Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Stk/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201672
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a prof. JUDr. Juraja
Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: (sťažovateľa): Slovenská televízia a rozhlas (predtým: Rozhlas a
televízia Slovenska), Mlynská dolina, Bratislava - mestská časť Karlova Ves, 845 45 Bratislava, IČO 56
398 255, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby (predtým: Rada pre vysielanie a retransmisiu),
Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/27/2019 zo dňa
11. septembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave
č. k. BA-1S/267/2019 - 80 zo dňa 16. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/267/2019 - 80 zo dňa 16.
mája 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. RL/27/2019 zo dňa 11. septembra 2019 (ďalej ako „napadnuté

rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a
retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní a
retransmisii“) uložil sankciu - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v
§ 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. O nároku na náhradu trov konania správny súd rozhodol
podľa § 168 SSP tak, že účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku posudzoval, či v dôsledku nadobudnutia účinnosti
zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o mediálnych službách) od 01.08.2022, nebolo potrebné posudzovať vec podľa novej právnej úpravy,
konkrétne bolo potrebné posúdiť, či nedošlo k zániku trestnosti konania žalobcu sankcionovaného
napadnutým rozhodnutím, resp. či nie je nová právna úprava pre žalobcu ako páchateľa správneho
deliktu priaznivejšia. V tomto smere súd konštatoval, že aj nový zákon ukladá vysielateľom rovnaké
povinnosti zabezpečené rovnakým sankčným mechanizmom.
3. Podľa názoru správneho súdu ustanovenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. má slúžiť na
zabránenie zneužívania vysielania v prospech prezentovania len určitých názorov či ideológie, pričom

poukázal aj na dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu zákona. Na rozdiel od požiadavky objektivity
v spravodajských programoch nie je nutné požiadavky všestrannosti a názorovej plurality podľa § 16
ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. napĺňať v rámci jedného (nespravodajského) programu. Stačí,
aby boli naplnené uverejnením odlišných či doplňujúcich informácií a názorov v inom programe v rámcitej istej programovej služby. Dôležité však je, aby bol braný do úvahy aj časový aspekt, to znamená,
aby bola dodržaná relevantná časová súvislosť pred, resp. po odvysielaní programu, ktorým mal byť
porušený zákon. V prípade, ak požiadavka všestrannosti nie je zabezpečená kumulatívne v relevantnej

časovej súvislosti a v primeranom rozsahu a obsahu odvysielaných informácií týkajúcich sa témy, potom
je naplnené porušenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré je spôsobilým predmetom
sankcionovania podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Ak je tento postup naplnený, potom
nemožno hovoriť o rozširovaní podmienok administratívnoprávnej zodpovednosti na základe analógie s
§ 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. ako to uvádzal žalobca.

4. Zo skutkových okolností v danej veci podľa správneho súdu vyplýva, že k porušeniu § 16 ods. 3 písm.
a) zákona č. 308/2000 Z. z. došlo odvysielaním sporného programu „Občan za dverami“ obsahujúceho
iba jednostranný názor na danú problematiku, za súčasného splnenia ďalšej podmienky, ktorou je
nesprostredkovanie protinázoru na túto tému v programovej službe v relevantnej časovej súvislosti
a v primeranom rozsahu a obsahu. To znamená, že žalobca by nebol sankcionovaný za samotné
odvysielanie sporného programu „Občan za dverami“ v prípade, že by v relevantnej časovej súvislosti

a v primeranom rozsahu a obsahu odvysielal aj protinázor na prezentovanú tému.
5. Správny súd po oboznámení sa s obrazovo-zvukovým záznamom z predmetného programu
dospel k záveru, že v odvysielanom príspevku boli nepochybne sprostredkované názory a informácie
prezentujúce len určité názorové spektrum. Konkrétne na televíznej programovej službe Jednotka
v programe Občan za dverami, v príspevku Zdravie, s. r. o., bol dňa 03.02.2019 poskytnutý

priestor výhradne informáciám a kritickým vyjadreniam ohľadom sprostredkovania problematiky zisku
zdravotných poisťovní v Slovenskej republike bez toho, aby bol zároveň poskytnutý priestor na
argumentáciu zo strany zdravotných poisťovní. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citoval konkrétne
kritickénázory,ktorévpredmetnomprogrameodznelinadanútému,avtejtosúvislostidošlokoznačeniu
poisťovní za hlavný problém zdravotníctva, označeniu za chorý zdravotný systém a za obrovský biznis,

neskonale výhodné podnikanie priznané rozhodnutím ústavného súdu, ktoré je absurdné a neodporuje
len zdravému rozumu, ale aj právu Európskej únie. Tieto negatívne vyznievajúce vyjadrenia neboli v
programe konfrontované s názormi protistrany.
6. Ďalej správny súd uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že v programe „Občan
za dverami“ nezaznel názor zdravotných poisťovní, ani či v súvislosti s odvysielaním aj odlišného

názorového prúdu buď pred, alebo po odvysielaní sporného programu, je nevyhnutné skúmať aj jej
relevantnú časovú súvislosť a v primeranom rozsahu a obsahu. Sporné bolo časové ohraničenie
tejto časovej súvislosti a v tejto súvislosti aj primeraný rozsah a obsah odlišného názoru. Žalovaný
podľa názoru súdu správne poukázal na to, že v prípade skúmania relevantnej časovej súvislosti na
odvysielanie relevantných informácií je potrebné prihliadať na všetky okolnosti prípadu, ktorými sú aj

celkový rozsah kritických informácií v korelácii s informáciami odvysielanými v rámci iných programov
na danej programovej službe.
7. Napriek tomu, že v predmetnom programe nebol poskytnutý priestor pre zástupcov zdravotných
poisťovní, bolo podľa správneho súdu na žalobcovi, aby všestrannosť informácií a názorovú pluralitu
zabezpečil v rámci programovej služby v relevantnej časovej súvislosti odvysielaním aj odlišného

názorového prúdu a to buď pred, alebo po odvysielaní sporného programu, k čomu však nedošlo.
Správny súd však v zhode s názorom žalovaného dospel k záveru, že ani pri programoch, ktorými
argumentoval žalobca v priebehu administratívneho konania nebola naplnená časová relevancia, resp.
obsah programov sa netýkal problematiky zisku zdravotných poisťovní, ale všeobecne zdravotnému
poisteniu na našom území a problémoch spojených s jeho financovaním. Z programov nevyplynulo,

že by sa venovali problému financovania verejného zdravotného poistenia optikou zisku zdravotných
poisťovní. Z daného vyplýva naplnenie znaku relevantnej časovej súvislosti a primeraného rozsahu a
obsahu odvysielaných informácií, ktorý naplnil požiadavky vyplývajúce z § 16 ods. 3 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z. z.
8. V tejto súvislosti správny súd tiež konštatoval, že pojem relevantná časová súvislosť je neurčitý právny

pojem. Výklad tohto pojmu bol predmetom záujmu rozhodnutia Správneho súdu v Bratislave v konaní
pod sp. zn. BA-6S/244/2019 vedenom medzi rovnakými účastníkmi konania a v obdobnom skutkovom
stave. Správny súd vo vzťahu k neurčitému právnemu pojmu relevantná časová súvislosť tak poukázal
na relevantné body tohto rozhodnutia, najmä:
„39. Pokiaľ ide o výklad neurčitého právneho pojmu relevantná časová súvislosť v prejednávanej veci,

správny súd sa stotožnil so správnou úvahou žalovaného uvedenou v napadnutom rozhodnutí. Žiaden
z programov uvedených v bode 36. tohto rozsudku nebol odvysielaný v čase skoršom ako štyri mesiace
od odvysielania sporného programu Halali a v ňom príspevku Sedemdesiatka tatranská, čo nemožno
považovať za relevantnú časovú súvislosť, ktorá by umožňovala recipientovi - nezaujatému divákovivytvoriť si objektivizovaný pohľad na problematiku koncepcie ochrany lesov. Žalovaný v danom prípade
prihliadol na celkový rozsah kritických informácií v korelácii s informáciami odvysielanými v rámci
iných programov na danej programovej službe. Nepomer medzi vznesenými kritickými informáciami

na programovej službe Dvojka považoval za natoľko výrazný, že odôvodňoval záver žalovaného o
nezabezpečení všestrannosti informácií a názorovej plurality žalovaným v primeranom rozsahu.
40. Aj správny súd je toho názoru, že s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu a predovšetkým tému,
ohľadomktorejmalibyťposkytnutévšestrannéinformácie,ječasovýúsekštyrochmesiacovnepochybne
dlhý. Nezainteresovaný divák (recipient), ktorý je v prevažnej väčšine laik a nie odborník na problematiku

ochrany životného prostredia, konkrétne bezzásahového režimu v našich národných parkoch a lesoch
vo všeobecnosti, si s najväčšou pravdepodobnosťou nebude schopný spomenúť na jednostrannú
argumentáciu v podobe kritiky bezzásahového režimu v časovom odstupe štyroch mesiacov, kedy mu
mal byť prezentovaný aj protinázor. To znamená, že v prejednávanej veci žalobca nesprostredkoval
recipientom tieto protichodné názory v primeranom rozsahu ani v iných programoch v rámci televíznej
programovej služby Dvojka v relevantnej časovej súvislosti tak, aby zachoval všestrannosť a názorovú

pluralitu.“
9. Záverom správny súd uviedol, že relevantná časová súvislosť predstavuje právne neurčitý pojem,
ktorému sa dáva obsah v relevancii k osobitostiam toho-ktorého skutkového stavu, a ktorý nie je možné
presne vymedziť, ako sa toho domáha žalobca, pretože pri niektorých témach bude relevantná časová
súvislosť daná kratšie a pri iných dlhšie. Uvedené zásadne v napadnutom rozhodnutí konštatuje aj

žalovaný, preto v tejto časti nemožno konštatovať arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa
podľa správneho súdu taktiež vysporiadal aj s otázkou primeraného rozsahu a obsahu odvysielaných
informácií v prípade programov, ktoré do relevantnej časovej súvislosti spadajú, pričom aj v tomto bode
správny súd dospel k záveru, že žalovaný riadne odôvodnil, prečo dané programy nevzal do úvahy, a
teda ani v tejto časti napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), a g) SSP a

navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že mu bolo zasiahnuté do jeho práva na slobodu prejavu
tak, ako ho vymedzuje čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava SR“) a čl.
10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

12. Podľa sťažovateľa je potrebné odlišovať povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.
z., podľa ktorého sa ma všestrannosť informácií a názorová pluralita posudzovať v rámci programovej
služby a § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa posudzuje objektívnosť
a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov. Mal za to, že správny súd tieto
ustanovenia nerozlišoval, resp. zabezpečenie plurality názorov a informácií posudzoval vo vzťahu k

programu namiesto celej programovej služby.
13. Sťažovateľ poukázal na to, že pojem relevantná časová súvislosť nie je v zákone o vysielaní a
retransmisii používaný a správny súd tak len prevzal argumentáciu žalovaného, ktorá nemá oporu v
žiadnom zákonnom ustanovení. Preto považoval závery správneho súdu za využitie správnej úvahy.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že zúžil kritéria na všestrannosť informácií a pluralitu názorov v rámci celej

programovej služby len na bezpodmienečnú prítomnosť názorovej oponentúry a to na základe krátko
stanovenej dĺžky relevantnej časovej súvislosti. Podľa sťažovateľa ustanovenia zákona o vysielaní
a retransmisii nestanovuje povinnosť sprostredkovať vyslovene odlišné názory na vyjadrené postoje,
ale sprostredkovať čo možno najviac aspektov, názorov a informácií. Poukázal aj na to, že v rámci
programovej služby je z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor rôznym názorom na danú tému. Na

základe uvedeného nesúhlasil ani s konštatovaním správneho súdu, že medzi stranami bolo sporné
len časové ohraničenie relevantnej časovej súvislosti a primeraný rozsah odlišného názoru, že v rámci
programovej služby je z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor aj relevantným protinázorom na danú
tému.
14. Následne sťažovateľ namietal, že nikde vo svojich podaniach neuvádzal, že za primeraný časový

rozsah treba považovať rozsah štyroch mesiacov, pričom poukázal na skutočnosť, že programy, ktoré
boli odvysielané v čase dlhšom ako dva mesiace, resp. 6 týždňov odo dňa vysielania posudzovaného
programu,bypodľanázoružalovanéhoboliakceptovanézhľadiskaprimeranostiodvysielanéhoobsahu.
Správny súd podľa neho išiel nad rámec odôvodnenia žalovaného keď uviedol, že všetky programyv časovom horizonte 4 mesiace, nespĺňajú podmienky obsahovej relevancie. Správny súd zároveň
nekonkretizoval, prečo v posudzovanom prípade je potrebné požadovať kratšiu časovú súvislosť
odvysielaných informácií ako 2 mesiace, resp. 6 týždňov. Zdôraznil, že by nemal byť posudzovaný

len časový odstup a s ním súvisiaca primeranosť obsahu medzi odvysielaním názorov a protinázorov,
ale aj či išlo o trvajúci stav, resp. opakovaný stav prezentovania len jedného typu informácií v rámci
programovej služby.
15. Podľa sťažovateľa, správny súd (ale ani žalovaný) nepodrobil zásah do sťažovateľovho práva
testom proporcionality, s odkazom na súvisiaci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014. V tomto smere sťažovateľ považoval záver správneho súdu o
legitímnosti zásahu do jeho práva na slobodu prejavu za nedostatočne odôvodnený. Podľa žalobcu,
obmedzením slobody prejavu v intenciách § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii má byť
len také šírenie informácií, ktoré je spôsobilé ohroziť práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, verejného zdravia a/alebo mravnosti. Tento názor bol vyjadrený aj v odkazovanom náleze.
Záverom tiež zdôraznil, že programom neboli sprostredkované informácie, ktoré by boli predmetom

opakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľa, ale ako informácie prezentované ako kritika
systému, pričom nešlo o vyjadrenia politických predstaviteľov, ale určitej profesnej skupiny.
16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28.07.2025 uviedol, že trvá na svojich záveroch
v napadnutom rozhodnutí a dodal, že po dôslednom skúmaní nezistil, že by sťažovateľ na svojej
programovej službe poskytol dostatočný priestor dotknutým stranám, či už v priebehu samotného

programu, resp. primerane pred ním alebo následne po jeho skončení, a to v relevantnej časovej
súvislosti. Zároveň podľa neho uložená sankcia nie je vzhľadom na svoju silu a sledovaný cieľ zákona
neprimerane prísna, keďže ide o upozornenie na porušenie zákona, ktorá nemá ekonomický dopad
na sťažovateľa, nejde o sankciu represívnu. Podotkol, že sa zodpovednosť za správny delikt zakladá
zásadne bez ohľadu na zavinenie.

17. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ ohľadne plurality médií, rozmanitosti
mediálneho obsahu a zachovania pluralitné charakteru ponuky televíznych programov ako aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. 6Sžo/108/2014 zo dňa 25.05.2016. Zdôraznil, že je potrebné
rozlišovať povinnosti stanovené v § 16 ods. 3 písm. a) a v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a
retransmisii, čo správny súd podľa neho aj správne posúdil a aplikoval. Podľa neho divák po vypočutí

relácie nemohol nadobudnúť dojem, že názory, ktoré v relácii odzneli boli kvalitatívne a kvantitatívne
pluralitné a všestranné.
18. K uloženiu sankcie uviedol, že zákon o vysielaní a retransmisii stanovuje podmienky uplatnenia
jednotlivých sankcií. Zároveň konštatoval, že pre určenie dodržania povinnosti podľa zákona o vysielaní
a retransmisii je nevyhnutné posudzovať aj relevantnú časovú súvislosť, pričom je potrebné vždy

prihliadať na všetky okolnosti prípadu. Uvedené v napadnutom rozhodnutí vymedzil a určil skúmaním
predmetných programov, pričom sa riadil pravidlom účelnosti a primeranosti. Mal za to, že v uvedenom
prípade bola hranica stanovená jasne a náležite odôvodnená.
19. Záverom k rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré sťažovateľ poukazoval uviedol, že sa v
danom prípade sa jednalo o odlišnú skutkovú situáciu, pričom rozhodnutie sa venovalo otázke slobody

prejavu a nie deregulácií jej základných princípov a vyváženosti. Dodal, že zo strany sťažovateľa
došlo k oslabeniu plurality, keď nezabezpečil dostatočný priestor pre alternatívne názory alebo ich
vyvážené zastúpenie. Zásah zo strany žalovaného sa tak nezameriava na potlačenie slobody slova ale
na spravodlivé vyváženie verejných záujmov medzi slobodou prejavu a ochranou práv tretích osôb. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Prejednávaná vec bola dňa 07.08.2025 po vykonaní úkonov správneho súdu podľa § 450 a § 451
SSP predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo

„Najvyšší správny súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej
k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp.
zn. 4Stk/13/2025.
21. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaný začal na základe
oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 17.04.2019 správne konanie vo veci možného porušenia

§ 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
22. Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. RL/27/2019 zo dňa 11.09.2019 vydané v rámci
správneho konania č. 1035/SKO/2019 podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodol, že vysielateľ
(sťažovateľ) porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa03.02.2019 v čase od cca 13:03 hod. odvysielal na televíznej programovej službe Jednotka program
Občan za dverami a v rámci neho príspevok Zdravie, s. r. o., čím došlo k nezabezpečeniu všestrannosti
informácií a názorovej plurality v rámci tejto programovej služby, keďže nesprostredkoval problematiku

zisku zdravotných poisťovní v Slovenskej republike vo svojej programovej službe v primeranom rozsahu
a v relevantnej časovej nadväznosti aj z pohľadu zdravotných poisťovní.
23. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý
je predmetom kasačného konania.
24. O podrobnostiach ohľadom administratívneho konania odkazuje kasačný súd na rozhodnutie

správneho súdu.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s

§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP

bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
26. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu

verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
27.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.
28. Podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ je povinný zabezpečiť všestrannosť
informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby.
29. Podľa § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť
a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace

komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.
30. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona.
31. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 264/2022 Z. z., program je audiovizuálny komunikát,
zložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím obsahom, formou a

funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci katalógu zostaveného
poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.
32. Podľa § 25 písm. a) zákona č. 264/2022 Z. z., vysielateľ, ktorý nepodlieha samoregulačnému
mechanizmu zapísanému do evidencie podľa tohto zákona, regulujúcemu aj oblasť všestrannosti
informácií, názorovej plurality a objektívnosti a nestrannosti programov, je povinný zabezpečiť

všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby.
33. Podľa § 134 písm. a) zákona č. 264/2022 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi regulátor ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona.

34. Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho

súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pri vyslovení výroku napadnutého rozsudku. Senát kasačného súdu považuje právne
posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

35. Kasačný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn.
IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie
je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré

právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS
362/04),akoajzabezpečiťkonkrétneprocesnégarancievsúdnomkonaní.Doobsahuzákladnéhopráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
36. Kasačný súd ďalej uvádza, že v obdobnej veci totožných účastníkov konania sa zaoberal otázkami
interpretácie § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, relevantnej časovej súvislosti a
povinnosti vysielateľa všestranne a pluralitne informovať divákov, a to v rozhodnutí sp. zn. 2stk/13/2024
zo dňa 26.09.2025, na ktoré v tomto smere poukazuje, a v ktorom uviedol:

„19. Pre posúdenie veci bolo podstatné zaoberať sa interpretáciou § 16 ods. 3 písm. a) zákona
o vysielaní a retransmisii, keďže v tejto otázke panoval medzi účastníkmi konania zásadný rozpor.
Vzhľadom na vágnosť a abstraktnosť predmetného ustanovenia je potrebné vyhodnotiť dodržanie
v ňom uvedenej povinnosti v racionálne a objektívne očakávateľných konotáciách. Predmetné je
možno oprieť o účel daného ustanovenia, ktorým bezpochyby je zabrániť vysielaniu takých programov,

v ktorých bude prevalencia názorov, postojov, ideológií, či presvedčení v prospech jednej strany.
Zo sémantického hľadiska možno pojem všestrannosť interpretovať ako zahŕňajúci všetky stránky
veci. To znamená, že programy v rámci celej programovej služby sa majú posudzovať z hľadiska
rozsahu rozpracovanej témy, rôznorodosti perspektívy na danú tému, vyváženosti názorov na
danú tému, kontinuity vysielaných programov a dostupnosti týchto programov pre recipienta. Teda,

programová služba nemôže obmedzovať obsah vysielaných programov na jeden názorový prúd v rámci
rozpracovanej témy. Kasačný súd preto súhlasí so závermi žalovaného, že je dôležité hodnotiť, či
recipient dostáva pohľad z celého spektra názorov na vysielané témy a či má zároveň reálnu možnosť
zoznámiť sa aj s odlišnými stanoviskami, aby si sám mohol utvoriť názor. Účelom daného ustanovenia
je vylúčiť monopol jednej názorovej skupiny, pričom toto, ako je zrejmé zo znenia § 16 ods. 3 písm. a)

zákona o vysielaní a retransmisii, nemusí byť zabezpečené v rámci jedného a rovnakého programu,
resp. jedného a rovnakého príspevku. Podstatné je snažiť sa o zachovanie rovnováhy vysielaných
informácií, a to práve z pohľadu nezaujatého recipienta.
20. Vzhľadom k tomu, že rovnakou optikou posúdil dané ustanovenie aj správny súd, kasačný súd
vyhodnotil sťažnostný bod o nerozlišovaní medzi programom a programovou službou ako nedôvodný.

Žalobca totiž nebol sankcionovaný za to, že odvysielal program, ale za to, že neodvysielal aj program
s protinázorom, čo správny súd dostatočne vysvetlil.
21. V tomto kontexte tak bolo potrebné vyriešiť otázku reálneho vplyvu časovej súvislosti medzi
jednotlivými odvysielanými programami v rámci jednej programovej služby ako jedného z aspektov,
ktorý žalovaný posudzuje. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že pojem relevantná časová súvislosť je výsledkom

logického výkladu predmetného ustanovenia, má pravdu. Odvysielané informácie majú byť recipientom
vnímané v časovej následnosti tak, aby nepôsobili izolovane a jednostranne. Tým sa zabezpečuje
pluralita názorov a recipient si v blízkej časovej súvislosti dokáže odvysielané pohľady, názory porovnať.
Recipient má teda prijímať názory v takej časovej blízkosti, aby ich mohol konfrontovať vo vzájomnej
súvzťažnosti a vytvoriť si vlastný, jednostranne neovplyvnený názor. Inak by povinnosť podľa § 16

ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii zostala len formálnou; opačné názory by síce mali
byť odvysielané, no bez potreby vytvorenia objektivizovaného názoru recipienta na odvysielanú tému.
S pravdepodobnosťou hraničiacou s určitosťou by nenaplnilo účel plurality odvysielanie protinázoru
s niekoľkomesačným časovým odstupom, najmä nie z pohľadu recipienta, ktorý je v tej-ktorej oblasti
celkom laik a denne prijme množstvo informácií, bez účinnej možnosti ich vzájomného prepojenia.

22. Posudzovanie časovej súvislosti tak žalovanému umožňuje nastaviť merateľné a obhájiteľné limity.
Kasačný súd akceptuje nastavený štvormesačný interval ako príliš dlhú dobu. Bežný recipient si
spravidla neuchová takú pamäťovú stopu, aby si obsah vysielania vybavil aj o niekoľko mesiacov,
čo potom vedie k nemožnosti vytvorenia si myšlienkovej mozaiky z odvysielaných názorov. V zásade
sa dá povedať, že odvysielanie protinázoru až po niekoľkých mesiacoch vedie k strate súvisu s

vysielaným názorom a informácie tak nemajú vyvažujúci účinok. Možno sa len stotožniť so záverom
správneho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 40.), že neodborný recipient si s najväčšou
pravdepodobnosťou nebude schopný spomenúť na jednostrannú argumentáciu v podobe kritiky
bezzásahového režimu v časovom odstupe štyroch mesiacov, kedy mu mal byť prezentovaný ajprotinázor. To znamená, že v prejednávanej veci žalobca nesprostredkoval recipientom tieto protichodné
názory v primeranom rozsahu ani v iných programoch v rámci televíznej programovej služby Dvojka v
relevantnej časovej súvislosti tak, aby zachoval všestrannosť a názorovú pluralitu.

23. Z povinnosti vysielateľa všestranne a pluralitne informovať je možné vyabstrahovať aj záujem na
tom, aby bolo recipientovi umožnené orientovať sa v danej téme v reálnom čase. Odvysielaný program
tak sám osebe môže smerovať jednostranne. Potom ale treba zabezpečiť, aby v relatívne krátkom
čase táto jednostrannosť bola vyvážená odvysielaním programu s prezentovaním témy z pohľadu
oponenta. Relatívne krátky čas však celkom iste nebude niekoľkomesačný časový odstup. Ten narúša

pamäťovúkontinuitu,oslabujeschopnosťnájdeniasúvislostimedziodvysielanýmitémamiaznemožňuje
efektívne naplnenie povinnosti vysielateľa zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v
rámci vysielanej programovej služby.
24. Kasačný súd však dáva za pravdu žalobcovi, že je potrebné venovať pozornosť aj tomu, či je v
rámci programovej služby z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor relevantným protinázorom na
danú tému. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca skutočne preukázal kontinuálne rozoberanie

predmetnej témy z oboch uhlov pohľadu v rámci programovej služby Dvojka. Na druhej strane, a to práve
i s ohľadom na charakter žalobcu ako verejnoprávnej televízie, dlhodobo poskytovaný priestor viacerým
názorovým prúdom na splnenie si povinnosti z pohľadu nezaujatého a neodborného recipienta podľa §
16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii nemôže postačovať.
25. Žalobca bol podľa § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení zriadený ako verejnoprávna, národná, nezávislá,
informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového
vysielania a televízneho vysielania.
26. Podľa § 3 citovaného zákona, v ktorom je vyjadrené poslanie žalobcu, programová služba
poskytovaná žalobcom má byť programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti

prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti. Má rozvíjať
kultúrnu úroveň recipientov, byť založená na zásadách demokracie a humanizmu a prispievať k
právnemu vedomiu, etickému vedomiu a k environmentálnej zodpovednosti verejnosti. Ďalej má
programová služba poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom
celku vyvážené a pluralitné informácie o celosvetovom dianí na slobodné utváranie názorov. Vysielané

programy majú odrážať rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých
smerov a podporovať rozvoj občianskej a vedomostnej spoločnosti. Okrem toho, programová služba
má utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné
porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti (pozn. predmetné poslanie a
postavenie žalobcu vyplýva aj z nového zákona č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o

zmene niektorých zákonov v účinnom znení).
27. Žalobca teda, na rozdiel od komerčných vysielateľov, má výslovne uložené povinnosti
zabezpečovania rôznorodosti, neutrality a vyváženosti poskytovaných informácií. Má tak o čosi širšiu
celospoločenskú zodpovednosť a vplyv na formovanie verejnej mienky. Jeho úlohou je preto byť
garantom všestrannosti verejnej diskusie tvoriacej základ demokratickej spoločnosti. Už aj skutočnosť,

že žalobca je ako verejnoprávna televízia financovaný najmä z verejných zdrojov, vytvára legitímne
očakávania, že bude plniť vyšší štandard služby vo verejnom záujme. Uvedené odôvodňuje záver o
prísnejšom posudzovaní jeho aktivít, a to bez toho, aby bolo zasahované do jeho redakčnej nezávislosti.
28. Akiste dôležitou pre posúdenie časovej súvislosti bude i koncepčnosť programovej služby, resp.
redakčná stratégia. Ak by žalobca preukázal, že existovala koncepčná kontinuita medzi jednotlivými

odvysielanými programami, časová súvislosť by už musela byť posudzovaná inak. Žalobca však týmto
spôsobom nepostupoval. Aj v tomto zmysle potom možno ustáliť, že posudzovanie časovej súvislosti je
jedným zo spôsobov ako verifikovať, či je v programovej koncepcii žalobcu zabezpečená všestrannosť
informácií a pluralita názorov alebo odvysielanie programu zostáva len náhodným, dodatočným, či
formálnym. Programová koncepcia vysielateľa sa tak stáva dôležitým interpretačným rámcom pri

posudzovaní súladu so zákonom. Žalobca mohol žalovanému predložiť svoj koncepčný plán, pričom
ak by z neho vyplývalo, že žalobca systematicky a vyvážene rozdeľuje spracovávanie témy venovanej
zásahovosti a bezzásahovosti, potom by tieto aspekty museli byť posúdené v súhrne, práve so zreteľom
na celkovú koncepciu. Vysielanie koncipované, resp. naplánované tak, že všestrannosť a pluralita sa
majú prejaviť v súhrne viacerých programov, a to i v dlhšom časovom horizonte, predstavuje koncepčnú

stratégiu legitímne spôsobilú ovplyvniť záver o dodržaní povinnosti.“
37. Kasačný súd dodáva, že správny súd sa v dostatočnom rozsahu a jasne venoval výkladu povinnosti
ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii spolu s aplikáciou na prejednávanú
vec, pričom zohľadnil všetky relevantné okolnosti a informácie. Kasačný súd po preštudovaní súdnehoa administratívneho spisu považuje rovnako za preukázané, že sťažovateľ nesprostredkoval divákom
protichodné názory na odvysielanú problematiku v primeranom rozsahu a v takej časovej súvislosti, aby
zachoval všestrannosť a názorovú pluralitu. Sťažovateľ síce namietal, že v časovom odstupe poskytol

a odvysielal viacero názorov týkajúcich sa problematiky zdravotných poisťovní, avšak podľa kasačného
súdu, správny súd a aj žalovaný správne vyhodnotili, že uvedené programy sa obsahovo nezhodovali
s problematikou odvysielanou v prejednávanej veci, prípadne súvisiace reportáže boli odvysielané v
časovom rozpätí viac ako 6 týždňov. Uvedené dôsledne odôvodnil aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí
(konkrétne strany 15 a 16).

38. Posúdenie relevantnej časovej súvislosti, konkrétne primeranosti časového rozpätia na poskytnutie
informácií recipientom v primeranom rozsahu, je tak procesom určitej správnej úvahy spojenej s
procesom aplikácie právnych noriem, a to procesných i hmotnoprávnych. V prejednávanom prípade
kasačný súd konštatuje, že správna úvaha bola vyjadrená zrozumiteľne a je výsledkom riadneho
administratívneho konania a náležite zisteného skutkového stavu. Žalovaný a správny súd riadne
odôvodnili svoje závery, podľa ktorých bolo obdobie viac ako 6 týždňov na poskytnutie primeraných a

všestranných informácií o danej téme od vysielania predmetnej reportáže, potrebné posudzovať ako
nedostatočné.
39. Zároveň je potrebné uviesť, že problematika financovania zdravotných poisťovní predstavuje
zásadnú a pomerne citlivú tému v sektore zdravotníctva pre odbornú aj laickú verejnosť. Preto je
potrebné pri poskytovaní informácií zabezpečiť najmä ich všestrannosť a pluralitu v krátkej časovej

následnosti tak, aby mal divák možnosť tieto názory konfrontovať bez toho, aby sa cítil ovplyvnený
jedným názorovým prúdom. Ako už bolo vyššie uvedené, posúdenie relevantnej časovej súvislosti bude
závisieť od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu, pričom správny súd jasne ozrejmil, prečo v
prejednávanej veci nemožno akceptovať časové rozhranie viac ako 6 týždňov, ktoré nepredstavuje
zabezpečenie poskytnutia všestranných informácií v primeranom rozsahu a časovom rozpätí. Možno sa

stotožniť s názormi správneho súdu, že odvysielanie odlišných názorov na danú problematiku až po 6
týždňoch s najväčšou pravdepodobnosťou nebude u recipienta vzbudzovať pocit súvisiacich informácií
s vyvažujúcim účinkom, resp. si nemusí už odvysielané informácie pamätať.
40.Kasačnýsúdtiežkonštatuje,žesťažovateľviackrátvsprávnejžalobenamietal,žerelevantnéčasové
obdobie 4 mesiace považuje za neprimerane krátke (bod IV. žaloby). Ako však už bolo zdôraznené,

v prejednávanej veci žalovaný z takéhoto časového úseku nevychádzal, keďže rozhodujúce časové
obdobie predstavovalo približne 6 týždňov, avšak so zachovaním relevantnosti problematiky. Námietky
sťažovateľa v tomto smere sú tak rovnako nedôvodné, obzvlášť keď v kasačnej sťažnosti tvrdil, že
nikde vo svojich podaniach neuvádzal, že za primeraný časový rozsah treba považovať rozsah štyroch
mesiacov.

41. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že nestrannosť a objektívnosť v publicistických
programoch je zabezpečovaná ustálenou praxou žalovaného, ktorý dbá na dodržiavanie pravidla, aby
bola vždy daná možnosť vyjadriť sa dotknutej osobe a druhej strane, resp. dodržania názorovej plurality.
Nedodržanie tohto postupu znamená, že divák ako prijímateľ informácie nemá stanovisko dotknutej
osoby. Ide pritom o všeobecnú zásadu objektívnosti označovanú aj ako „audiatur et altera pars“ [nech

je vypočutá aj druhá strana]. Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľa ohľadne zásahu do slobody
prejavu nie sú dôvodné. V danom prípade totiž nebolo sťažovateľovi vytknuté a bránené, aby slobodne
formuloval obsah príspevku, ale aby dal priestor na vyjadrenie i druhej strany, resp. poskytol pluralitu
názorov. Ide pritom o vitálnu zásadu objektívnosti, ktorej narušenie môže byť v budúcnosti vysielateľmi
zneužité. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/50/2013 zo dňa 20.08.2014).

42. V predmetnej veci bola sťažovateľovi uložená sankcia- upozornenie na porušenie zákona, ktoré
je samostatným druhom sankcie a je svojím charakterom výlučne výchovným opatrením s cieľom
prevencie. Túto úlohu môže splniť len vtedy, ak obsahuje poučenie a navádzacie postupy pre ďalšiu
činnosť. U vysielateľov totiž spravidla nemožno očakávať, že rovnakú povinnosť porušia totožnou
reláciou, či príspevkom. Teda upozornenie musí určitým spôsobom stanoviť jasné pravidlá pre ním

riešený typ programu, témy, najmä ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či
prezentácie. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžo/45/2013zodňa20.08.2014,podľaktorého„Napriektomu,žezákonč.308/2000Z.z.totoopatrenie
vysielateľa formálne označuje ako sankciu, chýba v tomto prípade materiálny znak sankcie - ujma,
ktorú spôsobuje v právnej sfére žalobcu. Toto opatrenie nespôsobuje vysielateľovi žiadnu materiálnu

ujmu (napr. v podobe zaplatenia pokuty), ale ani nemateriálnu ujmu. Takéto rozhodnutie sa nevykonáva.
Túto sankciu nie je možné prirovnávať ani k pokarhaniu, pretože pokarhanie vo svojom sémantickom
význame v sebe zahŕňa odsúdenie takéhoto konania. Senát preto dospel k záveru, že nejde o sankciu v
zmysle Ústavy SR ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor ESĽP“),na ktorú sa vzťahuje princíp nullum crimen sine lege nulla poena sine lege. Týmto postupom žalovaný
dáva na vedomie, že do budúcnosti bude považovať takýto postup za možný dôvod na uloženie sankcie,
ide o tzv. „sankciu“ s prospektívnym účinkom.

43. Kasačný súd záverom uvádza, že rozhodnutie žalovaného považuje za súladné so zákonom
a zdôrazňuje, že podľa spomínanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, sa upozornenie na porušenia
zákona netýka a neplní funkciu k už odvysielanému programu, ale k druhovo rovnakým programom do
budúcnosti.
44. Kasačný súd nezistil žiadne porušenie základných zásad trestného konania podľa Trestného

poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie v zmysle § 195 písm. c) SSP. Kasačný súd preto
po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že správny súd sa s danou vecou
dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery.
Kasačný súd preto podľa § 461 SSP zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.
45. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení

s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali,
preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
46. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.