., zast. Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., so sídlom Šumavská
3, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 856 592, o zaplatenie 45.755,24 eur s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 28Csp/28/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2023 sp. zn. 23CoCsp/62/2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2023 sp. zn. 23CoCsp/62/2022 v spojení s

rozsudkom Okresného súdu Galanta z 2. decembra 2021 č. k. 28Csp/28/2021-136 z r u š u j e a vec
v r a c i a Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

II. Premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona
č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej

ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 spočíva, resp. neplynie bez ohľadu na to, či
uplynutie tejto lehoty v rozhodnom období skončí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. decembra
2021 č. k. 28Csp/28/2021-136 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej
inštancie“) žalobu zamietol (prvá výroková veta); rozhodol, že žalovaní majú nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

1.1. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 310/1992 Zb.
o stavebnom sporení (ďalej len „zákon č. 310/1992 Zb.“); § 497, § 502 ods. 1 prvá veta, § 503 ods. 1
Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 54a, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 511 ods. 1, ods.
2 prvá veta, § 565 Občianskeho zákonníka; aplikoval § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých

mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a
v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 62/2020 Z. z.“). Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 5. novembra 2014 žalobca ako stavebná
sporiteľňa a žalovaný 1/ a žalovaná 2/ ako klient uzatvorili úverovú zmluvu č. XXXXXXXX/XXXX, na
základe, ktorej bol žalovaným poskytnutý medziúver vo výške 48.700 eur s fixnou úrokovou sadzbou
11,99 % ročne počas 60 mesiacov od prvého čerpania medziúveru pri splnení všetkých podmienok

zabezpečenia návratnosti medziúveru, po uplynutí 60 mesiacov od prvého čerpania medziúveru s
fixnou úrokovou sadzbou 3,90 % ročne, s predpokladanou dĺžkou medziúveru max. 146 mesiacov akončípridelenímstavebnéhoúveru;výškamesačnejsplátky229,61eurvrátanepoisteniavovýške14,61
eur, so splatnosťou splátky vždy v prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca, najneskôr do 16. dňa
v príslušnom mesiaci so začiatkom splácania 1. decembra 2014. Začiatok splácania úveru s uvedením

výšky splátky a jej splatnosti bol žalovaným oznámený listom z 20. novembra 2014. Keďže žalovaní
poskytnutý úver riadne a včas nesplácali, žalobca ich viacerými upomienkami vyzýval na uhradenie
nedoplatkov; z dôvodu neuhradenia dlhu žalobca listom z 29. septembra 2017 označeným ako Žiadosť
o okamžité splatenie úveru oznámil žalovaným predčasnú splatnosť pohľadávky k 29. septembru 2017
a vyzval ich na úhradu dlžnej sumy 47.832,46 eur.

1.2. Okresný súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými posúdil ako vzťah spotrebiteľský;
prioritne sa zaoberal otázkou namietaného premlčania nároku. Zdôraznil, že žalovaní svoje zmluvné
povinnosti platiť splátky medziúveru porušili; medziúver v dohodnutých splátkach nesplácali a na
riadne splácanie úveru boli žalobcom vyzývaní upomienkami. Vzhľadom k uvedenému žalobca ku dňu
29. septembra 2017 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru, v dôsledku čoho žalovaným vznikla povinnosť

vrátiť žalobcovi celú dlžnú sumu zostatku úveru vo výške 47.832,46 eur. Pri posudzovaní dôvodnosti
zosplatnenia úveru okresný súd aplikoval § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že tieto upravujú len zákonné podmienky na zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splatnej splátky, avšak samé osebe nemajú vplyv na začiatok plynutiapremlčacejdoby.
Začiatokpremlčacejdobyjeupravenýv§103Občianskehozákonníka,podľaktoréhoakbolodohodnuté

plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre
nesplnenie niektorej zo splátok stane zročný celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa
zročnosti nesplnenej splátky. Pre okresný súd z uvedeného ustanovenia nevyplynulo, že by začiatok
plynutia premlčacej doby mal nastať až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní.

1.3.Okresnýsúduzavrel,ženebolosporné,žežalovaníposkytnutýúverriadneavčasnesplácali;nebolo
sporné, že k zosplatneniu úveru došlo na základe omeškania so splátkou splatnou 1. júna 2017. Súd
prvej inštancie nemal pochybnosť, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru bezpochyby došlo pre
nezaplatenie splátky splatnej 1. júna 2017, od ktorej zročnosti začala plynúť premlčacia doba pre celý

zosplatnený dlh. Trojročná premlčacia doba vyplývajúca z § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka v
spojení s § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. tak uplynula 5. júla 2020. Keďže žaloba bola podaná
na súde až 25. septembra 2020, bola podaná oneskorene; žalobcovi nebolo možné premlčané právo
priznať. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu zamietol, považujúc uplatnený nárok za premlčaný.

1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol aplikujúc § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) tak, že
náhradu trov konania priznal v spore plne úspešným žalovaným.

2. Po podaní odvolania okresný súd postupom podľa § 80 CSP uznesením z 29. septembra 2022

č. k. 28Csp/28/2021-220 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu: Wüstenrot stavebná
sporiteľňa, a. s., so sídlom Grösslingová 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, vstúpila spoločnosť: EOS KSI
Slovensko,s.r.o.,sosídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:35724803.Uzneseniesastaloprávoplatným
dňa 26. októbra 2022.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom
z 27. februára 2023 č. k. 23CoCsp/62/2022-260 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); o
trovách rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu (druhá výroková veta).

3.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP; v podstatných
záveroch, najmä pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, sa stotožnil so závermi okresného
súdu. Zdôraznil, že predmetom odvolacieho konania vzhľadom na odvolacie námietky bolo
preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; posúdenie, či súd

prvej inštancie správne určil, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, a teda, či správne určil začiatok
plynutia premlčacej doby.3.2. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že na prejednávanú vec je
potrebné aplikovať § 53 ods. 9, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka a dodal, že vo
všeobecnosti premlčacia doba celej zosplatnenej pohľadávky začne plynúť v zmysle § 103 druhá veta

Občianskeho zákonníka odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh a táto
premlčacia doba je trojročná. V spotrebiteľských sporoch je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, v ktorom najvyšší súd vyslovil,
že je potrebné ustáliť, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda

kedy najskôr mohol veriteľ úspešne podať žalobu na súd. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí dospel
k názoru, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po
uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatný celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň
je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, čo v danom kontexte znamená, že
tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer

zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa. Premlčacia
doba celého zvyšného dlhu pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch teda začne plynúť
prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených troch mesiacov od omeškania
uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom

obrátiť na súd prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka).

3.3. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a za rozhodnú
splátku, pre ktorú sa stal zročným celý dlh, považoval splátku splatnú k 1. júnu 2017, pretože právny
predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť úveru dňa 29. septembra 2017 (krajský súd nesprávne

uviedol 29. júla 2017 - poznámka dovolacieho súdu) a splátka, s ktorou boli dlžníci dňa 29. septembra
2017 v omeškaní 3 mesiace, bola práve splátka splatná ku dňu 1. júna 2017.

3.4. Na uvedené skutkové okolnosti odvolací súd aplikoval § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že do omeškania s rozhodnou splátkou (splátka splatná dňa 1. júna 2017) sa dlžníci

dostali dňa 2. júna 2017 a od uvedeného dňa plynie trojmesačná doba podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka.Trojmesačnádobavzmyslecitovanéhoustanoveniauplynula4.septembra2017(zapoužitia
§ 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže 2. septembra 2017 bola sobota) a tento deň je aj prvým
dňom trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 4. septembra 2020. Ak potom žalobca (jeho právny
predchodca) podal žalobu až dňa 25. septembra 2020, žaloba bola podaná až po uplynutí premlčacej

doby. Ak aj žalobca uviedol, že mimoriadna splatnosť bola vyhlásená pre nezaplatenie splátky splatnej
dňa 20. júna 2017, ani v takom prípade by sa nič nezmenilo a premlčacia doba by uplynula dňa 21.
septembra 2020.

3.5. Pokiaľ odvolateľ namietal, že už súd prvej inštancie mal zohľadniť zákon č. 62/2020 Z. z., podľa

ktorého § 1 a § 8 sa premlčacia doba predlžuje od 35 dní, odvolací súd konštatoval, že táto námietka
dôvodná nebola. Vychádzal z dôvodovej správy k uvedenému zákonu a konštatoval, že citované
ustanovenia upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v nimi uvedenom časovom rozpätí uplynuli a
po odpadnutí prekážky ich plynutie pokračuje. Ustanovenia § 1, § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno
vykladať tak, že v danom vymedzenom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas

obdobia vymedzeného v citovaných ustanoveniach. Odvolací súd tak odvolateľovi nedal za pravdu
pokiaľ tvrdil, že premlčacia doba mimo obdobia definovaného v § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z.
neplynulapodobu35dní,aztohodôvodubysažalobouuplatnenýnárokpremlčaldňa26.októbra2020.

3.6. Odvolací súd konštatujúc správnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil, keď uzavrel, že k premlčaniu nároku došlo síce až 4. septembra 2020,
a nie ako uviedol súd prvej inštancie 5. júla 2020, avšak stále pred podaním žaloby dňa 25. septembra
2020.

3.7.Nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdpriznalvodvolacomkonaníplneúspešným

žalovaným.4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP s tým, že navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4.1. Pokiaľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; odvolací súd na prejednávaný
prípad neaplikoval právny predpis, ktorý aplikovať mal, resp. odmietol na inštitút premlčania aplikovať
zákon č. 62/2020 Z. z., v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.

4.2. Za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, považoval
otázku aplikácie § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. v otázke neplynutia, resp. spočívania
premlčacej doby pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, a to
nasledovne:
„Spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa

účinnostizákonač.62/2020Z.z.,tzn.od27.marca2020do30.apríla2020bezohľadunato,čiuplynutie
tejto lehoty skončí v rozhodnom období?“

4.3. Dovolateľ poukázal na závery súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie;
svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ako aj závery odvolacieho súdu,

ktorý konštatoval, že § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. upravuje spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v
tam špecifikovanom časovom rozpätí uplynuli a po odpadnutí prekážky plynutie pokračuje a zároveň, že
§ 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že v danom vymedzenom časovom období
neplynú (prerušujú sa) všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas obdobia špecifikovaného v
citovanom ustanovení.

4.4. So záverom odvolacieho súdu uvedenom v predchádzajúcom bode sa dovolateľ nestotožnil
a mal za to, že v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie
alebo bránenie práva v období od účinnosti zákona do 30. apríla 2020 neplynú. Vyjadril názor, že zákon
č. 62/2020 Z. z. sa má vykladať tak, že počas v zákone (č. 62/2020 Z. z.) uvedených období sa plynutie

premlčacích lehôt z dôvodu pandémie COVID-19 prerušuje na zákonom špecifikované obdobie (35
dní); prerušenie sa pritom vzťahuje na všetky zákonné lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch, ktorých
zmeškanie, resp. márne uplynutie, spôsobuje pre určitý subjekt práva negatívne dôsledky, teda najmä
(aj) premlčaciu dobu. Premlčacie a prekluzívne doby sa v zákonom stanovených obdobiach pozastavili;
premlčaciu dobu je potrebné o tieto dni predĺžiť; k predĺženiu premlčacej doby dochádza ex lege;

každý kto bude tieto lehoty počítať, bude musieť vziať do úvahy pravidlá mimoriadnej zákonnej úpravy.
Aplikáciu zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno obmedziť výlučne na prípady, pri ktorých by tieto doby v
rozhodnom období uplynuli, nakoľko to zo zákona nevyplýva. Bolo by to aj nelogické a priečilo by sa
to samotnému cieľu, ktorý zákonodarca prijatím zákona sledoval, a ktorým bolo pozastavenie plynutia
lehôt počas pandémie. Z ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. vyvodil, že ak (premlčacia) doba začala

plynúťpred27.marcom2020beztoho,abydotohtodňauplynula,takčasovýúsek35dní,počasktorého
premlčacia doba neplynie, musí byť zohľadnený v jej celkovej dĺžke, čo fakticky znamená, že sa o túto
dobu (35 dní) premlčacia doba predlžuje.

4.5. Dovolateľ poukázal vo vzťahu k svojej argumentácii na závery vyplývajúce z rozhodnutí niektorých

odvolacích súdov (uznesenia Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2023 sp. zn. 5CoCsp/23/2022
a zo 6. decembra 2022 sp. zn. 13CoCsp/31/2022; uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo 7.
decembra 2022 sp. zn. 19CoCsp/28/2022; uznesenie Krajského súdu v Žiline z 29. septembra 2022
sp. zn. 9CoCsp/41/2022).

4.6. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k začiatku premlčacej doby založil na závere
vyplývajúcom z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, s týmto záverom sa dovolateľ
stotožnil (ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
potom v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba pre všetky splátky úveru
splatné do budúcna prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky,

pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh). Stotožnil sa aj so skutkovým záverom odvolacieho súdu,
ktorý ako deň, ktorým premlčacia doba začala plynúť, ustálil deň 4. septembra 2017.4.7. Ak dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, zmätočnostnú vadu ničím
nekonkretizoval iba uviedol, že súdy nižších inštancií mu nesprávnym procesným postupom znemožnili,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

4.8. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd odložil právoplatnosť potvrdzujúceho výroku I. rozsudku
odvolacieho súdu; dôvod hodný osobitného zreteľa videl v možnej budúcej nevymožiteľnosti, na
základe právoplatného rozhodnutia, uhradených trov konania.

5. Žalovaní v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie
žalobcu postupom podľa § 448 CSP zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

6. Vec prejednávajúci senát 2C podľa § 48 ods. 1 CSP postúpil uznesením z 27. marca 2025 sp. zn.

2Cdo/7/2024 vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“). Vyslovil názor, že § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. dopadá len na tie premlčacie
(prekluzívne) doby, ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti zákona (ako to zákon č. 62/2020
Z. z. v § 1 písm. b) výslovne ustanovuje) a na tie, ktoré by uplynuli (a nárok by sa premlčal alebo
prekludoval) v období od 25. marca 2020 do 30. apríla 2020 (ďalej aj „rozhodné obdobie“). Na plynutie

ostatných premlčacích (a prekluzívnych) dôb ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. dopad nemá
a nemožno ho na plynutie týchto ostatných premlčacích dôb aplikovať. Pre úplnosť obdobný záver
vyjadruje predkladajúci senát aj v súvislosti s aplikáciou § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. (ktoré ale na
prejednávanú vec nemá žiaden vplyv).

7. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu si po postúpení veci senátom 2C v súlade
s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej
fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy

v Bratislave.

7.1. Ministerstvo spravodlivosti v písomnom vyjadrení explicitne vyslovilo názor, že ustanovenie
§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z. sa týka len premlčacích lehôt a prekluzívnych lehôt, ktoré uplynuli po
12. marci 2020 do dňa účinnosti zákona (27. marca 2020) a premlčacích lehôt a prekluzívnych lehôt,

u ktorých by došlo neuplatnením práva na súde k ich uplynutiu v čase od účinnosti zákona (27.
marca 2020) do 30. apríla 2020. V celom rozsahu sa tak priklonilo k záverom predkladajúceho
senátu oproti záverom vysloveným v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/99/2022 a 4Cdo/155/2023; ministerstvo sa priklonilo k teleologickému výkladu zákona
realizovaného predkladajúcim senátom. Nad rámec argumentácie predkladajúceho senátu ministerstvo

poukázalo na skutočnosť, že v prípade, ak by nedošlo k odklonu od názoru senátov 1C a 4C, došlo by
takýmto extenzívnym a gramatickým výkladom k uplatňovaniu opatrenia ešte aj v roku 2030, čo
by sa priečilo účelu a zmyslu mimoriadneho opatrenia.

7.2. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožnil s podľa jeho názoru

precíznym a presvedčivo odôvodneným názorom predkladajúceho senátu. Vyslovil, že niet žiadneho
racionálneho dôvodu, pre ktorý by malo zmysel, aby lehota, ktorá má uplynúť po 30. apríli, mala byť
aplikáciou citovaného zákona predĺžená o 35 dní. Interpretácia (senátmi 1C a 4C) by nesledovala
účel právnej úpravy, ktorým je nesporne odstránenie neželaných právnych následkov spojených s
obmedzením mobility obyvateľstva v označenom období, a výlučne v označenom období.

7.3. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach s názorom predkladajúceho senátu
nesúhlasila. Je zrejmé, že vychádzala z textácie zákona (a teda z jazykovo-gramatického výkladu).
Argumentáciou bolo, že
1/ Účel zákona bolo dosiahnuť to, aby účastníci právnych vzťahov sa počas rozhodného obdobia cítili

bezpečne v tom zmysle, že im premlčacia doba v zákonom stanovenom úseku skutočne neuplynie.
K uvedenému predkladajúci senát uvádza, že premlčacím (prekluzívnym) dobám, ktorých koniec
nespadal do rozhodného obdobia (zákon č. 62/2020 Z. z.), v žiadnom prípade v rozhodnomobdobí nehrozilo uplynutie, nakoľko pre nich platila všeobecná premlčacia doba, v ktorej svoje práva
bez obmedzení mohli uplatniť.
2/ Osobe, ktorá má právo a má ho uplatniť v určitej lehote, patrí celá táto lehota. Právo vykonať alebo

nevykonať úkon má kedykoľvek v rámci tejto lehoty.
Predkladajúci senát uvádza, že jeho výkladom, prezentovaným v rozhodnutí o predložení veci veľkému
senátu, nedochádza k popretiu konštatovania, že oprávnenému subjektu patrí celá lehota. Je pravdou,
že oprávnený subjekt má právo vykonať úkon (uplatniť právo) kedykoľvek v tejto lehote. Nie je však
výnimkou,žeoprávnenésubjektymajúvrámciplynutiapremlčacejdoby rôzne subjektívne a objektívne

prekážky k uplatneniu práva (príkladmo dovolenka v zahraničí, práceneschopnosť, hospitalizácia,
technické problémy s výpočtovou technikou, obstarávanie dôkazov); existencia týchto prekážok však
neznamená spočívanie premlčacej doby v rámci jej plynutia. Všeobecná premlčacia doba je v
rámci jej trvania pomerne veľkorysá, aby oprávnený subjekt v rámci realizácie zásady vigilantibus iura
scripta sunt svoje práva riadne uplatnil bez ohľadu týchto subjektívnych a objektívnych prekážok. Pokiaľ
v danom prípade objektívna prekážka (sťaženie uplatnenia práva v dôsledku právnej úpravy) trvala iba

6,94 % počtu dní trojročnej premlčacej doby, nemožno dôvodne konštatovať, že by uplatnením výkladu
predkladajúceho senátu došlo k „skráteniu“ premlčacej doby.
3/ Právnická fakulta namieta, že predkladajúci senát uplatnil reštriktívny výklad jasného legálneho textu.

7.4. Ostatné najvyšším súdom oslovené subjekty vyžiadané stanovisko ku dňu rozhodovania veľkého

senátu nepodali.

8. Senát 2C predložil vec veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie o dovolaní, pričom za
kľúčovú považoval otázku vo väzbe na dovolateľom nastolenú otázku, či premlčacia doba (prípadne
prekluzívna doba) v súkromnoprávnych vzťahoch neplynie (spočíva) iba v prípade nárokov, ktoré by sa

v rozhodnom období (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) premlčali, alebo sa týka všetkých nárokov,
u ktorých rozhodné obdobie (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) je obsiahnuté vo všeobecnej
premlčacej (prekluzívnej) dobe, v ktoromkoľvek čase jej plynutia.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

konajúci vo veľkom senáte (§ 35 v spojení s § 48 ods. 1 a 4 CSP) po zistení, že dovolanie bolo
podané včas a na to oprávnenou osobou, že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho
vymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.
Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke, „či spočíva, resp.
neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona

č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty
skončí v rozhodnom období?“

10. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu predovšetkým skúmal, či postup senátu
2C bol v súlade s ustanovením § 48 CSP.

11. Z ustanovenia § 48 CSP vyplývajú dve podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu, a to
podmienka, že senát dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v
skoršomrozhodnutísenátunajvyššiehosúdu,resp.žesachceodchýliťodprávnehonázoruvyjadreného
v rozhodnutí veľkého senátu, a podmienka, že v uznesení o postúpení veci svoj odlišný právny názor

odôvodní.

12. Po zistení, že postup senátu 2C bol v súlade s ustanovením § 48 CSP, pristúpil veľký senát
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) k posúdeniu právnej otázky, pre
ktorú mu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda otázky, či spočíva, resp. neplynie

premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020
Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty skončí v
rozhodnom období?

13. Odvolací súd rozhodol dovolaním napadnutým rozsudkom dňa 27. februára 2023.

14. Po rozhodnutí odvolacieho súdu najvyšší súd nastolenú právnu otázku (uplatnený dovolací dôvod
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP) riešil v iných konaniach; v rozhodnutiach z 29. mája 2024 sp. zn.
1Cdo/99/2022 a z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023.14.1. Najvyšší súd v uznesení z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 uviedol, že „Z dôvodovej správy
k zákonu č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že cieľom zákona je prijatie niektorých mimoriadnych opatrení v

súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a niektorých opatreniach v
justícii.Medzitietoopatreniazákonodarcazaradil aj obmedzenie plynutia premlčacích a prekluzívnych
lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. ich navrátenie v určených prípadoch, ako aj
obmedzenie plynutia týchto procesných lehôt. Podľa dôvodovej správy „toto opatrenie môže prispieť
k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie

ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v
dôsledkupremlčaniaalebopreklúzie.Navrhovanéustanoveniejezameranénasúkromnoprávnevzťahy,
t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a
Obchodného zákonníka.“ Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt
v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona
(27. marca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali

plynúť pred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých, ktoré iii) začali
plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch
platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 až 30. apríla 2020.“
Právneposúdenieodvolaciehosúdu,ktorýdopremlčacejdobynezarátalobdobie,kedypremlčaciadoba
neplynula (27. marca 2020 - 30. apríla 2020), považoval dovolací súd za nesprávne.

14.2. Najvyšší súd sa v uznesení z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023 priklonil k prv
vyslovenému názoru iného senátu dovolacieho súdu (sp. zn. 1Cdo/99/2022), poukázal naň, považoval
ho za prijateľný a uviedol, že sa nehodlá od neho odchýliť. Doplnil, že totožný prístup (ako pri aplikácii
§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) je potrebné primerane aplikovať na ustanovenie § 8 písm. a) zákona č.

62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne doby v súkromnoprávnych vzťahoch
spočívali okrem obdobia od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 aj v období od 19. januára 2021 do
28. februára 2021.

14.3. Veľký senát neidentifikoval žiadne iné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by (ku dňu rozhodnutia

veľkého senátu) nastolenú právnu otázku riešilo. Okrajovo bola táto otázka nastolená vo veci, v ktorej
najvyšší súd rozhodol uznesením z 11. decembra 2024 sp. zn. 3Cdo/47/2023, keď dovolateľ namietal,
že premlčacia doba by tak v danom prípade uplynula až dňa 14. mája 2022 (27. februára 2022 + 76 dní
v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. ...). V označenej veci sa dovolací súd ale predmetnou právnou otázkou
nezaoberal z dôvodu, že zistil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke

aplikácie § 103 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských veciach, čo bolo dôvodom pre zrušenie
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

14.4. Ostatné dohľadané rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/220/2021 z 29. septembra
2021, sp. zn. 4Cdo/197/2020 z 5. marca 2021, sp. zn. 1Cdo/189/2022 z 28. marca 2023, sp. zn.

7Cdo/97/2022 z 30. marca 2023), prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález zo 17. augusta
2021 sp. zn. IV. ÚS 289/2021, nález z 20. apríla 2023 sp. zn. I. ÚS 51/2023), riešia iba otázku procesných
lehôt, na ktoré dopadá ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. v spojitosti s § 2 ods. 1 citovaného
zákona (ustanovenie § 1 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom
na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v

trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu,
poškodeného a zúčastnenú osobu) s výnimkou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“) zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 (ďalej aj „nález“).

15. Nálezom zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 ústavný súd rozhodol, že rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2024 č. k. 41Cob/47/2024-268 boli porušené základné práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. l Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15.1. Z odôvodnenia nálezu vyplýva, že posudzoval práve vyššie nastolenú otázku predkladajúcim
senátom, pričom poukázal aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2022 a 4Cdo/155/2023.Ústavný súd vytkol všeobecnému súdu, že v čase jeho rozhodovania už najvyšší súd vyslovil
k danej právnej otázke svoj právny záver; krajský súd opomenul prihliadnuť na opakovane vyslovený
právny záver dovolacieho súdu a odchýlenie sa od tohto záveru dostatočne neodôvodnil. Krajský súd

sporné ustanovenie (§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) podľa záverov ústavného súdu vyložil v rozpore
s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Práve táto skutočnosť bola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Ústavný súd sa
ďalej zaoberal otázkou výkladu sporného ustanovenia. Jeho argumentácia spočívala predovšetkým na
jazykovo-gramatickom výklade sporného ustanovenia, keď vyslovil, že súhlasí s krajským súdom, že

zmyslom sporných ustanovení bolo reagovať na obmedzené možnosti domáhať sa práv na súde v
dôsledku protipandemických opatrení, pričom ale s argumentom, že protipandemické opatrenia
obmedzili uplatnenie len tých práv, ktoré sa premlčali v rozhodnom období, nemožno bezvýhradne
súhlasiť. Konštatoval, že obmedzené možnosti nemali len tí, ktorých práva sa v rozhodnom období
premlčali, ale rovnako aj tí, práva ktorých sa premlčali až po rozhodnom období. Ústavný súd tiež
uviedol, že právny záver krajského súdu, že sa predĺžilo len plynutie v rozhodnom období uplynutých

premlčacích lehôt, by v súvislosti s protipandemickými obmedzeniami boli zvýhodnení tí, ktorých právo
sa premlčalo posledný deň rozhodného obdobia tým, že premlčacia doba sa predĺžila (o 35 a 41 dní),
oproti tým, ktorých právo sa premlčalo deň po skončení rozhodného obdobia, keďže premlčacia doba
by bola fakticky skrátená (o 35 a 41 dní).

16. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu po oboznámení sa s obsahom spisu,
dôvodmi senátu 2C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP, tiež
stanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP a nálezom ústavného súdu zo 17. júna 2025
č. k. III. ÚS 249/2025-34, sa nestotožňuje s právnym názorom senátu, ktorý mu vec postúpil.
Naopak veľký senát najvyššieho súdu sa pridržiava a súhlasí s právnym názorom vyjadreným v

skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu, a to v uzneseniach sp. zn. 1Cdo/99/2022 z 29. mája
2024 a sp. zn. 4Cdo/155/2023 z 26. septembra 2024, ktorého správnosť potvrdil aj nález ústavného
súdu zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 a stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach opierajúce sa o jazykovo-gramatický výklad sporného ustanovenia (§ 1 zákona č.
62/2020 Z. z.).

17. Na základe uvedeného odpovedá veľký senát najvyššieho súdu na dovolateľom nastolenú právnu
otázku, pre ktorú mu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie tak, že premlčacia doba
pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od
27. marca 2020 do 30. apríla 2020 spočíva, resp. neplynie bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty

v rozhodnom období skončí.

18. Zhrnúc vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak odvolací súd vychádzal z názoru, že ustanovenia
§ 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v rozpätí od 27. marca
2020 do 30. apríla 2020 uplynuli a po odpadnutí prekážky (uplynutí zákonom vymedzeného obdobia)

ich plynutie pokračuje. Ustanovenia § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že
vo vymedzenom časovom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas vymedzeného
obdobia (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020), jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení. Dovolanie dovolateľa v tejto otázke treba preto podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, resp. § 421
ods. 1 písm. a) CSP (keďže po rozhodnutí odvolacieho súdu bola otázka nastolená dovolateľom podľa §

421 ods. 1 písm. b) CSP vyriešená) považovať za prípustné a zároveň aj dôvodné, keďže v tejto otázke
došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

19. Z uvedených dôvodov dovolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie (§ 449 a § 450 CSP). Okresný súd sa bude musieť v ďalšom konaní vysporiadať aj s otázkou
relevantnosti zosplatnenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a judikátu R
34/2025.

20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie a odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). V novom
rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal veľký senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 7 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.