Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200231
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:6021200231.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobkyne: A. B.
C., D., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XX, XXX XX F., právne zastúpená: JUDr. Peter Arendacký, advokát
so sídlom Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor
opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka konania:
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. OU-BB-OOP4/2017002680-006 zo dňa 03. 07. 2017, č. OU-BB-
OOP4-2017/002680-005 zo dňa 03. 07. 2017 a č. OU-BB-OOP4-2017/002680-007 zo dňa 04. 07. 2017,

takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalobkyni, žalovanému ani ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a preskúmavané rozhodnutia

1.OkresnýúradŽiarnadHronom,pozemkovýalesnýodbor(ďalejaj„prvostupňovýorgán“)rozhodnutím
č. OU-ZH-PLO-2016/000466 zo dňa 03. 11. 2016 podľa § 9 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „zákon č. 229/1991 Zb.“) rozhodol, že žalobkyňa nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona
č. 229/1991 Zb. na vrátenie vlastníctva a ani na priznanie práva na náhradu za pozemky evidované v
pozemkovoknižných vložkách (ďalej aj „PKV“) v katastrálnom území E.: PKV č. XXX p. č. XXX, XXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, G. H. XXX G. H. XXX,

XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX,
PKV č. XXX G. H. XXXX, PKV č. XXX G. H. XXX, XXX/X, XXX, PKV č. XX p. č. XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX G. H. XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX.2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP4-2017/002680-005 zo dňa 03. 07. 2017 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie 005“) odvolanie žalobkyne zo dňa 28. 11. 2016 zamietol a rozhodnutie prvostupňového
orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466 zo dňa 03. 11. 2016 potvrdil.

3. Druhým rozhodnutím č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016 prvostupňový orgán
rozhodol podľa § 9 ods. 3 a podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. tak, že žalobkyňa ako
oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. spĺňa podmienku § 6 ods. 1 písm.
p) zákona č. 229/1991 Zb. na navrátenie vlastníctva k pozemku E - KN p. č. XXXX, pôvodne pozemok

p. č. XXXX z LV č. XX k. ú. E..

4. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP4-2017/002680-006 zo dňa 03. 07. 2017 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie 006“) odvolanie žalobkyne zo dňa 28. 11. 2016 zamietol a rozhodnutie prvostupňového
orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016 potvrdil.

5. Tretím rozhodnutím č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016 prvostupňový orgán rozhodol
(výrok I.), že žalobkyňa nespĺňa podmienky § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a v doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 503/2003 Z.z.“) na vrátenie
vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky evidované v pozemkovej knihe katastrálneho

územia E. v PKV: č. XXX, G. H. XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX/X XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX G. H. XXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX p. č. XXX, PKV č. XX p. č. XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX. Zároveň rozhodol (výrok II.), že podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z.žalobkyňanespĺňapodmienkynavrátenievlastníctvaalebopriznanieprávananáhraduzapozemky,
ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n. SNR,

evidované v PKV pozemkovej knihy katastrálneho územia E.: PKV č. X, XXX G. H. XXXX, PKV č. XXX p.
č. XXX/X, XXX, PKV č. XX p. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XX G. H. XXXX, PKV č.
XXX p. č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX pozemok C KN p. č. XXX pozostávajúci z p. č. XXX, XXX, XXX/X - PKV č. XXX, p. č. XXX -
PKV č. XXX, p. č. XXX - PKV č. XXX p. č. XXX - PKV č. XXX, XXX, PKV č. XXX p. č. XXX po pôvodných
vlastníkoch, PKV č. X - I. J., K. J., I. J., PKV č. XXX - L. M. a jeho manželka B. M., M. N., PKV č. XXX,
XXX - E. E., I. E., B. E., B. E., L. E., I. E., PKV č. XX - K. B., I. E., B. E., B. E., L. E., I. E., PKV č. XXX - N.

I., PKV č. XX - K. N., PKV č. XXX p. č. XXX (pôvodná PKV č. XXX) - L. M. a jeho manželka B. M. M. N..

6. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP4-2017/002680-007 zo dňa 04. 07. 2017 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie 007“) odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu č. OU-ZH-
PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016 potvrdil.

Priebeh správneho súdneho konania

7. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.
k. 23S/158/2019-256 zo dňa 27. 05. 2020, podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny

poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobkyne proti rozhodnutiam žalovaného č. OU-BB-
OOP4-2017/002680-006 zo dňa 03. 07. 2017, č. OU-BB-OOP4-2017/002680-005 zo dňa 03. 07. 2017
a č. OU-BB-OOP4-2017/002680-007 zo dňa 04. 07. 2017.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „NSSR“) na základe kasačnej

sťažnostižalobkynerozsudkomsp.zn.8Sžrk/10/2020rozsudoksprávnehosúduč.k.23S/158/2019-256
zo dňa 27. 05. 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že pokiaľ správny súd rozhodoval o správnej žalobe proti trom napadnutým
rozhodnutiam žalovaného, je potrebné v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadať v rozsudku skaždým rozhodnutím žalovaného zvlášť (a to po skutkovej a aj právnej stránke veci), nie tak, ako to urobil
správny súd vcelku, pričom nie je možné zistiť dôvody rozsudku vo vzťahu k jednotlivým napadnutým
rozhodnutiam žalovaného. Konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je vidno, že správny

súd len prevzal vyjadrenie žalovaného sa k žalobe, pričom ku konkrétnym jednotlivým žalobným
námietkam žalobkyne sa vôbec nevyjadroval, tieto jednoducho odignoroval. Tým správny súd porušil
jednak ustanovenie § 134 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu
verejnej správy v medziach žalobných dôvodov, ako i právo žalobkyne na spravodlivý proces. Kasačný
súd zhodnotil, že správny súd sa vôbec nevenoval námietkam žalobkyne procesného charakteru, z

akéhodôvodujeúčastníkomkonaniapodľarozhodnutiažalovanéhoč.OU-BB-00P4-2017/0002680-006
zo dňa 03. 07. 2017 aj Slovenský pozemkový fond, prečo tento účastník konania nevystupoval v
prvostupňovom konaní, že podľa názoru žalobkyne neexistuje vo veci administratívny spis, ako to
požaduje ustálená súdna prax a ani spis nebol prvostupňovým správnym orgánom, resp. žalovaným
spracovaný tak, aby mal náležitosti administratívneho spisu a takisto sa nevenoval ani námietkam
žalobkynevecnéhocharakteru,ktorétrebavyhodnotiťzvlášťvovzťahuktromnapádanýmrozhodnutiam

žalovaného.

9. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 77S/2/2021-31 zo dňa 27. 10. 2021 žalobu žalobkyne
zamietol. Osobitne poukázal na to, že v zmysle prebiehajúceho prídelového konania podľa nariadenia
Slovenskej národnej rady č. 104/1945 SNR nebolo v prospech otca žalobkyne I. K. ukončené prídelové

konanie vydaním výmeru alebo prídelovej listiny na nehnuteľnosti v jeho prospech. Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pracovnej skupiny Zvolen č. 8407/49 zo dňa 14. 12. 1949
bol I. K. predpísaný preddavok na prídelovú cenu s tým, že do 14 dní je povinný túto sumu zaplatiť,
avšak zo zisteného skutkového stavu tak, ako ho zistil prvostupňový orgán aj žalovaný, nevyplýva
skutočnosť, že by skutočne došlo k zaplateniu sumy 6 000 Kčs tak, ako bol k tejto sume vyzvaný.

Zároveň je nutné poukázať na skutočnosť, že zo strany žalobkyne prídelová listina nebola predložená.
Odobratie prídelových listín obyvateľov Kopernice JRD Kopernica nie je dôkazom existencie prídelovej
listiny v prospech otca žalobkyne I. K.. Zároveň zo súpisu osôb, ktoré vstúpili do jednotného roľníckeho
družstva (ďalej aj JRD“) s pôdou vyplýva, že osobou, ktorá vstúpila do družstva bol N. K. s výmerou
12,5049 ha. Skutočnosť, že žalobkyňa nesúhlasí s hodnotením zistených skutočností, nezakladá

nezákonnosť rozhodnutia ako takého. Krajský súd uviedol, že skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že I.
K. bol držiteľom dvoch prídelových listín, a to prvej z roku 1946 a druhej z roku 1948, nevyplýva zo
spisového materiálu, pričom zo zápisnice rozhodnutia PPPR, MRK a poľnej meračskej skupiny P32
vyplýva skutočnosť, že I. K. s manželkou mali výnimku od Konfiškačnej komisie pri ONV v Kremnici
na výmeru hektárov 12,7017 ha. Zároveň skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že v mene I. K. odovzdal

pôdu do JRD Kopernica N. K., ktorý predmetný majetok nemohol vlastniť vzhľadom na konfiškáciu jeho
majetku, nevyplýva z predložených písomných dokumentov, ktoré tvoria obsah administratívneho spisu
a jednoznačne vyplýva, že 12,5045 ha odovzdal do JRD Kopernica N. K. a nie I. K.. Pokiaľ žalobkyňa
namietala, že žalovaný mal zakázať riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici sprístupniť žalobkyni agendu
Konfiškačnej komisie v sídle Národného výboru v Kremnici a s tým súvisiace okolnosti, krajský súd

k uvedenému uviedol, že predmetné tvrdenie z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, a teda je
irelevantné. Žalobné námietky týkajúce sa neexistencie administratívneho spisu považoval krajský súd
za irelevantné vzhľadom na skutočnosť, že spisový obal je riadne žurnalizovaný a zároveň žalobkyňa
neuviedla, v čom vidí zásah do jej subjektívnych práv týkajúcich sa obsahu administratívneho spisu ako
takého. Krajský súd sa ďalej vyjadril, že „zároveň argumentácia konania vedeného pod sp. zn. OU-BB-

OOP4-2017/002680-006 zo dňa 03. 07. 2017, a to skutočnosti, že účastníkom konania bol aj Slovenský
pozemkový fond bez toho, aby si svoje práva uplatňoval v prvostupňovom konaní, mal síce krajský súd
za pravdivé, avšak z obsahu žalobnej námietky nevyplýva, akým spôsobom by táto skutočnosť mala
mať vzťah k subjektívnym právam žalobkyne, resp. akým spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu do jej práv.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „NSS SR“)
na základe kasačnej sťažnosti žalobkyne rozsudkom sp. zn. 4Svk/32/2022 rozsudok krajského súdu
č. k. 77S/2/2021-31 zo dňa 27. 10. 2021 zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predchádzajúcim zrušujúcim
rozsudkom kasačný súd krajskému súdu nedal pokyn len v tom zmysle, že sa má vysporiadať s

osobitnou argumentáciou vo vzťahu k jednotlivým napadnutým rozhodnutiam, ale krajskému súdu
fakticky nariadil, aby sa v odôvodnení osobitne vysporiadal s každým jedným rozhodnutím po právnej
aj skutkovej stránke. Krajský súd tejto požiadavke najvyššieho súdu nevyhovel a naviac nedostatočne
a zmätočne sa vysporiadal aj s tými námietkami, na ktoré sa v napadnutom rozsudku pokúsil špecifickyreagovať. Ak napr. vo vzťahu k rozhodnutiu č. OU-BB-00P4-2017/0002680-006 žalobkyňa namietala
(k tomu pozri str. 6, bod 1 žaloby), že účastníkom odvolacieho konania je aj SPF, pričom tento
nebol účastníkom konania pred prvostupňovým správnym orgánom, krajský súd sa s touto námietkou

vysporiadal formálne, keď uviedol, že predmetná námietka žalobkyne je správna, resp. dôvodná,
ale z obsahu žalobnej námietky nevyplýva, akým spôsobom by táto skutočnosť mala mať vzťah k
subjektívnym právam žalobkyne, resp. akým spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu do jej práv (k tomu
pozri bod 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Kvalitatívne sa kasačný súd s takýmto odôvodnením
námietky sťažovateľky týkajúcej sa účastníctva konania nemôže stotožniť, pretože pri posudzovaní

predmetnej otázky je potrebné vychádzať napr. z toho, že žalobca a ďalší účastník/účastníci konania
nemusia mať v konaní rovnaké právne záujmy. Krajský súd mal na predmetnú námietku reagovať
minimálne posúdením toho, že v prípade, ak by sa aj preukázalo, že s SPF sa konať nemalo, či
by uvedené malo dopad na subjektívne práva sťažovateľky, t. j. posúdiť, či vôbec ide o procesnú
vadu a ak by zistil, že áno, či by prípadné nové konanie vo veci nebolo len formálnym zopakovaním
konania bez dosiahnutia možnosti reálnej zmeny rozhodnutia v prospech sťažovateľky. Ak správny

súd dospeje k záveru, že SPF bol účastníkom administratívneho konania, uvedené zakladá dôvod
aj na účastníctvo SPF v správnom súdnom konaní v zmysle v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) SSP. V
nadväznostinavyhodnoteniepredmetnejžalobnejnámietkyjepotrebné,abysasprávnysúdvysporiadal
aj s prípadnou potrebou pribratia SPF ako ďalšieho účastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. a)
SSP. Vo vzťahu k rozhodnutiu č. OU-BB-00P4-2017/0002680-006 krajský súd zaujal stanovisko (bod

61 napadnutého rozsudku) k údajnej účelovosti konania žalovaného, konkrétne že podľa žalobkyne
žalovaný mal zakázať „riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici konfiškačnú [konfiškovanú] agendu
Konfiškačnej komisie v sídle Národného výboru v Kremnici sprístupniť“, a to pravdepodobne s cieľom
navodiť nepravdivý skutkový stav, „keďže žalovaný tvrdil, že sa dopytoval na Štátnom archíve v Kremnici
o zaslanie výmeru ...“, pričom štátny archív mu mal odpovedať, že uvedený dokument sa vo fonde

ONV Kremnica nenachádza). Stanovisko krajského súdu je k tejto relevantnej otázke strohé, a to
v tom zmysle, že z obsahu administratívneho spisu táto skutočnosť nevyplýva, a teda predmetný
žalobný bod považuje krajský súd za irelevantný. K uvedenému kasačný súd v prvom rade uvádza,
že predmetnú námietku sťažovateľka nevzniesla k rozhodnutiu č. OU-BB-00P4-2017/0002680-006,
ale k rozhodnutiu č. OU-BB-00P4-2017/0002680-007 – k tomu pozri str. 9, bod 1 žaloby. Krajský

súd teda namiesto systematizácie rozsudku vo veci adresne vo vzťahu k všetkým trom rozhodnutiam
prehĺbil stav zmätočnosti, keď sa s určitou argumentáciou účastníka konania vysporiadava vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktorého sa táto námietka ani netýka. V rozpore so skorším pokynom najvyššieho súdu,
ani v novom rozsudku vo veci neidentifikoval ucelenú časť, resp. justičnú argumentáciu, kde by sa
krajský súd adresne venoval námietkam, ktoré žalobkyňa vzniesla v súvislosti s rozhodnutím č. OU-

BB-00P4-2017/0002680-005. K predmetnému rozhodnutiu žalobkyňa uviedla svoje námietky na str.
11 – 12 žaloby (pod bodom VI) a týkali sa napr. tvrdenia žalovaného, že nebolo možné konať podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ale len podľa § 9 ods. 3 citovaného zákona (k tomu pozri bod
5 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka má za to, že zákon neumožňuje žalovanému postupovať
inak ako vydať rozhodnutie (podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.), keďže došlo k uzavretiu

dohôd. Kasačný súd v kasačnej sťažnosti neidentifikoval napr. žiadnu adresnú súdnu reakciu na túto
námietku sťažovateľky, pričom táto sa javí byť pre vec podstatnou. Kasačný súd v tomto kontexte
prisvedčil napr. aj tej parciálnej námietke sťažovateľky (str. 2 kasačnej sťažnosti), kde táto uviedla,
že reštitučný nárok si uplatnila v roku 1992 (t. j. za účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku), čo v konečnom dôsledku vyplýva

aj z bodu 25 napadnutého rozsudku („25. Z obsahu spisu vyplynulo, že žiadosťou evidovanou na
správnom orgáne dňa 29. 12. 1992, bol uplatnený nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
pôvodných vlastníkov...“ – pozn.: v kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že žiadosť si uplatnil dňa
18. 04. 1992), pričom v bode 45 rozsudku krajský súd najskôr odkázal na reštitučný právny režim
založený zákonom č. 503/2003 Z.z. a následne napr. v bodoch 51 a 52 odkázal na právnu úpravu

zákona č. 229/1991 Zb., pričom z bodov 53 a nasl. odôvodnenia, ktoré by mali tvoriť materiálnu podstatu
právnych záverov krajského súdu nevyplýva ani len to, ktorú právnu úpravu aplikoval krajský súd na
súdenú vec, resp. akú právnu úpravu aplikoval na to-ktoré konanie, resp. rozhodnutie vo veci. Uvedené
je pritom relevantné, keďže od voľby súvisiacej právnej úpravy bude závisieť aj skúmanie splnenia
podmienok pre prípadné vyhovenie žiadosti sťažovateľky. V sumarizačnej časti odôvodnenia krajský súd

napr. v súvislosti s rozhodnutím č. OU-BB-00P4-2017/0002680-006 odkázal na právnu úpravu zákona
č. 229/1991 Zb. (bod 10 napadnutého rozsudku), kým vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. OU-
BB-00P4-2017/0002680-007 (bod 12), ktorým bolo rozhodnuté o prvostupňovom rozhodnutí o inej časti
uplatneného nároku, krajský súd odkázal na zákon č. 503/2003 Z.z. (bod 11). Následne v bode 13odôvodnenia krajský súd opäť súhrnne odkazoval na zákon č. 229/1991 Zb. Zmätočnosť rozsudku je
možné vidieť, napr. aj v tom, že v bode 33 správny súd deklaroval nesplnenie podmienok podľa § 2
ods. 1 „zákona“, ďalej v bode 35 uviedol, že nebola splnená podmienka podľa § 2 ods. 2 „reštitučného

zákona“, pričom bez ohľadu na to, že ako problematickým sa javia už len samotné neurčité skratky,
v bodoch 45 až 52 odôvodnenia, kde by mali byť uvedené podstatné zákonné ustanovenia, z ktorých
krajský súd vychádzal, práve tieto uvedené nie sú. Hoci sa môže javiť, že predmetná požiadavka
kasačného súdu na jasné a oddelené vysporiadanie sa s každým rozhodnutím (skutkovo aj právne) v
odôvodnení rozsudku je príliš formalistická, nie je tomu tak. Predmetné správne konanie a nadväzujúce

súdne konania trvajú desaťročia, reštitučné konania sú neraz skutkovo aj právne náročné, do podstatnej
miery do nich vstupuje rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít s cieľom aspoň čiastočnej korekcie
niektorých krívd interpretačnými odklonmi a pod., a preto je potrebné osobitný priestor venovať nielen
kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, ale aj kvalite rozsudku súdu vo veci. Uvedené platí o to viac,
že sa predmet konania týka práve reštitučného konania a vo svojej podstate sa takto môže dotýkať
aj ústavných práv sťažovateľky. Osobitné odôvodnenie vo vzťahu ku každému rozhodnutiu správneho

orgánu je dôvodné aj v prípade, ak by sa niektoré body v odôvodnení uvádzali duplicitne, príp. triplicitne
– osobitne ku každému rozhodnutiu. Rozsudok krajského súdu tak bude adresnejší a individualizovaný,
čo následne urýchli jeho prieskum v kasačnom konaní. V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu
postupovať pri preskúmavaní rozhodnutí žalovaného vo vyššie naznačenom smere (§ 469 SSP), jeho
úlohou bude v ďalšom konaní prehľadne a adresne sa vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia so

všetkými podstatnými námietkami, ktoré uplatnila sťažovateľka v správnej žalobe, ktoré smerujú proti
trom rozhodnutiam žalovaného orgánu verejnej správy. V ďalšom konaní sa správny súd vysporiada aj
s prípadnou potrebou pribratia SPF ako ďalšieho účastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) SSP.

11. Správny súd, rešpektujúc názor vyslovený kasačným súdom, v administratívnom spise overil, že

účastníkom administratívneho konania bol aj Slovenský pozemkový fond, s ktorým konal žalovaný, preto
ho v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) SSP (v znení účinnom do 30. 06. 2023) pribral do konania ako ďalšieho
účastníkakonaniauznesenímzodňa20.03.2025adoručilmunavyjadreniesprávnužalobusprílohami.

12. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. 10.

2025,keďžeúčastnícikonanianežiadalinariadeniepojednávania,anisprávnysúdnevzhliadolinýdôvod
na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP.

Správna žaloba – žalobné body

13. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti
všetkých troch napadnutých rozhodnutí aj prvostupňových rozhodnutí, ich zrušenia a vrátenia veci
orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

14. Žalobkyňa uviedla, že dňa 23. 10. 2017 jej bolo doručené oznámenie Okresného úradu Žiar

nad Hronom, katastrálny odbor č. Z-2106/2017 zo dňa 06. 10. 2017, že na základe návrhu na zápis
zo dňa 20. 09. 2017 a rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466 zo dňa 03. 11. 2016 bol vykonaný zápis
oúdajochoprávachknehnuteľnostiamdooperátukatastranehnuteľnostínazákladezáznamovejlistiny.
Ide o list vlastníctva XXXX pre k. ú. E., okres O. P. Q., z ktorého vyplýva, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou o veľkosti podielu 1/2 s doterajším výlučným vlastníkom Slovenská republika, ktorá

nadobudla toto vlastníctvo na základe rozhodnutia OÚ-PPLH v Žiari nad Hronom č. 98/00634/424/98
z 30. 12. 1998 - ZRPS.pol.23/99 (ďalej aj „rozhodnutie OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998“) a rozhodnutia OPÚ
v Žiari nad Hronom č. 2012/00009/222 zo dňa 27. 08. 2012, Z 2727/2012 – ROEPvIN-pol.71/12 (ďalej
aj „rozhodnutie OPÚ ZH z 27. 08. 2012“). Najvyšší súd Slovenskej republiky však svojím uznesením
1Sžr/225/2013, právoplatným dňa 23. 10. 2015, skonštatoval, že rozhodnutie OPÚ ZH z 27. 08. 2012

nie je prvostupňovým rozhodnutím, pretože nebolo vydané vecne príslušným správnym orgánom,
t. j. Správou katastra Žiar nad Hronom. Ide teda o nulitné rozhodnutie. Žalobkyňa konštatovala, že
rozhodnutie OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998 bolo dňa 14. 08. 1996 napadnuté včas podaným odvolaním
žalobkyne, ktoré dodnes nebolo zákonným spôsobom vybavené napriek písomným urgenciám zo dňa
16. 06. 1998. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutia vychádzali z nezákonného právneho stavu

aztohtodôvodusúnezákonnéajvšetkyrozhodnutiavydanénajehozáklade,čozakladádôvodzrušenia
napadnutých rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP.15. Ďalej žalobkyňa uviedla, že žalovaný ako právny základ katastrálnej evidencie pre k. ú. E. používa
nulitné rozhodnutia OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998 a OPÚ ZH z 27. 08. 2012. Dňom 01. 03. 1945 boli
uplatnené pre k. ú. E. F. dekréty (na Slovensku nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR), ktoré nielen

v dôsledku zániku právomoci Konfiškačných komisií bez prechodu konfiškačných a dekonfiškačných
kompetencií v roku 1953 na iné orgány verejnej moci, ale aj v dôsledku medzinárodných dohôd, ktorými
je Slovenská republika viazaná, sú nezrušiteľné. Konkrétne ide o rozhodnutie číslo 19/46-16/VI, číslo
ONV: 23327/46 zo dňa 04. 12. 1946, ktorým sa všetkým obyvateľom obce Kopernica konfiškoval
ich poľnohospodársky majetok zapísaný v pozemkovej knihe dňom 01. 03. 1945, ktorým vzniklo

originálne vlastníctvo Československej republiky. Toto vlastníctvo bolo následne prideľované prídelcom
a v roku 1951 spolu s prídelovými listinami bolo prídelcom odňaté titulom „dobrovoľného“ vstúpenia
do miestneho JRD. Ďalšie odnímanie pôdy sa uskutočnilo v roku 1956 na základe zákona č. 50/1955
Zb. Preto nemôžu byť oprávnenými osobami (§ 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.) osoby zapísané
v pozemkovej knihe k. ú, Kopernica, keďže ich vlastníctvo prešlo na štát (presnejšie zaniklo) dňom
01. 03. 1945, teda pred rozhodným obdobím (od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990). Žalovaný v rozpore

so zákonom tvrdí, že nebolo preukázané nástupníctvo žalobkyne po osobách, voči ktorým dňa 01.
03. 1945 boli uplatnené Benešove dekréty, a teda ich vlastníctvo zaniklo pred rozhodným obdobím
v dôsledku vzniku originálneho vlastníctva štátu. Preto nie je možné vyvodzovať právne nástupníctvo
po týchto osobách zapísaných v pozemkovej knihe pre k. ú. E..

16. Žalobkyňa namietala, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal s listinami
z rozhodného obdobia, ktoré žalobkyňa predložila a skutočnosti z nich vyplývajúce vo svojich
rozhodnutiach odignoroval. Predloženými listinami bolo preukázané, že po vzniku originálneho
vlastníctva Slovenskej republiky bolo toto vlastníctvo prideľované tak, že sa prideľoval dom, následne sa
zameriavala a prideľovala poľnohospodárska pôda príslušnými rozhodnutiami kompetentných orgánov

a na základe týchto prídelov sa prídelci ako noví vlastníci ujímali svojho vlastníctva. Už raz pridelenú
pôdunebolomožnéprídelcomodňať,pretožezákontonedovoľoval.Pretodochádzalok„dobrovoľnému“
vstupu do JRD aj s prídelovými listinami, ktoré boli prídelcom odňaté pri odovzdávaní pôdy. Napriek tomu
príslušný orgán verejnej moci rešpektoval vlastníctvo prídelcov a vydal príkaz na vrátenie prídelových
listín prídelcom, čo však dodnes nebolo spravené. Uvedené vyplýva z nasledovných dôkazov: 1/ súpis

zo dňa 20. 05. 1951, ktorí vstúpili do JRD s pôdou - tento súpis obsahoval veľkosť prídelu, ocenenie
prídelu a druh prídelu (že išlo o pôdu), 2/ prípis KNV v Banskej Bystrici pôdohospodársky referát zn.
IX/2-614.5-7/10-53/C zo dňa 09. 07. 1953 - prípis opisuje príbeh konfiškácií, vznik prídelov, skutkový
stav a nemožnosť odňať vlastníctvo prídelcovi; 3/ prípis MNV Kopernici zn.: I_569-52 zo dňa 18. 10.
1952 - preukazuje, že všetkým prídelcom, ktorým bola pôda i dom pridelený, bol výmer Povereníctva

pôdohospodárstva odobratý JRD Kopernica a že tunajšiemu MNV nie je známe, kde boli odobraté
výmery oddané; 4/ povolenie ONV na užívanie bytu č. XXX v E. a pozemkov zhorených domov
XXX, XXX, XXX pre I. K. preukazuje, že skutočným prídelcom bol I. K. (otec žalobkyne) a nie N. K.
(dedo žalobkyne), ktorý ani nemohol byť prídelcom, pretože jeho majetok bol konfiškovaný hromadným
Benešovým dekrétom; 5/ prípis zo 16. 05. 1953 – žiadosť JRD Kopernica pre KNV, pracovnú skupinu vo

Zvolene o vrátenie prídelových listín; 6/ prípis KNV Banská Bystrica, IX referát č. IX/2-614.5.-30/6-1953
zo dňa 1953 - príkaz ONV, referátu IX v Kremnici vrátiť prídelové výmery cestou JRD Kopernica
prídelcom, na listine je potvrdenie o osobnom prevzatí výmerov JRD Kopernica. Na základe uvedeného
podľa žalobkyne nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že tento príkaz nie je ešte dôkazom o vyhotovení
prídelovej listiny v prospech I. K. a jeho manželky Heleny, i keď žalovaný vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí konštatoval, že boli vykonané všetky úkony potrebné pre vznik prídelu v prospech I. K. a jeho
manželky. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod číslom 8467/49 zo dňa 14. 12.
1949 predpísalo I. K. a jeho manželke k úhrade prídelovú cenu vo výške 6000 Kčs a Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod číslom 4295/49 zo dňa 07. 11. 1949 túto prídelovú sumu
odpustilo na základe rozhodnutia Konfiškačnej komisie číslo 10/46-9/VI číslo ONV 048/47 zo dňa 04.

12. 1946.

17. Podľa názoru žalobkyne je nesporné, že I. K. bol držiteľom dvoch prídelových listín, prvej z roku
1946 (pridelený konfiškovaný majetok po jeho otcovi N. K.) a druhej z roku 1948 na základe rozhodnutia
PPPr, MRK a Poľnej meračskej skupiny P-32, ako to dokazuje Zápisnica zo dňa 30. 07. 1948. Žalovaný

bez opory v dôkazoch spochybňuje priebeh vzniku vlastníctva I. K. ako oprávnenej osoby, ktorej majetok
bol v rozhodnom období odňatý a daný do JRD Kopernica spolu s prídelovým výmerom a tvrdí, že I. K.
bola dekonfiškovaná len 1/2 odňatých pozemkov a že druhá polovica pozemkov ostala vo vlastníctve
pozemnoknižných vlastníkov napriek tomu, že táto bola pridelená aj manželke I. K.. Túto argumentáciužalobcu vyvracia skutočnosť, že dňa 20. 05. 1951 JRD Kopernica prevzalo od I. K. ocenenú pôdu vo
výmere 12.5045 ha a dňa 15. 05. 1956 ďalšiu pôdu o výmere 3.25 ha. Pôdu menom I. K. odovzdal N.
K., ktorý v zmysle Benešových dekrétov nesmel vlastniť žiadnu pôdu. Dôkazom o týchto skutočnostiach

je Súpis zo dňa 20. 05. 1951, ktorí vstúpili do JRD s pôdou - položka 85 a úradný záznam spísaný
dňa 15. 05. 1956 na MNV Kopernica. Uvedené svedčí o tom, že zistenie skutkového stavu orgánmi
verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čím je daný dôvod zrušenia napadnutých
rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.

18. Žalobkyňa vytýkala žalovanému, že až z napadnutého rozhodnutia číslo 006 sa dozvedela,
že účastníkom reštitučného konania je Slovenský pozemkový fond a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia,
prečo a na základe čoho je táto osoba účastníkom konania a prečo nevystupovala v prvostupňovom
konaní.

19. Podľa žalobkyne neexistuje administratívny spis tak, ako to požaduje ustálená súdna prax a spis

nebol prvostupňovým orgánom ani žalovaným spracovaný tak, aby mal náležitosti administratívneho
spisu, na čo žalobkyňa poukazovala vo svojom odvolaní. Žalovaný nepredložil žalobkyni na vyjadrenie
administratívny spis, ale len spisový materiál. V dôsledku toho nie je známe, čo bolo podkladom
napadnutého rozhodnutia, ani čo bude správnemu súdu predložené. I keď sa žalobkyňa snaží tento
nedostatok napraviť prílohami správnej žaloby, žalovaný porušil jej ústavné právo na spravodlivý proces,

pretože jej neumožnil vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia obsiahnutým v administratívnom spise (nie
v spisovom materiáli).

20. Podľa žalobkyne žalovaný neoprávnene vyslovil pochybnosť o dekonfiškačnom rozhodnutí I. K.
z dôvodu, že nebolo zapísané v pozemkovej knihe, a to napriek tomu, že, dekonfiškačné rozhodnutie

je verejnou listinou, ktorá nepodlieha intabulačnému princípu. Túto skutočnosť mal žalovaný potvrdenú
aj príslušným orgánom verejnej moci. Na základe výroku rozhodnutia Konfiškačnej komisie číslo
10/46-9/VI číslo ONV 048/47 zo dňa 04. 12. 1946 právny predchodca žalovaného - Pozemkový úrad
Žiar nad Hronom dňa 22. 07. 1992 vystavil doložku právoplatnosti a vyhlásil, že toto dekonfiškačné
rozhodnutie je dostatočným dokladom na uznanie vlastníctva I. K. - syna N. K. a manželky K., M. J.

na dekonfiškované nehnuteľnosti. Následne správny orgán začal popierať nezrušiteľné dekonfiškačné
rozhodnutie.

21. Žalobkyňa zdôraznila, že predmetom reštitučného konania je vydanie neoprávnene odňatého
majetku (§ 6 ods. 1 zákona číslo 229/1991 Zb.) v rozhodnom období (§ 4 ods. 1 citovaného zákona)

a nie určenie vlastníctva, keďže došlo k uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľností (§ 9 ods. 1 citovaného
zákona). O týchto dohodách žalovaný dodnes nerozhodol napriek svojej zákonnej povinnosti, danej
mu § 9 ods. 2 zákona číslo 229/1991 Zb. Napadnuté rozhodnutia sú preto predčasné a nezákonné.
Podľa žalobkyne neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemôže konať, pretože povinné osoby už neexistujú.
Povinné osoby uznali svoju povinnosť vydať nehnuteľnosti, boli ochotné splniť túto svoju zákonnú

povinnosť, ktorá prešla na ich právnych nástupcov. Preto je zákonnou povinnosťou žalovaného zistiť
nositeľov týchto právnych povinností a konať s nimi ako s účastníkmi konania (§ 14 ods. 1 správneho
poriadku a § 9 ods. 2 zákona číslo 229/1991 Zb.). Žalovaný z vlastnej iniciatívy nerešpektoval platný
právny stav (vlastníctvo štátu) a vedome navodil neexistentný právny stav (pôvodné pozemnoknižné
vlastníctvo), pričom dokonca vypracovával dodatky k už uzavretým dohodám o vydaní veci, kde menil

oprávnenú osobu I. K. na osobu, ktorá podlieha konfiškácii v zmysle Benešových dekrétov (t. j. na N.
K.) a tým žalovaný tieto nezrušiteľné Benešove dekréty nielen svojvoľne nerešpektoval, ale dokonca
priznal vznik reštitučného nároku ku dňu vzniku originálneho vlastníctva Československého štátu, t.
j. k 01. 03. 1945 (právny titul rozhodnutie číslo 19/46-16/VI číslo ONV: 23327/46 zo dňa 04. 12. 1946,
ktorým sa všetkým obyvateľom obce Kopernica konfiškoval poľnohospodársky majetok zapísaný

v Pozemkovej knihe dňom 01. 03. 1945) osobám podliehajúcim pod Benešove dekréty a trvanie tohto
„ich vlastníctva“ i po jeho zániku v dôsledku uplatnenia Benešových dekrétov, čím porušil zákon.

22. Ďalej podľa žalobkyne nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že „nie je známy právny titul
nadobudnutia polovice pozemku par. č. 1783 z vl. č. 98 k. ú. E., ktorý bol uvoľnený spod konfiškácie

je evidovaný v liste vlastníctva č. XXX ako E-KN p. č. XXXX na vlastníka Slovenská republika“,
pretože právnym titulom zapísaným na tomto liste vlastníctva je neexistentné (nulitné) rozhodnutie OPÚ
ZH 27. 08. 2012 a neprávoplatné rozhodnutie OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998.23. Žalobkyňa namietala že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, konkrétne časť VI Rozhodnutia 1
a 2 a časť X Rozhodnutia 3, je nepreskúmateľné, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
prečo nevydáva nehnuteľnosti oprávnenej osobe tak, ako mu to ukladá zákon, keďže konštatuje

vlastníctvo žalobkyne.

24.Žalobkyňavytýkalažalovanému,žesanevysporiadalsjejodvolacíminámietkami,atoprečosprávny
orgán akceptuje vo svojich rozhodnutiach iba prechod na štát, nie na iné právnické osoby, ako mu to § 4
ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. ukladá. Neuviedol, prečo správny

orgán neakceptoval úradnými listinami preukázaný čas a spôsob odňatia vlastníctva, ktoré sa udialo
v rozhodnom období a bez právneho titulu. Odvolací orgán sa nevysporiadal so vznikom originálneho
vlastníctva štátu na základe Benešových dekrétov, ani so vznikom vlastníctva prídelcov, ktorým bol ich
majetokodňatývrozhodnomobdobí,čímsastalioprávnenýmiosobamivzmysleprávnehoporiadkuSR,
ale namiesto toho nezákonne svojimi rozhodnutiami obnovuje vlastníctvo pozemnoknižných vlastníkov,
ktoré zaniklo 01. 03. 1945. Odvolací orgán sa nevysporiadal v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR s nulitou rozhodnutí OPÚ ZH z 27. 08. 2012 a neprávoplatnosťou rozhodnutia OÚ PPLH ZH z 30.
12. 1998 ako rozhodnutí tvoriacich základ pre vydanie odvolaním napadnutých rozhodnutí.

25. Vo vzťahu napadnutému rozhodnutiu číslo 007 žalobkyňa namietala postup žalovaného
predchádzajúci vydaniu rozhodnutia, konkrétne že žalovaný svojim účelovým konaním vyrobil

neexistujúci podklad tohto svojho záveru v rozhodnutí, a to že sa dopytoval na Štátnom archíve
v Kremnici o zaslanie výmeru o pridelení pozemkov v prospech I. K., nar. XX. XX. XXXX a štátny
archív odpovedal, že uvedený dokument sa vo fonde ONV Kremnica nenachádza. Žalobkyňa namietala,
že hoci žalovaný vedel a bolo mu preukázané aj úradnými listinami, že prídelové listiny sú v držbe je JRD
Kopernica a následne u neho, napriek tomu nechal žalobkyňu hľadať po archívoch tieto prídelové listiny

a telefonicky zakázal riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici konfiškačnú agendu Konfiškačnej komisie
v sídle Národného výboru v Kremnici sprístupniť žalobkyni i napriek skutočnosti, že žalobkyňu priamo
na Štátny archív v Kremnici usmernil nadriadený Štátny archív Banská Bystrica.

26. Za účelové označila žalobkyňa konštatovanie žalovaného, že žalobkyňa nespĺňa podmienky

uvedené v § 2 ods. 1 reštitučného zákona, nakoľko pozemky vo vlastníctve jej starých rodičov
v príslušných podieloch, ktoré boli konfiškované a následne boli dekonfiškované v prospech jej otca
nebohého I. K., po jeho smrti zdedila. Toto tvrdenie je vyvrátené evidenciou katastra nehnuteľností,
kde N. K. figuruje dodnes ako nezistený vlastník aj ako vlastník. Žalobkyňa na túto skutočnosť
upozorňovala žalovaného už v roku 1996 podaním odvolania (námietok) voči ZRPS a žiadala zosúladiť

tento neprávny stav dodnes evidovaný žalovaným s právoplatnými dekonfiškačnými rozhodnutiami.
Keďže poľnohospodárska a lesná pôda bola odňatá dňa 20. 05. 1951 a 15. 05. 1956 a dodnes
nie sú vydané odňaté nehnuteľnosti povinnými osobami, napriek uzavretým dohodám o ich vydaní
povinnými osobami, má zdedenie pozemkov žalovanou počas reštitučných konaní len ten právny
význam, že namiesto oprávnenej osoby I. K. a oprávnených osôb I. K. a manželka Q. je žalobkyňa

priamo oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.

27. Podľa žalobkyne oporu v zákone nemá tvrdenie žalovaného, že „Odobratie prídelových listín
obyvateľom Kopernice JRD Kopernica nie je dôkazom existencie prídelovej listiny v prospech jej
otca I. K..“. Taktiež ďalšia argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že správny orgán schválil

zjednodušený register pôvodného stavu (ZRPS) pod č. j. 98/00634/428/98 zo dňa 30. 12. 1998 nemôže
obstáť, pretože dodnes nie je zákonným spôsobom vybavené podané odvolanie, čím toto rozhodnutie
ZRPS dodnes nenadobudlo právoplatnosť a účinnosť. Za nepreskúmateľné označila žalobkyňa tvrdenie
žalovaného,že„doloženédokladyzostranyúčastníčkykonanianiesúdôkazomtoho,žeprídeloválistina
vprospechjejotcaexistovala“,pretožežalovanývosvojomrozhodnutíčíslo2012/000009/117zodňa26.

03.2012podbodom9výslovnepíše„Preuznanievlastníctvajerelevantnálenoriginálnaprídeloválistina
vydaná bývalým Povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Z dostupných dokladov
predložených účastníčkou konania je zrejmé, že k vydaniu prídelovej listiny k predmetnej veci nikdy
nedošlo napriek skutočnosti, že boli vykonané všetky úkony potrebné na vydanie prídelovej listiny
v prospech právnych predchodcov A. C.“. Žalovaný po celý čas vedel, kde sa nachádzajú prídelové

listiny a ako bolo s nimi naložené a je preukázané, že prídelové listiny boli vydané všetkými prídelcom
a že boli aj všetkým prídelcom odňaté a nikdy neboli vrátené napriek vydanému príkazu na ich vrátenie,
pričomštátnaďalejuznávalvlastníctvoprídelcov.Žalovanýbezpríslušnejzákonnejkompetenciepopiera
už realizované vlastníctvo, ako ho dokazuje odovzdanie pôdy o výmere 12.5045 ha do JRD Kopernicadňa 20. 05. 1953 a ďalšie odovzdanie pôdy o výmere 3.25 ha dňa 15. 05. 1956, teda spolu 15.7545
ha. Nie je zrejmé, odkiaľ by mal I. K. tieto pozemky o uvedenej výmere, ak by mu neboli pridelené
v roku 1946 a v roku 1948 rovnako ako ostatným prídelcom a následne v rozhodnom období odňaté

rovnako ako ostatným prídelcom. Pritom výmera konfiškovanej pôdy jeho otcovi N. K. dňa 01. 03.
1945 bola 3.25 ha. Ak reálnou držbou je preukázaná existencia prídelu v roku 1946 jedna polovica, tak
aj v roku 1948 druhá polovica. Ak to žalovaný dnes popiera, tak vlastníkom môže byť len Slovenská
republika a nie osoby zapísané v pozemkovej knihe Kopernica, ktorých vlastníctvo žalovaný uznáva
napriek platnosti a nemennosti Benešových dekrétov, v dôsledku ktorých ich vlastníctvo zaniklo dňom

01. 03. 1945. Žalovaný koná v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/09 zo dňa
27. 04. 2010, v ktorom Ústavný súd SR v reštitučnej veci zdôrazňuje: „V reštitučnom konaní, ktoré sa
vyznačuje obtiažnosťou dokazovania spôsobenou vplyvom značného časového odstupu od priebehu
okolností slúžiacich ako skutkový základ rozhodovania, je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať
tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať
do úvahy aj nepriame dôkazy rešpektujúc pritom dôsledne účel reštitučných právnych predpisov.

Vyžadovať v takom prípade od žiadateľa nespochybniteľné preukázanie skutočností odôvodňujúcich
jeho reštitučný nárok je v rozpore s požiadavkou spravodlivého rozdelenia dôkazného bremena
v reštitučnom konaní, a tak aj v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu.“.
Formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu ku skutkovej
stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech (rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 8 Sžh 1/2010). Uvedené obzvlášť platí, ak žalovaný nerešpektuje nezrušiteľné konfiškačné
rozhodnutia,ktorýmibolovlastníctvozapísanévpozemkovejkniheprek.ú.E.skonfiškovanévprospech
Československej republiky (dnes Slovenská republika) dňom 01. 03. 1945, čím vzniklo originálne
vlastníctvo štátu. Následne bolo toto originálne vlastníctvo zákonným spôsobom pridelené fyzickým
osobám tzv. prídelcom, ktorým v rozhodnom období bolo ich vlastníctvo odňaté. Preto oprávnenými

osobamivzmysleprávnehoporiadkuSRsúprídelcovia,ktorínadobudlisvojevlastníctvopo01.03.1945
a ktorým bolo toto ich vlastníctvo prvý raz odňaté (pokiaľ ide o k. ú. E.) dňa 20. 05. 1951 a druhý raz dňa
15. 05. 1956 (pokiaľ ide o žalobkyňu), čoho dôkazom je reálne odovzdanie pôdy, ktoré by nebolo možné,
ak by pôda skonfiškovaná pozemnoknižným spoluvlastníkom nebola pridelená a odovzdaná právnemu
predchodcovi - otcovi žalobkyne I. K. a jeho manželke Q. ako podielovým spoluvlastníkom o veľkosti

1/2. Druhú polovicu v tom čase už vlastnil I. K. titulom dekonfiškácie - rozhodnutie Konfiškačnej komisie
č. 10/46-9/VI číslo ONV a 048/47 zo dňa 04. 12. 1946. Preto sú dve rozhodnutia o prídele pôdy I. K..

28. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu číslo 005 žalobkyňa namietala postup žalovaného, ktorý
od roku 1993 nerozhodol o predložených dohodách o vydaní nehnuteľností tak, ako mu to ukladá § 9

ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Žalovaný namiesto splnenia tejto zákonnej povinnosti tvrdí, že stav
pozemkov uvedených v dohodách o vydaní nehnuteľností nezodpovedá súčasnému stavu, čo sa
týka výmer, Štátny majetok Kremnica neexistuje, v doložených dohodách o vydaní nehnuteľností
nie sú obsiahnuté všetky nehnuteľnosti, na ktorých vydanie si oprávnená osoba uplatnila nárok,
a preto nemožno konať podľa § 9 ods. 2 zákona, ale podľa § 9 ods. 3 zákona o pôde. Podľa žalobkyne

došlo k uzavretiu dohôd o vydaní nehnuteľností a tieto boli predložené dňa 23. 06. 1993 žalovanému,
ktorému týmto dňom vznikla povinnosť ich schváliť formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.
Zákonneumožňujeinýpostup,akovydaťrozhodnutievsprávnomkonaní,keďžedošlokuzavretiudohôd
o vydaní nehnuteľnosti, a to ani s poukazom na prípadné vady uzavretých dohôd o vydaní nehnuteľností.
Konanie podľa § 9 ods. 3 predpokladá spor o vlastníctvo, ktorý v prípade uzavretia dohôd o vydaní

nehnuteľností, ako je to v tomto prípade, neexistuje. Žalovaný má zákonnú povinnosť zistiť skutočný
stav vzniknutých práv a povinností na základe uzavretých dohôd o vydaní nehnuteľností, kto je právnym
nástupcom do práv a povinností zmluvných strán, na koho prešli tieto práva a povinnosti a v akom
rozsahu a následne vyzvať zmluvné strany na úpravu dohôd príslušným dodatkom.

29. Za účelové označila žalobkyňa tvrdenie žalovaného, že „z predložených dokladov je jednoznačne
preukázané, že nehnuteľnosti I. K. nadobudnuté titulom rozhodnutia č. 10/46-9-VI, č. ONV: 848/1947
zo dňa 04. 12. 1946 v príslušných podieloch neprešli do vlastníctva štátu v rozhodujúcom
období podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) zákona o pôde v období od 25. februára
1948 do 1. januára 1990, v dôsledku čoho nie sú splnené podmienky zákona na navrátenie

vlastníctva alebo na priznanie náhrady A. B. C. za pozemky vo výrokovej časti“. O pozemku č. XXXX
z PKV XX k. ú. E., ktorý bol spolovice uvoľnený spod konfiškácie, toho času evidovaný na LV č. XXX
ako E-KN 1873 bolo zistené, že pri tomto nie je známy titul nadobudnutia jednej polovice na štát, tak
správny orgán mal za to, že uvedenú skutočnosť je dôvodné považovať za prechod na štát bez právnehodôvodu, čím bolo splnené § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde a o tomto pozemku bolo vydané samostatné
rozhodnutie a uvedený pozemok žalobkyni nebol vydaný a ostal v držbe štátu.

30. Žalobkyňa, podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 12. 12. 2017, predložila
oznámenie Okresného úradu Žiar nad Hronom, pozemkový a lesný odbor, zo dňa 04. 10. 2017 o začatí
konania a nariadení ústneho pojednávania vo veci podaného podnetu na nelegálnu skládku na lesnom
pozemku C-KN 420/1, k. ú. E., ktorý je ako parcela E-KN č. 466 a 467 vedený na LV č. XXX L. XXX
vo vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa uviedla, že v treťom odseku tohto oznámenia sa píše, že dotknutý

pozemok je vo vlastníctve žalobkyne a v obhospodarovaní LESY SR, š.p., OZ Žarnovica, z čoho vyplýva,
že nemôžu obstáť napadnuté rozhodnutia, ako ani tvrdenie žalovaného, že tieto nehnuteľnosti sa dnes
nenachádzajú u povinných osôb.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe a ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

31. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe argumentoval rovnako ako v napadnutých rozhodnutiach
a navrhol, aby súd správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú.

32. V replike zo dňa 17. 10. 2019 a jej doplnení zo dňa 09. 11. 2019 žalobkyňa zopakovala podstatu
svojej žalobnej argumentácie. Uviedla, že sa jej podarilo nájsť dôkaz, že existuje archívny materiál

(kar. 527) uložený v archíve Kremnica, ktorý preukazuje, že žalovaný dodnes nevrátil vlastnícky výmer
manželom Lackovým, resp. žalobkyni ako ich právnej nástupkyni. Poukázala na to, že v zmysle
rozhodnutia NSSR sp. zn. 2Cdo/11/99 sa nárok na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti môže opierať
aj o obsah zmluvy, ktorá bola písomne uzavretá, ale ktorá sa stratila a nebola v pozemkovej knihe
realizovaná, teda nie je správne tvrdenie žalovaného, že pre uznanie vlastníctva je rozhodujúci len

výmer. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že žalovaný mal počas administratívneho konania dôkazy,
ktoré v súhrne vytvárajú nespochybniteľný reťazec nepriamych dôkazov o vlastníctve I. K. a jeho
manželky, ktorého vydania sa žalobkyňa domáha. Zdôraznila, že sa domáha reálneho vydania
nehnuteľností, nielen formálneho uznania vlastníctva titulom dedenia majetku dekonfiškovaného v roku
1946 a dodnes nevydaného napriek riadne a včas uzavretým dohodám s povinnými osobami. Ďalej

žalobkyňa v replike dôvodila, že zákon č. 232/1992 Zb. nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t. j.
11. 06. 1992, preto je nutné zistiť, či k veciam, ktoré sú predmetom uplatneného nároku, existuje
nejaký vlastnícky vzťah k 11. 06. 1992 a či ide o zapísaný alebo nezapísaný vzťah v evidencii
nehnuteľností. Evidencia vecí sa vedie (priemerne) od roku 1880 dodnes. Pre tento spor je však
hraničný dátum 03. 07. 2017 a 04. 07. 2017 (sp. zn. Sžso/59/2009). V uvedenom období sa s vecami

rôzne nakladalo, s rôznymi titulmi, avšak jednotne u všetkých, ktoré ležia v k. ú. E., je poznámka:
„Konfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR
pre účely pozemkovej reformy“, alebo písm. „K“. Dôvodom zápisu je existencia verejnej listiny a to
rozhodnutie konfiškačnej Komisie v sídle ONV v Kremnici číslo: 19/46/16/VI, číslo ONV: 23327/46
zo dňa 04. 12. 1946, ktorou bol dňom 01. 03. 1945 skonfiškovaný všetkým obyvateľom Kopernice –

L. L. M. K. a 672 spoluobčanov – všetok pôdohospodársky majetok bez ohľadu na jeho lokalizáciu
na území Slovenska, čím vzniklo originálne vlastníctvo Československého štátu. Preto nie je možné
argumentovať pri zamietnutí reštitučného nároku vlastníctvom iných fyzických osôb. Rovnako nie je
možné argumentovať vydržaním alebo iným právnym titulom (§ 22 nariadenia vlády č. 104/1945 Zb.
SNR) ako napr. rozhodnutiami ZRPS alebo ROEP, resp. ich považovať za právne tituly nadobudnutia

vlastníctva, a to s poukazom na odseky 31. až 37. odôvodnenia rozsudku NSSR sp. zn. 1Sžr/75/2013
zo dňa 12. 08. 2014. Konfiškačné výmery, dekonfiškačné výmery, prídelové listiny od 01. 03. 1945 do
25. 02. 1948 sú verejné právne listiny zodpovedajúce základným princípom demokratického právneho
štátu, medzinárodným zmluvám aj zákonnosti, pretože neboli aktom prenasledovania (perzekúcie) štátu
voči jednotlivcom, občanom, ale boli v súlade s medzinárodnými dohodami o defašizácii spoločnosti.

Preto akékoľvek obnovovanie akýchkoľvek vlastníckych vzťahov, na ktoré bola právoplatne uvalená
konfiškácia v období do 01. 03. 1945 do 25. 02. 1948 je popieranie výsledkov II. svetovej vojny,
popieranie tzv. Benešových dekrétov (kam spadá nar. č 104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. 64/1946 Sb. n.
SNR) a v zmysle citovaného právneho názoru NSSR i popieranie dnešného demokratického právneho
štátu (čl. l Ústavy SR). Žalobkyňa poukázala na rozsudok NSSR sp. zn. 4 Cdo 123/2003 (R 44/2005),

z ktorého vyplýva, že „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi
o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými
pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. ... Súd je viazaný rozhodnutím správneho
orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú vtom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele.“. Poukázala aj
na rozhodnutia R 281/49, R 52/2010, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ÚSSR“)
sp. zn. III. ÚS 185/2010, z ktorých citovala právne závery. Podľa názoru žalobkyne vo svetle nálezu

ÚSSR sp. zn. III. ÚS 185/2010 je text rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/97/2014
zo dňa 27. 04. 2016 (poznámka súdu: rozsudok vydaný v inej veci žalobkyne) arbitrárny, pretože
neuvádza ani jeden právny predpis, ani jednu skutkovú okolnosť, ktorou by súd odôvodnil svoje závery.
Žalobkyňa namietala, že žalovaný dodnes nedoručil rozhodnutie o ROEP žalobkyni, ako sa k tomu
zaviazal svojím prípisom číslo 2013/000369 zo dňa 13. 05. 2013, preto toto rozhodnutie nemohlo ani

z tohto dôvodu nadobudnúť právoplatnosť; rovnako žalovaný nevysvetlil a súd sa tým nezaoberal,
že na základe akej právnej skutočnosti rozhodnutie ROEP žalovaný doručoval na základe § 26 ods.
1 správneho poriadku; žalovaný nesprávne tvrdí, že rozhodnutie bolo zverejnené na úradnej tabuli.
Žalobkyňa poukázala na záver vyplývajúci z rozsudku NSSR sp. zn. M-Sždov 13/02, R 70/2003 (Zákon
o pôde pri rozhodovaní správneho orgánu o vydaní, resp. nevydaní pozemku oprávneným osobám,
neukladá správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť podľa toho, ako je pozemok označený v katastri

nehnuteľností.) a uviedla, že vlastníctvo vecí je založené na pôvodnej (pozemnoknižnej) evidencii a nie
na novozaloženej katastrálnej evidencii, ktorá jednotnú vec rozdelila na dve samostatné C KN parcely
veci bez právneho titulu. Ak účastník konania preukáže a dokáže, že predmetná prídelová listina bola
štátom odňatá spolu s pôdou vnesenou do JRD dňa 20. mája 1951, t. j. v rozhodnom období, pričom
na listine potvrdzujúcej prevzatie pôdy je i potvrdenie o mene prídelcu (poverenej osoby N. K.), o

výmere odňatej pôdy, o druhu prídelu a o jeho ocenení a že štátom (štátnou organizáciou) dodnes táto
prídelová listina nebola vrátená napriek výslovnému písomnému príkazu štátneho orgánu, tak judikatúra
všeobecnezastávanázor,ženedostatkyvčinnostiorgánovverejnejmoci,vrátaneichsvojvôle,nemožno
pričítať na ťarchu účastníka konania. Uvedeným je jednoznačne preukázané vlastníctvo žalobkyne, tak
ako sa to vyžaduje nálezom III. ÚS. 349/09. Žalovaný zakázal Okresnému archívu v Kremnici predložiť

žalobkyni príslušné archívne materiály, ale žalobkyňa predložila nepriamy dôkaz - Zápisnicu napísanú
na miestnom národnom výbore v Kopernici dňa 22. 09. 1950 predmet: Vzdanie sa pozemkov v prospech
JRD v k. ú. E., kde sú uvedení prídelníci, ktorí sa vzdali svojho prídelu, i domov, i svojho hnuteľného
majetku v prospech JRD v Kopernici. Keďže v tejto Zápisnici sú uvedené tie isté osoby ako v Zozname
prídelcov predloženom dňa 28. 06. 1949 Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v

Bratislave, tak prídelová listina bola vystavená aj v prospech právneho predchodcu žalobkyne I. K. a
jeho manželky; obzvlášť keď I. K. spĺňal podmienky § 12 nar. vl. 104/1945 Sb. nar. SNR. Rozhodnutie
o ZRPS – dodnes nenachádzajúce sa ani v obci ani v archíve a napadnuté vznesenými námietkami
riadne a včas, teda neprávoplatné, je podkladom pre rozhodnutie ROEP. Obe tieto rozhodnutia sú
podkladomprežalovaného,ktorýnimipopierakonfiškačnérozhodnutiaplatnéprekatastrálneúzemieE..

Keďžetietokonfiškačné(adekonfiškačnéaprídelovérozhodnutia)ostávajúvplatnostiakodemokratické
rozhodnutia, ku ktorým sa súčasný demokratický štát hlási, tak rozhodnutia o ZRPS a ROEP, pokiaľ
uvádzajú ako vlastníkov osoby, ktorým bol konfiškovaný majetok, sú aj vecne neplatné, nielen formálne
pre rozpor so zákonom. Preto je povinnosťou žalovaného zosúladiť tieto neplatné rozhodnutia ZRPS
a ROEP s platnými právnymi konfiškačnými a dekonfiškačnými listinami a nie ich ignorovať, ako to

spravil žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach. Ak by sa súd vecou zaoberal, tak by zistil,
že predmetom súdnych konaní 7C/223/2007 a 6C/226/2009 nie je celý uplatnený reštitučný nárok,
ale len tá časť z neho, ktorú drží iný subjekt než štát a to tá časť, ktorú drží fyzická osoba na
základe poverenia daného jej I. K.. Vo zvyšku reštitučný nárok nie je spochybnený žiadnou fyzickou
alebo právnickou osobou. Je len zo strany žalovaného svojvoľný prístup k plneniu jeho zákonných

povinností, keďže nekoná zákonom predpísaným spôsobom, čo je predmetom požadovaného súdneho
prieskumu zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného. V súvislosti s formalistickým
výkladom zákonných ustanovení, porušením jej základných práv a povinnosťou správnych orgánov zistiť
spoľahlivo stav, veci žalobkyňa poukázala na nálezy ÚSSR sp. zn. III. ÚS 36/2010, sp. zn. I. ÚS 119/07,
sp. zn. I. ÚS 59/97, sp. zn. IV. ÚS 182/07. Poukázala na § 1 zákona č. 330/1991 Zb. a § 1 zákona

č. 180/1995 Z. z. a uviedla, že žalovaný má priamo zákonom uloženú povinnosť zistiť dostupné údaje
o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim. Dostupnými údajmi pre žalovaného sú údaje obsiahnuté
v agende štátnych a obecných orgánov. Žalovaný bol povinný ku dňu účinnosti zákona č. 293/1992
Zb. (§ 18 ods. 4), t. j. 11. 06. 1992, zistiť vlastnícky vzťah nezapísaný do evidencie nehnuteľností a
na túto zákonnú povinnosť bol upozornený aj skutočnosťou, že u C-KN parcely č. 335 k. ú. E. (t. j.

u parcely E-KN 456, 457, 459, 460, 461, 462) a u C-KN parcely č. 334, 338, 333 (E-KN 458, 457,
467) je k uvedenému dňu zapísaný v evidencii nehnuteľností ako užívateľ N. K., teda osoba, ktorá
podlieha konfiškácii a preto nemôže od 01. 03. 1945 vlastniť žiadny poľnohospodársky majetok na
území Slovenska; teda nesporne ide o majetok I. K.. A pokiaľ žalovaný toto vlastníctvo I. K. napriekuvedeným listinám spochybňuje, ako to dokazujú ním nezákonne vyhotovené dodatky k dohodám o
vydaní veci znejúce na meno I. K. a dodatkami sa mení oprávnená osoba na N. K. a spol., resp. úplne
nové dohody znejú na mená osôb vyvezených po II. svetovej vojne z územia ČSR podľa Postupimských

dohôd a ktoré dodatky resp. nové dohody žalobkyňa odmietla podpísať žalovanému, je nesporné, že
I. K. dňom 01. 01. 1961 tento majetok vydržal. Vo vzťahu k vydržaniu žalobkyňa poukázala na nálezy
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 63/09-27 zo dňa 26. 05. 2009 a sp. zn. III. ÚS 63/09-27, rozsudky NSSR sp. zn.
2 Cdo 135/98, sp. zn. 2 Cdo 135/98, sp. zn. 1 Cz 36/89. K záveru žalovaného, ktorým sa stotožnil so
záverom prvostupňového orgánu o navrátení vlastníctva žalobkyni ako oprávnenej osobe k pozemku

p. č. 1783 z vl. č. 98 k. ú. E., ktorý v polovici bol uvoľnený spod konfiškácie je evidovaný v liste
vlastníctva č. XXX ako E-KN č. 1873, žalobkyňa uviedla, že existujú zákonné dôvody na to, že žalobkyňa
je oprávnená nielen na uznanie vlastníctva, ale aj na jeho vydanie žalovaným tak, ako to stanovujú
reštitučné zákony a že žalovaný si túto svoju zákonnú povinnosť dodnes nesplnil, pretože neuvádza,
kedy a ako vydal predmetný pozemok, ktorý je v detencii Slovenskej republiky, žalobkyni ako oprávnenej
osobe. K záveru orgánov verejnej správy, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť na spoluvlastnícke

podiely uvedené v bode II. výroku rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016,
žalobkyňa odcitovala § 21 a § 12 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR a uviedla, že dekonfiškované veci
v prospech I. K. a ním prevzaté ako celok boli aj právne pridelené I. K., pretože v dôsledku konfiškácie
hromadnýmkonfiškačnýmdekrétom–Astla672spoluobčanovKopernica-vzniklooriginálnevlastníctvo
Slovenskej republiky. Toto vlastníctvo bolo zmenené (presnejšie zmenšené) v dôsledku vykonaných

dekonfiškácií a prídelov a to ako „kolonistom“, tak aj domácim. Keďže kolonisti opustili obec Kopernica,
resp.niektorísapriamovzdaliprídelov,došloopäťkvznikuvlastníctvaSlovenskejrepubliky,avšakužnie
titulom hromadnej konfiškácie, ale titulom opustenia majetku, t. j. nevzniklo už originálne vlastníctvo, ale
derivatívne, spolu s dlhmi viaznucimi na ňom v dôsledku jeho užívania prídelcami (viď. nález Ústavného
súdu SR zverejnený pod číslom 131/1996 Zb.). Vzhľadom na povojnový nedostatok pracovných síl boli

skonfiškované majetky ponechané na obrábanie osobám, ktorým boli skonfiškované, t. j. pôvodným
vlastníkomakodetentorom,avšaktátoskutočnosťničnemenilanafaktekonfiškácie,ktoráostalanaďalej
v platnosti. Uvedené možno preukázať prípisom rady ONV v Kremnici, Obor poľnohospodárstva a
lesného hospodárstva č. j. Pôd 8/1958.II. zo dňa 20. mája 1958, ktorým sa oznamuje N. K. z Kopernice,
že: ... „dekonfiškácia bola prevedená konfiškačnou komisiou rozhodnutím číslo: 10/46-9/VI, č, č, R./

XXXX zo dňa 4. decembra 1946.“. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nezákonne zužuje uplatnený
reštitučný nárok len na nadobudnutie vlastníctva a nie na samotnú podstatu reštitučných zákonov, ktorou
je vydanie veci, ako to potvrdzujú uzavreté dohody o vydaní vecí, ktoré žalovaný dodnes neschválil a
k čomu je zo zákona povinný; táto povinnosť žalovaného pretrváva dodnes, pretože veci sú naďalej
v držbe povinných osôb. Žalovaný nezákonne zužuje uplatnené reštitučné nároky (dva právne tituly –

prvý dekonfiškácia v roku 1946 po rodičoch N. K. a K. M. J. v prospech I. K., právneho predchodcu
žalobkyne; druhý reštitučný titul v roku 1949 – prídel I. K. a jeho manželke Q. M. M.) len na jeden
reštitučný titul, a to na dekonfiškáciu uskutočnenú v roku 1946 v prospech I. K., na základe ktorej
bola v roku 1949 odpustená manželom K. prídelová cena 6.000,- Kčs vyrubená im titulom prídelu v
roku 1949 z vlastníctva Čsl. štátu. Žalovaný ignoruje fakt, že mu bol predložený doklad - súpis zo

dňa 20. 05. 1951, ktorí vstúpili do Jednotného roľníckeho družstva s pôdou, čím je preukázané nielen
vlastníctvo, jeho veľkosť, pridelenie, prídelová cena, ale aj nezákonný spôsob jeho odňatia manželom
K.. Žalovaný ignoruje právoplatné rozhodnutie č. IX/2-614.5-30/6-1953 zo dňa 30. 07. 1953 svojho
právneho predchodcu na vrátenie vlastníckych výmerov a dodnes nevrátil žalovaný vlastnícky výmer
manželom K., resp. ich právnej nástupkyni, pretože I. K. a manželka Q. neboli kolonisti. Naopak, v

rozpore so svojou zákonnou povinnosťou žalovaný zakázal archívu v Kremnici, aby archív vydal kópiu
výmeru žalobkyni tvrdiac, že takýto archívny materiál neexistuje. Žalobkyni sa však podarilo zistiť, že
tento archívny materiál existuje (kar.527) a je uložený v archíve Kremnica. Žalovaný ignoruje zákonom
priznané právne účinky odvolaniam, ktoré žalobkyňa podala riadne a včas voči rozhodnutiam, o ktoré sa
opierajú správnou žalobou napadnuté rozhodnutia. Ak nenadobudlo v dôsledku podaného opravného

prostriedku rozhodnutie právoplatnosť, nemohlo vyvolať právne účinky, i keď bolo zapísané do katastra
nehnuteľností (1 Cdo/96/95). Žalovaný ako podklad svojho rozhodnutia uvádza neexistujúce vlastnícke
vzťahy „iných fyzických osôb“, pretože rozhodnutím konfiškačnej Komisie v sídle ONV v Kremnici číslo:
19/46/16/VI, číslo ONV: 23327/46 zo dňa 04. 12. 1946 bol dňom 01. 03. 1945 skonfiškovaný všetkým
obyvateľom Kopernice – L. L. M. K. a 672 spoluobčanov – všetok pôdohospodársky majetok bez

ohľadu na jeho lokalizáciu na území Slovenska, čím vzniklo originálne vlastníctvo Československého
štátu. Preto nie je možné argumentovať pri zamietnutí reštitučného nároku vlastníctvom iných fyzických
osôb. Rovnako nie je možné argumentovať vydržaním alebo iným právnym titulom (§ 22 nar. vlády
č. 104/1945 Zb SNR, dodnes nezmenene platný a účinný). Žalobkyňa uzavrela, že ku dňu 11. 06. 1992existovalo nezapísané vlastníctvo I. K., pretože v evidencii nehnuteľností je vedený N. K., ktorý podlieha
konfiškačným rozhodnutiam číslo L 236/ a preto jeho zapísanie ako vlastníka a/alebo oprávneného
držiteľa v evidencii nehnuteľností nie je a ani nemôže byť žiadnym titulom vlastníctva v zmysle § 6

vl. nar. 104/1945 Sb. n. SNR. Týmto vlastníkom je I. K. a jeho manželka Q. K. M. M., čo napokon
písomne potvrdzuje G. K. a čo zistil aj Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní 6C/226/2009 a
vyhodnotil Krajský súd v Banskej Bystrici svojím záväzným právnym názorom vyjadreným v rozsudku
č. k. 14Co/1261/2014-438 zo dňa 21. 11. 2017.

33. Žalobkyňa súdu predložila (okrem listín už predložených so skoršími jej podaniami) publikáciu
s názvom Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953, ktorú vydal
v roku 2004 v Bratislave Spoločenskovedný ústav SAV, Slovenské národné múzeum, Múzeum kultúry
karpatských Nemcov. Ďalej s replikou predložila, resp. označila dôkazy (okrem už skôr predložených
a označených): oznámenie žalovaného 2013/000369 zo dňa 13. 05. 2013; úradná tabula žalovaného
z 18. 03. 2013; úradná tabuľa žalovaného z 10. 11. 2019; súdny spis 24S/66/2013; S. E.: Obrnené

jednotky v Slovenskom národnom povstaní, str. 99; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn
14Co/1261/2014-438 zo dňa 21. 11. 2017; písomné vyjadrenie G. K. k sp. zn. 6C/226/2009 zo dňa 27.
03. 2009, ktoré preukazuje, že p. G. K. vedel o konfiškácii ako aj o dekonfiškácii v prospech I. K. a z tohto
dôvodu zaslal A. B. C. v r. 1992 listinu a dekonfiškácii pre dodatočné dedičské konanie po I. K.; návrh
na dodatočné dedičské konanie po I. K. za dňa 16. 04. 1992; doplnenie návrhu na dodatočné dedičské

vyporiadanie zo dňa 16. 04. 1992; identifikácia parciel zo dňa 02. 07. 1996 - užívateľ K. N.; identifikácia
parciel zo dňa 31. 07. 2007- užívateľ K. N.; výpis z evidenčného listu č. 59 zo dňa 03. 07. 2007- užívateľ
K. N.; Zápisnica o pojednávaní zo dňa 18. 05. 2009, str. 12, vo veci vedenej Okresným súdom Žiar
nad Hronom pod sp. zn 6C/226/2009. S kasačnou sťažnosťou dňa 01. 02. 2022 žalobkyňa predložila
ďalšie listinné dôkazy (č. l. 116 – 129 spisu sp. zn. BB-77S/2/2021), z ktorých väčšina sa už nachádza

v spisoch vedených správnym súdom pod sp. zn. BB-23S/158/2019 a sp. zn. BB-23S/137/2017 alebo
v administratívnom spise.

34. Žalovaný v duplike uviedol, že druhý reštitučný titul, ako ho žalobkyňa označuje, prídel I. K. a jeho
manželky Q., M. M., nebol preukázaný, nakoľko prídelové konanie nebolo v obci Kopernica ukončené

vydaním prídelovej listiny. Námietky žalobkyne o doručovaní rozhodnutia ROEP sa týkajú iného konania
žalovaného.

Posúdenie veci správnym súdom

35. Na úvod sa správny súd vysporiada so žalobnými bodmi, ktoré boli formulované všeobecne ku
všetkým trom napadnutým rozhodnutiam a ďalej v odôvodnení tohto rozsudku sa bude venovať osobitne
každému z troch žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného v nadväznosti na jednotlivé žalobné body
vzťahujúce sa len na niektoré z napadnutých rozhodnutí.

36. Žalobkyňa namietala, že žalovaný použil ako právny základ napadnutých rozhodnutí katastrálnu
evidenciu nehnuteľností v k. ú. E., vychádzajúcu z neprávoplatného rozhodnutia OÚ PPLH ZH z 30.
12. 1998 a nulitného rozhodnutia OPÚ ZH z 27. 08. 2012. Správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne
týkajúce sa nulity rozhodnutia OPÚ ZH z 27. 08. 2012 ako nedôvodné. Žalobkyňa nesprávne interpretuje
uznesenie NSSR sp. zn. 1Sžr/225/2013 zo dňa 24. 02. 2015 a k nemu vydané opravné uznesenie

sp. zn. 1Sžr/225/2013 zo dňa 24. 02. 2015 (právoplatné dňa 23. 10. 2015), keď opakovane tvrdí, že
najvyšší súd uznesením právoplatným dňa 23. 10. 2015 vyhlásil rozhodnutie OPÚ ZH z 27. 08. 2012
za nulitné. Takýto záver však z rozhodnutí najvyššieho súdu nevyplýva. Najvyšší súd uznesením sp.
zn. 1Sžr/225/2013 zo dňa 24. 02. 2015 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
24Sp/66/2013-90 zo dňa 11. 10. 2013, ktorým krajský súd zastavil konanie vo veci návrhu tej istej

žalobkyne o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica č. 2012/00009 zo dňa 27. 08.
2012,ktorýmodporcaschválilpodľa§7zákonač.180/1995Z.z.registerobnovenejevidenciepozemkov
v k. ú. E. s tým, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, pretože žalobkyňa napadla rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, proti ktorému
bolo možné podať odvolanie (čo žalobkyňa využila), teda nejde o konečné rozhodnutie vo veci. Najvyšší

súd dňa 02. 10. 2025 vydal opravné uznesenie sp. zn. 1Sžr/225/2013, ktorým opravil chybu v písaní
v záhlaví aj odôvodnení uznesenia sp. zn. 1Sžr/225/2013 zo dňa 24. 02. 2015 v označení žalobou
napadnutého rozhodnutia tak, že správne znie č. 2012/00009/222 zo dňa 27. 08. 2012 a ďalej opravil aj
zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení odôvodnenia uznesenia zo dňa 24. 02. 2015. Z uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/225/2013 zo dňa 24. 02. 2015 v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.
10. 2015 však nevyplýva žalobkyňou prezentované tvrdenie o nulite rozhodnutia OPÚ ZH z 27. 08. 2012.
Najvyšší súd potvrdil vyššie uvedené uznesenie krajského súdu, pričom sa stotožnil s jeho právnym

názorom, že žalobkyňou napadnuté rozhodnutie OPÚ ZH z 27. 08. 2012 nie je preskúmateľné v konaní
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože nespĺňa predpoklad uvedený v
§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda že nejde o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

37. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že žalobou napadnuté rozhodnutia majú
právny základ v neprávoplatnom rozhodnutí OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998, ktoré žalobkyňa napadla
odvolaním, ktoré nebolo do podania správnej žaloby zákonným spôsobom vybavené. Uvedené tvrdila
v súvislosti s tým, že dňa 23. 10. 2017 jej bolo doručené oznámenie Okresného úradu Žiar nad Hronom,
katastrálny odbor zo dňa 06. 10. 2017, že na základe návrhu na zápis zo dňa 20. 09. 2017 a
rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016 bol vykonaný zápis údajov o právach

k nehnuteľnostiam (Z-2106/2017, pol. 113/17) do operátu katastra nehnuteľností záznamom na LV č.
XXXX pre k. ú E.. Išlo o zápis vykonaný v prospech žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky v 1
pozemkuparc.č.1873vk.ú.E.,pričomjehopodkladomnebolorozhodnutieOÚPPLHZHz30.12.1998
a rozhodnutie OPÚ ZH z 27. 08. 2012, ale prvostupňové rozhodnutie č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1
zo dňa 03. 11. 2016. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že druhým spoluvlastníkom v 1 je Slovenská republika

na podklade rozhodnutia OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998 a rozhodnutia OPÚ ZH z 27. 08. 2012,
táto námietka nesmeruje k obsahu žiadneho žalobou napadnutého rozhodnutia, pretože predmetom
súdneho prieskumu v tejto veci žalobkyne nie sú rozhodnutia, ktoré boli podkladom zápisu vlastníckeho
práva Slovenskej republiky k pozemku parc. č. 1873 v k. ú. E.. Navyše, žalobkyňa formulovala žalobnú
námietku vzťahujúcu sa na oznámenie Okresného úradu Žiar nad Hronom, katastrálny odbor vydané

dňa 06. 10. 2017, teda až po právoplatnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí (28. 08. 2017).
V zmysle § 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30. 06. 2023 na rozhodnutie správneho súdu je
rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nemožno prihliadať na
skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí.

38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nebola dôvodná ani námietka žalobkyne, že žalovaný sa
nevysporiadal s nulitou rozhodnutia OPÚ ZH z 27. 08. 2012 a s neprávoplatnosťou rozhodnutia
OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998, ktoré boli podkladom pre vydanie prvostupňových rozhodnutí. Ako už
správny súd uviedol, uvedené rozhodnutia neboli podkladom pre vydanie napadnutých rozhodnutí
ani prvostupňových rozhodnutí. Navyše, najvyšší súd nekonštatoval nulitu rozhodnutia OPÚ ZH

z 27. 08. 2012. Zo žalobných bodov nie je zrejmé, aký vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí mala
mať otázka, či rozhodnutie OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998 v čase vydania prvostupňových a napadnutých
rozhodnutí bolo právoplatné alebo nie, keďže na tomto rozhodnutí odôvodnenie prvostupňových
a napadnutých rozhodnutí nebolo postavené. Žalobkyňa neozrejmila túto ňou namietanú spojitosť, ani
neobjasnila, čo bolo predmetom rozhodnutia OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998 a akú súvislosť malo toto

rozhodnutie s napadnutými rozhodnutiami.

39. Žalobkyňa namietala, že neexistuje administratívny spis, ako to požaduje ustálená súdna prax
a že žalovaný jej predložil na vyjadrenie len spisový materiál, nie administratívny spis, preto nie
je známe, čo bolo podkladom napadnutých rozhodnutí. Správny súd uvádza, že administratívne

spisy v predmetnej veci žalobkyne existujú a tieto boli predložené žalovaným súdu aj so zoznamom
dokumentov v nich obsiahnutých, pričom jednotlivé listiny sú zoradené chronologicky a očíslované.
Administratívny spis č. OU-ZH-PLO-2017/000475 – zväzok I. začína listinou doručenou Pozemkovému
úradu v Žiari nad Hronom dňa 22. 12. 1992, ktorou si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie nehnuteľností
v k. ú. E. podľa zákona č. 229/1991 Zb. po N. K. a K. K.. Nachádza sa v ňom aj listina, doručená

splnomocneným zástupcom žalobkyne Pozemkovému úradu v Žiari nad Hronom dňa 29. 03. 1993,
ktorou žalobkyňa upravila uplatnený reštitučný nárok tak, že sa domáha vydania nehnuteľností po
I. K.. Súčasťou administratívneho spisu sú aj mnohé listiny predložené žalobkyňou. Administratívny
spis č. OU-ZH-PLO-2017/000475 – zväzok II. (č. OU-ZH-PLO-2016/000466) začína listinou doručenou
Obvodnému pozemkovému úradu v Žiari nad Hronom dňa 27. 12. 2004, ktorou si žalobkyňa uplatnila

reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností v k. ú. E., I. K., K., K. po N. K. a K. K., M. J.. Súčasťou 2.
zväzku administratívneho spisu je komunikácia Obvodného pozemkového úradu v Žiari nad Hronom
so žalobkyňou, aj listiny žalobkyňou predložené. V administratívnom spise vedenom žalovaným sú
napadnuté rozhodnutia a iné súvisiace listiny. Žalobkyňa neobjasnila svoju námietku tak, aby bolozrejmé, aké nezrovnalosti vo vedení administratívneho spisu prvostupňovému orgánu a žalovanému
vytýka, resp. aké listiny neboli podľa nej súčasťou administratívneho spisu, hoci jeho súčasťou mali byť.
Taktiež správnemu súdu nie je zrejmé, čo žalobkyňa mienila tvrdením, že jej bol predložený len spisový

materiál, nie administratívny spis (resp. aký je medzi nimi rozdiel), nakoľko ide o pojmy, ktorých význam
je rovnaký.

40. Žalobkyňa namietala, že žalovaný sa nevysporiadal so žiadnymi odvolacími dôvodmi. Takto
formulovaná žalobná námietka je nekonkrétna a neumožňuje správnemu súdu na ňu zareagovať inak

ako tým spôsobom, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný sa odvolacími
námietkami žalobkyne zaoberal. Správny súd totiž nie je oprávnený za žalobkyňu nekonkrétne žalobné
body dopĺňať. Žalobkyňa namietala, že žalovaný nevysvetlil, prečo akceptuje vo svojich rozhodnutiach
iba prechod na štát, nie na iné právnické osoby, ako mu to ukladá § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb a §
2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Správny súd z obsahu napadnutých rozhodnutí nezistil, že by žalovaný
dospel k takémuto právnemu záveru a žalobkyňa bližšie neozrejmila svoju námietku, preto na ňu nebolo

možné konkrétnejšie odpovedať.

41. Žalobkyňa opakovane poukazovala na nález ÚSSR sp. zn. III. ÚS 346/09 zo dňa 27. 04. 2010, avšak
bez bližšieho ozrejmenia, čo podľa jej názoru orgány verejnej správy posudzovali v reštitučnom konaní
neprimerane prísne a formalisticky pri vyhodnocovaní skutkového stavu. Správny súd takúto vadu

napadnutých ani prvostupňových rozhodnutí nevzhliadol. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutie
NSSR sp. zn. 8Sžh/1/2010 a z neho vyplývajúci záver, že formálne zopakovanie administratívneho
konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť
rozhodnutie v jeho prospech; správnemu súdu nie je zrejmé, aké je prepojenie s prejednávanou vecou.
Správny súd nie je oprávnený sám rozhodnúť o reštitučnom nároku uplatnenom žalobkyňou. Žalobkyňa

poukazovala v správnej žalobe (aj ďalších svojich podaniach) na mnohé súdne rozhodnutia, ale bez
ozrejmenia ich blízkosti s prejednávanou vecou a potreby aplikovania záverov z nich vyplývajúcich
v konfrontácii s konkrétnymi pochybeniami žalovaného alebo prvostupňového orgánu. Preto sa správny
súd v odôvodnení tohto rozsudku nevenoval osobitne každému žalobkyňou spomenutému rozhodnutiu.

42. Vo vzťahu k viacerým všeobecne uplatneným žalobným námietkam správny súd uvádza, že
súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho
prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s
výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený za žalobcu všeobecne
uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia konkretizovať podľa zistení z obsahu

administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí, ani žalobné dôvody nezákonnosti podľa týchto
zistení dopĺňať. Z toho plynie, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti v rámci žalobných bodov
neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože práve
rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).
Žalobkyňa na viacerých miestach správnej žaloby prezentovala vlastné hodnotenie skutkového stavu

a ňou vykonštruovaný skutkový dej poukazovaním na všeobecné východiská týkajúce sa konfiškácie
vlastníctva nehnuteľností a následného vzniku vlastníctva prídelcov ku konfiškovaným nehnuteľnostiam.
Opakovane uvádzala všeobecné konštatovania a vlastné názory týkajúce sa niektorých záverov
žalovaného v odôvodnení napadnutých rozhodnutí, čo bez vyjadrenia jasného súvisu týchto námietok
so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia (teda k otázke v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov,

pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí), vo svojej podstate nie je ničím iným len
vyjadrením nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s názormi
žalobkyne, však nepreukazuje ich nezákonnosť. Konštatovania a názory žalobkyne na nastolené
otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké žalovaný vykonal v napadnutých
rozhodnutiach, resp. nepodloženými tvrdeniami. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez právneho

významu vo vzťahu ku konkrétnemu napadnutému rozhodnutiu, resp. bez navrhnutia dôkazu, ktorý
by ho preukázal, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže
zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takto uplatnené žalobné dôvody neumožňovali súdny
prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne a všeobecné. Na tom nič nemení ani
skutočnosť, že ide o reštitučné nároky uplatnené žalobkyňou. Súd je povinný k reštitučným nárokom

vždy pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní nedošlo k ďalšej krivde, avšak aj v tomto
prípade je žalobkyňa povinná jasne formulovať žalobné námietky vo vzťahu ku konkrétnym namietaným
nedostatkom konkrétneho napadnutého rozhodnutia.43. Vo vzťahu k námietkam vzneseným žalobkyňou v replike, resp. ďalších podaniach žalobkyne
(zhrnutých v odsekoch 30. a 32. odôvodnenia tohto rozsudku) správny súd konštatuje, že takáto
argumentácia nebola súčasťou správnej žaloby a bola žalobkyňou prezentovaná až po uplynutí lehoty

na doplnenie a rozšírenie žalobných bodov (§ 183 SSP v spojení s § 181 ods. 1 SSP), ktorá uplynula
dňa 25. 10. 2017, nakoľko všetky tri napadnuté rozhodnutia boli žalobkyni doručené dňa 25. 08. 2017
a žalobkyňa podala repliku (resp. ďalšie podania) po tomto dátume. Preto sa neskoro uplatnenými
námietkami žalobkyne správny súd nezaoberal.

44. Žalobkyňa, pravdepodobne na preukázanie svojich tvrdení o nesprávne zistenom stave veci,
predložila správnemu súdu viaceré listiny. Správny súd k dokazovaniu v správnom súdnom procese
vo všeobecnosti uvádza, že v súlade s § 119 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom
verejnej správy a nie je súdom skutkovým, ktorý zisťuje skutkový stav veci. V opačnom prípade by
neprimerane zasiahol do právomoci orgánov verejnej správy. Dokazovanie má byť správnym súdom
vykonané len v nevyhnutnej miere a na účely preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Povinnosť zistiť skutkový stav dostatočný pre rozhodnutie vo veci majú orgány verejnej správy a
následkom nedostatočného zistenia skutkového stavu je zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa §
191 ods. 1 písm. e) SSP, nie dopĺňanie dokazovania správnym súdom. Z uvedených dôvodov správny
súd nevykonal dokazovanie listinami predloženými žalobkyňou. Mnohé žalobkyňou predložené listiny
boli už súčasťou administratívneho spisu a správny súd sa s nimi oboznámil.

Rozhodnutie č. OU-BB-OOP4-2017/002680-005 zo dňa 03. 07. 2017

45. Žalovaný napadnutým rozhodnutím 005 zo dňa 03. 07. 2017 zamietol odvolanie žalobkyne
a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466 zo dňa 03. 11. 2016, ktorým

prvostupňový orgán rozhodol, že žalobkyňa nespĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991
Zb. na vrátenie vlastníctva ani na priznanie práva na náhradu za pozemky evidované v PKV v k. ú. E.: č.
XXX G. H. XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/
X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

PKV č. XXX p. č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX,
XXXX, XXXX, XXXX, PKVč. XXX p. č. XXXX, PKVč. XXXp. č. XXX, XXX/X, XXX, PKV č. XX p. č. XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX p. č. XXX, XXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX.
V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466 prvostupňový orgán uviedol,

že rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Národného výboru v Kremnici č. 10/46-9/VI ONV: 848/1947
zo dňa 04. 12. 1946 bolo pôvodné vlastníctvo N. K. a manželky K. J. vyňaté spod konfiškácie a I. K.,
otec žalobkyne, nehnuteľnosti uvedené vo výrokovej časti nadobudol v príslušných podieloch podľa § 3
ods. 1 a ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení čl. I. nariadenia 64/1946 Sb.n. SNR. V zmysle
rozhodnutia č. 10/46-9/VI ONV: 848/1947 zo dňa 04. 12. 1946 bývalou Radou okresného národného

výboru v Kremnici bol vydaný súhlas na výmaz poznámky konfiškácie v pozemkovej knihe k. ú. E. pod
H. T. XXX/XX, čo znamená, že výmazom daného úkonu sa vymazaný úkon nestal. Následne vlastníctvo
I. K. titulom osvedčenia o dedičstve D 344/93, D not 103/93 zo dňa 16. 04. 1996 nadobudla žalobkyňa
a jej vlastníctvo je zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX. Žalobkyňa listinami
dokumentovala prídelové konanie v obci Kopernica, ktoré v prípade jej otca nebolo ukončené vydaním

prídelovej listiny a na základe uvedeného konania sa domáha vlastníctva, ktoré malo byť pridelené jej
otcovi I. K., čo nie je splnenie podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. Nehnuteľnosti I.
K. nadobudnuté titulom rozhodnutia č. 10/46-9/VI, č. ONV: 848/1947 zo dňa 04. 12. 1946 v príslušných
podieloch neprešli do vlastníctva štátu v rozhodujúcom období podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č.
229/1991 Zb., t. j. v období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990.

46. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.; oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace kpôvodnejpoľnohospodárskejusadlostiprešlinaštátalebonainéprávnickéosobyvdobeod25.februára
1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

47. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.; ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára
1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v §
6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená
za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,
b)dedičzozávetu,ktorýnadobudolvlastníctvo,aleibavmierezodpovedajúcejjehodedičskémupodielu;
to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom
ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba
k tejto časti nehnuteľnosti,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím

lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,
jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými
jeho deti.

48. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.; povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré
ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosť držia, s výnimkou
a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo
účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických

osôb po 1. októbri 1990,
b) cudzích štátov.

49. Podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.; oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti,
ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu.

50. Podľa § 9 ods. 1, 2, 3 zákona č. 229/1991 Zb.; (1) Nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom
úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou
osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. (2) Dohoda podlieha schváleniu

okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. (3) Ak k dohode podľa odseku
1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad.

51. Žalobkyňa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu 005 namietala, že prvostupňový orgán od roku
1993 nerozhodol o uzavretých dohodách o vydaní nehnuteľností, ktoré mu boli predložené dňa 23.

06. 1993, ako mu to ukladá § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Žalovaný namiesto toho tvrdí,
že stav pozemkov uvedených v dohodách o vydaní nehnuteľností nezodpovedá súčasnému stavu
čo sa týka výmer, Štátny majetok Kremnica neexistuje, v doložených dohodách o vydaní nehnuteľností
nie sú obsiahnuté všetky nehnuteľnosti, na ktorých vydanie si oprávnená osoba uplatnila nárok,
a preto nemožno konať podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ale podľa § 9 ods. 3 tohto

zákona. Správny súd preveril obsah administratívneho spisu a nenašiel v ňom so žalobkyňou uzavretú
dohodu o vydaní nehnuteľností, ktorá by bola doručená právnemu predchodcovi prvostupňového orgánu
(Pozemkovému úradu Žiar nad Hronom) dňa 23. 06. 1993. Žalobkyňa predložila len prvú stranu listiny
s názvom Dohoda o vydaní nehnuteľností, na ktorej sa nachádza podacia pečiatka Pozemkového úradu
Žiar nad Hronom datovaná dňa 23. 06. 1993. Nepredložila dohodu, resp. dohody v úplnom vyhotovení,

obsahujúce všetky strany, vrátane podpisu zmluvných strán. Zo žalobkyňou predloženej prvej strany
dohody ani nie je zistiteľné, kto boli zmluvné strany, ktorých konkrétnych nehnuteľností sa dohoda týkala
ačireálnedošlokjejuzatvoreniu,tedačibolavšetkýmizmluvnýmistranamipodpísaná.Tátožalobkyňou
predložená listina nezakladá prvostupňovému orgánu povinnosť postupovať podľa § 9 ods. 2 zákona č.
229/1991 Zb. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že v administratívnom spise sa nachádzajú dohody

o vydaní nehnuteľností, ktoré v mene žalobkyne podpísal splnomocnenec, avšak tieto dohody boli
predložené žalobkyni na odsúhlasenie, ku ktorému nedošlo, nakoľko žalobkyňa odvolala plnomocenstvo
udelené tomuto splnomocnencovi, vyjadrila nesúhlas s obsahom dohôd a žiadala ich doplnenie, resp.
vyhotovenie dodatkov, pričom v administratívnom spise sa ďalej nenachádza žiadna dohoda o vydanínehnuteľností podpísaná žalobkyňou s povinnými osobami, ktorá by bola podkladom pre postup
prvostupňového orgánu podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Je pravdou, že v prípade, ak by
takéto dohody uzatvorené boli a tieto by boli predložené prvostupňovému orgánu, tento by bol povinný

rozhodovať o schválení dohôd a až v prípade, že by ich neschválil, postupoval by podľa § 9 ods. 3
zákona č. 229/1991 Zb. a rozhodoval by o vlastníctve žalobkyne k ňou nárokovaným nehnuteľnostiam.
V predmetnom reštitučnom konaní, začatom na základe žiadosti žalobkyne doručenej Pozemkovému
úradu Žiar nad Hronom dňa 22. 12. 1992, však takáto situácia nenastala. Je bezpredmetné, že
prvostupňový orgán, resp. žalovaný odôvodnil nemožnosť schválenia dohody o vydaní nehnuteľností

inými skutočnosťami, nakoľko jeho postupom nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobkyne. Nemožno
súhlasiť ani so žalobkyňou nastoleným postupom, že žalovaný má zákonnú povinnosť zistiť skutočný
stav vzniknutých práv a povinností na základe uzavretých dohôd o vydaní nehnuteľností, kto je
právnym nástupcom do práv a povinností zmluvných strán, na koho prešli tieto práva a povinnosti
a v akom rozsahu a následne vyzvať zmluvné strany na úpravu dohôd príslušným dodatkom. Tieto
žalobkyňou tvrdené povinnosti žalovanému ani prvostupňovému orgánu nevyplývajú zo zákona č.

229/1991 Zb., správneho poriadku, ani iného právneho predpisu. Prvostupňový orgán je povinný
rozhodnúť o schválení, resp. neschválení dohody o vydaní nehnuteľností v znení, v akom ju zmluvné
strany uzavrú a tomuto orgánu predložia.

52. Žalobkyňa v bode VI. žaloby namietla účelovosť tvrdenia žalovaného na strane 8 napadnutého

rozhodnutia 005 o tom, že nehnuteľnosti, ktoré I. K. nadobudol titulom rozhodnutia Konfiškačnej komisie
v Kremnici č. 10/46-9-VI, č. ONV: 848/1947 zo dňa 04. 12. 1946 (ďalej aj „Dekonfiškačné rozhodnutie“)
v príslušných podieloch neprešli do vlastníctva štátu v rozhodujúcom období podľa § 6 ods. 1 písm.
p) zákona č. 229/1991 Zb., avšak bez akéhokoľvek zdôvodnenia, čo je na tomto závere žalovaného
nesprávne a z akého dôvodu, v čom má spočívať účelovosť tohto tvrdenia. Takto vznesenou námietkou

sa správny súd nemohol bližšie zaoberať v dôsledku jej nejasnosti.

53. Žalobkyňa argumentovala, že žalovaný nesprávne, v rozpore so skutkovým stavom tvrdí, že I. K.
bola dekonfiškovaná len jedna polovica odňatých pozemkov a že druhá polovica pozemkov ostala vo
vlastníctve pozemnoknižných vlastníkov. Z napadnutého rozhodnutia 005 vyplýva, že Dekonfiškačným

rozhodnutím bolo rozhodnuté o uvoľnení majetku skonfiškovaného N. K. a manželke K., rod. J.
(spoluvlastnícky podiel 1) v prospech ich syna I. K.. Pozemky mali byť vedené v PKV č. XX, XXX, XXX,
XXX, XXX L. XXX v k. ú. E., a to podľa prípisu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
– sekcia „B“ č. 236/48, adresovaného Okresnému súdu v Kremnici. Pozemky vedené v uvedených PKV
v príslušnom podiele sú vlastníctvom žalobkyne, titulom osvedčenia o dedičstve D 344/93, D not 103/93

zo dňa 16. 04. 1996 po I. K., o čom svedčia LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX k. ú. E.. Tieto skutočnosti žalobkyňa nespochybnila, napokon vyplývajú
z jej listu zo dňa 24. 04. 1996 a zo dňa 24. 06. 1996. Správny súd považuje za logický a dostatočne
odôvodnený záver prvostupňového orgánu a žalovaného, že nehnuteľnosti špecifikované vo výrokovej
časti prvostupňového rozhodnutia OU-ZH-PLO-2016/000466 zo dňa 03. 11. 2016, ktoré prešli na I.

K. T. rozhodnutím v príslušných podieloch, neprešli do vlastníctva štátu v rozhodujúcom období bez
právneho dôvodu (tieto ostali vlastníctvom menovaného), preto nie sú splnené podmienky na navrátenie
vlastníctva k týmto pozemkom alebo priznanie práva na náhradu žalobkyni. Ako správne konštatoval
žalovaný na strane 8 napadnutého rozhodnutia 005, len vo vzťahu k pozemku č. 183 z PKV XX k. ú.
E., ktorý bol v príslušnom podiele 1 uvoľnený spod konfiškácie v prospech I. K., bolo zistené splnenie

podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., preto bol tento pozemok vydaný žalobkyni,
o čom bolo rozhodnuté prvostupňovým rozhodnutím č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016,
potvrdeným napadnutým rozhodnutím 006.

54. Na základe Dekonfiškačného rozhodnutia sa I. K. (otec žalobkyne) stal vlastníkom nehnuteľností,

ktoré boli ku dňu 01. 03. 1945 skonfiškované jeho otcovi N. K. s manželkou K., M. J., rozhodnutím
Konfiškačnej komisie číslo 19/46-16/VI, č. ONV: 23327/46 zo dňa 04. 12. 1946 vydaným podľa § 1
ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n., teda len príslušných podielov, ktoré pôvodne vlastnili
jeho rodičia pred konfiškáciou ich majetku. Keďže žalobkyňa si listom doručeným Pozemkovému
úradu Žiar nad Hronom dňa 22. 12. 1992 v spojení s opravou a doplnením jej žiadosti o vydanie

nehnuteľností, doručeným Pozemkovému úradu Žiar nad Hronom dňa 29. 03. 1993, uplatnila reštitučný
nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k nehnuteľnostiam po pôvodnom vlastníkovi I. K.,
na základe Dekonfiškačného rozhodnutia, orgány verejnej správy nepochybili, keď na základe tejto
žiadosti žalobkyne rozhodovali len o reštitučnom nároku žalobkyne vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiamv príslušných podieloch a ostatnými nehnuteľnosťami, vo vzťahu ku ktorým si žalobkyňa uplatnila
reštitučný nárok podľa zákona č 503/2003 Z.z., sa zaoberali v prvostupňovom rozhodnutí č. OU-ZH-
PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016 a napadnutom rozhodnutí 007.

55. Žalobkyňa nesprávne namietala, že žalovaný spochybnil Dekonfiškačné rozhodnutie ako
titul nadobudnutia ňou nárokovaných nehnuteľností. Toto tvrdenie z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva. Naopak, žalovaný aj prvostupňový orgán správne uzavreli, že I. K. nadobudol
Dekonfiškačným rozhodnutím nehnuteľnosti, ktoré boli v príslušných podieloch konfiškované jeho

rodičom N. K. s manželkou K., M. J..

56. Žalobkyňa namietala, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, konkrétne časť VI. napadnutého
rozhodnutia 005, je nepreskúmateľné, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
prečo nevydáva nehnuteľnosti oprávnenej osobe tak, ako mu to ukladá zákon, keďže konštatuje
vlastníctvo žalobkyne. Je nutné uviesť, že v časti VI. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 005

žalovaný len na záver zhrnul, že nezistil dôvodnosť odvolacích námietok, nezistil pochybenia či
nezákonnosť v postupe a rozhodovaní prvostupňového orgánu. To však neznamená, že napadnuté
rozhodnutie 005 je nepreskúmateľné, nakoľko podstatné sú časti IV. a V. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia 005, kde sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že žalovaný nijako nezdôvodnil, prečo jej nevydáva nehnuteľnosti, toto tvrdenie nekorešponduje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia 005 a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia
č. OU-ZH-PLO-2016/000466, kde sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými
úvahami bol žalovaný, resp. prvostupňový orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami žalobkyne. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí 005 konštatoval vlastníctvo žalobkyne

k pozemkom, ktoré prešli na jej otca I. K. T. rozhodnutím, preto nemohol vyhovieť žiadosti žalobkyne
o vydanie nehnuteľností, ktorých vlastníčkou už bola v čase rozhodovania prvostupňového orgánu aj
žalovaného titulom dedenia po I. K..

57. Žalobkyňa opakovane tvrdila, že zdedenie pozemkov po jej otcovi má len ten právny význam, že

sa stala oprávnenou osobou na uplatnenie si reštitučného nároku (§ 2 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z., § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.). Správny súd konštatuje, že zo strany žalobkyne ide
o nesprávny výklad § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (aj § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z.)
v nadväznosti na osvedčenie o dedičstve D 344/93, D not 103/93 zo dňa 16. 04. 1996, nakoľko
na základe uvedeného osvedčenia o dedičstve sa žalobkyňa stala vlastníčkou v tomto osvedčení

o dedičstve špecifikovaných nehnuteľností vo veľkosti spoluvlastníckych podielov v ňom uvedených,
ktoré vlastnil jej otec I. K. titulom Dekonfiškačného rozhodnutia. Samotné osvedčenie o dedičstve je
podkladom pre zápis vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (§ 34
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností) v prospech žalobkyne, teda žalobkyňa už vo vzťahu
kdotknutýmnehnuteľnostiamnedôvodneuplatňujereštitučnýnárokpodľazákonač.229/1991Zb.Treba

podotknúť, že žalobkyňa v liste zo dňa 16. 06. 1998 (zväzok I. administratívneho spisu, č. 40) právnemu
predchodcovi prvostupňového orgánu oznamuje, že jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. E.,
zdedeným po jej otcovi, je titulom osvedčenia o dedičstve (ktoré zaslala dňa 24. 04. 1996) zapísané na
LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, vedených Okresným úradom Žiar nad Hronom (tieto LV
sú súčasťou admin spisu, I. zväzok, č. 41). Teda žalobkyňa si bola vedomá, že osvedčenie o dedičstve

je podkladom pre zápis jej vlastníckeho práva k zdedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností.

Rozhodnutie č. OU-BB-OOP4-2017/002680-006 zo dňa 03. 07. 2017

58. Žalovaný napadnutým rozhodnutím 006 zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie

prvostupňového orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016, ktorým prvostupňový orgán
rozhodol podľa § 9 ods. 3 a podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. tak, že žalobkyňa ako
oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. spĺňa podmienku § 6 ods. 1 písm.
p) zákona č. 229/1991 Zb. na navrátenie vlastníctva k pozemku E - KN p. č. 1873 (druh pozemku: orná
pôda, výmera 889 m2, podiel 1), pôvodne pozemok p. č. 1783 z LV č. XX k. ú. E..

59. Žalobkyňa namietala, že až z napadnutého rozhodnutia 006 sa dozvedela, že účastníkom
reštitučného konania je Slovenský pozemkový fond, avšak bez uvedenia z akého dôvodu a prečo
nevystupoval už v konaní pred prvostupňovým orgánom. Správny súd konštatuje, že orgán verejnejsprávy z úradnej povinnosti určuje okruh účastníkov konania, pričom je povinný samostatne posúdiť,
či účastníkom konania má alebo nemá byť prípadne aj osoba, ktorá sa ho nezúčastnila od začiatku.
Pokiaľ dospeje k záveru, že s takouto osobou je potrebné konať ako s účastníkom konania, je povinný

s ňou konať. Pritom orgán verejnej správy nemá povinnosť iného účastníka konania oboznamovať
s dôvodmi, pre ktoré určitú inú osobu považuje za účastníka konania. Rozšírenie okruhu účastníkov
konania nie je podmienené súhlasom iných účastníkov konania, ktorí sa konania zúčastnili už skôr.
Žalobkyňa nekonkretizovala, ako mala byť dotknutá na svojich právach tým, že Slovenský pozemkový
fond bol účastníkom odvolacieho konania pred žalovaným a súčasne, že s ním nekonal prvostupňový

orgán. Žalobkyňa sa nemôže domáhať ochrany práv tretej osoby. Slovenský pozemkový fond by sa
mohol domáhať ochrany svojich práv ako opomenutý účastník v prípade, ak by sa domnieval, že bol
ukrátený na svojich právach tým, že prvostupňový orgán s ním nekonal. Na doplnenie správny súd
uvádza, že v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. (v znení účinnom v čase odvolacieho konania
pred žalovaným) Slovenský pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve
štátu ustanovené osobitným predpisom (§ 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.) aj nakladá s pozemkami,

ktorých vlastník nie je známy (§ 18 zákona č. 229/1991 Zb.). Keďže žalobkyňa si uplatnila reštitučný
nárok aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli v správe Slovenského pozemkového fondu, žalovaný
nepochybil, keď s ním konal ako s účastníkom konania.

60. Podľa názoru žalobkyne nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že „nie je známy právny titul

nadobudnutia polovice pozemku par. č. 1783 z vl. č. XX k. ú. E., ktorý bol uvoľnený spod konfiškácie
je evidovaný v liste vlastníctva č. XXX ako E-KN p. č. 1873 na vlastníka Slovenská republika“,
pretože právnym titulom zapísaným na tomto liste vlastníctva je neexistentné (nulitné) rozhodnutie
OPÚ ZH 27. 08. 2012 a neprávoplatné rozhodnutie OÚ PPLH ZH z 30. 12. 1998. Žalobkyňa
neuviedla, vo vzťahu ku ktorému napadnutému rozhodnutiu uvedené namieta. Ide o pozemok, ku

ktorému bolo prvostupňovým rozhodnutím č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1, potvrdeným napadnutým
rozhodnutím 006, navrátené vlastníctvo žalobkyni ako oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 1 písm. p)
zákona č. 229/1991 Zb. Žalobkyňa sama predložila oznámenie Okresného úradu Žiar nad Hronom,
katastrálny odbor zo dňa 06. 10. 2017 (č. l. 69 súdneho spisu sp. zn. BB-23S/137/2017) aj list vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. E. (č. l. 69 súdneho spisu sp. zn. BB-23S/137/2017), z ktorých vyplýva, že dňa 06.

10. 2017 bol vykonaný zápis vlastníckeho práva v prospech žalobkyne k pozemku E-KN parc. č. 1873,
druh pozemku: orná pôda, výmera 889 m2, podiel 1 (pôvodne pozemok p. č. 1783 z LV č. XX k. ú. E.),
a to na základe prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016. Nie je
zrejmé, prečo žalobkyňa brojí proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté v jej prospech, teda ktorým bol
uznaný žalobkyňou uplatnený reštitučný nárok vo vzťahu k pozemku v k. ú. E., E-KN parc. č. 1873, druh

pozemku: orná pôda, výmera 889 m2, podiel 1 (pôvodne pozemok p. č. 1783 z LV č. XX k. ú. E.).

61. Žalobkyňa namietala, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, konkrétne časť VI. napadnutého
rozhodnutia 006, je nepreskúmateľné, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
prečo nevydáva nehnuteľnosti oprávnenej osobe tak, ako mu to ukladá zákon, keďže konštatuje

vlastníctvo žalovanej. Je nutné zopakovať, že žalobkyni bolo prvostupňovým rozhodnutím č. OU-ZH-
PLO-2016/000466/1 vyhovené, t. j. bol jej vydaný pozemok v k. ú. E., E-KN parc. č. 1873, druh
pozemku: orná pôda, výmera 889 m2, podiel 1 (pôvodne pozemok p. č. 1783 z LV č. XX k. ú.
E.). Žalobkyňa tak zjavne bezdôvodne podala voči tomuto prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie,
keďže nemohlo dôjsť k dotyku na jej právach tým, že bolo rozhodnuté v jej prospech. V časti

VI. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 006 žalovaný len na záver zhrnul, že nezistil dôvodnosť
odvolacích námietok, nezistil pochybenia či nezákonnosť v postupe a rozhodovaní prvostupňového
orgánu. To však neznamená, že napadnuté rozhodnutie 006 je nepreskúmateľné, nakoľko podstatná
je časť IV. až V. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 006, kde sa žalovaný vysporiadal s odvolacími
námietkami žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaný nijako nezdôvodnil, prečo jej nevydáva

nehnuteľnosti, toto tvrdenie nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia 006 a jemu
predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/1 zo dňa 03. 11. 2016,
ktorým žalobkyni bol vydaný pozemok.

Rozhodnutie č. OU-BB-OOP4-2017/002680-007 zo dňa 04. 07. 2017

62. Žalovaný napadnutým rozhodnutím 007 zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie
prvostupňového orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016, ktorým prvostupňový
orgán rozhodol, že žalobkyňa nespĺňa podmienky § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. na vrátenievlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky evidované v pozemkovej knihe k. ú. E., v
pozemkovoknižných vložkách: PKV č. XXX, p. č. XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX p. č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XXX p. H. XXX, PKV č. XX p. č. XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX. Zároveň rozhodol, že podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č.
503/2003Z.z.nespĺňapodmienkynavrátenievlastníctvaalebopriznanieprávananáhraduzapozemky,
ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n. SNR,
evidované v PKV pozemkovej knihy k. ú. E.: PKV č. X, XXX G. H. XXXX, PKV č. XXX p. č. XXX/X, XXX,
PKV č. XX p. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, PKV č. XX G. H. XXXX, PKV č. XXX p. č. XXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX
pozemok C KN p. č. XXX pozostávajúci z p. č. XXX, XXX, XXX/X - PKV č. XXX, p. č. XXX - PKV č. XXX,
p. č. XXX - PKV č. XXX p. č. XXX - PKV č. XXX, XXX, PKV č. XXX p. č. XXX po pôvodných vlastníkoch,

PKV č. X I. J., K. J., I. J., PKV č. XXX - L. M. a jeho manželka B. M., M. N., PKV č. XXX, XXX - E. E., I.
E., B. E., B. E., L. E., I. E., PKV č. XX - K. B., I. E., B. E., B. E., L. E., I. E., PKV č. XXX - N. I., PKV č.
XX - K. N., PKV č. XXX p. č. XXX (pôvodná PKV č. XXX) - L. M. a jeho manželka B. M. M. N..

63. Žalobkyňa všeobecne formulovala viaceré námietky týkajúce sa vlastníctva osôb, ktoré sú vedené

v evidencii nehnuteľností ako vlastníci nehnuteľností, na ktoré si uplatnila reštitučný nárok. Správny
súd sa s týmito námietkami vysporiada vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu 007, keďže len toto
napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie boli založené aj na tom
právnom a skutkovom základe, že žalobkyňa nepreukázala, že je oprávnenou osobou po pôvodných
vlastníkoch uvedených vo výpisoch z pozemkovej knihy k. ú. E., PKV č. X, G. H. XXX, G. H. XXX, XXX,

PKV č. XX, PKV č. XXX, PKV č. XX, PKV č. XXX p. č. XXX (pôvodná PKV č. XXX).

64. Žalobkyňa opakovane uvádzala všeobecné konštatovania týkajúce sa Benešových dekrétov,
konfiškácie a dekonfiškácie pôdy, prídelov pôdy. Dôvodila, že oprávnenými osobami (§ 4 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb.) nemôžu byť osoby zapísané v pozemkovej knihe k. ú. E., keďže ich vlastníctvo prešlo

na štát (presnejšie zaniklo) dňom 01. 03. 1945, teda pred rozhodným obdobím (od 25. 02. 1948 do 01.
01.1990);nožalovanýtvrdí,ženebolopreukázanénástupníctvožalobkynepoosobách,vočiktorýmdňa
01. 03. 1945 boli uplatnené Benešove dekréty, a teda ich vlastníctvo zaniklo pred rozhodným obdobím
v dôsledku vzniku originálneho vlastníctva štátu. Správny súd uvádza, že predmetom rozhodovania
orgánov verejnej správy o žalobkyňou dňa 27. 12. 2004 uplatnenom reštitučnom nároku na vydanie

nehnuteľností v k. ú. E., I. K., K., K. po N. K. a K. K., M. J., je posúdenie, či žalobkyňa splnila
všetky zákonom č. 503/2003 Z.z. stanovené podmienky pre vydanie nehnuteľností, na ktoré si
uplatňuje reštitučný nárok (nie posudzovanie oprávnenosti zápisu iných osôb ako vlastníkov dotknutých
nehnuteľností, resp. posudzovanie titulov ich zápisu v katastri nehnuteľností).

65. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na
jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

66. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v
rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v
ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické
osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu;
to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetomustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto
časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím

lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z
nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti.

67. Podľa § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z. z., oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k
pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu.

68. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickej

osobe vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Za osoby, ktorým
vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať aj
občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na jej území a ktorým bolo odňaté vlastnícke
právo (nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR) k pozemkom a neboli odsúdení podľa
osobitných predpisov (nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb. SNR). Ak tieto pozemky boli

už pred rozhodujúcim obdobím pridelené v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok
týchto oprávnených osôb podľa § 7, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

69. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.; povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu
účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo

právo správy, a poľnohospodárske družstvá.

70. Podľa § 5 ods. 1, 3 zákona č. 503/2003 Z.z.; (1) Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže
uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode
vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo

zanikne. (3) Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

71. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 503/2003 Z.z., vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam
nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby a právnickej osoby okrem povinnej osoby
(§ 4 ods. 1).

72. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z. sa na konanie okresného úradu o navrátení vlastníctva k
pozemku alebo rozhodovanie o práve na náhradu za pozemok (§ 6 ods. 2 a nasl. zákona č. 503/2003
Z.z.) vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení účinnom v čase konania a rozhodovania orgánu verejnej správy (ďalej len

„správny poriadok“). Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a
úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie; pritom nie je
viazaný len návrhmi účastníkov konania.

73.VtejtosúvislostisprávnysúdpoukazujenaprávnezáveryvyslovenéNajvyššímsprávnymsúdomSR

v rozsudku sp. zn. 6Svk/9/2021 zo dňa 27. 04. 2023 (odseky 41. až 44. odôvodnenia): „.41. „... povinnosť
správneho orgánu zistiť skutočný stav veci je vyjadrením zásady materiálnej pravdy v správnom
konaní. Proces získavania podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní má niektoré špecifiká, najmä
v porovnaní so súdnym konaním. Pritom nie je rozhodujúce, či ide o konanie začaté na podnet
účastníka alebo na podnet správneho orgánu. Pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie sa správny

orgán spravidla obmedzí na posúdenie predložených podkladov a ich podradenie pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy. Uvedené však nevylučuje, ak to vyžaduje povaha veci alebo ustanovuje
osobitný právny predpis, aby správny orgán nariadil aj ústne pojednávanie. Môže tiež vykonať aj ďalšie
dôkazy. 42. Obstarávanie podkladov pre rozhodnutie ukladá zákon vo verejnom záujme správnemu
orgánu. V súlade s právnou teóriou sa pri obstarávaní potrebných podkladov pre rozhodnutie uplatňujú

dve procesné zásady, ktorými sú zásada prejednacia a zásada vyhľadávacia. Podstatu prejednacej
zásady predstavuje aktívna súčinnosť účastníkov pri získavaní potrebných poznatkov o rozhodujúcich
skutočnostiach a je uplatňovaná v konaní začatom na základe podania návrhu účastníka (dispozičná
zásada). V tomto prípade je neunesenie dôkazného bremena spojené s nepriaznivými dôsledkamipre účastníka konania. Naopak pri konaní, ktoré začal správny orgán z vlastného podnetu (zásada
oficiality), povinnosť zistiť skutočný stav veci je vo verejnom záujme a dôkazné bremeno spočíva v plnom
rozsahu na správnom orgáne (vyhľadávacia zásada). Teda žiaden z účastníkov takéhoto konania nie

je procesne zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo nepodarí preukázať. Vychádzajúc z
analýzy zásad upravených v správnom konaní, podľa ktorých rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 2 správneho poriadku), ale aj účastník konania má právo
navrhovať dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 správneho poriadku), a tiež účastník je povinný navrhnúť
na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe (§ 34 ods. 3 správneho poriadku), možno dospieť

k záveru, že v správnom konaní ide o kombináciu uplatnenia oboch zásad, pokiaľ osobitné predpisy
neustanovujú inak.“

74. K charakteru reštitučného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
3Sžo/204/2015 zo dňa 24. 05. 2017 uviedol: „… zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými

reštitučnými zákonmi, zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období, vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu
osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadoch straty majetku. Tzv. reštitučné zákony
(aj zákon č. 503/2003 Z.z.) však nezmiernili všetky majetkové krivdy spáchané v rokoch 1948-1989.
Vždy zostáva priestor na úvahu, či prijatá legislatíva je tým najlepším riešením alebo či mala byť

legislatívna právomoc uplatnená iným spôsobom, nakoľko rôzne nespravodlivosti z minulých období
nemožno úplne napraviť nikdy. Reštitučné zákony tiež neobnovujú vlastníctvo k odňatému majetku
automaticky, ale len vytvárajú podmienky na návrat majetku pôvodným vlastníkom, pričom sa od nich
oprávnene očakáva, že splnia určité povinnosti v súvislosti s majetkovou rehabilitáciou. Zákonná úprava
(v rámci ktorej sa stanovili tie, ktoré podmienky - obmedzujúce kritéria - reštitučných nárokov a nie

iné), mala za úlohu zabezpečiť právnu istotu vo vlastníckych vzťahoch a tiež chrániť ekonomické
záujmy štátu. Neobmedzená majetková rehabilitácia by bola technicky a ekonomicky nezvládnuteľná
a eliminovala by dobrú vôľu štátu napraviť spáchané krivdy. Tomuto tvrdeniu svedčia tie ustanovenia
zákonov, ktoré označujú pôvodných vlastníkov nie ako vlastníkov, ale iba ako oprávnené osoby a právo
požadovaťvráteniemajetkuakonárok.Vzmysletakéhotovýkladumožnopotomuviesť,ženavrhovatelia

boli oprávnení žiadať vrátenie majetku, ktorého boli vlastníkmi, resp. ich právne predchodkyne za
predpokladu, že splnia zákonom stanovené podmienky, t. j. medzi inými, že žiadajú o majetok, ktorý
prešiel na štát v dôsledku skutočností vymenovaných v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Keďže dôvody
na navrátenie vlastníctva sú v citovanom zákone taxatívne vymedzené, pokiaľ sa vlastníctvo k pozemku
podľa režimu uvedeného v § 3 zákona nenavracia, nemôže nastúpiť ani prípad tzv. náhradného riešenia,

t. j. poskytnutie iných pozemkov alebo finančnej náhrady.“

75. Najvyšší súd SR sa v uvedenom rozsudku aj v rozsudku sp. zn. 3Sžo/213/2010 zo dňa 07. 07. 2011
zaoberal aj otázkou rozloženia dôkazného bremena v reštitučnom konaní vo vzťahu k reštitučnému titulu
- prechod na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. V tomto

konkrétnom prípade najvyšší súd skonštatoval, že „doterajší vlastník, resp. jeho právny nástupca by mal
znášať dôkazné bremeno, že jeho vlastnícky titul z obdobia rokov 1948 - 1989 zodpovedá skutočnému
stavu. V danom prípade na skutočnosť, že náhrada za nehnuteľnosť bola vyplatená. Z tohto dôvodu stav
dôkaznej núdze nemožno pripočítať na ťarchu oprávnenej osoby.“ S uvedeným názorom najvyššieho
súdu je nutné sa stotožniť, nakoľko nemožno od osoby uplatňujúcej si reštitučný nárok požadovať

preukázanie negatívnej skutočnosti, t. j. nevyplatenie náhrady za vyvlastnenie. Je preto povinnosťou
orgánu verejnej správy preukázať jej vyplatenie. Podľa názoru správneho súdu však nemožno dôkazné
bremeno orgánu verejnej správy rozširovať na akúkoľvek situáciu, kedy sa osoba, ktorá si uplatnila
reštitučný nárok, dostane do dôkaznej núdze. V prvom rade je totiž takáto osoba povinná preukázať, že
je osobou oprávnenou, teda je povinná predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Ak osoba uplatňujúca si reštitučný nárok odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti z listiny,
ktorej existencia sa nepreukáže ani po vykonaní dokazovania orgánom verejnej správy so zameraním
na preverenie tejto skutočnosti, nemožno dospieť k záveru, že takáto osoba je osobou oprávnenou.

76. Žalobkyňa svoj reštitučný nárok odvodzovala z dvoch titulov, na základe ktorých mal jej otec

I. K. nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha. Prvým titulom
je dekonfiškačné rozhodnutie č. 10/46-9/VI, ONV: 848/1947 vydané dňa 04. 12. 1946 Konfiškačnou
komisiou v Kremnici (ďalej aj „Dekonfiškačné rozhodnutie“). Druhým titulom je prídel pôdy v prospech
I. K..77. Konfiškačná komisia Dekonfiškačným rozhodnutím vyhovela žiadosti I. K., syna N. K. a manželky
K. M. J., a uvoľnila pôdohospodársky majetok do výmery 50 ha po N. K. a manželke K. M. J., ktorý

sa nachádza v k. ú. E. a je zapísaný v PKV č. nezistené /XXX/ spod konfiškácie a nariadila bezplatný
prevod tohto majetku v prospech žiadateľa I. K., a to podľa § 3 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n.
v znení nar. SNR č. 64/1946 Sb. n. Podľa § 3 ods. 3 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. rozhodnutie
Komisie o bezplatnom prevode podľa ods. 2 je verejnou listinou i pre vklad vlastníckeho práva podľa
pozemnoknižného poriadku. Na základe Dekonfiškačného rozhodnutia sa I. K. (otec žalobkyne) stal

vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli ku dňu 01. 03. 1945 skonfiškované jeho otcovi N. K. s manželkou
K., M. J., rozhodnutím Konfiškačnej komisie číslo 19/46-16/VI, čís. ONV: 23327/46 zo dňa 04. 12. 1946
vydaným podľa § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n.

78. Okresný národný výbor v Kremnici povolil I. K. užívať byt č. XXX v E. a pozemky zhorených domov
č. XXX, XXX L. XXX na dobu jedného roka až do konečného riešenia podľa nariadenia SNR č. 4/1945

Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj
zradcov a nepriateľov slovenského národa; pachtovné mala určiť komisia (zväzok I. admin spisu, č. XX).
I. K. teda dostal nehnuteľnosti do užívania (nájmu). I. K. požiadal listom zo dňa 29. 03. 1946 Komisiu pre
pridelenie pozemkov o pridelenie domu č. XXX a pozemkov zhorených domov č. XXX, XXX L. XXX U. E.,
ktorémupridelilvpredchádzajúcomrokuONVvKremnici(zväzokI.adminspisu,č.66).Ďalšímlistomzo

dňa 03. 02. 1948 (zväzok I. admin spisu, č. 67) I. K. opätovne požiadal Povereníctvo pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, pracovná skupina Zvolen o pridelenie poľnohospodárskeho majetku v Kopernici
vo výmere asi 12 k. j., ktorého bývalým majiteľom bol L. M. s manželkou B. M. N. a obytného domu v E.
č. XXX, ktorého bývalý majiteľ bol S. E..

79. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Pracovná skupina Zvolen listom č.
4295/49 zo dňa 07. 11. 1949 oznámilo I. K., Kopernica H. XXX, že na základe Dekonfiškačného
rozhodnutia preddavok 6 000,- Kčs na prídelovú cenu zrušuje (zväzok I. admin spisu, č. 72).
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Pracovná skupina Zvolen listom č. 8467/49 zo
dňa 14. 12. 1949 I. K. s manželkou, E. XXX predpísalo preddavok na prídelovú cenu 6 000,- Kčs, a to vo

vzťahu k prídelu skonfiškovaných nehnuteľností bývalých vlastníkov – bývalých obyvateľov nemeckej
národnosti v k. ú. E. (zväzok I. admin spisu, č. 71). Žalobkyňa argumentovala, že pôvodne predpísaný
preddavok 6 000,- Kčs Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Pracovná skupina
Zvolen zrušilo. S uvedeným tvrdením sa nemožno stotožniť, nakoľko nie je logické, aby preddavok
6 000,- Kčs na prídelovú cenu bol predpísaný neskôr (14. 12. 1946), ako bol zrušený (07. 11. 1946).

Z obsahu týchto listín je možné vyvodiť, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
Pracovná skupina Zvolen listom č. 4295/49 zo dňa 07. 11. 1949 zrušilo I. K. predpísaný preddavok na
prídelovú cenu vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré mu boli pridelené Dekonfiškačným rozhodnutím.
Listom zo dňa č. 8467/49 zo dňa 14. 12. 1949 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
Pracovná skupina V. I. K. s manželkou predpísalo preddavok na prídelovú cenu 6 000,- Kčs za prídel

skonfiškovaných nehnuteľností bývalých vlastníkov – obyvateľov nemeckej národnosti v k. ú. E.. Ide teda
o dva rozličné tituly. Jedna prídelová cena 6 000,- Kčs (zrušená) sa vzťahuje na dekonfiškovanú pôdu
v obci Kopernica, pridelenú I. K. po rodičoch bezodplatne a druhá prídelová cena 6 000,- Kčs sa vzťahuje
na I. K. žiadaný prídel nehnuteľností v k. ú. E. po bývalých vlastníkoch nemeckej národnosti. Nemožno
konštatovať, že by I. K. bola predpísaná prídelová cena len raz za všetky ním žiadané nehnuteľnosti

a že by táto bola zrušená. Uvedené listiny nasvedčujú tomu, že prídelová cena bola I. K. predpísaná
a zrušená vo vzťahu k dekonfiškovaným nehnuteľnostiam (keďže podľa § 3 ods. 2 a 3 nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. n. išlo o bezodplatný prevod dekonfiškovaných nehnuteľností) a následne mu bola
predpísaná prídelová cena vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré žiadal prideliť a ktoré pôvodne vlastnili
odsunuté osoby nemeckej národnosti. V priebehu administratívneho konania sa nepreukázalo, že by I.

K. zaplatil preddavok na prídelovú cenu 6 000,- Kčs predpísanú mu Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, Pracovná skupina Zvolen listom č. 8467/49 zo dňa 14. 12. 1949. Žalobkyňa
zaplatenie prídelovej ceny ani netvrdila.

80. Žalobkyňa tvrdila, že postup žalovaného predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia 007 bol

nezákonný, pretože žalovaný svojim účelovým konaním vyrobil neexistujúci podklad rozhodnutia tým,
že sa dopytoval na Štátnom archíve v Kremnici o zaslanie výmeru o pridelení pozemkov v prospech
I. K. a štátny archív odpovedal, že uvedený dokument sa vo fonde ONV Kremnica nenachádza.
Žalobkyňa namietala, že hoci žalovaný mal preukázané, že prídelové listiny sú v držbe JRD Kopernicaa následne u neho, nechal žalobkyňu hľadať po archívoch tieto prídelové listiny a telefonicky zakázal
riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici konfiškačnú agendu Konfiškačnej komisie v sídle Národného
výboru v Kremnici sprístupniť žalobkyni. Správny súd z obsahu administratívneho spisu overil tvrdenie

žalovaného vo vzťahu k tejto námietke žalobkyne (uvedené na strane 10 napadnutého rozhodnutia
007) a zistil, že prvostupňový orgán listom č. 2012/00076 zo dňa 04. 07. 2012 požiadal Štátny
archív v Kremnici o zaslanie výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, ktorým boli pridelené nehnuteľnosti do vlastníctva I. K., nar. XX. XX. XXXX,
obyvateľa E.. Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Kremnica listom č. A/I-3/2012-00334 zo dňa

02. 08. 2012 prvostupňovému orgánu oznámil, že vo fonde Okresný národný výbor v Kremnici v agende
pozemkovej reformy k. ú. E. sa výmer o vlastníctve pôdy na meno I. K. v k. ú. E. nenachádza.
V administratívnom spise sa nachádza aj žiadosť žalobkyne doručená prvostupňovému orgánu, v ktorej
žalobkyňa žiadala o vystavenie plnomocenstva na vyhľadanie a prevzatie archívnych dokumentov
týkajúcich sa všetkých prídelcov v k. ú. E. podľa § 13 ods. 6 písm. b) a c) zákona č. 395/2002 Z. z.
o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, a to za účelom vyžiadania archívnych

dokumentov žalobkyňou zo Štátneho archívu v Banskej Bystrici, pobočka Kremnica. Prvostupňový
orgán listom zo dňa 09. 02. 2012 oznámil žalobkyni, že jej nemôže vydať splnomocnenie na prevzatie
archívnych dokumentov, pretože nespĺňa podmienky podľa § 25 zákona č. 330/1991 Zb., avšak
ako účastníčka konania podľa zákona č. 503/2003 Z. z. má právo na bezodplatné vydanie kópií
dokumentov, ktoré sa týkajú jej reštitučného konania. Žalobkyňa sa aj v ďalších svojich podaniach

domáhala, aby došlo k ďalšiemu prevereniu dokumentov nachádzajúcich sa v Štátnom archíve a tvrdila,
že zamestnanec prvostupňového orgánu (telefonicky) dňa 16. 05. 2012 zakázal Štátnemu archívu
v Kremnici, aby žalobkyni vydal prídelovú listinu vydanú v prospech jej otca I. K. a aby jej umožnil
nahliadnuť do ostatných prídelových listín v k. ú. E.. Žalobkyňa svoju argumentáciu nepodložila dôkazmi,
ktorébyjupreukazovali,pretoostalalenvrovinetvrdení.Žalobkyňanamietalaajto,ževŠtátnomarchíve

sa prídelové listiny nenachádzajú, pretože neboli vrátené od zhotoviteľa ZRPS (zjednodušeného registra
pôvodnéhostavu).Žalovanýnatvrdeniežalobkynereagovaltak,žezlistuŠtátnehoarchívuvKremnicič.
98/00412 vyplýva, že prídelové listiny boli zhotoviteľovi ZRPS odovzdané vo forme xeroxových fotokópií,
nie originálov. Správny súd uvádza, že tento záver žalovaného jasne vyplýva z listu Štátneho archívu
vKremnicič.98/00412zodňa02.10.1998,ktorýjesúčasťouadministratívnehospisu(II.zväzok,príloha

listiny č. 46). Postup prvostupňového orgánu, ktorý sám žiadal Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka
Kremnica o predloženie výmeru o prídele pôdy vydaného v prospech I. K., bol v súlade s § 3 ods. 5 a
§ 32 ods. 1 správneho poriadku, keďže bol vykonaný s cieľom zistiť presne a úplne skutočný stav veci.
To, že sa nepreukázali tvrdenia žalobkyne o existencii určitých listín (prídelová listina a výmer o prídele
pôdy vydaný v prospech I. K.), automaticky neznamená, že prvostupňový orgán, resp. žalovaný voči nej

konali zaujato (ako počas administratívneho konania opakovane namietala) alebo že by orgány verejnej
správy vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

81. Žalobkyňa namietala, že žalovaný a prvostupňový orgán nerešpektujú Benešove dekréty
a priznávajú vznik reštitučného nároku k 01. 03. 1945 osobám podliehajúcim pod Benešove dekréty,

keď priznávajú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obyvateľom obce Kopernica, ktorým bol majetok
konfiškovaný. K tejto námietke správny súd uvádza, že prvostupňový orgán aj žalovaný vychádzali
z evidencie katastra nehnuteľností, pokiaľ ide o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, na ktoré si
žalobkyňa uplatnila reštitučný nárok žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu dňa 27. 12. 2004.
Pokiaľ žalobkyňa dôvodila, že k ňou nárokovaným nehnuteľnostiam v k. ú. E., I. K., K. L. K. vzniklo

vlastnícke právo jej otcovi I. K., bola povinná predložiť alebo označiť dôkazy, ktoré jej tvrdenia
preukazujú. Povinnosťou orgánov verejnej správy bolo preveriť, či žalobkyňou uplatnený reštitučný
nárok je preukázaný a za týmto účelom vykonať prípadne aj dôkazy, ktoré žalobkyňa nenavrhla, ak
by to bolo potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Prvostupňový orgán a žalovaný však neboli
povinní preverovať oprávnenosť zápisu osôb, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností ako vlastníci

žalobkyňou nárokovaných nehnuteľností do miery požadovanej žalobkyňou, teda preverovať priebeh
zápisu ich vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam (uvedeným vo výroku II. rozhodnutia
prvostupňového orgánu č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2) a oprávnenosť jednotlivých vlastníckych titulov,
pokiaľ žalobkyňa relevantne nespochybnila správnosť týchto zápisov. Pokiaľ žalobkyňa nepreukázala,
že jej otcovi I. K. vzniklo vlastnícke právo práve k týmto nehnuteľnostiam, orgány verejnej správy

nepochybili, keď dospeli k záveru, že žalobkyňa je povinná preukázať, že je oprávnenou osobou po
vlastníkoch nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností. Reštitučný nárok v zmysle § 2 ods. 1
zákona č. 503/2003 Z.z. bolo možné uplatniť vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom sa stala
Slovenská republika alebo iná právnická osoba v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1.januára 1990 spôsobom uvedeným v ustanovení § 3 tohto zákona, pričom žalobkyňa tvrdila, že dotknuté
nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. p) zákona č. 503/2003 Z.z.), čo sa
nepreukázalo.

82. Z listín predložených žalobkyňou v priebehu administratívneho konania ani z ďalšieho dokazovania
vykonaného prvostupňovým orgánom sa nepreukázalo tvrdenie žalobkyne, že nehnuteľnosti v k. ú. E.,
I. K., K. L. K., na ktoré si uplatnila reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z., boli pridelené jej
otcovi I. K., ktorý sa podľa tvrdení žalobkyne stal ich vlastníkom titulom prídelu pôdy na základe jeho

žiadostí z roku 1946 a 1948. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku I. a sčasti aj výroku
II. (PKV č. XXX, XX, XXX) prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2 si žalobkyňa
uplatnila reštitučný nárok žiadosťou v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. doručenou prvostupňovému
orgánu (resp. jeho právnemu predchodcovi – Pozemkovému úradu v Žiari nad Hronom) dňa 22. 12. 1992
aj žiadosťou v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. doručenou prvostupňovému orgánu (resp. jeho právnemu
predchodcovi – Okresnému pozemkovému úradu v Žiari nad Hronom) dňa 27. 12. 2004.

83. Prvostupňový orgán zistil, že I. K. sa stal vlastníkom nehnuteľností (v príslušných spoluvlastníckych
podieloch) v k. ú. E., špecifikovaných vo výroku I. prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-
PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016, titulom Dekonfiškačného rozhodnutia zo dňa 04. 12. 1946.
I. K. dekonfiškáciou nadobudol nehnuteľnosti, ktoré pôvodne patrili jeho rodičom N. K. s manželkou

K. K., M. J. a ktoré im boli konfiškované v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. v spojení
s rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle ONV v Kremnici č. 19/46-16/VI, č. ONV: 23327/46 zo dňa
04. 12. 1946. Z osvedčenia o dedičstve D 344/93, D not 103/93 (zväzok I. administratívneho spisu,
č. 39), vydaného dňa 16. 04. 1996 I. B. G. (notárom ako súdnym komisárom) v dedičskej veci po
poručiteľovi I. K., vyplýva, že pozemky v k. ú. E., vložka č. XXX, XXX, XXX, XXX, XX, XXX (parc.

č. a vlastnícke podiely špecifikované v osvedčení o dedičstve), ktoré poručiteľ nadobudol na základe
Dekonfiškačného rozhodnutia, zdedila žalobkyňa. Žalobkyňa sa tak titulom dedenia po svojom otcovi
I. K. stala vlastníčkou v osvedčení o dedičstve zo dňa 16. 04. 1996 špecifikovaných nehnuteľností,
vo vzťahu ku ktorým (okrem iných) si neskôr uplatnila reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z.
Prvostupňový orgán dospel k správnemu právnemu záveru, premietnutému do výroku I. prvostupňového

rozhodnutia č. OU-ZH-PLO-2016/000466/2 zo dňa 03. 11. 2016, že žalobkyňa nespĺňa podmienky
§ 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za
špecifikované pozemky evidované v pozemkovej knihe k. ú. E., pretože žalobkyňa je už vlastníčkou
vo výroku I. uvedených pozemkov v príslušných podieloch (ktoré pôvodne vlastnil jej otec I. K. titulom
Dekonfiškačného rozhodnutia), pričom jej vlastnícke právo bolo zapísané do katastra nehnuteľností na

príslušné LV na základe osvedčenia o dedičstve D 344/93, D not 103/93 zo dňa 16. 04. 1996 (nedošlo
teda k prevzatiu nehnuteľností štátom bez právneho dôvodu). Zvyšné podiely týchto nehnuteľností
neprešlidovlastníctvaštátu,čohodôkazomsúLV(H.XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,
XXX, XXXX), v ktorých sú uvedení známi aj neznámi vlastníci. Žalobkyňa tieto prvostupňovým orgánom
zistené skutočnosti nevyvrátila žiadnymi dôkazmi. Žalobkyňa opakovane tvrdila, že zdedenie uvedených

pozemkov po jej otcovi má len ten právny význam, že sa stala oprávnenou osobou na uplatnenie si
reštitučnéhonároku(§2ods.2zákonač.503/2003Z.z.,§ 4ods.2zákonač.229/1991Zb.).Správnysúd
konštatuje, že zo strany žalobkyne ide o nesprávny výklad § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. a § 4 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb. v nadväznosti na osvedčenie o dedičstve D 344/93, D not 103/93 zo dňa 16.
04. 1996, nakoľko na základe osvedčenia o dedičstve sa žalobkyňa stala vlastníčkou v tomto osvedčení

o dedičstve špecifikovaných nehnuteľností vo veľkosti spoluvlastníckych podielov v ňom uvedených,
ktoré vlastnil jej otec I. K. titulom Dekonfiškačného rozhodnutia. Samotné osvedčenie o dedičstve je
podkladom pre zápis vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (§ 34
zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností) v prospech žalobkyne, teda žalobkyňa už vo vzťahu
k dotknutým nehnuteľnostiam nedôvodne uplatňuje reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z.

Treba podotknúť, že žalobkyňa v liste zo dňa 16. 06. 1998 (zväzok I. administratívneho spisu, č. 40)
právnemu predchodcovi prvostupňového orgánu oznamuje, že jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
v k. ú. E., zdedeným po jej otcovi, je titulom osvedčenia o dedičstve (ktoré zaslala dňa 24. 04. 1996)
zapísanénaLVč.XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,XXX,vedenýchOkresnýmúradomŽiarnadHronom
(tieto LV sú súčasťou admin spisu, I. zväzok, č. 41). Teda žalobkyňa si bola vedomá, že osvedčenie

o dedičstve je podkladom pre zápis jej vlastníckeho práva k zdedeným nehnuteľnostiam do katastra
nehnuteľností.84. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti špecifikované vo výroku II. prvostupňového rozhodnutia č. OU-ZH-
PLO-2016/000466/2, prvostupňový orgán uzavrel, že žalobkyňa nespĺňa podmienky § 2 ods. 2 zákona
č. 503/2003 Z.z. na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za špecifikované pozemky

evidované v pozemkovej knihe k. ú. E. po pôvodných vlastníkoch, nakoľko tieto nehnuteľnosti neprešli
do vlastníctva štátu v rozhodujúcom období ako vlastníctvo N. K. a jeho manželky K. K., M. J. a pozemky
PKV č. XXX v podiele 1 nadobudla žalobkyňa titulom osvedčenia o dedičstve po svojom otcovi I. K..
Žalobkyňa svoj reštitučný nárok odôvodňovala tým, že ňou nárokované nehnuteľnosti boli pridelené jej
otcovi I. K. podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. a následne boli vložené N. K. do JRD Kopernica

v súvislosti s jeho vstupom do tohto JRD. Z obsahu administratívneho spisu správny súd preveril
prvostupňovým orgánom zistený skutkový stav. Žalobkyňa dôvodila, že jej otcovi I. K. na základe listov
zo dňa 1946 a 1948 boli pridelené ňou nárokované pozemky, čím sa stal ich vlastníkom. Tieto tvrdenia
správny súd, rovnako ako orgány verejnej správy, nemal za preukázané. V administratívnom spise sa
nachádzajú dve žiadosti I. K. o pridelenie nehnuteľností po odsunutých pôvodných vlastníkoch nemeckej
národnosti - L. M. s manželkou B. M. N., S. E. (prvá zo dňa 29. 03. 1946 a druhá zo dňa 03. 02.

1948) aj povolenie ONV v Kremnici, ktorým sa I. K. povolilo užívanie bytu č. XXX v E. a pozemkov
zhorených domov č. XXX, XXX L. XXX (t. j. dostal nehnuteľnosti do nájmu). Ďalej sa v administratívnom
spise nachádza list Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Pracovná skupina Zvolen
zo dňa 14. 12. 1949, ktorým bola I. K. s manželkou predpísaná prídelová cena 6 000,- Kčs za prídel
skonfiškovaných nehnuteľností bývalých vlastníkov nemeckej národnosti. Žalobkyňa netvrdila, že táto

predpísaná prídelová cena bola jej rodičmi uhradená. Dôvodila, že bola odpustená listom Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Pracovná skupina Zvolen zo dňa 07. 11. 1949, čo však (ako
je uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku), nevyplýva z obsahu uvedených listín. Listom zo dňa
07. 11. 1949 totiž bol I. K. zrušený preddavok na prídelovú cena 6 000,- Kčs na základe Dekonfiškačného
rozhodnutia, teda je logické, že sa vzťahoval na dekonfiškované nehnuteľnosti, nie na nehnuteľnosti,

ktoré podľa žalobkyne mali byť predmetom prídelu I. K.. Uhradenie predpísanej prídelovej ceny v súlade
s § 19 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. nebolo preukázané.

85. Žalobkyňa ďalej odvodzovala existenciu prídelu z nepriamych dôkazov, keďže nedisponovala
výmerom o prídele pôdy ani prídelovou listinou vydanou v prospech I. K.. Existencia týchto listín sa ani

dokazovaním vykonaným prvostupňovým orgánom (vrátane dopytov na Štátny archív v Banskej Bystrici,
pobočka Kremnica) nepreukázala. Z listiny Súpis, ktorí vstúpili do Jednotného roľníckeho družstva
s pôdou zo dňa 20. 05. 1951 (zväzok I. admin. spisu, č. 74) vyplýva, že do JRD vstúpil s pôdou o výmere
12,5045 ha N. K. (č. 85), pričom prídel bol ocenený, prídelová cena nebola vyplatená (v tejto kolónke
nie je vyznačené jej vyplatenie). Z tejto listiny nevyplýva tvrdenie žalobkyne, že išlo o pôdu pridelenú

jej otcovi, a to ani v spojení s listom zo dňa 16. 05. 1951 adresovaným Krajskému národnému výboru,
pracovná skupina vo Zvolene (zväzok I. admin. spisu, č. 79), ktorým JRD Kopernica žiadalo o vrátenie
výmerovoprídelenehnuteľnostíalistomzodňa30.06.1953(zväzokI.admin.spisu,č.73)adresovaným
Okresnému národnému výboru v Kremnici, v ktorom sa uvádza, že prídelcom, ktorí vstúpili do JRD
treba vrátiť vlastnícke výmery. Uvedené treba vnímať v spojení s listom Povereníctva pôdohospodárstva

v Bratislave zo dňa 02. 12. 1953 (zväzok I. admin. spisu, č. 78), v ktorom sa uvádza, že s pôdou
vstupuje člen do JRD bez ohľadu na to, či táto mu vlastnícky patrí a nezáleží na tom, z akého titulu
na nej hospodáril. Z úradného záznamu spísaného dňa 15. 05. 1956 na MNV v Kopernici (zväzok I.
admin. spisu, č. 81) vyplýva, že N. K. (č. d. XXX) odovzdal Štátnemu majetku Kopernica do užívania aj
poľnohospodársku pôdu o výmere 3,25 ha, čo taktiež nepreukazuje, že išlo o vlastníctvo I. K..

86. Zo zápisnice spísanej dňa 30. 07. 1948 Poľnou meračskou skupinou v Kopernici (zväzok I. admin.
spisu, č. 63) vyplýva, že I. K. s manželkou (dom č. XXX) bol bezplatne prevedený majetok (nehnuteľnosti
o výmere 12,7617 ha) vyňatý Konfiškačnou komisiou pri ONV v Kremnici spod konfiškácie, čo
nenasvedčuje tomu, že I. K. boli pridelené nehnuteľnosti po odsunutých nemeckých obyvateľoch, ale

že mu boli pridelené nehnuteľnosti v uvedenej výmere titulom dekonfiškácie. Z listu Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 16. 03. 1950 (zväzok I. admin. spisu, č. 65) vyplýva,
že výmery o vlastníctve pôdy a prídelové listiny sa majú vyhotovovať len pre národné podniky, rezorty
štátnej správy, územnej samosprávy a inému socialistickému sektoru, keďže ich vyhotovovanie nie je
naliehavé. Táto listina síce podporuje tvrdenie žalobkyne, že prídelové listiny (resp. výmery o prídele

pôdy) pre fyzické osoby sa nevyhotovovali, avšak nepreukazuje tvrdenie, že I. K. bola pôda pridelená
po splnení všetkých vtedy platných podmienok, len mu nebola vydaná prídelová listina. V zozname
predpokladaných prídelcov zo dňa 17. 06. 1949 (zväzok I. admin spisu, č. 69 a 70), vypracovanom
Miestnou roľníckou komisiou v Kopernici, je pod č. 51 uvedený I. K. s manželkou Q., E. H. T. XXX,s užívanou výmerou nehnuteľností 12,7257 ha – dom, lúky, role, s určeným preddavkom 6 000,-
Kčs. Táto listina však tiež nie je spôsobilá preukázať, že I. K. boli pridelené žalobkyňou nárokované
nehnuteľnostiposplnenívšetkýchvtedyplatnýchpodmienok,vrátanezaplateniapreddavkunaprídelovú

cenu (čo sa nepreukázalo). Miestna roľnícka komisia nebola orgánom oprávneným na prideľovanie
pôdy, len vypracovávala podklady pozemkovej reformy – prídelový plán s návrhom na prídelovú cenu
a tento predkladala na schválenie okresnej roľníckej komisii (§ 13 ods. 3 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.
n.). Následne okresná roľnícka komisia preskúmala predložené prídelové plány a návrhy na prídelovú
cenu a na ich základe vypracovala prídelový plán a rozvrh prídelových cien pre celý okres, ktorý

predložila Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu (neskôr
premenované na Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy) na schválenie súladu tohto
plánu s ustanoveniami nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. alebo na rozhodnutie v prípade rozporov (§ 13
ods. 4 až 6 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n.). Orgánom oprávneným vydávať výmery o vlastníctve
pôdy a prídelové listiny bolo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Listiny týkajúce sa
vrátenia majetku, ktorý bol pridelený U. N. s manželkou, pôvodnému vlastníkovi G. K. (zväzok I. admin.

spisu,č.76a77;zväzokII,prílohapodaniač.43)sícedotvárajúobrazostavepozemkovejreformyvobci
Kopernica, ale nijako nepreukazujú pridelenie pôdy I. K.. Listina s názvom Jednotné roľnícke družstvo
– Kopernica (zväzok I. admin. spisu, č. 80) opisuje vznik JRD v Kopernici, problémy s hospodárením.
Síce sa v ňom uvádza, že z 35 družstevníkov mali 16 pridelenú pôdu, ostatní nemali prídelové dekréty
na pôdu, čo však taktiež nepreukazuje, že I. K. bola pôda pridelená tak, ako to tvrdí žalobkyňa.

87. Správny súd považuje za logický záver žalovaného uvedený na str. 10 napadnutého rozhodnutia
007, že odobratie prídelových listín obyvateľom Kopernice JRD Kopernica nie je dôkazom existencie
prídelovej listiny v prospech otca žalobkyne. Skutočnosť, že došlo k hromadnému odobratiu prídelových
listín osobám vstupujúcim do JRD Kopernica s pôdou nepreukazuje, že I. K. bola odobratá prídelová

listina, navyše za daného skutkového stavu, kedy sa nepreukázala existencia prídelovej listiny (ani
výmeru o prídele pôdy) v prospech I. K. a z listín nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplynulo,
že do JRD Kopernica s užívanou (nie vlastnenou) pôdou vstúpil N. K., nie I. K.. Existenciu prídelu
pôdy možno preukázať prídelovou listinou, výmerom o prídele pôdy a v prípade, ak žiadna z týchto
listín neexistuje, nie je vylúčené, že prídel pôdy sa dá preukázať aj sériou dôkazov, ktoré vo vzájomnej

spojitosti bez závažných pochybností osvedčujú existenciu prídelu pôdy. V predmetnej veci (ako už bolo
vyššie rozobraté) však ani žalobkyňou predložené dôkazy v súhrne neboli postačujúce na preukázanie,
že jej otcovi I. K. boli pridelené nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým si uplatnila reštitučný nárok.

88. Žalobkyňa poukazovala na bod 9. odôvodnenia rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu

v Žiari nad Hronom č. 2012/00009/117 zo dňa 26. 03. 2012 (č. l. 94 súdneho spisu sp. zn. BB-
23S/137/2017), v ktorom je uvedené, že „k vydaniu prídelovej listiny k predmetnej veci nikdy nedošlo,
napriek skutočnosti, že boli vykonané všetky úkony potrebné na vydanie prídelovej listiny v prospech
právnych predchodcov A. C.“ a dôvodila, že orgán verejnej správy už vyslovil názor, že boli zo strany I.
K. splnené podmienky pre vydanie prídelovej listiny, len táto nebola vydaná. Správny súd sa s uvedenou

argumentáciou nestotožnil. Rozhodnutie bolo vydané Obvodným pozemkovým úradom v Žiari nad
Hronom v konaní, ktorého predmetom boli niektoré opatrenia na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z., pričom obvodný pozemkový úrad rozhodoval o námietkach
účastníčky konania (žalobkyne) vznesených voči Registru obnovenej evidencie pozemkov v zastavanej
časti obce Kopernica. V tejto veci obvodný pozemkový úrad nebol oprávnený rozhodovať o reštitučných

nárokoch uplatnených žalobkyňou v predmetnom administratívnom konaní; ani nie je zrejmé, vo vzťahu
ku ktorým nehnuteľnostiam uvedené konštatoval; z akého skutkového stavu vychádzal; aké dôkazy
mal k dispozícii, ani ako ich posúdil jednotlivo a vo vzájomných skúsenostiach. Ide len o konštatovanie
obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odlišnej právnej
a skutkovej problematike, a toto konštatovanie nie je záväzné pre orgány rozhodujúce o žalobkyňou

uplatnených reštitučných nárokoch.

89. Žalobkyňa namietala, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, konkrétne časť X. napadnutého
rozhodnutia 007, je nepreskúmateľné, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
prečo nevydáva nehnuteľnosti oprávnenej osobe tak, ako mu to ukladá zákon, keďže konštatuje

vlastníctvo žalobkyne. Je nutné uviesť, že v časti X. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 007
žalovaný len na záver zhrnul, že nezistil dôvodnosť odvolacích námietok, nezistil pochybenia či
nezákonnosť v postupe a rozhodovaní prvostupňového orgánu. To však neznamená, že napadnuté
rozhodnutie 007 je nepreskúmateľné, nakoľko podstatné sú časti VI. až IX. odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia 007, kde sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že žalovaný nijako nezdôvodnil, prečo jej nevydáva nehnuteľnosti, toto tvrdenie nekorešponduje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia 007 a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia

č. OU ZH-PLO-2016/000466/2, kde sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými
úvahami bol žalovaný, resp. prvostupňový orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami žalobkyne. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí 007 nekonštatoval vlastníctvo žalobkyne ku
všetkým ňou nárokovaným nehnuteľnostiam, ako to žalobkyňa mylne namieta. Žalovaný v napadnutom

rozhodnutí 007 konštatoval vlastníctvo žalobkyne len k pozemkom, ktoré prešli na jej otca I. K. T.
rozhodnutím, preto v tejto časti nemohol vyhovieť žiadosti žalobkyne o vydanie nehnuteľností, ktorých
vlastníčkou už bola v čase rozhodovania prvostupňového orgánu aj žalovaného titulom dedenia po I. K..

90. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že žalovaný obnovuje vlastníctvo
pozemnoknižných vlastníkov, ktoré zaniklo dňa 01. 03. 1945 a že sa nevysporiadal so vznikom

originálneho vlastníctva štátu na základe tzv. Benešových dekrétov a s následným vznikom vlastníctva
prídelcov. Táto námietka zrejme smeruje voči napadnutému rozhodnutiu 007, pretože v napadnutých
rozhodnutiach 005 a 006 sa neriešilo vlastníctvo osôb zapísaných v pozemnoknižnej evidencii, ani
vznik vlastníctva na základe prídelu pôdy. Z častí IV. až IX. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
007 vyplýva, že žalovaný sa v dostatočnom rozsahu venoval žalobkyňou nastoleným otázkam ohľadne

zániku vlastníctva pôvodných vlastníkov v dôsledku nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. aj vzniku
vlastníctva I. K. ako prídelcu. Nebolo povinnosťou žalovaného podrobne skúmať priebeh vlastníctva
všetkých vlastníkov žalobkyňou nárokovaných nehnuteľností, ale preskúmať, či je preukázaný
žalobkyňou uplatnený reštitučný nárok titulom prídelu dotknutých nehnuteľností I. K.. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia 007 nemožno vyvodiť, že by žalovaný obnovoval vlastníctvo osôb zaniknuté

v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n., ale že rešpektoval zápisy evidované v PKV pozemkovej
knihy k. ú. E., nakoľko sa nepreukázalo, že by právny predchodca žalobkyne dotknuté nehnuteľnosti
nadobudol na základe prídelu pôdy tak, ako to vyžadovalo nariadenie SNR č. 104/1945 Sb., teda že
by splnil všetky podmienky pre prídel pôdy a že by Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy vydalo v jeho prospech výmer o vlastníctve pôdy alebo prídelovú listinu, ktoré by preukazovali

nadobudnutie dotknutých nehnuteľností. Nepreukázalo sa splnenie všetkých podmienok (vrátane
zaplateniaprídelovejceny)prevydanievýmeruoprídelepôdy,akototvrdilažalobkyňa.Pokiaľžalobkyňa
spochybňuje vlastníctvo iných fyzických osôb k dotknutým nehnuteľnostiam, môže sa domáhať určenia
vlastníckeho práva voči týmto osobám podaním žaloby na všeobecnom súde.

91.Vovzťahuknapadnutémurozhodnutiu007žalobkyňarozporovalazáveržalovaného,žepozemkyvo
vlastníctve jej starých rodičov, ktoré im boli konfiškované a následne dekonfiškované v prospech jej otca
I.K.,pojehosmrtizdedila,nakoľkovevidenciikatastranehnuteľnostífigurujeN.K.dodnesakonezistený
vlastník aj ako vlastník. Žalobkyňa nekonkretizovala, vo vzťahu ku ktorým nehnuteľnostiam, na ktoré si
uplatnila reštitučný nárok, je N. K. evidovaný ako vlastník, neuviedla, z čoho má vyplývať, že ide o jej

starého otca, nie o inú osobu s rovnakým menom a priezviskom. Na základe takto neurčito formulovanej
žalobnej námietky nemožno preveriť tvrdenie žalobkyne. Tvrdenie žalobkyne, že na to upozorňovala
žalovaného podaním odvolania voči ZRPS nasvedčuje, že žalobkyňa dôsledne nerozlišuje jednotlivé
konania pred žalovaným a tieto si zamieňa. Schválenie ROEP v obci Kopernica nie je predmetom tohto
konania o uplatnených reštitučných nárokoch žalobkyne.

92. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa údajne uzatvorených dohôd o vydaní vecí podľa § 9 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb., predložených prvostupňovému orgánu (resp. jeho právnemu predchodcovi)
v roku 1993, tieto podľa správneho súdu nie sú relevantné vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu 007,
ktorým bolo rozhodované o reštitučnom nároku uplatnenom žalobkyňou až v roku 2004 podľa zákona

č. 503/2003 Z.z.

93. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní všetkých troch žalobou
napadnutých rozhodnutí žalovaného, v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami, z dôvodov uplatnených
v správnej žalobe dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP.

94. Správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní nebola
úspešná, nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň správny súd nezistil, že by boli splnené
podmienkynapriznanieprávananáhradutrovkonaniažalovanémupodľa§168SSP,pretomunepriznalprávo na náhradu trov konania. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd nepriznal právo na náhradu
trov konania, keďže mu v konaní nevznikli žiadne trovy v súvislosti s plnením povinnosti uloženej mu
správnymsúdomanisprávnemusúduniesúznámedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktorébypriznanie

takejto náhrady trov konania odôvodňovali (§ 169 SSP).

95. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej

Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.