Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123205265
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123205265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.

Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, D. X, Česká republika, 2. B. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D. X, Česká republika,
3. E. F., nar.: XX.XX.XXXX, bytom F. G. H. I. XXX, XXX XX F. G. H. a 4. F. F., nar.: XX.XX.XXXX, bytom F.
G. H. I. XXX, XXX XX F. G. H., všetci žalobcovia zastúpení: Petruška & partners, s. r. o., IČO: 47 254 882,
so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, proti žalovaným: 1. D. J., nar.: XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X,
XXX XX G. L. G. A., zastúpený: Mgr. Viliam Parák, advokát so sídlom Komenského 2700/7, 915 01 Nové
Mesto nad Váhom, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, 816

23 Bratislava, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava,
o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov a žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k.: 61C/55/2023 – 224 zo dňa 21. novembra 2024 v spojení s opravným uznesením č. k.
61C/55/2023 – 275 zo dňa 13. januára 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a výroku V. v časti
týkajúcej sa žalobcov 1, 3 a 4 p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a výroku V. v časti týkajúcej sa
žalobcu 2 r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

III. Žalobcovia 1, 3, 4 ani žalovaný 2 n e m a j ún á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovaným povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1 sumu 30 000 eur, žalobcovi 2 sumu 10 000 eur a žalobcom 3 a 4
každému sumu 15 000 eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. vo zvyšku

žalobu žalobcov 1 až 4 zamietol. Výrokom VI. priznal žalobcom voči žalovaným nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Uznesením č. k.61C/55/2023 – 275 zo dňa 13. januára 2025 postupom
podľa § 224 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) opravil nesprávne
vedené číslo konania (číslo listu) v záhlaví napadnutého rozsudku, keď správne má byť uvedené č. k.
61C/55/2023-224.

1.1 Napadnutý rozsudok právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2, § 150 ods. 1, §

151 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 204, § 206, § 209 ods. 1 a 2, Čl. 2 ods. 2, § 251 ods. 1, § 255 ods.
1 a 2, § 262 ods. 1 a 2, C. s. p., § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“), čl. 8 Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 2
zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.1.2 Súd prvej inštancie vecne dôvodil tým, že žalobcovia (1. manžel, 2. syn, 3. otec a 4. matka
nebohej) sa voči žalovaným domáhali zaplatenia sumy spolu 180 000 eur ako náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch spolu s náhradou trov konania. Svoj nárok odvodili z dopravnej nehody zo dňa 05.
augusta 2020 v okrese Piešťany, v príčinnej súvislosti s ktorou na mieste autonehody zahynula F. F.,
manželka žalobcu 1, matka žalobcu 2 a jediná dcéra žalobcov 3 a 4. Dopravnú nehodu zavinil žalovaný
1, ktorý bol právoplatne uznaný vinným z prečinu usmrtenia (rozsudky Okresného súdu Piešťany
8T/28/2021 a Krajského súdu v Trnave 3To/28/2022). Žalovaný 2 je v spore poisťovňa, u ktorej mal

žalovaný 1 uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Žalobcovia uvádzali, že nehoda zásadne zmenila
ich životy a spôsobila im rozsiahlu citovú ujmu a narušenie rodinnej integrity. Zdôraznili harmonický
rodinný život s nebohou a jej významnú rolu v živote rodiny, najmä pri výchove syna (žalobca 2).
Žalobca1(manžel)utrpelposttraumatickústresovúporuchuspríznakmiľahkejdepresie,ktorápretrváva
takmer tri roky po nehode, zostal sám na výchovu syna. Žalobca 2 (syn) utrpel dlhodobé trúchlenie a
traumu, prejavujúcu sa strachom a úzkosťami, pričom psychický stav stabilizovali len vďaka pomoci

starých rodičov (žalobcovia 3 a 4). Rodičia nebohej prišli o svoje jediné dieťa, v čase dôchodku sa
museli presťahovať do D., aby pomáhali s vnukom, čím prišli o možnosť užívať si zaslúžený dôchodok,.
Žalobcovia poukázali na nekritický postoj a útek žalovaného 1 z miesta nehody ako na priťažujúcu
okolnosť. Podľa žalovaného 1 (vodič) je požadovaná suma neprimeraná a likvidačná. Uviedol, že išlo
o neúmyselné konanie, tragédiu oľutoval a pozostalým sa ospravedlnil. Zároveň poukázal na to, že

nebohá nebola pripútaná bezpečnostným pásom, čo podľa rozsudku Krajského súdu nevylúčilo, že to
prispelo k fatálnym zraneniam. Uviedol tiež, že pri samotnej smrteľnej zrážke nebol na mieste a nemal o
nej vedomosť. Podľa žalovaného 2 je uplatnený nárok nepreukázaný, poukázal na strohé odôvodnenie
vzťahov u rodičov nebohej a na znalecké posudky, ktoré hovoria o ľahkej forme depresie u manžela.
Poukázal na judikatúru, kde sa náhrady pohybovali v rozmedzí 3 000 až 12 000 eur, a na metodiku

odškodňovania obetí trestných činov (zákon č. 274/2017 Z. z.), podľa ktorej by nárok mal byť len vo
výške 14 000 eur.

1.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sú porušenie právnej povinnosti/protiprávny úkon, existencia ujmy (poškodenie duševného

zdravia žalobcov) a príčinná súvislosť, pričom zavinenie škodcu sa v tomto prípade neskúma. Na prvom
pojednávaní (dňa 08.07.2024) obaja žalovaní výslovne uznali nárok žalobcov na nemajetkovú ujmu
v peniazoch, čím sa vznik tohto nároku stal nesporným. Nesporná bola aj pasívna vecná legitimácia
žalovaných, spornou zostala medzi stranami sporu výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

1.4 Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd skúmal: vzájomný citový vzťah primárnej obete s
každým žalobcom samostatne; spôsobenú nemajetkovú ujmu na strane každého žalobcu samostatne;
majetkové pomery žalovaného 1 na účely reálneho uhradenia; všetky okolnosti dopravnej nehody a
správanie žalovaného 1 po nehode; primeranosť výslednej sumy s pomocou rozhodovacej činnosti
súdov v podobných prípadoch; zistený skutkový stav u žalobcov.

1.5 Súd vykonal dokazovanie výsluchmi žalobcov, svedkov a znaleckými posudkami a zistil, že
manželstvo žalobcu 1 s nebohou trvalo 20 rokov, vzťah bol veľmi blízky a chcel so ženou žiť do konca
života, nie je otvorený novému vzťahu. Po nehode nebol schopný 4 mesiace pracovať a teraz už
prácu nemôže vykonávať na dobu neurčitú. Musel prevziať úlohy pri starostlivosti o syna, ktoré predtým

zabezpečovala manželka, ktorú nemôže nahradiť. Znalecký posudok potvrdil posttraumatickú stresovú
poruchu, prejavujúcu sa plačom, sociálnou utiahnutosťou a nadmerným nazeraním na syna, čo sa
prejavilo aj v plači počas výpovede. Žalobca 2 (syn, 12 rokov) má narodeniny v rovnaký deň ako nebohá
matka, nevie byť šťastný, stále ho trápi strach a úzkosť, bojí sa byť sám, neustále volá otcovi. Pri dlhšej
samote zvracia a bolí ho brucho, pri rozhovore o matke plače. Otec uviedol, že syn potrebuje stabilitu

a zabezpečenie pre štúdium. Znalecký posudok nezistil u žalobcu 2 špecifickú psychickú poruchu ani
obmedzenie, ale potvrdil intenzívny smútok a trápenie po strate matky, pričom rodina mu poskytuje pocit
bezpečia a kontinuitu. Žalobcovia 3 a 4, rodičia nebohej, sa nevedia vyrovnať so smrťou svojej jedinej
dcéry. Žalobkyňa 4 (matka) utrpela šok, dala výpoveď z práce a spolu so žalobcom 3 (otec) sa presunuli
do D., kde výrazne pomáhajú so starostlivosťou a výchovou vnuka (žalobca 2). Prebrali úlohu matky

pri učení, úlohách a zabezpečovaní domácnosti. Ich život sa radikálne zmenil, namiesto užívania si
dôchodku nahrádzajú vnukovi mamu. Ich psychická ujma spočíva v strate spoločných plánov a vízií.
Svedkovia potvrdili radikálnu zmenu ich života a trpenie. Žalovaný 1 vyjadril ľútosť nad situáciou. Napriek
svojmu odsúdeniu, nevidí sa byť zodpovedný za dopravnú nehodu a uviedol, že žije od výplaty k výplates hypotékou, pričom nevedel, komu po odsúdení poslať listy. Z trestného rozsudku Krajského súdu v
Trnave vyplýva, že žalovaný 1 dopravnú nehodu spôsobil náhlym prekážaním pri predbiehaní. Napriek
zisteniu, že nebohá nebola pripútaná, odvolací súd uviedol, že nie je možné určiť, či by k fatálnym

zraneniam došlo aj v prípade pripútania, a že nepripútanie nebolo hlavnou príčinou smrti, nakoľko náraz
smeroval do pravých predných dverí, čo viedlo k plošnému násiliu.

1.6 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že ujma, ktorá žalobcom
vznikla v dôsledku smrti manželky/matky/dcéry pri dopravnej nehode protiprávnym konaním žalovaného

1, je objektívne závažná a spĺňa podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi 1 bola priznaná suma 30 000 eur. Dôvodmi priznania
sú preukázané stavy úzkosti a citovej nestability prostredníctvom znaleckého posudku a emocionálny
prejav (plač) pri výpovedi; stratil manželku, ktorá mu bola oporou, a nie je otvorený novým známostiam.
Dôvodom zníženia (o 10 000 eur) bolo, že súd nepovažoval za právne relevantné informácie o tom, že
musí chodiť po syna, učiť sa s ním, variť, prať, ani to, že sa musel naučiť domáce práce. Za relevantné

naopak považoval to, že sa aktuálne nelieči, neužíva lieky, nenavštevuje psychológa/psychiatra a má
vysokú adaptabilitu potvrdenú znalcom. Nárok bol znížený aj o sumu 10 000 eur z dôvodu prihliadnutia
na okolnosti tragickej udalosti (nepripútanie bezpečnostným pásom). Žalobcovi 2 bola priznaná suma
10 000 eur. Dôvodmi priznania je, že udalosť zanechala psychickú stopu, ide o nenávratnú stratu
najbližšieho rodiča a preukázaný bol výborný vzťah s matkou (čítanie rozprávok, učenie, spoločný

voľný čas). Znalecký posudok potvrdil intenzívny smútok zo straty matky. Dôvodom zníženia bolo to, že
súd mal nárok v požadovanej výške za nepreukázaný, pretože žalobca 1 ako jeho zákonný zástupca
odmietol navrhnúť jeho výsluch (hoci súd má podmienky pre šetrný výsluch maloletých), čím neboli
preukázané tvrdenia zo žaloby. Kľúčový bol záver znaleckého posudku, že žalobca 2 netrpí žiadnou
špecifickou psychickou poruchou (podľa MKCH), poruchami emócií ani správania a psychologicky sa

vyvíja primerane. Za právne irelevantné súd považoval aj svedectvo o tom, že sa bojí byť sám a
zvracia, keď nevie, kde je otec, keďže to nebolo potvrdené medicínskym dôkazom a ide o bežný stav
aj u detí, ktoré nestratili rodičov. Takisto je bezpredmetný zámer zabezpečiť mu zo sumy vzdelanie,
pretože účelom náhrady je kompenzácia nemajetkovej ujmy. Žalobca 2 neuniesol dôkazné bremeno
preukázania vyššej ujmy. Nárok bol znížený aj o sumu 10 000 eur z dôvodu prihliadnutia na okolnosti

tragickej udalosti. Žalobcovom 3 a 4 bola priznaná suma po 15 000 eur pre každého z dôvodu, že
pociťujú veľký smútok, žalobkyňa 4 skončila v práci, aby pomáhala s výchovou maloletého vnuka,
čo má veľmi pozitívny vplyv na jeho duševný vývin (potvrdené svedeckými výpoveďami a znalcom);
súd mal za preukázané, že vnútorne trpia a nevedia sa so stratou zmieriť. Dôvodmi zníženia bolo, že
za nepreukázané súd považoval to, že by ujma spočívala v neuskutočnení plánovaných výletov alebo

že zdravotný stav žalobkyne 4 (nízka váha) je v príčinnej súvislosti s udalosťou. Súd konštatoval, že
intenzita vzťahu nebola vysoká, pretože sa navštevovali len približne raz za dva mesiace, čo nedeklaruje
tak silný vzťah ako pri týždennej/víkendovej periodicite. Nárok bol znížený aj o sumu 10 000 eur z
dôvodu prihliadnutia na okolnosti tragickej udalosti. Súd pre všetkých žalobcov znížil priznanú sumu
o 10 000 eur z dôvodu nepripútania nebohej bezpečnostným pásom v čase nehody. Hoci trestný súd

nevylúčil, že nepripútanie nebolo hlavnou príčinou smrti, súd v rovine občianskeho práva považoval túto
skutočnosť za porušenie generálneho prevenčného pravidla (§ 415 Občiansky zákonník), ktoré ukladá
povinnosť si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Toto nebolo hlavnou príčinou smrti, ale
nebolo ani vylúčené, že by k fatálnym zraneniam neprišlo, ak by bola pripútaná. Súd prvej inštancie ďalej
konštatoval, že neboli preukázané skutočnosti, že celková priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume

70 000 eur, by bola pre žalovaného 1 likvidačnou. Žalovaný 1 je v produktívnom veku, je zamestnaný na
trvalý pracovný pomer. Zároveň súd analyzoval vlastnú rozhodovaciu činnosť a judikatúru najvyššieho a
krajských súdov v skutkovo podobných prípadoch (smrť pri dopravnej nehode), pričom zistil, že priznané
nároky sa pohybujú v porovnateľných hraniciach, priznané sumy zodpovedajú atribútom primeranosti s
ohľadom na individuálnu povahu prípadu.

1.7 V časti trov konania súd prvej inštancie zdôraznil, že pri sporoch, kde výška plnenia, ako napríklad
náhrada nemajetkovej ujmy, závisí od úvahy súdu, sa žalobca, ktorému bola priznaná aspoň časť
uplatneného peňažného nároku, nepovažuje za procesne neúspešného Na základe tejto zásady a v
súlade s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. súd priznal žalobcom 100 % náhradu trov konania. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Proti prvoinštančnému rozsudku podali odvolanie žalovaný 2 aj žalobcovia.3. Žalovaný 2 podal odvolanie proti výrokom I., II., III., IV. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1

písm. d) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).

3.1 Závery a odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu označil za nepresvedčivé, nezákonné a

právne neudržateľné, s tým, že súd sa nedokázal vyrovnať so všetkými námietkami žalovaného 2.
Namietal najmä výšku priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane
vysokú, vymykajúcu sa zaužívanej súdnej praxi na Slovensku. Súd neuviedol logické a zrozumiteľné
zdôvodnenie takejto výšky náhrady. Poukázal na to, že súd nemôže sám zostavovať tvrdenia o dopade
smrti na sféru žalobcov a že v rozsudku len popísal subjektívne tvrdenia žalobcov bez toho, aby bolo
zrejmé, ako sa k výslednej sume dospelo a ako ju ovplyvnili jednotlivé úvahy súdu. Rozhodnutie je

podľa žalovaného 2 arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňa zákonné požiadavky na riadne
odôvodnenie podľa § 220 ods. 2 C. s. p., čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý
proces. Zdôraznil, že súd pri určovaní výšky náhrady nedôsledne zohľadnil alebo zohľadnil len čiastočne
judikatórne vymedzené kritériá, ktoré sú kľúčové pre primeranosť a proporcionalitu náhrady. Tieto kritériá
(odvodené z nálezu ÚS ČR, sp. zn. I ÚS 2844/14) zahŕňajú na strane poškodeného: intenzitu vzťahu

so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku hmotnej závislosti a poskytnutie inej satisfakcie;
na strane zodpovednej osoby: postoj žalovaného (ľútosť, ospravedlnenie), vplyv udalosti do jeho
duševnej sféry, jeho majetkové pomery a miera zavinenia/spoluzavinenia. Žalovaný 2 namietol, že súd
nesprávne nebral do úvahy majetkové pomery pôvodcu zásahu (žalovaného 1), ale skôr žalovaného 2
ako ekonomicky silný subjekt, a nedostatočne zohľadnil satisfakciu vo forme ospravedlnenia a ľútosti

žalovaného 1, ktorý prejavil ľútosť na pojednávaní a chcel zaslať ospravedlňujúce listy. Účelom peňažnej
náhrady nie je potrestať škodcu ani vyčísliť cenu života, ale zmierniť duševné útrapy a nemôže slúžiť
ako bezdôvodné obohatenie pre pozostalých, ani byť likvidačná pre škodcu. Priznaná suma sa podľa
žalovaného 2 pohybuje v neprimerane vysokom rozpätí, súd nereflektoval na predložené rozhodnutia
iných súdov (napr. Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 17Co/352/2017 – priznanie otcovi/matke 8 240

eur, bratovi 4 120 eur), a svoj odklon od tejto praxe nijak nezdôvodnil, čím porušil princíp proporcionality.

3.2 Odvolacím návrhom žalovaný 2 žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
voči žalovanému 2 zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok
v napadnutých výrokoch zruší a vráti vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žalovaný

2 žiadal aj náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázali na skutočnosť, že žalovaný 2 uznal nárok na
nemajetkovú ujmu v peniazoch, čím sa prejednávaná vec v tomto smere stala nespornou (v kontexte
ustanovenia § 151 ods. 1 C. s. p.), a preto sa z uvedeného dôvodu žalovaný nemôže v odvolacom

konaní už dovolávať zamietnutia žaloby. Majú zato, že aj s poukazom na ustanovenie § 379 C. s. p.
a § 380 ods. 1 C. s. p. súd procesne nemôže o odvolaní žalovaného rozhodovať, pretože sa domáha
niečoho, čo je procesne v tomto štádiu konania už neprípustné. Navrhli odvolanie žalovaného zamietnuť
ako nedôvodné a žalobcom priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4.1 Odvolanie žalovaného 2 považujú žalobcovia za nedôvodné a formálne, podané s cieľom predlžovať
súdny proces a oddialiť vyplatenie nároku. Namietajú, že žalovaný podal odvolanie v celom rozsahu
a žiada zamietnuť žalobu, hoci už na prvom pojednávaní výslovne uznal nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (podľa zápisnice a rozsudku). Vzhľadom na to, že žalovaný 2 nárok na
peňažnú náhradu uznal, považujú žalobcovia jeho aktuálnu argumentáciu, že „náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch je na mieste, pokiaľ nepostačuje ospravedlnenie“, za právne irelevantnú. Podľa § 151
ods. 1 C. s. p. súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení, ktoré si osvojí,
a preto by sa odvolací súd námietkami smerujúcimi k zamietnutiu žaloby nemal zaoberať. Žalobcovia
kritizujú odvolanie za všeobecnú argumentáciu, keď žalovaný uvádza, že súd sa nevyrovnal so všetkými
námietkami a že priznaná suma vybočuje zo zaužívanej praxe. Žalovaný 2 tieto námietky ani obdobné

rozhodnutianekonkretizuje,čímznemožňuježalobcomrelevantnúobranu.Naopak,žalobcoviapredložili
vlastnú judikatúru podporujúcu priznané sumy. Žalobcovia vyvracajú súdne rozhodnutia predložené
žalovaným ako dôkaz o nižšej judikatúre, lebo ich nepovažujú za obdobné prípady. V rozhodnutí
Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.17Co/352/2017 išlo o prípad s výraznou mierou spoluzavineniaobete, ktorej smrť bola v príčinnej súvislosti s nepoužitím bezpečnostného pásu. Na rozdiel od
prejednávaného prípadu, kde prípadné nepripútanie nebohej F. nebolo príčinou jej smrti (potvrdené
znaleckými posudkami a trestným konaním), a teda miera spoluzavinenia nebohej nie je žiadna.

V rozhodnutí Krajského súdu Žilina sp. zn 6Co/207/2018 išlo o prípad, kde si nároky uplatňovali dospelí
súrodenci, ktorí nežili s nebohým v jednej domácnosti a neboli na ňom materiálne/inak odkázaní.
V rozhodnutí Krajského súdu Žilina sp.zn.10Co/58/2019) bola náhrada znižovaná, lebo sa jej domáhali
dospelé samostatne žijúce dcéry, ktoré nežili s matkou v aktívne fungujúcej domácnosti a neboli na ňu
odkázané na starostlivosť alebo výživou, čo bol výrazný faktor. Žalobcovia navyše poukazujú, že staré

rozhodnutia (roky 2017–2019) nie je možné bez ďalšieho brať do úvahy z hľadiska ekonomickej situácie.
Žalobcovia považujú námietku žalovaného 2 o tom, že sa mali posudzovať majetkové pomery pôvodcu
zásahu (žalovaného 1), za bezdôvodnú a irelevantnú, pretože žalovaný 1 sám nepodal odvolanie a
žalovaný2akopoisťovňakryjepoistnéplneniezpovinnéhozmluvnéhopoisteniadovýšky1500000eur.
Pokiaľ ide o ospravedlnenie a ľútosť žalovaného 1, žalobcovia tvrdia, že nebolo úprimné ani spontánne,
ale len formálne a vynútené (žalovaný 1 sa ospravedlnil písomne až po príkaze odvolacieho súdu v

trestnom konaní). Žalovaný 1 neustále necíti vinu za spôsobenie autonehody (uviedol, že má iný názor
na odsúdenie a necíti sa zodpovedný), pričom jeho výrok „je mi ľúto tejto situácie“ je len všeobecným
prejavom súcitu. Žalovaný 1 nikdy neposkytol súčinnosť ani neprejavil záujem o žalobcov, hoci mal
právneho zástupcu a mohol získať kontaktné údaje z trestného spisu. Tým je zrejmé, že sa za svoje
konanie nikdy úprimne neospravedlnil.

5. Žalovaný 1 vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2 a žalobcov uviedol, že nepodal
odvolanie voči rozsudku, čo odzrkadľuje jeho postoj v konaní a opätovné ospravedlnenie sa a prejav
ľútosti voči žalobcom. Počas konania prezentoval, že nároky žalobcov sú neprimerané s poukazom na
ustálenújudikatúrusúdovvobdobnýchveciach,pričomžalobcoviapodľanehonepreukázalimimoriadne

okolnosti na odôvodnenie takto vysokých súm. Žalovaný 1 opätovne odmieta tvrdenia žalobcov o
arogancii, úteku z miesta nehody a neprejavení ľútosti, pričom zdôraznil, že súd prvej inštancie tieto
tvrdenia neakceptoval a pri rozhodovaní zohľadnil jeho celkový postoj, prejavy ľútosti a sústrasti. Trvá
na tom, že nemal vedomosť o vzniku dopravnej nehody v čase jej vzniku a pokračoval v jazde bez
najmenšej vedomosti, pričom o udalosti sa dozvedel až neskôr z médií a od polície. Preto nezostal na

mieste len a výlučne z dôvodu, že o nehode nevedel, a inak by konal inak. Súčasne uvádza, že v rámci
trestného konania odmietal vinu, lebo bol vnútorne presvedčený, že ju nespôsobil. Z právneho pohľadu
išlooneúmyselnékonanievodičaatragédiu,kuktorejdošlokombináciounešťastnýchnáhod.Akékoľvek
sumy priznané súdom sú pre neho neprimerané a likvidačné, pretože nedisponuje sumami rádovo v
desiatkach tisíc eur na jednorazovú úhradu. Z právneho hľadiska sa prikláňa k odvolaniu žalovaného

2, ktoré považuje za dôvodnejšie a právne akceptovateľnejšie, pretože sa opiera o judikatúru a dôkazy
z konania. Hoci súd znížil nároky žalobcov oproti žalobnému návrhu, žalovaný 1 súhlasí s námietkou
žalovaného 2, že odôvodnenie rozsudku nie je dostačujúce. Opätovne zdôraznil, že nemajetková
ujma má satisfakčnú funkciu a nemá byť likvidačná ani mať charakter bezdôvodného obohatenia.
Odvolanie žalobcov považuje žalovaný 1 za nedôvodné v celom rozsahu. Žalobcovia podľa neho

požadujú neprimerane vysoké sumy a neuviedli žiadne výnimočné alebo mimoriadne okolnosti (okrem
všeobecnýchtvrdení),ktorébyoprávňovalisúdkpriznaniusúmnadrámecustálenejjudikatúry.Samotné
znalecké posudky predložené žalobcami nie sú takýmito mimoriadnymi okolnosťami. Požadované
sumy vysoko prekračujú hranice dané judikatúrou bez bližšieho preukázania oprávnenosti. Žalovaný 1
žiada súd, aby priznal žalobcom sumy podľa zákonných kritérií a v sumách prezentovaných ustálenou

judikatúrou. Čo sa týka trov konania, súd prvej inštancie podľa neho nerozhodol správne, pretože v
obdobných veciach súdy náhradu trov konania nepriznávajú žiadnemu z účastníkov (s odôvodnením, že
výsledok závisel od úvahy súdu). Žalovaný 1 na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby na základe
odvolania žalobcov a žalovaného 2 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný 2 v odvolacej replike zotrval na všetkých svojich predchádzajúcich tvrdeniach v podanom
odvolaní a stotožnil sa s obsahom vyjadrenia žalovaného 1. Zopakoval, že sumy náhrady nemajetkovej
ujmy priznané prvoinštančným súdom sú neprimerané vzhľadom na zaužívanú súdnu prax na
Slovensku. V odôvodnení rozsudku absentuje úvaha súdu o tom, ktoré kritériá na strane žalobcov a na

stranežalovaného1považovalzarozhodujúcepriurčenívýškynáhrady.Priurčovanívýškynemajetkovej
ujmy by mal súd vychádzať z taxatívnych kritérií stanovených v § 13 Občianskeho zákonníka: závažnosť
vzniknutej ujmy (intenzita a trvanie); okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, vrátane úvahy o forme
zavinenia (napr. ľahká nedbanlivosť vs. úmysel). Súd mal stanoviť východiskové hodnoty pre každéhožalobcu a tie následne zvážiť podľa individuálnych okolností prípadu a kritérií na strane žalovaného 1
(napr. neúmyselné konanie, prejav ľútosti a vcítenia sa do situácie žalobcov, okamžitá súčinnosť s OČTK
a tvrdenie, že z miesta nehody neušiel, lebo o nej nevedel). Keďže napadnutý rozsudok túto logickú

úvahu neobsahuje, považuje ho žalovaný 2 za nepreskúmateľný. Nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že v
danom prípade nie je prítomný žiadny prvok pre zníženie priznaného plnenia. Súd priznal neprimerane
vysoké sumy finančnej satisfakcie žalobcom 3 a 4, ktorí v čase nehody nežili s nebohou v spoločnej
domácnosti a nežili s ňou v nej ani v rozmedzí posledných 20 rokov, boli v produktívnom veku s
vlastným zázemím a neboli na nebohej finančne ani existenčne závislí, nebohá mala v čase smrti vlastné

rodinné zázemie v inej krajine. Neprimeranosť potvrdzuje súdna prax krajských súdov, kde v obdobných
prípadoch (zásah do citových väzieb rodič – plnoleté dieťa bez spoločnej domácnosti) boli priznané
výrazne nižšie sumy (napr. 5 000 eur, 7 500 eur alebo 8 240 eur pre rodičov/deti, ktorých spolunažívanie
bolo obmedzené alebo dlhodobo neboli v spoločnej domácnosti). Žalovaný 2 považuje za rozpornú so
súdnou praxou aj sumu priznanú žalobcovi 1 (manželovi). Nie je zrejmé, akou úvahou sa súd riadil, keď
priznal žalobcovi 1 sumu 30 000 eur z pôvodne žalovanej sumy 60 000 eur, hoci sám súd poukazuje

na prax priznávať 1/4 až 1/3 žalovanej sumy. Argument, že žalobca 1 bol s nebohou 20 rokov a trpí
psychickými problémami, sám o sebe nepredstavuje skutočnosť podmieňujúcu zvýšenie náhrady nad
rámec judikatúry. Poukazuje na rozhodnutia iných krajských súdov, kde pozostalým manželom boli v
obdobných prípadoch priznané sumy vo výške 15 000 eur alebo 20 000 eur, a to aj v prípadoch, kde
boli zistené závažné psychické poruchy presahujúce normálnu smútkovú reakciu.

7. Žalobcovia v odvolacej duplike zotrvali na všetkých svojich dovtedajších tvrdeniach a považujú
vyjadrenie žalovaného 2 za nedostatočné a nereagujúce na ich podstatnú argumentáciu. Opätovne
zdôraznili, že tvrdenia žalovaného 1 o ľútosti a postoji k nehode sú súčasťou jeho neustálej procesnej
obrany a sú zavádzajúce. Žalovaný 1 sa nikdy neospravedlnil dobrovoľne. Urobil tak až po viac ako

dvoch rokoch od nehody (15.08.2020 do 18.10.2022) a to len pod ťarchou súdneho príkazu Krajského
súdu Trnava v trestnom konaní, ktorý mu uložil povinnosť písomne sa ospravedlniť. Nesplnenie by
mohlo ovplyvniť jeho podmienečný odklad výkonu trestu. Napriek odsúdeniu dvoma trestnými súdmi,
žalovaný 1 si vinu nepriznáva a spochybňuje ju („Necítim sa byť zodpovedný, aj keď som bol odsúdený“).
Uviedol, že mu je „ľúto tejto situácie“, nie ľúto svojho konania a jeho následkov. Ľútosť nad situáciou je

podľa žalobcov len prejavom priemernej empatie. Tvrdenie, že nevedel, ako kontaktovať pozostalých, je
cynickou výhovorkou. Údaje boli v trestnom spise a bol zastúpený advokátom, ktorý mu mohol poskytnúť
súčinnosť. Tvrdenie žalovaného 2, že skutok nebol spáchaný úmyselne, je právne irelevantné, pretože
nikto nikdy nesporoval nedbanlivostný charakter trestného činu. Žalobcovia spochybňujú tvrdenie
žalovaného 1, že sa vie „vcítiť do kože žalobcu 2“, pretože ho nikdy nekontaktoval, nezaujímal sa o neho

a ani o jeho zranenia spôsobené nehodou. K tvrdeniu žalovaného 1, že „o nehode nevedel“, poukazujú
na znalecký posudok č. 5/2021, z ktorého vyplýva, že keby sa žalovaný 1 po riskantnom predbiehacom
manévri pozrel do spätného zrkadla, musel by situáciu vidieť. Z toho vyplýva, že autonehodu buď
odignoroval, alebo sa do spätného zrkadla ani nepozrel. Tým, že žalovaný 1 nebol ochotný prijať závery
znaleckého posudku a nepredložil žiadny kontra-znalecký posudok, spochybňuje objektívny dôkaz.

Žalobcovia tiež spochybňujú „súčinnosť poskytnutú OČTK“, ktorú žalovaný 1 uvádza, pretože svoju vinu
namietal počas celého konania a neposkytoval žiadnu zvýšenú súčinnosť. Žalobcovia zotrvali na svojom
tvrdení, že napriek tomu, že nebohá nežila so žalobcami 3 a 4 v spoločnej domácnosti, išlo o ich jedinú
dcéru a dopad situácie na ich život bol dostatočne preukázaný ich výpoveďami. Rozhodnutia, na ktoré
poukázal žalovaný 2 ako dôkaz o nižšej súdnej praxi, žalobcovia označili za právne neporovnateľné,

staré (väčšinou z roku 2018) a neberúce do úvahy zmenu ekonomickej situácie/infláciu. Rozsudok
KS Banská Bystrica (17Co/352/2017): Prípad bol krátený o 50 % z dôvodu spoluzavinenia nebohej
(nebola pripútaná bezpečnostným pásom a jej smrť bola v príčinnej súvislosti s týmto faktom). To
nie je obdobný prípad, pretože v tejto veci nebolo preukázané spoluzavinenie nebohej. Rozsudok KS
Žilina (6Co/184/2019) tiež nie je obdobný prípad, lebo otec žalobcov (otec usmrtenej osoby) bol vodič

motocykla, ktorý prekročil rýchlosť, čím znemožnil zabrániť nehode, a navyše bol pod vplyvom alkoholu
(0,6g/Kg, čo je cca 1,2 promile – trestný čin). Rozsudok KS Žilina (10Co/58/2019): táto suma je rovnaká
ako suma priznaná žalobcom 3 a 4 v prvom stupni (a bola priznaná v roku 2019). Rozsudok KS Žilina
(7Co/61/2018): Žalovaný 2 uviedol mylne, že išlo o nárok maloletých detí. V skutočnosti boli sumy (7 000
eur) priznané dospelým deťom. Žalobcovia uzatvárajú, že žalovaný 2 sa len snaží nájsť rozhodnutia,

ktoré„pasujúdojehoargumentácie“bezohľadunakontextaindividuálneokolnosti.Opätovnepoukazujú
na to, že žalovaný 2 uznal nárok na peňažnú nemajetkovú ujmu, čím sa vec stala nespornou. Preto sa
nemôže v odvolacom konaní dovolávať zamietnutia žaloby, a súd by sa jeho odvolaním z tohto dôvodu
procesne nemal zaoberať.8. Žalovaný 1 sa v odvolacej duplike v plnom rozsahu pridržiaval svojich dovtedajších vyjadrení a
argumentácie, rovnako ako aj argumentácie žalovaného 2, pričom odmietol tvrdenia žalobcov. Žalovaný

1 opakovane odmieta, že je žalobcami neustále stavaný do pozície arogantného a necitlivého človeka.
Zdôrazňuje, že konanie je pre neho mentálne ťažké a jeho osobná účasť a vyjadrenia pred súdom,
vrátane ospravedlnenia v civilnom aj trestnom konaní, vyvracajú tvrdenia žalobcov o neospravedlnení.
Aj napriek vyjadreniu ľútosti nad smrťou a situáciou pozostalých zastáva názor, že o nehode na mieste
nevedel. Toto nie je arogancia, ale pravda vyplývajúca z neštandardného priebehu nehody (nenabúral

do vozidla nebohej a nebol s ňou v takom priamom kontakte, aby o nehode vedel). Odmieta závery
znalca o tom, čo by videl v spätnom zrkadle, a tvrdí, že aj keby sa pozrel, v tom momente žiadnu kolíziu
nevidel. Zároveň odmietol, že by nepoukázal na žiadnu judikatúru, pričom uvádza napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1835/2020.

9. Žalobcovia podali odvolanie proti výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f) C. s. p.) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).

9.1 Odvolanie odôvodnili tým že súd prvej inštancie krátil výšku nemajetkovej ujmy každému žalobcovi

o 10 000 eur z dôvodu, že nebohá F. F. nebola v čase nehody pripútaná, pričom ustálil, že táto skutočnosť
bola medzi stranami nesporná. Toto skutkové zistenie a právne posúdenie je nesprávne. Uvedená
skutočnosť nebola predmetom dokazovania a žalovaní ani argumentačne neuviedli, že by malo dôjsť
ku kráteniu z tohto dôvodu. Tvrdenie súdu o nespornosti tejto skutočnosti je nesprávne. Súd vychádzal
z citácie z rozsudku Krajského súdu Trnava, kde bola uvedená skutočnosť len odvolacou námietkou

žalovaného 1. V skutočnosti je neprítomnosť pripútania len v rovine pravdepodobnosti (na základe
chýbajúcich typických zranení), čo vyplýva priamo zo znaleckého posudku (viď. citácie „pravdepodobne
nebola pripútaná“). Všetky relevantné dôkazy v trestnom konaní (vrátane znaleckých posudkov) ustálili,
že príčinou smrti bol bočný náraz a zranenia, ktorým by bezpečnostný pás nezabránil. Táto skutočnosť
nebolaanivtrestnomkonanípredmetomdokazovania,pretoženebolapríčinousmrti.Súdprvejinštancie

nesprávne interpretoval rozsudok Krajského súdu, a neadekvátne znížil nemajetkovú ujmu u každého
žalobcu o 10 000 eur, hoci išlo len o pravdepodobnú skutočnosť bez preukázanej príčinnej súvislosti.
9.2 Žalobcovi 2 (syn nebohej) bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy len vo výške 10 000 eur, pričom
súd to odôvodnil tým, že netrpí žiadnou špecifickou psychickou poruchou (podľa znaleckého posudku)
a nebolo preukázané, že by jeho problémy (bolesti brucha, strach byť sám) boli v príčinnej súvislosti

so stratou matky, pretože to nebolo potvrdené „žiadnym dôkazom z oblasti medicíny“. Žalobcovia
považujú toto hodnotenie za nedôsledné a nedostatočné. Súd vytrhol závery znaleckého posudku z
kontextu. Posudok preukázal, že maloletý má intenzívny smútok a trápenie a nebol diagnostikovaný s
akútnou duševnou poruchou len vďaka psychologickým ochranným opatreniam (kontinuálna podpora,
stabilita a starostlivosť od žalobcu 3 (psychológ) a žalobkyne 4 (pedagóg)). Maloletý je od začiatku

tragédievstarostlivostiodborníkov(vlastnístarírodičia),ajehostabilizovanýstavjevýsledkomichúsilia.
Skutočnosť, že nemuseli vyhľadávať externých odborníkov, nesmie byť na ujmu nároku. Súd nesprávne
vyhodnotil, že sa nepodarilo preukázať tvrdenia, z dôvodu, žalobca 2 nebol vypočutý. K jeho výsluchu
nebolo pristúpené preto, aby sa predišlo opätovnej viktimizácii, a bol predložený hodnoverný znalecký
posudok (vrátane rozhovoru s dieťaťom). Tvrdenie, že strach a zvracanie nie sú potvrdené medicínou,

je nesprávne, keď tieto problémy boli potvrdené svedeckými výpoveďami, a vyskytujú sa výlučne pri
strachu byť sám, čo potvrdzuje ich príčinnú súvislosť s tragédiou. Súd nezohľadnil rozhovor dieťaťa
so znalcom, v ktorom vyjadril, že jeho najväčším želaním je, „aby mal mamu“. Z toho je zrejmé, akým
nenávratným spôsobom dieťa trpí.
9.3 Odvolacím návrhom žalobcovia žiadali, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol

tak, že žalobcovi 1. prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40 000 eur, žalobcom 3. a 4. po 25 000
eur (čím zmení rozhodnutie v časti krátenia o 10 000 eur z dôvodu nepripútania), žalobcovi 2 prizná
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60 000 eur. Zároveň im prizná nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.
10. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný 1 - viď. ods. 4 tohto rozhodnutia

11. Žalobcovia v odvolacej replike konštatovali, že žalovaný 1 nepodal odvolanie voči napadnutému
rozsudku vo výrokovej časti I. až IV., a preto táto časť nadobudla voči nemu právoplatnosť. Z tohto
dôvodu považujú za právne bezvýznamné vyjadrovať sa k jeho argumentácii namietajúcej výšku
nemajetkovej ujmy. Žalovaný 1 neuviedol žiadne nové skutočnosti a pridržiava sa len odvolacíchdôvodov žalovaného 2, ku ktorým sa už žalobcovia vyjadrili. V ďalšom v podstate zopakovali svoju
argumentáciu z predchádzajúcich podaní.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie žalobcov aj žalovaného

2 bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenými subjektami (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolatelia použili zákonom
prípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1C.s.p.),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdaných
rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné

vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1, 3 a 4 a
žalovaného je nedôvodné a odvolanie žalobcu 2 je dôvodné.

13. Predmetom konania je nárok žalobcov voči žalovaným na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorej sa domáhali v sume po 60 000 eur v prospech žalobcov 1 a 2 a v sume po
30 000 v prospech žalobcov 3 a 4.. Ujma im bola spôsobená v dôsledku smrti F. F., manželky žalobcu
1, matky žalobcu 2 a jedinej dcéry žalobcov 3 a 4, ktorá nastala pri dopravnej nehode, zavinenej
žalovaným 1 ako vodičom motorového vozidla. Motorové vozidlo bolo v čase dopravnej nehody poistené

u žalovaného 2 podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalovaným 1 a 2.
uložil solidárnu povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi 1 v sume 30 000 eur, žalobcovi
2 v sume 10 000 eur a žalobcom 3 a 4 každému v sume 15 000 eur. Vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne
priznal žalobcom 1 a 4 náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Predmetom odvolacieho konania je v súlade s odvolacími dôvodmi uplatnenými odvolateľmi
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie (na základe odvolania žalovaného
2) v rozsahu výrokov I. až IV. a VI., ktorými žalobe čiastočne vyhovel a (na základe odvolania žalobcov)
v rozsahu výroku V., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, pričom vychádzal z nespornej skutočnosti, že je
daná pasívna legitimácia žalovaných 1 a 2 v spore, ktorí nepopreli danosť nároku žalobcov na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, sporná v konaní bola výška tejto náhrady, keď podľa žalovaných bola
žalobou uplatnená výška náhrady jednotlivými žalobcami neprimerane vysoká.
K odvolaniu žalovaného 2.
15. Podľa žalovaného 2 má prvoinštančné súdne konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Odvolací súd sa preto s poukazom na ustanovenia § 379 a 380 C. s. p. zameral na
preskúmanie dôvodnosti týchto námietok.
16. O inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ide v prípade akéhokoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,

avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo
pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Nesprávne právne posúdenie veci ako
ďalší odvolací dôvod žalovaného 2 je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd
a) neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),

b) aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),
c) obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
d) správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. (porovnaj: Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1394-1396).

17. Žalovaný 2 za inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci označil „odňatie
súdu prvej inštancie konať pred súdom“ a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, súd sa
podľaodvolateľanevyrovnalsjehoargumentáciou,neuviedolakéskutočnostipovažovalzapreukázané,
ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil.

18. K námietkam žalovaného 2, podľa ktorých sa súd prvej inštancie nevyrovnal so všetkými
jeho námietkami prezentovanými v prvoinštančnom konaní, odvolací súd uvádza nasledovné:
Z obsahu spisu, najmä z vyjadrenia k žalobe, ďalších podaní žalovaného 2 a jeho prednesov
vykonaných na pojednávaní (prostredníctvom právneho zástupcu) vyplýva, že žalovaný 2 okremvšeobecného poukázania na všeobecné podmienky vyžadované pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, namietal výšku tejto náhrady žiadanú žalobcami, ktorú považoval za neprimerane
vysokú, vymykajúcu sa rozhodovacej praxi v obdobných veciach. Poukázal na potrebu prihliadať na

morálnu satisfakciu, ktorá podľa žalovaného 2 bola žalobcom poskytnutá zo strany žalovaného 1 ako
pôvodcu zásahu, ako aj na jeho majetkové pomery, keď priznaná náhrada nesmie byť pre pôvodcu
zásahu likvidačná. Nesmie byť tiež prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcov. Zdôraznil pritom,
že nie sú rozhodujúce pomery žalovaného 2 ako poisťovateľa, pretože ten do práv žalobcov nezasiahol.
19. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci

dokazovanie v dostatočnom rozsahu a dospel k takým skutkovým zisteniam, ktoré správne vyhodnotil
ako odôvodňujúce danosť nároku všetkých žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Konštatoval pritom, že na pojednávaní konanom dňa 08.07.2024 žalovaný 1 a žalovaný 2 výslovne
uznali nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a spornou zostala len výška tejto
náhrady. Uvedené korešponduje s obsahom zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo
dňa 08.07.2023 (č. l. 114). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie

pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy skúmal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu práva. Do úvahy zobral vzájomný citový vzťah nebohej F. F. s každým zo žalobcov
samostatne, spôsobenú nemajetkovú ujmu na strane každého žalobcu samostatne, majetkové pomery
žalovaného 1 za účelom skúmania reálneho uhradenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, zohľadnil všetky
okolnosti dopravnej nehody a správanie žalovaného 1. Odvolací súd tu dodáva, že je potrebné súhlasiť

s vyjadreniami žalobcov, že žalovaný 1 ako pôvodca zásahu sa žalobcom ospravedlnil až na základe
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/38/2022-574 zo dňa 18.10.2022 (v ďalšom texte „trestný
rozsudok“), ktorý mu uložil povinnosť písomne sa ospravedlniť poškodeným, čo nie je možné vyhodnotiť
ako spontánne, úprimné prejavenie ľútosti a (dostatočnú) morálnu satisfakciu. Naviac, ľahkovážnym,
nedbanlivostným konaním žalovaného 1 došlo k tak intenzívnemu zásahu do osobnostných práv

žalobcov–doichprávanasúkromiearodinnýživot,žemorálnezadosťučinenievoformeospravedlnenia
nie je dostačujúce, ale bolo namieste priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Primeranosť
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov prvoinštančný súd posúdil aj porovnaním rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov v skutkovo podobných prípadoch. K primeranosti priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd vyjadrí v ďalšej časti odôvodnenia, týkajúcej sa

preskúmania odvolania žalobcov voči prvoinštančnému rozsudku v napadnutom výroku V.
20. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného 2 odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie podrobne odôvodnil, vo vzťahu ku každému zo žalobcov podrobne uviedol, ktoré, pre
rozhodnutie významné okolnosti mal preukázané a ktoré nie, resp. ktoré okolnosti nepovažoval za
významné vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie v procese

rozhodnutia riadil. Napokon je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie pre svoje rozhodnutie zvolil
správnu právnu normu – ustanovenie § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzavrel, že s odvolacími námietkami
žalovaného 2 nie je možné súhlasiť, tieto sú nedôvodné, odvolacie dôvody aplikované žalovaným 2
neboli naplnené, jeho odvolaniu preto nebolo možné vyhovieť.

K odvolaniu žalobcov:
22. Žalobcovia prvoinštančné rozhodnutie v zamietajúcom výroku V. napadli s poukazom na odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. (vymedzenie obsahu týchto odvolacích dôvodov odvolací
súd vyjadril v odseku 16. tohto rozhodnutia). Uviedli, že žalobca 1 a žalobca 2 sa domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy v sume každý po 60 000 eur, pričom prvoinštančný súd priznal žalobcovi 1sumu

30 000 eur a žalobcovi 2 sumu 10 000 eur. Žalobcovia 3 a 4 sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy
v sume každý po 30 000 eur a prvoinštančný súd im priznal každému po 15 000 eur. Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol, pričom okrem iného konštatoval, že každému zo žalobcov krátil výšku nemajetkovej
ujmy o 10 000 eur z dôvodu, že nebohá F. F. v čase nehody nebola pripútaná, táto skutočnosť podľa súdu
prvej inštancie nebola medzi stranami sporná. Namietali, že uvedená skutočnosť nebola predmetom

dokazovania, naviac táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania ani v trestnom konaní, pretože
podľa znaleckého posudku je jednoznačné, že príčinou smrti boli zranenia, ktorým by bezpečnostný
pás nezabránil. Nešlo teda o skutočnosť medzi stranami nespornú. Nesporným je len konštatovanie
znalcov o pravdepodobnosti tejto skutočnosti. Podľa žalobcov preto zo strany súdu prvej inštancie v
tomto smere prišlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov a k zníženiu nemajetkovej ujmy u každého

žalobcu v rozsahu 10 000 eur. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd priznal nemajetkovú
ujmu každému žalobcovi zvýšenú o 10 000 eur, ktoré z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie krátil.
23. Vo vzťahu k svojmu nároku žalobca 2 namietal, že súd prvej inštancie nedôsledne a nedostatočne
pristúpil k hodnoteniu dôkazu - Znaleckého posudku č. 14/2023, z ktorého jednoznačne vyplýva, že stavžalobcu 2 je v príčinnej súvislosti so starostlivosťou odborníkov (žalobca 3 ako psychológ a žalobkyňa
4 ako pedagóg). Žalobca 2 bol odborne vyšetrený znalcom, pričom súčasťou tohto vyšetrenia bol aj
rozhovor s ním o predmetnej tragickej udalosti, nie je preto namieste zbytočne opakovať jeho výsluch

v takto citlivej veci a obnovovať spomienky na takúto udalosť, najmä ak bol súdu predložený objektívny
dôkaz - znalecký posudok. súčasťou ktorého bola aj výpoveď/rozhovor maloletého. Záver súdu prvej
inštancie, že tvrdenia v žalobe zo strany žalobcu 2 nie sú preukázané v kontexte, že sám nevypovedal,
je v rozpore s vykonaným dokazovaním, a to ako samotným znaleckým posudkom tak aj svedeckými
výpoveďami. Namietali tiež, že výpovede a skutkové okolnosti ktoré sa týkali žalobcu 2 zo strany

žalovaných neboli namietané.
24. K dôvodom uvedeným v odseku 19 tohto rozhodnutia vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcov odvolací súd predovšetkým
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, ktorý k
otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že ,,zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby,
spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá

právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej
fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich
osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Ak
medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich

súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová

(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou“. V rozsudku z 30. októbra 2012 sp. zn. 4Cdo/139/2011 najvyšší súd ku kritériám pre priznanie
náhradynemajetkovejujmyvšeobecneuviedol,že,,vychádzajúczustanovenia§13ods.3Občianskeho
zákonníkapreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsúdomneustanovujezákonžiadne

medze. Uvedené zákonné ustanovenie však zakotvuje taxatívne dve kritériá a to závažnosť vzniknutej
ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka
peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zistené okolnosti nielen na strane pôvodcu
zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, ak je daný podiel samotnej postihnutej

osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium, okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť
uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
(napríkladčiišlonastranepôvodcuneoprávnenéhozásahulenourčitúľahkúnedbanlivosťalebonaopak
oúmysel).Týmjesledovanýcieľ,abypriurčeníkonkrétnejvýškypeňažnéhozadosťučineniabolomožné

v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom
spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať,
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo
žalobného návrhu“. Súčasne odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, ktorý konštatoval, že „Otázka výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.“
25. S poukazom na uvedené rozhodnutia jednej z najvyšších súdnych autorít odvolací súd konštatuje, že
prvoinštančný súd správne zvolil právnu normu, podľa ktorej preskúmavanú vec posúdil – ustanovenie §

13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ako je uvedené už vyššie, pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
ujmy skúmal závažnosť vzniknutej ujmy u každého zo žalobcov a okolnosti, za ktorých došlo k
porušeniu práva. Vo vzťahu k žalobcom 1, 3 a 4 sa odvolací súd stotožňuje s vyhodnotením tých
skutočností prvoinštančným súdom, ktoré preukazujú intenzitu vzniknutej ujmy žalobcov 1, 3 a 4. Vo
vzťahu k žalobcovi 1 súd prvej inštancie poukázal na silnú viazanosť žalobcu 1 na svoju nebohú

manželku, ktorá mu bola veľkou oporou počas života, na stavy úzkosti, ktoré po jej smrti prežíva
(podrobnejšie v ods. 48 napadnutého rozsudku). Vo vzťahu k žalobcom 3 a 4 odvolací súd dodáva, že
zo vzdialenosti medzi D., kde žila nebohá dcéra žalobcov 3 a 4 a H., kde majú bydlisko žalobcovia 3
a 4 a intenzitou vzájomných návštev raz za dva mesiace, nemožno vyvodiť menej silný a citový vzťah,ako keď dieťa navštevuje rodičov na týždennej báze. Faktom však je, že v prípade dcéry žalobcov
3 a 4 išlo o dospelú, samostatnú dcéru, s vlastnou kariérou a rodinou, z vykonaného dokazovania
nevyplynula vzájomná odkázanosť dcéry a rodičov. Preukázanou skutočnosťou však je, že žalobcom

3 a 4 vznikla závažná ujma, z ktorej sa nevedia spamätať, trpia – išlo o ich jedinú dcéru a ich život
sa v dôsledku jej náhleho, neočakávaného úmrtia nenávratne zmenil až tak, že „len prežívajú“, ako
vyplynulo z výsluchov žalobcov 1, 3 a 4 a svedkov, ako napokon súd prvej inštancie aj konštatoval
(ods. 44 odôvodnenia prvoinštančného rozsudku). S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd
považuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcom 1, 3 a 4 vznikla náhlym úmrtím ich blízkej osoby

za primeranú v sumách, ktoré im súd prvej inštancie priznal. Priznané sumy považuje súd prvej inštancie
za primerané, a to aj bez prihliadnutia na okolnosť, uvádzanú súdom prvej inštancie – že F. F. v čase
nehody nebola pravdepodobne pripútaná bezpečnostným pásom. Odvolací súd tu dodáva, že ako
vyplýva z trestného rozsudku, F. F. ako spolujazdkyňa v dôsledku typu a priebehu dopravnej nehody
dopravnej nehody utrpela rozsiahle poranenia nezlučiteľné so životom, jej smrti sa nedalo zabrániť ani
poskytnutím včasnej odbornej pomoci. Z odôvodnenia odvolacieho súdu konajúceho v trestnej veci

vyplýva, že vzhľadom k mechanizmom nárazu a pôsobeniu síl, nie je možné vylúčiť, že by k takýmto
fatálnym zraneniam neprišlo, ak by aj bola pripútaná. Súd prvej inštancie v rámci skúmania okolností, za
akých došlo k zásahu, vzal do úvahy, že išlo o ľahkovážne, nedbanlivostné konanie žalovaného 1 (ako
je už uvedené v ods. 19 tohto odôvodnenia). Odvolací súd zastáva názor, že skutočnú intenzitu ujmy,
ktorá pozostalým vznikla v ich nemajetkovej sfére nie je možné presne zistiť, táto sa dá len predpokladať

vzhľadom k ich vonkajším prejavom, z ktorých sa dá vyvodiť, resp. priblížiť aj ich vnútorné prežívanie.
Výška nemajetkovej ujmy sa v peniazoch preto nedá presne vyčísliť a jej primeranosť je predmetom
voľnej úvahy súdu, ktorá však tiež nesmie byť bezbrehá, ale vychádzať z kritérií uvedených vyššie, ktoré
prvoinštančný súd zohľadnil. Odvolací súd tak aj vo vzťahu k námietke o nedôvodnom krátení nároku
o 10 000 eur preto uzatvára, že súdom prvej inštancie priznané sumy žalobcom 1, 3 a 4 považuje za

primerané.
26.Vovzťahukvýškenáhradynemajetkovejujmypriznanejžalobcovi2dospelodvolacísúdkzáveru,že
v tomto prípade súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súd prvej inštancie aj v prípade žalobcu 2 obsiahlo dôvodil, prečo nepovažoval rozsah ním tvrdenej
ujmy za preukázaný, s jeho závermi však nie je možné súhlasiť. Zo znaleckého posudku Mgr. Karola

Zabáka č. 14/2023 vyplývajú skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie nevzal do úvahy, prípadne tieto
nesprávne vyhodnotil. Skutočnosti, že žalobca 2 netrpí žiadnou špecifickou psychickou poruchou
v zmysle medzinárodnej kvalifikácie chorôb, nevyskytujú sa u neho poruchy emócií ani správania, vyvíja
sa primerane veku a neboli zistené žiadne citové prekážky, nie je možné v kontexte celého znaleckého
posudku vyhodnotiť ako menej závažnú ujmu v nemajetkovej sfére. Aj zo znaleckého posudku vyplýva,

že takýto psychický stav maloletého je ustálený vďaka podpore rodine – najmä žalobcov 3 a 4 – starých
rodičov maloletého žalobcu 2, ktorí ako odborníci – psychológ a pedagogička maloletému žalobcovi 2
včas poskytovali odbornú pomoc a podporu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie
nezistil riadne skutkový stav vo vzťahu k intenzite nemajetkovej ujmy maloletého žalobcu 2, s čím je
spojená aj priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá sa javí nepostačujúca. Je preto možné

konštatovať, že bol naplnený odvolací dôvod vo vzťahu k žalobcovi 2, uplatnený podľa § 365 ods. 1
písm. f) C. s. p..
27. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
28. Odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného 2 a žalobcov 1, 3 a 4 vyhodnotil

ako nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a V. v časti týkajúcej
sa žalobcov 1 , 3 a 4 potvrdil postupom podľa citovaného § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny.
29. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.
30. Podľa § 391 ods. 1 C. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
31. Podľa odvolacieho súdu je intenzita nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie v konaní v takej

miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu 2 na spravodlivý proces, pričom dané pochybenie –
zistenie skutkového stavu a vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nie je možné vzhľadom na zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania napraviť v odvolacom konaní. Odvolací súd preto poukazom na
uvedenú argumentáciu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V., v časti týkajúcej sažalobcu 2 z dôvodov uvedených v citovanom § 389 ods. 1 písm. b) C .s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1
C. s. p. vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. Podľa § 391 ods. 2 C. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
33. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd
prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
34. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne preskúma intenzitu nemajetkovej ujmy vzniknutej

žalobcovi 2, pričom bude vychádzať najmä zo znaleckého posudku Mgr. Karola Zabáka a z vykonaných
výsluchov žalobcov a svedkov. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že výsluch strany sporu je len jedným
z dôkazov, z ktorého je možné zistiť skutkový stav. Vzhľadom k okolnostiam veci, keď je predmetom
znaleckého posudku psychologické vyšetrenie maloletého žalobcu 2, v rámci ktorého absolvoval so
znalcom aj rozhovor, týkajúci sa prejednávanej veci, nie je dôvodné maloletého žalobcu 2 ako stranu
sporu vypočuť na pojednávaní, a to aj vzhľadom na citlivý vek, v ktorom sa nachádza a vzhľadom

na citlivosť samotnej prejednávanej veci. Odvolací súd je názoru, že výsluch maloletého žalobcu by
nebol väčším prínosom ako skutočnosti zistené zo znaleckého posudku. Súd prvej inštancie vo veci
opätovne rozhodne o uplatnenom nároku žalobcu 2 a pri odôvodnení svojho rozhodnutia bude dôsledne
postupovať podľa § 220 C. s. p.. Súčasne rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 C. s. p.).

35. Vzhľadom k skutočnosti, že žalobcovia 1, 3 a 4 ani žalovaný 2 neboli úspešní v odvolacom konaní,
súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t. j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).