Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125010272
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6125010272.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a

sudcovJUDr.Bc.ViktoraMarka,PhDaMgr.IvanyDatlovej,vtrestnejveciobžalovanéhoA.B.,preprečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na verejnom zasadnutí
dňa 9. decembra 2025 o odvolaní obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica,
sp. zn. 10T/13/2025 zo dňa 19.9.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica, sp. zn. 10T/13/2025 zo dňa 19.9.2025 vo výroku o treste zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel a vo výroku o započítaní trestu zákazu činnosti.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXXX/XX, C.,

podľa § 61 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.

l) Trestného zákona, § 438d Trestného zákona ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu vo výmere 8 (osem) rokov.

Ostatné výroky napadnutého rozsudku zostávajú týmto rozhodnutím nedotknuté.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 10T/13/2025 zo dňa 19.9.2025 bol obžalovaný
A. B. uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že

20.07.2024 v čase okolo 00.15 h na ceste č. I/59 v km 18,05 v katastri obce E. F. v okrese Banská
Bystrica viedol, v smere od obce E. F. do obce G., nákladné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz R320
ev. č. H. XXX I. tak, že sa po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov plne nevenoval vedeniu
vozidla a dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho v úseku jazdy pri odbočke
na miestnu časť Dolný Jelenec zišiel s vozidlom na pravý okraj vozovky až za jej pravú krajnicu, kde
prednou časťou vozidla narazil do cestných zvodidiel, mostnej zábrany a označníka mosta, po dopravnej
nehode sa podrobil dychovej skúške, pri ktorej mu bolo elektronickým meračom AlcoQuant 6020 plus č.

A410244 dňa 20.07.2024 v čase o 01.00 h namerané 0,96 mg/l alkoholu v dychu, pri opakovanej skúške
vykonanej v čase o 01.16 h mu bolo namerané 0,87 mg/l alkoholu v dychu a pri ďalšej opakovanej
skúške vykonanej v čase o 01.45 h mu bolo namerané 0,94 mg/l alkoholu v dychu, pričom následne
bolo zistené, že v dôsledku zavinenia dopravnej nehody spôsobil vlastníčke vozidla ev. č. H. XXX I. J.J. K., nar. XX.XX.XXXX, škodu jeho poškodením vo výške 7.310 € a vlastníkovi poškodených zvodidiel
subjektu Slovenská správa ciest, Investičná výstavba a správa ciest, so sídlom Skuteckého 32, Banská
Bystrica, spôsobil škodu ich poškodením vo výške 2.454,24 €.

Za to okresný súd obžalovaného A. B. odsúdil podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s použitím §
36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3
(troch) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, § 438d Trestného zákona obžalovanému uložil

trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie.

Podľa § 61 ods. 8 Trestného zákona obžalovanému do trestu zákazu činnosti započítal čas od zadržania
vodičského oprávnenia od 20.07.2024.

Proti citovanému rozsudku podal obžalovaný po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie,
ktoré dodatočne písomne prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 14.10.2025 odôvodnil.
Úvodom uviedol, že s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sa vo vzťahu k výroku o treste
nemôže v žiadnom prípade stotožniť a ani sním súhlasiť. Mal za to, že trest uložený týmto rozsudkom je
neprimerane prísny, a to najmä vo vzťahu k uloženému trest zákazu činnosti na doživotie, ktorý považuje

za neprimeraný, nezohľadňujúci príslušné, na danú vec sa vzťahujúce hmotno-právne ustanovenia, a
taktiež vymykajúci sa súčasnej judikatúre najvyšších súdnych autorít, no najmä ustálenej rozhodovacej
činnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici, teda súdu, ktorý je pre Okresný súd Banská Bystrica súdom
odvolacím, a teda nadriadeným. Jeho obhajoba síce v priebehu konania okresnému súdu avizovala
aktuálnu rozhodovaciu činnosť, žiaľ bezvýsledne.

Poukázal, že okresný sa najskôr v rozsudku vyjadruje k jeho odsúdeniu pred rokom 2011, ktoré obhajoba
navrhovala nevziať do úvahy s poukazom na ust. § 438d Trestného zákona. Súd k uvedenému uviedol,
že nevzhliadol potrebu aplikácie tohto ustanovenia, a to ani z dôvodov, ktoré uvádzala obhajoba, a to
uplynutie 25 rokov od tohto odsúdenia, a to, že pri prvom odsúdení sa jednalo len o alkohol zostatkový,

kedy pri opakovanom meraní dokonca nebola presiahnutá taká hladinu alkoholu, ktorá by umožňovala
toto konania považovať za trestný čin (keďže pri opakovanom meraní alkohol nepresiahol ani hodnotu
jedného promile). Klesajúca alkoholemická krivka, fakt, že šlo výlučne o alkohol zostatkový, pričom
ani fakt, že sa jednalo o okolnosti, kedy nepožíval alkohol pred jazdou, len večer predtým, nakoľko
nerátal s možnosťou, že ráno bude musieť šoférovať, pre konajúci súd nie sú mimoriadnymi okolnosťami

vzťahujúcimi sa na predchádzajúce odsúdenie, ktoré by odôvodňovali neuložiť trest zákazu činnosti
na doživotie. Vyslovil názor, že takýmto konštatovaním sa súd vymyká nie len rozhodovacej činnosti
súdov vyššie stupňa (konkrétne napríklad rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 20. 12. 2023,
sp. zn. 3To/96/2023), avšak kladie na možnosť aplikovania § 438d Trestného zákona neprimerane
prísne požiadavky. Ako prvé považuje za nutné uviesť, že trest zákazu činnosti, ktorý mu bol uložený

pred účinnosťou ust. § 61 ods. 5 Trestného zákona v jeho súčasnej podobe, a to trestným rozkazom
sp. zn. 5T/104/00 zo dňa 16.08.2001, za spáchanie trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky, na podklade nasledovných skutkových okolností, kedy v skorých ranných hodinách o 06:49
hodine mu bola nameraná hladina 1,05 promile alkoholu. Po vykonaní opätovnej skúšky na prítomnosť
alkoholu, po uplynutí približne 20-tich minút, bola u neho zistená prítomnosť 0,90 promile alkoholu, teda

alkoholemickákrivkamalavčasenehodyklesajúcitrend.Zpredloženejobžalobyvzťahujúcejsanatento
prípad jednoznačne vyplýva, že šlo len o alkohol zostatkový, nakoľko deň pred skutkom požil alkoholické
nápoje, no najmä zistená výška prítomnosti alkoholu bola absolútne hraničná, aby vôbec bolo možné
hovoriť o spáchaní trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, teda úplne tesne presahovala
judikatúroustanovenúhranicujednéhopromile,ktorájepotrebnápremožnosťtrestno-právnepostihovať

takéhoto vodiča. Už len tieto okolnosti by bolo možné považovať za okolnosti mimoriadne, odôvodňujúce
aplikáciu ust. § 438d Trestného zákona, a teda odôvodňujúce na predmetné odsúdenie neprihliadnuť,
čo korešponduje aj s nižšie citovanou judikatúrou.Ďalej poukázal, že sa súd vyjadril k obhajobou zmienenej okolnosti, ktorú je podľa jeho názoru taktiež
možné považovať za jednu zo skutočností, ktorá by odôvodňovala neuloženie doživotného trestu zákazu
činnosti, a tou je plynutie času. Od prvého odsúdenia uplynulo takmer 25 rokov, čo je v zmysle už

ustálenej rozhodovacej činnosti, relevantnou okolnosťou, ktorá odôvodňuje uplatnenie § 438d Trestného
zákona, a teda neuloženie doživotného trestu zákazu činnosti. V napadnutom rozsudku súd konštatuje,
že odstup času od spáchania tohto minulého skutku nepredstavuje skutočnosť, ktorá by umožňovala
súdu neprihliadať na toto minulé odsúdenie, keďže ustanovenie § 438d Trestného zákona podmieňuje
jeho použitie len v prípade existencie mimoriadnych okolností predchádzajúceho prípadu, čo logicky

nemôže predstavovať plynutie času po takomto skutku. S uvedeným právnym názorom sa absolútne
nestotožňuje, nakoľko v čase posudzovania možností uplatnenia ust. § 438d Trestného zákona, kedy sa
posudzuje odstup času, práve od odsúdenia pred rokom 2011, je okolnosťou, ktorá sa úplne evidentne
týka práve odsúdenia pred rokom 2011, a tou je uplynutie takmer 25 rokov, odkedy sa predmetný skutok
odohral. Podľa jeho názoru je v absolútnom rozpore s požiadavkou účelnosti uloženého trestu, aby
súd pri ukladaní trestu (za prečin) v roku 2025 zohľadňoval skutok z roku 2000. Okrem represívnej a

výchovnej funkcie trestu, je nutné klásť dôraz na zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej
sankcievovzťahukukonkrétnymokolnostiamprípaduapomerompáchateľa.Ajnapodkladeuvedeného
je potom úplne logické a správne, ak súd na odstup času prihliadne a nezohľadní uloženie trestu pred
rokom 2011, na čo reflektuje aj nižšie citovaná judikatúra, ktorá jednoznačne považuje uplynutie dlhého
času ako relevantnú okolnosť.

K úvahám okresného súdu k možnosti aplikovania ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona uviedol, že sa
s jeho výkladom opäť nestotožňuje a nepovažuje ho správny. Vo vzťahu k aplikácií ust. § 39 ods. 1
Trestného zákona poukázal na judikatúru Najvyššie súdu SR (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn.: 4To/8/2018, zo dňa: 30.09.2019), v zmysle ktorej „za pomery páchateľa odôvodňujúce postup

podľa tohto ustanovenia možno považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri nedostatku
priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny od jeho zárobku, stav
zníženej príčetnosti a podobne“. Vodičské oprávnenie nevyhnutne potrebuje nie len z dôvodu svojho
zamestnania, ktoré spočíva v činnosti vedúceho prevádzky, kde sa vodičské oprávnenie nevyhnutne
vyžaduje, nakoľko cestuje za zákazníkmi, avšak ho potrebuje aj z dôvodu, že jeho družka, je ako ťažký

onkologický pacient, v podstate odkázaná na jeho starostlivosť. Uvedené je taktiež jedným z dôvodov,
prečo považuje uložený trest za neprimerane prísny, nezákonný a v rozpore so zásady ukladania
trestov (§ 34 ods. 3 Trestného zákona). Trest má mať čo najmenší vplyv na rodinu páchateľa a jemu
blízke osoby. Okresný súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani s možnosťou aplikácie ust. § 39
ods. 5 Trestného zákona, kedy prichádza do úvahy mimoriadne zníženie po uskutočnení vyhlásenia

obžalovaným.Aplikovateľnosťtohtoustanoveniajepodľajehonázorumožná ajnatrestzákazučinnosti,
teda nie len na trest odňatia slobody. Uvedený výklad pripustil Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej
činnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.08.2025,
sp. zn. 3To/66/2025.

Vyslovil názor, že po vykonanom dokazovaní a po odcitovaní relevantnej judikatúry je zrejmé, že u jeho
osoby k uloženiu trestu zákazu činnosti na doživotie jednoznačne dôjsť nemalo. Navrhol, aby odvolací
súd v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d), e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok v časti
výroku o treste zrušil a v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozsudkom vo veci
rozhodol a uložil trest, ktorý bude primeraný a nebude spojený s doživotným trestom zákazu činnosti.

Eventuálne navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 318 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s
ustanovením § 283 ods. 5 Trestného poriadku prerušil trestné stíhanie a podal návrh na začatie konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Obžalovaný A. B. sa na verejné zasadnutie, na ktorom sa rozhodovalo o jeho odvolaní nedostavil, svoju

neúčasť ospravedlnil a požiadal odvolací súd, aby konal v jeho neprítomnosti.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že navrhuje odvolanie
obžalovaného zamietnuť, keďže okresný súd pri ukladaní trestu zákazu činnosti vychádzal zo zákona
a trest považuje za zákonný.

Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu upresnila, že odvolanie smeruje iba
do trestu zákazu činnosti na doživotie. Uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania,
uložený trest považuje za prísny, pretože je v rozpore s judikatúrou a zásadou ukladania trestov.Vyslovila názor, že bola neprípustným spôsobom použitá retroaktivita v neprospech obžalovaného. Má
za to, že malo byť použité ustanovenie § 438d a § 39 Trestného zákona a trest mal byť mimoriadne
znížený. Navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Trestného poriadku napadnutý

rozsudok v časti výroku o treste zrušil a v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo
veci rozsudkom rozhodol a uložil obžalovanéu trest, ktorý bude primeraný a nebude spojený s uložením
doživotného trestu zákazu činnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť

podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k
späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval
podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V

tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd konštatuje, že obžalovaný A. B. na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa konanom dňa

19.09.2025 v súlade s ustanovením § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný zo
spáchania žalovaného skutku. Následne súd v súlade s ustanovením § 257 ods. 5 Trestného poriadku
postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného
poriadku. Samosudca uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného
prijal a v takom prípade výrok o vine je odvolaním nenapadnuteľný. Keďže odvolací súd v napadnutom

rozsudku vo vzťahu k výroku o vine ani v postupe súdu predchádzajúcom tomuto výroku, nezistil chyby
odôvodňujúce podanie dovolania, preskúmal z podnetu podaného odvolania v zmysle § 317 ods.1
Trestného poriadku len výrok o uloženom treste.

Pokiaľ ide o uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému okresným súdom, keď obžalovaného A. B.

odsúdil podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2
Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. l
písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému
určil skúšobnú dobu v trvaní dvanásť mesiacov, považuje odvolací súd v tejto časti rozsudok za zákonný.
Napokon obžalovaný tieto výroky podaným odvolaním ani nenapádal.

Odvolací súd následne preskúmaval výrok o treste zákazu činnosti a zistil, že súd prvého stupňa
pri ukladaní tohto trestu dostatočne neprihliadol na všetky zásady významné pre ukladanie trestov a
na účel trestu tak, ako vyplývajú z ustanovení § 33a a § 34 Trestného zákona ako aj čl. 49 ods. 3
Charty základných práv Európskej únie, pretože okresný súd pri ukladaní trestu zákazu činnosti hodnotil

okolnosti predchádzajúcich prípadov (§ 438d Tr. zák.) prísne formalisticky, čo malo za následok, že
uložený trest je neprimerane prísny, preto výrok o treste zákazu činnosti zrušil a o treste rozhodol sám.

K osobe obžalovaného bolo zistené, že v odpise registra trestov má evidované tri záznamy, a to na
podklade rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 2T/440/1985 zo dňa 16.09.1985, pre prečin

proti majetku v socialistickom a osobnom vlastníctve podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 150/1969 Zb.,
kde mu bol uložený peňažný trest 500 Kčs, náhradný trest odňatia slobody 10 dní, pričom na páchateľa
sa hľadí akoby nebol odsúdený. V druhom prípade bol obžalovaný trestným rozkazom Okresného
súdu Zvolen, sp. zn. 5T/104/2000 zo dňa 10.11.2000 uznaný vinným z trestného činu ohrozovania podvplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený
peňažný trest vo výške 10.000 Sk, pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu mu bol uložený
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace a zároveň trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov, aj v tomto prípade sa na obžalovaného hľadí akoby
nebol odsúdený. V treťom prípade bol obžalovaný trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec, sp.
zn. 0T/25/2013 zo dňa 24.04.2013 uznaný vinným z prečinu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3
mesiacov so skúšobnou dobou 1 rok a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov, pričom aj v tomto prípade sa na neho hľadí akoby nebol
odsúdený. V mieste bydliska neboli zistené výhrady k jeho správaniu.

Podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje
páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako
vodič dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného

prostriedku, dvakrát odsúdený.

Podľa § 61 ods. 7 Trestného zákona, na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa odsekov 3 až 5 nemá
vplyv zahladenie odsúdenia.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za trestný čin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, tak v takom prípade prichádzalo
do úvahy obžalovanému obligatórne uložiť trest zákazu činnosti na doživotie, avšak vzhľadom na
ustanovenie § 438d Trestného zákona, je možné takýto prísny trest neuložiť.
Podľa § 438d Trestného zákona ustanovenie § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola

odsúdená za niektorý z trestných činov uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak
táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však
nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne
okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti
ustanovenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne.

Na rozdiel od okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že použitie trestnej sadzby podľa §
61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne vzhľadom na
mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov. Pokiaľ ide o okolnosti v predchádzajúcich prípadov,
tak obžalovaný síce v prvom prípade (skutok zo dňa 24.5.2020) spôsobil z nedbanlivosti inému ublíženie
na zdraví, avšak hladina výšky zistenej hodnoty alkoholu v jeho krvi (1,05 promile) iba mierne prekročila

hranicu, ktorá zakladá trestnú zodpovednosť za ohrozovanie pod vplyvom návykovej látky, keďže
hladina alkoholu v krvi nad 1 g/kg (1 promile) sa považuje za trestný čin a pod 1 promile ide o
priestupok. V druhom prípade (skutok zo dňa 23.4.2013), keď obžalovaný viedol motorové vozidlo
mu bola nameraná hodnota 0,80 mg/l vydychovaného etanolu vo vzduchu (1,67 promile), pričom
obžalovaný nespôsobil žiadnu škodu na zdraví, ani na majetku. Pri ukladaní trestu je taktiež potrebné

zohľadniť dobu, ktorá uplynula od spáchania týchto dvoch posudzovaných trestných činov (§ 34 ods. 4
Tr.zák.).Vprvomprípadebolobžalovanýzatrestnýčinuohrozovaniapodvplyvomnávykovejlátkypodľa
§ 201 písm. d) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. odsúdený v roku 2000, teda pred 25 rokmi a v druhom
prípade bol odsúdený za prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného
zákona v roku 2013, teda pred takmer 13 rokmi. Od posledného odsúdenia viedol obžalovaný riadny

život až do spáchania prejednávaného skutku. Tieto skutočnosti majú taktiež vplyv na spoluhodnotenie
okolnosti predchádzajúcich prípadov. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný už tresty uložené
v prvých dvoch posudzovaných prípadoch vykonal a hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený, pričom
táto skutočnosť vyznieva zásadne v jeho prospech oproti stavu, ak by tieto odsúdenia zahladené neboli.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou sú aj závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie psychiatria, keď znalec nezistil závislosť obžalovaného na alkohole, čo potencionálne znižuje
riziko recidívy. V neposlednom rade bolo potrebné vziať do úvahy aj to, že obžalovaný je osobou
vyššieho veku, preto aj trest uložený mu v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 61
ods. 2 Trestného zákona bude dostatočný. Tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne nie sú takého
charakteru, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že nie je nádej aby bolo možné obžalovaného

napraviť kratším trestom zákazu činnosti ako doživotným.
Na základe uvedeného odvolací súd nevzal do úvahy odsúdenie uložené pred 1. novembrom 2011
(odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 5T/104/2000 zo dňa 10.11.2000),pretože by použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 5 Trestného zákona
bolo neprimerane prísne.
Odvolací súd pripomína, že obžalovaný je stíhaný pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, pretože viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu čím porušil
svoje povinností uložené mu v ustanovení § 4 ods. 2 písm. d) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
a v takom prípade je namieste obmedziť jeho oprávnenie viesť motorové vozidlá, pričom takýto trest má
svoj význam z hľadiska naplnenia očakávaného účelu trestu. Ustanovenie § 61 ods. 3 Trestného zákona
stanovuje, že vodičom dopravných prostriedkov, v prípade predchádzajúceho odsúdenia za trestný čin

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, bude uložený trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej
sadzby uvedenej v odseku 2. Trestná sadzba v odseku 2 § 61 Trestného zákona je stanovená 1 až 10
rokov, horná polovica tejto sadzby je teda 5 rokov a 6 mesiacov až 10 rokov. Podľa § 61 ods. 7 Trestného
zákona na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa odsekov 3 až 5 § 61 Trestného zákona nemá vplyv
zahladenie odsúdenia.

Pokiaľ ide ukladanie trestu zákazu činnosti, odvolací súd v súvislosti s úvahami o druhu a výmere
trestu prihliadol na všetky významné skutočnosti, ktoré sú potrebné pre správnu individualizáciu trestu,
pričom vychádzal z účelu trestu. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné pripomenúť,
že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu.
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný

k spáchanému trestnému činu jeho následku (zásada proporcionálnosti trestu). Podľa § 34 ods. 1 Tr.
zák., trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer

a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Odvolací súd, tak ako aj súd
prvého stupňa u osoby obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr.
zák., keďže sa k trestnému činu priznal a oľutoval ho, pričom urobil vyhlásenie o vine [§ 257 ods. 1
písm. b) Tr. por.] priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 Tr. zák., odvolací súd u osoby obžalovaného
nevzhliadol. S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti prejednávaného prípadu, ako aj na

predchádzajúce odsúdenie za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, považoval odvolací
súd za primerané uložiť obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
vo výmere 8 rokov.

Odvolací súd má za to, že uložené tresty povedú k dosiahnutiu účelu trestu tak, ako to je vyjadrené

v ustanovení § 34 Trestného zákona.

Odvolací súd zrušil výrok, ktorým okresný súd podľa § 61 ods. 8 Trestného zákona obžalovanému
do trestu zákazu činnosti započítal čas od zadržania vodičského oprávnenia od 20.07.2024, pretože
o započítaní trestu zákazu činnosti sa rozhoduje až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest

zákazu činnosti ( §438 ods. 1 Tr. por.)

S poukazom na zhora rozvedené dôvody senát krajského súdu rozhodol, tak ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4
Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.