Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Stk/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200563
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200563.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra
Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Okresné stavebné bytové družstvo Michalovce,
so sídlom Plynárenská 1, Michalovce, IČO: 00 172 154, právne zastúpený: JUDr. Slavomír Kučmáš,
advokát so sídlom Plynárenská 1, Michalovce, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Bajkalská 21/A, Bratislava, o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.SK/0218/99/2018zodňa15.augusta2022,vkonaní
o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/77/2022-64 zo dňa 10.

septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k.
KE-7S/77/2022-64 zo dňa 10. septembra 2024 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predchádzajúci priebeh administratívneho a správneho súdneho konania

1. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej len
„prvostupňový orgán") rozhodnutím č. P/0523/08/17 zo dňa 5. marca 2018 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie") uložil žalobcovi peňažnú pokutu vo výške 800,- €.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. SK/0218/99/2018 zo dňa 20. júna 2018 (ďalej len „prvé rozhodnutie odvolacieho orgánu") tak, že
prvostupňové rozhodnutie zmenil v časti výroku, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta tak, že došlo k
zvýšeniu uloženej pokuty zo sumy 800,- € na sumu 1 500,- €. Žalovaný zastával názor, že prvostupňový
orgán v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na skutkovú okolnosť, že účastník konania od roku 2015

sústavne porušoval svoje zákonné povinnosti, čo považoval za priťažujúcu skutočnosť, na základe čoho
pristúpil k zvýšeniu uloženej pokuty. Dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia nezistil.

3.Protiprvémurozhodnutiuodvolaciehoorgánupodalžalobcadňa7.septembra2018správnužalobu,o
ktorejrozhodolKrajskýsúdvKošiciachrozsudkomsp.zn.7S/108/2018zodňa11.decembra2019(ďalej
len „rozsudok krajského súdu") tak, že prvé rozhodnutie odvolacieho orgánu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal následne žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Asan/11/2020 zo dňa 9. decembra 2021 zamietol.

4. Následne žalovaný rozhodnutím č. SK/0218/99/2018 zo dňa 15. augusta 2022 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie žalovaného") prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 24ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa")
vo výške 800,- €, a to:

„I. pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa,
v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov"),
keď účastník konania ako správca bytového domu Z-3 na ulici M. Rázusa 13, 17 v Michalovciach,

vyúčtoval vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome položku: „réžia údržby" („REZ.UDR"), pričom zo zmluvy o výkone správy a jej dodatku
nevyplýva účtovanie predmetnej položky schválené vlastníkmi bytov a nebytových priestorov;

II. pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa,
keď účastník konania ako správca bytov a nebytových priestorov v bytovom dome A-4 na ulici Krymská

1, 3, Moskovská 14, 16, 18, 20, 22, 24, Kyjevská 2, 4, Michalovce, nezabezpečil poskytovanie
služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, keď výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných
- uhrádzaných vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome), realizoval bez rozhodnutia
nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa."

5. Žalovaný sa vo svojom napadnutom rozhodnutí nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcou sa
zmeškania štvorročnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Z dokladov predložených žalobcom v správnom konaní (č. l. 22 - 29 administratívneho
spisu) podľa jeho záverov vyplynulo, že položka „rez. udr 16" bola zúčtovaná ku dňu 31. decembra 2016,

pretodospelkzáveru,žekporušeniupovinnostipodľa§4ods.1písm.h)zákonaoochranespotrebiteľa,
v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov došlo dňa
31. decembra 2016. Ďalej podľa žalovaného z listiny predloženej žalobcom (vyúčtovanie nákladov za
služby spojené s užívaním a správou bytu za rok 2016 na byt č. 1914010 04 zo dňa 26. mája 2017,
č. l. 67 administratívneho spisu) vyplynulo, že vyúčtovanie uvedených nákladov bolo zo strany žalobcu

vyhotovené dňa 26. mája 2017, a teda k porušeniu povinnosti § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane
spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov malo podľa
žalovaného dôjsť k uvedenému dňu.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na
Krajský súd v Košiciach, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného
spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva
na náhradu trov konania a rovnako podal návrh na uplatnenie sankčnej moderácie.

7. Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v
Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je
od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe zmeny právnej úpravy náhodným

výberom pridelená senátu Správneho súdu v Košiciach.

8. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd") rozsudkom č. k. KE-7S/77/2022-64 zo dňa 10.
septembra 2024 rozhodol tak, že správnu žalobu v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „SSP") zamietol ako nedôvodnú.

9. Správny súd stotožňujúc sa so závermi žalovaného, dospel k záveru, že sa žalobca dopustil porušenia
zákonom uložených povinností pri správe majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

10. Správny súd sa v rámci právneho posúdenia zaoberal spornou otázkou začatia plynutia objektívnej

zložky štvorročnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt, vyplývajúcej z § 24 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa. Vychádzajúc zo znenia skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia mal
za preukázané, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo účtovanie položky „réžia údržby" vlastníkom bytov anebytových priestorov v bytovom dome vo fonde prevádzky, údržby a opráv vo vyúčtovaní za rok 2016.
Preto za rozhodný deň súd považoval vyhotovenie vyúčtovania dňa 26. mája 2017.

11. Štvorročná prekluzívna lehota pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie tak začala podľa správneho
súduplynúťdňa26.mája2017.Rozhodnutiežalovanývydaldňa15.augusta2022,čižeuplynulo5rokov,
2 mesiace a 10 dní od porušenia povinnosti do vydania rozhodnutia o uložení sankcie. V tejto lehote sú
však zahrnuté aj časové úseky, kedy podľa § 71 ods. 1 SSP lehota pre zánik zodpovednosti neplynula,
keďže v preskúmavanej veci žalovaný rozhodol po druhýkrát, po predchádzajúcom opakovanom zrušení

rozhodnutia žalovaného správnym súdom, pričom za deň, kedy lehota začne spočívať, sa považuje
deň, kedy začalo súdne konanie (doručením žaloby, resp. opravného prostriedku) a posledným dňom
spočívania lehoty je deň právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

12. Preskúmania zákonnosti prvého rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. júna 2018 sa žalobca domáhal
žalobou doručenou pôvodnému správnemu súdu dňa 7. septembra 2018. Súd rozhodol rozsudkom zo

dňa11.decembra2019sp.zn.7S/108/2018,právoplatnýmdňa17.marca2020,protiktorémuvuvedený
deň podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Rozsudok kasačného súdu nadobudol právoplatnosť dňa 24.
januára 2022, kedy bol aj vrátený spisový materiál žalovanému. Lehota teda neplynula od 7. septembra
2018 do 24. januára 2022, t. j. 3 roky, 4 mesiace a 17 dní. Z uvedeného podľa správneho súdu vyplýva,
že ak žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie po 5 rokoch, 2 mesiacoch a 10 dňoch, pričom počas 3

rokov, 4 mesiacov a 17 dní lehota neplynula z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania, potom žalovaný
vydal rozhodnutie pred uplynutím štvorročnej prekluzívnej lehoty.

13. Vo vzťahu k zmene výroku uvedeného v napadnutom rozhodnutí žalovaného, správny súd uviedol,
že sa nejednalo o zmenu skutkového vymedzenia vytýkaného porušenia zákona ani o zmenu právnej

kvalifikácie skutku uvedeného vo výroku rozhodnutia, ale o odstránenie zrejmej nesprávnosti týkajúcej
sa iba označenia zákonného ustanovenia (§), v ktorom je definovaná povinnosť porušenia, ktorej sa
žalobca dopustil. Žalovaný svojím rozhodnutím nerozhodol inak ako prvostupňový orgán, nejednalo sa
o nové vyriešenie predmetu. Žalobca z uvedených dôvodov nemohol mať pochybnosť o skutku, ktorý sa
mu kladie za vinu, a o jeho právnej kvalifikácii žalovaným. Žalovaný predmetným procesným postupom

umožnil žalobcovi vyjadriť sa k zistenej zrejmej nesprávnosti.

14. Vo vzťahu k sankčnej moderácií, vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného priestupku,
zavinenie žalobcu, dlhodobé a opakované porušovanie obdobných zákonných povinností a ostatných
osobitostí prípadu, mal správny súd za to, že sankcia uložená na dolnej hranici zákonom stanovenej

sadzby, nie je neprimeraná. Pokuta vo sfére žalobcu tak plnila jednak úlohu výchovnú a aj represívnu.
Nakoľko sankcia musí žalobcu za protiprávne konanie postihovať, bolo podľa správneho súdu žiadúce,
abybolaciteľnávjehomajetkovejsfére,inaksanedápredpokladať,žebysplnilasvojúčel).Vychádzajúc
z uvedeného, sa správny súd nestotožnil s uplatnením inštitútu sankčnej moderácie.

15. Záverom správny súd konštatoval, že v danom prípade boli dodržané všetky zásady správneho
trestania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti, bolo
dostatočne zrozumiteľné, úplné a rovnako dostatočné bolo aj skutkové vymedzenie predmetného
správneho deliktu.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

16. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v
ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného spolu
s prvostupňovým rozhodnutím vec vráti na ďalšie konanie. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov

konania.

17. Sťažovateľ naprieč celou kasačnou sťažnosťou rozporoval predovšetkým právny záver správneho
súdu, v ktorom tento určil rozhodujúcu skutočnosť pre začatie plynutia prekluzívnej lehoty na uloženie
pokuty v zmysle § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa správneho súdu bolo rozhodujúcou

skutočnosťou vyúčtovanie položky „réžia údržby" vo fonde prevádzky, údržby a opráv vo vyúčtovaní za
rok 2016. Správny súd preto určil rozhodný deň na 26. mája 2017.18. V súvislosti s rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú uviedol správny súd v napadnutom rozsudku,
sťažovateľ poukázal na to, že súd pri posúdení zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu musí vždy
primárne vychádzať zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia. Nie je teda možné len na základe

odôvodnenia rozhodnutia dospieť k záveru, že účastník konania porušil inú povinnosť, ktorá sa
nezhoduje so skutkovým vymedzením výroku rozhodnutia správneho orgánu o uložení sankcie.

19. Sťažovateľ preto nesúhlasil so záverom správneho súdu, poukazujúc na výrokovú časť napadnutého
rozhodnutia žalovaného, v ktorej je uvedené, že v danom prípade došlo k porušeniu povinnosti žalobcu

spočívajúcej vo výbere dodávateľa bez predchádzajúceho rozhodnutia vlastníkov. K porušeniu uvedenej
povinnosti muselo podľa sťažovateľa dôjsť najneskôr uzatvorením zmluvy s dodávateľom - teda dňa 26.
septembra 2014.

20. Preto ak bola pokuta žalobcovi právoplatne uložená až napadnutým rozhodnutím žalovaného zo
dňa 15. augusta 2022, právoplatným dňa 31. augusta 2022, je podľa sťažovateľa nespochybniteľné, že

právo správneho orgánu uložiť žalobcovi pokutu za výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania
bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v roku 2016,
je v súlade s § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa prekludované, a teda napadnuté rozhodnutie
žalovaného bolo vydané po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty určenej na uloženie pokuty.

21. Štvorročná prekluzívna lehota teda podľa sťažovateľa začala plynúť odo dňa kedy došlo k výberu
dodávateľa, čo bolo najneskôr v deň podpisu zmluvy s dodávateľom, teda dňa 26. septembra 2014.
Odo dňa uzatvorenia zmluvy s dodávateľom, teda od 26. septembra 2014 do 31. augusta 2022 uplynulo
2896 dní, z toho lehota neplynula od 7. septembra 2018 do 24. januára 2022, teda počas 1235 dní. K
uloženiu pokuty preto podľa sťažovateľa došlo po uplynutí 4 rokov, presne po 4 rokoch a 201 dňoch.

22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ dôvodil, že k uloženiu pokuty došlo po uplynutí
objektívnej zložky prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa.

23. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti bezvýhradne stotožnil s napadnutým rozsudkom

správneho súdu. Zhodne pritom uviedol, že za deň porušenia povinností, od ktorého začala plynúť
objektívna zložka prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné
považovať 26. máj 2017. Navrhol preto, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP)
a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť

pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

25. Vzhľadom k vymedzeniu sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu predovšetkým posúdiť
zákonnosť záverov správneho súdu o (ne)uplynutí objektívnej zložky štvorročnej prekluzívnej lehoty

podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa, v súvislosti s konštatovaným porušením povinností
podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa.

26. I keď sťažovateľ podanú kasačnú sťažnosť odôvodnil výlučne podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP
(nesprávnym právnym posúdením veci správnym súdom), kasačný súd jeho kasačnú sťažnosť hodnotil

materiálne a zistil, že sa v nej nachádzajú aj námietky smerujúce k podstatnému porušeniu procesných
práv (podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP), ktoré sa týkajú odôvodnenia rozsudku správneho súdu (napr.
bod 8. a 9. kasačnej sťažnosti).

27. Podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa: „Konanie o uložení pokuty možno začať do 12

mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch
rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti
došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo."28. Kasačný súd po preštudovaní podkladových materiálov zistil, že žalovaný v prípade sťažovateľa
konštatoval vo výrokovej časti svojho rozhodnutia porušenie celkovo dvoch povinností, ktoré následne
samostatne kvalifikoval ako konanie, ktorým sťažovateľ nezabezpečil poskytovanie služieb spôsobom,

ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie (§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa).
Konkrétne mal sťažovateľ porušiť:

A) povinnosť podľa § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď ako
správca bytového domu Z-3 na ulici M. Rázusa 13, 17 v Michalovciach, vyúčtoval vo fonde prevádzky,

údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome položku: „réžia
údržby"(„REZ.UDR"),pričomzozmluvyovýkonesprávyajejdodatkunevyplývaloúčtovaniepredmetnej
položky schválené vlastníkmi bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „skutok 1"),

B)povinnosťpodľa§8bods.3zákonaovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov,keďvýberdodávateľa
na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných - uhrádzaných vlastníkmi bytov a nebytových priestorov

v dome) realizoval bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome o výbere dodávateľa (ďalej aj „skutok 2").

29. Bolo preto úlohou správneho súdu vyhodnocovať začiatok plynutia objektívnej zložky prekluzívnej
lehoty samostatne vo vzťahu k obom skutkom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je však zrejmé,

že určenie tzv. rozhodujúcej skutočnosti vyhodnocoval správny súd len ku dňu 26. mája 2017, keď
bola (podľa správneho súdu) vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v bytovom dome vyúčtovaná položka „réžia údržby" (bod 80. napadnutého
rozsudku správneho súdu). Správny súd sa teda v rámci svojho právneho posúdenia zaoberal začiatkom
plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa výhradne vo vzťahu k

porušeniu povinnosti podľa § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v
nadväznosti na § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa (skutok 1).

30. Správny súd tak opomenul skúmanie začiatku plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona
o ochrane spotrebiteľa vo vzťahu k porušeniu povinnosti podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v nadväznosti na § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa (skutok
2). Sťažovateľ pritom už v správnej žalobe uvádzal v zásade zhodnú argumentáciu ako v kasačnej
sťažnosti, v zmysle ktorej podľa jeho názoru došlo k porušeniu tejto povinnosti podpísaním zmluvy bez
odsúhlaseniavýberudodávateľaslužbyrozúčtovania-tedauždňa26.septembra2014(deňuzatvorenia
zmluvy o dielo so spoločnosťou ista Slovakia, s.r.o. ako dodávateľom služieb rozúčtovania), v dôsledku

čoho podľa sťažovateľa došlo k uplynutiu objektívnej zložky štvorročnej prekluzívnej lehoty. S danou
žalobnou argumentáciou sa však správny súd nijako nevysporiadal.

31. Kasačný súd navyše k záverom správneho súdu uvedeným v bode 80. napadnutého rozsudku
dodáva,žeúvaha,zktorejtietozáveryplynú,sajavívrozporesobsahomadministratívnehospisu,akoaj

samotného rozhodnutia žalovaného, ktorého závery paradoxne sám správny súd parafrázuje v bode 18.
napadnutého rozsudku. Žalovaný totiž vo svojom napadnutom rozhodnutí uvádza, že „...položka „rez.
udr 16" bola zúčtovaná ku dňu 31. decembra 2016, preto dospel k záveru, že k porušeniu povinnosti § 4
ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov došlo dňa 31. decembra 2016." Na druhej strane žalovaný uvádza, že:

„Z listiny predloženej žalobcom (Vyúčtovanie nákladov za služby spojené s užívaním a správou bytu za
rok 2016 na byt č. 1914010 04 zo dňa 26.05.2017 čl. 67 spisu/) vyplynulo, že vyúčtovanie uvedených
nákladov bolo zo strany účastníka konania vyhotovené dňa 26. mája 2017, t. j. k porušeniu povinnosti
§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov došlo k uvedenému dňu." (pozn. súdu: dňa 26. mája 2017). Hoci správny

súd „vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu" uviedol, že položka „réžia údržby" bola vyúčtovaná vo
vyúčtovaní za rok 2016, a preto za rozhodný deň súd považoval deň vyhotovenia vyúčtovania 26. mája
2017, uvedený záver vo vzťahu k vyúčtovaniu položky „rez. udr 16" z rozhodnutia žalovaného nevyplýva,
pričom nie je zrejmé na základe čoho správny súd dospel k danému skutkovému zisteniu. Rovnako ako
zmätočné hodnotí kasačný súd aj vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti, keď sa v rozpore so

svojimi predošlými závermi stotožňuje s ustálením rozhodného dňa vo vzťahu k obom skutkom na 26.
mája 2017, hoci správny súd sa skutkom č. 2 vôbec nezaoberal. Žalovaný pritom zmenu svojho postoja
oproti záverom vyslovených vo svojom napadnutom rozhodnutí bližšie nezdôvodňuje.32. V tejto súvislosti považuje kasačný súd za potrebné korelovať závery žalovaného, ktorý sa v rámci
svojho rozhodnutia čiastočne zaoberal momentom začatia plynutia štvorročnej objektívnej prekluzívnej
lehoty, a preto poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn.

4Stk/7/2025 zo dňa 25. septembra 2025, v ktorom kasačný súd uviedol nasledovné: „Naopak, kasačný
súd má za to, že postihovaným skutkom [...] bola „iba" vlastná realizácia výberu dodávateľa určitej služby
bez toho, aby na takýto postup mal sťažovateľ (ako správca bytového domu) príslušný právny mandát od
vlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,keďúčtovaniesúvisiacejslužbyzarok2017jepotrebnévnímať
ako následok uvedeného protiprávneho konania." Kasačný súd teda už v rámci predošlej rozhodovacej

praxe, vo veci rovnakých účastníkov konania a obdobnom skutkovom základe, vo vzťahu k porušeniu
povinnosti podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pri sankcionovaní za
obdobný skutok, dospel de facto k záveru, že vzhľadom na formuláciu skutku žalovaným vo výroku
napadnutého rozhodnutia, je potrebné považovať za naplnenie objektívnej stránky uvedeného deliktu
samotný výber dodávateľa služieb rozúčtovania bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v predmetnom dome. Tento záver tak narúša argumentáciu žalovaného, ktorý

v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že k porušeniu uvedenej povinnosti došlo vyúčtovaním
predmetných nákladov zo strany sťažovateľa, z čoho odvodzoval následne plynutie objektívnej zložky
prekluzívnej lehoty. V ďalšom konaní bude preto potrebné, aby správny súd preskúmal predmetné úvahy
žalovaného aj v kontexte uvedených záverov kasačného súdu.

33. Kasačný súd dodáva, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty zaniká deliktuálna zodpovednosť
subjektu za spáchaný správny delikt. Správne posúdenie začiatku plynutia objektívnej zložky
prekluzívnej lehoty preto vníma kasačný súd v predmetnom konaní ako kľúčové. Nedostatočné
vysporiadanie sa s podstatnou žalobnou argumentáciou (pozri bod 29. tohto rozsudku) kasačný súd
za týchto okolností považuje za podstatné procesné pochybenie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť

napadnutého rozsudku v danej časti.

34. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bude úlohou správneho súdu v ďalšom konaní opätovne
vyhodnotiť začiatok plynutia objektívnej zložky prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane
spotrebiteľa vo vzťahu k obom skutkom, resp. konštatovaným porušeniam povinností, tak ako ich uviedol

žalovaný vo výrokovej časti svojho napadnutého rozhodnutia. Správny súd tak bude musieť reagovať
aj na opomenutú žalobnú argumentáciu sťažovateľa. Rovnako bude musieť správny súd vyhodnotiť, či
plynutím objektívnej zložky prekluzívnej lehoty nezanikla sankcionovateľnosť vo vzťahu k jednotlivým
skutkom.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačný súd vec vrátil týmto rozsudkom správnemu súdu na ďalšie
konanie, poukazuje tiež na to, že v priebehu súdneho konania došlo k zmene v objektívnom práve
(zrušenie zákona o ochrane spotrebiteľa a nadobudnutie právnej účinnosti novej súvisiacej právnej
úpravy - zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov), čo
môže dopadať, vzhľadom na to, že sa jedná o vec správneho trestania, na ďalší postup a posudzovanie

súvisiacich právnych otázok správnym súdom v ďalšom konaní. Z napadnutého rozsudku, ktorý bol
vydaný už po účinnosti novej právnej úpravy pritom nevyplýva, či sa správny súd zmenou objektívneho
práva zaoberal, resp. či skúmal, či táto akokoľvek dopadá na súdenú vec (najmä prípadnými zmenami
v prospech sťažovateľa).

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

36. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nedostatočného odôvodnenia (§ 440 ods.1 písm. f) SSP). Preto napadnutý
rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

37. V ďalšom konaní bude Správny súd v Košiciach postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd
viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného
konania (§ 467 ods. 3 SSP).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.