Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/80/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200726
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200726.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Tomáša Kuruca a z členov

senátu: JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD., v právnej veci žalobcu: ProGarden, s.r.o.,
so sídlom: Železničná 366/2, 044 31 Kostoľany nad Hornádom, IČO: 50 237 918, právne zastúpený:
JUDr. Martin Breznen, advokát, so sídlom: Tibavská 1485/40, 040 18 Košice, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa č. 101642752/2021 zo dňa 06.09.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č.
100856425/2021 zo dňa 18.05.2021 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej
aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl
2019. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie tohto rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení

ustanovení § 49 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. zákona o dani z pridanej hodnoty (ďalej
aj „zákon o dani z pridanej hodnoty“ alebo „zákon o DPH“). Správca dane nepriznal žalobcovi právo
na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie júl 2019 v celkovej sume 7.600,- eur z piatich faktúr od
deklarovaného dodávateľa KOSTRADE, s.r.o. a z piatich faktúr od deklarovaného dodávateľa BAD SK,
s.r.o..

2. V priebehu kontroly a na základe vykonaných šetrení sa nepreukázala materiálna podstata

fakturovaných dodávok služieb od deklarovaných dodávateľov žalobcu.

3. Na základe vyjadrenia konateľa A. B. žalobcu v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100496862/2020
o tom, že spoločnosť vykonáva sezónne práce, z čoho vyplýva aj pohyb zamestnancov, správca dane
vyhodnotil tak, že za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2019 boli jednotlivé služby pre jednotlivých
odberateľov poskytnuté vlastnými zamestnancami žalobcu a nie dodávateľom KOSTRADE, s.r.o. a
dodávateľom BAD SK, s.r.o., čo aj konateľ žalobcu p. A. B. v zápisnici potvrdil, že v období marec

až november žalobca zamestnáva v priemere dvanásť zamestnancov. V zmysle prijatých opatrení
spísanej zápisnice o ústnom pojednávaní k predloženiu ďalších dokladov k predmetným faktúram
sa konateľ žalobcu zaviazal predložiť súpisy prác k dodávateľským faktúram, zmluvy s jednotlivými
dodávateľmi, menný zoznam pracovníkov spoločnosti KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., doklady oškolení BOZP pracovníkov KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o.. Napriek tvrdeniu konateľa spoločnosti
žalobcu v predmetnej zápisnici o ústnom pojednávaní, že vie predložiť menný zoznam zamestnancov
týchto dodávateľov, ktorí v tom čase tam boli, tieto doklady neboli správcovi dane v priebehu výkonu

daňovej kontroly predložené. O tom, že tieto práce neboli dodané deklarovanými dodávateľmi a ich
subdodávateľmi MAMAR, s.r.o. a SIBau Slovensko, s.r.o. na základe vystavených faktúr bolo podľa
správcu dane aj to, že tieto spoločnosti neboli registrované u miestne príslušných správcov dane na
daň zo závislej činnosti a nepodávali žiadne hlásenia k dani z príjmov zo závislej činnosti. Uvedené
zistenie tak viedli správcu dane k dôvodným pochybnostiam o reálnosti deklarovaných zdaniteľných

plnení priznaných v podaných daňových priznaniach, účelovosti ich podania a tiež, že deklarované
zdaniteľné plnenia v podaných daňových priznaniach nezodpovedajú reálnym podnikateľským aktivitám
a reálnym plneniam daňového subjektu, a to aj v kontexte a v nadväznosti na zákonne podmienky
týkajúce sa splnenia formálnych aj hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane a deklarovanie daňovej povinnosti pri dodržaní ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty.
Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie služieb práve dodávateľom KOSTRADE,

s.r.o., ktorého subdodávateľom bola spoločnosť MAMAR, s.r.o. a dodanie služieb dodávateľom BAD
SK, s.r.o., ktorého subdodávateľom bola spoločnosť SIBau Slovensko, s.r.o.. Správca dane sa pokúsil
vykonať aj výsluch konateľov dodávateľa žalobcu v priebehu výkonu daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019 boli na adresu: C. D. a E. F. zaslané predvolania vo veci
ich vypočutia s tým, že sa napriek riadnemu predvolaniu nedostavili. Zo strany žalobcu neboli vo

vyrubovacom konaní predložené žiadne iné dôkazy. Správca dane za účelom získania ďalších dôkazov
z vyjadrenia sociálnej poisťovne zistil, že deklarovaný dodávatelia žalobcu (KOSTRADE, s.r.o. a
BAD SK, s.r.o.) neboli evidované v registri zamestnávateľov podľa zákona o sociálnom poistení ako
odvádzateľ poistného na sociálne poistenie.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
101642752/2021 zo dňa 06.09.2021 (napadnuté rozhodnutie) tak, že rozhodnutie správcu dane ako
vecne správne potvrdil.

5. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi zisteniami správcu dane.

Rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej správca dane neuznal daňovému subjektu uplatnené
právo na odpočítanie dane bolo, že zistenia správcu dane spochybnili reálne dodanie fakturovaných
služieb, a tým aj vznik daňovej povinnosti u dodávateľov daňového subjektu z titulu dodania služieb, z
čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane z preverovaných faktúr od
dodávateľov KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o. z dôvodu porušenia ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 v

nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

6. Žalovaný uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že deklarované služby boli reálne uskutočnené, a
to práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Žalobca nepreukázal dostatok dôkazov preukazujúcich
uskutočnenie plnenia na základe dodávateľských faktúr a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by

preukazovali dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi. Žalobca správcovi dane dňa 24.02.2020 v
zápisnici o ústnom pojednávaní tvrdil, že práce, a to kosenie trávnatých plôch a orez živých plotov a
kríkov na sídliskách boli vykonané a dodali ich spoločnosti KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o. spolu s
jeho zamestnancami, k čomu vie predložiť menný zoznam zamestnancov týchto, ktorým bolo urobené
školenie BOZP. Správcovi dane však nepredložil žiadne zoznamy a nepredložil ani žiadne písomné

protokoly o odovzdaní a prevzatí vykonaného diela s uvedením súpisu vykonaných prác podpísané
poverenými zástupcami oboch zmluvných strán, ako je to uvedené v rámcových zmluvách o dielo. Z
preverovania správcu dane vyplynulo, že dodávatelia žalobcu nemali zamestnancov, neboli registrované
nadanizpríjmovzozávislejčinnosti,nepodávaližiadnehláseniakuvedenejdani,anineboliregistrované
v registri zamestnávateľov, ktorý vedie sociálna poisťovňa. Vzhľadom na to, že nebolo preukázané

vykonanie služieb spoločnosťami KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., správca dane preveroval, či tieto
služby mohli vykonať spoločnosti MAMAR, s.r.o. a SIBau Slovensko, s.r.o., ktoré boli v kontrolných
výkazoch spoločností KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o. deklarované ako ich dodávatelia a ktoré
vo svojich kontrolných výkazoch nedeklarovali žiadnych dodávateľov. Dokazovaním sa nepotvrdilo ani
dodanie služieb spoločnosťami SIBau Slovensko, s.r.o. a MAMAR, s.r.o., a takéto dodanie nepotvrdil

ani daňový subjekt, ktorý tvrdil, že služby mu dodali spoločnosti KOSTRADE, s.r.o a BAD SK, s.r.o.
a že spoločnosti SIBau Slovensko, s.r.o. a MAMAR, s.r.o. neboli jeho obchodnými partnermi a tieto
spoločnosti nepozná.7. Žalovaný mal za to, že správca dane od žalobcu nepožadoval žiadne také informácie alebo dôkazy,
ktorými by žalobca nemohol disponovať alebo ktoré by sa týkali okolností, o ktorých by daňový subjekt
objektívne nemohol mať informácie. Žalobca bol upovedomený o výsluchoch svedkov, ale nedostavil

sa ani na jeden z termínov, kedy mali byť svedkovia vypočutí. Žalobca vo vyrubovacom konaní žiadal,
aby správca dane vypočul ako svedkov osoby, ktoré boli konateľmi deklarovaných dodávateľských
spoločnostíKOSTRADE,s.r.o.aBADSK,s.r.o.,ajkeďvedel,žesprávcadaneužpočasdaňovejkontroly
ich predvolal a napriek ich riadnemu predvolaniu sa na výsluch nedostavili. Správca dane vyhovel
žiadosti žalobcu, opakovane preveril adresy C. D. a E. F. a predvolal ich, pričom C. D. dal aj predviesť,

ale ani C. D., ani E. F. objektívne nebolo možné vypočuť ako svedkov. Žalobca správcovi dane tvrdil,
že bol v osobnom aj v telefonickom kontakte s C. D. aj s E. F., čo vyplýva aj z predložených rámcových
zmlúv o dielo, podľa ktorých zmluvné strany súhlasili, že pokyny budú realizované prostredníctvom
telefonickej komunikácie, ale sám neposkytol správcovi dane žiadne telefónne čísla na tieto osoby, nebol
súčinný pri zabezpečení ich účasti na výsluchu pred správcom dane a ani sa sám v termínoch, kedy
mali byť tieto osoby vypočúvané, pred správcu dane nedostavil. Žalobca počas daňovej kontroly svoje

právo na predkladanie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia nevyužil a povinnosť nesplnil, a to ani na
výzvu správcu dane zo dňa 24.02.2020, kde pri ústnom pojednávaní boli prijaté opatrenia predložiť v
lehote do 15 dní súpisy prác k faktúram od spoločností KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., zmluvy s
dodávateľmi KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., menný zoznam pracovníkov spoločností KOSTRADE,
s.r.o. a BAD SK, s.r.o., doklady o školení BOZP pracovníkov spoločností KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK,

s.r.o. - keď nepredložil všetky požadované doklady a dôkazy (dňa 11.03.2020 predložil iba súpisy prác
a zmluvy). Vierohodnosť a pravdivosť faktúr nebola preukázaná. Z týchto dôvodov žalovaný dospel k
záveru, že postup správcu dane, keď vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7.600,- eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Postup správcu
dane zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to predovšetkým

z hľadiska ich pravdivosti a preukaznosti a námietky žalobcu v odvolacom konaní nepovažoval za
opodstatnené.

II.

Správna žaloba a vyjadrenie účastníkov konania

8. Správnou žalobou zo dňa 12.11.2021, doručenou dňa 15.11.2021 pôvodne Krajskému súdu v
Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) žalobca navrhol, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č.
101642752/2021 zo dňa 06.09.2021 a rozhodnutie správcu dane č. 100856425/2021 zo dňa 18.05.2021

a vec vrátil na ďalšie konanie.

9.Vžalobežalobcanamietal,ženapadnutérozhodnutievychádzaloznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu
orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal

orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo
v nich nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c),
d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“).

10. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane za nezákonné,
nakoľko bol ako účastník administratívneho konania ukrátený na svojich právach a právom chránených
záujmoch. Namietal, že správca dane v žiadnom prípade nemohol z kontrolného výkazu DPH zistiť
druh služieb u dodávateľa od jeho subdodávateľov, a ani to, že vôbec išlo kosenie či hrabanie. Žalobca

sa domnieva, že správca dane svojvoľne používa toto nepravdivé tvrdenie v neprospech žalobcu ako
daňového subjektu. Daňové subjekty SIBau Slovensko s.r.o. a MAMAR, s.r.o. neboli nikdy obchodnými
partnermi žalobcu a ani žalobca ako daňový subjekt s nimi nikdy žiadne zmluvy neuzatváral, preto
nemožno na základe takýchto tvrdení správcu dane poprieť právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty u kontrolovaného daňového subjektu, nakoľko správcovi dane vznikli pochybnosti výlučne z

dôvodu, že preveroval subjekty, ktoré nikdy neboli dodávateľmi žalobcu ako kontrolovaného daňového
subjektu a na tieto skutočnosti, ktoré uvádza správca dane nemá žalobca žiadny vplyv. Žalobca
nemôže predpokladať, že u niektorých dodávateľov a jeho subdodávateľov by si mal nadštandardne
zabezpečovaťdôkazyozdaniteľnomplnenípreprípad,žeutýchtododávateľovnebudeevidenciariadnevedená. Žalobca uviedol, že subdodávatelia jeho dodávateľov nemali v tomto prípade nič spoločné s
dodávkou fakturovaných služieb pre žalobcu, teda s dodávaním služieb pre žalobcu jeho dodávateľmi.

11. Žalobca mal za to, že vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu, ako to
správca dane vykonal v tomto prípade, je v rozpore so zákonom. Správca dane je povinný jednoznačne
preukázať ním tvrdené skutočnosti a nemôže túto dôkaznú povinnosť presúvať na daňový subjekt.
Hlavne, je v tomto prípade neprípustné, aby sa správca dane uspokojil s tým, že má pochybnosti, ale
tieto nemá dostatočne preukázané, aby mohol prejsť z roviny pochybností do roviny skutkových zistení

a jednoznačných záverov. V tomto prípade nepostačuje len existencia aj prípadných odôvodnených
pochybností, ale je nevyhnutné jednoznačné preukázanie správcom dane tvrdených skutočností.
Uvedené je nevyhnutné a potrebné z dôvodu, že ide o skutočnosti, ktoré má právo u iných subjektov
preverovať len správca dane a kontrolovaný daňový subjekt v tejto sfére má len oprávnenie navrhovať
dôkazy.

12. Žalobca s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku a na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, v zmysle ktorého, daňový subjekt mal preukázať nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry vystavenej jeho dodávateľom a nie dodávateľov jeho
dodávateľa a jeho dôkazné bremeno nie je možné ponímať extenzívne a rozširovať ho aj na preukázanie
iných skutočností, teda aj takých, na ktoré sa vzťahovala dôkazná povinnosť iných subjektov mal za to,

že správca dane postupoval v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Správca dane nemôže tvrdiť, že žalobcovi, ako kontrolovanému daňovému subjektu, nevznikol nárok na
odpočítanie dane, nakoľko vznik daňovej povinnosti bol deklarovaný samotným dodaním služby, ktoré
relevantne nespochybnil správca dane a tiež preto, že daňová povinnosť bola zahrnutá v kontrolnom
výkaze k dani z pridanej hodnoty dodávateľa, ktorý správca dane mal k dispozícií. Žalobca predložil

ku daňovej kontrole všetky dôkazy, ktoré mal a ktorými mohol disponovať. Predložil správcovi dane
dodávateľské faktúry, podpornú dokumentáciu – súpisy vykonaných prác, účtovníctvo, daňovú evidenciu
k DPH, daňové priznanie k DPH, kontrolný výkazy k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca
dane sa vôbec nezaoberal materiálnym plnením, ktoré bolo predmetom fakturácie. Žalobca predložil
správcovi dane všetko, čo preukazovalo materiálne plnenie, faktúry, doklady o úhrade a špecifikáciu

uskutočnenej služby. K špecifikácií služieb žalobca predložil súpisy vykonaných prác. Žalobca mal za
to, že je neprípustné, aby správca dane na tieto dôkazy neprihliadal a svojvoľne tvrdil, že k dodaniu
služieb pre žalobcu ako daňový subjekt nedošlo. Skutočnosť, že správca dane má dôvodné pochybnosti
ešte neznamená, že jeho závery zodpovedajú realite až do času, kým nie sú tvrdenia správcu dane v
tomto smere jednoznačne preukázané. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému

subjektu, ako to správca dane vykonal v tomto prípade, je v rozpore so zákonom. Žalobca mal za to, že
si splnil všetky svoje zákonné povinnosti a uniesol dôkazné bremeno v zákonom predpísanom rozsahu.

13. Žalobca uviedol, že informácie, ktoré správca dane uvádza vo svojom rozhodnutí a ktoré získal
z Informačného systému Finančnej správy SR (ďalej aj „IS FS“) týkajúcich sa spisu dodávateľov

a subdodávateľov nemôže správca dane považovať za dostatočný dôkaz vo veci posúdenia
uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ku ktorému sa nemohol žalobca súčasne aj vyjadriť v súlade s
ustanovením § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, pričom takáto výpoveď svedka nebola vykonaná
v súlade s ustanovením § 25 ods. 4 zákona o správe daní. Informácie, ktoré správca dane získal z IS
FS nie je možné považovať za dôkazný prostriedok.

14. Žalobca navrhol, aby správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul ako svedkov konateľov
jednotlivýchdodávateľskýchspoločností,aabysasvedkoviavyjadrilikuskutočneniuzdaniteľnýchplnení
v kontrolovanom zdaňovacom období pre žalobcu, nakoľko konatelia týchto dodávateľských spoločností
neboli v priebehu daňovej kontroly vôbec vypočutí, čo správca dane neuskutočnil. Správca dane svoje

závery vyvodil na základe dôkazov a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými
predloženými dôkazmi a bez prihliadnutia na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo.
Tvrdenia správcu dane nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto správca dane neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností.

15.Žalobcatakuzavrel,žepostupsprávcudaneprivydávanínapadnutéhorozhodnutiajenutnéhodnotiť
za rozporný s § 3 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2, § 24 ods. 2, 3 a 4, § 25 ods. 1, § 46 ods. 10 zákona, § 61
ods. 4 a 5 Daňového poriadku a § 49 ods. 1 a 2 písm. a) § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani s pridanej
hodnoty a v rozpore so skutkovým stavom.16. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.04.2022 zotrval na správnosti a preukázanosti svojich záverov
v napadnutom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, a navrhol, aby

správny súd správnu žalobu žalobcu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

17. Žalovaný reagujúc na výhrady žalobcu uvedené v správnej žalobe poukázal na to, že z dokazovania
vykonaného správcom dane vyplynulo, že žalobca nepredložil správcovi dane dôkazy preukázateľne
a hodnoverne potvrdzujúce uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov – poskytnutie služieb

dodávateľmi KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., a tým aj splnenie hmotnoprávnych podmienok pre
uplatnenie práva na odpočítanie v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti dodávateľov KOSTRADE,
s.r.o. a BAD SK, s.r.o., ako základnej podmienky pre odpočítanie dane. Žalobca dňa 24.02.2020
správcovi dane tvrdil, že práce, a to kosenie trávnatých plôch a orez živých plotov a kríkov na sídliskách,
boli vykonané a dodali ich spoločnosti KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o. spolu s jeho zamestnancami,
k čomu vie predložiť menný zoznam zamestnancov týchto dodávateľov, ktorým bolo urobené školenie

BOZP. Správcovi dane však nepredložil žiadne zoznamy a nepredložil ani žiadne písomné protokoly
o odovzdaní a prevzatí vykonaného diela s uvedením súpisu vykonaných prác podpísané poverenými
zástupcami oboch zmluvných strán – ako je to uvedené v rámcových zmluvách o dielo. Z preverovania
správcudanevyplynulo,žespoločnostiKOSTRADE,s.r.o.aBADSK,s.r.o.nemalizamestnancov,neboli
registrované na dani z príjmov zo závislej činnosti, nepodávali žiadne hlásenia k uvedenej dani, ani

neboli registrované v registri zamestnávateľov, ktorý vedie sociálna poisťovňa.

18. V kontrolných výkazoch sa síce neuvádzajú údaje o názve poskytnutej služby, ale na základe
identifikácieobchodnýchpartnerov,bolomožnézískaťďalšieinformácie,ďalšiedôkazy,čosprávcadane
využil, ale nie v snahe uškodiť žalobcovi, ale v snahe zistiť, kto reálne služby vykonal, teda v snahe

zistiť skutkový stav dostatočne pre vyvodenie záverov o opodstatnenosti žalobcom uplatneného práva
na odpočítanie dane. Konanie správcu dane pri zabezpečovaní dôkazov bolo v súlade s procesno-
právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy zaobstarané v súlade s § 24 Daňového
poriadku. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z rôznych zdrojov, čo
svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane.

V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má
povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Z
uvedeného vyplýva, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady
vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním
zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.

Žalovaný mal za to, že z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov, že všetky žalobné
dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať, nakoľko nie sú opodstatnené.

19. Následne žalobca v replike zo dňa 09.05.2022 naďalej zotrval na svojej právnej argumentácii
uvedenej v správnej žalobe a k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa s ním nestotožňuje, nakoľko

správca dane v žiadnom prípade nemohol z kontrolného výkazu DPH zistiť druh služieb u dodávateľa
od jeho subdodávateľov, a ani to, že vôbec išlo o kosenie či hrabanie. Správca dane svojvoľne používa
toto nepravdivé tvrdenie v neprospech žalobcu ako daňového subjektu. Následne vo vyjadrení žalobca
zopakoval svoju argumentáciu, ktorá bola obsahom správnej žaloby a mal za to, že si splnil všetky svoje
zákonné povinnosti a uniesol dôkazné bremeno v zákonom predpísanom rozsahu.

20. Replika žalobcu bola zaslaná žalovanému, ktorému bola doručená dňa 16.05.2022 spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k replike žalobcu, pričom žalovaný už duplikou nereagoval.

III.
Konanie na správnom súde

21. Dňa 1. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý dňom svojej účinnosti zriadil Správny súd v Košiciach.

Účinnosťou zákona výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná
právomoc správnych súdov.22. Konanie o správnej žalobe bolo Krajským súdom v Košiciach vedené pôvodne pod sp. zn.
7S/80/2021. Po prechode výkonu súdnictva na Správny súd v Košiciach je vec vedená pod sp. zn.
KE-7S/80/2021 a bola pridelená na rozhodovanie do senátu 2S. Oznámenie o zmene senátu bolo

následne doručené účastníkom konania.
23. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho
spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý
existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 zákon SSP), postupom podľa § 107 ods. 1

SSP vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania nariadil pojednávanie na deň 18.11.2025, ktorého sa
zúčastnil poverený zástupca žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto
postupom podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

24. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil elektronickým podaním zo dňa
17.11.2025 v ktorom vyjadril súhlas s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti.

25. Poverený zástupca žalovaného zotrval na svojich písomných podaniach a navrhol, aby súd správnu
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

26. Vo svojom prednese uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie žalobou napadnutých

rozhodnutí a pre vyvodenie záverov správcu dane a žalovaného o nepriznaní práva na odpočítanie
dane z faktúr od dvoch dodávateľov bolo zistenie, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a
nepreukázal reálny obsah faktúr od uvedených dodávateľov. Žalobca nepreukázal reálne plnenie v
zmysle predložených faktúr, a tak v zmysle § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty neboli naplnené a
preukázané zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane. Z rozsiahleho dokazovania, ktoré

vykonáva správca dane vyplynulo, že doklady ktoré žalobca predložil, nie sú schopné preukázať reálne
uskutočnenie zdaniteľných obchodov. V danej veci bolo preukázané, že v prípade preverovaných
obchodov nedošlo k dodaniu služieb a žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane neoprávnene.

IV.
Relevantná právna úprava

27. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

29. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené, čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových

subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.31. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

32. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

33. Podľa § 65 ods. 3 Daňového poriadku, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže
vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový
subjekt.

34. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote

určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň
prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania
správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených
dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca

nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto
skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty
určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti
alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred
jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca

dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

35. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o dani
z pridanej hodnoty“), predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu
v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

36. Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je
dodaním tovaru podľa § 8, vrátane:
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

37. Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri
dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania

stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.

38. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

39. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

40. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d)
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

41. Podľa § 51 ods. 1 písm. a ) zákona čo dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.

42. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

43. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

V.
Právne posúdenie veci správnym súdom

44. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného č. 101642752/2021
zo dňa 06.09.2021, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
100856425/2021 zo dňa 18.05.2021 o určení rozdielu na dani z pridanej hodnoty vo výške 7.600,- eur
za zdaňovacie obdobie júl 2019 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku.

45. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia podľa § 191
ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP bez bližšej špecifikácie týchto dôvodov zrušenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného alebo prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Správny súd tak považoval
za potrebné na prvom mieste zdôrazniť, že správny súd vo väčšine prípadov nepodrobuje svojmu
prieskumu v konaní o všeobecnej správnej žalobe celé rozhodnutie žalovaného (v rámci plnej jurisdikcie)

a ani za žalobcu nevyhľadáva nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Prieskum správneho súdu sa
sústreďuje na rozsah a dôvody (§ 134 ods. 1 SSP), ktoré žalobca prezentoval vo svojej správnej
žalobe, resp. ich bol spôsobilý v súdnom konaní vzniesť do uplynutia lehoty na podanie správnej
žaloby (§ 183 SSP). S týmto nastavením správneho súdnictva súvisí aj povinné právne zastúpenie v
správnomsúdnomkonaníadvokátom,tedaosobou,ktorejznalosťprávaaprávnychpredpisovumožňuje

v požadovanom rozsahu a včas identifikovať zásadné vady rozhodnutia, ktoré má posúdiť správny
súd. Pokiaľ je žalobný bod uplatnený vo všeobecnej rovine a fakticky sa obmedzuje iba na vyjadrenie
nesúhlasu so závermi orgánu verejnej správy, bez uvedenia pádnych protiargumentov, môže súd na
tento žalobný bod reagovať iba porovnateľnou mierou konkrétnosti. Správny súd bol preto povinný
preskúmať len tie námietky žalobcu, ktoré boli vymedzené riadne v správnej žalobe. Nebol povinný

podrobovať rozhodnutie žalovaného alebo správcu dane prieskumu ex offo len z titulu podania správnej
žaloby.

46. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok

skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

47. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán
druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného
rozsahučisprávneposúdilzákonnosťasprávnosťodvolanímnapadnutéhorozhodnutia.Správnaúvaha,resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu

úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým
samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré
okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.

48. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte

správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva

iné dôkazy, než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018,
bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od
faktického a dôkazného stavu konania.

49. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho
rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je
upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu

k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu,
a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor EÚ“).

50. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ aj kasačného súdu

obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu, alebo ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na to,
je odlišná situácia aj pri znášaní dôkazného bremena. Kým pri preukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok je nositeľom dôkazného bremena primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu či
zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.

51. K nesplneniu hmotnoprávnych podmienok, správny súd pripomína, že v zmysle zákona o DPH
hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane sú: (I) existencia zdaniteľného plnenia, (II) jeho
dodaniezdaniteľnouosoboua(III)použitiedodanýchtovarovaslužiebdaňovýmsubjektomnaúčelyjeho
ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a

povinnosťsvojetvrdeniedokázať.PovinnosťtvrdiťspočívavsamotnomuplatneníprávanaodpočetDPH
a povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu
dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však
musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež

doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane
musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).

52. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých

preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum
je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom
napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou
každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna2017). SSP upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje
na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O

nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne
nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z
vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť
zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove
námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú

vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

53. Správny súd vychádzajúc z obsahu správnej žaloby, v ktorej žalobca tento žalobný dôvod bližšie
nešpecifikoval, a nie je tak zrejmé či sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane
z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, správny súd len
v krátkosti poukazuje na to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa je zrejmé, že tak rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
§ 63 Daňového poriadku. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí, ako aj administratívnych spisov má
za to, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzali zo
zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení veci za dostatočný, z oboch
rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov, dostatočným spôsobom sú

uvedené ustanovenia zákonov, podľa ktorých správne orgány vec právne posúdili a z rozhodnutia
žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu. Tak žalovaný,
ako aj prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie postavili na tom, že v danom prípade nevznikol
nárok na odpočet dane u žalobcu z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že deklarované služby boli
reálne uskutočnené, a to práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Žalobca nepreukázal dostatok

dôkazov preukazujúcich uskutočnenie plnenia na základe dodávateľských faktúr a nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi. Žalobca správcovi dane dňa
24.02.2020 v zápisnici o ústnom pojednávaní tvrdil, že práce, a to kosenie trávnatých plôch a orez
živých plotov a kríkov na sídliskách, boli vykonané a dodali ich spoločnosti KOSTRADE, s.r.o. a BAD
SK, s.r.o. spolu s jeho zamestnancami, k čomu vie predložiť menný zoznam zamestnancov týchto,

ktorým bolo urobené školenie BOZP. Správcovi dane však nepredložil žiadne zoznamy a nepredložil ani
žiadne písomné protokoly o odovzdaní a prevzatí vykonaného diela s uvedením súpisu vykonaných prác
podpísané poverenými zástupcami oboch zmluvných strán, ako je to uvedené v rámcových zmluvách
o dielo. Z preverovania správcu dane vyplynulo, že dodávatelia žalobcu nemali zamestnancov, neboli
registrované na dani z príjmov zo závislej činnosti, nepodávali žiadne hlásenia k uvedenej dani, ani

neboli registrované v registri zamestnávateľov, ktorý vedie sociálna poisťovňa. Vzhľadom na to, že
nebolo preukázané vykonanie služieb spoločnosťami KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o., správca dane
preveroval,čitietoslužbymohlivykonaťspoločnostiMAMAR,s.r.o.aSIBauSlovensko,s.r.o.,ktoréboliv
kontrolných výkazoch spoločností KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o. deklarované ako ich dodávatelia a
ktoré vo svojich kontrolných výkazoch nedeklarovali žiadnych dodávateľov. Dokazovaním sa nepotvrdilo

ani dodanie služieb spoločnosťami SIBau Slovensko, s.r.o. a MAMAR, s.r.o., a takéto dodanie nepotvrdil
ani daňový subjekt, ktorý tvrdil, že služby mu dodali spoločnosti KOSTRADE, s.r.o a BAD SK, s.r.o.
a že spoločnosti SIBau Slovensko, s.r.o. a MAMAR, s.r.o. neboli jeho obchodnými partnermi a tieto
spoločnosti nepozná. Správny súd tak nevzhliadol, že by rozhodnutia správnych orgánov trpeli vadou
nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

54. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní a k námietke žalobcu ohľadom neprimeraného
rozšírenia dôkazného bremena, správny súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť má prioritne
daňový subjekt a nie správca dane tak, ako to mylne tvrdil žalobca. Správca dane dokazovanie
vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.

Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o
všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci, čo
najúplnejšie.Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávesprávcadane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery
vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a
zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

55. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015 vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko

daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.

56. Je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný
vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter
zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného
platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní

odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby
boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry,
prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona
o DPH.

57. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého: „...dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov
a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu

a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

58. Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24
ods. 1 Daňového poriadku jednak skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej kontroly alebo daňového konania a v neposlednom rade aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť
evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo
služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo

realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pri
jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

59. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej

skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov
a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie jednoznačne určuje, že zákonné bremeno je
na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za
zákonom stanovených podmienok. Následné dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

60. Správny súd taktiež považuje za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že odpočítanie dane nenastáva
priamo zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázaniazákonných podmienok na jeho uplatnenie. Na vznik nároku na odpočítanie dane zákon o DPH vyžaduje
súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne

realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje
odrážajú reálne plnenie. Samotná skutočnosť, že daňový doklad má všetky atribúty účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je ipso facto dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

61. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý
podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však
použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to,
že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je
potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím
a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj

odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie
považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav
deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade,
že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov,
avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,

ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena
späť na daňový subjekt.

62. K otázke prenosu dôkazného bremena správny súd pripomína, že subjekt, ktorý si chce odpočítať

DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť
spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok
a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou
správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie
však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len

odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky
nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno,
ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového
subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne
skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny

orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich
korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca
dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21). Zároveň je tiež potrebné
pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje.

Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu
konania.

63. V administratívnom konaní pred správcom dane, potom čo správca dane oprávnene spochybnil
dodanie služieb dodávateľmi žalobcu v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100496862/2020 zo dňa

24.02.2020 na základe správcom dane zistených skutočností, konateľ žalobcu: A. B. sa k predmetným
faktúra od dodávateľov vyjadril tak, že dodávatelia žalobcu (KOSTRADE, s.r.o. a BAD SK, s.r.o.)
vykonávali subdodávateľské služby pri kosení trávnatých plôch a orezy živých plotov a kríkov na
sídliskách v mestských častiach Košíc. Uviedol, že vie predložiť súpisy prác k týmto faktúram, zmluvy
a aj menný zoznam ľudí z týchto spoločností, ktorým bolo urobené aj zo strany žalobcu školenie

BOZP. Žalobca následne ním tvrdené skutočnosti nepreukázal, nakoľko v ďalšom priebehu konania
na výzvu správcu dane zo dňa 24.02.2020, kde pri ústnom pojednávaní boli prijaté opatrenia predložiť
v lehote do 15 dní súpisy prác k faktúram od dodávateľov, zmluvy s dodávateľmi, menný zoznam
pracovníkov dodávateľov, doklady o školení BOZP zamestnancov dodávateľov už žalobca nepredložil
všetky požadované doklady a dôkazy (dňa 11.03.2020 predložil iba súpisy prác a zmluvy) o ktorých

sám tvrdil, že ich má k dispozícii. V tomto štádiu konania bolo tak dôkazné bremeno na žalobcovi,
ktorý mal možnosť na základe svojich tvrdení v konaní preukázať vykonanie prác zamestnancami
dodávateľa žalobcu (predložením menného zoznamu zamestnancov, ako aj dokladmi o školení BOZP
týchto zamestnancov). Predloženie týchto dôkazov bolo v konaní o to dôležitejšie, že správca danezistil, že dodávatelia žalobcu nemali zamestnancov, neboli registrované na dani z príjmov zo závislej
činnosti, nepodávali žiadne hlásenia k uvedenej dani, ani neboli registrované v registri zamestnávateľov,
ktorý vedie sociálna poisťovňa a sám žalobca sa vyjadril, že práce zo strany jeho dodávateľov neboli

realizované prostredníctvom subdodávateľov. Teda za stavu, ak správca dane odôvodnene nadobudol
pochybnosti o existencii materiálnej stránky plnenia uvedeného na faktúrach bolo na žalobcovi, aby tieto
pochybnosti vyvrátil (uniesol dôkazné bremeno) a predložil správcovi dane ním samotným deklarované
dôkazy. V danom prípade tak, ani podľa názoru správneho súdu, nedošlo k vyvodeniu absolútnej
dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu zo strany správcu dane tak, ako to namietal žalobca

vo svojej žalobe. V daňovom konaní nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane
nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného
obchodu, práve naopak správca dane má povinnosť vyzvať daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov.

64. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu v otázke nevykonania navrhnutých

dôkazov zo strany správcu dane tým, že nevypočul žalobcom navrhnutých svedkov vo vyrubovacom
konaní, a to C. D. a E. F., ktorí boli konateľmi deklarovaných dodávateľských spoločností KOSTRADE,
s.r.o. a BAD SK, s.r.o.. V konaní mal správny súd za preukázané, že žalobca bol upovedomený o
výsluchoch týchto svedkov, ktoré sa realizovali pred vyhotovením protokolu, ale nedostavil sa ani
na jeden z termínov, kedy mali byť svedkovia vypočutí, hoci sa na výsluchy svedkovia nedostavili.

Správca dane vyhovel žiadosti žalobcu vo vyrubovacom konaní, opakovane preveril adresy C. D. a
E. F. a predvolal ich, pričom C. D. dal aj predviesť, ale ani C. D., ani E. F. sa nepodarilo vypočuť.
Taktiež žalobca správcovi dane tvrdil, že bol v osobnom, aj v telefonickom kontakte s C. D., ale sám
neposkytol správcovi dane žiadne telefónne čísla na tieto osoby, nebol súčinný pri zabezpečení ich
účasti na výsluchu pred správcom dane a nakoniec sa ani sám v termínoch, kedy mali byť tieto osoby

vypočúvané, pred správcu dane nedostavil. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca sa ani raz riadne
a včas nedostavil na výsluch svedkov, a tak je predstava o reálnom záujme žalobcu o vypočutie týchto
svedkov v konaní viac ako iluzórna. Správny súd tak ani v tomto nevzhliadol porušenie správcu dane
majúce za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

65.Žalobcaďalejnamietal,žesprávcadanevžiadnomprípadenemoholzkontrolnéhovýkazuDPHzistiť
druh služieb u dodávateľa od jeho subdodávateľov, a ani to, že vôbec išlo o kosenie či hrabanie. Túto
námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, nakoľko zistenia správcu dane z kontrolného výkazu
DPH neboli dôvodom, podľa ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty
u žalobcu za príslušné zdaňovacie obdobie. Tieto úkony boli zo strany správcu dane vykonávané tak,

ako to uviedol, za účelom identifikácie obchodných partnerov a získania prípadných ďalších informácií,
v snahe zistiť, kto reálne služby vykonal, teda v snahe zistiť skutkový stav dostatočne pre vyvodenie
záverov o opodstatnenosti žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane. Nepriznanie práva na
odpočet dane z pridanej hodnoty v danom prípade neboli z dôvodov na strane sudbodávateľov žalobcu,
pričom túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalobca, keď uviedol, že subdodávatelia jeho dodávateľov

nemali v tomto prípade nič spoločné s dodávkou fakturovaných služieb pre žalobcu teda s dodaním
služieb pre žalobcu jeho dodávateľmi.

66. Správny súd ďalej ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal, že informácie,
ktoré správca dane uvádza vo svojom rozhodnutí a ktoré získal z IS FS týkajúcich sa spisu

dodávateľovasubdodávateľovnemôžesprávcadanepovažovaťzadostatočnýdôkazvoveciposúdenia
uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ku ktorému sa nemohol žalobca súčasne aj vyjadriť v súlade so
ustanovením § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, pričom takáto výpoveď svedka nebola vykonaná
v súlade s ustanovením § 25 ods. 4 zákona o správe daní a, že informácie, ktoré správca dane získal z IS
FS nie je možné považovať za dôkazný prostriedok. Správny súd k možnosti použitia a zároveň aj s tým

spojeného hodnotenie dôkazov z iných konaní poukazuje práve na § 24 ods. 4 Daňového poriadku,
nakoľko v zmysle hypotézy právnej normy uvedenej v prvej vete tohto procesného ustanovenia, ako
dôkaz v daňovom konaní možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi, pričom zákon v nasledujúcej vete tejto právnej normy podáva demonštratívny výpočet

dôkazných prostriedkov. Správny súd na podporu svojej právnej úvahy v tejto súvislosti poukazuje
príkladmo na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/47/2018 zo dňa 27. októbra
2021bod37,vktoromokreminéhoNajvyššísprávnysúdSRkonštatoval,že:,,...listiny,obsahomktorých
je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanierozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom
konaní t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému
subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané

v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa
mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z
týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je
v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom
najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia

nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu, ak
ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. V súvislosti s výkladom
ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva daňového subjektu
spočívajúceho v tom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v inom daňovom konaní
nemohol uplatniť svoje procesné práva by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové orgány vykonaniu
tohto dôkazu v daňovom konaní vyhýbali, resp. daňový subjekt by s týmto dôkazom nemal možnosť

oboznámiť sa.“ Vychádzajúc z uvedeného mal správny súd taktiež za preukázané, že žalobca mal
možnosť v daňovom konaní oboznámiť sa s obsahom týchto listín. Následne mal žalobca aj možnosť
sa k týmto dôkazom aj vyjadriť. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť použitia týchto
listín ako dôkazných prostriedkov v daňovom konaní, avšak po oboznámení sa s týmito dôkazmi mal
možnosť podania procesných návrhov v daňovom konaní. Z uvedeného vyplýva, že daňové orgány

v priebehu daňového konania žalobcovi umožnili realizovať jemu patriace procesné práva, a tým,
podľa názoru správneho súdu, nedošlo k porušeniu § 25 ods. 4 Daňového poriadku s poukazom na
§ 24 ods. 4 Daňového poriadku a ani k porušeniu práva klásť svedkom prípadné otázky (§ 45 ods. 1
písm. e) Daňového poriadku), ktoré by odôvodňovalo záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

67. Správny súd sa nestotožnil ani so všeobecnou námietkou žalobcu, že správca dane, ako aj
žalovaný pri hodnotení vykonaného dokazovania nepostupovali v súlade s ustanovením § 3 ods. 3
Daňového poriadku, v ktorej súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu
SR uvedený v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 podľa ktorého: „...aplikácia zásady

voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné účelové nakladanie so
zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom
stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej

aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii“. Správca dane, ako
aj žalovaný, podľa názoru správneho súdu, v odôvodnení svojich rozhodnutí hodnotili vykonané dôkazy
nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ďalšími dôkazmi a proces dokazovania bol zo

strany správnych orgánov vedený v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku a zo strany správneho súdu
neboli zistené také závažné nedostatky, ktoré by mali za následok vydanie rozhodnutia odporujúcemu
zmyslu a účelu uvedenej právnej normy.

68. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia ustanovení v konaní pred orgánom

verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, táto
nebola dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ani rozhodnutia správcu dane, nakoľko z
administratívneho spisu je zrejmé, že tak správca dane, ako aj žalovaný v konaní postupovali v súlade s
Daňovýmporiadkom.Zadministratívnehospisusprávcudanejezrejmé,žeumožnilžalobcoviuplatnenie
jeho procesných práv, a tak bola dodržaná zásada úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, keď žalobcovi

bolo umožnené vyjadriť sa k veci a navrhovať dôkazy. Správca dane oznámil žalobcovi zabezpečenie
dôkazov do konania. A napokon bola dodržaná aj zásada materiálnej pravdy v tomto konaní, keď
bol dostatočne zistený skutkový stav, čo už správny súd uviedol vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.
Nakoľko nebolo súdom zistené porušenie žiadnych takých ustanovení administratívneho konania, ktorébymohlimaťzanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutia,anitútonámietkužalobcusúdnepovažoval
za dôvodnú.

69. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít zároveň tiež platí, že súd nie je povinný
reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný
a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie.

70. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné,
vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s
námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah
a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd

konštatuje,žedaňovéorgányvdanomprípadevychádzalizosprávnehorozloženiadôkaznéhobremena
a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu
dane. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

71. Nakoľko v konaní žalobca nemal úspech, súd v súlade s ustanovením § 167 SSP náhradu trov

konania žalobcovi nepriznal, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania v
zmysle § 168 SSP na strane žalovaného, a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

72. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia

lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží

potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej

sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenýv§440ods.1písm.g)aži)Správnehosúdnehoporiadkusavymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.