Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5CdoR/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121201777
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8121201777.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: X. N., nar. X. X.
XXXX, Y. N., nar. XX. X. XXXX, E. N., nar. XX. X. XXXX a L. N., nar. XX. X. XXXX, zastúpené v konaní
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, pochádzajúce z matky Mgr. Y.
N., nar. X. XX. XXXX, T. XXX, zastúpenej v konaní JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom v Prešove,
Hlavná 17, a otca R. N., nar. XX. X. XXXX, T. XXX, zastúpeného v konaní VOLČKO & PARTNERS,

s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, o určenie dlžného výživného, vedenom na Okresnom súde
Prešov sp. zn. 30P/43/2021, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 17. októbra
2024 sp. zn. 4CoP/63/2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2024 sp. zn. 4CoP/63/2024 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom č.
k. 30P/43/2021-259 zo dňa 14. júna 2022 zastavil konanie o zverenie maloletých detí do osobnej
starostlivosti matky a určil výživné zo strany otca na každé z maloletých detí spolu s dlžným výživným.
Proti rozsudku podal otec odvolanie.
1.1. Uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 4CoP/97/2022-314 zo dňa 28. februára 2023 bol zrušený
rozsudok vo výroku III. o dlžnom výživnom a v tomto rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
1.1.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie vo
vzťahu k dlžnému výživnému bolo potrebné konštatovať, že tento výrok nie je odrazom matematického
výpočtu rozdielu medzi doposiaľ zaplateným výživným a určeným výživným s poukazom na bod 28., 29.,
30., 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Sumy dlžného výživného určené súdom prvej inštancie
nezodpovedali rozhodnému obdobiu (v bode 31. súd uviedol výpočet za pomernú časť v mesiaci marec

2021 a jún 2022, tiež za obdobie 13 mesiacov), pričom rozhodnému obdobiu zodpovedala pomerná
časť mesiaca marec 2021, 14 mesiacov za obdobie apríl 2021 až máj 2022, pomerná časť jún 2022.
Zároveň sumy uvádzané v bode 31. odôvodnenia, ktoré súd započítaval na dlžné výživné vo vzťahu ku
každému maloletému dieťaťu, nekorešpondovali jeho odôvodneniu v predchádzajúcich bodoch 28.-30.
odôvodnenia, a teda nebolo možné prijať záver, že odzrkadľujú výživné skutočne platené zo strany otca.
Čo sa týka splatnosti dlžného výživného, súd bol povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň

bol povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok by
nemalo ťaživý dopad na maloleté dieťa, prípadne, či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie
plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehoty. Aj k uvedenému mal za to, že je potrebné, aby súd
prvej inštancie prihliadol, vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, či je spravodlivé
priznať výhodu splátok, pretože otcovi muselo byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť. Konajúci
súd bol preto povinný opätovne sa zaoberať, v akom rozsahu si plnil otec vyživovaciu povinnosť voči

maloletým, čo konajúci súd považoval za dôvodné započítať, resp. nezapočítať do plnenia si vyživovacej
povinnosti a následne správne vypočítať dlžné výživné za rozhodné obdobie. Po vrátení veci boloteda povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v naznačenom smere a riadiac sa právnym
názorom odvolacieho súdu vyššie uvedeným aj vo vzťahu k rozhodnutiu o dlžnom výživnom, opäť v tejto
časti rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 CSP.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 24. januára 2024 č. k. 30P/43/2021-375 po vrátení veci rozsudkom
rozhodol tak, že určil zo strany otca dlžné výživné za obdobie od 2. 3. 2021 do 14. 6. 2022 pre mal.
deti N., a to pre X. vo výške 425,44 eur, Y. vo výške 1.008,44 eur, E. vo výške 836,63 eur a L. vo výške
548,25 eur, ktoré je otec povinný uhradiť v lehote 60 dní od vykonateľnosti rozsudku k rukám matky (I.

výrok), žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).
2.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1-4, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
(ďalej len „Zákon o rodine“).
2.2. Opätovne vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že otec sa podieľal na výdavkoch
spoločnej domácnosti v rozhodnom období, najmä zakupovaním potravín, čo preukázal bločkami, avšak
v rovnakej miere sa na úhrade potravín podieľala aj matka. Keďže nebolo možné presne preukázať,

ktoré z týchto potravín boli spotrebované otcom a ktoré maloletými deťmi, súd výdavky otca na kúpu
potravín zohľadnil vo výške výživného pre jednotlivé deti, pričom s takouto výškou výživného súhlasili
obaja rodičia, keďže sa voči výške výživného neodvolali. V prípade, že by súd určil vyššie výživné a
mal preukázané, ktoré konkrétne potraviny boli kúpené pre maloleté deti, ich suma by následne bola
odpočítaná z dlžného výživného. Z dlžného výživného však súd odpočítal výživné, ktoré v rozhodnom

období uhradil priamo k rukám matky, a to po 200 eur na každé dieťa plus 100 eur na okuliare pre
maloletú Y.. Okrem toho odpočítal sumu 471 eur na oblečenie pre deti, čo je pomerne na každé dieťa
v sume 117,75 eur, s čím súhlasila matka.
2.3. Pokiaľ sa otec domáhal započítať do dlžného výživného aj darčeky pre deti, respektíve výdavky na
výlety a lieky, uvedené súd opätovne neodpočítal z dlžnej sumy, nakoľko takéto výdavky platila aj matka.

Vzhľadom na to, že otec žiadnym iným spôsobom nepreukázal platenie iných výdavkov pre maloleté
deti, než aké boli uvedené v čase rozhodovania prvoinštančným súdom a predložil len ďalšie doklady
ohľadom úhrady bežného výživného, ktoré podľa týchto dokladov neplatil včas a riadne, keďže ich platil
za viac mesiacov naraz, súd opätovne zohľadnil len tie výdavky, ktoré už súdom boli zohľadnené. Súd
určil dlhšiu lehotu na úhradu dlžného výživného, a to 60 dní, keďže otec uhrádza dlžné výživné pre 4

maloleté deti. Súd upustil od úhrady dlžného výživného v splátkach. Pokiaľ aj otec predložil pokladničné
bločky o zaplatení dlžného výživného, všetky pokladničné bločky preukazovali, že ide o výživné za
obdobie rokov 2023 a 2022 od 14. 6. 2022. Napriek tomu, že súd vypočul aj maloletého X., ktorého
ako svedka navrhol otec vypovedať k výdavkom, ktoré platil do domácností, maloletý si presné výdavky
nepamätal, potvrdil len tie výdavky, ktoré už boli potvrdené aj matkou.

2.4. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku
(ďalej len „CMP“).

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. októbra 2024 sp. zn. 4CoP/63/2024
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (I. výrok) a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. (II. výrok).
3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozsudku bol koherentný, jeho rozhodnutie bolo konzistentné. Rozsudok
okresného súdu bol presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel,
boli racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozsudku bolo dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedalo kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukázal len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval na argumenty otca v odvolaní. Bola preto nedôvodná námietka
otca, že rozhodnutie v tomto smere je nedostatočne odôvodnené, v dôsledku ktorej skutočnosti je
odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a

arbitrárne. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd v prvom rade zdôraznil, že súd nemusí
daťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,aleibanatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.

právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnoteniavykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).
Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu
v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne
za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v
zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O
svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak
by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu
úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon mal za to, že je potrebné
dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387
ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancie,zčohovyplýva,žezákonodarcačiastočnúneodôvodnenosť

rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať
na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého
odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých
možno začať konanie aj bez návrhu.
3.2. Ďalej uviedol, že nemožno súhlasiť ani s argumentom otca, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vo veci vo vzťahu k právne relevantnej otázke pre toto
súdne konanie, keď z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývalo, že súd prvej inštancie
správne aplikoval ust. § 62 ods. 1-4, § 77 ods. 1 Zákona o rodine na prejednávanú vec s poukazom
na výrok napadnutého rozsudku, ako aj úvahy uvedené v bodoch 20.-25. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Uvedená vada teda zistená nebola a teda nemôže mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Vychádzajúc zo zisteného skutočného stavu veci, v rozhodnom období, to je od 2. 3. 2021 do
právoplatnosti rozvodového konania žili rodičia maloletých detí v spoločnej domácnosti. Matka tvrdila,
že sa otec nepodieľal na výdavkoch spojených s užívaním spoločnej domácnosti, ani na výdavkoch
maloletých detí. Otcova odvolacia argumentácia spočívala v tvrdení, že do domácnosti prispieval na
stravu maloletých detí a na ďalšie mimoriadne výdavky ako sú hračky, lieky, darčeky a výlety, ktoré

súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 30P/43/2021-259 zo dňa
14. 6. 2022 určil výživné zo strany otca na mal. X. 100 eur mesačne, mal. Y. 100 eur mesačne, mal.
E. 80 eur mesačne a mal. L. 60 eur mesačne za obdobie od 2. 3. 2021 do 14. 6. 2022, t. j. do
právoplatnosti rozvodového rozsudku. Následne odvolací súd preskúmal výpočet dlžného výživného.
Súd prvej inštancie správne odpočítal výživné, ktoré v rozhodnom období uhradil otec priamo k rukám

matky, a to po 200 eur na každé dieťa plus 100 eur na okuliare pre maloletú Y.. Okrem toho odpočítal
sumu 471 eur na oblečenie pre deti, čo je pomerne na každé dieťa v sume 117,75 eur, s čím súhlasila
matka.
3.3. Súd prvej inštancie správne nevyhovel návrhu otca na započítanie iných plnení vzhľadom na to,
že otec žiadnym iným spôsobom nepreukázal platenie iných výdavkov pre maloleté deti. Ak otec dával

deťom darčeky, hračky, príp. realizoval s nimi výlety, nemôže tieto plnenia započítať ako bežné výživné,
jedná sa o príležitostné dary, ktoré nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti. Odvolací súd
konštatoval, že súd prvej inštancie pri výpočte dlžného výživného postupoval v zmysle zákona. Čo
sa týka splatnosti dlžného výživného, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň
je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok

nebude mať ťaživý dopad na oprávnených, prípadne či je možné od nich spravodlivo žiadať strpenie
plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehote. Odvolací súd vzhľadom k povahe pojednávanej
veci, priznanému nároku, nepovažoval za spravodlivé priznať výhodu splátok, pretože otcovi muselo
byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť a pri primeranej prezieravosti si mohol vytvárať úspory
na úhradu dlžného výživného. Matka detí pritom nebola zvýhodnená splátkami a musela uspokojovať

neustále potreby detí v momente ako vznikali, prípadne si vedenie domácnosti prispôsobovať tak, aby
na ich úhradu mala. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné
do 60 dní odo dňa vykonateľnosti rozsudku.
3.4. Odvolací súd konštatoval, že s poukazom na účel výživného má výživné slúžiť na úhradu potrieb
dieťaťa práve vtedy, keď ich najviac potrebuje. Aj podľa odvolacieho súdu bol správny záver súdu prvej

inštancie, že lehota dvoch mesiacov je dostatočná na to, aby si otec usporiadal svoje pomery natoľko,
aby mohol uhradiť dlžné výživné. Preto za daného stavu odvolací súd potvrdil rozsudok o dlžnom
výživnomazávislomvýrokuotrováchkonaniaakovecnesprávny,postupomvyplývajúcimzustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.3.5. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v spojení s § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP argumentujúc tým, že súd I.
inštancie ako aj odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to

najmä vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, nevysporiadaním sa so všetkými
relevantnými okolnosťami a základnými námietkami otca. Súdy pochybili najmä v otázke posúdenia
vzniku dlžného výživného a to najmä z dôvodu, že nezohľadnili a nezapočítali do splnenia vyživovacej
povinnosti podstatné úhrady na základné zložky tvoriace podstatu vyživovacej povinnosti maloletých
detí. Súdy totiž nezapočítali v žiadnom rozsahu úhradu nákladov za stravu v prospech maloletých
detí, úhrady na lieky, darčeky, voľnočasové aktivity, pričom jediným dôvodom pre takýto postup súdov

bolo strohé konštatovanie, že predmetné úhrady sa nezapočítali, keďže tieto v rovnakom rozsahu
vynakladala aj matka - predmetný postup a zdôvodnenie súdov otec považoval za nelogický a arbitrárny.
Rovnako súd I. inštancie ako aj odvolací súd bez akéhokoľvek bližšieho dokazovania mal za to, že otec
neprispieva na výživu maloletých detí v dostatočnom rozsahu aj napriek tomu, že s maloletými deťmi
v podstatnú časť rozhodného obdobia (teda v období od podania návrhu do rozvodu manželstva) žil v

spoločnej domácnosti a teda podieľal sa na výžive maloletých detí nielen zakupovaním každodenných
potrieb v prospech maloletých, ale prispieval aj osobnou starostlivosťou o maloleté deti, keďže aj na túto
sa má pri plnení si vyživovacej povinnosti či samotnej starostlivosti prihliadať a túto zohľadniť. Z toho
dôvodu nemožno hovoriť ani o tom, že by súd I. inštancie a odvolací súd riadne a správne zistili skutočný
stav veci. Mal za to, že súdy v tomto konaní sa absolútne nekriticky stotožnili s argumentáciou matky a

prijali všetky jej závery. Rovnako mal otec za to, že súd I. inštancie ako aj odvolací súd neprihliadli, resp.
ani nerešpektovali záväzné závery odvolacieho súdu - Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením sp.
zn. 4Cop/97/2022 zo dňa 28. 02. 2023 zrušil III. výrok predošlého (prvého) rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 30P/43/2021 zo dňa 14. 06. 2022, teda vo výroku o dlžnom výživnom a vec vrátil súdu I.
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (teda ešte predošlé rozhodnutie odvolacieho súdu).

4.1. Aj napriek skoro identicite oboch týchto rozhodnutí súdu I. inštancie, napádané rozhodnutie
odvolacieho súdu už naopak takmer totožné závery považovalo za racionálne, spravodlivé, koherentné
a konzistentné. Otcovi nebolo zrejmé, ako je možné, že na takmer totožné závery a odôvodnenie
súdu I. inštancie môže mať odvolací súd opačný, resp. protichodný názor. Považoval za potrebné
poukázať na skutočnosť, že súd I. inštancie v rozsudku pristúpil jedine k zmene výpočtu výšky dlžného

výživného spočívajúcu v pričítaní jedného dňa naviac oproti zrušenému rozsudku súdu I. inštancie,
keďže predmetný nesprávny matematický výpočet bol jednou z námietok odvolacieho súdu. Avšak
rozhodnutie odvolacieho súdu (teda zrušujúceho uznesenia) obsahovalo aj iné námietky, ktoré ostali
súdom I. inštancie nepovšimnuté, a ktoré neriešil ani odvolací súd v napádanom rozhodnutí. Uviedol,
že je nutné konštatovať, že postup súdu I. inštancie ako aj odvolacieho súdu ako aj odôvodnenie

ohľadom dlžného výživného, a spôsobu započítania sú totožné ako v pôvodne napádaných bodoch
28-30 pôvodne zrušeného rozhodnutia súdu I. inštancie. Jediná skutočnosť, ktorú súd I. inštancie
„zmenil“ bolo pripočítanie jedného dňa. Z toho dôvodu bol otec toho názoru, že zo strany súdov tento
nedostatok odstránený žiadnym spôsobom nebol a odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie
konzistentnosti rozsudku súdu I. inštancie. Súd I. inštancie k dlžnému výživnému uviedol - s čím sa

stotožnil aj odvolací súd, že nezapočítava do výživného darčeky pre deti, výdavky na výlety a ani lieky
(opätovne - rovnako tak bolo aj v zrušenom rozsudku súdu I. inštancie) so zdôvodnením, že takéto
výdavky platila aj matka. Z pohľadu otca predmetný argument nie je právne udržateľný a predmetné
konštatovanie nepovažuje za dostatočné zdôvodnenie, z akého dôvodu to nie je možné započítať do
úhrad v prospech maloletých detí v rámci výživného, pričom súčasne súd ani nevysvetlil prečo napríklad

náklady na lieky, či voľnočasové aktivity do výživného pre maloleté deti nepatria a to aj napriek tomu,
že predmetné náklady slúžia na zabezpečovanie potrieb maloletých detí a na zabezpečovanie ich
rozvoja. V tejto súvislosti otec poukázal na nasledovný právny názor (cit.) „...v zmysle § 76 ods. 1
Zákona o rodine, výživné je pravidelne opakujúce sa plnenie, z ktorého sa majú pokryť všetky potreby
maloletého spojené so štúdiom, ošatením, obutím, stravovaním, bývaním, osobnostným, kultúrnym

rozvojom, zdravotným stavom. Výživné zahŕňa tak pravidelné mesačné výdavky maloletého, ako aj
nepravidelné jednorazové, výnimočné.“ Za ďalšie kľúčové pochybenie zo strany súdov otec považoval
nezapočítanie vynaložených výdavkov zo strany otca na maloleté deti ohľadom zabezpečenia ich stravy.
Aj napriek skutočnosti, že otec predložil množstvo pokladničných blokov ohľadom úhrad potravín dodomácnosti, súdy pristúpili k interpretácii, že z dôvodu, že nie je možné presne preukázať aké potraviny
boli spotrebované otcom, a ktoré maloletými deťmi, tieto vôbec nezapočítal ani v pomernej časti do
plnenia vyživovacej povinnosti v prospech maloletých detí opätovne so zdôvodnením, že v rovnakej

miere sa na úhrade potravín podieľala aj matka. Z toho dôvodu došlo zo strany súdu I. inštancie ako
aj odvolacieho súdu k nezapočítaniu preukázaných výdavkov otca v prospech maloletých detí a teda aj
napriek tomu, že došlo k reálnemu plneniu a zabezpečovaniu potrieb maloletých detí zo strany otca, tieto
výdavky ostali nepovšimnuté a nezarátané iba z dôvodu, že tieto hradila aj matka. Pre súdy sa zrejme
javilo ako príliš komplikované sa s predmetnými nákladmi riadne vysporiadať. Avšak skutočnosť, že tieto

náklady reálne vynaložené boli je nepopierateľné. Nie je možné uspokojiť sa jedine s konštatovaním,
že nie je možné určiť, ktoré potraviny boli využité otcom, a ktoré maloletými deťmi, a jedine skutočnosť,
že je táto otázka pre súd komplikovaná, nemožno sa na tieto výdavky pozerať, ako keby neexistovali
a ako keby vôbec vynaložené neboli. Tieto potraviny boli zakupované pre všetkých členov domácnosti
(keďže otec spoločne s matkou v tomto období bývali v spoločnej domácnosti), a nemožno na predmetné
nahliadať, ako keby náklady na stravu v prospech detí vôbec hradené neboli. Dovolateľ považoval

požiadavku súdu I. inštancie predložiť a preukázať každý jeden výdavok vynaložený na maloleté deti
za neprimerane zaťažujúci (túto povinnosť avšak matka nemala). Z toho dôvodu je nutné konštatovať,
že otec bol v tomto konaní prílišne zaťažený dôkazným bremenom preukázať každý jeden výdavok na
maloleté deti.
4.2. Z dôvodu, že otec bol toho názoru, že v zmysle vyššie uvedených argumentov je možné dôvodne

predpokladať, že odvolací súd nesprávne postupoval pri posúdení otázky samotného vzniku dlžného
výživného, pričom otec bol súčasne zaviazaný na úhradu dlžného výživného v zmysle rozsudku súdu I.
inštancie, otec navrhol, aby súd odložil vykonateľnosť nielen rozsudku odvolacieho súdu, ale aj rozsudku
súdu I. inštancie.
4.3. Vzhľadom na v súhrne vyššie uvedené, navrhol dovolaciemu súdu aby rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom je mimosporovým konaním,
ktoré je s účinnosťou od 1. júla 2016 upravené samostatne v ustanoveniach § 111 a nasl. zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) ako konanie vo veciach starostlivosti

súdu o maloletých.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak.

7. Ustanovenie § 76 CMP vymedzuje prípady, v ktorých (v pôsobnosti tohto zákona) dovolanie prípustné
nie je; neupravuje teda, kedy (v pôsobnosti tohto zákona) je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že
v danom prípade nejde o vec, na ktorú by sa vzťahoval § 76 CMP, bolo potrebné aplikovať § 2 CMP.
Prípustnosť dovolania otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

8. Podľa § 77 CMP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať
konanie aj bez návrhu.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalastranasporuvzákonnejlehote(§427ods.1CSP),vktorejneprospechbolonapadnuté

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolaniejeprípustnéavzhľadomnauplatnenýdovolacídôvod[§420písm.f)CSP]zároveňajdôvodné.
Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia

niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená
nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnymporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom

svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

12. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) žalobca namietal, pochybenie súdov nižších inštancií
spočívajúce v posudzovaní otázky vzniku dlžného výživného a to najmä z dôvodu, že nezohľadnili a

nezapočítali do splnenia vyživovacej povinnosti podstatné úhrady na základné zložky tvoriace podstatu
vyživovacej povinnosti maloletých detí. Súdy totiž nezapočítali v žiadnom rozsahu úhradu nákladov
za stravu v prospech maloletých detí, úhrady na lieky, darčeky, voľnočasové aktivity, pričom jediným
dôvodom pre takýto postup súdov bolo strohé konštatovanie, že predmetné úhrady sa nezapočítali,
keďže tieto v rovnakom rozsahu vynakladala aj matka - predmetný postup a zdôvodnenie súdov otec

považoval za nelogický a arbitrárny. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd
bez akéhokoľvek bližšieho dokazovania mal za to, že otec neprispieva na výživu maloletých detí v
dostatočnomrozsahuajnapriektomu,žesmaloletýmideťmivpodstatnúčasťrozhodnéhoobdobia(teda
v období od podania návrhu do rozvodu manželstva) žil v spoločnej domácnosti a teda podieľal sa na
výžive maloletých detí nielen zakupovaním každodenných potrieb v prospech maloletých, ale prispieval

aj osobnou starostlivosťou o maloleté deti, keďže aj na túto sa má pri plnení si vyživovacej povinnosti
či samotnej starostlivosti prihliadať a túto zohľadniť.

14. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný

záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

16.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP

a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva účastníka/strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,

ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými
námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať
protirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.

Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v
konkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej

inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu
dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý
súdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku
rozhodovacej činnosti súdu.

18.1. Z obsahu spisu vyplýva, že v rozhodnom období, to je od 2. 3. 2021 do právoplatnosti rozvodového
konania žili rodičia maloletých detí v spoločnej domácnosti. Otec zakupoval potraviny do spoločnej
domácnosti, lieky, oblečenie, obuv a školské pomôcky pre deti, čo preukázal kópiami bločkov. V
rozhodnom období platila matka v domácnosti, kde spolu žili s otcom aj s deťmi elektrinu v sume 55
eur mesačne, plyn 75 eur mesačne, hypotéku 172 eur mesačne, internet 15 eur mesačne. V máji 2021

doplatila spoločnú pôžičku, ktorú splácali po 160 eur mesačne. S pomocou svojej matky vyplatila aj
učiteľskú pôžičku, ktorú jej splácala po 300 eur mesačne z rodičovského príspevku. Tiež platila poistku
za dom 37 eur štvrťročne, poistku na auto 67 eur ročne a stravu do domácnosti platila v sume 400 eur
mesačne. Otec v priebehu konania predložil bločky ohľadom vecí zakúpených do spoločnej domácnosti,
akoajvecipremaloletédeti,kdebolizahrnutéajbločkyohľadomkúpystavebnéhomateriálu.Zaobdobie

od marca 2021 do júna 2022 otec vyčíslil svoj príspevok na potraviny v sume 2.034 eur, na oblečenie
pre všetky deti spolu v sume 471 eur, iné výdavky ako výlety, hračky, bicykle v sume 2.167 eur, hotovosť
k rukám matky v sume 1.050 eur a mesačné poplatky paušály deťom v sume 960 eur. Celkovo vyčíslil
svoje výdavky na sumu 6.682 eur. Zároveň predložil prehľad výdavkov na deti a domácnosť za obdobie
od 1. 12. 2020 až 1. 12. 2021, ktoré pre deti vyčíslil na sumu 6.687 eur, na domácnosť v sume 6.752

eur, čo predstavuje spolu sumu 13.439 eur. Opätovne predložil doklad ohľadom splátky telefónu pre
syna v sume 20,58 eur, ako aj doklady o úhrade mobilného telefónu pre syna a pre dcéru a platba Digi
TV pre deti zo dňa 22. 6. 2023. Otec sa v priebehu konania aj naďalej bránil tým, že do domácnosti
prispieval jednak na stravu maloletých detí a ďalšie mimoriadne výdavky, ako sú hračky, lieky, darčeky
a výlety, ktoré z jeho pohľadu prvostupňový súd nevzal do úvahy. Otec trval na tom, aby súd započítal

do výživného aj darčeky, napríklad bicykel vo vyššej hodnote, ktorý mu bol zakúpený. Zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 5. decembra 2023 (č. l. 360 a nasl.) vyplýva, že pri vykonanom výsluchu sa maloletý
X. vyjadril, že nákupy do domácnosti robili obaja rodičia, tiež mu dávali obaja rodičia vreckové, pokiaľ
nejaké potreboval, avšak nevedel uviesť, v akých to bolo sumách a tiež to nebolo pravidelné. V prípade,že si peniaze vypýtal, tak mu ich dali. Potvrdil, že mu otec zakúpil bicykel, ktorý mohol stáť okolo 300
eur a tiež mu kúpil športové oblečenie na futbalové tréningy, najmä kopačky. Čo sa týka výletov, nevedel
sa vyjadriť kto tieto výlety platil, pokiaľ rodičia žili spolu. Potom, keď už spolu nežili, boli s otcom na výlet

v Bojniciach, ktorý uhradil on. Tiež potvrdil, že mu platí paušál na mobilný telefón, avšak nevedel uviesť
v akej to bolo výške, a tiež mu platí Digi TV, keďže má televíziu vo vlastnej izbe.
18.2. Odvolací súd v uznesení zo dňa 28. februára 2023 č. k. 4CoP/97/2022-314, na základe ktorého
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o dlžnom výživnom konštatoval nasledovné:
15. Konajúci súd bude povinný opätovne sa zaoberať, v akom rozsahu si plnil otec vyživovaciu povinnosť

voči maloletým, čo konajúci súd považoval za dôvodné započítať, resp. nezapočítať do plnenia si
vyživovacej povinnosti a následne správne vypočítať dlžné výživné za rozhodné obdobie. Po vrátení
veci bude teda povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v naznačenom smere a riadiac sa
právnym názorom odvolacieho súdu vyššie uvedeným aj vo vzťahu k rozhodnutiu o dlžnom výživnom,
opäť v tejto časti rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 CSP.
18.3. Dovolací súd však poukazuje na body 19, 20 rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý v rozsudku zo

dňa 17. októbra 2024 č. k. 4CoP/63/2024-424 však konštatoval nasledovné:
19. Vychádzajúc zo zisteného skutočného stavu veci, v rozhodnom období, to je od 2. 3. 2021 do
právoplatnosti rozvodového konania žili rodičia maloletých detí v spoločnej domácnosti. Matka tvrdí,
že sa otec nepodieľal na výdavkoch spojených s užívaním spoločnej domácnosti, ani na výdavkoch
maloletýchdetí.Otcovaodvolaciaargumentáciaspočívavtvrdení,žedodomácnostiprispievalnastravu

maloletých detí a na ďalšie mimoriadne výdavky ako sú hračky, lieky, darčeky a výlety, ktoré súd prvej
inštancie nevzal do úvahy. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 30P/43/2021-259 zo dňa 14. 6. 2022
určil výživné zo strany otca na mal. X. 100 eur mesačne, mal. Y. 100 eur mesačne, mal. E. 80 eur
mesačne a mal. L. 60 eur mesačne za obdobie od 2. 3. 2021 do 14. 6. 2022, t. j. do právoplatnosti
rozvodového rozsudku.

20. Následne odvolací súd preskúmal výpočet dlžného výživného. Súd prvej inštancie správne odpočítal
výživné, ktoré v rozhodnom období uhradil otec priamo k rukám matky, a to po 200 eur na každé dieťa
plus 100 eur na okuliare pre maloletú Y.. Okrem toho odpočítal sumu 471 eur na oblečenie pre deti,
čo je pomerne na každé dieťa v sume 117,75 eur, s čím súhlasila matka. Súd prvej inštancie správne
nevyhovel návrhu otca na započítanie iných plnení vzhľadom na to, že otec žiadnym iným spôsobom

nepreukázal platenie iných výdavkov pre maloleté deti. Ak otec dával deťom darčeky, hračky, príp.
realizoval s nimi výlety, nemôže tieto plnenia započítať ako bežné výživné, jedná sa o príležitostné dary,
ktoré nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti.
18.4. Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú
zročné vždy na mesiac dopredu. Z formulácie tohto ustanovenia („výživné sa platí...“) je zrejmý rozdiel v

pojmoch plniť vyživovaciu povinnosť a platiť výživné. Plnenie vyživovacej povinnosti môže spočívať aj v
osobnej starostlivosti o osobu oprávneného alebo v poskytovaní vecných plnení (bývanie, stravovanie,
nákup oblečenia). Účelom samotného výživného je hradenie priebežne sa vyskytujúcich oprávnených
potrieb, ktoré sú potrebné pre všestranný vývoj zahŕňajúce aj zvýšené náklady vyskytujúce sa pravidelne
vo väčších (než mesačných) časových intervaloch (začiatok školského roka a zvýšené náklady na

nákup školských pomôcok, školský výlet, lyžiarsky kurz, letný tábor, dovolenka a pod.). Výživou dieťaťa,
na ktorú obidvaja rodičia prispievajú, sa teda rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb pre
všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa. Zahrňuje preto aj uspokojovanie iných potrieb než je strava,
a to napr. zdravotnú starostlivosť, lieky, ošatenie, hygienické potreby, cestovné, školské potreby, aktivity
voľného času, bývanie na internáte, ale aj uspokojovanie potrieb bývania dieťaťa, a to aj v dobe, keď

je už schopné zabezpečovať si prostriedky na výživu, keď nemá ešte možnosť bývať vo svojom byte.
Zákonnou povinnosťou rodičov k deťom je zabezpečiť výživu alebo životné podmienky dieťaťa.

19.1. V súlade s uvedeným, však dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v bode 13 v spojitosti
s bodom 21 rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri výpočte dlžného výživného

postupoval v zmysle zákona a nezistil takú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok porušenie
práva na spravodlivý proces strany sporu, či nesprávne rozhodnutie vo veci, neberúc v úvahu rozsah
vynaložených výdavkov zo strany otca na maloleté deti ohľadom zabezpečenia ich stravy, a to aj napriek
skutočnosti, že otec predložil množstvo pokladničných blokov ohľadom úhrad potravín do domácnosti,
úhrad na lieky, darčekov, voľnočasových aktivít a iné, dôvodiac, že otec dával deťom darčeky, hračky,

príp. realizoval s nimi výlety, tieto plnenia nie je možné započítať ako bežné výživné, pretože jedná sa
o príležitostné dary, ktoré nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti. Dovolací súd vzhľadom na
vyššie uvedené citované ustanovenie Zákona o rodine akcentuje, že predmet vyživovacej povinnosti je
potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade individuálne zohľadňujúc však to, že predmetomvyživovacej povinnosti je plnenie výživného, ktorý však pojem výživného Zákon o rodine chápe pomerne
širokoajehoobsahmožnovyjadriťtak,žetunejdelenovýživuvúzkomslovazmysle,aleiuspokojovanie
ostatných osobných potrieb človeka. V súvislosti s odôvodnením týkajúcim sa podieľania sa na

výdavkoch spoločnej domácnosti v rozhodnom období spočívajúcej v zakupovaní potravín a nemožnosti
presnepreukázať,ktoréztýchtopotravínbolispotrebovanéotcomaktorémaloletýmideťmisavzhľadom
na vyššie obsiahlo uvedené javí takéto odôvodnenie dovolaciemu súdu ako najjednoduchšie riešenie
príliš komplikovaného matematického vysporiadania sa s predmetnými preukázateľne vynaloženými
nákladmi otca. Dovolací súd dáva za pravdu dovolateľovi, že aj keď je táto otázka pre súd komplikovaná,

nemožno sa na tieto výdavky pozerať, ako keby neexistovali a ako keby vôbec vynaložené neboli,
povinnosťou súdu je totiž dať odpoveď a vysporiadať sa aj so zložitými otázkami, od ktorých rozhodnutie
závisí. Tieto potraviny boli totiž zakupované pre všetkých členov domácnosti (keďže otec spoločne
s matkou v tomto období bývali v spoločnej domácnosti), a nemožno na predmetné nahliadať, ako
keby náklady na stravu v prospech detí vôbec hradené neboli. Dovolací súd vzhľadom na uvedené
preto dospel k záveru, že odvolací súd neuviedol žiadne relevantné dôvody nemožnosti preukázania

prispievania otca na stravu detí, ale i nezapočítania úhrad na lieky, darčeky, voľnočasové aktivity a iné.
Jeho odôvodnenie týkajúce sa nemožnosti tieto plnenia započítať ako bežné výživné, pričom sa jedná
o príležitostné dary, ktoré nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti, je priečiaci sa elementárnej
logike, jasnosti, zrozumiteľnosti rozhodnutia pričom neuviedol jednoznačným spôsobom dôvody, ktoré
ho viedli k tomuto rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej

inštancie, možno preto považovať za porušenie dovolateľovho práva na spravodlivý proces v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

20. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o tak
závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo dovolateľovi uskutočňovať jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo
k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 237 ods. 1 OSP (teraz § 420 písm. f) CSP), dovolaním
napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia
bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (por. napr. rozhodnutia

sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015,
7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015).

21. Vzhľadom na dovolateľom dôvodne vytýkané vady zmätočnosti a tým dôvodnosť dovolacieho
dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň

dôvodné a preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

22. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

23. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.