Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022200144
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022200144.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F., právne zastúpený: JANÍČEK LEGAL s. r. o., so sídlom
Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 52 961 249, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 27285/2021/20-II zo dňa 06.12.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 27285/2021/20-II zo dňa 06.12.2021 z r u š
u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 23.10.2021 (ďalej len „žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií“)
požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a to o sprístupnenie všetkých vyjadrení
Slovenskej republiky zaslaných Európskemu súdu pre ľudské práva, a to v celom znení vrátane všetkých
príloh, vo veci Shiksaitov (ďalej len „sťažovateľ“) v. Slovenská republika (sťažnosti č. 56751/16 a č.
33762/17). Žalobca svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií rovnako požiadal o sprístupnenie
všetkých vyjadrení sťažovateľa, ktoré boli doručené Slovenskej republike v označenom konaní, a to
v celom znení vrátane všetkých príloh.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 515/2021-142-I zo dňa 04.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
rozhodol podľa § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií tak,
že žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyhovel v časti odmietnutia sprístupnenia sťažnosti
sťažovateľaprotiSlovenskejrepublike,včastivykonanejanonymizáciesprístupnenéhostanoviskavlády
Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) k prijateľnosti a podstate sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17
vo vzťahu k označeniu spisových značiek vnútroštátnych konaní, skutkového stavu trestného konania
a príloh, ako i v časti vykonanej anonymizácie sprístupneného vyjadrenia vlády k stanovisku sťažovateľa

a jeho nárokom na spravodlivé zadosťučinenie zo dňa 12.03.2020 vo vzťahu k spisovým značkám
vnútroštátnych konaní a finančným požiadavkám odškodnenia sťažovateľa.3. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že žiadosti žalobcu o sprístupnenie
informácií nebolo možné vyhovieť, a to v častiach uvedených vo výroku tohto rozhodnutia, keďže
požadované informácie sa týkali rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu a vo vzťahu

k týmto informáciám stanovoval § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií obmedzenie
ich sprístupnenia, resp. ich nesprístupnenie, pokiaľ nešlo o informácie, ktoré sa sprístupňovali
podľa osobitných predpisov, resp. všeobecnejšie, pokiaľ nešlo o rozhodnutie. Informácie požadované
žalobcom neboli takýmito informáciami. Predmetné obmedzenie sa v plnej miere vzťahovalo aj na
rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva. Pod pojmom „informácie týkajúce sa

rozhodovacej činnosti súdu“, uvedeným v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, sa
rozumeli informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a jeho úkony smerujúce k zisteniu
skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu ako aj ostatných účastníkov konania
a úkony súdu voči účastníkom konania. Predmetné obmedzenie preto bolo nevyhnutné aplikovať vo
vzťahu k listinám a informáciám obsiahnutým v súdnom spise. Takúto povahu mali informácie uvedené
vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré požadoval žalobca, a to konkrétne stanovisko vlády

k prijateľnosti a podstate sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17 zo dňa 13.01.2020, vyjadrenie vlády
k stanovisku sťažovateľa a jeho nárokom na spravodlivé zadosťučinenie zo dňa 12.03.2020 a sťažnosť
sťažovateľa proti Slovenskej republike. Akékoľvek podanie, resp. úkon sťažovateľa (účastníka konania)
alebo vlády v súvislosti s konaním vedeným pred Európskym súdom pre ľudské práva sa jednoznačne
týkalo rozhodovacej činnosti súdu. Zároveň ale s ohľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že konanie vedené pred Európskym
súdom pre ľudské práva v právnej veci, z ktorej žiadateľ požadoval sprístupniť informácie, bolo skončené
a samotné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva bolo zverejnené v príslušnej databáze.
Žalovaný preto upustil od gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a prijal
záver, že v konaniach vedených pred Európskym súdom pre ľudské práva sa obmedzenie podľa § 11

ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií nemohlo vzťahovať na samotné rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, najmä nie v prípadoch, ak už bolo toto rozhodnutie Európskym súdom pre ľudské
práva zverejnené.

4. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej konštatoval, že žalobca požadoval

sprístupniť aj vyjadrenia vlády a sťažnosť sťažovateľa. Takýto typ dokumentov sa na jednej strane
týkal rozhodovacej činnosti súdu a na strane druhej nešlo o dokumenty, ktoré by napriek tomu mohli
byť bez ďalšieho sprístupnené, keďže vo vzťahu k nim § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode
informácií neobsahoval žiadnu výnimku z obmedzenia ich sprístupnenia. Opäť ale aj v tejto otázke
žalovaný prihliadol na podstatu a zmysel obmedzenia prístupu k informáciám vyjadrený v § 11 ods.

1 písm. d) zákona o slobode informácií a žalobcovi sprístupnil vyjadrenia vlády, ktoré boli predložené
Európskemu súdu pre ľudské práva, a to na základe úvahy, že predmetné vyjadrenia obsahovali
označenie skutkových okolností prípadu a právnu argumentáciu Slovenskej republiky, ktoré boli v súlade
s tým, ako boli tieto opísané v samotnom zverejnenom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva. Žalovaný však musel pristúpiť k obmedzeniu sprístupnenia predmetného vyjadrenia Slovenskej

republiky v častiach, v ktorých vyjadrenie obsahovalo podrobnejšie údaje alebo podrobnejší opis
skutkových okolností nad rámec toho, ako to bolo vyjadrené v samotnom zverejnenom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný takisto pristúpil k odmietnutiu sprístupnenia spisových
značiek konaní a označení rozhodnutí, a to v tých prípadoch, keď sa tieto v zverejnenom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva nenachádzali.

5. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia taktiež konštatoval, že pristúpil k obmedzeniu
sprístupneniapožadovanýchinformáciívčastisprístupnenéhostanoviskavládykprijateľnostiapodstate
sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17. Prílohy k stanovisku vlády obsahovali fotokópie listín z úradných
(najmä súdnych) spisov, a teda listiny, ktoré sa týkali rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných

v trestnom konaní. Pôvodcom takýchto listín, ktorých fotokópie tvorili prílohy stanoviska vlády, boli
subjekty odlišné od žalovaného a tieto sa v rovnopise nachádzali v príslušných spisoch týchto subjektov
(v niektorých prípadoch aj orgánov inej krajiny). Žalovaný disponoval len fotokópiami predmetných
listín. Na predmetné listiny sa vzťahovalo obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm.
d) zákona o slobode informácií. Žalovaný nebol ani primárnym orgánom, ktorý uskutočňoval/viedol

konania, v ktorých boli predmetné listiny vydané. Z tohto dôvodu žalovaný nebol spôsobilý bez ďalšieho
vyhodnotiť a posúdiť stav príslušných konaní, v ktorých majú predmetné listiny svoj pôvod, a prípadné
dôvody na odmietnutie ich sprístupnenia.6. O podanom rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 27285/2021/20-II zo dňa 06.12.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

7. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že rozsah obmedzenia sprístupnenia
požadovaných informácií bol správy. Účelom zákona o slobode informácií nebolo umožniť komukoľvek
získať vyjadrenia účastníkov súdnych konaní či iné písomnosti predložené v súdnych konaniach
a založené do súdnych spisov, ku ktorým by podľa osobitných predpisov prístup nemal. Právo verejnosti

na získanie informácií o súdnych konaniach bolo zaručené prostredníctvom iných inštitútov a právnych
predpisov, predovšetkým umožnením verejnosti zúčastniť sa na ústnych pojednávaniach pred súdmi,
verejným vyhlásením rozsudkov a ich zverejňovaním. Vytvorením práva získať všetky informácie
o súdnom konaní vrátane písomností prostredníctvom žiadosti o sprístupnenie informácií podľa zákona
oslobodeinformáciíbydošlokobchádzaniuosobitnýchpredpisov,upravujúcichpriebehsúdnychkonaní
a zároveň by došlo k interpretácii zákona o slobode informácií spôsobom, ktorý v žiadnom prípade

nebol v súlade s účelom tohto zákona a zámerom zákonodarcu pri jeho prijímaní. Ani gramatický výklad
§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ani logický a teleologický výklad tohto ustanovenia
neumožňoval dospieť k záveru, že po právoplatnom skončení konania sa písomnosť, predložená
v rámci súdneho konania, prestala týkať rozhodovacej činnosti súdu. Vyvodením záveru, že po skončení
konania má mať žiadateľ na základe žiadosti o sprístupnenie informácií prístup ku všetkým informáciám

týkajúcim sa dotknutého konania, teda aj k písomnostiam založeným do súdneho spisu, by došlo nielen
k vytvoreniu takej povinnosti pre povinné osoby, ktorá by na nich kládla neprimerané bremeno, ale
aj k obchádzaniu účelu zákona o slobode informácií, ktorým bolo poskytnúť informácie týkajúce sa
rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických osôb a o hospodárení s majetkom a verejnými
finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu.

8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej konštatoval, že osobitne pokiaľ išlo o prílohy
stanoviska vlády k prijateľnosti a podstate sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17, bolo potrebné zdôrazniť,
ako to bolo správne uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, že ich pôvodcom nebol žalovaný. Išlo
o fotokópie listín z úradných (najmä súdnych) spisov, teda listiny, ktoré sa týkali rozhodovacej činnosti
súdov a orgánov činných v trestnom konaní.

9.Žalovanývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiataktiežkonštatoval,ženazáverochprezentovaných
v prvostupňovom rozhodnutí nemohol nič zmeniť ani poukaz žalobcu v rozklade na to, že ním
požadované informácie boli verejnosti dostupné v sídle Európskeho súdu pre ľudské práva. Povinná
osoba vybavujúca žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií bola pri svojom

postupe viazaná ustanoveniami tohto zákona. V tejto súvislosti ale žalovaný zároveň poznamenal, že ani
podľa Rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva nebol prístup verejnosti k informáciám
neobmedzený.

10. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež konštatoval, že pri obmedzení sprístupnenia

informácií bol správne aplikovaný § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií, keďže pri
sprístupňovaní informácií bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že sprístupňované informácie sa mohli
dotýkať ochrany osobnosti a súkromia a osobných údajov fyzických osôb. Cieľom ustanovenia § 9
zákona o slobode informácií bolo chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických
osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia bola aj ochrana osobných údajov. Z uvedeného zákonného

ustanovenia, ktorým sa povinná osoba musela riadiť, explicitne vyplývalo, že ak žiadateľ požiadal
o sprístupnenie dokumentov obsahujúcich informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, resp.
dotýkajúcich sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, povinná osoba ich mohla sprístupniť len vtedy, ak
to ustanovoval osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby.
Prelomenie tejto zásady predstavovala len osobitná normatívna úprava ustanovená v § 9 ods. 3 zákona

o slobode informácií, ktorá sa však na predmetnú právnu vec nevzťahovala. Žalovaný sa s tvrdením
žalobcu uvedeným v rozklade, že samotné fyzické osoby dali svojím konaním pred Európskym súdom
pre ľudské práva súhlas, aby boli ich osobné údaje komukoľvek dostupné už počas prebiehajúceho
konania, nestotožnil.

11. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia napokon konštatoval, že v prvostupňovom
rozhodnutí bola vec správne právne posúdená, pričom v tomto rozhodnutí boli uvedené dostatočné
a relevantné dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií vyhovieť
v celom rozsahu a bolo potrebné pristúpiť k obmedzeniu sprístupnenia požadovaných informácií.II.
Žaloba

12. Žalobca sa žalobou zo dňa 03.02.2022 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného“) zrušiť a vec vrátiť žalovanému na nové konanie,
pričom zároveň navrhol, aby mu bolo priznané voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom

rozsahu.

13. Žalovaný podstatne porušil ustanovenia zákona o konaní pred orgánom verejnej správy, čo malo
za následok vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže v administratívnom spise chýbali požadované
dokumenty/informácie a tie ani neboli z tohto administratívneho spisu vylúčené v súlade so zákonom č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“), a keďže žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa k podkladom prvostupňového rozhodnutia,
ako ani k podkladom napadnutého rozhodnutia pred ich vydaním.

14. Rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,
pretože žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či je potrebné vzhľadom na charakter požadovaných

informácií a okolnosti prípadu žalobcovi tieto informácie neposkytnúť v celom rozsahu, a teda s otázkou,
prečo je dôvodné pristúpiť k najprísnejšiemu zásahu do práva na informácie, a pretože vo výroku a/
alebo odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia absentujú relevantné
dôvody obmedzenia prístupu k informáciám. Žalovaný k týmto častiam nesprístupnených informácií
v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol ani zákonný dôvod ani bližšie nezdôvodnil materiálny

charakter obmedzenia prístupu k týmto informáciám. Rozhodnutie žalovaného nespĺňalo požiadavky
vyplývajúce pre povinné osoby z relevantnej právnej úpravy, keďže v ňom absentovala úvaha, či zásah
do práva žalobcu na informácie bol odôvodnený naliehavou spoločenskou potrebou, či zásah bol
primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých žalovaný vychádzal pri obmedzení
práva na informácie, boli relevantné, dostatočné a presvedčivo odôvodnené. Z výroku napadnutého

rozhodnutia ani výroku prvostupňového rozhodnutia ostatne ani nebolo jasné, ktoré časti požadovaných
informácií neboli sprístupnené z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií
a ktoré časti požadovaných informácií neboli sprístupnené z dôvodu podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona
o slobode informácií. Týmto postupom žalovaný znemožnil žalobcovi konkrétne argumentovať ku
každému jednému čiastkovému okruhu nesprístupnených informácií. Z povahy veci je pritom zrejmé, že

argumentácia k normatívnej úprave ustanovenej v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je/by
bola odlišná od argumentácie k normatívnej úprave ustanovenej v § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode
informácií. Žalovaný znemožnil nielen žalobcovi konkrétne a účinne sa brániť proti obmedzeniu prístupu
k jednotlivým informáciám, ale takisto aj súdu. Žalovaný síce konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa sa
týkala ochrany osobnosti a súkromia a zároveň aj rozhodovacej činnosti súdu, avšak z jeho rozhodnutia

nebolo zrejmé, ktoré časti sťažnosti sťažovateľa sa týkali ochrany osobnosti a súkromia a ktoré časti sa
týkali rozhodovacej činnosti súdu.

15. Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný
nesprávne interpretoval § 11 ods. 1 písm. d) a § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií, a

pretože bolo v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu
v Bratislave (uvádzanou žalobcom). Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, pretože tvrdil, že § 11 ods.
1 písm. d) zákona o slobode informácií sa vzťahoval na všetky informácie zo súdneho spisu, a že zákon
o slobode informácií umožňoval sprístupniť iba súdne rozhodnutia. Žalovaný vec nesprávne právne
posúdil,keďtvrdil,žespisovéznačkykonaní/súdnychrozhodnutípodliehajúobmedzeniupodľa§11ods.

1 písm. d) zákona o slobode informácií, a že ich preto nebolo možné sprístupniť, a keď tvrdil, že prílohy
stanoviska vlády k prijateľnosti a podstate sťažnosti nemohli byť sprístupnené, pretože pôvodcom týchto
listín boli subjekty odlišné od žalovaného a žalovaný disponoval len fotokópiami. Napokon žalovaný vec
nesprávne právne posúdil aj vtedy, keď tvrdil, že požadované informácie nemohol sprístupniť, keďže by
tak došlo k zásahu do ochrany súkromia dotknutých osôb.

16. Pri nesprístupnení spisových značiek vnútroštátnych konaní žalovaný vychádzal iba z domnienky
o zverejnených súdnych rozhodnutiach, pričom túto skutočnosť nemal nijako preverenú. Preto nebola
splnená požiadavka prezentovaná v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,v zmysle ktorej dôvod obmedzenia práva na informácie musí byť relevantne, dostatočne a presvedčivo
zistený. Tento dôvod však nebol presvedčivo a relevantne zistený, pretože žalovaný vychádzal iba
z domnienky a nemal ani podklad v administratívnom spise.

17. Žalovaný nesprávne interpretoval § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií v spojení s §
12 zákona o slobode informácií. Právo na ochranu súkromia či osobnosti a právo na slobodný prístup
k informáciám sú právami na rovnakej kvalitatívnej úrovni a pri ich obmedzení je potrebné dbať na to,
aby bola medzi nimi zachovaná spravodlivá rovnováha, pričom tú možno dosiahnuť náležitou aplikáciou

tzv. princípu selekcie v zmysle § 12 zákona o slobode informácií. Žalovaný túto spravodlivú rovnováhu
narušil, pretože bez naliehavého dôvodu uprednostnil právo na súkromie pred právom na informácie,
a dôvody pre tento jednostranný postup riadne a presvedčivo nepreukázal a neodôvodnil.

18. Žalobca záverom žaloby navrhol vykonať všetky dôkazy v administratívnom a súdnom spise, ktorých
cieľom malo byť preverenie toho, či sa v spise nachádzali žiadané informácie počas administratívneho

konania a nie až po jeho ukončení.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

19. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.06.2022 navrhol žalobu zamietnuť.

20. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 27.10.2021 boli organizačnému útvaru, ktorý
vybavoval žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií, mailom zaslané Kanceláriou zástupcu Slovenskej
republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva požadované informácie, a to konkrétne stanovisko

vlády, vyjadrenie vlády a vyjadrenie sťažovateľa, t.j. tri dokumenty, aj s prílohami, pričom po ich
preskúmaní a posúdení možnosti ich sprístupnenia súčasťou administratívneho spisu zostali len tieto
dokumenty v takej podobe, v akej boli žalobcovi sprístupnené, teda s vylúčením tých informácií,
vo vzťahu ku ktorým bolo vydané rozhodnutie. Žalovaný teda mal pri posudzovaní žiadosti žalobcu
o sprístupnenie informácií k dispozícii žalobcom požadované informácie v ich úplnom znení, ktoré však

po vykonanej anonymizácii ostali súčasťou spisu v takej podobe, v akej boli sprístupnené. Žalobcom
spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo irelevantné a neaplikovateľné,
keďže v danom prípade došlo k nesprístupneniu požadovaných dokumentov ako celku, zatiaľ čo v
prejednávanom prípade bol rešpektovaný § 12 zákona o slobode informácií a žalobcovi bola čiastočne
sprístupnená informácia.

21. K namietanému nedodržaniu postupov podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku žalovaný uviedol, že
tento postup nie je účelný a v konečnom dôsledku ani uskutočniteľný. Po prijatí žiadosti o sprístupnenie
informácie totiž konanie v zásade smeruje len k zisteniu, či povinná osoba predmetnou žiadosťou
požadované informácie má alebo nemá k dispozícii. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/278/2019 zo dňa 26.04.2022.

22. K namietanej absencii dôvodov obmedzenia prístupu k informáciám vo výroku a odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, resp. prvostupňového rozhodnutia bolo potrebné poukázať na to, že žalovaný
exaktne vo výroku prvostupňového rozhodnutia uviedol, čo bolo dôvodom nesprístupnenia informácií,

keď v ňom uviedol § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií.
Argumentácia ohľadom dôvodov nesprístupnenia mohla byť viacvrstvová, pričom pri kombinácii dvoch
zákonných dôvodov nesprístupnenia informácií za stavu, kedy oba tieto dôvody žalovaný v odôvodnení
riadne špecifikoval, neznižovala možnosť preskúmania tohto rozhodnutia žalovaného a už vôbec to
neznamenalo absenciu dôvodu nesprístupnenia.

23.Žalobcasavžalobedopustilsimplifikovaniakomplexnéhoprístupužalovanéhokaplikáciizákonného
dôvodu obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.
Žalovaný tu práveže reagoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú
osobitne poukázal aj žalobca.

24. K nesprístupneniu spisových značiek vnútroštátnych konaní žalovaný uviedol, že sa týka len tých
spisovýchznačiek,ktoréneboliuvedenévozverejnenomrozhodnutíEurópskehosúdupreľudsképráva.
Podstatným dôvodom nesprístupnenia spisových značiek vnútroštátnych konaní a rozhodnutí bolo to, žev zverejnenom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva sa tieto nenachádzali, ale na druhej strane
sa v ňom nachádzalo označenie sťažovateľa. Na druhej strane v Slovenskej republike sa zverejňujú
i sprístupňujú súdne rozhodnutia so spisovými značkami, ale bez označenia účastníkov konania.

IV.
Replika žalobcu

25. Žalobca v replike zo dňa 26.07.2022 zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná.

26. Pokiaľ išlo o namietanú neúplnosť administratívneho spisu, žalovaný nepriamo svojím vyjadrením
k žalobe potvrdil tvrdenie žalobcu, že požadované informácie neboli súčasťou administratívneho
spisu v celom rozsahu, ale boli dodatočne, pravdepodobne až po podaní žaloby, doložené do
administratívneho spisu, a aj to v neúplnom znení. Pri vylúčení určitých informácií zo spisu mal žalobca
postupovať podľa § 23 ods. 3 správneho poriadku, čo sa však nestalo.

27. Vo vzťahu k neposkytnutiu informácií v celom rozsahu žalovaný vo vyjadrení k žalobe opomenul
uviesť, že nesprístupnil v celom rozsahu požadovanú informáciu/dokument, a to vyjadrenie sťažovateľa.
Žalovaný dostatočne neskúmal, do akej miery požadovaný dokument obsahoval informácie, ktoré bolo
potrebné z dokumentu vylúčiť a namiesto toho ho nesprístupnil v celom rozsahu. K problematike

nesprístupňovania dokumentov celom rozsahu sa pritom vyjadrila verejná ochrankyňa práv, ktorá
uviedla, že nesprístupnenie celého dokumentu, ktorý obsahoval také informácie, ktoré nebolo potrebné
v zmysle ústavných a zákonných ustanovení chrániť, bolo v rozpore s ústavnou požiadavkou
minimalizácie zásahov do ústavného práva. Žalovaný vôbec neodôvodnil prečo zvolil najprísnejší zásah
do základného práva na informácie.

28. Pokiaľ išlo o výklad § 11 zákona o slobode informácií, súdy podľa § 82ba zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) uverejňujú na účely informovania verejnosti o konaniach pred súdmi v budove súdu
a na webovom sídle ministerstva zoznam prejednávaných vecí, ktorý obsahuje, okrem iného, aj meno

a priezvisko, ak ide o fyzickú osobu a názov alebo obchodné meno, ak ide o právnickú osobu, ďalej
spisovú značku a predmet konania. V tejto súvislosti bolo možné poukázať aj na vyhlášku ministerstva
spravodlivosti č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
ospravovacomakancelárskomporiadku“),kdenazákladetejtovyhláškybolomožnépožiadaťozoznam

spisových značiek konkrétnej fyzickej osoby podľa mena a priezviska, prípadne aj dátumu narodenia.
Ak boli osobné údaje strán konania dostupné podľa vyhlášky o spravovacom a kancelárskom poriadku,
neexistoval legitímny cieľ chrániť tieto osobné údaje postupom podľa zákona o slobode informácií.

29. V nadväznosti na namietanú nesprávnu aplikáciu § 9 zákona o slobode informácií sa žalovaný

vôbec nevyjadril k aplikácii § 12 zákona o slobode informácií v spojení s § 9 tohto právneho predpisu,
na čo žalobca upozornil už v žalobe. Žalovaný sa mal zaoberať otázkou, či neexistujú nejaké iné
možnosti, ktorými by požadované informácie sprístupnil a zároveň by chránil ústavnú hodnotu, čo však
neurobil a obmedzil sa iba formalisticky na odkaz na § 9 zákona o slobode informácií. Žalovaný výnimku
z práva na informácie ustanovenú v § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií interpretoval široko

a nevyhnutnosť tohto obmedzenia riadne a presvedčivo nepreukázal.

V.
Duplika žalovaného

30. Žalovaný v duplike zo dňa 28.08.2023 zotrval na stanovisku, že žaloba nie je dôvodná.

31. Záver, ktorý vyvodzoval žalobca z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe vo vzťahu k namietanej
neúplnosti administratívneho spisu, aj v teoretickej rovine odporoval základným pravidlám logického
myslenia. Z obsahu administratívneho spisu vyplývalo, že zo strany Kancelárie zástupcu Slovenskej

republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva boli príslušnému organizačnému útvaru žalovaného
vybavujúcemu žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií zaslané kompletné požadované dokumenty.
Obsah týchto dokumentov bol predmetným organizačným útvarom preskúmaný a bola vyhodnotená
možnosť ich sprístupnenia podľa zákona o slobode informácií. Následne boli vylúčené informácie, ktorénebolo možné sprístupniť a žiadateľovi boli sprístupnené tieto dokumenty po vylúčení informácií, ktoré
nemohli byť sprístupnené. Obsahom administratívneho spisu zostali len výsledné podoby dokumentov
tak, ako boli žiadateľovi sprístupnené. V čase vybavovania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií

predmetné dokumenty boli v úplnom znení súčasťou administratívneho spisu.

32. Pokiaľ išlo o namietané porušenie § 23 ods. 3 správneho poriadku, bolo potrebné uviesť, že § 23
ods. 3 správneho poriadku sa týkal postupu správneho orgánu pre prípad realizácie práva na nazeranie
do spisu. V predmetnej právnej veci ale nebolo zo strany žalobcu ani zo strany inej osoby realizované

právo na nazeranie do spisu. Za stavu, kedy neexistoval dôvod pre postup podľa § 23 ods. 3 správneho
poriadku, nebolo možné absenciu úradného záznamu o vylúčení informácií zo spisu označiť za vadu
konania.

33. V nadväznosti na poukaz žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/350/2016
bolo potrebné uviesť, že v danom prípade súd zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy v dôsledku

tzv. fiktívneho rozhodnutia a nie z dôvodu nemožnosti preskúmania rozsahu anonymizácie. Zo strany
žalobcu ani nebolo adekvátne poukazovať na uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, pretože
v danej právnej veci súd poukázal na to, že súčasťou administratívneho spisu nebol anonymizovaný
rozsudok, čo bola úplne opačná situácia ako v predmetnej právnej veci žalobcu. V tejto súvislosti bolo
potrebné poukázať aj na relevantnú právnu úpravu, v zmysle ktorej pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým

sa odmietlo sprístupnenie informácie, si mohol správy súd dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia
tvrdenia žalovaného s tým, že ju potom nezakladal do súdneho spisu a ani ju nedoručoval ostatným
účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní.

34. Na webovom sídle žalovaného neboli v rámci zverejneného zoznamu pojednávaní pri konkrétnom

pojednávaní označení účastníci konania alebo strany konania spôsobom uvedeným žalobcom:
titulom, menom a priezviskom, resp. názvom alebo obchodným menom. Zverejňoval sa len predmet
konania, súd, sudca, dátum pojednávania, úsek, spisová značka, IČS, forma úkonu a miestnosť
konania pojednávania. Nebolo pravdou, že takýmto zverejnením bolo možné osobné údaje priradiť
ku konkrétnym súdnym rozhodnutiam. Čo sa týkalo verejného prístupu k zoznamu pojednávaní ako

potenciálneho zdroja informácií o osobných údajoch účastníkov konania, resp. strán konania, tento
zoznam bolo možné nahliadnuť zo strany verejnosti výlučne priamo v deň pojednávania v budove
súdu na výveske pri pojednávacej miestnosti, z čoho však nebolo možné vyvodiť záver, že boli
komukoľvek a kedykoľvek verejne dostupné osobné údaje účastníkov konania, resp. strán konania
na základe zverejneného zoznamu súdnych pojednávaní, ako to tvrdil žalobca. Ak súdy v súlade s

§ 82ba zákona o súdoch v budove súdu a na webovom sídle žalovaného zverejnili údaje v rozsahu
vyplývajúcom z predmetnej právnej normy, išlo o zákonný spôsobom spracúvania osobných údajov. To
ale neznamenalo, že by následne už osobné údaje v rozsahu označenia účastníkov konania spôsobom
vyplývajúcim z § 82 ba zákona o súdoch neboli nijako chránené a bolo ich možné voľne šíriť. Akýkoľvek
iný spôsob nakladania s uvedenými osobnými údajmi, ktorý by nemal podklad v zákone, by predstavoval

porušenie zásady zákonnosti a zásady obmedzenia účelu podľa § 6 a § 7 zákona č. 18/2018 Z. z.
o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“).

35. Vyhláška o spravovacom a kancelárskom poriadku upravovala v § 64 inštitút vydávania úradných

potvrdení zo súdnych spisov, ktoré však neboli verejne dostupné a boli dostupné iba na základe žiadosti.
Predmetná právna úprava nijakým spôsobom neeliminovala dôvod ochrany osobných údajov podľa
zákona o slobode informácií, keďže vyhláška o spravovacom a kancelárskom poriadku umožňovala
exaktnevymedzenejskupineosôbzískaťprístupkinformáciámzosúdnychspisov,alenezabezpečovala
prístup verejnosti ako takej k uvedeným informáciám. Ak by aj platilo, že v zmysle § 64 vyhlášky

o spravovacom a kancelárskom poriadku sa akákoľvek fyzická osoba dostane k osobným údajom
dotknutej fyzickej osoby, neznamená to ešte, že tieto osobné údaje nie je dôvod chrániť pri
sprístupňovaní informácií podľa zákona o slobode informácií.

VI.

Konanie na správnom súde

36. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislavezačal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od
01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

1S/27/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená
senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-1S/27/2022.

37. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3

ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na
pojednávaní dňa 02.12.2025.

VII.
Relevantné právne predpisy

38. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

39. Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia

fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy
týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy,
ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak
dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide
osprístupňovanieosobnýchúdajovzosnulejdotknutejosobynavedeckýúčel,naštatistickýúčel,naúčel

archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov
a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.
Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

40. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,

ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná
osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného
súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže
poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka
osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na

vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu,
činnostípohrebísk,umiestneniapamätníkovapamätnýchtabúľ,konaniaspomienkovýchpodujatíapiety
v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.

41. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí

sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane
medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa
sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti
druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku,
ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené

záujmy.

42. Podľa § 12 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná
osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých
informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba

dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

43. Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje,
nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované

informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18).

44. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,
vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.45. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

46. Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických
osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „GDPR“),
na účely tohto nariadenia osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo
identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľná fyzická osoba je osoba,

ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno,
identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré
sú špecifické pre fyzickú, fyzilogickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu
tejto fyzickej osoby.

47. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej

fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,
priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo
viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú
identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu

identitu.

VIII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného vo veci
žiadosti o sprístupnenie informácií. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok
posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné
námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť

odpovede správneho súdu na tieto námietky.

49. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie orgánu verejnej
správy vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií, správny súd prvotne pripomína, že právo na
informácie predstavuje jeden zo základných pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo

vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť
verejnej kontrole, je právom patriacim každému jednotlivcovi.

50. Zákonom o slobode informácií vymedzené subjekty (ďalej len „povinné osoby“) majú povinnosť
sprístupňovať informácie za podmienok a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o slobode informácií.

Pokiaľ je povinnej osobe doručená žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií,
v súlade so zásadou dobrej správy je jej povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby požadovanú
informáciu našla a žiadateľovi ju poskytla. Je úlohou povinnej osoby, ktorej bolo zákonom zverené
informovanie verejnosti v čo najširšej možnej miere, aby k tomuto účelu dokázala využiť všetky
procesné nástroje, ktoré má k dispozícii. Povinná osoba teda má byť profesionálom znalým práva,

ktorý bude žiadateľa procesom sprístupňovania informácií sprevádzať tak, aby mu bolo v maximálnej
miere vyhovené. Zjednodušene povedané, povinná osoba má hľadať spôsoby čo najširšieho vyhovenia
žiadosti o sprístupnenie informácií a nie dôvody, ako takejto žiadosti nevyhovieť.

51. Povinnosť povinnej osoby hľadať spôsoby čo najširšieho vyhovenia žiadosti o sprístupnenie

informácií a nie dôvody, ako takejto žiadosti nevyhovieť, samozrejme neznamená, že povinná osoba má
vždy a za každých okolností nevyhnutne nájsť spôsob, ako požadovanú informáciu sprístupniť. Povinná
osoba totiž môže prístup k informáciám požadovaným v právnom režime zákona o slobode informácií
obmedziť, avšak len z dôvodov vyplývajúcich z príslušných ustanovení tohto právneho predpisu (§ 8
až § 13 zákona o slobode informácií). Pokiaľ povinná osoba nemieni vyhovieť žiadosti o sprístupnenie

informácií realizovanej v právnom režime zákona o slobode informácií, musí vo svojom rozhodnutí,
ktorým predmetnej žiadosti nevyhovuje, vymedziť dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií
vyplývajúci zo zákona o slobode informácií a zároveň musí svoj záver o existencii takéhoto dôvodu aj
náležite odôvodniť. Povinná osoba pritom nesmie opomenúť, že obmedzenie práva na informácie, ktoréspadá do kategórie základných práv a slobôd, je možné výlučne za splnenia troch podmienok, a to
zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe zákona a v súlade s ním), legitímnosti
cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody obmedzenia práva na informácie) a

nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Naplnenie týchto podmienok obmedzenia práva
na informácie pritom musí povinná osoba náležite odôvodniť vo vzťahu ku skutkovým a právnym
okolnostiam vzťahujúcim sa ku konkrétnej žiadosti o sprístupnenie informácií.

52. Ohľadom možnosti povinnej osoby obmedziť prístup k informáciám je potrebné preferovať

extenzívne vnímanie (t. j. vnímanie smerujúce k rozšíreniu) povinnosti povinnej osoby sprístupniť
informácie pred reštriktívnym vnímaním, benevolentnejším k obmedzeniu sprístupňovania informácií,
čo vyplýva z požiadavky minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd – práva na informácie.
Príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií sa teda majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie
sprístupnenia požadovaných informácií povinnou osobou má byť v čo najmenšej možnej miere.
Nesprístupnenie informácií má predstavovať pre povinnú osobou možnosť ultima ratio, pričom sa pri

takomto krajnom riešení potom kladú zvýšené nároky na odôvodnenie rozhodnutia povinnej osoby
o nesprístupnení informácií, ktoré musí byť ekvivalentné s rozsahom nesprístupnenia.

53. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v medziach žalobných námietok posúdiť
aj preskúmavanú právnu vec majúc (s prihliadnutím k žalobcom namietanej nepreskúmateľnosti

rozhodnutia žalovaného) na zreteli, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o riadnom opravnom
prostriedku, akým je aj napadnuté rozhodnutie, tvoria jeden celok, preto odôvodnenie týchto rozhodnutí
nemožno vnímať izolovane, ale je potrebné odôvodnenie týchto rozhodnutí vnímať vo vzájomnej
prepojenosti.

54. Správny súd z administratívnych spisov zistil, že žalovaný žalobcovi sprístupnil časť ním
požadovaných informácií vo forme príloh mailovej správy zo dňa 04.11.2021 zaslanej na mailovú adresu
uvedenú žalobcom v jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. Správny súd z administratívnych spisov,
s osobitným zreteľom k výroku prvostupňového rozhodnutia, ďalej zistil, že žalovaný žiadosti žalobcu
o sprístupnenie informácií v nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 a ods. 2

zákona o slobode informácií nevyhovel v časti odmietnutia sprístupnenia sťažnosti sťažovateľa proti
Slovenskej republike, v časti vykonanej anonymizácie sprístupneného stanoviska vlády k prijateľnosti
a podstate sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17 vo vzťahu k označeniu spisových značiek vnútroštátnych
konaní (ďalej len „čiastočné nesprístupnenie spisových značiek vnútroštátnych konaní“), skutkového
stavu trestného konania a príloh, ako i v časti vykonanej anonymizácie sprístupneného vyjadrenia vlády

k stanovisku sťažovateľa a jeho nárokom na spravodlivé zadosťučinenie zo dňa 12.03.2020 vo vzťahu
k spisovým značkám vnútroštátnych konaní a finančným požiadavkám odškodnenia sťažovateľa (ďalej
len „informácia o finančných požiadavkách odškodnenia sťažovateľa“).

55. Keďže žalovaný pri čiastočnom nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií aplikoval (okrem

iného) právnu úpravu ustanovenú v § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií, je zrejmé, že
v preskúmavanej právnej veci mala zásadný význam otázka, či žalobcom požadované informácie alebo
ich časť má charakter osobných údajov, a ak áno, či tieto osobné údaje alebo ich časť je možné
sprístupniť žalobcovi v právnom režime zákona o slobode informácií. Správny súd preto pristúpil prvotne
k posúdeniu charakteru žalobcom požadovaných informácií.

56. Pri posúdení charakteru žalobcom požadovaných informácií z hľadiska, či tieto informácie
predstavujú osobné údaje, správny súd vychádzal z čl. 4 ods. 1 GDPR, v zmysle ktorého sa „osobnými
údajmi“ rozumejú „akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej
osoby“.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniepoužitievýrazu„akékoľvekinformácie“

v definícii pojmu „osobné údaje“ uvedeného v tomto ustanovení odráža cieľ normotvorcu priznať
tomuto pojmu široký význam, ktorý potenciálne zahŕňa všetky druhy informácií, tak objektívnych ako
aj subjektívnych, vo forme názoru alebo hodnotení, pod podmienkou, že sa „týkajú“ dotknutej osoby.
Informácia sa potom týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ak pre jej obsah, účel
alebo účinok súvisí s identifikovateľnou osobou (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci

L. H., C-710/2023 zo dňa 03.04.2025, ods. 21). Takéto poňatie osobných údajov ustanovené v GDPR
je (a musí byť) premietnuté do zákona o ochrane osobných údajov.57. V preskúmanej právnej veci je zrejmé, že žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií sa týkala
(prinajmenšom) identifikovateľnej fyzickej osoby, a to sťažovateľa v právnej veci Shiksaitov v. Slovenská
republika (sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17) vedenej na Európskom súde pre ľudské práva. Keďže

osobnými údajmi sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej
osoby, a keďže žalobcom požadované informácie sa týkali (prinajmenšom) identifikovateľnej fyzickej
osoby, žalobcom požadované informácie mali charakter osobných údajov.

58. V nadväznosti na posúdenie charakteru (nesprístupnených) spisových značiek vnútroštátnych

konaní správny súd nad rámec doposiaľ uvedeného dodáva, že spisová značka vnútroštátneho
konania môže byť osobným údajom, a to vtedy, ak existujú ďalšie informácie, ktoré má alebo by
mohol mať k dispozícii iný subjekt, ktorý by pomocou nich mohol identifikovať konkrétnu fyzickú
osobu, ktorej sa príslušné vnútroštátne konanie týka. Pri posúdení toho, či určitá informácia môže byť
osobným údajom v zmysle relevantnej právnej úpravy, je potrebné postupovať v súlade s objektívnym
poňatím osobných údajov. Správny súd v nadväznosti na túto argumentáciu poukazuje na závery

prezentované v českej správnej súdnej praxi (napr. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp.
zn. 3As/76/2022 zo dňa 24.08.2023). Správny súd zároveň poznamenáva, že v preskúmavanej právnej
veci by v prípade sprístupnenia spisových značiek vnútroštátnych konaní, ktorých sa týkala žalovaným
vykonaná anonymizácia, nemohla byť žiadna pochybnosť o tom, ktorej konkrétnej fyzickej osoby sa
týkajú,apretopredmetnéspisovéznačkyvnútroštátnychkonaníjepotrebnépovažovaťzaosobnéúdaje.

59. V nadväznosti na posúdenie charakteru informácie o finančných požiadavkách odškodnenia
sťažovateľa správny súd uvádza, že tento údaj sa týka (prinajmenšom) identifikovateľnej fyzickej osoby,
atedapredstavujeosobnýúdaj.Správnysúdvtejtosúvislostipovažujezapríhodnédodať,ženazáklade
tohto údaja by bolo možné utvoriť si úsudok o osobnosti sťažovateľa ako osoby, ktorej sa predmetný

údaj týka.

60. Po ustálení záveru, že žalobcom požadované informácie mali charakter osobných údajov, správny
súd pristúpil k posúdeniu otázky, či tieto osobné údaje alebo ich časť je možné sprístupniť žalobcovi
v právnom režime zákona o slobode informácií. V nadväznosti na túto otázku, správny súd pripomína,

že priamo Ústava Slovenskej republiky síce ustanovuje právo na informácie, avšak Ústava Slovenskej
republiky ustanovuje taktiež právo na ochranu súkromia a vyplýva z nej aj právo na ochranu osobných
údajov. Už len z tejto skutočnosti je zrejmé, že samotná Ústava Slovenskej republiky predpokladá určité
limity práva na informácie dané (okrem iného) právom na ochranu súkromia a právom na ochranu
osobných údajov. Nielen dôležitosť práva na informácie, ale ani dôležitosť ochrany osobných údajov

nie je potrebné podrobnejšie rozvádzať. Osobné údaje sú súčasťou identity človeka a ich ochrana je
žiaduca predovšetkým z dôvodov zachovania súkromia každého jednotlivca.

61. V kontexte uplatňovania práva na informácie vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa konania pred
orgánom verejnej moci, v rámci ktorého sa do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci dostávajú aj

osobné údaje, nemožno opomenúť, že právo na informácie automaticky nezahŕňa právo na poskytnutie
osobných údajov účastníkov predmetného konania pred orgánom verejnej moci. Právo na informácie
zahŕňa právo na poskytnutie osobných údajov účastníkov konania pred orgánom verejnej moci vtedy, ak
možno identifikovať legitímny záujem na tom, aby sa stali súčasťou verejnej diskusie. Takýto legitímny
záujem je pritom daný predovšetkým vtedy, ak ide o osoby verejne činné, pokiaľ v konaní pred orgánom

verejnej moci vystupujú práve v súvislosti so svojou verejnou funkciou, resp. ak je znalosť ich účasti
v danom konaní relevantnou skutočnosťou pre tvorbu verejného názoru o kvalitách osoby, ktorá verejnú
funkciu vykonáva alebo sa usiluje o jej vykonávanie. Miera poskytnutia osobných údajov pritom bude
danáintenzitouvzťahukonkrétnehokonaniapredorgánomverejnejmociačiastkovýchosobnýchúdajov
k verejnej činnosti dotknutej osoby, prípadne výnimočne aj významom funkcie dotknutej osoby pre

štát. Pri posudzovaní otázky, či právo na informácie zahŕňa aj právo na poskytnutie osobných údajov
účastníkov konania pred orgánom verejnej moci je potrebné prihliadať aj na charakter konania pred
orgánom verejnej moci a postavenie určitej osoby v konaní pred orgánom verejnej moci.

62. Sumarizujúc doposiaľ uvedené, pri posúdení otázky, či žalobcom požadované informácie alebo

ich časť je možné sprístupniť žalobcovi v právnom režime zákona o slobode informácií, bolo potrebné
pristúpiť k vyváženiu práva na informácie na jednej strane a práva na ochranu súkromia, resp. práva
na ochranu osobných údajov na druhej strane v relevantných skutkových a právnych okolnostiach
preskúmavanej právnej veci. K vyvažovaniu práva na informácie na jednej strane a práva na ochranusúkromia, resp. práva na ochranu osobných údajov na druhej strane ostatne správne pristúpil
aj žalovaný, keď časť žalobcom požadovaných informácií sprístupnil a vo výroku prvostupňového
rozhodnutia špecifikovanú časť žalobcom požadovaných informácií nesprístupnil. V tejto súvislosti je ale

potrebné dodať, že predmetnému vyvažovaniu práva na informácie na jednej strane a práva na ochranu
súkromia, resp. práva na ochranu osobných údajov na druhej strane mal žalovaný skutočne venovať
viac pozornosti v odôvodnení svojho rozhodnutia.

63. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že v prípade sťažnosti sťažovateľa prevážilo právo

sťažovateľa na ochranu súkromia, resp. právo sťažovateľa na ochranu osobných údajov obsiahnutých
v sťažnosti nad právom žalobcu na informácie. Sťažnosť sťažovateľa a v nej uvádzané skutočnosti
sa nepochybne úzko dotýkajú osobnosti a súkromia sťažovateľa, ktorý bol vo zverejnenom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva aj identifikovaný. Takisto v prípade popisu skutkového stavu
trestného konania, v prípade nesprístupnených spisových značiek vnútroštátnych konaní a v prípade
informácieofinančnýchpožiadavkáchodškodneniasťažovateľaprevážiloprávosťažovateľanaochranu

súkromia, resp. právo na ochranu osobných údajov nad právom žalobcu na informácie. Pri vyvažovaní
práva žalobcu na informácie a práva sťažovateľa na ochranu súkromia, resp. práva sťažovateľa na
ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalobcom požadovanej sťažnosti sťažovateľa, vo vzťahu k popisu
skutkového stavu trestného konania, vo vzťahu k nesprístupneným spisovým značkám vnútroštátnych
konaní a vo vzťahu k informácii o finančných požiadavkách odškodnenia sťažovateľa správny súd

prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ sťažnosťou bránil vlastné práva, ako to ostatne konštatoval aj
žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí, a to dôvodne, ako to vyplýva z rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Shiksaitov v. Slovenská republika (sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17),
ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ nebol osobou verejne činnou (a ani osobou verejne známou).
Napokon z obsahu administratívneho spisu ani z obsahu súdneho spisu nijako nevyplýva, že by bola

vec Shiksaitov v. Slovenská republika (sťažnosti č. 56751/16 a č. 33762/17) vecou verejného záujmu.

64. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu, že sťažovateľ nepožiadal Európsky súd pre ľudské práva o utajenie
svojej identity, správny súd uvádza, že povinná osoba pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií
realizovanej v právnom režime zákona o slobode informácií postupuje podľa zákona o slobode

informácií, ako na to dôvodne poukázal žalovaný. Samotná skutočnosť, že určitý osobný údaj alebo
údaj týkajúci sa súkromia fyzickej osoby bol niekde niekým zverejnený, bez ďalšieho automaticky
neznamená, že je tým konzumovaný oprávnený záujem tejto fyzickej osoby na ochrane jej osobných
údajov a na ochrane jej súkromia.

65. Sumarizujúc uvedené správny súd dospel k záveru, že ak žalovaný nesprístupnil sťažnosť
sťažovateľa proti Slovenskej republike, spisové značky vnútroštátnych konaní, skutkový stav trestného
konania a informáciu o finančných požiadavkách odškodnenia sťažovateľa, postupoval v súlade
s relevantnou právnou úpravou, konkrétne s právnou úpravou ustanovenou v § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona
o slobode informácií.

66.Poustálenízáveru,žežalovanýpostupovalvsúladesrelevantnouprávnouúpravou,aknesprístupnil
sťažnosť sťažovateľa proti Slovenskej republike, spisové značky vnútroštátnych konaní, skutkový
stav trestného konania a informáciu o finančných požiadavkách odškodnenia sťažovateľa, správny
súd pristúpil k posúdeniu otázky zákonnosti rozhodnutia žalovaného v časti nesprístupnenia príloh

sprístupneného stanoviska vlády (ďalej len „prílohy stanoviska vlády“), ktoré žalobca žiadal sprístupniť
svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií. Osobitne pritom správny súd prihliadol na skutočnosť, že
v tejto časti žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 11
ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a svoju argumentáciu celkom zjavne založil na aplikovaní
tejto právnej úpravy, pričom predmetné prílohy nesprístupnil ani čiastočne. Pre úplnosť správny súd

uvádza, že žalovaný aj vo vzťahu k nesprístupneniu spisových značiek vnútroštátnych konaní a vo
vzťahu k nesprístupneniu skutkového stavu trestného konania poukázal v prvostupňovom rozhodnutí
v zásade na právnu ustanovenú v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, avšak v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že prvostupňový orgán taktiež pri obmedzení sprístupnenia informácií
správne podporne aplikoval ustanovenia § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií, keďže pri

sprístupňovaní informácií bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že sprístupňované informácie sa mohli
dotýkať ochrany osobnosti a súkromia a osobných údajov fyzických osôb. Zároveň nesprístupnené
spisové značky vnútroštátnych konaní a nesprístupnený skutkový stav trestného konania boli súčasťou
dokumentov, ktoré inak v prevyšujúcej časti sprístupnené boli. Z uvedených dôvodov nebolo možnévo vzťahu k nesprístupneniu príloh stanoviska vlády, ktoré žalobca žiadal sprístupniť svojou žiadosťou
o sprístupnenie informácií, automaticky aplikovať závery prezentované vo vzťahu k nesprístupneniu
spisových značiek vnútroštátnych konaní a nesprístupnenia skutkového stavu trestného konania. V tejto

súvislosti je potrebné dodať, že žalovaný ostatne ani nijako bližšie nešpecifikoval (neoznačil) prílohy
stanoviska vlády, ktoré žalobca žiadal sprístupniť svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií, a ktoré
žalovaný nesprístupnil.

67. Pokiaľ ide o nesprístupnenie príloh stanoviska vlády, ktoré žalobca žiadal sprístupniť svojou

žiadosťou o sprístupnenie informácií, správny súd z prvostupňového rozhodnutia zistil, že žalovaný
v ňom konštatoval, že pri príprave stanoviska k sťažnosti sťažovateľa týmito dokumentami ako takými
nedisponoval, a že disponoval len fotokópiami vyhotovenými na ten účel, aby boli pripojené ako prílohy
do konania pred Európskym súdom pre ľudské práva. Žalovaný nebol podľa vlastného vyjadrenia
primárnym orgánom, ktorý uskutočňoval/viedol konania, v ktorých boli predmetné dokumenty vydané,
a z tohto dôvodu ani nebol spôsobilý bez ďalšieho vyhodnotiť a posúdiť stav predmetných konaní

a prípadné dôvody na odmietnutie sprístupnenia požadovaných dokumentov. Z uvedeného je zrejmé,
že žalovaný disponoval fotokópiami požadovaných dokumentov, a že teda mal k dispozícii fotokópie
požadovaných dokumentov. Táto skutočnosť ale bez ďalšieho nezakladala automaticky povinnosť
žalovaného fotokópie požadovaných dokumentov sprístupniť. Povinná osoba totiž musí v nadväznosti
na žiadosť o sprístupnenie informácií realizovanú v právnom režime zákona o slobode informácií

posúdiť nielen to, či požadované informácie má k dispozícii, ale aj to, či nie je daný niektorý z dôvodov
obmedzenia prístupu k požadovaným informáciám. Inými slovami, povinná osoba má povinnosť
sprístupniť informácie požadované v právnom režime zákona o slobode informácií pri kumulatívnym
splnení dvoch podmienok, a to podmienky, že požadované informácie má k dispozícii, a podmienky,
že vo vzťahu k požadovaným informáciám nie je daný zákonný dôvod obmedzenia prístupu k nim. Ak

teda žalovaný dospel k záveru, že pri vybavovaní žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v časti
týkajúcej sa príloh stanoviska vlády bolo potrebné prihliadať na právnu úpravu ustanovenú v § 11 ods. 1
psím. d) zákona o slobode informácií a posúdiť, či nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k prílohám
stanoviska vlády v zmysle tejto právnej normy, tento jeho záver bol správny.

68. Ak aj bol záver žalovaného, že pri vybavovaní žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v časti
týkajúcej sa príloh stanoviska vlády bolo potrebné prihliadnuť na právnu úpravu ustanovenú v § 11
ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a posúdiť, či nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu
kprílohámstanoviskavládyvzmysletejtoprávnejnormy,správny,jehoďalšínadväzujúcizáver,vzmysle
ktorého bol daný dôvod na nevyhovenie predmetnej žiadosti v uvedenej časti, t.j. v časti týkajúcej sa

príloh stanoviska vlády, podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, pretože žalovaný nebol
spôsobilý bez ďalšieho vyhodnotiť a posúdiť stav predmetných konaní a prípadné dôvody na odmietnutie
sprístupnenia požadovaných dokumentov, už správny nebol. Žalovaný totiž ako povinná osoba mal
byť profesionálom znalým práva, ktorý mal žalobcu ako žiadateľa procesom sprístupňovania informácií
sprevádzať tak, aby mu bolo v maximálnej miere vyhovené, a teda mal hľadať spôsoby čo najširšieho

vyhovenia žiadosti žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií, a to aj vo vzťahu k prílohám
stanoviska vlády. Pokiaľ žalovaný zistil, že nie je pôvodcom informácií, ktoré žalobca žiadal sprístupniť,
t.j. že nie je pôvodcom dokumentov požadovaných žalobcom, a že v dôsledku toho nevie riadne posúdiť,
či existujú dôvody na obmedzenie prístupu žalobcu k požadovaným informáciám, t.j. dokumentom
požadovaným žalobcom, mal žiadosť o sprístupnenie informácií v danej časti postúpiť pôvodcovi

informácie, t.j. pôvodcovi dokumentov požadovaných žalobcom, ktorý z povahy veci musel mať
k dispozícii podklady potrebné na posúdenie uvedenej otázky. Správny súd v tomto smere poukazuje na
§ 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorého, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje,
nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii.

69. Pre úplnosť správny súd uvádza, že pri prvotnom priblížení sa k obsahu právnej normy ustanovenej
v § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, t.j. pri uplatnení gramatickej metódy výkladu tejto právnej
normy, by sa mohlo javiť, že predmetná právna norma sa týka „len“ prípadov, kedy povinná osoba,
ku ktorej žiadosť smeruje, „nemá požadované informácie k dispozícii“, a že táto právna norma sa

preto na preskúmavanú právnu vec nemôže vzťahovať, keďže žalovaný mal k dispozícii fotokópie
požadovaných dokumentov. Nemožno však opomenúť skutočnosť, že gramatická metóda výkladu
právnych noriem predstavuje „len“ prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy. Pri výklade právnych
noriem je potrebné uplatniť aj ďalšie metódy ich výkladu. Inými slovami, pri výklade právnych noriem jepotrebné mať na zreteli, že zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je vždy metodologický postup,
v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené
metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu

textu právnej normy, a že neudržateľným momentom používania práva je jeho aplikácia vychádzajúca
iba z gramatickej metódy výkladu právnych noriem. Mechanická aplikácia práva abstrahujúca, resp.
neuvedomujúca si zmysle a účel právnej normy činí z práva nástroj odcudzenia a absurdity.

70. Majúc na zreteli vyššie uvedené pravidlá výkladu právnych noriem správny súd v nadväznosti

na právnu normu ustanovenú v § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií opätovne pripomína, že
povinná osoba má povinnosť sprístupniť informácie požadované v právnom režime zákona o slobode
informácií pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to podmienky, že požadované informácie
má k dispozícii, a podmienky, že vo vzťahu k požadovaným informáciám nie je daný zákonný dôvod
obmedzenia prístupu k nim. Vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií preto vyžaduje posúdenie
naplnenie oboch uvedených podmienok. Keďže samotná skutočnosť, že povinná osoba, ku ktorej

žiadosť smeruje, má k dispozícii požadované informácie, bez ďalšieho automaticky neznamená, že
tieto je povinná sprístupniť, a keďže vo vzťahu k niektorým informáciám v dispozičnej sfére povinnej
osoby samotná povinná osoba nemôže bez rozumných pochybností sama vylúčiť možnosť existencie
zákonného dôvodu obmedzujúceho prístup k nim, právnu normu ustanovenú v § 15 ods. 1 zákona
oslobodeinformáciíjepotrebnévykladaťtak,žepovinnáosoba,kuktorejžiadosťsmeruje,mápovinnosť

žiadosť o sprístupnenie informácií alebo jej časť postúpiť inej povinnej osobe, u ktorej je možné
získať požadované informácie, ak síce sama požadované informácie má k dispozícii, avšak nie je ich
pôvodcomavovzťahukukonkrétnympožadovanýminformáciámnemožnobezakýchkoľvekrozumných
pochybností vylúčiť existenciu zákonného dôvodu obmedzujúceho prístup k nim, pričom samotná
povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nie je sama objektívne schopná posúdiť, či je vo vzťahu k

požadovaným informáciám daný zákonný dôvod obmedzenia prístupu k nim, a zároveň povinná osobe,
ku ktorej žiadosť smeruje, má vedomosť o tom, u ktorej inej povinnej osobe by bolo možné požadovanú
informáciu získať. Len takýmto postupom sa naplní požiadavka, aby k nesprístupneniu objektívne
existujúcich informácií požadovaných v právnom režime zákona o slobode informácií v maximálnej
možnej miere dochádzalo len na základe materiálneho posúdenia otázky, či vo vzťahu k danej informácii

existuje zákonný dôvod na obmedzenie prístupu k nej.

71. V nadväznosti na doposiaľ uvedené správny súd dodáva, že žalovaný vo svojom rozhodnutí síce
nijako bližšie neoznačil pôvodcov dokumentov, ktorých fotokópie boli žalobcom požadovanými prílohami
stanoviska vlády, avšak z textácie odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno usudzovať, že

aspoň v prípade niektorých z nich išlo o vnútroštátne orgány, a teda subjekty, na ktoré sa vzťahuje
informačná povinnosť v zmysle zákona o slobode informácií. Žalovaný totiž v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, že „pôvodcom takýchto listín, ktorých fotokópie tvorili prílohy, sú subjekty odlišné od ministerstva
atietosavrovnopisenachádzajúvpríslušnýchspisochtýchtosubjektov(vniektorýchprípadoviorgánov
inej krajiny), ministerstvo disponuje len fotokópiami.“ Ak teda pôvodcom niektorých dokumentov boli „i

orgány inej krajiny“, potom logicky pôvodcom iných dokumentov boli vnútroštátne orgány. Inými slovami,
v preskúmavanej právnej veci nešlo o prípad, kedy by pôvodcom všetkých požadovaných dokumentov
boli orgány iného štátu, na ktoré by sa nevzťahovala informačná povinnosť v zmysle zákona o slobode
informácií.

72. Sumarizujúc uvedené správny súd dospel k záveru, že ak žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu
o sprístupnenie informácií v časti týkajúcej sa príloh stanoviska vlády s poukazom na to, že
nebol primárnym orgánom, ktorý uskutočňoval/viedol konania, v ktorých boli predmetné dokumenty
vydané, a z tohto dôvodu ani nebol spôsobilý bez ďalšieho vyhodnotiť a posúdiť stav predmetných
konaní a prípadné dôvody na odmietnutie sprístupnenia požadovaných dokumentov, jeho rozhodnutie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

73. Pokiaľ ide o žalobnú námietku absencie požadovaných dokumentov/informácií v administratívnych
spisoch, táto nebola dôvodná. Z administratívnych spisov má správny súd za preukázané, že
žalovanému boli predložené všetky dokumenty potrebné na posúdenie predmetnej právnej veci.

Súčasťou prvostupňového administratívneho spisu totiž je informácia Kancelárie zástupcu Slovenskej
republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva zo dňa 27.10.2021, v ktorej sa uvádza, že
Referátu zmluvných vzťahov a prístupu k informáciám sa krátkou cestou odovzdávajú stanovisko
vlády k prijateľnosti a podstate predmetnej sťažnosti, vyjadrenie sťažovateľa a vyjadrenie vládyk stanovisku sťažovateľa a jeho nárokom na spravodlivé zadosťučinenie. Súčasťou druhostupňového
administratívneho spisu je potom písomnosť týkajúca sa zaslania rozkladu, v ktorej sa výslovne uvádza
nasledovnýtext:„VpríloheVámzasielamepodkladypotrebnékrozhodnutiu.ZároveňVámpredkladáme

i predmetný administratívny spis.“

74. Pokiaľ ide o žalobnú námietku odopretia možnosti žalobcu vyjadriť sa k podkladom prvostupňového
rozhodnutia, resp. napadnutého rozhodnutia pred ich vydaním, táto nebola dôvodná. Normatívna úprava
ustanovená v § 33 ods. 2 správneho poriadku totiž má v konaní podľa zákona o slobode informácií

len obmedzené využitie, čo vyplýva z osobitného charakteru takéhoto konania, t.j. konania vo veci
sprístupňovania informácií požadovaných v právnom režime zákona o slobode informácií, spojeného
s krátkou lehotou na vydanie rozhodnutia a vydaním tzv. fiktívneho negatívneho rozhodnutia v prípade
nerozhodnutia v zákonnej lehote.

75. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že vo výroku a odôvodnení napadnutého rozhodnutia

a prvostupňového rozhodnutia absentujú relevantné dôvody obmedzenia prístupu k informáciám,
správny súd uvádza, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný explicitne uviedol, že žiadosti
žalobcu o sprístupnenie informácií v špecifikovanej časti nevyhovuje podľa § 11 ods. 1 písm. d)
v spojení s § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona o slobode informácií. Žalovaný následne v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia a potom aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetľuje, prečo

predmetné informácie podradil pod tieto dôvody nesprístupnenia informácií. Žalovaný teda vo výroku
prvostupňového rozhodnutia explicitne vymedzil právne normy, na základe ktorých rozhodol tak, ako
to uviedol vo výroku prvostupňového rozhodnutia, pričom následne v odôvodnení tohto rozhodnutia
pristúpil k objasneniu svojich úvah ohľadne aplikácie týchto právnych noriem v predmetnej právnej veci.

76. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe, keď ich
nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno
vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z
účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS

56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999
týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa
sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti
č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa

štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia
v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie
nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom.

77. S odkazom na uvedené, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny

súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

78. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu vyjadreným v

tomto rozsudku. Úlohou žalovaného bude opätovne rozhodnúť o rozklade žalobcu v intenciách
právneho názoru správneho súdu vyjadreného v tomto rozsudku a svoje rozhodnutie zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu odôvodniť.

79. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému

žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

80. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom

konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum
právnej pomoci.