Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. február 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14Csp/81/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120205095
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8120205095.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia

s.r.o., Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X,
XXX XX D., zastúpenej spoločnosťou WEBBER LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária, Duchnovičovo
námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 1.204,21 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške

rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 29.4.2020 sa právny predchodca žalobcu C. E. F., G. domáhal, aby súd
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 1.204,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne od 29.9.2017 do zaplatenia a trovy konania.

2.1. Žalobu odôvodnil tým, že je právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding a.s..
Uviedol, že so žalovaným uzatvorili spolu dňa 23.3.2015 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX
(evidenčné číslo zmluvy/ príd. autorizačný kód), za základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške

1.500,- Eur („schválená výška pôžičky“).

2.2. Žalobca tvrdil, že podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 60
mesačných splátkach v sume 41,87 Eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 2.512,20 Eur.
Do dňa spísania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 1.005,01 Eur. Vzhľadom
na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky
riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, žalobca listom zo dňa 27.7.2017

– predžalobná upomienka vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému
dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní, pričom žalovaného upozornil, že ak nedôjde k úhrade
aspoň najstaršej omeškanej splátky, žalobca bude oprávnený úver zosplatniť. Nakoľko žalovaný ani
v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil, žalobca dňa 19.9.2017 úver zosplatnil, o čom
bol žalovaný informovaný listom zo dňa 23.9.2017 – „oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti
úveru“. Dodal, že k zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej lehoty
na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej bezprostredne pred zosplatnením (?) s tým, že splátka

uvedená v predžalobnej upomienke (pozn. súdu: 05/2017) je len najstaršou omeškanou splátkou, táto
však neurčuje začiatok plynutia premlčacej lehoty. Podľa žalobcu neuhradením aspoň splátky uvedenej
v predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal do omeškania viac než 3 mesiace, a teda súčasne
žalobcovi vzniklo v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahunaraz s tým, že keďže ku zosplatneniu dlhu nedochádza automaticky priamo zo zákona, v zmysle
zákonnej úpravy musel žalobca počkať na vznik potrebnej dĺžky omeškania dlžníka. Žalobca uviedol, že
právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru upravuje článok 12.2 zmluvných podmienok.

2.3. Žalobca uzavrel, že celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 1.204,21
Eur s tým, že zákonné úroky z omeškania si uplatňuje od šiesteho dna nasledujúceho po oznámení
o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou,
kde bežná doba doručenia je 5 dní, a zmluvnú pokutu v sume 142,56 Eur si v tomto konaní neuplatňuje.

Uviedol, že ku dňu podania žalobného návrhu mal žalovaný uhradiť sumu 2.209,22 Eur s tým, že
uvedenú sumu tvorí súčet predpísaných splátok do zosplatnenia dlhu a suma po zosplatnení (pozn.
súdu: zo žaloby nie je zrejmé z čoho táto suma po zosplatnení pozostáva, resp. ako a na základe čoho
ju žalobca vypočítal): 29 x 41,87 = 1.214,23 + 994,99 = 2.209,22), a ku dňu podania žalobného návrhu
žalovaný uhradil sumu 1.005,01 Eur, ktoré sú riadnymi splátkami poskytnutého finančného plnenia.

3. V súvislosti s vymedzením predmetu konania a rozsahu zisťovania skutkového stavu súd osobitne
poukazuje na to, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne ďalšie podstatné skutočnosti. Malo by byť pritom
zrejmé, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na
základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP
musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú

uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom
rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný
návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje,
a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie
konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods.

2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa §
150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu.

4. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

5. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia),
je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav

aplikovať.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť
umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo

nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,
nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)

a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú
zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670)

12. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa
v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. „Za zmenu žaloby podľa § 140

ods. 2 CSP je potrebné považovať také doplnenia, či upresnenia skutočností tvrdených v žalobe,
ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového základu oproti skutkovému základu uvedenému
v žalobe“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2022 sp. zn. 2Obdo/4/2021 – R 3/2023).

13.1. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. V písomnom vyjadrení k žalobe namietala platnosť odplaty –

zmluvne dojednanej úrokovej sadby vo výške 25,00 %. Uviedla, že podľa údajov uvedených na webovej
stránke Národnej banky Slovenska je priemerná ročná úroková sadzba vo vzťahu k nový obchodom
za obdobie 03/15 (v čase uzavretia zmluvy) pre spotrebiteľské a ostatné úvery so začiatočnou fixáciou
úrokovej sadzby od 1 do 5 rokov vo výške 10,00 %, a že úroková sadzba dojednaná v zmluve prevyšuje
priemernú úrokovú sadzbu za dané obdobie pre obdobné úvery o 15 percentuálnych bodov ročne, za

obdobie 60 mesiacov o 75 percentuálnych bodov (15x5=75), teda navýšenie o 150% oproti priemeru.
Dohoda o úrokovej sadzbe je preto podľa nej v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná s tým, že
nariadenie vlády 87/1995 Z.z. stanovuje len administratívny strop (aj to pre celú hodnotu RPMN, kde
úroky sú len jednou súčasťou RPMN), a že žiadnym spôsobom nie je vylúčený súdny prieskum výšky
úrokov z pohľadu dobrých mravov.

Žalovaná k tomu dodala, že nakoľko je neplatne dojednaná odplata – úrok, a jedná sa o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru, kde podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere podľa ust. § 497
Obchodného zákonníka je aj dohoda o úroku, zmluva je podľa nej postihnutá neplatnosťou, a z dôvodu
neplatnosti vzniesla námietku premlčania (nároku) v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe.

13.2. Žalovaná ďalej namietala, že ak by mal súd za to, že zmluva je platná, tak zmluva je postihnutá
vadou bezúročnosti a bezpoplatkovosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Uviedla, že v zmluve nie sú
uvedené tieto náležitosti, resp. tieto sú uvedené nesprávne:
Ad 1. - predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov – náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že v zmluve predpoklady

nie sú uvedené vôbec, v zmluve je len vyjadrený vzorec výpočtu RPMN, ktorý však neobsahuje žiadne
konkrétne premenné;
Ad 2. - výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky – náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch;
Ad 3. – termín konečnej splatnosti – náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch s tým, že v zmluve je tento údaj uvedený nesprávne;
Ad 4. – doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere – náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že v zmluve je tento údaj uvedený nesprávne. Žalovaná
uviedla, že s účinnosťou od 1.5.2018 slovenský zákononodarca pristúpil k novelizácii predmetnéhoustanovenia zákonom č. 279/2018 Z.z. a to tak, že v ust. § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová „a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Od uvedeného dátumu teda postačuje vyjadrenie len jednej
náležitostitýkajúcejsatrvaniazmluvy/konečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru.Aždoúčinnostinovely

zákona však zmluvy musia obsahovať uvedenie aj termínu konečnej splatnosti, aj dobu trvania zmluvy.

Podľa žalovanej vzhľadom na skutočnosť, že zmluva neobsahuje náležitosti uvedené vyššie, v zmysle
ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľský úver
poskytnutý prostredníctvom zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobu navrhla zamietnuť

v celom rozsahu (pozn. súdu: hoci z poskytnutého úveru 1.500,- Eur uhradila, aj v prípade tvrdení o jeho
bezúročnosti, len sumu 1.005,01 Eur).

14.1. Žalobca s obranou žalovanej nesúhlasil. V replike k vyjadreniu žalovanej vo vzťahu k platnosti
zmluvy uviedol, že zmluva bola riadne podpísaná oboma zmluvnými stranami, žalovaný nebol k
podpisu zmluvy žiadnym spôsobom nútený, a zmluva taktiež neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné

podmienky. Uviedol, že zmluva obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti s tým, že vo vzťahu
k náležitosti rozpisu splátok odkazuje na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp.
zn. 3 Cdo 146/2017, kde je jednoznačne konštatované, že zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na
istinu, úroky a poplatky, ako aj na výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016
vo veci C-42/15, kde sa uvádza, že Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po

sebenasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca zároveň poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, a to uznesenie NS SR z 17.04.2018 sp. zn. 3Cdo/56/2018 a uznesenie NS SR z 23.04.2018
sp. zn. 4Cdo/211/2017, kde súd poskytol odôvodnenie uvedenej náležitosti spotrebiteľského úveru aj
s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, a vyslovil názor, že z hľadiska

teórieprávaaprávnejsilyjednotlivýchpredpisovjepotrebnédodržiavaťprávneaktyEurópskejúnie,teda
že vnútroštátne zákony sa musia vykladať vo svetle práva Európskej únie. Pokiaľ smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES jasne deklaruje, že rozpis splátok v členení na istinu, úroky a poplatky
nie je potrebný, zákonodarca musí tento právny výklad dodržiavať. Nie je možné tak konať a rozhodovať
v rozpore so znením právnych aktov Európskej únie.

14.2. Vo vzťahu k úrokom žalobca uviedol, že uplatňované úroky zo zmluvy nie sú v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný bol riadne oboznámený so všetkými parametrami uvedenej zmluvy, pričom tieto
nerozporoval a vykonával úhrady v zmluvne predpísanej výške, teda aj s príslušnou časťou úroku. Podľa
žalobcu odplata je v zmluve riadne vyjadrená, pričom žalovaný musel mať vedomosť o tom, akú sumu

pôžičky obdržal a akú sumu je povinný splatiť.

14.3. Vo vzťahu k RPMN žalobca uviedol, že táto je v zmluve riadne uvedená, pričom súčasťou VOP,
konkrétne v čl. 7 je aj vzorec na jej výpočet s uvedením všetkých relevantných
parametrov.

14.4.Vovzťahukexistenciináležitostipodľa§9ods.písm.f)zákonaospotrebiteľskýchúveroch(termínu
konečnej splatnosti a dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere) žalobca poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť

vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. „Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ Žalobca uviedol, že termín
konečnej splatnosti je priamo uvedený v uzatvorenej zmluve, a že v spojení so zmluvnými podmienkami,
s ktorými sa žalovaný oboznámil, sú tieto hodnoty vyjadrené. Splátky sú splatné v zmysle zmluvných

podmienok do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, pričom prvá splátka splatná nasledujúci
mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Uzatvorená zmluva v spojení so zmluvnými
podmienkami tak podľa žalobcu preukazuje, že termín konečnej splatnosti so splácaním po dobu 60.
mesiacov pripadal na dátum 20.03.2020.
Vo vzťahu k dobe trvania spotrebiteľského úveru žalobca uviedol, že v prípade riadneho splácania

poskytnutého úveru je doba trvania zmluvy 60 mesiacov pripadajúcich na riadne predpísané zmluvné
splátky, a že žalovaný bol prostredníctvom parametrov zmluvy s uvedenými skutočnosťami oboznámený
a tak mal vedomosť o dobe trvania úveru ako aj o termíne konečnej splatnosti. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal aj na ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého koniec lehoty určenej podľatýždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom,
na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína.

14.5. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobca vyslovil názor, že v konaní nedošlo k premlčaniu
celého jeho nároku a tento bol uplatnený v rámci plynutia zákonnej 3-ročnej premlčacej doby pre
uplatnenie práva. Podľa žalobcu premlčanie dlhu, ktorý bol zosplatnený v súlade s právnymi predpismi,
nemožno počítať od splatnosti prvej nezaplatenej splátky. Rozhodujúcou pre posúdenie premlčania dlhu
je splatnosť tej splátky, ktorá vyvolala zročnosť celého dlhu. Žalobca k tomu poukázal na ustanovenie

zmluvných podmienok o jeho oprávnení požadovať predčasnú splatnosť čl. 12 bod 12.2, a na
ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka s tým, že platné právne predpisy neobsahujú ustanovenie,
ktoré by viazalo možnosť zosplatnenia dlhu na konkrétnu splátku (t. j. na prvú nesplatenú). K tomu
odkázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/447/2016 zo dňa 24.08.2017, a na
uznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.12Co/214/2017zodňa31.08.2017,ktorýuviedol,že
k zosplatneniu úveru nedochádza automaticky po tom, ako sa žalovaný dostal do omeškania s platením

viac ako troch splátok úveru, ale záleží na veriteľovi či toto právo uplatní. K dátumu zosplatnenia žalobca
z predpísaných 29. splátok evidoval úhradu 24. splátok, teda žalovaný sa dostal do omeškania s 25.
splátkou splatnou dňa 20.04.2017. Žalobca uviedol, že z hľadiska naplnenia podmienok uvedených v
čl. 12 bod 12.2 Zmluvných podmienok, kedy musí veriteľ evidovať omeškanie jednej splátky počas doby
dlhšej ako 3 mesiace, tak zosplatnenie v prejednávanom spore nastalo vo vzťahu k splátke splatnej

20.07.2017 (pozn. súdu: v žalobe uviedol, že k zosplatneniu došlo „vo vzťahu ku splátke splatnej
bezprostredne pred zosplatnením“, viď bod 2.2. tohto odôvodnenia), pričom 3-ročná premlčacia doba
by uplynula až dátumom 20.07.2020. Nakoľko žalobu podal na súd pred týmto dňom, jeho nárok nie
je premlčaný. Vychádzajúc z textu predžalobnej upomienky uvedená listina nikde neuvádza, že dlh
bude zosplatnený vo vzťahu k splátke splatnej dňa 20.04.2017. Samotný text uvádza, že v prípade

neuhradenia uvedenej splátky bude veriteľ len oprávnený úver zosplatniť. Nakoľko žalovaný podľa
predloženého prehľadu splátok a úhrad nepodnikol po výzve žiadne kroky smerujúce k zaplateniu
zameškaných splátok, žalobca bol oprávnený úver zosplatniť aj pre ktorúkoľvek nasledujúcu splátku. V
oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, ktoré bolo súčasťou podanej žaloby nie je uvedené,
pre ktorú splátku bol úver zosplatnený, a preto veriteľ určil sám pre nesplnenie ktorej splátky sa úver

zosplatnil. V prípade ak by súd konštatoval, že zosplatnenie dlhu bolo v rozpore so zákonom, podľa
žalobcu je povinný skúmať premlčanie pri každej splátke osobitne.

15. V duplike k vyjadreniu žalobcu žalovaná stručne uviedla (iba) to, že žalobca účinne nevyvrátil
vznesené prostriedky procesnej obrany žalovaného. Zároveň uviedla, že v zmysle judikatúry SD EÚ

C-449/13 dôkazné bremeno konania s odbornou starostlivosťou zaťažuje veriteľa, nikdy nie spotrebiteľa.
Dodala, že predmet sporu je vymedzený skutkovými tvrdeniami uvedenými žalobcom v žalobe a súd
skúma a žalovaný popiera práve tieto skutkové tvrdenia s tým, že žalobca v žalobe neuniesol nielen
dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, že neporušil ust. § 7 ods. 1 a ust. § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z., ktoré sú výrazom implementácie článkov 5 a 8 smernice 2008/48.

16. Počas konania následne žalobca oznámil, že na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok
bola pohľadávka voči žalovanému, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, spoločnosťou C. E. F.,
G. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpená spoločnosti Intrum Slovakia
s.r.o. ako postupníkovi, a navrhol, aby súd pripustil jeho vstup do konania namiesto pôvodného žalobcu.

Súd o tomto návrhu rozhodol uznesením č.k. 14Csp/81/2020-105 zo dňa 13.11.2020 tak, že tomuto
návrhu vyhovel a vstup nového žalobcu na miesto pôvodného žalobcu pripustil.

17.1. Písomným podaním zo dňa 25.6.2021 (po zmene žalobcu) žalovaná vzniesla námietku aktívnej
vecnej legitimácie (nového) žalobcu s poukazom na to, že návrh na zmenu strany sporu, ktorý jej bol

doručený spolu s uznesením o pripustení zmeny strany sporu na strane žalobcu, nepreukazuje splnenie
podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách.

17.2. Žalovaná uviedla, že pôvodný žalobca, spoločnosť C., G., je v zmysle podanej žaloby právnym
nástupcom spoločnosti Consumer finance holding, a.s., a to s účinnosťou od 01.01.2018. Spoločnosť C.,

G. bola a je bankou, a s účinnosťou odo dňa, kedy sa spol. C., G. stala právnym nástupcom pohľadávky,
sa na právny vzťah medzi C. a žalovaným začali po prvý krát vzťahovať aj právne normy zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách.17.3. Žalovaná ďalej uviedla, že predpokladom platného postúpenia bankovej pohľadávky je, že banka
konala podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a doručila výzvu podľa tohto ustanovenia ako
jednostranný adresný právny úkon jeho adresátovi (žalovanému) s tým, že výzvou podľa ust. § 92

ods. 8 Zákona o bankách nemôže byť ani upozornenie podľa ust. § 53 ods. 9 OZ (údajný list zo dňa
27.07.2017), ani zosplatnenie podľa ust. § 565 OZ (údajný list zo dňa 23.09.2017), keďže tieto boli
vykonané ešte spoločnosťou Consumer finance holding, a.s., a to ešte v čase, kedy sa na právny vzťah
medzi spoločnosťou Consumer finance holding, a.s. a žalovaným neaplikoval zákon č. 483/2001 Z. z.
o bankách. Navyše, upozornenie podľa ust. § 53 ods. 9 OZ (údajný list zo dňa 27.07.2017) je podľa

žalovanej neplatný právny úkon a ak by aj bol platný, tak v ňom nie je prejavená vôľa podľa ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách, spotrebiteľ v ňom nebol upozornený na možnosť postúpenia pohľadávky tretej
osobe a jeho úmyslom bolo spôsobiť právne účinky podľa ust. § 53 ods. 9 OZ.
Neplatnosťtohtoprávnehoúkonužalovanávidívtom,ževeriteľmusívtakomtoupozorneníjasneuviesť,
s ktorou konkrétnou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní, a takéto konkrétne vymedzenie tejto nesplnenej
povinnosti následne musí byť tiež uvedené v právnom úkone, ktorým veriteľ vyhlasuje predčasnú

splatnosť. Ani Predžalobná upomienka zo dňa 27.07.2017, ani Oznámenie o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru zo dňa 23.09.2017 tieto zákonné náležitosti nespĺňajú. Z upozornenia nevyplýva, s
ktorou konkrétnou splátkou Zmluvy bol žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku pôvodný veriteľ
požadoval od žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť tak, aby predišiel vyhláseniu predčasnej splatnosti.
Navyše žalobca netvrdí ani len to, či tento právny úkon čo i len odoslal, nie to ešte doručil žalovanému.

Žalovaná dodala, že právne úkony podľa ust. § 53 ods. 9 OZ a ust. § 565 OZ sú neplatné aj z
dôvodu, že žalobca, na ktorom je nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno konania s odbornou
starostlivosťou, nepredniesol žiadne skutkové tvrdenie, že by si postupca (pôvodný veriteľ) splnil svoju
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou s tým, že súd koná o podanej žalobe, teda o vznesených
prostriedkoch procesného útoku – skutkových tvrdeniach žalobcu. Nakoľko žalobca v žalobe netvrdí

žiadne skutkové tvrdenie o tom, či a ako si splnil svoju povinnosť podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. (ktorý je výrazom implementácie článkov 5 a 8 smernice 2008/48), podľa žalovanej
žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, že konal s odbornou starostlivosťou a teda že mal právo vyhlásiť
predčasnú splatnosť sp. úveru a že žalobcovi v prebiehajúcom konaní nepatrí (pozn. súdu: správne
zrejme „patrí“) aktívna vecná legitimácia.

17.4. Žalovaná napokon uzavrela, že súd už o pripustení zmeny strany sporu na strane žalobcu (síce)
rozhodol uznesením č.k. 14Csp/81/2020-105 zo dňa 13.11.2020 o vedení sporu, ktorým sa nerozhoduje
o samotnom merite veci, avšak skutočnosť, že súd rozhodol o zmene strán sporu v zmysle ust. § 80
CSP v žiadnom prípade nekonzumuje možnosť súdu rozhodnúť o neplatnom postúpení pohľadávky

v rozhodnutí vo veci samej, nakoľko pri skúmaní procesného nástupníctva sa skúmajú iba formálne
procesné podmienky, nie ich materiálne naplnenie. Postúpenie pohľadávky zo C. E. F., G. na žalobcu
označila za neplatné.

18.1. Žalobca v reakcii na námietku žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie (nového) žalobcu

(body 17.1-17.4.) v písomnom vyjadrení zo dňa 6.10.2021 uviedol, že za účelom preukázania aktívnej
legitimácie súdu predložil výzvu jeho právneho predchodcu zo dňa 27.07.2017, ktorou preukazuje
splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 z.o bankách. Dodal, že
jeho právny predchodca predloženú výzvu zo dňa 27.07.2017, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie
omeškaných splatných úverových splátok zasielal formou doporučenej poštovej zásielky, čo preukazuje

predloženou doručenkou, a že žalovaný predmetnú výzvu dňa 04.08.2017 riadne prevzal.

18.2. Žalobca ďalej nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že v predmetnej Predžalobnej upomienke nebola
uvedená splátka, ktorou sa žalovaný dostal do omeškania s tým, že v Predžalobnej upomienke zo dňa
27.07.2017 bolo jasne uvedené nasledovné: „Upozorňujeme Vás, že ak do 05.09.2017 nedôjde k úhrade

splátky splatnej v mesiaci 05/2017 bude Consumer Financne Holding a.s. oprávnená úver zosplatniť."
Z uvedeného podľa žalobcu jasne vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania splátkou splatnou
20.05.2017 (pozn. súdu: v replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že „zosplatnenie v prejednávanom
spore nastalo vo vzťahu k splátke splatnej 20.07.2017“, viď bod 14.5.).
Žalobca dodal, že jeho právny predchodca dňa 27.07.2017 vyzval žalovaného na zaplatenie peňažného

záväzku titulom omeškaných nezaplatených úverových splátok, pre ktorých neplnenie jeho právny
predchodca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Žalovaný napriek písomnej výzve jeho právneho
predchodcu svoj dlh nezaplatil a do omeškania s jehozaplatením sa dostal viac ako 90 kalendárnych dní. Nakoľko žalovaný napriek výzve právneho
predchodcu žalobcu zaslanej do jeho dispozičnej sféry bol viac ako 90 dní v omeškaní so zaplatením
svojho dlhu, týmto boli podľa žalobcu splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej

pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 z. o bankách. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je
predmetom tohto sporu, tak podľa žalobcu došlo riadne a platne. Naviac žalovaný bol vyzvaný na
zaplatenie dlžnej sumy aj v oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru listom zo dňa 23.09.2017.
Uviedol, že aktívnu legitimáciu v tomto spore preukazuje taktiež oznámením o postúpení pohľadávky,
ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedenú žalovaným v zmluve o úvere s tým, že relevantným

oznámením o postúpení pohľadávky postupcom riadne hmotnoprávne preukázali aktívnu legitimáciu v
tomto spore (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 4Obo 210/01 zo dňa 11.6.2003,
v ktorom tento vyslovil právny názor, že „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.
Súdztakéhotooznámeniavychádzabeztoho,abyakoprejudiciálnuotázkuskúmalexistenciuaplatnosť
zmluvy o postúpení.“). Súčasne mal žalobca za to, že právne úkony sa posudzujú na základe ich obsahu

a to bez ohľadu na ich označenie s tým, že nie je vylúčené aby z obsahu jednej listiny, v tomto prípade
Predžalobnej upomienky zo dňa 27.07.2017, vyplývalo viacero právnych úkonov. Na základe týchto
skutočností uzavrel, že k postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu došlo
riadne a platne. Na žalobe trval.

19. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strana žalobcu neustanovila, svoju
neúčasť však ospravedlnila a súhlasila s konaním v jej neprítomnosti, a preto súd vec v zmysle ust.
§ 180 CSP prejednal v jej neprítomnosti. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie
všetkými označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1 CSP) a predloženými listinami, ktorých odpis bol stranám
sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nespochybnených)

tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil
tento podstatný skutkový stav:

20. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu a predloženej kópie písomného vyhotovenia zmluvy
o pôžičke (označenej ako zmluva o poskytnutí pôžičky, zmluva o spotrebiteľskom úvere) dňa 23.5.2015

uzatvoril právny predchodca spoločnosti C. E. F., G. (Consumer Finance Holding a.s.) ako veriteľ so
žalovanou ako klientom písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanej pôžičku vo
výške 1.500,- Eur, ktorú mala žalovaná splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach v sume 41,87
Eur, a to až do celkovej sumy vo výške 2.512,20 Eur, z ktorej uhradila sumu 1.005,01 Eur. V písomnej
zmluve je ďalej (okrem iného) uvedené celkové náklady spotrebiteľa 1.012,20 Eur, priemerná hodnota

RPMN 34,42%, RPMN 24,99%, fixná ročná úroková sadzba 25%, prvá splátka splatná 20.4.2015, ďalšie
splátky splatné vždy 20. dňa v mesiaci, termín konečnej splatnosti (mesiac/rok): 3/2020, doba trvania
zmluvy: do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy. V bode 2. je uvedené, že RPMN
znamená ročnú percentuálnu mieru nákladov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a v bode 7.
že RPMN sa vypočíta podľa klientom zvoleného (spoločnosťou určeného) spôsobu splácania pôžičky

podľa vzorca uvedeného v zákone o spotrebiteľských úveroch, a je tam uvedený príslušný vzorec
s popisom jeho premenných. V bode 12.2. je uvedené oprávnenie na vyhlásenie okamžitej splatnosti
tak, že „Spoločnosť je oprávnená v prípade riadneho a včasného nesplácania Splátok pôžičky žiadať
od Klienta zaplatenie celej pohľadávky spoločnosti, ktorá sa stane okamžite splatnou (vyhlásiť okamžitú
splatnosť pôžičky), ak je klient v omeškaní s úhradou jednej splátky alebo čiastočného plnenia jednej

splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace a to za podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka.“

21. Nad rámec stranami dodaných tvrdení, pri zisťovaní skutkového stavu v prospech spotrebiteľa (§ 295
CSP), pritom súd z tejto zmluvy ešte zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. ako veriteľ pri

jej uzatváraní a plnení konala ako podnikateľ v rámci svojej obchodnej činnosti, a žalovaná ako fyzická
osoba mimo predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda že ide nepochybne o spotrebiteľský zmluvu
– zmluvu o spotrebiteľskom úvere, o čom svedčí aj vymedzenie predmetu zmluvy v bode VI. 1., podľa
ktorého sa spoločnosť zaviazala poskytnúť klientovi spotrebiteľský úver a klient sa zaviazal poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom

za podmienok uvedených v tejto zmluve.

22. Z prehľadu splátok a úhrad predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaná v období od 26.5.2015
do 15.3.2017 uskutočnila na túto zmluvu úhrady spolu vo výške 963,01 Eur, ktoré boli započítané naúhradu 23 splátok (do 20.2.2017) po 41,87 Eur, a dňa 3.7.2017 uhradila ešte sumu 42,- Eur, spolu teda
1.005,01 Eur.

23. Listom zo dňa 27.7.2017 označeným ako predžalobná upomienka právny predchodca spoločnosti C.
E. F., G. (Consumer Finance Holding a.s.) oznamoval žalovanej, že k tomuto dňu eviduje k tejto zmluve
nedoplatok na splátkach v celkovej výške 167,35 Eur (podľa prehľadu splátok a úhrad časť splátky
splatnej 20.4.2017 vo výške 41,74 Eur, a 3 splátky splatné 20.5.2017, 20.6.2017 a 20.7.2017 po 41,87
Eur), ktorý žiadal uhradiť bezodkladne na označený účet s tým, že ak do 5.9.2017 nedôjde k úhrade

splátky splatnej v mesiaci 05/2017, bude oprávnený úver zosplatniť. Podľa pripojenej doručenky (č.l. 148
rub) bola táto upomienka žalovanej doručená dňa 4.8.2017. Listom zo dňa 23.9.2017 označeným ako
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru následne veriteľ oznamoval žalovanej, že nakoľko
dlžnésplátkyvlehotestanovenejvpredžalobnejupomienkeriadneavčasneuhradila,jehodlhzúverovej
zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu naraz s tým, že jej dlžná čiastka k tomuto dňu predstavuje
sumu v celkovej výške 1.204,37 Eur.

24. Podľa rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 uzavretej medzi spoločnosťami
Consumer Finance Holding, a.s. a C. E. F., G. ako postupcami a žalobcom ako postupníkom, v spojení
s prílohou č. 3 k tejto rámcovej zmluvy a s oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 28.10.2020,
mala spoločnosť C. E. F., G. (po zlúčení so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.) k 22.10.2020

postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania, na aktuálneho žalobcu.

25. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné právne normy

26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách (v znení účinnom v čase postúpenia uplatnenej
pohľadávky) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj
osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá

pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri

postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

28. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

29. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“) spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.30. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke. Zo
skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa

ZoSU, ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

31. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových

nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

32. Podľa § 7 ods. 1 ZoSU veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa

poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

33. Podľa § 11 ods. 2 ZoSU ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

34. Podľa § 565 zák. č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase zosplatnenia (ďalej len „OZ“) - ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

35. Podľa § 53 ods. 9 OZ - ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

Právne posúdenie

36. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy resp. súvisiaci so spotrebiteľskou

zmluvou tak ako ich definuje ust. § 52 OZ. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo
skutočností v nej uvedených, však nemožno vyhovieť.

37. Pôvodnú obranu žalovanej súd nepovažoval za dôvodnú. Žalovaná namietala, že zmluvne
dojednaná úroková sadzba vo výške 25% ročne je v rozpore s dobrými mravmi, a preto neplatná,

a keďže dohoda o úroku je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, zmluva je postihnutá neplatnosťou,
a uplatnený nárok (na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov) premlčaný pre uplynutie 2-ročnej
subjektívnej premlčacej doby.
Dojednaná ročná úroková sadba 25% však zjavne neprekračovala dvojnásobok priemernej hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre spotrebiteľské úvery so

splatnosťou nad 1 do 5 rokov vrátane vo výške 13,95% zverejnenej podľa osobitného predpisu v
čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, čo bola najvyššia prípustná odplata, ktorú bolo
možné v zmysle ust. § 53 ods. 6 OZ v spojení s ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od
spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať, a ako takú (vo výške prípustnej podľa
všeobecne záväzných právnych predpisov) ju preto nebolo možné hodnotiť ako dojednanú v rozpore

s dobrými mravmi. Uvedený záver je aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadrenou v jeho rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/191/2022, kde ako dovolací súd uviedol, že tým, že
odvolací súd priznal ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútu dobrých mravov väčšiu váhu, než
mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície právnej normy pochybnosti nevzbudzujúcimiust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
prináležala, zásadne poprel účel a význam príslušných ustanovení. Uvedenými ustanoveniami bolo
zavedené generálne pravidlo, podľa ktorého odplata nesmie prevýšiť najvyššie prípustnú mieru, ktorú

od spotrebiteľa možno požadovať a to z dôvodu, že v praxi bolo potrebné reagovať na ekonomickú,
sociálnu a celkovo spoločenskú zmenu pomerov v súvislosti s požičiavaním peňazí spotrebiteľom. Aby
bolo možné flexibilne zohľadniť potrebu zmien pri odplate a stanovenie jej najvyššej prípustnej výšky,
ponechalo sa toto určenie Vláde Slovenskej republiky, ktorá odplatu a jej najvyššiu prípustnú výšku
ustanovuje vládnym nariadením. Možno prisvedčiť argumentácii dovolateľky, že účelom predmetných

ustanovení je okrem iného aj ochrana veriteľov, ktorí dodržujú zákon pred nejednotnou rozhodovacou
praxou štátnych orgánov. Veriteľ, ktorý svojim konaním rešpektuje právnu úpravu stanovujúcu limit pre
úrokové sadzby má legitímne očakávanie, že za to nebude zo strany štátny orgánov sankcionovaný.
Pokiaľ súdy v preskúmavanej veci vyhodnotili odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver ako rozpornú s
dobrýmimravminapriekskutočnosti,žeboladohodnutávzákonomstanovenýchmantineloch,vosvojich
dôsledkoch nenaplnili ústavno-právnu požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty a to legitímnu

predvídateľnosť postupov súdu a práva.
Okrem toho (prípadná) neplatnosť zmluvného ustanovenia o úrokovej sadbe by mohla mať za následok
iba nedostatok nároku na (neplatne) dohodnuté úroky, ale v zmysle ust. § 41 Občianskeho zákonníka
by nemohla mať za následok neplatnosť celej zmluvy, podľa ktorej mala žalovaná (predovšetkým) vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (a zaplatiť dohodnuté úroky).

38. Rovnako tak za nedôvodnú súd považoval aj obranu žalovanej, že zmluva neobsahovala ňou
špecifikované povinné obsahové náležitosti, v dôsledku čoho sa mala považovať za bezúročnú a bez
poplatkov.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej o neuvedení predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej

miery nákladov, tak súd mal za to, že v zmluve boli dostatočne určite a zrozumiteľne vyjadrené údaje
o výške úveru (čerpania), počte splátok, ich výške a intervale medzi dátumom prvého čerpania dátumom
každej splátky alebo platby poplatkov, ktoré je možné dosadiť ako premenné do v zmluve uvedeného
vzorca na výpočet RPMN podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. Tieto údaje teda v zmluve
uvedené boli, pričom v tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že podľa zjednocujúceho rozhodnutia NS

SR „Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 2 nevyplýva, že by jednou z náležitostí
spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov
alebo predpoklady pre jej výpočet“, viď R 86/2021.
Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poukazom na to, že zmluva

neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov, tak súd poukazuje
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, podľa ktorého „Eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010
Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,

teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.... Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych
záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových

právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho,akájekonkrétnavnútornáskladbatejktorejanuitnejsplátky.Pokiaľpredmetnéustanoveniezákona
č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné
ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo

vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne
ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“.
A napokon aj pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej o absencii náležitosti termínu konečnej splatnosti a doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd poukazuje na to, že cieľom ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSU bolo, aby mal spotrebiteľ informáciu, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a že veriteľ použil takú formuláciu obsahu zmluvy, podľa
ktorej spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (do splatenia všetkých
záväzkov klienta podľa tejto zmluvy) a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru (splátky splatné
vždy 20. dňa v mesiaci, termín konečnej splatnosti (mesiac/rok): 3/2020). Z uvedeného teda jasnevyplýva, že posledná splátka bola splatná dňa 20.3.2020. Súdny dvor EÚ pritom navyše už dávnejšie
v tejto súvislosti konštatoval (vo veci C-42/15), že: „Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ V zmysle rozhodnutia NS SR v obdobnej veci (vedenej pod
sp. zn. 7Cdo/277/2021) na základe uvedeného možno konštatovať, že týmto spôsobom bol „dostatočne
jasne, určito a zrozumiteľne definovaný termín splatnosti 1. splátky a rovnako je z tohto bodu zrejmý aj
dátum konečne splatnosti úveru, t.j. poslednej úverovej splátky, a to aj pre priemerného spotrebiteľa“,

pričom podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/69/2020 „vychádzajúc z účelu Smernice, právnych
záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových
právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru dokonca v podobe
konkrétneho dátumu“. Podobne už pritom k tejto náležitosti judikoval aj KS PO v rozhodnutí sp. zn.

9CoCsp38/2022, podľa ktorého: „V zmluve uvedená doba trvania zmluvy (bod 12.1.) je jednoznačná, nie
neurčitá. Žalobkyňa si musela byť bez akýchkoľvek pochybností vedomá toho, ako dlho má zmluva trvať,
kedy má podľa zmluvy úver splatiť, jej úvaha o nedostatočnosti vymedzenia tohto pojmu je v zjavnom
rozpore s požiadavkou vyplývajúcou zo zákonnej úpravy vychádzajúcej z požiadavky vyplývajúcej zo
SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES,článku10ods.2boduc).Podľasmernicezmluva

musí zrozumiteľne a stručne uviesť dĺžku trvania zmluvy o úvere. Platí pritom, že vnútroštátne súdy
podávajúce výklad vnútroštátneho práva musia uplatniť výkladové metódy, ktoré právo uznáva v zmysle
znenia textu a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok smernicou sledovaný (rozsudok C-441/14,
bod 31, rozsudok C-555/07, bod 48)“.
Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere všetky

tie náležitosti, ktoré jej žalovaná vytýkala, a pre ktorých nedostatok sa mal úver podľa nej považovať
za bezúročný a bez poplatkov, mala. Okrem toho žalovanou tvrdená bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru by nemohla mať za následok zamietnutie celého uplatneného nároku, vrátane nároku na vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.500,- Eur, z ktorých žalovaná doposiaľ vrátila iba sumu
1.005,01 Eur, ale len zamietnutie nároku na zmluvné úroky.

39. Žalobu však súd napokon považoval za nedôvodnú z ďalších (iných) dôvodov, a to vzhľadom na
nedostatok platného postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, na aktuálneho žalobcu,
ako aj spôsob, akým je táto pohľadávka v žalobe skutkovo vymedzená. Súčasný žalobca totiž žalovanej
žiadne peňažné prostriedky neposkytol, a svoje práva v tomto konaní odvodzuje iba z prevodu práv

na jeho osobu po tom, čo mu mal jeho právny predchodca túto pohľadávku počas konania postúpiť,
a navyše podstata tejto pohľadávka je v žalobe skutkovo vymedzená vyhlásením predčasnej splatnosti
poskytnutého úveru, pričom obidva tieto úkony (postúpenie pohľadávky banky i predčasné zosplatnenie
úveru) súd nepovažuje za platné.

40. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu aktuálneho žalobcu, súd už síce v priebehu konania
(predchádzajúcim zákonným sudcom) na návrh pôvodného žalobcu procesne rozhodol o pripustení
zmeny na strane žalobcu, v zmysle ust. § 80 CSP však predmetný návrh posudzoval len z hľadiska
toho, či bol podaný oprávnenou osobou, ďalej či po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
sa spája prevod práva, o ktorom sa koná, a či ten, kto mal do konania vstúpiť na strane žalobkyne, so

svojim vstupom súhlasí (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.8.2018 sp. zn.
8 Cdo 28/2017). Súd v tomto štádiu konania nebol oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady
pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. Otázkou, či tvrdené právo, ktoré malo
byť prevedené, skutočne prešlo na iný subjekt, sa totiž súd môže zaoberať len v rozhodnutí vo veci
samej a nie pri skúmaní procesného nástupníctva (k tomu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30.5.2018 sp. zn. 1 Cdo 163/2017, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 32 Odo 743/2006). Skutočnosť, že súd už pripustil zmenu strany sporu na strane
žalobkyne, preto nijako nebránila súdu, aby skúmal, či v danom prípade došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky z pôvodnej žalobkyne na terajšieho žalobcu a v nadväznosti na to, či je žalobca v tomto
spore aktívne vecne legitimovaný. Napokon už aj podľa ustálenej judikatúry NS SR (R 36/2025): „Súd

nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím
procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP).“41. Postúpenie pohľadávky je vo všeobecnosti upravené v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V danom prípade však mala byť predmetom postúpenia pohľadávka banky, a to spoločnosti C. E.
F., G. (po zlúčení so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.), ktorá mala k 22.10.2020 svoju

pohľadávku voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania, postúpiť na aktuálneho žalobcu, a na
jej platné postúpenie tak museli byť splnené aj osobitné predpoklady uvedené v ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách. V zmysle tohto ustanovenia pritom môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu
peňažnému záväzku jej klienta postúpiť inej osobe aj bez súhlasu klienta, (len) ak je jej klient napriek
písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti

svojho peňažného záväzku voči banke. Toto právo však nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky (po výzve banky) uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
príslušenstva. „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu
bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky
banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ (R 60/2018).
Účelom uvedeného ustanovenia je upozorniť klienta banky, že banka voči nemu eviduje peňažnú

pohľadávku, a že táto pohľadávka banky (s ktorou súvisí aj odovzdanie dokumentácie o záväzkovom
vzťahu postupníkovi), ak nebude v celom rozsahu uhradená, môže byť postúpená inej osobe, a dať
tak klientovi šancu, aby to odvrátil. Najvyšší súd SR už pritom ustálil (R 38/2025), že „obsahom výzvy
banky podľa ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách má byť aj zamýšľaný/pripravovaný zámer
banky previesť existujúcu pohľadávku (uvedením jej výšky) zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, s

upovedomením že tak môže učiniť aj bez súhlasu klienta/spotrebiteľa, a to aj mimo bankového sektora“,
a že „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky
na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho
peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“

42. V posudzovanej veci pritom aktuálny žalobca po svojom pripustení do konania na miesto pôvodného
žalobcu, napriek výhradám žalovanej (bod 17.3.) nijako netvrdil a ani nepreukázal, že by spoločnosť
C. E. F., G. ako banka a pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom tohto
konania (v súvislosti s ktorou mala postupníkovi v zmysle ust. § 92 ods. 2 zákona o bankách odovzdať

aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu), žalovanej adresovala osobitnú výzvu, že je v omeškaní so
splatením peňažného záväzku voči banke (s upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky inej
osobe).ŽalobcaktomupoukazovalibanaupomienkupredzosplatnenímspoločnostiConsumerFinance
Holding, a.s. zo dňa 27.7.2017 (ktorá bola právnym predchodcom spoločnosti C. E. F., G., a nebola
bankou), a oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru listom zo dňa 23.9.2017, ktoré však

neobsahovali výzvu banky s upozornením na zamýšľaný/pripravovaný zámer banky previesť existujúcu
pohľadávku na inú osobu, a zjavne nie sú osobitnou výzvou banky klientovi v zmysle vyššie uvedeného
rozhodnutia NS SR (R 38/2025). Nepreukázal tak predpoklad pre platné postúpenie pohľadávky banky
na iný subjekt v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, takéto postúpenie pohľadávky banky na
žalobcu tak treba hodnotiť ako neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Táto skutočnosť

má však pritom za následok, že tým nebol naplnený aj jeden zo základných predpokladov pre platné
(§ 39 OZ) postúpenie pohľadávky banky vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda ani
predpoklady pre jej nadobudnutie.

43. Súčasný žalobca žalovanej žiadne peňažné prostriedky neposkytol a svoje práva v tomto konaní

odvodzuje iba z prevodu práv na jeho osobu, a keďže oprávnenosť tohto prevodu (postúpenia)
pohľadávky banky a tým i jeho aktívna vecná legitimácia v konaní zistená a preukázaná nebola, súd
žalobu aktuálneho žalobcu voči žalovanej zamietol.

44. Okrem toho, na podporu dôvodov zamietnutia žaloby, súd poukazuje aj na to, že žalobca svoj nárok

odvodzuje z predčasného zosplatnenia úveru poskytnutého žalovanej jeho právnym predchodcom,
k platnému zosplatneniu úveru, a tým i vzniku nároku tak ako bol vymedzený v žalobe, však nedošlo.

V prvom rade súd poukazuje na to, že v tzv. predžalobnej upomienke zo dňa 27.7.2017, ak sa
aj podľa žaloby mala považovať za upozorňujúcu výzvu v zmysle ust. 53 ods. 9 OZ, nie je určite

a zrozumiteľne uvedená konkrétna omeškaná splátka, pre ktorú hrozilo zosplatnenie, o čom napokon
svedčí aj skutočnosť, že i samotný žalobca v žalobe a vo svojich vyjadreniach menil tvrdenia o tom,
pre neuhradenie ktorej splátky mal byť úver zosplatnený (v žalobe uviedol, že k zosplatneniu došlo vo
vzťahu k splátke splatnej bezprostredne pred zosplatnením, viď bod 2.2, neskôr vo vyjadrení uviedol, žek zosplatneniu došlo vo vzťahu k splátke splatnej 20.7.2017, viď bod 14.5., a napokon že v upomienke
upozorňoval na splátku splatnú 20.05.2017, viď bod 18.2.). Rovnako tak ani v oznámení o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru zo dňa 23.09.2017 nie je uvedené, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku

k zosplatnenie malo dôjsť, a toto zosplatnenie tak nemožno považovať za platné. Z rozhodnutia NS
SR (R 38/2025) pritom vyplýva, že „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je
možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024).
Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa

§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“
Navyše k zosplatneniu po upozorňujúcej výzve na úhradu dlhu (najneskôr do 5.9.2017) malo dôjsť až
listomzodňa23.9.2017,tedaposplatnostiďalšejsplátkysplatnejmedzičasomdo20.9.2017,tedaveriteľ
nevyužil svoje právo podľa § 565 OZ do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, z § 565 veta druhá Občianskeho
zákonníka vyplýva, že „veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť

najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky“ (bod 18.1.), a „uplatneniu tohto práva nebráni, ak
spotrebiteľ zaplatí niektorú zo skorších splátok“ (bod 18.2. uvedeného rozhodnutia).
A napokon, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nereagoval na dodatočné tvrdenia žalovanej, že
veriteľ pred poskytnutím úveru neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver, čo má v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSU za následok rovnako tak nedostatok
oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a tým aj jeho
neplatnosť.

45. V súvislosti so zistenou neplatnosťou zosplatnenia úveru a podstatou žaloby vymedzenej uplatnením

peňažného plnenia proti spotrebiteľovi titulom nárokov vyplývajúcich z mimoriadneho (predčasného)
zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktoré (zosplatnenie) súdy vyhodnotili ako neplatné (tak ako
v tomto prípade), sa pritom v rozhodovacej praxi súdov už presadil záver (napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 30.10.2024 sp, zn. 17CoCsp/12/2024, a rozsudok Krajského súdu v Žiline
z 26.3.2024, sp. zn. 11CoCsp/27/2023 – odkazujúci na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.2.2024 o zásade „ne ultra petitum“), v zmysle ktorého ak bolo splnenie
žalovanej povinnosti uplatnené a vymedzené z titulu zosplatnenia úveru, ktoré je neplatné, nemožno
uplatnený nárok, pri viazanosti súdu skutkovými tvrdeniami strán sporu, (ani len čiastočne) priznať
z iných dôvodov, než boli riadne a včas (§ 294 CSP, § 140 ods. 2 CSP a R 3/2023 – viď bod 12.)
výslovne uplatnené žalobcom. NS SR v bode 20. uznesenia sp. zn. 4Cdo/85/2021 totiž uviedol, že: „...

odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec
ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený
v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy,
aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila,
že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj

dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací
súd bol naopak názoru, že zosplatnenie úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej
aktivityžalobkyne,ktorásanajedinépojednávanienariadenéodvolacímsúdomnedostavila,tejtopriznal
časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§
216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“,

čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.“ Uvedené rozhodnutie NS SR už pritom prešlo
aj testom ústavnosti, keď Ústavný súd SR svojim uznesením I. ÚS 528/2024 ústavnú sťažnosť proti
tomuto rozhodnutiu NS SR odmietol a uviedol, že: „z dispozičného princípu, ktorý ovláda civilné sporové
konanie, vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej
stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z uvedeného dôvodu má teda pre posúdenie

dodržania zásady viazanosti súdu petitom rozhodujúci význam skutkový základ tak, ako ho vymedzil
žalobca v žalobe, pričom tento je nosným pre skutkové zistenia, z ktorých súd následne pri právnom
posúdení vychádza.“

46. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, teda pre neplatnosť postúpenia pohľadávky banky, ktorá

je predmetom tohto konania, na súčasného žalobcu, ako aj pre neplatnosť (predčasného) zosplatnenia
spotrebiteľského úveru, ktorá mala skutkovo vymedzovať uplatnený nárok, súd žalobu zamietol.47. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v plnom rozsahu, a preto jej súd voči žalobcovi v zmysle
ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.