Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Svk/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200324
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca
spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom
Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpený: Tkáč & Partners, s. r. o., so sídlom
Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor
opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľudovíta Štúra 1, Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka
konania: Obec Donovaly, so sídlom Donovaly č. 3, Donovaly, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. OU-BB-OOP3-2022/010949-002 z 25. februára 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti

žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-75S/39/2022-90 z 11. januára 2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Na Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (prvostupňový orgán)
bolo doručené oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Donovaly - zariadenie na zber odpadov"
navrhovateľa Obec Donovaly, aby rozhodol, či sa zmena navrhovanej činnosti bude posudzovať podľa
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon EIA"). Predmetom navrhovanej zmeny bol záujem
Obce Donovaly v areáli jestvujúceho zberného dvora rozšíriť možnosti zberu odpadu o skupiny

odpadov charakteru „železných a neželezných kovov" a „vybraných druhov nebezpečných odpadov".
Požiadavka posudzovania vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie vyplynula aj z
nárokov aktualizovanej legislatívy v odpadovom hospodárstve v zmysle zákona č. 79/2015 Z. z. o
odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o
odpadoch") a potrebe jej zosúladenia s ustanoveniami zákona EIA, zohľadňujúc prechodné ustanovenia
k úpravám zákona o odpadoch v zmysle §135f, účinným od 1. januára 2021, podľa ktorého platnosť
súhlasu vydaného pred 1. januárom 2021 nie je možné predlžovať. Samotná činnosť - zber odpadov je

v areáli navrhovateľa už aktuálne realizovaná v súlade s platnými legislatívnymi ustanoveniami v oblasti
odpadového hospodárstva. Činnosť je v zmysle zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
podľa prílohy č. 8 zaradená pod bod č. 9 „Infraštruktúra", položka č. 9: Stavby, zariadenia, objekty
a priestory na nakladanie s nebezpečnými odpadmi - zisťovacie konanie od 10t/ rok; položka č. 10:Zhromažďovanie odpadov zo železných kovov, z neželezných kovov alebo starých vozidiel - zisťovacie
konanie bez limitu.

2. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. OU-BB-OSZP3-2021/022922-020 z 27. októbra 2021
(ďalej „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti „Donovaly -
zariadenie na zber odpadov" sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň bola rozhodnutím
v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA uložená podmienka, ktorá mala eliminovať alebo zmierňovať
vplyvy na životné prostredie: zabezpečiť, aby nasadené stroje a strojné zariadenia neznečisťovali a

neznižovali kvalitu povrchových a podzemných vôd lokality. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplývalo, že zmena navrhovanej činnosti spočívajúca v tom, že v existujúcom a funkčnom zariadení
zberného dvora sa rozšíri portfólio zberaných odpadov a k činnostiam prevádzky pribudne zber
„železných a neželezných kovov" a „vybraných druhov nebezpečných odpadov", bez priestorových,
stavebných a organizačných zásahov do priestoru existujúceho zberného dvora, podliehala svojimi
parametrami zisťovaciemu konaniu, avšak správny orgán konštatoval, po tom, čo podrobne opísal

vplyvy navrhovaného zámeru na obyvateľstvo a jednotlivé zložky životného prostredia, že navrhovaná
činnosť neohrozovala ani neprimerane neobmedzovala práva a oprávnené záujmy subjektov konania.
Zo zhodnotenia predpokladaných vplyvov zmeny navrhovanej činnosti vyplývalo, že sa nepredpokladali
také negatívne vplyvy, ktoré by mali za následok významné zhoršenie stavu životného prostredia a
zdravia obyvateľov.

3. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (žalovaný) rozhodnutím č. OU-BB-
OOP3-2022/010949-002 z 25. februára 2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie") podľa § 59 ods. 2
zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej „Správny poriadok") odvolanie žalobcu zamietol a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom

4. Žalobca správnou žalobou žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie a priznať žalobcovi plnú náhradu
trov konania. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd") rozsudkom č. k. BB-75S/39/2022-90

z 11. januára 2024 (ďalej „napadnutý rozsudok") správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej „SSP") zamietol, keďže dospel k záveru, že bola nedôvodná.

5. Správny súd vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej

námietky správny súd rovnako len vo všeobecnej rovine považoval za potrebné konštatovať, že
odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa
obsahovalo všetky zákonné náležitosti. V odôvodnení svojich rozhodnutí správne orgány uviedli,
ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov,
ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a ako sa

vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
V prvostupňovom rozhodnutí správny orgán zrozumiteľne odôvodnil dôvody, pre ktoré sa zmena
navrhovanej činnosti nemala posudzovať podľa zákona EIA a uložil s ohľadom na zmenu jedno
opatrenie. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa reflektovalo na požiadavky
zákona EIA. Zmena navrhovanej činnosti bez priestorových, stavebných a organizačných zásahov

do priestoru existujúceho zberného dvora podliehala svojimi parametrami zisťovaciemu konaniu,
ktoré prvostupňový správny orgán vykonal podľa § 29 zákona EIA. Z odôvodnenia rozhodnutia bolo
zrejmé, že prvostupňový orgán sa dostatočne preskúmateľným spôsobom vysporiadal so všetkými
v zisťovacom konaní včas vznesenými pripomienkami a námietkami. Rovnako tak preskúmavané
rozhodnutie žalovaného reagovalo na všetky v odvolacom konaní uplatnené odvolacie námietky žalobcu

a zrozumiteľne sa s nimi vysporiadalo. Správna úvaha oboch správnych orgánov obsahovala dostatočný
počet myšlienkových premostení a logických úvah a vysvetlení vzťahu medzi aplikovanými normami a
zisteným skutkovým stavom.

6. Pripomienky žalobcu zo zisťovacieho konania podľa správneho súdu nezohľadňovali konkrétne

okolnosti prípadu, neboli determinované zmenou navrhovanej činnosti a daným územím a neboli
vznesené žiadne odôvodnené konkrétne obavy alebo predpoklady konkrétnych negatívnych vplyvov
na životné prostredie, ktoré by mohli vzniknúť navrhovanou činnosťou. Vyjadrenie nesúhlasu žalobcus tým, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, nespôsobovalo nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

7. Správny súd ďalej poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí správny orgán uviedol, ako
rozhodol o jednotlivých námietkach a pripomienkach účastníkov konania, t. j. aj žalobcu, obdobne aj
z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia bolo zrejmé, že pripomienky žalobcu v odvolaní uviedol
a aj úvahy, ako sa s nimi vysporiadal. Žalobcom uplatnené námietky nedostatočného odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia i prvostupňového rozhodnutia okrem toho, že mali všeobecný charakter,

nemali ani oporu v odôvodnení prvostupňového a preskúmavaného rozhodnutia, a preto ich správny súd
vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ sa chcel účastník úspešne domôcť svojho nepopierateľného práva
na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia, nestačilo tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení, ale
účastník mal uviesť aj svoju konkrétnu argumentáciu, ktorá preukázateľne bola v konaní vznesená a na
ktorú nedal správny orgán žiadnu odpoveď.

8. K námietke žalobcu o porušení práva verejnosti na úplné a presné informácie o životnom prostredí
podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA správny súd poukázal na to, že informácie o životnom
prostredí, vrátane predpokladaných vplyvov zmeny navrhovanej činnosti, boli uvedené v oznámení
o zmene navrhovanej činnosti, ktoré bolo v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 a § 29 ods. 6
písm. b) zákona EIA zverejnené a verejnosti dostupné na webovom sídle prvostupňového správneho

orgánu, webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a zároveň bolo dostupné
prostredníctvom zverejnenia dotknutou obcou v súlade s § 29 ods. 8 zákona EIA na jej úradnej tabuli.
Verejnosť mala počas konania možnosť sa zapojiť do konania a podávať k zmene navrhovanej činnosti
svoje podnety, pripomienky a názory. Skutočnosť, že žalobca v rámci prvostupňového konania zaslal
stanovisko k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti preukazovalo, že verejnosť bola s oznámením o

zmene oboznámená. Verejnosť, ktorá nebola účastníkom konania, bola taktiež informovaná o výsledku
zisťovacieho konania v súlade s § 29 ods. 15 zákona EIA prostredníctvom úradnej tabule a webového
sídla prvostupňového správneho orgánu a tak isto prvostupňový správny orgán zverejnil rozhodnutie zo
zisťovacieho konania na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, pričom
týmto spôsobom bolo zachované právo verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania,

podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA a stať sa tak účastníkom nielen zisťovacieho konania,
ale aj nasledujúcich povoľovacích konaní. Žalobca bol v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku
listom informovaný o ukončení dokazovania a o možnosti vyjadriť sa k zhromaždeným podkladom a k
spôsobu ich zistenia, pričom v tomto smere žalobca postup prvostupňového správneho orgánu žiadnym
spôsobom nenamietal, k podkladom rozhodnutia sa nevyjadril.

9. Správny súd mal za to, že správny orgán nepovažoval vykonanie konzultácií v zmysle ustanovenia
§ 63 zákona EIA za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Pokiaľ žalobca namietal,
že nevykonaním konzultácii došlo k porušeniu § 63 zákona EIA, správny súd poukázal na to, že z
doručených stanovísk dotknutých subjektov vyplynulo, že nemali žiadne namietavé stanoviská, resp.

z nich ani nevyplynula potreba realizácie konzultácie. Žalobca, ktorý sa dožadoval konzultácie voči
navrhovanej zmene činnosti, uplatnil požiadavky, ktoré evidentne s ňou nesúviseli. Preto nebolo ani
potrebné zvolávať konzultácie s prihliadnutím na ich účel definovaný v § 63 zákona EIA. Správny súd
ďalej uviedol, že pri interpretácii právneho predpisu je primárnou výkladovou metódou teleologický
výklad, teda správny súd vychádzal primárne z toho, čo je účelom konzultácii, a to vyjasnenie

si sporných, resp. namietaných stanovísk. Žalobca ani v administratívnom konaní ani v žalobe
neuviedol konkrétne námietky, ktorými by odôvodňoval potrebu vykonania konzultácii. Správny súd
vo všeobecnosti považoval námietku žalobcu o povinnosti zabezpečiť obligatórne konzultácie za
nedôvodnú.

10. Na základe odôvodneného a podloženého zámeru navrhovanej činnosti, zhromaždených vyjadrení
príslušných a iných participujúcich orgánov a všetkých ďalších listinných dôkazov, ktoré neboli
spochybnené všeobecným stanoviskom žalobcu, mal dostatočný podklad na vydanie rozhodnutia.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil
podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právnehoposúdenia veci. Rozsudok tiež považoval za arbitrárny. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec správneho súdu vrátil na ďalšie konanie.

12. Sťažovateľ (okrem všeobecných námietok) tvrdil nesprávnu kategorizáciu žalobnej legitimácie
správnym súdom, keď vychádzal z § 178 ods. 1 SSP, pričom sťažovateľ svoju aktívnu legitimáciu
odôvodňoval § 178 ods. 3 SSP, keďže bol zainteresovanou verejnosťou a obhajoval záujmy ochrany
životného prostredia.

13. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že žalovaný a ani správny orgán nevyhodnotil možné vplyvy na vody,
ovzdušie, hluk a ostatné zložky životného prostredia spôsobom, aký predpokladá § 12 zákona č.
17/1992 Zb. o životnom prostredí. Miesto hmotno-právneho prieskumu splnenia verejného záujmu
ochranyživotnéhoprostrediabolovykonanéskúmanieprocesnéhopostupužalovanéhosformalistickým
overením, či má rozhodnutie všetky znaky, ktoré malo mať, bez skúmania, či boli tieto skutočne
naplnením verejných záujmov alebo ich porušením.

14. Namietal chýbajúce posúdenie podľa vodného zákona, zákona o ovzduší, a tiež posúdenie hluku.

15. Správny súd podľa sťažovateľa chránil žalovaného pred údajne extenzívnym výkladom zákona
(sťažovateľ odkázal na § 2 zákona EIA) a chránil jeho procesný postup, hoci to bolo v rozpore s účelom

správneho súdnictva, ktorého účelom nie je chrániť verejnú správu pred verejnou kontrolou alebo chrániť
kabinetný výkon práva. Tiež tvrdil, že odôvodnenie rozhodnutia má byť nad rámec voľnej úvahy.

16. Sťažovateľ ďalej poukazoval na nemožnosť zúčastnenia sa odbornej diskusie, na ktorú mu nebola
daná príležitosť, keďže ústne pojednávanie zvolané nebolo, a nebol ani vykonaný úkon o upovedomení

o možnosti a spôsobe vykonania konzultácie písomne podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku.

17. Na záver sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi
otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva; či
výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácií je súladný

so smernicou EIA; či je v súlade s právom EÚ neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov EÚ vo
veci posudzovania vplyvov na životné prostredie a nedostatočný eurokonformný výklad; či je možné
aplikovať priamu účinnosť smernice EIA, smernice o vodách; či pôsobia recipované smernice ako súčasť
vnútroštátneho práva, alebo len nepriamo a aký je rozsah povinnosti eurokonformného výkladu; či je
súladné s právom EÚ odmietnutie pripomienky zainteresovanej verejnosti len na základe absencie jej

právneho nároku; či má bližšie právu EÚ výklad inštitútov podľa smernice o EIA zo strany správneho
orgánu alebo zo strany sťažovateľa.

18. Ostatní účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „kasačný súd")
ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie (§ 11 písm. h/ SSP). Kasačný súd preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 453 SSP), pričom po zistení, že kasačná

sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) v zákonnej lehote (§ 443 ods. 1 SSP)
a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), vo veci nenariadil
pojednávanie (§ 455 SSP) a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
nedôvodná.

20. Úlohou kasačného súdu bolo preskúmať právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného)
správnym súdom a jeho právne úvahy v odôvodnení napadnutého rozsudku.

21. Kasačný súd na úvod zdôrazňuje (v súlade so svojou ustálenou judikatúrou), že kvalita
kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Reagovať na

každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa v konaní by bolo v rozpore so zásadou procesnej ekonómie,
najmä ak jeho podstatné námietky už primerane vyriešila predchádzajúca súdna inštancia, prípadne
druhostupňový správny orgán a sťažovateľ proti týmto záverom neponúka konkurujúcu argumentáciu.22. K námietke sťažovateľa o nesprávnej kategorizácii jeho žalobnej legitimácie kasačný súd súhlasí, že
zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy
alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného

prostredia. V správnej žalobe musia byť jasne uvedené úvahy žalobcu, prípadne aj podložené dôkazmi,
ktoré sa vzťahujú na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci. Toto východisko je podľa
kasačného súdu aplikovateľné bez ohľadu na žalobnú legitimáciu žalobcu (či už podľa § 178 ods. 1 SSP
alebo podľa § 178 ods. 3 SSP). Predovšetkým však správny súd v súdenej veci v bode 9 napadnutého
rozsudku konštatoval práve postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti, a z rozsudku je zrejmé,

že tak k jeho správnej žalobe aj pristúpil.

23. Skutočnosť, že sťažovateľovi prináleží postavenie zainteresovanej verejnosti podľa čl. 2 ods. 5
Aarhuského dohovoru, však nepredstavuje procesné privilégium, ktoré by ho zbavovalo povinnosti
riadne uniesť bremeno tvrdenia a konkretizovať porušenia zákona spôsobené prvostupňovým
rozhodnutím, preskúmavaným rozhodnutím alebo napadnutým rozsudkom. Napriek tomu sťažovateľ

nepredložil presvedčivé skutkové a právne dôvody, z ktorých by vyplývala povinnosť vykonať
posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Sťažovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenia bez
identifikácie odôvodnených konkrétnych negatívnych vplyvov na životné prostredie, ktoré by mohli
vzniknúť navrhovanou činnosťou. Za tohto stavu nie je kasačný súd oprávnený nahrádzať procesnú
aktivitu účastníka a domýšľať absentujúcu relevantnú právnu argumentáciu.

24. Kasačný súd zdôrazňuje, že otázkami ochrany životného prostredia sa preskúmateľným spôsobom
zaoberal jednak správny orgán prvého stupňa, jednak žalovaný a ich úvahy sú logicky previazané so
zisteniami zo spisu a opreté o relevantné právne predpisy. V správnom súdnictve pritom správny súd
pri prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy spravidla neprehodnocuje sám skutkový stav ani

nenahrádza správnu (odbornú) úvahu vlastnou.

25. Samotné citovanie všeobecných ústavných a zákonných zásad ochrany životného prostredia
sťažovateľom, bez väzby na konkrétne skutkové okolnosti a identifikované porušenia aplikovateľných
právnych noriem, predstavuje len všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže nahradiť chýbajúcu právnu

argumentáciu a nemožno sa naň automaticky odvolávať zakaždým, keď nebolo vyhovené návrhu
sťažovateľa.

26. Kasačný súd ďalej v kontexte tvrdeného neprihliadnutia na ustanovenia § 12 zákona o životnom
prostredí poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/10/2024, z ktorého vyplýva:

„K odkazu žalobcu na § 12 zákona č. 17/1992 Zb. najvyšší správny súd uvádza, že podobne ako
pri § 11 zákona č. 17/1992 Zb., ide o všeobecné východiská..., ktoré rovnako ako aj § 17 a §
18 zákona č. 17/1992 Zb. vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže,
princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp
minimalizáciezásahovdoživotnéhoprostredia,princíppriamejzodpovednosti,princípsanácieaobnovy.

Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné
dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa v
rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé zložky
životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia."

27. S námietkou nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA sa podľa názoru kasačného súdu
správny súd dostatočne vysporiadal, svoj právny názor jasne odôvodnil a poukázal na nedostatky
sťažovateľových argumentov. Kasačný súd ďalej odkazuje na právne závery v rozsudku Najvyššieho
správneho súdu SR - sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, ktorý uviedol, že „úvodné
ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako

„dobrý správny postup". Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní
výslovnenepredpokladajúvykonaniekonzultácií,ktorésúažinštitútomposudzovaniavplyvovnaživotné
prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené
považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho
správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť

ich vykonania." Uvedené závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj ústavný súd (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 472/2024 z 3. októbra 2024).28. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd nereagoval na potrebu eurokonformného výkladu práva,
ale postupoval formalisticky, kasačný súd uvádza, že v slovenskom právnom systéme bola príslušná
smernica ako aj jednotlivé ustanovenia Aarhuského dohovoru transponované do zákona o EIA, a teda

vnútroštátne právne predpisy aplikované vo veci žalobcu predstavujú vo svojej podstate výkon práva
Európskej únie.

29. Poukazy sťažovateľa na chýbajúce posúdenia podľa vodného zákona, zákona o ovzduší a
osobitného posudzovania hluku nemajú väzbu na žiaden obdobný konkrétne formulovaný žalobný bod a

jeho následné posúdenie správnym súdom, preto sa im kasačný súd ako neprípustným novotám (podľa
§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP) nevenoval.

30. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd konštatuje, že návrh na začatie
prejudiciálneho konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu
takéhoto návrhu (rozsudky z 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06 a z 09. novembra 2010,VB

Pénzügyi Lízing, C-137/08). Kasačný súd považuje návrh na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru EÚ podľa článku 267 ods. 3 ZFEÚ v prejednávanej veci za nedôvodný, keďže nebola zistená
žiadna právna otázka týkajúca sa výkladu či platnosti predpisov EÚ, ktorá by bola nevyhnutná pre
rozhodnutie sporu. Zo spisu ani z argumentácie sťažovateľa nevyplýva potreba spresnenia výkladu
práva Európskej únie, ktorá by presahovala rámec ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, prípadne

vyvolávalarozporalebopochybnostipriaplikáciivnútroštátnychpredpisovvoblastiživotnéhoprostredia.
Sťažovateľom formulované otázky boli pre vec nepodstatné, boli formulované príliš všeobecne a navyše
nevyplývali z argumentácie, ktorú posudzoval správny súd, čo je v okolnostiach veci opäť neprípustná
novota. Kasačný súd preto zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý je s takýmto návrhom na podanie
prejudiciálnej otázky spätý, v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) SSP.

31. Kasačný súd na základe vyššie uvedených záverov kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní

nemalúspech,ichnáhradupodľa§167vspojenís§467ods.1SSPnepriznalažalovanémuichnáhrada
nevyplýva zo zákona. Ďalšiemu účastníkovi konania súd nepriznal náhradu trov podľa § 467 ods. 1 SSP
v spojení s § 169 SSP, pretože mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by
trovy vznikli a zároveň kasačný súd nezistil v konaní dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
priznanie práva na náhradu ďalších trov konania.

33. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.