Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122206759
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122206759.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XX, D., práv. zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr.
Silvia BARTKOVÁ, so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, IČO: 42 021 626, proti žalovanému: Školské
zariadeniemestaTrenčín,m.r.o.,sosídlomMládežnícka4,Trenčín,IČO:36129755,práv.zastúpeného:
GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom Eisteinova 21, Bratislava, IČO: 36 856 380, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. januára 2025, č.k.
11C/44/2022-94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.)p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak,
že žalovaný je povinný zabezpečiť na vlastné náklady v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
doručenie písomného ospravedlnenia doporučenou listovou zásielkou s doručenkou žalobkyni, mestu
Trenčín, Kancelárii primátora mesta Trenčín a Útvaru školstva mesta Trenčín a riaditeľke Materskej

školy C. D. X, D. s nasledovným obsahom: „Školské zariadenia mesta Trenčín, m.r.o. so sídlom
Mládežnícka 4, 911 01 Trenčín, IČO: 36 129 755 oznamujú, že informácie, ktoré boli uvedené o
osobe A. B., bytom C. D. XX, XXX XX D., pôsobiacej na pozícii riaditeľky Materskej školy C. D.
E. X F. D. v Upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022 o tom, že sa dopustila
pri realizácii výberového konania na pozíciu riaditeľa školy snahy o ovplyvňovanie jeho priebehu a
uprednostňovanie jednej kandidátky a o tom, že sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy
neakceptovateľného správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných

útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie medzi zamestnancami a pod., dôsledkom čoho
je mimoriadne nepriaznivé pracovné prostredie pre zamestnancov, sú nepravdivé a boli neoprávneným
zásahom do jej práva na ochranu osobnosti a za uvedenie týchto nepravdivých informácií sa A. B.
ospravedlňujeme.“„Školské zariadenia mesta Trenčín, m.r.o. so sídlom Mládežnícka 4, 911 01 Trenčín,
IČO: 36 129755 oznamujú, že informácie, ktoré boli uvedené o osobe A. B., bytom C. D. XX, XXX
XX D., pôsobiacej na pozícii riaditeľky Materskej školy C. D. E. X F. D. G. na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 27.07.2022 o tom, že naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej

disciplíny podľa čl.4 bod. 4 písm. e) Pracovného poriadku, „úmyselné konanie proti dobrým mravom,
v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a
žiakom“, sú nepravdivé a boli neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti a za uvedenie
týchto nepravdivých informácií sa A. B. ospravedlňujeme.“. Vo zvyšku výrokom II. žalobu zamietola v konečnom dôsledku výrokom III. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyňa
má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 33,34 %, ktorú je žalovaný povinný
zaplatiť žalobkyni k rukám jej zástupcu vo výške, ktorú určí samostatným uznesením súdny úradník

tohto súdu po právoplatnosti rozsudku, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady
trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku

doručenie písomného ospravedlnenia doporučenou listovou zásielkou s doručenkou žalobkyni, mestu
Trenčín, Kancelárii primátora mesta Trenčín a Útvaru školstva mesta Trenčín a riaditeľke Materskej
školy C. D. X, D. v ňou konkretizovanom znení. Súčasne žiadala od žalovaného vyplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy 2.000,- eur ako satisfakciu a náhradu trov konania. Dôvodila, že so žalovaným
vrátane jeho právneho predchodcu bola v pracovnoprávnom vzťahu nepretržite 38 rokov, z toho na
pozícii riaditeľky Materskej školy C. D. X, viac ako 25 rokov, v ktorej pracovnej pozícii mala skončiť na

základe jej žiadosti o skončenie pracovného pomeru ku dňu 31.08.2022, ktorú adresovala žalovanému
listom zo dňa 12.04.2022. V dôsledku skutočnosti, že výberové konanie na obsadenie pozície novej
riaditeľky nebolo úspešné, mala obavy o zabezpečenie prípravy počiatku nového školského roka,
preto žalovanému navrhla, že svoju výpoveď z pracovného pomeru odvolá a funkciu riaditeľky bude
vykonávať až do menovania nového riaditeľa, najdlhšie však do konca roka 2022, ktoré odvolanie

výpovede doručila žalovanému, aj primátorovi mesta Trenčín, v reakcii na čo obdržala od žalovaného list
datovaný dňom 27.07.2022, označený ako „upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, obsahom
ktorého bolo jednak oznámenie žalovaného, že odvolanie výpovede by bolo možné len so súhlasom
zamestnávateľa, ktorý jej však udelený nebol a zároveň tento obsahoval celý rad nepravdivých tvrdení,
týkajúcich sa jej osoby, ktoré sú lživé a spôsobilé značnou mierou ohroziť jej česť, ľudskú dôstojnosť,

dobrémeno,vážnosťuspoluobčanov,poškodiťjuvzamestnaníanarušiťjejrodinnévzťahy.Celýkontext
aformuláciatohtolistuvyslovenetvrdíjejúmyselnékonanieprotidobrýmmravom,vspojitostisfyzickými
alebo verbálnymi útokmi, alebo hrozbou násilia voči kolegom, deťom či žiakom, čo žalobkyňu hlboko
uráža, ponižuje a keďže týmto spôsobom došlo k hrubému zásahu do jej osobnostných práv, uplatňuje
si prostredníctvom žaloby právo na ich ochranu prostredníctvom nárokovania si tak morálnej, ako aj

peňažnej satisfakcie. Je presvedčená, že uvedené úmyselné nepravdivé šírenie urážlivých informácií
žalovaným je hrubým zásahom do jej ústavou garantovaných práv a slobôd.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Nespochybnil, že žalobkyňa bola s ním v pracovnoprávnom vzťahu
a pracovala na pozícii riaditeľky C. C. D., tiež, že tento ukončila výpoveďou, s ktorou žalovaný súhlasil,

následne však neakceptoval odvolanie výpovede dané žalobkyňou. Uviedol, že dňa 11.07.2022 bolo
na mesto Trenčín do Kancelárie primátora a na Útvar školstva zo strany niektorých zamestnancov
MŠ C. D. zaslané „stanovisko zamestnancov Materskej školy ulica D. k situácii na pracovisku“, ktoré
bolo zaslané na vedomie aj žalovanému, v ktorom niektorí zamestnanci odsúdili správanie žalobkyne
a vyslovili nesúhlas s jej návratom do funkcie riaditeľky. Detailne opisujú správanie žalobkyne spojené

s výberovým konaním, ktorá sa mala dopustiť ovplyvňovania jeho priebehu, žalobkyňa mala zastrašovať
zamestnancov, vyhrážať sa im, zaviesť zákaz komunikácie medzi nimi, preložila upratovačky, aby
nemohla komunikovať s ostatným personálom a ďalšie popísané konanie žalobkyne, ktoré stanovisko
podpísali siedmi zamestnanci, dvaja ústne súhlasili s jeho obsahom, v reakcii na čo žalovaný ako
zamestnávateľ žalobkyne začal konať v súlade so Zákonníkom práce a pracovným poriadkom a po

prešetrení dňa 27.07.2022 upozornil dotknutým listom žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny,
v reakcii na čo žalobkyňa písomne žiadala o zrušenie tohto upozornenia, avšak v ňom zároveň
neuvádzala skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia uvedené v stanovisku zamestnancov.
Možnosť k tomuto sa vyjadriť jej bola zachovaná, táto dňa 08.08.2022 vyslovila iba svoj nesúhlas
s obsahom upozornenia, bez uvedenia ďalších relevantných skutočností. Dôrazne poprel tvrdenia

žalobkyne o tom, že mal predmetným listom neoprávnene zasiahnuť do jej práva na ochranu osobnosti.
Pri daní jej upozornenia postupoval zákonom predpokladaným spôsobom a realizoval iba svoje
zákonné právo. Teda jeho postup je potrebné považovať za výkon práva podľa Zákonníka práce, inak
povedané za zásah oprávnený. Obsah upozornenia považuje za kultivovaný, založený na skutkovom
základe, potvrdenom deviatimi zamestnancami materskej školy. V tomto smere poukazoval na niektoré

rozhodnutianajvyššiehosúdu.Poprel,žebymalvedomeaúmyselnešíriťnepravdivétvrdenia,spôsobilé
k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa nepreukazuje, že by žalovaný obsah upozornenia
zverejnil, alebo verejne oznámil. Poukázal na ust. § 6 ods. 8 písm. g/ Zákona o štátnej správe v školstve,
z ktorého vyplýva, že žalovaný mal takéto upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zaslať aj mestuTrenčín ako zriaďovateľovi žalovaného a zároveň toto malo právo sa s obsahom tohto upozornenia
oboznámiť. Pokiaľ teda tento list bol zaslaný aj jemu, nemožno hovoriť o šírení nepravdivých údajov,
resp. informácií o žalobkyni. Žalobkyňa len všeobecne tvrdí neoprávnený zásah do jej osobnostných

práv, jeho existenciu ako dôsledky však nepreukazuje. Súd v konaní o ochranu osobnosti nie je
oprávnený skúmať a vyhodnocovať otázky pracovnoprávneho charakteru, nakoľko na takéto konanie
je kauzálne príslušným iný súd. K žalobkyňou požadovanému zadosťučineniu uviedol, že podľa jeho
názoru nie sú splnené podmienky na jeho priznanie.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu konkretizovanom v bode 10/ odôvodnenia svojho
rozhodnutia, na výsledky ktorého aplikoval článok 19 ods. 1 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a poukazom na teoretické východiská z nich vyplývajúce dospel
k záveru, že žaloba je v základe, ako aj v časti nároku na morálnu satisfakciu dôvodná.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, žalovaný pri uložení

upozornenianaporušeniepracovnejdisciplínyzodňa27.07.2022vychádzalobsahovozlistu/stanoviska
zamestnancov. Je nesporné tvrdenie žalobkyne, ktoré žalovaný ani relevantne nespochybnil, že toto
stanovisko žalobkyni neukázal, neoboznámil ju s jeho obsahom, teda s údajným tvrdením niektorých
(ani ktorých) zamestnancov. Nedal jej žiadnu možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v liste a
ani k jeho prípadným vlastným zisteniam. O jeho existencii sa žalobkyňa dozvedela až z upozornenia

na porušenia pracovnej disciplíny a o konkrétnom obsahu až z podaného vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ
žalovaný tvrdí, že vykonával aj vlastné šetrenie skutkového stavu na objektívne preukázanie závažných
obvinení žalobkyne zo strany zamestnancov škôlky, o tomto šetrení resp. výsledkoch prešetrovania
situácie, žiadne konkrétne tvrdenia v konaní neprodukoval ani výsledky šetrenia nepreukázal. Naviac
súd prisvedčil tvrdeniam žalobkyne v tom zmysle, že tento list je koncipovaný „zvláštne“, neštandardne,

s prihliadnutím na to, že jeho obsah je zaznamenaný na dvoch stranách a na tretej strane je len
samostatne jedna veta – uvádzajúca, že ide o zamestnancov, ktorí nesúhlasia s návratom žalobkyne
do funkcie (riaditeľky) s uvedením ich mena, druhu vykonávanej práce a s ich podpismi. Strany na
ktorých sa text nachádza nie sú očíslované, nie je vyznačené spojenie jednotlivých strán tak, aby tvorilo
súvislý dokument, čo dôvodne navodzuje pochybnosť, či podpisujúce osoby boli reálne aj oboznámené

s celým textom písomnosti, teda aj tým nachádzajúcim sa na prvých dvoch stranách. Podpisová
strana totiž neobsahuje ani slovo o tvrdeniach na osobu žalobkyne. U dvoch osôb absentovali ku dňu
11.07.2022 podpisy, tieto boli nahradené poznámkou, že súhlasia a toho času sú na dovolenke, čo
navodzuje pochybnosť o ich bezprostrednej vedomosti o situácii na pracovisku. Až na ďalšej totožnej
listine bolo zaznamenané, že uvedené podpísali dňa 01.08.2022. Žalovaný tvrdenia uvedené v liste

bez ďalšieho akceptoval. Súd prihliadol pri posudzovaní aj na to, že žalovaný v konaní nenamietal a
nespochybnil, že žalobkyňa dlhodobo čestne a zodpovedne pracovala, bez výhrad zastávala riadiacu
funkciu riaditeľky materskej školy a v tejto vedúcej funkcii zodpovedne a svedomito plnila všetky
pracovné úlohy aj nad rámec svojich pracovných povinností, voči jej osobe zo strany zamestnávateľa,
ani rodičov detí, neboli nikdy vznesené žiadne pripomienky alebo námietky, v pracovnej pozícii si nikdy

nedovolila akékoľvek neprofesionálne správanie, alebo zanedbávanie svojich povinností, problémové
alebo rizikové situácie riešila s rozvahou a s plnom zodpovednosťou, aká riaditeľovi školy náleží.
Nikdy sa nesprávala spôsobom, že by niekoho urážala, ponižovala, nadávala či dokonca verbálne
alebo fyzicky útočila. Napriek tomu bez prešetrenia skutočností tvrdených v stanovisku zamestnancov,
na skutočnostiach uvádzaných zamestnancami materskej škôlky založil upozornenie na porušenie

pracovnej disciplína zo dňa 27.07.2022 a oznámil žalobkyni, že sa „dopúšťala snahy“ o ovplyvňovanie
priebehu výberového konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä sa dopúšťala voči ostatným
zamestnancom školy správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných
útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia
pracovnej disciplíny úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi

útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom. Upozornenie zamestnanca na
porušenie pracovnej disciplíny je úkonom zamestnávateľa v rámci a v medziach Zákonníka práce.
Pritom ale aj súdna prax pri posúdení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom
odporúča vziať do úvahy viaceré faktory, ako napríklad osobu zamestnanca, jeho pracovné zaradenie
a náročnosť práce, aké bolo jeho doterajšie plnenie pracovných povinností. V upozornení absentuje

popis konkrétneho skutku, kedy konkrétne a akým spôsobom malo k vytýkanému konaniu (vyhrážky,
ponižovanie a pod.) dôjsť. Žalovaný sa so žalobkyňou dohodol na skončení pracovného pomeru dňom
31.08.2022. Upozornenie dal žalobkyni 33 dní pred dohodnutým dátumom skončenia jej pracovného
pomeru u žalovaného spolu s poučením o možnosti skončenia pracovného pomeru ku ktorémuupozornenie môže viesť, pričom dosiahnutie jeho účelu, ako má na mysli Zákonník práce (náprava
správania zamestnanca, neopakovanie vytýkaného a pod.) u pracovného pomeru s ukončením za cca
30 dní pre praktický život v zásade nemalo žiadny reálny význam. S prihliadnutím na individuálne

skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu súd dospel k záveru, že žalovaný síce daním upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny uplatňoval právo zamestnávateľa voči zamestnankyni a postupoval
zákonom predpokladaným spôsobom, avšak nepreukázal bez pochybností, že vzhľadom na okolnosti
jeho uplatňovania nepresiahol hranice primeranosti výkonu tohto práva. Možno preto konštatovať, že
išlo o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, ktorý však nesie znaky zneužitia tohto

subjektívneho práva na úkor druhého účastníka. Konanie žalovaného, ako pôvodcu zásahu do práva
na ochranu osobnosti, tak vybočilo z medzí ustanovení Zákonníka práce a nie je ho preto možné
považovať za výkon práva, majúci základ v tomto právnom predpise a teda za oprávnený zásah.
Žalobkyňa označila tvrdenia žalovaného za nepravdivé, obsahujúce absolútne nehorázne lži. Žalovaný
v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť tvrdení uvedených v „upozornení na porušenie
pracovnej disciplíny zo dňa 27.07.2022“ v tejto súvislosti neprodukoval žiadne tvrdenia ani ohľadom

preukázania ich pravdivosti nenavrhol žiadne dôkazy. Pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti je
pritom dôkazné bremeno na strane žalovaného, teda on musí dokázať, že jeho tvrdenia ktoré zasahujú
do práva na ochranu osobnosti sú pravdivé. Ak sa nepreukáže pravdivosť tvrdení, znamená to, že
platí opak, teda že ide o nepravdivé tvrdenie. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť osobnostné práva chránené

§ 11 Občianskeho zákonníka a vyvolanie následkov sa ani nevyžaduje. Ústne a písomne vykonaný
zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ, ktoré sa týkajú osobnosti fyzickej osoby, či
v zverejnení nepravdivých obviňovaní z nečestného konania. Aj vychádzajúc zo všeobecných kritérií,
ktoré súd aplikoval na konkrétnu vec, súd dospel k takému záveru, že vyššie uvedené tvrdenia v
ktorých uvádza a obviňuje žalobkyňu, že sa „dopúšťala snahy“ o ovplyvňovanie priebehu výberového

konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy
správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach,
zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny
úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou
násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom, ktorých pravdivosť žalovaný v konaní nepreukázal,

predstavujú zásah objektívne spôsobilý privodiť u žalobkyne ujmu v občianskej a profesijnej cti a
v jej dobrom mene, a to ako v odborných profesijných, tak i bežných spoločenských kruhoch. Súd
preto hodnotiac uvedené komplexne dospel k záveru, že sporné tvrdenia uvedené v predmetnom
upozornení žalovaného sú neoprávneným zásahom do práva žalobkyne na jej občiansku, profesijnú
česť a dobré meno, pretože sú spôsobilé ju v očiach kolegov, spoluzamestnancov odborne aj morálne

znevážiť. Úplne najzákladnejšiu formu satisfakcie pre žalobkyňu predstavuje ospravedlnenie, ktorého
potreba je celkom nepochybná. Túto satisfakciu súd vyhodnotil ako vhodnú aj vzhľadom na všetko
vyššie uvedené s tým, že sa javí ako rozumné a primerané písomné ospravedlnenie zaslať listom
subjektom, ktorým bolo zaslané predmetné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou.
Takéto ospravedlnenie listom, by bolo spôsobilé byť primeranou satisfakciou za ujmu spôsobenú

nepravdivými údajmi o žalobkyni vo vzťahu k týmto subjektom a zvrátiť nepriaznivé účinky zásahu.
Súd dospel k záveru, že žalobkyni ako primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 OZ, vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, bude postačovať tzv. morálna satisfakcia ako primárna
forma zadosťučinenia, spočívajúca v ospravedlnení tak, ako je uvedená vo výroku rozsudku súdu.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať len vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nestala

dostačujúca, to znamená, že ak by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej
vážnosť v spoločnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že ujmu spôsobenú prezentovaním nepravdivých
výrokov v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny nemožno považovať za ujmu, k náprave ktorej
by nepostačovalo zadosťučinenie morálne (ospravedlnenie). V tomto prípade išlo o jednorazový výstup
žalovanej,difamujúceskutočnostiprezentovalajedenkrátatovrámciurčitejuzavretejskupinysubjektov,

nešlo o prezentovanie verejné, ktoré by malo široký celospoločenský dosah. Žalobkyňa nepreukázala,
že by tento zásah žalovaného spôsobil na jej strane závažnú ujmu až takej intenzity, že by morálne
zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nepostačovalo a bolo by potrebné jej priznať ako satisfakciu
aj peňažné plnenie zo strany žalovaného. Preto súd vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhovaných žalobkyňou za účelom preukázania

nepravdivosti predmetných tvrdení žalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti, keďže v konaní je dôkazné
bremeno o preukazovaní pravdivosti predmetných tvrdení na žalovanom.6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa sa
domáhala ochrany osobnosti, súd skonštatoval, že k zásahu do jej osobnostných práv došlo, pričom z
uplatnených satisfakčných nárokov súd jej priznal nárok na ospravedlnenie, v ostatnej časti bola žaloba

zamietnutá. Žalobkyňa bola tak úspešná v rozsahu 66,67 % a neúspešná v rozsahu 33,33 %. Súd jej
preto priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 33,34 % (66,67 % - 33,33 %).
O výške náhrady trov rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262
ods. 2 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci
súduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Smerujúcsvojeodvolanievočivyhovujúcemu
výroku I. a výroku III. o náhrade trov konania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/ , f/ - posúdiac obsah odvolania tiež h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces
v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, existencia inej vady spôsobilej mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne skutkové
a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). Primárne tvrdí nezákonnosť
a neústavnosť súdneho rozhodnutia z dôvodu, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím odobril
nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v správnom súdnictve tým, že preskúmaval dotknutý list napriek
tomu, že pracovnoprávne predpisy tento preskúmavať neumožňujú, keďže nejde o právny úkon, a teda

ani neumožňujú preskúmavať pravdivosť skutočností uvedených v upozornení na porušenie pracovnej
disciplíny, z ktorého dôvodu tieto skutkové okolnosti nebol oprávnený posudzovať ani iný súd, ktorý
naviac nie je súdom správnym ani pracovným. Porušenie svojich práv na spravodlivý proces vzhliada,
vychádzajúc z obsahu odvolania, v tom, že súd bez toho, aby mal preukázané, že sú splnené všetky
podmienky neoprávneného zásahu, ihneď na prvom pojednávaní len po výsluchu žalobkyne vyhlásil

dokazovanie za skončené, odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, pričom žalovaný nemal
objektívnu možnosť sa voči tvrdeniam žalobkyne brániť, pretože nebol ani vypočutý, čím mu súd
znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces a tým aj k porušeniu zásady rovnosti zbraní, keďže na základe nepreukázaných
a subjektívnych tvrdení žalobkyne rozhodol v jej prospech. Súd prvej inštancie svoje na prospech

žalobkyne vydané rozhodnutie zakladá na tom, že dôkazné bremeno preukázania pravdivosti tvrdení
zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti zaťažuje žalovaného a pokiaľ ich nepreukáže, platí, že ide
o tvrdenia nepravdivé, v súvislosti s čím dáva do pozornosti uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 131/2018
zo dňa 27.03.2018, v ktorom tento vyslovil, že v konaní o ochranu osobnosti znáša dôkazné bremeno
predovšetkým žalobca. Žalovaný k svojmu vyjadreniu k žalobe predložil sťažnostný list zamestnancov,

ktorý bol podkladom pre upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a tiež uviedol legitímny dôvod,
pre ktorý bol dotknutý list zaslaný do Kancelárie primátora a tiež na Útvar školstva mesta Trenčín, keďže
išlo o zákonnú povinnosť žalovaného, splnením ktorej nemohlo dôjsť k šíreniu nepravdivých informácií
o žalobkyni. Ak mal súd pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených v upozornení, mal vykonať výsluch
zamestnancov podpísaných na sťažnostnom liste, tak ako to navrhla žalobkyňa vo svojej žalobe. S týmto

listom sa však súd nevysporiadal. Konštatoval len, že tento je koncipovaný „zvláštne“, čo je však len
subjektívny názor súdu, naviac, zvláštna formulácia neznamená automaticky nepravdivosť jeho obsahu.
Z výsluchu žalobkyne vyplýva, že po skončení jej pracovného pomeru očakávala určitú pochvalu,
resp. poďakovanie od zamestnávateľa a pokiaľ ho nedostala, cítila sa byť znevážená a dotknutá
konaním žalovaného, avšak podkladom pre rozhodnutie súdu nemôžu byť len subjektívne prežívania

situácie zo strany žalobkyne. V ďalšom tvrdí, že súd sa pri svojom rozhodovaní odchýlil od ustálenej
judikatúry slovenských súdov, v súvislosti s čím poukazuje rovnako ako pred súdom prvej inštancie
na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/154/2019 zo dňa 31.03.2020, v ktorom bolo vyslovené, že konanie
žalovanej by nebolo možné považovať za neoprávnený zásah ani v prípade preukázania nepravdivosti
skutočností uvádzaných v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko Zákonník práce

predpokladá v takom prípade neplatné skončenie pracovného pomeru, ak by následne došlo k podaniu
výpovede zo strany zamestnávateľa, preto postup žalovanej ako zamestnávateľa spočívajúci v udelení
upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa Zákonníka práce bolo nutné považovať za výkon
práva majúci základ v právnom predpise. Z vyššie uvedeného rozhodnutia podľa jeho názoru vyplýva, že
konaniežalovanéhoajvtomtoprípadepredstavujeokolnosťvylučujúcuneoprávnenosťzásahu,nakoľko

žalovaný pri daní upozornenia vykonával iba svoje právo vyplývajúce zo Zákonníka práce, čo platí aj
pre prípad, ak by sa preukázalo, že skutočnosti uvedené v upozornení nie sú pravdivé. O zásahu do
ochrany osobnosti možno hovoriť len vtedy, ak ide o neoprávnený zásah, ktorá podmienka v tomto
prípadesplnenánebola.Vďalšomtiežtvrdínepreskúmateľnosťaarbitrárnosťnapadnutéhorozhodnutia,keď súd prvej inštancie do tohto prekopíroval len text znenia žaloby a vyjadrenia strán sporu, čo nie
je možné považovať za odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa jeho názoru súd nepochopil význam
a podstatu práva na ochranu osobnosti. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, v súvislosti s čím poukazuje na niektoré
rozhodnutia ústavného súdu. Podľa jeho názoru v tomto prípade odôvodnenie rozsudku nespĺňa znaky
riadne odôvodneného rozhodnutia, preto ho považuje za zmätočné, nezákonné a nepreskúmateľné.
Podľa jeho názoru z rozsudku nie je možné určiť, na základe akých dôkazov a skutočností súd dospel
k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do mena, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromného

a rodinného života žalobkyne.

8. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu uvádza, že toto nepovažuje za opodstatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vyporiadavajúce sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami, ako aj argumentáciou strán je podľa jej
názoru správne a spravodlivé a preto žiada jeho potvrdenie a priznanie jej plného nároku na náhradu

trov konania. Žalovaný neuvádza vo svojom odvolaní žiadnu takú právne relevantnú námietku, ktorá
by bola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, či odôvodňujúcu vydanie
odlišného rozhodnutia. Tento v princípe v odvolaní len replikuje už pred súdom prvej inštancie
produkované argumenty, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia zodpovedal a skutočnosť,
že žalovaný sa s touto argumentáciou nestotožňuje, či ju považuje za málo obsažnú, ešte neznamená,

že rozhodnutie možno považovať za nesprávne, či nedostatočne odôvodnené. Podľa jej názoru súd
prvej inštancie výstižne uchopil podstatné skutočnosti, tieto správne posúdil a rozsudku preto nie
je možné nič vytknúť. V konkrétnosti nerozumie argumentácii žalovaného, pokiaľ tento súdu vytýka
nezákonnosť a neústavnosť rozhodnutia s odôvodnením, že úkon žalovaného v pracovnoprávnej oblasti
je platný a zákonný, pokiaľ nebol zrušený. Predovšetkým úkony zamestnávateľa voči zamestnancovi

sa nenapádajú v správnom konaní a naviac tu nejde o úkon zamestnávateľa, ale o to, čo obsahuje
a ako tento obsah žalovaný ďalej šíril. Nejde teda o formu, ktorú žalovaný zvolil na šírenie difamujúcej
nepravdivej informácie, ale ide o obsah úkonu, ktorý je len nositeľom takejto informácie, ktorá sa
žalobkyne dotkla a ktorej šírenie je poškodzovaním jej dobrého mena a zásahom do jej osobnostných
práv. Informácie, ktoré žalovaný o nej šíril sú nepravdivé a žalovaný v konaní opak nepreukázal.

Správne posúdil súd prvej inštancie, že je to v prvom rade šíriteľ nepravdivej informácie, ktorý je
povinný preukázať jej pravdivosť. A pokiaľ takto v rámci svojich vyjadrení žalovaný neurobil, ani žiadne
vykonanie dôkazov v tomto smere nenavrhol, nezostávalo len konštatovať, že dôkazné bremeno,
ktoré ho zaťažovalo ohľadom pravdivosti difamujúcich tvrdení, neuniesol. Nedôvodne tiež namieta, že
nemal objektívnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam žalobkyne. Mal možnosť realizovať svoje práva

prostredníctvom písomných vyjadrení, v rámci ktorých svoj výsluch nenavrhol, na súdne pojednávanie
sa ani nedostavil, pričom žalobkyňa sa riadne na súd dostavila a vo veci vypovedala. Ak mal žalovaný
záujem vyjadriť sa osobne, mal sa dostaviť a vypovedať. Svojím postojom však takto dal najavo, že ho
česť žalobkyne vôbec nezaujíma. Naviac, bol pred súdom riadne právne zastúpený a teda jeho právo
na vyjadrenie sa k výpovedi žalobkyne zostalo cestou jeho právneho zástupcu zachované. Preto aj

vyššie uvedenú námietku považuje za nedôvodnú. Rovnako neopodstatnene podľa neho tento namieta
nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov, keďže samotný žalovaný žiadnych svedkov v rámci
písomných vyjadrení ani pred súdom vypočuť nenavrhol. Neobstojí ani jeho opakovaný poukaz na to,
že pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumožňujú preskúmavať zákonnosť upozornenia na porušenie
pracovnej disciplíny, ani pravdivosť skutočností uvedených v upozornení, nie je oprávnený tieto okolnosti

posudzovať iný súd, keďže jednoznačne nie je možné žiadnym úkonom, či už faktickým, alebo právnym,
poškodzovať dobré meno inej osoby a bez následkov o ňom rozširovať difamujúce nepravdivé tvrdenia,
čo platí bez ohľadu na to, či zákon umožňuje preskúmavať daný úkon súdnou cestou, z pohľadu tejto
žaloby je rozhodujúce, či daným konaním žalovaného, bez ohľadu na jeho označenie a formu, došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne rozširovaním nepravdivých difamujúcich údajov

a pokiaľ áno, stanoviť primeranú nápravu tohto zásadu. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaný
pod rúškom pracovnoprávneho úkonu rozširoval o žalobkyni tvrdenia o jej údajnom konaní a správaní,
ktoré sú objektívne difamujúce, pravdivosť ktorých nepreukázal a preto súd tieto správne posúdil ako
spôsobilé k zásahu s následkom ospravedlnenia sa žalovaného spôsobom, akým tieto šíril. Neobstojí
tvrdenie žalovaného, že tieto nepravdivé informácie čerpal z iného zdroja. Žalovaný si ich pred šírením

mal preveriť a nie ich nekriticky rozširovať a tak poškodzovať dobré meno žalobkyne, ktoré si poctivo
budovala dlhých 38 rokov obetavou prácou v materskej škole, za ktoré konanie žalovaný musí niesť
zodpovednosť v podobe morálnej satisfakcie, čo žalobkyňa vníma ako zadosťučinenie. Rozhodnutie
súdu je presvedčivo odôvodnené, súd prvej inštancie procesne ani žiadnym iným spôsobom nepochybil,zohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti a samotný žalovaný svojím nečinným postojom v konaní jasne
preukázal, že mu na názore žalobkyne a jej dobrom mene, či povesti absolútne nezáleží, keď ani
len neprejavil snahu obhájiť si svoje pre žalobkyňu urážajúce nepravdivé tvrdenia a na miesto vecnej

argumentácie sa bránil len akýmsi pseudoprávom zamestnávateľa tvrdiť o zamestnancovi čokoľvek
a ešte to aj bez zodpovednosti rozširovať.

9. Žalovaný vo svojej replike na písomné vyjadrenie žalobkyne prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvádza, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania, ako aj dôvodov odvolania.

Opätovne poukazuje na to, že predmetom žaloby je ochrana osobnosti, pričom pre zistenie
neoprávneného zásahu neboli naplnené zákonné predpoklady. V ďalšom replikuje skutočnosti, ktoré už
predtým uvádzal v odvolaní.

10. Žalobkyňa vo svojej duplike na repliku žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uvádza, že so skutočnosťami tvrdenými žalovaným v jeho vyjadrení sa nestotožňuje a s týmito nesúhlasí

a v princípe aj ona duplikuje identické skutočnosti ako v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu.

11. V konečnom dôsledku žalovaný v reakcii na dupliku žalobkyne prostredníctvom svojho právneho
zástupcu poukazuje na to, že nedostatok naplnenia ktoréhokoľvek zo zákonných predpokladov vylučuje
možnosť uloženia sankcií podľa ust. § 13 OZ, dôrazne odmieta, že by šíril nepravdivé informácie,

upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny bolo vydané na základe podnetu zamestnancov
materskejškoly,ktoríkonkrétneapodrobneopísalinegatívnesprávaniežalobkyne,načozamestnávateľ
reagoval vydaním predmetného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, čím využil svoje právo
uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, zároveň primátorovi ako štatutárnemu orgánu
obce a útvaru školstva, do kompetencie ktorého patrí školská agenda, kópiu tohto upozornenia

zaslal podľa § 6 ods. 8 písm. g/ zák. č. 596/2003 Z.z.. Pokiaľ by aj bolo možné upozornením
na porušenie pracovnej disciplíny zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno preukázania porušovania jej práv. Jediným dôkazom bola výpoveď žalobkyne a jej
subjektívne a emocionálne prežívanie danej situácie, ktoré nebolo ničím podložené. Poukazuje na
výpoveď žalobkyne, v rámci ktorej sa vyjadrovala k tvrdenému zásahu. Žalobkyňa neuviedla, ako bola

znížená je vážnosť v spoločnosti, problém v profesijnom živote nebol žiadny a preto je zrejmé, že
žalobkyňa má problém s tým, že si žalovaný dovolil jej doručiť upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny napriek tomu, že u neho dlho pracovala, jej tvrdenia sú založené výlučne na pocite sklamania,
rozčarovania a subjektívneho vnímania situácie, čo však nestačí na právne relevantné preukázanie
zásahu do jej osobnostných práv.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo v dotknutých častiach napadnuté rozhodnutie vydané podľa §
359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutom -
vyhovujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcom -
zamietajúcom výroku II. nepreskúmaval, keďže tento suspenzívnym účinkom odvolania dotknutý nebol.

14. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala ochrany
svojich osobnostných práv k neoprávnenému zásahu do ktorých podľa jej tvrdenia došlo obsahom listu
žalovaného zo dňa 27.07.2022 označeným ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, ktorý
bol doručený žalobkyni, ale tiež Kancelárii primátora mesta a Útvaru školstva mesta, prostredníctvom
ktorého ako tvrdila, tento šíril o nej úmyselne nepravdivé, difamujúce informácie, dožadujúc sa jednak

nároku na morálnu, ako aj finančnú satisfakciu (ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2.000,- eur), ako aj náhrady trov konania.15. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. žalobe v časti požadovaného
ospravedlnenia (v znení ako je formulované v uvedenom výroku) vyhovel dospejúc k záveru, že ním
posúdený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne tomuto spôsobu satisfakcie zodpovedá,

výrokom II. žalobu o nároku na peňažnú satisfakciu zamietol a výrokom III. v konečnom dôsledku
o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na ich náhradu v rozsahu
33,34 %.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol žalovaný, smerujúc svoje odvolanie voči

vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku III. o trovách konania, uplatňujúc dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a podľa obsahu aj a/ a h/ CSP
(porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady, nevykonanie navrhovaných dôkazov,
nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, vada
procesnýchpodmienok),vkonkrétnostiťažiskovotvrdiacnepreskúmateľnosť,zmätočnosť,nezákonnosť
a arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, znemožnenie mu realizovania jeho procesných

oprávnení pre absenciu výsluchu žalovaného s možnosťou vyjadrenia sa k tvrdeniam žalobkyne,
nevykonanie navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne
posúdenie dotknutého právneho úkonu žalovaného ako spôsobilého k záveru o neoprávnenom zásahu
do osobnostných práv žalobkyne a v konečnom dôsledku nedostatok právomoci súdu prvej inštancie
posudzovať obsah dotknutého listu. Navrhuje zrušenie rozhodnutia v odvolaním napadnutých častiach.

17. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací

súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. Považoval za potrebné sa však vo vzťahu k ex
offo skúmaniu procesných podmienok vysporiadať s tvrdením odvolateľa o tom, že podľa jeho názoru
konajúci súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, keďže nemal právomoc preskúmavať správne
akty, ani rozhodnutia majúce pôvod v pracovnoprávnom vzťahu, čo indikuje (i keď to žalovaný takto

priamo neformuluje) k námietke o vade procesných podmienok.

18. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby
súdmoholautoritatívnevovecirozhodnúť. Ichexistenciaasplneniejepredpokladomposkytnutiasúdnej
ochranyohrozeným,alebopoškodenýmsubjektívnymprávamvrozsahučl.1ZákladnýchprincípovCSP,

čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať
a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého
konania (§ 161 CSP). Vadou predpokladanou v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP trpí konanie v prípade,
ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.
Právomoc súdu o veci konať a rozhodnúť nepochybne predstavuje procesnú podmienku, nedostatok

ktorej ako neodstrániteľnú vadu nemožno preklenúť a musela by indikovať k zastavujúcemu rozhodnutiu
súdu, pre ktorý postup však v okolnostiach tejto veci neboli naplnené predpoklady. Predmetom konania
tak, ako je formulovaný v žalobe žalobkyňou, nie je totiž preskúmavanie zákonnosti správneho aktu, ani
zákonnosti právneho úkonu majúceho pôvod v pracovnoprávnom vzťahu. Predmetom konania je nárok
žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv, čo plne spadá do kompetencie o tomto konať a rozhodnúť

súdu prvej inštancie, ako súdu civilného. Právomoc súdu na rozhodovanie o uplatnenom právnom
vzťahu totiž závisí od jeho obsahu (materiálnoprávneho aspektu) a nie od aspektu formálneho. V tomto
prípade súd prvej inštancie teda nerozhodoval o právach a povinnostiach z pracovnoprávneho vzťahu,
predmetom rozhodovania tu je nárok, ktorý má pôvod vo vzťahu, ktorý bol medzi stranami založený
neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne, ochrana ktorých je upravená v Občianskom

zákonníku.

19. S poukazom na vyššie uvedené, je potom vyššie produkovaná námietka nespôsobilá k záveru
o nedostatku procesných podmienok s následkom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.
20. Ďalšou časťou odvolania, žalovaný namieta tiež vady odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdiac

jeho nepreskúmateľnosť, zmätočnosť, nedostatočnosť, arbitrárnosť, tvrdí, že súd do odôvodnenia
prekopírovallentextžalobyavyjadreniastrán,čonemožnopovažovaťzariadneodôvodnenie,čomožno
subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušeniepráva na spravodlivý proces/existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia).

21. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej
činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

22. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods.
1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z rozhodnutia nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť,
akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba toto považovať za nepreskúmateľné
(stanovisko Občianskoprávne kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra

2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces uvedený v ust. § 365 ods. 1
písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné

vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho
ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno
nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať
ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

23. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami
danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu,
prieskumom nebola zistená ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý

argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo
veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A
č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej
veci aj došlo. Nie je pravdou tvrdenie odvolateľa, že toto pozostáva len z prekopírovania textu žaloby
a vyjadrení strán. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia svojou skladbou a parametrami rešpektuje
ust. § 220 CSP, nevykazuje znaky svojvôle, iracionality, má oporu v zákone a vykonaných dôkazoch, je

konzistentné s vykonaným dokazovaním, čím v konečnom dôsledku neobstojí ani tvrdenie odvolateľa
o jeho arbitrárnosti s následkom porušenia jeho základných práv na spravodlivý proces.

24. Skutočnosť, že žalovaný sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či
dôvodmi na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie subjektívne nestotožňuje a považuje

ho za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilou založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri
posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri
posudzovaní rozhodujúcich otázok boli v tomto prípade výsledkom procesu komplexného vyhodnoteniaskutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnených nárokoch.

25. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.

26. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu
uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu tvrdených
nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.

27. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva
na spravodlivý proces) nie je spôsobilou ani námietka odvolateľa spočívajúca v tom, že súd prvej

inštancie mu neumožnil realizovať jeho procesné oprávnenia, nevykonal jeho výsluch, objektívne mu
neumožnil, aby sa tak mohol ku všetkým tvrdeniam žalobkyne vyjadriť a po vykonaní výsluchu žalobkyne
na prvom pojednávaní vo veci bez ďalšieho vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za
účelom vyhlásenia rozsudku, dôsledkom čoho bolo na jeho neprospech vydané rozhodnutie, čím podľa
žalovaného porušil jeho právo na spravodlivú súdnu ochranu a v rámci neho na kontradiktórne konanie

(„rovnosť zbraní“) pri realizovaní jeho procesných oprávnení.

28. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí

tiež NS SR (uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010) so závermi ktorého sa odvolací súd
plne identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí
pod sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako
zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať

na zreteli proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci z tohto
hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam
má jeho výsledok. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci
účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na
„protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca

a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (nález Ústavného súdu SR zo
7. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015).

29. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník (aj v prípade možného procesného
pochybenia, ktoré v okolnostiach tejto veci však odvolací súd ani nezistil) mohol uplatniť svoj vplyv na

výsledok konania napríklad tým, že mohol produkovať tvrdenia, reagovať na argumenty protistrany, či
navrhovať vykonanie dôkazov, zúčastniť sa pojednávania, byť na ňom k veci vypočutý, k naplneniu
čoho na prospech žalovaného v konaní nepochybne došlo, pretože ako vyplýva z obsahu spisu,
tento mal vytvorený dostatočný časový priestor na realizáciu svojich procesných oprávnení, ktoré
však menovite pokiaľ ide o ním namietanú absenciu jeho výsluchu pred súdom hospodárne, resp.

vôbec nevyužil. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanému bola riadne doručená žaloba, ku ktorej mal
možnosťsapísomnevyjadriť,čonakoniecajprostredníctvomsvojhokvalifikovanéhoprávnehozástupcu
využil, ktorý zástupca pri dodržaní lehoty na prípravu prevzal riadne aj predvolanie na súdom prvej
inštancie nariadené pojednávanie vo veci, ktorého sa však samotný žalovaný (osoba oprávnená za
neho konať) nezúčastnil a v rámci či už písomných podaní predchádzajúcich pojednávaniu, ako ani

priamo pred súdom prostredníctvom svojho právneho zástupcu vykonanie takéhoto, resp. žiadneho
dôkazu ani nenavrhol a pojednávanie z tohto dôvodu ani odročiť nežiadal. Konanie pred súdom mu tak
nepochybne v celom rozsahu zabezpečilo spravodlivú ochranu jeho práv a záujmov (tzv. fair process)
prostredníctvom viacerých procesných práv, nečinnosťou v realizácii ktorých (neúčasť na pojednávaní,
absencia návrhu na vykonanie dôkazu jeho výsluchom, či iných dôkazov vrátane ich predkladania)

sa o tieto pripravil, opomenúc zjavne starú rímsku zásadu o bdelosti a náležitej opatrnosti pri ich
včasnom uplatňovaní pod sankciou ich straty, z ktorého dôvodu nemožno konštatovať ani v tomto
smere naplnenie dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. §365 ods. 1 písm. b/ CSP a v rámci neho
ani porušenie práva žalovaného na kontradiktórne konanie. Odvolací súd považuje za potrebné tiežuviesť, že samotný žalovaný vezmúc do úvahy jeho neúčasť na nariadenom pojednávaní (a v tom
sa identifikuje s názorom žalobkyne) ani neprejavil záujem, či osobnú aktivitu s cieľom priamo z jeho
strany voči nároku žalobkyne argumentovať a je len vecou jeho voľby, že svoje procesné oprávnenia

realizoval výlučne prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý svoju účasť na pojednávaní
vyriešil prostredníctvom substitučného splnomocnenca a ktorý v rámci svojej aktivity mohol prednášať
argumenty, protiargumenty, či dôkazné návrhy. Zo zápisnice vyplýva, že v rámci výsluchu žalobkyne tejto
tiež mohol klásť otázky, čo aj realizoval, tiež, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dokladov, ktorú boli súčasťou spisu, vysporiadal sa s dôkaznými návrhmi žalobkyne a keďže

samotný žalovaný žiadne dôkazné návrhy neprodukoval, neexistoval racionálne udržateľný dôvod, pre
ktorý by nemal dokazovanie vyhlásiť za skončené a vo veci rozhodnúť, bez ohľadu na to, na ťarchu
ktorej strany rozhodnutie bude v závislosti od jej procesnej aktivity vyznievať.

30. Námietka o porušení práva žalovaného na súdnu ochranu vo svetle vyššie uvedenej argumentácie
nie je tak komplexne opodstatnená. Naviac, stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu ani stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. sp. zn. I. ÚS 204/2010, II. ÚS 3/97).

31. V ďalšom odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska možného naplnenia

produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

32. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli

v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
33. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

34. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako nespôsobilé
k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil,
že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal v konaní pred súdom prvej inštancie produkovanými
tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre prijatie záverov o predmete sporu

a uplatnených nárokoch, predložené dôkazy v tomto smere vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami
uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, primárne o splnení zákonných podmienok pre vznik práva na strane
žalobkyne domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv v súvislosti s neoprávneným zásahom do
nich žalovaným, spôsobilým privodiť jej vážnu ujmu z hľadiska jej postavenia v spoločnosti a na strane

druhej s tým spojenú povinnosť žalovaného, ako pôvodcu tohto zásahu znášať za to sankcie (§
11 OZ), opodstatňujúce priznanie jej morálnej satisfakcie - § 13 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie
postupoval pri riešení vyššie uvedených otázok v súlade so zákonom, poukazom na všetky relevantné
skutočnosti, ktoré sú považované najvyššími súdnymi autoritami za rozhodujúce, s následkom
nespôsobilosti odvolania žalovaného k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre potvrdenie rozhodnutia v jeho vyhovujúcom výroku I. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje sodôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so
správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by

tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom
prvej inštancie, pričom nebol zistený ani odklon od súdnej praxe najvyšších súdnych autorít pokiaľ

ide o riešenie právnych otázok s uplatnenými nárokmi súvisiacimi. Rozhodnutie, ani jeho dôvody
nevykazujúznámky žalovanýmtvrdenej nezákonnosti,čiprotiústavnosti,keďževokolnostiachtejtoveci
nejde rozhodne o prípad, kedy nevyužitie prostriedkov právnej ochrany v správnom súdnictve by bolo
nahrádzané podaním určovacej žaloby (o takýto typ žaloby, ani právneho vzťahu k tomu spôsobilého
tu nakoniec ani nejde), ktorý postup ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti v určitom konkrétnom
prípade pravdou, že posúdil ako ústavne neudržateľný, čo však pre odlišnosť skutkových okolností na

podmienky tejto veci nie je aplikovateľné.

35. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd považuje za
potrebné doplniť nasledovné:

36. Skutkový stav týkajúci sa tejto veci tak, ako je opísaný aj súdom prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí v rozsahu, že žalobkyňa ako zamestnankyňa vykonávala prácu pre žalovaného ako
zamestnávateľa na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.2002 v znení Dodatku č. 1 k pracovnej
zmluve zo dňa 05.10.2004 na pozícii riaditeľky MŠ, C. D., pričom pracovný pomer so žalobkyňou bol
uzavretý na dobu neurčitú, pričom dňa 12.04.2022 požiadala o skončenie pracovného pomeru ku dňu

31.08.2022 s čím žalovaný súhlasil a pracovný pomer mal skončiť ku dňu 31.08.2022, tiež že dňa
29.06.2022 žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru odvolala a trvala na pokračovaní pracovného
pomeru, v reakcii na čo dňa 30.06.2022 žalovaný v rámci listu „Odvolanie výpovede – odpoveď“ oznámil
žalobkyni, že odvolanie výpovede neakceptuje a nesúhlasí s ním a tiež, že následne jej bol adresovaný
tiež list žalovaného označený ako Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.7.2022,

ktorý bol zaslaný aj Kancelárii primátora mesta a Útvaru školstva mesta, sporným medzi stranami nie je.

37. Sporným bolo a naďalej zostáva, či žalovaný upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo
dňa 27.07.2022 predloženého jej, Kancelárii primátora a na Útvar školstva mesta Trenčín neoprávnene
zasiahol do osobnostných práv žalobkyne z dôvodu úmyselného šírenia nepravdivých údajov o nej.

38. Z listu adresovaného žalovanému zo dňa 11.07.2022 označeného ako „Stanovisko zamestnancov,
Materskej škole C. D. k situácii na pracovisku“ vyplynulo, že subjektom mesto Trenčín, Kancelária
primátora, Útvar školstva a žalovanému, bolo oznámené, že zamestnanci odsudzujú správanie
riaditeľky, nesúhlasia s tým, aby opätovne pokračovala vo svojej doterajšej pracovnej pozícii ako

riaditeľka. Stratila ich dôveru svojim správaním spojeným s výberovým konaním na jej funkciu, z
dôvodu odchodu do starobného dôchodku s čím ich oboznámila koncom roka 2021. Do MŠ chodila
im neznáma pani, sprevádzala ju riaditeľka a neskôr zistili, že je to kandidátka na funkciu riaditeľky.
Svoju aktivitu riaditeľka konzultovala s p. H. I., predsedníčkou Rady školy (RŠ) a volebnej komisie. Na
otázku zamestnancov, prečo chcú neoprávnene uprednostňovať jednu kandidátku, sa uvedené skončilo

slovným útokom, vyhrážkami a zastrašovaním s tým, že ich do toho nič nie je. Vzťahová situácia sa
výrazne zhoršovala vyhláseným dátumom výberového konania. Neustále konflikty so zamestnancami
a ich zastrašovanie, vyhrážanie, dokonca zákaz komunikácie na pracovisku medzi pracovníčkami,
vyvrcholilo preložením smeny upratovačky p. J., pričom sa jej sústavne vyhrážala a šikanovala ju
na pracovisku. Keď sa prihlásili ešte ďalšie dve uchádzačky, zúrila a vykrikovala po MŠ. K ďalším

konfliktom ohľadom výberového konania aj s pracovníčkami školskej jedálne, na čo ich upozornila, aby
sa nestarali do pedagogických záležitostí MŠ. Aktívne ovplyvňovali na svoju stranu tiež zástupkyňu
pedagogických zamestnancov v RŠ a učiteliek vo výberovom konaní, p. K.. Niekoľkokrát s ňou preberali
veci za zatvorenými dverami kancelárie riaditeľky. Keď boli voľby neúspešné a riaditeľkou preferovaná
kandidátka nedostala dostatočný počet hlasov, aby bola zvolená nastala úplne neznesiteľná situácia

na pracovisku. Sústavné útoky, nadávky, obviňovanie, vyhrážanie a strašenie. Riaditeľka chce do
zariadenia prijať učiteľku, ktorá už u nich pracovala a pre neustále nezhody s ostatnými kolegyňami
opustilaMŠaprešlanainépracovisko,pričomnatútoskutočnosťupozornilavšetkýchsoslovami,ževeď
ona ešte všetkým ukáže. Požiadali o prešetrenie celého procesu výberového konania aj s vyvodenímzodpovednosti. Súčasná riaditeľka stratila všetku ich dôveru a rozhodne nesúhlasia s jej návratom do
funkcie riaditeľky MŠ. Nechcú, aby jej pracovné metódy vyhrážania, ponižovania, nadávok a šikany boli
naďalej súčasťou pracovného procesu v MŠ. Po tomto texte bol na samostatnom liste pod označením:

zamestnanci ktorí nesúhlasia s návratom riaditeľky do funkcie zoznam 9 zamestnankýň s uvedením ich
mena, druhu vykonávanej práce a s ich podpismi pričom pri dvoch nebol podpis len poznámka, že ústne
súhlasí, toho času na RD (riadna dovolenka). Na ďalšej totožnej listine boli už u týchto osôb podpisy a
poznámka, že listina bola nimi podpísaná dňa 01.08.2022.

39. Z listu žalovaného adresovaného žalovaným a doručeného žalobkyni zo dňa 27.07.2022
označeného ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“ bolo zistené, že okrem iného,
žalovaný oznamuje žalobkyni, že na základe jej žiadosti o skončenie pracovného pomeru doručenej
mu dňa 14.04.2022, s ktorou zamestnávateľ súhlasil, pracovný pomer zaniká dňu 31.08.2022. Uvedené
nie je možné zmeniť ani na základe jej neskoršieho podania označeného ako odvolanie výpovede.
V súčasnosti je stále zamestnankyňou a z tohto dôvodu je povinná dodržiavať pracovnú disciplínu.

Zamestnávateľovi bolo dňa 11.07.2022 doručené Stanovisko zamestnancov Materskej školy ul. D. k
situácii na pracovisku, z ktorého vyplývajú mimoriadne závažné skutočnosti. Poukázal na to, že v
zmysle ust. § 82 písm. b/ Zákonníka práce, „Vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v
§ 81 povinný najmä utvárať priaznivé pracovné podmienky“. Podľa čl. 1 bod. 2 písm. h/ a písm. j/
Pracovného poriadku, „medzi povinnosti zamestnancov patrí najmä konať a rozhodovať nestranne a

zdržať sa pri výkone prác vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a
objektívnosť konania a rozhodovania a zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k rozporu verejného
záujmu s osobnými záujmami a nezneužívať informácie nadobudnuté v súvislosti s vykonávaním
zamestnania vo vlastný prospech alebo v prospech niekoho iného“. Podľa čl. 3, bod.1 písm. b/
Pracovného poriadku, „ vedúci zamestnanec (MŠ, ŠJ, ZŠ a ŠZTN) je okrem povinností uvedených

v § 81 a § 82 Zákonníka práce a povinností ustanovených v tomto Pracovnom poriadku povinný
vytvárať priaznivé podmienky na prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov a pracovné
podmienky na zvyšovanie kultúry práce a pracovného prostredia a starať sa o pracovné a životné
podmienky zamestnancov“. Ďalej jej oznámil, že z listu zamestnancov vyplýva, že sa dopustila pri
realizácii výberového konania na pozíciu riaditeľa školy snahy o ovplyvňovanie jeho priebehu a

uprednostňovania jednej kandidátky, čo je absolútne neprípustné a zamestnávateľom netolerovateľné.
Ďalejsadopúšťalavočiostatnýmzamestnancomškolyneakceptovateľnéhosprávaniaspočívajúcehovo
vyhrážkach, ponižovaní, zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie
medzi zamestnancami a podobne, dôsledkom čoho je mimoriadne nepriaznivé pracovné prostredie pre
zamestnancov, o ktorých priaznivé pracovné podmienky by sa naopak mala usilovať. Vzhľadom na toto

jej správanie, ktoré je v rozpore s Pracovným poriadkom a Zákonníkom práce, ju písomne upozorňuje na
porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila vyššie uvedeným konaním, čím naplnila skutkovú
podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa čl. 4 bod. 4 písm. e/ Pracovného poriadku,
„úmyselné konanie proti dobrým mravom v spojitosti s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou
násilia voči kolegom alebo deťom a žiakom“. Jej konaním došlo aj k porušeniu čl.3 bod 2 Pracovného

poriadku. Záverom ju dôrazne vyzýval na dodržiavanie jej pracovných povinností. Podanie zaslal na
vedomie týmto subjektom: mesto Trenčín Kancelária primátora, Útvar školstva.

40. Z vyjadrenia k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 08.08.2022 bolo zistené,
že žalobkyňa oznámila žalovanému, že žiada o zrušenie vyššie uvedeného upozornenia na

porušenie pracovnej disciplíny nakoľko sa nezakladá na pravdivých skutočnostiach a zároveň žiada o
ospravedlnenie za nepravdivé tvrdenia pred pracovným kolektívom.

41. Z odpovede žalovaného zo dňa 17.08.2022 k vyjadreniu žalobkyne k upozorneniu na porušenie
pracovnej disciplíny vyplynulo, že jej oznámil, že vo vyjadrení vyslovila len nesúhlas bez uvedenia

akýchkoľvek relevantných skutočností a jej nesúhlas s obsahom uvedeného nie je dôvodom na jeho
zrušenie. Opakovane zdôraznil, že jej pracovný pomer končí dňa 31.08.2022.

42. Podľa článku 19 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

43. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.44. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

45. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv
chránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými
právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie neoprávnene

smerujúce proti osobnej aj mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo
zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych následkov zásahu proti tomuto chránenému statku,
ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo aspoň ohroziť práva chránené ustanovením
§ 11 OZ (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/1653/2012, analogicky pozri rozsudok NS SR zo 7. mája 2002
sp. zn. 28Cdo/662/2002).

46. Právo na česť je integrálnou súčasťou dôstojnosti fyzickej osoby a z formálno-právneho hľadiska
je možné ho zahrnúť pod ochranu súkromného a rodinného života. Obdobne je tomu aj pri ochrane
ľudskej dôstojnosti. Vo svojej podstate česť a dôstojnosť človeka sú duchovnou hodnotou každého
človeka, pozostávajúcou z psychickej a duševnej integrity fyzickej osoby ako nezastupiteľnej hodnoty.

Česťaľudskúdôstojnosťniejemožnézužovaťibanaobčianskučesť.Právonačesťsatotižprejavujevo
viacerých sférach, a to súkromnej, spoločenskej, profesionálnej, a preto aj prípadný zásah do niektorej
z nich sa prejaví v súkromnej, spoločenskej alebo profesionálnej sfére a od toho bude závislý najmä
spôsob ochrany pred daným zásahom vo vzťahu k možným dôsledkom v danej sfére. Ochrana je
poskytovaná voči každému zásahu do cti alebo ľudskej dôstojnosti, ktorý je spôsobilý ohroziť česť (dobrú

povesť), vážnosť, meno alebo dôstojnosť fyzickej osoby, alebo aj narušiť súkromný život fyzickej osoby.
Poskytnutieochranyniejepritompodmienenétým,žeajskutočnedošloknegatívnymnásledkom.Stačí,
že zásah je spôsobilý takéto následky vyvolať.

47. Vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk, vychádzajúc z dokazovaním zisteného

skutkového stavu, posúdiac skutkové okolnosti jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, sa
odvolací súd plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalovaného obsiahnuté v tzv.
upozornení na porušenie pracovnej disciplíny v ktorých uvádza a obviňuje žalobkyňu, že sa „dopúšťala
snahy“ o ovplyvňovanie priebehu výberového konania, uprednostňovania jednej kandidátky a najmä
sa dopúšťala voči ostatným zamestnancom školy správania spočívajúceho vo vyhrážkach, ponižovaní,

zastrašovaní, sústavných útokoch a nadávkach, zavedení zákazu komunikácie a naplnila skutkovú
podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny úmyselné konanie proti dobrým mravom, v spojitosti
s fyzickými alebo verbálnymi útokmi alebo hrozbou násilia voči kolegom, alebo deťom a žiakom, vo
vzťahu k pravdivosti ktorých žalovaný v konaní dôkazné bremeno neuniesol napriek tomu, že ho
z hľadiska jeho rozloženia jednoznačne zaťažovalo, predstavujú zásah objektívne spôsobilý privodiť

u žalobkyne (ako aj u ktorejkoľvek inej fyzickej osoby, ktorá by sa v identickej pozícii a okolnostiach
ocitla) ujmu v občianskej a profesijnej cti a v jej dobrom mene, a to ako v odborných profesijných, tak i
bežných spoločenských kruhoch, zároveň sa stotožňujúc absolútne s tým, že išlo jednoznačne o zásah
neoprávnený do práv žalobkyne na jej občiansku, profesijnú česť a dobré meno, pretože objektívne tieto
tvrdenia boli spôsobilé ju v očiach kolegov, spoluzamestnancov (tiež u zriaďovateľa, na školskom úrade,

v kancelárii primátora teda u všetkých osôb do dispozície ktorých sa upozornenie dostalo) odborne aj
morálne znevážiť, čím boli splnené zákonné predpoklady pre poskytnutie ochrany žalobkyni a priznanie
jej satisfakcie v rozsahu, v akom o nej rozhodol v konečnom dôsledku tiež správne súd prvej inštancie
(morálnej - uloženie povinnosti žalovanému písomného ospravedlnenia s jeho doručením subjektom,
ktorým bolo adresované a doručené tiež tzv. „upozornenie“).

48. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je ťažisková vecná námietka žalovaného,
že konanie žalovanej nie je možné považovať za neoprávnený zásah, pretože postup žalovanej
ako zamestnávateľa spočívajúci v udelení jej upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa
Zákonníka práce predstavuje výkon práva majúci základ v právnom predpise, čo vylučuje jeho

neoprávnenosť, keďže pri daní upozornenia žalobkyni vykonával iba svoje právo vyplývajúce zo
Zákonníka práce, čo subsumuje aj prípad, ak by sa preukázalo, že skutočnosti uvedené v upozornení
nie sú pravdivé.49. S vyššie uvedenou námietkou, produkovanou už pred súdom prvej inštancie sa dostatočne
a správne, posúdiac ju v okolnostiach tejto veci ako nedôvodnú, vysporiadal už súd prvej inštancie
a to v bode 32/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktorý odvolací súd v podrobnosti poukazuje.

Vo všeobecnosti samozrejme možno súhlasiť s odvolateľom v tom, že o neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, pričom
jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva, avšak iba za predpokladu,
že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov, pričom je však
vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny

dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. V okolnostiach
tejto veci, by sa formálne síce mohlo javiť, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni postupoval zákonnom
dovoleným a predpokladaným spôsobom, písomne ju upozorniac na porušenie pracovnej disciplíny,
avšak v okolnostiach za ktorých k tomu došlo a so zreteľom na obsah dotknutého tzv. upozornenia,
nešlo o štandardný výkon tohto druhu práva ale išlo jednoznačne o exces, značne presahujúci
hranice takto formulovaného práva Zákonníkom práce (tiež z hľadiska zmyslu a účelu tohto práva),

ktorá forma bola žalovaným, ako to správne posúdil aj súd prvej inštancie zjavne zneužitá na úkor
žalobkyne v okolnostiach, kedy do jej skončenia pracovného pomeru v dôsledku výpovede, ktorú ona
sama uplatnila, zostával len krátky čas, kedy zmysel a účel tohto práva, ktorým má byť náprava
pracovnej disciplíny zamestnanca s upozornením na možnosť ukončiť s ním pracovný pomer postráda
elementárnu logiku a je tak zrejmé, že dotknutý list sledoval odlišný účel, ako bol formálne označený.

Preto neexistujú okolnosti v tomto prípade, pre ktoré by nepravdivé, žalobkyňu znevažujúce tvrdenia
žalovaného, ktoré sú súčasťou dotknutého listu, neboli spôsobilé opodstatnene k záveru, že predstavujú
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ako ani dôvod, pre ktorý by bolo možné
legitimizovať šírenie dotknutých nepravdivých tvrdení medzi niektoré útvary zriaďovateľa.

50. K odlišnému záveru nie je spôsobilý ani poukaz žalovaného na obsah uznesenia NS SR sp. zn.
8Cdo/154/2019 zo dňa 31.03.2020, keďže predmetom posudzovania najvyšším súdom boli odlišné
skutkové okolnosti, v ktorých išlo o štandardný výkon práva v rámci ktorého dotknutá osoba nesúhlasila
s dôvodmi, pre ktoré bola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, ktorý nevybočoval z medzí
primeranosti výkonu tohto práva upraveného Zákonníkom práce, o ktorý prípad v konkrétnostiach tejto

veci však nejde.

51. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa správnosti rozloženia dôkazného bremena v tejto veci, tieto sú
dostatočne zodpovedané súdom prvej inštancie v bode 27/ odôvodnenia jeho rozhodnutia odkazom
na rozhodnutia najvyššej súdnej autority (tiež 33/), na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje,

považujúc v ňom uvedené názory za správne. Pokiaľ žalovaný mal záujem zaznamenať úspech v spore,
zaťažovalo ho dôkazné bremeno preukázania pravdivosti tvrdení, ktoré boli označené žalobkyňou
za nepravdivé a ju znevažujúce, v ktorom smere sa však žalovaný žiadnym spôsobom procesne
neaktivizoval a preto legitímne nemohol očakávať iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie.

52. Na závere o tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré by
mu mohli privodiť úspech v spore, nič nemení ani jeho odvolávka na sťažnostný list zamestnancov,
ktorý ako uvádza bol podkladom pre upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s tým, že ak mal
súd pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených v upozornení, mal vykonať výsluch zamestnancov
podpísaných na sťažnostnom liste. Súd v sporovom konaní nie je ovládaný vyšetrovacím princípom

a nemôže tak suplovať ani nedostatok procesnej aktivity tej-ktorej sporovej strany vo vzťahu k plneniu si
dôkazného bremena, ktoré ju zaťažuje, výsledok ktorého by jej mohol privodiť úspech. Pokiaľ mal za to,
že zamestnanci, ktorí sťažnostný list podpísali, ako svedkovia sú spôsobilí svojimi výpoveďami potvrdiť
pravdivosť skutočností, ktoré on bez seriózneho prešetrenia ich pravdivosti nekriticky a nezodpovedne
prevzal (opak nepreukázal) a ďalej tieto šíril prostredníctvom dotknutého listu, nič mu nebránilo

vykonanie ich výsluchu navrhnúť, čo však z dôvodov, ktoré sú zrejmé len jemu neurobil. Predmetom
posudzovania tu boli tvrdenia produkované žalovaným, ktorého zodpovednosti za zásah, ktorý bol nimi
do osobnostných práv žalobkyne spôsobený, sa nemožno zbaviť poukazom na sťažnostný list za
stavu, že zároveň nepreukáže žalovaný ich pravdivosť, ktorú nemožno odvodzovať za jej súčasného
spochybnenia žalobkyňou len odkazom na tento sťažnostný list.

53. V konečnom dôsledku sa odvolací súd venoval námietke žalovaného o nevykonaní navrhovaných
dôkazov, čím uplatnil tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.54. Vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu je jednoznačne doménou súdu, tento
v tomto smere pochybí len vtedy, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť
ďalšie relevantné skutkové zistenia, pretože tak sťaží dôkaznú pozíciu dotknutej strany (tej, ktorý dôkaz

navrhla)amôžespôsobiťvovzťahuknejvydanienepriaznivéhorozhodnutiapreneuneseniedôkazného
bremena,keďžesataktomôževzdialiťodželanejamožnejmieryzisteniaskutkovéhostavu,ktorýpostup
je spôsobilý k záveru o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.

55. O takýto prípad však v okolnostiach tejto veci nejde, keďže odvolateľ neprodukoval pred súdom

prvej inštancie žiaden návrh na vykonanie dôkazu, ktorý by súd prvej inštancie na jeho návrh nevykonal,
v dôsledku ktorého postupu by bolo možné uvažovať o sťažení jeho dôkaznej pozície. Pokiaľ ide
o návrhy na dokazovanie produkované žalobkyňou a ich nevykonanie, žalobkyňa ako možná dotknutá
strana nespokojnosť s týmto postupom nevyjadruje, ani netvrdí ako dôsledok sťaženie svojej dôkaznej
pozície, ktorú súd prvej inštancie správne z hľadiska rozloženia dôkazného bremena o uplatnenom
nároku posúdil v kolízii s jej návrhmi a tým, čo mali podľa jej názoru tieto dôkazy do konania

priniesť, keď konštatoval, že nie je na žalobkyni, aby viedla dokazovanie na preukázanie nepravdivosti
tvrdení žalovaného obsiahnutých v dotknutom liste, ale na naopak na žalovanom, aby preukazoval
ich pravdivosť, pokiaľ chcel v konaní zaznamenať procesný úspech, tento však netvrdil, že svedkovia
navrhnutí žalobkyňou majú zlepšiť jeho dôkaznú situáciu tak, že ich prínosom má byť preukázanie
pravdivosti tvrdení uvedených v upozornení a on sám ich výsluch ani za týmto, či iným účelom vykonať

nenavrhoval, preto je iracionálne namietať ich nevypočutie.

56. Odvolanie žalovaného tak sumárne nebolo spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

57. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé k zmene, či k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal
a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

58. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobkyni vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému ako odvolateľovi.

59. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

60. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ( § 427 ods. 1CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§428 CSP).