Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 19, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7518206568
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7518206568.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C. nar.
XX.X.XXXX a 2/ C. D. C. nar. XX.X.XXXX obaja bývajúci v E. F. G. H. I. XX obaja zastúpení advokátkou
Mgr. Soňou Jackovou, IČO: 54 062 390, so sídlom kancelárie v Ličartovciach č. 161 proti žalovaným:
1/ J. C. nar. XX.X.XXXX a 2/ C. C. nar. XX.X.XXXX obaja bývajúci v K. F. K. H. I. XX obaja zastúpení
advokátomJUDr.MatúšomLemešom,IČO:42241740,sosídlomkancelárievKošiciachnaKuzmányho
ulici č. 29 v konaní o vrátenie daru o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K3-7C/199/2018-260 zo dňa 16.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcom 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ vrátiť žalobcom 1/ a 2/ peňažný dar 59.291,34 Eura s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom II. priznal žalobcom 1/ a
2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovaným 1/ a 2/, na ktoré plnenie ich zaviazal

spoločne a nerozdielne s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Vec právne posúdil podľa § 136 ods. 1, § 137 ods. 2, § 139 ods. 1, § 143, § 630 Občianskeho
zákonníka (OZ), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia darovali
žalovanýmvobdobíodjanuára2013doseptembra2016finančnéprostriedkyvcelkovejsume59.291,34
Eura viacerými ústne uzavretými darovacími zmluvami prevodom na ich účty, čo preukázali prevodnými
príkazmi a výpismi z účtov. Zo skutkového tvrdenia žalobcov, ktoré žalovaní nepopreli, bolo zistené, že

vždy išlo o dar obom manželom - žalovaným bez ohľadu na to, na účet ktorého z nich boli finančné
prostriedky titulom daru prevedené, v dôsledku čoho žalovaní nadobudli darované finančné prostriedky
do podielového spoluvlastníctva (§ 136 ods. 1 OZ), keďže veci nadobudnuté darom nepatria do BSM
(§ 143 OZ), ich podiely boli rovnaké (§ 137 ods. 2 OZ) a z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej
veci sú oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 OZ). Nesporné bolo aj to, že darom
nadobudnuté finančné prostriedky žalovaní investovali do kúpy rodinného domu v Rozhanovciach,
ktorého výlučnou vlastníčkou je v katastri nehnuteľností zapísaná žalovaná 1/ a na opravy predmetného

domu, ako aj to, že žalobcovia listami z 14.1.2018 vyzvali žalovaných na vrátenie daru a že predmetné
výzvy na vrátenie daru boli žalovaným doručené, nakoľko na ne reagovali prostredníctvom svojho
zástupcu písomným vyjadrením z 12.7.2018. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k
záveru, že zo strany žalovaných došlo k správaniu, ktoré možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrýchmravov voči žalobcom, zakladajúce právo žalobcov na vrátenie peňažného daru, a za takého správanie
považoval konanie žalovaných spočívajúce v ich písomnej výzve z 24.7.2017, ktorou vyzvali žalobcov na
opustenie a vypratanie spoločne obývanej nehnuteľnosti - rodinného domu v obci K. F. H. K. I. XX/XX a

odovzdaniekľúčovodnehnuteľnostido30.9.2017vsituácii,keďžalobcoviaobývalipredmetnýdom(jeho
prízemie) na základe predchádzajúcej dohody so žalovanými, malo ísť o ich trvalé bývanie na dožitie (čo
mal preukázané výpoveďami žalobcov, výpoveďami svedkov - synov žalobcov a v neposlednom rade
predchádzajúcimkonanímžalobcov,ktorípredalisvojbytvKošiciach,donehnuteľnostivRozhanovciach
investovali svoje finančné prostriedky a v súvislosti s jej kúpou poskytli žalovaným titulom daru finančné

prostriedky), naviac v situácii, keď žalobcovia nedisponovali miestom, kam by sa mohli odsťahovať,
ani finančnými prostriedkami, za ktoré by si mohli obstarať iné primerané bývanie, čo bolo žalovaným
známe. Za hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného súd prvej inštancie považoval
tiež fyzický útok žalovaného 2/ na jeho otca – žalobcu 1/ v rodinnom dome v Rozhanovciach dňa
14.8.2017, keď po slovnej výmene názorov, pri ktorej žalobca 1/ dôraznejšie žiadal vrátenie darovaných
finančných prostriedkov, tento utŕžil od žalovaného 2/ v kuchyni úder (facku) do spánkovej časti hlavy a

následne v predsieni druhý úder, ktorým bol zrazený k zemi, čo bolo preukázané zhodnými výpoveďami
žalobcov a lekárskou správou z vyšetrenia žalobcu 1/ u otorinolaryngológa zo dňa 17.8.2017, ktoré
absolvoval tri dni po tomto incidente, nakoľko u neho pretrvávali zdravotné problémy. Súd prvej inštancie
neuveril skutkovému tvrdeniu žalovaných, že v uvedený deň k fyzickému útoku nedošlo a vyhodnotil
ho ako účelové. Konštatoval, že žalovaná 1/ sa na súd nedostavila a nevypovedala k predmetnému

incidentu, dôvodiac svojim nepriaznivým zdravotným stavom. Uviedol, že zo správania sa žalovaného 2/
k manželke – žalovanej 1/ dňa 5.6.2017 je evidentné, že v rozčúlení sa neštítil fyzicky napadnúť aj osobu
jemublízku-členarodiny,neviekontrolovaťsvojekonanie,prechádzadoagresívnehosprávaniavrátane
fyzických atakov. Keďže správanie sa žalovaných vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov,
súd prvej inštancie skúmal, či konanie žalovaných nevyprovokovali svojim správaním sa žalobcovia,

pričom dospel k záveru, že tomu tak nebolo. Pokiaľ aj boli medzi stranami určité názorové rozdiely
týkajúce sa praktizovania viery, chodenia do kostola, psa, varenia, išlo o bežné nezhody, ktoré sú úplne
prirodzené, o to viac v situácii, keď si strany sporu zvykali na spolužitie v jednom rodinnom dome. Z
výpovede svedkov - synov žalobcov a bratov žalovaného 2/ bolo zistené, že rodičia nerobili rozdiely
medzi svojimi nevestami ani vnúčatami a hádky medzi žalovanými boli bežné, čo potvrdil vo svojej

výpovedi aj žalovaný 2/. Pokiaľ došlo 5.6.2017 k incidentu, pri ktorom žalovaný 2/ napadol v dome svoju
manželku - žalovanú 1/ a následne bol vzatý do vyšetrovacej väzby, pričom žalovaní vytýkajú žalobcom,
že v uvedený deň sa nachádzali v čase predmetného incidentu v dome a nezasiahli na obranu žalovanej
1/, medzi stranami nebolo sporné, že v deň incidentu boli žalobcovia doma, že v ranných hodinách
ponúkli žalovanej 1/, nakoľko žalovaný 2/ spal, že žalobca 1/ ju na lekárske vyšetrenie odvezie, čo

žalovaná 1/ odmietla, ani to, že žalobkyňa 2/ po tom, čo sa medzi žalovanými strhla hádka, ešte vyšla
na poschodie k žalovaným a opäť povedala, že žalobca 1/ odvezie žalovanú 1/ na lekárske vyšetrenie,
čo ona odmietla. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že konflikt medzi žalovanými spočiatku prebiehal
na poschodí rodinného domu a žalovaní boli na prízemí domu, ktoré obývali. Sporné bolo, či žalobcovia,
pokiaľ vyšli na záhradu domu (keďže ako uviedli, nechceli sa miešať do vzniknutého konfliktu medzi

žalovanými,ktorýsúviselpráveslekárskymvyšetrenímžalovanej1/vuvedenýdeň,naktorépotrebovala
odviezť a ich pomoc odmietla) a následne odišli do Košíc, v čase svojho odchodu mali alebo nemali
vedomosť o tom, že žalovaný 2/ sa voči svojej manželke – žalovanej 1/ dopúšťa aj fyzického násilia.
Žalobkyňa 2/ vypovedala, že do času, kým vyšli na záhradu, hádka bola medzi žalovanými slovná,
s vulgarizmami, ktoré sa ani nedajú opakovať. Žalobcovia tiež vypovedali, že žalovaný 2/ následne

vyšiel za nimi na záhradu, povedal im, že sa nemajú starať a majú vypadnúť, čo aj urobili, a žalovaný
2/ im telefonoval, až keď boli v Košiciach. Žalovaný 2/ vypovedal, že už v čase, keď žalobkyňa 2/
vyšla na poschodie, boli so žalovanou 1/ v dcérinej izbe, odstrkovali sa a na manželku fyzicky útočil.
Žalovaní vypovedali, že žalovaný 2/ počas tohto amoku volal žalobcom ešte v čase, keď títo boli na
záhrade, pričom žalovaná 1/ uviedla len to, že rodičom vulgárne nadával a žalovaný 2/ uviedol, že

im povedal aj to, že im ide zabiť nevestu. Uvedený rozpor sa nepodarilo odstrániť ani konfrontáciou
žalobcov a žalovaného 2/. Pokiaľ však žalovaný 2/ vypovedal pred súdom, že hádka medzi ním a
manželkou prebiehala najprv na poschodí domu, potom na prízemí, opäť na poschodí a potom na
prízemí, že žalobcovia išli okolo žalovaných, keď vychádzali z domu na záhradu, a videli, ako manželku
dusí vankúšom, jeho výpoveď nekorešponduje s výpoveďou žalovanej 1/ ako poškodenej v trestnom

konaní, ani s výpoveďami žalobcov. Naviac pri konfrontáciu na rozdiel od predchádzajúcej výpovede
uviedol, že rodičia ho videli dusiť manželku cez presklené vchodové dvere, keď nastupovali do auta.
Súd prvej inštancie tak vyhodnotil výpoveď žalobcu ako účelovú v tejto časti, v snahe privodiť pre seba
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že konflikt medzi žalovanými trval dlhšiu domu cca 2 - 3hodiny, čo uviedli sami žalovaní, hádka bola medzi nimi najprv slovná v obývačke, odkiaľ sa presunuli
do spálne, následne do detskej izby a až 2 - 3 hodiny od začiatku konfliktu sa presunuli na prízemie do
predsiene,odkiaľpotomžalovaná1/ušlazdomu, korešpondujesvýpoveďoužalobcov,žebolisvedkami

slovnej hádky, počas ktorej vyšli do záhrady. Žalovaní teda v konaní nepreukázali, že by žalobcovia
odišli z domu majúc vedomosť o tom, že žalovaný fyzicky ubližuje svojej manželke – žalovanej 1/ a
nezasiahli na jej obranu, resp. neprivolali políciu. Keďže nebolo vykonaným dokazovaním zistené, že
by správanie sa žalobcov bolo dôvodom hore uvedeného konania žalovaných, ktoré súd prvej inštancie
považoval za hrubé porušenie dobrých mravov, žalobe vyhovel a podľa § 630 OZ uložil žalovaným

povinnosť vrátiť žalobcom peňažný dar, tak ako je uvedené vo výroku I. rozsudku. Uviedol, že návrh
žalovanej 1/ zo dňa 24.8.2017 na zrušenie trvalého pobytu žalobcov v rodinnom dome na ul. K. I. XX/XX
L. K. bez ich vedomia síce považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak menej závažnej
intenzity, keďže trvalý pobyt fyzickej osoby má len evidenčný charakter a nezakladá práva k domovej
nehnuteľnosti. Rovnako formálne oslovovanie žalobcov zo strany žalovaných ako pán C. a pani C. a zo
strany žalovaného 2/ aj ich krstnými menami považoval za menej závažné porušenie dobrých mravov.

Čo sa týka žiadosti žalovaného 2/, aby žalobcovia opustili spoločnú domácnosť pred návratom žalovanej
1/, aby nedošlo k vzájomným konfliktom, v dôsledku čoho boli žalobcovia následne od 27.6.2017 nútení
počas troch dní prebývať v hoteli, žalobcovia v konaní nepreukázali svoje skutkové tvrdenie, že tak boli
nútení urobiť a neučinili tak dobrovoľne na požiadanie žalovaného 2/, ako uviedol žalovaný 2/. Keďže
žalobcovia mali vo veci plný úspech, súd prvej inštancie im priznal proti v spore neúspešným žalovaným

nárok na plnú náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcom náhradu
trov konania výnimočne nepriznal, zistené neboli.

3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/ z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Majú za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s ich

námietkou, že žalobcovia nemôžu žiadať od každého z nich vrátenie celého daru s tým, že plnením
jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Majú za to, že súd
nesprávne aplikoval ust. § 139 ods. 1 OZ na prípad vrátenia daru, pretože pri vrátení daru podľa § 630
OZ neprichádza do úvahy aplikovať ust. o solidarite podielových spoluvlastníkov. Zároveň poukázali na
ust. § 139 ods. 1 OZ, podľa ktorého sú všetci spoluvlastníci povinní spoločne a nerozdielne s právnych

úkonov týkajúcich sa spoločnej veci len vtedy, pokiaľ samotnou vecou, ktorá je v spoluvlastníctve
dôjde k protiprávnemu zásahu do práv tretích osôb. Ak ide o protiprávny zásah vyvolaný konaním
konkrétneho spoluvlastníka, nejde o solidaritu na strane spoluvlastníkov veci, ale z takéhoto konania ja
zaviazaný len ten konkrétny spoluvlastník, preto aj v ich prípade je potrebné skúmať naplnenie dôvodov
na vrátenie daru osobitne, vo vzťahu ku každému z nich, a teda aj prípadne uloženie povinnosti vrátiť

dar rozhodnutím súdu musí byť vymedzené pre každého z nich samostatne. Len tak je možné dosiahnuť
to, aby žalobcovia nemohli od hocikoho z nich žiadať viac, než od nich skutočne dostal. Ak každému
zo žalovaných darovali len 1 z nimi žiadaných peňazí, nemôžu sa domáhať toho, aby im ktorýkoľvek
z nich vrátil všetky peniaze, ale len tú jeho 1 peňazí, ktorú dostal. Namietali, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že medzi stranami bola uzavretá dohoda, že rodinný dom

v Rozhanovciach bude slúžiť na ich trvalé bývanie a dožitie. Takýto záver odporuje skutočnostiam,
že žalovaná 1/ je sama zo zdravotných dôvody odkázaná na pomoc a opateru tretej osoby, ktorú
jej poskytuje žalovaný 2/, pričom tento stav je dlhodobý a nastal ešte pred kúpou rodinného domu.
V takomto zdravotnom stave a s diagnózami aké má, nemôže niekomu garantovať doživotnú opateru,
ani užívanie nehnuteľnosti. Od kúpy rodinného domu podstúpila viacero kardiologických zákrokov,

implantovali jej kardiostimulátor a opakovane navštevuje viacerých špecialistov pre niekoľko diagnóz.
Druhým dôvodom nemožnosti uzavretia takejto dohody je aj tá skutočnosť, že nemôže garantovať
dožitie v dome, na ktorom je založené právo v prospech banky. Ak by žalovaný 2/ prišiel o prácu alebo
by nastala iná nečakaná udalosť a oni by nemohli splácať hypotéku, dom by sa musel predať, takže
žalobcovia by v ňom nemohli dožiť. Z invalidného dôchodku žalovanej 1/ by splácanie hypotekárneho

úveru nebolo možné. K takto zaťaženej nehnuteľnosti nie je ani možné zriadiť vecné bremeno práva
doživotného užívania, pretože to zmluva s bankou vylučuje. Poukázali na to, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní, či takáto dohoda vôbec existovala, založil svoje zistenie aj na výpovediach svedkov M.
C. a N. C., ktorí sú bratia žalovaného 2/, zároveň sú synmi žalobcov. Prevažnú väčšinu skutočností,
o ktorých títo svedkovia vypovedali sa dozvedeli len sprostredkovane od žalobcov. Svedok N. C. bol

na návšteve v Rozhanovciach za celý čas len jedenkrát, a to v čase, keď tam ešte žalobcovia ani
nebývali. Hodnovernosť výpovede svedkov znižuje aj to, že sami majú finančný záujem na tom, aby boli
žalovaní zaviazaní vrátiť dary, ktoré dostali. Žalobkyňa 2/ vo svojej výpovedi dňa 7.6.2022 uviedla, že
peniaze žiadajú späť aj preto, aby dali aj ďalším dvom synom (svedkom). Súd prvej inštancie taktiežnesprávne zistil skutkový stav týkajúci sa toho, že žalovaný 2/ mal dňa 14.8.2017 fyzicky napadnúť
žalobcu 1/. Toto popierajú. Poukázali na to, že žalovaný 2/ bol v tom čase trestne stíhaný pre prečin
nebezpečného vyhrážania. Ak by sa v priebehu trestného stíhania dopustil voči komukoľvek násilného

alebo agresívneho správania, vystavil by sa reálnej hrozbe výkonu väzby. Tohto si bol vedomý, preto sa
vyhýbal akýmkoľvek konfliktným alebo vyhroteným situáciám. Fyzicky napadnúť osobu, s ktorou býval
v jednom dome, by sa ani neopovážil, pretože v tom čase by to znamenalo okamžitú stratu osobnej
slobody a koniec nádeji na podmienečné zastavenie trestného stíhania. Zdôraznili, že lekárska správa
z vyšetrenia žalobcu 1/ je vyhotovená až 3 dni od údajného napadnutia, navyše neobsahuje žiadne

objektívne zistenie, ktoré by preukazovalo, že žalobcu 1/ niekto udrel a že tinitus má traumatický pôvod.
To, že v „utorok dostal po uchu“ bolo len tvrdenie žalobcu 1/, ktoré oznámil ošetrujúcej lekárke. Nešlo
o objektívne zistenie lekárky. Majú za to, že lekárska správa nie je dôkazom, ktorý by preukazoval
napadnutie žalobcu 1/ žalovaným 2/. Nie je ani pravdivé tvrdenie žalobcu 1/, že svedkom napadnutia
mala byť ich dcéra F., pretože ona sa im už v tom čase vyhýbala, kontakt so žalobcami dodnes dôrazne
odmieta. Ďalej uviedli, že okrem nesprávnosti skutkových zistení týkajúcich sa ich správania, ktoré malo

byť podľa žalobcov, ako aj podľa súdu prvej inštancie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, súd prvej
inštancie nesprávne zistil aj skutočnosti týkajúce sa správania žalobcov, na ktoré poukázali. Žalovaná
1/ popiera tvrdenie, že v deň incidentu jej žalobcovia ponúkli odvoz k lekárovi. Keďže žalobca 1/ mal
zdravotné problémy (často sa mu vážne triasli ruky) a ona trpí úzkosťami pri cestovaní, nechcela s ním
cestovať v aute. So žalobcom 1/ sa v aute viezla počas ich pobytu v Rozhanovciach iba raz, a to v deň,

keď sa vrátili z J. z jej operácie a žalobca 1/ bol pre nich na stanici. Aj túto cestu s ním absolvovala veľmi
nerada. O odvoz dcéry do školy žalobcu 1/ požiadala iba jedenkrát, keď mala dcéra bolesti. Žalobca 1/
ju nikdy nikam nevozil. Vždy ju k lekárom vozil zásadne žalovaný 2/, ktorý jej zároveň robil doprovod.
Podľa súdu prvej inštancie nepreukázali, žeby žalobcovia odišli z domu majúc vedomosť o tom, že
žalovaný 2/ fyzicky ubližuje žalovanej 1/ a nezasiahli na jej obranu. Tento záver súdu prvej inštancie

je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Podľa zápisnice z vypočutia žalovanej 1/ v rámci trestného
konania zo dňa 6.6.2017, na začiatku hádky boli doma žalobcovia, ktorí počas hádky odišli a žalovaný
2/ im následne volal z detskej izby v čase, keď už mal v ruke nôž a spýtal sa ich, kde sa zašívajú, že
sú zbabelci, pretože odišli a že on si teda bude so žalovanou 1/ robiť čo chce. Práve táto jej výpoveď
ešte z prípravného konania jednoznačne preukazuje, že žalobcovia vedeli, že jej žalovaný 2/ ubližuje

a aj napriek tejto vedomosti jej neposkytli žiadnu pomoc. Pritom stačilo zavolať políciu alebo niekoho
iného, kto by jej vedel pomôcť. Žalovaná 1/ uviedla, že celé postupné zhoršovanie vzájomných vzťahov
počas ich spolužitia so žalobcami vyvrcholilo pre ňu tým, keď sa od nich nedočkala pomoci, čo bol pre ňu
zlomový moment. Od incidentu, keď ju žalovaný 2/ napadol a nepomohli jej, už ich nedokázala vnímať
ako náhradných rodičov. Stratu dôvery a vzniknuté problémy sa pokúšali vyriešiť tým, že opakovane

navrhovali zriadiť dve samostatne fungujúce domácnosti, no zo strany žalobcov nedošlo k akceptácii.
Žalobkyňa 2/ návrh na samostatné domácnosti teatrálne odmietla s tým, že radšej v zahraničí podstúpi
eutanáziu. Výsledkom bolo, že so žalobcami už za takýchto okolností nemôžu ďalej bývať v jednom
dome,čoviedlokžiadosti,abysazdomuodsťahovali.Kvýčitkesúduprvejinštancie,ževyzvaližalobcov,
aby opustili dom za situácie, keď žalobcovia nedisponovali miestom, kam by sa mohli odsťahovať, ani

finančnými prostriedkami, za ktoré by si mohli obstarať primerané bývanie uviedla, že vôbec nebolo
zohľadnené to, že ešte pred tým, po nútenom odchode žalovanej 1/ s dcérou z domu po incidente
v júni 2017, sa o nich nikto z rodiny Mišinovcov nezaujímal. Ani žalobcovia, ani ich synovia. Nikoho
nezaujímalo, ako je na tom zdravotne alebo psychicky, či majú z čoho žiť. Naopak, žalobcovia jej vyčítali,
že podala na žalovaného 2/ trestné oznámenie, že kvôli nej bol v base a že za tieto problémy môže

ona. Neobhajuje žalovaného 2/ za to čo urobil, ale kladie si otázku čím sa previnila ona voči žalobcom.
Žalovaní majú za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniamajehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Navrhli,aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcom uložil povinnosť
nahradiť žalovaným trovy konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že títo v priebehu celého konania účelovo
menili argumentáciu podľa toho, ako im to v danom štádiu konania vyhovovalo. Pred koncom konania
namietali, že dar vraj nie je možné darovať manželom a nie je možné ich zaviazať na jeho vrátenie
spoločne a nerozdielne. Uvedený argument je absolútne nesprávny. Tento problém bol už mnohokrát

prejudikovaný a ustálený a je nepochybné, že darovať obom manželom je možné, pričom vznikne
podielové spoluvlastníctvo oboch manželov. V charaktere podielového spoluvlastníctva spočíva aj
odpoveď na argument o tom, že žalovaní údajne nemôžu byť zaviazaní na vrátenie daru spoločne
a nerozdielne. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na § 139 ods. 1 OZ, v ktorom sa uvádza, žez právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnený a povinný všetci spoluvlastníci spoločne
a nerozdielne. Uviedli, že pasívna solidarita podielových spoluvlastníkov znamená, že tretia osoba
v pozícii veriteľa môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z podielových spoluvlastníkov a to

bez ohľadu na veľkosť podielu spoluvlastníka, od ktorého požaduje poskytnutie plnenia. Spoluvlastník,
ktorý plnenie poskytol je oprávnený od ostatných podielových spoluvlastníkov požadovať, aby mu
uhradili pomernú časť plnenia podľa svojich podielov. Zdôraznili, že žalobcovia ani nemusia špecifikovať
podiely žalovaných, pretože celý dar môžu žiadať od ktoréhokoľvek z nich. O to viac táto situácia platí
v prípade, ak sa obaja žalovaní dopustili správania v hrubom rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu

k žalobcom. Zdôraznili, že svoje tvrdenie o tom, že žalovaný 2/ udrel žalobcu 1/ majú za preukázané
jednak svedeckými výpoveďami ako aj predloženou lekárskou správou. Už v tom čase žalobca 1/ uviedol
lekárke skutočný dôvod jeho problémov, teda že „dostal po uchu“. Je zjavné, že žalobca 1/ si tento útok
v tom čase nemohol bezdôvodne vymyslieť, nakoľko vtedy ešte vôbec netušil, že vôbec bude žiadať
vrátenie daru. Popreli, že by im žalovaní navrhovali rozdelenie domu na dve samostatné domácnosti,
čo ničím nepreukázali a navyše to nie je ani reálne možné, jednak preto, že žalovaný 2/ sám pri

vypočutí dňa 7.6.2022 vyhlásil, že na takúto rekonštrukciu by nemali peniaze a aj preto, že dom nebol
na takúto dispozíciu stavaný, mal len jednu kuchyňu a pod. Naviac žalovaní ani nepredložili žiaden
objektívny dôkaz, že by žalobcov k tomuto alebo inému riešeniu vyzvali. Naopak v spise je predložená
len jednoznačná výzva na opustenie nehnuteľnosti a oznámenie o zrušení trvalých pobytov žalobcov
spolu s SMS komunikáciou, kde žalovaný 2/ vraví svojmu bratovi, že dom „očistil od hnoja“. Popreli, že

by údajne videli ako žalovaný 2/ fyzicky útočí na žalovanú 1/. Táto skutočnosť sa nikdy nepreukázala
a to ani v predmetnom trestnom konaní. Existenciu tejto skutočnosti má zrejme preukazovať to, že
žalovaný2/vosvojomostatnomvýsluchuvyhlásil,že„podľanehoichžalobcovia,keďodchádzalizdomu
museli vidieť cez dvere, pretože žalovaní videli žalobcov....“. Ako však správne súd prvej inštancie
skonštatoval, jeho výpoveď sa viackrát účelovo menila a je nekonzistentná z hľadiska časového aj

miestneho. Zdôraznili, že okrem výpovede žalovaného 2/, ktorý sa len domnieva, že žalobcovia incident
„museli vidieť“, niet o tejto skutočnosti žiadneho dôkazu. Popreli tvrdenie žalovanej 2/, že žalobca 1/
jej neponúkol odvoz k lekárovi v deň incidentu. Samotná skutočnosť, že žalovaná 1/ so žalobcom 1/
jazdila nerada nepreukazuje, že jej žalobca 1/ odvoz neponúkol. O to viac, že táto skutočnosť bola
priamo na ostatnom pojednávaní potvrdená žalovaným 2/. Zdôraznili, že žiadne správanie porušujúce

dobré mravy sa u žalobcov nepreukázalo. Za bezdôvodné považujú aj spochybňovanie svedeckých
výpovedí svedkov – synov žalobcov, len z dôvodu, že žalobkyňa 2/ vyjadrila ľútosť, že svojim dvom
synom nemajú čo zanechať naproti tomu, čo všetky peniaze darovali len tretiemu synovi – žalovanému
2/. Poukázali aj na to, že viackrát riešili spory žalovaných, avšak po vzájomných nezhodách im bolo
naznačené, aby sa do nich nestarali. Pred dotknutým incidentom opustili domácnosť v snahe uvoľniť

napätie, netušili, že konflikt presiahne do fyzickej agresivity žalovaného 2/, nakoľko slovné hádky boli
medzi žalovanými aj podľa ich vlastných slov veľmi časté. Majú za to, že vyhodiť rodičov z domu
a zároveň si ponechať dar v sume viac ako 70.000 Eur jednoducho nie je ničím ospravedlniteľné a je
v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považujú za správny,
jeho odôvodnenie dostatočné a zodpovedajúce všetkým požiadavkám zákona na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaných
nahradiť im trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Podľa § 139 ods. 1 OZ z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci
spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

7. Podľa § 143 OZ v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných

dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu
povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému
z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec
vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

8. Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané

včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379
CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach

strán.

14. Odvolací súd konštatuje, že obdarovaný nie je za normálnych okolností povinný vrátiť predmet daru
darcovi a darca nie je oprávnený žiadať o vrátenie daru. Nazýva sa to aj princípom neodvolateľnosti
darovania. Výnimky z uvedeného princípu sú vždy presne viazané na podmienky, ktoré sú výslovne

uvedené buď v darovacej zmluve, alebo v zákone. Práve ust. § 630 OZ umožňuje darcovi, aby sa
domáhal vrátenia daru v prípade, ak obdarovaný hrubo porušuje dobré mravy, a to správaním sa voči
darcovi alebo členom jeho rodiny. Uvedené ustanovenie zákona vychádza z toho, že darovanie ako
bezodplatný a jednostranne neodvolateľný právny úkon obsahuje v sebe silný morálny záväzok pre
obdarovaného byť vďačný za poskytnutý dar. Judikatúra súdov ustálila, že predpokladom úspešného

uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči nemu alebo členom
jeho rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne ich
porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami,
neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Súdna prax nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov

situácie, keď konanie obdarovaného spočíva v slovných útokoch alebo v miernej fyzickej inzultácii, ku
ktorým došlo iba v dvoch prípadoch, a najmä, ak pôvod týchto útokov spočíva aj v správaní darcu.

15.Zvykonanéhodokazovaniapovažovalodvolacísúd,rovnakoakosúdprvejinštancie,zapreukázané,
že žalobcovia v období od januára 2013 do septembra 2016 postupne darovali žalovaným finančné

prostriedky v sume 59.291,34 Eura, ktoré boli požité na kúpu a rekonštrukciu rodinného domu v obci K.
F. K. H. I. XX/XX, ktorého výlučnou vlastníčkou sa stala žalovaná 1/. Žalobcovia finančné prostriedky
získali predovšetkým z predaja svojho bytu v Košiciach, čím stratili vlastné bývanie. Dňa 30.6.2016 sa
nasťahovalidokúpenéhorodinnéhodomuvRozhanovciach,kdepovzájomnejdohodeobývaliprízemie,žalovaní bývali na poschodí. Žalovaní zaslali žalobcom list zo dňa 24.7.2017 označený ako Žiadosť o
opustenie a vypratanie nehnuteľnosti, v ktorom uviedli, že okrem ústnej žiadosti ich žiadajú aj písomne,
aby opustili nehnuteľnosti na adrese Robotnícka 22/11, vypratali osobné veci z nehnuteľnosti najneskôr

k dátumu 30.9.2017 a zrušili si trvalý pobyt na danej adrese. Dňa 14.8.2017 žalovaný 2/ dvakrát fyzicky
napadol žalobcu 1/ tak, že ho rukou udrel po hlave, pričom druhým úderom bol žalobca 1/ zrazený k
zemi.Dňa24.8.2017žalovaná1/podalanaObecnýúradRozhanovcenávrhnazrušenietrvaléhopobytu
žalobcov na adrese K. XX/XX, K.. Z domu sa žalobcovia odsťahovali dňa 2.9.2017. Písomnými výzvami
z 14.1.2018 žalobcovia vyzvali žalovaných na vrátenie predmetného daru pre správanie obdarovaných

priečiace sa poskytnutému prísľubu o pokojnom spolužití a súčasne hrubým spôsobom odporujúcim
dobrým mravom. Z listu advokáta žalovaných JUDr. Milana Slebodníka zo dňa 12.7.2018 označeného
ako Odpoveď na výzvu na rokovanie pred podaním žaloby na vrátenie daru bolo zistené, že výzva
žalobcov z 14.1.2018 na vrátenie daru bola žalovaným doručená, nepovažujú ju za dôvodnú, a preto
ani nesúhlasia s vrátením daru.

16. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd považoval za logické, že žalobcovia potom, ako
darovali žalovaným peniaze na kúpu a rekonštrukciu domu, budú v tomto dome bývať spoločne so
žalovanými, naviac, keď svoj vlastný byt predali. Preto boli do domu prihlásení aj k trvalému pobytu.
Zároveň odvolací súd považuje za nelogické, ak by nebola dohoda, že žalobcovia zostanú žiť v dome,
prečo žalovaní navrhovali vytvoriť v dome dve samostatne fungujúce domácnosti, ako to tvrdia v

odvolaní? Dohodu o dožití žalobcov v dome v Rozhanovciach potvrdili aj svedecké výpovede C. M.
C. a A. N. C., pričom ich výpovede boli presvedčivé a logicky nadväzovali na zistený skutkový dej.
Žalovaní spochybnenie výpovedí svedkov nepodložili žiadnym vierohodným dôkazom či objektívne
zdokumentovanou skutočnosťou. Na tvrdenie žalovaných, že svedkovia boli finančne motivovaní na
vrátení daru, odvolací súd poukazuje na princíp neodvolateľnosti daru, čiže, ak by sa žalovaní k darcom

správali v súlade s dobrými mravmi, žalobcom by právo na vrátenie daru nikdy nevzniklo. Je pravdou,
že medzi účastníkmi konania nebola písomná dohoda o zriadení vecného bremena práva doživotného
užívania domu žalobcami, to ani nik netvrdil, čo však nevylučuje ústnu dohodu, že žalobcovia budú
bývať v predmetnom dome. Na základe uvedeného odvolací súd považoval skutkové zistenie súdu prvej
inštancie, že žalobcovia a žalovaní mali dohodu o dožití žalobcov v dome, za správne a logické. Ak

teda žalovaní vyzvali žalobcov na vysťahovanie sa z domu, hoci vedeli, že žalobcovia svoj byt predali
a utŕžené peniaze im darovali na kúpu a rekonštrukciu domu, teda vedeli, že sa nemajú kam vysťahovať
a iný majetok okrem dôchodku nemajú, robia z nich bezdomovcov, takéto konanie oboch žalovaných
možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov.

17. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd považoval za preukázané fyzické napadnutie
žalobcu 1/ žalovaným 2/ dňa 14.8.2017. Svedčia o tom výpovede žalobcov ako aj lekárska správa
otorynolaringológičky MUDr. Buľkovej. Žalovaný 2/ napadnutie žalobcu 1/ poprel, avšak ničím to
preukázať nevedel. Ak žalobca 1/ po fyzickom útoku žalovaného 2/ musel vyhľadať odbornú lekársku
pomoc, nedá sa hovoriť o miernej fyzickej inzultácii, ale o riadnom fyzickom útoku napĺňajúcom znaky

hrubého porušenia dobrých mravov.

18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď zároveň skúmal, či konanie
žalovaných nevyprovokovali svojim správaním žalobcovia. Zistil, že pokiaľ aj boli medzi stranami určité
názorové rozdiely týkajúce sa praktizovania viery, chodenia do kostola, psa, varenia, išlo o bežné

nezhody, ktoré sú v každej rodine prirodzené. Žalovaní v konaní nepreukázali, že pri fyzickom útoku
žalovaného 2/ na svoju manželku – žalovanú 1/ dňa 5.6.2017, by žalobcovia odišli z domu majúc
vedomosť o tom, že žalovaný fyzicky ubližuje svojej manželke a nezasiahli na jej obranu, resp. nezavolali
políciu. Pritom hádky medzi žalovanými boli bežné a žalovaný 2/ povedal žalobcom, aby sa nestarali
a vypadli. Zároveň odvolací súd nepovažuje ani fyzický útok žalovaného 2/ na žalobcu 1/ dňa 14.8.2017

za adekvátnu reakciu za domáhanie sa vrátenia peňazí na kúpu a rekonštrukciu domu. Keďže nebolo
vykonaným dokazovaním preukázané, že by správanie sa žalobcov bolo dôvodom hore uvedeného
konania žalovaných, ktoré možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, mal aj odvolací súd
za to, že žalobcovia nevyprovokovali správanie sa žalovaných.

19. K odvolacej námietke žalovaných, že žalobcovia nemôžu žiadať od každého z nich vrátenie celého
daru s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného,
odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia darovali žalovaným spoločne 59.291,34 Eur. Z dokazovania
pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že uvedená suma bola darovaná obom žalovaným, ktorí aj keďboli (stále sú) manželmi, nenadobudli ju do BSM (vylučuje to § 143 OZ), ale nadobudli ju do podielového
spoluvlastníctva. Je potrebné si uvedomiť, že uvedená suma nebola darovaná tak, že žalovaná 1/
dostala darom 29.645,67 Eur a žalovaný 2/ dostal 29.645,67 Eur (každý rovnú polovicu darovanej

sumy), toto dokazovaním nebolo preukázané. Žalovaným bola darovaná celá suma spoločne, stala sa
spoločnou vecou. A žalobcovia žiadali vrátiť celú darovanú vec. Odvolací súd poukazuje na to, že právne
úkony týkajúce sa spoločnej veci, ktorá sa nachádza v podielovom spoluvlastníctve, môže vykonávať
ktorýkoľvek so spoluvlastníkov, pokiaľ nebolo výslovne dohodnuté, že to bude robiť len niektorý z nich.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú voči tretím osobám všetci oprávnení a povinní

spoločne a nerozdielne. Preto nie je správny názor žalovaných, že bolo potrebné žiadať od každého len
polovicu celej darovanej sumy. Súd prvej inštancie teda vec právne posúdil správne.

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanými
v podanom odvolaní. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu
dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192

CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie,
zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a
nebolo zistené také porušenie procesných práv, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Zároveň ako vecne správny
potvrdil aj napadnutý výrok II. rozsudku, keďže ním súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov
konania podľa pomeru úspechu a neúspechu strán v spore.

21. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

24. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

25. V súlade s citovanými ustanoveniami CSP odvolací súd rozhodol, že v odvolacom konaní priznal
žalobcom plnú náhradu trov odvolacieho konania, keďže v odvolacom konaní boli v plnom rozsahu
úspešní.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu

koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).