Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224010247
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8224010247.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.01.2026,
v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr.
zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 10T/31/2024
zo dňa 03.06.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 10T/31/2024 zo dňa 03.06.2025 bol obžalovaný A. B.,
nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom XXX XX C., uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa §
156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona a pre prečin výtržníctva podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, na tom
skutkovom základe, že

- dňa 17.12.2022 v čase okolo 04:00 hod. na Poštovej ulici vo Svidníku na ceste pred barom Holičstvo
svojimi rukami sotil do poškodeného D. E., ktorý na to spadol na zem, pričom keď sa poškodený postavil,
tak ho opäť svojimi rukami sotil, dôsledkom čoho poškodený spadol na zem a tu ho ležiaceho na zemi
kopol niekde do dolnej časti tela, čím poškodenému D. E., narodenému XX.XX.XXXX, bytom C., B. XXX/
XX takto spôsobil zranenia a to vykĺbenie ľavého lakťa, trojnásobnú zlomeninu ľavého členka s posunom

úlomkov s dobou liečenia spojenú s práceneschopnosťou minimálne 16 týždňov.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona, za použitia § 38 ods.
2 Tr. zákona pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a pri zistení priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 8 mesiacov.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona okresný súd výkon trestu odňatia

slobody podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona
pri určení probačného dohľadu okresný súd ustanovil skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Podľa § 51 ods.
2 Tr. zákona, § 51 ods. 4 písm. k) Tr. zákona uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze
zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie a počas skúšobnej
doby byť riadne zamestnaný.
Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona s poukázaním na § 51 ods. 4, ods. 5 Tr. zákona okresný uložil

obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze dostavovať sa počas skúšobnej doby k probačnému
a mediačnému úradníkovi pôsobiacemu na okresnom súde Slovenskej republiky v mieste obvyklého
pobytu obžalovaného, a to na výzvu a v termíne určenom probačným a mediačným úradníkom.

Podľa § 287 ods.1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému D. E. škodu vo
výške 3.439,- eur a poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., škodu vo výške 2.990,19 eur.Obhajca obžalovaného zahlásil proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, ihneď po jeho
vyhlásení priamo do zápisnice odvolanie. Obžalovaný následne prostredníctvom svojho obhajcu
odvolanie písomne odôvodnil s poukazom na zásadné pochybnosti o tom, že skutok spáchal obžalovaný

- in dubio pro reo. Z písomného odôvodnenia vyplýva, že okresný súd založil jeho vinu najmä na
výpovedi svedka F. B. (v rôznych, navzájom rozporných verziách) a na všeobecnom závere znalca
o mechanizme zranení („mohlo sa tak stať pri páde po sotení inou osobou“). Zároveň absentuje
bezprostredný priamy dôkaz identifikujúci ho ako páchateľa konania, ktoré malo viesť ku konkrétnym
ťažkým zraneniam poškodeného. Poškodený D. E. v prvotnej výpovedi uviedol, že nevie, kto ho

napadol a prebral sa až v nemocnici na veľké bolesti. Jeho identifikácia prišla až dodatočne po
„zisteniach“ od tretej osoby (G. H.), ktorá sa na miesto nedostavila a ktorej výsluch napokon prokurátor
upustil (03.06.2025 prokurátor netrval). Táto reťaz je klasickým príkladom nepriamych a mimoriadne
nespoľahlivých informácií. Vierohodnosť poškodeného je problematická aj pre zásadnú inkonzistenciu:
od úplnej absencie pamäti a nevedomosti, kto mal byť útočníkom, po detailné tvrdenia o vykrúcaní
ruky, viacerých kopoch a pod. po dlhom čase a až po „identifikácii“ treťou osobou mimo miesta činu.

Priamy svedok udalostí na mieste, svedok F. F., podľa odvolateľa výslovne uviedol, že samotný útok
nevidel; prišiel až po páde poškodeného, videl ho na zemi, pomáhal s jeho nakladaním a nepotvrdil,
že by poškodeného fyzicky napadol on. Uviedol tiež, že prítomné osoby, vrátane poškodeného, boli
pod vplyvom alkoholu. Svedok I. C. priznal, že poškodenému dal facku. Zároveň svedok potvrdil, že
s ním a aj svedkyňou C. má dobré vzťahy, sú kamaráti, jasne priznal konzumáciu alkoholu a len

fragmentárnu pamäť na rozhodné okolnosti. Takáto kombinácia (vlastný fyzický útok na poškodeného,
opitosť, priateľské väzby na obžalovaného, medzery v pamäti) robí z jeho výpovede dôkaz značne
obmedzenej hodnoty a vylučuje, aby sama osebe uniesla dôkazné bremeno. Zásadná a významná je,
podľa odvolateľa, výpoveď svedkyne A. G.. Tá po opustení terasy videla, že k poškodenému pribehol
nejaký chalan, bolo tam veľa ľudí a ten chalan mu dal päsťou do tváre. Zásadné je, že svedkyňa je jediná,

ktorá dlhodobo tvrdí, že úder do tváre poškodenému zasadil niekto iný, než obžalovaný. V kontexte
skutku, kde presný priebeh pádov nikto vierohodne a priamo nevidel, ide o logickú alternatívu, ktorú súd
žiadnym spôsobom nevyvrátil. Svedkyňa J. E. uviedla, že videla obžalovaného naznačovať kopnutie
a naznačovať vykonanie veľkej potreby, ale priame fyzické útoky voči poškodenému nevidela; zároveň
výslovne uviedla, že k poškodenému po postavení pristúpil I. C. a tiež fyzicky napadol poškodeného.

Tieto tvrdenia sú v zhode s činnosťou iných osôb a nesvedčia o jednoznačnom individuálnom útoku
jeho, ako obžalovaného, spôsobujúcom predmetné ťažké zranenia. Svedok F. B. podal rozporné verzie,
keď raz popisoval úder päsťou a kopnutie, inokedy dve sotenia a následné kopnutie do dolnej časti
tela. Na rozpory bol konfrontovaný čítaním prípravnej výpovede. Nezanedbateľné sú jeho predošlé
konflikty s obžalovaným, ktoré sám naznačil („mali sme konflikt“). Také svedectvo nemožno bez ďalšieho

povýšiť nad ostatné, najmä ak sa odlišuje od iných svedkov a nevylučuje ďalšie kauzálne scenáre.
Mechanizmus vzniku poranení, podľa znalca („mohlo sa stať pri páde po sotení druhou osobou“),
nie je individualizačný k osobe páchateľa, a pritom v skutkovom dianí je preukázaný chaos, viacero
osôb, strkanice, opitosť a podľa svedkyne C., aj zľadovatený povrch. Svedkyňa uvádza i záblesky, ako
poškodený padal. To všetko predstavuje alternatívne kauzálne varianty, ktoré súd nevyvrátil. Za týchto

okolnostínebolnaplnený„prah“preuznanieviny.Podľakonštantnejjudikatúry,aknebolobezdôvodných
pochybností preukázané, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný, je namieste oslobodenie podľa § 285
písm. c) Tr. poriadku. Krajské súdy v trestných veciach opakovane zdôrazňujú, že výrok o vine môže
byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok a tento je
trestným činom, ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti, je nevyhnutné

obžalovaného oslobodiť pri rešpektovaní zásady in dubio pro reo. Záver súdu, o možnosti iného spôsobu
vzniku poranenia, je plne v zhode s tým, že v prípade, ak sú pochybnosti o tom, ako tieto zranenia vznikli,
je súd povinný v trestnom konaní aplikovať zásadu in dubio pro reo a zobrať do úvahy verziu, ktorá
je pre obžalovaných priaznivejšia bez ohľadu na to, aby súd vôbec skúmal mieru pravdepodobnosti,
že práve touto verziou predmetné zranenia aj skutočne vznikli. Existencia rozporov medzi jednotlivými

dôkazmi, či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ však nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z
variantov skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“
zvoliťvariantupreobžalovanéhonajpriaznivejšiu.Pokiaľneexistujeucelenáreťazdôkazovtakpriamych,
ako aj nepriamych pre vyslovenie bezpečného záveru, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania,
je trestným činom a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej

skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby pri
rešpektovaní zásady in dubio pro reo (uznesenie KS Prešov, sp. zn. 6To/4/2024). Tieto závery sú
plne aplikovateľné aj pre túto trestnú vec, kde reťaz dôkazov nie je ucelená, priame a bezrozporné
označeniepáchateľachýbaaexistujúracionálnealternatívy(zásahinejosoby,vlastnýpádpoškodenéhona zľadovatenom povrchu pri ťažkej opitosti, prípadne kombinácia týchto faktorov). Okresný súd, podľa
názoru odvolateľa, neprimerane nadhodnotil rozporné svedectvo F. B. a podcenením postavil nabok
kľúčové výpovede svedkyne G. (úder inou osobou), svedkyne E. (nespornosť len „v naznačovaní“,

ale priamy útok nevidela; naopak uvádza fyzický zásah svedka C. v čase, keď bol poškodený pri
stene), svedka F. (nevidel útok, videl len následky; potvrdil opitosť a pomoc poškodenému), i priznanie
svedka C., že poškodenému „dal facku“, pričom jeho ďalšia pamäť na dielčí priebeh bola limitovaná
a sám bol opitý. Takáto selektívna optika nie je udržateľná pri zásade hodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich súhrne. Okresný súd v odôvodnení vyslovil neprípustnosť listinne predložených komunikácií

(Messenger) s odkazom na súkromie. Upozorňuje odvolateľ na to, že časť komunikácie bola v konaní
použitá na odstránenie rozporov výpovedí svedkov (najmä 23.04.2025 bola komunikácia predložená
svedkyni G. a tá ju identifikovala); v takom rozsahu sa obsah komunikácie stal súčasťou dokazovania
cestou svedeckej výpovede (nielen listiny), komunikácie predkladala ich účastníčka (svedkyňa C.)
a obžalovaný. Aj keby odvolací súd zotrval na reštriktívnom prístupe k listine ako takej, nemožno
ignorovať, že priznanie, či vysvetlenie obsahu komunikácie svedkyňami na hlavnom pojednávaní, už

má povahu svedeckej informácie, ktorá nesporne zohľadňovaná byť má. Tiež dôvodil tým, že aj keby
odvolací súd považoval dôkazy o strkaní obžalovaného do poškodeného za preukázané, absentuje
spoľahlivý dôkaz o priamom úmysle obžalovaného spôsobiť ujmu na zdraví vo forme § 156 ods. 1,
ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Všetky obhajobné, aj viaceré svedecké výpovede, sa nesú v línii, že
motiváciou bolo odvádzanie poškodeného od svedkyne C. v situácii verbálnych útokov, t. j. obranné a

deeskalačné konanie. Akékoľvek poranenie, ak by bolo v príčinnej súvislosti s takýmto strkaním, by pri
najvyššejmožnejprísnostikobžalovanémumohlobyťposudzovanénanajvýšvrovinenedbanlivostného
zavinenia(§157Tr.zákona),čovšaknebolopredmetomobžalobayaanirozsudku.Kprečinuvýtržníctva
podľa§364ods.1písm.a)Tr.zákonaplatí,žeznakomskutkovejpodstatyje„napadneiného“;vkontexte
vyššie uvedených pochybností nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že takýmto napadnutím

obžalovaného došlo k sporným ťažkým zraneniam. Chýba bezrozporný priamy dôkaz identifikujúci
obžalovaného ako páchateľa konania, ktoré spôsobilo ťažké zranenia. Svedectvá sú rozporné (najmä
F. B.), časté opitosti na mieste, uznaný zásah ďalších osôb (I. C. - facka), svedkyňa G. udáva úder
neznámeho muža. Znalec neposkytol individualizáciu; iba všeobecný mechanizmus „mohlo sa stať pri
páde po sotení“. Nie je preukázaný úmysel ublížiť na zdraví; minimálne absentuje kvalifikácia § 156 ods.

3 písm. c) Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené odvolateľ navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm.
b), d) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám
rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku, lebo nebolo dokázané,
že skutok spáchal.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal svoje
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku,

dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd konštatuje, že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Krajský súd vychádzal teda zo skutkového

stavu zisteného na základe dokazovania vykonaného pred okresným súdom, konštatovaného podrobne
v dôvodoch napadnutého rozsudku, na obsah ktorého v podrobnostiach odkazuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že obžalovaný
sa prostredníctvom obhajcu vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a

spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom a vyjadril sa aj k tým
skutočnostiam, ktoré považoval zo svojho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.
Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za

porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Pokiaľ ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, tento nie je
pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného oprávnenia

a povinnosti uvedeného v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej
strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,
nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku, okresný súd v odôvodnení logicky a precízne uviedol,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si navzájom odporovali. Okresný súd súčasne v
odôvodnenínapadnutéhorozsudkujasneapodrobnevyložil,akosavyrovnalsobhajobouobžalovaného
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení v otázke viny a trestu.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého

stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť
záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie
odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu. V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej, pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd

môžeobmedziťinaprevzatieodôvodnenianižšiehosúdu(rozsudokvoveciHellev.Fínskoz19.12.1997,
sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej
na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené.
(Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok
z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33) Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s

presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005) Aj z judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

procesnými stranami konania.

Je prirodzené, že pri tomto druhu trestnej činnosti, kde sa jedná v podstate o vzájomný konflikt
dvoch osôb, na čo správne poukázal aj okresný súd, sa väčšinou vyskytujú akoby viaceré skupiny
svedeckých výpovedí. Aj v tomto prejednávanom prípade je možné konštatovať na jednej strane

výpoveď obžalovaného a jeho priateľov, resp. známych obžalovaného, svedkov A. C., I. C. a A. G., ktorí
prirodzene vnímali skutkový dej inak a vypovedajú akoby na obranu obžalovaného, na strane druhej
výpoveď priameho svedka F. B., usvedčujúceho obžalovaného zo spáchania skutku, výpoveď ktorého
korešponduje aj s výpoveďou svedkyne J. E. a potom je tu aj skupina svedkov, ktorí priebeh samotného
konfliktu nevideli, resp. ho nevedia jednoznačne opísať, kam je možné zaradiť aj výpoveď samotného

poškodeného D. E., ktorý si z incidentu pamätal len to, že sa zobudil v nemocnici na veľké bolesti,
pričom zároveň uviedol aj rozsah poranení, ktoré pri danom incidente utrpel. Skutočnosti uvádzané
poškodeným na hlavnom pojednávaní týkajúce sa označenia obžalovaného ako osoby, ktorá ho malanapadnúť a spôsobu, akým mal byť napadnutý, je, aj podľa názoru krajského súdu, potrebné vyhodnotiť
ako nevierohodné, a to z dôvodu, na ktorý krajský súd bližšie poukáže v ďalšej časti odôvodnenia.

Obžalovaný popieral spáchanie skutku, poukazujúc primárne na skutočnosť, že poškodeného mal
napadnúť svedok I. C., ktorý mu mal zasadiť ranu a počas toho, ako poškodený ležal na zemi, mal
svedok C. do poškodeného aj kopať. Nebol svedkom toho, ako svedok C. udrel poškodeného, dozvedel
sa o tom priamo od svedka C. cez sociálnu sieť. Obžalovaný pripustil len slovnú hádku s poškodeným,
ale poprel, aby poškodeného napadol a spôsobil mu zranenia. Poškodeného odstrčil štyri alebo päťkrát,

a to z dôvodu, aby dal pokoj svedkyni A. C., ktorá bola v tom čase jeho priateľkou.

Vyššie uvedená obrana obžalovaného bola, aj podľa názoru krajského súdu, vyvrátená priamym
dôkazom, a to výpoveďou svedka F. B., ktorý opísal okolnosti, za ktorých malo dôjsť k incidentu tak,
že po tom, ako počul krik a hádku medzi obžalovaným a poškodeným, sa otočil a videl, že obžalovaný
strčil svojimi rukami do poškodeného, ktorý na to spadol na zem. Následne sa poškodený postavil a

obžalovaný do neho znova strčil rukami, a poškodený znova spadol na zem. Na druhýkrát sa poškodený
ani nestihol zo zeme postaviť a obžalovaný kopol poškodeného do dolnej časti tela. Následne videl, ako
si obžalovaný stiahol nohavice a naznačoval sadnutie na hlavu poškodeného, ale či chcel aj vykonať
veľkú potrebu na hlavu poškodeného, to svedok nevedel uviesť. Poškodeného sa potom pokúšal
zodvihnúť zo zeme F. F. a J. E.. Svedok rozpor vo svojich výpovediach vysvetlil poukázaním na dlhší

odstup času od incidentu a výslovne zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania.

Zhodné skutočnosti vyplývajú aj z výpovede svedkyne J. E., ktorá uviedla, že po tom, ako začula krik, sa
otočila a videla, ako poškodený ležal na zemi, obžalovaný stál nad ním a kričal na neho, aby nenadával
jeho priateľke. V ich bezprostrednej blízkosti bola prítomná aj A. C., ktorá držala obžalovaného a kričala

niečo v tom zmysle, aby nechal poškodeného, iné osoby sa pri poškodenom nenachádzali. Keď s F. B.
pristúpili bližšie, videla, že poškodený stále ležal na zemi a obžalovaný po ňom kričal. Prítomná bola aj
svedkyňa A. G. a F. F.. Následne obžalovaný upriamil pozornosť na ňu a svedka F. B., kričal na nich
a nadával im. Potom obžalovaný pristúpil späť k poškodenému a naznačoval, ako keby chcel vykonať
veľkú potrebu nad hlavou poškodeného. Poškodeného spolu so svedkom F. F. dvíhali zo zeme, ten

kričal, že ho bolí ruka, aj noha. Keď sa poškodený opieral sa o stenu a svedka F. F., pristúpil k nemu
svedok I. C. a udrel poškodeného do tváre.

Do série usvedčujúcich dôkazov je možné zaradiť aj závery odborného vyjadrenia č. 043/2023 F. F. G.,
znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, z ktorých vyplýva, že poškodený D.

E. utrpel dňa 17.12.2022 vykĺbenie ľavého lakťa a trojnásobnú zlomeninu ľavého členka (trimaleolárnej
zlomeniny) s posunom úlomkov. Z medicínskeho hľadiska sa v prípade vykĺbenia ľavého lakťa jednalo
o poranenie stredne ťažké, pričom k vyhojeniu poranenia dochádza za 28 až 30 dní s následnou
rehabilitáciou. Pri trojnásobnej zlomenine ľavého členka (trimaleolárnej zlomeniny) s posunom úlomkov
ide o poranenie ťažké, pričom k úplnému vyhojeniu spravidla dochádza za 16 až 18 týždňov. V

súvislosti so vzniknutými zraneniami, ktoré utrpel poškodený, znalec stanovil dobu liečenia spojenú s
dobou práceneschopnosti v rozsahu 16 až 18 týždňov. Pri mechanizme vzniku poranení znalec udal,
že poranenia poškodeného, a to vykĺbenie ľavého lakťa a trojnásobná zlomenina ľavého členka s
posunom úlomkov, boli spôsobené tupými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili
na uvedené oblasti veľkou silou a prudkosťou, a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri

páde poškodeného na zem pri posotení druhou osobou. Zranenia poškodeného mali, podľa záverov
znaleckého úkonu, príčinnú súvislosť s fyzickým útokom na jeho zdravie, pričom vznikli priamo pri
fyzickom útoku na jeho osobu. Pri posúdení, či k zraneniam, ktoré utrpel poškodený, mohlo dôjsť aj
iným spôsobom, najmä či si tieto zranenia mohol poškodený spôsobiť sám, znalec konštatoval, že
vzhľadom na rozsah a charakter zranení je možné ustáliť, že poranenia si poškodený nespôsobil sám.

Sťaženie obvyklého spôsobu života poškodeného spočívalo v tom, že poškodený v čase po úraze bol
hospitalizovaný v nemocnici, bol operovaný v celkovej anestézii, nemal úporné dlhotrvajúce bolesti,
horúčky a bol odkázaný na pomoc druhej osoby pri vykonávaní základných životných potrieb, bol
obmedzovaný nemožnosťou úplnej manipulácie ľavou hornou končatinou, nemožnosťou samostatnej
chôdze iba pomocou bariel, bolesťami v mieste poranení počas liečby v dĺžke 16 až 18 týždňov, s

klesajúcou intenzitou.

So záverom okresného súdu o nezákonnosti predloženého dôkazu, v podobe komnunikácie medzi
svedkami prostredníctvom aplikácie messeneger predloženej svedkyňou A. C. a čiastočne ajobžalovaným, sa krajský súd nestotožňuje. K otázke zákonnosti a použiteľnosti obrazovej, ale aj
obrazovo-zvukovej nahrávky vyhotovenej jednou z dotknutých strán, bez súhlasu druhej strany, krajský
súd dáva do pozornosti nasledovné.

Z pohľadu čl. 6 Dohovoru je dôležité zistenie, či obrazovo-zvukové záznamy sú jedinými usvedčujúcimi
dôkaznými prostriedkami, resp. či tieto len „dokresľujú situáciu“ ako podporné dôkazné prostriedky a či
sú v súlade s ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Zvukovýiobrazovýzáznamkomunikáciesúkromnýchosôb,zabezpečenýjednouzkomunikujúcichosôb
i bez výslovného súhlasu ďalšej komunikujúcej osoby, môže byť v trestnom konaní použitý ako dôkazný
prostriedok na dokumentovanie a preukazovanie porušenia ustanovení Trestného zákona. Prípustnosť
takého dôkazného prostriedku je potrebné posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie
zakotveného v čl. 8 Dohovoru a s ohľadom na čl. 6 Dohovoru o práve na spravodlivý proces. Protiprávne
konanie páchateľa trestného činu nemôže požívať ochranu podľa § 12 OZ.

Naviac krajský súd dodáva, ak by sa aj zistilo a ustálilo, že ten ktorý dôkaz bol získaný porušením
čl. 8 Dohovoru, neznamená to vždy vylúčenie tohto dôkazného prostriedku zo štruktúry usvedčujúcich
dôkazov, pretože tým nedochádza automaticky k porušeniu čl. 6 Dohovoru. (viď Khan vs. Spojené
kráľovstvo, rozsudok z 12.5.2000; Heglas vs. ČR, rozsudok z 1.3.200; Schenk vs. Švajčiarsko, rozsudok

z 12.7.1988; Allan vs. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 11.5.2002)

Krajský súd aj napriek konštatovaniu, že dôkaz v podobe vyššie uvedenej komunikácie prostredníctvom
sociálnej siete messenger je zákonný a použiteľný v predmetnom trestnom konaní, má za to, že toto
pochybenie okresného súdu nie je dôvodom na zrušenie veci a jej vrátenia na nové rozhodnutie, pretože

aj na základe doposiaľ vykonaných dôkazov je možné vyvodiť, bez akýchkoľvek pochybností, záver, že
skutok sa stal tak, ako sa kladie obžalovanému za vinu a že tento spáchal obžalovaný.

Okresný súd správne posúdil, že medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom, ktorým je
ťažká ujma na zdraví poškodeného, je príčinná súvislosť a s týmto záverom sa stotožnil aj krajský súd.

Z dokazovania bez pochýb vyplýva, že len v dôsledku konania obžalovaného poškodený spadol na
zem, čo bolo preukázané výpoveďou priameho svedka F. B. a nepriamo aj výpoveďou svedkyne J.
E. a závermi znalca. Okresný súd pritom nevychádzal z výpovede poškodeného, ktorú vyhodnotil ako
nedôveryhodnú, a to z dôvodu, že sa poškodený o okolnostiach incidentu mal dozvedieť až následne
od osoby označenej ako G. H., pričom má ísť o osobu, ktorú pri svojom výsluch v prípravnom konaní

neuvádzal a zdôrazniť je potrebné aj to, že ide o osobu, ktorá pri incidente ani osobne prítomná nebola
a tieto informácie mala získať až následne od inej osoby.

Ak teda skutkový stav preukazuje, že len v dôsledku konania obžalovaného došlo k pádu poškodeného,
pri ktorom utrpel poranenie klasifikované ako ťažká ujma na zdraví, krajský súd následne poukazuje i na

správne právne úvahy okresného súdu ohľadne subjektívnej stránky posudzovaného trestného činu.

Konanie obžalovaného bolo posúdené ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3
písm. c) Tr. zákona. Z pohľadu spôsobeného následku ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu prečinu
podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zákona, ktorá je založená na úmyselnom ublížení na zdraví (ľahkej

ujmy) s následkom ťažkej ujmy na zdraví spôsobeného z nedbanlivosti. Úmysel obžalovaného ublížiť
poškodenému na zdraví, možno vyvodiť práve zo spôsobu vykonaného útoku. Obžalovaný sotil do
poškodeného, ten spadol na zem, následne sa zo zeme zdvihol, kedy obžalovaný opätovne sotil do
poškodeného, do ktorého, ešte ležiaceho na zemi, do jeho dolnej časti tela kopol. Pre takýto spôsob
útokunafyzickúintegrituinéhosvedčípriamyúmyselpodľa§15písm.a)Tr.zákona.Spravidlaodsotenie

iného pri použití vyššej sily vyvoláva stratu stability a následný nekoordinovaný pád, v dôsledku ktorého
dochádza aj k ujme na zdraví, keďže odsotená osoba pád nepredvída a reakcie naň sú nekoordinované
ako pád samotný. Slovná provokácia poškodeného, či tzv. jeho „otravovanie“ svedkyne C., v tom čase
priateľky obžalovaného, nie je dôvodom na to, aby obžalovaný opakovane sotil do poškodeného a
ešte navyše, keď ležal na zemi, do neho aj kopol. Obžalovaný si musel byť vedomý, že pokiaľ sotí

poškodeného silou väčšej intenzity, tak tento môže stratiť rovnováhu nielen v dôsledku nečakaného
dôraznejšieho útoku na jeho fyzickú integritu, ale aj v dôsledku požitia alkoholu. Nekoordinovanosť
pohybu pri páde poškodeného spôsobil útok zo strany obžalovaného. Obžalovaný teda chcel spôsobiťpoškodenému ujmu na zdraví, a preto sa odvolací súd stotožnil so záverom konajúceho súdu o zavinení
obžalovaného k základnej skutkovej podstate prečinu podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.

V posudzovanom prípade ale došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, čo zakladá uplatnenie
kvalifikačného momentu uvedeného v § 156 ods. 3 písm. c) Tr. poriadku. Na spôsobenie tohto následku
už postačuje forma nedbanlivostného zavinenia uvedená v § 16 Tr. zákona.

Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ po a) vedel, že môže spôsobom vedeným v tomto

zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa
spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, a po b) nevedel, že svojím konaním môže také
porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť
mal a mohol.

Odvolací súd opätovne poukazuje na spôsob, ktorým konal obžalovaný, pretože z neho možno

vyvodiť nielen úmysel k základnej skutkovej podstate, ale aj vedomú nedbanlivostnú formu zavinenia,
ktorá spočíva práve v tom, že obžalovaný so zreteľom na svoju mentálnu výbavu vedel, že pokiaľ
poškodenéhosotísilouvyššejintenzity,tentomôžestratiťrovnováhuaspadnúť,pričompripádevznikajú
rôzne poranenia ľahšieho i ťažšieho charakteru, vo výnimočných prípadoch aj nezvratné následky. Nie
je ničím výnimočným, ak po páde vznikne ťažšie poranenie, za ktoré sa zlomeniny rôzneho charakteru

spravidla pre ich dlhšie trvajúcu liečbu považujú. Zavinenie obžalovaného nezmierňuje ani fakt, že
poškodený vulgárne nadával svedkyni A. C.. V danom je možné konštatovať, že zo strany obžalovaného
šlo o podstatne agresívnejšiu reakciu vo vzťahu k poškodenému.

Za daného stavu odvolací súd potom vyhodnotil ustálené skutkové zistenia ako vecne správne

a zodpovedajúce výsledkom vykonaného dokazovania. Zákonu zodpovedajúcim je aj právne posúdenie
skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona, keďže
u obžalovaného nebolo preukázané úmyselné zavinenie spôsobiť poškodenej ťažkú ujmu na zdraví,
nedbanlivostné zavinenie však vyplýva zo spôsobu útoku a okolností, ktoré mu predchádzali.
Krajský na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich

v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa, vzhľadom na ich rozsah, silu
a celkovú dôkaznú hodnotu, totiž nielenže vyvracia jeho obhajobu a skutočnosti vyplývajúce z dôkazov
vyznievajúcichvjehoprospechvtakejmiere,ktorábyhomalazbaviťtrestnejzodpovednosti,alezároveň
spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom.

K odvolacej námietke obžalovaného ohľadne „nadhodnotenia“ výpovede svedka F. B., krajský súd
uvádza, že táto poskytovala ucelený obraz o priebehu skutkového deja tak, ako bol uvedený v obžalobe,
preto nie je dôvod neveriť jeho tvrdeniam. Jedná sa o jediného priameho svedka celého incidentu,
ktorý dokázal vnímať celý incident a následne ho reprodukovať, na rozdiel od svedkyne A. C., ktorá
síce bola prítomná pri incidente, avšak pre značné množstvo požitého alkoholu nebola schopná podať

svedectvo o všetkých okolnostiach spáchaného skutku, pričom ňou uvádzané skutočnosti z jednotlivých
„zábleskov“ práve na požité množstvo alkoholu, nie je, ani podľa názoru krajského súdu, možné
vyhodnotiť ako dôveryhodné. Svedok F. B. vypovedal k okolnostiam žalovaných skutkov spontánne,
presvedčivo a bez zjavnej motivácie a snahy obžalovanému zámerne priťažovať. Pokiaľ sa výpoveď
svedka odchyľovala od jeho výpovedí v prípravnom konaní, je potrebné poukázať na správny procesný

postup okresného súdu pri odstraňovaní rozporov, ako aj následné logické odôvodnenie svedka, prečo
zotrval na výpovedi z prípravného konania, keď uvedené rozpory dôvodil dobou, ktorá od samotného
skutku, ako aj jeho prvotných výpovedí uplynula. Navyše je potrebné zdôrazniť, že jeho výpoveď
korešponduje s výpoveďou svedkyne J. E. a korešponduje aj so závermi odborného vyjadrenia F. F.
G., ktoré verifikujú skutočnosti uvádzané svedkom. Ak obžalovaný spochybňuje vierohodnosť priameho

svedka, krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zo spisu nevyplýva zištný alebo akýkoľvek iný
motív vypovedať v neprospech obžalovaného. Pritom nemožno opomenúť, že svedok, na rozdiel od
obžalovaného, má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť
prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Preto postup
konajúceho súdu, ktorý vychádzal aj z výpovede svedka F. B. pri ustálení priebehu skutkového deja,

krajský súd považuje za správny, keďže uvedené vyplývalo z vykonaného dokazovania.

K námietke obžalovaného, že okresný súd podcenil výpoveď svedkyne A. G., ktorá mala svojou
výpoveďou potvrdiť obranu obžalovaného, že poškodeného mala udrieť iná osoba, má krajský súd zapotrebné upriamiť pozornosť na skutočnosti vyplývajúce z výpovede menovanej svedkyne, a to, že táto
nebola svedkom bitky medzi obžalovaným a poškodeným, videla strkať obžalovaného do poškodeného,
videla, ako poškodený spadol, ako sa postavil, ako šiel obžalovaný opäť smerom k poškodenému,

čo sa dialo následne už nevidela, pretože išla preč. Potom videla, ako pribehol neznámy muž a dal
poškodenému v čase, keď bol tento už opretý o múr, päsťou do tváre. Z uvedeného je zjavné, že
následný úder od neznámeho muža (z výpovede svedkyne E. vyplýva, že tým mužom mal byť I. C.,
ktorý pristúpil k poškodenému, keď bol po napadnutí obžalovaným opretý o stenu a udrel poškodeného
do tváre), o ktorom vypovedala, dostal poškodený až po tom, ako obžalovaný napadol poškodeného,

ktorý v dôsledku spôsobených zranení nebol schopný sa postaviť, a to ani za pomoci tam prítomných
svedkov F. F. a J. E..

K námietke obžalovaného, že mechanizmus vzniku poranení, podľa znalca, nie je individualizačný
k osobe páchateľa, krajský súd dáva do pozornosti, že znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenie
dôkazov a riešiť právne otázky, to prislúcha v konečnom dôsledku súdu. Z uvedeného vyplýva, že

znalec musí byť objektívny, nezaujatý, jeho úlohou nie je vykonávať dokazovanie, hodnotiť dôkazy, riešiť
právne otázky, ale jeho úlohou je vyjadrovať sa k skutkovým odborným otázkam, ktoré spadajú do jeho
kompetencie.

Ustáleným konaním obžalovaný nepochybne naplnil aj skutkovú podstatu prečinu výtržníctva podľa §

364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa dopustí ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo
namiesteverejnostiprístupnomhrubejneslušnostialebovýtržnostinajmätým,ženapadneiného.Súdna
prax totižto pod výtržnosťou rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj
a poriadok a je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho
spolužitia. Spravidla pôjde o fyzické a psychické násilie, ktoré je zamerané proti osobám alebo veciam.

Prístupnosťou sa rozumie možnosť vidieť a počuť prejav páchateľa, aj keď miesto činu nie je priamo
prístupné verejnosti (napr. nachádza sa za plotom, ohradou, na lešení a pod.). Stačí, ak je také miesto
prístupné len niektorým osobám určeným napríklad povahou ich zamestnania (továreň, stavenisko
a pod.) alebo inak (napr. zdravotné stredisko, škola) a v určitý čas (napr. v sezóne, počas otváracieho
času a pod.). Takým miestom však nebudú byty ani iné priestory v obytnom dome, ani internát, ubytovňa

či kancelária. (porovnaj Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť.
Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011, 1608 s.)

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je zrejmé, že skutok tak, ako je popísaný v skutkovej vete
rozsudku, sa stal v meste Svidník na ulici na ceste pred barom Holičstvo. Je pravdou, že k nemu došlo

v skorých ranných hodinách, avšak sa jednalo o miesto verejnosti prístupné, keďže takým miestom sa
rozumie každé miesto, kam má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených a kde sa v tom čase
zdržiavalo viac ľudí, ktorí sa v tom časa nachádzali pred barom na terase, takže hrubú neslušnosť alebo
výtržnosť mohli postrehnúť viacerí ľudia.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný sa predmetného konania dopustil na mieste verejnosti prístupnom,
okresný súd potom správne posúdil jeho konanie aj ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona.

Z hľadiska aplikácie tzv. materiálneho korektívu, krajský súd uvádza, že pri prečinoch je konajúci súd

povinný vždy skúmať aj závažnosť prečinu, avšak pokiaľ súd uznáva vinu, nie je povinný v dôvodoch
rozsudku explicitne uvádzať svoje posúdenie z hľadiska aplikácie § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť

nepatrná.

Citované ustanovenia Trestného zákona predstavujú výnimku z formálneho chápania kategórie
trestných činov a zavádzajú možnosť uplatnenia materiálneho korektívu, ktorý na zmiernenie tvrdosti
formálneho chápania prečinu umožňuje použitie zákonom predpokladaných materiálnych kritérií.

V prípade, ak sa po zohľadnení materiálnych kritérií zistí nepatrná závažnosť konkrétneho prečinu
resp. malá závažnosť v prípade mladistvých páchateľov, tak výsledkom je záver, že spáchaný skutok
nie je trestným činom, aj keď napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého prečinu
uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.Pokiaľ súd vo výroku rozsudku vinu uzná, je nepochybné, že dôvody na aplikáciu § 10 ods. 2 Tr. zákona
nezistil. Čo sa týka samotnej závažnosti prečinov v prejednávanej veci, krajský súd sa v tomto smere

stotožnil so záverom okresného súdu, keď materiálny korektív neaplikoval. Ani jeden z prečinov, ktorých
sa obžalovaný dopustil, nevykazoval znaky nepatrnej závažnosti (§ 10 ods. 2 Tr. zákona), a to práve
s poukazom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku obžalovaného. Bol to práve obžalovaný, kto opakovane sotil do poškodeného,
pričom po prvom sotení, kedy poškodený spadol na zem, postavil sa, obžalovaný od útoku neustúpil,

ale sotil ho opätovne, a do na zemi ležiaceho poškodeného ešte aj kopol, konkrétne do dolnej časti
jeho tela, kedy ho od útoku ho neodradila ani prítomnosť viacerých osôb. Závažnosť skutku neznižuje
ani predchádzajúce slovné napádanie priateľky obžalovaného, pretože reakciu obžalovaného na slovné
útoky v podobe ustálených útokov je možné označiť za neprimeranú reakciu obžalovaného. Aj vzhľadom
na skutočnosť, že sa obžalovaný dopustil až dvoch úmyselných trestných činov, z tohto jedného
násilného, ako aj ďalšie okolnosti skutku, nie je, podľa názoru krajského súdu, závažnosť takýchto a

obdobnýchkonanípotrebnézľahčovaťcestoumateriálnehokorektívu.Zuvedenéhovýpočtutakvyplýva,
že konanie obžalovaného nemohlo byť posúdené ako nevyžadujúce si zásah trestného práva hmotného,
pri ktorom sa trestnoprávne prostriedky neuplatnia (ultima ratio).

K námietke obžalovaného týkajúcej sa nepoužitia zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v

prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. poriadku, je potrebné uviesť, že
použitie predmetnej zásady prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti ktoré vznikli v trestnom konaní
o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré
môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne,
stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Krajský súd s poukazom na ucelenú reťaz

a silu usvedčujúcich dôkazov dospel k záveru, že použitie zásady in dubio pro reo v uvedenom prípade
neprichádza do úvahy.

Krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového
materiálu k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku

sa stal, napĺňa všetky znaky skutkových podstát stíhaných trestných činov a dopustil sa ich obžalovaný.
Svoje úvahy okresný súd teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich
dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy
a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne, na ktoré poukázal okresný súd, odôvodňujú záver, že
zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané

a takto vykonané dôkazy vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného
konania.

Obrana obžalovaného sa tak v kontexte vykonaného dokazovania javí byť účelová a tendenčná v snahe
vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok.

Za takýchto okolností, teda vo vzťahu k otázke viny a právnej kvalifikácie, krajský súd považoval
v intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolania obžalovaného za nedôvodné a výrok o vine
v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako zákonný a vecne správny.

Za zákonný a správny považoval krajský súd, čo do druhu a výmery, aj výrok o treste.

K rozsahu a spôsobu okresným súdom vykonaného dokazovania v súvislosti so zisťovaním trestnej
minulosti obžalovaného, ako súčasti zistenia skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré sa týkajú
obžalovaného, ako jednej zo skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie o druhu a výmere trestu, krajský

súd nemal žiadne námietky.

Obžalovaný bol doposiaľ dvakrát súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom Okresného súdu
Svidník sp. zn. 1T/11/2020 zo dňa 15.05.2020, právoplatným dňa 13.08.2020, pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. zákona

spáchaný formou spolupáchateľstva a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zákona spáchaný
formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s
podmienečným odkladom jeho výkonu a s určením skúšobnej doby v trvaní 14 mesiacov. Osvedčil sa
dňa 25.10.2021 a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený.Z priestupkového referátu vyplýva, že priestupkovo bol postihnutý celkovo trinásťkrát, z toho v siedmich
prípadoch za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, na ktoré podrobne poukázal okresný súd.

Okresný súd pri ukladaní trestu prihliadal ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska
naplnenia účelu trestu a jeho výmery, ako ich určujú ustanovenia § 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona,
pričom starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania žalovaných trestných činov, ich následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery

a možnosti nápravy.

Keďže obžalovaný spáchal dva trestné činy, správne postupoval okresný súd pri ukladaní trestu v zmysle
§ 41 ods. 1 Tr. zákona, keď mu uložil úhrnný trest odňatia slobody podľa tohto zákonného ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na ten zbiehajúci sa trestný čin z nich najprísnejšie trestný, teda za prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona, pri ktorom je trestná sadzba 2 roky až

5 rokov. Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd potom dospel k záveru, že primeraným úhrnným
trestom v tomto prípade je trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 8 mesiacov s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov s probačným dohľadom.
Takto ukladaný trest krajský súd považuje za zákonný a primeraný tak k závažnosti spáchanej trestnej
činnosti, dĺžke trvania trestného konania, aj k jeho priestupkovej minulosti. Podľa názoru krajského súdu,

takýto trest je zákonný a splní účel trestu tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie,
pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti, bude dostatočne výchovne pôsobiť na obžalovaného, aby viedol riadny život, aby sa
vbudúcnostinedopúšťalďalšejtrestnejčinnostiazároveňodradíďalšíchčlenovspoločnostiodpáchania
trestnej činnosti. Krajský súd má za to, že boli splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto

trestu. Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním
preukáže, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Správnym a zákonným je aj výrok o uložení povinnosti obžalovanému nahradiť spôsobenú škodu
poškodenému D. E. vo výške 3.439,- eur a poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni a.s. škodu

vo výške 2.990,19 eur, kedy škoda bola vykonaným dokazovaním dostatočným spôsobom preukázaná
a poškodenými jej náhrada riadne a včas uplatnená.

Pri hodnotení zranení poškodeného je potrebné poukázať na závery odborného vyjadrenia F. F. G.,
ktorého bodové ohodnotenie podľa druhu poranení bolo určené na 145 bodov. Výška náhrady je v súlade

s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. určená sumou 3.439,- eur, ktorú okresný súd
správne poškodenému v súvislosti so zranením spôsobeným mu obžalovaným priznal ako náhradu
škody v súlade s § 287 ods. 1 Tr. poriadku.

Správne konštatoval okresný súd, že k ublíženiu na zdraví poškodeného D. E., ktorý je

poistencom poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne a.s., došlo zavineným protiprávnym konaním
obžalovaného. Keďže výška nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť bola zo strany poškodenej
zdravotnej poisťovne riadne preukázaná a vyčíslená, okresný súd postupoval v súlade s § 287 ods. 1 Tr.
poriadku, keď poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni a.s. priznal náhradu škody v sume 2.990,19
eur, ktorá predstavuje celkovú výšku nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd, nezistiac dôvody pre zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, tento považoval za zákonný a vecne správny a odvolanie obžalovaného
postupom podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.